Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 28, 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/70/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1118208350
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Patricia Skotnická

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1118208350.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patricie Skotnickej a sudcov

JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobcu: Q. W.I., P.. S. XX, O.,
zastúpeného euroadvokátom JUDr. Lubomírom Műllerom, Symfonická 9, Praha 5, Česká republika,
v Slovenskej republike Nábrežie sv. Metoda 14, Prievidza, proti žalovanej: Slovenská republika, v
mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Račianska 71, Bratislava, o náhradu
nemajetkovejujmy,naodvolaniežalobcuprotirozsudkuOkresnéhosúduBratislavaIzodňa21.10.2020,
č.k. 14C/13/2018-126, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanej n e p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a nepriznal žalovanej nárok na náhradu
trov konania.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 11.133
eur (správne má byť 11.333 eur - pozn. odvolacieho súdu) s prísl. titulom náhrady nemajetkovej
ujmy, dôvodiac, že rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava zo dňa 17.04.1996, sp. zn.

1T/97/96, v znení rozsudku Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne zo dňa 23.05.1996, sp. zn. 3To/36/97,
(správne má byť sp. zn. 4To/91/96- pozn. odvolacieho súdu) bol uznaný vinným z trestného činu
nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona a bol odsúdený na
trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov nepodmienečne v I. nápravno-výchovnej skupine. Žalobca
bol odsúdený z dôvodu, že pre svoje svedomie a náboženské vyznanie odoprel vykonať vojenskú
službu. Vzhľadom na to, že Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 09.03.2016, sp. zn. 9Nt/2/2015,
vyslovil účasť žalobcu na súdnej rehabilitácii podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej

rehabilitácii (ďalej len „zákon č. 119/1990 Zb.“) per analogiam, požiadal dňa 31.05.2016 ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) o odškodnenie nemajetkovej
ujmy. Ministerstvo spravodlivosti listom zo dňa 23.11.2016 jeho žiadosť zamietlo pre absenciu právneho
titulu pre priznanie odškodnenia podľa zákona č. 119/1990 Zb., nakoľko bol väznený v období po
01.01.1990. Žalobca s uvedeným nesúhlasil majúc za to, že pokiaľ bol rehabilitovaný per analogiam
podľa zákona č. 119/1990 Zb. za trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods.
1 Trestného zákona a tento je vyslovene uvedený v § 4 písm. e) citovaného zákona, má analogicky

nárok na odškodnenie podľa rovnakého zákona za nezákonné väznenie v období od 12.06.1996
do 15.05.1997, čo preukazoval potvrdením o prepustení z výkonu trestu; zároveň sa odvolával na
rozhodnutie Veľkého senátu Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) zo dňa 07.07.2011,
vo veci Bayatyan proti Arménsku.3. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie a zistil, že žalobca bol rozsudkom Vojenského
obvodového súdu Bratislava zo dňa 17.04.1996, sp. zn. 1T/97/96, uznaný vinným zo spáchania

trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona, pretože
po tom, čo opakovane odoprel prevziať povolávací rozkaz OVS Trnava č. XXXXXX, podľa ktorého mal
dňa 04.10.1994 nastúpiť na základnú vojenskú službu k Vojenskému útvaru 8700 Michalovce, mu bol
povolávací rozkaz vyhlásený ústne, pričom vojenskú službu nenastúpil, a to ani do 24 hodín po lehote
určenej v povolávacom rozkaze, pretože mu v tom bránilo jeho náboženské presvedčenie, a teda v

úmysle vyhnúť sa trvalo vojenskej činnej službe nenastúpil službu v ozbrojených silách do 24 hodín po
uplynutí lehoty určenej v povolávacom rozkaze. Za to bol žalobca odsúdený k trestu odňatia slobody
v trvaní 18 mesiacov nepodmienečne a na výkon trestu zaradený do I. nápravno-výchovnej skupiny;
odvolanie žalobcu Vyšší vojenský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 23.05.1996, sp. zn. 4To/91/96,
zamietol. Uznesením Vojenského obvodového súdu zo dňa 15.05.1997, sp. zn. 2Pp-33/97, bol žalobca
podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody s určením skúšobnej doby na 12 mesiacov;

žalobca tak bol vo výkone trestu odňatia slobody v období od 12.06.1996 do 15.05.1997, t.j. 11 mesiacov
a 4 dni. Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 09.03.2016, sp. zn. 9Nt/2/2015, vyslovil, že žalobca
bol účastný súdnej rehabilitácie podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. per analogiam, a to vo vzťahu
k rozsudku Vojenského obvodového súdu Bratislava zo dňa 17.04.1996, sp. zn. 1T/97/96, v znení
uznesenia Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne zo dňa 23.05.1996, sp. zn. 4To/91/96; predmetné

uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 09.03.2016.

4. Žalobca na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo dňa 09.03.2016, sp. zn. 9Nt/2/2015,
požiadal ministerstvo spravodlivosti žiadosťou zo dňa 31.05.2016 o odškodnenie formou priznania
náhrady nemajetkovej ujmy v sume 11.333 eur analogicky v zmysle zákona č. 119/1990 Zb. Ministerstvo

spravodlivosti jeho žiadosti nevyhovelo a v odpovedi zo dňa 23.11.2016 konštatovalo absenciu právneho
titulu pre priznanie odškodnenia podľa uvedenej právnej úpravy, vzhľadom na odsúdenie žalobcu v
období po 01.01.1990.

5. Po vykonaní dokazovania, za súčasnej aplikácie § 1 ods. 1, ods. 2, § 23 ods. 1, ods. 2, § 24

ods. 1, ods. 2, § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb., § 1 ods. 1 a § 2 ods. 1 písm. a) zákona č.
18/1992 Zb. o civilnej službe (ďalej len „zákon č. 18/1992 Zb.“), konajúci súd ustálil, že pokiaľ žalobca
žiadal o priznanie odškodnenia odvolávajúc sa na uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa
09.03.2016, sp. zn. 9Nt/2/2015, ktorým tento vyslovil jeho účasť na súdnej rehabilitácii analogicky
podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb., treba je nárok posudzovať v intenciách citovaného zákona.

Vychádzajúc zo znenia § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb., podľa ktorého sa odškodnenie poskytuje
osobám nezákonne zbaveným osobnej slobody v súvislosti s trestnými činmi uvedenými v § 2 a § 4
v období od 25.02.1948 do 01.01.1990, žalobcovi, ktorý spáchal trestný čin po 01.01.1990, nevznikol
nárok na priznanie odškodnenia. Súd prvej inštancie poukázal na to, že slovenský právny poriadok
v čase odsúdenia žalobcu umožňoval odopretie výkonu vojenskej služby z dôvodov svedomia alebo

náboženského presvedčenia, ktorú možnosť však žalobca i podľa odsudzujúceho rozsudku Vojenského
obvodového súdu Bratislava zo dňa 17.04.1996, sp. zn. 1T/97/96, v spojení s uznesením Vyššieho
vojenského súdu v Trenčíne zo dňa 23.05.1996, sp. zn. 4To/91/96, nevyužil, a preto nemohlo dôjsť k
porušeniu jeho práv garantovaných článkom 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „Dohovor“); z uvedeného dôvodu konajúci súd neprihliadal ani na rozsudok ESĽP zo dňa

07.07.2011, vo veci Bayatyan proti Arménsku, keďže tento reflektoval na situáciu, kedy právny poriadok
možnosť odopretia základnej vojenskej služby z dôvodu svedomia alebo náboženského presvedčenia
nepripúšťal. Konajúci súd neprihliadal ani na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa
13.03.2014, sp. zn. IV. ÚS 161/2014, vo veci Imricha Vajdu, zdôrazňujúc, že sťažovateľ bol v predmetnej
veci uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia brannej moci podľa § 265 ods. 1 Trestného zákona

rozsudkom zo dňa 22.12.1959, t.j. v období, ktorý zodpovedá účelu zákona č. 119/1990 Zb. I keď podľa
článku 25 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) nemožno nikoho nútiť, aby vykonával
vojenskú službu, ak je to v rozpore s jeho svedomím alebo náboženským vyznaním, pričom podrobnosti
má ustanoviť zákon, týmto zákonom bol zákon č. 18/1992 Zb., podľa ktorého mohol žalobca, odvedený
dňa 06.05.1994, odmietnuť základnú vojenskú službu z dôvodov svojho svedomia alebo náboženského

vyznania najneskoršie do 30 dní od ukončenia odvodného konania; tieto skutočnosti napokon vyplývali i
z rozsudku Okresného súdu Bratislava I vo veci sp. zn. 9C/13/2018, ktoré boli sporovým stranám známe.6. Konajúci súd nepriznal žalobcovi uplatnený nárok ani v zmysle ustanovení zákona č. 58/1969 Zb.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným
postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“), pretože vo vzťahu k nemu bol zákon č. 119/1990 Zb.

zákonom špeciálnym, a preto i v zmysle všeobecnej zásady lex specialis derogat generali, musel
aplikovať špeciálnu právnu úpravu pred právnou úpravou všeobecnou; pre osoby, ktoré podľa zákona
č. 119/1990 Zb. sú osobami oprávnenými žiadať odškodnenie, platí pri uplatňovaní a uspokojovaní
majetkových nárokov vo vzťahu medzi nimi a štátom zvláštna právna úprava, bez ohľadu na to, ktorý
predpis je pre nich priaznivejší.

7. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností súd prvej inštancie žalobu žalobcu ako nedôvodnú
zamietol.

8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015
Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal,

nakoľko jej žiadne trovy v konaní nevznikli.

9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca majúc za
to, že konajúci súd mal vychádzať z toho, že po právoplatnom odsúdení bol i právoplatne rehabilitovaný,
a preto sa nemal zaoberať tým, či mohol alebo mal konať v zmysle zákona č. 18/1992 Zb. V súvislosti

s týmto zákonom pritom Ústavný súd ČSFR vydal nález zo dňa 10.12.1992, sp. zn. Pl. ÚS 78/92,
na základe ktorého mal následne parlament prijať novelu tohto zákona, čo sa však v podmienkach
Slovenskejrepubliky,narozdielodČeskejrepubliky,nestalo.Zároveňžalobcapoukázalinaneústavnosť
ustanovenia § 2 ods. 2 zákona č. 18/1992 Zb., ktorú vyslovil Ústavný súd Českej republiky nálezom zo
dňa 02.06.1999, sp. zn. Pl. ÚS 18/98. I keď konajúci súd odmietol vziať zreteľ i na rozhodnutia ESĽP a

uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. IV. ÚS 161/2014, práve tieto mali podľa
neho preukazovať neprijateľnosť obmedzenia práva na odopretie vojenskej služby.

10. Konajúci súd svojim výkladom v odôvodnení napadnutého rozsudku poprel jeho rehabilitáciu a nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý mu prináleží v zmysle článku 5, ods. 5 Dohovoru, ktorý sa stal

pre Slovenskú republiku záväzný od 18.03.1992, teda pred jeho uväznením. Rovnaký nárok mu pritom
vyplývalizčlánku9ods.5ačlánku14ods.6Medzinárodnéhopaktuoobčianskychapolitickýchprávach
(ďalej len „Medzinárodný pakt“). Žiaden odškodňovací predpis pritom nemožno vykladať tak, aby mu
popieral nárok na morálnu a citovú ujmu, keďže taký nárok zakotvuje článok 36 ods. 3 Listiny základných
práv a slobôd, ako i článok 46 ods. 3 Ústavy. Žalobca bol pritom toho názoru, že vznik nemajetkovej

ujmy preukázal, a to s ohľadom na jeho odsúdenie, nezákonnosť tohto odsúdenia, ako i dĺžku väznenia.
Na uvedenom základe navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a jeho žalobe vyhovel.

11. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

12. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§
383 C.s.p.) dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil správne skutkový stav veci, aplikoval na vec
správnu právnu normu, a túto i správne vyložil. Na uvedenom základe vyhodnotil odvolací súd odvolanie

žalobcu za nedôvodné. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 28.06.2022 (§ 378 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.).

13. Odvolací súd považuje za potrebné v prvom rade zdôrazniť, že pri viazanosti uplatnenými dôvodmi
odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), sa v rámci odvolacieho prieskumu zaoberal iba tými odvolacími dôvodmi

a ich obsahovým vymedzením, ktoré žalobca výslovne uviedol a skutkovo vymedzil v odvolaní; pri
viazanosti dôvodmi odvolania pritom neprichádza do úvahy vyhľadávanie konkrétnych skutočností v
napadnutom rozhodnutí súdu prvej inštancie a jeho postupe, ktoré by bolo možné prípadne podradiť pod
niektorý zo zákonných dôvodov odvolania, pretože je neprípustné, aby odvolací súd sám vyhľadával
konkrétne vady rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie v neprospech strany, ktorá odvolanie

nepodala a v prospech ktorej napadnuté rozhodnutie vyznelo. Z uvedeného potom vyplýva požiadavka
aj na kvalitatívne vymedzenie odvolacieho dôvodu z hľadiska skutkovej a právnej argumentácie,
nachádzajúca svoj základ v tom, že strana sporu je zodpovedná za to, že bude účinne uplatňovať svoje
procesné práva aj v odvolacom konaní.14. Vychádzajúc z obsahu žaloby, ako i zo žiadosti žalobcu o priznanie odškodnenia a zadosťučinenia zo
dňa 31.05.2016, adresovanej ministerstvu spravodlivosti, je zrejmé, že žalobca si uplatnil žalobný nárok

primárne v zmysle zákona č. 119/1990 Zb.; konajúci súd preto postupoval správne, pokiaľ tento nárok
posudzoval v intenciách ustanovení citovaného zákona. Odškodnenie per analogiam podľa § 33 ods. 2
zákona č. 119/1990 Zb. je pritom možné len v prípadoch odškodnenia takých osôb, ktoré boli nezákonne
zbavené osobnej slobody alebo majetku v súvislosti s trestnými činmi uvedenými v § 2 a § 4 tohto zákona
v období od 25.02.1948 do 01.01.1990; žalobca však bol pozbavený osobnej slobody, t.j. vykonal trest

odňatia slobody v období od 12.06.1996 do 15.05.1997, a teda nepochybne nie v rozhodnom časovo
ohraničenom období. Preto uvedený zákon nemožno analogicky aplikovať na priznanie odškodnenia
žalobcu; tento záver, ku ktorému dospel v napadnutom rozsudku súd prvej inštancie, napokon žalobca
v odvolaní ani nenamietal.

15. Žalobca v odvolaní konajúcemu súdu vytýkal, že sa nezaoberal posúdením jeho nároku v zmysle

článku 5 ods. 5 Dohovoru, ako i článku 9 ods. 5 a článku 14 ods. 6 Medzinárodného paktu. Tu treba dať
žalobcovi za pravdu, že napriek tomu, že sa v písomnom podaní zo dňa 12.03.2019 (č.l. 56), ako i zo dňa
12.10.2020 (č.l. 111) dovolával aplikácie označených článkov Dohovoru, ako aj Medzinárodného paktu,
konajúci súd posudzoval jeho žalobu len v intenciách zákona č. 119/1990 Zb., resp. i zákona č. 58/1969
Zb., bez toho, aby sa vysporiadal i s dôvodnosťou jeho argumentácie ohľadne aplikácie označených

článkov Dohovoru, resp. Medzinárodného paktu na prejednávanú vec; avšak ani uvedené pochybenie
konajúceho súdu, ktoré v zmysle § 387 ods. 3 C.s.p. môže napraviť odvolací súd, v konečnom dôsledku
nemalo vplyv na správnosť ním prijatých záverov o neoprávnenosti žaloby žalobcu.

16. Odvolací súd vo vzťahu k uvedenému udáva, že uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa

09.03.2016, sp. zn. 9Nt/2/2015, ktorým rozhodol podľa § 33 ods. 2 per analogiam zákona č. 119/1990
Zb. o účasti žalobcu na súdnej rehabilitácii vo vzťahu k rozsudku bývalého Vojenského obvodového
súdu Bratislava zo dňa 17.04.1996, sp. zn. 1T/97/96, v znení uznesenia Vyššieho vojenského súdu
v Trenčíne zo dňa 23.05.1996, sp. zn. 4To/91/96, nebolo výsledkom takého postupu podľa zákona č.
119/1990 Zb., ktorý by mohol byť podkladom pre aplikáciu tak článku 5 ods. 5 Dohovoru, ako i článku

9 ods. 5, Medzinárodného paktu, t.j. pre konštatovanie nezákonného pozbavenia osobnej slobody,
nezákonného zatknutia alebo väzby, a nemožno ho považovať ani za dôkaz v intenciách článku 14
ods. 6 Medzinárodného paktu. Ako uviedol i Krajský súd v Bratislave v obdobnej veci žalobcu, a to v
rozhodnutí zo dňa 03.04.2019, sp. zn. 7Co/70/2019, závery uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo
dňa 09.03.2016, sp. zn. 9Nt/2/2015, ktorým napokon v zmysle § 193 C.s.p. nie je viazaný, neobstoja.

Odvolací súd k uvedenému udáva, že pokiaľ by žalobca bol odsúdený za spáchanie trestného činu
v zmysle § 269 ods. 1 Trestného zákona v rozhodnom období, t.j. od 25.02.1948 do 01.01.1990, tak
ako predpokladá ustanovenie § 4 zákona č. 119/1990 Zb., a toto rozhodnutie by bolo vadné, súd
by v rámci prieskumného konania musel pristúpiť k zrušeniu tohto chybného rozhodnutia, a to buď
úplne alebo sčasti v zmysle § 14 ods. 1, resp. ods. 3 citovaného zákona; žalobca také okolnosti,

resp. existenciu takého rozhodnutia vydaného súdom v prieskumnom konaní, netvrdil a napokon ani
nepreukázal. Naviac, Okresný súd Bratislava I v uznesení zo dňa 09.03.2016, sp. zn. 9Nt/2/2015, ani
bližšie nevymedzil, v ktorej dobe a akým spôsobom bol žalobca pozbavený osobnej slobody alebo
majetku. Na uvedenom základe preto podľa mienky odvolacieho súdu žalobcovi neprináleží nárok na
odškodnenie podľa článku 5 ods. 5 Dohovoru alebo článku 9 ods. 5 a článku 14 ods. 6 Medzinárodného

paktu.

17. Žalobca nedôvodne vytýkal konajúcemu súdu i to, že pri posúdení jeho nároku odkazoval na
ustanovenia zákona č. 18/1992 Zb. V názorovej zhode s konajúcim súdom odvolací súd udáva, že pokiaľ
sa žalobca, v čase, kedy bol odsúdený za trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách, rozhodol

nevyužiť zákonom stanovenú možnosť odoprieť jej výkon a nastúpiť na civilnú službu podľa ustanovení
zákona č. 18/1992 Zb., nemôže sa s úspechom domáhať priznania odškodnenia. V tomto smere pritom
žalobca neoprávnene poukazoval na nález Ústavného súdu ČSFR zo dňa 10.12.1992, sp. zn. Pl. ÚS
78/92, keďže tento konštatoval nesúlad ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 18/1992 Zb. s článkom
1 a článkom 15 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, avšak len v rozsahu, v ktorom sa vzťahoval

aj na odvody uskutočnené pred účinnosťou tohto zákona. Z jeho obsahu vyplýva, že zákon č. 18/1992
Zb., zakotvujúci možnosť odopretia výkonu vojenskej služby i z dôvodu svedomia alebo náboženského
vyznania, a to v lehote najneskôr do 30 dní od ukončenia odvodného konania (§ 2 ods. 1 písm. a)
citovaného zákona), nadobudol účinnosť dňom vyhlásenia, t.j. dňa 16.01.1992, pričom jeho prechodnéustanovenia neupravovali postup v prípadoch, v ktorých sa odvodné konanie skončilo pred účinnosťou
tohto zákona, ale odvedenec do toho dňa neurobil vyhlásenie o odopretí výkonu vojenskej služby z
dôvodov svojho svedomia alebo náboženského vyznania. Keďže všetky ostatné ustanovenia zákona

č. 18/1992 Zb. vstúpili do účinnosti dňom 16.01.1992, od tohto dňa platilo pre všetkých odvedencov
bez rozdielu, že vyhlásenie bolo treba urobiť najneskôr do 30 dní od ukončenia odvodného konania, s
tým, že na vyhlásenia po tejto lehote sa neprihliadalo (§ 2 ods. 2 citovaného zákona). Všetci tí občania,
odvedení skôr ako 30 dní pred dňom 16.01.1992, tak týmto dňom stratili možnosť urobiť vyhlásenie o
nenastúpení, resp. o odopretí výkonu vojenskej služby, a tak ich zákon so spätnou účinnosťou pozbavil

ústavného práva nevykonávať vojenskú službu z dôvodu svedomia alebo náboženského vyznania, čo
považoval Ústavný súd ČSFR za v právnom štáte neprijateľné. Je zrejmé, že odvod žalobcu nastal dňa
06.05.1994, t.j. po účinnosti zákona č. 18/1992 Zb., ktorý umožňoval žalobcovi odoprieť výkon vojenskej
služby z dôvodu svedomia alebo náboženského vyznania; na jeho prípad preto nedopadali závery
nálezu Ústavného súdu ČSFR zo dňa 10.12.1992, sp. zn. Pl. ÚS 78/92, a napokon ani nálezu Ústavného
súdu Českej republiky zo dňa 02.06.1999, sp. zn. Pl. ÚS 18/98, ktorý nie je pre súdy Slovenskej republiky

nijako záväzný.

18. Podľa mienky odvolacieho súdu nebol na mieste ani poukaz žalobcu na rozsudok ESĽP zo
dňa 07.07.2011., vo veci Bayatyan proti Arménsku, keďže tento riešil skutkovo odlišný prípad, kedy
vtedajší arménsky právny poriadok neumožňoval odopretie výkonu vojenskej služby z dôvodu svedomia

alebo náboženského presvedčenia; slovenský právny poriadok pritom v čase odsúdenia žalobcu takú
možnosť upravoval. Rovnako odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť poukazu žalobcu na uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. IV. ÚS 161/2014, v ktorom išlo o odsúdenie síce
za trestný čin nenastúpenia služby v brannej moci, avšak rozsudkom Vojenského obvodového súdu
Bratislava zo dňa 22.12.1959, a teda o odsudzujúce rozhodnutie súdu vydané v období, na ktoré sa

vzťahovalo odškodnenie podľa zákona č. 119/1990 Zb., podľa ktorého mal sťažovateľ postupovať.

19. Vychádzajúc z vyššie uvedeného možno uzavrieť, že žalobca v odvolaní neuviedol také rozhodujúce
tvrdenia, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, a preto
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. ako vo výroku

vecne správny potvrdil.

20. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p.
v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej, ktorá mala v odvolacom
konaní úspech, nepriznal nárok na ich náhradu proti žalobcovi, ktorý úspech nemal, keďže žalovanej v

odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.)

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).