Uznesenie ,
Zmeňujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, February 6, 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/35/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4116220205
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 02. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4116220205.5

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek
senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a JUDr. Denisy Šaligovej, v spore žalobcu: BODY Energy
Club, a. s., so sídlom Einsteinova 7, Bratislava, IČO: 45 271 151, zast. JUDr. Karolom Spišákom,
advokátom, so sídlom Tuhovská 1, Bratislava, proti žalovanému: Atrium Relax, s. r. o., so sídlom
Koceľova 8, Nitra, IČO: 36 656 364, zast. Advokátska kancelária ADVOKÁCIA, s. r. o., so sídlom

Hollého 10, Nitra, IČO: 36 854 107, o určenie, že žalobca je nájomcom, resp. že má právo užívať
nehnuteľnosti, o vzájomnej žalobe o určenie, že žalobca nie je nájomcom, resp. že nemá právo užívať
nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 17. septembra 2018 č.
k. 10C/369/2016-542 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku o žalobe
žalobcu (I.) a vo výroku o trovách konania vo vzťahu k tejto žalobe (II.) z r u š u j e a vec mu vracia

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Vo výroku o trovách konania v časti vzájomnej žaloby (V.) sa napadnutý rozsudok m e n í tak, že
žalobca má v časti vzájomnej žaloby proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol. Rozhodol, že žalovaný má v časti

žaloby proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Konanie v časti vzájomnej žaloby
o vypratanie zastavil a vzájomnú žalobu vo zvyšnej časti zamietol. Rozhodol, že strany sporu nemajú
v časti vzájomnej žaloby nárok na náhradu trov konania. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 137
písm. c) CSP, § 37 ods. 1, § 40 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka, § 13 ods. 1 veta druhá Obchodného
zákonníka, § 9 ods. 2 písm. b) zák. č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov a po
posúdení podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov strán sporu a vykonaní dokazovania

považoval za preukázané, že z písomnej zmluvy a nesporných vyjadrení strán sporu vyplýva, že žalobca
ako nájomca a žalovaný ako prenajímateľ uzavreli 20. 02. 2013 v poradí už tretiu zmluvu o nájme
nebytových priestorov v znení jej dodatku z 01. 02. 2014. Žalovaný na základe tejto zmluvy prenajal
žalobcovi nebytové priestory označené v bode 2.1. zmluvy ako nebytové priestory s podlahovou plochou
2568,98 m2, nachádzajúce sa na treťom až piatom nadzemnom podlaží a 546 m2 nachádzajúce sa na
druhom nadzemnom podlaží objektu Polyfunkčného objektu WAW HOUSE na Einsteinovej ulici č. 7,

umiestneného na pozemku č. 5105/380 o výmere 1372 m2, druh: zastavané plochy a nádvoria, ktorý
sa nachádza v katastrálnom území Z. a je zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX. Z listu vlastníctva
vyplýva, že predmet nájmu bol vo vlastníctve žalovaného. V bode 4.1.1 zmluvy sa zmluvné strany
dohodli, že žalobca sa zaväzuje platiť žalovanému nájomné podľa bodu 4.2.1 vo výške 33.000 eur
mesačne bez DPH, nájomné z obratu, poplatky za služby, pomernú časť nákladov za médiá, poplatok
za správu objektu, poplatky za PR a promotion akcie. V bode 7.2.1 zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že

žalovaný môže zmluvu jednostranne vypovedať z dôvodov uvedených v § 9 ods. 2 zákona č. 116/1990
Zb. Z bodu 5.1.1 zmluvy vyplýva, že medzi zmluvnými stranami boli v minulosti uzavreté dve nájomnézmluvy, a to 05. 09. 2008 a 22. 12. 2010, ktoré boli ukončené jednostranným odstúpením zo strany
žalovaného ako prenajímateľa, pre dlhodobé a opakované neplnenie splatných peňažných záväzkov
žalobcu ako nájomcu. Z bodu 5.1.1 zmluvy a úvodného ustanovenia zmluvy (C) vyplýva, že nájomný

vzťah zanikol jednostranným odstúpením žalovaného od zmluvy k 24. 12. 2011 a že žalovaný nemá vo
vzťahu k žalobcovi dobré skúsenosti, vzhľadom na dlhodobé a opakujúce sa neplnenie jeho zmluvných
záväzkov nájomcu (neplatenie nájomného, následné neuhrádzania ďalších vzniknutých nárokov na
zaplatenie úrokov z omeškania, zmluvných pokút, náhrady škody), avšak aj napriek tomu je ochotný
opätovne vstúpiť do nájomného vzťahu s ním, pretože sa spolieha na všetky jeho vyhlásenia, záruky

a zabezpečenia plnenia jeho povinností podľa tejto zmluvy, najmä vo vzťahu k plateniu nájomného a
ďalších platieb spojených s nájmom priestorov v objekte, ako aj dlžných platieb z predchádzajúceho
nájomného vzťahu. Žalobca zobral na vedomie, že vyhlásenia, záruky a zabezpečenia podľa tejto
zmluvy považuje žalovaný za kľúčové podmienky, bez splnenia ktorých by túto zmluvu neuzavrel. V
období po ukončení prvých dvoch nájomných zmlúv až do uzavretia tretej nájomnej zmluvy užíval
žalobca nehnuteľnosti bez právneho dôvodu. Z listu žalobcu z 05. 04. 2016 vyplýva, že žalovaný mu

faktúrou č. 2016020 vyúčtoval sumu 38.561,45 eura, z ktorej zaplatil 3.561,45 eura. Na Okresnom súde
Bratislava V prebieha konanie, v ktorom žalovaný požaduje od žalobcu zaplatenie 291.238,45 eura
a súd 22. 06. 2016 vydal platobný rozkaz č. k. 29Cb/70/2016-66 na zaplatenie uvedenej sumy. Proti
platobnému rozkazu podal žalovaný odpor, v ktorom okrem iného uviedol, že nárok žalobcu v časti
úhrad za dodávku služieb a médií je neopodstatnený a nepreskúmateľný, preto pohľadávka žalobcu

nepredstavuje 291.238,45 eura a že žalobcovi zaplatil dlžnú sumu 12.677 eur na základe faktúry č.
2014443, zostávajúcu dlžnú sumu 15.000 eur na základe faktúry č. 2014496, sumu 13.561,45 eura na
základe faktúry č. 2016020, ktoré úhrady uskutočnil dobrovoľne pred doručením platobného rozkazu.
Žalovaný dal žalobcovi zo zmluvy o nájme nebytových priestorov z 20. 02. 2013, písomnú výpoveď 13.
05. 2016, ktorú žalobcovi doručil 19. 05. 2016. Žalovaný vo výpovedi, v ktorej označil zmluvný vzťah

medzinímakoprenajímateľomažalobcom,ktorémubolavýpoveďadresovaná,akonájomcom,názvom,
uviedol dátum uzavretia zmluvy, názov zmluvy ako zmluva o nájme nebytových priestorov a označil v
nej predmet nájmu ako nebytové priestory s podlahovou plochou 2568,98 m2, ktoré sa nachádzajú na
treťom až piatom nadzemnom podlaží a 546 m2, ktoré sa nachádzajú na druhom nadzemnom podlaží
nehnuteľnosti - Polyfunkčný objekt WAW HOUSE na Einsteinovej ulici v Bratislave. Strany sa vyjadrili, že

medzi nimi nebola uzavretá v tom čase žiadna ďalšia zmluva o nájme nebytových priestorov. Žalovaný
výpoveď odôvodnil tým, že žalobca je v omeškaní s platením nájomného a ďalších nákladov s tým
spojených podľa zmluvy o viac ako mesiac a okrem faktúr uvedených v návrhu na vydanie platobného
rozkazu eviduje ako neuhradenú aj faktúru č. 201443, splatnú 14. 12. 2014, ktorou bolo vyúčtované
nájomné za 11/14 vo výške 17.690,89 eura a dlh je 12.677 eura, faktúru č. 2014496, splatnú 14. 01.

2015, ktorou bolo vyúčtované nájomné za 12/14 vo výške 26.289,89 eura a dlh je 26.289,89 eura,
faktúru č. 2015090, splatnú 14. 03. 2015, ktorou bolo vyúčtované nájomné za 02/15 vo výške 26.289,89
eura a dlh je 6.289,89 eura, faktúru č. 2015172, splatnú 14. 05. 2015, ktorou bolo vyúčtované nájomné
za 04/15 vo výške 38.561,45 eura a dlh je 14.561,45 eura, faktúru č. 2015234, splatnú 14. 07. 2015,
ktorou bolo vyúčtované nájomné za 06/15 vo výške 38.561,45 eura a dlh je 3.561,45 eura, faktúru č.

2016020, splatnú 14. 02. 2016, ktorou bolo vyúčtované nájomné za 01/16 vo výške 38.561,45 eura a
dlh je 13.561,45 eura a faktúru č. 2016043, splatnú 14. 03. 2016, ktorou bolo vyúčtované za 02/16 vo
výške 38.561,45 eura a dlh je 8.561,45 eura. Svedok U.. U. I., ktorý bol riaditeľom prevádzky žalobcu od
leta 2013 do februára 2016 a do júna 2016 odovzdával prevádzku novému riaditeľovi a bol prítomný iba
v prípade potreby, na pojednávaní uviedol, že vie, že platenie nájomného zo strany žalovaného bývalo

v omeškaní, ale vždy sa to nejako doplatilo. Svedok X. D., ktorý bol členom predstavenstva žalobcu
v čase výpovede na pojednávaní uviedol, že si myslí, že v čase výpovede bol žalobca v omeškaní s
platením nájomného o viac ako jeden mesiac, ale nevedel s koľkými platbami. Žalobca predložil súdu
znalecký posudok znalca z odboru písmoznalectvo, odvetvie ručné písmo U.. A. D. č. 3/2017 z 23. 01.
2017, z ktorého vyplýva, že podpis na výpovedi zmluvy o nájme nebytových priestorov z 13. 05. 2016 s

najvyššoumieroupravdepodobnosti,hraničiacousistotou,niejepravýmpodpisomkonateľažalovaného
U.. Z. Z., ale aj to, že znalec nevychádzal z originálov porovnávacích podpisov z objektívnych zdrojov.
Dotknutý konateľ žalovaného, vypočutý na pojednávaní, pred súdom sporný podpis uznal za svoj.

1.2. V konaní nebolo sporné, že medzi stranami sporu existoval právny vzťah na základe zmluvy o nájme

nebytových priestorov, z ktorej žalovaný ako prenajímateľ dal žalobcovi ako nájomcovi výpoveď, pričom
predmetom sporu po pripustení zmeny žalobného návrhu žaloby a aj vzájomnej žaloby, je určenie, či
žalobca je alebo nie je nájomcom týchto nebytových priestorov, resp. či má alebo nemá právo ich užívať
ako nájomca podľa § 137 písm. c) CSP. Obe strany sporu boli preto v konaní povinné preukázať, že majúna požadovanom určení naliehavý právny záujem, čo je nevyhnutným predpokladom úspešnosti žaloby
a aj vzájomnej žaloby o určenie. Žalobca žalobou požaduje určiť, že je nájomcom predmetu nájmu,
resp. je oprávnený ho užívať, pričom medzi stranami je sporné, či nájomný pomer medzi zmluvnými

stranami trvá, alebo nie. Pretože žalobca má naďalej záujem na užívaní predmetu nájmu ako nájomca,
ktorú skutočnosť žalovaný spochybňuje, je nesporne na jeho strane stav právnej neistoty, ktorý ohrozuje
jeho právne postavenie, ktoré nie je možné právnymi prostriedkami odstrániť a rozhodnutím súdu sa
vytvorí pevný základ pre právny vzťah strán sporu, a preto má podľa názoru súdu na požadovanom
určení právny záujem, ktorý je naliehavý. Žalovaný vzájomnou žalobou požaduje naopak určiť, že

žalobca nie je nájomcom, resp. nie je oprávnený ho užívať, pričom svoj naliehavý právny záujem na
požadovanom určení odôvodnil z rovnakých dôvodov ako žalobca. Podľa názoru súdu sa však už
rozhodnutím o žalobe žalobcu vytvorí medzi stranami pevný základ pre ich právny vzťah a odstráni sa
stav právnej neistoty strán. Žalobca síce v konaní avizoval nejaké prípadné ďalšie kroky, ktoré však
bližšie nekonkretizoval, naliehavý právny záujem však musí existovať už v čase rozhodovania súdu a aj
keďhomôžezakladaťajvyhrážkaneoprávnenýmzásahomdopráva,takýtoneoprávnenýzásahžalobca

v konaní netvrdil, a preto súd dospel k záveru, že žalovaný na určení požadovanom vzájomnou žalobou
nemá naliehavý právny záujem a vzájomnú žalobu zamietol podľa § 137 písm. c) CSP. Žalovaný pred
zmenou žalobného návrhu vzájomnej žaloby okrem toho tvrdil, že jeho naliehavý právny záujem spočíva
v tom, že žalobca nehnuteľnosť naďalej užíva, pričom zároveň žaloval aj o plnenie - vypratanie predmetu
nájmu, v ktorom prípade je určovacia žaloba vylúčená. Žalovaný v uvedenej časti vzal vzájomnú žalobu v

priebehu konania späť, pretože žalobca si povinnosť splnil, ktorá skutočnosť rovnako nasvedčuje tomu,
že žalovaný nemal a ani nemá naliehavý právny záujem na požadovanom určení.

1.3. Žalobca v konaní namietal, že výpoveď je neurčitá, že ju za žalovaného nepodpísala oprávnená
osoba a že výpovedný dôvod výpovede nebol daný. Zo spornej výpovede z 13. 05. 2016 mal však

súd za preukázané, že žalobca v nej označil zmluvný vzťah, z ktorého dáva žalovanému výpoveď
ako zmluvu o nájme nebytových priestorov z 20. 02. 2013, ktorá bola uzavretá medzi ním ako
prenajímateľom a žalobcom, ktorému bola výpoveď adresovaná, ako nájomcom. Žalovaný vo výpovedi
označil predmet nájmu ako nebytové priestory s podlahovou plochou 2568,98 m2, ktoré sa nachádzajú
na treťom až piatom nadzemnom podlaží a 546 m2, ktoré sa nachádzajú na druhom nadzemnom

podlaží nehnuteľnosti - Polyfunkčný objekt WAW HOUSE na Einsteinovej ulici v Bratislave tak, ako bol
predmet nájmu označený v zmluve o nájme z 20. 02. 2013 s výnimkou označenia parcely, na ktorej sa
nehnuteľnosť nachádza parcelným číslom, druhom pozemku, listom vlastníctva a katastrálnym územím.
Pretože medzi zmluvnými stranami neexistoval v čase výpovede iný zmluvný vzťah, ktorého predmetom
by bol nájom nebytových priestorov, čo nebolo medzi stranami sporné, pretože nájomný vzťah bol vo

výpovedi nesporne určito vyjadrený a aj keď nehnuteľnosť, v ktorej sa predmet nájmu nachádza, nebola
určená uvedenými náležitosťami, bol predmet nájmu dostatočne určito označený, a preto výpoveď nie
je z dôvodu absencie uvedených náležitostí podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatná. Z
výsluchu Ing. Z. Z., ktorý bol v čase výpovede, t. j. 13. 05. 2016 štatutárnym orgánom žalovaného, čo
nebolo v spore sporné, a preto bol podľa § 13 ods. 1 veta druhá Obchodného zákonníka oprávnený za

žalovaného konať, mal súd preukázané, že výpoveď za žalovaného podpísal. Žalobca na preukázanie
svojho tvrdenia predložil súdu znalecký posudok č. 3/2017 z 23. 01. 2017, v ktorom znalec z odboru
písmoznalectvo, odvetvie ručné písmo U.. A. D. najvyššou mierou pravdepodobnosti, hraničiacou s
istotou konštatoval, že podpis na výpovedi nie je pravým podpisom U.. Z. Z.. Znalec však zároveň
konštatoval aj to, že mu boli predložené iba kópie podpisov, ktoré vyhovujú znaleckému skúmaniu

čiastočne, s tým, že jednoznačný záver bude možné stanoviť po predložení originálov porovnávacích
podpisov z objektívnych zdrojov a aj to, že neboli zistené žiadne znaky nasvedčujúce technickému
falšovaniu podpisu. Žalobca navrhol nariadiť v konaní znalecké dokazovanie na preukázanie tvrdených
skutočností, ktorý dôkaz súd nevykonal, pretože priamym dôkazom, a to výpoveďou Ing. Z. Z., ktorý
výsluchjejednýmzdôkaznýchprostriedkovpodľa§187ods.2CSPmalzapreukázané,ževýpoveďbola

popísaná štatutárnym orgánom žalovaného v súlade s § 13 ods. 1 veta druhá Obchodného zákonníka,
a preto nie je neplatná podľa § 40 Občianskeho zákonníka. Čisto subjektívnu námietku žalobcu ohľadne
nervózneho správania sa U.. Z. Z. pri jeho výsluchu súd nepovažoval za dôvodnú. Súd v tomto smere
poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 19. 10. 2010 č. k. II. ÚS 379/09-126, podľa
ktorého: „za situácie, keď priamymi dôkazmi (výpoveďami svedkov) bola potvrdená pravosť podpisu

na verejnej listine, vznikla otázka, či kvalita navrhovaných dôkazov zo strany sťažovateľky je aspoň
potenciálne spôsobilá zvrátiť dôkaznú situáciu, pričom z rozhodovacej činnosti bola najvyššiemu súdu
známa skutočnosť, že zisťovanie pravosti podpisu znaleckým skúmaním sa deje vždy s určitou mierou
pravdepodobnosti, keďže podpis osoby je ovplyvňovaný jej momentálnym psychickým stavom, ktorý samení" ktorý je možné na danú vec aplikovať bez ohľadu na to, že ide o súkromnú listinu. Právo predložiť
súkromný znalecký posudok stranou podľa § 209 ods. 1 CSP súd nespochybňuje, ale sám znalec
svoje závery v znaleckom posudku spochybnil, a preto súd tento dôkazný prostriedok nepovažoval za

relevantný.

1.4. Z vykonaného dokazovania, a to zmluvy o nájme nebytových priestorov, a to jej časti Úvodné
ustanovenia (C) a bodu 5.1.1, z výsluchu svedkov U.. U. I. a X. D. a z písomného vyjadrenia žalobcu
v liste z 24. 11. 2016 a žalovaného v liste z 05. 01. 2016 mal súd za preukázané, že žalobca si svoje

povinnosti riadne platiť žalovanému nájomné opakovanie neplnil, čoho si bol sám vedomý, pretože v
liste z 24. 11. 2016 mu ponúkol pri rokovaniach o uzavretí novej nájomnej zmluvy ponuku na uhradenie
časti sporných nárokov vo výške 350.000 eur, čo potvrdzuje aj vyjadrenie žalovaného v podaní z 05.
12. 2016, v ktorom uviedol, že dlh žalobcu k 31. 08. 2016 predstavoval sumu 469.037,53 eura. Z
porovnania písomného vyjadrenia žalobcu z 05. 04. 2016, písomného vyjadrenia žalovaného z 13. 05.
2016, platobného rozkazu Okresného súdu Bratislava V z 22. 06. 2016, odporu žalobcu proti tomuto

platobnému rozkazu z 12. 07. 2016 vyplýva, že sám žalobca vo vyjadrení z 05. 04. 2016 a v odpore z
22. 06. 2016 uznáva, že na faktúru č. 2016020, ktorou bolo podľa vyjadrenia žalovaného z 13. 05. 2016,
ktoré nebolo namietané, a teda sporné, vyúčtoval žalobcovi nájom za obdobie 01/2016, ktorý bol splatný
14. 02. 2016 v zhodnej výške 38.561,45 eura, za ktorý mal žalobca zaplatiť 3.561,45 eura, pričom v
odpore namietal, že zaplatil 13.561,45 eura, ktorú sumu napokon potvrdil aj žalovaný vo vyjadrení z 13.

05. 2016 s tým, že dlh je 25.000 eur, čo rovnako nebolo namietané. Z uvedeného vyplýva, že minimálne
s časťou tohto nájomného, ktoré bolo splatné 14. 02. 2016, bol žalobca 13. 05. 2016 v omeškaní viac ako
jeden mesiac, a tak bol naplnený výpovedný dôvod podľa § 9 ods. 2 písm. b) zákona č. 116/1990 Zb. Z
porovnania odporu z 12. 07. 2016 a vyjadrenia žalobcu z 13. 05. 2016 vyplýva, že aj žalobca uhradil po
lehote splatnosti aj zostávajúcu sumu 12.677 eur na faktúre č. 2014443, ktorá bola splatná 14. 12. 2014,

pričom ňou bolo účtované nájomné za 11/14, zostávajúcu sumu 15.000 eur na faktúre č. 2014496, ktorá
bola splatná 14. 01. 2015, pričom ňou bolo účtované nájomné za 12/14. Tieto faktúry žalobca podľa
jeho vlastného tvrdenia uhradil ešte pred tým, ako mu bol doručený platobný rozkaz, teda zjavne po
dobe viac ako mesiac po splatnosti týchto súm, čo je dôvod podľa § 9 ods. 2 písm. b) zák. č. 116/1990
Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov na výpoveď zo zmluvy, bez ohľadu na spornosť ceny

služieb, ktorú žalobca v žalobe napáda. Pretože vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že výpoveď
žalovaného je určitá, bola podpísaná oprávnenou osobou, a teda námietky proti jej neplatnosti neboli
preukázané, a pretože bolo preukázané aj to, že žalobca v čase, keď žalovaný zmluvu o nájme písomne
vypovedal, meškal viac ako jeden mesiac s platením nájomného, a teda výpovedný dôvod bol daný, súd
žalobu žalobcu, ktorou požadoval určiť, že je nájomcom, alternatívne, že je oprávnený predmet nájmu

užívať, v celom rozsahu zamietol, pretože nebola dôvodná. O náhrade trov konania zo žaloby rozhodol
súd podľa § 255 ods. 1 CSP a v konaní úspešnému žalovanému priznal proti neúspešnému žalobcovi
náhradu trov v rozsahu 100%, o výške ktorých rozhodne vyšší súdny úradník podľa § 266 ods. 2 CSP
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. O náhrade trov konania zo vzájomnej žaloby
rozhodol súd § 255 ods. 2 CSP a § 256 ods. 1 CSP tak, že stranám nárok na náhradu trov konania

nepriznal, pretože žalobca síce zavinil zastavenie konania v časti žaloby o vypratanie, pretože predmet
nájmu vypratal až po začatí konania, a preto by žalovanému patrila náhrada trov konania podľa § 256
ods. 1 CSP, ale zároveň bol žalobca úspešný v časti vzájomnej žaloby o určenie, že nie je nájomcom
a ani nemá právo predmet nájmu užívať, v ktorej časti súd vzájomnú žalobu zamietol, a preto by mal
nárok na náhradu trov konania žalobca podľa § 255 ods. 2 CSP, čo predstavuje pomer úspechu, resp.

neúspechu 50% a pomer zavinenia, resp. nezavinenia 50%, a tak súd stranám nárok na náhradu trov
konania nepriznal.

2. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie proti výroku o
zamietnutí žaloby (I.) a proti výrokom o trovách konania (II. a V.), odôvodniac ho tým, že nesprávnym

procesným postupom, ktorým súd znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, súd nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.Žalobcavkonaníopakovanetvrdil,ževzhľadomnaspornénárokystránzozmluvy,akoajvzhľadom

na fakturáciu nájomného a služieb v odlišnej výške ako bola uvedená v zmluve, na dobropisy týkajúce sa
vyfakturovaného nájomného sa medzi stranami ustálila prax týkajúca sa úhrad nájomného a poplatkov
za služby s nájmom spojené, odlišná od dojednaní v zmluve. V dôsledku neakceptovania výhrady
a nevyriešenie požiadaviek v súvislosti s problematickým užívaním predmetu nájmu, z dôvodov nastrane žalovaného sa žalobca dostal do omeškania s platením úhrad podľa zmluvy a žalovaný tento
dlhotrvajúci stav akceptoval. Súdna prax sa v obdobných prípadoch prikláňa k záveru, že výpoveď
zmluvy o nájme nebytových priestorov z dôvodu omeškania s platením nájomného môže byť posúdená

ako výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, ak zmluvné strany pred tým dlhodobo akceptovali takýto
spôsob platenia nájomného, vrátane doby jeho splatnosti, ktorý sa odlišoval od pôvodného zmluvného
dojednania. Poukázal na ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka a uviedol, že ak v konaní vyšli
najavo skutočnosti pre naplnenie podmienok na aplikáciu § 265 Obchodného zákonníka, je súd povinný
výkon práva odoprieť. Okolnosti a podmienky, za ktorých zmluva vznikla a bola plnená, nasvedčujú

tomu, žezmluvné strany dlhodobo akceptovalispôsob platenia nájomného, vrátane doby jeho splatnosti,
ktorý sa odlišoval od pôvodného zmluvného dojednania, že žalobca bol šikanovaný a že konanie
žalovaného je možné kvalifikovať ako konanie v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku,
preto takéto konanie nemôže požívať právnu ochranu, v dôsledku čoho nie je možné konštatovať,
že bol naplnený výpovedný dôvod - omeškanie s platením nájomného o viac ako jeden mesiac. Toto
konštatoval aj súd, aj potvrdili svedkovia X. D. a U.. U. I.. Z uvedeného dôvodu je konštatovanie

súdu, že bolo preukázané, že žalobca v čase, keď žalovaný zmluvu o nájme písomne vypovedal,
meškal viac ako jeden mesiac s platením nájomného, bez zohľadnenia reálnej praxe založenej medzi
zmluvnými stranami, ktorú žalovaný akceptoval vyše troch rokov, je nedostatočné, povrchné a alibistické
a zakladá odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b) a f) CSP. K neurčitosti výpovede uviedol, že vo
výpovedi chýba presná špecifikácia nebytových priestorov, ktorých sa výpoveď týka, pričom judikatúra

súdov sa jednoznačne prikláňa k záveru, že identifikácia bytu vo výpovedi nájomnej zmluvy, ako aj v
žalobnom petite, musí byť natoľko zrozumiteľná, aby ju pri výkone rozhodnutia nebolo možné zameniť
s iným bytom alebo nebytovým priestorom. Uvedená požiadavka v tomto prípade nebola naplnená a
odôvodnenie rozsudku v tejto časti je nedostatočné a zakladá odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1
písm. b) a c) CSP. Z podpisu výpovede oprávnenou osobou uviedol, že žalobca súdu predložil znalecký

posudok č. 3/2017 Mgr. A. D., ktorého predmetom bolo posúdenie skutočnosti, či podpisy U.. Z. Z. ako
jediného konateľa žalovaného na dokumentoch, ktoré má v držbe žalobca, pochádzajú od tej istej osoby.
Znalec v znaleckom posudku konštatuje, že podpis na výpovedi s pravdepodobnosťou hraničiacou
s istotou nie je pravým podpisom konateľa žalovaného. 100% záver nemohol znalec prijať jedine z
dôvodu, že znalecké postupy ukladajú znalcovi porovnávať skúmaný podpis s podpismi podpisujúceho

nachádzajúcich sa na origináloch dokumentov. Bez súčinnosti konajúceho súdu však žalobca nebol
schopný zabezpečiť originály listín, na ktorých sa nachádza podpis konateľa žalovaného U.. Z. Z., na
čo žalobca v priebehu konania poukazoval a žiadal súd o ustanovenie nového znalca, ktorému budú
predložené originály dokumentov s podpisom U.. Z. Z. za účelom posúdenia, či podpis na výpovedi
patrí U.. Z. Z., konateľovi žalovaného. Uviedol, že podľa jeho názoru je výpoveď neplatná, nakoľko nie

je podpísaná konateľom žalovaného. Neplatnosť výpovede je neplatnosťou absolútnou, ktorá pôsobí
priamo zo zákona bez ďalšieho a na ktorú súd musí prihliadnuť z úradnej povinnosti aj bez návrhu a
nemôže byť napravená dodatočným schválením, ani odpadnutím vady. Následné vyhlásenie konateľa,
že dokument podpísal, je pre posúdenie platnosti písomnej výpovede irelevantné. K nálezu Ústavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 379/09-126 uviedol, že žalovaný účelovo vytrháva z kontextu iba jednu časť

nálezu, ktorá ani nie je priamym vyjadrením Ústavného súdu SR, ale obranou NS SR v rámci konania o
sťažnosti pred Ústavným súdom SR. V ďalšom poukázal na rozdielnu situáciu v konaní pred ústavným
súdom a v tomto konaní. Poukázal na to, že pokiaľ by prijali výklad, že aj sfalšovaný podpis na zo
zákona povinne písomných právnych úkonoch je v poriadku, pokiaľ by ho osoba, ktorej podpis bol
sfalšovaný, nenamietala, dostali by sa do absurdnej situácie, kedy by si osoba, ktorej podpis bol

sfalšovaný, mohla podľa toho, ako sa jej javí aktuálna situácia s ohľadom na jej vlastné záujmy vybrať,
či písomný právny úkon ponechá v platnosti, alebo nie. Je úlohou súdov, aby svojou rozhodovacou
činnosťou nedopustili takýto prejav svojvôle podpisujúcej osoby, čo by bolo v rozpore s princípom
právnej istoty a viedlo by k právnej anarchii. Poukázal na rozhodnutia NS ČR sp. zn. 21Cdp/1723/2007
zo dňa 25. 06. 2008 a uznesenie NS SR sp. zn. 1MObdoV/6/2012 zo dňa 26. 11. 2013. Súd sa

v rozhodnutí nevysporiadal s dôvodom, prečo neprihliadol na uvedenú judikatúru, na ktorú žalobca
poukazoval a ktorá je v protipóle s nálezom, na ktorý odkazoval žalovaný a ktorý nie je navyše na
daný prípad aplikovateľný. Súd sa nevysporiadal s námietkou žalobcu týkajúcou sa podivného spôsobu
prepravy dokumentov, a to podpisovania dokumentov zo strany konateľa žalovaného v Bratislave,
doručovania týchto listín do Nitry a následného odoslania týchto listín do sídla žalobcu v Bratislave.

Súd tiež nesprávne interpretoval závery znaleckého posudku č. 3/2017, keď v bode 17. odôvodnenia
rozsudku uviedol, že sám znalec svoje závery v znaleckom posudku spochybnil, v dôsledku čoho
súd nepovažoval tento dôkazný prostriedok za relevantný. Súd nerozviedol, z akých dôvodov znalec
svoje závery posudku spochybňuje, preto žalobca považuje napadnutý rozsudok za nedostatočneodôvodnený a nepreskúmateľný. Nevykonanie navrhnutého dôkazu žalobcom, a to ustanovenie znalca,
zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) a c) CSP. K výroku o trovách konania uviedol,
že predmet nájmu vypratal žalovaný, bez účasti a bez vedomia žalobcu, pričom vypratané hnuteľné

veci sa do dnešného dňa nachádzajú na neznámom mieste. Keďže žalobca nehnuteľnosť nevypratal,
nezavinil zastavenie konania, a teda žalovaný v rozpore so zákonom sám zavinil zastavenie konania
o vypratanie nehnuteľnosti. Vzhľadom k uvedenému, napáda aj výrok, podľa ktorého strany nemajú v
časti vzájomnej žaloby nárok na náhradu trov konania. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok vo výroku I., II. a V. zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie

a rozhodnutie. Alternatívne navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a rozhodnúť, že žalobca je nájomcom
predmetných nehnuteľností, eventuálne, že žalobca má právo užívať predmetné nehnuteľnosti.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že k argumentu, že nebol naplnený výpovedný
dôvod, poukazuje na záväzný právny názor Krajského súdu v Nitre uvedený v uznesení č. k.
9Co/652/2016-205 zo dňa 08. 12. 2016 na str. 15, ktorý znie, že Krajský súd v Nitre potvrdzuje, že

výpovedný dôvod bol naplnený. Skutočnosť, že dochádzalo k omeškaniu s platením nájomného, potvrdil
i svedok Ing. U. I. na pojednávaní dňa 18. 06. 2018. Okrem toho, nebola preukázaná žiadna ústna
dohoda o zmene zmluvných podmienok a ak by aj eventuálne existovala, nemôže byť považovaná za
platnú dohodu, práve z dôvodu jej ústnosti, keďže právny úkon, ktorý je uskutočnený v písomnej forme,
musí byť v písomnej forme aj zmenený alebo doplnený. O takejto dohode Atrium Relax vedomosť nemá

a ani jeho úkony, ktoré v súvislosti s nájomným vzťahom a jeho ukončením uskutočnil, nenasvedčovali
tomu, že by nejaká iná dohoda, okrem zmluvnej, existovala. Aj keby dochádzalo po určitú dobu v
dobrej viere zo strany Atrium Relax k akceptovaniu oneskorenia s platbami nájomného zo strany BODY
Energy Club, tento fakt nemôže založiť žiadny prejav vôle žalovaného k tomu, že by takýto postup
schvaľoval a stále ide o stav, ktorý je v rozpore so zmluvou o nájme a môže byť sankcionovaný v podobe

výpovede z nájmu z dôvodu omeškania s platením nájomného. Žalobca tvrdí, že žalovaný porušoval
zásady poctivého obchodného styku, avšak ako odôvodnenie svojho tvrdenia uvádza, že mu žalovaný
dlhodobo akceptoval oneskorený spôsob platenia nájomného a skutočnosť, že bol zo strany žalovaného
šikanovaný (neuvádza, akým spôsobom). Takéto odôvodnenie porušenia zásad poctivého obchodného
styku nie je v súlade s logikou, s akou je spojený ochranný mechanizmus upravený v § 265 Obchodného

zákonníka, a práve naopak, poukazuje na to, že žalovaný bol ochotný v dobrej viere nápravy finančnej
disciplíny žalobcu na nájomné čakať aj po márnom uplynutí jeho splatnosti a na dobrý úmysel v tom,
že už dávnejšie neuplatnil výpoveď z nájmu voči žalobcovi z dôvodu omeškania platieb nájomného.
Uviedol, že konanie žalobcu (oneskorené úhrady nájomného) nemôže požívať právnu ochranu, pričom
dobrá viera a trpezlivosť žalovaného má byť postihovaná v zmysle § 265 Obchodného zákonníka.

Navyše, porušovanie zásad poctivého obchodného styku nebolo v konaní preukázané. Takisto nebolo v
konaní zo strany žalobcu preukázané, že by došlo k jeho šikanovaniu zo strany žalovaného, preto túto
argumentáciu považuje za irelevantnú. V konaní bolo ustálené a súd mal za preukázané, že žalobca bol
v čase výpovede v omeškaní s platením nájomného a uvedené súd aj náležíte v rozsudku odôvodnil.
Z vyššie uvedeného preto vyplýva, že nie je daný odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) a

f) CSP, ani žiadny iný, pretože neexistujú skutočnosti, ktoré by akýkoľvek odvolací dôvod zakladali. K
neurčitosti výpovede uviedol, že má za to, že v prípade právneho úkonu výpovede nejde o právny úkon
neurčitý alebo nezrozumiteľný, keďže z výpovede, tak ako bola uplatnená, je jasné a zrozumiteľné, čoho
sa týka, sú v nej obsiahnuté všetky parametre, ktoré dostatočne charakterizujú, o čo v danej listine ide
a čoho sa dotýka. Nie sú dané dôvody k zameniteľnosti priestorov, ktoré boli dotknuté výpoveďou, a

preto žalovaný v tomto, už len alibistickom tvrdení, odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) a f)
CSP nevidí. K podpísaniu výpovede oprávnenou osobou uviedol, že tento dôvod odôvodňujúci žalobu
zo strany BODY Energy Club a. s. bol Krajským súdom v Nitre v uznesení č. k. 25Co/27/2018-451
zo dňa 08. 03. 2018 na str. 10 vyhodnotený ako neakceptovateľný a to z dôvodu, že aktér podpisu,
t.j. Ing. Z. na pojednávaní uznal, že podpis na výpovedi je jeho vlastný, a že výpoveď vlastnoručne

podpisoval a aj z dôvodu, že záver znalca je spochybnený nielen výpoveďou aktéra podpisu, ale i
samotným záverom znaleckého posudku, ktorý dal vypracovať BODY Energy Club a. s., Krajský súd
v Nitre poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. 10. 2010 č. k. II. ÚS
379/09-126, pričom uviedol, že daný záver Ústavného súdu Slovenskej republiky je možné aplikovať aj
v prejednávanej veci. Má za to, že vykonanie takéhoto dôkazu bolo nepotrebné a neschopné privodiť

v prejednávanej veci iné závery, ako tie, ktoré boli vyvodené z dôkazov, ktoré boli v konaní vykonané.
Ohľadne dôkaznej sily znaleckého posudku ako dôkazu uviedol, že súd hodnotí dôkazy podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na to,
čo vyšlo v konaní najavo. Do pozornosti dal, že dôkazom je aj výpoveď strany, pričom tento dôkaz saoznačuje za priamy dôkaz. Tvrdenie, že súd sa nevysporiadal s námietkou žalobcu ohľadne, podľa neho
podivného, spôsobu prepravy dokumentov, nie je relevantné, vzhľadom na znenie odseku uvedeného
vyššie. Posudzovanie organizačných interných záležitostí nie je ani v kompetencii žalobcu a okrem

iného, vzhľadom na uplynutie dlhého času a v zmysle vyhlásenia štatutárneho orgánu žalovaného, ktorý
uviedol, že nevie, kde podpisoval a nespomína si, ako bola zasielaná výpoveď, nie je možné uzavrieť,
že to bolo tak, ako tvrdí žalobca. Judikatúra, ktorú predkladal žalobca, nie je v prejednávanom prípade
použiteľná a ani nie je v protipóle s Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. 10. 2010
č. k. II. ÚS 379/09-126. Uviedol, že súd nespochybňuje samotný znalecký posudok, ani právo na jeho

predloženie stranou, iba vo svetle ostatných dôkazov ho nepovažuje za relevantný. Súd v rozsudku
dostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, uviedol aj, z akých dôvodov znalec svoje závery v posudku
spochybňuje a uviedol a odôvodnil aj dôvod, prečo nevykoná žalobcom navrhnutý dôkaz - ustanovenie
znalca za účelom porovnania podpisu na výpovedi s originálom. Z uvedeného preto vyplýva, že nie sú
dané odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) a e) CSP, pretože neexistujú skutočnosti, ktoré
by ich zakladali. K trovám konania uviedol, že vyzýval BODY Energy Club k vyprataniu predmetu nájmu,

avšak ten na tieto výzvy nereflektoval. Preto žalovaný podal žalobu o vypratanie. V deň, kedy došlo k
podaniu žaloby o vypratanie zo strany žalovaného, bol naplnený dôvod podania tejto žaloby, t. j. žaloba
bola podaná dôvodne. Z ustanovení CSP vyplýva, že ak pre správanie žalovaného sa vzala späť žaloba,
ktorá bola podaná dôvodne, je žalovaný povinný nahradiť trovy konania, pretože zavinil zastavenie
konania. Zavinenie zastavenia konania sa posudzuje z procesného hľadiska, nie z hmotnoprávneho.

Úplne zjednodušene môžeme povedať, že správaním žalobcu, t. j. že nevypratal predmet nájmu pred
podaním žaloby, zakladá jeho zodpovednosť za zavinenie, že po podaní žaloby, jeho správaním -
nekonaním došlo k vyprataniu predmetu nájmu a následne tak k zastaveniu konania vo veci žaloby o
vypratanie. Žalovaný považuje rozsudok za absolútne správny, spravodlivý, dostatočne odôvodnený.
Navrhol, aby odvolací súd výrok I., II. a V. potvrdil.

4. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že žalovaný s odvolaním sa na uznesenie
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/652/2016-205 zo dňa 08. 12. 2016 vo vyjadrení uviedol, že Krajský
súdvNitrepotvrdil,ževýpovednýdôvodbolnaplnený,pričomnázorkrajskéhosúdujezáväzný.Odvolací
súd vyslovil v rozhodnutí svoj názor na otázky súvisiace s napadnutým rozhodnutím prvoinštančného

súdu, nie na podstatu celého sporu. Krajský súd nekonštatoval, že v prejednávanom prípade bol
naplnený výpovedný dôvod, iba, že všeobecne, bez zohľadnenia ďalších okolností, ide v zmysle
citovaného zákona o výpovedný dôvod, interpretácia žalovaného preto nie je správna. Okrem toho
je potrebné povedať, že odvolací súd vyjadril právny názor, ktorý je pre prvoinštančný súd záväzný
iba v prípade, ak ruší napadnuté rozhodnutie a vec vracia prvoinštančnému súdu na nové konanie a

rozhodnutie, čo nebol tento prípad, pretože odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a druhý návrh
žalobcu zamietol. Z uvedených dôvodov nie je možné na závery Krajského súdu v Nitre, vyjadrené v
uznesení sp. zn. 9Co/652/2016-205 zo dňa 08. 12. 2016, hľadieť ako na právne záväzné. Nie je pravdou,
že Krajský súd v Nitre v uznesení sp. zn. 25Co/27/2018-451 zo dňa 08. 03. 2018 žalobcom tvrdenú
absolútnu neplatnosť výpovede z dôvodu, že nebola podpísaná štatutárnym zástupcom žalovaného,

vyhodnotil ako neakceptovateľnú. Tento záver z citovaného rozhodnutia nevyplýva. Okrem toho, ani
tento záver odvolacieho súdu nie je pre prvoinštančný súd právne záväzný, nakoľko ani tentokrát nešlo
o prípad, kedy odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil prvoinštančnému súdu na nové
konanie a rozhodnutie, ale o prípad, keď odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil. Uviedol, že v
odôvodnení rozhodnutia sa má súd vysporiadať s podstatnými argumentmi, pričom judikatúra, na ktorú

žalobca poukázal, objasňovala právne závery vyšších súdov v prípade sfalšovaných podpisov, pričom
aj pri mierne odlišnom skutkovom stave sú tieto právne závery úplne aplikovateľné na prejednávaný
prípad. Aj námietka týkajúca sa podivného spôsobu prepravy dokumentov žalovaného má podstatný
význam, nakoľko v jej svetle sa výpoveď Ing. Z. na súde javí minimálne ako rozporuplná a pochybná.
K výroku o trovách uviedol, že žalobca by zavinil zastavenie konania o vypratanie v prípade, kedy by

predmet nájmu vypratal dobrovoľne po podaní žaloby o vypratanie do právoplatného skončenia tohto
konania, čo sa nestalo.

5. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že v konaní bolo už na začiatku preukázané, že v
čase výpovede mal žalobca voči žalovanému dlh vzniknutý z nájomného vzťahu uzatvoreného dňa 20.

02. 2013. Táto skutočnosť bola počas konania skúmaná, porovnávaná a zohľadnená aj Krajským súdom
v Nitre pri rozhodovaní o neodkladnom opatrení. V konaní teda bolo ustálené a súd mal za preukázané,
že žalobca bol v čase výpovede v omeškaní s platením nájomného a uvedené súd aj náležite odôvodnil.
Správaním žalobcu, teda, že nevypratal predmet nájmu pred podaním žaloby, založil jeho zodpovednosťza zavinenie, že po podaní žaloby jeho správaním, nekonaním došlo k vyprataniu predmetu nájmu a
následne tak k zastaveniu konania vo veci žaloby o vypratanie.

6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku,
ďalej len CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania žalobcu (§ 379 a § 380 ods. 1
CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a po prejednaní veci dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku
o žalobe žalobcu (I.) a vo výroku o trovách konania vo vzťahu k tejto žalobe (II.) podľa § 389 ods. 1

písm. b) a c ) CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie podľa § 391 ods. 2 CSP na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie a vo výroku o trovách konania v časti vzájomnej žaloby (V.) odvolací súd napadnutý
rozsudok podľa § 388 CSP zmenil.

7. Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd určil, že výpoveď zmluvy o nájme nebytových
priestorov z 20. 02. 2013, ktorej predmetom je nájom nehnuteľností, a to nebytových priestorov s

podlahovou plochou 2.568,98 m2, nachádzajúcich sa na treťom až piatom nadzemnom podlaží a
nebytovýchpriestorovspodlahovouplochou546m2,nachádzajúcichsanadruhomnadzemnompodlaží
stavby Polyfunkčný objekt WAW HOUSE na Einsteinovej ulici č. 7 v Bratislave, súpis. č. 3734, ktorý
je postavený na pozemku parc. č. 5105/380 o výmere 1.372 m2, druh pozemku: zastavané plochy a
nádvoria, nachádzajúcich sa v okrese Bratislava V, obec Bratislava - m. č. Petržalka, katastrálne územie

Z., zapísaných na LV č. XXXX, vedené Okresným úradom Bratislava - katastrálny odbor, zo strany
žalovaného je neplatná. Žalovaný vzájomnou žalobou požadoval, aby súd určil, že uvedená výpoveď z
13. 05. 2016 je platná a žalobcovi uložil povinnosť vypratať predmetné nebytové priestory.

8. V priebehu konania súd prvej inštancie pripustil zmenu žaloby tak, že určil, že žalobca je na základe

zmluvy o nájme nebytových priestorov uzavretej so žalovaným 20. 02. 2013 nájomcom predmetných
nehnuteľností, alternatívne má právo ich užívať ako nájomca podľa uvedenej zmluvy o nájme. Na
návrh žalovaného súd prvej inštancie uznesením pripustil aj zmenu vzájomnej žaloby tak, že určil,
že žalovaný zo vzájomnej žaloby, t. j. žalobca nie je nájomcom uvedených nehnuteľností na základe
uvedenej zmluvy, alternatívne nemá právo tieto nehnuteľnosti užívať ako nájomca podľa uvedenej

zmluvy. Žalovaný na uvedenom pojednávaní vzal vzájomnú žalobu v časti o vypratanie predmetných
nehnuteľností späť, preto súd konanie v tejto časti zastavil. V dôsledku odvolania podaného žalobcom
je predmetom odvolacieho konania zamietnutie žaloby žalobcu, výrok o trovách konania vo vzťahu k
tejto žalobe (II.) a výrok o trovách konania v časti vzájomnej žaloby (V.). Proti zamietajúcemu výroku v
časti vzájomnej žaloby (IV.) a zastavujúcom výroku o vypratanie nehnuteľnosti (III.) odvolanie podané

nebolo, preto sú tieto výroky už právoplatné.

9. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť

v konaní pred odvolacím súdom.

10. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, a ak
nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

11. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi

podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej
lehoty. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah,
ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

12. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a

aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.13. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť
nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných

ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia,napredvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistránvkonaní, narelevantné

konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie
spravodlivosti).

14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo účastníka na

dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva totiž aj
povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán
s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05).

15. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade

a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu
právanaspravodlivýproces.ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvosvojejjudikatúreopakovanezdôraznil,
že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy

riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy,
čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a
správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť (§ 191 a § 220 ods. 1 CSP, m. m.
I. ÚS 243/07), pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo

uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP) musí vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane
druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať
tiežnajehocelkovúpresvedčivosť,teda,inýmislovami,nato,abypremisyzvolenévrozhodnutí,rovnako
ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť

prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí
súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana
práv a oprávnených záujmov účastníkov (obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III.
ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť
všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s

výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z
29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v
§ 220 ods. 2 CSP. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 378 CSP).

16. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie dospel k záveru, že

súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí zaoberal pre rozhodnutie veci významnými námietkami
a argumentmi strán, avšak záver súdu prvej inštancie, že výpoveď z nájmu nebytových priestorov je
platná, je predčasný, pričom zodpovedanie tejto otázky je pre posúdenie predmetnej veci podstatné.

17. Žalobca neplatnosť výpovede zmluvy o nájme nebytových priestorov odôvodnil viacerými dôvodmi,

pričom prvým z nich bola jej neurčitosť. Čo sa týka tohto odvolacieho dôvodu, a to neurčitosti výpovede
zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 20. 01. 2013, v tejto časti sa odvolací súd v plnom
rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie v tom, že výpoveď z nájmu je dostatočne určitá, je
z nej zrejmé, akých nehnuteľností sa týka a neuvedenie označenia parcely, na ktorej sa nehnuteľnosť
nachádza parcelným číslom, druhom pozemku, listom vlastníctva a katastrálnym územím jej neurčitosť

nespôsobuje, najmä pokiaľ aj z listu vlastníctva (č. l. 8) vyplýva, že predmetné nehnuteľnosti sú aj na
LV označené ako polyfunkčný objekt WAW HOUSE - Einstein. 7, teda práve tak, ako boli označené aj
vo výpovedi z nájmu nebytových priestorov. Z uvedeného dôvodu tento dôvod neplatnosti výpovede z
nájmu nebytových priestorov neobstojí.18. Ďalším odvolacím dôvodom bol záver súdu prvej inštancie, že výpoveď z nájmu bola podpísaná
U.. A. D., preto je platná. Tento záver súdu prvej inštancie považuje odvolací súd zatiaľ za predčasný.

V danej veci žalobca v priebehu konania navrhoval doplniť dokazovanie znaleckým dokazovaním na
zistenie pravosti podpisu konateľa žalovaného Ing. A. D., pričom súd prvej inštancie návrhu na doplnenie
dokazovania v tomto smere nevyhovel, pričom s dôvodmi súdu prvej inštancie pre takýto postup sa
odvolací súd nestotožňuje a práve v tomto nesprávnom procesnom postupe súdu prvej inštancie videl
odvolací súd postup, ktorým súd znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

19. Pokiaľ ohľadne nepripustenia znaleckého dokazovania na zistenie pravosti podpisu konateľa
žalovaného U.. A. D. súd prvej inštancie poukázal v napadnutom rozhodnutí na nález Ústavného súdu
SR z 19. 10. 2010 č. k. II. ÚS 379/09-126, podľa názoru odvolacieho súdu bola vo veci, riešenej pred
ústavným súdom, iná situácia, odlišná od situácie v danej veci, preto nie je aplikácia tohto nálezu ÚS

SR na danú vec dôvodná. Vo veci vedenej pred ÚS SR sp. zn. II. ÚS 379/09 sa riešil podpis na verejnej
listine, pričom podľa vtedy platného Občianskeho súdneho poriadku, podľa ustanovenia § 134 platí, že
listiny vydané súdmi Slovenskej republiky alebo inými štátnymi orgánmi v medziach ich právomoci, ako
aj listiny, ktoré sú osobitnými predpismi vyhlásené za verejné, potvrdzujú, že ide o nariadenie alebo
vyhlásenieorgánu,ktorýlistinuvydal,aakniejedokázanýopak,ipravdivosťtoho,čosavnichosvedčuje

alebo potvrdzuje. Už zo samotnej povahy listiny v konaní pred ÚS SR a v tomto konaní je zrejmé, že
išlo o odlišnú situáciu, keď v tomto konaní išlo o podpis konateľa právnickej osoby na výpovedi zmluvy
o nájme nebytových priestorov zo dňa 20. 02. 2013, teda nešlo o verejnú listinu, u ktorej sa prezumuje
jej správnosť. Ďalší rozdiel videl odvolací súd aj v tom, že v konaní pred ÚS SR boli ako svedkovia
vypočutí viceguvernér a Ing. F., obaja boli vypočutí ako svedkovia, po tom, ako boli poučení podľa §

126 Občianskeho súdneho poriadku o povinnosti vypovedať pravdu a nič nezamlčovať, ako aj o práve
odoprieť výpoveď za podmienok ustanovených zákonom. V konaní teda boli vypočuté dve osoby, pričom
jedna listinu priamo podpísala a druhá uviedla, že predmetnú listinu osobne priniesla viceguvernérovi
na podpis a videla na vlastné oči, ako viceguvernér poverenie podpísal. V predmetnej veci jedinou
osobou, ktorá tvrdí, že podpis na predmetnej výpovedi je jej, je samotný konateľ žalovaného (pričom

jeho tvrdenie je v jeho prospech), ktorý však vypovedal v konaní ako strana sporu, teda po odlišnom
poučení ako je poučenie svedka (a to bez ohľadu na to, že v konaní pred ÚS SR išlo ešte konanie za
účinnosti OSP a v tomto konaní už za účinnosti CSP). Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd
aplikáciu nálezu Ústavného súdu SR z 19. 10. 2010 č. k. II. ÚS 379/09-126 na danú vec za nedôvodnú,
pričom mal za to, že názorom Krajského súdu v Nitre, uvedenom v uznesení zo dňa 8. marca 2018 č.

k. 25Co/27/2018-451 (bod 21. odôvodnenia), ktorý súd vyslovil pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia, odvolací súd v tejto veci nie je viazaný.

20. Podľa § 185 ods. 1 CSP súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.

21. Podľa § 186 ods. 2 CSP súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť
o ich pravdivosti. Na zmeny v tvrdeniach o skutočnostiach, na ktorých sa strany dohodli, súd neprihliada.

22. Podľa § 187 ods. 1 CSP za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu
veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov.

23. Podľa § 187 ods. 2 CSP dôkazným prostriedkom je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina,
odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný,
určí ho súd.

24. Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo.

25. Podľa § 191 ods. 2 CSP vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak

zákon neustanovuje inak.

26. Dokazovanie je zákonom upravený postup súdu, ako aj strán sporu, na základe ktorého súd získava
pre rozhodnutie podstatné skutkové poznatky o veci, ktorá je predmetom konania. V dokazovaní sasúd obmedzuje len na zisťovanie skutkových poznatkov. Skutkové poznatky sú tie, ktoré nám podávajú
informáciu o skutkových okolnostiach, ktoré zakladajú a odôvodňujú prejednávaný nárok. Zisťovanie
skutkového stavu, ktorý je pre súd základom jeho rozhodnutia, možno označiť za jednu z najdôležitejších

a najnáročnejších činností súdu vôbec. Súd je subjektom, ktorý určuje, čo sa bude dokazovať, ako
bude dokazovanie prebiehať, ktoré skutočnosti bude považovať za preukázané a ktoré dôkazy vykoná.
Významné povinnosti patria v rámci dokazovania aj stranám sporu. Dokazovanie v sporovom konaní
je ovládané prejednacou zásadou. Civilný sporový poriadok zvyšuje procesnú zodpovednosť strán v
dokazovaní a obmedzuje aktivitu súdu pri navrhovaní, a teda aj vykonávaní dôkazov. V konaní má strana

jednak povinnosť tvrdenia, teda musí uviesť skutkové tvrdenia a na túto povinnosť nadväzujúcu dôkaznú
povinnosť, teda povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V niektorých prípadoch však
môže nastať aj situácia, kedy nie je v možnostiach strany, ktorá niečo tvrdí, svoje tvrdenia preukázať. V
takom prípade dochádza k preneseniu dôkazného bremena na žalovaného (negatívna dôkazná teória)
alebo môže nastať situácia, kedy dôkazy, označené stranou, vie táto zabezpečiť s pomocou súdu, ktorý
požiada o to, aby ich zabezpečil. V prípade, ak sa po vykonaní dôkazov skutkové okolnosti tvrdené

stranou v spore preukážu, strana sporu uniesla dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení. Aj keď
strany navrhnú na preukázanie svojich tvrdení viacero dôkazov, súd v konaní nemusí vykonať všetky
stranou navrhnuté dôkazy. Výber dôkazov, ktoré sa budú v rámci dokazovania vykonávať, je výlučne na
súde. Súd musí dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový
poznatok tvrdený účastníkom, ak tento skutkový poznatok nebude preukazovať iným dôkazom. Ak by

súd vylúčil z dokazovania dôkaz, ktorým bolo možné preukázať rozhodujúcu skutočnosť, zakladá to
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP.

27. V konaní zhromaždený materiál treba zhodnotiť. Súd pristupuje k hodnoteniu jednotlivých
vykonaných dôkazov z hľadiska ich hodnovernosti a pravdivosti. Súd nie je obmedzovaný zákonnými

predpismi v tom zmysle, ako ten, či onen dôkaz hodnotiť (zásada voľného hodnotenia dôkazov).
Hodnotiaca úvaha súdu však nie je ľubovoľná; súd musí vychádzať zo všetkého, čo v konaní vyšlo
najavo. Tieto skutočnosti má súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Súd pritom nie
je viazaný žiadnym poradím významu a preukaznej sily jednotlivých dôkazov (R V/1968).

28. Rovnosť zbraní je súčasťou spravodlivého procesu. Právo na spravodlivý proces zaručené čl. 6 ods.
1 Dohovoru zahrňuje právo, aby každá strana občianskeho súdneho konania mala primeranú možnosť
brániť svoju záležitosť pred súdom za podmienok, ktoré ju podstatne neznevýhodňujú v pomere k druhej
strane (Ankerl c. Švajčiarsko z 23. 10. 1996). Súdne rozhodnutie je výsledkom rozhodnutia medzi
stranami, z ktorých každá musí mať možnosť vyjadriť sa a popierať požiadavky, dôkazy a argumenty

druhej strany. Postup súdu, ktorý znevýhodní jednu zo strán v konaní v porovnaní s druhou stranou treba
považovať za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1. Požiadavka „rovností
zbraní“ vyplývajúca z čl. 6 ods. 1 dohovoru je len iným označením základného ústavného práva na
rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. II. ÚS 414/2015 z 1. decembra 2015).

29. V danej veci sa žalobca svoje skutkové tvrdenie o neplatnosti výpovede z nebytových priestorov
z dôvodu absencie podpisu konateľa žalovaného na tejto výpovedi snažil preukázať predložením
dôkazu, a to znaleckého posudku č. 3/2017 znalca A.. A. D., pričom úlohou znalca bolo skúmanie,
či je podpis nachádzajúci sa na výpovedi zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 13. 05. 2016

odoslanej spoločnosťou Atrium Relax, s. r. o. so sídlom Koceľova 8, 949 01 Nitra, IČO: 36 656 364,
adresovanej spoločnosti BODY Energy Club a. s., so sídlom Einsteinova 7, 851 01 Bratislava, IČO: 45
271 151, podpisom pána U.. Z. Z.. Keďže zo znaleckého posudku bolo zrejmé, že sporným materiálom
bola výpoveď zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 20. 02. 2013 a zo dňa 13. 05. 2016 a
porovnávacím materiálom boli kópie ukážok podpisov U.. Z. Z. predložené predsedom predstavenstva

BODY Energy Club, a. s., žalobca napriek záveru znalca, že podpis na výpovedi zmluvy o nájme
nebytových priestorov zo dňa 13. 05. 2016 s najvyššou mierou pravdepodobnosti hraničiacou s istotou
nie je pravým podpisom U.. Z. Z., žiadal v konaní vykonať znalecké dokazovanie, a to práve z dôvodu,
že znalec v znaleckom posudku uviedol, že jednoznačný záver znaleckého skúmania bude možné
stanoviť po predložení originálov porovnávacích podpisov z objektívnych zdrojov. Znalecké dokazovanie

na skúmanie pravosti podpisu konateľa žalovaného na výpovedi z nájmu nebytových priestorov mohol
žalobca vykonať len v súčinnosti so súdom, ktorý by zabezpečil porovnávací materiál, teda listiny s
originálmi podpisov konateľa žalobcu. Podľa názoru odvolacieho súdu, žalobca v konaní už predložením
znaleckého posudku č. 3/2017 znalca A.. A. D. preukázal dôvodnosť návrhu žalobcu na vykonanieznaleckého posudku na zistenie pravosti podpisu konateľa žalovaného na výpovedi z nájmu nebytových
priestorov, pretože záver tohto znaleckého dokazovania je pre posúdenie veci podstatný. Ak súd
uvedeným spôsobom nepostupoval a žalobcom navrhovaný dôkaz nevykonal, jeho postupom došlo k

porušeniu práva na spravodlivý súdny proces a k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom, čo má
za následok, že záver súdu prvej inštancie v danej veci je zatiaľ predčasný. Povinnosťou súdu prvej
inštancie v ďalšom konaní preto bude, v prípade, ak žalobca na nariadení znaleckého dokazovania
zotrvá, nariadiť vo veci znalecké dokazovanie a rozhodnúť vo veci, vychádzajúc z tohto dokazovania.

30. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom
výroku o žalobe žalobcu (I.) a vo výroku o trovách konania vo vzťahu k tejto žalobe (II.) podľa § 389 ods.
1 písm. b) a c) CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391
ods. 1 CSP). Názorom odvolacieho súdu je súd prvej inštancie v ďalšom konaní viazaný (§ 391 ods.
2 CSP). Na záver odvolací súd ešte dodáva, že záver žalovaného, uvedený vo vyjadrení k odvolaniu
žalobcu, že Krajský súd v Nitre v uznesení č. k. 9Co/652/2016-205 zo dňa 08. 12. 2016 uviedol, že

výpovedný dôvod bol naplnený, z tohto rozhodnutia nevyplýva.

31. Keďže predmetom odvolacieho konania bol aj výrok o trovách konania v časti vzájomnej žaloby
(V.), odvolací súd preskúmaval aj tento výrok rozsudku súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že je
potrebné ho podľa § 388 CSP zmeniť tak, že žalobca má v časti vzájomnej žaloby proti žalovanému

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. K tomuto záveru dospel z dôvodu, že k späťvzatiu
žaloby v časti vypratania nedošlo z dôvodu, že by ho vypratal žalobca po podaní žaloby, ale z dôvodu,
že predmetnú nehnuteľnosť vypratal žalovaný (čo tvrdil žalobca a žalovaný to nepoprel), teda žalobca
nezavinil zastavenie konania v tejto časti, ale zavinil ho žalovaný, preto podľa § 256 ods. 1 CSP vznikol
nárok na náhradu trov konania v tejto časti žalobcovi.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).