Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Sunday, May 29, 2022

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/27/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7619203874
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Slovinská
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:7619203874.2

Uznesenie

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.AnnySlovinskejasudkýňJUDr.
Zuzany Matyiovej a JUDr. Oľgy Mičietovej v spore žalobcu Ľ. E., nar. X.X.XXXX, bývajúceho v R., t.č.
S. Y. XXX XX J. C. X, J., Y. C. B., právne zastúpeného Mgr. Marcelom Kandrikom, advokátom so sídlom
v Prešove, Grešova 7, proti žalovanej Q. E., nar. XX.X.XXXX, bývajúcej trvale v C. G., G. XXX/XX, t.č.
R. č. XXX, zastúpenej Advokátskou kanceláriou ŠIMONOVIČ s.r.o., so sídlom v Spišskej Novej Vsi,

Duklianska 887/38B, o zaplatenie 22.214,35 € s príslušenstvom a o vydanie hnuteľných vecí, o odvolaní
žalobcu proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k. 7C/29/2019-251 zo dňa
27.10.2021, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e medzitýmny rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Spišská Nová Ves medzitýmnym rozsudkom č.k. 7C/29/2019-251 zo dňa 27.10.2021

rozhodol, že základ nároku uplatnený prvým výrokom žalobcu za obdobie od roku 2013 do 19.6.2017
nie je daný. Zároveň rozhodol, že o trovách konania rozhodne v konečnom rozhodnutí.

2.V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa svojou žalobou domáhal prvým výrokom od žalovanej
zaplatenia sumy 22.214,35 € s príslušenstvom titulom investícií do cudzej nehnuteľnosti a druhým
výrokom sa domáhal od žalovanej povinnosti vydať hnuteľné veci, a to kozubovej vložky, televízora

zn. Samsung, podskrinkového digestora Mora, chladničky s mrazničkou zn. BEKO, sedacej súpravy
brúsená koža čierna farba a elektrického ohrievača Gorenje. Dôvodil, že jeho manželstvo so žalovanou
bolo právoplatne rozvedené rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k. 6C/30/2010 dňa
18.5.2010, pričom po rozvode manželstva žalovaná nadobudla do svojho výlučného vlastníctva rodinný
dom súpisné č. XXX, kat. úz. R., avšak aj po rozvode manželstva opätovne so žalovanou udržiavali
blízke vzťahy. Po kúpe rodinného domu v R. sa k žalovanej nasťahoval a viedli spoločnú domácnosť, v

období od 1.9.2014 do 1.9.2015 jej poukazoval zo zahraničia postupne finančne prostriedky v celkovej
sume 12.700 € za účelom rekonštrukcie rodinného domu v R., pričom celý tento dom zrekonštruoval v
podstate na vlastné náklady nielen nakupovaním stavebného materiálu, ale vykonávaním murárskych
a tesárskych prác, ktoré práce a materiál ohodnotil sumou 20.584,50 €. Tiež zakúpil materiál a veci
potrebné na rekonštrukciu domu v sume 1.629,85 €, ale kupoval aj hnuteľné veci, ktoré však patria
do jeho výlučného vlastníctva a tieto žiadal od žalovanej vydať. V čase, keď nakupoval materiál a

vykonávala sa rekonštrukcia rodinného domu, žil so žalovanou v spoločnej domácnosti a dohodli sa,
že v prípade, ak ich spoločný život nedopadne dobre a odíde z rodinného domu žalovanej, tak ona mu
nahradí všetky náklady, ktoré na rekonštrukciu vynaložil. Dňa 2.11.2018 žalovaná zrušila ako vlastníčka
rodinného domu žalobcovi trvalý pobyt, z domu musel odísť a napriek viacerým žiadostiam o finančné
vrátenie a vrátenie veci, žalobkyňa mu nie je ochotná jeho nároky uspokojiť.

3.Žalovaná žiadala žalobu v celom rozsahu zamietnuť, poprela akúkoľvek dohodu so žalobcom, kde by
sa zaviazala zaplatiť náklady na rekonštrukciu domu a rovnako poprela, že by žalobca investoval alebovykonal rekonštrukciu ním uvedenej hodnoty. Tvrdila, že rodinný dom, ktorý jej patrí, zrekonštruovala
za svoje finančné prostriedky v období od augusta 2013 do konca roku 2013 a čerpala prostriedky z
úveru v Poštovej banke. Poukázala na to, že strechu opravila a zateplenie rodinného domu realizovala

v roku 2018 a podľa nej hodnota rekonštrukcie najviac 10.762,15 €, pričom táto suma pozostáva z
hodnoty nakúpeného materiálu 8.888,84 € a 1.873,31 € náklady na rekonštrukciu strechy. Vzniesla
námietku premlčania nároku žalobcu, ktorý žalobca si voči nej uplatnil z dôvodu vydania bezdôvodného
obohatenia. Taktiež považovala za premlčané akékoľvek nároky čo sa týka vrátenia hnuteľných vecí,
pretože ide o veci zakúpené v roku 2013 až 2014, teda nároky sú premlčané a chladnička BEKO a

digestor zn. Mora platila sama, o čom predložila výpis z účtu.

4.Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 16.12.2019 a zaviazal
žalovanú povinnosťou zaplatiť 3.529,92 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku a v prevyšujúcej časti
prvého výroku žalobu zamietol, ďalej žalovanú zaviazal vydať žalobcovi do troch dní od právoplatnosti
rozsudku hnuteľné veci, a to televízor zn. Samsung, podskrinkový digestor zn. Mora, chladničku s

mrazničkou zn. BEKO, elektrický ohrievač Gorenje a v prevyšujúcej časti aj v druhom výroku žalobu
zamietol. Ďalej v odôvodnení medzitýmneho rozsudku opakovane uviedol dôvody, ktoré použil vo
svojom v poradí prvom rozsudku vo veci samej zo dňa 16.12.2019.

5.Z dôvodu podaných odvolaní oboch sporových strán Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací

uznesením sp.zn. 2Co/33/2020 zo dňa 9.3.2021 rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 16.12.2019 zrušil
avecmuvrátilnaďalšiekonanie.Vodôvodnenímedzitýmnehorozsudkusúdprvejinštanciepoukázalna
vyslovený záver a právny názor odvolacieho súdu a konštatoval, že v intenciách zrušujúceho uznesenia
viedol ďalšie dokazovanie a zameral sa predovšetkým na zistenie, či žalobca sa domáha bezdôvodného
obohatenia od žalovanej, ktoré malo byť ňou získané bez právneho dôvodu alebo z právneho dôvodu,

ktorý odpadol. Prednostne sa zaoberal právnym posúdením vznesenej námietky premlčania zo strany
žalovanej. Žalovaná trvala na tom, že nárok je premlčaný a žalobca trval na vypracovaní súkromného
znaleckého posudku s poukazom na stanovisko odvolacieho súdu, že predmetom bezdôvodného
obohatenia nie je hodnota vynaložených prostriedkov, ale zhodnotenie veci, ktoré sa žalovanej ako
vlastníčke domu a obohatenej dostalo.

6.Súd prvej inštancie k vznesenej námietke premlčania uviedol, že v konaní mal preukázané, že
sporové strany žili v spoločnej domácnosti po rozvode manželstva od roku 2013 do roku 2018 a
ako druh a družka spoločne uhrádzali náklady na domácnosť, vychovávali spoločné deti, všetko
za súčasnej neexistencie bezpodielového spoluvlastníctva. Následne konštatoval zistenia ohľadne

realizácie rekonštrukcie rodinného domu vo výlučnom vlastníctve žalovanej od roku 2013, postupne až
doroku2018,kdevypočulajsvedkaE.,Š.Y.,aleajsporovéstrany.Žalobcauviedol,žesprávnaalogická
je iba úvaha o dokončení rekonštrukčných prác, ktoré vykonával do jeho núteného odchodu z rodinného
domu, a to ako jeden celok. Nie je možné považovať jednotlivé etapy rekonštrukcie za samostatné
nároky alebo tituly na vydanie bezdôvodného obohatenia, nakoľko sa týkali súčasti rodinného domu.

Predmetom na vydanie bezdôvodného obohatenia, od rekonštrukcie ktorej sa odvíja uplatnený nárok,
tak môže byť len vec v správnom zmysle slova, t.j. nehnuteľnosť ako celok a nie jeho súčastí.

7.Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že z vykonaného dokazovania nevyplynul žiaden záväzkovo-
právny vzťah medzi žalovanou a žalobcom, ktorý tam mal aj trvalý pobyt so súhlasom žalovanej ako

vlastníčky domu a nebola preukázaná existencia dohody alebo prísľub žalovanej nahradiť žalovanej
investície do nehnuteľnosti. Žalobca preto definoval skutkovú podstatu pre vydanie bezdôvodného
obohatenia ako plnenie bez právneho dôvodu. Ako laik a bežný človek žijúci v spoločnej domácnosti,
nemal ani nemohol mať vedomosť o tom, že bol medzi nimi v čase postupnej rekonštrukcie založený
akýkoľvek právny dôvod pre plnenie, ktoré žalovanej poskytoval na podklade rekonštrukcie domu.

Podľažalobcuažokamihomžalobcomdokončenéhozhodnotenianehnuteľnostivovlastníctvežalovanej
začala plynúť objektívna premlčacia doba v zmysle § 107 ods. 2 OZ a zároveň nútený odchod žalobcu
zo spoločnej domácnosti založil počiatok subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného
obohatenia,kedymoholnadobudnúťvedomosťotom,ktoavakomrozsahusanajehoúkorbezdôvodne
obohatil. Žalovaná pritom naďalej trvala na svojom názore, že žalobca nasťahovaním sa do jej rodinného

domu vedel, že rekonštrukciou zhodnotí jej rodinný dom, napriek tomu neuzatvoril s ňou žiadnu zmluvu,
a teda svoje údajné investície do rodinného domu žiadnym spôsobom neošetril. Tým sa sám a vedome
neochránil do budúcna pred akýmkoľvek sa správaním žalovanej. Trvala tiež na tom, že plnenie bez
právneho dôvodu zo strany žalobcu sa poskytovalo po častiach, a to v rokoch 2013 až v rokoch 2018 akaždé z čiastkových plnení má svoj samostatný právny osud a premlčuje sa každé z nich samostatne.
Preto akékoľvek plnenie žalobcu, účinné do 17.6.2017, je premlčané.

8.Súd prvej inštancie posúdil vznesenú námietku premlčania a celý nárok žalobcu vo vzťahu k tejto
námietke podľa § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a zároveň použil ust. § 214 ods. 1, ods. 2 a
ods. 3 Civilného sporového poriadku (CSP). Konštatoval, že nakoľko v tomto konaní preukázanie výšky
nároku žalobcu, pokiaľ sa preukáže jeho dôvodnosť, bude závisieť od znaleckého dokazovania, pričom
doterajšie výsledky tomu nenasvedčujú, súd má za to, že pre právnu istotu a procesnú ekonómiu, je

vhodné rozhodnúť o vznesenej námietke premlčania medzitýmnym rozsudkom. V závislosti od výsledku
tohtorozhodnutiapotombudesúduzrejmé,čibudeviesťdokazovanieopreukázaníceléhonárokualebo
len jeho nepremlčanej časti.

9.Dospel k záveru, že žalovanou vznesená námietka premlčania je dôvodná a nestotožnil sa s právnou
kvalifikáciou žalobcu, ktorý za počiatok plynutia subjektívnej a objektívnej premlčacej lehoty považuje

deň odchodu zo spoločnej domácnosti, resp. dátum zrušenia trvalého pobytu v dome žalovanej, t.j.
2.11.2018. Naopak, správne uvádza žalovaná počiatok plynutia objektívnej a subjektívnej premlčacej
lehotyprevydaniebezdôvodnéhoobohateniaakoplneniabezprávnehodôvodu,atoodokamihu,kedyk
zhodnoteniu došlo, pričom každé z čiastkových plnení má svoju samostatne plynúcu premlčaciu lehotu.
Z dokazovania vyplynulo, že rozsiahla prvotná rekonštrukcia domu pre účely možného bývania bola

realizovaná od augusta 2013 do konca roka 2013 a následne boli robené čiastkové opravy a úpravy
domu a jeho exteriéru v rokoch 2014 až v roku 2018. V závere teda súd konštatoval, že zvyšok nároku
do 19.6.2017, teda do dátumu podania žalobného návrhu, je premlčaný. Pri tomto závere poukazoval
na uznesenie NS ČR z 27.4.2019 sp.zn. 22Cdo/64/2008, NS SR z 28.4.2015 sp.zn. 7Cdo/507/2014 a
na rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28.12.2016 sp.zn. 3Co/925/2014.

10.V závere uviedol, že v zmysle § 214 CSP rozhodol medzitýmnym rozsudkom a nestotožnil sa s
tvrdením žalovanej, že v danom prípade nie je dôvod na jeho vydanie, keďže žalobca nepreukázal
žiadnymi dôkazmi vloženie akejkoľvek investície do zhodnotenia rodinného domu žalovanej v roku 2018.
O trovách konania si súd vymienil rozhodnúť v konečnom rozsudku.

11.Žalobca proti medzitýmnemu rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov uvedených
v § 365 ods. 1 písm. f/, h/ a b/ CSP. V prvom rade vyčítal súdu prvej inštancie nedostatočné
zdôvodnenie medzitýmneho rozsudku s tým, že v odôvodnení sa venoval len priebehu konania
od podania žaloby až po rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým bol v poradí prvý rozsudok súdu

prvej inštancie zrušený. Následne sa venoval krátkemu výberu odôvodnenia zrušujúceho uznesenia
odvolaciehosúdu2Co/33/2020zodňa9.3.2021abody16.až24.odôvodneniarozsudkusavenujúopisu
skutkového stavu, ktoré prednášali sporové strany. Následne v bode 25. až 29. odôvodnenia rozsudku
súd citáciou ustanovením hmotného práva o premlčaní bezdôvodného obohatenia bez uvedenia
konkrétneho ustanovenia hmotného práva o kvalifikácii konkrétnej skutkovej podstaty bezdôvodného

obohatenia, ktorú ju nutne v danom prípade podľa súdu subsumovať pod hmotnoprávny vzťah medzi
žalobcom a žalovanou. Súd v odôvodnení rozsudku nebol schopný definovať, či s argumentáciou
žalobcu súhlasí alebo ide podľa neho o inú skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia. Z právnej
teórie jasne vyplýva, že pre jednotlivé skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia môžu existovať
rozdielne podmienky pre začiatok plynutia premlčacích dôb. Pokiaľ svoje závery súd prvej inštancie

oprel aj o uznesenia NS SR z 28.4.2015 sp.zn. 7Cdo/507/2014, tak faktom je, že uvedené rozhodnutie
bolo zrušené nálezom Ústavného súdu SR č.k. I. ÚS/548/2015-26 zo 17.6.2016. Následne odvolateľ
citoval z odôvodnenia tohto nálezu s tým, že lehoty na vrátenie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa
odvíjajú nie od jeho poskytnutia, ale od vzniku zodpovednostného vzťahu a bezdôvodného obohatenia,
t.j. od času, keď právny dôvod plnenia dodatočne odpadol (I. ÚS/184/2015). Na určenie začiatku plynutia

premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia tak nebol okamih zhodnotenia predmetnej
nehnuteľnosti, ale deň, keď stažovateľke (v uvedenom ústavnom konaní) bolo znemožnené predmetný
rodinný dom užívať. S poukazmi na citované časti nálezu Ústavného súdu SR je teda zrejmé, že súd
vychádzalpriodôvodnenízásadnejhmotnoprávnejotázkysvojhomedzitýmnehorozsudkuzrozhodnutia
Najvyššieho súdu SR, ktoré bolo Ústavným súdom SR zrušené pre jeho zjavnú neústavnosť a pre

potreby akejkoľvek aplikačnej praxe je súdom citované rozhodnutie nepoužiteľné, a tak uvedený postup
súdu žalobca hodnotí ako arbitrárny. Pokiaľ odkazuje súd prvej inštancie na rozsudok Krajského súdu
v Košiciach č.k. 3Co/925/2014, tak ide o diametrálne odlišný prípad o prejednávanej veci, čo nemožno
v tomto konaní použiť. Išlo tam totiž po skutkovej stránke o vzťah medzi nájomcom nehnuteľnosti aprenajímateľom, vzniknutom na konkludentnom základe, pričom investície sa zrealizovali bez súhlasu
vlastníka nehnuteľnosti. Taktiež z rozhodnutia NS ČR sp.zn. 22Cdo/64/2008 účelovo súd prvej inštancie
vybral len tú časť, ktorá sa týka odôvodnenia námietky premlčania, vznesenej podľa dovolateľa v

rozpore s dobrými mravmi, avšak celá kauza prejednávaná v rámci tohto dovolacieho konania sa
týkala konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, kde účastníci investovali do
spoločnej nehnuteľnosti a kde pre vydanie náhrad medzi spoluvlastníkmi vynaloženými nad rámec
ich spoluvlastníckych podielov podlieha diametrálne odlišným podmienkam vo vzťahu k počiatku
premlčacíchlehôt.Najväčšiuvaduprinesprávnomprávnomposúdenísúdomprvejinštancievidížalobca

najmä v skutočnosti, že v rozsudku nie je ani zmienka o konkrétnej skutkovej podstate bezdôvodného
obohatenia, ktoré sa malo premlčať a to napriek výhradám odvolacieho súdu koncipovaných v bode 27.,
28.a31.zrušujúcehouzneseniasp.zn.2Co/33/2020zodňa9.3.2021.Žalobcakoncipovalvvpísomnom
podaní vo veci samej skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia ako plnenie bez právneho dôvodu a
aj po dôkladnom oboznámení sa s obsahom nálezu I.ÚS SR/184/2015 zotrváva na svojej argumentácii
prezentovanej v konaní o potrebe definovať skutkovú podstatu ako plnenie pre vydanie bezdôvodného

obohatenia ako plnenie bez právneho dôvodu. Ťažiskom tejto skutkovej podstaty je poskytnutie plnenia
jedným subjektom druhému subjektu bez počiatku existencie akéhokoľvek právneho dôvodu. Strany
sporu predsa žili spoločne v jednej domácnosti ako bývalí manželia, spoločne hospodárili, vychovávali
deti, žalobca striedavo pracoval aj v zahraničí, zabezpečoval potreby rodiny i žalovanej, ako bežní
ľudia žijúci v spoločnej domácnosti ani nemohli mať vedomosť o tom, že medzi nimi v čase postupnej

rekonštrukcie bol založený akýkoľvek právny dôvod pre plnenie, ktoré žalovanej poskytoval žalobca na
podklade rekonštrukcie domu. Právne posúdenie konkrétnej skutkovej podstaty je úlohou a procesnou
povinnosťou súdu a jej nezadefinovaním je naplnený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/
CSP.Zjavnánesprávnosťprávnehoposúdeniaotázkypremlčaniaprameniacazozrušenéhorozhodnutia
NS SR sp. zn. 7Cdo/507/2014 je podľa žalobcu aj v príkrom rozpore s už vysloveným právnym názorom

odvolacieho súdu v tomto konaní. Podľa žalobcu je naplnený aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1
písm. f/ CSP, pretože v prejednávanej veci vo svojom medzitýmnom rozsudku sa súd prvej inštancie
obmedzílennaopísaniejednotlivýchdôkazovaopispísomnýchpodanísporovýchstránneuviedol,ktoré
skutkové zistenia považoval za nesporné, ktoré boli potvrdené alebo vyvrátené a absentuje akákoľvek
úvaha súdu o tom, ktorý z dôkazov považoval za hodnoverný ktorý nie, ako dôkazy vyhodnotil, pričom

odôvodnenie rozsudku v tejto časti musí spĺňať potrebu logickej postupnosti. Z rozsudku nie je tiež
zrejmé, čo sa rekonštruovalo na rodinnom dome žalovanej, kedy v akom rozsahu, či to boli jednotlivé
súčastidomu,jehopríslušenstvoapodobne.Nedôslednýmodôvodnenímrozsudkujenaplnenýodvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP s tým, že bolo porušené právo žalobcu na spravodlivý
proces, a to tým, že súd prvej inštancie sa nevyporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami a

tiež nerešpektoval právo na riadne odôvodnenie svojho rozhodnutia. Nevyhodnotil dôkaznú situáciu,
neuviedol právne posúdenie veci vo vzťahu k hmotnoprávnemu vzťahu medzi sporovými stranami,
neriadil sa rozhodovacou praxou a nielenže odignoroval začiatok premlčania, ale ho koncipoval tak ako
ho koncipoval odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení, ale v odôvodnení správnosti námietky
premlčania si doslova povyberal časti odôvodnení rozhodnutí, ktoré s danou vecou nesúvisia, ale ani

neprestavujú ustálenú rozhodovaciu prax z najvyšších súdnych autorít. Rozsudok teda hodnotí žalobca
ako arbitrárny, prekvapivý a nespĺňajúci zákonné náležitosti. S poukazom na uvedené navrhol žalobca,
aby odvolací súd zmenil medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie a rozhodol o tom, že nárok žalobcu
na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanej je daný.

12.K odvolaniu pripojil žalobca nález Ústavného súdu SR I.ÚS/548/2015-29 zo dňa 17.2.2016,
uznesenie NS ČR sp. zn. 22Cdo/64/2008 zo dňa 27.4.2009, rozsudok Krajského súdu v Košiciach
3Co/925/2014 zo dňa 28.12.2016 ako aj judikatúru MS SR číslo judikátu 26/1975.

13.Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

14.Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie ako podané včas oprávnenou osobou
bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP preskúmal rozsudok aj konanie, ktoré
mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a 380 ods. 1,2 CSP a z hľadísk uplatnených
odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že medzitýmny rozsudok s výrokom, že základ nároku nie je

daný, nemal byť vôbec vydaný.

15.Podľa § 214 ods. 1 ak je to účelné, súd môže rozhodnúť najskôr len o základe alebo dôvode
uplatneného procesného nároku medzitýmnym rozsudkom. Podľa ods. 2 súd môže na návrh stranymedzitýmnym rozsudkom rozhodnúť, či tu je alebo nie je právo, od ktorého celkom alebo sčasti závisí
rozhodnutie vo veci samej a podľa ods. 3 do právoplatnosti medzitýmneho rozsudku súd nekoná o
žalobou uplatnenom procesnom nároku.

16.Výnimkou zásady civilného procesu, že rozsudkom sa má rozhodnúť o celej prejednávanej veci je
čiastočnýrozsudokamedzitýmnyrozsudok.Predpokladomvydaniamedzitýmnehorozsudkujeúčelnosť
a tá bude naplnená vtedy, keď by si určenie výšky nároku vyžadovalo podrobné a časovo náročné
dokazovanie, pričom sa javí byť účelné v prvom rade ustálenie otázky opodstatnenosti uplatneného

nároku. Ak súd dospeje k záveru, že základ nároku alebo dôvod žaloby je opodstatnený, t.j. že je tu
právo, od ktorého celkom alebo sčasti závisí rozhodnutie vo veci samej, vydá medzitýmny rozsudok, v
ktorom výroku konštatuje, že uplatnený základ alebo dôvod žaloby je opodstatnený a zároveň uvedie,
že o výške nároku rozhodne v konečnom rozsudku. Záporný medzitýmny rozsudok nie je možné vydať,
keďže pokiaľ súd dospeje k záveru, že základ nároku nie je opodstatnený, zamietne celú žalobu a takýto
rozsudok je už rozsudkom konečným (komentár k Civilného sporovému poriadku WK).

17.VCivilnomsporovomporiadkusúnormovanédvasamostatnéaodlišnétypymedzitýmnehorozsudku
a/ medzitýmny rozsudok o základe alebo dôvode žalobou uplatneného procesného nároku a b/
medzitýmny rozsudok o prejudiciálne pôsobiacom práve. Právna teória uvádza, že základ uplatneného
nároku je definovaný tak, že sa odvíja od delenia predmetu konania, ktoré spočíva v tom, že základ

predmetu konania bol v Občianskom súdnom poriadku ešte z roku 1950 postavený do protikladu oproti
výške konania. Základom predmetu konania teda budú všetky okolnosti determinujúce výšku predmetu
konania, teda všetky tie skutkové a právne otázky, od ktorých posúdenia výška uplatneného nároku
závisí. Dôvod uplatneného procesného nároku naopak predstavuje právny dôvod vzniku subjektívneho
materiálneho práva, o ochranu ktorého žalobca žiada. V zmysle novej konštrukcie medzitýmneho

rozsudku v Civilnom sporovom poriadku podľa ods. 2 § 214 to však nebude tzv. prejudiciálne pôsobiace
právo, keďže tieto prípady disponujú osobitným procesným režimom. Tento druh medzitýmneho
rozsudku prípadne jeho vydanie zo strany súdu podlieha len kritériu účelnosti a princípu procesnej
ekonómie a možno ho vydať aj bez návrhu sporovej strany.

18.Medzitýmnyrozsudok,ktorýjemožnovydaťibananávrhsporovejstrany(§214ods.2CSP)kritériom
účelnosti zákon výslovne nenormuje, je však obsiahnuté implicitne v zmysle a účele tejto právnej úpravy.
V tomto prípade ide o situácie, keď je uplatnená žaloba na plnenie a v rámci tohto konania vyvstane
otázka,čiexistujeprávo,odktoréhosporovástranaodvodzujepovinnosťsplneniavočižalovanému.Toto
určenie teda pôsobí prejudiciálne vo vzťahu k pôvodne uplatnenému procesnému nároku a to splneniu

povinností. Svojou povahou je návrh na vydanie medzitýmneho rozsudku už v prebiehajúcom konaní
určovacou žalobou so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami. V tomto prípade súd o návrhu sporovej
strany rozhodne tak, že vydá medzitýmny rozsudok alebo návrh na vydanie medzitýmneho rozsudku
zamietne.

19.V posudzovanom konaní súd prvej inštancie vydal medzitýmny rozsudok sám bez návrhu procesnej
strany, v odôvodnení konštatoval celé ust. § 214 CSP a nešpecifikoval, na základe ktorého odseku (či
ods. 1 alebo ods. 2) tohto ustanovenia medzitýmny rozsudok vydal. Z odôvodnenia sa dá vyvodiť, že
medzitýmny rozsudok vydal podľa ust. § 214 ods. 1 CSP, teda že považoval za účelné rozhodnúť najskôr
len o základe alebo dôvode uplatneného procesného nároku medzitýmnym rozsudkom.

20.Po zvážení všetkých okolností prípadu odvolací súd konštatuje, že pokiaľ súd prvej inštancie
vydal záporný medzitýmny rozsudok v zmysle ust. § 214 ods. 1 CSP, pochybil, pretože rozhodol v
rozpore s právnou teóriou, zaužívanou súdnou praxou, v rozpore s judikatúrou Najvyššieho súdu SR.
Odvolací súd pritom poukazuje na závery uvedené v uznesení Najvyššieho súdu SR z 28.1.2014 sp.

zn. 4Cdo/188/2013,ďalej uznesenie NS SR z 29.4.2011 sp. zn. 5Obdo/5/2011, uznesenie Najvyššieho
súdu SR z 25.2.2015 4Cdo/358/2013, ale aj uznesenie Krajského súdu v Trnave z 18.12.2013
sp. zn. 11Co/229/2013. Z tejto judikatúry jednoznačne vyplýva, že výrok medzitýmneho rozsudku
musí byť vyslovený tak, že nárok je opodstatnený alebo daný a je možné rozhodnúť iba kladným
medzitýmnym rozsudkom. Ak prichádza do úvahy záporný medzitýmny rozsudok je potrebné žalobu

zamietnuť. Výrok medzitýmneho rozsudku, že základ nároku nie je daný, nemôže splniť účel sledovaný
úpravou medzitýmneho rozsudku (uznesenie NS ČR z 11.11.2010 sp. zn. 25Cdo/2837/2008). V zmysle
uzneseniaNSSRz11.12.2017sp.zn.4Cdo/194/2017vmedzitýmnomrozsudkumusíbyťposúdenýcelý
právny základ veci. Aby medzitýmny rozsudok bol preskúmateľný a mohol byť dostatočným podkladompre uskutočnenie prieskumu v opravnom konaní z hľadiska posúdenia jeho vecnej správnosti, súd sa
v ňom musí vysporiadať so všetkými skutkovými a právnymi otázkami týkajúcimi sa základu, o ktorom
medzitýmnym rozsudkom rozhoduje a musí byť z neho zrejmé, o akom základe prejednávanej veci

rozhodol, na základe akých skutočností a dôkazov a ako vec právne posúdil. Otázky, ktoré sa týkajú
základu nároku totiž možno riešiť len v medzitýmnom rozsudku a ak sa tak nestane je vylúčené, aby
na ne potom súd prihliadol v ďalšom konaní pri rozhodovaní o výške nároku. Po vydaní medzitýmneho
rozsudku sa súd môže v ďalšom zaoberať už len výškou uplatneného nároku.

21.Z vyššie uvedeného vyplýva, že pokiaľ súd prvej inštancie rozhodol medzitýmnym rozsudkom v
zmysle ust. § 214 ods. 1 CSP a výrok tohto medzitýmneho rozsudku je záporný, jeho rozhodnutie je
neakceptovateľné a je potrebné ho zrušiť.

22.Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je možné ani vzhľadom na právom
odvolateľom vyčítané nedôsledné jeho odôvodnenie uvedený rozsudok zmeniť. Odvolaciemu súdu je

známe ust. § 390 CSP o povinnosti odvolacieho súdu rozhodnúť vo veci, ak už bolo raz rozhodnutie
súdu prvej inštancie odvolacím súdom zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
V tomto prípade však táto povinnosť odvolacieho súdu neexistuje. V poradí prvým rozsudkom totiž
súd prvej inštancie rozhodol vo veci samej, tento rozsudok bol odvolacím súdom zrušený v celom
rozsahu a vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vzápätí bez návrhu súd prvej inštancie

rozhodol medzitýmnym záporným rozsudkom, ktorý v zmysle zákonnej úpravy a zaužívanej judikatúry
nemožno vydať. Odvolaciemu súdu preto neostalo nič iné len v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. a/, b/, c/
toto rozhodnutie zrušiť bez výroku o vrátení veci na ďalšie konanie, pretože po zrušení medzitýmneho
rozsudku súd prvej inštancie bude vo veci ďalej konať. Tu je potrebné uviesť, že ak súd dospeje k
záveru, že nárok žalobcu je premlčaný, je povinný rozhodnúť konečným zamietavým rozsudkom a nie

rozsudkom mezditýmnym záporným.

23.Odvolací súd teda neposudzoval dôvodnosť námietky premlčania ani jej rozsah, keďže záporný
medzitýmny rozsudok zrušil, t.j. po jeho zrušení súd prvej inštancie musí pokračovať v konaní vo veci
samej. Medzitýmny rozsudok prichádza do úvahy vydať len s kladným výrokom a vtedy, ak sa súd

vysporiada so všetkými skutkovými a právnymi otázkami týkajúcimi sa základu nároku. V prípade, ak
dospeje k záveru, že základ nároku nie je daný, prichádza do úvahy konečný zamietavý rozsudok.

24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).