Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, September 7, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/21/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8419202997
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8419202997.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov

senátu JUDr. Mariany Muránskej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcov: 1. W. X., nar. XX.XX.XXXX,
bytom O. XX, XXX XX G., 2. rade: V. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XX, XXX XX G., 3. S. M.,
nar.: XX.XX.XXXX, bytom L. XX. XXX XX B., právne zastúpení: AK JUDr. Anton Hencovský & spol.,
so sídlom Františkánska 3, 040 01 Košice, proti žalovanej: KOOPERATIVA poisťovňa a.s., Vienna
Insurance Group, Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441, právne zastúpená: JUDr. Félix
Neupauer - advokát, so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, o ochranu osobnosti a
náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok zo dňa

07. 12.2021, č. k. 4C/47/2019-107 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I. a III.

II. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcom v 1. - 3.rade náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Kežmarok (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol,
cit.:

„I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobkyni v 1. rade 35.000 eur, žalobcovi v 2. rade 20.000 eur a
žalobkyni v 3. rade 10.000 eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

III. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcom v 1. - 3. rade náhradu trov konania v plnej výške s tým,
že o výške tejto náhrady rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením vyšší súdny

úradník“.

2. Vec právne posúdil podľa ust. § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 420 ods. 1, 2, § 427 ods. 1, 2, § 100 ods. 1,
§ 101 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 2, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom
poistení (ďalej aj „zákon o PZP“), podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Svoje rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že žalobcovia sa žalobou doručenou súdu 15. 10.

2019 domáhali voči žalovanej ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy, žalobkyňa v 1.rade
vo výške 50 000 eur, žalobca v 2.rade vo výške 50 000 eur a žalobkyňa v 3.rade vo výške 35
000 eur. Žalobu odôvodnili tým, že dňa XX. XX. XXXX na ulici K. v N. v smere na mesto M. Z.
viedla vodička W.. W. B. osobné motorové vozidlo, továrenskej značky G. F., evidenčné číslo: N.,pričom pri prejazde križovatky v dôsledku nedostatočného venovania sa vedeniu motorového vozidla
a situácií v cestnej premávke narazila do tam nachádzajúceho sa chodca G. X. prechádzajúceho
cez vozovku pre prechode pre chodcov. Pri dopravnej nehode manžel žalobkyne v 1.rade a otec

žalobcov v 2.a 3.rade, G. X., utrpel zranenia, na následky ktorých dňa XX. XX. XXXX zomrel. Vodička
motorového vozidla W.. W. B. bola Okresným súdom Kežmarok dňa 19. 07. 2018 právoplatne odsúdená
za prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na ust. § 138h
Trestného zákona. Za spôsobenú škodu zodpovedá poistený prevádzkovateľ motorového vozidla,
pričom prevádzkovateľ vozidla mal v čase škodovej udalosti uzatvorené poistenie zodpovednosti za

škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. u žalovanej. K
obranežalovanejonedostatkupasívnejlegitimáciesúduviedol,žeotázkapasívnejlegitimáciepoisťovne
v obdobných sporoch bola už judikovaná Súdnym dvorom EÚ, a to rozsudkom vo veci Haásová C-22/12
a rozsudkom vo veci Drozdovs C-277/12. Podľa rozsudku vo veci Haásová C-22/12, ak vnútroštátne
právo priznáva právo na náhradu nemajetkovej ujmy pri usmrtení osoby prevádzkovou motorového
vozidla, štát musí zabezpečiť právnu úpravu o poistnom krytí takejto ujmy. K rozsudkom NS SR, na

ktoré rozhodnutia žalovaná v konaní poukazovala, súd uviedol, že tieto už boli prekonané, a to ďalšími
aktuálnymi rozhodnutiami NS SR sp. zn. 6Cdo/143/2017 zo dňa 27. 02. 2018, sp. zn. 6Cdo/206/2017 zo
dňa 27. 02. 2018 a sp. zn. 8Cdo/6/2018 zo dňa 27. 09. 2018. Taktiež uznesením Ústavného súdu SR,
č. k. III. ÚS 666/2016-36 zo dňa 11. 10. 2016, v ktorom sa Ústavný súd SR veľmi komplexne, zoširoka
a podrobne vysporiadal s argumentáciou žalovanej (ktorú používa aj v predmetnom konaní) a názor

o možnosti extenzívneho výkladu pojmu „škoda“ použitého v zákone č. 381/2001 Z. z. nepovažoval
za arbitrárny, či inak ústavne neudržateľný a interpretačnú snahu žalovanej v relácií k záverečnej časti
právnej vety rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Haásová C-22/12 označil za účelovú a márnu. S
poukazom na uvedené rozhodnutie Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR je nepochybné, že
pasívna legitimácia poisťovne v konaní vo veci nemajetkovej ujmy pri usmrtení osoby prevádzkou

motorovéhovozidlajeodôvodnenáextenzívnymaeurokonformnýmvýkladom§4ods.2písm.a)zákona
č. 381/2001 Z. z., ktorý je potrebné vykladať tak, že poistenie zodpovednosti kryje aj nároky pozostalých
na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a pozostalí môžu tieto nároky
uplatniť priamo proti poisťovni v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z.

4. Pokiaľ ide o samotné priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcom v danej veci a jej konkrétnu
výšku, rozhodujúcimi zákonnými ustanoveniami pre súd boli ust. § 13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka.
Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v dôsledku protiprávneho konania vodičky W. W. B. došlo u
žalobcov náhle a neočakávane k strate manžela a otca, s ktorým tvorili plnohodnotne fungujúcu rodinu
a tým k zásahu do ich práva na ochranu súkromia, ako aj rodinného života. Následky tohto zásahu sú

nenapraviteľné a satisfakciu vo forme odsúdenia vodičky za prečin usmrtenia nemožno vzhľadom na
závažnosť ujmy a jej nezvrátiteľnosť považovať za dostatočnú satisfakciu. Pri náhlej a neočakávanej
tragickej strate najbližšej osoby následkom smrti žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia nie je
postačujúca. Súd preto v súlade s judikatúrou, zastáva názor, že sú splnené predpoklady aj pre priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy žalobcom v peniazoch. Náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch nemožno

odčiniť smrť blízkej osoby, kedy následok je nezvratný a hodnotu ľudského života nepochybne nemožno
vyčísliť, lebo ochudobnenie žalobcov v rodinnom živote je nenapraviteľné. Smrť blízkej osoby prišla
neočakávane, o to viac žalobcov zasiahla. Výsluchmi žalobcov a svedkyne bolo preukázané, že nebohý
manželaotecbolpevnousúčasťoudobrefungujúcejrodiny,psychickouafyzickoukaždodennouoporou,
hlavne manželke, o ktorú sa vzhľadom na jej zdravotné problémy, vek, aj fyzicky staral. Bol tiež súčasne

pevným zázemím pre celú rodinu, vrátane detí, aj keď boli už vydatá dcéra a syn ženatý a mali vlastné
rodiny. Účelom náhrady nemajetkovej ujmy je zmieriť následky, ktoré spôsobila smrť blízkej osoby v
rodinnom živote jej najbližších, prežitú traumu, stratu zázemia, citové strádanie a v neposlednej miere
aj ekonomické zázemie a pomoc vo finančnej oblasti. Má pomôcť pozostalým zmieriť ich žiaľ, má aj
satisfakčnú funkciu, má zmierniť dôsledky neoprávneného zásahu do ich práva na súkromie a hlavne

na rodinný život a všetko čo s tým súvisí. Preto súd mal za to, že žalobcom prislúcha voči žalovanej
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy.

5.Pokiaľideookolnosti nastranezodpovednejosoby,súdvychádzalzozistenia,žeujmažalobcombola
spôsobená vodičkou W. B. z nedbanlivosti, a neboli zistené žiadne priťažujúce okolnosti na jej strane.

Pri vedení vozidla vodička nebola pod vplyvom alkoholu, alebo akejkoľvek omamnej látky a v dôsledku
nedôsledného venovania sa vedenia motorového vozidla a v dôsledku u nedôsledného venovania sa
situáciívcestnejpremávke,hlavnesituáciinaprechodeprechodcov,naraziladotamsanachádzajúceho
chodca, ktorý pre mnohopočetné zranenia zomrel. Odsúdenie vodičky v zmysle zásad práva je istousatisfakciou pre žalobcov v danej veci, aj keď určite nie dostatočnou. Vykonaným dokazovaním neboli
zistené žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver o spoluzavinení G. X. na dopravnej nehode. Z
tohto dôvodu nebolo namieste žiadne krátenie výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu

spoluzavinenia obete na zásahu do osobnostných práv žalobcov. Pokiaľ ide o okolnosti na strane
žalobcov, súd vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa v 1.rade v čase smrti manžela mala XX rokov a bola
po desiatich operáciách. V čase smrti manžela žila v spoločnej domácnosti v rodinnom dome so svojim
manželom, synom (žalobcom v 2.rade) a jeho rodinou, teda aj s nevestou a vnúčatami. Z výsluchu
žalobcovv1.a2.radeasvedkyne(nevesta)vyplynulo,žežalobkyňav1.radevzhľadomnasvojzdravotný

stav, po prekonaných operáciách (z dôvodu úniku moču a stolice) je obmedzená na dlhšom pobyte
vonku a cestovaní autobusom, a preto bola odkázaná na sprevádzanie manželom. Žalobkyňa v 1.rade
žila v manželstve s manželom XX rokov. V oblasti starostlivosti o rodinný dom, domácnosť a vo všetkých
záležitostiach celej rodiny sa plne spoliehala na manžela, ktorý vedel všetko na dome a v domácnosti
urobiť, vedel všetkým poradiť a ktorý bol tým pevným citovým zázemím nielen pre manželku, ale aj
pre deti a ich rodiny. Je tak nepochybné, že žalobkyni v 1.rade v dôsledku smrti manžela, s ktorým

žila harmonickým rodinným životom desiatky rokov a na ktorého sa plne vo všetkom spoliehala, vznikla
nenanapraviteľná ujma. Súd považoval za preukázané, že vzťah manželov vykazoval vysokú mieru
vzájomnej citovej naviazanosti a spolupatričnosti. Žalobkyňa v 1.rade stratila manžela vo veku XX rokov,
kedy človek citové útrapy a straty znáša ťažšie, kedy bola naňho silno citovo naviazaná a do určitej
miery, vzhľadom na svoj ťažký zdravotný stav aj odkázaná na jeho dennodennú fyzickú prítomnosť a

starostlivosť. Smrťou manžela sa jej skončil nenávratne a nenapraviteľne život, ktorý dovtedy poznala.
Po jeho smrti je odkázaná na syna a nevestu, ktorí s ňou žijú v spoločnej domácnosti, ktorí sú však v
produktívnom veku a nemôžu jej plne poskytnúť to, čo jej poskytoval manžel. Za danej situácie súd mal
za to, že primeraná a požiadavke spravodlivosti zodpovedajúca výška nemajetkovej ujmy, ktorá vznikla
žalobkyni v 1.rade zodpovedá sume 35 000 eur. Pokiaľ ide o nárok žalobcu v 2.rade, syna nebohého,

tú za primeranú a všetkým vyššie uvedeným kritériám zodpovedajúcu považoval súd sumu 20 000 eur.
Pri znížení požadovanej náhrady, súd prihliadal najmä na to, že žalobca v 2.rade stratil otca vo veku,
kedy už bol dospelý, mal XX rokov, bol zaopatrený a mal vlastnú rodinu. Nebol odkázaný na výživu
a ani starostlivosť otca. Súd však u žalobcu v 2.rade zohľadnil skutočnosť, že v čase smrti s otcom
žili v spoločnej domácnosti v rodinnom dome, v dôsledku čoho citová ujma u tohto žalobcu vzhľadom

na dennodenné intenzívne prežívanie rodinných vzťahov s otcom, bola nepochybne silnejšia ako u
žalobkyne v 3.rade. U žalobcu sa po smrti otca tiež podstatnejšie zmenil život, nakoľko ako syn a muž po
smrti otca prevzal pozíciu hlavy rodiny, zodpovednosť a starostlivosť okrem svojej rodiny, aj o žalobkyňu
v 1.rade, s ktorou žije v spoločnej domácnosti. Pokiaľ ide o žalobkyňu v 3.rade, dcéru nebohého, za
primeranú a všetkým vyššie uvedeným kritériám zodpovedajúcu považoval súd sumu 10 000 eur. Pri

znížení požadovanej náhrady súd prihliadol najmä na skutočnosť, že žalobkyňa v 3.rade stratila otca
vo veku, kedy už bola dospelá, mala XX rokov, bola zaopatrená a mala svoju vlastnú rodinu. Nebola
odkázaná na výživu, ani na starostlivosť otca, bola samostatná. Na rozdiel od žalobcu v 2.rade od svojich
XX.rokov nežila s otcom v spoločnej domácnosti v rodinnom dome, pričom spoločne sa stretávali v kruhu
rodiny na oslavách. V dôsledku toho súd zastáva názor, že citová ujma u tejto žalobkyni nebola až tak

intenzívnaakoužalobcuv2.rade,ktorýsosvojimotcomsvojcitovýživotprežívaldennodenneaktorému
sa po smrti otca podstatnejšie zmenil život, nakoľko syn a muž po smrti otca prevzal pozíciu hlavy
rodinu, zodpovednosť a starostlivosť okrem svojej rodiny, aj o žalobkyňu v 1.rade ako matku, s ktorou
žije v spoločnej domácnosti. Keďže zákon nestanovuje žiadne normatívne kritéria pre určenie výšky
náhradynemajetkovejujmy,vprípadetreťouosobouspôsobenéhousmrteniablízkejosoby,vychádzajúc

z relatívne neurčitej hypotézy v ust. § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorej výšku náhrady súd
určí s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, súd
v rámci voľnej úvahy v súlade s princípom spravodlivosti prihliadol na závažnosť ujmy a všetky okolnosti,
ako na strane poškodených, tak aj na strane pôvodcu zásahu, za ktorých k neoprávnenému zásahu do
osobnosti jednotlivých žalobcov došlo.

6. Pri zvažovaní výšky nemajetkovej ujmy vo vzťahu k žalobkyni v 1.rade súd príkladmo poukázal
na rozsudok NS SR zo dňa 31. 07. 2017, sp. zn. 6MCdo/1/2016 publikovaný v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutia súdov Slovenskej republiky č. 8/2018 pod číslom R 61/2018 a vzal do
úvahy predovšetkým komparáciu požadovanej nemajetkovej ujmy u žalobkyne v 1.rade ako pozostalej

manželky s výškou náhrady upravenou zákonným úrazovým poistením, t. j. poistením pri pracovných
úrazoch. Ak totiž dôjde pri dopravnej nehode k úmrtiu zamestnanca, ust. § 94 zákona č. 461/2003
Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších zmien a doplnení zakladá pozostalej manželke nárok
na jednorazové odškodnenie vo výške 730násobku denného vymeriavacieho základu, najviac vovýške 46 485,40 eura. Súd v danej veci nezistil žiadne mimoriadne okolnosti, pre ktoré by náhrada
nemajetkovej ujmy pozostalej manželke v danej veci mala byť vyššia ako je stanovená zákonným
úrazovým poistením. Zároveň súd vychádzajúc aj z princípu právnej istoty, správnej zásady, v zmysle

ktorej všeobecné súdy sú povinné zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť v súlade s ústavným
princípom rovnosti všetkých subjektov v právach rozhodovať v určitých medziach v tom zmysle, aby
v porovnateľných veciach nedochádzalo k zásadným, neodôvodniteľným rozdielom, pri výške ujmy
zohľadnil aj rozhodovanie súdov v porovnateľných veciach. Z komplexného prehľadu spracovaných
rozhodnutí súdov SR vo veciach náhrady nemajetkovej ujmy pozostalým obsiahnutého v Bulletine

slovenskej advokácie č. 9/2017 spracovaného autorom JUDr. Róbertom Šorlom, PhD., v rámci článku
„Náhrada nemajetkovej ujmy (bolestné za smútok) pozostalého príbuzného. Stav a východiska ...“
vyplýva, že sumy náhrad priznané súdmi pozostalým manželom sa pohybujú vo výške od 4 000 eur
do 100 000 eur, a to v závislosti na konkrétnych okolnostiach prípadu. V danom prípade súd nezistil
mimoriadne okolnosti, pre ktoré by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalej manželke v danej veci mala
byť vyššia ako zákonom stanovená výška náhrady ujmu pri zákonnom úrazovom poistení (vyššia

ako 46 485,40 eura), pričom u žalobkyne v 1.rade zohľadnil skutočnosť, že nešlo o spoluzavinenie
chodca na smrteľných následkoch na zásahu a na druhej strane zohľadnil aj vek žalobkyne, v ktorom
manžela stratila s poukazom aj na jej ťažký zdravotný stav a na skutočnosť, že sa jedná o pozostalú
manželku, ktorá žila a žije v spoločnej domácnosti v rodinnom dome so ženatým synom a jeho rodinou,
ktorý do určitej miery prevzal starostlivosť a zodpovednosť za rodinu a domácnosť (aj keď prirodzene

nikdy nenahradí žalobkyni manžela). Vzhľadom na tieto vyššie uvedené skutočnosti, súd náhradu
nemajetkovej ujmy vo vzťahu ku žalobkyni v 1.rade vo výške 35 000 eur považoval za primeranú a
spravodlivú.

7. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v súlade s ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového

poriadku, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Žalobcovia v 1. - 3. rade boli v konaní úspešní v základe nároku, keďže priznanie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch závisí na úvahe súdu. Preto majú nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu z prisúdenej sumy.

8. Proti tomuto rozsudku, proti vyhovujúcemu výroku a súvisiacemu výroku o trovách konania (I. a III.)
podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná namietajúc, že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci. Má za to, že súd prvej inštancie sa v rozsudku dostatočne nevysporiadal s relevantnou právnou
argumentáciou žalovanej a konštantnou rozhodovacou činnosťou NS SR k otázke, resp. absencii,
priamej príčinnej súvislosti medzi dopravnou nehodou ako takou a zásahom do osobnostných práv
žalobcov (viď ďalej), čo je v rozpore s ust. § 220 ods. 3 CSP, čím žalovanej odňal možnosť konať
pred súdom, zaťažil zároveň rozsudok vadou arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti a vo výsledku tak aj

vec vo vzťahu k žalovanej nesprávne právne posúdil. Pokiaľ súd mal za to, že žalovaná je v konaní
pasívne vecne legitimovaná a že teda pre účely zákona o povinnom zmluvnom poistení je nemajetková
ujma pozostalých po obetiach dopravných nehôd užšou kategóriu „škody na zdraví“, bolo nevyhnutné
dôsledne sa zaoberať atribútmi vzniku zodpovednosti za škodu, t. j. protiprávnosťou konania, vznikom
škody v dôsledku protiprávneho konania, a to vo vzťahu k žalovanej a v kontexte celého zákona o

povinnom zmluvnom poistení. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexne skutočnosti prichádzajúcich do úvahy (ako priama) príčina škody existuje skutočnosť, s
ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu (mutatis mutandis, rozsudok NS SR z 30. 07. 2009, sp. zn.
1Cdo/129/2008, rozsudok NS SR z 30. 06. 2010, sp. zn. 5Cdo/126/2009, rozsudok NS SR z 31. 07.
2012, sp. zn. 6Cdo/189/2011, uznesenie NS SR z 23. 04. 2014, sp. zn. 6MCdo/7/2013, atď.). V tejto

súvislosti poukázala aj na rozsudok NS SR z 30. 01. 2007, sp. zn. 2Cdo/73/2006 uverejnený v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 61/2008, v zmysle ktorého
„príčinnásúvislosťmedzipoškodenímzdraviažalobcovaprotiprávnymkonanímžalovanéhoniejedaná,
ak poškodenie zdravia spočíva v udalosti, ktorá je už sama o sebe následkom protiprávneho konania
žalovaného. O taký prípad ide aj vtedy, ak poškodenie zdravia žalobcov bolo výsledkom ich reakcie na

smrteľný úraz ich syna“ (rovnako napr. R 7/1979). Uvedený princíp je obdobne premietnutý aj priamo
v § 5 ods. 1 písm. h) zákona o povinnom zmluvnom poistení, v zmysle ktorého poistiteľ nenahradí za
poisteného škodu, ak ide o zodpovednosť za škodu, ktorej vznik nie je v príčinnej súvislosti s poistnou
udalosťou. Vzhľadom na skutočnosť, že vo vzťahu k žalovanej je poistnou udalosťou dopravná nehodaa zásah do osobnostných práv žalobcov nastal sprostredkovane v dôsledku reakcie na už primárne a
priame následky tejto dopravnej nehody - úmrtie rodinného príslušníka, neexistuje vo vzťahu k žalobcom
a uplatňovanej nemajetkovej ujmy priama príčinná súvislosť s poistnou udalosťou ako takou v zmysle

§ 5 ods. 1 písm. h) zákona o povinnom zmluvnom poistení. Na podporu vyššie uvedených záverov
poukázala aj na rozsudok ESD zo dňa 10. 12. 2015 vo veci C-350/14 Lazar, v ktorom v otázke ujmy
pozostalých súvisiacej s úmrtím osoby pri dopravnej nehode, túto opakovane a na viacerých miestach
označuje ako „nepriame následky tejto nehody“, pričom škodu (priamu) predstavuje ujma na zdraví a
s následkom smrti dcéry p. Lazara. Ujmu, ktorú utrpeli jej rodinní príslušníci treba ako takú považovať

za neprimerané následky nehody“. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolateľka má za to, že aj
v prípade akceptovania premisy, že pod škodou na zdraví je možné extenzívnym výkladom zahŕňať
aj nemajetkovú ujmu pozostalých, je potom poisťovateľ - žalovaná priamo zo zákona oslobodená od
povinnosti plniť za poisteného škodu (nemajetkovú ujmu), a to práve z dôvodu absencie priamej príčinnej
súvislosti s poistnou udalosťou. Žalovaná považuje za absurdné, aby sa pri výklade škody potom zo
strany žalobcov všeobecne vyberali „čerešničky“ a súdy ich bez ďalšieho nekriticky akceptovali, ale je

potom potrebné k týmto nárokom ako ku škode pristupovať ako k celku a so všetkými nielen pre žalobcov
vo všeobecnosti pozitívnymi dopadmi. Uvedenej argumentácií žalovanej sa súd relevantne nevenoval
na žiadnom mieste rozsudku, v rozpore s požiadavkou na dôkladné odôvodnenie odklonu od ustálenej
rozhodovacej praxe NS SR citovanej vyššie. Ako vyplýva z citovanej ustálenej rozhodovacej praxe
NS SR v prípade nárokov škodovej povahy (pod ktoré súd nemajetkovú ujmu pozostalých subsumuje),

príčinná súvislosť musí byť priama a nestačí, aby bola iba sprostredkovaná, nakoľko pri akceptácií
takéhoto výkladu by bolo možné ju odvodzovať donekonečna. Práve z uvedeného dôvodu zákon o
povinnom zmluvnom poistení obsahuje zákonnú výluku z povinnosti plniť za poisteného, pokiaľ škoda
nie je v priamej príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou vo všeobecnosti. Povinnosť poisťovateľa
súvisí s dopravnou nehodou, t. j. priamym účastníkom alebo osobám, ktorým v dôsledku dopravnej

nehody vznikla škoda, avšak opäť priamo na majetku (napr. poškodené zvodidlá, dopravné značenie,
iné hnuteľné či nehnuteľné veci priamo poškodené škodovým dejom, atď.). Takýmito osobami však
žalobcovia nie sú. Na záver uviedla, že v prípade priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
je potrebné sa zaoberať všetkými súvislosťami a sa s nimi riadne a preskúmateľne vysporiadať. V
tomto smere potom priznanie nároku žalobcom, a to najmä s prihliadnutím na vek poškodeného v čase

dopravnej nehody (XX rokov) bez jeho vyživovacej povinnosti vo vzťahu k žalobcom v 2. a 3.rade, sa
súdom priznaná suma nejaví ako primeraná. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil,
žalobu zamietol a priznal žalovanej náhradu trov konania.

9. K odvolaniu sa vyjadrili žalobcovia, ktorí navrhujú rozsudok potvrdiť. Sú toho názoru, že v danom

prípade je ich nárok voči žalovanej odôvodnený a oprávnený a majú za to, že žalovaná je vecne pasívne
legitimovaným subjektom v danom spore, keďže uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z
titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv spočívajúci v neoprávnenom
zásahu do práva žalobcov na súkromný a rodinný život, má pôvod v prevádzke motorového vozidla a
je predmetom poistného krytia z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorových vozidiel. V otázke vecnej pasívnej legitimácie poisťovne v spore o náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej pozostalým osobám po obetiach dopravnej nehody neoprávneným
zásahom do ich osobnostných práv, je súčasná rozhodovacia prax súdov SR už ustálená. Tento názor
potvrdzuje rozhodnutie NS SR z 31. 07. 2017, sp. zn. 6MCdo/1/2016, publikované v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2018 pod č. R 61/2018. Žalobcovia

preto nesúhlasia s odvolaním žalovanej, ktorá poukazuje na súdnou praxou už prekonanú judikatúru.
Najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 6MCdo/1/2016 uviedol, že pri výklade pojmu škoda pre účely zákona č.
381/2001 Z. z. o PZP treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve, pretože citovaný
zákon bol výsledkom transpozície smerníc EÚ, ktoré boli nahradené toho času platnou smernicou
Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. 09. 2009 o poistení zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel. Žalobcovia zároveň poukázali na nález Ústavného súdu
SR z 05. 12. 2018, sp. zn. II. ÚS 695/2017, v ktorom sa Ústavný súd SR s otázkou diferenciácie
pojmov „škoda“ a „ujma“ taktiež vysporiadal. Z uvedeného vyplýva, že Občiansky zákonník významovo
s pojmom škoda nespája iba materiálnu škodu, čo v okolnostiach danej veci znamená, že z právnej
úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku, ani z právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 381/2001

Z. z. nevyplýva nič, čoby bránilo takej interpretácií „škoda“, ktorý by v rámci svojho obsahu zahŕňal
škodu majetkovú, ako aj škodu nemajetkovú. Z ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že
výpočet tam uvedených osobnostných práv fyzickej osoby je zákonodarcom uvedený demonštratívnym
spôsobom, dôsledkom čoho zníženie dôstojnosti, fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti, vznačnej miere nie je jediným prípadom, kedy poškodenej osobe vzniká právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Podmienky pre vznik tohto práva preto môžu byť naplnené aj pri protiprávnych
zásahoch do iných zložiek osobnostnej sféry fyzickej osoby, pokiaľ nie je postačujúce zadosťučinenie

podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Je tomu tak aj v danom prípade, kedy sa jedná o závažný
zásah do osobnostných práv spôsobený tragickým usmrtením blízkej osoby. Skutkovo bolo preukázané,
že vodička motorového vozidla poisteného u žalovanej sa svojim konaním dopustila prečinu usmernenia
podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na ust. § 138 písm. h) Trestného
zákona a inému z nedbanlivosti spôsobila smrť. Jej konaním došlo k protiprávnemu a neoprávnenému

zásahu a vzniku závažnej ujmy na strane žalobcov. Z hľadiska zodpovednosti však nie je významné,
či tento neoprávnený zásah bol spôsobený zavinenie, nezavinene, vedome alebo nevedome, nakoľko
ide o objektívnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv. Vzhľadom na uvedené,
existenciu príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním a vzniknutou nemajetkovou ujmou na strane
žalobcov, považujú za nespochybniteľnú. Keďže v podmienkach súdnej praxe zatiaľ neexistuje jasná
metóda odškodňovania pozostalých, žalobcovia si dovolili aplikovať analógiu práva v zmysle bodu 30

odôvodnenia rozsudku NS SR z 31. 07. 2017, sp. zn. 6MCdo/1/2016 publikovanom pod č. R 61/2018 a
nimi navrhovaná suma sa im javí ako primeraná vzhľadom na závažnosť zásahu do ich osobnostných
práv. Zmyslom inštitútu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je určenie vzťahu medzi mierou ujmy
na hodnotách ľudskej osobnosti a konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takejto ujmy. Vždy ide
o právny nástroj, ktorého úlohou je zabezpečiť rešpektovanie a ochranu osobnosti fyzickej osoby.

Ak sa má dosiahnuť účel kompenzácie je potrebné, aby bola finančná sankcia v takej výške, aby
korešpondovala so závažnosťou ujmy a závažnosťou okolnosti, za akých ku ujme došlo. V danom
prípade je namieste zdôrazniť, že pri tak závažnej ujme a tragických okolnostiach by sa mali výšky
odškodnenia pohybovať na hornej hranici rozsahu uplatňovaných nárokov. Preto rozhodnutie v danej
veci v časti nárokov o nemajetkovú ujmu by nemalo naplniť iba funkciu satisfakčnú, ale do popredia

by malo vyzdvihnúť aj otázku preventívno-sankčnú. Žalobcami požadovaná výška uplatneného nároku
nielenže neohrozuje solventnosť žalovanej poisťovne, ale spôsob a model úhrady „všetkej spôsobnej
škody za poistníka“ je základným princípom a pilierom, na ktorom stojí poisťovací systém ako taký
a celý systém povinného zmluvného poistenia, a preto nemožno akceptovať neustále apelovanie
na nízke odškodnenie pozostalých, pretože tak nízke sumy v súčasnosti nekorešpondujú s mierou

závažnosti protiprávnym konaním spôsobenej ujmy, ktorú si každá z týchto pozostalých osôb musela
vytrpieť, ktorej stav je nezvratný a následky takejto ujmy si budú niesť žalobcovia do konca života. V
konaní bolo preukázané, že vinník svojim protiprávnym konaním zasiahol do ich osobnostných práv
a účel samotného trestného konania nepostačuje, pretože došlo za obzvlášť tragických okolností k
závažnému zásahu do osobnostných práv žalobcov, a takou intenzitou, že žiadna forma satisfakcie

nemôže vrátiť či napraviť tento stav, čo jednoznačne zakladá právo na náhradu nemajetkovej ujmy
priamo od poisťovateľa, ktorý na základe objektívnej zodpovednosti v zmysle zákona o PZP a v zmysle
ust. § 11 - § 13 Občianskeho zákonníka je povinný uhradiť za poistníka vzniknutú škodu, teda v zmysle
ústavnokonformného a eurokonformného výkladu tak škodu materiálnu, ako aj nemateriálnu, teda aj
nemajetkovú ujmu pozostalých.

10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) na základe odvolania žalovaného preskúmal
rozsudok v jeho napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z
ust. § 379 a § 380 CSP v spojení s ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá CSP, bez nariadenia pojednávania

a dospel k záveru, že rozsudok je v napadnutej časti vecne správny.

11. Súd prvej inštancie vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností
bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových
a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie

rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje, a len pre zdôraznenie správnosti
a v nadväznosti na odvolacie námietky dopĺňa.

12. V zmysle ust. § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. Preto odvolací súd
preskúmal rozsudok v jeho napadnutej časti vo vzťahu k dôvodom uvedeným v odvolaní.

13. Prioritnou odvolacou námietkou odvolateľa je, že poisťovňa nie je pasívne v spore legitimovaná a
absentuje kauzálny nexus medzi škodou a porušením právnej povinnosti.14. Odvolací súd v súvislosti s neopodstatnenosťou odvolacích námietok odvolateľa pripomína, že
Súdny dvor EU Rozsudkom (druhá komora) z 24. októbra 2013 vo veci C-22/12, Katarína Haasová proti
Rastislavovi Petríkovi a Blanke Holingovej v bodoch:

54 Na základe žiadneho ustanovenia v prvej, druhej ani tretej smernici nemožno dospieť k záveru,
že normotvorca Únie si želal zúžiť ochranu zaručenú týmito smernicami len na osoby, ktoré sa priamo
zúčastnili na škodovej udalosti.
55 Členské štáty teda majú zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti
za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami

dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením v určitých minimálnych sumách určených v článku 1
ods. 2 druhej smernice.
56 V prejednávanej veci by to tak malo byť, pretože podľa informácií, ktoré poskytol vnútroštátny
súd, majú osoby nachádzajúce sa v postavení pani Haasovej a jej dcéry v súlade s § 11 a 13 českého
Občianskeho zákonníka nárok na náhradu nemajetkovej ujmy utrpenej v dôsledku úmrtia ich manžela,
resp. otca.

57 Tento záver nemôže spochybniť ani okolnosť predložená slovenskou vládou, podľa ktorej tieto
paragrafy patria do tej časti českého i slovenského Občianskeho zákonníka, ktorá sa týka zásahov do
ochrany osobnosti a ktorá je v zmysle týchto zákonníkov nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti
za škodu v pravom zmysle slova.
58 Keďže totiž zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho súdu v tomto prípade

vyplýva z § 11 a 13 českého Občianskeho zákonníka, vznikla na základe dopravnej nehody a mala
občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne
hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice.
59 Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na prvú položenú otázku odpovedať tak, že článok
3 ods. 1 prvej smernice, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice a článok 1 prvý odsek tretej smernice

sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí
usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu
upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.

15. Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv
pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu
takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.

júla 2017 sp. zn. 6 MCdo 1/2016 rozsudok č. 61 uverejnený v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov
SR 8/2018).
Pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie poisťovne je rozhodujúce riešenie otázky, čo treba rozumieť
pod pojmom škoda (použitým v ZoPZP). Pre účely tohto zákona treba pojem škoda vykladať extenzívne
v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada patrí pozostalým (po

blízkej osobe, usmrtenej pri dopravnej nehode v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla) z titulu
občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv, spočívajúci v zásahu do ich práva
na súkromný a rodinný život. Účelom poistenia za škody spôsobené prevádzkou motorových vozidiel
je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy
k zodpovednostnému zákonu je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším dôsledkom tejto

udalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu
zodpovednosť za škodu, ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných
práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia.
Ak by mal platiť výklad pojmu škoda vychádzajúci z textu ZoPZP (gramatický výklad), resp. výklad
vychádzajúci výlučne z ustanovení O. z. o zodpovednosti za škodu, Rozhodnutia vo veciach

občianskoprávnych Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 8/2018, teda ak by náhrada
nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia, prinášalo by to značné
majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu, ktoré by v individuálnych
prípadoch mohlo viesť aj k ich bankrotu. Zároveň by to však mohlo znamenať aj neistotu pozostalých
v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá, resp. riziko, že v prípadoch

insolvencie (platobnej neschopnosti) zodpovedného subjektu táto nebude vymožiteľná. Neprijateľnosť
týchto dôsledkov vyžaduje extenzívnu interpretáciu pojmu škoda pre účely ZoPZP tak, že doň patrí aj
náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých a teda že aj táto náhrada je
predmetom poistného krytia. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov totiž nemožno opomínať ich účelazmysel,pričomplatí,žesúdniejeabsolútneviazanýdoslovnýmznenímzákona,alesaodnehosmie(a
dokonca musí) odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť a pod.
Pri výklade pojmu škoda pre účely ZoPZP treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom

práve. Zodpovednostný zákon bol totiž výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli
nahradené t. č. platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009
o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia
povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je
zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. používa slovné spojenie

utrpenie „ujmy alebo škody“, či používa termíny „akákoľvek ujma alebo škoda“ alebo „akákoľvek škoda“.
Komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje škodu
majetkovú aj nemajetkovú (tu por. napr. rozsudok SD EÚ zo 6. mája 2010 vo veci C-63/09 Axel Walz
proti Clickair SA).
Napokon bez významu tu podľa dovolacieho súdu nemôže byť ani to, že k správnemu chápaniu
pojmu škoda aj súvislostí zodpovednosti za ňu v komunitárnom práve nemožno dospieť izolovane od

základov, na ktorých bolo komunitárne právo budované, teda na jednej strane od právnych poriadkov
tých členských štátov Európskej únie, ktorých demokratické fungovanie nebolo (na rozdiel od situácie
v dnešných tzv. postsocialistických štátoch) prerušené, na druhej strane potom aj od tých historických
prameňov práva na území dnešnej Slovenskej republiky (niekdajšieho Československa), o ktorých
demokratickom pôvode (charaktere) nevznikol dôvod pochybovať.

16. Samotné súdne konanie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany musí byť logickým a
právnym vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania pri rešpektovaní zásad spravodlivého
súdneho konania pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na
zrozumiteľnosť, určitosť, jasnosť a súlad jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k jeho výroku.

Pri zvažovaní výšky nemajetkovej ujmy je potrebné vziať do úvahy okolností, ktoré sa zohľadňujú na
strane zodpovednej osoby. Týmto okolnostiam sú postoj škodcu, dopad udalosti do duševnej sféry
pôvodcu - fyzickej osobe, miera zavinenia, resp. spoluzavinenia usmrtnenej osoby.

17.Logickýmaprávnymvyústenímdoterajšiehopriebehukonaniaavýsledkovkonaniazarešpektovania

zásad (princípov spravodlivého súdneho konania), najmä zabezpečenia spravodlivej úpravy pomerov
medzi stranami sporu je vyhovenie žalobe v takom rozsahu, ako rozhodol súd prvej inštancie. Je
nadovšetky pochybnosti zrejmé, že k úmrtiu milovaného manžela a otca by nedošlo, ak by dopravnú
nehodu nespôsobila tretia osoba, ktorá bola poistená u žalovanej, preto odvolateľka úspešná v
tomto konaní byť nemohla. Pokiaľ ide o priznanú výšku nemajetkovej ujmy, táto zodpovedá kritériám

primeranosti so zreteľom na intenzitu vzťahov medzi žalobcami a nebohým manželom a otcom.
Nemožno vytknúť súdu prvej inštnacie, ktorý za stavu, že v podmienkach súdnej praxe SR zatiaľ
neexistuje jasná metodika odškodňovania pozostalých, aplikoval analógiu práva v zmysle bodu 30
odôvodnenia rozsudku NS SR z 30. 07. 2017, sp. zn. 6MCdo/1/2016, publikovanom pod R 61/2018 a
vzhľadom na závažnosť zásahu do osobnostných práv žalobcov uložil žalovanej zaplatiť žalobkyni v

1.rade sumu 35 000 eur, žalobcovi v 2.rade sumu 20 000 eur a žalobkyni v 3.rade sumu 10 000 eur
titulom náhrady nemajetkovej ujmy

18. V uvedenom rozsudku NS SR sp. zn. 6MCdo/1/2016 z 31. 07. 2017 totiž môžeme nájsť v odôvodnení
rozsudku mimoriadne dôležitú analógiu práva, kde okrem iného dovolací súd v bode 30 konštatuje:

„Rozširujúci výklad pojmu škoda pre účely zodpovednostného zákona je pritom aj ústavne konformným,
pretože zmierňuje, resp. odstraňuje disproporciu medzi zákonným úrazovým poistením, t. j. poistením pri
pracovných úrazoch, a povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou
motorovéhovozidla.Aktotiždôjdepridopravnejnehodekúmrtiuzamestnanca,ustanovenie§94zákona
č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (v znení neskorších zmien a doplnení) zakladá pozostalým,

ktorými sú manžel alebo manželka a nezaopatrené dieťa, nárok na jednorazové odškodnenie vo
výške 730-násobku denného vymeriavacieho základu, najviac však vo výške 46 485,40 € (u manžela
alebo manželky). Toto odškodnenie, i keď je limitované, nie je nič iné ako náhrada nemajetkovej
ujmy, poskytovaná z úrazového poistenia. Niet žiadneho rozumného dôvodu, pre ktorý by náhrada
nemajetkovej ujmy pozostalých pri usmrtení ich blízkeho ako zamestnanca pri dopravnej nehode mala

byť predmetom poistného krytia (aj keď podľa iného zákona), zatiaľ čo v prípadoch, ak by nešlo o
zamestnanca, by to tak byť nemalo“19. Vo vzťahu k výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné dodať, že táto je primeraná.
Smrť blízkej osoby žalobcov (manžela a otca) bez akýchkoľvek pochybnosti spôsobil poistenec
žalovanej - W.. W. B., ktorá bola právoplatne odsúdená na trest odňatia slobody v trvaní 24 mesiacov

s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 36 mesiacov a bol jej uložený aj trest zákazu viesť
všetky druhy motorových vozidiel po dobu 42 mesiacov. Nebohý G. X. bol manželom žalobkyne v
1.rade a v harmonickom manželstve prežili XX rokov, počas ktorých spoločne vychovali a postarali sa
o dve deti, syna - žalobcu v 2.rade a dcéru - žalobkyňu v 3.rade, ktoré už majú svoje vlastné rodiny.
Za trvania manželstva si žalobkyňa v 1.rade s manželom svojpomocne postavili rodinný dom a ako

dôchodcovia plánovali spoločnú budúcnosť, avšak v dôsledku neprimeranej jazdy poistenca žalovanej
sa predčasne ukončil život milovanej osoby. Žalobkyňa v 1.rade smrťou manžela stratila možnosť
realizácie ďalšieho rozvoja rodinného života so svojim manželom a tým je o citový vzťah ku nemu ako
najbližšiemu rodinnému príslušníkovi nenapraviteľne a natrvalo ochudobnená. Tragická strata manžela
u nej predstavuje silne traumatizujúci udalosť, ktorej negatívne dôsledky ju budú ovplyvňovať až do
konca jej života, o to viac žalobkyňa v 1.rade vzhľadom na svoj ťažký zdravotný stav bola odkázaná

na pomoc a sprevádzanie manželom, ich manželstvo bolo harmonické, trvalo XX rokov a smrťou
manžela sa jej skončil nenávratne a nenapraviteľne život, ktorý dovtedy poznala. Žalobkyňa v 1.rade
od dopravnej nehody trpí úzkosťami, depresívnou poruchou hlbokého stupňa, poruchou spánku a
poruchou pamäte. V minulosti bola niekoľkokrát operovaná s trvalými následkami rôzneho charakteru,
čo si vyžadovalo stálu pomoc jej manžela. Ten ju vozil autom na rôzne lekárske vyšetrenia a pomáhal

jej pri každodenných činnostiach. Žalobkyňa sa v oblasti starostlivosti o rodinu, domácnosť vo všetkých
záležitostiach spoliehala na nebohého, ktorý vedel všetky činnosti v domácnosti zrealizovať, vedel jej i
deťom poradiť a bol pevným citovým zázemím pre celú rodinu.

20. Žalobcovia v 2. a 3.rade sú deťmi nebohého G. X. a tragická strata milujúceho a milovaného

otca, ktorý tvoril základný pilier materiálnej a psychickej opory v prípade žalobcov, sú bez pochýb tými
najťažšími a beznádejnými životnými situáciami, ktoré sú nenapraviteľné, stigmatizujúce a majú trvalý
charakter.Žalobcoviav2.a3.radenavždystratilimožnosťrealizácieďalšiehovzťahusozosnulýmotcom
a tieto následky budú znášať do konca života. Je nesporné, že ak tragická udalosť zasiahne rodinu,
pôsobí negatívne na každého člena, ktorý sa s touto novozniknutou situáciou nevie vyrovnať a celkový

život rodiny ako takej sa už nikdy nevráti do starých koľají. Žalobca v 2.rade mal s otcom veľmi blízke
citové väzby, spolu so svojou rodinou žije v súčasnosti v spoločnej domácnosti s matkou a po smrti
otca prevzal pozíciu „hlavy rodiny“, zodpovednosť a starostlivosť okrem svojej rodiny (manželka a dve
mal. deti) aj o ťažko chorú žalobkyňu v 1. rade. Tragická strata otca u neho predstavuje traumatizujúcu
udalosť, ktorej negatívne dôsledky bude ešte dlho znášať, nakoľko s otcom trávil veľa času, pri každej

činnosti sa spolu radili, pričom otec bol dobrým človekom, na ktorého sa vždy mohol spoľahnúť.
Žalobkyňa v 3.rade mala tiež s otcom veľmi blízke citové vzťahy, pravidelne ho navštevovala a s rodičmi
trávila spolu veľa času. Žalobkyňa v 3.rade otca charakterizovala ako veľmi starostlivého, ktorý sa
venoval vnúčatám, často sa s nimi hrával, kameroval ich a každú minútu svojho života využil aktívne.
Aj keď nežili v spoločnej domácnosti, veľmi jej pomáhal, často ju vozil svojim motorovým vozidlom kam

potrebovala. Od svojich XX. rokov, keď sa vydala a založila si rodinu, má svoju vlastnú domácnosť,
pričom smrťou otca stratila možnosť realizácie ďalšieho rozvoja rodinného života so svojim rodičom a
tým je o citový vzťah ku nebohému nenapraviteľne a natrvalo ochudobnená.

21. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že strata manžela a otca je neodčiniteľnou ujmou, ktorá

postihuje všetkých členov rodiny závažným spôsobom, a preto morálne zadosťučinenie je celkovo
nepostačujúce. Súd prvej inštancie pri určení sumy nemajetkovej ujmy správne prihliadol na závažnosť
vzniknutej ujmy, ako aj na okolností, za akých došlo k jej porušeniu, zohľadnil aj jedinečnosť prípadu
a s tým spojenú konkrétnu intenzitu zásahu a jej následky. Závery súdu prvej inštancie sú riadne
odôvodnené a spočívajú na logických a legitímnych faktov. Podľa názoru odvolacieho súdu suma 35

000 eur vo vzťahu k žalobkyni v 1.rade, 20 000 eur vo vzťahu k žalobcovi v 2.rade a 10 000 eur vo
vzťahu k žalobyni v 3.rade, ktorá bola priznaná z titulu náhrady nemajetkovej ujmy je primeraná. V tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje aj na názor vyslovený v rozhodnutí NS SR vo veci 3Cdo/18/2016,
ktorý možno voľne interpretovať, že prístup súdu nech by bol akokoľvek motivovaný pozitívnou snahou o
dosiahnutie rovnakého posúdenia veci, v rovnakých prípadoch, nemôže bez ďalšieho v potrebnej miere

vystihnúť to, ako široko, mnohovrstevne a rozmanito je vnútorne rozčlenená osobnosť každej fyzickej
osoby, aké individuálne a neopakovateľné vzťahy vznikli medzi nebohým a jeho rodinným príslušníkmi, a
aké dôsledky spôsobilo násilné pretrhnutie väzieb vo vnútri rodiny, ku ktorému došlo stratou člena rodiny.
Je nespochybniteľné, že negatívny zásah do tejto osobnostnej sféry pôsobí zraňujúco, individuálne arozmanito u každej fyzickej osoby inak, lebo každý človek sám je sama jeho podstata, jeho emócie,
vzťahy k iným sú veľmi individuálne. Ľudia nevnímajú vždy rovnako okolnosti vonkajšieho sveta a
aj ich vzťahy s inými vykazujú znaky osobitosti, neopakovateľnosti a jedinečnosti. Vzhľadom na to,

aj v dôsledku zásahov do týchto osobnostných sfér života každého človeka sú veľmi individuálne.
Úvaha súdom prvej inštancie zodpovedá pravidlám formálnej logiky, preto nemal odvolací súd dôvod o
výške priznanej náhrady pochybovať. Zároveň táto výška zodpovedá aj princípu rovnosti rozhodovať v
porovnateľných veciach rovnako, aby existoval vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou a výškou
primeranej náhrady, tak ako to viackrát judikoval Ústavný súd SR (porovnaj napr. rozsudok Okresného

súdu Trnava, 13C/126/2010-267 zo dňa 01. 10. 2014 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave, č.
k. 24Co/368/2015-311 zo dňa 01. 07. 2015, rozsudok Okresného súdu Humenné, č. k. 5C/99/2011-392
zo dňa 06. 11. 2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove, č. k. 5Co/81/2018-437 zo dňa
14. 02. 2019).

22. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd je toho názoru, že súdom prvej inštancie priznaná

výška nemajetkovej ujmy žalobcom v 1. - 3.rade zodpovedá kritériám primeranosti so zreteľom na
intenzitu vzťahov medzi žalobcami a nebohým manželom a otcom.

23. Ústavný súd SR sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutia v náleze III. ÚS
119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. uplatnenie nárokov a
obranu proti takémuto uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

24. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej

inštanciezrozumiteľnýmspôsobomuviedoldôvody,prektoréžalobevyhovel;jehorozhodnutienemožno
považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, porušujúce fair trial proces, navyše poskytol všetky
odpovede aj na námietky v odvolaní, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods.
1, 2 CSP).

25. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04).

26. Odvolací súd rozhodol postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP so stotožnením sa s dôvodmi
prvoinštančného rozsudku a rozsudok ako vecne správny potvrdil.

27. Správnemu výroku vo veci samej zodpovedá aj správny výrok o trovách konania.

28. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP. V odvolacom konaní boli úspešní žalobcovia, preto im vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania voči neúspešnej žalovanej v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá

súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

29. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov
3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).