Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, June 28, 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/72/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1218206552
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Patricia Skotnická

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1218206552.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patricie Skotnickej a sudcov

JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobcu: Q. K., S. XX, J. W. F.,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou MAJLING & NINČÁK, s.r.o., IČO: 35 960 728, Palárikova 14,
Bratislava, proti žalovanému: M. M., F. A. XXX, F. A., o zaplatenie 46.500 eur s prísl., na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 24.06.2020, č.k. 50C/49/2018-129, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku p o t v r d z u j e
a vo výroku o náhrade trov konania m e n í tak, že žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 7,52 %.

Žalovanému priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
21.446,36 eura spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania od 07.09.2018 do zaplatenia (výrok I.), žalobu
o zaplatenie sumy 3.553,64 eura zastavil (výrok II.), žalobu vo zvyšku zamietol (výrok III.) a žiadnemu
z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania (výrok IV.).

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 13.08.2018 domáhal voči

žalovanému zaplatenia sumy 46.500 eur s príslušenstvom a náhrady trov konania. Dôvodil, že v
priebehu roka 2015 žalovaný od neho vylákal finančné prostriedky spolu v sume 46.500 eur uvádzajúc
viacero dôvodov ich potreby, ako zaobstaranie spoločného rodinného domu, resp. oprava strechy, kúpa
motorového vozidla, zaplatenie dlhov a iné. Žalobca uskutočnil hotovostné výbery zo svojho účtu v
banke, pričom vybraté peniaze odovzdal žalovanému, ktorý sa zaviazal tieto mu vrátiť. Vzhľadom na to,
že žalovaný žiadne peniaze nevrátil, podal na neho žalobca v roku 2016 trestné oznámenie, v ktorom
opísal uvedené skutočnosti. V rámci výsluchu pred vyšetrovateľom Okresného riaditeľstva PZ Bratislava

III žalovaný osobne priznal a potvrdil, že mu žalobca, okrem iného, odovzdal sumu 25.000 eur za účelom
zloženia zálohy za dom, ktorý mali spolu kúpiť. Keďže ku stavbe rodinného domu napokon nedošlo,
žalovaný prisľúbil žalobcovi uvedenú sumu vrátiť. Dňa 25.07.2018 žalobca prostredníctvom advokátskej
kancelárie vyzval žalovaného na vrátenie finančných prostriedkov v lehote 7 dní od doručenia výzvy, po
obdržaní ktorej žalovaný telefonicky kontaktoval advokátsku kanceláriu, popierajúc skutočnosti uvedené
vo výzve, a to i napriek tomu, že predtým prevzatie finančných prostriedkov potvrdil a prisľúbil ich
vrátenie.

3. Žalovaný v priebehu konania uznal a nespochybňoval dôvodnosť žaloby o zaplatenie sumy 25.000
eur, vo zvyšku túto rozporoval. Po vzájomnom odsúhlasení čiastočných úhrad žalovaného v prospech
žalobcu na podklade notárskej zápisnice o uznaní dlhu, spísanej pred notárkou Q.. V. S., akoexekučného titulu v exekučnom konaní vedenom pred súdnou exekútorkou Q.. F., sp. zn. 26Ex 664/19,
žalobca zobral žalobu o zaplatenie sumy 3.553,64 eura späť; žalovaný následne uznal dlh v sume
20.324,89 eura.

4. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie a zistil, že žalobca bol so žalovaným kamarát od
roku 2015, kedy sa spoznali. Žalobca predal svoj rodinný dom v J. W. F., z ktorého predaja obdržal dňa
12.08.2015 finančné prostriedky v sume 51.000 eur na svoj účet v W. A. B., P..B.. (ďalej aj ako „účet“).
Žalobca v rámci výsluchu uviedol, že žalovanému plne dôveroval, a preto zo svojho účtu následne

vybral celkovo sumu 46.500 eur, ktorú poskytol žalovanému, z dôvodu, že obaja mali záujem kúpiť si
spoločné bývanie, čo napokon potvrdil i žalovaný; do toho času sa presťahovali do podnájmu v B., na
ktorý prispieval žalobca sumou 200 eur.

5. Žalobca skutkové tvrdenia o výbere sumy 46.500 eur z účtu v prospech žalovaného, opieral o
výpisy z banky, podľa ktorých vybral zo svojho účtu dňa 12.08.2015 sumu 5.000 eur a 10.000 eur, dňa

15.08.2015 sumu 5.000 eur, 10.000 eur a sumu 20.000 eur a dňa 17.08.2015 sumu 1.500 eur; svoje
tvrdenia o ich následnom odovzdaní žalovanému, ktoré žalovaný, s výnimkou uznanej sumy 25.000
eur, poprel, však podľa mienky konajúceho súdu nijakým spôsobom dôkazne nepreukázal. Za taký
dôkaz konajúci súd pritom nepovažoval tvrdenia žalovaného pred orgánmi činnými v trestnom konaní
a v prebiehajúcom konaní, na ktorých rozpornosť poukazoval právny zástupca žalobcu, keďže tieto z

hľadiska účelu poskytnutia financií, t.j. na kúpu spoločného domu, žalovaný potvrdil. Žalovaný pritom
pri výsluchu vo veci vedenej na Okresnom riaditeľstve PZ Bratislava II, ČVS: ORP-326/3-VYS-B3-2016,
dňa 02.06.2016 uviedol, že žalobcovi navrhol a následne sa spoločne dohodli, že si kúpia rodinný dom,
každývpodiele1,tentosivybralianakoľkovedeli,žebudepostavenýažvbudúcnosti,dočasneišlibývať
do podnájmu v B.. Za účelom zloženia zálohy na dom žalobca odovzdal žalovanému sumu 25.000 eur,

ktorú žalovaný uhradil a na svoje meno si vybavil úver v B. B. P..B.. v sume 40.000 eur. Keďže stavebná
firma nedodržala termín výstavby, zrušili zmluvu na kúpu domu a on sa zaviazal vrátiť žalobcovi sumu
25.000 eur potom ako mu stavebná firma vyplatí poskytnutú zálohu. Následne žalovaný pri výsluchu
dňa 16.10.2018, vo veci vedenej pred Okresným riaditeľstvom PZ Bratislava II, ČVS: ORP-692/3-VYS-
B3-2018, uviedol podobné skutkové okolnosti ohľadom kúpy domu a podnájmu v B., doplniac, že po

dohode so žalobcom, ako aj z dôvodu zlého stavu jeho rodinného domu M. J. W. F., sa rozhodli dom
predať a presťahovať sa do podnájmu v B.; za podnájom, v ktorom bývali dva roky, žalobca zaplatil dve
splátky po á 700 eur a depozit tiež v sume 700 eur, inak mesačné nájomné platil aj žalovaný za pomoci
svojej mamy. Napokon sa museli z podnájmu vysťahovať, keďže ho nevedeli splácať, našli si iný, tiež v
B., z ktorého sa po trištvrte roku odsťahovali a žalobca sa rozhodol bývať v ubytovni. Žalovaný potvrdil,

že mu žalobca dobrovoľne dal menšie sumy peňazí, napríklad na benzín 20 eur alebo 30 eur, resp. na
dve leasingové splátky po 580 eur, pričom mu kúpil i tenisky za 70 eur a zamilovaný uterák. Pokiaľ išlo o
sumu 25.000 eur, dohodli sa, že mu túto žalobca dá z dôvodu, že ho ľúbi; o jej vrátenie ho pritom nikdy
nežiadal. V tomto smere sa pritom žalovaný vyjadril i k predchádzajúcej výpovedi, v ktorej uviedol odlišné
skutočnosti, nakoľko bol pod stresom. Zistené odlišnosti vo výpovedi žalovaného, ako i to, že v rámci

procesnej obrany nepredložil napríklad zmluvu so stavebnou firmou alebo doklad o poskytnutí úveru v B.
B.N.P..B..,podľamienkykonajúcehosúdunemaliprerozhodnutieovecirelevanciu.Vprocesnejsituácii,
keď žalobca nepreukázal kedy, kde, akým spôsobom a na aký účel odovzdal žalovanému žalovanú
sumu, ktorú tento uznal len čo do výšky 25.000 eur, nepostačovala len jeho odvolávka na rozporné
tvrdenia žalovaného pred orgánmi činnými v trestnom konaní a pri jeho výsluchu; tieto totiž konajúci súd

nemohol vyhodnotiť ako dôkaz o skutočnom odovzdaní tejto sumy žalovanému.

6. Zároveň, pokiaľ žalovaný pri výsluchu pred vyšetrovateľom Okresného riaditeľstva PZ Bratislava II
dňa 16.10.2018 uviedol, že mu žalobca zakúpil tenisky v sume 70 eur, poskytol čiastku 20 eur a 30 eur na
benzín, ako i dve leasingové splátky po á 80 eur, resp. mu kúpil zamilovaný uterák, z jeho vyjadrení podľa

mienky súdu prvej inštancie nevyplývalo, že by tieto veci a finančné čiastky odovzdal žalovanému bez
právneho dôvodu, a tento sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil; k bezdôvodnému obohateniu nemohlo
dôjsť pre absenciu zákonných podmienok, ktorými sú získanie bezdôvodného obohatenia na strane
určitej osoby, protiprávnosť jeho získania, majetková ujma na strane postihnutého a príčinná súvislosť
medzi protiprávnym získaním bezdôvodného obohatenia a majetkovou ujmou. Súd prvej inštancie v

tejto súvislosti zdôraznil, že v zmysle ustanovenia § 150 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „C.s.p.“) majú strany sporu tzv. povinnosť tvrdenia, t.j. pravdivo a úplne uvádzať
podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, ktorej nesplnenie je sankcionované
procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu; povinnosť tvrdenia sa pritomvzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s procesným útokom alebo procesnou obranou strany sporu a
je koncepčným predpokladom tzv. sudcovskej koncentrácie civilného sporového konania (§ 153 C.s.p.).
Žalobca bol zastúpený advokátskou kanceláriou, ktorá pozná právo, a preto si musel byť vedomý nielen

povinnosti tvrdiť, ale i povinnosti predkladať listinné dôkazy na preukázanie skutočností tvrdených v
žalobe, z ktorých napokon konajúci súd pri svojom rozhodovaní i vychádzal. Na uvedenom základe,
zohľadniac tvrdenia žalovaného, konajúci súd vyhodnotil a posúdil právny vzťah medzi žalobcom a
žalovaným pri hnuteľných veciach (tenisky) a platbách (financie na benzín a leasing splátku) ako vzťah
z darovacej zmluvy v zmysle § 628 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky

zákonník“), zohľadniac, že tieto veci, resp. platby žalobca od žalovaného nežiadal späť, a to ani na
základe výzvy na zaplatenie dlhu zo dňa 25.07.2018. V uvedenej výzve žalobca požadoval vrátiť dlh
v celkovej sume 46.500 eur, špecifikujúc ho ako „oprava strechy, kúpa motorového vozidla, zaplatenie
dlhov žalovaného a iné“.

7. So zreteľom na skutočnosť, že žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil o sumu 25.000 eur,

ktorú žalovaný uznal, čo do dôvodu, ako aj rozsahu, prihliadajúc na to, že žalobca zobral späť žalobu
o zaplatenie sumy 3.553,64 eura, ktorú žalovaný v priebehu konania zaplatil, súd prvej inštancie, za
aplikácie § 451 ods. 1, ods. 2, § 558, § 559 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, zaviazal žalovaného
na zaplatenie sumy 21.446,36 eura, konanie v časti zaplatenia sumy 3.553,64 eura podľa § 144, § 145
ods. 1, ods. 2, § 146 ods. 1 C.s.p. zastavil a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol.

8. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi spolu s istinou i úrok z omeškania vo výške 5% ročne od
07.09.2018 do zaplatenia podľa § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, majúc za
to, že žalovaný sa dostal do omeškania minimálne odo dňa 02.06.2016, kedy bol o vrátení sumy 25.000

eur uzrozumený v trestnom oznámení.

9. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a ods. 2 C.s.p. v
spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žiadnemu z účastníkov (správne má byť žiadnej zo strán - pozn.
odvolacieho súdu) náhradu trov konania nepriznal. Zohľadnil, že žalobca mal úspech v časti žaloby o

zaplatenie sumy 21.446,36 eura, ako aj v časti zastavenia konania, pričom jeho neúspech spočíval v
zamietnutí žaloby o zaplatenie sumy 21.500 eur.

10. Proti zamietajúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie a výroku o náhrade trov konania podal
v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p.

Uviedol, že v konaní uniesol dôkazné bremeno ohľadne dôvodnosti celej žaloby, poukazujúc pritom
na podanie zo dňa 15.06.2020, v ktorom zhrnul relevantné dôkazy i pokiaľ išlo o žalobu o zaplatenie
sumy 21.500 eur; konkrétne predložil výpis z účtu za obdobie od 12.08.2015 do 31.08.2015, z ktorého
nepochybne vyplýva, že zo sumy 51.000 eur z predaja nehnuteľnosti v jeho vlastníctve vybral dňa
12.08.2015 sumu spolu 15.000 eur, dňa 15.08.2015 vybral sumu spolu 35.000 eur a napokon dňa

17.08.2015 uskutočnil výber hotovosti v sume 1.500 eur, spolu 51.500 eur. Vzhľadom na to, že pri podaní
žaloby disponoval len potvrdeniami banky o výbere sumy spolu 46.500 eur, domáhal sa voči žalovanému
vrátenia len tejto sumy.

11. V ďalšom mal žalobca za to, že v konaní preukázal, že žalovaný uvádzal rôzne verzie udalostí, ktoré

upravoval podľa svojej aktuálnej potreby, a i pri výpovedi pred konajúcim súdom pôsobil nedôveryhodne
a zamotával sa i v priamej konfrontácii. Pokiaľ išlo o nezrovnalosti v tvrdeniach žalovaného, žalobca
poukázal na podanie zo dňa 15.06.2020, zdôrazňujúc, že:
1/ žalovaný nepravdivo tvrdil, že nemal vedomosť o predaji domu, pričom pred vyšetrovateľom PZ dňa
16.10.2018 potvrdil, že o tom vedel, dokonca spolu riešili, či starý dom opraviť alebo ho predať; žalovaný

teda bol od počiatku aktívny v procese predaja nehnuteľnosti;
2/ hoci spočiatku potvrdil, že od neho prevzal sumu 25.000 eur, pred vyšetrovateľom PZ dňa 16.10.2018
uvedené poprel, uvádzajúc, že mu mal žalobca odovzdať len dve splátky na leasing v sume 580 eur,
pričom poprel i predchádzajúce tvrdenia ohľadne úmyslu vziať si úver zo B. B., P..B.., o ktorom pred
vyšetrovateľom PZ dňa 02.06.2016 uviedol, že tento dostal a peniaze z neho investoval do domu;

3/ikeďvovýpovedipredkonajúcimsúdomuviedol,žesinepamätánázovfirmy,ktorámaladompostaviť,
žiadnu zmluvu s ňou nepodpisoval a táto ani nezačala realizovať stavbu, pred vyšetrovateľom PZ dňa
02.06.2016 uviedol, že kúpnu zmluvu zrušil, lebo firma nedodržala dohodnuté termíny.Súd prvej inštancie sa ním označenými nezrovnalosťami, resp. klamstvami vo vyjadreniach a výpovedi
žalovaného nezaoberal, nevysvetlil ako sa s nimi vysporiadal v kontexte s jeho konzistentnou a
nemeniacousavýpoveďou;pritomivýsluchstránaichkonfrontáciutrebapovažovaťzadôležitýdôkazný

prostriedok. Podľa mienky žalobcu čiastočné uznanie dlhu žalovaným, predložené listinné dôkazy o jeho
výsluchu pred orgánmi činnými v trestnom konaní, výpisy z účtu v banke, a napokon i konzistentnosť
v jeho osobnej výpovedi (žalobcu), museli viesť k záveru, že uniesol dôkazné bremeno a preukázal
dôvodnosť nároku na vrátenie sumy 46.500 eur spolu s príslušenstvom. Tým, že súd prvej inštancie
v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysvetlil ako sa vysporiadal s rôznymi tvrdeniami žalovaného

v protiklade s jeho konzistentnou a dôveryhodnou výpoveďou, vo väzbe i na predložené dôkazy, a
teda nezodpovedal, prečo neuveril jeho výpovedi a naopak uveril výpovedi žalovaného, znemožnil mu
uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že porušil jeho právo na spravodlivý proces.
Zároveň, na základe vykonaných dôkazov dospel konajúci súd k nesprávnym skutkovým zisteniam, čo
nepochybne vyústilo do nesprávneho právneho posúdenia veci. Na uvedenom základe žalobca navrhol,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku zmenil a zavial

žalovaného i na zaplatenie sumy 21.500 eur s príslušenstvom.

12. Žalobca bol toho názoru, že kladné rozhodnutie odvolacieho súdu bude mať nepochybne dopad i
na výrok o náhrade trov konania, v zmysle ktorého bude v spore plne úspešný. Ak by i odvolací súd
nevyhoveljehoodvolaniuvovecisamej,itakbolvsporeúspešnývoväčšejčastižaloby,atoozaplatenie

sumy 25.000 eur z celkovej žalovanej sumy 46.500 eur, a teda jeho úspech predstavoval 53,76 %; na
uvedenom základe mal žalobca za to, že mu mal konajúci súd priznať náhradu trov konania aspoň
pomerne.

13. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu považoval rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny,

založený na relevantných podkladoch. Konajúci súd pri prijatí svojich záverov vychádzal z toho, že
žalobca v konaní nepreukázal, že po uskutočnení výberov z účtu v období od 12.08.2015 až 17.08.2015
mu odovzdal jednotlivé sumy, nakoľko žalobca o tom nepredložil žiaden relevantný dôkaz; žalovaný
pritompotvrdil,resp.uznalprednotáromdlhlenvsume25.000eur,itopodnátlakom.Vďalšomžalovaný
poprel, že by nepravdivo vypovedal ohľadne podstaty veci, keď konštatoval, že iné finančné prostriedky,

okrem sumy 25.000 eur, od žalobcu neprevzal a ostatné predstavovali len vecné dary, resp. malé
finančné čiastky; konajúci súd sa s týmito, ako i ostatnými relevantnými skutočnosťami, v odôvodnení
rozhodnutia dostatočne vysporiadal.

14. Žalovaný sa nestotožnil ani s odvolaním žalobcu voči výroku o náhrade trov konania. Pokiaľ konajúci

súdžalobuvčastizamietolazastavilkonanieozaplateniesumy3.553,64eura,pričomuznalzadôvodnú
len žalobu o zaplatenie sumy 21.446,36 eura, táto suma nepredstavovala ani polovicu z pôvodne
žalovanej istiny, a preto bol v spore úspešnejší. Na uvedenom základe žalovaný vyhodnotil i rozhodnutie
konajúceho súdu o nároku na náhradu trov konania za správne a spravodlivé.

15. Žalobca v reakcii v podaní zo dňa 26.02.2021 poprel tvrdenia žalovaného o nátlaku pri podpise
notárskej zápisnice, ktorou žalovaný uznal dlh v sume 25.000 eur. Zotrval na tom, že žalovaný
viackrát priznal prevzatie sumy 25.000 eur, či už pred vyšetrovateľom Okresného riaditeľstva PZ, odbor
kriminálnej polície, ako i pred konajúcim súdom, pričom v tomto smere na neho nik netlačil, ani ho
nik nevydieral. Žalovaný sa teda dobrovoľne priznal k prevzatiu sumy 25.000 eur, pričom i viackrát

kontaktoval jeho právneho zástupcu za účelom dohody o možnosti splácania tejto sumy v splátkach;
napokon dôkazom toho, že žalovaný uznal dlh dobrovoľne bola i sms komunikácia, ktorú žalobca pripojil
k odvolaniu. Žalovaný napokon svoj prísľub nedodržal a peniaze nevrátil. V ostatnom sa žalobca pridržal
vyjadrení a prednesov uskutočnených v konaní pred súdom prvej inštancie, ako aj tých uvedených v
podanom odvolaní.

16. Žalovaný v reakcii zotrval na skutočnostiach uvedených vo vyjadrení k odvolaniu, s dovetkom, že
jeho tvrdenie o uzavretí dohody o uznaní záväzku a zaplatení dlhu zo dňa 25.02.2019 pod nátlakom
nezodpovedalo skutočnosti.

17. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o náhrade trov konania, prejednal
odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolaniežalobcu nie je dôvodné. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 28.06.2022 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.).

18. Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade zdôrazniť, že pri viazanosti uplatnenými dôvodmi
odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), sa v rámci odvolacieho prieskumu zaoberal iba tými odvolacími dôvodmi
a ich obsahovým vymedzením, ktoré žalobca výslovne uviedol a skutkovo vymedzil v odvolaní; pri
viazanosti dôvodmi odvolania pritom neprichádza do úvahy vyhľadávanie konkrétnych skutočností v
napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie a jeho postupe, ktoré by bolo možné prípadne podradiť pod

niektorý zo zákonných dôvodov odvolania, pretože je neprípustné, aby odvolací súd sám vyhľadával
konkrétne vady rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie v neprospech strany, ktorá odvolanie
nepodala a v prospech ktorej napadnuté rozhodnutie vyznelo. Z uvedeného potom vyplýva požiadavka
aj na kvalitatívne vymedzenie odvolacieho dôvodu z hľadiska skutkovej a právnej argumentácie,
nachádzajúca svoj základ v tom, že strana sporu je zodpovedná za to, že bude účinne uplatňovať svoje
procesné práva aj v odvolacom konaní.

19. Posudzujúc obsah odvolania, žalobca v ňom vo veľkej miere zotrval na svojich tvrdeniach z
prvoinštančného konania, s ktorými sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku
dostatočne a presvedčivo vysporiadal, a preto podľa mienky odvolacieho súdu neobstojí námietka
žalobcu, že by sa konajúci súd nezaoberal rozpornými tvrdeniami žalovaného prednesenými pred

orgánom činným v trestnom konaní, ako i pri jeho výsluchu na súde prvej inštancie a z tohto dôvodu
by mal byť napadnutý rozsudok nepreskúmateľný. Konajúci súd v tomto smere zdôraznil, že pokiaľ
žalobca poukazoval na konkrétne obsahovo odlišné tvrdenia a vyjadrenia žalovaného, táto okolnosť
nebola pre rozhodnutie o veci relevantná, s ktorým názorom sa možno plne stotožniť. Pri uznaní
prevzatia (len) sumy 25.000 eur z celkovej žalovanej sumy zo strany žalovaného, bolo z hľadiska merita

veci irelevantné, či žalovaný bol alebo nebol aktívny v procese predaja domu žalobcu, či si vybavil
alebo nevybavil úver v B. B.Ľ., P..B.., resp. z akých dôvodov napokon odstúpil od pôvodného zámeru
kúpy spoločnej nehnuteľnosti. Konajúci súd pritom správne zdôraznil, že poukazom na rozpornosť
v tvrdeniach a výpovedi žalovaného nemohol žalobca nahradiť svoju procesnú povinnosť preukázať
odovzdanie celej žalovanej sumy, t.j. i tej sumy, ktorej prevzatie žalovaný po čiastočnom späťvzatí

žaloby poprel; žalobca pritom sám uviedol, že hoci výbery z účtu v dňoch 12.08., 15.08. a 17.08.2015
uskutočnilvprítomnostižalovanéhoanáslednemuvybratúsumuiodovzdal,nedisponujeotomžiadnym
dôkazom. Odvolací súd zdôrazňuje, že v kontradiktórnom súdnom procese je žalobca pánom sporu a
zaťažuje ho nielen bremeno tvrdenia, ale i dôkazné bremeno, z čoho následne vyplýva, že ho zaťažuje
povinnosť predložiť, resp. označiť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností; v tomto smere nestačí

len poukaz na rozpornosť vo vyjadreniach žalovaného, najmä nie na také, ktoré v podstatnej otázke,
či žalovaný prevzal od žalobcu sumu 21.500 eur, ani neboli právne významné. V situácii, keď žalovaný
rozporoval odovzdanie a prevzatie sumy 21.500 eur, a teda tieto okolnosti sa stali v konaní spornými,
bolo rozhodujúce, aby žalobca nielen tvrdil, ale i preukázal, že žalovanému skutočne odovzdal i zvyšok
uplatňovanej sumy, ohľadne ktorej napokon žalobca ani neuviedol kedy, kde, v akom rozsahu a za

akých podmienok túto žalovanému odovzdal a žalovaný sa zaviazal túto vrátiť (čo by bolo možné
následne právne kvalifikovať i ako pôžičku - pozn. odvolacieho súdu). Žalobca si teda v tomto smere
dostatočne nesplnil ani povinnosť tvrdenia, ktorej nesplnenie je sankcionované rýchlou stratou sporu, čo
súd prvej inštancie podčiarkol i v odôvodnení napadnutého rozsudku (bod 35.) Vychádzajúc z obsahu
odvolania,žalobcavňomnijakonespochybniltútomyšlienkovúúvahuanaňunadväzujúceprávezávery

konajúceho súdu o absencii skutkových tvrdení žalobcu, ktoré by zakladali existenciu bezdôvodného
obohatenia na strane žalovaného, pokiaľ ide o sumu spolu 21.500 eur.

20. S poukazom na vyššie uvedené možno teda uzavrieť, že žalobca v konaní nepreukázal svoje
skutkové tvrdenia o odovzdaní celej sumy 46.500 eur žalovanému, a preto konajúci súd, vychádzajúc z

uznávacieho prejavu žalovaného ohľadne prevzatia sumy 25.000 eur, po čiastočnom späťvzatí žaloby,
správne žalobu žalobcu vo zvyšku ako nedôvodnú zamietol. Žalobca pritom v odvolaní neuviedol také
tvrdenia, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie v tejto časti.

21. Pokiaľ ide o odvolanie žalobcu do výroku o náhrade trov konania, odvolací súd priznal jeho odvolacej

argumentácii úspech, majúc za to, že v danej veci nešlo o prípad predpokladaný ustanovením § 255
ods. 2 C.s.p., v ktorom by žiadnej zo strán nepatril nárok na náhradu trov konania; pomer úspechu a
neúspechu u oboch procesných strán nebol rovnaký, ani približne rovnaký. Je zrejmé, že žalobca bol
úspešný v časti žaloby o zaplatenie sumy 21.446,36 eura s prísl., pričom žalovaný procesne zavinilzastavenie konania v časti žaloby o zaplatenie sumy 3.553,64 eura s prísl. (keďže túto v priebehu
konania uhradil), a teda úspech žalobcu predstavoval spolu 53,76 % (21.446,36 eura + 3.553,64 eura
z celkovej sumy 46.500 eur), kým úspech žalovaného, v časti v ktorej konajúci súd zamietol žalobu

o zaplatenie sumy 21.500 eur, predstavoval 46,24 %. Celkovo bol potom žalobca úspešný v rozsahu
7,52 % (53,76 % - 46,24 %), v ktorom rozsahu mu potom patrí nárok na náhradu trov konania voči
žalovanému.

22. So zreteľom na uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom

výroku v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil ako vecne správny a vo výroku o náhrade trov konania ho
v zmysle § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 7,52 %.

23. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní

(z hľadiska merita veci) úspech, priznal plný nárok na ich náhradu proti žalobcovi, ktorý úspech nemal.

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).