Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, August 11, 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 11S/46/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3022200165
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 08. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Dlugoš, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:3022200165.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., členov JUDr.

Aleny Radičovej a JUDr. Jozefa Šuleka, v právnejveci žalobcu: P.. Z. U., bytom Z. č. XX, XXX XX S., IČO:
XX XXX XXX, právne zastúpeného Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná
č. 31, 917 01 Trnava, IČO: 36 865 281, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so
sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
102067552/2018 zo dňa 17.10.2018 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Trenčín č. XXXXXXXXX/
XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, takto

r o z h o d o l :

Správny súd z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č.

XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 17.10.2018 a rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. XXXXXXXXX/XXXX
zo dňa 03.07.2018 a vec v r a c i a správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj „správny súd“) dňa 27.12.2018
sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa
17.10.2018 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), zmeňujúceho rozhodnutie Daňového úradu Trenčín
(ďalej aj „správca dane“) č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 03.07.2018 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“)

tak, že podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov určil žalobcovi rozdiel v sume nadmerného
odpočtu 600,- Eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie marec 2017,
znížením nadmerného odpočtu zo sumy 3.593,13 Eur na sumu 2.993,13 Eur. Daňové orgány dospeli k
záveru, že pri uplatnení práva na odpočítanie DPH z faktúry č. 20170107 zo dňa 31.03.2017, predmetom
ktorej bola fakturácia „na základe zmluvy o reklame“, ktorú mala žalobcovi dodať spoločnosť F..,
neboli splnené podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie DPH z prijatých dodávok spočívajúcich

najmä v umiestnení loga žalobcu na závodných automobiloch počas motoristických pretekov, nakoľko
v skutočnosti išlo o podporu automobilového športu - sponzoring a nie o dodanie služieb, ktoré by bolo
možné identifikovať ako reklamné.

2. Petitom správnej žaloby sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj
prvostupňového rozhodnutia správcu dane a priznania nároku na náhradu trov konania voči žalovanému
z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, že je

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo
nedostačujúce na riadne posúdenie veci a tiež z dôvodu, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení
o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia
vo veci samej.3. Žalobca v správnej žalobe zdôraznil myšlienku, že účelom daňovej kontroly je správne vyrubenie dane
a nie účelové zvyšovanie daňovej povinnosti dotknutého daňového subjektu. Prístup správcu dane v

daňovom konaní však podľa neho svedčal o snahe účelovo zvýšiť žalobcovi jeho daňovú povinnosť.

4. Vykonaným preverovaním bolo podľa žalobcu jednoznačne preukázané, že žalobca splnil všetky
hmotnoprávne podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie DPH, ktorý mu zákon č. 222/2004 Z.z.
o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o DPH“) ukladá. Má faktúru

od platiteľa vyhotovenú podľa § 71 zákona o DPH, DPH bola voči nemu uplatnená iným platiteľom
dane, a tiež bol preukázaný vznik daňovej povinnosti v zmysle zákona o DPH u dodávateľa služby -
spoločnosti L Q. s.r.o., ako aj dodanie reklamnej služby touto spoločnosťou a teda, že k uskutočneniu
zdaniteľného plnenia došlo. Taktiež bola preverovaním a vykonaným dokazovaním preukázaná a
potvrdená výroba polepov s firemným logom žalobcu, ako aj ich umiestnenie na motorových vozidlách,
pričom boli správcovi dane predložené technické preukazy vozidiel, na ktorých bolo firemné logo žalobcu

umiestnené a správca dane ako aj žalovaný mali presnú identifikáciu týchto vozidiel, keďže im boli
oznámené ich evidenčné čísla a VIN čísla.

5. K tvrdeniu žalovaného, že zo spornej faktúry ani zo Zmluvy o vykonaní reklamy nevyplývajú konkrétne
motorové vozidlá, ktoré mali byť nositeľmi reklamnej plochy, žalobca uviedol, že v daňovom konaní

predložil videodokumentáciu ako aj fotodokumentáciu predmetnej reklamy. Jej obsahom bola žalobcom
vytvorená fotodokumentácia webovej stránky dodávateľa žalobcu s uvedením kalendára podujatí v roku
2017 a tiež reklamných partnerov sezóny 2017. Vyjadrenia žalovaného o tom, že žalobca nepredložil
dôkazy preukazujúce miesto a dátum uskutočnenia zdaniteľných plnení, vníma žalobca s poukazom na
ním predložené dôkazy ako zavádzajúce.

6. K tvrdeniu žalovaného, že firemné logo žalobcu nepredstavuje obchodný názov platiteľa, že je
veľmi ťažko čitateľné a že nemá dostatočnú vypovedaciu hodnotu k určitému výrobku alebo službe,
ktoré platiteľ v rámci svojej podnikateľskej činnosti poskytuje, a tiež k vyjadreniu, že „Podnikateľská
činnosť platiteľa nie je tak všeobecne známa, že by samotné jeho logo v divákoch motorových pretekov

evokovalo jeho obchodnú a výrobnú činnosť, a teda by samo o sebe podávalo dostatočnú informáciu
o jeho produktoch a službách,“ žalobca uviedol, že zo strany žalovaného, ako aj správcu dane týmto
došlo k prekročeniu ich právomocí daných zákonom č. 333/2011 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti
daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisov, zákonom č. 479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej
správyvoblastidaníapoplatkovaozmeneadoplneníniektorýchzákonovvzneníneskoršíchpredpisov,

ako aj daňovým poriadkom a zákonom o DPH, keď žalovaný a správca dane v podstate vyhodnotili,
že fakturované reklamné služby nespĺňajú náležitosti a cieľ reklamy, a to tým, že samotné firemné
logo žalobcu neevokuje obchodnú a výrobnú činnosť žalobcu a nepodáva dostatočnú informáciu o jeho
produktoch a službách. Žalobca poukázal na to, že v daňovom konaní opakovane vysvetlil význam
firemného loga „U. M.“, pričom U. je jeho priezvisko a „displays“ sú produkty, ktoré vyrába. Vysvetlil tiež

to, prečo použil zámerne inojazyčný výraz „displays“. Tiež vysvetlil význam slova „displays“ a uviedol,
že to môže znamenať reklamný panel, zobrazovač, reklamné médium a teda že display je produkt,
výrobok, ktorý vyrába a predáva. V spojení s menom žalobcu uvedeným v logu je teda špecifikovaný
aj výrobok a jeho výrobca. Firemné logo žalobcu má preto vypovedaciu hodnotu jednak k produktu,
ako aj k jeho výrobcovi. Nad rámec argumentácie použitej v daňovom konaní v správnej žalobe doplnil,

že v preklade slovo „display“ znamená napríklad aj expozíciu, predvedenie, vyloženie, vystavenie,
reklamnú alebo tiež výstavnú skriňu. Display je výrobok, ktorý žalobca vyrába, o čom sa možno
presvedčiť na stránke www.cereydisplays.sk . Na uvedenej stránke sú
okrem iného prezentované aj reklamné predajné stojany, slúžiace na predvádzanie a vystavovanie
rôznych predmetov, ako napríklad časopisy, pohľadnice a iné. Žalovaný ani správca dane však podľa

žalobcu uvedené vôbec nebrali do úvahy, predmetné tvrdenia žalobcu bližšie neskúmali a zamerali sa
len na všeobecne známy pojem display, ktorý si vysvetlili ako obrazovku, alebo zobrazovacie zariadenie.
Z vyššie uvedeného bližšieho vysvetlenia je však jasné a zrejmé, čo firemné logo žalobcu predstavuje
a čo ním mal žalobca na mysli.

7. V nadväznosti na žalovaným spochybňovanú informačnú, resp. vypovedaciu hodnotu žalobcovho
loga poukázal žalobca na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NS SR“) vo veci
sp. zn. 3Sžf/33/2007, ktorý v predmetnom rozsudku konštatoval: „Pokiaľ ide o kvalitatívne náležitosti
reklamy, tie posudzujú orgány kompetentné podľa zákona č. 147/2001 Z.z. o reklame a o zmene adoplnení niektorých zákonov.“ Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 147/2001 Z.z. o reklame a o zmene a
doplneníniektorýchzákonovreklamajepredvedenie,prezentáciaaleboinéoznámenievkaždejpodobe,
súvisiace s obchodnou, podnikateľskou alebo inou zárobkovou činnosťou s cieľom uplatniť produkty na

trhu. Z uvedeného ustanovenia zákona o reklame podľa žalobcu vyplýva, že za reklamu sa považuje
predvedenie, prezentácia alebo iné oznámenie, a to v každej podobe. Žalovaný ako ani správca dane
však vôbec nebral do úvahy túto legálnu definíciu reklamy, a to aj napriek tomu, že bolo nesporne
preukázané, že diváci, resp. potenciálni klienti žalobcu boli oboznámení s logom spoločnosti.
8. K spochybňovaniu účinnosti reklamy prostredníctvom loga a k absencii preukázania príčinnej

súvislosti medzi uskutočnenou reklamou na strane jednej a získaním nových zákazníkov na strane
druhej žalobca uviedol, že zákon o DPH ani žiadny iný zákon nevyžaduje, aby daňový subjekt ako
príjemca takéhoto plnenia na základe reklamných služieb získal nových zákazníkov. Tento názor
žalovaného považuje žalobca za nesprávny, nelogický a ničím nepodložený, a to z dôvodov, že reklama
môže jednak pôsobiť na už existujúcich zákazníkov a obchodných partnerov, ako aj z dôvodu, že pri
službách tohto charakteru nemožno dopredu vedieť, či daná reklama splní svoj účel, pretože nemožno

predvídať ľudské správanie sa a ľudské reakcie. Skutočnosť, či určitá reklama splní svoj účel, možno
len predpokladať, toto však nemožno dopredu nikdy jednoznačne a s určitosťou povedať, nakoľko
účinok reklamy sa odvíja od rôznych faktorov. Preto nemožno podmieňovať právo na odpočítanie DPH
z poskytnutých reklamných služieb skutočnosťou, či určitá reklama mala alebo nemala požadovaný
účinok na potenciálnych nových alebo už aj existujúcich zákazníkov. Takéto vyhodnotenie dôkazov,

ako aj skutkového stavu žalovaným, ako aj správcom dane v uvedenom prípade jednak nemá oporu v
zákone a je tiež absolútne nelogické. Žiadny príjemca reklamných služieb nemôže dopredu vedieť, aký
efekt daná reklama bude mať, v akom rozsahu ním využité reklamné služby zapôsobia a aký budú mať
vplyv na ľudské správanie, resp. na rozhodnutia zákazníkov. Preto ani nemožno od daňového subjektu
rozumne očakávať, aby preukazoval, či sporné ním prijaté reklamné služby mali pre neho ekonomickú

efektivitu a vecné plnenie.

9. Obdobne žalobca namietol požiadavku daňových orgánov na preukázanie hospodárskeho dôvodu
a hospodárskeho prospechu prijatých reklamných služieb s tým, že by mal predložiť správcovi dane
dôkazy, ktoré by ozrejmovali a preukazovali účel použitia reklamných služieb. Takýto postup je podľa

žalobcu nielen nesprávny, ale dochádza ním aj k narušeniu princípu neutrality DPH a porušeniu
zásady proporcionality. Za nesprávnu tiež považuje požiadavku, aby obstarané reklamné služby vo
vzťahu k zdaniteľným obchodom preukázateľne priniesli pozitívny efekt, čo však zákon o DPH ako
podmienku neukladá. Žalobca poukázal na rozsudok NS SR vo veci sp. zn. 3Sžf/66/2007, podľa ktorého
v prípade reklamy a jej súvislosti s uskutočňovanými zdaniteľnými plneniami sa priame dôkazy uplatňujú

v obmedzenej miere. Žalobca citoval z rozsudku NS SR vo veci sp. zn. 1Sžf/64/2016, podľa ktorého
„viazanie práva na odpočítanie dane z faktúr za reklamu na vstupe len na preukázanie efektívnosti
reklamy a súčasne túto efektívnosť merať výlučne novými kontraktmi uzavretými v príčinnej súvislosti
s uskutočnenou reklamou, je neprípustným zjednodušením variabilnosti pôsobenia reklamy na trhu a
väzieb jej účinkov na podnikanie žalobcu. Tento spôsob nazerania na otázku použiteľnosti reklamy

na zdaniteľné obchody platiteľa by nevyhnutne viedol k tomu, že efektívnosť a úspešnosť reklamy v
naznačenom zmysle by sa stala ďalším kritériom odpočítania dane z prijatých zdaniteľných obchodov
spojenýchsobstaranímreklamy,čobysapriečilonielenzákonomstanovenýmpodmienkamodpočítania
dane, ale aj zásade neutrality DPH, ktorej má byť zdaniteľná osoba (platiteľ dane) plne zbavená ťarchy
DPH zaplatenej v cene tovarov a služieb, ak tieto použila na uskutočnenie ekonomických činností

podliehajúcich spoločnému režimu DPH.“ NS SR v citovanom rozsudku ďalej konštatuje, že „daňové
orgány nemôžu podmieňovať priznanie práva na odpočítanie dane z takýchto zdaniteľných obchodov
na vstupe efektívnosťou reklamy v tom zmysle, že právo na odpočítanie dane by patrilo len z takých
prijatých reklamných činností, ktoré priamo a bezprostredne viedli k uzavretiu nových kontraktov, z
ktorých dosiahol platiteľ obrat.“

10. V súvislosti s odkazom daňových orgánov na právnu argumentáciu v rozsudkoch Krajského súdu
v Trenčíne vo veciach sp. zn. 13S/7/2018 a 13S/8/2018, podľa ktorých rozlišovacím kritériom na
posúdenie, či ide o reklamu alebo sponzorský odkaz, je sledovaný účel, žalobca uviedol, že pojem
reklama a sponzorstvo nie sú v zákone o DPH žiadnym spôsobom definované. Je však možné si

vypomôcť inými zákonmi, ktoré upravujú predmet najbližšie k povahe a forme reklamy a sponzorstva.
Žalobca však zákon č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii za takýto predpis nepovažuje.11. Žalobca s poukazom na citáciu zákona č. 147/2001 Z.z. o reklame vysvetlil, že sa rozhodol
prezentovať svoju firmu, svoje podnikanie takým spôsobom, že svoje firemné logo nechal prezentovať
na automobilových pretekoch formou polepov na motorových vozidlách. Podstatnejšou definíciou ako

je pojem reklama a sponzorstvo je definovanie materiálnej stránky a účelu zmluvy o reklame v
porovnaní so zmluvou o sponzorstve. Rozdiel medzi zmluvou o reklame a zmluvou o sponzorstve je
sledovaný hospodársky a ekonomický cieľ. Hospodárskym a ekonomickým cieľom zmluvy o reklame
je zaplatenie odplaty dodávateľovi reklamy za to, že tento zabezpečí prezentáciu odberateľa reklamy
dohodnutým spôsobom. Cieľom je prezentácia odberateľa reklamných služieb za dohodnutú odmenu

a dohodnutým spôsobom. Na uvedenú zmluvu o reklame nadväzuje vždy ekonomická a podnikateľská
alebo výrobná činnosť dodávateľa reklamy, či už spojená s obstaraním subdodávok potrebných
pre naplnenie hospodárskeho cieľa zmluvy o reklame alebo priamo splnením záväzku zo zmluvy
o reklame priamo dodávateľom reklamnej služby. Pritom táto činnosť dostáva do pohybu celý rad
ekonomických a hospodárskych činností iných subjektov ako subdodávateľov, ktoré sú odplatné.
Dodávateľ reklamy za poskytnutie reklamných služieb dostáva odplatu a tento je povinný odplatu

uhradiť svojim subdodávateľom, aby bol uzatvorený kruh poskytnutých služieb a tovarov. Pričom každý
subjekt v tomto reťazci má sebe vlastnú povinnosť splniť si povinnosti mu vyplývajúce z daňových
predpisov. Hospodárskym a ekonomickým cieľom zmluvy o sponzorstve je finančná alebo materiálna
podpora priamo sponzorovanému a výlučne na jeho účely, činnosť resp. podujatie, kedy sponzor
prenechávaväčšinouformoudarupeňažnéaleboinéprostriedkydojehovlastníctvaanakonkrétnyúčel,

pričom umožňuje sponzorovi spájať obchodné meno so sponzorovaným. Toto právo je zanedbateľnej
alebo oveľa nižšej hodnoty ako pri reklame. Na uvedené sponzorstvo nenadväzuje ani nepriamo
iná ekonomická činnosť sponzora spočívajúca vo forme odplaty pre sponzorovaného. Naplnením
hospodárskeho cieľa zmluvy o sponzorstve je samotné poskytnutie sponzorského.

12. K správnej žalobe sa na výzvu správneho súdu písomne vyjadril žalovaný. Zotrval na názore,
ku ktorému dospeli daňové orgány v administratívnom konaní, že neboli splnené podmienky pre
uplatnenie práva na odpočítanie DPH z prijatých dodávok, keďže v skutočnosti v predmetnej veci ide o
podporu automobilového športu - sponzoring (finančná podpora pre spoločnosť F. s.r.o.) a nie o dodanie
sporných služieb pre žalobcu, ktoré by bolo možné identifikovať ako reklamné, čo podľa žalovaného

dokumentujú aj propagačné materiály predložené žalobcom. Predmetom Zmluvy o vykonaní reklamy zo
dňa 11.01.2017 bolo vykonanie „propagácia reklamy“ (umiestnenie reklamného textu, loga, obchodného
mena, prípadne predmetu činnosti platiteľa), v danom obchodnom prípade sa jednalo o umiestnenie
loga „U. M.“ (podpis resp. rukopis žalobcu) na súťažných vozidlách. Avšak uvedené zverejnenia loga,
ktoré je taktiež veľmi ťažko čitateľné, na súťažnom aute na určitom športovom podujatí, ktoré je len

všeobecne žalobcom uvedené, nespĺňa kritéria reklamy. Nebolo preukázané, že na pretekoch bola
reálne prezentovaná podnikateľská činnosť žalobcu, či jednotlivé ním predávané produkty alebo služby.

13. K žalobnej námietke týkajúcej sa spochybnenia predloženia niektorých dôkazov správcom dane
žalovaný uviedol, že tvrdenie správcu dane, že zo spornej faktúry ako ani zo Zmluvy o vykonaní

reklamy nie je možné zistiť (určiť) dátum dodania služby a miesto, kde bola reklama v kontrolovanom
zdaňovacom období prezentovaná, je pravdivé, keďže fotodokumentácia predložená v daňovom konaní
žalobcom neobsahovala úvodnú webovú stránku spoločnosti F. s.r.o., na ktorej mal byť uvedený
„kalendár podujatí.“ Správca dane sa s úvodnou webovou stránkou v protokole a ani v prvostupňovom
rozhodnutínevysporiadal,avšakniezámernealeboopomenutím,alezdôvodu,žetentodôkazsprávcovi

dane predložený nebol. Správca dane nespochybňoval samotné uskutočnenie pretekov. Žalovaný však
zdôraznil, že konkrétny dátum a konkrétne miesto dodania má natoľko významný vplyv na správne
určenie vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa, že by tieto údaje mali byť zrejmé z faktúry, resp. zmluvy
a ich spätné dohľadávanie na webovej stránke iného daňového subjektu nie je postačujúce.

14. Žalovaný za nepravdivé považuje žalobcovo tvrdenie, že správca dane neviedol dokazovanie na
zistenieskutočností,čivspornejdodanejslužbeišloosponzoringalebooreklamu.Skutočnostisúvisiace
so sponzorstvom sú uvedené v dokumentoch spísaných počas výkonu samotnej daňovej kontroly a
vyrubovacieho konania. Správca dane priebežne oboznamoval žalobcu so svojimi pochybnosťami, že
predmetom spornej faktúry sú reklamné služby, oznámil mu svoje stanoviská k rozlišovacím kritériám

medzi reklamou a sponzoringom, taktiež ho oboznámil so svojím vyhodnotením, ako nahliada na
propagáciu žalobcu prostredníctvom ním zvoleného loga, zároveň ho vyzval na vyjadrenia sa a
predloženie ďalších dôkazov preukazujúcich splnenie podmienok na odpočítanie DPH zo spornej
faktúry.15. Žalovaný skonštatoval, že žalobca nepreukázal podstatné skutočnosti týkajúce sa sporného
deklarovaného zdaniteľného plnenia. Nepreukázal, kde a kedy sa reálne služba (propagácia reklamy)

uskutočnila. Taktiež nebola jednoznačne preukázaná výroba polepu „U. M.“ (ťažko rozpoznateľné resp.
nečitateľné logo), nakoľko z faktúr ako aj z ich príloh vystavených subdodávateľskou spoločnosťou
Q. M. s.r.o. (č. XXXXX, č. XXXXX, č. XXXXX) nevyplýva, že sa jednalo aj o výrobu a dodanie
predmetných polepov „U. M.“. Nie je možné konkrétne určiť, na ktoré vozidlá bol polep loga („U. M.“)
umiestnený.Vykonanýmdokazovanímnebolopreukázané,kýmakdekonkrétnebolivyrobenéreklamné

logá žalobcu a ani nevyplynulo jednoznačne, kto ich následne umiestňoval na závodné automobily.
Žalovaný zdôraznil, že v tomto prípade je dôležitá dôkazná povinnosť žalobcu ako kontrolovaného
daňového subjektu, ktorý je povinný v daňovom konaní preukazovať rozhodujúce skutočnosti. Takouto
skutočnosťou je pri uplatnení odpočtu DPH aj fakt, že príslušný zdaniteľný obchod zrealizoval konkrétny
platiteľ, t.j. v prejednávanej veci dodávateľ reklamných služieb (L Q. s.r.o.), a to umiestnenie reklamy
objednávateľa v zmysle Zmluvy o vykonaní reklamy 11.01.2017, ktorý mal aj vyhotoviť dodávateľskú

faktúru. Daňový subjekt si preto musí (viď najmä povinnosť štatutárnych orgánov vykonávať v zmysle
dotknutých ustanovení Obchodného zákonníka svoju funkciu s riadnou starostlivosťou) zaobstarať
dostatok dôkazných prostriedkov preukazujúcich uskutočnenie zdaniteľného obchodu deklarovaného
predloženou faktúrou, ako aj to, že jeho realizáciu zabezpečil dodávateľ uvedený na faktúre (L Q. s.r.o.).
16. Správca dane skúmal, či služby podľa predloženej faktúry dodal deklarovaný dodávateľ a či tento

dodávateľ bol schopný predmetné dodávky realizovať. Preukázanie reálneho plnenia k deklarovanému
dodaniu služby je možné ak samotný dodávateľ (resp. jeho subdodávateľ) v danom prípade spoločnosť
F. s.r.o. formálne a vecne potvrdí a preukáže, že sporné služby skutočne dodal. Počas výkonu daňovej
kontroly boli správcovi dane predložené doklady za výrobu a inštaláciu polepu od spoločnosti Q. design
s.r.o., avšak z uvedených faktúr ako aj z ich príloh nie je možné identifikovať konkrétne dodanie polepu

„U. M.“, ako aj nie je možné konkrétne určiť, na ktoré vozidlá bolo dodanie polepu logo - „U. M.“ -
umiestnené.

17. Žalobca podľa žalovaného v daňovej kontrole predložil formálne doklady o zdaniteľnom obchode
s dodávateľom F. s.r.o., pričom z výsledkov dokazovania vyplynulo, že tento dodávateľ neuskutočnil

fakturované zdaniteľné plnenia tak ako bolo deklarované na dodávateľskej faktúre č. XXXXXXXX zo dňa
31.03.2017 od dodávateľa F. s.r.o. Za týchto okolností pochybnosti o spornom obchode boli oprávnené.
Bolo preto na žalobcovi, aby tieto pochybnosti správcu dane odstránil, pokiaľ chcel byť vo svojich
tvrdeniach úspešný. Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie
odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej

uvedeným,potomlenformálnaexistenciafaktúry,akoajpreukazovaniezaplatenia,niesúpredpokladom
pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH (rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn.
8Sžf/51/2010).

18. Žalobca sa následne vyjadril v replike, na ktorú žalovaný reagoval duplikou. V týchto podaniach

zrekapitulovali základné tézy svoje argumentácie, na ktorej zotrvali.

19. Po prejednaní veci na pojednávaní správny súd žalobu rozsudkom č.k. 11S/131/2018-75 zo dňa
10.12.2019 zamietol. V odôvodnení odobril správnosť postupu administratívnych orgánov, ktoré sa
zaoberali charakterom plnenia deklarovaného faktúrou č. XXXXXXXX zo dňa 31.03.2017, nakoľko „pri

sponzorskom odkaze resp. sponzorstve na rozdiel od reklamy by žalobca nemal právo na odpočítanie
DPH a išlo by za určitých okolností o daňový výdavok v zmysle zákona o príjmoch. Správny súd
konštatuje, že v zmysle rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie (napr. C-530/09 zo dňa
27.10.2011) boli reklamné služby opakovane definované ako činnosť na podporu predaja, ak zahŕňa
rozširovanie správy určenej na informovanie verejnosti o existencii alebo kvalitách výrobku alebo služby

s cieľom zvýšiť ich predaj. Sponzoring taktiež predstavuje marketingový nástroj podnikateľa, ktorý
však obsahuje reklamnú informáciu v širšom slova zmysle. Základným účelom sponzorovania je najmä
vytvorenie dobrého mena, povesti právnickej či fyzickej osoby (tzv. goodwill). Sponzorstvo slúži skôr
k propagácii firmy, jeho primárnym cieľom nie je nabádať ku kúpe konkrétneho výrobku, tovaru alebo
služby. Sponzorský odkaz, resp. sponzoring predstavuje zvyčajne prezentáciu loga, alebo prezentáciu

výrobku skôr statického charakteru, často s uvedením, že sa jedná o sponzora. Jeho ústredným
motívom nie je presvedčiť adresáta informácie ku kúpe určitého alebo využitiu určitej služby výrobku
zdôrazňovaním kvalít produktu, porovnávaním s podobnými výrobkami alebo službami, neobsahuje ani
žiadny reklamný príbeh (nemá dynamický charakter).V prejednávanej veci mala reklama poskytnutá žalobcovi predstavovať uvedenie loga žalobcu „U. M.“
na pretekárskych vozidlách. Takéto zverejnenie loga na pretekárskych autách na športovom podujatí

však podľa názoru správneho súdu nespĺňa kritéria reklamy. Uvedenie loga nemá vypovedaciu hodnotu
k nejakému výrobku alebo službe, ktoré žalobca v rámci svojej podnikateľskej činnosti poskytuje.
Nepodáva informáciu ani o tom, v akej oblasti žalobca podniká. Nebolo preukázané, že by sa na
motoristických pretekoch reálne prezentovala podnikateľská činnosť žalobcu, jednotlivé produkty a
služby. Okrem toho správny súd konštatuje, že činnosť žalobcu nie je medzi verejnosťou tak všeobecne

známa, že by zo samotného loga bez ďalšieho diváci mali akúkoľvek aspoň všeobecnú informáciu o
produktoch a službách, ktoré žalobca poskytuje.

V nadväznosti na ustanovenie § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 147/2001 Z.z. o reklame a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je potrebné zdôrazniť, že vymedzuje
všeobecne len formu reklamy. Je pritom podstatné, že akákoľvek prípustná forma reklamy musí

súvisieť s obchodnou, podnikateľkou činnosťou alebo inou zárobkovou činnosťou daného subjektu s
cieľom uplatniť jeho produkty na trhu. V danej právnej veci bola pritom spochybnená práve schopnosť
sporného plnenia uplatniť produkty žalobcu na trhu. Samotné uvedenie loga nemá vo vzťahu k predmetu
podnikania žalobcu, jeho produktom alebo službám žiadnu vypovedaciu hodnotu. Neobsahuje v tomto
ohľade ani len všeobecnú informáciu. Žiadnym spôsobom nepropaguje ich vlastnosti, neporovnáva

ich s inými produktmi, nevyzdvihuje ich kvality. Nemôže teda logicky predstavovať ani podnet k ich
kúpe, zvýšeniu ich odbytu. V zmysle ustanovenia § 2 ods. 1 písm. a) zákona o reklame je pritom
podmienka tohto cieľu dominantná. V zásade môže ísť o akúkoľvek formu realizácie reklamy, podstatná
je jej schopnosť dosiahnuť, resp. sledovať cieľ, ktorým je uplatnenie produktov na trhu. Nie je pritom
nevyhnutne potrebné, aby daný subjekt preukazoval, že sa tak reálne stalo. Uvedená schopnosť

dosiahnuť tento cieľ musí vychádzať z objektívne existujúcich skutočností. V danej veci však žalobca
zaplatil za umiestnenie loga na pretekárskom vizidle, pričom takéto uvedenie obchodného mena
žalobcu objektívne neobsahuje žiadnu informáciu o jeho podnikateľskej činnosti, jeho produktoch a
službách a teda objektívne nemôže uplatniť produkty žalobcu na trhu. Aj z dokumentácie, ktorú žalobca
predložil členom senátu správneho súdu na pojednávaní, je zrejmé, že logo žalobcu bolo umiestnené

na pretekárskom automobile spolu s ďalšími logami spoločností s rôznym obchodným a výrobným
zameraním. Toto samo o sebe znižuje šancu podať akúkoľvek konkrétnu informáciu o žalobcovi a
jeho produktoch. Dokonca je možné uviesť, že uvedené v priemernom divákovi evokuje, že ide o
sponzorov daného jazdca, rally tímu alebo podujatia. Na uvedených záveroch nič nemení skutočnosť,
že žalobca a dodávateľská spoločnosť ich obchodný vzťah formálne zastrešili sporné zmluvou o

reklame, nakoľko je potrebné posudzovať úkony, konanie žalobcu ako aj rezultát činnosti so zreteľom
na ich skutočnú povahu, úmysel a reálny výsledok. Rovnako nie je pochybením, ak správne orgány
pri vysvetľovaní pojmov reklama a sponzorský odkaz poukazovali na znenie zákona o vysielaní a
retransmisii a rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá z týchto ustanovení
vychádza. Definícia reklamy a v podstate aj sponzorského odkazu uvedená v tomto zákone reálne

dopadá aj na prejednávanú vec, keď definícia vyššie uvedených pojmov je použiteľná na danú právnu
situáciu, a to aj s ohľadom na výklad týchto pojmov, ktoré podal Súdny dvor Európskej únie vo svojej
konštantnej rozhodovacej činnosti.

Správny súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.

6Sžo/8/2013, v ktorom bol prezentovaný záver, že „z hľadiska rozlíšenia medzi reklamou a sponzorským
odkazom je dôležité posúdiť obsah komunikátu. Posúdiť, či obsah konkrétneho komunikátu obsahuje
oznam informatívneho charakteru alebo, či už ide o údaje určené k podpore predaja, nákupu alebo
prenájmu výrobku alebo služieb, je úlohou žalovaného. Dôležité sú prostriedky, ktoré v ňom boli
použité a rovnako aj určité kvalitatívne hodnotenie konkrétneho produktu. V reklame je možné použiť

subjektívne hodnotiace komentáre, vyzdvihovanie vlastností produktu, alebo rôznymi inými formami
pozitívne reklamovaný produkt propagovať. V sponzorskom odkaze takéto výrazové prostriedky nie
je možné použiť, nemôže obsahovať typické reklamné prvky. V prípade, ak by sponzorský odkaz
takéto prvky obsahoval, bolo by tak možné obchádzať prísnejšie pravidlá, ktoré platia pre vysielanie
reklamy.“ Správny súd je toho názoru, že práve uvedené rozhodnutie podporuje závery správcu dane a

žalovaného, keď Najvyšší súd Slovenskej republiky de facto konštatoval, že rozdiel medzi reklamou a
sponzoringom je aj v tom, že pri reklame sa používajú typické prostriedky na podporu predaja, nákupu
alebo prenájmu výrobku a služieb, ktoré potom naopak absentujú v sponzorskom odkaze. Dôležité sú
teda prostriedky, ktoré v ňom boli použité. V prejednávanej veci neobsahuje sporné plnenie žiadnetypické prvky reklamy. Naopak vzhľadom na svoj charakter, ako aj všetky ostatné okolnosti, je možné
uzavrieť, že ide o typický sponzorský odkaz.

Pretože z reklamných služieb je možné uplatniť si nárok na odpočet DPH, čo má dosah na fiškálne
záujmy štátu, nie je možné daňové orgány odbiť argumentom, že nemajú právo posudzovať spôsobilosť
žalobcom zvolených prostriedkov byť účinnou reklamou. V takom prípade by si totižto každý daňový
subjekt mohol za reklamu vyhlásiť čokoľvek. Je pravda, že žiadny príjemca reklamných služieb
nemôže dopredu vedieť, aký efekt daná reklama bude mať, v akom rozsahu ním využité reklamné

služby zapôsobia a aký budú mať vplyv na ľudské správanie, resp. na rozhodnutia zákazníkov,
avšak už pri úvahách o využití reklamy na propagáciu svojej podnikateľskej činnosti alebo jej
výsledkov (produktov či služieb) je povinný z hľadiska obsahu a formy reklamy správať sa ekonomicky
racionálne tak, aby maximalizoval účinok reklamy. Týka sa to voľby miesta, kde má byť reklama
prezentovaná, reklamných nosičov, vizuálneho prevedenia informácie a obsahu. Reklama by mala
dať potenciálnemu zákazníkovi už pri prvom letmom vizuálnom alebo akustickom kontakte relevantnú

informáciu umožňujúcu recipientovi vytvoriť si zrozumiteľný obraz o ponúkanom produkte alebo službe,
následne (sekundárne) by mala disponovať spôsobilosťou efektívne vzbudiť u takéhoto recipienta
záujem o ponúkaný produkt alebo službu.

Sponzorský odkaz má funkciu informačnú, reklama má funkciu propagačnú a presvedčovaciu. Informuje

o existencii určitého konkrétneho produktu alebo služby, vyzdvihuje vlastnosti určitého produktu alebo
služby, prezentuje jeho funkcie, využiteľnosť, praktickú upotrebiteľnosť. Zo slovnej informácie „U. M.“
sa človek nedozvie prakticky nič. Nestrháva na seba pozornosť návštevníka motoristického podujatia.
Tým, že v rámci grafického prevedenia loga žalobca zvoli použitie rukopisu namiesto tlačeného textu,
zhoršuje sa čitateľnosť informácie, schopnosť rýchlej percepcie informačnej hodnoty zobrazeného

loga. Práve žalobcom v správnej žalobe prezentovaná pluralita možných významov anglického slova
display znemožňuje jednoznačné vnímanie loga ako informačného kanálu nepochybne a nedvojznačne
odkazujúceho na tie výrobky žalobcu, ktorých identifikácia bežnému človekovi nenapadne na prvý raz
pri pohľade na slová „U. M..“

Logo môže plniť funkciu reklamy v podstate iba u veľkých spoločností, ktoré sa vyznačujú dlhodobým
pôsobením na relevantnom trhu (v slovenských podmienkach napr. G., K., Q. A., ...) alebo tým,
že ich produkty sú masovo (celosvetovo) rozšírené a známe (napr. L. L., N., B., B., P., ...). Aj u
týchto spoločností však platí, že sa do takejto pozície na relevantnom trhu museli v počiatkoch ich
podnikateľského pôsobenia najskôr prepracovať systematickou aplikáciou „klasických“ reklamných

techník - prezentáciou konkrétnych vlastností produktu alebo služby alebo vyzdvihovaním predností
produktu alebo služby oproti konkurencii. Z uvedeného teda možno uzavrieť, že na rozdiel od
sponzorského odkazu (sponzoringu) reklama slúži na upútanie pozornosti recipienta, vyzýva k nákupu
produktu, podnecuje k využitiu určitej služby, pozýva (vábi) k návšteve nejakého predajného miesta
informovaním o existencii určitého výrobku alebo služby a vyzdvihovaním konkrétnych doposiaľ

žiadnym iným výrobcom neobjavených vlastností alebo doposiaľ neaplikovaného spôsobu využitia
(použitia) produktu alebo služby. Zvyčajne sa vymedzuje voči existujúcej alebo potenciálnej konkurencii
verbálnym využívaním rôznych superlatívov (prvý na trhu, tradičný, najrýchlejší, najlepší, najlacnejší,
najefektívnejší, bezchybný, komplexný servis, najmodernejšia technológia, okamžité dodanie a pod.),
ktoré slová majú strhnúť pozornosť potenciálnych alebo už existujúcich zákazníkov na konkrétny produkt

alebo službu. Nič z uvedeného však nie je možné identifikovať v slovnom spojení „U. M.,“ umiestnenom
vo forme manuskriptného loga na neveľkej ploche vymedzenej časti závodného automobilu vizuálne
spoluzahlteného logami ďalších spoločností.

Keďže sponzorský odkaz nezakladá vo všeobecnosti právo na odpočítanie DPH tak, na uvedenú vec nie

je možné aplikovať závery, ktoré vyslovil Súdny dvor Európskej únie vo svojich rozhodnutiach týkajúcich
sa DPH, podvodného konania a vedomosti subjektov o takomto podvodnom resp. zneužívajúcom
konaní. Ak teda daňové orgány dospeli k záveru, že v prípade plnenia podľa faktúry č. 20170107 nejde
o reklamu, ale ide o sponzoring, sú tieto ich úvahy právne korektné.“

20. Proti rozsudku správneho súdu č.k. 11S/131/2018-75 zo dňa 10.12.2019 podal žalobca kasačnú
sťažnosť, na podklade ktorej Najvyšší správny súd Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžfk/21/2020 zo
dňa 26.04.2022 zrušil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/131/2018-75 zo dňa 10.12.2019
a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keď v odôvodnení svojho rozsudku kasačný súd poukázal okreminého na to, že (bod 37. rozsudku kasačného súdu) „zákon č. 222/2004 Z.z. na účely odpočítania dane
z prijatých služieb nerobí rozdiel medzi reklamou a sponzoringom v tom zmysle, že by boli služby
spojené zo zabezpečením sponzorského odkazu zákonom explicitne vylúčené zo všeobecného režimu

DPH. Legálne definície týchto pojmov v daňových predpisoch ani nemožno nájsť, no možno si pomôcť
zákonom o reklame, resp. zákonom č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“). Podľa zákona o reklame sa reklamou rozumie
predvedenie, prezentácia alebo iné oznámenie v každej podobe súvisiace s obchodnou, podnikateľskou
alebo inou zárobkovou činnosťou s cieľom uplatniť produkty na trhu. pričom za produkt sa považuje

aj obchodné meno podnikateľa (§ 2 ods. 1 písm. a), b) zákona o reklame). Pojem sponzoring definuje
zákon o vysielaní a retransmisii ako plnenie určené na priame alebo nepriame financovanie programu,
programovej služby alebo audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie s cieľom propagovať názov
alebo obchodné meno, ochrannú známku, dobrú povesť, tovary alebo aktivity právnickej osoby alebo
fyzickej osoby, ktorá také plnenie poskytla (§ 38 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii). Do úvahy
prichádza aj zákon č. 440/2015 Z.z. o športe, ktorý v § 50 upravuje zmluvu o sponzorstve, z ktorej možno

nepriamo extrahovať niektoré pojmové znaky špecifické pre sponzoring. Aj keď tieto definície nie sú
celkom príznačné v súvislosti s prejednávanou vecou, majú pre daňové účely aspoň orientačnú funkciu,
keď je z nich zrejmé, že sponzoring je rovnako ako reklama z pohľadu daňového subjektu investíciou,
ktorej protihodnotou je aj poskytnutie služby vo forme verejnej prezentácie daňového subjektu alebo
jeho produktu. Táto služba teda napĺňa aj znaky reklamy a do určitej miery sa s ňou prelína, hoci možno

konštatovať, že popri reklamnej zložke je primárnym cieľom sponzorovania podpora sponzorovanej
aktivity. Naproti tomu jasným ekonomickým cieľom reklamy je umiestňovanie produktov na trhu.

38. Tým, že sú definičné znaky reklamy v § 2 ods. 1 písm. a) zákona o reklame zadefinované veľmi
benevolentne a extenzívne, čo poskytuje takmer neobmedzené kreatívne možnosti pre jej tvorcov, je

to práve táto benevolentnosť, ktorá spôsobuje, že vymedzené definičné znaky reklamy môžu naplniť
aj iné služby, napríklad sponzoring, reprezentácia alebo iné druhy vizuálnej komunikácie. Reklama
a sponzorstvo sú z obsahového hľadiska veľmi úzko súvisiace činnosti. Hranica medzi reklamou a
sponzoringom môže byť takmer nepatrná a ich obsah môže byť v podstate podobný, no daňový dopad
môže byť naopak veľmi rozdielny.

39. So zreteľom na okolnosti prejednávanej veci možno dať sťažovateľovi za pravdu, že prezentáciou
jeho loga (ktoré tvorí jeho obchodné meno) na automobilových pretekoch bezpochyby mohol byť vo
verejnosti vytvorený určitý (zrejme pozitívny) vnem o existencii sťažovateľa. čo mohol byť jeden z
dôvodov stojacich za vznikom transakcie. To však pre priznanie práva na odpočítanie dane z prijatej

služby samo osebe nestačí. Rozhodujúcou je kladné zodpovedanie otázky, či ide o službu, ktorú
sťažovateľovi poskytol platiteľ dane a či ju sťažovateľ použil alebo použije na svoje zdaniteľné plnenia,
na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ tak, ako to predpokladá ustanovenie § 49 zákona č. 222/2004
Z.z. Inými slovami je potrebné objektívne zhodnotiť, či služba dodávateľa priamo a bezprostredne súvisí
s ďalšími zdaniteľnými obchodmi sťažovateľa a či sa investícia do takejto prezentácie mohla premietnuť

do všeobecných ekonomických nákladov sťažovateľa. Kasačný súd teda zdôrazňuje, že pre záver o
zákonnosti odpočítania dane z prijatej služby dodávateľa nie je rozhodujúce, či išlo o reklamu alebo
sponzoring, pretože aj sponzorský odkaz je formou reklamy, hoci protihodnota zaň plní aj iné funkcie.

40. Snaha zadefinovať hranicu medzi sponzoringom a reklamou bola predmetom už niekoľkých

konaní správnych súdov, pričom niektoré z nich prejednávali práve povahu plnení poskytnutých
dodávateľmi spočívajúce v prezentácii loga daňového subjektu v rámci série automobilových pretekov
na pretekárskych vozidlách. Ku kľúčovej otázke ekonomickej využiteľnosti prezentácie sťažovateľovho
obchodného mena resp. loga na reklamných polepoch umiestnených na závodných automobiloch sa už
vyjadrili senáty kasačného súdu napríklad v rozhodnutiach sp. zn. 3Sžfk/18/2018 zo dňa 12.06.2019,

sp. zn. 3Sžfk/30/2019 zo dňa 22.07.2019, sp. zn. 6Sžfk/42/2018 zo dňa 11.09.2019 a naposledy sp.
zn. 10Sžfk/57/2019 zo dňa 28.02.2022, pričom od vyslovených záverov sa nemá dôvod kasačný súd
odchýliť ani v prejednávanej veci. V prvom z označených rozsudkov kasačný súd konštatoval, že
„vo veci nebol osvedčený ekonomický cieľ reklamnej činnosti uplatniť produkty na trhu a ide teda o
absenciu pridanej hodnoty z takto vyvíjanej činnosti na jeho dodávkach tovarov a služieb. Reklama

musí vo svojej forme a obsahu predstavovať ekonomickú protihodnotu, ktorú daňový subjekt využije
na svoje dodávky tovarov ci služieb. Jej existencia sa preto musí prejaviť ako ekonomický prínos, na
preukázanie čoho má dôkazné bremeno žalobca (sťažovateľ). Na rozdiel od toho sa u sponzoringu
neprejavujeekonomickýprínosnastraneposkytovateľasponzorskéhopríspevku,pretožecieľjeodlišný,a to podpora sponzorovanej aktivity. Sponzoring spojený s prezentáciou obchodného mena podnikateľa
možno uskutočňovať iba za splnenia podmienok podľa § 50 ods. 2 zákona č. 440/2015 Z.z. o športe.
Reklama je činnosť orientovaná v zásade na spotrebiteľa, prípadne odberateľa daného produktu. Účinok

reklamy je v zásade prezumovaný, ak v prostredí, v ktorom sa reklama uskutočňuje, je spôsobilá vyvolať
asociáciu s určitými službami alebo tovarom. Sťažovateľ si z množstva reklamných nástrojov vybral
taký, u ktorého nebol osvedčený cieľ uplatniť produkty na trhu. V priebehu daňového konania ani tento
hospodársky cieľ neobjasnil a teda ekonomickú súvislosť medzi týmto typom reklamy a jej prínosom
pre podnikateľa zostala neobjasnená. Súčasne je potrebné poukázať na to, že náklady na vynaloženú

reklamu by sa mali vracať v podobe primeraného zisku. Pokiaľ takúto súvislosť absentuje, naznačuje to
skôr existencii sponzoringu, u ktorého prevláda hospodársky cieľ podpory sponzorovanej aktivity.

41. Prvé tri označené veci boli navyše na základe ústavných sťažností sťažovateľa podrobené i testu
ústavnosti (rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 365/2019 zo dňa 28.11.2019, sp. zn. II. ÚS 14/2020 zo dňa
16.01.2020), pričom Ústavný súd Slovenskej republiky v prvom z rozhodnutí označil za „ústavne

udržateľný právny záver, že v skutočnosti išlo o sponzorské príspevky, ktorým bol sledovaný iný účel
(informovanie, pozn.), ako by to bolo v prípade reklamy (podpora predaja tovaru, služieb).“

42. Kasačný súd zároveň upozorňuje, že by veľmi opatrne pristupoval k úvahám o tom, logá ktorej
spoločnosti alebo podnikateľa majú dostatočnú výpovednú hodnotu na to, aby mohli byť uverejnené bez

ďalšieho a naplniť tým kritéria reklamy (takéto posúdenie je navyše do určitej miery neudržateľné, keďže
by išlo o voľnú úvahu správcu dane viažucu sa na jeho subjektívne vnímanie a vyhodnotenie vizuálu
loga). S ohľadom na vyššie prezentované závery však posudzovanie tohto aspektu nie je nutné a teda
argumenty sťažovateľa (ako aj krajského súdu) týkajúce sa významu jeho loga sa v tomto svetle stávajú
bezpredmetnými.

43. Kasačný súd konštatuje, že pozornosť mala byť sústredená na vyriešenie otázky, či ekonomická
súvislosť medzi posudzovaným typom prezentácie loga spoločnosti a jej prínosom pre dodávky tovarov
a služieb sťažovateľa bola dostatočne objasnená a či bol preukázaný priamy a bezprostredný súvis
prijatej služby s jednou alebo viacerými zdaniteľnými transakciami sťažovateľa na vstupe alebo s jeho

celkovou hospodárskou činnosťou. Vo svetle prezentovaných záverov, kedy pre posúdenie správnosti
a zákonnosti rozhodnutia žalovaného nebolo zjavné zadefinovanie poskytnutého plnenia ako reklamy
alebo sponzoringu rozhodujúce (pričom krajský súd sa sústredil výlučne na zodpovedanie tejto otázky)
pre priznanie alebo nepriznanie práva na odpočet DPH má kasačný súd za to, že krajský súd mal
pristúpiť aj k posúdeniu ostatných námietok uplatnených sťažovatelom v správnej žalobe a to, čo bolo

dôvodom konštatovania orgánov verejnej správy o nemožnosti priznania práva na odpočítanie DPH a
teda či neboli splnené podmienky podľa § 49 a 51 zákona č. 222/2004 Z.z. alebo došlo k zneužitiu práva,
prípadne či deklarované konanie naplnilo znaky podvodného konania.“

21. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal opätovne správnou

žalobou napadnuté rozhodnutia a postup žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej
žalobe, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, viazaný
rozsahom a žalobnými dôvodmi, a to všetko so zreteľom na záväzný právny názor kasačného súdu
vyjadrený v rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžfk/21/2020 zo dňa
26.04.2022. Po zistení, že žaloba bola podaná riadne zastúpenou oprávnenou osobou, v zákonnej

lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho
súdnictva, nariadil na prejednanie veci pojednávanie. Na pojednávaní účastníci zotrvali na obsahu
svojich písomných podaní.

22. Z administratívneho spisu správny súd zistil, že Daňový úrad Trenčín vykonal u žalobcu daňovú

kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti na DPH za
zdaňovacie obdobie marec 2017. O výsledku daňovej kontroly bol vyhotovený protokol č. XXXXXXXXX/
XXXX zo dňa 20.03.2018.

23. Rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 03.07.2018 správca dane podľa § 68 ods. 6 daňového

poriadku určil žalobcovi rozdiel v sume 600,- Eur na DPH za zdaňovacie obdobie marec 2017.
Skonštatoval nadmerný odpočet uplatnený v daňovom priznaní v sume 3.593,13 Eur a DPH zistenú
správcom dane vo vyrubovacom konaní v sume 2.993,13 Eur. Pre rozdiel DPH v sume 600,- Eur
určil splatnosť do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia na účet správcu dane. Vodôvodnení prvostupňového rozhodnutia správca dane poukázal na nasledovné dôkazy a skutkové
zistenia:

24. Žalobca - P.. Z. U. Výrobky z dreva a kovov, Z. XX, XXX XX S., IČO: XX XXX XXX - si v zdaňovacom
období marec 2017 okrem iného uplatnil právo na odpočítanie DPH v zmysle faktúry č. XXXXXXXX zo
dňa 31.03.2017, vystavenej spoločnosťou L Q. s.r.o., C. H. 8, XXX XX C., IČO: XX XXX XXX (ďalej len
„L Q. s.r.o.“), ktorej predmetom je fakturácia „na základe zmluvy o reklame 1 ks v sume 3.600 Eur“, z
toho DPH vo výške 600,- Eur.

25. Správca dane skonštatoval, že z faktúry č. XXXXXXXX nie je zrejmý rozsah a druh dodanej služby.
Faktúra neobsahuje náležitosti v zmysle § 74 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DHP“). Nie je zrejmé, aký druh reklamy bol poskytnutý,
ani jej rozsah a akým spôsobom bola vyčíslená fakturovaná suma, nakoľko k faktúre neboli predložené
žiadne dodacie listy ani iné prílohy.

26. Žalobca predložil správcovi dane právny dôvod vystavenia faktúry č. XXXXXXXX, a to Zmluvu o
vykonaní reklamy zo dňa 11.01.2017, uzatvorenú medzi žalobcom ako objednávateľom a spoločnosťou
L Q. s.r.o. ako dodávateľom. Predmetom zmluvy je vykonanie propagácie reklamy podľa požiadaviek
objednávateľa - umiestnenie reklamného textu / loga / obchodného mena, s umiestnením loga na

nosiči reklamy, ktorým sa rozumejú súťažné vozidlá tímu L Q., ktoré sú v užívaní dodávateľa. Logo
malo byť zároveň umiestnené na webovej stránke tímu L Q.. Dodávateľ sa zaviazal zabezpečiť
výrobu objednávateľom schváleného loga aj jeho technické umiestnenie na objednávateľom schválenej
reklamnej ploche. Celková odplata za vykonanie reklamy bola dohodnutá vo výške 36.000,- Eur bez
DPH za celý rok 2017, mesačne 3.600,- Eur s DPH. Podľa dohody zmluvných strán bola odplata splatná

na základe doručenej faktúry a dodávateľ mal po skončení kalendárneho mesiaca vystaviť a doručiť
objednávateľovi faktúru spolu s fotodokumentáciou realizácie predmetu zmluvy.

27. K Zmluve o vykonaní reklamy zo dňa 11.01.2017 správca dane skonštatoval, že má iba informatívny
charakter a nie je v nej špecifikovaný rozsah služby. Nie je možné identifikovať nosiče reklamy

- motorové vozidlá, na ktorých mala byť umiestnená reklama, resp. logá žalobcu. Taktiež nebolo
z predmetnej zmluvy možné presne určiť ani dátum dodania služby - reklamy, nakoľko zmluva
neobsahovala identifikáciu pretekov. Bola síce uzatvorená na obdobie od 11.01.2017 do 31.12.2017,
avšak z uvedeného údaju nie je možné určiť presné dátumy poskytovania fakturovanej služby. Hoci
zmluva odkazovala na podujatia v kalendári SAMŠ pre rok 2017, o ktoré podujatia z tých, ktoré boli

uvedené v príslušnom kalendári, išlo a na ktorých sa zúčastnili vozidlá s logom „U. M.“. Zo Zmluvy zo
dňa 11.01.2017 napokon podľa správcu dane nebolo možné určiť ani lokalitu či miesto, kde mala byť
reklama v danom mesiaci uskutočnená.

28. V konaní žalobca predložil správcovi dane 6 ks DVD nosičov s videodokumentáciou a 6 ks

CD nosičov s fotodokumentáciou s uvedením, že ide o reklamu, ktorá sa nachádza na motorových
vozidlách, na klipoch na predložených DVD prehrávačoch, na videách, ktoré sú vysielané v televíznych
motoristických reláciách. Na motorových vozidlách sa nachádza logo „U. M.“, ktoré je firemným logom.
Preteky sa mali konať v Rožňave, Prešove, v Humpolci v Českej republike, v rakúskom Rebenlande a
na Rechberg Rennen.

29. Pri ústnom pojednávaní žalobca uviedol, že s dodávateľom - spoločnosťou L Q. s.r.o. - sa
skontaktoval na pretekoch, pričom za túto spoločnosť komunikoval s pánom F.. Cena reklamného
polepu vozidiel bola stanovená dohodou. Nakoľko išlo o medzinárodné preteky, cena bola vyššia.
Pred dojednaním dodávky reklamných služieb sa porovnávaním cien za služby poskytované inými

spoločnosťami nezaoberal. Žalobca nevedel uviesť, kto umiestnil logá na jednotlivé motorové vozidlá,
ktoré boli nositeľom reklamnej plochy, nakoľko to bola záležitosť dodávateľa služby. Umiestnenie polepu
nebolo v zmluve dohodnuté ani mu nepredchádzalo schváleniu. Návrh loga vytvorila spoločnosť B. z
S. v roku 2014. Logo sa skladá z jeho priezviska a slova M., pod ktorým je treba rozumieť predajné
stojany, reklamné médiá a zobrazovače. Názov bol zámerne zvolený v cudzom jazyku, a to z dôvodu, že

sa zameriava najmä na zahraničných odberateľov. Správcovi dane potvrdil, že na základe umiestnenia
reklamného loga „U. M.“ na motorových vozidlách počas pretekov zaznamenal viac práce, zvýšil sa
medziročne jeho obrat, avšak nezisťoval, ktorý zákazník sa k nemu ako dostal. Preverovanie rozsahu
dodanej služby overuje na základe zmluvy. Dodávateľ mu zasiela nosiče, z ktorých vyplýva miestoprezentácie loga, firemný časopis, kalendáre. Občas sa žalobca zúčastní aj pretekov. Reklamné logo
„U. M.“ nie je umiestnené na iných reklamných pútačoch, nakoľko podľa žalobcu bežní ľudia nie sú jeho
cieľovou skupinou, takže by to bolo zbytočné.

30. Správca dane vykonal ústne pojednávanie s A. F. - konateľom spoločnosti L Q. s.r.o. Potvrdil
vystavenie faktúry č. XXXXXXXX, jej schválenie a podpísanie, ako aj úhradu fakturovanej sumy
bankovým prevodom. Pri ústnom pojednávaní predložil Zmluvu o vykonaní reklamy zo dňa 11.01.2017,
z ktorej podľa neho vyplýva prezentácia firmy žalobcu, resp. jeho obchodného mena, ako aj to, kde, ako

a na ktorých podujatiach automobilových súťaží bude umiestnené logo žalobcu. Návrh designu, grafický
návrh súťažných vozidiel, ktoré sú nosičmi reklamy, spracováva spoločnosť Q. M. s.r.o. zo Zlína.

31. Na základe žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií bolo zistené, že spoločnosť Q. M. s.r.o.
spolupracuje so spoločnosťou L Q. s.r.o. pravidelne už dva roky; navrhuje, vyrába a realizuje reklamné
polepy na vozidlá, čo bolo poskytnuté aj spoločnosti L Q. s.r.o. a predmetné logo bolo fakturované a

dodané na základe objednávky spoločnosti L Q. s.r.o.
32. Na preverenie tvrdenia žalobcu o prínose reklamy realizovanej na automobilových pretekoch
preskúmal správca dane zoznam vydaných faktúr za rok 2016 a 2017, pričom zistil, že zvýšenie obratu
v roku 2017 zabezpečili žalobcovi odberatelia, s ktorými pracoval už v roku 2016. V porovnaní s rokom
2016 mal žalobca v roku 2017 iba 9 nových odberateľov, pre ktorých prevažne vystavil počas roka

2017 len po jednej faktúre. Podľa správcu dane zvýšenie príjmov z podnikateľskej činnosti nesúviselo
s reklamou uskutočnenou v období marec až apríl 2017. Nebolo preukázané, že náklady vynaložené
na deklarované reklamné služby v kontrolovanom zdaňovacom období mimo miesta pôsobiska žalobcu
mohli sledovať účel reklamy a prezentácie výrobkov žalobcu a mali pre žalobcu úžitkovú hodnotu.

33. Správca dane v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia uzavrel, že dokazovanie podľa neho
nepreukázalo, že došlo k dodaniu, resp. uskutočneniu zdaniteľných obchodov dodávateľom F. s.r.o. tak,
ako je to uvedené na faktúre č. XXXXXXXX zo dňa 31.03.2017. Zo spornej faktúry ani zo Zmluvy o
vykonaní reklamy nevyplývajú konkrétne motorové vozidlá, ktoré mali byť nositeľom reklamnej plochy,
na ktorej malo byť v kontrolovanom zdaňovacom období marec 2017 umiestnené logo žalobcu „U. M.“.

Nie je možné presne určiť dátum dodania, resp. reálneho uskutočnenia fakturovanej služby ani lokalitu,
resp. miesto realizácie, nakoľko Zmluva o vykonaní reklamy v bode III. (Povinnosti zmluvných strán) len
odkazuje na povinnosť dodávateľa predložiť spolu s fakturáciou reklamnej služby fotodokumentáciu o
realizácii predmetu zmluvy.

34. Podľa správcu dane logo žalobcu nepredstavuje jeho obchodný názov, je veľmi ťažko čitateľné,
nemá dostatočnú vypovedaciu hodnotu k určitému výrobku alebo službe, ktoré žalobca v rámci svojej
podnikateľskej činnosti poskytuje. Podnikateľská činnosť žalobcu nie je tak všeobecne známa, že by
samotné jeho logo v divákoch motorových pretekov evokovalo jeho obchodnú a výrobnú činnosť a teda
by samo osebe podávalo dostatočnú informáciu o jeho produktoch a službách. Nebolo preukázané,

že by sa na jednotlivých pretekoch reálne prezentovala podnikateľská činnosť žalobcu, jeho jednotlivé
produkty alebo služby. Podpis, resp. rukopis žalobcu „U.“, ktorý predstavuje časť loga, alebo názov
ponúkaného tovaru „M.“ bez akéhokoľvek ďalšieho spresnenia, či indície, nemôže poskytnúť osobám,
ktoré sledujú podujatia automobilových pretekov, informáciu o tom, či sa jedná o názov podnikateľského
subjektu alebo iný typ organizácie, alebo či sa jedná o názov určitého produktu, výrobku, tovaru, či

služby. Žalobcom zvolená forma loga neodkazuje na žiadny tovar alebo službu ponúkanú žalobcom ani
neodkazuje na možnosť či spôsob, akými by potenciálny zákazník mohol získať informácie o daňovom
subjekte a preto nemôže nijakým spôsobom ovplyvniť správanie nových potenciálnych zákazníkov
alebo obchodných partnerov, nakoľko logo im neposkytuje ani základnú informáciu, či sa jedná o názov
podnikateľského subjektu alebo názov konkrétneho výrobku. Podľa správcu dane je okrem iného podpis

žalobcu ako súčasť loga ťažko čitateľný.

35. Správca dane poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-435/05 Investrand
BV, podľa ktorého aj pri absencii priamej súvislosti medzi osobitným plnením na vstupe a jedným
alebo viacerými plneniami na výstupe zakladajúcimi právo na odpočet je v prospech zdaniteľnej

osoby dostupné právo na odpočet, ak náklady na predmetné služby tvoria súčasť celkových nákladov
zdaniteľnej osoby a sú ako také podstatnými prvkami tvoriacimi cenu tovarov alebo služieb, ktoré
poskytuje. Takéto náklady priamo a bezprostredne súvisia s celkovou hospodárskou činnosťou
zdaniteľnej osoby. Uvedené podľa správcu dane nebolo v prípade žalobcu preukázané, náklady naspornú službu netvoria podstatný prvok ceny tovarov a služieb, ktoré žalobca poskytuje. Hoci miera
ľudského správania sa nie je exaktne merateľná (3Sžf/66/2007), správca dane poukázal na potrebu
splnenia vecnej podmienky definovanej v rozsudku NS SR vo veci 1Sžfk/16/2017, ktorou je, že tovary

a služby zakladajúce právo na odpočítanie DPH musia vykazovať úžitkovú majetkovú hodnotu pre
zdaniteľnú osobu. Žalobca vynaložil každý mesiac sumu 3.600,- Eur na službu, ním deklarovanú ako
reklamu, pričom podľa správcu dane v daňovom konaní nepreukázal, akú úžitkovú majetkovú hodnotu
pre neho táto služba mala. Len konštatuje, že ju použil v rámci jeho ekonomickej činnosti a že miera
ľudského správania nie je exaktne merateľná.

36. Správca dane poukázal na rozsudky Krajského súdu v Trenčíne vo veciach sp. zn. 13S/7/2018
a sp. zn. 13S/8/2018, z ktorých vyplýva, že o reklamu ide vtedy, ak informácia je natoľko agresívna,
že jej účelom je podpora predaja a nákupu a naopak, o reklamu nejde vtedy, ak informácia bude
mať prevažne informatívny charakter a sleduje účel, ktorým je snaha sponzora o vytvorenie alebo
udržanie dobrého mena sponzora. Sponzorský odkaz má obsahovať informácie o skutočnosti, že dané

športové podujatie je sponzorované a tiež kto je jeho sponzorom, avšak bez uvedenia akýchkoľvek
špecifických propagačných prvkov, ktoré by vyzdvihovali kvalitatívne vlastnosti sponzora alebo jeho
produktov, nemožno hovoriť o reklame, nakoľko až ich uvedením sa sponzorský odkaz stáva zároveň
reklamou. Správca dane uzavrel, že hoci žalobca a jeho priamy dodávateľ F. s.r.o. deklarovali vzájomné
uskutočnenie reklamných služieb, v skutočnosti sa jednalo o finančnú podporu automobilového športu

formou sponzorského príspevku.

37. Na odvolanie žalobcu žalovaný zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, že podľa § 68 ods. 6 daňového
poriadku žalobcovi určil rozdiel v sume nadmerného odpočtu 600,- Eur na DPH za zdaňovacie obdobie
marec 2017, znížením nadmerného odpočtu zo sumy 3.593,13 Eur na sumu 2.993,13 Eur, uznajúc tak

odvolaciunámietkusmerujúcuprotipovinnostižalobcuuhradiťnaúčetsprávcudanerozdielDPHvsume
600,- Eur za situácie, keď došlo k zníženiu nevyplateného nadmerného odpočtu o zistený rozdiel DPH.
Inak si však žalovaný osvojil skutkové zistenia správcu dane ako aj na ne nadväzujúce právne posúdenie
veci. Žalobca a jeho dodávateľ predstierali poskytnutie reklamných služieb, pričom v skutočnosti sa
jednalo o sponzorský príspevok. Sponzorský príspevok v čase realizácie reklamných služieb nebol

daňovo uznateľný výdavok (náklad) a taktiež nebol predmetom DPH. Účelom konania žalobcu bolo
podľa žalovaného získanie neoprávnenej daňovej výhody vo forme neoprávneného zvýšenia nákladov
a zároveň neoprávneného uplatnenia odpočítania DPH, na čo by v prípade poskytnutia sponzorského
príspevku nemal nárok.

38. Žalovaný doplnil, že žalobca ani jedným z predložených dôkazov nepreukázal, že na športových
motoristických podujatiach prostredníctvom vykonanej propagácie umiestnením reklamného loga „U.“
bol ovplyvňovaný trh, dopyt po určitom produkte, alebo boli prezentované výkony žalobcu. Žalobca
nepomenoval ani jeden konkrétny produkt spoločnosti, ktorý bol na predmetných pretekoch na
závodných vozidlách prezentovaný. Z pohľadu nároku na odpočítanie DPH sa využitie žalobcom

deklarovaných reklamných služieb vo vzťahu k jeho ekonomickej činnosti nepreukázalo. Nemožno sa
stotožniť ani s tvrdením žalobcu, že displej je výrobok, ktorý žalobca vyrába, o čom je možné sa
presvedčiť na jeho stránke cereydisplays. Na tejto stránke sa podľa žalovaného možno dozvedieť, že
Ing. Z. U. Výrobky z dreva a kovov sa zameriava na zámočnícke výrobky, okrem iného aj na reklamné
a predajné stojany, výrobky z drôtu, ich poplastovanie. Uvedené je v súlade s predmetom podnikania

zapísaným v živnostenskom registri. Dôležitou je tu skutočnosť, že displej ako zobrazovacia jednotka sa
nevyrába z kovu, dreva ani poplastovaného drôtu, či železnej konštrukcie, čo je predmetom podnikania
žalobcu. Z toho vyplýva, že žalobca, ktorý vyrába reklamné a predajné stojany, nepreukázal, že jeho
produktom je taktiež displej.

39. Podľa § 19 ods. 2 veta prvá zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

40. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v
deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

41.Podľa§49ods.2písm.a)zákonaoDPH,platiteľmôžeodpočítaťoddane,ktorújepovinnýplatiť,daň
z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3
a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byt' platiteľovi dodané.42. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

43. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

44. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie
do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie
alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo
vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie
daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový
subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní

neprihliada.

45. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,

b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

46. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti

nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

47. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných
voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať

skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

48. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so
všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké

výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom
zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

49. Preskúmaním veci dospel správny súd k záveru, že správna žaloba je dôvodná. Nepriznanie práva
žalobcovi na odpočítanie DPH v zdaniteľnom období marec 2017 z faktúry vystavenej spoločnosťou L

Q. s.r.o. odôvodnili daňové orgány jednak tým, že fakturované plnenie posúdili ako sponzoring a nie
ako dodanie reklamných služieb a tiež preto, že nemalo byť preukázané reálne dodanie fakturovaných
služieb deklarovaným dodávateľom, vrátane argumentačného náznaku o existencii zneužívajúceho,
resp. podvodného konania. Daňové orgány najmä dôvodili, že sponzorský príspevok nie je predmetom
DPH, nakoľko pri sponzorskom príspevku nejde o dodanie tovaru alebo služby za protihodnotu.

S uvedeným právnym názorom sa v rámci svojej rozhodovacej činnosti v rokoch 2018 až 2021
stotožňoval aj správny súd. Je však namieste konštatovať, že v dôsledku vývoja judikatúry Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky (napr. rozsudky sp. zn. 10Sžfk/57/2019 zo dňa 28.02.2022, sp.
zn. 10Sžfk/21/2020 zo dňa 26.04.2022, sp. zn. 2Sžfk/9/2021 zo dňa 27.06.2022) bolo nevyhnutnosťou
prehodnotiť právny názor na fenomén sponzoringu ako plnenia (služby), ktoré nepodlieha DPH.

50. Nadväzujúc na právne závery kasačného súdu citované v bode 20. tohto rozsudku možno poukázať
na ďalší rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „NSS SR“), a to sp.
zn. 10Sžfk/57/2019 zo dňa 28.02.2022, v ktorom kasačný súd vyslovil, že „zákon o DPH na účely
odpočítania dane z prijatých služieb nerobí rozdiel medzi reklamou a sponzoringom v tom zmysle, že

by povedzme služby spojené zo zabezpečením sponzorského odkazu boli zákonom explicitne vylúčené
zo všeobecného režimu DPH. Legálne definície týchto pojmov neupravujú daňové predpisy, ale zákon
č. 147/2001 Z. z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o reklame“),
resp. zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono vysielaní a retransmisii“). Podľa zákona o reklame sa reklamou rozumie predvedenie, prezentácia
alebo iné oznámenie v každej podobe súvisiace s obchodnou, podnikateľskou alebo inou zárobkovou
činnosťou s cieľom uplatniť produkty na trhu, pričom za produkt sa považuje aj obchodné meno

podnikateľa (§ 2 ods. 1 písm. a), b) zákona o reklame). Pojem sponzoring definuje zákon o vysielaní
a retransmisii ako plnenie určené na priame alebo nepriame financovanie programu, programovej
služby alebo audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie s cieľom propagovať názov alebo obchodné
meno, ochrannú známku, dobrú povesť, tovary alebo aktivity právnickej osoby alebo fyzickej osoby,
ktorá také plnenie poskytla (§ 38 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii). Napriek tomu, že uvedené

definície majú pre daňové účely len orientačnú funkciu, je z nich zrejmé, že sponzoring je rovnako
ako reklama z pohľadu daňového subjektu investíciou, ktorej protihodnotou je aj poskytnutie služby vo
forme verejnej prezentácie daňového subjektu alebo jeho produktu. Táto služba teda napĺňa aj znaky
reklamy,hocimožnokonštatovať,žepoprireklamnejzložkejeprimárnymcieľomsponzorovaniapodpora
sponzorovanej aktivity. Naproti tomu jasným ekonomickým cieľom reklamy je umiestňovanie produktov
na trhu.“

51.Ajvrozsudkusp.zn.2Sfk/9/2021zodňa27.06.2022potvrdilNSSSRprávnynázor,žepreposúdenie
oprávnenosti odpočtu DPH daňovým subjektom nie je v samotnej podstate veci rozhodujúci charakter
sťažovateľom zvolenej prezentácie loga, ale jej súvis s ďalšími dodávkami tovarov a služieb sťažovateľa
alebo s jeho celkovou hospodárskou činnosťou. Aby si sťažovateľ mohol oprávnene odpočítať DPH

z takto deklarovanej reklamnej služby, musí byť preukázané, že mala priamy a bezprostredný súvis
s jednou alebo viacerými zdaniteľnými transakciami sťažovateľa na výstupe alebo s jeho celkovou
hospodárskou činnosťou. V tomto kontexte poukázal NSS SR aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej
únie zo dňa 25.11.2021 vo veci C-334/20 Amper Metal Kft., konkrétne bod 40, podľa ktorého „zdaniteľná
osoba si môže odpočítať DPH zaplatenú na vstupe za reklamné služby, ak je takéto poskytnutie

služieb transakciou, ktorá podlieha DPH v zmysle článku 2 smernice o DPH a priamo a bezprostredne
súvisí s jednou alebo viacerými transakciami na výstupe alebo s celkovou hospodárskou činnosťou
zdaniteľnej osoby ako súčasť jej všeobecných nákladov, pričom nie je potrebné zohľadniť skutočnosť,
že fakturovaná cena za tieto služby je neprimeraná v porovnaní s referenčnou hodnotou určenou
vnútroštátnym daňovým orgánom alebo že tieto služby neprispeli k zvýšeniu obratu tejto zdaniteľnej

osoby.“ NSS SR ďalej v rozsudku sp. zn. 2Sfk/9/2021 zo dňa 27.06.2022 pokračuje, že „sťažovateľ však
v danom prípade s takýmto smerovaním právneho posúdenia nebol konfrontovaný. Daňové orgány totiž
vyrubenie rozdielu dane odôvodňovali posúdením charakteru deklarovanej služby ako sponzoringu, z
čoho vyvodili, že sponzoring nie je zdaniteľnou službou v zmysle zákona o DPH a to je dôvodom, prečo
nie je možné uplatniť odpočet dane. Sťažovateľ preto ani legitímne nemohol vedieť, že má správcovi

dane a žalovanému preukazovať priamy a bezprostredný súvis prijatej služby - reklamy s jednou
alebo viacerými zdaniteľnými transakciami sťažovateľa na výstupe alebo s jeho celkovou hospodárskou
činnosťou. Pre uvedené ani nie je možné na základe zisteného skutkového stavu urobiť jednoznačný
záver o tom, že neboli naplnené hmotnoprávne podmienky odpočtu DPH. V každom prípade je však
potrebnékonštatovať,ževyrubenímrozdieludanežalovaný,akoajsprávcadane,vecnesprávneprávne

posúdili, čoho následkom je nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia.“

52. Správny súd vedený závermi recentnej judikatúry NSS SR s ohľadom na prejednávanú vec
konštatuje, že záver žalovaného o nesplnení podmienok žalobcu na odpočítanie DPH zo sporných faktúr
je predčasný a založený na nesprávnom právnom posúdení veci. Správca dane i žalovaný vychádzali

zo zistenia, že žalobca bol prezentovaný na podujatiach ako reklamný partner formou loga, pričom
uzavreli, že išlo o sponzoring, ktorý nie je v zmysle § 2 zákona č. 222/2004 Z. z. predmetom dane.
Takýto záver podľa správneho súdu, s poukazom na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky, nemá oporu v zákone č. 222/2004 Z.z. Naopak, z ustanovenia § 2 ods. 1 písm. b)
zákona č. 222/2004 Z. z. vyplýva, že predmetom DPH je poskytnutie služby za protihodnotu v tuzemsku

uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, pričom v posudzovanom
prípade sa javí, že medzi účastníkmi nie je sporné, že atribúty služby naplnené boli (propagácia loga
je službou), rovnako ako atribút protihodnoty (finančné vyjadrenie protihodnoty vyplýva z predmetnej
faktúry) a dodanie služby bolo uskutočnené v tuzemsku zdaniteľnou osobou. Vychádzajúc z uvedeného
je potom jednoznačné, že záver žalovaného a správcu dane o nesplnení podmienok zo strany žalobcu

pre odpočet DPH zo sporných faktúr je predčasný a založený na nesprávnej interpretácii príslušných
ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z.53. Správny súd si všimol, že správca dane síce vykonával dokazovanie aj v smere majúcom preukázať
ekonomický prínos prijatého zdaniteľného plnenia pre žalobcu, pričom skonštatoval, že zvýšenie obratu
v roku 2017 zabezpečili žalobcovi odberatelia, s ktorými pracoval už v roku 2016 a že v porovnaní s

rokom 2016 mal žalobca v roku 2017 iba 9 nových odberateľov, pre ktorých prevažne vystavil počas roka
2017 len po jednej faktúre. Podľa správcu dane zvýšenie príjmov z podnikateľskej činnosti nesúviselo
s reklamou uskutočnenou v období marec až apríl 2017. Správny súd je názoru, že dokazovanie
priameho a bezprostredného súvisu prijatej reklamnej služby s jednou alebo viacerými zdaniteľnými
transakciami žalobcu na výstupe alebo s jeho celkovou hospodárskou činnosťou nebolo vedené cielene,

keď sa pozornosť správcu dane sústreďovala primárne na právnu polemiku ohľadne rozdielu medzi
reklamou a sponzoringom a s tým súvisiacou ne/možnosťou odpočtu DPH. Žalobca nebol v priebehu
daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania daňovými orgánmi dôsledne inštruovaný, resp.
vedený k tomu, aby tejto otázke venoval náležitú pozornosť, pokiaľ ide o splnenie si jeho dôkaznej
povinnosti a aby v tomto smere predkladal dôkazy. O uvedenom svedčí aj záverečná konštatácia
správcu dane v prvostupňovom rozhodnutí, že dôvodom na neuznanie nároku žalobcu na odpočet

DPH nebolo nepreukázanie priameho a bezprostredného súvisu prijatej reklamnej služby s jednou
alebo viacerými zdaniteľnými transakciami žalobcu na výstupe alebo s jeho celkovou hospodárskou
činnosťou, ale skutočnosť, že žalobca a jeho priamy dodávateľ formálne deklarovali dodanie reklamných
služieb hoci v skutočnosti sa jednalo o sponzorský príspevok. Rovnako tak argumentačne vystaval
napadnuté rozhodnutie žalovaný, ktorý tento ústredný dôvod neuznania práva na odpočet DPH

žalobcovi prezentoval aj vo vyjadrení k správnej žalobe. V tomto kontexte správny súd pripomína,
že reklama nemá pôsobiť len na nových zákazníkov, ktorí doposiaľ služby propagovaného subjektu
nevyužívali, resp. doposiaľ nekupovali jeho výrobky. Reklama môže legitímne pôsobiť aj na „starých“
zákazníkov, napr. za tým účelom, aby si u podnikateľského subjektu opätovne zakúpili jeho produkt
alebo využili ním poskytovanú službu. Preto argumentáciu správcu dane, že obrat žalobcovi v roku 2017

zabezpečili osoby, ktoré boli jeho zákazníkmi už v roku 2016, nie je možné považovať za postačujúcu,
pričom bolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie na preukázanie odrazu reklamy formou umiestnenia
loga žalobcu na pretekárskych vozidlách v jeho celkovej hospodárskej činnosti, resp. súvis s jednou
alebo viacerými zdaniteľnými transakciami žalobcu na výstupe. S poukazom na uvedené je potrebné
závery žalovaného považovať za predčasné, a to najmä pre nedostatočne zistený skutkový stav v

rozsahu potrebnom na náležité rozhodnutie.

54. Pretože správny súd v prejednávanej veci ustálil, že preskúmavané rozhodnutia sú nezákonné
pre nesprávne právne posúdenie veci a pre nedostatočne zistený skutkový stav veci, a teda, že
správna žaloba je v tomto smere dôvodná, rozhodol podľa § 191 ods. 1 písm. c) a písm. e) SSP o

zrušení napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia a vec vrátil správnemu orgánu
prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom bude povinnosťou správcu dane opätovne vec posúdiť,
pričom právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v tomto zrušujúcom rozsudku, sú daňové orgány
viazané. Po doplnení dokazovania umožňujúceho žalobcovi preukázať priamy a bezprostredný súvis
fakturovanej služby s jednou alebo viacerými zdaniteľnými transakciami žalobcu na výstupe alebo súvis

s jeho celkovou hospodárskou činnosťou správca dane, riadiac sa právnym názorom správneho súdu
a judikatúrou kasačného súdu vo veci opätovne rozhodne a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom
odôvodní, pričom zohľadní aj právny názor správneho súdu prezentovaný k ďalšej žalobnej námietke
vo zvyšných bodoch tohto rozsudku. Uvedené metodologické východiská platia (mutatis mutandis) aj
pre žalovaného v prípade, že žalobca využitím opravného prostriedku proti rozhodnutiu správcu dane

iniciuje odvolacie konanie.

55. Pokiaľ ide o nepriznanie nároku na odpočet DPH pre nesplnenie hmotnoprávnych podmienok
zákona o DPH majúcich svoj základ v nejednoznačnej (alebo nepreukázanej) identifikácii zdaniteľnej
osoby, ktorá mala deklarované služby (alebo tovar) dodať, správny súd poukazuje na rozsudok NSS

SR sp. zn. 6Sžfk/42/2020 zo dňa 24.11.2021, ktorý pripomína stále platnú judikatúru Súdneho dvora
EÚ, ktorá „pripúšťa vznik nároku na odpočet u dobromyseľného daňového subjektu aj v prípade, ak
existujú pochybnosti na strane dodávateľa, resp. aj v prípade, ak dodávateľ nie je stotožnený. Tu
je na mieste poukázať na rozhodnutia Súdneho dvora EU v spojených veciach C80/11 a C-142/11,
resp. v spojených veciach C-354/03, C-355/03 a C-484/03. Judikatúra Súdneho dvora EU tiež ustálila,

že založením systému zodpovednosti bez zavinenia sa prekračuje rozsah nevyhnutný na ochranu
práv verejných financií (C-384/04, C-271/06). Možno zhrnúť, že Súdny dvor EU dlhodobo judikuje,
že samotná skutočnosť, že plnenie nebolo skutočne vykonané dodávateľom uvedeným na faktúrach
alebo jeho subdodávateľom, nepostačuje na vylúčenie práva na odpočet; pričom právo na odpočetDPH, ktorá je uvedená na faktúrach vystavených dodávateľom v prípade, ak sa ukáže, že hoci bolo
dodanie uskutočnené, v skutočnosti nebolo vykonané ani dodávateľom, ani jeho subdodávateľom,
možno zamietnuť jedine pod dvojitou podmienkou, že táto skutočnosť predstavuje podvodné konanie

a ak sa preukáže, že vzhľadom na objektívne skutočnosti predložené daňovými úradmi zdaniteľná
osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočet dane bolo súčasťou
podvodu, pričom prislúcha vnútroštátnemu súdu túto skutočnosť overiť (C-18/13).“

56. V rozsudku sp. zn. 6Sžfk/48/2021 zo dňa 27.06.2022 uviedol NSS SR, že „v zmysle aktuálnej

judikatúry Súdneho dvora EÚ nie je možné odmietnuť daňovému subjektu odpočet DPH len z dôvodu, že
neviepreukázať,ženímdeklarovanýdodávateľzabezpečildodanieprostredníctvomsubdodávateľských
subjektov, respektíve tieto subjekty stotožniť. K uvedenému je možné odkázať napríklad na uznesenie
Súdneho dvora EÚ vo veci C-610/19 Vikingo zo dňa 3. septembra 2020: „Smernica Rady 2006/112/
ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v spojení so zásadami
daňovej neutrality, efektivity a proporcionality sa má vykladať v to zmysle, že bráni vnútroštátnej praxi,

na základe ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo na odpočítanie dane z pridanej
hodnoty zaplatenej za nadobudnutie tovaru, ktorý jej bol dodaný, z dôvodu, že faktúry týkajúce sa
týchto nákupov nemožno považovať za hodnoverné, pretože po prvé osoba, ktorá vyhotovila faktúru,
uvedený tovar nemohla z dôvodu nedostatku potrebných materiálnych a ľudských zdrojov vyrobiť ani
dodať, čiže tento tovar bol v skutočnosti nadobudnutý od inej osoby, ktorej totožnosť nebola určená,

po druhé neboli dodržané vnútroštátne právne predpisy v oblasti účtovníctva, po tretie dodávateľský
reťazec, ktorý viedol k uvedeným nákupom, nebol ekonomicky opodstatnený a po štvrté v prípade
niektorých predchádzajúcich transakcií, ktoré boli súčasťou tohto dodávateľského reťazca, sa vyskytli
nezrovnalosti. Takéto zamietnutie je možné len vtedy, ak je právne dostatočným spôsobom preukázané,
že sa zdaniteľná osoba aktívne podieľala na daňovom podvode alebo vedela, alebo mala vedieť, že

sú uvedené transakcie súčasťou daňového podvodu, ktorého sa dopustila osoba, ktorá vyhotovila
faktúru alebo akýkoľvek iný subjekt vystupujúci na predchádzajúcom stupni uvedeného dodávateľského
reťazca, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.“ Z vyššie citovaného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ
teda vyplýva, že v prípade spochybnených subdodávateľov v kontexte prejednávanej veci je možné
nepriznať odpočet DPH len v prípade, kedy by bola preukázaná účasť alebo aspoň vedomosť daňového

subjektu o podvodnom konaní niektorého zo subjektov zapojených do obchodného reťazca. Keďže
správca dane a ani žalovaný týmto smerom neviedli svoje úvahy pri rozhodovaní o vyrubení rozdielu
dane sťažovateľovi, tak kasačný súd považuje ich rozhodnutie za nezákonné.“ Nakoľko z obsahu
preskúmavaných rozhodnutí nevyplýva, že by daňové orgány preukázali účasť žalobcu na prípadnom
podvodnom konaní jeho dodávateľa, resp. subdodávateľov alebo aspoň vedomosť žalobcu o takomto

podvodnom konaní niektorého zo subjektov zapojených do obchodného reťazca, pričom takýmto
spôsobom žalovaný a správca dane ani nekoncipovali svoju argumentáciu, možno ich závery učinené
v preskúmavaných rozhodnutiach o nepriznaní nároku žalobcovi na odpočet DPH pre nesplnenie
hmotnoprávnych podmienok zákona o DPH majúcich svoj základ v nepreukázaní dodania fakturovaných
služieb deklarovaným žalobcom považovať za predčasné, čo taktiež v konečnom dôsledku vyústilo do

vady nesprávneho právneho posúdenia veci.

57. Žalobca bol v konaní úspešný, preto mu súd priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov
konania (§ 167 ods. 1 SSP), zahŕňajúce aj trovy kasačného konania.

58. Tento rozsudok prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní odo dňa
doručeniatohtorozsudkunaNajvyššísprávnysúdSlovenskejrepublikyprostredníctvomKrajskéhosúdu
v Trenčíne.

V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa § 57 SSP, t.j. ktorému
správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová
značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj,

kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolozrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“)
a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri
rozhodovaní porušil zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje

podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na

kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d) SSP,
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,

ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal

jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.