Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, September 8, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2S/27/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8021200298
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Morozová Nemcová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8021200298.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej

a členov senátu JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. v právnej veci
žalobcu Lesoochranárske zoskupenie VLK Východné Karpaty, občianske združenie, so sídlom kpt.
Nálepku 102, 069 01 Snina, zastúpeného M. A., náčelníkom kmeňa, právne zastúpeného JUDr. Ivetou
Rajtákovou, Advokátska kancelária so sídlom Štúrova 20. 040 01 Košice, proti žalovanému Ministerstvu
pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, so sídlom Dobrovičova 12, 812 66 Bratislava,
o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo dňa 25. marca 2021 Číslo spisu: XXXX/
XXXX-XXX, Číslo záznamu: XXXX/XXXX, na základe podanej všeobecnej správnej žaloby jednohlasne

takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka
Slovenskej republiky zo dňa 25. marca 2021 Číslo spisu: XXXX/XXXX-XXX, Číslo záznamu: XXXX/
XXXX a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Okresného úradu Prešov, odbor opravných
prostriedkov, Prešov zo dňa 2. decembra 2021 Č. j.: PO-Y a vec v r a c i a žalovanému na
ďalšie konanie.

P r i z n á v a žalobcovi úplnú náhradu trov konania voči žalovanému.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Závery správnych orgánov

1. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný dňa 25.03.2021 Číslo spisu: XXXX/XXXX-XXX, Číslo
záznamu: XXXX/XXXX podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku zamietol odvolanie žalobcu a rozhodnutie
prvostupňového správneho orgánu Okresného úradu Prešov, odbor opravných prostriedkov č. OÚ-PO-
O. zo dňa 02.12.2020, ktorým prvostupňový správny orgán rozhodol podľa § 14 ods. 1 Správneho

poriadku, vylúčil účastníka konania VLK Východné Karpaty, so sídlom v Snine, zo správneho konania
vo veci schválenia programu starostlivosti o lesy v lesnom celku Lesy na LHC Snina pre roky 2021 -
2030 vedenom na správnom orgáne pod číslom spisu: OU-PO-Y potvrdil.

2. Výrok rozhodnutia odôvodnil žalovaný poukazom na rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu,
ako aj na odvolanie žalobcu, poukázal v bode II. odôvodnenia rozhodnutia na skutkové a právne
posúdenie, pričom citoval príslušné ustanovenia Správneho poriadku, ako aj zákona o lesoch. V

odôvodnení rozhodnutia ďalej žalovaný poukázal na to, že PSL sa vyhotovuje postupom podľa § 41
zákona o lesoch a nadväzuje na konanie týkajúce sa predloženia správy o hospodárení pre príslušný
LC, predloženia pripomienok k správe o hospodárení a požiadaviek na vypracovanie pokynov pre
vyhotovenie PSL a jej prerokovania, z ktorého sa vypracuje protokol. Na toto konanie predchádzajúcekonaniu o vyhotovení PSL sa podľa § 41 ods. 19 zákona o lesoch nevzťahuje všeobecný predpis
o správnom konaní. Konanie o vyhotovení PSL je podľa § 41 ods. 19 správnym konaním podľa
Správneho poriadku a začína podľa § 41 ods. 10 zákona dňom vyhotovenia protokolu. Zároveň poukázal

žalovaný na to, že v ustanovení § 41 ods. 18 novely účinnej od 01.01.2020 zákonodarca jednoznačne
definoval okruh účastníkov konania v konaniach vedených podľa zákona o lesoch. Odvolateľ môže byť
v predmetnom konaní subjektom konania, t. j. zúčastnenou osobou po splnení podmienok stanovených
v § 67 ods. 4 až 6 zákona o lesoch.

3. Žalovaný argumentoval poukazom na rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ktorý ako
vecne a miestne príslušný orgán štátnej správy lesného hospodárstva podľa § 2 ods. 3 a § 9 ods.
3 zákona o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov v spojení s § 56 ods. 1 písm. b) zákona o lesoch oprávnený konať podľa
§ 59 písm. i) tohto zákona vo veci schválenia PSL pre LC Lesy na LHC Snina na obdobie rokov
2021 až 2030, potom ako mu bolo 09.04.2020 odvolateľom doručené oznámenia o prihlásení sa

za účastníka predmetného konania listom z 22.06.2020, oznámil odvolateľovi, že mu nepriznáva
postavenie účastníka konania v predmetnom konaní. Proti tomuto oznámeniu Okresného úradu Prešov
o nepriznaní postavenia podal odvolateľ odvolanie, na základe ktorého rozhodnutím z 09.09.2020
žalovaný zrušil oznámenie okresného úradu a vec mu vrátil na nové prejednanie. Okresný úrad
rešpektujúc právny názor ministerstva ako nadriadeného vo veci rozhodol tak, že odvolateľovi nepriznal

v predmetnom konaní postavenie účastníka konania. Zároveň žalovaný poukázal na znenie ustanovenia
§ 14 Správneho poriadku a argumentoval tým, že základná podmienka preto, aby bola fyzická alebo
právnická osoba považovaná za účastníka konania, je hmotnoprávny vzťah tejto konkrétnej osoby k
veci, ktorá je predmetom správneho konania. Hmotnoprávne predpisy takto jednoznačne určujú okruh
osôb, ktoré sú alebo sa môžu stať nositeľmi práv alebo povinností, o ktorých správny orgán rozhoduje,

alebo ktorých právom chránené záujmy môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté. Poukázal pritom na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 1SžoNS 134/2004 a argumentoval ďalej tým, že v predmetnom
konaní je týmto hmotnoprávnym predpisom zákon o lesoch, ktorý v zmysle zásady lex specialis derogat
legi generali jednoznačne vymedzil okruh účastníkov konania v konaniach podľa zákona o lesoch v
§ 41 ods. 18, pričom účastníkom konania môže byť len vlastník, správca a obhospodarovateľ lesa.

Podľa žalovaného odvolateľ ani v písomne výzve Okresného úradu Prešov neuviedol, ktoré jeho práva,
právom chránené záujmy alebo povinnosti sú schválením návrhu PSL pre LC Lesy na LHC Snina priamo
dotknuté.

4. Žalovaný ďalej argumentuje tým, že zákon o lesoch s výnimkou vlastníctva stanovuje podmienky,

ktoré musí osoba spĺňať, aby bola nositeľom priameho zákonného práva alebo povinností v konaniach
podľa tohto zákona. V prípade obhospodarovateľa lesa je touto podmienkou preukázané oprávnenie
hospodáriť na lesných pozemkoch zaradených do LC Lesy na LHC Starina a to na základe vlastníctva
lesných pozemkov, nájomnej zmluvy alebo správy majetku vo vlastníctve štátu a zápis do evidencie
lesných pozemkov podľa § 4 a nasledujúcich Zákona o lesoch. Odvolateľovi ako právnickej osoby,

ktorá túto podmienku v predmetnom LC nespĺňa, a ktorej cieľom je ochrana životného prostredia, preto
nemožno priznať postavenie účastníka konania.

5. Z vyššie uvedeného je ďalej zrejmé, že vlastník, správca a obhospodarovateľ lesa ako účastníci
predmetného správneho konania o vyhotovení PSL sú takými subjektami, bez ktorých by toto správne

konanie nemohlo začať, resp. nemohlo by sa v tomto konaní pokračovať. Občianske združenia, teda
odvolateľ, ktoré nevlastnia lesné pozemky, alebo nie sú obhospodarovateľmi lesa, teda preukázateľne
nemôžu mať postavenie účastníka konania v konaní o vyhotovení PSL.
V prípade, ak by OÚ Prešov v predmetnom konaní priznal odvolateľovi postavenie účastníka konania,
konal by v rozpore s § 41 ods. 18 Zákona o lesoch, teda aj § 3 ods. 1 Správneho poriadku a článku

2 ods. 2 Ústavy SR.

6. Žalovaný ďalej v rozhodnutí poukázal na to, že odvolateľ vo svojom odvolaní z 05.01.2021 bez
odôvodnenia navrhuje, aby žalovaný ako odvolací orgán napadnuté rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu zrušil, pričom vo svojom doplnenom návrhu zo dňa 07.01.2021 odôvodnil uvedené v

38 bodoch. Zároveň žalovaný sa k uvedeným 38 bodom v odôvodnení rozhodnutia vyjadril.

7. K tvrdeniam odvolateľa uvedeným v odvolaní ministerstvo uvádza, že PSL ako dokumentácia ochrany
prírody podľa § 54 zákona o ochrane prírody sa vyhotovuje podľa § 54 ods. 20 Zákona o ochraneprírody osobitným postupom s odkazom na § 41 zákona o lesoch. Právo účasti verejnosti, teda aj
odvolateľa na rozhodovacom procese orgánov verejnej moci vo veciach životného prostredia a prístupu
k spravodlivosti v zmysle Aarhuského dohovoru je zabezpečená vo vnútroštátnom práve SR vo vzťahu

k predmetnej veci prostredníctvom ustanovení § 15a Správneho poriadku, § 41 ods. 18 Zákona o
lesoch a § 42 Správneho súdneho poriadku. Podľa žalovaného odvolateľ ako zástupca zainteresovanej
verejnosti má prostredníctvom vyššie uvedených ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov
uplatnených vo väzbe na konanie vo veci schválenia návrhu PSL právo na prístup k rozhodovaciemu
procesu vo veciach životného prostredia a k spravodlivosti. Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolateľovi

ako zainteresovanej verejnosti nemožno priznať postavenie účastníka predmetného konania z dôvodu,
že nespĺňa podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 14 Správneho poriadku a § 41 ods. 18 Zákona
o lesoch a nie je tým subjektom konania o priamych právach, právom chránených záujmoch a
povinnostiach ktorého sa rozhoduje. Odvolateľ nemá podľa žalovaného priamy hmotnoprávny vzťah
k veci, ktorá je predmetom rozhodovania, ktorý by mu priznával súvisiaci hmotnoprávny predpis, teda
zákon o lesoch. Ten v ustanovení § 41 ods. 18 jednoznačne definuje účastníkov konania v § 67 ods.

4 až 6 určuje, akým spôsobom môže odvolateľ ako združenie s právnou subjektivitou s predmetom
činnosti ochranou lesného majetku byť subjektom konania vedeného vo veci schválenia návrhu PSL
ako zúčastnená osoba.

8. Ďalej žalovaný poukázal na to, že PSL, ako nástroj štátu na zabezpečenie trvalo užívateľného

hospodárenia v lesoch je vyhotovený v súlade s oprávnenými požiadavkami a pripomienkami orgánu
ochrany prírody, ktorý v predmetnom konaní zastupuje záujmy ochrany prírody, splnenie ktorých
kontrolujeapotvrdzujevzáväznomvyjadrenípodľa§9ods.1písm.m)Zákonaoochraneprírody.PSLje
vyhotovený pre lesné pozemky, ktoré sú súčasťou európskej sústavy chránených území NATURA 2000
a ako nástroj na trvalo udržateľné hospodárenie v lesoch s ňou priamo súvisí a je jedným z nástrojov na

dosiahnutie cieľoch ochrany a preto nie je možné súhlasiť s tvrdením odvolateľa, že PSL nie je potrebný
z hľadiska cieľov ochrany.
Podľa žalovaného sa prvostupňový správny orgán s procesným postavením odvolateľa v predmetnom
konaní vysporiadal v súlade s platným právnym stavom na základe vyššie uvedených ustanovení
Správneho poriadku, zákona o lesoch a judikátu NS SR a rozhodol správne, že odvolateľovi nepriznal

postavenie účastníka konania z dôvodov uvedených v rozhodnutí.

9. Žalovaný ďalej konštatoval, že odvolateľom citované ustanovenia komunitárneho práva hovoria
o zabezpečení účasti verejnosti v rozhodovacej činnosti vedenom vo veciach životného prostredia,
ale neuvádzajú, akým konkrétnym spôsobom má byť zabezpečená. Odvolateľ ako zainteresovaná

verejnosť, teda zúčastnená osoba v predmetnom konaní je takým subjektom konania, vo vzťahu
ku ktorému, ako jedinému, nemožno schváliť PSL z dôvodu, že nemá priamy vzťah k predmetu
rozhodovania vyplývajúci z hmotnoprávneho predpisu - zákona o lesoch.
Ďalej poukázal žalovaný na to, že Správny poriadok neuvádza ako povinnú súčasť podkladov správneho
konania návrhy a vyjadrenia zúčastnených osôb, pretože tieto nemajú v správnom konaní priamy

hmotnoprávny vzťah k veci a zastupujú v ňom verejný záujem.
Odvolateľ, ak požaduje, aby mu bolo priznané postavenie subjektu konania, ktorý v predmetnom
konaní zastupuje záujmy ochrany prírody vo verejnom záujme, takéto záujmy ochrany prírody zastupuje
v predmetnom konaní orgán ochrany prírody podľa zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody
a krajiny v znení neskorších predpisov. Z uvedeného vyplýva, že účastníkom konania vyplýva toto

postavenie priamo zo zákona o lesoch ako hmotnoprávneho predpisu, orgánu ochrany prírody vyplýva
postavenie dotknutého orgánu v predmetnom konaní priamo zo zákona o lesoch a zákona o ochrane
prírody. Odvolateľ svojou požiadavkou o priznanie postavenia účastníka konania v predmetnom konaní
nepostupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a to Ústavy SR, Správneho poriadku
a zákona o lesoch, pretože by mal správne požadovať podľa § 67 Zákona o lesoch priznanie postavenia

zúčastnenej osoby v predmetnom konaní.

10. Pokiaľ odvolateľ v odôvodnení sa odvoláva na rozsudky NS SR a Súdneho dvora EÚ, ku
ktorým konaniam budú mať zástupcovia zainteresovanej verejnosti aj odvolateľ prístup a v akom
postavení, v uvedených rozsudok odvolateľom je uvedené, že Aarhuský dohovor ako medzinárodná

zmluva nie je priamo aplikovateľná v práve EÚ a preto je na členských štátoch, aby vo svojom
vnútroštátnom práve vo vzťahu k zainteresovanej verejnosti, aj odvolateľovi definovali, v ktorých
konaniach a v akom rozsahu zabezpečia požiadavky vyplývajúce z Aarhuského dohovoru a to najmä
ku konaniam neuvedeným v prílohe č. 1. Vnútroštátne právo v čase vydania odvolateľom uvedenýchrozhodnutí ešte neriešilo procesné postavenie a súvisiace práva zástupcov zainteresovanej verejnosti,
aj odvolateľa. V konaní vedenom vo veci schválenia návrhu PSL však podľa § 41 Zákona o lesoch, jeho
novely, boli definované prostriedky podanie pripomienok, požiadaviek a správnej žaloby pre zástupcov

zainteresovanej verejnosti tak, aby boli zabezpečené požiadavky na prístup verejnosti k rozhodovacej
činnosti orgánov verejnej moci vyplývajúce z Aarhuského dohovoru a súvisiaceho komunitárneho práva.
Podľa žalovaného požiadavka odvolateľa priznať mu postavenie účastníka je nad rámec požiadaviek
vyplývajúcich z Aarhuského dohovoru a súvisiaceho komunitárneho práva. Z vyššie uvedeného teda
vyplýva, že Aarhuský dohovor ponecháva na členskom štáte dohovoru spôsob, akým zabezpečení

účasť zainteresovanej verejnosti na rozhodovacom procese vo veciach životného prostredia a to
najmä v konaniach k činnostiam neuvedených v prílohe č. 1. Preto je vo vnútroštátnom práve SR
tak, ako je uvedené vyššie, jednoznačne definované, akým zákonným spôsobom môžu zástupcovia
verejnosti zastupovať verejný záujem v rozhodovacom procese vo veciach životného prostredia, teda
aj v predmetnom konaní.
Pokiaľ odvolateľ prezentuje vo svojom odvolaní svoj subjektívny názor a výklad všeobecne záväzných

právnych predpisov vo vzťahu k predmetnému konaniu nesledujúcich skutočnosti záujmy ochrany
prírody v predmetnom konaní. Prvostupňový správny orgán postupoval v predmetnom konaní v súlade
s Ústavou SR, Správnym poriadkom a zákonom o lesoch. Podľa názoru žalovaného a ustanovenia
odvolateľom citovaného komunitárneho práva hovoria vo vzťahu k zainteresovanej verejnosti k
rozhodovacej činnosti vo veciach životného prostredia a najmä však o umožnení preskúmať rozhodnutia

vydané vo veciach životného prostredia prostredníctvom súdu, aj to len v prípade, že tieto rozhodnutia
bol vydané v rozpore s národným právom v oblasti životného prostredia.
Podľa žalovaného návrh PSL pre LC Lesy na LHC Snina bol schválený napadnutým rozhodnutím
OÚ Prešov po záväznom vyjadrení dotknutého orgánu ochrany prírody a bolo teda vydané v súlade
s národným právom SR v oblasti životného prostredia. Pritom prvostupňový správny orgán zohľadnil

právo na účasť zainteresovanej verejnosti na rozhodovaní podľa citovaných ustanovení komunitárneho
práva, najmä však vo vzťahu k čl. 6 Aarhuského dohovoru z dôvodu, že čl. 9 ods. 2, 3 Aarhuského
dohovoru súvisí so súdnym preskúmaním rozhodnutí vydaných vo veciach životného prostredia a podľa
súčasného právneho stavu už odvolateľ nemusí byť účastníkom konania, aby mohol podať správnu
žalobu vo veciach životného prostredia.

K tvrdeniam odvolateľa týkajúcich sa ustanovení Správneho poriadku, konkrétne § 14 Správneho
poriadku žalovaný argumentuje tým, že z vyššie uvedených skutočností jednoznačne vyplýva, že
účastník konania musí mať priamy vzťah k predmetu prejednávanej veci, musí byť vlastník, správca
alebo obhospodarovateľ lesa, ktorý mu vyplýva z hmotnoprávneho predpisu, teda § 41 ods. 18 zákona
o lesoch.

Skutočnosť, že odvolateľ je zainteresovanou verejnosťou podľa odvolateľom citovaných ustanovení
komunitárneho práva, prvostupňový správny orgán ani žalovaný nespochybňuje toto, ale judikatúra a
zákon o lesoch ako všeobecne záväzný právny predpis a hmotnoprávny predpis vo vzťahu k § 14
Správneho poriadku jednoznačne uvádza, kto je účastníkom konania a za akých podmienok sa konania
môže zúčastniť iná osoba ako účastník konania. Na základe uvedeného nebolo možné odvolateľovi

možné prisúdiť postavenie účastníka konania v konaní vedenom vo veci schválenia návrhu PSL pre LC
Lesy na LHC Snina nad rámec ustanovení súvisiacich všeobecne záväzných predpisov len na základe
citovaných ustanovení komunitárneho práva.

II.
Žalobné dôvody

11. Včas podanou žalobou sa žalobca domáha zrušenia rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia

Okresného úradu Prešov, odboru opravných prostriedkov a vrátenia veci prvostupňovému správnemu
orgánu na ďalšie konanie a priznať žalobcovi úplnú náhradu trov konania.

12. Žalobca v žalobe argumentuje poukazom na rozhodnutia správnych orgánov a dôvodí tým, že
napadnuté rozhodnutie správnych orgánov sú nezákonné z dôvodu uvedeného v § 191 ods. 1 písm.

c) SSP a to s poukazom na to, že rozhodnutia vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa žalobcu je žalobca aktívne legitimovaný na podanie správnej žaloby voči rozhodnutiu žalovaného,
pričom verejný záujem bol porušený napadnutým rozhodnutím žalovaného a spočíva v tom, aby sa
rozhodnutia, ktoré sa týkajú záležitostí životného prostredia, boli prijímané v rozhodovacom procese,v ktorom s ohľadom na práva každého človeka na život v životnom prostredí, ktoré je primerané na
zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu a na povinnosť každého chrániť a zlepšovať životné
prostredia spoločne s inými v prospech súčasných i budúcich generácií majú občania právo podieľať

sa na tomto procese a musia mať prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia. Poukaz
na Aarhuský dohovor, preambula alinea 7, alinea 8. Ďalej poukazuje žalobca na to, že verejný záujem
na účasti na rozhodovacom procese v otázkach životného prostredia spočíva v posiľňovaní kvality
a následného uplatňovania rozhodnutí prostredníctvom účasti verejnosti na rozhodovacom procese
je nesporné, že PSoL je plánom, ktorý môže mať významný vplyv na životné prostredie a konanie,

o schválení ktorého je konaním o činnosti, ktorá môže mať významný vplyv na životné prostredie.
Vzhľadom na uvedené je žalobca presvedčený, že rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňového
správneho orgánu, ktorý rozhodoval, že žalobca je vylúčený zo správneho konania vo veci schválenia
PSoL na LC Lesy na LHC Snina na roky 2021 až 2030 je rozhodnutím, ktorým je porušený verejný
záujem ochrany životného prostredia. Žalobca poukázal opakovane na to, že konanie o schválení
PSoL je konaním o pláne alebo projekte, ktorý môže mať významný vplyv na životné prostredie

a súčasťou práva zainteresovanej verejnosti zúčastňovať sa na rozhodovacom procese v otázkach
životného prostredia a práva na prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia je právo
na účinnú účasť verejnosti na tomto konaní. Poukázal pritom na dôvody odvolania, ako aj na to, že
postavenie zúčastnenej osoby, na ktorého ho prvostupňový správny orgán aj žalovaný odkazovali,
nezodpovedá požiadavkám efektívnej účasti verejnosti, keďže zúčastnená osoba nemá právo podať

proti rozhodnutiu správneho orgánu odvolanie, správny orgán nie je povinný v odôvodnení rozhodnutia
uviesť, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a ich vyjadreniami k podkladom
rozhodnutia, pričom vyjadrenia zúčastnenej osoby nie sú ani podkladom pre rozhodovanie správneho
orgánu. Bez ohľadu na skutočnosť, že žalobca poukázal na rozsudky Súdneho dvora EÚ, konkrétne
vzťahu k činnostiach na území sústavy NATURA 2000, správny orgán nijakým spôsobom nepremietol vo

svojich rozhodnutiach výklad ustanovení únijného práva poskytnuté týmito rozhodnutiami. Z odôvodnení
napadnutých rozhodnutí vyplýva, že žalovaný celkom zjavne nepochopil inštitút účinnej účasti verejnosti
v otázkach životného prostredia, osobitne v konaniach o plánoch a projektoch, ktoré môžu mať vplyv na
životné prostredia. Žalobca opätovne zdôraznil, že už v priebehu konania argumentoval, že rozhodnutie
je v rozpore s článkom 6, ods. 2, 3, 4 a 7 Dohovoru, ako aj s čl. 7 ods. 5 Ústavy SR. Zároveň v

žalobe žalobca citoval príslušné ustanovenia čl. 6 ods. 1 písm. b) Aarhuského dohovoru, ako aj čl.
6 ods. 2, 3, 4, 7 a 8 s poukazom na čl. 6 ods. 1, 2, 3 Smernice Rady 92/43/EHS z 21.mája 1992 o
ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín (Smernica o biotopoch). Žalobca
ďalej argumentoval poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-243/15 z 08.11.2016, pritom citoval
čl. 44, 45, 46, 47, 48, 49. Argumentoval ďalej poukazom na ustanovenie § 41 ods. 13 Zákona o lesoch,

ako aj ustanovením § 28 ods. 6, 7, 8 Zákona č. 543/2002.

13. Ako vyplýva z citovaných ustanovení článkov Ústavy SR, Aarhuského dohovoru, Smernice o
biotopoch, zákona č. 326/2005 Zb. a zákona č. 543/2002 Z. z., možnosť zainteresovanej verejnosti
zúčastniťsanaposudzovaníplánualeboprojektu,ktorýmôžemaťvýznamnývplyvnaživotnéprostredie,

je súčasťou práva zainteresovanej verejnosti zúčastňovať sa na rozhodovacom procese v otázkach
životného prostredia a práva na prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, ktoré sú
zakotvené v čl. 6 a čl. 9 ods. 2, 3 Aarhuského dohovoru. S konštatovaním poukazu na výklad rozsudku
Súdneho dvora EÚ C-243/15 je nesporné, že schvaľovanie programu starostlivosti o lesy je plánom,
ktorý priamo nesúvisí so správou lokality NATURA 2000, ani nie je pre ňu potrebný z hľadiska cieľov

ochrany, ale je plánom, ktorý môže významne túto lokalitu ovplyvniť. Táto skutočnosť podľa žalobcu
vyplýva celkom nesporne z ustanovenia § 28 ods. 7 Zákona č. 543/2002 Z. z., podľa ktorého je odborné
stanoviskopodľa§28ods.6citovanéhozákonasúčasťouzáväznéhostanoviskaorgánuochranyprírody
k návrhu programu starostlivosti o lesy. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je teda nesporné, že konanie o
schváleníPSoLjekonanímočinnosti,ktorámôžemaťvýznamnývplyvnaživotnéprostrediespoukazom

na čl. 1 písm. b) Aarhuského dohovoru v spojení s čl. 9 ods. 3 Smernice o biotopoch.

14. Podstatnou otázkou je, či účasť žalobcu na konaní o schválení PSoL v postavení zúčastnenej
osoby je takou formou účasti zainteresovanej verejnosti, ktorá umožňuje skutočne účinnú a širokú
účasť zainteresovanej verejnosti na tomto konaní s možnosťou ovplyvniť výsledok tohto konania,

teda rozhodnutie v prospech životného prostredia, ktorého ochrana je predmetom činnosti žalobcu,
obišiel žalovaný bez pozornosti, resp. svojimi už vyššie citovanými úvahami, účinnosť tejto účasti
nepovažoval za rozhodujúcu otázku. S poukazom na ustanovenie § 41 ods. 18 zákona o lesoch
dospeli správne orgány k tomu, že žalobcovi patrí v predmetnom konaní postavenie zúčastnenej osoby.Žalovaný však pri týchto úvahách nezobral do úvahy uvedené ustanovenia komunitárneho práva,
ktoré zabezpečujú zainteresovanej verejnosti právo na širokú a účinnú účasť v konaniach týkajúcich
sa životného prostredia. Žalobca opätovne poukázal na obsah ustanovenia § 15a ods. 2 Správneho

poriadku, na § 47 ods. 3 a § 53, ako aj § 32 ods. 2 Správneho poriadku.
Podľa žalobcu efektívna účasť zainteresovanej verejnosti na konaní vo veci životného prostredia môže
byť len taká účasť, ktorá právom predvídateľným spôsobom umožňuje ovplyvniť výsledok konania,
zaväzuje správny orgán vedúci konanie, aby zohľadnil výsledky účasti verejnosti a aby vo svojom
rozhodnutí vysvetlil, akým spôsobom tieto pripomienky a návrhy verejnosti zohľadnil a v prípade,

že ich nezohľadní, aby poskytol potrebnú vysvetlenie. Takúto povinnosť však správny orgán vedúci
konanie o schválení PSoL vo vzťahu k zúčastnenej osobe nemá a preto názor okresného úradu,
že postavenie zúčastnenej osoby zodpovedá právu zainteresovanej verejnosti na účinnú účasť v
konaní o schválení PSoL nie je v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami Aarhuského dohovoru,
ani Smernice o biotopoch. So zreteľom na skutočnosť, že zúčastnenej osobe neprislúcha ani právo
na podanie odvolania proti rozhodnutiu vydanému v správnom konaní, ktorým konanie o schválení

PSoL je, nemožno považovať účasť zainteresovanej verejnosti na takomto konaní za efektívnu ani z
hľadiska požiadavky, keď sú ešte otvorené všetky možnosti. Požiadavke včasnosti a efektívnosti podľa
žalobcu naopak nezodpovedá v tomto prípade ani oprávnenie zainteresovanej verejnosti, ktorá súc
zúčastnenou osobou v administratívnom konaní by podala žalobu podľa ustanovenia § 42 ods. 1 písm.
a) v spojení s ustanovením § 6 ods. 2 písm. a) SSP. Žalobca ďalej poukázal, že je potrebné zdôrazniť,

že podanie správnej žaloby nemá vplyv na právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodnutia orgánu verejnej
správy takouto žalobou napadnutého. Zároveň z ustanovenia § 119 Správneho súdneho poriadku
vyplýva, že správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento
zákon neustanovuje inak, pričom podľa žalobcu je nesporné, že prístup k spravodlivosti vyplývajúci
z čl. 9 ods. 2, 3 Aarhuského dohovoru môže byť do určitej miery zabezpečený možnosťou právom

zainteresovanej verejnosti podať správnu žalobu aj proti rozhodnutiu vydanému v konaní, v ktorej
mala postavenie zúčastnenej osoby, aj keď ani v tomto prípade nemožno považovať takýto prístup k
spravodlivosti za zodpovedajúci požiadavke uvedenej v čl. 9 ods. 4 Aarhuského dohovoru, podľa ktorého
postupy uvedené v ods. 1, 2 a 3 zabezpečia zodpovedajúcu a účinnú nápravu a musia byť primerané,
spravodlivé, včasné a nie nedostupne drahé. Vychádzajúc zo štandardnej dĺžky konania pred správnym

súdom, ktorá nezriedka prekračuje dobu jedného, dvoch rokov, nemožno považovať samotnú možnosť
podania žaloby zo strany zainteresovanej verejnosti za účinný prostriedok nápravy. Žalobca zdôraznil,
že správne orgány opomenuli zohľadniť právo na účasť zainteresovanej verejnosti na rozhodovaniach
o vymedzených činnostiach podľa čl. 6 Aarhuského dohovoru, ktoré je svojou podstatou, obsahom a
cieľom odlišné od práva podľa čl. 9 ods. 2, 3. Z ustanovenia § 14 Správneho poriadku vyplývajú dve

definície účastníka konania. Účastník konania je ten, komu osobitný zákon takéto postavenie priznáva.
V konkrétnom prípade je to ustanovenie § 41 ods. 18 zákona o lesoch.
Zároveň však platí, že konanie o schválení PSoL sa tak, ako aj iné konania podľa zákona č. 326/2005
Z. z. vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Z uvedeného vyplýva, že správne orgány
oboch stupňov nepostupovali správne, pokiaľ so zreteľom na vyššie citované ustanovenia práva EÚ

neposúdili právo na účasť LZ v VK ako právo byť účastníkom konania, o ktorého právach a právom
chránených záujmoch sa koná v konaní o schválení PSoL. K tejto súvislosti opomenuli zohľadniť čl. 2
ods. 5 Aarhuského dohovoru. Žalobca poukázal v kontexte s čl. 6 Smernice o biotopoch, že súčasťou
územia, na ktorom má platiť schvaľovaní PSoL, je chránené vtáčie územie Vihorlatské vrchy. Chránené
vtáčie územie Laborecká vrchovina a územie európskeho významu Morské oko. Je teda nesporné, že

označený článok Smernice je na predmetné konanie v plnej miere aplikovateľný a to v súlade s výkladom
poskytnutým už v citovanom rozsudku SD EÚ C-243/15 z 08.11.2016. Zároveň poukázal žalobca v
závere žaloby aj na rozhodovaciu činnosť najvyššieho súdu, konkrétne rozhodnutia 5Sžs 1/2010, 8Sžs
1/2010, 10Sžo 1/2017, 5Sžo 19/2016. Je nesporné, že LZ VLK je teda zainteresovanou verejnosťou,
ktorej patrí právo na širokú, včasnú a efektívnu účasť na konaní o schválení PSoL ako na konaní, ktoré

môže ovplyvniť významným spôsobom životné prostredie. Zmena zákona o lesoch, ktorú považuje za
zásadnú okresný úrad, nijakým spôsobom nie je spôsobilá ovplyvniť dôvody, zmysel a účel účasti LZ
VLK VK v konaniach o schválení PSoL.

III.
Vyjadrenie žalovaného15. Ku včas podanej žalobe sa písomným stanoviskom zo dňa 19.07.2021 vyjadril žalovaný, ktorý
zotrval na skutkových a právnych dôvodoch uvedených v rozhodnutí a navrhol žalobu ako nedôvodnú
zamietnuť.

IV.

Závery správneho súdu

16. V znení príslušných ustanovení zákona č. 162/2015 Z. z., účinného od 01.07.2016, sa správny súd
v predmetnom konaní riadil.

17. Podľa článku 2 odseku 2 Ústavy SR, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach

a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

18. Podľa § 40 ods. 1 zákona o lesoch, PSL je nástrojom štátu na zabezpečenie trvalo udržateľného
hospodárenia v lesoch; nie je nástrojom na usporiadanie vlastníctva k pozemkom ani určenie
obhospodarovateľov lesa.

19. Podľa § 41 ods. 10 citovaného zákona, konanie o vyhotovení PSL sa začína dňom vyhotovenia
protokolu podľa § 41 ods. 9. Na pripomienky a požiadavky podľa § 41 ods. 8 uplatnené po vyhotovení
protokolu sa neprihliada.

20. Podľa § 41 ods. 18 citovaného zákona, účastníkom konania o schválení programu starostlivosti je
vlastník,správcaaobhospodarovateľlesavlesnomcelku,prektorýsaprogramstarostlivostivyhotovuje.

21. Podľa § 3 ods. 1 Správneho poriadku, správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a
inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb

a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

22. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku, správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej
súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a
dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu

rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám,
ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť
právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.

23. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo

zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo
podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

24. Podľa § 15a ods. 2 Správneho poriadku, zúčastnená osoba má právo byť upovedomená o začatí
konania a o iných podaniach účastníkov konania, zúčastniť sa na ústnom pojednávaní a na miestnej

obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie podkladu rozhodnutia. Osobitný zákon môže ustanoviť
zúčastnenej osobe viac práv.

25. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, je správny orgán povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi

účastníkov konania.

26. Podľa § 32 ods. 2 Správneho poriadku, podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy
a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe
alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre

rozhodnutieurčujesprávnyorgán.Údajezinformačnýchsystémovverejnejsprávyavýpisyznich,okrem
údajov a výpisov z registra trestov, sa považujú za všeobecne známe skutočnosti a sú použiteľné na
právne účely. Tieto údaje nemusí účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu preukazovať
dokladmi. Doklady vydané správnym orgánom a obsah vlastných evidencií správneho orgánu sapovažujú za skutočnosti známe správnemu orgánu z úradnej činnosti, ktoré nemusia účastník konania
a zúčastnená osoba správnemu orgánu dokladovať.

27. Podľa § 33 ods. 1 Správneho poriadku, účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať
dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke.

28. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, správny orgán je povinný dať účastníkom konania a
zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k

spôsobu jeho zistenia, prípadne nevrhnúť jeho doplnenie.

29. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

30. Podľa § 47 ods. 1 Správneho poriadku, rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie
o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v
plnom rozsahu.

31. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia

právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy
konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí
pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.

32. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré

skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

33. Podľa § 47 ods. 4 Správneho poriadku poučenie o odvolaní (rozklade) obsahuje údaj, či je

rozhodnutie konečné alebo či sa možno proti nemu odvolať (podať rozklad), v akej lehote, na ktorý orgán
a kde možno odvolanie podať. Poučenie obsahuje aj údaj, či rozhodnutie možno preskúmať súdom.

34. Podľa § 53 Správneho poriadku, proti rozhodnutiu správneho orgánu má účastník konania právo
podať odvolanie, pokiaľ zákon neustanovuje inak alebo pokiaľ sa účastník konania odvolania písomne

alebo ústne do zápisnice nevzdal.

35. Podľa § 59 ods. 1 Správneho poriadku, odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom
rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni.

36. Podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku, ak sú preto dôvody, odvolací orgán rozhodnutie zmení alebo
zruší, inak odvolanie zamietne a rozhodnutie potvrdí.

37. Podľa čl. 6 ods. 1 písm. b) Aarhuského dohovoru, každá strana v súlade so svojím vnútroštátnym
právom tiež uplatní ustanovenia tohto článku na rozhodnutia o navrhovaných činnostiach neuvedených

v prílohe 1, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie. Strany na tento účel určia, či určitá
navrhovaná činnosť podlieha týmto ustanoveniam.

38. Podľa čl. 6 ods. 2 Aarhuského dohovoru, zainteresovaná verejnosť je informovaná hneď na začiatku
rozhodovacieho procesu týkajúceho sa životného prostredia podľa okolností, či už verejným oznamom

alebo jednotlivo, a to vhodným, včasným a účinným spôsobom, okrem iného
a) o navrhovanej činnosti a žiadosti, o ktorej sa bude rozhodovať;
b) o podstate možných rozhodnutí alebo o návrhu rozhodnutia;
c) o orgáne verejnej moci zodpovednom za prijatie rozhodnutia;
d) o uvažovanom postupe vrátene toho, ako a kedy môže byť poskytnutá táto informácia

i/ o začiatku procesu;
ii/ o možnosti účasti verejnosti;
iii/ o čase a mieste akéhokoľvek plánovaného verejného prerokovania;iv/ o orgáne verejnej moci, od ktorého možno získať príslušné informácie a kde boli informácie na účely
preskúmania verejnosťou uložené;
v/ o príslušnom orgáne verejnej moci alebo akomkoľvek inom úradnom orgáne, ktorému možno predložiť

pripomienky alebo otázky a časový rozpis na predloženie pripomienok a otázok, a
vi/ o skutočnosti, aké informácie o životnom prostredí vzťahujúce sa na navrhovanú činnosť sú k
dispozícii, a
e) o skutočnosti, že činnosť podlieha vnútroštátnemu alebo cezhraničnému procesu hodnotenia vplyvov
na životné prostredie.

39. Podľa čl. 6 ods. 3 Aarhuského dohovoru, procesy účasti verejnosti budú zahŕňať primeraný časový
rámec pre jednotlivé fázy, ktorý poskytne dostatočný čas na informovanie verejnosti v súlade s odsekom
2 a pre verejnosť možnosť pripraviť sa a účinne sa zúčastňovať na rozhodovacom procese o životnom
prostredí.

40. Podľa čl. 6 ods. 4 Aarhuského dohovoru, každá strana umožní včasnú účasť verejnosti v čase, keď
sú ešte otvorené všetky možnosti a účasť verejnosti sa môže uskutočniť efektívne.

41. Podľa čl. 6 ods. 7 Aarhuského dohovoru, spôsoby účasti verejnosti umožnia verejnosti predložiť
písomné alebo v prípade potreby na verejnom prerokovaní alebo preskúmaní so žiadateľom akékoľvek

pripomienky, informácie, analýzy alebo názory, ktoré považuje za dôležité vo vzťahu k navrhovanej
činnosti.

42. Podľa čl. 6 ods. 8 Aarhuského dohovoru, každá strana zabezpečí, aby pri rozhodovaní boli náležite
zohľadnené výsledky účasti verejnosti.

43. Podľa čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 92/43/EHS z 21.06.1992 o ochrane prirodzených biotopov
a voľne žijúcich živočíchov a rastlín (ďalej len „Smernica o biotopoch“), pre osobitne chránené
územia vytvoria členské štáty potrebné ochranné opatrenia obsahujúce v prípade potreby príslušné
riadenia, osobitne navrhnuté pre dané lokality alebo začlenené do ďalších plánov, rozvoja a primerané

štatutárne, administratívne alebo zmluvné opatrenia, ktoré zodpovedajú ekologickým požiadavkám
typov prirodzených biotopov uvedených v prílohe 1 a druhov uvedených v prílohe II. vyskytujúcich sa
v týchto lokalitách.

44.Podľačl.6ods.2Smerniceobiotopoch,členskéštátnypodniknúprimeranékroky,abysanaosobitne

chránených územiach predišlo poškodeniu prirodzených biotopov a biotopov druhov, ako aj rušeniu
druhov, pre ktoré boli územia označené za chránené, pokiaľ by takéto rušenie bolo podstatné vo vzťahu
k cieľom tejto smernice.

45. Podľa čl. 6 ods. 3 Smernice o biotopoch, akýkoľvek plán alebo projekt, ktorý priamo nesúvisí

so správou lokality alebo nie je potrebný pre ňu, ale môže pravdepodobne významne ovplyvniť túto
lokalitu, či už samotne, alebo v spojení s iným plánmi alebo projektmi, podlieha primeranému odhadu
jeho dosahov na danú lokalitu z hľadiska cieľov ochrany lokality. Na základe výsledkov zhodnotenia
dosahov na lokalitu a podľa ustanovení odseku 4 príslušné vnútroštátne orgány súhlasia s plánom alebo
projektom iba po presvedčení sa, že nepriaznivo neovplyvní integritu príslušnej lokality, a v prípade

potreby po získaní stanoviska verejnosti.

46. Podľa ustanovenia § 41 ods. 13 zákona o lesoch, návrh programu starostlivosti schvaľuje orgán
štátnej správy lesného hospodárstva rozhodnutím, ktorého prílohou je program starostlivosti, po vydaní
potvrdenia správcom informačného systému lesného hospodárstva (§ 45) o správnosti a súlade

väzieb medzi číselnými a grafickými údajmi návrhu programu starostlivosti a po záväznom vyjadrení
dotknutých orgánov štátnej správy, ktorým kontrolujú splnenie pripomienok a požiadaviek uplatnených
podľa odseku 8; ak ide o územia európskej sústavy chránených území, orgán štátnej správy lesného
hospodárstva rozhodne aj na základe posúdenia podľa osobitného predpisu, ktorého súčasťou je aj
návrh opatrení, ktorými sa zabezpečí, že vykonanie programu starostlivosti nebude mať negatívny vplyv

na tieto územia. Ak predložený návrh obsahuje nedostatky, ktoré zabraňujú jeho schváleniu, vráti ho
vyhotovovateľovi programu starostlivosti a určí požiadavky alebo podmienky, po splnení ktorých možno
plán predložiť na jeho schválenie. O schválení programu starostlivosti rozhodne najneskôr do jedného
roka od začatia konania o vyhotovení plánu; ministerstvo môže v odôvodnených prípadoch túto lehotupredĺžiť. Účastníkom konania a zúčastneným osobám sa doručuje len oznámenie o schválení programu
starostlivosti. Odvolanie proti rozhodnutiu o schválení programu starostlivosti nemá odkladný účinok;
účastník konania sa môže odvolať len v tej časti, ktorá sa ho týka. Ak odvolací orgán rozhodnutie zruší a

vec vráti na nové konanie, v rozhodnutí určí, ktorú súčasť programu starostlivosti alebo jej časť nemožno
vykonávať do vydania nového rozhodnutia; tým nie je dotknutá vykonateľnosť ostatných časti programu
starostlivosti.

47. Podľa ustanovenia § 28 ods. 6 zákona č. 543/2002 Z. z., každý, kto obstaráva alebo zamýšľa

uskutočniť plán alebo projekt podľa odseku 5, je povinný predložiť návrh plánu alebo projektu na
posúdenie orgánu ochrany prírod; návrh plánu alebo projektu možno predložiť spolu so žiadosťou o
vydanie rozhodnutia alebo záväzného stanoviska, ak sa ich vydanie k návrhu plánu alebo projektu podľa
tohto zákona vyžaduje.

48. Podľa ustanovenia § 28 ods. 7 zákona č. 543/2002 Z. z., orgán ochrany prírody posudzuje

návrh plánu alebo projektu z hľadiska možnosti jeho významného vplyv na územie európskej sústavy
chránených území a vydáva k nemu odborné stanovisko. Orgán ochrany prírody vydáva odborné
stanovisko k návrhu plánu alebo projektu z vlastného podnetu alebo na základe žiadosti navrhovateľa.
Ak orgán ochrany prírody vydáva záväzné stanovisko k návrhu programu starostlivosti o lesy podľa § 9
ods. 1 písm. m), ktorý sa vzťahuje na územie európskej sústavy chránených území, odborné stanovisko

je jeho súčasťou.

49. Podľa ustanovenia § 28 ods.8 zákona č. 543/2002 Z. z., ak podľa odborného stanoviska orgánu
ochrany prírody nemožno vylúčiť pravdepodobnosť významného vplyvu plánu alebo projektu na územie
európskej sústavy chránených území, či už samostatne alebo v kombinácii s iným plánom alebo

projektom, návrh plánu alebo projektu podlieha primeranému hodnoteniu vplyvov v konaní podľa
osobitného predpisu.

50. Správny súd preskúmal rozhodnutie žalovaného vydané dňa 25.03.2021 pod Číslom XXXX/
XXXX-XXX, Číslo záznamu: XXXX/XXXX, ktorým potvrdil žalovaný ako odvolací orgán prvostupňové

rozhodnutie Okresného úradu Prešove, odbor opravných prostriedkov z 02.12.2020 pod č. j.: OU-PO-
YXXXX/XXXXXX/XX-V., ktorým prvostupňový správny orgán žalobcu vylúčil ako účastníka konania zo
správneho konania vo veci schválenia programu starostlivosti o lesy v lesnom celku Lesy na LHC Snina
pre roky 2021 - 2030 vedenom na správnom orgáne pod Číslom spisom: OU-PO-Y

51. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňového správneho
orgánu a konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo podľa § 134 SSP v rozsahu a z dôvodov uvedených
v žalobe, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného predloženého na základe
uznesenia správneho súdu, vypočul účastníkov konania a dospel k záveru, že žaloba žalobcu je
dôvodná.

52. Podľa námietok žalobcu vedených v žalobe spornou otázkou bolo posúdenie, či prvostupňový
správny orgán, ako aj následne žalovaný sa dostatočným spôsobom vysporiadali s tým, či žalobca
má alebo nemá byť účastníkom správneho konania vo veci schválenia programu starostlivosti o lesy v
lesnom celku Lesy LHC Snina pre roky 2021 - 2030.

53. Podľa námietok žalobcu uvedených v žalobe sa správne orgány dostatočným spôsobom nevenovali
výkladu článkov Aarhuského dohovoru, ako aj Smernice o biotopoch v nadväznosti na zákonnú
úpravu právnych noriem vnútroštátnym noriem. Ako vyplýva, podstatou rozhodnutia prvostupňového
správneho orgánu, ako aj žalovaného bolo nesplnenie podmienok hmotnoprávneho predpisu zákona

o lesoch, konkrétne § 14 ods. 18, čo sa týka účastníctva občianskeho združenia VLK Východné
Karpaty v správnom konaní. Správne orgány tvrdili, že žalobca nesplnil podmienky účastníctva v zmysle
hmotnoprávneho predpisu zákona o lesoch, konkrétne § 41 ods. 18, pretože nie je vlastníkom, ani
obhospodarovateľom, ani správcom lesa v lesnom celku, pre ktorý sa program starostlivosti vyhotovuje.

54. Pokiaľ žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán argumentovali tým, že článok 9 ods. 2
a 3 Aarhuského dohovoru je zameraný na definíciu princípu práva na prístup k spravodlivosti
zainteresovanej verejnosti, avšak bez dostatočnej konkretizácie obsahu práva, ktoré sa majú vo
vnútroštátnom práve uplatňovať, nebol zo strany žalobcu dostatočne preukázaný jeho nárok, pretoženeboli splnené hmotnoprávne podmienky. Na uvedenú argumentáciu správny súd poukazuje na dôvody,
ktoré uvádzal žalobca jednak v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu, ako aj v podanej žalobe a to
poukaz na článok 6 ods. 2, 3, 4, 7 a 8 Aarhuského dohovoru, ako aj na článok 6 ods. 1 až 3 Smernice o

ochrane biotopov. Týmito dôvodmi žalobca s poukazom na obsah rozsudku Európskeho súdneho dvora
pod C-243/15 argumentoval. Žalobca tvrdí, že pokiaľ výklad požiadavky účinnej účasti bol poskytnutý
uvedeným rozsudkom, podľa ktorého právo účinne sa zúčastňovať na rozhodovacom procese znamená
nielen možnosť zainteresovanej verejnosti predložiť pripomienky, ale tieto pripomienky musí mať
zainteresovaná verejnosť možnosť predložiť včas, keď sú ešte otvorené všetky možnosti a zároveň je

potrebné túto účasť posudzovať so zreteľom na článok 9 Aarhuského dohovoru, ktorý zakotvuje široký
prístup k spravodlivosti.
Správne argumentuje žalobca, že je nesporné, že schvaľovanie programu starostlivosti o lesy je plánom,
ktorý priamo nesúvisí so správou lokality NATURA 2000 a ani nie je pre ňu potrebný z hľadiska cieľov
ochrany, ale je plánom, ktorý môže významne na túto lokalitu ovplyvniť. Táto skutočnosť nesporne
vyplýva aj z ustanovenia § 28 ods. 7 zákona č. 543/2002 Z. z., na ktoré ustanovenie žalobca v žalobe

poukázal.

55. Vychádzajúc z uvedeného ustanovenia, ako aj samotného konania o schválení PSoL, ktoré je
konaním o činnosti, ktoré môže mať významný vplyv na životné prostredie s poukazom na čl. 1 písm.
b) Aarhuského dohovoru v spojení s článkom 9 ods. 3 Smernice o biotopoch, dáva správny súd za

pravdu žalobcovi v tomto ohľade, že samotné postavenie zúčastnenej osoby nenahrádza postavenie
účastníka konania v samotnom správnom konaní. Z ustanovenia § 15a ods. 1 Správneho poriadku
vyplýva, že osobitný zákon môže ustanoviť, za akých podmienok sa za konanie alebo na jeho časti má
právo zúčastniť aj iná osoba, než účastník konania, ďalej len zúčastnená osoba. V zmysle ustanovenia
§ 15 ods. 2 Správneho poriadku, zúčastnená osoba má právo byť upovedomená o začatí konania a

o iných podaniach účastníkov konania, zúčastniť sa na ústnom pojednávaní a na miestnej ohliadke,
navrhovať dôkazy na doplnenie podkladu rozhodnutia. Osobitný zákon môže ustanoviť zúčastnenej
osobe viac práv. V danom prípade však poukaz správnych orgánov na osobitosti hmotnoprávneho
predpisu, na základe ktorého postupoval správny orgán v danom konaní a to konkrétne zákona o lesoch
a jeho ustanovenia § 41 ods. 18 Zákona o lesoch však účastníctvo žalobcu v danom konaní v žiadnom

prípade neberie ako správne a v súlade s uvedeným hmotnoprávnym predpisom, ho vyhodnotil práve
naopak. S poukazom na uvedenú skutočnosť však správny súd argumentuje poukazom na dôvody,
prečo sa žalobca domáha účastníctva v danom konaní a to s poukazom na prednostnú aplikáciu
Aarhuského dohovoru s prihliadnutím na článok 7 ods. 4 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj na
uznesenie Národnej rady SR č. 1840 z 23.09.2005 a samotný text článku 9 ods. 2 a 3 Aarhuského

dohovoru. Predovšetkým správny súd zdôraznil, že z uvedených článkov tejto medzinárodnej zmluvy
pri použití logického aj gramatického významu nie je možné dôjsť k záveru, že by žalobcovi priamo na
základe tohto dohovoru mohlo vzniknúť právo zúčastňovať sa správneho a súdneho konania v postavení
účastníka konania. Práve naopak, nakoľko uvedený dohovor ukladá stranám prijať zákonnú úpravu,
na základe ktorej umožní zainteresovanej verejnosti zúčastňovať sa preskúmania rozhodnutí o činnosti

podľa jeho článku 6 pred súdom, alebo iným orgánom, napr. aj prokuratúrou. Za účelom postúpeného
zosúlaďovania vnútroštátnych predpisov článkami Aarhuského dohovoru, priebežného hodnotenia jeho
vykonávania sa podľa článku 10 strany Dohovoru schádzajú na pravidelných stretnutiach a podľa
časového horizontu, v ktorom má byť vnútroštátne právo upravené podľa požiadaviek Aarhuského
dohovoru, avšak tieto závery nie sú presne určené. V našom konkrétnom prípade podľa správnych

orgánov nebola splnená podmienka podľa čl. 9 ods. 2 a 3 Aarhuského dohovoru, na čo žalobca
argumentoval už podaným prihlásením sa ako účastník konania, ako aj v odvolaní voči prvostupňovému
rozhodnutiu a následne aj v podanej správnej žalobe uvedenú požiadavku splnil. Podľa žalobcu má
prednosť článok 6 Aarhuského dohovoru nad hmotnoprávnym predpisom, ktorým sa správne orgány v
danom prípade riadili a to konkrétne ustanovením § 41 ods. 18 Zákona o lesoch.

56. Základnou otázkou, ktorá v uvedenom predmetnom konaní má byť zodpovedaná, je, či pozícia
žalobcu ako občianskeho združenia zameraného na ochranu životného prostredia v správnom konaní
vzhľadom na predmet uvedeného konania sa spája aj právo na súdnu ochranu, alebo je postačujúca
ochrana poskytovaná predpismi správneho práva, či predpismi hmotnoprávneho predpisu, teda Zákona

o lesoch. Riešenie tejto otázky je bezpochyby späté s procesným postavením uvedeného občianskeho
združenia, najmä v správnom konaní, ktoré má byť posudzované nielen podľa Správneho poriadku
a hmotnoprávneho predpisu, ale aj podľa jednotlivých článkov Aarhuského dohovoru a Smernice o
biotopoch. Vymedzenie pojmu účastníctva v Správnom poriadku, konkrétne v ustanovení § 14 ods. 1, 2,§ 15a ods. 1, 2 nie je v právnom systéme jednoznačné, čo naznačujú aj rôzne pramene vnútroštátneho a
medzinárodného práva, ktoré aj Najvyšší súd Slovenskej republiky pri svojom rozhodovaní vyhodnocuje
a zohľadňuje. V danom prípade poukazuje správny súd vyslovený záver Ústavného súdu SR v náleze č.

k.: II.ÚS 197/2010-52 z 13.01.2011. Z uvedeného rozsudku vyplýva, že skutočnosť, že Občiansky súdny
poriadok v tom čase výslovne neoznačoval niekoho za účastníka konania, ešte neznamená, že s ním
konajúci súd nemôže v prípade potreby konať, ak sa účinky jeho postupu, alebo jeho rozhodnutia týkajú
základných práv, ktoré má takáto osoba zaručené v ústave alebo medzinárodnej zmluve. Z uvedeného
bezpochyby vyplýva, že aj v tomto prípade sa správne orgány nemali vyslovene zaoberať účastníctvom

žalobcu podľa príslušných hmotnoprávnych podmienok uvedených v zákone o lesoch, ale z pohľadu
ústavného súdu a pre posúdenie otázky, či v namietanom konaní došlo k porušeniu článkov ústavy, ako
aj článku 6 ods. 1 Dohovoru, nie je rozhodujúca otázka charakteru procesného postavenie žalobcu v
súdnom prieskume, ale postavenie žalobcu ako účastníka konania, ktoré mohlo mať alebo malo vplyv
na základné otázky, ktoré bolo potrebné riešiť v rámci správneho konania.

57. Bez ohľadu na procesné označenie osoby v konaní je základným kritériom pre posúdenie
účastníctva predovšetkým dopad účinkov postupu orgánu štátnej moci, či už súdu alebo orgánu verejnej
správy, alebo jeho rozhodnutia na základné práva, ktoré má takáto osoba zaručené v ústave, alebo
prostredníctvom medzinárodnej zmluvy. Vo veci je nepochybné, že podstatou sporu medzi žalobcom a
žalovaným je základné právo každej osoby na súdnu ochranu v spojení s právom jednotlivca na ochranu,

resp. právo na priaznivé životné prostredie s poukazom na článok 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru spolu
s článkom 44 ods. 1 Ústavy SR. V danom prípade správny súd dáva do pozornosti vymedzenie pojmu
účastníctva z hľadiska medzinárodného práva, ktorý najmä predurčuje článok 2 písm. a) odporúčania
Výboru ministrov Rady Európy v súdnom prieskume, správnych úkonov a článok 7 Ústavy SR. Podľa
článku 2 písm. a) s označením prístup k súdnemu prieskumu súdny prieskum by mal byť dostupný pri

najmenej fyzickým a právnickým osobám vzhľadom na správne akty, ktoré priamo ovplyvňujú ich práva
a povinnosti. Členské štáty by mali byť podporované v snahe vyzistiť, či prístup k súdnemu prieskumu
by nemal byť dostupný aj združeniam, či iným osobám a organizáciám oprávneným chrániť kolektívne
záujmy a záujmy jednotlivých komunít.
Podľa článku 7 ods. 1 veta prvá a druhá Ústavy SR, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou,

ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takejto zmluvy
preniesť výkon časti svojich práva na Európskej spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty
Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Ako
vyplýva z článku 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii podľa zásady lojálnej spolupráce sa Únia a členské
štáty vzájomné rešpektujú a vzájomne si pomáhajú pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo zmlúv. Ako

vyplýva z jednotlivých rozhodnutí Súdneho dvora, tento vo svojich predchádzajúcich názoroch tvrdil,
že nemožno si preto predstaviť, že by bez toho, aby sa narušila účinná ochrana práva Únie v oblasti
životného prostredia, bol možný taký výklad ustanovenia článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ktorý
by spôsobil praktickú nemožnosť alebo veľkú obtiažnosť výkonu práv zverených právom Únie.

58. Správny súd ďalej pri preskúmaní predmetných rozhodnutí zameral svoje preskúmanie rozhodnutí
v zmysle obsahu preambuly Aarhuského dohovoru, z ktorej bezpochyby vyplývajú uvedené závery
- bod 5: zdôrazňujúc potrebu chrániť, zachovávať a zlepšovať stav životného prostredia a zabezpečovať
trvalo udržateľný a z hľadiska životného prostredia bezproblémový rozvoj,
- bod 6: uznávajúc, že zodpovedajúca starostlivosť o životné prostredie je nevyhnutná na dosiahnutie

blahobytu ľudstva a zabezpečenie základných ľudských práv vrátane práva na život ako taký,
- bod 7: uznávajúc tiež, že každý človek má právo na život v životnom prostredí, ktoré je primerané
na zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu, a súčasne je povinnosťou každého, jednotlivo aj
spoločne s inými, chrániť a zlepšovať životné prostredie v prospech súčasných i budúcich generácií,
- bod 8: uznávajúc, že zlepšený prístup k informáciám a účasť verejnosti na rozhodovacom procese

v otázkach životného prostredia posilňujú kvalitu a následné uplatňovanie rozhodnutí, prispievajú
k enviromentálnemu povedomiu obyvateľstva, dávajú verejnosti možnosť vyjadriť svoje záujmy a
umožňujú orgánom verejnej moci náležite tieto záujmy zohľadniť.,
- bod 10: s cieľom podporiť zodpovednosť a transparentnosť rozhodovania a posilniť verejnú podporu
rozhodnutí týkajúcich sa životného prostredia,

- bod 17: zohľadňujúc to, že pre verejnosť vrátane organizácií musia byť prístupné účinné súdne
mechanizmy tak, aby boli chránené ich zákonné záujmy a dodržiavané právne normy... a ako vyplýva z
uvedených definícii preambuly je nepochybné, že cieľom týchto ustanovení Aarhuského dohovoru, hoci
sú formulované všeobecne, je umožniť zabezpečiť účinnú ochranu životného prostredia.Aj toto vyzdvihol Súdny dvor v citovanom rozsudku C-243/2015 z 08.11.2016.

59. Správny súd ďalej poukazuje na definíciu uvedenú v § 42 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, čo sa

týka zainteresovanej verejnosti. Ak má zainteresovaná verejnosť alebo dotknutá verejnosť právo podľa
osobitného predpisu na účasť v administratívnom konaní vo veciach životného prostredia, je oprávnená
a) podať žalobcu podľa § 6 ods. 2 písm. a),
b) podať žalobu proti nečinnosti podľa § 6 ods. 2 písm. e),
c) podať žalobu proti všeobecne záväznému nariadeniu,

d) zúčastniť sa na konaní o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. a).

60. Podľa § 42 ods. 2 SSP, zainteresovaná verejnosť koná pred správnym súdom prostredníctvom
určených zástupcov. Uvedené ustanovenie Správneho súdneho poriadku však nespĺňa postavenie
účastníka konania v správnom konaní tak, ako to mal na mysli žalobca v predmetnej žalobe.

61. Z rozsudku Súdneho dvora EÚ C-243/15 bod 55 bezpochyby vyplýva, že pokiaľ ide o uvedené právo
na účinný prostriedok nápravy, je potrebné uviesť, že článok 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru priznáva
právo podať žalobu organizáciám na ochranu životného prostredia, ktoré spĺňajú požiadavky upravené
v článku 2 ods. 5 Dohovoru, čo platí pre LZ, keďže žaloba smeruje proti rozhodnutiu patriacemu do
pôsobnosti uvedeného článku 9 ods. 2.

Z bodu 56 citovaného rozsudku vyplýva, že rozhodnutia prijaté príslušnými vnútroštátnymi orgánmi v
rámci článku 6 ods. 3 Smernice 92/43, či už sa týkajú žiadosti o účasť na konaní o vydanie súhlasu,
posúdenia nevyhnutnosti enviromentálneho posudzovania vplyvov plánu alebo projektu na chránené
územie, alebo vhodnosti záverov vyvodených z takéhoto posudzovania, pokiaľ ide o riziká takéhoto
projektu, alebo vplyvu na integritu takéhoto územia, a či už sú samostatné, alebo súčasťou rozhodnutia

o vydaní súhlasu, sú rozhodnutiami patriacimi do pôsobnosti článku 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru.
Bod 57 - ako totiž v podstate uviedla generálna advokátka v bode 80 svojich návrhov, na rozhodnutiach
prijaté vnútroštátnymi orgánmi patriace do pôsobnosti článku 6 ods. 3 Smernice 92/43, ktoré sa netýkajú
činnosti menovaných v prílohe I. Aarhuského dohovoru, sa vzťahuje článok 6 ods. 1 písm. b) tohto
Dohovoru a patria teda do pôsobnosti článku 9 ods. 2 tohto Dohovoru, pokiaľ tieto rozhodnutia obsahujú

posúdenie príslušných vnútroštátnych orgánov predchádzajúce akémukoľvek súhlasu s činnosťou, či
táto činnosť a okolnosti daného prípadu môže mať významný vplyv na životné prostredie.
Bod 58 - z článku 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru pri tom vyplýva, že toto ustanovenie ohraničuje voľnú
úvahu, ktorú majú členské štáty pri určení spôsobov prostriedkov nápravy, ktoré tam sú uvedené, keďže
jeho cieľom je priznať dotknutej verejnosti, ktorá zahŕňa organizácie na ochranu životného prostredia

spĺňajúce požiadavky stanovené v článku 2 ods. 5 tohto Dohovoru „široký prístup k spravodlivosti“
zmenenej a doplnenej Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2003/35/ES z 26.mája 2003, ktorá
preberá takmer doslovné znenie článku 9 ods. 2 Aarhuského dohovoru, rozsudok zo 16. apríla 2015,
Grubec C-570/13.

62. Správny súd ďalej pri posudzovaní a preskúmavaní rozhodnutí správnych orgánov poukazuje na to,
že pokiaľ hovoríme o životnom prostredí, potom máme na mysli všetko, čo na Zemi obklopuje a najmä
po stránke biologickej stability ovplyvňuje prirodzené podmienky života človeka spolu s existenciou
rozmanitých druhov organizmov. Je nepochybné, že predovšetkým pod pojmom životné prostredie je
nutné mať na pamäti jeho zložkovú definíciu uvedenú v § 2 zákona č. 17/1992 Zb., že tzv. zložkami

životného prostredia sú najmä ovzdušie, voda, horniny, pôda, organizmy. Samotný zákon o životnom
prostredí bol zákonodarcom prijatý pri zdôraznení práva na priaznivé životné prostredie, ako jedného zo
základných práv človeka zakotvených aj v našej Ústave Slovenskej republiky.
Ak však hovoríme o životnom prostredí, nehovoríme o podmienkach, ktoré robia život jednotlivca alebo
spoločnosti znesiteľnejším, lepším alebo technicky komfortnejším, ale hovoríme o neopakovateľnom

a nenahraditeľnom stave, bez ktorého by život jednotlivca nebol možný takmer, respektíve vôbec.
Potom má právo na priaznivé životné prostredie, nie je možné nazerať ako na typické subjektívne
právo jednotlivca, ktorého sa môže človek v rámci svojej právnej subjektivity dovolávať a na jeho
základe si niečo, to znamená samotné životné prostredie, nárokovať, respektívne prisvojovať alebo
požadovať. Vzhľadom na bezprostrednú odozvu dopadu negatívnych ľudských činností na životné

prostredie ako celok, ktoré neakceptuje ani štátnu suverenitu, ani hranice štátov, ani normatívne zákazy
a príkazy, je to trvalé beneficium, respektíve trvalý kolektívny záujem, ktorý najmä vo vzťahu k
občanom v zmysle právno-filozofickej teórie spoločenskej zmluvy z konca 18. storočia priamo zaťažuje
štát v prenesenom slova zmysle, obdobne ako právo bez vojnového nebezpečenstva alebo životunebezpečných chorôb a ktoré musí existovať bez toho, aby jednotlivec chcel, mohol, alebo s jeho
existenciou spojenú vôľu prejaviť mal. Vzhľadom na prirodzenú vzájomnú závislosť človeka a ostatných
organizmov nachádzajúcich sa v prírode a to najmä v krajine a s uvedomením si povinnosti vyvažovať

právo človeka pretvárať prírodu v súlade s princípom trvalo udržateľného rozvoja, nemôže ani správny
súdprehliadnuťzákladnésmerovaniezjednotlivcovzdruženýchzaúčelomnaplneniasvojhozákladného
práva na priaznivé životné prostredie a tým je aj občianske združenie žalobcu, ktorý dal za základ
existencie svojho združenia a v tomto konaní aj uvedené prezentuje - ochranu životného prostredia.

63. Je teda bezpochyby, že komunitárne právo prostredníctvom Smernice Rady 92/43/EHS z 21. mája
1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín, najmä jeho článku 16 ods.
1 o biotopoch stanovuje: „Za predpokladu, že neexistuje uspokojivá alternatíva a výnimka nespôsobuje
zhoršeniestavuochranupopuláciepríslušnéhodruhunaúzemíjehoprirodzenéhovýskytu,členskéštáty
môžu udeliť výnimku zo systému prísnej ochrany živočíšnych druhov uvedených v prílohe č. IV. písm.
a), to znamená najmä zo zákazu všetkých foriem úmyselného odchytávania alebo usmrcovania týchto

druhov vo voľnej prírode.“
Z uvedeného je nepochybné, že vzhľadom aj na niektoré ďalšie medzinárodnoprávne dokumenty, ako
aj na niektoré právne akty EÚ sa pri procesoch posudzovania vplyvov zámerov činnosti na životné
prostredie verejnosťou realizuje základné právo na informácie o životnom prostredí, a preto je nutné
pri uvedenom posudzovaní vziať do úvahy aj to, že zmyslom tohto základného práva jednotlivca, či už

skupiny, je znášať spoluzodpovednosť za zachovanie priaznivého stupňa životného prostredia a tiež
sa spolupodieľať na kontrole krokov, ktoré tento stav životného prostredia nielen v súčasnosti, ale aj v
budúcnosti môžu reálne ovplyvniť.

64. Správny súd ďalej argumentuje tým, že podľa článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru platí, že navyše,

aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú
splnenépodmienkyuvedenévjejvnútroštátnompráve,aksúnejaké,abyčlenoviaverejnostimaliprístup
ksprávnemualebosúdnemukonaniuumožňujúcemunapadnutieúkonovaopomenutísúkromnýchosôb
a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.
Vzhľadom na tieto závery je celkom logické konštatovanie, že Slovenská republika okrem iného

prevzala na seba medzinárodný záväzok zabezpečiť v zmysle článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru
prístup verejnosti k správnym a súdnym konania a pokiaľ zákonná alebo výkonná moc nevykoná
príslušné normotvorné, resp. záväzné kroky k vytvoreniu vhodných podmienok k implementácii tohto
subjektívneho práva jednotlivca v slovenskom Správnom poriadku, potom súdna moc na základe
ústavného kritéria prednosti komunitárneho práva s poukazom na článok 7 ods. 2 Ústavy SR a zásady

lojálnej spolupráce článok 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii a rešpektovania princípu právneho štátu
uvedeného v článku 1 ods. 1 Ústavy SR musí v prípade jednotlivca dovolávajúceho v konkrétnej
prejednávanej veci na právo prístupu verejnosti k správnym a súdnym konaniam, toto právo mu v
individuálnej veci priznať.
Uvedená myšlienka zabezpečenia procesného postupu verejnosti ku konaniach a ich nezastupiteľnej

úlohy, ako už bolo skôr uvedené, je už zdôraznená v 7 a 8 recitálu preambule k Aarhuskému dohovoru,
kde je jednoznačne uvedené, že každá zmluvná strana, to znamená aj Slovenská republika v zmysle
svojho záväzku ako signatára zmluvy uznávajúc tiež, že každý človek má právo na život v životnom
prostredí, ktoré je primerané na zachovanie jeho zdravia a dosiahnutého blahobytu a súčasne je
povinnosťou každého, jednotlivo aj spoločne s inými, chrániť a zlepšovať životné prostredie v prospech

súčasných i budúcich generácií a s ohľadom na to, že na zabezpečenie tohto práva na splnenie tejto
povinnosti občania musia mať prístup k informáciám, musia mať právo podieľať sa na rozhodovacom
procese a musia mať prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia a v tomto smere
uznávajúc, že občania môžu potrebovať pomoc pri vykonávaní svojich práv, je potrebné v procese
transpozície tohto práva do slovenského Správneho poriadku implementovať s odkazom na existujúce

nepriame formy právnej ochrany, napr. procesné podania na prokuratúru, resp. verejného ochrancu,
ktoré síce môžu smerovať aj k vyvolaniu súdneho konania, avšak je nutné poukázať na aplikáciu
článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru pred úpravou procesného postavenia žalobcu ako združenia s
právnou subjektivitou podľa § 41 ods. 18 Zákona o lesoch, ktorá je v tomto prípade podľa správneho
súdu nedostatočná. Na základe uvedeného výkladu procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré

je potrebné splniť na podanie správnej žaloby, sa v čo najväčšej možnej miere zohľadnenia cieľu
článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ako aj cieľov účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných
komunitárnym právom za účelom, aby organizácia na ochranu životného prostredia, akou nepochybne
žalobca je, mohla v súdnom prieskume napadnúť rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania,ktoré by mohlo byť v rozpore s komunitárnym právom v oblasti životného prostredia. Správny súd pri
svojom rozhodovaní vychádzal nielen zo záverov rozsudku ESD C-243/2015, ale aj s judikatúry NS SR
(rozsudok 5Sžp/41/2009).

65. Na základe uvedeného správny súd bezpochyby dospel k záveru, že nepostačuje, aby žalobca v
danom konaní mal postavenie zúčastnenej osoby, nakoľko uvedené oprávnenia v zmysle ustanovenia
§ 42 Správneho súdneho poriadku je v danom prípade nezlučiteľné s oprávnením žalobcu a podľa
správneho súdu nedostačujúce. Na základe medzinárodnej úpravy postavenia účastníka konania s

poukazom na citované články Aarhuského dohovoru, ak aj Smernice o biotopoch, správny súd dospel
k záveru, že dôvody uvedené v žalobe žalobcu boli spôsobilé na zrušenie rozhodnutí tak žalovaného,
ako aj prvostupňového správneho orgánu a vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie s poukazom
na vyššie citované ustanovenia tak článkov Aarhuského dohovoru, ako aj Smernice o biotopoch, ako
aj Správneho poriadku, zákona o lesoch, ako aj Správneho súdneho poriadku, podľa ktorého v danom
prípade správny súd postupoval.

Na základe uvedených skutočností preto správny súd žalobou napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil
žalovanému podľa § 191 ods. 1 písm. c) z dôvodu, že rozhodnutia vychádzali z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

66. Správny súd ďalej rozhodol o trovách konaniach v zmysle § 167 ods. 1 a nasledujúcich ustanovení z

dôvodu, že žalobca mal v konaní úspech, priznal žalobcovi úplnú náhradu trov konania voči žalovanému.
O trovách konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti tohto rozhodnutia
vyšším súdnym úradníkom.

67. Správny súd v senáte rozhodol v pomere hlasov 3.0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote jedného mesiaca
od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 v spojení s § 444 ods.
1 Správneho súdneho poriadku)..

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno
zmeniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podanie sťažovateľa musia byť spísané advokátom.