Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, March 24, 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 47Sa/20/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2020200303
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Monika Hrašnová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2020200303.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave sudkyňou Mgr. Monikou Kadlicovou v právnej veci žalobkyne: A. A., nar.

XX.XX.XXXX, bytom B. XXXX/XX, XXX XX C., právne zastúpenej advokátom Mgr. Milanom Trylčom,
PhD., so sídlom J. Kráľa 738/12, 905 01 Senica, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, Ul. 29. augusta
č. 8 - 10, 813 63 Bratislava 1, o žalobe v sociálnych veciach o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
generálneho riaditeľa žalovanej č. 64649-4/2020-BA zo dňa 12.10.2020, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a .

Žalovanej právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia

Na základe žiadosti žalobkyne o priznanie úrazovej renty v dôsledku choroby z povolania zistenej dňa
28.07.2011 vydala Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodnutie č. 18578-5/2014-BA zo dňa 16.05.2014,
ktorým podľa § 88 a § 89 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o sociálnom poistení, príp. „ZSP“) poškodenej (žalobkyni) priznala nárok na úrazovú

rentu od 01.02.2014 v sume 483,20 Eur mesačne, následne valorizovanú v zmysle príslušných právnych
predpisov, na základe stanovenej miery poklesu pracovnej schopnosti vo výške 50 % s dátumom vzniku
dňa 01.02.2014. Rozhodnutie vo veci priznania nároku na úrazovú rentu po márnom uplynutí lehoty na
podanie odvolania nadobudlo právoplatnosť dňa 26.06.2014.

Dňa 30.06.2016 podala žalobkyňa žiadosť o opätovné posúdenie nároku na úrazovú rentu podľa §
112 ods. 1 písm. a) a písm. d) ZSP, opravenú listom zo dňa 02.11.2016. Na základe tejto žiadosti

posudkový lekár príslušnej pobočky žalovanej v lekárskej správe zo dňa 13.09.2016 potvrdil pôvodne
stanovenú mieru poklesu pracovnej schopnosti žalobkyne v rozsahu 50 % odo dňa 01.02.2014.
V nadväznosti na takto zistený skutkový stav vydalo ústredie žalovanej rozhodnutie č. 13726-13/2016-
BA zo dňa 21.11.2016, ktorým podľa § 112 ods. 1 písm. a) a d) ZSP nepriznalo žalobkyni nárok
na zmenu sumy úrazovej renty. Uvedené rozhodnutie prvého stupňa napadla žalobkyňa odvolaním
z dôvodu jej nesúhlasu s určením dátumu vzniku nároku na úrazovú rentu a s určením miery
poklesu jej schopnosti vykonávať doterajšiu prácu. V odvolacom konaní generálny riaditeľ žalovanej

rozhodnutím č. 26486-3/2017-BA zo dňa 14.02.2017 prvostupňové rozhodnutie č. 13726-13/2016-BA
zo dňa 21.11.2016 potvrdil a odvolanie žalobkyne v celom rozsahu zamietol.
V rámci súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej č. 26486-3/2017-
BA zo dňa 14.02.2017 Krajský súd v Trnave (ďalej aj „správny súd“) rozsudkom sp. zn. 44Sa/12/2017 zodňa 06.09.2018 žalobu žalobkyne zamietol. Tento rozsudok na základe kasačnej sťažnosti žalobkyne
NajvyššísúdSlovenskejrepubliky(ďalejaj„najvyššísúd“,príp.„NSSR“)rozsudkomsp.zn.9Sk/12/2019
zo dňa 30.10.2019 zmenil tak, že rozhodnutie žalovanej č. 26486-3/2017-BA zo dňa 14.02.2017 zrušil

a vec jej vrátil na ďalšie konanie.
V ďalšom administratívnom konaní vychádzala žalovaná z právneho názoru vysloveného najvyšším
súdom v zrušujúcom rozsudku, v zmysle ktorého pre uznanie dátumu vzniku nároku na úrazovú rentu
bolo podstatné uznanie choroby z povolania špecializovaným pracoviskom, ktoré uznalo u žalobkyne
chorobu z povolania s tým, že nárok na výplatu úrazovej renty žalobkyni nepatrí za obdobie, v ktorom jej

boli vyplatené úrazové príplatky jej zamestnávateľom. Zároveň kasačný súd vyslovil nesúhlas s tvrdením
žalovanej, že v danom prípade ide o zásadu res iudicata vo vzťahu k rozhodnutiu o dátume priznania
nároku na úrazovú rentu rozhodnutím zo dňa 16.05.2014 z dôvodu, že žalobkyňa nepredložila žiadne
nové dôkazy na podporu svojich tvrdení. V tejto súvislosti kasačný súd dôvodil, že na konanie žalovanej
sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších
predpisov) a zákon o sociálnom poistení nevylučuje vydanie nového rozhodnutia v prípade, ak sa

dodatočne zistí, že sa dávka priznala od neskoršieho dátumu (§ 112 ods. 1 písm. d/ ZSP), pričom
takéto rozhodnutie nie je viazané na predloženie nových dôkazov zo strany žiadateľa o vydanie nového
rozhodnutia.
Žalovaná v intenciách rozsudku kasačného súdu vydala rozhodnutie č. 19057-22/2019-BA zo dňa
16.12.2019, ktorým zrušil prvostupňové rozhodnutie ústredia žalovanej č. 13726-13/2016-BA zo dňa

21.11.2016 a vec mu vrátil na nové konanie.
V rámci nového administratívneho konania vo veci žiadosti žalobkyne o posúdenie zmeny jej nároku
na úrazovú rentu bol posudkovým lekárom Sociálnej poisťovne, pobočka Senica opätovne posúdený
zdravotný stav žalobkyne na účely nároku na úrazovú rentu. V zmysle lekárskej správy zo dňa
22.04.2020 bol posudkovým lekárom pobočky žalovanej stanovený dátum vzniku nároku poklesu

pracovnej schopnosti žalobkyne na deň 28.07.2011, t. j. na deň zistenia prvých príznakov predmetnej
choroby z povolania. Zároveň bola potvrdená v predchádzajúcom administratívnom konaní stanovená
miera poklesu pracovnej schopnosti žalobkyne, s ohľadom na stupeň jej zdravotného postihnutia,
priebeh ochorenia a popis pracovnej schopnosti v rozsahu 50 %.
V nadväznosti na vyššie uvedený výsledok opätovného posúdenia zdravotného stavu žalobkyne

ústredie žalovanej vydalo rozhodnutie č. 14776-26/2020-BA zo dňa 14.05.2020, ktorým podľa § 88,
§ 89 a § 112 ods. 4 zákona o sociálnom poistení priznalo žalobkyni v dôsledku predmetnej choroby
z povolania nárok na úrazovú rentu odo dňa 28.07.2011 do dňa 31.07.2011 v sume 57,90 Eur a odo
dňa 01.08.2011 v sume 448,70 Eur mesačne, následne valorizovanú v zmysle príslušných právnych
predpisov, na základe lekárskej správy zo dňa 22.04.2020, v ktorej posudková lekárka pobočky Senica

po opätovnom posúdení veci stanovila dátum vzniku poklesu pracovnej schopnosti žalobkyne na deň
28.07.2011, t. j. na deň zistenia prvých príznakov predmetnej choroby z povolania.
Rozhodnutie prvého stupňa č. 14776-26/2020-BA zo dňa 14.05.2020 napadla žalobkyňa odvolaním,
na základe ktorého žalovaná v rámci odvolacieho konania rozhodnutím č. 64649-4/2020-BA zo dňa
12.10.2020 odvolanie žalobkyne v celom rozsahu zamietla a rozhodnutie prvého stupňa potvrdila.

Vo vzťahu k odvolacej námietke napádajúcej nesprávne určenie miery poklesu pracovnej činnosti
žalovaná, okrem poukazu na skutkové závery vyplývajúce z lekárskej správy zo dňa 22.04.2020
a lekárskej správy zo dňa 10.09.2020 vypracovanej posudkovým lekárom ústredia v rámci odvolacieho
konania, argumentovala posúdením tejto otázky kasačným súdom v bode 32 rozsudku NS SR sp.
zn. 9Sk/12/2019 zo dňa 30.10.2019, v zmysle ktorého určenie miery poklesu pracovnej schopnosti

žalobkyne nebolo vyhodnotené ako nesprávne, s konštatovaním, že v predmetnom konaní žalobkyňa
nepredložila dôkaz, ktorým by preukázala zhoršenie svojho zdravotného stavu spôsobeného chorobou
z povolania odôvodňujúceho zvýšenie miery poklesu pracovnej schopnosti.
Rozhodnutie žalovanej bolo žalobkyni doručené dňa 22.10.2020.

Rozsah a dôvody žaloby

Žalobkyňapodalaprotirozhodnutiugenerálnehoriaditeľažalovanejvčassprávnužalobu,ktorounavrhla,
aby správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovanej ako aj rozhodnutie prvého stupňa ústredia

žalovanej a vec vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnila právo na náhradu trov konania, na
prejednanie veci nariadenie pojednávania nežiadala.Namietala nedostatočné zistenie skutočného stavu žalovanou, spočívajúce v nesprávne určenej miere
poklesu pracovnej činnosti a v ignorovaní zákonného postupu zabezpečovania podkladov rozhodných
pre rozhodnutie v zmysle § 195 ods. 2 a § 196 ods. 1 zákona o sociálnom poistení.

Taktiež namietala nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia z dôvodu arbitrárne zvolených úvah,
ktorými sa správny orgán riadil pri rozhodovaní a hodnotení dôkazov, ktorými by bolo možné dospieť ku
preskúmateľnému záveru o skutočnej miere poklesu pracovnej schopnosti poškodenej žalobkyne.
Žalobkyňa argumentovala dôvodnosť správnej žaloby tvrdením, že žalovaná nemôže poukazovať na
dôvodom zrušujúceho rozsudku NS SR bolo len nesprávne stanovenie dátumu vzniku predmetného

nároku na úrazovú rentu, a nie výslovne miera poklesu pracovnej schopnosti. V tejto súvislosti
žalobkyňa dôvodila, že žalovaná je povinná zo zákona presne a úplne zistiť stav veci, a to za použitia
preskúmateľných úvah. Skoršie rozhodnutie žalovanej bolo zrušené ako celok, a nie iba v naznačenej
časti. Rozhodnutie správneho orgánu má byť nielen určité, zrozumiteľné a spravodlivé pre adresáta, ale
sa tak má aj javiť.
S poukazom na znenie § 88 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a argumentáciu žalovanej, že vzala

za rozhodné pre určenie miery poklesu schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca len
tie činnosti, ktoré možno považovať za zdroj vibrácií, žalobkyňa namietala, že za použitia uvedenej
metodiky, založenej na zisťovaní iba rozsahu činností, ktoré chorobu spôsobili, by napríklad dochádzalo
k takým absurdným záverom, že napr. zamestnanec na pozícii stolára , ktorý 15 minút na stolovej píle
pripravuje drevené dosky, z ktorých zvyšok času stĺka nábytok za použitia klincov a kladiva, príde pri

pílení o ruku v zápästí, môže naďalej vyhotovovať nábytok jednou rukou, keďže príčinou poškodenia
zdravia bolo pílenie a nie stĺkanie nábytku, a miera poklesu schopnosti vykonávať doterajšiu prácu
zamestnanca sú 3 %.
V nadväznosti na uvedený príklad zastala žalobkyňa výklad zákonnej dikcie § 88 ods. 1 ZSP, v zmysle
ktorej je potrebné zisťovať mieru poklesu vo vzťahu ku všetkým pracovným činnostiam a ohľadom na

poškodené zdravie zamestnanca, a nie len vo vzťahu k činnosti, ktoré boli príčinou poškodenia zdravia.
V tejto súvislosti dala žalobkyňa do pozornosti záver lekárskej správy pobočky žalovanej zo dňa
21.03.2014, v časti pracovná rekomandácia, podľa ktorej je žalobkyňa spôsobilá vykonávať prácu nielen
bez vibračných nástrojov, ale aj bez nadmerného preťažovania horných končatín.
Preto žalobkyňa namietala, že v naznačenom smere podľa pracovnej rekomandácie absentuje

zisťovanie miery poklesu pracovnej schopnosti vo vzťahu k ostatným činnostiam, ktoré pre svoje
poškodenie následkom choroby z povolania rovnako nie je žalobkyňa schopná ďalej vykonávať.
Žalovanej vytkla, že nezisťovala náročnosť ostatných činností vo vzťahu k zostatkovej funkčnosti
horných končatín žalobkyne napriek tomu, že ako uvádza v napadnutom rozhodnutí, majoritou činností
vykonávaných na pracovnom zaradení výrobný pracovník neboli práce s vibrujúcim náradím. Žalobkyňa

dala do pozornosti, že Klinikou pracovného lekárstva a toxikológie v Bratislave má bodovým hodnotením
na účel sťaženého spoločenského uplatnenia stanovených 800 bodov z možného rozsahu 1000, čím sa
jednoznačne jedná o najťažšiu mieru poškodenia zdravia.
Ďalej žalobkyňa uviedla, že jej vznikla choroba z povolania pri výkone pracovnej činnosti
u zamestnávateľa na pozícii montážny pracovník. V tejto súvislosti žalobkyňa argumentovala,

že ide pracovná pozícia obsahuje najväčšiu mieru úkonov vykonávaných pracovníkom manuálne
v taktovaných pracovných úsekoch.
Podľa názoru žalobkyne, posudkový lekár ani po rozsudku najvyššieho súdu v danej veci nevykonal
posúdenie v zmysle § 195 ods. 2 a § 196 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, naviac, ak posúdenie
vykonával v neprítomnosti žalobkyne, a teda jej nebol daný žiaden priestor na vyjadrenie sa k rozhodným

skutočnostiam. Žalobkyňa mala za to, že uvedený postup je v absolútnom rozpore s účelom
dávkového konania a dokazovania podľa vyššie uvedených zákonných ustanovení upravujúcich proces
dokazovania, ktoré má smerovať k zisteniu presného a úplného skutočného stavu veci podľa § 195 ods.
1 ZSP a ktoré by odôvodňovalo záver o 50 % schopnosti výkonu doterajších činností, nakoľko tieto boli
výlučne manuálneho charakteru v taktovaných slučkách spôsobujúcich zaťaženie horných končatín.

Záverom žalobkyňa namietala, že jej nebol daný žiaden priestor na vyjadrenie sa k doplnenému
dokazovaniu napriek tomu, že je to podľa § 195 ods. 2 a § 196 ods. 1 zákona o sociálnom poistení
právo účastníka konania, ktorého vyjadrenia má žalovaná zabezpečovať k naplneniu cieľa dávkového
konania, ktorým je zistenie skutočného stavu veci a ktorého kooperáciu zákon o sociálnom poistení v
§ 173 ods. 2 priamo vyžaduje.

Vyjadrenia žalovanej a žalobkyneŽalovaná v písomnom vyjadrení navrhla, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Na
prejednanie veci žiadala nariadiť pojednávanie.
Zopakovala priebeh administratívneho konania a nestotožniac sa so žalobnými námietkami zotrvala na

dôvodoch a na zákonnosti napadnutého rozhodnutia.
V súvislosti s námietkou napádajúcou nesprávne vyhodnotenie miery poklesu pracovnej schopnosti
žalobkyne žalovaná zotrvajúc na správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia uviedla, že ani
preradenie na iné miesto, alebo skončenie pracovného pomeru nemá automaticky za následok
stanovenie 100%-nej miery poklesu pracovnej schopnosti. Na podporu svojej argumentácie poukázala

na právne závery vyplývajúce z rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Sa/13/2016 zo dňa
19. januára 2017: „Percentuálnu mieru poklesu pracovnej schopnosti pri jednotlivých poškodeniach
zdravia v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania zákon neurčuje. Pracovné postupy
posudkových lekárov sociálneho poistenia sú v tomto smere upravené metodickými predpismi Sociálnej
poisťovne a je na odbornom zhodnotení konajúceho posudkového lekára, akú konkrétnu mieru poklesu
pracovnej schopnosti určí v rámci zákonom stanoveného rozmedzia 0 % až 100 % ... Z uvedených zásad

posudzovania poklesu pracovnej schopnosti na účely úrazovej renty vyplýva, že ak vzhľadom na priame
následky choroby z povolania alebo pracovného úrazu je pôvodné miesto výkonu práce (prevádzka,
priestory, pracovné pomôcky), prípadne druh pracovných činností pre poškodeného nevhodné, nemá
to za následok stanovenie maximálnej miery poklesu pracovnej schopnosti v rozsahu 100%. .... Reálna
miera poklesu pracovnej schopnosti vyjadrená v percentách sa môže primerane znížiť zohľadnením

stupňa poškodenia zdravia, percenta pracovných činností podľa profesiogramu, ktoré poškodený môže
na pôvodnom pracovisku vykonávať, a ostatných posudkovo závažných skutočnosti...“

V nadväznosti na uvedené žalovaná dôvodila, že spôsob určenia percentuálnej miery poklesu pracovnej
schopnosti v dôsledku pracovného úrazu či choroby z povolania neurčuje žiadny zákon, ani iná právna

norma. Posudkoví lekári Sociálnej poisťovne pri posudzovaní zdravotného stavu poškodeného na
účely úrazovej renty vychádzajú z náplne práce (profesiogramu) poškodeného, pričom využívajú všetky
profesionálne skúsenosti z medicínskej aj posudkovej praxe, dávajú do súvislosti vplyv následkov
poškodenia zdravia s pracovným úrazom, resp. chorobou z povolania, na výkon doterajšej činnosti
poškodeného ako zamestnanca a skúmajú aj možnosť jeho ďalšieho uplatnenia sa u zamestnávateľa

a na trhu práce (tzv. pracovná rekomandácia). Vychádzajú pritom aj zo zdravotnej dokumentácie
poškodeného, obsahujúcej predložené odborné nálezy z vyšetrení a hospitalizácii, ako aj (ak to situácia
umožňuje) z objektívneho vyšetrenia zdravotného stavu poškodeného priamo posudkovým lekárom
Sociálnej poisťovne.
K opätovnému vyhodnoteniu miery poklesu pracovnej činnosti žalobkyne posudkovou lekárkou pobočky

Sociálnejpoisťovnežalovanáuviedla,žehocitátovLekárskejsprávezodňa22.apríla2020poposúdení
zdravotného stavu žalobkyne a poklesu miery jej pracovnej schopnosti len stroho konštatovala zotrvanie
na svojom pôvodnom závere miery poklesu pracovnej činnosti v rozsahu 50% pôvodne vykonávaných
pracovných činností, vychádzajúc pritom zo skutočnosti, že najvyšší súd takto určenú mieru poklesu
pracovnej schopnosti v zrušujúcom rozsudku nespochybnil a neboli zistené nové skutočnosti, spôsobilé

spochybniť pôvodne stanovenú mieru poklesu pracovnej schopnosti žalobkyne, uvedené závery
automatickýneznamenajú,žeskutkovýstavnebolzistenýdostatočne/správne.Vtomtoohľadežalovaná
taktiež poukázala na skutočnosť, že rozsah určenia miery poklesu pracovnej schopnosti žalobkyne
nebola v rámci predchádzajúcich právoplatne ukončených konaní relevantne spochybnená, citujúc bod
32. rozsudku NS SR sp. zn. 9Sk/12/2019 zo dňa 30.10.2019: „Určenie miery poklesu pracovných

schopnosti na 50 % znamenalo v danom prípade zohľadnenie pracovných schopností sťažovateľky,
pričom z nich nevyplýva, že by žalobkyňa nebola schopná práce vôbec. Z posudkového hľadiska mohla
vykonávať práce okrem tých, ktoré by boli v expozícii rizika vibrácií. Z popisu pracovných činností, ktoré
sťažovateľkavykonávalapočasdobyzamestnanianevyplýva,žebytietomalivýlučnecharakterkontaktu
s vibrujúcimi zariadeniami. Sťažovateľka v priebehu správneho procesu o jej žiadosti o úrazovú rentu

nevzniesla námietky voči stanoveniu miery pracovnej schopnosti posudkovými lekármi (pozn. v rámci
predchádzajúcich, právoplatne ukončených konaní) a správnosť tohto určenia nebola v ďalšom konaní
žiadnym dôkazným prostriedkom spochybnená. Nepredložila v konaní dôkaz, ktorým by preukázala
zhoršenie svojho zdravotného stavu spôsobeného chorobou z povolania odôvodňujúceho zvýšenie
miery poklesu pracovnej schopnosti. Stanovenej miere poklesu pracovnej schopnosti poškodenej

zodpovedá priznaná dávka úrazovej renty. Z úpravy ust. § 112 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. vyplýva,
že postupom podľa tohto ustanovenia sa nemožno domáhať zrušenia, resp. zmeny rozhodnutia zo dňa
16. mája 2014 pre jeho nepreskúmateľnosť. Namietať nespreskúmateľnosť rozhodnutia bolo možné
prostredníctvom opravného prostriedku podľa § 214 a nasl. cit. zákona.“Žalovaná poznamenala, že najvyšší súd nielen že nespochybnil 50% mieru poklesu pracovnej
schopnosti žalobkyne stanovenú Sociálnou poisťovňou, ale z vyššie uvedeného rozsudku vyplýva,
že kasačný súd nenamietal ani spôsob, akým Sociálna poisťovňa k danému záveru dospela. V tejto

súvislosti žalovaná dôvodila, že podľa § 112 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení je možné
zmeniť sumu úrazovej renty len v prípade, že existujú dôkazy, ktoré preukazujú, že sa úrazová renta
priznalavnižšejsume,akopatrí.Pretožežalobkyňounebolivkonanípredloženéžiadnedôkazy,ktoréby
odôvodňovali zmenu miery poklesu pracovnej schopnosti, v zmysle § 112 zákona o sociálnom poistení
bol postup ústredia žalovanej správny a v súlade so zákonom.

K postupu posudkovej lekárky Sociálnej poisťovne pobočky Senica pri opätovnom posúdení
zdravotného stavu žalobkyne a miery poklesu pracovnej schopnosti žalobkyne žalovaná zopakovala, že
e-mailomzodňa21.07.2020požiadalazamestnávateľažalobkyneovyjadrenie,akúčasťpracovnejdoby
predstavovala práca s vibračným zariadením, pričom ani po tomto doplnení dokazovania neboli zistené
posudkovou lekárkou nové skutočnosti odôvodňujúce zmenu miery poklesu pracovnej schopnosti
žalobkyne. V rámci odvolacieho konania s takto stanovenou mierou poklesu pracovnej schopnosti,

ako aj s dátumom jej vzniku sa stotožnila aj posudková lekárka ústredia žalovanej. Žalovaná dala
do pozornosti, že v tomto prípade sa obe posudkové lekárky Sociálnej poisťovne zhodli na tom, že
činnosti, ktoré žalobkyňa nemôže v dôsledku predmetnej choroby z povolania vykonávať, sú iba tie,
ktoré možno považovať za zdroj vibrácií, a to skrutkovanie AKU uťahovačkou a práca s kladivom
pri silovo najnáročnejších operáciách. Z e-mailu zamestnávateľa zo dňa 29.07.2020 a e-mailu zo

dňa 03.08.2020, tieto činnosti vykonávala žalobkyňa približne 35 minút počas 8-hodinovej pracovnej
zmeny, čo predstavuje 7,29% pracovného času, resp. 7,29% všetkých pracovných úkonov, ktoré
žalobkyňa vykonávala v rámci pracovnej zmeny, pričom uvedené bolo konštatované A. A. D. - pracovnou
lekárkou PZS, ktorá detailne pozná pracovné podmienky a pracovné činnosti vykonávané žalobkyňou
na pracovisku u zamestnávateľa, a teda najlepšie vie, ktoré činnosti možno považovať za rizikové,

resp. zdroj vibrácií. Ostatné činnosti nepovažovali posudkové lekárky Sociálnej poisťovne za rizikové,
a preto konštatovali, že ich žalobkyňa môže aj naďalej vykonávať. V nadväznosti na uvedené žalovaná
argumentovala, že samotné percento pracovných úkonov, ktoré žalobkyňa v dôsledku predmetnej
choroby z povolania nemôže vykonávať, nedosahuje mieru poklesu pracovnej schopnosti žalobkyne
určenú v rozsahu 50%.

Žalovaná dôvodila, že pri posudzovaní miery poklesu pracovnej schopnosti žalobkyne sa okrem
percenta pracovných úkonov, ktoré v dôsledku predmetnej choroby nemôže vykonávať, posudzujú
aj ostatné posudkovo závažné skutočnosti, či stupeň poškodenia zdravia. Žalobkyňa v rámci svojho
pôvodného pracovného zaradenia nevykonávala práce s typickými vibračnými zariadeniami a vzhľadom
na percento pracovných úkonov, ktoré nemôže v dôsledku predmetnej choroby z povolania vykonávať,

je možné považovať 50% pokles pracovnej schopnosti žalobkyne za priaznivé hodnotenie, ktoré
posudkové lekárky Sociálnej poisťovne určili tak, že zohľadnili aj stupeň funkčného postihnutia
organizmu žalobkyne v dôsledku predmetnej choroby z povolania a v prospech žalobkyne aj ďalšie
etiologické faktory, ktoré majú vplyv na pokles pracovnej schopnosti žalobkyne. Ak by miera poklesu
pracovnej schopnosti žalobkyne mala korešpondovať iba s percentom pracovných činností, ktoré

boli dôvodom vzniku predmetnej choroby z povolania, t. j. s percentom pracovných úkonov, ktoré
žalobkyňa nemôže v dôsledku predmetnej choroby z povolania vykonávať, takto určená miera poklesu
by neodôvodňovala nielen priznanie nároku na úrazovú rentu, ale ani nároku na jednorazové vyrovnanie
(vyžaduje sa miera poklesu pracovnej schopnosti nad 10%).
Tvrdenie žalobkyne, že jej zo strany konajúcich správnych orgánov nebol daný priestor na vyjadrenie sa

ku „skutočnostiam, ktoré žalovaná považovala za rozhodné“, nakoľko posúdenie bolo vykonané bez jej
prítomnosti, žalovaná s poukazom na spisovú dokumentáciu označila za nepravdivé, pretože Lekárska
správazodňa22.04.2020bolaprávnemuzástupcovižalobkynedoručenádňa05.05.2020,atedaprávny
zástupca mal možnosť vyjadriť námietky voči záveru posudkovej lekárky pobočky žalovanej, avšak túto
možnosť až do vydania rozhodnutia zo dňa 14.05.2020 nevyužil. Z uvedeného prvostupňový orgán

sociálneho poistenia usúdil, že právny zástupca, resp. žalobkyňa, žiadne námietky nemajú. K posúdeniu
zdravotného stavu žalobkyne a poklesu jej pracovnej schopnosti v neprítomnosti žalobkyne žalovaná
uviedla, že tieto skutočnosti boli v rámci prvostupňového a druhostupňového konania posudzované bez
prítomnosti žalobkyne, pričom tento postup je v súlade s § 153 ods. 5 zákona o sociálnom poistení
v znení zákona č. 66/2020 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení

neskorších predpisov a ktorým sa dopĺňajú niektoré zákony. Žalovaná argumentovala, že z uvedeného v
súvislosti s opatreniami prijatými počas krízovej situácie vyplýva, že osobná účasť žalobkyne pri výkone
lekárskej posudkovej činnosti nie je povinná, a to ani za takých okolnosti, ak o to žalobkyňa požiada.
Túto námietku preto žalovaná považuje za neakceptovateľnú.K poukazu žalobkyne na skutočnosť, že sťaženie spoločenského uplatnenia žalobkyne v dôsledku
predmetnej choroby z povolania bolo ohodnotené počtom 800 bodov z možného rozsahu 1000 bodov,
čím sa „jednoznačne“ jedná o najťažšiu mieru poškodenia zdravia, žalovaná uviedla, že v rámci sťaženia

spoločenského uplatnenia sa nehodnotí len vplyv choroby z povolania na schopnosť výkonu pôvodne
vykonávanej pracovnej činnosti, ako je tomu pri úrazovej rente, ale hodnotí sa aj to, ako choroba z
povolania ovplyvnila schopnosť žalobkyne uplatniť sa v pracovnom živote vo všeobecnosti (na iných
pracovných pozíciách), v rodinnom, spoločenskom živote, schopnosť uspokojovania jej životných a
spoločenských potrieb, čo sú skutočnosti pre úrazovú rentu nepodstatné. Z uvedeného dôvodu aj túto

námietku označila žalovaná za irelevantnú.
Žalobkyňa repliku na vyjadrenie žalovanej v lehote stanovenej správnym súdom nepodala.

Relevantná právna úprava

Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej

len „SSP“) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným
záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.
Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené
alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,

nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

Podľa § 5 ods. 10 SSP orgány verejnej správy sú rozhodnutiami správnych súdov v konkrétnej veci
viazané.

Podľa § 469 SSP, ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, správny súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu.
Podľa § 119 SSP správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy,
ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci.

Podľa§120písm.a)ažc)SSPsprávnysúdniejeviazanýskutkovýmstavomzistenýmorgánomverejnej
správy a môže sám vykonať dokazovanie, ak a) to považuje za nevyhnutné na rozhodnutie vo veci, b)
rozhoduje v konaní podľa § 6 ods. 2 písm. b), e), f), i), j) alebo c) rozhoduje podľa § 192.
Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako
účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu

verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Sociálnej poisťovne.
Podľa § 202 ods. 2 vety prvej SSP správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne.
Podľa § 203 ods. 1 SSP rozsah správnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo doplniť

až do rozhodnutia správneho súdu.
Podľa § 203 ods. 2 SSP pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi.
Podľa § 88 ods. 1 zákona o sociálnom poistení poškodený má nárok na úrazovú rentu, ak v dôsledku
pracovného úrazu alebo choroby z povolania má viac ako 40-percentný pokles schopnosti vykonávať
doterajšiu činnosť zamestnanca alebo činnosť osoby uvedenej v § 17 ods. 2 (ďalej len „pokles pracovnej

schopnosti“) a nedovŕšil dôchodkový vek alebo mu nebol priznaný predčasný starobný dôchodok.
Podľa § 88 ods. 2 zákona o sociálnom poistení poškodený nemá nárok na výplatu úrazovej renty
v období, počas ktorého má nárok na úrazový príplatok, a v období, počas ktorého má nárok na
rehabilitačné alebo rekvalifikačné. Poškodený nemá nárok na výplatu úrazovej renty ani v období, počas
ktorého sa mu neposkytuje rehabilitačné alebo rekvalifikačné z dôvodu jeho neúčasti na pracovnej

rehabilitácii alebo rekvalifikácii bez vážneho dôvodu uznaného Sociálnou poisťovňou alebo v ktorom
maril priebeh pracovnej rehabilitácie alebo rekvalifikácie.
Podľa § 88 ods. 3 zákona o sociálnom poistení pokles pracovnej schopnosti sa posudzuje na účely
odseku 1 v súvislosti s plnením pracovných úloh uvedených v § 8 ods. 4 alebo s činnosťami uvedenými
v § 17 ods. 2, alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s

týmito činnosťami. Pokles pracovnej schopnosti sa opätovne posúdi, ak sa predpokladá zmena vo
vývoji pracovnej schopnosti. Pri posudzovaní poklesu pracovnej schopnosti sa neprihliada na zdravotné
postihnutia,ktorébolizohľadnenénanároknainvalidnývýsluhovýdôchodokpodľaosobitnéhopredpisu.Podľa § 89 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, ak sa poškodenému vypláca invalidný dôchodok, zníži
sa suma úrazovej renty určená podľa odseku 1 o sumu tohto dôchodku. Úrazová renta sa vypláca v
sume zníženej podľa prvej vety aj vtedy, ak zanikol nárok na výplatu dôchodkovej dávky.

Podľa § 89 ods. 3 zákona o sociálnom poistení na zníženie úrazovej renty podľa odseku 2 je rozhodujúca
suma dôchodku, na ktorú má poškodený nárok ku dňu priznania úrazovej renty, a ak bol dôchodok
uvedený v odseku 2 priznaný po priznaní úrazovej renty, rozhodujúca je suma dôchodku, na ktorú má
nárok ku dňu jeho priznania.
Podľa § 109 ods. 1 zákona o sociálnom poistení nárok na úrazovú dávku vzniká odo dňa splnenia

podmienok ustanovených týmto zákonom, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 112 ods. 1 zákona o sociálnom poistení dávka sa prizná alebo sa zvýši odo dňa, od ktorého
dávka alebo jej zvýšenie patrí, najviac tri roky spätne odo dňa zistenia, že sa dávka priznala alebo sa
vyplácala v nižšej sume, ako patrí, alebo najviac tri roky spätne od uplatnenia nároku na dávku alebo
nároku na jej zvýšenie, ak sa dodatočne zistí, že sa dávka

a) priznala v nižšej sume, ako patrí,
b) vypláca v nižšej sume, ako patrí,
c) odoprela neprávom alebo
d) priznala od neskoršieho dátumu, než od ktorého patrí.

Podľa § 112 ods. 4 zákona o sociálnom poistení výplata dávky sa zastaví, uvoľní alebo sa dávka vypláca
v nižšej sume alebo vo vyššej sume, ak sa zmenia skutočnosti rozhodujúce na nárok na výplatu dávky.

Podľa § 112 ods. 6 zákona o sociálnom poistení dávka sa odníme, zníži alebo jej výplata sa zastaví odo
dňa nasledujúceho po dni, ktorým uplynulo obdobie, za ktoré sa dávka už vyplatila.

Podľa § 153 ods. 5 zákona o sociálnom poistení, ak § 155 ods. 1 neustanovuje inak, lekársku
posudkovú činnosť vykonáva posudkový lekár sociálneho poistenia príslušnej pobočky a posudkový
lekár sociálneho poistenia ústredia (ďalej len „posudkový lekár“) za osobnej účasti poistenca alebo
poškodeného, ak posudkový lekár neurčí inak; podmienka osobnej účasti musí byť splnená vždy, ak o
to poistenec alebo poškodený požiada.

Podľa § 293eu ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 04.04.2020 počas krízovej
situácie sa ustanovenia § 142 ods. 6 písm. c), § 146 ods. 2 a § 153 ods. 5 časť vety za bodkočiarkou
neuplatňujú.
Podľa § 184 ods. 5 zákona o sociálnom poistení žiadosť o priznanie dávky sa podáva na tlačive určenom
Sociálnoupoisťovňou.Fyzickáosobauvedenávodseku1jepovinnápreukázaťskutočnostirozhodujúce

na nárok na dávku a nárok na jej výplatu spôsobom určeným Sociálnou poisťovňou.
Podľa § 195 ods. 1 zákona o sociálnom poistení organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním
rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné
podklady na rozhodnutie.
Podľa§195ods.3zákonaosociálnompoisteníorganizačnázložkaSociálnejpoisťovnepriposudzovaní

veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v
prospech, alebo v neprospech účastníka konania.
Podľa § 196 ods. 7 zákona o sociálnom poistení organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy
podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy v vzájomnej súvislosti.
Podľa § 209 ods. 1 zákona o sociálnom poistení rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne

sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí
obsahovať predpísané náležitosti.
Podľa § 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej
poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri

hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.
Podľa § 214 ods. 1 zákona o sociálnom poistení proti rozhodnutiu organizačnej zložky Sociálnej
poisťovne má účastník konania právo podať odvolanie, ak tento zákon neustanovuje inak alebo ak sa
účastník konania nevzdal odvolania písomne alebo ústne do zápisnice.

Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdomKrajský súd v Trnave preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej a správneho orgánu prvého stupňa,
ako aj administratívny postup predchádzajúci ich vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase
právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), súc neviazaný rozsahom žaloby a dôvodmi žaloby (§ 134

ods. 2 písm. d/ SSP, § 203 ods. 1 a 2 SSP), podľa § 107 ods. 1 písm. a) v spojení s § 114 SSP prejednal
vec na verejnom pojednávaní v neprítomnosti ospravedlneného právneho zástupcu žalobkyne, ktorý
súhlasil s prejednaním veci v jeho neprítomnosti, a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby.

Poverená zástupkyňa žalovanej zotrvala na vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia ako aj na
dôvodoch uvedených vo vyjadrení k žalobe a navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

Z obsahu administratívneho spisu a napadnutého rozhodnutia žalovanej vyplýva, že vo vzťahu k určeniu
dátumu vzniku nároku na úrazovú rentu žalobkyne, v ďalšom administratívnom konaní o nároku

žalobkyne na základe doplneného dokazovania dvoma lekárskymi správami z posúdenia zdravotného
stavu žalobkyne (zo dňa 22.04.2020 a 10.09.2020), žalovaná rozhodla v intenciách právneho názoru
vysloveného v danej veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 9Sk/12/2019
zo dňa 30.10.2019 (body 34. a 35.) tak, že preskúmavanými rozhodnutiami oboch stupňov zmenila
dátum vzniku poklesu pracovnej schopnosti žalobkyne na deň 28.07.2011, teda na deň zistenia prvých

príznakov choroby z povolania. Na základe takto zisteného skutkového stavu správne orgány oboch
stupňov ustálili aj deň vzniku nároku žalobkyne na vyplácanie úrazovej renty v dôsledku zistenej choroby
z povolania podľa § 88, § 89 zákona o sociálnom poistení odo dňa 28.07.2011, čím bol stanovený skorší
dátum vzniku nároku žalobkyne na vyplácanie úrazovej renty v súlade s právnym názorom kasačného
súdu pre tento prípad.

Medzi účastníkmi zostala spornou otázka určenia miery poklesu pracovnej schopnosti žalobkyne, aj
na základe doplneného dokazovania určenej na úroveň 50 % poklesu schopnosti vykonávať doterajšiu
činnosť žalobkyňou v pozícii zamestnanca. Žalobkyňa naďalej namieta nedostatočne zistený skutočný

stav pre účely miery poklesu jej pracovnej schopnosti ako aj nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 88 ods. 1
zákona o sociálnom poistení na zistenú chorobu z povolania, poukazujúc pritom predovšetkým na záver
a pracovnú rekomandáciu lekárskej správy posudkového lekára žalovanej zo dňa 21.03.2014, v ktorej
sa odporúča vykonávanie prác nie len bez vibračných nástrojov, ale aj bez nadmerného preťažovania
horných končatín. V tomto ohľade žalobkyňa namieta nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia

z dôvodu arbitrárnosti zvolených úvah žalovanej vo vzťahu k vyhodnoteniu dôkazov potrebných k záveru
o skutočnej miere poklesu pracovnej schopnosti žalobkyne.

K vyššie uvedenému opakujúcemu sa žalobnému bodu zaujal stanovisko kasačný súd v rozsudku

sp. zn. 9Sk/12/2019 zo dňa 30.10.2019 (bod 33.), z ktorého vyplýva nedôvodnosť žalobnej námietky
napádajúcej nepreskúmateľnosť rozhodnutia vo vzťahu k určeniu miery poklesu pracovnej schopnosti
žalobkyne, určenej rozhodnutím žalovanej zo dňa 16.05.2014, ktoré bolo možné napadnúť riadnym
opravným prostriedkom. Najvyšší súd vyslovil právny názor, že postupom podľa § 112 ods. 1 zákona
o sociálnom poistení sa nemožno domáhať zrušenia, resp. zmeny rozhodnutia zo dňa 16.05.2014 pre

nepreskúmateľnosť, ktorú bolo možné namietať prostredníctvom riadneho opravného prostriedku podľa
§ 214 a nasl. zákona o sociálnom poistení.

Kasačnýsúdzároveňvovzťahuksplneniuzákonnýchpodmienoknazmenuurčeniaprávoplatneurčenej

sumy predmetnej úrazovej renty (v roku 2014) v nadväznosti na zmenu miery poklesu schopnosti
žalobkyne konštatoval nepredloženie dôkazu zo strany žalobkyne, ktorý by preukazoval zhoršenie jej
zdravotného stavu.

Z uvedeného vyplýva, že jednak nespochybnil zistenie skutočného stavu veci konajúcimi správnymi
orgánmi vo vzťahu k nepriaznivej zmene zdravotného stavu žalobkyne, ani nekonštatoval nedostatok
podkladov a dôkazov potrebných na rozhodnutie o zmene miery poklesu jej pracovnej schopnosti,
a jednak, s prihliadnutím na právoplatne určenú mieru poklesu pracovnej schopnosti žalobkyne(rozhodnutím príslušnej pobočky žalovanej zo dňa 16.05.2014) nekonštatoval nesprávne vyhodnotenie
zisteného skutočného stavu veci (zdravotného stavu žalobkyne) ani jeho nesprávnu aplikáciu na
ustanovenie § 88 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. Naopak, kasačný súd dal do pozornosti, že

s ohľadom na posudkovú pracovnú rekomandáciu k možnostiam vykonávať prácu žalobkyňou, okrem
prác v expozícii rizika vibrácií, podľa popisu prác vykonávaných žalobkyňou počas doby zamestnania
tieto nemali výlučne charakter kontaktu s vibrujúcimi zariadeniami. Zároveň poukázal na skutočnosť,
že žalobkyňa v priebehu správneho procesu o jej žiadosti o úrazovú rentu nevzniesla námietky proti
stanoveniu miery poklesu pracovnej schopnosti posudkovými lekármi a správnosť tohto určenia nebola

v ďalšom konaní žiadnym dôkazným prostriedkom spochybnená.

Z kontextu záverov kasačného súdu k otázke určenia miery poklesu pracovnej schopnosti žalobkyne
vyplýva, že na základe žiadosti žalobkyne zo dňa 29.06.2016 o opätovné posúdenie jej nároku na
úrazovú rentu je namieste postupovať podľa § 112 ods. 4 zákona o sociálnom poistení, a teda pre

vyplácanie vyššej sumy predmetnej dávky je potrebné preukázanie zmeny skutočností rozhodujúcich na
nárok na výplatu dávky, v danom prípade zmenu (zhoršenie) zdravotného stavu žalobkyne spôsobeného
chorobouzpovolania,atovporovnanísozdravotnýmstavomžalobkyne,zktoréhovychádzalakonajúca
pobočka žalovanej pri určení miery poklesu pracovnej schopnosti žalobkyne v roku 2014 vo veci jej
nároku na predmetnú úrazovú rentu.

V tejto otázke bol konajúci orgán sociálneho poistenia viazaný právnym názorom vysloveným
kasačným súdom (§ 5 ods. 10 SSP), a preto po zrušení rozhodnutia žalovanej č. 26486-3/2017-
BA zo dňa 14.02.2017 kasačným súdom, v ďalšom administratívnom konaní bolo jeho povinnosťou

viesť predmetné dávkové konanie za účelom zistenia existencie podmienok odôvodňujúcich zvýšenie
vyplácanej dávky úrazovej renty podľa § 112 ods. 4 ZSP v dôsledku zvýšenia miery poklesu pracovnej
schopnosti žalobkyne pre chorobu z povolania.

Rovnako tak je právnym názorom kasačného súdu viazaný aj správny súd (§ 469 SSP), a preto súdny
prieskum zákonnosti napadnutého rozhodnutia smeroval na posúdenie správnosti preverenia existencie
zákonných podmienok žalovanou, odôvodňujúcich postup podľa § 112 ods. 4 ZSP v súvislosti so
žiadosťou žalobkyne o opätovné posúdenie nároku na úrazovú rentu v nadväznosti na požadovanú
zmenu (zvýšenie) miery poklesu jej pracovnej schopnosti.

V tomto ohľade predmetom súdneho prieskumu zákonnosti nie je právoplatné administratívne
rozhodnutie prvého stupňa zo 16. mája 2014 vo veci priznania nároku žalobkyni na úrazovú rentu
v dôsledku choroby z povolania, vrátane ním určenej miery poklesu pracovnej schopnosti žalobkyne.

Teda námietky napádajúce nepreskúmateľnosť rozhodnutia v časti určenia 50 % miery poklesu
pracovnej schopnosti žalobkyne, prípadne nesprávne právne posúdenie veci (aplikácia § 88 ods. 1
ZSP) pri vyhodnotení zisteného zdravotného stavu žalobkyne v súvislosti s určením 50 % miery poklesu
pracovnej schopnosti, sú vo vzťahu k posúdeniu podmienok na zvýšenie výšky nároku predmetnej dávky
z dôvodu podľa § 112 ods. 4 ZSP irelevantné.

V preskúmavanom administratívnom konaní bolo pre účely určenia vyššej sumy úrazovej renty podľa
§ 112 ods. 4 ZSP potrebné preukázať zmeny skutočností rozhodujúcich pre vyplácanie vyššej sumy
predmetnej úrazovej dávky, a to vo vzťahu k požadovanému zvýšeniu právoplatne určenej 50 %

miery poklesu pracovnej schopnosti. Kasačný súd jednoznačne konštatoval (v bode 33. zrušujúceho
rozsudku), že pre tento účel bolo potrebné žalobkyňou preukázať zhoršenie jej zdravotného stavu
v dôsledku choroby z povolania.

Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že po vrátení veci na ďalšie konanie v prvom stupni (vo
veci žiadosti žalobkyne zo dňa 29.06.2016 o opätovné posúdenie nároku na úrazovú rentu), bolo
pre účely skúmania zdravotného stavu žalobkyne realizované opätovné posúdenie zdravotného stavu
žalobkyne posudkovým lekárom príslušnej pobočky žalovanej (lekárska správa zo dňa 22.04.2020)a následne v rámci odvolacieho konania aj posudkovým lekárom žalovanej (lekárska správa zo dňa
10.09.2020). Obsahom predmetných lekárskych správ má správny súd preukázané, že posudkoví lekári
za účelom posúdenia zdravotného stavu žalobkyne, resp. za účelom posúdenia jeho zmeny, vychádzali

z prepúšťacích správ, z odborných lekárskych nálezov z odborných lekárskych vyšetrení predložených
žalobkyňou ku konaniu o uplatnenom nároku, datovanými počnúc od roku 2012, hlásením choroby
z povolania september 2013, cez prepúšťaciu správu Kliniky pracovného lekárstva a toxikológie LF
UK a UNB od 06.06.2016 do 10.06.2016, po prepúšťaciu správu UNB Kliniky pracovného lekárstva
a toxikológie od 03.06.2019 do 07.06.2019 a nález z neurologického vyšetrenia zo dňa 16.07.2019

končiac.

Obe prepúšťacie správy z vyššie uvedených kliník pracovného lekárstva (z roku 2016 ako aj z roku
2019) deklarujú zdravotný stav (resp. syndróm karpálneho tunela obojstranne - chorobu žalobkyne
z vibrácií) ako stacionárny, t. j. nezmenený, dokonca podľa aktuálnejšej prepúšťacej správy v roku

2019 bol stav opätovne hodnotený ako stabilizovaný. Rovnako tak odborný lekár v lekárskej správe
z neurologického vyšetrenia zo dňa 16.07.2019 vo vzťahu k tŕpnutiu horných končatín nekonštatoval
jednoznačnú radikulopatiu – útlak koreňového nervu.

S prihliadnutím na skutočnosť, že zhoršenie zdravotného stavu žalobkyne na základe ňou predložených
aktualizovaných zdravotných záznamov nebolo preukázané, ako aj s prihliadnutím na povinnosť
žiadateľov o nárok na výplatu sociálnej dávky (v danom prípade ide o dávkové konanie vo veci úrazovú
dávku podľa § 13 ods. 3 písm. b/ ZSP) preukázať skutočnosti rozhodujúce na nárok na dávku a nárok
na jej výplatu (§ 184 ods. 5 ZSP), možno konštatovať, že žalobkyňa vo vzťahu k preukázanie zhoršenia

jej zdravotného stavu v dôsledku choroby z povolania v spojení s existenciou dôvodu, resp. podmienok
na zvýšenie miery poklesu jej pracovnej schopnosti neuniesla dôkazné bremeno, a teda neboli splnené
podmienky podľa § 112 ods. 4 zákona o sociálnom poistení na zvýšenie sumy priznanej úrazovej renty.

Nad rámec predmetu konania správny súd dodáva, že žalovaná v napadnutom rozhodnutí dostatočne
a zrozumiteľne vysvetlila dôvody určenia, resp. ponechania miery poklesu pracovnej schopnosti
žalobkyne na úrovni 50 %, a to v nadväznosti na zistenia vyplývajúce z doplneného dokazovania
v rámci ďalšieho administratívneho konania oboch stupňov, jednak lekárskymi správami vypracovanými
posudkovými lekármi žalovanej na základe aktualizovaných lekárskych nálezov z odborných lekárskych

vyšetrenípredloženýchžalobkyňou,ajednakajzpodnetuposudkovéholekáradoplnenýmdokazovaním
vyžiadaním si relevantných podkladov od zamestnávateľa žalobkyne a pracovného lekára PZS,
Management zdravia/BOZP (odpoveď zo dňa 29.07.2020) k rozsahu expozície vibráciami počas doby
zamestnania a k rizikovosti predmetnej práce.

Pokiaľ ide o námietku napádajúcu nedostatok súčinnosti posudkových lekárov so žalobkyňou pri
opätovnom posudzovaní jej zdravotného stavu (22.04.2020 a 10.09.2020) v neprítomnosti žalobkyne,
napriek jej žiadosti o realizáciu osobného vyšetrenia žalobkyne posudkovými lekármi, túto žalobnú
námietku vyhodnotil súd ako nedôvodnú.

Odo dňa 04.04.2020 nadobudlo účinnosť ustanovenie § 293eu ods. 1 zákona o sociálnom poistení, na
základe Čl. II zákona č. 66/2020 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení
neskorších predpisov a ktorým sa dopĺňajú niektoré zákony, v zmysle ktorého sa počas krízovej situácie

časť vety za bodkočiarkou v ustanovení § 153 ods. 5 neuplatňuje, teda podmienka osobnej účasti
poškodeného na jeho žiadosť pri posudkovej činnosti vykonávanej posudkovým lekárom príslušnej
pobočky alebo ústredia žalovanej počas krízovej situácie nemusí byť splnená a je na rozhodnutí
posudkového lekára, akú formu posúdenia zdravotného stavu poškodeného určí.

Z predložených lekárskych správ z odborných vyšetrení zdravotného stavu žalobkyne z rokov
2016 a 2019 nevyplývalo zhoršenie jej zdravotného stavu v dôsledku choroby z povolania a ani
z iných vyjadrení žalobkyne nevyplývala taká skutočnosť, dokonca sa žalobkyňa k podkladuprvostupňového rozhodnutia, k lekárskej správe zo dňa 22.04.2020, doručenej jej právnemu zástupcovi
dňa 05.05.2020, nevyjadrila ani nenavrhla doplnenie dokazovania na podporu jej tvrdení. Správny
súd postup posudkových lekárov žalovanej pri opätovnom posudzovaní zdravotného stavu žalobkyne,

s prihliadnutím na uvedené okolnosti prípadu, hodnotí ako primeraný a súladný s postupom podľa
ustanovení § 153 ods. 5 v spojení s § 293eu ods. 1 zákona o sociálnom poistení.

Správny súd po vykonaní súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia žalovanej nezistil závažné
porušenie zákona, ani porušenie práv a právom chránených záujmov žalobkyne, na základe ktorých by
bolo potrebné preskúmavané rozhodnutie zrušiť, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol (§ 190 SSP
v spojení s § 199 ods. 3 SSP).

O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnej žalovanej právo na
náhradu trov konania nepriznal, pretože v rámci správneho súdnictva žalovanému orgánu verejnej
správy náhrada trov konania v zásade neprináleží.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom

Krajského súdu v Trnave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od
jeho doručenia (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť
(§ 443 ods. 5 SSP).
Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu nemá odkladný účinok (§ 446 ods. 1 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť

a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP)

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2
SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP)

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho

posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred krajským súdom. (§ 440 ods. 2 SSP)
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolsképrávnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).