Rozsudok ,
Odmietajúce odvolanie, Potvrdzujúce Judgement was issued on

Decision was made at the court Mestský súd Bratislava IV

Judgement was issued by JUDr. Monika Holická

Judgement form – Rozsudok

Judgement nature – Potvrdzujúce, Odmietajúce odvolanie

Source – original document (the link may not work anymore)

Show within judicial proceeding

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8CoCsp/20/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1216218499
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 08. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Holická

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1216218499.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Holickej a členov

senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Ondreja Krajča, v spore žalobcu: R. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom a
adresou na doručovanie R. XX, P., zastúpený I. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XX, P., proti žalovanému:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, o určenie neplatnosti
spotrebiteľskej zmluvy a iných nárokoch, na odvolania žalovaného a žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava II zo dňa 3. decembra 2018, č.k. 13Csp/92/2016-383, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd odvolanie žalovaného odmieta.

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdzuje.

Žiadnej zo strán sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v častiach o určenie, že spotrebiteľská
zmluva číslo XXXXXXXXX zo dňa 05.04.2012 uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je neplatná;
o určenie, že úver poskytnutý na základe uvedenej zmluvy je bezúročný a bez poplatkov; o
uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 2.467,18 eur v lehote 3 dní od nadobudnutia
právoplatnosti tohto rozsudku; o určenie, že rozhodcovská zmluva uzavretá medzi žalobcom a

žalovaným dňa 05.04.2012 je neprijateľnou zmluvnou podmienkou; o určenie, že je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou danej zmluvy o úvere zo dňa 05.04.2012, kde sa dlžník zaväzuje zaplatiť
veriteľovi sumu 800 eur zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 772 eur, t.j. celkovo zaplatiť čiastku
1.572 eur; o určenie, že je neprijateľnou podmienkou RPMN vo výške 302,69 % uvedenou v danej
spotrebiteľskej zmluve a o určenie, že je neprijateľnou podmienkou administratívny poplatok v čiastke
514,67 eur uvedený v prílohe k tejto zmluve - štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere, ktoré
sú prílohou zmluvy o úvere a sú jej neoddeliteľnou súčasťou. Druhým výrokom určil, že neprijateľnou

zmluvnou podmienkou je článok 12 - Dohoda o vyplnení zmeniek Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru, ktoré tvorili súčasť zmluvy o úvere číslo XXXXXXXXX zo dňa 05.04.2012 a ktorý znie: „.na O. Y.
O. E. D. L. O. (Ď. D. D. „.) L. O. B. Ú. O. L. L. D. I. (Ď. D. D. „.) L. L. X O., L. Q. V. T. L. O. T. D. E. O.
Ú. O. T.. I. J. O. B. L. O. O. D. O. I.. I. R. Y.L. C. T. A. svoj Y. V. L. Q. O.. O. T. D. I. T. E., Ž. O. T. L. na
Y. O. O. I. V. L. E., Q. T. L. O. P. X B.A. Y. T. A. E. T. N., B..J.. Q. E. V. L. X po T. S. T., Y. C. K. Č. T.,
D. V. L. Y. T. D. Č. Y. T.. O. T. P. Y. O. T. L. Y. V. L. L. E., Q. L. L. Q. E. L. Y. O. O.. E. O. Ú.F. O. T. L.
na Y. O. O. I. B., Ž. V. P. E., Q. T. L. O. P. X B. Y. T. T. A. E.. O. T. D. I. T. E., Ž. I. J. N. L. E. V. O. L. Y.,

ak O., Q. P. L. D. Y. P. O. D. T. D. B. B., Ž. O. T. P. Y. O. T. L. Y. V. L. L.Č. E., Q. L. L. Q. E. L. E. O. O..
E. O. Ú. O. T. L. na E. O. O. I. B., Ž. V. P. E., Q. T. L. O. P. X B.A. Y. T. T. A. E.. O. T. T. E., Ž. B. L. O.
P. Y. T. O. V. L. L. E. D. I..“. Ďalším výrokom zamietol žalobu v zostávajúcej časti o zaplatenie 158,14
eur a napokon rozhodol, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 75%, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.

2.Nazákladenespornýchtvrdenístránsporuavykonanéhodokazovaniasúdprvejinštancievychádzalz
toho,žemedzižalobcomažalovanýmdošlodňa05.04.2012kuzavretiuzmluvyoúvereč.XXXXXXXXX,
na základe ktorej žalovaný v postavení veriteľa poskytol žalobcovi ako dlžníkovi úver v sume 800
eur. Dlžník sa zaviazal veriteľovi istinu úveru vrátiť a zároveň veriteľovi zaplatiť príslušný poplatok
vo výške 772 eur, t.j. celkovo 1.572 eur, a to 12 mesačných splátkach vo výške 131 eur počnúc

dňom 18.04.2012. V zmluve bola určená výška RPMN 302,69 %. V rámci zmluvy J. R., ako ručiteľ
vyhlásil, že uspokojí pohľadávku veriteľa voči dlžníkovi, ktorá vyplýva zo zmluvy o úvere, v prípade,
že dlžník svoj záväzok voči veriteľovi nesplní riadne a včas. Dlžník v zmluve vyhlásil, že sa oboznámil
a súhlasí s obsahom zmluvy o úvere, ako aj s obsahom plnomocenstiev v nej uvedených a súhlasí
so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú na zadnej strane tejto zmluvy, nemá k nim
žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdil prevzatie zmluvy vrátanie Všeobecných

podmienok. Príloha k zmluve o úvere - štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere obsahovala opis
hlavných náležitostí úveru, t.j. jeho celkovú výšku 800 eur, dobu trvania zmluvy o úvere 12 mesiacov,
splatnosť úveru: spotrebiteľ sa zaviazal celkovú čiastku uhradiť v 12 mesačných splátkach, počnúc
dňom 18.04.2012, termín konečnej splatnosti úveru 18.03.2013, celkovú čiastku, ktorú bude musieť
spotrebiteľ zaplatiť: spotrebiteľ uhradí celkovú čiastku 1.572 eur, z tejto čiastky predstavuje úver čiastku

800 eur, úrok čiastku 257,33 eur a administratívny poplatok čiastku 514,67 eur, vyžadované záruky:
ručiteľ a dohoda o zrážkach zo mzdy. V tejto prílohe boli ďalej špecifikované nasledovné údaje: úroková
sadzba úveru fixná 32 % ročne, ročná úroková sadzba 32 %, celkové náklady spotrebiteľa 772 eur,
priemerná hodnota RPMN 40,87 %. V rámci bodu 12 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, bola
dojednaná dohoda o vyplnení zmeniek v znení citovanom v druhom výroku rozsudku uvedenom vyššie.

Žalobca a žalovaný rovnako dňa 05.04.2012 uzavreli samostatnú rozhodcovskú zmluvu podľa § 5 a
nasl. zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Podľa jej Čl. I sa rozhodcovským súdom na
účely tejto zmluvy rozumie Stály rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Slovenská rozhodcovská,
a.s., IČO: 35 922 761, sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava. Rozhodcovským konaním sa rozumie
konanie pred Stálym rozhodcovským súdom podľa Čl. I bodu 1 tejto zmluvy, vedené podľa procesných

ustanovení Rokovacieho poriadku, Štatútu a ostatných predpisov rozhodcovského súdu, platných a
účinnýchvčasezačatiarozhodcovskéhokonaniazapoužitiapríslušnýchustanovenízákonač.244/2002
Z.z. Podľa Čl. II ods. 1 rozhodcovskej zmluvy všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere č.
103900543 zo dňa 05.04.2012 vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré
vzniknú z dohody o vyplnení zmeniek zabezpečujúcej uvedenú úverovú zmluvu a uplatnenia práv z

takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené: a/ pred
Stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na Stálom rozhodcovskom
súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu
a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu,
pričom účastník rozhodcovského konania môže do 15 kalendárnych dní od doručenia rozhodcovského

rozsudku podať Stálemu rozhodcovského súdu žiadosť o preskúmanie rozhodcovského rozsudku;
rozhodcovský rozsudok preskúmava iný rozhodca ustanovený podľa vnútorných predpisov Stáleho
rozhodcovského súdu, b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana
podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok). Podľa Čl. II ods. 2 rozhodcovskej zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek

zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z právnych vzťahov
uvedených v bode 1 tohto článku zmluvy, vrátane sporu o platnosť, výklad alebo zrušenie zmluvy o úvere
na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej
zmluvy; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na všeobecnom súde
bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou zmluvou v súlade s

vnútornýmipredpismiStálehorozhodcovskéhosúduzaloženáprávomocStálehorozhodcovskéhosúdu.
V Čl. III bode 5 rozhodcovskej zmluvy bolo formulované poučenie, že voči rozhodcovskému rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu je možné v stanovenej lehote podľa žiadosť o jeho preskúmanie na stály
rozhodcovský súd alebo v stanovenej lehote podať žalobu o jeho zrušenie na príslušný všeobecný
súd. Dňa 01.10.2014 žalobca uhradil sumu 150 eur, dňa 07.11.2014 sumu 98,50 eur, dňa 03.05.2016

sumu 2.905,73 eur a dňa 03.05.2016 sumu 271,09 eur, spolu 3.425,32 eur. Žalovaný v liste zo dňa
12.5.2016 žalobcovi oznámil, že dňa 03.05.2016 uhradil istinu úveru spolu s poplatkom vo výške 1.572
eur na základe zmluvy o úvere č. 103900543 uzavretej dňa 05.04.2012. Keďže však žalovaný uvedenú
čiastku neuhradil v zmluvne dohodnutom čase, dostal sa do omeškania a preto ho žalovaný, v súlade svyplnenou zmenkou žiadal o úhradu dohodnutého zmenkového úroku vo výške 0,25 % denne z dlžnej
sumy a zákonného zmenkového úroku vo výške 6 % ročne z dlžnej sumy. Vzhľadom na skutočnosť,
že pred splatením dlhu bol žalovaný nútený si zabezpečiť návratnosť pohľadávky, čím mu vznikli ďalšie

náklady (napríklad poplatok za zasielanie upomienok, odmena pre advokáta za zastupovanie, poplatok
za rozhodcovské konanie...) v celkovej sume 860,16 eur, z toho nedoplatok na nákladoch 590,37 eur,
týmto žiadal žalobcu, aby dlžnú sumu v celkovej výške 4.457,54 eur, zodpovedajúcu neuhradeným
dohodnutým a zákonným zmenkovým úrokom a nedoplatku na nákladoch, uhradil do 7 dní od doručenia
tejto výzvy. Dňa 05.04.2012 bola žalobcom vystavená zmenka č. XXXXXXXXX na sumu 1.841,79

eur, ktorou sa vystaviteľ zaviazal zaplatiť zmenkovú sumu pri predložení zmenky na rad žalovanému.
Ministerstvo spravodlivosti SR, odbor ochrany spotrebiteľa vo svojej odpovedi zo dňa 16.08.2016 na
podnet žalobcu doručený dňa 23.05.2016 konštatoval, že v zmluve absentujú náležitosti vyžadované
v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 159/2010, spotrebiteľský úver je treba považovať za bezúročný a
bez poplatkov. V zmluve absentujú nasledujúce údaje - výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov, úroková sadzba spotrebiteľského úveru, doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom

úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Bolo konštatované, že dohoda o vyplnení
zmenky je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, pretože je v rozpore s ustanovením § 17 ods. 3 zákona
č. 129/2010, podľa ktorého v súvislosti s poskytovaním spotrebiteľského úveru nemožno splniť dlh
alebo zabezpečiť jeho splnenie zmenkou. Žalobcovi bolo odporučené podať na súd žalobu o určenie
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, určenie neplatnosti zmluvy z dôvodu obsahu neprijateľných

zmluvných podmienok a neprimeranej odplaty, o vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobca bol
upozornený, že stanovisko je len odporúčaním a vyjadruje právny názor, ktorý nemá všeobecne záväzný
charakter. Právomoc rozhodovať konkrétny spory má súd. Zo spisu od Slovenskej rozhodcovskej, a.s.
sp.zn. SR 05504/14 zistil, že dňa 25.08.2014 podal žalovaný (v rozhodcovskom konaní na strane
žalobcu) návrh na začatie rozhodcovského konania voči žalobcovi (v rozhodcovskom konaní na strane

žalovaného). Žalobca sa v danom konaní domáhal voči žalovanému úhrady istiny úveru vo výške 800
eur, úroku vo výške 32 % ročne zo sumy 800 eur od 06.04.2012 do zaplatenia, úhrady nesplateného
poplatku vo výške 524,96 eur, úroku z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1.324,96 eur od
24.07.2012 do zaplatenia a náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky (trovy mediačného
konania) 249,79 eur, poplatok za upomienky 20 eur a trovy rozhodcovského konania 381,56 eur. Svoj

nárok odvodzoval zo zmluvy o úvere č. 103900543 zo dňa 05.04.2012 s odôvodnením, že žalovaný si
ako dlžník neplnil svoj záväzok riadne a včas. Pred podaním návrhu na začatie rozhodcovského konania
zmluvné strany absolvovali aj mediačné konanie, avšak k vyriešeniu sporu nedošlo. Ako listinný dôkaz
žalobcavrozhodcovskomkonaní predložilzmluvuoúvereč.XXXXXXXXXzodňa5.4.2012,Všeobecné
obchodné podmienky poskytnutia úveru, rozhodcovskú zmluvu zo dňa 5.4.2012, prílohu k zmluve o

úvere - štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere, prehľad povinností a záväzkov vyplývajúcich
zo zmluvy o úvere. V rozhodcovskom konaní sa vyjadril aj žalovaný R. X. v liste zo dňa 01.10.2014,
kde vyhlásil, že zmluvu o úvere zo dňa 05.04.2012 podpísal dobrovoľne a chce svoj záväzok splatiť.
V roku 2012 prišiel o prácu, ale od minulého mesiaca je konečne zamestnaný a začne splácať svoj
záväzok. Vyjadril sa, že má záujem uzatvoriť zmier alebo mimosúdne vec urovnať. Stály rozhodcovský

súd(zriadenýspoločnosťouSlovenskározhodcovskáa.s.)vovecivydalrozsudoksp.zn.SR05504/14zo
dňa 20.10.2014. Vo výroku rozsudku zaviazal žalovaného na povinnosť uhradiť žalobcovi istinu 650 eur,
poplatok vo výške 524,96 eur, úrok vo výške 32 % ročne zo sumy 800 eur od 06.04.2012 do 01.10.2014,
zo sumy 650 eur od 02.10.2014 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 1.324,96
eur od 24.07.2012 do 01.10.2014, zo sumy 1.174,96 eur od 02.10.2014 do zaplatenia. Tiež ho zaviazal

na zaplatenie trov mediačného konania vo výške 249,79 eur, poplatku za upomienky vo výške 20 eur
a zaplatenie trov rozhodcovského konania vo výške 381,56 eur. Všetky plnenia mal žalovaný uhradiť
spoločne v mesačných splátkach vo výške 180 eur a to pod následkom straty výhody splátok. Vo
zvyšnej časti žalobu zamietol. V odôvodnení rozsudku rozhodcovský súd konštatoval, že preskúmal
predloženú rozhodcovskú zmluvu a zaoberal sa aj posúdením jej prípadnej neprijateľnosti ako zmluvnej

podmienky a teda aj otázkou jej platnosti. Mal za to, že rozhodcovskou zmluvou s alternatívnym výberom
súdneho orgánu nebola žalovanému uložená povinnosť riešiť prípadný spor výlučne v rozhodcovskom
konaní a teda žalovanému nebola obmedzená možnosť domáhať sa ochrany svojich práv v spore
len v rámci rozhodcovského konania. Rozhodcovskú zmluvu považoval za riadne uzavretú, bola daná
právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie a rozhodnutie veci. Rozhodcovský súd vec posúdil s

odkazom na ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách v Občianskom zákonníku, zákon č. 129/2010
Z.z. Mal za to, že z uzavretej zmluvy o úvere vyplývajú základné náležitosti zmluvného úverového
vzťahu, zmluva obsahovala podstatné údaje vyžadované zákonom slúžiace dlžníkovi na zhodnotenie
ekonomickej výhodnosti poskytnutého úveru. Osobitne posudzoval aj výšku úroku 32 % ročne, ktorýpovažoval za primeraný a v súlade s dobrými mravmi, ktorý v danom období podstatne neprevyšoval
výšku odplaty v obdobných prípadoch pri poskytovaní úverov inými nebankovými subjektmi resp.
bankami pri istom druhu finančných produktov. Rovnako rozhodcovský súd považoval za primeranú aj

výšku poplatku za poskytnutie úveru. Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť 19.12.2014. Z
exekučného spisu sp.zn. 55Er 1817/2015 a konečného vyúčtovania exekučného konania - daňového
dokladu zo dňa 05.05.2016, vydaného súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD súd prvej
inštancie zistil, že exekučná pohľadávka spolu predstavovala sumu vo výške 3.958,92 eur, ktorá
bola voči povinnému vymožená v celom rozsahu a pozostávala z položiek: a/ vymáhaná pohľadávka

oprávneného istina 551,50 eur, úroky z omeškania 390,41 eur, prevzatie a príprava právneho zastúpenia
70,82 eur, trovy za spísanie zápisnice 70,82 eur, súdny poplatok za vydanie poverenia 16,50 eur, úrok
658,62 eur, úrok z omeškania 241,84 eur, poplatok 524,96 eur, trovy mediačného konania 249,79 eur,
poplatok za zaslanie upomienok 20 eur, trovy rozhodcovského konania 381,56 eur, spolu 3.176,82
eur, b/ trovy súdneho exekútora, odmena súdneho exekútora 651,75 eur, náhrada hotových výdavkov
0 eur, 20% DPH z trov exekúcie 130,35 eur, spolu 782,10 eur. Z obsahu exekučného spisu bolo

zrejmé, že návrh na vykonanie exekúcie podal žalovaný ako oprávnený voči žalobcovi ako povinnému
a to na základe exekučného titulu - špecifikovaného rozhodcovského rozsudku. Povinný navrhoval
zastavenie exekúcie podaním zo dňa 07.10.2015 (následne na výzvu súdu dopĺňaným), kde zdôraznil,
že skutkovým základom vydania rozhodcovského rozsudku bol spotrebiteľský vzťah, pričom zmluva
z ktorej oprávnený odvodzoval svoje nároky obsahuje neprijateľné podmienky. Bol názoru, že na

právny vzťah medzi oprávneným a povinným nemožno aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka.
Rozhodcovské konanie bolo začaté na základe rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo Všeobecných
obchodných podmienkach k zmluve, takáto rozhodcovská doložka je neplatná a preto aj rozhodcovský
rozsudok je neplatný a nevykonateľný. Okresný súd Bratislava II uznesením č.k. 55Er 1817/2015-89
zo dňa 03.03.2016 návrh povinného na zastavenie exekúcie zamietol rovnako ako návrh na povolenie

odkladu exekúcie. V odôvodnení tohto rozhodnutia odkázal na uznesenie Ústavného súdu SR č.k. ÚS
429/2011-16 z 03.11.2011, podľa ktorého exekučný súd je povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu
v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie a to napr. aj na účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné
už začaté exekučné konanie zastaviť. Exekučný súd preto preskúmal zákonnosť vedenej exekúcie

ako aj spôsobilosť rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom. Z odôvodnenia rozhodnutia bolo
zrejmé, že súd preskúmal rozhodcovskú zmluvu uzavretú medzi povinným a oprávneným. Odkázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/146/2011 z 13.10.2011, podľa ktorého pokiaľ oprávnený
v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný
súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej

rozhodcovskej zmluvy, exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť exekútora na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo
existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Zároveň
exekučný súd prihliadol na skutočnosť, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky
ako rozsudok všeobecného súdu. Exekučný súd, vychádzajúc z názoru povinného, že rozhodcovská

doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a teda na jej základe nedošlo k založeniu právomoci
rozhodcovského súdu rozhodovať vo veci, konštatoval, že predložený rozhodcovský rozsudok je
spôsobilým exekučným titulom, nakoľko ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný
spor. Rozhodcovské konanie prebehlo na základe platnej rozhodcovskej zmluvy, podpísanej oboma
stranami ako samostatná listina, pričom povinný v nej mal na výber voľbu súdu. Rozhodcovská zmluva

bola dojednaná v súlade s § 3 ods. 6 zákona č. 355/2014. Exekučný súd mal za to, že rozhodcovská
zmluva neobmedzovala právo povinného obrátiť sa na súd a konštatoval, že nedisponuje právomocou
rušiť a meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Dané uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
30.03.2016.

3. Zistený skutkový stav súd prvej inštancie po právnej stránke posúdil podľa § 3, § 4, § 31 ods. 3, §
33 ods. 2, § 35, § 40 ods. 1, § 41 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, (ďalej len
„ZoRK“) v znení účinnom do 31.12.2014, § 44 ods. 3, § 48 ods. 2, § 50 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení účinnom do 22.12.2015, §
52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 5, § 451 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy

o úvere, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1, § 17 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch
a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„ZoSÚ“) v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere. Súd prvej inštancie v prvom rade ozrejmil,
že pri posudzovaní uplatňovaných nárokov a najmä skúmaní splnenia procesných podmienok, zaktorých môže byť vec prejednaná a rozhodnutá, vychádzal z nespornej premisy, že žalobca a žalovaný
dňa 05.04.2012 uzavreli zmluvu o úvere, ktorá je zmluvou spotrebiteľskou. Práve pre účely ochrany
spotrebiteľa sa vytvoril systém únijných a vnútroštátnych noriem, ktorých účelom je zabezpečenej

teoretickej aj praktickej rovnováhy v spotrebiteľských vzťahoch. Tvrdenie žalovaného že zmluva o
úvere nie je zmluvou spotrebiteľskou, keďže bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka,
nepovažoval pre posúdenie jej charakteru za relevantné. Ako aj vyplýva z definície spotrebiteľskej
zmluvy, touto je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Nie je rozhodujúce, podľa akého právneho predpisu bola zmluva uzavretá, ale len skutočnosť, že túto

uzatvárali zmluvné strany v postavení fyzickej osoby ako spotrebiteľa, teda zmluvne slabšej strany, ktorá
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti a v postavení dodávateľa,
ktorý zmluvu uzatvára v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti. Uviedol, že v tomto prípade žalobca
i žalovaný zodpovedajú charakteristike zmluvných strán spotrebiteľskej zmluvy a preto musel v konaní
postupovať s prihliadnutím na systém právnych noriem upravujúcich postavenie spotrebiteľa. Považoval
za potrebné však zdôrazniť, že účelom ochrany spotrebiteľa rozhodne nie je poskytovanie neprimeranej

ochrany, ktorá by negovala samotné princípy existencie záväzkovo právneho vzťahu, ako vzťahu, z
ktorého vyplývajú práva a povinnosti obom zmluvným stranám. Zároveň, nemožno právnu úpravu
ochrany spotrebiteľa vykladať tak, že by spotrebiteľ stratil akúkoľvek zodpovednosť za svoje konanie.
Rovnako mal za to, že na spotrebiteľa, rovnako ako na každú sporovú stranu v konaní, sa musia
aplikovať aj ustanovenia upravujúce podmienky konania pred všeobecným súdom. Znamená to, že pre

spotrebiteľa platia všetky zákonné mantinely, ktoré znemožňujú prejednanie veci a len skutočnosť, že je
zmluvne slabšou stranou nemôže ovplyvniť nutnosť zachovania striktnosti aplikácie právnych predpisov,
upravujúcich vedenie konania.

4. Následne riešil otázku, či rozhodnutiu vo veci samej nebráni prekážka veci právoplatne rozhodnutej

podľa § 230 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), keďže v konaní vyšlo
najavo, že nároky zo zmluvy o úvere nielenže boli prejednané v rámci rozhodcovského konania, ktoré sa
skončilovydanímrozhodcovskéhorozsudku,alezároveňpovinnosťplniť,naktorúbolžalobcazaviazaný
týmto právoplatným a vykonateľným rozhodnutím, bola úspešne uplatnená v exekučnom konaní,
ktoré skončilo vymožením celej pohľadávky vrátane trov rozhodcovského konania a trov exekúcie. Je

neprípustné, aby súd rozhodoval o tej istej veci, o ktorej sa už raz právoplatne rozhodlo opätovne,
čo vyjadruje ústavnoprávnu zásahu ne bis in idem. Na prekážku veci právoplatne rozhodnutej musí
súd prihliadať ex offo a jej existencia vedie k zastaveniu súdneho konania. Pri posudzovaní existencie
res iudicata, rovnako prihliadol na ustálenú judikatúru súdov SR, ktoré dávajú odpovede na skutkové
otázky, týkajúce sa aj tohto konania. Platí premisa judikovaná napr. rozhodnutím Najvyššieho súdu

SR z 28.5.2002, sp.zn. 3Cdo 100/01, že právoplatný rozsudok o žalobe na plnenie vytvára z hľadiska
identity predmetu konania prekážku veci rozsúdenej pre konanie o žalobe na určenie, či tu právo alebo
právny vzťah je alebo nie je, vychádzajúcej z rovnakého skutkového základu. Právoplatný rozsudok
o žalobe na plnenie v sebe zahŕňa kladné alebo záporné riešenie otázky existencie či neexistencie
práva alebo právneho vzťahu, ktorá má byť riešená určovacou žalobou. Konkrétne pre daný prípad

poukázal, že ak by dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok predstavuje prekážku veci právoplatne
rozhodnutej, musel by konštatovať (v časti uplatňovaných nárokov) totožnosť strán sporu ako aj
totožnosť predmetu konania. Rozhodcovský rozsudok síce zaväzoval žalobcu na plnenie zo zmluvy o
úvere, ale jeho povinnosťou v zmysle citovaných zákonných ustanovení (ktoré mu ukladali povinnosť
preskúmať zmluvu z hľadiska spotrebiteľského práva, existencie prípadných neprijateľných zmluvných

podmienok) bolo ustáliť ako predbežnú otázku, či nárok na toto plnenie existuje najmä z pohľadu
preskúmania zmluvy o úvere, jej podstatných náležitostí (a prípadného vyhodnotenia bezúročnosti a
bezpoplatkovostiúveruvprípadeabsenciezákonnýchnáležitostí)ajejplatnostizhľadiska,čitátoobstojí
v kontexte dobrých mravov. Uviedol, že ako je zrejmé aj z odôvodnenia rozsudku rozhodcovského
súdu, tento sa týmito otázkami aj zaoberal, svoj názor riadne odôvodnil, pričom dospel k záveru,

že zmluva o úvere obstojí v kontexte právnej úpravy spotrebiteľských vzťahov a nároky uplatňované
návrhom sú dôvodné. Z toho dôvodu konštatoval totožnosť konania pred rozhodcovským súdom s
konaním na základe podanej žaloby v tomto konaní. Považoval za nutné poukázať aj na to, že v
zmysle § 35 ZoRK doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý nemožno preskúmať podľa § 37, má pre
účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu. Prijal preto záver,

že v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom bol nárok žalovaného voči žalobcovi o zaplatenie
nárokov vyplývajúcich zo zmluvy o úvere, tvorí prekážku veci právoplatne rozhodnutej v častiach
nárokov, v ktorých konanie zastavil. Doplnil, že vzhľadom na vznesenú argumentáciu zo strany žalobcu
sa s otázkou res iudicata v súvislosti so zastavením konania zaoberal z viacerých uhlov pohľadu apodrobil ju skúmaniu z hľadiska širších súvislostí. V prvom rade poukázal na skutočnosť, že žalobca
(v rozhodcovskom konaní vystupoval na strane žalovaného) sa v tomto sám vyjadril, že uplatnený
nárok v celom rozsahu uznáva, zmluvu o úvere podpísal dobrovoľne a chce uplatnené plnenie v

celom rozsahu uhradiť. Práve v rozhodcovskom konaní mal žalobca šancu a možnosť poukázať na
údajné nedostatky zmluvy o úvere, čo neurobil. ZoRK bol v čase prebiehajúceho súdneho konania
platný a účinný, preto neobstojí obrana žalobcu poukazujúca na následnú zmenu právnej úpravy,
ktorá zaviedla úpravu rozhodcovského konania v dvoch rôznych právnych predpisoch, a to ZoRK
a zákone č. 335/2014 Z.z., avšak až od 01.01.2015. ZoRK mu umožňoval viaceré postupy obrany

a to dokonca aj vo forme preskúmania rozhodnutia rozhodcovského súdu všeobecných súdom na
základe žaloby v zmysle § 40 ods. 1 ZoRK. Jedným z dôvodov zrušenia rozhodcovského rozsudku bola
práve skutočnosť, že pri rozhodovaní rozhodcovského súdu boli porušené právne predpisy na ochranu
spotrebiteľov (§ 40 ods. 1 písm. j/). Ani túto formu preskúmania rozhodcovského rozsudku žalobca
nevyužil a rozsudok nadobudol právoplatnosť. Konštatoval, že rozhodcovský rozsudok predstavuje
zákonom aprobovanú formu rozhodnutia, a to aj v spotrebiteľských sporoch za splnenia zákonom

predpokladaných podmienok. S prihliadnutím na znenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka,
účinného v čase uzavretia rozhodcovskej zmluvy, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou ustanovenie,
ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Z uvedeného je zrejmé, že ani právna úprava spotrebiteľských
vzťahov v rozhodnej dobe nevylučovala možnosť riešiť spotrebiteľské spory pred rozhodcovským

súdom, a to za splnenia podmienky, že rozhodcovská doložka nebola dojednaná výlučne, teda tak,
že určovala výlučnosť rozhodcovského súdu a zakladala jeho výlučnú právomoc. Znamená to, že v
prípade, že rozhodcovská doložka alebo rozhodcovská zmluva umožňovala spotrebiteľovi obrátiť sa v
prípade sporu nielen na rozhodcovský súd ale aj na všeobecný súd, nemožno ju za žiadnych okolností
považovať za neplatnú resp. vyhodnotiť ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Vychádzajúc z obsahu

predloženej rozhodcovskej zmluvy dospel k záveru, že táto predstavovala platný právny úkon, ktorý
neodporoval žiadnemu zákonnému ustanoveniu, keďže bola dojednaná ako samostatná individuálna
zmluva, nie vo forme doložky vo všeobecných podmienkach, ako na to poukazoval žalobca. V jej obsahu
bola etablovaná možnosť riešiť spory tak pred rozhodcovským súdom ako aj pred všeobecným súdom.
Len skutočnosť, že táto zmluva bola uzavretá v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, nespôsobuje jej

neplatnosť a neúčinnosť. Preto aj v tomto konaní v rámci hodnotenia podmienok konania obstála čo
do formy i obsahu s právnou úpravou spotrebiteľských vzťahov, nespôsobovala značnú nerovnováhu
vo vzťahoch medzi žalobcom a žalovaným. Preto aj následné rozhodnutie rozhodcovského súdu
podľa neho nebolo možné považovať za nezákonný alebo nulitný právny akt. Práve naopak, toto
predstavujezákonomaprobovanúformurozhodnutia,ktorémuzákonnáslednepriznávavšetkydôsledky

v podobe nadobudnutia platnosti, účinnosti a záväznosti. Skutočnosť, že všeobecný súd v tomto konaní
nepreskúmal, nevyhodnotil a následne vecne nerozhodol o nárokoch, ktoré už boli prejednávané v
rozhodcovskom konaní, nemožno hodnotiť ako odňatie možnosti konať pred súdom. V otázke plnenia
zo zmluvy o úvere a v rámci toho aj v otázke o existencii či neexistencii neprijateľných podmienok v
zmluve, či jej platnosti ako takej (v rámci posúdenia predbežnej otázky), už rozhodol rozhodcovský súd

aprobovaným spôsobom, ktorý zákon nielenže povoľuje ale aj priamo upravuje. Znova poukázal na to,
že rozhodcovský súd preskúmal nároky zo zmluvy s prihliadnutím na spotrebiteľský charakter zmluvy
a jeho prípadné vecné pochybenie nemôže súd odstraňovať v tomto konaní, nakoľko žiadne zákonné
ustanovenie mu to neumožňuje. Dal do pozornosti, že žalobca nevyužil možnosť preskúmania rozsudku
v stanovenej lehote spôsobom upraveným v ZoRK a všeobecný súd v tomto prípade nie je orgánom,

ktorýdisponujeprávomocourozhodnutierozhodcovskéhosúduzrušiť,zmeniťaleborozhodnúťvrozpore
s jeho závermi v otázkach, o ktorých už tento právoplatne rozhodol. Pripustenie takejto reparácie (bez
ohľadu na správnosť záverov rozhodcovského súdu, ktoré súd v tomto konaní nemá právomoc skúmať)
by znamenalo neprípustný zásah do ustálenej procesnej postupnosti podávania opravných prostriedkov
(v prípade rozhodcovského rozsudku) a bolo by rozhodnutím, ktoré by obchádzalo zákonnú úpravu v

tom, že by nezákonným spôsobom zmenilo právoplatné a vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského
súdu. Ďalší dôvod, prečo konanie vo vymedzených nárokoch zastavil pre existenciu prekážky res
iudicata spočíval aj vo vedenom exekučnom konaní. Poukázal na to, že na základe exekučného
titulu - rozhodcovského rozsudku, prebehlo exekučné konanie, ktoré skončilo vymožením priznaného
plnenia. Ako je zrejmé z ustanovení Exekučného poriadku, aj exekučný súd je povinný pred vydaním

poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku vydaného v spotrebiteľskom
spore, preskúmať samotnú rozhodcovskú zmluvu ako aj rozhodcovské rozhodnutie. Je povinný taktiež
umožniť povinnému podať námietky proti exekúcii a o týchto rozhodnúť. Súd takto postupoval v danom
exekučnom konaní, kde obrana povinného v rámci podaných námietok spočívala práve v tvrdeniacho neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, ako aj samotnej spotrebiteľskej zmluvy s poukazom na údajné
neprijateľné podmienky v nej. O týchto námietkach všeobecný exekučný súd riadne rozhodol, pričom
po právoplatnosti tohto rozhodnutia došlo k vykonaniu exekúcie a vymoženiu dlžnej pohľadávky. Súd

prvej inštancie konštatoval, že aj v tomto konaní tak došlo k preskúmaniu argumentov žalobcu, ktoré boli
vyhodnotené ako neopodstatnené. Už v tomto konaní došlo k preskúmaniu rozhodcovského rozsudku
a prijatiu záveru o jeho platnosti, vykonateľnosti a záväznosti. Aj z tohto dôvodu v žiadnom prípade
nemoholopätovnepreskúmavaťzmluvuoúvere(obsahneprijateľnýchpodmienokvplývajúcichnavýšku
plnenia z nej ako aj jej prípadnú neplatnosť), nároky z nej plynúce a rozhodnúť v rozpore so závermi

rozhodcovského súdu ako aj exekučného súdu. V tejto súvislosti poukázal aj na znenie § 61 Exekučného
poriadku (platného a účinného v čase vydania poverenia na jej vykonanie), podľa ktorého navrátenie
do predošlého stavu je v exekúcii vylúčené. Vzhľadom na uvedené, ak by aj rozhodcovský súd a
exekučný súd pri rozhodovaní o nároku zo zmluvy o úvere, pri posudzovaní jej platnosti a existencie
neprijateľnýchpodmienokaleboajpriposudzovanírozhodcovskéhorozsudkuakoriadnehoexekučného
titulu, pochybili, v tomto konaní súd nemá právomoc reparovať tieto rozhodnutia, keďže nie je odvolacím

súdomanisúdomnaktorýbysapodávalivtejtosúvislostimimoriadneopravnéprostriedky.Podotkoltiež,
že žalobcovi ako spotrebiteľovi bola zákonom daná široká škála možností svojej obrany, ktorú nevyužil,
resp. jeho obranu všeobecný súd vyhodnotil ako neúčinnú. Len postavenie žalobcu ako spotrebiteľa
nemôže odôvodniť prekračovanie medzí zákonov, v spotrebiteľských vzťahoch je cieľom zabezpečenie
rovnosti zmluvných strán a nie bezbrehá a absolútna ochrana spotrebiteľa a jeho oslobodenie od

všetkých záväzkov alebo od nutnosti využívať zákonné prostriedky pri obrane svojich nárokov, v prípade,
že chce byť od plnenia zmluvne dojednaných záväzkov oslobodený. Ohľadom tvrdenia žalobcu, že sa o
neprijateľnosti zmluvných podmienok, neplatnosti zmluvy, či jej neúplnosti dozvedel až neskôr, uviedol,
že ich nemožno hodnotiť ako okolnosť umožňujúcu opätovne rozhodovať o nárokoch už rozhodnutých.
Je na ťarchu žalobcu, že sa nebránil v čase, kedy mohol a kedy mu zákon prostriedky na obranu

umožňoval, ale až po jeho márnom uplynutí. Z uvedených dôvodov konanie zastavil voči vymedzeným
nárokom a týmito sa vecne nezaoberal a nevykonával príslušné dokazovanie na ich preukázanie.
Uviedol, že žalobcom navrhované výsluchy žalovaného a svedkov E. X. a J. R., ktorí sa mali vyjadrovať
k okolnostiam uzatvárania zmluvy o úvere, je pre toto konanie, vzhľadom na neskúmanie jej vecného
obsahu, irelevantné.

5. Hmotnoprávne sa zaoberal žalobným nárokom na určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky v
článku 12 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru - Dohoda o vyplnení zmeniek. Poukázal na
to, že zmluvné dojednanie nebolo predmetom prieskumu rozhodcovského súdu v rozhodcovskom
konaní, a teda ani prieskumu všeobecného exekučného súdu, keďže zmenka ako taká nebola v

týchto konaniach predkladaná a vecne posudzovaná či riešená. Rozhodcovský súd na základe tohto
zmluvného dojednania nepriznal plnenie zo zmluvy, nejednalo sa totiž (na rozdiel od ostatných v
žalobe označených neprijateľných zmluvných podmienok) o zmluvné dojednanie majúce vplyv na
posúdenie platnosti celej zmluvy, jej podstatných náležitostí, dôvodnosti výšky uplatňovanej istiny a
úrokov. S poukazom na § 298 C.s.p., ktorý umožňuje súdu v individuálnych spotrebiteľských sporoch

určiť zmluvnú podmienku ako neprijateľnú, dospel k záveru, že žalobca v konaní osvedčil nekalý
postup žalovaného, ktorý sa po ukončení exekučného konania a vymožení všetkých nárokov zo zmluvy
o úvere opätovne listom zo dňa 12.5.2016 obrátil na žalobcu s výzvou na plnenie, a to práve s
odkazom na nároky vyplývajúce z vystavenej zmenky (žiadal úhradu zmenkového úroku vo výške
0,25 % denne a zákonného zmenkového úroku vo výške 6 % ročne). Práve tento postup žalovaného

podľa názoru súdu prvej inštancie odôvodňoval zásah v podobe určenia neprijateľnosti zmluvného
dojednania dohody o vyplnení zmeniek, ktorým sa žalovanému znemožní dosiahnuť prípadný úspech
pri uplatňovaní svojich domnelých nárokov z vystavenej zmenky. Už vychádzajúc z § 17 ods. 3 ZoSÚ,
ktorý vyslovene určuje nemožnosť zabezpečenia splnenia dlhu zo spotrebiteľského úveru vystavením
zmenky, mal za to, že táto dohoda v celom svojom obsahovom znení predstavuje neprijateľnú zmluvnú

podmienku. Ak napriek uvedenému zákonnému ustanoveniu žalovaný, dokonca vo všeobecných
podmienkach, takúto podmienku naformuloval, obchádzal tým zákon a konal v rozpore s dobrými
mravmi. Aj skutočnosť, že takto závažný zabezpečovací inštitút netvoril obsah samotnej zmluvy, ale bol
dojednaný len vo všeobecných podmienkach, považoval za neprijateľný prejav dominancie žalovaného
ako dodávateľa, ktorý takýmto spôsobom hrubo narušuje rovnováhu vzťahu medzi ním a spotrebiteľom.

Za neosvedčené považoval tvrdenie žalovaného, že táto dohoda predstavovala individuálne zmluvné
dojednanie. Žalovaný ničím nepreukázal, že by žalobca mohol akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť obsah
tohto dojednania, dokonca aj jeho tvrdenie, že mal údajne k dispozícii viacero verzií zmlúv podľa
potrieb spotrebiteľa, bolo nepreukázané. Poukázal, že už len formálne umiestnenie tejto dohody vovšeobecných podmienkach znemožňovalo úpravu resp. vynechanie tohto zmluvného dojednania. V
danej veci považoval za irelevantné, či táto zmluvná podmienka bola určená ako neprijateľná v iných
súdnych konaniach, a to práve z dôvodu jeho opätovného výstupu voči žalobcovi s nárokmi zo zmenky.

V tomto prípade súd prvej inštancie považoval za spravodlivé upraviť vzťahy medzi stranami sporu tak,
aby definitívne došlo k zániku možnosti uplatňovania akýchkoľvek iných nárokov (ako tých, ktoré už boli
priznané) zo strany žalovaného voči žalobcovi. Konštatoval, že žalovaný bol v rámci svojich nárokov
plne uspokojený, a preto akékoľvek pokusy o navýšenie plnenia, sú v rozpore s dobrými mravmi.

6. Súd prvej inštancie vecne prejednal aj časť nároku na vydanie časti bezdôvodného obohatenia
vo výške 158,14 eur. Vychádzal z toho, že vo zvyšnej časti o vydanie bezdôvodného obohatenia vo
výške 2.467,18 eur sa na nárok vzťahuje prekážka veci právoplatne rozhodnutej z dôvodu, že celá táto
suma a nárok na jej úhradu bola prejednávaná v rozhodcovskom konaní. Poukázal na to, že žalobca
na pojednávaní špecifikoval svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia čo do výšky 2.625,32
eur nasledovne: k sume 3.176,82 eur vymoženej exekútorom pripočítal sumy 150 eur a 98,50 eur,

ktoré žalobca uhradil, súčet tvoril sumu 3.425,32 eur, od ktorej odpočítal sumu 800 eur, ktorá tvorila
istinu úveru. Z konečného vyúčtovania exekučného konania zistil, že exekútor vymohol na istine sumu
551,50 eur, úroky z omeškania 390,41 eur, úrok 658,62 eur, úrok z omeškania 241,84 eur, poplatok
524,96 eur. Súčet týchto súm tvorili nároky vyplývajúce priamo zo zmluvy o úvere, ktoré boli priznané v
rozhodcovskom rozsudku a na ktoré sa viaže prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Rozhodcovským

rozsudkom boli priznané a exekútorom následne vymožené aj trovy mediačného konania vo výške
249,79 eur, poplatok za upomienku 20 eur a trovy rozhodcovského konania 381,56 eur. Rovnako na tieto
položky, nakoľko o nich bolo rozhodnuté právoplatným rozhodcovským rozsudkom, sa viaže prekážka
veciprávoplatnerozhodnutejanemoholonichopätovnerozhodovať.Spolučinilavymoženásumatýchto
položiek 3.018,68 eur. Zároveň poukázal na to, že v návrhu na začatie rozhodcovského rozsudku sa

žalovaný domáhal úhrady celej istiny 800 eur, ktorej časť následne žalobca uhradil v splátkach v sume
150 eur a 98,50 eur. Keďže predmetom rozhodcovského konania bol nárok na úhradu celej istiny 800
eur, hoci rozhodcovský súd priznal v rámci istiny len plnenie 551,50 eur, vo zvyšnej časti vzhľadom na
úhradu žalobu zamietol, preto možno ustáliť, že v rámci rozhodcovského rozsudku bolo rozhodované
aj o uhradených sumách 150 eur a 98,50 eur, a teda aj na tieto sa vzťahuje prekážka veci rozhodnutej.

Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie konštatoval, že v časti žaloby o vydanie bezdôvodného
obohatenia sa vzťahuje prekážka veci právoplatne rozhodnutej na sumu 2.467,18 Eur (3.018,68 eur +
150 eur + 98,50 eur - 800 eur) a o nároku na vrátenie tejto sumy rozhodovať nemohol. Zvyšok žalovanej
istiny 158,14 eur tvorila suma spadajúca v rámci vymožených plnení v exekučnom konaní ku trovám
súdneho exekútora, ktoré boli vyplatené k jeho rukám a zostali v jeho dispozícii. Uviedol, že o tejto

sume nebolo ešte autoritatívne rozhodnuté žiadnym rozhodnutím, či už rozhodcovského súdu alebo
všeobecného súdu, preto musel o časti tohto uplatneného nároku rozhodovať. Vydania bezdôvodného
obohatenia sa žalobca domáhal voči žalovanému, ako subjektu, ktorý nemal vo veci pasívnu vecnú
legitimáciu. Vydania bezdôvodného obohatenia sa mohol žalobca domáhať len voči subjektu, ktorý sa
bezdôvodne obohatil, v tomto prípade voči exekútorovi. Keďže žalovaný touto časťou žalovanej sumy

nikdy nedisponoval, nesvedčí mu povinnosť túto žalobcovi vydať a z toho dôvodu žalobu v časti o
zaplatenie 158,14 eur zamietol.

7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 a 256 ods. 1 C.s.p. podľa pomeru
úspechu sporových strán ako aj z ustálenia procesného zavinenia zastavenia konania. Na účely určenia

pomeru úspechu vychádzal z toho, že každý nárok predstavoval 12,50 %, keďže predmetom súdneho
konania bolo 8 rôznych nárokov, ktoré svojim charakterom nemožno kvantitatívne ani kvalitatívne
porovnať. Konštatoval tak, že žalovaný bol úspešný v 87,50 % žaloby, keď bolo konanie zastavené z
dôvodu prekážky veci právoplatne rozhodnutej alebo čiastočne zamietnuté a žalobca v 12,50 %, keď
súd určil jednu zmluvnú podmienku ako neprijateľnú. Pomer úspechu zodpovedá víťazstvu žalovaného

vo veci samej zníženého o pomernú časť jeho neúspechu (87,50 - 12,50), t.j. 75 %.

8. Toto rozhodnutie napadol odvolaním jednak žalovaný, ktorý uviedol, že rozsudok napáda v celom
rozsahu a žiadal jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. K odvolaniu
žalovaného podal žalobca svoje vyjadrenie, na ktoré stručne reagoval žalovaný a následne sa opäť

vyjadrili žalobca ako i žalovaný.

9. Proti rozsudku podal odvolanie aj žalobca, v zákonom stanovenej lehote, a to do výrokov o čiastočnom
zastavení konania, čiastočnom zamietnutí žaloby ako aj súvisiaceho výroku o nároku na náhradu trovkonania. Svoje odvolanie formálne založil na odvolacích dôvodoch § 365 ods. 1 písm. a/ až h/ C.s.p.
Napadnutý rozsudok považoval za nepreskúmateľný, nezákonný, zjavne neodôvodnený, neprimerane
prísny, nevyvážený a nezohľadňujúci argumenty ani okolnosti v predmetnej veci. Toto rozhodnutie

podľa neho nespĺňa kvalitatívne ústavne požiadavky na súdnu ochranu, bolo ním porušené právo na
spravodlivý proces a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Taktiež namietal, že vo veci
nebol úplne zistený stav veci, keďže sa súd prvej inštancie nedostatočne vysporiadal s námietkami a
všetkyneodôvodnilanevykonalnímnavrhnutédôkazy,jehointerpretáciajevrozporesobsahomprávnej
praxe, pričom tento odklon nie je nijako zdôvodnený. Uviedol, že rozhodnutie je rozporné s kogentnými

normami a jeho interpretácia v rozpore s prioritou spravodlivosti, hodnotenie dôkazov bolo vykonané
bez akceptovateľného racionálneho základu v rozpore so skutkovým základom. Napádaný rozsudok
je príliš formalistický, trpí vadami a jeho závery sú extrémne inkonzistentné. Rozhodnutie a postup
súdu prvej inštancie sú podľa neho rozporné s procesnými požiadavkami spravodlivosti, nerešpektujú
všeobecne uznávané základné právne princípy, odopierajú spravodlivosť, vykladajú právo v rozpore
s medzinárodnými zmluvami, ktorými je SR viazaná a vykladajú ich teoreticky a iluzórne a procesné

normy vykladajú reštriktívne. Rozhodnutie je v rozpore s konceptom spravodlivého konania. Súd prvej
inštancie podľa neho nedostatočne preskúmal podania, argumenty a dôkazy, ktoré boli predložené.
Odôvodnenie rozhodnutia musí stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považoval súd za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,
a ako vec právne posúdil. Zároveň musí dbať na to, aby odôvodnenie rozhodnutia bolo presvedčivé.

Odôvodnenie predmetného rozhodnutia nespĺňa zákonom stanovené podmienky podľa § 220 ods. 2 a
3 C.s.p., ani podľa Občianskeho súdneho poriadku. Poukázal tiež, že vnútroštátnemu súdu prislúcha
určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritéria požadované na to, aby ju bolo možné kvalifikovať ako nekalú.
Argumentoval spotrebiteľskou povahou predmetnej zmluvy, potrebou aplikácie špeciálnych ustanovení,
ktoré implementujú záväzné európske spotrebiteľské predpisy, pričom nemožno použiť Obchodný

zákonník a poukázal tiež na § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn.
I. ÚS 600/2012 o potrebe dodržiavania komunitárneho práva a v tomto ohľade aj na rozsudky Súdneho
dvora EÚ 106/77 Simmenthal, C-473/00 Cofidis, C-243/08 Pannon GSM. Uviedol, že súd prvej inštancie
hrubo odignoroval jeho námietky v súvislosti s potrebou aplikácie ochrany spotrebiteľa a bez právneho
dôvodu sa priklonil pri rozhodovaní na stranu žalovaného dodávateľa, čo je v rozpore so zásadou

rovnosti zbraní. Odkazoval na materiálne poňatie štátu SR a výkon právomoci a kompetencie orgánu
verejnej moci, s tým, že je podstatné sledovať taktiež účel, ku ktorému uplatnenie právomocí smeruje,
ako i prostriedky ktoré sú k tomu používané. V podmienkach materiálneho štátu nemôže byť výkon
verejnej moci bezobsažný ani bezúčelný. Z ústavného hľadiska nie je možné aprobovať a tolerovať
výkon verejnej moci, ktorá je prostým uplatnením formálne predvídaného oprávnenia orgánu verejnej

moci bez toho, že by bol sledovaný zákonom predpokladaný a racionálny účel ku ktorému konkrétny
výkon zverenej právomoci smeruje. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s každou námietkou, riadne neodôvodnil
svoje rozhodnutie, pričom ide o arbitrárne rozhodnutie a má právo na riadne odôvodnenie. Poukázal na

to, že k základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces patrí právo
na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. S poukazom na konštantnú
judikatúru tiež doplnil, že nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná
odpoveď a rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a
musí byť analyzovaný s ohľadom na okolností každého prípadu, ak však súd v odôvodnení nereaguje

na zásadnú, relevantnú námietku, súvisiacu s predmetom súdnej ochrany prednesenú žalobcom, je
potrebné tento nedostatok považovať za prejav arbitrárnosti (svojvoľnosti). Súdu prvej inštancie vytýkal,
že nesprávne uviedol v bode 5. odôvodnenia rozsudku, že bolo nesporné, že žalovaný dodávateľ
poskytol úver vo výške 800 eur, pričom na to tvrdenie nevykonal dokazovanie napriek tomu, že bolo
sporné, pretože dodávateľ si odpočítal ihneď prvú splátku a tak žalobcovi nebol úver poskytnutý podľa

zmluvy. Ďalej s poukazom na konštatovanie súdu prvej inštancie o tom, že do spisu založil prílohu k
zmluve o úvere - Štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere s konkrétnymi údajmi týkajúcimi sa
zmluvy, poukázal na to, že daný dokument predložil i žalovaný a nepoprel skutočnosti a podmienky
uvedené v nich, že ide o spotrebiteľský úver. Zo zistených skutočností je teda osvedčené, že ide o
spotrebiteľský úver a pri rozhodovaní bol prvostupňový súd povinný vychádzať z ustanovení ZoRK,

zákona č. 335/2014 Z.z., § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka, ustanovení ZoSÚ, pričom by dospel
k záveru, že uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy medzi účastníkmi možno považovať za neprijateľnú
zmluvnú podmienku s tým, že zmluvné podmienky neboli individuálne dojednané, keďže ich pripravil
dodávateľ vopred a rozhodcovskú zmluvu podpísal spotrebiteľ spolu so zmluvou o úvere ako viacerospolusúvisiacichdokumentov.Zmluvabolapredloženávpredtlačenejpodobe,voformetzv.formulárovej
zmluvy a navrhovateľ mal len možnosť ju buď ako celok odmietnuť alebo ako celok prijať. Napriek
tomu, že by v rozhodcovskej zmluve bol uvedený alternatívny spôsob riešenia sporov s možnosťou

obrátiť sa na rozhodcovský súd alebo na všeobecný súd, podľa jeho názoru ako i názorov mnohých
súdov SR, išlo o čisto formálne upravený mechanizmus riešenia sporov, kde sa dlžník môže obrátiť na
všeobecný súd len formálne z toho dôvodu, že pokiaľ veriteľ uplatní svoje práva na rozhodcovskom
súde, je dlžník povinný podriadiť sa rozhodcovskému súdu bez možnosti požiadať o ochranu všeobecný
súd, čo spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a vyvodzuje záver,

že právo voľby medzi rozhodcovským súdom a všeobecným súdom je len iluzórne. Vzhľadom k tomu
bol súd povinný rozhodcovskú doložku či zmluvu považovať za neprijateľnú podmienku v zmysle §
53 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvorenia zmluvy. Pretože nebola individuálne
dojednaná a spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, mala byť
považovaná za neplatnú, následkom čoho rozhodcovský súd vydávajúci rozhodcovský rozsudok vôbec
nemal právomoc konať a rozhodnúť daný spor. Rozsudok mal nadobudnúť právoplatnosť 19.12.2014.

Z uvedených dôvodov podľa žalobcu ide o neplatný rozsudok rozhodcovského súdu. Ide o nulitný
rozhodcovský rozsudok, ktorý nie je spôsobilý založiť v tomto konaní prekážku rozhodnutej veci.
Nakoľko po zmene legislatívy (Zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní č. 335/2014 Z.z.)
už nebol rozhodcovský súd spôsobilý rozsudok vydať, preto absentuje akýkoľvek naliehavý právny
záujem na jeho zrušení, keďže účastníkov nemôže k ničomu zaväzovať. Uviedol, že rozhodnutie súdu

prvej inštancie tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že napriek
zisteniam súdu prvej inštancie o pripisovaní súm na účet žalovaného spolu vo výške 3.425,32 eur,
pričom osvedčený úver bola suma 800 eur, toto nevyhodnotil ako úžeru, ako plnenie v rozpore s
dobrými mravmi, aj keď široká judikatúra súdov SR považuje takéto plnenie za úžeru. Takéto konanie
považoval v právnom štáte netolerovateľné, ako i na strane dodávateľa tak i na strane súdu prvej

inštancie, ktorý obhajuje úžeru. K časti rozsudku, v ktorej súd prvej inštancie poukazoval na znenie listu
- výzva na zaplatenie žalovaného žalobcovi zo dňa 12.05.2016, súdu prvej inštancie vytýkal, že sa s
uvedeným konštatovaním nevysporiadal zákonným spôsobom. Poukázal na to, že súd prvej inštancie
vo výroku rozhodol, že v prípade Dohody o vyplňovacom práve zmenky ide o neprijateľnú podmienku,
avšak prisvedčil tvrdeniu žalovaného dodávateľa o jeho nároku na úžernícku odplatu, pričom nemal

tieto skutočnosti osvedčené žiadnym dôkazom. Namietal tiež, že napriek zisteniam z rozhodcovského
spisu v bode 11. odôvodnenia, sa súd prvej inštancie nevysporiadal s tým, že žalovaný dodávateľ
nebol oprávnený žiadať v rozhodcovskom konaní celú sumu poskytnutého úveru 800 eur, pričom ide o
zmätočný návrh v rozhodcovskom konaní. Žalobca uviedol, že mu ako spotrebiteľovi neboli vysvetlené
dôsledky ani rozhodcovského konania ani mediačného konania a mal záujem splatiť skutočný dlh, ako

uviedol v liste, avšak nemal v úmysle zaplatiť úžeru a tak sa stal obeťou úžerníckych praktík dodávateľa,
ktorý od neho vymáhal plnenie bez právneho dôvodu. S poukazom na § 33 ods. 2 ZoRK ďalej uviedol,
že nemožno prisúdiť, čo odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom a plnenie,
ktoré je nemožné. Rovnako nemožno prisúdiť plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré je v rozpore
s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, najmä ak

obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Ak sa dôvod, pre ktorý nemožno prisúdiť plnenie vzťahuje
len na časť zmluvy, nemožno prisúdiť plnenie tykajúce sa len tejto časti, pokiaľ z povahy zmluvy alebo
jej obsahu alebo z okolností, za ktorých došlo k jej uzavretiu nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť
od ostatného obsahu. Pokiaľ uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy predchádzala nekalá obchodná praktika,
nemožno prisúdiť plnenie v celom rozsahu. Namietal, že žiaden zo súdov neskúmal, že uzavretiu zmluvy

predchádzala nekalá obchodná praktika, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá obsahuje množstvo
neprijateľných podmienok, že rozhodcovská doložka i rozhodcovská zmluva je neprijateľná podmienka,
že spotrebiteľská zmluva neobsahuje náležitosti podľa ZoSÚ a že spotrebiteľ je slabšia strana sporu, a
teda nebolo možné prisúdiť plnenie v rozhodcovskom konaní. Žiaden z konajúcich sudov, napriek tomu,
že bol na to povinný, nerešpektoval uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-76/10 Pohotovosť s. r. o.

proti S. Q., podľa ktorého: „1. Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách musí byť vykladaná v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o
návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu, vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí,
pokiaľ má za týmto účelom k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez
návrhu posúdiť neprimeranosť sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so

spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať také posúdenie v rámci
obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. 2. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť,
či sa má podmienka zmluvy o úvere, aká je vo veci samej, upravujúca podľa zistení tohto súdu sankciu
v neprimerane vysokej výške na ťarchu spotrebiteľa vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretiatejto zmluvy považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13. V prípade kladnej odpovede
je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva,
s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. 3. Za okolností, aké sú

vo veci samej, neexistencia údaja o ročnej percentuálnej miere nákladov v zmluve o spotrebiteľskom
úvere, ktorý má podstatný význam v kontexte smernice Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o
aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú
spotrebiteľského úveru, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 98/7/ES zo
16. februára 1998, môže predstavovať rozhodujúcu okolnosť pre vnútroštátny súd v rámci jeho analýzy

otázky, či podmienka zmluvy o spotrebiteľskom úvere týkajúca sa jeho nákladov, v ktorej sa nenachádza
takýto údaj, je zrozumiteľná v zmysle článku 4 smernice 93/13. Ak nejde o takýto prípad, tento súd má
možnosť aj bez návrhu posúdiť, či vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia tejto zmluvy je
opomenutie údaja o ročnej percentuálnej miere nákladov v jej podmienke týkajúcej sa nákladov tohto
úveru spôsobilé prisúdiť tejto doložke nekalú povahu v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13. Napriek
tomu bez ohľadu na priznanú možnosť posúdiť túto zmluvu z hľadiska smernice 93/13, smernica 87/102

sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu umožňuje aj bez návrhu uplatniť ustanovenia
preberajúce do vnútroštátneho práva článok 4 tejto poslednej uvedenej smernice a stanovujúce, že
neexistencia údaja o ročnej percentuálnej miere nákladov v zmluve o spotrebiteľskom úvere má za
následok, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.“ Žalobca uviedol, že opačný
výklad súdu prvej inštancie je porušením práva EÚ a odkázal tiež na samotnú smernicu Rady 93/13/EHS

z 05.apríla 1993, rozhodnutia Súdneho dvora C-76/10, C-470/12, nález Ústavného súdu SR sp.zn. III.
ÚS 322/2010, rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie - pokuta pre spol. POHOTOVOSŤ s.r.o., č.
T., stanovisko Ministerstva spravodlivosti SR - Komisia na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských
zmluvách, stanovisko na zmluvu spol. POHOTOVOSŤ s.r.o., ako aj ďalšie rozhodnutia okresných
a krajských súdov - Okresný súd Bratislava V sp.zn. 37Er/7273/2010, Okresný súd Vranov nad

Topľou sp.zn. 4C/282/2012, Krajský súd v Banskej Bystrici zn.zn. 17CoE/175/2012, Krajský súd v
Prešove, sp.zn. 16Co/71/2011, sp.zn. 3Co/151/2013, sp.zn. 3Co/3/2011, Krajský súd v Trnave sp.zn.
10CoE/326/2010, Krajský súd v Ostrave sp.zn. 16lcm 944/2010. Osobitne poukázal na rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 60/2011 a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2011,
sp.zn. 3MCdo/11/2010 s tým, že vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť

rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu, preskúmať
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej doložky. Uviedol, že
predmetná spotrebiteľská úverová zmluva obsahuje početné množstvo neprijateľných podmienok, ktoré
odôvodňujú jej neplatnosť a s ktorými sa súd prvej inštancie vôbec nevysporiadal a tak je rozhodnutie
arbitrárne. Keďže podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 a § 17 ods. 3

ZoSÚ dotknutá zmluva neobsahuje všetky zákonom stanovené náležitosti, pričom súd prvej inštancie
sa s týmito nevysporiadal, žiadal odvolací súd, aby vo výroku rozhodnutia uviedol všetky neprijateľné
podmienky,ktorépredmetnázmluvaobsahujeaabyvovýrokurozhodnutiavyhlásil,žeúverjebezúročný
a bez poplatkov. Mal za to, že sa žalovaný dodávateľ bezdôvodne obohatil bez právneho dôvodu, preto
žiadal, aby vec bola opätovne prejednaná. Výklad súdu prvej inštancie v bode 15. odôvodnenia, v ktorej

sa vyjadroval k neprimeranej ochrane spotrebiteľa, nepovažoval za konformný s právom EÚ, ktoré ma
prednosť pred zákonom SR s poukazom na Ústavu SR. Uviedol, že v prejednávanom spore došlo k
pochybeniam súdov a to nemôže byť na ujmu práv spotrebiteľa. Neprihliadli na zákonom stanovenú
ochranu spotrebiteľa a umožnili, aby z majetku spotrebiteľa bola vymožená dodávateľom úžera, čo
je v demokratickom právnom štáte netolerovateľné, pretože konanie súdov a sudcov je viazané na

komunitárne právo, inak dochádza k porušeniu princípu právnej istoty občana SR. Namietal, že mu
bolo odopreté právo na spravodlivý proces. Zastavením konania vo veciach v ktorých je súd povinný
rozhodnúť došlo k nesprávnemu postupu súdu prvej inštancie a k vade konania. Súd prvej inštancie
dal prednosť zákonu pred komunitárnym právom čo spôsobuje odstraňovanie demokratického poriadku
súdom a čo je nezlučiteľné s princípmi právneho štátu. Súd prvej inštancie nesprávne uviedol analógiu

v bode 17. odôvodnenia, v ktorom vysvetľoval posúdenie prekážky rozhodnutej veci medzi žalobou
na plnenie a určovacou žalobou, pričom táto podľa žalobcu platí práve naopak a súd prvej inštancie
tak nesprávne odôvodnil svoje rozhodnutie. Súdu prvej inštancie tiež vytýkal jeho argumentovanie
odôvodneniami rozhodcovského súdu a exekučného súdu s tým, že nimi vôbec nie je viazaný, ako
už judikoval Najvyšší súd SR, a preto je jeho rozhodnutie svojvoľné a arbitrárne. Taktiež namietal, že

súd prvej inštancie zamietol návrh na vykonanie dôkazov výsluchom svedkov E. X. D. J. R., pričom by
bol zistil i deficit informovanosti na strane spotrebiteľa. Uviedol, že teda nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Preto i zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedkyprocesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené. Dal do pozornosti
aj nález Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 107/07, v ktorom sa uvádza, že k znakom právneho
štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej istoty (čl. 1 ods. I ústavy),

ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je
tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach
dala rovnaká odpoveď (napr. m. m. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné
situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované (II. ÚS 243/05), pretože inak dochádza
aj k porušeniu zásady právnej istoty a zákonom ustanovenej povinnosti pri zabezpečovaní jednoty

rozhodovania. Mal za to, že neboli splnené procesné podmienky, súd prvej inštancie nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej

obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa neho sudkyňa svojvoľne rozhodla
a doslova alibisticky zastavila konanie vo veci, v ktorej bola povinná rozhodnúť podľa komunitárneho
práva, pričom konala v rozpore s čl. 144 Ústavy SR. Poukázal aj na to, že súdy SR rozhodli o neplatnosti
zmlúv žalovanej spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. pre množstvo neprijateľných podmienok, ako je

osvedčené z verejne dostupných rozhodnutí súdov SR.

10. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

11. Pri skúmaní podmienok prípustnosti odvolania žalovaného odvolací súd dospel k záveru, že

bolo podané oneskorene a je preto potrebné ho odmietnuť podľa § 386 písm. a/ C.s.p. Z obsahu
spisu odvolací súd zistil, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie bol žalovanému doručený dňa
01.02.2019. Zákonná 15-dňová lehota na podanie odvolania (§ 362 ods. 1 C.s.p.), o ktorej bol žalovaný
v napadnutom rozsudku riadne poučený, tak začala plynúť dňa 02.02.2019 a jej 15. deň pripadol
na sobotu 16.02.2019, pričom odvolacia lehota uplynula pondelkom 18.02.2019 (§ 121 ods. 2, 3,

4 C.s.p.). V zmysle § 121 ods. 5 C.s.p. je lehota zachovaná, ak sa v posledný deň lehoty urobí
úkon na súde alebo sa podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť; to platí aj vtedy,
ak je podanie urobené elektronickými prostriedkami doručené súdu mimo pracovného času. Ako
vyplýva z potvrdenia o odoslaní podania, ktoré je súčasťou spisu (č.l. 415), odvolanie žalovaného
bolo elektronickými prostriedkami podané až dňa 19.02.2019, teda oneskorene. Pre úplnosť odvolací

súd tiež poukazuje na súladné závery Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp.zn. 5 Cdo 75/2019,
sp.zn. 3 Cdo 105/2019, sp.zn. 8Cdo/14/2019), že v danom prípade je pre zachovanie lehoty na
podanie odvolania rozhodný okamih odoslania elektronického podania podľa poslednej vety § 25 ods.
1 zákona o e-Govermente (zákon č. 305/2013 Z.z.) bez potreby ďalšieho preukazovania okamihu
skutočného doručenia podania z tohto systému na určený súd. To plne korešponduje aj so znením §

121 ods. 5 C.s.p., pokiaľ ide o zachovanie procesnoprávnych lehôt. V zmysle zákona e-Govermente je
elektronické podanie je podané jeho odoslaním do elektronickej schránky orgánu verejnej moci; na účely
preukázania momentu odoslania sa použijú údaje z potvrdenia podľa § 5 ods. 8. (§ 25 ods. 1) Správcovia
ústredného portálu a informačného systému integrovaného obslužného miesta na účely elektronickej
úradnej komunikácie zabezpečia vyhotovenie potvrdenia o odoslaní elektronického podania a rovnopisu

odosielaného elektronického podania, a to automaticky alebo na požiadanie odosielateľa. (§ 5 ods. 8)

12. Vo vzťahu k odvolaniu žalobcu odvolací súd pristúpil k riadnemu vecnému prejednaniu jeho
dôvodnosti, v dôsledku ktorého preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zastavujúcej a
zamietajúcej časti (teda okrem jeho 2. výroku, ktorým bola určená neprijateľná zmluvná podmienka),

v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.),
viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) a dospel k záveru, že
odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

13.Vpreskúmavanejvecisúdprvejinštanciesprávnevyhodnotilaposúdilexistenciuprocesnejprekážky
právoplatne rozhodnutej veci vo vzťahu k žalobným nárokom spotrebiteľa vychádzajúcim z rovnakého
skutkového základu totožných strán sporu ako peňažné nároky z tej istej spotrebiteľskej zmluvy, o
ktorých už bolo právoplatne rozhodnuté rozhodcovským rozsudkom a boli tiež predmetom exekučnéhokonania. Vychádzajúc zo zistení zodpovedajúcich obsahu spisu dôkladne vysvetlil svoj náležitý
postup, v dôsledku ktorého dospel k správnemu záveru o potrebe zastaviť konanie vo vymedzenej
časti žaloby o zaplatenie, ktorá sa priamo kryla so žalovanému právoplatne priznaným peňažným

nárokom v rozhodcovskom konaní, ako aj v časti žaloby týkajúcej sa tých určovacích nárokov, ktoré
tvorili samotný predpoklad pri posúdení a priznaní daného peňažného plnenia. Rešpektujúc záväznú
judikatúru Najvyššieho súdu SR sa v súvislosti s týmto svojím záverom osobitne venoval aj posúdeniu
platnostirozhodcovskejzmluvy,ktorázakladalaprávomocpredmetnéhoprávoplatnéhorozhodcovského
rozsudku, pričom dospel k správnemu záveru, ktorý je súladný s relevantnou rozhodovacou praxou

najvyšších súdnych autorít. Následne sa súd prvej inštancie riadne zaoberal aj hmotnoprávnym
posúdením dôvodnosti napadnutej zamietnutej časti žaloby, ktorá sa týkala zostávajúcej (zastavením
konania nedotknutej) časti požadovaného peňažného plnenia. Svoj vecne správny záver o zamietnutí
danej časti žaloby z dôvodu absencie pasívnej legitimácie vo vzťahu k tomuto nároku taktiež podrobne
vysvetlil. Z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval
opodstatnenosť svojej žaloby v danej časti a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaný bránil

proti uplatňovaným nárokom, súd prvej inštancie správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie
všetkých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska vykonaného posúdenia splnenia
procesných podmienok ako aj hmotnoprávneho posúdenia veci. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie
majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré
z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyplynuli najavo, následne

tieto v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov (čl. 15 C.s.p. v spojení s § 191 C.s.p.)
vyhodnotil a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správne právne závery. Pri
svojom právnom posúdení vychádzal zo zodpovedajúcich ustanovení, tieto aj správne vyložil náležitým
eurokonformným spôsobom s ohľadom na relevantnú judikatúru. Svoje závery aj riadne v súlade s
požiadavkami vyplývajúcimi z § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. Svoj myšlienkový postup dôkladne vysvetlil,

a to nielen s poukazom na rozhodujúce skutočnosti zistené výsledkami vykonaného dokazovania, ale
tiež s poukazom na prijaté právne závery. Súd prvej inštancie sa podrobne a presvedčivo vysporiadal
so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými
relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi sporových strán a dôsledne posúdil opodstatnenosť
všetkých právne a skutkovo relevantných námietok strán sporu súvisiacich s príslušným predmetom

konania.

14. Vzhľadom na konkrétne odvolacie námietky žalobcu možno predovšetkým dať do pozornosti, že
súd prvej inštancie správne ustálil povahu vzniknutého vzťahu a predmetnej zmluvy ako spotrebiteľský
právny vzťah a zmluvu posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere spadajúcu pod režim ZoSÚ.

Pokiaľ žalovaný v tomto ohľade v odvolaní neopodstatnene poukazoval na rozdielne posúdenie danej
otázky či nedostatočné zohľadnenie spotrebiteľskej povahy sporu zo strany súdu prvej inštancie,
jeho námietky nebolo možné považovať za dôvodné. Pre posúdenie správnosti napadnutej časti
rozsudku rovnako nemal význam ani žalobcov nesúhlas s prezentovaným názorom súdu prvej inštancie
o neprimeranej ochrane spotrebiteľa, keď z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie

správne, zodpovedajúcim spôsobom a eurokonformne aplikoval príslušné právne predpisy na ochranu
spotrebiteľa významné pre rozhodnutie v prejednávanej veci.

15. Súd prvej inštancie sa náležite prednostne venoval procesnej otázke splnenia podmienok konania (§
161 C.s.p.) vo vzťahu k posúdeniu, či je v preskúmavanej veci prekážka právoplatne rozhodnutej veci,

tzv. res iudicata (§ 230 C.s.p.), ktorá by bránila jej hmotnoprávnemu preskúmaniu. Správne zistil, že
predmetný peňažný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy bol
v takmer celej jeho požadovanej výške (vo vzťahu k sume 2.467,18 eur) už predmetom právoplatného
rozhodcovského rozsudku ako plnenie priznané žalovanému (v rozhodcovskom konaní v postavení
žalobcu) na základe tej istej spotrebiteľskej zmluvy. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie boli

taktiež vo väčšine určovacie nároky (vymedzené v zastavujúcej výrokovej časti rozsudku), ktoré tvorili
základ uvedeného už priznaného plnenia v rozhodcovskom konaní, keďže ich prejudiciálne posúdenie
bolo nevyhnutné pre priznanie daného peňažného nároku voči spotrebiteľovi. Existencia prekážky
právoplatne rozhodnutej veci tvorí neodstrániteľnú vadu konania, na ktorú je súd povinný prihliadať ex
offo a ktorej následkom je zastavenie konania (v jeho zodpovedajúcej časti).

16. Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) nastáva predovšetkým vtedy, ak má byť v novom konaní
prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o
ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.Pritom nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné
postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní alebo má
postavenie žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá v

novom konaní procesné postavenie žalovaného). Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý
nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom, vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, v ktorých bol
uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého skutku). Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v
novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania (či už z dôvodu univerzálnej
alebo singulárnej sukcesie). Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je

významné ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, ak určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej
stránke v pôvodnom konaní posúdený nesprávne alebo neúplne (a tiež inak). O prekážku právoplatne
rozhodnutej veci nejde v prípadoch, ak si súd určitú otázku v konaní posúdil prejudiciálne. Prejudiciálna
otázka a jej posúdenie nesmie byť nikdy poňaté do výroku súdneho rozhodnutia, keďže výrok súdneho
rozhodnutia je jedinou časťou rozsudku, ktorá nadobúda právoplatnosť, prejudiciálne posúdená otázka,

ktorá sa prejavuje iba v odôvodnení rozsudku, nemôže tvoriť prekážku právoplatne rozhodnutej veci.
Výnimku tvorí situácia, keď bolo právoplatne rozhodnuté o žalobe na plnenie, ktorého predpokladom
bolo prejudiciálne posúdenie (určenie) práva alebo právneho vzťahu. Ak bolo právoplatne rozhodnuté o
povinnosti plniť, či už kladne alebo záporne (či sa žalobe vyhovelo alebo bola zamietnutá), tvorí výrok
takéhoto rozsudku prekážku právoplatne rozhodnutej veci vo vzťahu k určovacej žalobe medzi tými

istými účastníkmi konania vo vzťahu k tomu istému skutku, ktorý už bol predbežne právne kvalifikovaný
v rozsudku na plnenie. Naopak to však neplatí. Teda právoplatný rozsudok o určovacej žalobe netvorí
automaticky prekážku právoplatne rozhodnutej veci voči žalobe na plnenie. Právoplatným rozsudkom
o určení práva či právneho vzťahu sa ešte nerozhodlo o povinnosti plniť z tohto práva alebo právneho
vzťahu. Preto je žaloba na plnenie v týchto prípadoch prípustná. Právoplatný výrok o určení práva či

právneho vzťahu tvorí prekážku právoplatne rozhodnutej veci voči novej žalobe na plnenie. (uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Obdo/44/2011 zo dňa 13.01.2012)

17. Všeobecne platí, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok
všeobecného súdu (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13.10.2011).

Súd prvej inštancie v tejto súvislosti správne poukazoval na relevantný § 35 ZoRK (Doručený
rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského
konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu). V preskúmavanej veci však bola rozhodujúcou
otázka, či predmetný právoplatný rozhodcovský rozsudok bol spôsobilý založiť prekážku res iudicata aj
za daných okolností spotrebiteľskej povahy sporu. V tomto prípade je potrebné vychádzať zo záväzného

záveru Najvyššieho súdu SR vyjadreného v uznesení sp.zn. 3Cdo/27/2011 zo dňa 29.01.2015,
publikovaného Zbierke stanovísk NS a súdov SR 6/2015 pod R 77/2015, podľa ktorého: „Neplatná
rozhodcovskádoložkanemôžezaložiťprávomocrozhodcovskéhosúdu,pretonímvydanýrozhodcovský
rozsudok nepredstavuje prekážku veci právoplatne rozhodnutej pre občianskoprávne konanie o určenie
neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy.“ V zmysle uvedeného bolo teda nutné v spore posúdiť platnosť

rozhodcovskej zmluvy, ktorá bola uzavretá stranami sporu popri zmluve o spotrebiteľskom úvere dňa
05.04.2012 a ktorá zakladala samotnú právomoc rozhodcovského súdu. Postup súdu prvej inštancie
bol tak aj v tomto ohľade správny, keď v napadnutom rozsudku pristúpil k riadnemu skúmaniu
platnosti predmetnej rozhodcovskej zmluvy. S prijatým záverom o jej platnosti, keďže nepredstavuje
neprijateľnú zmluvnú podmienku a ide o platný právny úkon, sa plne stotožňuje i odvolací súd. Súd

prvej inštancie správne vychádzal zo znenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka účinného
v čase uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy (§ 879s Občianskeho zákonníka), v zmysle ktorého mohla
byť rozhodcovská zmluva považovaná za neprijateľnú podmienku v prípade, ak by od žalobcu ako
spotrebiteľa vyžadovala, aby spory so žalovaným ako dodávateľom (zo zmluvy o úvere) riešil výlučne
v rozhodcovskom konaní. Náležite poukázal na to, že predmetná rozhodcovská zmluva takéto výlučné

riešenie sporov od spotrebiteľa nevyžadovala, ale naopak, v prípade sporu dávala možnosť voľby obrátiť
sa na rozhodcovský súd alebo všeobecný súd. Rozhodcovská zmluva priamo stanovovala (Čl. II bod
1.) alternatívu riešiť spory podľa výberu žalujúcej strany v a/ rozhodcovskom konaní (pred Stálym
rozhodcovským súdom) alebo b/ v súdnom konaní (pred príslušným súdom SR). Žalobca namietal,
že dané dojedanie spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, keď

právo voľby medzi rozhodcovským súdom a všeobecným súdom je len iluzórne, poukazujúc na to, že
ak veriteľ uplatní svoje práva na rozhodcovskom súde, je dlžník povinný podriadiť sa rozhodcovskému
súdu bez možnosti požiadať o ochranu všeobecný súd. Takúto argumentáciu odvolací súd nepovažuje
za dôvodnú. V zmysle rozhodcovskej zmluvy bola obom stranám daná rovnaká možnosť pri iniciovanísporu vybrať typ konania, v ktorom bude jeho vec riešená. Samotné podriadenie sa (strpenie) právomoci
príslušného riadne a v súlade so zmluvou zvoleného orgánu druhou zmluvnou stranou, nemožno
automaticky vnímať ako akési neprípustné vnútenie povinnosti podrobiť sa rozhodcovskému konaniu

voči spotrebiteľovi.

18. Stanoviť konkrétnu kvalifikáciu zmluvnej podmienky podľa okolností daného prípadu prináleží
vnútroštátnemu súdu (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-137/08, VB Pénzügyi Lízing). Ak sa teda
strany sporu v danom prípade priamo dohodli, že výber typu konania má žalujúca strana, bez ďalších

zvýhodnení či obmedzení niektorej z nich, podľa názoru odvolacieho súdu nemožno dospieť k záveru,
že by išlo o dojednanie spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. Diskvalifikovanie konania dodávateľa, ktorý postupoval v zmysle rovnovážnej
dohody so spotrebiteľom, za daných okolností nezodpovedá požiadavkám v intenciách § 53 ods. 4 písm.
r/ Občianskeho zákonníka, ani sa nejaví ako nutný prostriedok na zabezpečenie ochrany spotrebiteľa
ako znevýhodnenej slabšej strany. V konaní nevyšli najavo žiadne také okolnosti, ktoré by nasvedčovali

narušenie rovnováhy zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (napr. podmienenosť uzatvorenia
zmluvy o úvere uzatvorením rozhodcovskej zmluvy, nátlak, neexistencia (danosti) jeho vôle, atď.) a
žalobca ani neuvádzal konkrétne tvrdenia, že by k takýmto významným okolnostiam došlo. Na druhej
strane možno naopak poukázať na oddelenú samostatnú povahu rozhodcovskej zmluvy s podpismi
zmluvných strán, možnosť odstúpiť od rozhodcovskej zmluvy aj bez uvedenia dôvodu do 10 dní od jej

uzatvorenia (Čl. II bod 3.), prítomnosť poučenia o rozhodcovskom konaní (Čl. III), ako aj vyhlásenie
dlžníka o súhlase s uzatvorením rozhodcovskej zmluvy a o jeho predchádzajúcom poučení o dôsledkoch
jej uzatvorenia (Čl. IV). Vzhľadom na výhrady žalobcu možno tiež ozrejmiť, že pre dané posúdenie nemá
bez ďalšieho význam samotná formulárová forma rozhodcovskej zmluvy, keďže ide o prípustný spôsob
návrhu v rámci legálneho mechanizmu uzatvárania zmlúv.

19. Žalobcom uvedeným rozdielnym záverom všeobecného súdu nebol odvolací súd pri svojom
posúdení viazaný. Možno poukázať na to, že rozhodovacia prax všeobecných súdov v otázke platnosti
rozhodcovských zmlúv nie je jednotná, pričom daná problematika nebola záväzne vyriešená. V zásade
je potrebné vnímať rozdielnosť jednotlivých skutkových situácií. Odvolací súd dáva do pozornosti

nález Ústavného súdu SR sp.zn. III.ÚS/438/2018 zo dňa 11.06.2019, ktorý sa zaoberal rozhodcovskou
doložkou tvoriacou priamo súčasť textu zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Išlo o vyhlásenie spotrebiteľa,
že prijíma návrh rozhodcovskej zmluvy, podľa ktorej vzájomné spory, ktoré medzi zmluvnými stranami
vznikli v súvislosti s úverovou zmluvou, je príslušný prejednať a rozhodnúť v rozhodcovskom konaní
rozhodcovský súd, pričom mu bola zároveň daná možnosť vyznačením označeného políčka vyjadriť

nesúhlas s uvedeným návrhom rozhodcovskej zmluvy, keď by vzájomné spory v súvislosti s úverovou
zmluvou bol príslušný prejednať a rozhodnúť všeobecný súd. Ústavný súd prijal záver, že „pre platnosť
rozhodcovskej zmluvnej doložky v spotrebiteľských veciach sa vyžaduje, aby mal spotrebiteľ možnosť
vyjadriť s ňou pri uzatváraní zmluvy nesúhlas tak, aby v prípade vyznačenia nesúhlasu vzájomné spory
v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou bol príslušný prejednať a rozhodnúť všeobecný súd. Pokiaľ je

táto podmienka splnená, nemožno sa dovolávať bez ďalšieho neplatnosti takejto doložky. Nie je pritom
rozhodujúce, či spotrebiteľ vyznačil súhlas s doložkou vedome alebo z nepozornosti.“

20. Keďže daná rozhodcovská zmluva bola platná, súd prvej inštancie správne považoval predmetný
právoplatný rozsudok za relevantnú preukážku res iudicata. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že

súd prvej inštancie nesprávne posúdil túto prekážku vo vzťahu k určovacím nárokom, odvolací súd
s ním nemohol súhlasiť. Súd prvej inštancie správne a súladne aj s vyššie citovaným záverom
Najvyššieho súdu SR vo veci sp.zn. 5Obdo/44/2011 vychádzal z toho, že právoplatné rozhodnutie o
povinnosti plniť predstavuje prekážku rozsúdenej veci aj pre určovaciu žalobu existencie práva alebo
právnej skutočnosti, ktorá bola predpokladom jeho posúdenia a týka sa totožných strán a rovnakého

skutkového základu. S danou procesnou prekážkou sa tak správne vysporiadal v celom rozsahu,
keď vzťahoval jej dôsledky nielen na žalobou požadované peňažné plnenie v zodpovedajúcej časti
sumy 2.467,18 eur, ale aj na tie uplatnené určovacie nároky, ktorých posúdenie bolo základom pre
priznanie samotného peňažného nároku z danej spotrebiteľskej zmluvy v rozhodcovskom konania -
teda voči tým nárokom, ktorými sa žalobca domáhal určenia neplatnosti zmluvy o úvere, bezúročnosti a

bezpoplatkovosti poskytnutého úveru, neprijateľnosti vymedzených poplatkov a náležitosti tejto zmluvy,
ako aj neplatnosti a neprijateľnosti rozhodcovskej zmluvy, pričom tieto nároky taktiež zodpovedajúcim
spôsobom vymedzil v príslušnej zastavujúcej časti výroku napadnutého rozsudku. Vzhľadom na
uvedené tak bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie v celej jeho zastavujúcej časti vecne správne.21. Za daného stavu tak nemohla mať význam odvolacia argumentácia žalobcu týkajúca sa vecnej
dôvodnosti jeho žaloby v zastavenej časti konania, a to ani v prípade, ak vychádzala z predpisov

na ochranu práv spotrebiteľa. Rovnako irelevantnými v tomto konaní boli aj námietky vytýkajúce
nesprávnosť či nedostatočnosť posúdenia zo strany rozhodcovského súdu pri priznaní plnenia v
rámci predmetného rozhodcovského rozsudku, ktorý nadobudol právoplatnosť a na základe ktorého
sa už viedlo aj exekučné konanie. Ako poukazoval tiež súd prvej inštancie, v prípade tohto sporu
súdu neprináleží skúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku ani postupu v príslušnom

rozhodcovskom konaní. Ako vyšlo najavo, žalobca nevyužil na to určený typ konania, predpokladaný
priamo § 40 a nasl. ZoRK, o ktorom bol v rozhodcovskom rozsudku riadne poučený. Žalobca v
predmetnej veci taktiež nenáležite poukazoval na požiadavky kladené na súdny prieskum v rámci
exekučného konania vedeného na základe rozhodcovskej zmluvy.

22. Pokiaľ žalobca navyše tvrdil, že daný rozhodcovský rozsudok nebol záväzný, pretože rozhodcovský

súd nebol spôsobilý tento rozsudok vydať po zmene legislatívy - zákon č. 335/2014 Z.z. o
spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, zjavne neopodstatneným je už základ tejto námietky, keďže
uvedený zákon vstúpil do účinnosti (01.01.2015) až po vydaní (20.10.2014) ako aj právoplatnosti
(19.12.2014) rozhodcovského rozsudku.

23. Vzhľadom na nerealizovanie príslušného hmotnoprávneho prieskumu, neboli dôvodné ani odvolacie
námietky nevykonania dokazovania výsluchom svedkov na účel „zistenia deficitu informovanosti na
strane spotrebiteľa“. Pre úplnosť odvolací súd poukazuje na to, že žalobca potrebu dokazovania
nekonkretizoval na skúmanie platnosti rozhodcovskej zmluvy a v tej súvislosti ani neuvádzal žiadne
rozhodujúce okolnosti príp. aké skutočnosti by sa mali dokazovaním preukázať. Pokiaľ v rámci návrhu

na vykonanie výsluchu v prvoinštančnom konaní (č.l. 299 spisu) označil tiež „osvedčenie podpisovania
zmluvy o úvere, rozhodcovskej zmluvy a zmenky“, relevantným spôsobom tým nešpecifikoval konkrétne
skutočnosti, ktoré by mohli mať pri vykonanom posúdení význam. Postup súdu prvej inštancie, ktorý
dané dokazovanie nevykonal a v napadnutom rozsudku to i dostatočne zdôvodnil, tak možno považovať
za správny.

24. Z napadnutej časti rozsudku sa súd prvej inštancie vecne zaoberal len časťou žaloby o zaplatenie
158,14 eur, na ktorú sa prekážka právoplatne rozsúdenej veci nevzťahovala, čo i detailne vysvetlil s
poukazom na konkrétny obsah žaloby a predmet rozhodcovského konania. Vychádzajúc zo správneho
zistenia, ktoré zodpovedalo obsahu spisu, že daná suma v rámci požadovaného vydania bezdôvodného

obohatenia predstavovala vymožené trovy súdneho exekútora, dospel k záveru, že žalovaný vo veci
nemal pasívnu vecnú legitimáciu, z dôvodu čoho žalobu v tejto časti zamietol. Odvolací súd poukazuje
na to, že žalobca osobitne nenamietal vecnú správnosť tohto záveru súdu prvej inštancie, keď v
odvolaní neuviedol žiadne konkrétne argumenty, prečo považoval príslušný záver súdu prvej inštancie
a nepriznanie danej časti peňažného nároku za nesprávne. Rozsudok súdu prvej inštancie tak v tejto

častinebolrelevantnenapadnutýaodvolaciemusúduneprináležalopreskúmavaťodvolanímnedotknutý
záver súdu prvej inštancie, ktorý je tak potrebné považovať za vecne správny.

25. Vzhľadom na všetko uvedené vyššie dospel odvolací súd k záveru, že žalobcom uplatňované
odvolacie dôvody neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť

správnosť záverov súdu prvej inštancie, v dôsledku ktorých bolo konanie čiastočne zastavené a žaloba
bola zamietnutá v časti o zaplatenie 158,14 eur. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v
časti napadnutej odvolaním žalobcu potvrdil ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p.

26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v

spojení s § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 C.s.p. Čo sa týka odvolania žalovaného, ktoré bolo odmietnuté,
odvolací súd vychádzal zo zásady zavinenia (§ 256 ods. 1 C.s.p.), keďže výsledok konania je analogický
akoprizastaveníkonania.Žalovanýoneskorenýmpodanímsvojhoodvolaniazavinil(§256ods.1C.s.p.)
jeho odmietnutie, preto žalobcovi vznikol nárok na náhradu tých trov konania, ktoré vynaložil v súvislosti
s odmietnutým odvolaním žalovaného. V prípade odvolania žalobcu odvolací súd vychádzal zo zásady

úspechu(§255ods.1C.s.p.),pričomnároknanáhradutrovkonaniavzniknutýchvsúvislostisodvolaním
žalobcu patril úspešnému žalovanému. Podľa obsahu spisu však žalobcovi ani žalovanému žiadne trovy
v súvislosti s odvolaním ich protistrany nevznikli (žalovanému vznikol len výdavok zaplateného súdneho
poplatku za jeho odvolanie), preto je súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku,zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že žiadnej zo strán konania sa náhrada trov
odvolacieho konania nepriznáva (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. februára 2018 sp.zn. 7Cdo
14/2018 uverejnené pod R 72/2018 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. 8/2018).

27. Žalobca žiadal o oznámenie miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku. Podľa § 219 ods. 3
C.s.p., vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia pojednávania, oznámi miesto
a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu
v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Ak o to strana požiada, súd jej oznámi miesto a čas

verejného vyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami. Žalobca neuviedol e-mailovú adresu
a bolo zistené, že nemá aktívnu elektronickú schránku. Preto mu miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku nebolo možné oznámiť v súlade s citovaným ustanovením elektronickými prostriedkami.

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v

plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods.
2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľomfyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto

zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.