Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, August 30, 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 30S/161/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5020200417
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vargová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5020200417.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vargovej
a členiek senátu JUDr. Martiny Mochnáčovej (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Zuzany Krivdovej, v
právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s. so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO 31 575
951 proti žalovanému: Inšpektorát práce Žilina,
so sídlom Hlavná 2, 010 09 Žilina, o preskúmanie Protokolu o výsledku inšpekcie práce

č. IZA-71-05-2.3/P-E24,25-20 zo dňa 19.08.2020 v znení jeho Dodatku zo dňa 03.09.2020 takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Žiline žalobu zamieta.

II. Žalobcovi a žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalovaný Protokolom č. IZA-71-05-2.3/P-E24,25-20 o výsledku inšpekcie práce zo dňa 19.08.2020
podľa § 7 ods. 3 písm. a) v nadväznosti na § 13 ods. 2 a § 14 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce
(ďalej „zákon o inšpekcii práce“), ktorá bola vykonaná u zamestnávateľa dňa 17.07., 20.7. a 19.08.2020

a na inšpektoráte práce dňa 30.07., 05.08., 11.08.2020, v súlade s ustanovením § 12 ods. 2 písm. b)
zákona č. 125/2006 Z. z. nariadil 1. V bode 1 zistených nedostatkov vyplatiť bývalému zamestnancovi
Ing. X. K., nar. XX.XX.XXXX náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku za prekážky v práci podľa §
141 ods. 2, písm. i) Zákonníka práce dňa 12.12.2019, dňa 20.12.2019, 23.12.2019, 30.12.2019 (pozn.
správneho súdu: v Protokole sa nesprávne uvádza opakovane rok 2020, v ktorom došlo k prekážkam
v práci, ktorý údaj však následne žalovaný opravil oznámením zo dňa 01.03.2021). 2. V bode

2 zistených nedostatkov vyplatiť bývalému zamestnancovi Ing. X. K., nar. XX.XX.XXXX náhradu mzdy
vo výške priemerného zárobku za 4 dni nevyčerpanej dovolenky z roku 2019, ktorú si zamestnanec
nemohol vyčerpať z dôvodu skončenia pracovného pomeru. 3. V bode 3 zistených nedostatkov
zosúladiť zabezpečenie povinností zamestnanca z pracovnoprávneho vzťahu v súlade s § 20 Zákonníka
práce. Vo všetkých bodoch sa uvádza termín do 11.09.2020. Inšpektor práce v súlade s
ustanovením
§ 12 ods. 2 zákona o inšpekcii práce uložil zamestnávateľovi - žalobcovi prijať opatrenia na odstránenie

zistených porušení predpisov a ich príčin a doručiť inšpektorátu práce písomnú správu s dokladmi
o splnení opatrení na odstránenie zistených predpisov v lehote do 15.09.2020. Z Protokolu vyplýva,
že výkon inšpekcie práce v kontrolovanom subjekte (žalobca) bol zameraný na kontrolu dodržiavania
zákazu nelegálneho zamestnávania fyzických osôb uvedeného v § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z.
o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a na dodržiavanie vybraných ustanovení Zákonníka
práce, najmä na oblasť diskriminácie (§ 13), oblasti vzniku pracovného pomeru a náležitostí dokladov

preukazujúcich ich vznik (§ 42, § 43), skončenie pracovného pomeru (§ 95 - § 75), pracovný čas (§
85 - § 99), poskytovanie mzdy a náhrady mzdy (§ 118 - § 141), zabezpečenie stravovania (§ 152).
Kontrolované obdobie predstavuje november 2019 až máj 2020. Inšpekcia práce sa uskutočnila vsídle zamestnávateľa a na Inšpektoráte práce. Pokiaľ ide o zistené nedostatky z Protokolu vyplýva,
že zamestnávateľ dal dňa 28.11.2019 zamestnancovi Ing. X. K., nar. XX.XX.XXXX, pracovná zmluva
zo dňa 21.08.2014, druh práce vrchný riaditeľ divízie IT, výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63

ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Výpovedná doba zamestnancovi začala plynúť dňa 01.12.2019.
Pracovný pomer mal skončiť uplynutím 6-mesačnej výpovednej doby dňa 31.05.2020. Zamestnanec
počas plynutia výpovednej doby využil možnosť čerpania pracovného voľna na vyhľadanie nového
miesta pred skončením pracovného pomeru podľa § 141 ods. 2 písm. i) Zákonníka práce v rozsahu
jedného poldňa v týždni. Zamestnanec pracovné voľno na vyhľadanie nového miesta čerpal dňa

12.12.2019, dňa 20.12.2019, dňa 23.12.2019 a dňa 30.12.2019. Podľa § 144 ods. 2 Zákonníka práce
prekážku v práci je zamestnanec povinný zamestnávateľovi preukázať. Zamestnanec prekážku v
práci zamestnávateľovi preukázal písomným potvrdením o prekážke v práci v súvislosti s hľadaním
nového miesta, ktoré vystavil zamestnávateľ, u ktorého sa zamestnanec uchádzal o nové pracovné
miesto. Keďže pracovný pomer zamestnanca končil zamestnávateľ výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce, zamestnanec mal nárok na pracovné voľno s náhradou mzdy. Zamestnávateľ

neposkytol zamestnancovi náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku za prekážku v práci podľa §
141 ods. 2 písm. i) Zákonníka práce, ktorú čerpal zamestnanec v označených dňoch v rozsahu poldeň v
týždnispolu15,5hodiny,pričomzamestnanecprekážkuvprácizamestnávateľovipísomnýmpotvrdením
preukázal. Neposkytnutím náhrady mzdy zamestnancovi zamestnávateľ porušil ustanovenie § 141 ods.
2 písm. i) Zákonníka práce. Ďalej z Protokolu vyplýva, že zamestnávateľ vykázal zamestnancovi Ing.

X. K., nar. XX.XX.XXXX v mesiaci december 2019 neospravedlnenú neprítomnosť v práci za prekážky
v práci na strane zamestnanca podľa § 141 ods. 1 písm. i) Zákonníka práce napriek skutočnosti, že
zamestnanec prekážky v práci dňa 12.12.2019, dňa 20.12.2019, dňa 23.12.2019 a dňa 30.12.2019
riadne zamestnávateľovi preukázal potvrdením o prekážke v práci. Za každý deň neospravedlnenej
zameškanej pracovnej zmeny zamestnávateľ krátil zamestnancovi nárok na dovolenku o 2 dni,

spolu 4 dni. Vzhľadom na skutočnosť, že zamestnávateľovi nevznikol dôvod na krátenie dovolenky
zamestnancovi pri skončení pracovného pomeru, ktorý bol skončený dňa 27.03.2020, zamestnancovi
zostali 4 dni nevyčerpanej dovolenky, za ktoré zamestnávateľ neposkytol pri skončení pracovného
pomeru náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku. Uvedeným postupom došlo k porušeniu ustanovenia
§116ods.3Zákonníkapráce.ZamestnávateľvpracovnejzmluveuzavretejsozamestnancomIng.X.K.,

nar. XX.XX.XXXX, so zamestnancom Bc. M. N. a so zamestnancom Ing. S. H., zabezpečil v pracovnej
zmluve povinnosti zamestnanca z pracovnoprávneho vzťahu spočívajúce v mlčanlivosti a ochrane
osobných údajov, ktoré zamestnancovi vyplývajú z § 93 ods. 1 až 3 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a
z § 81 písm. f) Zákonníka práce, zmluvnou pokutou vo výške 24-násobku mesačnej mzdy podľa zmluvy
v znení jej dodatkov. Zabezpečenie povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovnoprávneho vzťahu

zmluvnou pokutou, je v rozpore s § 20 ods. 1 Zákonníka práce.

2. Z Dodatku vyhotoveného Inšpektorátom práce Žilina dňa 03.09.2020 k Protokolu č. IZA-71-05-2.3/
P-E24,25-20 zo dňa 19.08.2020, vyhotoveného podľa § 14 ods. 3 písm. a) zákona o inšpekcii práce
vyplýva, že obsah Protokolu o výsledku inšpekcie bol prerokovaný so žalobcom dňa 19.08.2020, a

to so splnomocneným zástupcom kontrolovaného subjektu JUDr. N. X.. K námietkam kontrolovaného
subjektu, že dotknutý zamestnanec riadne nezdokladoval prekážku v práci podľa § 141 ods. 2 písm.
i) Zákonníka práce a že predložené písomné potvrdenia boli preukázateľne spochybnené, žalovaný
uviedol, že zamestnancom predložené potvrdenia o prekážke v práci, predložená komunikácia medzi
kontrolovaným subjektom a spoločnosťou Tatry mountain resorts, a.s., nepotvrdzuje spochybnenie

predložených potvrdení o prekážke v práci a je postačujúce na konštatovanie porušenia ustanovenia
§ 141 ods. 2 písm. i) Zákonníka práce. Na základe uvedeného inšpektor práce ponechal text
Novozistených nedostatkov pod bodom 1 bez zmeny. K porušeniam právnych predpisov uvedených
v bodoch 2 a 3 Novozistených nedostatkov sa žalobca nevyjadril. Na základe námietky o nemožnosti
splnenia nariadeného opatrenia č. 3 inšpektor práce uviedol, že sa s námietkami stotožňuje a na základe

toho opatrenie pod bodom č. 3 (zosúladiť zabezpečenie povinností zamestnanca z pracovnoprávneho
vzťahu v súlade s § 20 ods. 1 Zákonníka práce) vypustil. Vo vzťahu k nariadeným opatreniam č. 1 a
2, žalobca poukazoval na potrebu predĺženia lehoty na vykonanie týchto opatrení až do právoplatného
skončenia súdnych konaní vedených na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 20Cpr/16/2020 a
18Cpr/43/2019. Inšpektor práce mal za to, že určená lehota na odstránenie nedostatkov bola primeraná

a z tohto dôvodu žiadosti kontrolovaného subjektu nevyhovel. Napokon z Dodatku vyplývajú opravy
zrejmých chýb pri písaní.3. Proti Protokolu o výsledku inšpekcie v znení jeho Dodatku podal žalobca v zákonnej lehote správnu
žalobu,pričomsadomáhalzrušeniauvedenéhoProtokoluavráteniavecižalovanémunaďalšiekonanie,
ako aj náhrady trov konania. Uviedol, že nezákonnosť Protokolu spočíva v nesprávnom aplikovaní

právneho predpisu, na základe ktorého žalovaný orgán verejnej správy zistil údajné nedostatky v
postupe žalobcu. Žalobca zároveň tvrdil, že administratívne konanie predchádzajúce vydaniu opatrení v
Protokole bolo postihnuté takými vadami, ktoré mali vplyv na jeho nezákonnosť, čím bol žalobca priamo
ukrátenýnasvojichprávachvyplývajúcichzoZákonníkapráce,Správnehoporiadkuazákonaoinšpekcii
práce. Uviedol, že žalobca ako zamestnávateľ zaznamenal v dochádzkovom systéme zamestnanca Ing.

X. K. neospravedlnenú neprítomnosť v práci dňa 12.12.2019 v poobedňajších hodinách. Z uvedeného
dôvodu bola zamestnancovi dňa 19.12.2019 osobne na pracovisku doručená výzva na odôvodnenie
jeho neprítomnosti v práci. Žalobca podotkol, že zamestnanec sa doručeniu tejto výzvy snažil úmyselne
vyhnúť. Z e-mailovej komunikácie zo dňa 20.12.2019 medzi zamestnancom a riaditeľkou Odboru
ľudských zdrojov B. C. neskôr vyplynulo, že predmetná absencia údajne súvisela s absolvovaním
pracovného pohovoru. Zamestnanec však požiadavku na predloženie dokladu o vyhľadaní pracovného

miesta s odkazom na § 144 ods. 2 Zákonníka práce považoval za neopodstatnenú a pri tejto prekážke
v práci dokonca za objektívne nesplniteľnú. Po tom ako zamestnávateľ zamestnanca poučil, že v
zmysle platnej právnej úpravy je povinný zamestnávateľovi preukázať prekážku v práci a jej trvanie,
boli zamestnávateľovi predložené celkovo 4 potvrdenia o hľadaní zamestnania (zo dňa 12.12.2019,
20.12.2019, 23.12.2019 a 30.12.2019), ktoré zamestnancovi vystavila spoločnosť Tatry mountain

resorts, a.s., a to všetky naraz v jednom časovom okamihu. Text predložených potvrdení obsahoval
nasledovné nezrovnalosti - na potvrdení o hľadaní zamestnania zo dňa 12.12.2019 je uvedené, že
sa zamestnanec uchádzal o zamestnanie, na potvrdení o hľadaní zamestnania zo dňa 20.12.2019
je uvedené, že zamestnanec absolvoval vstupný pohovor, na potvrdení o hľadaní zamestnania zo
dňa 23.12.2019 je uvedené, že zamestnanec absolvoval prvé kolo pohovoru, na potvrdení o hľadaní

zamestnania zo dňa 30.12.2019 je uvedené, že zamestnanec absolvoval prvé kolo pohovoru. S
prihliadnutím na uvedené nezrovnalosti a predchádzajúce negatívne skúsenosti zamestnávateľa s
dodržiavaním pracovnej disciplíny zo strany zamestnanca, bola dňa 08.01.2020 zasielaná spoločnosti
Tatry mountain resorts, a.s. žiadosť o zaslanie informácií týkajúcich sa vystavených potvrdení v zmysle
§ 144 ods. 2 Zákonníka práce - pán X. K.. Spoločnosť Tatry mountain resorts, a.s. však nebola schopná

potvrdiť absolvovanie týchto pohovorov. Navyše žiadala žalobcu o bližšiu identifikáciu uvádzaného
uchádzača, a to aj napriek tomu, že v tejto spoločnosti zamestnanec v pomerne krátkej dobe absolvoval
celkovo 4 kolá pracovných pohovorov (pravdepodobne na vedúcu pozíciu). Za týchto okolností je len
málo hodnoverná predstava o tom, že predstaviteľom spoločnosti Tatry mountain resorts, a.s., nebolo
zrejmé, o akého uchádzača ide. Neprítomnosť v práci v dňoch 12.12.2019, 20.12.2019, 23.12.2019 a

30.12.2019 tak bola vyhodnotená ako neospravedlnená, v dôsledku čoho bola zamestnancovi krátená
dovolenka v zmysle § 109 ods. 3 Zákonníka práce. Pre úplné dokreslenie skutkového stavu žalobca
zosumarizoval podstatné okolnosti a dôvody vedúce k neospravedlneniu absencie zamestnanca.
Zamestnanec bol len pár mesiacov pred touto absenciou zamestnávateľom pristihnutý pri falšovaní
dochádzky (manipulácia s dochádzkovým informačným systémom) a nedodržiavaní liečebného režimu.

Napriek opakovaným upozorneniam zamestnávateľa zamestnanec svoju posudzovanú absenciu
zdokladoval až s niekoľkotýždňovým oneskorením. Z komunikácie zamestnanca s riaditeľkou Odboru
ľudských zdrojov bolo zrejmé, že sa zamestnanec pôvodne snažil splneniu povinnosti podľa §
144 ods. 2 Zákonníka práce vyhnúť, pričom ju výslovne označil za „nesplniteľnú“. Pri doručovaní
výzvy na zdokladovanie neprítomnosti v práci sa zamestnanec úmyselne skrýval v budove centrály

žalobcu v Žiline, mimo svojho pravidelného pracoviska, aj keď ho zamestnankyne Odboru ľudských
zdrojov napokon našli, výzvu si odmietol prevziať. Predložené potvrdenia o účasti zamestnanca na
pohovoroch (obsahujúce zjavné nezrovnalosti), sa vo svetle predchádzajúcich skutkových okolností
javili o to nedôveryhodnejšie, keď zo strany spoločnosti Tatry mountain resorts, a.s., bola žalobcovi
doručená len neurčitá a zjavne vyhýbavá odpoveď o reálnom uskutočnení predmetných pohovorov.

Žalobca podotkol, že v čase zaslania výzvy, v ktorej bol zamestnanec informovaný o výsledku
neakceptovania predložených potvrdení o hľadaní zamestnania, mal zamestnanec už 5 dní za sebou
neospravedlnenú absenciu, ktorá trvala dlhodobo až do skončenia jeho pracovného pomeru, t. j. od
16.01.2020 do 27.03.2020, čo tiež svedčí o nedostatočnej pracovnej disciplíne zamestnanca, ako
aj neochote dodržiavať základné pracovné povinnosti. Pre úplnosť žalobca dodal, že všetky sporné

nezrovnalosti v dochádzke zamestnanca sú aktuálne predmetom súdneho prieskumu v dvoch súdnych
konaniach vedených na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. 20Cpr/16/2020 a 18Cpr/43/2019. Žalobca
ďalej uviedol, že konanie Inšpektorátu práce je zákonom upravený postup orgánu verejnej správy
smerujúci k objektívnemu zisteniu, či skutočne došlo k porušeniu pracovnoprávnych predpisov. AkInšpektorát práce v rámci kontroly zistí porušenie zákona, musí svoje zistenie aj presvedčivo odôvodniť
a vystihnúť podstatu skutočnosti tak, aby presvedčil kontrolovaný subjekt o nevyhnutnosti svojho
postupu, zákonnosti a správnosti nariadených opatrení. Pri nespoľahlivo zistenom stave veci však

nie je objektívne možné tento stav docieliť. Inšpektorát práce svoje zistenie o nedostatkoch čisto
formalisticky opiera o zamestnancom predložené písomné potvrdenia, ktorých dôveryhodnosť ako
podkladu k akceptovaniu prekážky v práci, bola zo strany zamestnávateľa preukázateľne spochybnená.
Žalovaný orgán verejnej správy nevyužil žiaden z ďalších dostupných prostriedkov k spoľahlivému
zisteniu stavu veci (napríklad výsluch svedkov), čím podľa názoru žalobcu porušil zásadu materiálnej

pravdy v administratívnom konaní. Zo strany žalobcu ako zamestnávateľa boli vykonané všetky úkony,
ktoré boli reálne možné na to, aby preveril, či zamestnanec Ing. X. K., bol skutočne na pracovnom
pohovore v spoločnosti Tatry mountain resorts, a.s. Na základe takto získaných dokladov žalobca ako
zamestnávateľ usúdil, že tieto nie sú dostatočne hodnoverné na to, aby odôvodňovali ospravedlnenú
absenciu. Keďže medzi žalobcom a spoločnosťou Tatry mountain resorts, a.s. neexistuje žiaden
vzťah, spoločnosť nebola povinná žalobcovi poskytnúť žiadnu súčinnosť, predovšetkým s ohľadom

na potrebu dodržiavať ochranu osobných údajov fyzických osôb, medzi ktoré patria aj potenciálni
budúci zamestnanci. Práve žalovaný orgán verejnej správy je tým subjektom, ktorý má kompetencie
vyžiadať si súčinnosť od tretích strán a získať tak údaje, ku ktorým žalobca nemá prístup. Podľa
názoru žalobcu mal preto žalovaný orgán verejnej správy získať všetky potrebné vyjadrenia a dôkazy,
nielen od zamestnávateľa ako kontrolovaného subjektu, ale aj od spoločnosti Tatry mountain resorts,

a.s., tieto dôkazy riadne vyhodnotiť a na základe nich dospieť k záveru, ktorý by bol popísaný a
dostatočne odôvodnený v rámci Protokolu. Je pravdou, že zamestnanec Ing. X. K. napokon zdokladoval
svoju neprítomnosť v práci v stanovených dňoch. Preukázanie neprítomnosti však vyžaduje nielen
predloženie dokladov, ale aj dôveryhodné odôvodnenie takejto absencie (o to viac, ak predložené
doklady obsahujú zjavné nezrovnalosti) - toto môže byť vykonané aj prostredníctvom iných dôkazov

alebo postupov. Keďže spoločnosť Tatry mountain resorts, a.s. odmietala potvrdiť účasť zamestnanca
na pracovných pohovoroch s ohľadom na ochranu osobných údajov, na riadne preukázanie prekážky v
práci mohol zamestnanec veľmi jednoducho udeliť súhlas na to, aby v prípade potreby potvrdila všetky
žalobcom požadované údaje. Zamestnanec však spoločnosti takýto súhlas neudelil. Žalobca mal za to,
že prekážka v práci a jej trvanie zamestnanec Ing. X. K. nepreukázal. Z uvedeného dôvodu žalovaný

dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ktoré viedli k právnym vadám v napadnutom Protokole,
ktoré musia byť odstránené. Inšpektorát práce Žilina bol povinný vyhodnocovať ním zistené skutočnosti
nie čisto formalistickým prístupom, ale prostredníctvom aplikovania zásad administratívneho konania.
Účelom inšpekcie práce nie je povinnosť žalobcu ako kontrolovaného subjektu sa tzv. vyviniť z konania,
ktoré bolo žalovaným vyhodnotené ako protiprávne. Práve naopak, účelom inšpekcie práce je povinnosť

orgánu verejnej správy skutkový stav riadne zistiť a následne riadne zistený skutkový stav správne
vyhodnotiť a žalobcovi dokázať prípadné porušenie. V uvedenom prípade však žalovaný orgán verejnej
správy konal v rozpore so zákonom, pretože nielen že skutkový stav nezisťoval riadne a úplne, ale pri
vyvodzovaní záverov zo zistených jednotlivých skutočností postupoval v rozpore so zásadou materiálnej
pravdy, pretože údajné porušenia žalobcu vyvodzoval striktne formalisticky a nie s prihliadnutím na

všetky súvisiace skutočnosti relevantné pre správne právne posúdenie, či boli, resp. neboli zo strany
zamestnávateľa a zamestnanca splnené povinnosti podľa Zákonníka práce. Žalovaný mal povinnosť
preskúmať, či preukázanie spornej prekážky v práci zo strany zamestnanca nie je možné vyvodiť inak,
ako len z listín a podkladov, ktoré získal od žalobcu. To, že tak žalovaný neurobil, je o to závažnejšie, ak v
priebehu inšpekcie práce kontrolovaný subjekt žalovaného výslovne upozornil na nedostatočné zistenie

skutkového stavu. Napriek tomu dokazovanie nebolo žiadnym spôsobom zo strany žalovaného orgánu
verejnej správy doplnené. V spravodlivom administratívnom konaní je nemysliteľné, ak je kontrolovaný
subjekt sankcionovaný len za to, že požadoval od svojho zamestnanca splnenie povinnosti vyplývajúcej
zo Zákonníka práce. Nielen zamestnanec, ale aj zamestnávateľ je subjektom hodným ochrany jeho práv
a oprávnených záujmov a ak je jeho oprávneným záujmom mať za preukázané, kde sa zamestnanec

zdržiava v čase, keď má podľa pracovnej zmluvy vykonávať prácu pre zamestnávateľa, je potrebné a
v právnom štáte očakávané tento záujem rešpektovať.

4. Žalovaný vo vyjadrení k podanej žalobe navrhol túto zamietnuť ako nedôvodnú a priznať mu
náhradu trov konania. Uviedol, že v Protokole v znení Dodatku došlo k zrejmej chybe v písaní

spočívajúcej v kalendárnom roku uvedenom tak v bodoch Protokolu v znení Dodatku k protokolu, ako
aj v časti opatrenia Protokolu v znení Dodatku k protokolu. Išlo o dátumy neprítomnosti zamestnanca
na pracovisku žalobcu. Na základe uvedeného inšpektor práce dňa 01.03.2021 vyhotovil opravu
Protokolu, ktorú zaslal žalobcovi do jeho elektronickej schránky. Žalovaný poukázal na rozsudokNajvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžk/33/2018, v ktorom Najvyšší súd poukázal na to, že súdny
prieskum protokolu je možný len za predpokladu, že obsahuje autoritatívne a vynútiteľné uloženie
povinnosti kontrolovanému subjektu. Uvedené určenie povinnosti určuje aj rámec súdneho prieskumu,

keď je možné skúmať len zákonnosť uloženia tých povinností, ktoré predstavujú zásah do právneho
postavenia sťažovateľa. Možnosť súdneho prieskumu je teda limitovaná týmto rozsahom a súd sa v
zásade nemôže zaoberať zákonnosťou a spôsobom vykonania inšpekcie, ale len zisteniami ohľadne
porušenia povinností sťažovateľa, ktoré viedli k uloženiu povinností vynútiteľných uložením sankcie,
keďže len uloženie týchto sankcií predstavuje pri protokole zásah do sféry kontrolovaného subjektu a

robí protokol spôsobilým predmetom súdneho prieskumu. Pre úplnosť žalovaný dodal, že súd napadnutý
Protokol v znení Dodatku a opravy preskúma nielen v rozsahu uloženia povinností žalobcovi ako
kontrolovanému subjektu, ale aj v rozsahu vysporiadania sa s vyjadrením kontrolovaného subjektu k
Protokolu. Žalovaný poukázal na § 12 zákona o inšpekcii práce, ktorý zakotvuje oprávnenia inšpektora,
ktorými disponuje pri výkone inšpekcie práce. Medzi spomínané oprávnenia okrem iných patri aj právo
požadovať od zamestnávateľa v prítomnosti svedka alebo bez neho informácie a vysvetlenia, ktoré sa

týkajú uplatňovania predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce a záväzkov
vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv a právo požadovať predloženie dokumentácie, záznamov alebo
iných dokladov potrebných na výkon inšpekcie práce a požadovať ich kópie. Inšpektor práce počas
výkonu inšpekcie práce vykonanej u žalobcu vychádzal z vyjadrení a dokladov predložených zo strany
žalobcu. V Protokole v znení Dodatku a Opravy boli konštatované celkovo 3 porušenia Zákonníka

práce. S poukazom na označené nedostatky zistené výkonom inšpekcie práce, ktoré sú konštatované
v napadnutom Protokole v znení Dodatku a Opravy, mal žalovaný za to, že opatrenia nariadené
žalobcovi sú jasné, zrozumiteľné, určité, a teda vykonateľné. Z takto formulovaných opatrení je zrejmé,
čo má žalobca vykonať, aby tak do istej miery zhojil protiprávny stav zistený u žalobcu, ako aj to, do
akého termínu má nariadené opatrenia prijať. Účelom opatrenia, ktoré inšpektor práce v napadnutom

Protokole v znení Dodatku o Opravy uložil, nie je sankcionovať žalobcu, ale dosiahnuť zákonný stav.
Žalovaný mal tiež za to, že termín 11.09.2020, ktorý inšpektor práce určil ako termín pre splnenie
nariadených opatrení, predstavuje primeranú lehotu, a to vzhľadom na charakter zistených porušení,
vzhľadom na dátum skončenia pracovného pomeru dotknutého zamestnanca, ako aj vzhľadom na
dátum prerokovania Protokolu (19.08.2020). Napriek tomu, že súdny prieskum Protokolu je limitovaný,

žalovaný dodal, že z administratívneho spisu z výkonu inšpekcie práce vyplýva, že skutkový stav bol
inšpektorom práce dostatočne a spoľahlivo zistený a na základe zistených nedostatkov boli žalobcovi
nariadené jasné, zrozumiteľné, dostatočne určité, a teda vykonateľné opatrenia. Potvrdenia o prekážke
v práci týkajúce sa zamestnanca X. K. k inšpekcii práce predložil žalobca. Napriek skutočnosti, že
žalobca pravosť potvrdení o dôvode a dĺžke prekážky v práci spochybňuje, inšpektor práce nemal

dôvod ich pravosť spochybňovať, resp. nebol na základe vykonaného dokazovania toho názoru, že
by ich pravosť bolo potrebné spôsobom, ktorý uvádza žalobca, overovať. Predmetné potvrdenia o
účasti zamestnanca u zamestnávateľa, u ktorého sa zamestnanec uchádzal o zamestnanie, sú riadne
datované, podpísané a je tam uvedený dôvod účasti uchádzača o zamestnanie. Žalobca v žalobe tiež
sám uvádza, že nemá hodnoverne preukázané, že potvrdenia o prekážke v práci sú podvrhom a je

zneužité meno zamestnávateľa, u ktorého sa zamestnanec mal zúčastniť na pracovnom pohovore.
Žalobca sa prostredníctvom e-mailovej pošty dopytoval zamestnávateľa, či sa jeho zamestnanec X.
K. zúčastnil výberových konaní a pohovorov. Vedúci zamestnanec zamestnávateľa Tatry mountain
resort, a.s., u ktorého sa zamestnanec X. K. zúčastnil výberového konania, na žiadosť žalobcu zo
dňa 21.01.2020 odpovedal e-mailom, v ktorom uviedol: „Neviem, z čoho usudzujete zneužitie, nakoľko

som Vám poslal informáciu, ak Vám predložili tlačivo s mojím podpisom a razítkom našej spoločnosti,
tak určite je vydané našou spoločnosťou“. Pretože potvrdenia predložené žalobcovi zamestnancom
nevykazovali najmenšie podozrenia a vady a aj s poukazom na uvedené vyjadrenie mal žalovaný za to,
že inšpektor práce správne vyhodnotil zaobstarané doklady. Spochybňovanie predmetných potvrdení o
prekážke v práci podľa § 142 ods. 2 písm. i) Zákonníka práce zamestnanca X. K. nie sú zo strany žalobcu

ojedinelé. Žalobca v prípade menovaného zamestnanca spochybňoval aj potvrdenia o prekážkach v
práci podľa
§ 141 ods. 2 písm. a) a § 141 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce, keď oslovoval lekárov v zdravotníckych
zariadeniach, aby títo potvrdzovali účasť zamestnanca na vyšetrení, či pri sprievode dieťaťa na
vyšetrenie a ošetrenie. Správanie žalobcu voči zamestnancovi sa skôr v tomto smere javilo ako

šikanózne. Pokiaľ zamestnanec oneskorene predložil žalobcovi doklad o prekážke v práci, toto jeho
konanie môže byť eventuálne považované za porušenie pracovnej disciplíny, ale nemôže byť dôvodom
pre konštatovanie neospravedlnenej neprítomnosti zamestnanca v práci a neposkytnutie mzdových
nárokov za prekážku v práci. Žalovaný odkázal na ustanovenie § 109 ods. 3 Zákonníka práce apoukázal na to, že žalobca krátil zamestnancovi dovolenku vzniknutú v roku 2019 o 4 dni. Dôvodom
krátenia dovolenky mali byť neospravedlnené zameškané časti pracovných zmien dňa 12.12.2019,
dňa 20.12.2019, dňa 23.12.2019 a dňa 30.12.2019. Súčet týchto častí zmien boli 2 pracovné zmeny.

Žalobcaakozamestnávateľkrátilzamestnancovidovolenkuzakaždýdeňneospravedlnenezameškanej
pracovnej zmeny o 2 dni. Ako neospravedlnené zameškanie častí pracovných zmien posúdil žalobca
čas prekážok v práci na strane zamestnanca podľa § 142 ods. 2 písm. i) Zákonníka práce, ktoré
zamestnanec riadne zdokladoval potvrdením zamestnávateľa, u ktorého sa uchádzal o zamestnanie
počas príslušnej výpovednej doby vyplývajúcej z výpovede zo strany zamestnávateľa podľa § 63

ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Na základe skutočnosti, že zamestnanec hodnoverne preukázal
svoju neprítomnosť v práci počas pracovnej zmeny, nebol dôvod na posúdenie zameškaní časti
pracovnej zmeny zamestnancom a tento skutok klasifikovať ako neospravedlnenú neprítomnosť v práci
s následným krátením dovolenky. Napokon žalovaný uviedol, že postup pri vyhotovení a prerokovaní
Protokolu bol plne v súlade s právnou úpravou. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 3Sžk/22/2017
uviedol, že dodatok k protokolu má slúžiť k zdôrazneniu presvedčivosti záverov protokolu potom, čo boli

vo vyjadrení k nemu spochybnené. Dodatok k protokolu o výsledku inšpekcie sám o sebe nemá povahu
rozhodnutia vydaného v správnom konaní, nemá formálne náležitosti takého rozhodnutia, je len úkonom
vo vzťahu k právnemu postaveniu kontrolovaného subjektu v rozsahu vysporiadania sa s vyjadrením
kontrolovaného subjektu k zisteniam uvedeným v protokole. Žalovaný mal za to, že postup žalovaného v
rozsahu vysporiadania sa s vyjadrením žalobcu k Protokolu bol v súlade so zákonom o inšpekcii práce,

a týmto postupom nebol žalobca ukrátený na právach.

5. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že zamestnanec, pán K., viackrát konal v
čase trvania pracovného pomeru v rozpore s dobrými mravmi a predovšetkým s pracovnou disciplínou,
keď neoprávnene pozmeňoval dochádzku do zamestnania a nedodržiaval stanovený liečebný režim.

Uvedené skutočnosti žalovaný ani zamestnanec nikdy nerozporovali a sú preukázané. Vzhľadom na
konanie zamestnanca bol žalobca vo vzťahu k tomuto zamestnancovi nútený pristupovať so zvýšenou
opatrnosťou, kedy bolo potrebné overovať pravdivosť jeho tvrdení a pravosť ním predložených listín.
Uvedený postup bol zo strany žalobcu legitímny a dôvodný. Zamestnanec totiž svoju neprítomnosť
v práci odôvodňoval účasťou na pohovore v spoločnosti Tatry mountain resorts, a.s. Zamestnanec

sa pritom snažil zmariť doručenie výzvy žalobcu na odôvodnenie jeho neprítomnosti v práci a jej
preukázanie, odmietal predložiť listiny preukazujúce jeho účasť na ním deklarovaných pohovoroch v
TMR, predložil listiny, ktoré mali preukázať zamestnancovu účasť na ním uvedených pohovoroch až po
žalobcovom upozornení a v oneskorení niekoľkých týždňov odo dňa, kedy sa mali podľa zamestnanca
pohovory uskutočniť. Okrem toho zamestnanec nevedel k ním deklarovaným pohovorom poskytnúť

bližšie informácie. Zamestnancom predložené listiny, predovšetkým z dôvodu ich obsahu, javili
známky neoprávneného pozmeňovania. Žalobca v rámci svojej opatrnosti kontaktoval TMR za účelom
potvrdenia zamestnancom uvádzaných tvrdení. Keďže táto spoločnosť so žalobcom nespolupracovala
a neposkytla mu požadované informácie, žalobca v správnom konaní navrhoval žalovanému, aby
si zaobstaral dôkazy potrebné pre riadne zistenie skutkového stavu a zaviazal TMR na spoluprácu.

Žalobcaodkázalnaustanovenie§13ods.2druhávetazákonač.125/2006Z.z.,podľaktoréhoinšpektor
prácejepovinnýprivypracovaníprotokoluprihliadaťnavyjadreniaadokladyuplatnenéalebopredložené
kontrolovaným zamestnávateľom alebo kontrolovanou fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom a nie je
zamestnávateľom, počas výkonu inšpekcie práce do prerokovania protokolu. Napriek tomu, že zákon
v danom prípade nestanovuje použitie všeobecných predpisov o správnom konaní, žalobca zastáva

názor, že zásady stanovené v týchto predpisoch sú použiteľné a mali by byť dodržiavané aj v ostatných
konaniach príslušného inšpektorátu práce. Inšpektorát práce má totiž postavenie orgánu štátnej správy
a Správny súdny poriadok v rámci preskúmania napadnutého rozhodnutia umožňuje rozhodnutie zrušiť
z dôvodov uvedených v § 191 SSP, ktoré priamo súvisia so základnými zásadami stanovenými vo
všeobecných predpisoch o správnom konaní, predovšetkým zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom

konaní. Mal za to, že konania začaté inšpektorátom práce podliehajú okrem iného zásade materiálnej
pravdy. Zásada materiálnej pravdy musí byť aplikovaná spolu so zásadami zákonnosti a voľného
hodnotenia dôkazov, ktoré sú v podstate jej základom. Zásada materiálnej pravdy zakotvuje požiadavku,
v zmysle ktorej je správny orgán povinný zistiť skutočný stav veci, a teda subsumuje aj požiadavku na
zistenie úplného a presného stavu veci. Za zistenie skutočného stavu veci treba však považovať zistenie

všetkých skutočností nevyhnutných a potrebných pre vydanie spravodlivého a zákonného rozhodnutia
vo veci. Spoľahlivé zistenie skutočného stavu veci je povinnosťou správneho orgánu, a to v aktívnom
režime. Žalovaný na svoju obhajobu vo vyjadrení k žalobe uvádza, že zamestnanec Tatry mountain
resorts, a.s. Z. K., u ktorého sa mal zamestnanec zúčastniť pohovoru, na žiadosť žalobcu o poskytnutieinformáciízodňa21.01.2020odpovedale-mailom,vktoromuviedol,že„akVámpredložilitlačivosmojím
podpisom a razítkom našej spoločnosti, tak určite je vydané našou spoločnosťou“. V tejto súvislosti
žalobca upozornil na skutočnosť, že spoločnosť TMR nebola oboznámená s listinami, ktoré podľa ich

obsahu mala vyhotoviť, a ani nemala záujem o ich kontrolu, kedy sa snažila všeobecným tvrdením odbiť
žalobcu a viac sa danou vecou nezaoberať. Nezáujem TMR o poskytnutie súčinnosti vyplýva aj z toho,
že pán K. ďalej v predmetnom e-maili tiež uviedol, že „v prípade, ak nás vyzve súd alebo štátny orgán k
tomu určený, budeme plne k dispozícii a poskytneme informácie v zmysle platnej legislatívy“. Uvedené
bolo jedným z argumentov žalobcu odôvodňujúcich žiadosť žalobcu, aby žalovaný využil všetky práva,

ktoré mu zo zákona prináležia a zabezpečil súčinnosť TMR za účelom riadneho zistenia skutkového
stavu (potvrdenie pravosti, pravdivosti a úplnosti zamestnancom predložených listín). Žalovaný však
nemal aj napriek zjavnej neochote zo strany TMR záujem zaviazať TMR na spoluprácu a tento svoj
postup doposiaľ nijako hodnoverne neodôvodnil. Žalovaný vedel o všetkých uvedených skutočnostiach
a tieto sú preukázané. Keďže zákon o inšpekcii práce nestanovuje spôsob hodnotenia dôkazov, žalobca
považoval za potrebné riadiť sa ustanoveniami Správneho poriadku, keďže v opačnom prípade by

zákon pripúšťal vo všeobecnosti zakázanú činnosť - použitie svojvôle zo strany orgánu štátnej správy
vo veciach, v ktorých sa rozhoduje o právach a povinnostiach súkromných osôb. Podľa § 34 ods. 5
Správneho poriadku správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Podľa Správneho poriadku záleží na správnom orgáne, akú
váhu pripíše konkrétnemu dôkazu. Uvedené však nie je možné stotožňovať zo svojvôľou správneho

orgánu. Naopak, správny orgán je povinný v rámci odôvodnenia rozhodnutia svoje rozhodnutie riadne
argumentačne podporiť, pričom táto podmienka nie je splnená v prípadoch, keď správny orgán len v
rozhodnutí konštatuje, aké dôkazné prostriedky vykonal. Samotné hodnotenie dôkazných prostriedkov
musí byť dôveryhodným a postačujúcim spôsobom vyjadriteľné aj navonok. Žalovaný uvedomujúc si
konanie zamestnanca, ktorý odmietal prevziať výzvu žalobcu na odôvodnenie jeho neprítomnosti v

práci, odmietal predložiť potvrdenie o účasti na pohovoroch, neposkytol bližšie informácie o pohovoroch,
potvrdenia o účasti na pohovoroch predložil s niekoľkotýždňovým meškaním, potvrdenia o účasti na
pohovoroch javili známky neoprávneného pozmeňovania - raz sa uchádzal o zamestnanie v TMR,
raz bol na vstupnom pohovore v TMR a dvakrát absolvoval prvé kolo pohovoru v TMR, skutočnosť,
že TMR nemala k dispozícii zamestnancom predložené listiny (potvrdenia) za účelom ich riadnej

kontroly (pravosti, pravdivosti a úplnosti), skutočnosť, že TMR odmietala so žalobcom spolupracovať,
kedy sama podmienila súčinnosť výzvou zo strany súdu alebo štátneho orgánu, nepovažoval za
potrebné vykonať ďalšie dokazovanie a zaviazať TMR na poskytnutie súčinnosti, práve naopak, tvrdenie
TMR považoval za potvrdenie pravosti a pravdivosti zamestnancom predložených sporných listín.
Žalovaný nijakým spôsobom nedokázal hodnoverne odôvodniť tento svoj postup, kedy sa obmedzil

iba na odkázanie na tvrdenie zamestnanca TMR pána K., ktorý v e-maili zo dňa 22.01.2020 uviedol,
že „ak Vám predložili tlačivo s mojim podpisom a razítkom našej spoločnosti, tak určite je vydané
našou spoločnosťou“. Žalobca ďalej uviedol, že dve listiny zo štyroch, ktoré zamestnanec predložil
žalobcovi za účelom preukázania jeho účasti na pohovoroch, boli vystavené a podpísané pani H. U.,
pravdepodobne zamestnankyňou TMR - ide o potvrdenia obe zo dňa 20.12.2019, jedno potvrdenie sa

vzťahuje na „uchádzanie sa o zamestnanie“ konané dňa 12.12.2019 a druhé potvrdenie sa vzťahuje na
„absolvovanie vstupného pohovoru“ zo dňa 20.12.2019, čo žalovaný pri ich hodnotení zjavne opomenul,
keďže tvrdenie pána K., na základe ktorého žalovaný obhajuje spôsob, akým hodnotil predložené
dôkazy, sa vzťahuje výlučne na listiny podpísané pánom K.. Postup žalovaného pri vykonávaní a
hodnotení jednotlivých dôkazov nie je žalobcovi zrejmý a tomuto do dnešného dňa nerozumie, keďže

žalovaný uvedený postup nedokázal hodnoverne odôvodniť, pretože sa obmedzil iba na tvrdenie o
tom, ktoré dôkazy vykonal a odkaz na e-mail pána K. zo dňa 20.12.2019. Uvedené je podľa názoru
žalobcu znakom svojvôle žalovaného pri vykonávaní dôkazov a ich hodnotení, ktorá nemá oporu v
žiadnom relevantnom právnom predpise. V tejto súvislosti dal do pozornosti nález Ústavného súdu
SR sp. zn. I. US 114/08 zo dňa 12.06.2008, podľa ktorého „nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu

nepreskúmateľnosti rozhodnutia“. Pokiaľ žalovaný odkazoval na obsah rozsudku Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 10Sžk/33/2018, k uvedenému žalobca uviedol, že zákonné rozhodnutie a s tým súvisiace
zákonné opatrenia možno vydať iba v konaní, v ktorom boli dodržané všetky zákonom stanovené zásady
(vrátane riadneho a hodnoverného zistenia stavu veci) a práva zúčastnených osôb. Žalovaný zaviazal
nariadenými opatreniami žalobcu na vyplatenie peňažných súm zamestnancovi, ktoré bol žalobca pod

hrozbou sankcií nútený vyplatiť. Uvedené rozhodnutie teda nepriaznivo zasiahlo do subjektívnych práv
žalobcu, ktorých ochrany sa domáhal podanou žalobou. Žalobca odkázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3Sžo/173/2015, v ktorom sa uvádza, že „podľa názoru odvolacieho súdu môže
správny orgán pristúpiť k hodnoteniu dôkazov v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov len potom, ako vykonal všetky úkony s cieľom odstrániť existujúce rozpory v dôkazoch. To platí aj pre
odvolací správny orgán, keďže v zmysle ustálenej judikatúry správneho súdnictva sa jednoznačne
zastáva právny názor, že prvostupňové aj druhostupňové správne konanie tvorí jeden celok. Ak správny

orgán na preukázanie naplnenia skutkovej podstaty prejednávaného priestupku neodstránil rozpory
medzi výpoveďami obvineného z priestupku a jednotlivých svedkov a nevykonal dôkazy na preukázanie
ich hodnovernosti, je to dôvod, aby súd rozhodnutie pre nedostatočne zistený skutkový stav zrušil“.
Žalobca tiež odkázal na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 11S/144/2016, v zmysle ktorého
„zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu

predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia“. Žalovaný konanie viedol v rozpore so zásadami
stanovenými všeobecnými predpismi o správnom konaní, nevykonal navrhované dôkazy, neodôvodnil
nevykonanie dôkazov, vykonávanie dokazovania a hodnotenie dôkazov podliehalo výlučne svojvôli
žalovaného,kedynedokázalodstrániťrozpory,resp.pochybnostiprijednotlivýchdôkazochasvojpostup
taktiež hodnoverne neodôvodnil. Z uvedeného je zrejmé, že napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo
vydané v konaní, v ktorom boli porušené všetky postupy zabezpečujúce vydanie zákonného rozhodnutia

a zákonnosť uložených opatrení, ktoré majú dopad na subjektívne práva žalobcu.

6. Krajský súd, ako správny súd, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v zmysle § 177 a nasl.
SSP v medziach žalobných bodov (§ 134 ods. 1, § 183 SSP) a dospel k záveru, že žalobu je potrebné
ako nedôvodnú s poukazom na ustanovenie § 190 SSP zamietnuť vychádzajúc z nasledovných úvah.

7. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že Oznámením o oprave
Protokolu č. IZA-71-05-2.3/P-E24,25-20 zo dňa 01.03.2021 Inšpektorát práce Žilina opravil Protokol o
výsledku inšpekcie práce zo dňa 19.08.2020, konkrétne išlo o dátumy, v ktorých sa nesprávne uvádzal
rok 2020, pričom správne mal byť uvedený rok 2019.

8. Spoločnosť Tatry mountain resorts, a.s. vystavila dňa 20.12.2019 dve potvrdenia o hľadaní
zamestnania, z ktorých vyplýva, že pán Ing. X. K. sa dňa 12.12.2019 a 20.12.2019 uchádzal o
zamestnanie v tejto spoločnosti, resp. absolvoval vstupný pohovor u tejto spoločnosti. Potvrdenia
boli vydané na žiadosť menovaného. Potvrdenia podpísala H. U., HR špecialista, s tým, že tieto

podpísala vlastnoručným podpisom a boli opatrené aj pečiatkou spoločnosti Tatry mountain resorts, a.s.
Z potvrdenia uvedenej spoločnosti zo dňa 23.12.2019 vyplýva, že označený zamestnanec absolvoval
dňa 23.12.2019 prvé kolo výberového konania v spoločnosti Tatry mountain resorts, a.s. Potvrdenie
vystavil, podpísal a opatril pečiatkou Mgr. Z. K., HR riaditeľ. Na základe ďalšieho potvrdenia zo dňa
30.12.2019 vystaveného rovnako Mgr. Z. K. je preukázané, že zamestnanec absolvoval tiež prvé kolo

výberového konania v spoločnosti Tatry mountain resorts, a.s.

9. Následne žalobca listom zo dňa 08.01.2020 kontaktoval spoločnosť Tatry mountain resorts, a.s. s
požiadavkou na potvrdenie konkrétnych termínov a doby trvania uskutočnených pohovorov v zmysle
§ 144 ods. 2 Zákonníka práce. Požadované potvrdenie malo slúžiť ako podklad pre spracovanie

neprítomnosti v dochádzke zamestnanca a aj ako podklad do prebiehajúceho súdneho sporu.

10. Na uvedenú požiadavku reagoval Z. K. e-mailom zo dňa 15.01.2020, ktorý uviedol, že spoločnosť
má pomerne veľkú databázu uchádzačov o zamestnanie, ktorým na ich žiadosť štandardne vystavuje
písomné potvrdenia o hľadaní práce v zmysle § 144 ods. 2 Zákonníka práce. V súvislosti s touto

žiadosťou preto požiadal o bližšiu identifikáciu uvádzaného uchádzača, ktorý je zrejme zamestnancom
žalobcu. Pri tejto príležitosti zároveň požiadal o poskytnutie pracovných referencií k danému
uchádzačovi, prípadne o objasnenie prebiehajúceho súdneho sporu. Predmetné informácie môžu
mať pre spoločnosť význam z hľadiska rozhodovania o prijatí, resp. neprijatí daného uchádzača o
zamestnanie na konkrétnu pracovnú pozíciu.

11. Na ďalší e-mail reagoval Z. K., HR riaditeľ za spoločnosť Tatry mountain resorts, a.s. e-mailom
zo dňa 23.01.2020 tak, že uviedol: „Neviem z čoho usudzujete zneužitie, nakoľko som Vám poslal
informáciu ´ak Vám predložili tlačivo s mojim podpisom a razítkom našej spoločnosti, tak určite je vydané
našou spoločnosťou´. Nakoľko sa striktne riadime pravidlami GDPR, a teda aj ochranou osobných

údajov a naša databáza obsahuje tisíce kandidátov (môžu byť rovnaké mená), Vám nemôžem poskytnúť
konkrétne informácie, ako HR riaditeľka by ste toto základné pravidlo mali poznať. V prípade, ak nás
vyzve súd alebo štátny orgán k tomu určený, budeme plne k dispozícii a poskytneme informácie v zmysle
platnej legislatívy“.12. Súčasťou spisu sú aj kópie žalôb, ktoré boli podané na Okresnom súde Piešťany a aktuálne sú
vedené pod sp. zn. 18Cpr/43/2019 a 20Cpr/16/2020. Výsledok týchto konaní nie je známy. Predmetom

konania vedeného pod sp. zn. 20Cpr/16/2020 je neplatnosť skončenia pracovného pomeru a náhrada
mzdy na základe žaloby žalobcu Ing. X. K. proti žalovanému Prima banka Slovensko, a. s. a predmetom
konaniavedenéhopodsp.zn.18Cpr/43/2019jevyslovenieporušeniazásadyrovnakéhozaobchádzania
s rovnakým okruhom účastníkov. Súčasťou argumentácie vznesenej v konaní vedenom pod sp. zn.
20Cpr/16/2020 je aj tvrdenie, že žalobca mal v mesiaci december 2019 vykazovanú neospravedlnenú

absenciu v rozsahu 23,25 hodín. Tento údaj je však v rozpore so skutočnosťou, keďže žalovaný
svojvoľne neuznal žalobcom riadne preukázanú prekážku v práci podľa § 141 ods. 2 písm. i) Zákonníka
práce, a to za dni 12.12.2019, 20.12.2019, 23.12.2019 a 30.12.2019. Zamestnanec v tieto dni (počas
výpovednej doby) preukázateľne absolvoval pracovné pohovory v spoločnosti Tatry mountain resorts,
a.s. O predmetných pracovných pohovoroch žalobca vopred informoval žalovaného prostredníctvom
interného systému banky a ich absolvovanie následne riadne zdokladoval predložením písomných

potvrdení vystavených spoločnosťou Tatry mountain resorts, a.s. Žalovaný napriek tomu predložené
potvrdenia svojvoľne neuznal a žalobcovi nezaplatil náhradu mzdy podľa § 141 ods. 2 písm. i) Zákonníka
práce za štyri pracovné poldni, v celkovej výške 1.186,84 eur.

13. Podstatou podanej správnej žaloby bolo konštatovanie nesprávneho postupu žalovaného pri

hodnotení potvrdení o prekážkach v práci podľa § 141 ods. 2 písm. i) Zákonníka práce predložených
zamestnancom X. K. žalobcovi ako zamestnávateľovi. Žalobca argumentoval, že uvedené doklady
boli „preukázateľne spochybnené“ (najmä z dôvodu iných porušení pracovnej disciplíny zo strany
zamestnanca), a preto mal žalovaný vykonať ďalšie dokazovanie; žalobca teda poukazoval na
nedostatky v zisťovaní skutkového stavu v administratívnom konaní.

14. Podľa § 1 ods. 1 Správneho poriadku tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti
verejnejsprávysprávneorgányrozhodujúoprávach,právomchránenýchzáujmochalebopovinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

15. Podľa § 21 ods. 3 zákona o inšpekcii práce na konanie podľa § 4 písm. e), § 6 ods. 1 písm.
b), d) a e), § 7 ods. 3 písm. d), e), i) a s), ods. 8 písm. b) a ods. 9, § 12 ods. 2 písm. d) až f), §
19 a 20 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri
vydaní oprávnenia, osvedčenia, dokladu o uznaní odbornej spôsobilosti, preukazu a povolenia podľa
tohto zákona sa rozhodnutie len vyznačí v spise a namiesto písomného vyhotovenia rozhodnutia sa

účastníkovi konania vydá príslušný doklad.

16. Protokol v aktuálnej veci bol vydaný v zmysle § 12 ods. 2 písm. b) zákona o inšpekcii práce, čo
by v zmysle uvedeného ustanovenia § 21 ods. 3 zákona o inšpekcii práce mohlo viesť k záveru o
nepoužiteľnosti ustanovení Správneho poriadku. Správny poriadok ako všeobecný predpis o správnom

konaní je však aplikovateľný vždy okrem prípadov, kedy taký postup vylučuje osobitná úprava. Pokiaľ
úprava zákona o inšpekcii práce reguluje pozitívnou enumeráciou aplikovateľnosť Správneho poriadku,
ide o úpravu nadbytočnú, keďže toto pravidlo vyplýva z citovaného § 1 ods. 1 Správneho poriadku a táto
nevylučuje použitie všeobecného procesného predpisu na aktuálnu vec.

17. Podľa § 32 ods. 2 Správneho poriadku podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy
a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe
alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre
rozhodnutieurčujesprávnyorgán.Údajezinformačnýchsystémovverejnejsprávyavýpisyznich,okrem
údajov a výpisov z registra trestov, sa považujú za všeobecne známe skutočnosti a sú použiteľné na

právne účely. Tieto údaje nemusí účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu preukazovať
dokladmi. Doklady vydané správnym orgánom a obsah vlastných evidencií správneho orgánu sa
považujú za skutočnosti známe správnemu orgánu z úradnej činnosti, ktoré nemusia účastník konania
a zúčastnená osoba správnemu orgánu dokladovať.

18. Podľa § 34 ods. 5 Správneho poriadku správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.19. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s

návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

20. Správny súd považoval za potrebné zdôrazniť, že na správnom orgáne spočíva bremeno presného
a úplného objasnenia stavu veci a súčasne väčšia časť bremena procesnej ekonomiky. Správny orgán
by mal preto odmietať také dôkazné prostriedky, ktoré sú irelevantné alebo sa napríklad len ťažko

dajú obstarať. Naopak, vždy by mal pripustiť dôkazný prostriedok, ktorý je pre vec dôležitý a relatívne
ľahko vykonateľný (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 19. júna 2018, sp. zn. 10Asan/17/2017). V zmysle
rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžo/226/2010 „je povinnosťou správneho orgánu, aby zistil
všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie a tak doplnil podklad pre rozhodovanie do tej miery, aby
bol spoľahlivým základom pre jeho rozhodovanie. Táto povinnosť sa vzťahuje tak na prvostupňový ako
aj druhostupňový správny orgán, až do vydania rozhodnutia. Keďže rozhodnutie správneho orgánu

zasahuje do právnych pomerov osôb, musí byť vydané na základe spoľahlivo a presne zisteného stavu
veci. Presné a úplné zistenie skutočného stavu znamená, že jednak je nevyhnutné vykonať všetky
šetrenia potrebné na objasnenie rozhodujúcich okolností a pre posúdenie veci (úplnosť zistenia), jednak
zabezpečiť, aby skutkové zistenia odvodené z vykonaných šetrení zodpovedali skutočnosti. Správny
orgán je povinný vykonať zisťovanie z úradnej povinnosti a nemôže byť viazaný len na podklady, ktoré

mu poskytnú účastníci konania. Správny orgán teda nie je len pasívnym vykonávateľom vôle účastníka
konania, ale naopak zohráva aktívnu úlohu pri zhromažďovaní dôkazov, ktoré sú podkladom pre jeho
rozhodnutie, a to i v prípade, ak je účastník konania nečinný, alebo sa nachádza v dôkaznej núdzi. To
platí o každom konaní, v ktorom môže byť dotknutý verejný záujem“.

21. Dôkazy hodnotí správny orgán podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho,
čo uviedli účastníci. Hodnotením dôkazov je činnosť správneho orgánu, pri ktorej vykonané procesné
dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Správny orgán pri hodnotení
dôkazovvzásadeniejeobmedzovanýprávnymipredpismivtom,akoasakýmvýsledkommázhľadiska

pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov.

22. Vyhodnotenie dôkazov musí správny orgán náležite odôvodniť v odôvodnení rozhodnutia. V
správnom súdnictve už bolo vydaných niekoľko rozhodnutí týkajúcich sa povinnosti správnych orgánov
vychádzať pri rozhodnutí zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a hodnotenie dôkazov riadne

odôvodniť; napr. z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžp/6/2011 vyplýva, že ,,..Správny poriadok
zveruje správnemu orgánu zákonné oprávnenie voľne hodnotiť dôkazy v rozsahu vyššie citovanom,
avšak toto oprávnenie je zároveň limitované jeho povinnosťou uviesť v odôvodnení svojho rozhodnutia
jednak skutočnosti, ktoré tvorili podklad rozhodnutia (nestačí však len uviesť aké dôkazy boli vykonané),
a jednak musí uviesť aj podrobné hodnotenie jednotlivých dôkazov, t. j. správny orgán musí zdôvodniť,

ktoré skutočnosti mal dokazovaním jednoznačne preukázané, resp. do akej miery bola určitá skutočnosť
preukázaná...“.

23. Správny súd nemal v posudzovanej veci oprávnenie nahradiť procesné oprávnenia a povinnosti
správneho orgánu, jeho úlohou bolo „len“ preskúmať či postup žalovaného zodpovedá zákonným

kritériám; v konkrétnom prípade, či bol vo veci dostatočne zistený skutkový stav, či žalovaný náležite
vyhodnotil dôkazy a svoje závery zrozumiteľne formuloval v napadnutom Protokole v spojení s jeho
Dodatkom.

24. Podľa názoru správneho súdu doklady predložené zamestnancom X. K. sú postačujúcim dôkazom

pre zistenie, že označený zamestnanec sa zúčastnil pracovných pohovorov v spoločnosti Tatry mountain
resorts, a.s., na podklade čoho mu patrí náhrada mzdy podľa § 141 ods. 2 písm. i) Zákonníka práce.

25. Právna úprava nepozná inštitút „preukázateľného spochybnenia dôkazu“, ktorá okolnosť by mala
podľa úsudku žalobcu viesť k ďalšiemu dokazovaniu v administratívnom konaní. Správny orgán mal

oprávnenie posúdiť dôkazy v rámci voľného hodnotenia dôkazov, čo aj učinil, keď konštatoval, že
vo veci nie je nutné vykonať ďalšie dokazovanie. S uvedeným postupom sa správny súd stotožnil.
Predložené potvrdenia o absolvovaní pracovných pohovorov nevykazujú žiadne znaky falšovania,
resp. nebola zistená žiadna okolnosť znamenajúca spochybnenie skutočnej účasti zamestnancana týchto pohovoroch. Nie sú z nich zrejmé ani nezrovnalosti, ako to tvrdil žalobca. Tento svoj
záver pravdepodobne vyvodil z posledného potvrdenia zo dňa 30.12.2019, ktoré rovnako ako
predchádzajúce potvrdenie zo dňa 23.12.2019 uvádza účasť zamestnanca na prvom kole pohovoru.

Spôsob koncipovania pracovných pohovorov či komunikácie s uchádzačom o zamestnanie je podľa
názoru správneho súdu interná záležitosť každej spoločnosti a niet dôvodu automaticky len na
základe tvrdenia o problémoch zamestnanca s dodržiavaním pracovnej disciplíny obviniť tretí subjekt z
protiprávneho konania. Napokon treba uviesť, že pravosť potvrdení potvrdil aj zamestnanec spoločnosti
Tatry mountain resorts, a.s. Z. K. v e-mailovej komunikácii so žalobcom, keď odkazoval na jeho podpis

a „razítko“ spoločnosti. Pravdou je, že Z. K. podpísal len potvrdenia zo dňa 23.12.2019 a 30.12.2019;
potvrdenia o hľadaní zamestnania dňa 12.12.2019 a 20.12.2019 podpísala zamestnankyňa H. U.,
pričom boli tiež opatrené pečiatkou spoločnosti - ani tieto potvrdenia však nevykazujú žiadne znaky
nepravdivosti či falšovania.

26. Žalovaný v Dodatku k Protokolu o výsledku inšpekcie práce v reakcii na námietku žalobcu jasne

konštatoval, že vykonané dôkazy nepotvrdzujú spochybnenie predložených potvrdení o prekážkach v
práci podľa § 141 ods. 2 písm. i) Zákonníka práce, teda reagoval na námietky žalobcu a svoje závery
odôvodnil.

27. Pokiaľ žalobca poukazoval v žalobe a tiež v administratívnom konaní na potrebu výsluchu svedkov,

nedošlo z jeho strany k označeniu osôb, ktorého podľa jeho úsudku bolo treba vypočuť na účely
objasnenia skutkového stavu veci.

28. Na záver považoval správny súd za potrebné reagovať na skutočnosť, že na Okresnom súde
Piešťany boli podané žaloby zo strany zamestnanca Ing. X. K. proti spoločnosti Prima banka Slovensko,

a.s. vo veci neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy (20Cpr/16/2020) a vo veci
porušenia zásady rovnakého zaobchádzania (18Cpr/43/2019). V prvom uvádzanom konaní žalobca
požaduje okrem iného zaplatenie náhrady mzdy v súvislosti s účasťou na pracovných pohovoroch,
ktoré sú predmetom aj aktuálneho konania na správnom súde. K uvedenému sa žiada uviesť, že dané
konanie bolo neprávoplatne skončené čiastočným rozsudkom Okresného súdu Ružomberok (ktorému

bola vec postúpená) o neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou i o neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru s tým, že o ďalších nárokoch bude rozhodnuté v konečnom rozsudku.
Uvedený civilný spor je samostatným konaním, nerieši sa tu predbežná otázka vo vzťahu ku konaniu
vedenému na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 30S/161/2020 (resp. ku konaniu vedenému na
správnomorgáne).Predmetompracovnoprávnehosporuiadministratívnehokonaniabolifaktickytieisté

otázky (oprávnenosti nároku na náhradu mzdy), avšak z pohľadu iných odvetí práva. Pre správny súd
ani pre správny orgán nebolo vedenie pracovnoprávneho sporu relevantné, a preto na účely posúdenia
dôvodnosti správnej žaloby nepovažoval správny súd za potrebné danú otázku bližšie skúmať. Treba
však podotknúť, že iná situácia by vznikla v prípade právoplatného skončenia konania vedeného na
Okresnom súde Ružomberok, kedy by správny orgán rešpektujúc princíp právnej istoty mal na závery

pracovnoprávneho sporu o zaplatenie náhrady mzdy prihliadať.

29. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté vo vzťahu k žalobcovi podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario
tak, že mu súd náhradu trov konania ako neúspešnému účastníkovi nepriznal. Rovnako súd nepriznal
náhradu trov žalovanému v zmysle ustanovenia § 168 SSP a contrario.

30. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (439, 440 SSP) v lehote
jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý

napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 SSP uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440

SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné

podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.