Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Friday, July 22, 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 20Sa/15/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2018200055
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 07. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Foltán

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2018200055.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave sudcom JUDr. Róbertom Foltánom v právnej veci žalobcu A. B. C., nar.

XX.X.XXXX, bytom D. E. XXXX/XX, F. G., zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária ŠKODLER
& PARTNERS, s.r.o., Dobšinského 12, Bratislava, proti žalovanému Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul.
29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 61628-2/2017-BA
zo dňa 15.12.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému súd právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa v konaní domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia č. 61628-2/2017-BA

zo dňa 15.12.2017, ktorým žalovaný zamietol jeho odvolanie a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne,
pobočky Dunajská Streda č. 19957-1/2017-DS zo dňa 17.10.2017 určujúce, že: „Samostatne zárobkovo
činnej osobe A. B. C. nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa
31.marca.2008, povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniklo dňa 30. júna
2010.“

2. Namietal nesprávnosť právneho názoru žalovaného, podľa ktorého zrušením povolenia na

prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia urologickej ambulancie ku dňu 31.3.2008 žalobcovi povinné
nemocenské a dôchodkové poistenie nezaniklo, nakoľko tento bol naďalej držiteľom licencie na
výkon samostatnej zdravotníckej praxe vydanej Slovenskou lekárskou komorou , ktorá zakladá
status samostatne zárobkovo činnej osoby (SZČO) na účely sociálneho poistenia. Má za to, že
rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a súčasne došlo k
podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za
následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Podľa jeho názoru rozhodnutie neobsahuje náležitosti

vyžadované ustanovením § 209 zákona o sociálnom poistení nakoľko z neho nie je zrejmé, na
základe ktorého právneho predpisu bolo rozhodnuté, vo výroku rozhodnutia absentuje akýkoľvek
odkaz na relevantný právny predpis a z odôvodnenia taktiež nevyplýva, ktorý predpis oprávňuje
Sociálnu poisťovňu na zmenu predchádzajúceho rozhodnutia o zániku poistenia s odstupom viac ako
jedného roka. Sociálna poisťovňa ho naviac v rozpore s ustanovením § 3 ods.2 Správneho poriadku
neupovedomila o začatí predmetného konania a neposkytla mu možnosť vyjadriť sa k podkladom
rozhodnutia.

Žalobca mal za to, že zrušením povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia mu zaniklo
postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby, čoho dôkazom je aj skutočnosť, že požiadal o zrušenie
registrácie pre daň z príjmu u príslušného správcu dane a štatistickému úradu oznámil údaje potrebné
pre zrušenie identifikačného čísla organizácie. Na základe licencie nikdy nevykonával samostatnúzdravotnícku prax v povolaní lekár a nemal na ňu žiaden príjem, prevádzkovanie ambulancie ako
fyzická osoba ukončil z dôvodu, že zdravotnícke zariadenie začala prevádzkovať obchodná spoločnosť
MEDUROL s.r.o., a od 1.4.2008 riadne a včas odvádzal odvody sociálneho poistenia z titulu postavenia

zamestnanca tejto spoločnosti. V tejto súvislosti poukazoval na právny názor Krajského súdu v Prešove
vyslovený v rozhodnutí 2Sa/4/2017, podľa ktorého preskúmavané rozhodnutie žalobcu (v obdobnej veci)
bolo vydané v rozpore so zákonom pre nesprávne právne posúdenie veci, nakoľko žalobca nespadá ako
poistenec pod režim povinného poistenia podľa § 21 ods. 1 v spojení s § 5 písm. c) zákona č. 461/2003
Z.z., ako aj na rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 18Sa/1/2017.

Výklad zákona žalovaným považuje za formalistický a nespravodlivý a nakoľko reálne samostatnú
zárobkovú činnosť nevykonával, má za to, že ako poistenec nespadá pod režim povinného poistenia
podľa § 21 ods. 1 v spojení s § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z.
Žalobca namietal aj voči tomu, že ho správny orgán neupovedomil o začatí predmetného nedávkového
konania a neposkytol mu možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia.

3. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k veci navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

4. Uvádzal, že na účely sociálneho poistenia sa za samostatne zárobkovo činné osoby považujú fyzické
osoby vymedzené v § 5 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Skutočnosťou
rozhodujúcou na nadobudnutie právneho postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby na účely

sociálneho poistenia s účinnosťou do 31.12.2010 je výkon určenej činnosti alebo udelenie oprávnenia
na výkon takejto určenej činnosti. Ak fyzická osoba spĺňa právnu kvalifikáciu samostatne zárobkovo
činnej osoby, t.j. ak napríklad má oprávnenie prevádzkovať živnosť, má oprávnenie na vykonávanie
činnosti podľa osobitného predpisu okrem činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon
je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, nadobúda fyzická osoba v zmysle právnej

úpravy účinnej do 31.12.2010, status samostatnej zárobkovo činnej osoby. Podľa § 5 písm. c) zákona
č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2010 sa za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa
osobitného predpisu, ktoré zakladá fyzickej osobe status samostatne zárobkovo činnej osoby na účely
sociálnehopoistenia,považujúpovolenienaprevádzkovaniezdravotníckehozariadeniaalebopovolenie
vydané podľa osobitného predpisu a licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) vydané

podľa zákona č. 578/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov. V konaní bolo preukázané, že žalobca
bol aj po zrušení povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia rozhodnutím Trnavského
samosprávneho kraja č. TA/2008/1501 a po podaní odhlášky zo sociálneho poistenia dňom 31.3.2008
držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár číslo: L1A/TT/0246/05,
vydanej Slovenskou lekárskou komorou . Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe /§ 68

ods. 1 písm. a)/ vykonávanej podľa § 10 zákona č. 578/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov,
označovaná ako L1A, na základe ktorej môžu samostatnú zdravotnícku prax vykonávať zdravotnícki
pracovníci napr. v povolaní lekár, logopéd, psychológ, sa považuje za oprávnenie na vykonávanie
činnosti podľa osobitného predpisu a zakladá držiteľovi tejto licencie status samostatne zárobkovo činnej
osoby na účely sociálneho poistenia. Túto licenciu nie je povinná mať fyzická osoba v pracovnom

pomere. Ak samostatne zárobkovo činná osoba dosiahne v predchádzajúcom kalendárnom roku príjem
podľa § 6 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov alebo výnos súvisiaci s
podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou vyšší ako ustanovuje zákon č. 461/2003 Z.z.
v znení neskorších predpisov, vzniká jej od 1. júla kalendárneho roka povinné nemocenské poistenie
a povinné dôchodkové poistenie, ktoré trvá až do 30. júna nasledujúceho kalendárneho roka, kedy

dochádza k opätovnému posudzovaniu príjmov z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti
alebo výnosov súvisiacich s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou. Zánik povinného
nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby
je podmienený nielen nedosiahnutím príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti
alebo výnosu súvisiaceho s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou, ale aj stratou

právneho postavenia samostatnej zárobkovo činnej osoby. Na základe príjmu z podnikania a z inej
samostatnejzárobkovejčinnosti,ktorýžalobcadosiaholzarok2006(1528279,00-Sk)vznikložalobcovi
povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osoby
od 1.7.2007 do 30.6.2008 a od 1.7.2008 do 30.6.2009 na základe príjmu za rok 2007 ( 1 963 300,00
Sk). Tvrdenie žalobcu, že si nebol vedomý toho, že licencia L1A je oprávnením zakladajúcim status

samostatne zárobkovo činnej osoby, nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia a je de facto stotožnením
sa s právnym názorom žalovaného. Poukazoval tiež na to, že zákon nevylučuje súbeh poistení a
nestanovuje ani lehotu, v ktorej je Sociálna poisťovňa povinná rozhodnúť o vzniku, prerušení alebo
zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, a že po prvýkrát o zániku poistenia žalobcu rozhodlapobočka dňa 17.10.2017. Vo veci nebola a ani nemohla byť nariadená obnova konania nakoľko
samotným predložením registračného listu - odhlášky nedochádza k právoplatnému ukončeniu veci
týkajúcej sa zániku poistenia. Žalovaný poukazoval aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.

1Sžso/16/2016 a 7Sžso/20/2010 ako aj na rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne č.k.25Sa/2/2017,
25Sa/1/2017 a 18Sa/9/2017, Krajského súdu v Nitre č.k. 23Sa/16/2017, Krajského súdu v Žiline č.k.
25Sa/17/2017 a Krajského súdu v Prešove č.k. 5Sa/8/2017, 5Sa/7/2017, 7Sa/5/2017 a 2Sa/18/2017,
ktorými boli žaloby v obdobných veciach zamietnuté.

5. Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. 20Sa/4/2019 – 59 zo dňa 19.10.2018 žalobe
vyhovel, napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil podľa § 191 ods.1 písm. d) a písm. g) SSP ako
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a z dôvodu porušenia ustanovení o konaní pred orgánom
verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia, vec vrátil žalovanému
na ďalšie konanie a žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania.

6. Podľa odôvodnenia rozhodnutia súd skutkové okolnosti prípadu týkajúce sa najmä vydania povolenia
na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia a jeho zrušenia, licencie žalobcu na výkon samostatnej
zdravotníckej praxe (L1A) a podanie odhlášky z poistenia ku dňu 31.3.2008 nepovažoval za sporné.
Sporné zostalo právne posúdenie otázky, či žalobca zrušením rozhodnutia o povolení prevádzkovať
zdravotnícke zariadenie dňom 31.3.2008 stratil postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby, alebo či

mu toto postavenie zostalo zachované ako držiteľovi licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej
praxe.

7. Súčasne súd z obsahu spisového materiálu považoval za zrejmé, že v danom prípade ústavné právo
naprerokovanievecivprítomnostiúčastníkabolopostupomsprávnychorgánovvoveciporušené,akoto

vyplývaužzoskutočnosti,žezačatiekonanianeboložalobcovipobočkouSociálnejpoisťovneoznámené
a nebolo mu tak umožnené k podkladom rozhodnutia sa vyjadriť napriek tomu, že podľa označenia
aplikovaného ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z.z. by malo ísť o sporný prípad
zániku sociálneho poistenia. Súčasne, vzhľadom na časový odstup medzi skutočnosťami, z ktorých
žalovaný a prvostupňový správny orgán vychádzali, a vydaním prvostupňového rozhodnutia ( 9 rokov!)

ide o rozhodnutie bez pochybností nepredvídateľné, naviac, z hľadiska zrozumiteľného vysvetlenia
dôvodu vydania rozhodnutia, ozrejmenia úvah správneho orgánu pri hodnotení dôkazov a aplikácii
právnych predpisov trpiace obsahovými nedostatkami a nezodpovedajúce požiadavkám ustanovenia
§ 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení - odôvodnenie rozhodnutia obsahuje citáciu ustanovení §
5 a § 21 zákona bez jeho identifikácie ( hoci z obsahu záhlavia /?/ rozhodnutia aplikovaný právny

predpis nepochybne identifikovať možno), konštatovanie, že žalobca za rok 2009 nepodal daňové
priznaniea existencielicenciežalobcuL1Aod17.8.2005,zčohosprávnyorgánbezďalšiehovysvetlenia
vyvodzoval, že jeho povinné poistenie zaniklo 30.6.2010.

8. Súd konštatoval, že rozhodnutie žalovaného ako odvolacieho orgánu obsahuje širšie skutkové a

právne zdôvodnenie, vzhľadom na nemožnosť účastníka oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia a
obsahové nedostatky prvostupňového rozhodnutia obmedzujúce argumentačné možnosti odvolateľa je
však aj jeho rozhodnutie potrebné považovať za arbitrárne. Pritom argumentácia žalovaného právnym
názorom Najvyššieho súdu SR vysloveným v rozhodnutí sp. zn. 7Sžso/20/2010, v súvislosti so
spôsobom začatia konania, je nedôvodnou už vzhľadom na skutočnosť, že uvádzané rozhodnutie

Najvyššieho súdu bolo vydané v skutkovo a právne rozdielnej veci, v ktorej podklady rozhodnutia
správneho orgánu pochádzali od samotného účastníka správneho konania.

9. Konštatovanie žalovaného v odôvodnení rozhodnutia, že napadnuté prvostupňové rozhodnutie
bolo vydané v súlade s platnými právnymi predpismi, posúdil súd ako zjavne formálne, nemajúce

oporu v skutočnom obsahu odôvodnenia rozhodnutia pobočky Dunajská Streda zo dňa 17.10.2017,
nezohľadňujúcom požiadavku zákona (§ 209 ods.4 zákona o sociálnom poistení) na ozrejmenie úvah
pri hodnotení dôkazov a použití právnych predpisov, t.j. zrozumiteľné vysvetlenie aj súvislostí medzi
citovanými predpismi a jednotlivými údajmi a skutočnosťami uvedenými v odôvodnení rozhodnutia.
Podľa súdu, naviac, naplnením požiadavky § 209 ods.3 zákona o sociálnom poistení na to, aby výrok

rozhodnutia obsahoval aj uvedenie právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, nie je označenie
§ 178 ods.1 písm. a) tohto zákona, ktorý upravuje iba vecnú príslušnosť pobočky poisťovne. Nejde
o hmotnoprávne ustanovenie, z ktorého možno vyvodzovať zánik, či nezánik povinného poistenia, o
ktorom bolo rozhodnuté.10. V súvislosti s právnym posúdením veci súd uviedol, že súdna prax nie je vo vzťahu k danej
problematike jednotná a ustálená, čo sa prejavuje v rozdielnych výstupoch všeobecných súdov v

obdobných súdnych sporoch, pričom doposiaľ v tomto smere nebolo prijaté pre rozhodovanie záväzné
stanovisko. Súd preto pri posudzovaní veci zohľadňoval nielen logický význam ustanovení zákona, ale
aj účel súvisiacej právnej úpravy a samotného nemocenského a dôchodkového poistenia (primárne je
ním zabezpečenie lekárskej starostlivosti a finančné zabezpečenie občanov v nepriaznivých životných
obdobiach), naplnenie ktorého v danom prípade rozhodnutím správnych orgánov vo veci aj vzhľadom

na už konštatovaný časový odstup zjavne nebolo sledované. Aj podľa vyjadrenia žalovaného bol
žalobcapreúčelysociálnehopoisteniaakosamostatnezárobkovočinnáosobaposudzovanýnazáklade
rozhodnutia o vydaní povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia , ktoré bez pochybností
je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona
o sociálnom poistení. Logickým potom je záver, že zánikom tohto povolenia dňom 31.3.2008 na
základe rozhodnutia Trnavského samosprávneho kraja č. TA/2008/1501 zo dňa 24.1.2008 boli naplnené

podmienky aj pre zánik povinného poistenia podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení,
podľa ktorého povinné nemocenské a dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej
osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení. Nie je súčasne dôvodná právna
konštrukcia, podľa ktorej okamihom zániku tohto povinného poistenia „nastúpil“ iný dôvod povinného
poistenia spočívajúci v skutočnosti, že žalobca v tom čase bol držiteľom licencie L1A na výkon

samostatnej zdravotníckej praxe, napriek tomu, že na jej základe žiadnu činnosť nevykonával a nemal
z nej žiadne príjmy (podľa tvrdenia žalobcu, ktoré nebolo rozporované).

11. Súd konštatoval, že licencia L1A je podľa § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z.z. dokladom, na základe
ktorého je možný výkon zdravotníckeho povolania jednou z jeho foriem, ktorý (výkon zdravotníckeho

povolania) nie je dôvodné stotožňovať s vykonávaním činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle §
5 písm. c) zákona o sociálnom poistení. Samotná licencia pre výkon samostatnej zdravotníckej praxe
jej držiteľom nepostačuje, ako to podľa názoru súdu vyplýva už z definície obsiahnutej v ust. § 10 ods.
1 a 2 zák. č. 578/2004 Z.z., podľa ktorej samostatná zdravotnícka prax je poskytovanie zdravotnej
starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ - t.j. osoba poskytujúca

zdravotnú starostlivosť na základe povolenia, alebo na inom mieste ako v zdravotnom zariadení. Týmito
okolnosťami sa však žalovaný podľa obsahu rozhodnutia nezaoberal.

12. Rozsudok tunajšieho súdu zo dňa 19.10.2018 v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného zrušil
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 7 Sžsk 33/2019 zo dňa 27.4. 2022

z dôvodu, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a preskúmavané
rozhodnutie správneho orgánu netrpí nedostatkami podľa § 191 ods.1 písm. d) a g) SSP.

13. V odôvodnení rozhodnutia kasačný súd konštatoval, že v preskúmavanej veci organizačná zložka
verejnoprávnej inštitúcie zriadenej na výkon sociálneho poistenia podľa § 120 zákona č. 461/2003 Z.z.

konala a rozhodovala v rámci svojej právomoci o otázke zániku poistenia, ktorý považovala za sporný.
Toto rozhodovanie je podľa § 172 ods. 5 cit. zák. predmetom nedávkového konania, ktoré sa spravuje
treťou časťou (§ 172 až 225) zákona č. 461/2003 Z.z. Nedávkové konanie sa podľa § 184 ods. 8 cit. zák.
začína okrem iného z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Také konanie je podľa § 185
ods. 4 cit. zák. začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka urobila voči účastníkovi prvý úkon.

Podľa § 195 ods. 1 cit. zák. organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje
tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará podklady na rozhodnutie. Podľa
§ 209 ods. 1 cit. zák. sa rozhodnutie organizačnej zložky vydáva písomne, ak zákon neustanovuje
inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať
zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 210

ods. 2 cit. zák. sú organizačné zložky povinné rozhodnúť (okrem iného) vo veci zániku poistenia v
sporných prípadoch najneskôr do 60 dní od začatia konania, resp. v mimoriadne zložitých prípadoch
najneskôr do 120 dní od začatia konania. Z citovaných § 184 ods. 8 a § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003
Z.z. tak predovšetkým vyplýva, že okamihom začatia nedávkového konania na podnet organizačnej
zložky je deň, kedy bol voči účastníkovi urobený prvý úkon. Inak povedané, konanie je začaté vtedy,

keď organizačná zložka voči účastníkovi (navonok) prejavila, že voči nemu vedie určité nedávkové
konanie. Žalovaná správne poukazuje na to, že takýmto prvým úkonom môže byť aj samo vydanie
písomného rozhodnutia (§ 209 cit. zák.), keďže aj z neho je celkom zrejmé, že sa voči účastníkovi
vedie určité konanie s určitým predmetom. Zákon č. 461/2003 Z.z. narozdiel od napríklad Správnehoporiadku neobsahuje všeobecné ustanovenie o tom, že účastníkov treba o začatí konania upovedomiť
a dať im možnosť vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia pred jeho vydaním (§ 33 ods. 2 Spr. por.). To
samozrejme nezbavuje Sociálnu poisťovňu povinnosti zabezpečiť účastníkovi konania ochranu jeho

oprávnení, ktoré sú konkretizáciou základného práva na inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1
ÚstavySlovenskejrepubliky,prípadneizákladnéhoprávavyjadriťsakuvšetkýmvykonávanýmdôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (porov. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 1/2019). Podľa § 191 ods.
1 písm. g) SSP však správny súd môže zrušiť preskúmavané rozhodnutie, len ak porušenie ustanovení
o konaní bolo podstatné a ak mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.

Z citovaného ustanovenia tak celkom zreteľne vyplýva, že pre zrušenie rozhodnutia nepostačuje samo
zistenie, že boli porušené ustanovenia o konaní, ale toto porušenie musí byť podstatné a muselo byť
spôsobilé negatívne sa prejaviť na obsahu vydaného rozhodnutia. Ak organizačná zložka pred vydaním
prvostupňového rozhodnutia nedá účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia,
môže sa týmto postupom pripraviť o určité dôležité poznatky (dôkazy), a tým spôsobiť, že jej rozhodnutie
nebude vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu (cit. § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z.),

teda bude nezákonné. Avšak to, či sa tak stalo, treba hodnotiť vždy v konkrétnej veci s ohľadom na to,
z akého podkladu organizačná zložka pri svojom rozhodovaní vychádzala a čo pri svojom rozhodovaní
nezohľadnila.
Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia zo 17. októbra 2017 vyplýva, že pobočka pri jeho vydaní
vychádzala z toho, že žalobca je držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A/

TT/0246/05. Ďalej vychádzala z údajov poskytnutých finančnou správou, z ktorých zistila, že žalobca
za rok 2009 nepodal daňové priznanie, a preto mu príjem z podnikania a inej samostatnej zárobkovej
činnosti prvýkrát klesol pod zákonom stanovenú hranicu práve v tomto roku. Žalobca mohol uplatniť
svoje práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy podaním odvolania proti tomuto rozhodnutiu.
Odvolanie aj podal a namietal v ňom obdobné argumenty ako v neskorších podaniach. Nijako v ňom

však nerozporoval skutkový stav v súvislosti s držbou licencie L1A a s výškou príjmu za rok 2006 až
2008.Žalobcovitakboladanáprimeranámožnosť,abyuplatňovalsvojeprávovyjadriťsakuskutkovému
základu rozhodnutia a navrhovať vykonanie dôkazov. Za daných okolností tak nemožno uzavrieť, že by
bolo ustanovenie o konaní porušené natoľko podstatným spôsobom, aby to zakladalo dôvod na zrušenie
preskúmavaného rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP.

14. Kasačný súd nesúhlasil s argumentáciou správneho súdu, že prvostupňové rozhodnutie
nezodpovedá požiadavkám v § 209 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. Podľa cit. ustanovenia musí
organizačná zložka žalovanej v odôvodnení rozhodnutia uviesť skutočnosti, ktoré boli podkladom
pre rozhodnutie, úvahy akými bola vedená pri hodnotení dôkazov a použitie právnych predpisov, na

základe ktorých rozhodla. Pobočka žalovanej vo výroku rozhodnutia uviedla, podľa akého zákonného
ustanovenia rozhodla aj s konkrétnou identifikáciou zákona č. 461/2003 Z.z., s tým, že v ďalšom
texte použije len skratku "zákon". Keďže v odôvodnení rozhodnutia nepoužila ustanovenia žiadneho
iného zákona, je zrejmé, že tým myslela práve zákon č. 461/2003 Z.z. bez toho, aby ho za každým
musela označovať názvom v plnom znení. Pobočka odkázala na § 5 a § 21 ods. 1 cit. zák. a jasne

uviedla, že vychádzala z údajov poskytnutých finančnou správou o príjme žalobcu z podnikania a
inej zárobkovej činnosti za rok 2009, ktoré pomerala k hranici uvedenej v § 138 ods. 9 cit. zák.
Odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je síce stručné, je však z neho dostatočne zrejmé, z čoho
pobočka vychádzala a ako použila právne predpisy. Okrem toho podľa ustálenej judikatúry (porov.
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 116/96, 5 Sž 106/01, 6 Sžp 26/2011 alebo 7 Sžsk 58/2020

aleborozhodnutietunajšiehosúdusp.zn.5Sžk29/2019)tvoríkonaniepredprvostupňovýmaodvolacím
orgánom verejnej správy jeden celok, v dôsledku čoho postačí, ak sa námietkami účastníka zaoberá
odvolací orgán. Ak aj prvostupňové rozhodnutie nedávalo odpovede na všetky otázky žalobcu, podľa
názoru kasačného súdu ho jednoznačne dáva preskúmavané rozhodnutie žalovanej. V dôsledku toho
nemožno prijať záver, že by tieto rozhodnutia boli nepreskúmateľné podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP.

15. Podľa kasačného súdu námietka žalobcu, že prijatie odhlášky žalovanou predstavuje rozhodnutie
o zániku poistenia, nemá oporu v ustanoveniach zákona o sociálnom poistení. Podľa cit. § 209 ods. 1
zákona č. 461/2003 Z.z. sa totiž rozhodnutie vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Pod
pojmom „ustanovuje inak“ treba rozumieť ustanovenie, v ktorom je výslovne dovolené vydať rozhodnutie

ústne alebo vyznačením v spise (napr. § 194 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z.). Nemožno však z neho
vyvodiť, že za rozhodnutie možno považovať každý akt, ktorým organizačná zložka niečo vyznačila v
spise alebo informačnom systéme. Podľa § 228 ods. 3 cit. zák. v znení účinnom do 31. decembra 2010
bola samostatne zárobkovo činná osoba povinná odhlásiť sa z povinného nemocenského poisteniaa povinného dôchodkového poistenia do ôsmich dní od jeho zániku. Citované ustanovenie, ani iné
ustanovenia neustanovovali nič o tom, že by na základe tejto odhlášky mala žalovaná vydať rozhodnutie
o zániku vyznačením v spise. Odhláška bola teda len evidenčným úkonom poistenca, ktorým oznamoval

žalovanej skutočnosti, kvôli ktorým mu - podľa jeho názoru - zanikalo povinné poistenie. Žalovaná
mohla údaje v odhláške bez ďalšieho akceptovať, táto akceptácia však nemá povahu právoplatného
rozhodnutia o zániku sociálneho poistenia. Ak žalovaná považovala údaje v odhláške alebo jej účinky
za sporné, mohla v nedávkovom konaní podľa § 172 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z.z. rozhodnúť o zániku
povinného poistenia inak, než bolo uvedené v odhláške. Zo žiadneho ustanovenia citovaného zákona

nevyplýva, že by žalovaná mohla vydať takéto rozhodnutie len do určitého času po podaní odhlášky.
Pokiaľ má byť plynutie času na účely sociálneho poistenia podstatné, ustanovuje to zákon č. 461/2003
Z.z.výslovne,napr.v§145ods.3(premlčanievráteniapoistného)alebov§147(premlčaniepredpísania
a vymáhania poistného).
Podstatnou otázkou, ktorou sa podľa kasačného súdu mal zaoberať správny súd, bolo predovšetkým to,
či samotná držba licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) zakladala žalobcovi povinné

nemocenské a dôchodkové poistenie. Správny súd sa však tejto otázke venoval len okrajovo v ods.
13. a 14. svojho rozsudku, keď bez hlbšieho rozboru prevzal záver žalobcu, že táto licencia na vznik
povinného poistenia nepostačuje, čo by malo vyplývať aj z § 10 ods. 1 a 2 zákona č. 578/2004 Z.z. Táto
kľúčováprávnaotázkabolamedzičasompredmetomrozpornýchrozhodnutíveľkéhosenátunajvyššieho
súdu sp. zn. 1 Vs 1/2019 a 1 Vs 3/2019. Podľa už citovaného § 466 ods. 3 SSP je právny názor vyjadrený

v rozhodnutí veľkého senátu pre senáty záväzný, no možno sa od neho odchýliť len tým, že sa vec znova
postúpi na prejednanie veľkému senátu. Takéto nové rozhodnutie veľkého senátu sa potom znova stáva
záväzným pre všetky senáty. To však logicky predpokladá, že vydaním nového rozhodnutia veľkého
senátu zanikajú účinky záväznosti právneho názoru vyjadreného v skoršom rozhodnutí veľkého senátu
v tom rozsahu, v akom sa právny názor vyjadrený v neskoršom rozhodnutí odchyľuje od skoršieho

rozhodnutia veľkého senátu. Podľa kasačného súdu tak v súčasnosti treba pri riešení otázky účinkov
licencie L1A vychádzať z neskoršieho rozsudku veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 3/2019.

16. Kasačný súd poukazoval na to, že v rozsudku sp. zn. 1 Vs 3/2019 veľký senát formuloval
právny názor, podľa ktorého licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) ako samostatné

oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z.z. treba
považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z., na
základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na
účely sociálneho poistenia. Vykonávanie zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom,
ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti

poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ
licencie L1A nebol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa citovaného ustanovenia.
Sociálna poisťovňa neposudzuje príjem takého lekára výlučne vo vzťahu k licencii L1A a teda nie je
povinná skúmať, či všetky príjmy vykázané v jeho daňovom priznaní v príslušnom zdaňovacom období
sú príjmami lekára, považovaného za samostatne zárobkovo činnú osobu (SZČO) podľa § 5 písm.

c) zákona č. 461/2003 Z.z. Ak taký lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za príjem z
podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci
s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z.z. o
dani z príjmov), ide vždy o príjem samostatne zárobkovo činnej osoby a nie je právne významné, či tento
príjem fyzická osoba dosiahla z titulu jej statusu podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa iných písmen v §

5 zákona č. 461/2003 Z.z. Rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu bolo napadnuté aj ústavnou
sťažnosťou podľa čl. 127 ústavy. Ústavný súd Slovenskej republiky ju však uznesením sp. zn. IV. ÚS
610/2021 odmietol, pretože vyslovené právne závery nepovažoval za ústavne neudržateľné.
Senát najvyššieho správneho súdu je podľa § 466 ods. 3 SSP uvedenými právnymi názormi viazaný
a nevidí žiaden dôvod na to, aby sa od nich postupom podľa citovaného ustanovenia odkláňal. Právny

názoržalobcu,želicencianavýkonsamostatnejzdravotníckejpraxesamaneoprávňujenaposkytovanie
zdravotnej starostlivosti, odporuje jasnému zneniu § 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z.z. Podľa tohto
ustanovenia totiž možno ako samostatnú zdravotnícku prax poskytovať zdravotnú starostlivosť buď v
zariadení iného poskytovateľa, alebo na inom mieste ako v zdravotníctvom zariadení. Predpokladom
využívania licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe tak nie je existencia zdravotníckeho

zariadenia, pretože táto licencia umožňuje poskytovať zdravotnú starostlivosť v zásade na akomkoľvek
mieste. Lekár, ktorý poskytoval zdravotnú starostlivosť na základe tejto licencie, bol dokonca podľa §
39 ods. 1 písm. d) zákona č. 140/1998 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach v znení účinnom do
30. novembra 2011 oprávnený predpisovať aj lieky, a to aj keď samostatnú zdravotnícku prax vykonávalna inom mieste ako v zdravotníckom zariadení. Táto licencia tak zakladala plnohodnotné oprávnenie
lekáranaposkytovaniezdravotnejstarostlivostibezviazanostinaurčitézdravotníckezariadenie.Tomuto
záveru svedčilo okrem ustanovenia § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. aj ustanovenie § 4 písm. b)

cit. zák., podľa ktorého bola fyzická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe takejto
licencie, rovnakým poskytovateľom ako osoba, ktorá ju poskytuje na základe povolenia podľa § 11 cit.
zák.

17. Kasačný súd v tomto prípade nevidel dôvod na odklon od právneho záveru, že držba takejto licencie

na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa osobitného
predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z. Lekár, ktorý je držiteľom takejto licencie, je podľa
citovanéhoustanoveniasamostatnezárobkovočinnouosobou,ktorejúčasťnapovinnomnemocenskom
a dôchodkovom poistení môže podľa § 21 ods. 1 a ods. 4 písm. b) cit. zák. zaniknúť buď zánikom tejto
licencie, alebo k 30. júnu tým, že jeho príjem z podnikania a inej zárobkovej činnosti (nielen z tejto
licencie) poklesne pod l2-násobok vymeriavacieho základu podľa § 138 ods. 9 zákona č. 461/2003 Z.z.

18.Povrátenívecitunajšiemusúdusúdprejednalvecopätovnebeznariadeniapojednávania,oboznámil
sa s obsahom spisového materiálu, vrátane administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu,
a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby.

19. V ďalšom konaní bol tunajší súd podľa § 469 SSP viazaný právnym názorom kasačného súdu, ktorý
v odôvodnení svojho rozhodnutia zo dňa 27.4.2022 zaujal stanovisko ku všetkým sporným okolnostiam
prípadu, ktoré by podľa žalobcu mohli mať za následok nezákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia.

20. Kasačný súd konštatoval nesprávnosť právneho názoru tunajšieho súdu o nepreskúmateľnosti

žalobou napadnutého rozhodnutia a jeho nepredvídateľnosti, ako aj o tom, že v postupe správnych
orgánov vo veci došlo k porušeniu procesných predpisov, ktorého následkom by mohlo byť vydanie
nezákonného rozhodnutia. Za nespornú, s prihliadnutím aj na rozsudok veľkého senátu sp. zn. 1
Vs 3/2019 pritom považoval otázku právneho postavenia žalobcu na účely sociálneho poistenia ako
samostatne zárobkovo činnej osoby na základe držby licencie na výkon samostatnej zdravotníckej

praxe.

21. Nakoľko v konaní nebola sporná držba licencie L1A žalobcom, ani jeho príjem v rozhodnom
období za podmienok stanovených zákonom majúci za následok zánik povinného nemocenského
a dôchodkového poistenia, boli tak zodpovedané všetky otázky majúce pre rozhodnutie o správnej

žalobe zásadný význam, pričom závery, z ktorých právne stanoviská súdu vychádzajú, boli kasačným
súdom podrobnejšie ozrejmené v obsahu jeho rozhodnutia zo dňa 27.4.2022.

22. Vychádzajúc zo záverov kasačného súdu, ktoré súd už uviedol v odôvodnení tohto rozhodnutia
a ktoré preto nepovažuje za potrebné opakovať na tomto mieste, nezistil súd v žalobou napadnutom

rozhodnutí žalovaného správneho orgánu ani v jeho vydaniu predchádzajúcom postupe správnych
orgánov žiadne pochybenie spôsobujúce nezákonnosť rozhodnutia.

23. Súd preto žalobu podľa § 190 SSP (zákon č. 162/2015 Z.z., Správny súdny poriadok) ako nedôvodnú
zamietol.

24. O náhrade trov konania rozhodol súd s poukazom na skutočnosť, že v tomto konaní úspešnému
správnemu orgánu žiadne trovy uplatniteľné v zmysle § 168 SSP nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v

Trnave, a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d);
je žalovaným Centrum právnej pomoci.