Rozsudok ,
Odmietajúce odvolanie, Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 8, 2022

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/91/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4111229462
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 02. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2022:4111229462.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr.

Borisa Minksa a JUDr. Olivera Kolenčíka, v spore žalobcu: W. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. V., S.
XX, zastúpený: JUDr. Ladislav Chmelár, advokát so sídlom Vráble, Levická 579, IČO: 42 046 467, proti
žalovaným: 1/ D. W., rod. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. V., K. XX, 2/ K. W., nar. XX.XX.XXXX, zomr.
XX.XX.XXXX, naposledy bytom D. V. (konanie proti žalovanému v 2. rade bolo právoplatne zastavené),
3/ nesvojprávny K. W., nar. XX.XX.XXXX, zastúpený opatrovníčkou D. W., rod. W., nar. XX.XX.XXXX,
bytom D. V., K. XX, žalovaní 1/ a 3/ zastúpení: Mgr. Jana Hoksová, advokátka so sídlom Volkovce, J.
Kalinčiaka 13, IČO: 42 040 639, o vypratanie nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaných 1/ a 3/ proti rozsudku

Okresného súdu Nitra zo dňa 23. júna 2021, č. k. 7C/185/2011-394 v spojení s dopĺňacím rozsudkom
Okresného súdu Nitra zo dňa 25. augusta 2021, č. k. 7C/185/2011-426, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd odvolanie žalovaných 1/ a 3/ proti výroku I. napadnutého rozsudku o d mi e t a.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v II. a III. výroku p o t v r d z u j e.

III. Žalobcovi voči žalovaným 1/ a 3/ priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom

rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra ako súd prvej inštancie podľa § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“) rozsudkom z 23. júna 2021, č. k. 7C/185/2011-394 v spojení s dopĺňacím
rozsudkom z 25. augusta 2021, č. k. 7C/185/2011-426 návrh žalovaných v 1. rade a v 3. rade (ďalej
len žalovaných 1/ a 3/ - pozn. odvolacieho súdu) na prerušenie konania zamietol (I. výrok), žalovanej
1/ a žalovanému 3/ uložil povinnosť vypratať nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. úz. D., obec D. V.,
zapísané v katastri nehnuteľností Okresného úradu D. V., katastrálny odbor na LV č. XXXX ako parcely
registra „C“ evidované na katastrálnej mape ako parc. č. 2189/1 zastavaná plocha a nádvorie o výmere

101 m2, parc. č. 2189/3 zastavaná plocha o nádvorie o výmere 207 m2, parc. č. 2190 záhrada o výmere
638 m2, a spolu s rodinným domom - súp. č. XXXX/XX postavený na parcele č. 2189/1, a to do 30
dní odo dňa zabezpečenia náhradného bytu žalobcom (II. výrok). O trovách konania rozhodol tak, že
žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanej 1/ a žalovanému 3/ v rozsahu 100 % (III.
výrok). Dopĺňacím rozsudkom nepriznal stranám v zastavujúcej časti konania nárok na náhradu trov
konania proti žalovanému v 2. rade (ďalej len žalovanému 2/ - pozn. odvolacieho súdu).

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil s poukazom na ust. § 3 ods. 1 , § 123, § 126 ods. 1 a 2,
§ 853 ods. 1, § 711 ods. 1 písm. a), § 712a ods. 1, § 712 ods. 2, § 712c ods. 1 Občianskeho zákonníka
(ďalej len „OZ“).3.1. V odôvodnení rozsudku poukázal na to, že žalobca sa žalobou, doručenou súdu dňa 05.11.2011,
domáhal vypratania nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz. D. V., zapísaná na LV č. XXXX ako parcela
registra „C“ parc. č. 2189 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 321 m2, parc. č. 2190 záhrady o

výmere 658 m2 a stavby -rodinný dom súp. č. XXXX orientačné číslo XX postavený na parc. č. 2189
na ulici K. v D. V., a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj nahradiť trovy konania. Žalobu
odôvodnil tým, že je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz. D. V. zapísaná na
LV č. XXXX ako parcela registra „C“ parc. č. 2189 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 321 m2, parc.
č. 2190 záhrady o výmere 658 m2 a stavby -rodinný dom súp. č. XXXX orientačné číslo XX postavený

na parc. č. XXXX na ulici K. v D. V., na ktorej je zriadená ťarcha vecné bremeno, ktorému zodpovedá
doživotné právo bývania a užívania v prospech V. T., nar. XX.XX.XXXX a už nebohej S. T., rod. V., nar.
XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, ktorí sú jeho rodičmi a rodičmi žalovanej 1/.

3.2. Predmetné nehnuteľnosti nadobudol od rodičov a súčasne došlo k zriadeniu vecného bremena
na základe darovacej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena č. 1744/2000 zo dňa 06.06.2000.

Predmetné nehnuteľnosti okrem rodičov užívala aj jeho sestra s jej manželom a synom K., a to aj napriek
tomu,žekpredmetnýmnehnuteľnostiamniesúvžiadnomprávnomvzťahu,atedanehnuteľnostiužívajú
bez právneho dôvodu. V roku 2010 prostredníctvom Q.. M. X. obdŕžal od žalovanej 1/ list označený ako
vysporiadanie vzťahov k domu zo dňa 03.12.2010, v ktorom uvádza, že býva v rodinnom dome na K.
ulici XX v D. V. aj s deťmi a rodičmi V. T. a S. T., pričom v roku 1974 postavili k pôvodnému rodinnému

domu prístavbu, ktorou sa vytvorila samostatná bytová jednotka, v ktorej bývajú rodičia, o ktorých sa
spoločne starali a pomáhali im, títo sa však začali voči nej správať nepriateľsky, začali ju vyháňať z domu
a dozvedela sa, že už v roku 2000 previedli rodičia nehnuteľnosti na žalobcu, a keďže rodinné vzťahy sú
hlboko narušené, žalovaná aj s ohľadom potreby zabezpečenia primeraného bývania pre žalovaného 3/
prejavila záujem sa finančne vysporiadať. Uvedené však nezodpovedá skutočnosti, pretože prístavbu

k rodinnému domu realizovali ich rodičia svojpomocne. Rovnako tak nie je pravdou, že by sa žalovaní
starali o rodičov, žalovaná neopatrovala ani ich ťažko chorú matku, práve naopak, rodičia zo strany
žalovaných znášali nevhodné správanie.

3.3. K potrebe zabezpečenia bývania dodal, že v rámci dedičského konania po matke S. nadobudla

žalovaná 1/ nehnuteľnosti v kat. úz. V. R., zapísané na LV č. XXX ako parcely registra „C“ parc. č. 1156/1
orná pôda o výmere 434 m2, parc. č. 1156/3 zastavané plochy a nádvoria o výmere 248 m2, parc. č.
1580/1 orná pôda o výmere 954 m2, spolu s rodinným domom súp. č. XXX na parc. č. 1156/3. Uvedené
skutočnosti potvrdzuje písomné vyjadrenie ich otca zo dňa 14.04.2011.

3.4. Písomnou žiadosťou zo dňa 21.12.2010 bol ako vlastník nehnuteľnosti požiadaný zo strany rodičov,
aby žalovaným zrušil trvalý pobyt z dôvodu, že chcú plne uplatniť svoje právo na doživotné bývanie
v dome, ktorý postavili, pričom vyjadrili nesúhlas bývať spoločne so žalovanými, ktorých správanie
je v rozpore s dobrými mravmi a normálnym spolunažívaním. Výzvou zo dňa 26.05.2011 žalovaným
vypovedal nájom a súčasne ich vyzval na vypratanie nehnuteľnosti. Žalovaní naďalej bez právneho

dôvodu predmetné nehnuteľnosti užívajú a tak zasahujú do nerušeného výkonu jeho vlastníckeho práva,
pričom nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby strpel takéto správanie.

4. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že vo veci rozhodol rozsudkom, č. k. 7C/185/2011-256 zo dňa
14. júna 2019, ktorým konanie voči žalovanému 2/ zastavil (výrok I.), žalovanej 1/ a žalovanému 3/

uložil povinnosť vypratať nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. úz. D., obec D. V., zapísané v katastri
nehnuteľností Okresného úradu D., katastrálny odbor na LV č. XXXX ako parcely registra „C“ evidované
na katastrálnej mape ako parc. č. 2189/1 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 101 m2, parc. č.
2189/3 zastavaná plocha o nádvorie o výmere 207 m2, parc. č. 2190 záhrada o výmere 638 m2, a
spolu s rodinným domom - súp. č. XXXX/XX postavený na parcele č. 2189/1, a to v lehote 90 dní od

právoplatnostirozsudku(výrokII.),žalobcovipriznalvočižalovanej1/ažalovanému 3/nároknanáhradu
trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.).

5. Proti tomuto rozsudku podali žalovaní 1/ a 3/ v zákonnej lehote odvolanie proti II. a III. výrokovej
časti rozhodnutia, ktoré s poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP odôvodnili tým, že súd prvej

inštanciedospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniamajehorozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.6. O odvolaní rozhodol Krajský súd v Nitre a to uznesením č. k. 5Co/245/2019-305 zo dňa 11.03.2020
tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výrokov II. a III. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

7. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie, ktorým rozhodol, že žalovaná 1/ a žalovaný 3/ sú povinní vypratať nehnuteľnosti nachádzajúce
sa v kat. úz. D. V., obec D. V., zapísané v katastri nehnuteľností Okresného úradu D. V., katastrálny odbor
na LV č. XXXX ako parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape ako parc. č. 2189/1 zastavaná

plocha a nádvorie o výmere 101 m2, parc. č. 2189/3 zastavaná plocha o nádvorie o výmere 207 m2,
parc. č. 2190 záhrada o výmere 638 m2, a spolu s rodinným domom - súp. č. XXXX/XX postavený
na parcele č. 2189/1, a to v lehote 90 dní od právoplatnosti rozsudku (II. výrok), považuje za vecne
správny, vychádzajúci zo správne zisteného skutkového stavu (body 16 a 17 odôvodnenia rozsudku) a
správnej aplikácie a interpretácie príslušných hmotnoprávnych ustanovení na zistený skutkový stav (§
123, § 126 ods. 1, ods. 2 OZ), keď sa v súlade so zákonom vysporiadal s vindikačnou žalobou a aktívnou

vecnou legitimáciou žalobcu ako aj s pasívnou vecnou legitimáciou žalovaných 1/ a 3/ a správne sa
vysporiadal aj s apelom žalovaných na aplikáciu § 3 ods. 1 OZ a Dohovoru OSN o právach osôb so
zdravotnýmpostihnutím.Kvecnejsprávnostirozhodnutiasúduprvejinštancieopovinnostižalovaných1/
a3/vyprataťpredmetnénehnuteľnostiodvolacísúddodal,ževichprípadeišlooodvodenýprávnydôvod
bývania,opierajúcisaosúhlasvlastníkadomunajskôrpôvodnéhovlastníkaaneskôrterajšiehovlastníka

- žalobcu) s užívaním bytu žalovanými 1/ a 3/, a tento právny dôvod na bývanie zanikol odvolaním
súhlasu vlastníka s jeho ďalším bývaním.

8. Odvolací súd vytkol súdu prvej inštancie, že sa vôbec nevysporiadal so žiadosťou žalovaných 1/ a 3/,
v prípade rozhodnutia o im uloženej povinnosti vypratať predmetné nehnuteľnosti zároveň rozhodnúť

o tom, že žalobca je povinný im zabezpečiť adekvátnu bytovú náhradu, čo robí napadnutý rozsudok
nepreskúmateľným a to bol hlavný a jediný dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku. Právny poriadok
výslovne neupravuje postavenie toho, kto trvalo uspokojuje bytové potreby bývaním v byte z titulu
existencie rodinnoprávneho vzťahu s vlastníkom bytu alebo domu, v ktorom sa byt nachádza; výslovne
nie sú upravené ani právne následky zániku rodinnoprávneho vzťahu na práva a povinnosti odvodeného

užívateľa bytu, avšak ustanovenie § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka stanovuje, že občianskoprávne
vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami
tohto zákona (t. j. Občianskeho zákonníka), ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie,
a preto bolo potrebné posúdiť, či na predmetný právny vzťah nemožno analogicky aplikovať niektoré
z ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúce vypratanie bytu v ustanovení § 712c OZ (vypratania

bytov sa týkajú ešte ustanovenia § 678, § 679 ods. 3 a § 712a ods. 1 OZ). Žalobca by mohol v takom
prípade uspieť bez zabezpečenia bytovej náhrady žalovanému len vtedy, pokiaľ by preukázal (alebo by
v konaní vyšlo najavo), že jej poskytnutie by v danej veci bolo v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods.
1 OZ). Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu, a to zánik odvodeného práva na bývanie žalovaných od
rodinnoprávnych vzťahov a od súhlasu vlastníkov/vlastníka na bývanie, mal súd prvej inštancie o nároku

žalovaných na bytovú náhradu rozhodnúť aj bez ich návrhu (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR zo
dňa 3. februára 2011, sp. zn. 3 M Cdo 19/2009 či Nález ÚS SR I. ÚS 13/00-85). V danom prípade súd
prvej inštancie vec z uvedených hľadísk neposúdil, preto je jeho rozhodnutie predčasné a nesprávne.

9. Vo vzťahu k návrhu na prerušenie konania žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu

uviedol, že predmetné konanie 18C/53/2016 nemá žiadnu právnu relevanciu vo vzťahu k tomuto konaniu
a to z dôvodu, že predmetom tohto konania nie je nehnuteľnosť o ktorej sa spor vedie v konaní
18C/53/2016. Upriamil pozornosť na skutočnosť, že spor o vypratanie, ktorý sa vedie v tomto konaní
sa týka nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. D., obec D. V., zapísané v katastri nehnuteľností Y.
úradu D. V., katastrálny odbor na LV č. XXXX ako parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape

ako parc. č. 2189/1 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 101 m2, parc. č. 2189/3 zastavaná plocha a
nádvorie o výmere 207 m2, parc. č. 2190 záhrada o výmere 638 m2, a spolu s rodinným domom - súp.
č. XXXX/XX postavený na parcele č. 2189/1, v žiadnom prípade nie nehnuteľnosti na nachádzajúcej sa
v kat. úz. D. V., obec D. V., zapísané v katastri nehnuteľností Okresného úradu D. V., katastrálny odbor
na LV č. XXXX ako stavba - prístavba k rodinnému domu bez označenia súp. č. postavená na pozemku

C KN parc. č. 2189/2. Podľa jeho názoru sa jedná o procesný návrh s úmyslom iba ďalej naťahovať
čas, a to s poukazom na bod 29. zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Nitre. Vyjadril nesúhlas s
prerušením konania a navrhol, aby súd návrh na prerušenie konania zamietol.10. Súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý uložil súdu prvej inštancie
opakovane rozhodnúť o uplatnenom nároku žalobcu na vypratanie žalovaných (ktorú argumentáciu súd
už len zopakoval aj vzhľadom na vyslovený názor odvolacieho súdu, v zmysle ktorého možno pôvodnú

argumentáciu súdu ohľadne vypratania považovať za vecne správnu) s tým, aby sa opätovne zaoberal
nárokom na primeranú bytovú náhradu, vo veci opätovne skúmal, či žalovaní majú právo na bytovú
náhradu a to aj vzhľadom na osobitnú povahu skutkového stavu, ktorú výslovne nepokrýva žiadna
hypotéza právnej normy obsiahnutej v Občianskom zákonníku. Keďže Občiansky zákonník explicitne
neupravuje, že osoba užívajúca dom (byt) na základe odvodeného právneho dôvodu, teda napr. z

dôvodu príbuzenského alebo rodinnoprávneho vzťahu k vlastníkovi budovy, v ktorej užívala byt s jeho
súhlasom, má po odvolaní tohto súhlasu nárok na bytovú náhradu (§ 712 Občianskeho zákonníka),
vznikajúci zásadne len za predpokladu zániku nájomného práva k bytu, bolo potrebné na uvedené
právne vzťahy aplikovať ustanovenie § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa názoru súdu, nemôže
byť na ujmu strane konania, aby chýbajúca právna norma, t. j. medzera zákona spôsobila to, že strana
konania bude v dôsledku takejto chýbajúcej právnej úpravy ukrátená o nárok, ktorý by jej inak v prípade

podobnej (obdobnej) skutkovej situácie patril a prináležal. Inak povedané, aj zákonodarca reflektoval
takýto skutkový stav do hypotézy právnej normy ustanovenej v § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
ktorá precizuje, že na právne vzťahy, ktoré nie sú upravené týmto zákonom, ani inou osobitou právnou
úpravou je nevyhnutné použiť právnu úpravu upravujúcu vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie.

11.1. Vo svojom rozhodnutí dal odvolací súd do pozornosti súdu aj uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 3MCdo/19/2019, alebo aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.
zn. I. ÚS 13/00-85. Z dôvodov uvedeného uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva,
že v preskúmavanej veci išlo o posúdenie otázky, či povinnosť žalovanej 1/ vypratať nehnuteľnosti mala
byť viazaná na zabezpečenie bytovej náhrady. Najvyšší súd poukázal na to, že fyzická osoba môže

svoje bytové potreby uspokojovať trvalým spôsobom buď ako vlastník bytu v bytovom dome (zákon č.
182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov) alebo ako vlastník domu, v ktorom sa byt
nachádza (§ 126 OZ) alebo ako nájomca (§ 685 a nasl. OZ), alebo ako nájomca obytnej miestnosti v
zariadeniach určených na trvalé bývanie (§ 717 a nasl. OZ), alebo ako oprávnený z vecného bremena,
obsahom ktorého je oprávnenie užívať byt (§ 151u OZ). Osobitným spôsobom sú uspokojované bytové

potreby tých, ktorí sami síce nie sú spomenutými vlastníkmi, nájomcami, či oprávnenými z vecného
bremena, no napriek tomu so zreteľom na existenciu ich rodinnoprávneho, napr. manželského vzťahu
k oprávnenému subjektu sú oprávnení uspokojovať svoje bytové potreby v byte tak, že svoje právo
odvodzujú od vlastníka, nájomcu alebo oprávneného z vecného bremena. Takýto odvodený právny
vzťah, obsahom ktorého je len určitý vymedzený podiel na tých právach a povinnostiach, ktoré patria

osobe uspokojujúcej svoje bytové potreby na základe neodvodeného právneho vzťahu môže zaniknúť
jednak počas trvania právne relevantného rodinnoprávneho vzťahu, napr. zánikom vlastníctva toho, od
ktorého je odvodzované právo bývať v byte, jednak spolu so zánikom rodinnoprávneho vzťahu, napr.
rozvodom.

11.2. Najvyšší súd poznamenal, že k podstate odvodeného práva „bývania“ sa vyjadril napr. v rozsudku
4Cdo/77/1997. Občiansky zákonník tieto odvodené spôsoby uspokojovania bytových potrieb fyzických
osôb výslovne neupravuje, zo žiadneho jeho ustanovenia však nemožno vyvodiť, že by ich neuznával
alebo nepovažoval za relevantné. Osobám, ktoré sú v určitom rodinnoprávnom vzťahu s priamym
subjektom oprávneným v byte bývať, poskytuje v niektorých prípadoch ochranu tým, že sa so vznikom

tohto rodinnoprávneho vzťahu spája vznik spoločného práva oprávňujúceho ich bývať v byte (§ 704
OZ), pre prípad zániku, ktorého zároveň stanovuje určité podmienky, za ktorých patrí bytová náhrada
tomu, kto je povinný sa z bytu vysťahovať a byt vypratať. V týchto prípadoch sa síce so vznikom
rodinnoprávneho vzťahu priamo nespája vznik spoločného práva oprávňujúceho bývať v byte (pri
služobnom byte právo spoločného nájmu), napriek tomu však poskytuje ochranu tým, že pre prípad

zániku rodinnoprávneho vzťahu priznáva odvodeným oprávneným subjektom právo na bytovú náhradu
(§ 713 OZ). Právny poriadok výslovne neupravuje postavenie toho, kto trvalo uspokojoval bytové potreby
bývaním v byte z titulu existencie rodinnoprávneho vzťahu s vlastníkom bytu alebo domu, v ktorom sa
byt nachádza; výslovne nie sú upravené ani právne následky zániku rodinnoprávneho vzťahu na práva
a povinnosti odvodeného užívateľa bytu. Keďže ust. § 853 ods. 1 OZ ustanovuje, že občianskoprávne

vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto iným zákonom sa spravujú ustanoveniami tohto
zákona (OZ), ktoré upravujú vzťahy obsahom a účelom im najbližšie a bolo potrebné posúdiť, či na
predmetný právny vzťah nemožno analogicky aplikovať niektoré z ustanovení tohto zákona.11.3. Ďalej Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí ako súd dovolací dospel k záveru, že právny vzťah Ľ
D. a žalovanej v 1. rade v čase ich trvania manželstva, obsahom ktoré bolo oprávnenie žalovanej bývať
vo vypratávanom dome vykazoval znaky osobitne v OZ, či inom zákone neupraveného majetkového

vzťahu fyzických osôb (§ 1 ods. 2 OZ), ktorý vznikol z právnych úkonov alebo iných skutočností (§ 2
ods. 1 OZ), a ktoré majú jeho účastníci rovnaké postavenie (§ 2 ods. 2 OZ). Išlo teda o občianskoprávny
vzťah, ktorý bolo potrebné posudzovať podľa ustanovení OZ a upravujúcich vzťahy obsahom aj účelom
im najbližšie. S prihliadnutím na povahu práv a povinností účastníkov tohto právneho vzťahu, pre ktorý
bola charakteristická jednak absencia spoločných (vlastníckych či užívacích) práv Ľ. D. a žalovanej v 1.

rade a jednak odvodenosť práv žalovanej v 1. rade bývať v byte nachádzajúcom sa vo vypratávanom
dome dospel dovolací súd k záveru, že tomuto vzťahu bol obsahom a účelom najbližší právny vzťah
uvedený v § 713 ods. 1 OZ. V zmysle tohto ustanovenia služobný byt po smrti nájomcu alebo po rozvode
jeho manželstva užívajú ďalej manžel, prípade osoby uvedené v § 706 ods. 1, nie sú povinné sa z bytu
vysťahovať pokiaľ im nie je zabezpečený primeraný náhradný byt, ak nestačí podľa osobitného zákona
poskytnutie náhradného ubytovania. Podľa názoru dovolacieho súdu, tak ako ďalej vo svojich úvahách

v rozhodnutí uvádza, niet vo všeobecnosti žiadneho dôvodu, pre ktorý by bývalý manžel, ktorý užíval byt
v rodinnom domu patriacom druhému manželovi mal mať po rozvode manželstva horšie, nevýhodnejšie
právnepostavenieakomanžel,ktorýnaďalejužívaslužobnýbytsjehonájomcom.Akjevtomtoprávnom
vzťahu, ktorý je OZ výslovne upravený v § 713 ods. 1 OZ chránený bývalý manžel do takej miery, že
nie je povinný sa z bytu vysťahovať dokiaľ mu nie je zabezpečená bytová náhrada, treba mu analogicky

v zmysle ust. § 853 ods. 1 OZ priznať rovnaké právne postavenie a tomu zodpovedajúcu ochranu aj
v právnom vzťahu výslovne OZ alebo iným zákonom neupravenom, ktorý je mu obsahovo a účelovo
najbližší. V právnom vzťahu, ktorý je upravený v ust. § 713 ods. 1 OZ je bývalý manžel chránený tým,
že je mu priznaná bytová náhrada. Obdobná ochrana preto patrí aj bývalému manželovi bývajúcemu
v dome vlastnícky patriacom jeho bývalému manželovi, prípadne jeho právnemu nástupcovi. Najvyšší

súd ešte dodal v závere svojho rozhodnutia, že pôvodný právny dôvod bývania žalovanej v 1. rade
vo vypratávanom dome, ktorý vyplýval z jej rodinnoprávneho vzťahu s Ľ. D. zanikol rozvodom ich
manželstva a jej bývalý manžel - vlastník sa mohol domáhať vypratania podľa § 126 OZ; pre takýto
prípad ale žalovanej v 1. rade patrila bytová náhrada. Na tom nezmenil nič ani prevod vypratávaného
domu z vlastníka bývalého manžela žalovanej v 1. rade na žalobkyňu. Pre prípad jeho vypratania naďalej

patrí žalovanej v 1. rade bytová náhrada. Povinnosť trpieť bývanie žalovanej v 1. rade vo vypratávanom
dome do zabezpečenia bytovej náhrady prešla na žalobkyňu ako právnu nástupníčku Ľ. D.

12. V danom prípade súd aplikoval na daný prípad ustanovenia § 853 ods.1 Občianskeho zákonníka s
poukazom na § 711 ods. 1 písmeno a) Občianskeho zákonníka, pričom písomnú výzvu na vypratanie

nehnuteľnosti (na č. l. 20) považoval za výpoveď z nájmu, ktorý nebol dojednaný na dobu určitú,
pretože právo na bývanie (obdobne nájom) odvodzovali žalovaní od rodinnoprávneho vzťahu, ergo
od výslovného súhlasu rodičov žalobcu a žalovanej 1/ od roku 1974 (samotná žalovaná 1/ od roku
1965) v dôsledku čoho bolo možné uvažovať, že analogicky išlo o nájom uzavretý na dobu neurčitý. Z
vykonaného dokazovania takisto vyplynulo, že žalobca ako vlastník nehnuteľnosti (ktorú žiada vypratať)

potrebuje predmetnú nehnuteľnosť pre svojho otca vo vysokom veku (rok narodenia 1927), pre ktorého
by bolo komfortnejšie bývať v tomto dome, ako v prístavbe, ktorá nevyhovuje jeho potrebám, nielen
pre jeho vysoký vek, ale aj zhoršujúci sa zdravotný stav. V tomto kontexte bola podľa názoru súdu
analogicky naplnená hypotéza podľa § 711 ods. 1 písmeno a/ Občianskeho zákonníka, preto súd aj
vzhľadom na ustanovenie § 712a ods. 1 Občianskeho zákonníka rozhodol, že žalovaní majú povinnosť

vypratať nehnuteľnosť do 30 dní odo dňa zabezpečenia náhradného bytu žalobcom. Súd vzhľadom
osobité okolnosti prípadu, ako aj predmet konania, nevynímajúc dĺžku konania určil lehotu na plnenie
(paričnú lehotu) 30 dní, keďže v zmysle § 232 ods. 3 CSP možno určiť dlhšiu lehotu na plnenie, pričom
paričná lehota 30 dní je podľa názoru súdu primeraná, reflektujúca zistený skutkový stav, ako aj dĺžku
konania.

13. Čo sa týka samotného charakteru bytovej náhrady, súd vzhľadom na aplikáciu § 711 ods. 1 písmeno
a/ Občianskeho zákonníka, dospel k názoru, že žalovaní 1/ a 3/ majú právo na náhradný byt, ktorý
je veľkosťou obytnej plochy, vybavením, umiestnením a výškou nájomného primeraný bytu (domu),
ktorý má vypratať, a to s prihliadnutím na jeho životné a pracovné potreby, vzhľadom na to, že sa

(analogicky) nájomný pomer skončil z dôvodu, že prenajímateľ potrebuje byt pre svojho rodiča, čoho
právnym následkom je určenie povinnosti poskytnúť bytovú náhradu takémuto nájomcovi v podobe
náhradného bytu (§712 a ods. 1 Občianskeho zákonníka). Podľa názoru súdu, ani ponuky žalobcu
na prenájom rodinných domov v okolí D. V. (a ponuka adresovaná priamo žalovaným) nemá dopadna určenie povinnosti rozhodnúť o adekvátnej bytovej náhrade a to práve z dôvodu, že v niektorých
prípadoch je rozhodovanie o vyprataní nehnuteľnosti obligatórne spojené aj s rozhodnutím o určení
bytovejnáhrady.TietoskutočnostivyplývajúpriamozosystematickéhovýkladuustanoveníObčianskeho

zákonníka, ktorý presne určuje prípady, v ktorých je prenajímateľ po zániku nájmu povinný zabezpečiť
adekvátnu bytovú náhradu. V prejednávanej veci bol súd povinný rozhodnúť o tom, či majú žalovaní
právo na zabezpečenie adekvátnej bytovej náhrady.

14. Súd prvej inštancie poukázal na to, že o svojom rozhodnutí odvolací súd ďalej skonštatoval, že

žalobca by mohol v konaní uspieť bez zabezpečenia bytovej náhrady žalovaným len ak by preukázal,
že poskytnutie bytovej náhrady by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Súd však v predmetnej veci nezistil
také okolnosti,ani skutočnosti, ktoré by podľa názoru súdu spôsobili, že by poskytnutie bytovej náhrady v
podobe náhradného bytu bolo v rozpore s dobrými mravmi. Aj keď žalobca na pojednávaní prezentoval,
že žalovaná 1/ na neho podala trestné oznámenie pre podvod a podáva voči nemu aj iné civilné žaloby,
nemožno ani tieto skutočnosti považovať za tak významné, aby súd vyslovil vypratanie nehnuteľnosti

bez potreby zabezpečenia náhradného bytu žalobcom. Podávanie civilných žalôb zo strany žalovanej
1/ súd chápe ako realizáciu jej práva na poskytnutie súdnej ochrany, bez ohľadu na to, či bude alebo
v sporoch úspešná, keďže každý kto sa domnieva, že jeho práva môžu byť ohrozené alebo porušené
môže sa ochrany domáhať na príslušnom súde. Čo sa týka trestného oznámenia, toto možno považovať
za hrubý prejav animozity zo strany žalovanej 1/ voči žalobcovi, avšak takéto správanie žalovanej 1/

je len prejavom absolútnej a neoblomnej snahy neopustiť nehnuteľnosť, ktorú má vypratať. Súd citlivo
vníma snahu žalovanej 1/ dosiahnuť, aby sa z predmetnej nehnuteľnosti nemusela vysťahovať, avšak je
zrejmé, že túto užíva cca. 10 rokov bez právneho dôvodu a zasahuje tak do vlastníckeho práva žalobcu.
Súd pri určovaní povinnosti žalobcovi zabezpečiť náhradný byt žalovaným vychádzal aj z toho, žeby
bolo takpovediac v rozpore s dobrými mravmi, ak by súd rozhodol o klasickom vyprataní bez poskytnutia

bytovej náhrady, obzvlášť v situácií, kedy žalovaní obývajú predmetnú nehnuteľnosť niekoľko desiatok
rokov (rodina žalovaných od roku 1974), prakticky väčšinu svojho života, v dôsledku čoho možno
predmetný domov nazvať nielen domom, ale domovom a syn žalovanej 1/ je nesvojprávny, ťažko
zdravotnepostihnutýaodkázanýnastarostlivosťsvojejmatky-žalovanej1/.Súdtýmtozároveňsledoval
aj naplnenie princípu spravodlivého usporiadania vzťahov strán sporu, keďže by nebolo spravodlivé, ani

správne, aby vzhľadom na vyššie spomínané okolnosti súd nerozhodol o povinnosti žalobcu zabezpečiť
adekvátnu bytovú náhradu žalovaným, o to viac, keď títo odvodzovali svoje právo na bývanie od
rodičov žalovanej 1/, a nie priamo od žalobcu, s ktorým vzťahy sú medzi ním a žalovanými dlhodobo
a vážne narušené, aj keď sú blízka rodina. Podľa názoru súdu práve uvedená skutočnosť, že žalovaní
odvodzovali svoje právo na bývanie od rodičov žalobcu a žalovanej 1/ je okolnosťou majúcou charakter

podstatnej a významnej okolnosti pre túto vec, preto musel súd prihliadnuť aj na subjekt, od ktorého
žalovaní odvodzovali svoje právo na bývanie v nehnuteľnosti, ktorá má byť predmetom vypratania.
Celkom iná situácia by bola v prípade, ak by žalovaní odvodzovali svoje právo na bývanie od samotného
žalobcu, čo však nie je daný prípad.

15. O trovách konania rozhodol prvoinštančný súd podľa ustanovení § 255 ods. 1 a § 396 ods. 3 CSP a
žalobcovi, ktorý bol v konaní v plnom rozsahu úspešný, priznal voči žalovanej 1/ a žalovanému 3/ nárok
na náhradu trov celého konania, teda trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O
výške trov konania bude rozhodnuté uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

16.1. Proti tomuto rozsudku podali žalovaní 1/ a 3/ odvolanie, dôvodiac tým, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

16.2. Majú za to, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s dôvodmi uvedenými v návrhu
žalovaných na prerušenie konania, ktoré odôvodňovali v súlade s ustanovením § 164 zák. č. 160/2015 Z.
z. Civilný sporový poriadok v platnom znení, aby súd konanie vedené pod č. k. 7C/185/2011 prerušil do
právoplatného skončenia sporu vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 18C/53/2016, v ktorom súd koná
ourčenívlastníckehoprávaajkstavbevsúčasnejdobeevidovanejnaLVč.XXXXakoprístavby,resp.že

uvedená časť nehnuteľnosti patrí do dedičstva po neb. matke účastníkov konania S. T., zomr. X.X.XXXX,
čiže rieši sa zásadná otázka, ktorá môže mať zásadný vplyv na priebeh a rozhodovanie súdu v tomto
konaní, nakoľko hoci ide o vedľajšiu stavbu, ktorú žalobca v tomto konaní nežiada vypratať, žalovaní
majú za to, že je dotknutá aj nehnuteľnosť, kde sa žalovaná v 1. rade dovoláva určenia vlastníckychpráv a že táto nehnuteľnosť patrí s časti do dedičstva po neb. matke účastníkov. Prípadným vyprataním
by boli ohrozené práva žalovaných spätne riešiť otázku užívania nehnuteľnosti a prechodu k prístavbe,
pokiaľ by bolo určené, že sporná prístavba patrí do dedičstva po neb. matke účastníkov konania, pričom

súd 1. inštancie na tieto argumenty neprihliadal. Stotožnil sa len s názorom žalobcu, že sa jedná o inú
nehnuteľnosť, ktorej vypratanie sa nedotýka, avšak nezaoberal sa vecou v širšej súvislosti a nadväznosti
na poškodenie práv žalovaných do budúcna v prípade úspešného konania pod č. k. 18C/56/2016.

17. Ďalej v podanom odvolaní poukázali na to, že žalovaný 3/ je osoba s ťažkým ZP, nie je schopný prijať

zmenu prostredia, keďže je stotožnený s prostredím, kde sa narodil a žije od svojho narodenia doteraz.
Podľa ich názoru je potrebné aplikovať Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý
zabezpečuje vyššiu ochranu práv slobôd týmto osobám, s prihliadnutím na ktorý, ako aj z dôvodov
hodných osobitného zreteľa, by vypratanie z nehnuteľnosti tak radikálnym spôsobom bolo alebo nie
v súlade s právom chránených záujmov takto postihnutej osoby a či nie je na uváženie, danú žalobu
uvedeným titulom zamietnuť aj s poukazom na dobré mravy. Nakoľko je tu zákonná vyššia ochrana osôb

so zdravotným postihnutím, takéto rozhodnutie súdu, ktorým sa tak závažne zasahuje do práv danej
osoby, je v absolútnom rozpore so zákonom.

18.Uviedli,žesúdprvejinštanciesasprihliadnutímnavšetkyokolnostidanéhoprípadu,akoajvykonané
dokazovanie, nezaoberal vôbec otázkou, či vypratanie z danej nehnuteľnosti zo strany žalovaných,

nespôsobí taký zásah do ich základných práv a slobôd, že by bol vážne ohrozený ich právom chránený
záujem a to aj s poukazom na dobré mravy v zmysle § 3 OZ predovšetkým vo vzťahu k žalovanému 3/,
o ktorého sa zároveň 24 hodín denne výlučne stará žalovaná 1/, keďže títo obývajú danú nehnuteľnosť
minimálne od roku 1974, teda žalovaná 1/ od roku 1965 až po súčasnosť, pričom túto do podania žaloby,
t. j. do roku 2011 užívali so súhlasom a v súlade s dohodou právnych predchodcov účastníkov konania

a pôvodných bezpodielových spoluvlastníkov a následne po zmene vlastníctva na žalobcu rovnako s
jeho rešpektovaním daného stavu, t. j. tichým súhlasom, a to od roku 2000 - 2011. Konanie žalobcu,
ako aj samotné rozhodnutie súdu 1. inštancie, žalovaní považujú za hrubé konanie v rozpore nielen
zo zákonom, ale predovšetkým aj s dobrými mravmi. Žalovaný 3/ nedokáže prijať zmenu prostredia
a vypratať dom, v ktorom prežil celý život. Pokiaľ by súd i naďalej trval na vyprataní zabezpečením

náhradnéhobytu,vôbecsaniktonezaoberal,čibydanéprostrediebolovhodnénielenprežalovaného3/,
ale aj prípadných susedov, nakoľko tento často trpí výbuchmi správania, krikom, buchotom na predmety
a pod.

19. K odvolaniu ešte žalovaná priamo uviedla a voči rozsudku súdu prvej inštancie namietla nasledovné:

„Môj brat zobral domov mojej rodine, v ktorom som ja žila od šiestich rokov a s rodinou od roku 1974.
Keď bratovi darovali dom, my sme tu s rodinou žili už 37 rokov a zdravý rozum hovorí, že mu darovali
v roku 2000 aj moju rodinu, veď sme tu mali trvalý pobyt. Zaslúžili sme si aspoň vedieť, že brat je nový
majiteľ aby sme sa mohli vysporiadať z domu , a nie urobiť taký podvod a tajiť to 10 rokov. V danom čase
im to vyhovovalo, nakoľko sa nemal kto postarať o chorú matku, ktorá s otcom - jej manželom nežila

dlhých 37 rokov, ten sa o ňu vôbec nezaujímal a nebol jej ani na pohreb a teraz takýto človek, o ktorého
som rovnako mala záujem sa starať presadzuje moje vyhodenie z domova v spolupráci so žalobcom,
ktorí sme si s ich súhlasom vytvorili, hoci veľmi dobre vie, že sa starám o ťažko postihnutého syna.
Pýtam sa: keď sme boli takí nežiadúci, prečo nás v roku 2000, kedy sa stal vlastníkom, nevypovedal a
nevyhadzoval? Teraz však len spolu s otcom intrigujú voči mojej osobe ohováraním a osočovaním bez

toho,abytopotvrdilisvedkami.Nikdysanezaujímalomojurodinu,môjživotnýúdel,omôjhosyna,vôbec
ho nepozná, ani jeho správanie. Mám zdravotne ťažko postihnutého syna, vytvorili sme si tu domov za
45 rokov aj hlavne pre nášho syna, ktorý sa nevie brániť. Potrebuje 24 hodinovú opateru, je zbavený
svojprávnosti, nie je schopný akceptovať žiadne zmeny a prispôsobiť sa novej situácii. Nedovolím, aby
sa mu ubližovalo, nakoľko hoci je duševne ťažko chorý, pocitovo rozpozná, že sa niečo deje, či už

keď zomrel manžel, ale aj teraz tieto stresové situácie, ktoré ho dohnali už na pokraj smrti, kedy som
nevedela, čo sa s ním deje, nedokáže vyjadriť a povedať, čo ho bolí, vyjadriť svoje pocity, všetko prežíva
so mnou. Starám sa o dom od samého začiatku, zveľaďujem a udržiavam aj okolie dvora, všetky opravy
zabezpečujem sama. Môj brat - žalobca nikdy nechodil nič robiť na dome, kde žijeme, nepomohol mi ani
keď sa nám pokazil plynový kotol, týždeň sme žili, nielen ja so synom, ale aj otec v mrazoch bez kúrenia,

pričom ja zabezpečujem teplo, teplú vodu na obe bytové jednotky a teda aj pre otca, pričom na tieto
náklady mi nikto neprispieva. Dom, v ktorom žijeme v súčasnosti teda už len s mojím ťažko postihnutým
synom, je našim domovom, ktorí sme si vytvorili svojou prácou a zveľaďovaním a tak sme uľahčovali a
žitie rodičom, nakoľko sme obrábali záhradu, starali sa aj o domáce zvieratá, ktoré v danom čase chovalia to až do doby, keď nás otec po smrti matky nezačal vyhadzovať. Moji rodičia chceli, aby sme tam ostali
spolu s manželom a deťmi žiť, preto začali stavať aj prístavbu, ako samostatnú bytovú jednotku, k čomu
sme im značne dopomohli, či už prácou a pod. no dnes je situácia taká, že brat - žalobca chce všetko

vlastniť sám a ani sa nemá snahu dohodnúť inak.
Súd sa vôbec nezaoberal otázkou môjho syna a jeho ochrany, riešil sa len majetok žalobcu, ktorý máme
vypratať a ktorý sme mu celé roky zveľaďovali. Život môjho syna a uľahčenie čo i len čiastkové, jeho
ťažkého životného údelu, je pre mňa, ako matky tou najdôležitejšou a najcennejšou vecou, preto ho
vôbecnebudevystavovaťstresu,ktorýbytotorozhodnutiepriniesol,nakoľkosanedokáževysporiadavať

a prijímať zmeny zaužívaných návykov a prostredia. Súd by nemal pripustiť a zobrať si na zodpovednosť
zdravie môjho syna na úkor ochrany vlastníctva žalobcu, nech tento môže žiť vo svojom svete so svojou
matkou, v dome kde sa narodil a prežil celý život. Má 46 rokov, tu v dome je jeho život a iný domov
nepozná. Prikladám aj psychiatrické vyšetrenie syna, čestné prehlásenia o dobe, ktorú sme v našom
domove prežili. Ja som nikomu domov nezobrala, ako má snahu môj brat zobrať mne a môjmu synovi. V
dome mám všetky moje spomienky a celý svoj život na rodinu, neb. manžela a deti.. Chcem zabezpečiť

synovi pokojný život pokiaľ žijeme, aby bol spokojný a bez stresu a traumy. Štát by mal ochraňovať
takýchto ľudí, aby sa im neporušovali ľudské práva. Ochraňujú sa zvieratá aby sa im neubližovalo, tak
prečo nie ľudí, ktorí sa tiež nevedia brániť keď sú ťažko postihnutí!!!“
20. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaní navrhujú odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil
tak, že žalobu v plnom rozsahu zamietne a žalovaným prizná náhradu trov konania v rozsahu 100 %

alebo napadnuté rozhodnutie zruší a vráti vec opätovne na nové konanie.
21. Žalobca sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadril k odvolaniu žalovaných. Podľa
jeho názoru je žaloba podaná dôvodne a napadnutý rozsudok je vecne správny. Odvolanie žalovanej
považuje za snahu o predĺženie si pobytu v jeho nehnuteľnosti.
22. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej

len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote,
viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP) ako aj skutkovým stavom ako ho zistil súd
prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP a contrario, keď v zmysle § 219 ods. 3 za použitia § 378 ods. 1 CSP oznámil miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej päť

dní pred jeho vyhlásením) a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku II. a III.
vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a odvolanie žalovaných proti výroku I. nie je
prípustné, preto ho v zmysle § 386 písm. c/ CSP odmietol.

23. Podľa § 386 písm. c/ CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je odvolanie prípustné.
24. Podľa § 162 ods. 3 CSP, o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s
rozhodnutím vo veci samej.
25. Podľa § 357 písm. n/ CSP odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o prerušení
konania podľa § 162 ods. 1 písm. a/ a § 164.

26. Podľa 386 písm. c/ CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je odvolanie prípustné.
27.1. Podľa uznesenia NS SR sp. zn. 8Cdo/288/2019 zo dňa 26.08.2020 „rozhodnutia súdu o prerušení
konania a o zamietnutí návrhu na prerušenie konania sú procesnými rozhodnutiami, ktorým sa
nerozhoduje o právach a povinnostiach sporových strán vo veci samej. Takéto rozhodnutia majú

procesnoprávne dôsledky len pre určité štádium civilného sporového konania; nejde o rozhodnutia
vo veci samej, ktoré by do práv a povinností sporových strán zasahovali konečným spôsobom“....v
intenciách inštitútu prerušenia konania by v prípade zamietnutia návrhu na prerušenie konania súdom
prvej inštancie, nebolo voči takémuto rozhodnutiu prípustné ani odvolanie. V prípadoch prerušenia
konania je totiž odvolanie prípustné podľa § 357 písm. n/ C. s. p. len proti uzneseniu, ktorým bolo

prerušené konanie podľa § 162 ods. 1 písm. a/ alebo § 164 C. s. p., či už na návrh alebo bez návrhu.
Ak by súd návrhu na prerušenie konania nevyhovel, nešlo by o prerušenie konania, a teda odvolanie
proti negatívnemu rozhodnutiu by prípustné ani nebolo (k tomu pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR
zo 04. decembra 2018 sp. zn. 1Obo/15/2018)“.
27.2. Keďže žalovaní podali odvolanie voči výroku I., ktorým súd návrh na prerušenie konania zamietol,

odvolací súd toto odvolanie odmietol s poukazom na ust. § 357 písm. n/ CSP, v zmysle ktorého nie je
voči tomuto rozhodnutiu odvolanie prípustné (§ 386 písm. c/ CSP). Ak bol podaný návrh na prerušenie
konania a súd mu nevyhovel, nie je proti zamietavému uzneseniu prípustné odvolanie podľa § 357 písm.
n/CSP.Výrokajkeďjesúčasťourozsudkuakotoumožňujeust.§162ods.3CSPmápovahuuznesenia.Forma rozhodnutia o návrhu na prerušenie konania podľa odvolacieho súdu nemá vplyv na prípustnosť
odvolania.
28. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.
29.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
30. V ustanovení § 387 ods. 2 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného

odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie.

Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.
31. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou

aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
32. Obsahom práva na spravodlivý proces (článok 46 ods. 1 Ústavy SR) je umožniť každému, bez
akejkoľvek diskriminácie, reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo

veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a
právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý
by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, hodnotením dôkazov

(sp. zn. IV. ÚS 22/04) a ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný,
teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (sp. zn. I. ÚS 50/04).
33. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.

j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný
súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je

plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
34. Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods.
1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby
na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa
povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6

ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (U. D. c. Španielsko z 09. 12. 1994, séria A,
č. 303A, s. 12, bod 29; N. S. c. Španielsko z 09. 12. 1994, séria A, č. 303B; V. c. Grécko z 29. 05. 1997;

N. c. Francúzsko z 19. 02. 1998).
35. Odvolací súd považuje z obsahu súdneho spisu za preukázané, že súd prvej inštancie rozsudkom č.
k. 7C/185/2011-256 zo dňa 14.06.2019 konanie voči žalovanému v 2. rade zastavil (výrok I.), žalovanej
v 1. rade a žalovanému v 3. rade uložil povinnosť vypratať nehnuteľnosti nachádzajúce sa v kat. úz.
D., obec D. V., zapísané v katastri nehnuteľností Okresného úradu D. V., katastrálny odbor na LV č.

XXXX ako parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape ako parc. č. 2189/1 zastavaná plocha
a nádvorie o výmere 101 m2, parc. č. 2189/3 zastavaná plocha o nádvorie o výmere 207 m2, parc. č.
2190 záhrada o výmere 638 m2, a spolu s rodinným domom - súp. č. XXXX/XX postavený na parcele
č. 2189/1, a to v lehote 90 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.), žalobcovi priznal voči žalovanejv 1. rade a žalovanému v 3. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.). Proti
tomuto rozsudku bolo podané odvolanie zo strany žalovaných, o ktorom rozhodol odvolací súd a to tak,
že zrušil napadnuté rozhodnutie v časti výroku II. a III. a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že aj keď je rozsudok súdu prvej inštancie vo
výroku o povinnosti žalovaných v 1. a 3. rade vypratať predmetnú nehnuteľnosť vecne správny, nebolo
ho možné podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť, pretože súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého
rozsudku vôbec nevysporiadal s argumentáciou žalovaných, že sa nebránia vysťahovaniu, ale až po
tom, čo im žalobca zabezpečí adekvátne náhradné bývanie a navrhli, aby im bola uložená povinnosť

sa vysťahovať z predmetnej nehnuteľnosti až po tom, ako im žalobca zabezpečí adekvátne náhradné
bývanie. Konštatoval, že súd prvej inštancie správne vychádzal zo zisteného skutkového stavu a zo
správnej aplikácie a aj interpretácie príslušných hmotnoprávnych noriem a v súlade so zákonom sa
vysporiadal s vindikačnou žalobou a s vecnou legitimáciou na strane žalobcu ako aj žalovaných 1/ a 3/.

36.Súdprvejinštancieviazanýnázoromodvolaciehosúdubolpovinnýopäťkonať,zameraťsanaotázku

existencie bytovej náhrady, doplniť dokazovanie a nanovo rozhodnúť.
37. Odvolací súd k vecnej správnosti rozhodnutia prvoinštančného súdu o povinnosti žalovaných 1/ a 3/
vypratať predmetné nehnuteľnosti do 30 dní od zabezpečenia náhradného bytu žalobcom dodáva, že
v ich prípade išlo o odvodený právny dôvod bývania, opierajúci sa o súhlas vlastníka domu s užívaním
bytu žalovanými 1/ a 3/, pričom tento právny dôvod na bývanie zanikol v okamihu odvolania súhlasu

vlastníka s jeho ďalším bývaním. Odvolaním súhlasu vlastníka zanikol právny dôvod bývania a žalobcovi
vzniklo právo domáhať sa voči žalovaným 1/ a 3/ vypratania nehnuteľnosti, avšak použitím analógie
žalovaní neboli povinní sa z domu vysťahovať, dokiaľ im nebol zabezpečený primeraný náhradný byt.
38. Odvolací súd v zmysle § 379 a § 380 CSP viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania sa plne stotožnil
s novým rozhodnutím súdu prvej inštancie, keďže bola jeho argumentácia vecne správna, objektívna,

presvedčivá a je toho názoru, že všetky dôvody, ktoré žalovaní uvádzali v odvolaní vyriešil už súd prvej
inštancievnapadnutomrozsudku.Preskúmanímveciodvolacísúddospelkzáveru,žerozhodnutiesúdu
prvej inštancie týkajúce sa v odvolaní žalovaných namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne
skutkovo a právne odôvodnené a zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia v
ust. § 220 CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky
vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil
svoje právne závery, viazaný pritom právne záväzným zrušujúcom rozhodnutím odvolacieho súdu zo
dňa 11.3.2020 č. k. 5Co/245/2019-305. Taktiež poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax súdnych autorít.
Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecnezáväznýchprávnychpredpisov,ktorábybolapopretímichúčelu,podstatyazmyslu.Samotný
fakt, že žalovaní sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňujú neznamená,
že jeho zdôvodnenie nezodpovedá požiadavkám, ktoré na túto časť rozhodnutia kladie vyššie citované
zákonné ustanovenie.
39. Súd prvej inštancie správne rozhodol aj o náhrade trov konania, keď v konaní úspešnému žalobcovi

priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej 1/ a žalovanému 3/ v rozsahu 100 %, lebo žalobca
bol v konaní plne úspešný, preto odvolací súd aj v tejto časti od výroku vo veci samej závislý výrok ako
vecne správny potvrdil.
40. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi voči žalovaným 1/ a 3/ priznal plnú náhradu trov odvolacieho

konania ako procesne úspešnej strane v odvolacom konaní.
41. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
42. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá
Civilného sporového poriadku v spojení § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o

zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).