Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, April 20, 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15Cob/4/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4216201150
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Balegová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4216201150.3

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Balegovej a členov
senátu JUDr. Pavla Lukáča a JUDr. Vlasty Ondrejkovej, v právnej veci žalobcu: WM Consulting &
Communication, s. r. o., so sídlom Žilinská cesta 130, 921 01 Piešťany, IČO: 34 127 798, zastúpený:
Roman Kvasnica a partneri s. r. o., so sídlom Žilinská cesta 130, 921 01 Piešťany, IČO: 36 866 598, proti
žalovanému v 2. rade: U. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom F. XXXX/XX, XXX XX M. L. nad F., zastúpený:

JUDr. Šimon Cibulka, advokát so sídlom Hodžova 53, 911 01 Trenčín, IČO: 42 373 646, o zaplatenie 15
868,20 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného v 2. rade proti I. a III. výroku rozsudku Okresného
súdu Komárno č. k. 4Cb/7/2016 - 188 zo dňa 14. 12. 2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Komárno č. k. 4Cb/7/2016 - 188 zo dňa 14. 12. 2016 v
napadnutej vyhovujúcej časti a v časti trov konania r u š í a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému v 2. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi
istinu v sume 15 868,20 eura, ako aj 14,90 % ročný úrok z omeškania zo sumy 13 146,13 eura od 26.
09. 2014 do zaplatenia, ako aj 10 % ročný úrok z omeškania zo sumy 13 146,13 eura od 26. 09. 2014 do
zaplatenia, a to všetko do troch dní po právoplatnosti tohto rozsudku (I. výrok), konanie proti žalovanému
v 1. rade HiB Plus, s. r. o., naposledy so sídlom Novosadská 345, 946 32 Bátorové Kosihy, IČO: 44 121

865 (zanikol ex offo výmazom z obchodného registra dňa 30. 09. 2016) zastavil (II. výrok) a žalovanému
v 2. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 100 % náhrady trov konania (III. výrok).

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 68 ods. 1, § 261 ods. 3 písm. d), § 269 ods. 2, § 272
ods. 1, § 273 ods. 1, ods. 2, § 497, § 504, § 506 Obchodného zákonníka, § 365 ods. 1, § 369 ods. 1
Obchodného zákonníka účinného do 31. 01. 2013, § 89 ods. 1, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o

bankách, § 20a ods. 2, § 526 ods. 1, § 524 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 61, § 62, § 64, §
161, § 154, § 182, § 191 ods. 1, § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

3. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca v čase platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“), podal na Okresný súd Komárno prostredníctvom svojho advokáta dňa 26. 01. 2016
žalobu (v čase podania „návrh“), v ktorej žiadal, aby súd zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade označených

v žalobe spoločne a nerozdielne na zaplatenie istiny v sume 15 868,20 eura s príslušenstvom a
náhrady trov konania. V dôvodoch podaného „návrhu“ uviedol, že na základe zmluvy o povolenom
prečerpaní č. 0275032087/1/1 a dohody o pristúpení k záväzku zo dňa 24. 04. 2009 (ďalej len
„Zmluva“) poskytol právny predchodca žalobcu Slovenská sporiteľňa, a. s., Bratislava žalovanému v
1. rade povolené prečerpanie do výšky 8 500 eur s premennou referenčnou sadzbou BASE RATE
PP. Úroky z omeškania boli dohodnuté vo výške 10 % p. a. + výška úrokovej sadzby aktuálna počas

omeškania. Zmluvou žalovaný v 2. rade pristúpil k záväzku žalovaného v 1. rade splatiť pohľadávku,
ako i ku všetkým jeho záväzkom vyplývajúcim zo Zmluvy. Žalovaný v 2. rade sa stal ďalším dlžníkomzo Zmluvy popri žalovanom v 1. rade. Obaja žalovaní sa zaviazali splatiť pohľadávku a plniť ďalšie
záväzky podľa Zmluvy spoločne a nerozdielne. Nakoľko žalovaní porušili svoje zmluvne dohodnuté
povinnosti, Slovenská sporiteľňa, a. s., Bratislava odstúpila od Zmluvy s tým, že ak pohľadávka nebude

splatená,budeoprávnenávymáhaťsvojupohľadávkusúdnoucestou.Dňa25.09.2014bolapohľadávka
Slovenskej sporiteľne, a. s., Bratislava voči žalovaným zmluvou o postúpení pohľadávok č. 1352/2014/
CE postúpená na žalobcu. Oznámeniami zo dní 07. 10. 2014 a 05. 05. 2015 upovedomila Slovenská
sporiteľňa, a. s., Bratislava žalovaných o postúpení pohľadávky. Výzvou na zaplatenie pohľadávky zo
dňa 05. 08. 2015 bol žalovaný v 2. rade vyzvaný právnym zástupcom žalobcu na zaplatenie dlžnej

sumy. Žalovaný v 2. rade však nezaplatil žalobcovi dlžnú sumu. Vzhľadom k nezaplateniu dlžnej sumy
žalovanými žalobca pristúpil k jej vymáhaniu súdnou cestou. Žalovaní si svoje povinnosti vyplývajúce
zo Zmluvy neplnili riadne, v dôsledku čoho ku dňu 25. 09. 2014, t. j. ku dňu postúpenia pohľadávky,
dosiahla výška splatného dlhu žalovaných celkom sumu 15 868,20 eura. Podaným „návrhom na vydanie
platobnéhorozkazu“sažalobcadomáhalzaplateniadlžnejsumykudňu25.09.2014vovýške15868,20
eura a ďalšieho príslušenstva pohľadávky od 26. 09. 2014, a to úrokov, úrokov z omeškania a trov

konania. Príslušenstvom uplatneným žalobou bol zmluvný 14,90 % ročný úrok z poskytnutého úveru,
určený podľa článku I. bod 1. Zmluvy, pričom podľa bodu 7.4.2. Všeobecných obchodných podmienok
sa úver úročí denne odo dňa poskytnutia úveru (vrátane) do dňa predchádzajúceho dňu splatenia
úveru (vrátane), zmluvný 10 % ročný úrok z omeškania. Vzhľadom na zmenu právnej úpravy úroku z
omeškania s účinnosťou od 01. 02. 2013 žalobca poukázal na ustanovenie § 768k ods. 3 Obchodného

zákonníka, podľa ktorého sa ustanovenia o omeškaní dlžníka účinné od 01. 02. 2013 nevzťahujú na
záväzkové vzťahy uzavreté pred 01. 02. 2013. Pretože Zmluva bola uzavretá pred 01. 02. 2013, na úroky
z omeškania je potrebné aplikovať ustanovenia § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v znení účinnom
do 01. 02. 2013.
Žalovaný v 2. rade v rámci svojej obrany uviedol, že s podaným návrhom nesúhlasí, nakoľko žalobca

nepreukázal doručenie výzvy pôvodného veriteľa na splatenie dlhu, v dôsledku čoho neuniesol dôkazné
bremeno. Popieral platné postúpenie pohľadávky na žalobcu a žalobcovu aktívnu legitimáciu. Poukázal
na potrebu aplikácie § 92 ods. 8 zákona o bankách. Pre nedostatok aktívnej legitimácie navrhol žalobu
zamietnuť. Pri uzatváraní dohody o pristúpení k záväzku, na základe ktorej sa podľa tvrdenia žalobcu
žalovaný v 2. rade stal spoludlžníkom, konal pôvodný veriteľ v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti,

preto ide v tomto prípade o vzťah spotrebiteľ - dodávateľ. Žalovaný v 2. rade namietal premlčanie
žalovaného nároku, keďže návrh bol podaný po uplynutí premlčacej lehoty, ktorá začala plynúť odo dňa,
keď sa právo mohlo vykonať prvý raz.

4. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku ďalej uviedol, že Zmluva o povolenom prečerpaní č.

0275032087/1/1 uzatvorená podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka a dohoda o pristúpení k
záväzku, na základe ktorej sa žalobca v konaní domáha zaplatenia predmetnej pohľadávky, nespĺňa
definíciu spotrebiteľskej zmluvy, resp. spotrebiteľského úveru. V čase jej uzatvorenia išlo o zmluvu
o úvere. Právny predchodca žalobcu poskytol povolené prečerpanie žalovanému v 1. rade ako
podnikateľovi, t. j. subjektu, ktorý nie je spotrebiteľom. Z tohto dôvodu sa tento zmluvný vzťah

nepodriaďuje pod právnu úpravu spotrebiteľských úverov. Žalovaný v 2. rade ako „pristupujúci dlžník“
pristúpil k záväzku žalovaného v 1. rade splatiť pohľadávku ako konateľ spoločnosti, t. j. ako „dlžník“
dňa 24. 04. 2009. Žalovaný v 2. rade sa stal ďalším dlžníkom zo zmluvy popri žalovanom v 1. rade,
t. j. dostal sa do toho istého právneho režimu. Obaja žalovaní sa zaviazali splatiť pohľadávku a plniť
ďalšie záväzky podľa zmluvy spoločne a nerozdielne. Žalovaný v 2. rade vo svojom odpore síce vzniesol

námietku premlčania, nakoľko podľa jeho názoru bol „návrh“ podaný po uplynutí premlčacej lehoty,
ktorá začala plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať prvý raz, ale táto námietka s poukazom na
charakter sporu nemá oporu v právnom posúdení veci. Žalobca na preukázanie zosplatnenia úveru
predložil súdu časť prehľadu transakcií na úverovom účte, z ktorého vyplýva, že poskytnuté povolené
prečerpanie bolo zosplatnené dňa 23. 01. 2013, pričom žalobca si svoj nárok uplatnil na súde dňa 25. 01.

2016. V posudzovanej veci bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka o premlčaní
a nie ustanovenia Občianskeho zákonníka, keďže je nepochybné, že posudzovaný právny vzťah bol
založený zmluvou o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka. Súd považoval argumenty uvedené
žalobcom v jeho procesnom útoku za dôvodné a preukázané najmä listinnými dôkazmi, pričom žalovaný
v 2. rade v rámci dokazovania nepreukázal opak tvrdení žalobcu, resp. jeho procesná obrana bola

neúspešná. Nakoľko pre rozhodnutie súdu nebolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, vzhľadom na
absenciu ďalšej procesnej aktivity strán konania, súd vyhovel návrhu žalobcu vo veci samej. Čo sa týka
aktívnej legitimácie žalobcu, s poukazom na predložené listinné dôkazy, predovšetkým však na zmluvu
o postúpení pohľadávok č. 1352/2014/CE zo dňa 25. 09. 2014, ako aj prílohu č. 1 k zmluve o postúpenípohľadávok, súd dospel k záveru, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky s príslušenstvom v
súlade s § 526 ods. 1, ods. 2 a § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a preto žalobca má aktívnu
legitimáciu v spore. Už právny predchodca žalobcu splnil všetky povinnosti pred postúpením pohľadávky

a dodržal zákonný postup podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, nakoľko žalovaným zasielal viacero
výziev z dôvodu omeškania, pričom výzva zo dňa 15. 06. 2010 bola predložená súdu. Podľa bodu 10.3.
Všeobecných obchodných podmienok (VOP), pri doručovaní písomností v poštovom styku sa zásielka
považuje za doručenú v tuzemsku tretí deň po jej odoslaní a v cudzine siedmy deň po jej odoslaní, a
to aj vtedy, ak sa adresát o tejto skutočnosti nedozvie, alebo sa zásielka vráti ako nedoručená. Pokiaľ

nie je dohodnuté inak, banka zasiela písomnosti v poštovom styku vo forme obyčajnej listovej zásielky.
Podľa bodu 10.5. VOP, klient je povinný oznámiť banke adresu, číslo telefónu, faxu, telexu alebo iných
elektronických prostriedkov, na ktoré mu bude banka zasielať alebo oznamovať všetky oznámenia a
dokumenty. Klient je povinný bezodkladne informovať banku o akejkoľvek zmene týchto údajov. Ak
klient o takejto zmene banku neinformuje, považuje sa doručenie vykonané na poslednú banke známu
adresu, prípadne na posledné banke známe číslo telekomunikačného prostriedku za riadne vykonané.

V súvislosti s doručením výzvy zo dňa 15. 06. 2010 žalobca potvrdil, že táto bolo odoslaná v deň
vypracovania a za deň doručenia tejto výzvy žalovanému treba v zmysle bodu 10.3. VOP považovať tretí
deň po odoslaní, t. j. 18. 06. 2010. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na § 89 ods. 1 a § 92
ods.8 zákonaobankáchanabod19.16.VOP,podľaktoréhoklientsúhlasístým,žebankajeoprávnená
kedykoľvek postúpiť na tretiu osobu akékoľvek svoje pohľadávky voči klientovi, a to bez ohľadu na to,

či sú budúce, súčasné, splatné, nesplatné, premlčané alebo nepremlčané, ako aj previesť na tretiu
osobu akékoľvek svoje záväzky voči klientovi. Klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči banke
alebopreviesťsvojezáväzkyvočinejlenspredchádzajúcimpísomnýmsúhlasombanky;predchádzajúci
písomný súhlas banky nie je potrebný, pokiaľ sa zriaďuje záložné právo k pohľadávkam klienta ako
záložcu voči banke v prospech banky ako záložného veriteľa. V prípade, že klient je spotrebiteľom

v zmysle osobitného právneho predpisu, tak banka nebude bezdôvodne súhlas odopierať. Z týchto
ustanovení vyplýva, akým spôsobom boli určené zmluvné podmienky, pričom banka nebola povinná
žalovaných vyzvať na zaplatenie pohľadávky pred jej postúpením, nakoľko títo prejavili svoj súhlas s
postúpením podpísaním Zmluvy o povolenom prečerpaní č. 0275032087/1/1 a dohody o pristúpení k
záväzkuzodňa24.04.2009,súčasťouktorejboliajVOP.Jetedazrejmé,žežalovaníprejavilisvojsúhlas

s postúpením podpísaním zmluvy o povolenom prečerpaní a dohody o pristúpení, ktorej súčasťou boli aj
VOP. Právny predchodca žalobcu by postupoval v súlade s § 89 ods. 1 a § 92 ods. 8 zákona o bankách
aj v prípade, ak by žalovaným nezasielal výzvy pred postúpením pohľadávky, nakoľko v zmluve si so
žalovanými upravil práva a povinnosti odchylne od § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktoré má dispozitívnu
povahu.

Žalovaný v 2. rade sa dostal do omeškania so splnením svojho dlhu a uplatnený úrok z omeškania
bol vyčíslený v súlade s § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, preto súd priznal úroky z omeškania v
zmysle žaloby. Súd po vykonanom šetrení zistil, že spoločnosť HiB Plus, s. r. o., so sídlom Novosadská
345, Bátorové Kosihy, IČO: 44 121 865, bola dňa 30. 09. 2016 vymazaná z obchodného registra a s
poukazom na § 64 CSP dospel k záveru, že nakoľko došlo k zániku žalovaného v 1. rade bez právneho

nástupcu, konanie voči nemu zastavil.
Žalobca mal proti žalovanému v 2. rade vo veci plný úspech, a preto mu priznal náhradu trov konania
vo výške 100 %.

5. Proti vydanému rozsudku podal žalovaný v 2. rade v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol

Krajský súd v Nitre rozsudkom č. k. 15Cob/102/2017 - 257 zo dňa 10. 05. 2018 tak, že predmetný
rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti trov konania potvrdil a žalobcovi priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v 2. rade v rozsahu 100 %. Odvolací súd mal za
to, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj
správny právny záver a svoje rozhodnutie správne odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil

s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto sa s poukazom na § 387 ods. 2 CSP v odôvodnení tohto
rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov bez toho, aby ich opakoval. Na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd poznamenal, že žalovaný v 2. rade síce
pristúpil k záväzku žalovaného v 1. rade ako fyzická osoba podľa § 553 Občianskeho zákonníka, ale nie
ako spotrebiteľ, ktorý by na základe uzavretej zmluvy prijal nejaké plnenie. Pristúpením žalovaného v 2.

rade k záväzku nedošlo k zmene právneho vzťahu medzi veriteľom a pôvodným dlžníkom (žalovaným
v 1. rade) a ani k vzniku nového právneho vzťahu, ale len k pristúpeniu k už existujúcemu záväzku,
ktorý je výlučne obchodnoprávnym vzťahom. Aplikácia trojročnej premlčacej doby upravenej v § 101
Občianskeho zákonníka je preto vylúčená a vznesená námietka premlčania zjavne bezdôvodná. Keďžežalovaný v 2. rade záväzok vyplývajúci zo zmluvy o povolenom prečerpaní ani len sčasti nesplnil, súd
prvej inštancie postupoval správne, keď ho na zaplatenie dlžnej pohľadávky spolu s príslušenstvom po
zániku žalovaného v 1. rade bez právneho nástupcu zaviazal.

6. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný v 2. rade v zákonnej lehote dovolanie, v ktorom
žiadal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
O predmetnom dovolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 3Obdo/12/2019
- 366 zo dňa 23. 10. 2019 tak, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho zrušujúceho uznesenia uviedol, že v danom prípade bola
predmetom konania otázka platnosti či neplatnosti právneho úkonu postúpenia pohľadávky podľa § 39
Občianskeho zákonníka, teda či podmienky pre postúpenie pohľadávky banky podľa § 92 ods. 8 zákona
o bankách musia byť splnené, aby došlo k platnému postúpeniu pohľadávky banky voči žalovanému
na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávky, alebo v prípade ich nedodržania prichádza sankcia v
podobe absolútnej neplatnosti právneho úkonu a v dôsledku toho otázka existencie aktívnej vecnej

legitimácie žalobcu, ku ktorej už najvyšší súd zaujal stanovisko, keď v rozsudku zo dňa 28. 03. 2018, sp.
zn. 7Cdo/26/2017 uviedol, že zadefinovanie podmienok v rámci bankového zákona, za ktorých môže
banka pristúpiť k postúpeniu pohľadávky, je z povahy veci úpravou, ktorej zmyslom je to, že bez splnenia
takýchto podmienok k postúpeniu prísť nemôže. Postupca ako subjekt súkromnoprávneho vzťahu zo
zmluvy o postúpení pohľadávky má zákonnú povinnosti správať sa určitým spôsobom - neplatí tu, že

ho nemožno nútiť konať, čo zákon neukladá, ale je tu presný opak v podobne záujmu zákonodarcu na
tom, aby sa konalo určitým zákonom predpokladaným spôsobom. V nadväznosti na uvedené dovolací
súd dospel v odôvodnení rozsudku k záveru, že podmienky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, za
splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami,
bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie, prípadné nerešpektovanie takejto úpravy má potom za

následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom.
Dovolací súd dal do pozornosti aj rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. 04. 2018, sp. zn.
1Cdo/147/2017, publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky č.
8/2018 pod číslom 60 (R 60/2018) v obdobnej právnej veci, ktorého právna veta znie: „Ustanovenie § 92
ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách neupravuje len ochranu bankového tajomstva, ale tiež práv

klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie pohľadávky banky, ku ktorej došlo v rozpore
s týmto ustanovením, je neplatný právny úkon.“
Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že žalovaný v 2. rade opodstatnene namietal,
že odvolací súd sa pri riešení predmetnej právnej otázky odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu a zároveň dôvodne namietal nesprávne právne posúdenie uskutočnené súdmi nižšej

inštancie.
Dovolateľ opodstatnene vytýkal odvolaciemu súdu, že sa nedostatočne zaoberal námietkou žalovaného
v 2. rade o povinnosti žalobcu uniesť dôkazné bremeno v súvislosti s doložením dokladu o doručení
výzvy žalovaným v súlade s ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách, keď odvolací súd dospel
k nesprávnemu právnemu záveru, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky, a preto má žalobca

aktívnu vecnú legitimáciu v spore, nakoľko už právny predchodca žalobcu splnil všetky povinnosti pred
postúpením pohľadávky a dodržal zákonný postup, keď žalovaným zasielal viacero výziev z dôvodu
omeškania, pričom výzva zo dňa 15. 06. 2010 bola predložená súdu. Pravdou je, že predmetná výzva
tvorí súčasť spisu, avšak z predloženej výzvy nevyplýva, že bola žalovaným zaslaná a doručená.
Žalobca v konaní nepredložil akýkoľvek relevantný dôkaz o doručení výzvy pôvodného veriteľa na

splatenie dlhu žalovaným, napríklad doručenku alebo iné potvrdenie o tom, že sa výzva dostala do
dispozície adresáta.
Dovolateľ opodstatnene namietal nesprávne právne posúdenie a zároveň dôvodne tvrdil odklon od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ak krajský súd bol názoru, že právny predchodca
žalobcu by postupoval v súlade s § 89 ods. 1 a § 92 ods. 8 zákona o bankách aj v prípade, že

ak by žalovaným nezasielal výzvy pred postúpením pohľadávky, nakoľko v zmluve so žalovaným si
upravil práva a povinnosti odchylne od § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktoré má dispozitívnu povahu.
Ustanovenie § 89 ods. 1 ani iné ustanovenie zákona o bankách účinné v čase uzavretia zmluvy o
úvere a v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok neumožňovalo banke a jej klientovi upraviť
si práva a povinnosti z obchodov odchylne od tohto zákona alebo osobitného predpisu. Keďže znenie

bodu 19.16 VOP umožňuje postúpenie bankovej pohľadávky bez splnenia podmienok stanovených
v § 92 ods. 8 zákona o bankách, je v rozpore so zákonom. Dovolací súd s poukazom na prijaté
právne závery konštatoval, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách je kogentným ustanoveníma dohodou zmluvných strán sa od neho nemožno odchýliť. Dovolanie vymedzené týmto dovolacím
dôvodom vzhľadom na vymedzené skutočnosti je dôvodné (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP).
Pokiaľ ide o samotnú právnu otázku Najvyšší súd SR uviedol, že posudzovaný právny vzťah bol

založený zmluvou o úvere (absolútny obchod) podľa § 497 Obchodného zákonníka. Nakoľko právny
predchodca žalobcu poskytol povolené prečerpanie žalovanému v 1. rade ako podnikateľovi, ktorý nie
je spotrebiteľom, preto sa tento zmluvný vzťah nepodraďuje pod právnu úpravu spotrebiteľských úverov.
Žalovaný v 2. rade ako pristupujúci dlžník pristúpil k záväzku žalovaného v 1. rade splatiť pohľadávku
ako konateľ spoločnosti, t. j. ako dlžník. Žalovaný v 2. rade sa stal ďalším dlžníkom zo zmluvy popri

žalovanom v 1. rade, t. j. dostal sa do toho istého právneho režimu. Obaja žalovaní sa zaviazali splatiť
pohľadávku a plniť ďalšie záväzky zo zmluvy spoločne a nerozdielne. Preto bolo v posudzovanej veci
potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka o premlčaní a nie ustanovenia Občianskeho
zákonníka, keďže je nepochybné, že posudzovaný právny vzťah bol založený zmluvou o úvere podľa
§ 497 Obchodného zákonníka.
Najvyšší súd SR vzhľadom na vyslovené právne závery dospel k záveru, že konajúce súdy postupovali

v súlade so zákonom keď posúdili, že žalovaný v 2. rade pristúpil k záväzku žalovaného v 1. rade splatiť
pohľadávku ako konateľ spoločnosti, fyzická osoba, ale nie ako spotrebiteľ. Pristúpením žalovaného v 2.
rade k záväzku nedošlo k zmene právneho vzťahu medzi veriteľom a pôvodným dlžníkom (žalovaným v
1. rade) a ani k vzniku nového právneho vzťahu, ale len k pristúpeniu k už existujúcemu záväzku, ktorý je
výlučne obchodnoprávnym vzťahom. Aplikácia trojročnej premlčacej doby upravenej § 101 Občianskeho

zákonníka je preto vylúčená a vznesená námietka premlčania zjavne bezdôvodná. Vzhľadom na vyššie
uvedené dovolanie v časti vymedzenia podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP nie je dôvodné.
Vzhľadom na to, že dovolateľ dôvodne namietal nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom
vo vyriešení právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP), najvyšší súd žalovaným v 2. rade napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP).
Záverom najvyšší súd uviedol, že v ďalšom konaní je odvolací súd viazaný právnym názorom
dovolacieho súdu vysloveným v tomto uznesení (§ 455 CSP) a úlohou súdu prvej inštancie bude doplniť
dokazovanie ohľadne postupu vyplývajúceho z § 92 ods. 8 zákona o bankách aj voči žalovanému v 2.
rade ako spoludlžníkovi podľa úverovej zmluvy.

7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací po vrátení veci dovolacím súdom súc byť viazaný jeho právnym
názoromvyslovenýmvovyššieuvedenomzrušujúcomuznesení(§455CSP)poopätovnompreskúmaní
veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v odvolaním napadnutej vyhovujúcej
časti a v časti trov konania zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP).

8. Podľa § 455 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.

9. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie
alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí.

10. Dovolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení prezentoval právny názor, že ustanovenie § 89 ods.

1 ani iné ustanovenie zákona o bankách účinné v čase uzavretia zmluvy o úvere a v čase uzavretia
zmluvy o postúpení pohľadávok, neumožňovalo banke a jej klientovi upraviť si práva a povinnosti z
obchodov odchylne od tohto zákona alebo osobitného predpisu. Dovolací súd s poukazom na prijaté
právne závery konštatoval, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách je kogentným ustanovením
a dohodou zmluvných strán sa od neho nemožno odchýliť. Keďže znenie bodu 19.16 VOP umožňuje

postúpenie bankovej pohľadávky bez splnenia podmienok stanovených v § 92 ods. 8 zákona o bankách,
je v rozpore so zákonom.

11. Dovolací súd vytýkal odvolaciemu súdu, že sa dostatočne nezaoberal námietkou žalovaného v 2.
rade o povinnosti žalobcu uniesť dôkazné bremeno v súvislosti s doložením dokladu o doručení výzvy

žalovaným v súlade s ustanovením § 92 ods. 8 zákona o bankách, pričom dospel k nesprávnemu
právnemu záveru, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky, a preto má žalobca aktívnu vecnú
legitimáciu v spore, nakoľko už právny predchodca žalobcu splnil všetky povinnosti pred postúpením
pohľadávky a dodržal zákonný postup, keď žalovaným zasielal viacero výziev z dôvodu omeškania,pričom výzva zo dňa 15. 06. 2010 bola predložená súdu. Predmetná výzva síce tvorí súčasť spisu, avšak
z predloženej výzvy nevyplýva, že bola žalovaným zaslaná a doručená. Žalobca v konaní nepredložil
akýkoľvekrelevantnýdôkazodoručenívýzvypôvodnéhoveriteľanasplateniedlhužalovaným,napríklad

doručenku alebo iné potvrdenie o tom, že sa výzva dostala do dispozície adresáta. Dovolací súd v
tejto súvislosti považoval za potrebné, aby súd prvej inštancie doplnil dokazovanie ohľadne postupu
vyplývajúceho z § 92 ods. 8 zákona o bankách aj voči žalovanému v 2. rade ako spoludlžníkovi
podľa úverovej zmluvy. Odvolací súd preto v intenciách zrušujúceho uznesenia dovolacieho súdu zrušil
rozsudok prvoinštančného súdu v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti trov konania a vec mu vrátil na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

12. Úlohou súdu prvej inštancie bude v súlade s právnym názorom dovolacieho súdu doplniť
dokazovanie ohľadne postupu vyplývajúceho z § 92 ods. 8 zákona o bankách aj voči žalovanému v 2.
rade ako spoludlžníkovi podľa úverovej zmluvy a následne vo veci opätovne rozhodnúť tak, aby bolo
z jeho rozhodnutia zrejmé, ako k výroku dospel a akými úvahami sa pri rozhodovaní riadil. V novom

rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o všetkých trovách, vrátane trov odvolacieho a dovolacieho
konania (§ 396 ods. 3 a § 453 ods. 3 CSP).

13. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v § 420 až § 423 CSP pripúšťa.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak je dovolateľom fyzická

osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ak je dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;
akjedovolateľvsporochsochranouslabšejstranypodľadruhejhlavytretejčastitohtozákonazastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).