Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, November 30, 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/70/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119206427
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:6119206427.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a sudkýň JUDr.
Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobcu: E. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom
M. XXX, zast. JUDr. Daliborom Motyčkom, advokátom, so sídlom Nitra, Štefánikova trieda 76/52, proti
žalovanej: O.. I. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom S. XXX, zast. Sidor a partneri, s. r. o., so sídlom Hlohovec,
Železničná 4/A, o zaplatenie sumy 11000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku

Okresného súdu Nitra zo dňa 20. 01. 2020 č. k. 12C/85/2019-166 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 11000
eur s 5%-ným úrokom z omeškania ročne od 07. 01. 2019 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od

právoplatnosti rozsudku, v spojení s platobným rozkazom Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn.
20Up/37/2019 zo dňa 25. 01. 2019. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal nárok na
ich náhradu v plnej výške a na ich úhradu zaviazal žalovanú s tým, že o výške náhrady rozhodne
samostatným uznesením.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou v upomínacom konaní na Okresnom

súde Banská Bystrica, doručenou tomuto súdu dňa 07. 01. 2019, domáhal od žalovaných, I. P., E. P.,
P. P., I. P., E. P. a Q. P., zaplatenia sumy 11000 eur s príslušenstvom spoločne a nerozdielne, z
titulu bezdôvodného obohatenia, čo odôvodnil tým, že stavba v podielovom spoluvlastníctve žalovaných
je neoprávnene postavená na pozemku v jeho výlučnom vlastníctve a tento protiprávny stav trvá od
roku 1992, pričom znaleckým posudkom bol nájom pozemku za jeden kalendárny rok určený vo výške
1100 eur. Žalobca si preto uplatňoval za dobu 10 rokov bezdôvodné obohatenie vo výške 11000 eur

za úmyselné užívanie jeho pozemku. Okresný súd Banská Bystrica vydal dňa 25. 01. 2019 platobný
rozkaz sp. zn. 20Up/37/2019, proti ktorému podala odpor len žalovaná I. P., ktorá vzniesla námietku
premlčania. Ostatní žalovaní odpor nepodali, platobný rozkaz sa stal vo vzťahu k ním právoplatným a
vec bola postúpená Okresnému súdu Nitra ako súdu vecne a miestne príslušnému na jej prejednanie
len vo vzťahu k žalovanej I. P..

3. Právne vec oprel o ust. § 107 ods. 1 a 2, § 121 ods. 3, § 451 ods. 1 a 2, § 456, § 458 ods. 1, § 517
ods. 1 a 2, § 559 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995
Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších právnych
predpisov (ďalej len „nariadenie“). Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca je výlučným vlastníkom
pozemkuzapísanéhonaLVč.XXXXprekat.úz.S.atoparcelyregistraEč.XXXX/XX-zastavanéplochy
a nádvoria o výmere XXX m2, ktorú nadobudol dedením v roku XXXX. Pokiaľ žalovaná spochybňovala

vlastníctvo žalobcu, mal za to, že dôkazy, ktoré predložila, len potvrdili vlastníctvo žalobcu k predmetnej
parc. č. XXXX/XX. Konštatoval tiež, že na uvedenom pozemku vo výlučnom vlastníctve žalobcu sanachádza stavba zapísaná na LV č. XXX ako rodinný dom súp. č. XXX a jej podielovými spoluvlastníkmi
súI.P.,E.P.,P.P., I.P.,E.P.aQ.P.,každývspoluvlastníckompodiele1/10-ina kcelku.Malpreukázané,
že medzi žalobcom a žalovanými nikdy nebola uzavretá nájomná zmluva ohľadne užívania pozemku

a ani žiadna iná zmluva. Vedľa seba tak stoja dve rovnocenné vlastnícke práva v zmysle § 123 a §
124 OZ, a to vlastnícke právo žalobcu k pozemku a vlastnícke právo žalovaných k stavbe. Právny
vzťah k parcele, na ktorej leží stavba, nie je evidovaný na liste vlastníctva a stavba v podielovom
spoluvlastníctve žalovaných je neoprávnene postavená na pozemku vo výlučnom vlastníctve žalobcu.
Rezultoval, že u žalovaných došlo k bezdôvodnému obohateniu, pretože užívajú žalobcov pozemok bez

právneho dôvodu. Dôvodil, že záväzok vzniknutý z bezdôvodného obohatenia podľa ustanovenia § 489
OZ je objektívnej povahy, vzniká na základe objektívnej skutočnosti v zákonom predvídaných situáciách
s poukazom na ustanovenie § 451 a § 454 OZ, bez ohľadu na to, ktorú zo strán záväzkového právneho
vzťahu zaťažuje dôvod jeho vzniku, pričom na vznik záväzkového právneho vzťahu z bezdôvodného
obohatenia sa existencia zavinenia ani existencia protiprávneho úkonu nevyžaduje. Dospel k záveru,
že v konaní bolo preukázané, že žalovaní užívajú pozemok vlastnícky patriaci žalobcovi, ktoré právo by

im inak prislúchalo iba z titulu platne uzatvorenej nájomnej zmluvy. Takéto užívanie nehnuteľnosti bez
právneho dôvodu, zakladá na strane žalovaných bezdôvodné obohatenie tým, že neplatením úhrady
za užívanie predmetného pozemku nedošlo k zmenšeniu ich majetku o úhrady, ktoré by inak museli
na základe relevantného právneho titulu oprávňujúceho ich k užívaniu pozemku žalobcovi platiť. Podal
výklad, že plnením bez právneho dôvodu je aj užívanie cudzieho pozemku bez nájomnej zmluvy, či

inéhotituluoprávňujúcehoužívaťcudziuvec;prospechvznikátomu,ktorealizujeužívateľskéoprávnenie
bez toho, aby za to platil náhradu a bez toho, aby sa jeho majetkový stav zmenšil o prostriedky
vynaložené inak v súvislosti s právnym vzťahom, ktorý zakladá právo vec užívať. Takýto užívateľ nie je
schopný spotrebované plnenie v podobe výkonu práva užívania cudzej veci vrátiť, a preto je povinný
nahradiť bezdôvodné obohatenie peňažnou formou, ktorá musí zodpovedať finančnému oceneniu

prospechu, ktorý účastníkovi užívaním veci vznikol. Majetkovým vyjadrením tohto prospechu je peňažná
čiastka, ktorá zodpovedá čiastkam vynakladaným obvykle v danom mieste a čase na užívanie veci i s
prihliadnutím k druhu právneho dôvodu, ktorým sa spravidla právo užívania veci realizuje; najčastejšie
ide o nájomnú zmluvu, a preto výška náhrady by mala zodpovedať obvyklému nájomnému, ktoré by bol
ako nájomca za bežných okolnosti povinný platiť, ak by vec užíval na základe platnej nájomnej zmluvy.

Argumentoval, že žalobca znaleckým posudkom preukázal výšku bezdôvodného obohatenia, ktorá
zodpovedala výške obvyklého nájomného v danom mieste a čase za užívanie obdobných nehnuteľností,
ktoré by inak žalovaní museli z platnej nájomnej zmluvy za užívanie platiť, ktorá činí sumu 1100 eur za
jeden kalendárny rok, pričom ani výšku nájmu pozemku za jeden kalendárny rok žalovaná nenamietala.
Uviedol tiež, že situácia ohľadne užívania nehnuteľností, ako protiprávny stav, trvá minimálne od roku

1992 a k usporiadaniu vzájomných vzťahov medzi žalobcom ako vlastníkom pozemku a žalovanými
ako podielovými spoluvlastníkmi stavby nedošlo, pričom žalovaní si museli byť vedomí toho, že zdedili
len spoluvlastnícky podiel k stavbe a nie aj k pozemku a tiež, že za užívanie pozemku má žalobca
nárok na plnenie od žalovaných, a to už v čase kedy nadobúdali spoluvlastnícky podiel k stavbe v rámci
dedičského konania. Museli o tom vedieť aj v roku 1993, kedy prebiehalo na súde konanie o zaplatenie

sumy 1.600,- Sk, ktorú si žalobca uplatňoval titulom užívania jeho pozemku od jednej zo žalovaných.
Preto priznal žalobcovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za dobu desať rokov ku dňu 07.
01. 2019 vo výške 11000 eur s poukazom na ustanovenie § 107 ods. 2 OZ, majúc za to, že v prípade
žalovanej, aj ostatných žalovaných, voči ktorým je právoplatný platobný rozkaz vydaný v predmetnej
veci, sa jedná o úmyselné bezdôvodné obohatenie. V tejto súvislosti uviedol, že žaloba bola Okresnému

súdu Banská Bystrica doručená dňa 07. 01. 2019 a nárok žalobcu nepovažoval za premlčaný, preto
si žalobca mohol uplatňovať nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie desiatich rokov
ku dňu doručenia žaloby na súd, teda za obdobie od 07. 01. 2009 do 07. 01. 2019. Pre počiatok
plynutia premlčacej lehoty bol rozhodný okamih kedy bezdôvodné obohatenie skutočne vzniklo, pričom
v prejednávanej veci bezdôvodné obohatenie vzniklo určite pred termínom 07. 01. 2009. Nepovažoval

za pravdivé tvrdenie žalovanej, že žalobca sa stal vlastníkom pozemku v roku 2015, keď nehnuteľnosti
nadobudol dedením niekedy v rokoch 1983, 1984 ako to vyplýva z titulu nadobudnutia vlastníctva
zapísaného v liste vlastníctva pod sp. zn. D 1647/1983. Uplatnený úrok z omeškania považoval za
súladný s Nariadením vlády č. 87/1995 Z. z., podľa ktorého je výška úroku z omeškania zvýšená o 5
percentuálnych bodov ako určuje ECB a počiatok omeškania je deň doručenia žaloby na súd 07. 01.

2019, kedy už žalovaná bola v omeškaní s plnením. Žalobe preto v celom rozsahu vyhovel a žalovanej
uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 11.000 eur s 5% úrokom z omeškania od 07. 01. 2019 do
zaplateniado3dníodprávoplatnostirozsudkuvspojenísplatobnýmrozkazomOkresnéhosúduBanská
Bystrica sp. zn. 20Up/37/2019 zo dňa 25. 01. 2019, ktorým bola uložená povinnosť zaplatiť žalovanúsumu spoločne a nerozdielne ostatným žalovaným, voči ktorým platobný rozkaz pre nepodanie odporu
nadobudol právoplatnosť.

4. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 zák. č. 160/2015 Z. z.
Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a v konaní úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov
konania v plnej výške proti neúspešnej žalovanej, keď v konaní nezistil žiadne výnimočné okolnosti, ani
dôvody hodné osobitného zreteľa, v zmysle § 257 CSP.

5. Tento rozsudok napadla odvolaním žalovaná, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a vrátenia veci súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne jeho zmeny a zamietnutia žaloby v celom rozsahu z
dôvodov podľa §365 písm. b), d), f) a h) CSP. Rozsudok označila za arbitrárny, nepreskúmateľný,
bez opory v právnom poriadku, vzájomne si odporujúci, v rozpore s ustálenou súdnou praxou, bez
opory vo vykonanom dokazovaní a bez aplikácie príslušných zákonných ustanovení. Zvýraznila, že
pre rozhodnutie v tejto veci má zásadný význam riešenie otázky premlčania, ktorú vzniesla v konaní

minimálne dvakrát. Poukázala na právnu úpravu premlčania, ku ktorej podala právny výklad a vyzdvihla,
že ak sa povinný subjekt premlčania dovolá, nemožno oprávnenému právo na vydanie získaného
bezdôvodného obohatenia priznať, ak márne uplynula subjektívna alebo objektívna premlčacia doba
v zmysle ust. § 107 ods. 1, 2 OZ. Tvrdila, že z ustálenej judikatúry vyplýva, že pre začiatok behu
subjektívnej premlčacej doby sa vyžaduje vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bolo získané

bezdôvodné obohatenie a kto ho získal. Naproti tomu, plynutie objektívnej premlčacej doby je upravené
bez akejkoľvek závislosti na subjektívnej vedomosti oprávneného o bezdôvodnom obohatení získanom
na jeho úkor, preto v zmysle ustanovenia § 107 ods. 2 OZ plynie odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému
obohateniu. Akcentovala, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca mal desiatky rokov pred
podaním žalobného návrhu vedomosť o tom, že žalovaná (spolu s ďalšími vlastníkmi nehnuteľnosti)

užíva nehnuteľnosť vo vlastníctve žalobcu, k čomu dospel aj konajúci súd. Dodala, že aj z listín jasne
vyplynulo, že žalobca už v žalobe zo dňa 10. 03. 1993 uvádzal, že je vlastníkom parcely č. XXXX/
XX na základe rozhodnutia Štátneho notárstva v Nitre, sp. zn. D 1647/1983 zo dňa 11. 08. 1983.
Pokiaľ konajúci súd mal za preukázanú žalobcovu vedomosť o tom, že už v roku 1993 vedel, že
nadobudol nehnuteľnosť do vlastníctva a najneskôr mal vedomosť žalobcu (o jeho vlastníctve a o

tom, že sa na jeho úkor tretie osoby bezdôvodne obohacujú) preukázanú i samotnou žalobou z roku
1993, napriek čomu skonštatoval, že nárok žalobcu premlčaný nie je, tento svoj záver nezdôvodnil.
Nevysporiadal sa tak s námietkou premlčania a rovnako sa nevysporiadal a neustálil okamih vzniku
bezdôvodného obohatenia, ktorý okamih bol rozhodný pre určenie plynutia i objektívnej doby. Poukázala
na to, že v 10-ročnej premlčacej dobe sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí

vtedy, keď bolo získané úmyselne, pričom úmysel, či už priamy alebo nepriamy, musí smerovať k
bezdôvodnému obohacovaniu a musí existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia. Ak nie
sú splnené podmienky na 10-ročnú premlčaciu dobu, platí trojročná premlčacia doba, a to dokonca
aj v prípade, keď povinný získanie bezdôvodného obohatenia vôbec nezavinil, nakoľko zodpovednosť
za bezdôvodné obohatenie je zodpovednosťou objektívnou. Namietala predpoklad jej vedomosti o

existencii bezdôvodného obohatenia bez zabezpečenia dôkazu, ktorý by podporoval takýto záver. Záver
o úmyselnom bezdôvodnom obohacovaní z jej strany považovala, bez ďalšieho, za nesprávny až
arbitrárny,nakoľkoeštevroku2015anapokonajvsamotnomkonanírozporovalažalobcovovlastníctvo,
čím fakticky popierala existenciu bezdôvodného obohatenia. Výrok rozhodnutia označila za nesprávny
i z dôvodu, že tento ju zaväzuje na plnú sumu žalobcom uplatneného bezdôvodného obohatenia,

pričom v čase rozhodnutia existovalo už iné právoplatné rozhodnutie, ktorým boli zaviazané aj iné osoby
(ďalší spoluvlastníci stavby) k plnej náhrade žalobcom uplatneného nároku. Z povahy uplatneného
nároku však vyplýva, že ide o solidárnych dlžníkov, a preto výrok rozhodnutia musí byť formulovaný
tak, že je povinná spoločne a nerozdielne spolu s ostatnými žalovanými zaplatiť určitú sumu, vrátane
príslušenstva.Namietalaiúrokzomeškania,ktorýbolurčenýod07.01.2019,t.j.dňomdoručeniažaloby

na súd. Žalobca ju však prvýkrát vyzval na vydanie bezdôvodného obohatenia až žalobou, ktorá jej bola
doručená dňa 01. 02. 2019, preto sa mohla dostať do omeškania s vydaním bezdôvodného
obohatenia nasledujúci deň, t. j. 02. 02. 2019, v dôsledku čoho je rozhodnutie i v tejto časti nesprávne.

6.Žalobcavpísomnomvyjadreníkodvolaniuoznačilodvolanievňomvymedzenýmiodvolacímidôvodmi

za neurčité. V celom rozsahu sa stotožnil s napadnutým rozsudkom a žiadal ho ako vecne správny
potvrdiť. Uviedol, že žalovaná svoju obranu založila na právne irelevantných tvrdeniach vo vzťahu k jeho
vlastníckemu právu, a že na podklade platobného rozkazu vydaného Okresným súdom Banská Bystrica
sp. zn. 20Up/37/2019 zo dňa 25. 01. 2019 prebieha exekučné konanie voči ostatným spoluvlastníkomnehnuteľnosti. K námietke premlčania dôvodil, že žalovaná si bola odo dňa nadobudnutia svojej
nehnuteľnosti v rokoch 1983, resp. 1984 vedomá tej skutočnosti, že pozemok pod jej stavbou nevlastní a
za užívanie tejto nehnuteľnosti úmyselne mu neplatí. Mal za to, že námietka premlčania nie je prípustná,

nakoľko sa žalovaná vedome viac ako 26 rokov bezdôvodne obohacuje na jeho úkor, pričom takéto
konanie možno celkom zrejme považovať za rozpor s dobrými mravmi. Uviedol, že platobný rozkaz proti
ostatným spoluvlastníkom nehnuteľnosti je právoplatný a vykonateľný, ktorými boli na úhradu zaviazaní
spoločne a nerozdielne, preto súd prvej inštancie správne formuloval petit, keď poukázal na spojenie
s platobným rozkazom proti ostatným spoluvlastníkom, a to s poukazom na § 139 OZ. Vo vzťahu k

rozporovaniu začiatku plynutia nároku na úrok z omeškania žalovanou uviedol, že jej argumentácia
je prinajmenšom absurdná a účelová, bez akejkoľvek opory v zákone, resp. povahe veci. Žalovaná
doposiaľ nepoprela jeho nárok na zaplatenie úroku z omeškania, v dôsledku čoho sa tento nárok
považuje na nesporný (akceptovaný a dôvodný), pričom žalovaná nemôže prostriedky procesnej obrany
uplatniť prvýkrát až v rámci odvolania a v tomto smere poukázal na § 153 a § 154 CSP. Dodal, že dňa
25. 06. 2018 adresoval žalovanej výzvu na zaplatenie (vydanie) bezdôvodného obohatenia za užívanie

nehnuteľnosti a predžalobnú výzvu na adresu, ktorú mala uvedenú na LV č. XXX. Tiež, že pred podaním
žalobyvyužilvšetkydostupnéprávneprostriedkynamimosúdnevyriešenieveci,ktorévšakbolizostrany
žalovanej a jej rodinných príslušníkov zmarené, bezdôvodné obohatenie naďalej pretrváva a každý deň
bezdôvodného obohatenia má svoju lehotu premlčania.

7. Žalovaná vo svojej replike zvýraznila, že jej odvolacie dôvody boli naplnené v celom rozsahu. K
odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP uviedla, že sem patrí, okrem iných, i právo
na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, pričom v odôvodnení napádaného rozhodnutia úplne
absentuje vysporiadanie sa s námietkou premlčania, ktorú opakovane vzniesla v konaní. Zopakovala,
že žalobca už v žalobe zo dňa 10. 03. 1993 uvádzal, že je vlastníkom parcely č. XXXX/XX na základe

rozhodnutia ŠN v F. zo dňa 11. 08. 1983, čím mal súd preukázané, že už v roku 1983 a tiež v
roku 1993 mal žalobca nespochybniteľnú vedomosť o jeho vlastníctve a o tom, že sa na jeho úkor
tretie osoby bezdôvodne obohacujú. Najneskôr bola žalobcova vedomosť preukázaná v konaní pred
Okresným úradom F., katastrálny odbor, vydaním rozhodnutia zo dňa 10. 11. 2014 sp .zn. C 227/14
- 37, v dôsledku ktorého došlo k zápisu do návrhu ROEP parc. registra E č. XXXX/XX - zastavané

plochy a nádvoria o výmere XXXmX v prospech žalobcu na LV č. XXX. Sám žalobca v priebehu
konania opakovane preukazoval a potvrdzoval svoju vedomosť o právnom a faktickom stave užívania
nehnuteľnosti žalovanými. Žiadnym spôsobom nespochybnil svoju vedomosť o skutočnosti, že už od
roku 1983 je vlastníkom nehnuteľnosti, na ktorej stojí rodinný dom v podielovom spoluvlastníctve
žalovanej. Žalobca teda poznal už od roku 1983 všetky prvky podstatné pre uplatnenie jeho nároku z

titulu vydania bezdôvodného obohatenia žalovanými, preto bol jeho nárok uplatnený až dňa 07. 01. 2019
zjavne v podstatnom rozsahu premlčaný. Bolo tak potrebné sa vysporiadať so vznesenou námietkou
premlčania a v tomto smere poukázala na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Uviedla, že z rozhodnutia nevyplýva ani záver o tom, kedy malo nastať plynutie objektívnej premlčacej
doby. Mala za to, že v danej veci je ním okamih faktického užívania nehnuteľnosti vo vlastníctve

žalobcu žalovanými bez právneho dôvodu. Preto pokiaľ súd prvej inštancie chcel priznať žalobcovi
uplatnený nárok počnúc 07. 01. 2009, malo byť nad všetky pochybnosti ustálené, kedy bezdôvodné
obohatenie vôbec vzniklo. V nadväznosti na uvedené argumentovala, že pri vykonávaní dokazovania
nebolo postupované v súlade s príslušnými ustanoveniami CSP, čím bol neplnený odvolací dôvod podľa
§ 365 ods. 1 písm. d) a f) CSP. Vyzdvihla, že nemohol obstáť len všeobecný poukaz žalobcu (a to až

v odvolacom konaní) na údaje katastra nehnuteľností podľa LV č. XXX, ktorý mohol osvedčovať iba jej
vlastnícke právo a nie jej úmysel sa bezdôvodne obohacovať, a to s prihliadnutím aj na konanie pred
Okresným úradom F., katastrálny odbor a jeho rozhodnutie zo dňa 10. 11. 2014 sp. zn. C 227/14 - 37,
v dôsledku ktorého došlo k zápisu do návrhu ROEP parcely registra E č. XXXX/XX v prospech žalobcu
na LV č. XXX. Mala za to, že táto okolnosť absolútne vylučuje aj prípadné pochybnosti o jej úmysle sa

bezdôvodne obohacovať, keď spolu s podielovými spoluvlastníkmi bola v tom, že im vlastnícke právo
patrí, čo aj v správnom konaní namietali. Tvrdila, že je daný i odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1
písm. h) CSP, pretože sám žalobca uvádzal, že stav užívania pozemku „bol sporný“, čím bol popretý
jej úmysel užívať nehnuteľnosť vo vlastníctve žalobcu bez právneho dôvodu. Súd prvej inštancie teda
zjavne nesprávne posúdil otázku plynutia premlčania v rámci 10 ročnej objektívnej doby. Za právne

irelevantný označila poukaz žalobcu na neprípustnosť námietky premlčania z dôvodu, že je v rozpore s
dobrými mravmi, pretože vzniesť námietku premlčania je právom každého účastníka sporového konania
v rámci jeho procesnej obrany. Tvrdila, že práve žalobca nebol bdelý v uplatnení svojich práv, ak od roku
1983malvedomosťoprávnomifaktickomstavenehnuteľnosti.Ktvrdeniužalovaného,ohľadnevýzvynazaplatenie (vydanie) bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľnosti a predžalobnej výzvy uviedla,
že jej nikdy doručené neboli a o tom, že má bezdôvodné obohatenie vydať sa dozvedela až doručením
žaloby.

8. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) po zistení, že odvolanie
podala v stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) strana, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP) prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1
CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné.

9. V súdnej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou v upomínacom konaní na Okresnom
súde Banská Bystrica, doručenou mu dňa 07. 01. 2019, domáhal uloženia povinnosti žalovaným v 1. - 6.
rade zaplatiť mu spoločne a nerozdielne sumu 11000 eur s 5% úrokom z omeškania od 07. 01. 2019 do
zaplatenia do 3 dní z titulu vydania bezdôvodného obohatenia. Za žalovaných označil: 1. I. P., 2. E. P., 3.
P. P., 4. I. P., 5. E. P. a 6. Q. P.. Okresný súd Banská Bystrica platobným rozkazom zo dňa 25. 01. 2019

sp. zn. 20Up/37/2019, uložil žalovaným v 1. - 6. rade povinnosť spoločne a nerozdielne do 15 dní od
doručenia platobného rozkazu zaplatiť žalobcovi istinu 11000 eur, úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy
11000eurod07.01.2019dozaplateniaanákladyspojenésuplatnenímpohľadávkyvsume429,75eura
alebo v tej istej lehote podať odpor a žalovaní boli spoločne a nerozdielne zaviazaní zaplatiť žalobcovi
náhradu trov konania v sume 890,68 eura do 15 dní od doručenia platobného rozkazu prostredníctvom

jeho zástupcu v konaní. Proti platobnému rozkazu podala dňa 20. 02. 2019 odpor len žalovaná v 4. rade
O.. I. P., z ktorého dôvodu Okresný súd Banská Bystrica dňa 04. 10. 2019 postúpil vec podľa § 13 v
spojení s § 14 CSP po tom, čo žalobca v zákonom stanovenej lehote navrhol pokračovanie v konaní,
Okresnému súdu Nitra ako súdu vecne a miestne príslušnému na jej prejednanie. Súd prvej inštancie
konal len so žalovanou (pôvodne žalovaná v 4. rade) a napadnutým rozsudkom jej uložil povinnosť

zaplatiť žalobcovi sumu 11000 eur s 5%-ným úrokom z omeškania ročne od 07. 01. 2019 do zaplatenia
a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, v spojení s platobným rozkazom Okresného súdu Banská
Bystrica, sp. zn. 20Up/37/2019 zo dňa 25. 01. 2019 a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania,
ktorý je predmetom tohto odvolacieho konania.

10. Z hľadiska skutkového stavu niet sporu o tom, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti v
kat. úz. S., zapísanej na LV č. XXXX ako parc. registra E č. XXXX/XX - zastavané plochy a nádvoria
o výmere XXX m2 a spoluvlastníkmi na nej postavenom rodinnom dome súp. č. XXX zapísanom na
LV č. XXX sú žalovaná, I. P., E. P., P. P., E. P., každý v podiele 1/10-iny a Q. P. v podiele 1/2-ice.
Rovnako tak je nesporným, že nehnuteľnosť žalobcu užívajú žalovaný bez nájomnej zmluvy alebo iného

titulu oprávňujúceho ich k užívaniu nehnuteľnosti žalobcu, pričom za užívanie mu neposkytli žiadne
protiplnenie.

11. Podľa § 451 ods. 1 OZ kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

12. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov (§ 451 ods. 2 OZ).

13. Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor iného

bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na úkor koho bol pred bezdôvodného obohatenia
získaný. Predpokladom zodpovednosti za získané bezdôvodné obohatenie nie je protiprávne konanie
obohateného ani jeho zavinenie, ale objektívne vzniknutý stav obohatenia, ktorý právny poriadok
neuznáva. Medzi typické prípady plnenia bez právneho dôvodu je i užívanie cudzej nehnuteľnosti
(pozemku) bez nájomnej zmluvy či iného titulu oprávňujúceho užívať cudziu vec. Užívanie cudzieho

majetku bez právneho dôvodu s povinnosťou vydať bezdôvodné obohatenie predstavuje všeobecné
poňatie právneho princípu, keď je potrebné vždy vychádzať z charakteru vlastníckeho práva, ktoré
môže byť obmedzené len so súhlasom vlastníka, inak len na základe zákona. Majetkovým vyjadrením
prospechu získaného užívaním cudzej veci je peňažná suma, ktorá zodpovedá sume vynakladanej
obvykle v danom mieste a čase na užívanie veci i s prihliadnutím na druh právneho dôvodu, ktorým sa

spravidlazakladáprávoužívaniavzhľadomnajehospôsobarozsah.Najčastejšieideonájomnúzmluvu,
kedy sa výška náhrady porovnáva s obvyklou hladinou nájomného, ktoré by bol nájomca povinný plniť,
ak by vec užíval na základe platnej nájomnej zmluvy.14. O takýto prípad ide v súdenej veci, kedy súd prvej inštancie správne žalobcom uplatnený nárok
posúdilakobezdôvodnéobohatenie,ktorévzniklonastranežalovanejaktoréjepovinnávydaťžalobcovi
v intenciách § 451 a nasl. OZ, pričom v tomto smere odvolací súd si v plnom rozsahu osvojil dôvody

uvádzané prvoinštančným súdom, ktoré preto duplicitne opakovať nebude. V konečnom dôsledku
tieto závery nespochybňovala vo svojom odvolaní ani žalovaná, ktorá za zásadnú otázku považovala
posúdenie námietky premlčania uplatneného nároku, ktorú v konaní vzniesla a v tejto súvislosti označila
napadnutý rozsudok za arbitrárny a nepreskúmateľný.

15. Podľa § 100 ods. 1 OZ právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§
101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

16. Podľa § 107 ods. 1 OZ právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky
odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

17. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o
úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 2 OZ).

18. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v

primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli
počasovoneprimeranejdobenútenésplniťsisvojepovinnosti.Zabraňujetaktodlhodobémutrvaniupráv
a im zodpovedajúcim povinnostiam. Premlčaním sa rozumie márne uplynutie doby stanovenej zákonom
pre vykonanie práva; znamená výrazné oslabenie subjektívneho práva oprávneného, keďže premlčaním
síce jeho nárok nezaniká, ale ak povinný pred súdom vznesie námietku premlčania, nemôže ho súd

priznať. Počiatok premlčacej doby je všeobecne určený v § 101 OZ tak, že premlčacia doba začína bežať
odo dňa, kedy právo mohlo byť vykonané po prvý raz. Takto určený počiatok je vymedzený objektívne a
plynutie premlčacej doby začne odo dňa, kedy by si mohol všeobecne právo uplatniť každý, teda, kedy
by si mohol podať žalobu. Ide o objektívne určený začiatok plynutia premlčacej doby, ktorý sa odvíja
od právnych skutočností, prípadne udalostí, ktorých vznik či existencia sú nezávislé od úrovne vedomia

(znalostí) oprávneného účastníka zodpovednostného vzťahu.

19. Ako vyplýva z ust. § 107 OZ pri práve na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia je stanovená
dvojitá kombinovaná premlčacia doba, a to subjektívna, ktorá je dvojročná a objektívna trojročná, resp.
desaťročná. Ich začiatok je stanovený odlišne a ich vzájomný vzťah je taký, že sú na sebe nezávislé

čo do svojho plynutia, jeho začiatku aj konca. Ak skončí plynutie niektorej z nich, právo sa premlčí bez
ohľadu na druhú premlčaciu dobu (ak bola vznesená námietka premlčania) a nemožno ho priznať. Pre
začiatok behu subjektívnej premlčacej doby sa vyžaduje skutočná, nie iba predpokladaná vedomosť
oprávneného o tom, že na jeho úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho získal. Pritom nie je
rozhodujúce, že oprávnený sa mohol o získaní tohto obohatenia na jeho úkor dozvedieť pri vynaložení

potrebnej starostlivosti prípadne aj skôr. Naproti tomu, plynutie objektívnej premlčacej doby je upravené
bez akejkoľvek závislosti na subjektívnej vedomosti oprávneného o bezdôvodnom obohatení získanom
na jeho úkor a plynie odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu.

20.Vsúvislostisobjektívnoupremlčacoudoboujepotrebnéďalejuviesť,žetútonemožnoprekročiť,hoci

by ešte boli podmienky pre plynutie subjektívnej premlčacej doby, a jej dĺžka je určená rozdielne podľa
charakteru získania bezdôvodného obohatenia. V prípade, že bolo bezdôvodné obohatenie získané bez
úmyselného konania, jej dĺžka je 3 roky, a ak bol takýto prospech získaný úmyselne, jej dĺžka je 10 rokov.
Občianske právo nedefinuje pojem zavinenia a pri skúmaní tejto otázky tradične vychádza z trestného
práva hmotného, v ktorom definícia úmyselného zavinenia je obsiahnutá v § 15 Trestného zákona,

v zmysle ktorého v prípade zisťovania úmyslu páchateľa je potrebné vždy skúmať jeho vedomostnú
zložku a vôľovú zložku, na ktorých je zavinenie založené. Pri úmyselnom zavinení je zastúpená tak
vedomostná, ako aj vôľová zložka, pričom sa rozoznávajú dve formy úmyselného zavinenia, a to
úmysel priamy a úmysel nepriamy. Pri nedbanlivosti je daná len vedomostná zložka. Z civilnoprávneho
hľadiska pri bezdôvodnom obohatení síce nie je možné pri zavinení hovoriť o páchateľovi a o porušení

alebo ohrození záujmov chránených Trestným zákonom, analogicky však ide o úmyselné získanie
neoprávneného majetkového prospechu, ktorý v takomto prípade predstavuje úmyselné bezdôvodné
obohatenie jedného subjektu na úkor iného. Je preto nutné dôsledne skúmať vôľovú a vedomostnú
zložku zavinenia v súvislosti s ust. § 107 ods. 2 OZ, aplikujúc analógiu podľa trestného práva hmotnéhopri právnom posúdení formy zavinenia v nadväznosti na určenie dĺžky objektívnej premlčacej doby, a to s
dôrazom na čas konania protiprávneho úkonu, resp. získania neoprávneného majetkového prospechu.
Pri bezdôvodnom obohatení je tak dôležité zistiť, kedy k obohateniu došlo z objektívneho hľadiska a v

tomčasepreukázaťúmyselpovinného,resp.jeho zavinenie,abybolomožnéjednoznačneposúdiť,čina
daný prípad sa vzťahuje trojročná alebo desaťročná premlčacia lehota. Z tohto tiež zákonite vyplýva, že
prioritne ale je potrebné správne ustáliť, z akého dôvodu došlo k bezdôvodnému obohateniu v intenciách
§ 451 ods. 2 OZ, keďže je odlišná situácia napr. pri bezdôvodnom obohatení bez právneho dôvodu ako
pri bezdôvodnom obohatení z neplatného právneho úkonu z časového hľadiska, kedy k obohateniu

reálne došlo. Až po správnom určení okamihu, kedy k obohateniu došlo, je možné pristúpiť ku skúmaniu
zavinenia povinného, pričom dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje žalobcu. Žalobca tak musí
preukázať, že v čase, kedy došlo k obohateniu, mal žalovaný úmysel získať majetkový prospech na
jeho úkor. V prípade nepreukázania úmyslu žalovaného (vedomostnej aj vôľovej zložky úmyslu) musí
byť potom aplikovaná všeobecná trojročná objektívna lehota.

21. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie námietku premlčania uplatnenú žalovanou vyhodnotil ako
nedôvodnú. V tejto súvislosti uviedol, že protiprávny stav ohľadne užívania nehnuteľností trvá minimálne
od roku 1992, pričom existencia kolízie dvoch vlastníckych režimov je vyvolaná nielen konaním žalobcu,
ale i podielových spoluvlastníkov domovej nehnuteľnosti, ktorí si museli byť vedomí, že spoluvlastnícky
podiel nadobudli dedením v roku 1983, resp. 1984 len k stavbe a nie aj k pozemku, a že za jeho užívanie

má od nich žalobca nárok na plnenie. Museli o tom vedieť aj v roku 1993, kedy prebiehalo súdne
konanie o zaplatenie sumy 1600 Sk, ktorú si žalobca uplatňoval titulom užívania pozemku od jedného
zo spoluvlastníkov. Mal za to, že nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od
07. 01. 2009 do 07. 01. 2019, t. j. 10 rokov ku dňu doručenia žaloby na súd, nie je premlčaný, keď
bezdôvodné obohatenie vzniklo určite pred 07. 01. 2009, pričom na strane žalovanej, ako i ostatných

spoluvlastníkov stavby, voči ktorým je platobný rozkaz Okresného súdu Banská Bystrica právoplatný,
ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie. Za nepravdivé považoval tvrdenie žalovanej, že žalobca sa
stal vlastníkom pozemku v roku 2015 argumentujúc, že tento žalobca nadobudol dedením v rokoch
1983-1984, čo vyplýva z titulu nadobudnutia zapísaného na liste vlastníctva pod sp. zn. D 1647/1983.

22. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v
rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že sa musia
zaoberať najdôležitejšími argumentmi vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre ich prijatie alebo
odmietnutie, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces.
Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu SR, riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia

ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vyžaduje, aby sa súd
jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi
skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Povinnosťou
všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné relevantné dôvody na ktorých svoje rozhodnutie
založil a tieto sa musia týkať tak skutkovej ako i právnej stránky rozhodnutia. Súd by mal byť preto vo

svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný a súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú
presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe
nich dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom
rade aj spravodlivé a presvedčivé.

23. Práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu Najvyšší súd SR už vo svojich rozhodnutiach
zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej
práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie
tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom práva strany sporu na

dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa zaoberá všetkými právne
relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením
uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu
(okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť
náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných opravných

prostriedkov.

24. V súdenej veci odvolací súd dospel k záveru, že postupom prvoinštančného súdu došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, spočívajúcom v nedostatočnom odôvodnení napadnutéhorozsudku v podstatnej otázke týkajúcej sa námietky premlčania, od ktorej záviselo správne rozhodnutie
vo veci. Vo svetle teoreticko právneho výkladu podaného odvolacím súdom v bode 19 vo vzťahu
k premlčacím lehotám na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, pri žalovanej vznesenou

námietkou premlčania, bolo povinnosťou súdu prvej inštancie posúdiť jej dôvodnosť z hľadiska plynutia
ako subjektívnej, tak i objektívnej premlčacej doby, keďže uplynutím niektorej z nich právo sa premlčí
bez ohľadu na druhú premlčaciu dobu. V odôvodnení rozhodnutia však úplne absentuje akýkoľvek
argument, či už skutkový alebo právny, ohľadne posúdenia žalobcom uplatneného nároku v subjektívnej
premlčacej dobe podľa § 107 ods. 1 OZ, čo evokuje záver, že súd prvej inštancie z tohto pohľadu

vznesenú námietku premlčania vôbec neposudzoval. Učinil tak napriek tomu, že v konaní o vydanie
bezdôvodného obohatenia súd musí posúdiť námietku premlčania komplexne z hľadiska ust. § 107 OZ a
zúradnejpovinnostiskúmať,čisanadanúvecvzťahujesubjektívnaaleboobjektívnapremlčaciadoba,a
vrámciobjektívnejpremlčacejdobyčitrojročnáalebodesaťročná.Zanedostatočnezdôvodnenýjenutné
považovať i záver prvoinštančného súdu o úmyselnom bezdôvodnom obohatení na strane žalovanej,
z čoho vyvodil, že na daný prípad sa vzťahuje desaťročná objektívna premlčacia doba. V tomto

smere prakticky jediným jeho argumentom bolo, že žalovaná v čase nadobudnutia spoluvlastníctva v
dedičskom konaní si musela byť vedomá, že zdedila len podiel k stavbe a nie aj k pozemku, na ktorom
je postavená. Tento samotný fakt bez ďalšieho posúdenia právne významných skutočností (viď bod
20) však nepreukazuje úmysel žalovanej získať majetkový prospech na úkor žalobcu. Odôvodnenie
napadnutého rozsudku je tak pre nedostatok týchto dôvodov nepreskúmateľné a to do takej miery, že

nerešpektovaním pravidla riadneho odôvodnenia rozhodnutia došlo v konaní k procesnej vade v zmysle
§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP.

25.Zvyššieuvedenýchdôvodovodvolacísúdnapadnutýrozsudoksúduprvejinštanciepodľa§389ods.
1 písm. b/ CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP). V ďalšom

konaní súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP) posúdi
dôvodnosť námietky premlčania vznesenej žalovanou z hľadiska odvolacím súdom zhora uvedeného
právneho výkladu a v tomto smere po prípadnom doplnení dokazovania následne opätovne vo veci
rozhodne. Svoje rozhodnutie i náležite odôvodní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, vyporiadajúc sa
v ňom i so všetkými námietkami žalovanej uplatnenými v odvolaní. Zároveň rozhodne i o náhrade trov

konania, vrátane trov konania odvolacieho (§ 396 ods. 3 CSP).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§

427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).