Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 31, 2017

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/26/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4413206527
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Podhorcová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2017:4413206527.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Podhorcovej a sudkýň

JUDr. Marty Polyákovej a JUDr. Ingrid Doležajovej, v právnej veci žalobcu: CD Consulting s.r.o., so
sídlom Příkop 843/4, Zábrdovice, Brno, Česká republika, IČO: 26 429 705, proti žalovanému: H. F.,
bytom A. N., J. O. XXXX/X, o zaplatenie zmenkovej sumy 1.223,97 eura s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo 17. októbra 2016, č. k. 6C/205/2013-168, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému nepriznal nárok na

náhradu trov konania. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou podľa článku
4 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a rady (ES) č. 861/2007, ktorým sa upravuje európske
konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu, domáhal voči žalovanému zaplatenia zmenkovej sumy
vo výške 1.223,97 eura so zmenkovým úrokom 0,06 % denne zo sumy 1.223,97 eura od 25. 12. 2009
do zaplatenia, 6% ročného úroku zo sumy 1.223,97 eura od 18. 05. 2010 do zaplatenia a zmenkovej
odmeny 1/3 zmenkovej sumy, teda 4,08 eura, z dôvodu, že ako indosatár nadobudol všetky práva zo
zmenky, ktorú vystavil žalovaný dňa 13. 03. 2009 na zmenkovú sumu 1.223,97 eura, pričom sa zaviazal

aj k úhrade zmenkového úroku 0,25 % denne od 25. 12. 2009 a indosatár predložil zmenku k zaplateniu.

2. Rozhodnutie odôvodnil čl. 2 písm. a), čl. 3 ods. 1 a 3 smernice 93/13/EHS, § 3 ods. 1, § 39,
§ 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 4 písm. k) a l), § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ),
§ 2 písm. b), § 3 ods. 1 a ods. 2 a § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch,
čl. I § 5 ods. 1 až 3, § 11 ods. 1, § 14 ods. 1, § 17, § 48 ods. 1 a § 77 ods. 1 a 2 zák. č.
191/1950 Zb. zákona zmenkového a šekového v znení neskorších predpisov. Dôvodil, že dňa 13.

03. 2009 žalovaný ako dlžník uzavrel so spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o., Pribinova 25, Bratislava
ako veriteľom Zmluvu o úvere č. 4193559, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 800
eur a žalovaný sa zaviazal zaplatiť veriteľovi úver spolu s poplatkom vo výške 772 eur, t. j. celkovo
čiastku 1.572 eur, a to v 12 mesačných splátkach po 131 eur počnúc dňom 10. 04. 2009. V zmluve
bolo uvedené, že finančné prostriedky boli poskytnuté na výkon zamestnania a zároveň na druhej
strane zmluvy o úvere sa nachádzajú všeobecné podmienky poskytnutia úveru, kde v článku 14 sú
uvedené ustanovenia dohody o vyplnení zmeniek, podľa ktorých na zabezpečenie peňažného záväzku

dlžníka ako vystaviteľa zmeniek vyplývajúceho z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi
vystavil vystaviteľ dve zmenky, v ktorých nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia
zmenkovej sumy. Zmluvné strany sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na prvej zo zmeniek remitent
najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh splatný okamžite, t.j. keďdlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky prípadne uhradí len časti splátok alebo neuhradí včas
poslednú splátku alebo časť poslednej splátky. Zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých
peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia prvej zo zmeniek.

Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na prvej zo zmeniek remitent tak, že ním bude deň,
kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal splatný celý dlh. Zároveň žalovaný dňa 13. 03. 2009
podpísal veriteľovi zmenku s tým, že zaplatí za túto zmenku pri predložení na rad POHOTOVOSŤ s.r.o.
Bratislava sumu 1.223,97 eura a zmenkový úrok 0,25 % denne od 25. 12. 2009, pričom zmenková
suma, ako aj dátum začiatku úročenia boli do zmenky dopísané dodatočne, keď sa stal splatný celý

dlh. V zmenke je uvedené, že je splatná „bez protestu“, „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od
vystavenia“ a že je splatná pre POHOTOVOSŤ s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava. V exekučnom
konaní Okresného súdu Nové Zámky 5Er/1345/2010 sa spoločnosť POHOTOVOSŤ s.r.o., Bratislava,
Pribinova 25, ako oprávnená, domáhala voči žalovanému, ako povinnému, vymoženia sumy 1.223,97
eura s príslušenstvom, pričom k žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doložená
Zmluva o úvere č. 4193559 zo dňa 13. 03. 2009 a rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Bratislava

SR 06745/10 zo dňa 02. 08. 2010, ktorý bol vydaný na základe neúplnej zmenky (blankozmenky)
vystavenej dňa 13. 03. 2009. Oprávnený doložil aj uvedenú zmenku, pričom Okresný súd Nové Zámky
uznesením 5Er/1345/2010-8 zo dňa 13. 12. 2010 zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie a uznesením č. k. 5Er/1345/2010-12 konanie zastavil. V predmetnom konaní si žalobca uplatnil
zaplatenie zmenkovej sumy, zmenkového úroku a zmenkovej odmeny, pričom predložil zmenku totožnú

so zmenkou predloženou spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o. Bratislava v konaní 5Er/1345/2010.
Dôvodil, že je povinný z úradnej moci skúmať, či sa nejedná o spotrebiteľský vzťah a to bez ohľadu
na to, že sa v danom konaní uplatňuje právo zo zmenky, preto si zabezpečil zmluvu o spotrebiteľskom
úvere, na základe ktorej bola predmetná zmenka vystavená a vykonal dôkaz oboznámením tejto zmluvy.
Mal za to, že aj v európskom konaní vo veciach s nízkou hodnotou sporu je potrebné zachovať vysokú

úroveňochranyspotrebiteľa,atoajprostredníctvomvykonávaniadôkazovexoffonazistenie,čipredmet
konania nesúvisí so spotrebiteľskými vzťahmi, ak to vnútroštátny procesný predpis umožňuje. Práve pri
spotrebiteľských vzťahoch je potrebné aplikovať ustanovenie § 132 ods. 1 a § 185 Civilného sporového
poriadku (ďalej len CSP), teda výnimku z prejednacej zásady. Vzhľadom na vyššie citované ustanovenia
článku 14 všeobecných podmienok poskytnutia úveru (dohoda o vyplnení zmenky), ako aj vzhľadom na

zhodu čísla uvedeného na zmenke s číslom zmluvy o úvere, zhodu údajov o vystaviteľovi a pôvodnom
remitentovi zmenky s údajmi o veriteľovi a dlžníkovi v zmluve o úvere a na zhodu dátumu vystavenia
zmenkysdátumompodpisuzmluvyoúveresúddospelkjednoznačnémuzáveru,žezmenkapredložená
žalobcom bola vystavená žalovaným ako zabezpečovacia zmenka k zmluve o úvere, pričom bola
vystavená v súlade s článkom 14 všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako blankozmenka. Vo

všeobecnosti môže mať zmenka vystavená dlžníkom pri podpise úverovej zmluvy resp. pri prevzatí
úveru buď uhradzovaciu alebo zabezpečovaciu funkciu. V danom prípade, keďže ide o spotrebiteľský
úver, je však uhradzovacia funkcia vylúčená vzhľadom na výslovný zákaz splnenia dlhu zmenkou alebo
šekom ustanovený v § 4 ods. 6 Zákona o spotrebiteľských úveroch, na rozdiel od zabezpečovacej
funkcie zmenky, ktorá bola v súvislosti so spotrebiteľskými úvermi zakázaná až s účinnosťou od 01. 01.

2011. Preto v danom prípade považoval zmenku predloženú žalobcom, ktorá bola nesporne vystavená
v súvislosti s poskytnutím spotrebiteľského úveru žalovanému, len za zabezpečovaciu zmenku, nie
za samostatnú a nezávislú zmenku prijatú na uhradenie dlhu žalovaného. Predmetom tohto konania
je teda nárok žalobcu vyplývajúci z vlastnej vistazmenky vystavenej žalovaným pôvodne vo forme
blankozmenky na zabezpečenie nárokov spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. zo zmluvy o úvere. V

prvom rade posudzoval, či zmluva, na základe ktorej vznikla pohľadávka zabezpečená zmenkou,
je platná a teda či vôbec vzniklo právo na vyplnenie blankozmenky. Uvedenú Zmluvu o úvere č.
4193559 posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú, keďže napĺňa znaky spotrebiteľskej zmluvy uvedené
v § 52 Občianskeho zákonníka, pretože ide o predtlačenú formulárovú (typovú) zmluvu, pri ktorej
spotrebiteľ nemá možnosť ovplyvňovať jej obsah. Zmluvnými stranami sú POHOTOVOSŤ, s.r.o. ako

veriteľ (dodávateľ), ktorý pri uzatváraní zmluvy koná v rámci svojej podnikateľskej činnosti, a žalovaný
ako fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti, je teda spotrebiteľom. Dodal, že na uvedenom nič nemení ani skutočnosť,
že v zmluve bolo vyznačené, že finančné prostriedky sa poskytujú na výkon zamestnania, avšak z
rozhodovacej praxe súdu je známe, že tieto úvery neboli poskytované na výkon zamestnania, pričom

údaje do zmluvy zapisoval pracovník spoločnosti, ktorý cielene uvádzal účel poskytnutia úveru na
výkon zamestnania, aby sa zmluva neposudzovala ako spotrebiteľská. Keďže pri pochybnostiach o
obsahu zmlúv platí výklad pre spotrebiteľa priaznivejší, dospel k záveru, že dôkazné bremeno na
preukázanie toho, že úver bol v danom prípade poskytnutý na výkon zamestnania zaťažuje toho, ktotakúto skutočnosť tvrdí. Keďže účel vyznačený v zmluve („na výkon zamestnania“) mu preukázaný
nebol, vychádzal z toho, že uvedený úver bol poskytnutý na súkromné účely (teda na iný účel ako
na výkon povolania, zamestnania, podnikania). V prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú

zmluvu,mádôkaznébremenonapreukázanienespotrebiteľskéhocharakteruzmluvydodávateľ(veriteľ).
Po preskúmaní celej zmluvy o úvere vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru dospel súd
k záveru, že zmluva je koncipovaná tak, že je v nej hrubým spôsobom narušená rovnováha medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán, a to najmä (ale nielen) v ustanoveniach o zabezpečovacích
prostriedkoch (spísanie notárskej zápisnice prostredníctvom splnomocnenca, uzatvorenie záložnej

zmluvy prostredníctvom splnomocnenca, niekoľkonásobné zmluvné pokuty, blankozmenka) a zároveň
sú celá zmluva a všeobecné podmienky koncipované výlučne na prospech veriteľa, obsahujú prakticky
len povinnosti dlžníka a práva a výhody veriteľa. Vzhľadom na nerovnosť podmienok účastníkov zmluvy
vyjadrenú v takmer všetkých ustanoveniach zmluvy sa celá zmluva (jej obsah i účel) prieči dobrým
mravom a je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, čo spôsobuje jej absolútnu neplatnosť.
Z uvedeného dôvodu nemohlo spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., ako veriteľovi z uzatvorenej zmluvy

o úvere vzniknúť ani právo na vyplnenie blankozmenky podľa článku 14 všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, z čoho vyplýva, že ak zmenka vyplnená bola (napriek tomu, že právo na jej
vyplnenie remitentovi nevzniklo), nie je možné sa na základe takto vyplnenej zmenky úspešne domáhať
akýchkoľvek práv. Bol toho názoru, že uvedená zmenka je neplatná, nakoľko bola vystavená v rozpore
so zákonom a spôsob, akým sa pôvodný veriteľ a následne žalobca domáha svojich práv na základe

takto vystavenej zmenky považuje súd za obchádzanie zákona, čo znamená, že právny úkon síce
neodporuje výslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby
zákon dodržaný nebol. Dodal, že napriek abstraktnému charakteru zmenky už ustanovením § 4 ods. 6
zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzatvárania zmluvy o úvere bolo v

súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby zakázané splniť dlh zmenkou alebo
šekom. Veriteľ smel podľa zákona prijať od dlžníka zmenku alebo šek na zabezpečenie svojich nárokov
zo spotrebiteľského úveru, len ak šlo o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia
bola maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane
zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne

30% istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s
predchádzajúcou vetou veriteľ nesmel prijať a bol povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať.
Ustanovenie tohto odseku platilo aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky.
V danom prípade právny predchodca žalobcu zákonný limit zmenkovej sumy nerešpektoval a zmenku
napriek výslovnému zákazu prijal a následne ju previedol na žalobcu. Zmenka bola teda vystavená v

rozpore s vnútroštátnym právnym poriadkom a aj v rozpore s právom Európskej únie. Z uvedených
skutočností dospel k záveru, že z takejto zmenky nemohol vzniknúť platný zmenkový záväzok. Na
záver dodal, že vzhľadom na odlišnú rozhodovaciu činnosť v týchto veciach súdov v rámci Slovenskej
republiky sa na Najvyššom súde Slovenskej republiky dňa 20. októbra 2015 uskutočnilo spoločné
zasadnutie občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

ktoré sa zaoberalo posúdením otázok súvisiacich s prejednávanou vecou, pričom podľa stanoviska z
tohto zasadnutia, ak žalobca ako dôkaz osvedčenia uplatneného nároku doloží zmenku, platí bez ohľadu
na povahu procesného nástroja, ktorý žalobca použil, že pokiaľ z akýchkoľvek okolností prejednávanej
veci vyplynie konajúcemu súdu súvislosť s nekalou povahou či neprípustnosťou uplatneného nároku,
je tento ex offo povinný zabezpečiť prieskum nároku v intenciách možnej absolútnej neplatnosti úkonu,

v ktorom má nárok základ. Aj v prípade, že nie sú podané kauzálne námietky vystaviteľom zmenky
(bez ohľadu na to, či je spotrebiteľom), ktorý je na strane žalovaného, je možné preskúmať a podľa
okolností prípadu posúdiť nárok na uplatnený zmluvný úrok ako nárok uplatnený v rozpore s dobrými
mravmi, ak výška uplatneného nároku podľa úvahy súdu takýto exces dosahuje. Zohľadnil aj záver
spoločného zasadnutia občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zaoberajúceho sa posúdením otázok súvisiacich s prejednávanou vecou. Rozhodnutie o
trováchkonaniaodôvodnilpoukazomna§255odsek1CSPavkonaníúspešnémužalovanémunáhradu
trov konania nepriznal, pretože si ich náhradu neuplatnil.

3. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca, domáhajúc sa jeho

zmeny a vyhovenia návrhu. V dôvodoch svojho odvolania uviedol, že konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nesprávnym procesným postupom sa znemožnilo
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdeniaveci. Argumentoval, že súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že vo veci vykonal dokazovanie
oboznámením sa s úverovou zmluvou a ďalšími listinnými dôkazmi. Žalobca a ani žalovaný však
takéto dokazovanie nenavrhli. Podľa § 120 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj ako „OSP“)

dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza
len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Žalobca
predložil súdu ako dôkaz o svojich nárokoch platnú zmenku, ktorou, keďže táto spĺňa všetky formálne a
materiálne náležitosti predpokladané zák. č. 191/1950 Sb., dokázal svoje právo na úhradu zmenkovej
sumy a jej príslušenstva. Voči forme obsahu zmenky zo strany žalovaného neboli vznesené námietky,

a preto neexistovala okolnosť, ktorá by odôvodňovala vykonanie ďalších dôkazov nevyhnutných pre
rozhodnutie vo veci. V danej veci preto súd mohol a mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy
a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. V danom konaní súd svoj postup vôbec nezdôvodnil.
Predpokladom vydania rozsudku v tomto konaní bolo výlučne predloženie originálu zmenky. Žalovaný
moholvzmyslečl.5ods.3aods.6nariadeniavzniesťnámietkyvočizmenke,akvšaktakneurobil,musia
byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej

nariadením. Súd z vlastnej iniciatívy, bez návrhu žalovaného a bez legitímneho podnetu na ťarchu
žalobcu vykonal dokazovanie, ktoré údajne preukázalo charakter žalovaného ako spotrebiteľa. Žalovaný
sa tejto obrany žiadnym spôsobom nedovolával, uplatnenú pohľadávku nerozporoval, svojím konaním
ju prakticky uznal. Súd iniciatívne rozširoval okruh dotazovaných skutočností v tom smere, aby získal
pre neho dostatočný podklad pre zamietnutie návrhu na uplatnenie pohľadávky. Súd nevykonal žiadne

dokazovanie nad rámec navrhnutých dôkazov v prospech uplatnenej pohľadávky, teda neobjektívne
podporil žalovaného v tomto konaní. Súd navyše pri vydávaní rozhodnutia vychádzal z podľa neho
nesporných skutočností. Za nesporné považoval to, že žalovaný so spoločnosťou Pohotovosť, s.r.o.,
uzatvorili zmluvu o úvere, ďalej, že zmenka, ktorá je predmetom tohto konania, je zabezpečovacou
zmenkou a že žalovaný uzatvoril zmluvu o úvere ako spotrebiteľ. Tieto nesporné skutočnosti však neboli

tvrdením ani jedného z účastníkov konania. Súd tieto nesporné fakty vyabstrahoval z dokazovania,
ktoré si sám navrhol. Žalovaný, ani žalobca sa k týmto skutočnostiam nikdy nevyjadrili, preto neexistuje
spôsob, akým by súd mohol dospieť k nespornosti týchto skutočností. Ak súd svoje rozhodnutie
založil na týchto nesporných skutočnostiach, toto rozhodnutie je postihnuté vadou, ktorá má za
následok jeho nesprávnosť. Prvoinštančný súd dospel k rozhodnutiu na základe aplikácie nesprávnych

právnych predpisov, ako aj nesprávnej interpretácie príslušných právnych predpisov práva Európskej
únie. Žalobca je majiteľom zmenky na základe indosamentu a nie je účastníkom akéhokoľvek
spotrebiteľského vzťahu. Zmenka je samostatným abstraktným záväzkom neakcesorickej povahy. Nie
je možné ju spájať, či podmieňovať inými okolnosťami, než sú na zmenke uvedené. Prvoinštančný súd
sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke upravených v zák. 191/1950 Sb. vôbec nezaoberal a

ignoroval predmet sporu. Súd vec posudzoval, akoby išlo o bežný zmluvný záväzok, čo je neprípustné.
Žalovaný vo všeobecnosti nie je oprávnený vznášať tzv. kauzálne námietky voči majiteľovi zmenky, ktoré
vyplývajú z jeho vzťahov s pôvodným majiteľom zmenky. Keďže tak v sporovom konaní nemôže činiť
žalovaný, tým menej tak môže činiť sám súd. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5Obo 3/2008 zo dňa 22. októbra 2008. V danom prípade následkom bolo

nesprávne rozhodnutie vo veci - súd porušil poučovaciu povinnosť súdu prekročením ustanovenia § 5
ods. 1 OSP, súd porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, súd prihliadol
na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní
vedenom podľa nariadenia vykonané bez návrhu. Súd vyhodnotil zmenku ako vadnú zmenku, t.j.
neplatný právny úkon. Uvedený záver súdu však vychádzal len z kauzálnych námietok, ktoré však

nikto v konaní nevzniesol, ani nikto z účastníkov nepreukazoval. Kauzálne námietky sú po indosovaní
v zásade neprípustné. Zmluvný vzťah medzi žalovaným a remitentom je po indosovaní irelevantný.
Navyše,žalobcoviniejeznámyobsahúdajnéhozmluvnéhozáväzku.PoukázalnarozsudokNajvyššieho
súdu Českej republiky zo dňa 22. 08. 2002 sp. zn. 25Cdo 1839/2000. Vzhľadom na úplnú samostatnosť,
oddelenosť, nezávislosť zmenkového záväzku, nie je možné hovoriť o tom, že zmenka je zmenkou

podľa Zákona spotrebných úveroch a že tomuto zákonu odporuje. Argumentoval, že zmenka uplatnená
v tomto konaní má všetky zákonom predpísané náležitosti, a teda ide o platnú zmenku, teda jeho nárok
je tak v celom rozsahu dôvodný. Na záver uviedol, že samotný Zákon o spotrebiteľských úveroch č.
258/2001 Z. z. pripúšťa, aby na zabezpečenie svojich nárokov zo spotrebiteľského úveru bola vystavená
zmenka. Limitovaná bola len výška zabezpečenia vo vzťahu k aktuálnej výške dlhu v čase vyplnenia. Z

uvedeného vyplýva, že prípustné sú akékoľvek zmenky, akékoľvek doložky a zároveň aj blankozmenky
s úpravou vyplnenia zmenky v dohode o vyplňovacom práve. Zákonodarca pripúšťal, že zmenky budú
vyplňované dodatočne po vystavení, pretože inak by použil spojenie v čase vystavenia, resp. by vylúčil
vyplňovanie zo strany veriteľa. Z uvedeného preto vyplýva, že dohoda o vyplňovacom práve nemohlabyť neplatná a nemohla byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou ani v prostredí spotrebiteľských úverov,
pretože právna úprava explicitne pripúšťala používanie blankozmeniek. V ďalšom texte sa rozsiahle
vyjadril k súdom prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia citovanému stanovisku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

5. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou

stranou v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že
spĺňa náležitosti § 363 CSP prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP)
za splnenie povinnosti ustanovenej v ust. § 219 ods. 3 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné. Rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

6. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo

výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Ustanovením § 387 ods. 2 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného

odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho

iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

8. Odvolací súd po prejednaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, správne zistil skutkový stav, vec správne posúdil po právnej stránke, preto napadnutý
rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). Odvolací súd sa plne stotožňuje s dôvodmi
súdu prvej inštancie uvedenými v napadnutom rozsudku, na tieto poukazuje ako na správne, a preto
ich nebude opakovať (§ 387 ods. 2 CSP). Na potvrdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie a k

námietkam uvedeným v odvolaní žalobcu odvolací súd uvádza, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je
dostatočne odôvodnené a tým aj preskúmateľné.

9. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd sumarizuje, že v súdenej veci
predmetom konania je nárok vyplývajúci zo zmenky indosovanej na žalobcu sídliaceho v Českej

republike,ktorýsisvojeprávovyplývajúcezozmenkyuplatňujepredsúdomSlovenskejrepublikyvrámci
európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu podľa čl. 4 ods. 1 Nariadenia Európskeho
parlamentu a rady (ES) č. 861/2007, v ktorom sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia zmenkovej
sumy vo výške 1.223,97 eura spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,06 % denne zo 1223,97 eura
od 25. 12. 2009 do zaplatenia, ako aj 6 % ročného úroku zo zmenkovej sumy 1223,97 eura od 18. 05.

2010 do zaplatenia, zmenkovej odmenu vo výške 1/3 % zmenkovej sumy, teda 4,08 eura a náhradu trov
konania z dôvodu, že ako indosatár je nadobúdateľom všetkých práv zo zmenky, ktorú vystavil žalovaný
dňa 13. 03. 2009 na zmenkovú sumu 1.223,97 eura pričom sa zaviazal aj k úhrade zmenkového úroku
vo výške 0,25 % denne od 25. 12. 2009 a indosovaná zmenka je vistazmenkou opatrenou doložkou
„na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“. Indosant predložil zmenku k zaplateniu. Zmenka

bola indosantom predložená na zaplatenie, lebo vystaviteľ doposiaľ zmenkovú sumu neuhradil. Článok
4 nariadenia upravuje zjednodušený a v zásade písomný spôsob vedenia konania vo veciach s nízkou
hodnotou sporu s cieľom zjednodušenia prístupu k spravodlivosti.

10. Odvolací súd dospel k záveru, že cieľom nariadenia nie je obmedziť súdy pri zadovážení si dôkazov

potrebnýchprerozhodnutievoveci,aleumožniťimvyužívanietechnickýchainýchprostriedkovvzáujme
toho, aby dokazovanie prebehlo čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom. Znenie článku
4 nariadenia nemožno preto vykladať tak, že by na základe neho nemal súd k dispozícií iné dôkazné
prostriedky než príslušné tlačivá a nemal by ani možnosť oboznámiť sa s inými písomnými dôkazmi. Zčl. 8 a 9 tohto nariadenia jednoznačne vyplýva, že aj v konaniach s malou hodnotou sporu je zachovaná
možnosť sudcu vykonávať potrebné dokazovanie a nariadiť ústne pojednávanie, ak to považuje za
potrebné. Zjednodušená forma konania podľa nariadenia je preto plne zlučiteľná s judikatúrou Súdneho

dvora, ktorá prikazuje sudcom ex offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských
zmluvách. Európske konanie vo veciach s nízkou hodnotu sporu sa riadi, ak nie je ustanovené inak,
procesným právom členského štátu, v ktorom sa konanie vedie, čo priamo vyplýva z čl. 19 nariadenia.

11. Žalobca sa v odvolaní zameral predovšetkým na zdôraznenie platnosti príslušnej zmenky a jeho

námietkyboliprejavomsnahyonepripustenieakéhokoľveksúdnehoprieskumuokolnostívznikuzmenky
a vykonania dokazovania v tomto smere. Odvolací súd sa s argumentáciou žalobcu, spochybňujúcou
postup súdu pri skúmaní kauzy pôvodného právneho vzťahu, ku ktorému predstavuje predmetná
zmenka zabezpečenie a pri vykonávaní dôkazov, nestotožňuje. Súdny dvor EÚ totiž vo viacerých
rozsudkoch týkajúcich sa smernice 93/13/EHS (počnúc C-240-244/98, Oceano Grupo Editorial,
C-243/08, Pannon GSM) vyslovil, že národný súd musí mať možnosť skúmať neprijateľné podmienky

v spotrebiteľských zmluvách ex offo, neskôr (C-137/08, VB Pénzügyi Lízing) dokonca vyslovil, že ich
musí skúmať ex offo a (C-618/10, Banco Espanol de Credito), že odporuje európskemu právu, ak ich
súd nemôže skúmať a limine (t.j. ak ich môže skúmať len ex post). V takých prípadoch musí národný
súd vykladať národné procesné i hmotné právo konformne s právom EÚ. Odvolací súd z uvedených
dôvodov považuje odvolanie žalobcu, podľa ktorého nariadenie samo o sebe predstavuje prekážku pre

vykonanie ex offo súdnej kontroly zmluvných podmienok za nedôvodné.

12. Podľa § 17 Zákona zmenkového a šekového č. 191/1950 Zb. (ďalej len „ZZŠ“), kto je žalovaný zo
zmenky, nemôže robiť majiteľovi námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k vystaviteľovi
alebo k predošlým majiteľom, okrem ak majiteľ pri nadobúdaní zmenky konal vedome na škodu dlžníka.

13. Podľa § 495 OZ platnosti záväzku nebráni, ak nie je vyjadrený dôvod, na základe ktorého je dlžník
povinný plniť. Veriteľ je však povinný preukázať dôvod záväzku, s výnimkou cenných papierov hromadne
vydaných alebo iných cenných papierov, pre ktoré je zákonom ustanovené, že veriteľ túto povinnosť
nemá.

14. Podľa § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku do 31.
12. 2010, v súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa alebo inej osoby sa zakazuje splniť dlh
zmenkoualebošekom.Veriteľsmieprijaťoddlžníkazmenkualebošeknazabezpečeniesvojichnárokov
zo spotrebiteľského úveru, len ak ide o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia

je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského úveru a príslušenstva (vrátane
zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere) vo výške maximálne30%
istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore s
predchádzajúcou vetou veriteľ nesmie prijať a je povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie vydať.
Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv zo zmenky.

15. Z § 17 ZZŠ nevyplýva zákaz skúmania kauzálnych námietok ex offo, takže toto ustanovenie pripúšťa
i taký výklad, že ich skúmať možno. Nariadenie neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by zakazovalo
alebo neumožňovalo súdu skúmať kauzálne vzťahy, na ktorých krytie je zmenka určená. Čl. 7 ods. 3
nariadenianaopakhovorí,žesúdvprípadepasivityžalovanéholen„vydározsudok“,nehovorí,žežalobe

musí vyhovieť.

16. Z uvedeného plynie, že nič nebráni súdu (a judikatúra SD EÚ to naopak vyžaduje), aby ex offo
skúmal, či základom zmenky je spotrebiteľská zmluva a či táto zmluva neobsahuje neprijateľné zmluvné
podmienky. Odvolací súd sa nestotožnil ani s názorom žalobcu, podľa ktorého bolo potrebné pri

rozhodovaní o uplatnenom nároku vychádzať výlučne z predloženej zmenky, predstavujúcej samostatný
abstraktný záväzok neakcesorickej povahy.

17. V slovenskom právnom poriadku navyše platí ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., ktoré
ukladáorgánurozhodujúcemuonárokochzospotrebiteľskejzmluvyprihliadaťajbeznávrhunanámietky

spotrebiteľa. Opäť teleologickým výkladom uvedeného ustanovenia možno dospieť k záveru, že z neho
vyplýva aj právo skúmať, či vôbec ide o nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, inak by toto ustanovenie nemalo
zmysel. Z tejto povinnosti nie je vyňaté ani konanie podľa nariadenia 861/2007, ktoré v čl. 19 odkazuje
na národné procesné právo a hmotné právo neupravuje vôbec. Ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. rieši aj problém, že § 53 ods. 1 druhej vety Obč. zák. ustanovuje, že zákaz neprijateľných podmienok
sa v podstate nevzťahuje na hlavný predmet plnenia (v prípade úverovej zmluvy úver) a primeranosti
ceny (teda sadzbu úrokov, na čo sa v praxi veľmi často zabúda). § 17 ZZŠ vykladaný vo svetle judikatúry

SD EÚ by totiž opodstatnil len ex offo skúmanie iných podmienok(zmluvných pokút, sankcií, podmienok
zosplatnenia, a pod.), nie však úrokovej sadzby resp. odplaty za úver (ktorá je pri Pohotovosti často
skoro 100 %). Ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z. z. však oprávňuje súd aj na ex offo skúmanie týchto
podmienok.

18. Zákon č. 438/2015Z. z., ktorým sa menil a doplnil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony expresis verbis zaviedol
povinnosť súdu skúmať, či v rámci uplatneného nároku zo zmenky, táto nevznikla zo vzťahu so
spotrebiteľom. Nový Civilný sporový poriadok upravuje spory s ochranou slabšej strany /spotrebiteľ/
ako aj nové konanie o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach ako nový typ konania. Jeho
zavedenie je odôvodnené implementáciou smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/22/ES z

23. apríla 2009 o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov. Zmyslom tohto konania
je vysloviť neprijateľnosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách alebo určiť obchodnú
praktiku za nekalú mimo rámca všeobecného sporu medzi spotrebiteľom a dodávateľom. Abstraktná
kontrola neprijateľnosti zmluvných podmienok však prebieha mimo rámca konkrétneho konania, na
podnet špecificky legitimovaných subjektov (§ 302 CSP) a so špecifickými účinkami tohto rozsudku

(§ 306 CSP). V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ust. § 5a ods.1 zákona č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov zakazuje zabezpečiť uspokojenie pohľadávky alebo splnenie záväzku
zo spotrebiteľskej zmluvy zmenkou. Bez povinností žalobcu v súdnom konaní predložiť skutočnosti a
dôkazy ohľadne vlastného vzťahu ako aj bez výslovnej povinnosti súdu ex offo prihliadať na ochranu

spotrebiteľa, nie je možné poskytnúť reálnu ochranu spotrebiteľovi.

19. Smernica Rady č. 87/102/EHS z 22. 12. 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a
správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru síce používanie zmeniek
v spotrebiteľských zmluvách nezakazuje, ale podľa čl. 10 tejto smernice jednoznačne členské štáty

môžu povoliť používanie zmeniek v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú
ochranu spotrebiteľa. Hlavným rizikovým prvkom potom v danej veci je z pohľadu ochrany spotrebiteľa
abstraktný charakter zmenky, ktorý inak nepripúšťa, aby súd pri uplatňovaní práva zo zmenky prihliadal
na kauzu pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere a
skúmal, či táto obsahuje nekalé zmluvné podmienky.

20. V prejednávanom prípade predložená zmenka má svoj základ v dohode o vyplňovacom práve
zmenky obsiahnutej vo všeobecných úverových podmienkach právneho predchodcu žalobcu spojených
so spotrebiteľskou úverovou zmluvou. S ohľadom na výnimočnosť spotrebiteľského vzťahu a potreby
súdnej ochrany spotrebiteľa súd prvej inštancie správne skúmal charakter tohto vzťahu. V zmysle

ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora (ESD) je súd v každom štádiu konania a v každom
druhu konania povinný z úradnej povinnosti skúmať, či sa nejedná v danej veci o spotrebiteľský právny
vzťah a teda či sa na konkrétny právny vzťah použijú právne normy spotrebiteľského práva za účelom
zabezpečenia ochrany spotrebiteľa. Aj v tomto konaní bol súd povinný z úradnej moci skúmať, či
sa nejedná o spotrebiteľský vzťah a to bez ohľadu na to, že sa v danom konaní uplatňuje právo

zo zmenky. Z činnosti súdu je pritom známe, že pôvodný remitent - spoločnosť POHOTOVOSŤ,
s.r.o., v prospech ktorého žalovaný zmenku vystavil, a ktorý predmetnú zmenku od žalovaného prijal,
sa zaoberá aj poskytovaním spotrebiteľských úverov a tento je taktiež vedený v registri veriteľov
a podregistri iných veriteľov, ktorý vedie Národná banka Slovenska ako iná spoločnosť poskytujúca
spotrebiteľské/iné úvery. Špeciálna úprava spotrebiteľského úveru v čase uzatvorenia zmluvy o úvere

bola obsiahnutá v Zákone o spotrebiteľských úveroch, ktorý v ust. § 2 písm. a/ definuje spotrebiteľský
úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo
forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo inej forme. Spotrebiteľská zmluva je každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. V zmysle § 52 OZ za spotrebiteľa
sa považuje fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu

svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Osoba, ktorá do postavenia odberateľa
tovarov či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti je tzv. nespotrebiteľom. Nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne,
spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, pričom dôkazné bremeno je na dodávateľovi. Základnou črtouspotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na
dojednávanieobsahuzmluvyalebojejzmeny.Odvolacísúdsastotožnilsnázoromsúduprvejinštanciea
tiež považuje predmetnú zmluvu za spotrebiteľskú. Úver poskytnutý žalobcom túto charakteristiku spĺňa,

pričom súčasťou zmluvy o úvere boli všeobecné úverové podmienky, ktoré žalovaný nemohla ovplyvniť,
lebo boli vopred pripravené pre veľký počet spotrebiteľov. Dodávateľ mal v predmete svojej činnosti
poskytovanie úverov a v priebehu konania nebolo preukázané, že úver bol poskytnutý žalovanému za
účelom výkonu podnikania. V prípade pochybnosti účelu poskytnutia spotrebiteľského úveru, a teda
dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy má dodávateľ, resp. jeho

právny nástupca.

21. Navyše odvolací súd poznamenáva, že dôkaznú povinnosť upravuje Civilný sporový poriadok v
druhej hlave Spory s ochranou slabšej strany, prvý diel Spotrebiteľské spory ust. § 295, v zmysle
ktorého súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie
vo veci. Súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí taký dôkaz. Z uvedeného vyplýva, že súd

mal - bez ohľadu na to, že ide o konanie podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č.
861/2007 - zisťovať aj samotný obsah zmluvy, ktorá bola podkladom pre vystavenie zmenky, a na
tento účel postupom súladným s procesným predpisom vykonať ďalšie dôkazy, najmä oboznámením
sa so samotnou zmluvou o úvere ako aj s obsahom exekučného konania pre vymoženie pohľadávky
pôvodného veriteľa spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., ak takéto konanie bolo vedené.

22. Odvolaciemu súdu je z dokazovania vykonaného okresným súdom úverovou zmluvou a
všeobecnými obchodnými podmienkami, ako aj zmenkou zrejmé, že medzi pôvodným majiteľom
zmenky, spoločnosťou Pohotovosť s.r.o. a žalovaným bola uzavretá úverová zmluva, na základe ktorej
poskytol žalobca žalovanej konkrétnu sumu, ktorej návratnosť zabezpečil vystavením blankozmenky

ako vlastnej zmenky, v ktorej nebola vyplnená suma a ani splatnosť, pretože sa na takomto vyhotovení
zmenky zmluvné strany dohodli. Dohoda o vyplňovacom práve je obsiahnutá v čl. 14 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru, na základe ktorej bola spoločnosť Pohotovosť s.r.o. ako pôvodný majiteľ-
remitent oprávnená dopísať do zmenky takú výšku sumy, s ktorou žalovaný meškal ku dňu splatnosti
zmenky. Po preskúmaní Všeobecných obchodných podmienok, konkrétne čl. 14, v ktorom je upravená

dohoda o vyplňovacom práve zmenky odvolací súd konštatuje, že táto dohoda umožňuje vystaviť
povinnej zmenku, v ktorej nie je vyplnená zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej
sumy, pričom zmenkovú sumu vyplní veriteľ v rozsahu všetkých jeho peňažných nárokov voči dlžníkovi,
ktoré podľa uváženia veriteľa vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Takéto zmluvné dojednanie o vyplnení
zmenky za stavu, že ide o spotrebiteľský vzťah, a ktoré zmluvné dojednanie mení vzťah medzi

účastníkmi zo zmluvného dojednania na vzťah zo zmenky, ktorý nie je zásadne kauzálny a nepožíva
žiadnu ochranu spotrebiteľa, musí súd vyhodnotiť ako neprijateľné, a tým neplatné v súlade s § 53 ods.
5 Občianskeho zákonníka, resp. ako neplatné dojednanie v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Okrem toho uzavretím dohody o vyplnení zmenky veriteľ dostáva do rúk oprávnenie rozhodnúť o tom,
že ním požadované plnenie je v súlade so zmluvou, čo je taktiež v rozpore s § 53 ods. 4 písm. o/

Občianskeho zákonníka.

23. Odvolací súd navyše zvýrazňuje, že v čase uzavretia úverovej zmluvy platila právna úprava, ktorá v
§ 2 písm. a/ a b/ a v § 4 ods.6 zák. č. 285/2001 Z. z. cit. zák. v znení účinnom do 31. 12. 2010 obsahovala
zákaz plniť dlh zmenkou. Veriteľ smel prijať od dlžníka zmenku na zabezpečenie svojho nároku zo

spotrebiteľského úveru, len ak šlo o zabezpečovaciu zmenku a zmenková suma v čase vyplnenia bola
maximálnevovýškeaktuálnejvýškynesplatenéhospotrebiteľskéhoúveruapríslušenstvavovýškemax.
30% istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp. vyplnenú veriteľom v rozpore
s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmel prijať a bol povinný ju dlžníkovi kedykoľvek na požiadanie
vydať. Ustanovenie tohto odseku platilo aj v prípade zmeny majiteľa zmenky alebo postúpenia práv

zo zmenky. V tomto prípade právny predchodca žalobcu zákonný limit zmenkovej sumy nerešpektoval
a zmenku, napriek výslovnému zákazu, prijal a následne ju previedol na žalobcu. Zmenka bola teda
vystavená v rozpore s vnútroštátnym právnym poriadkom a aj v rozpore s právom Európskej únie.
Vystavenímzmenkyvrozsahunadzákonompovolenýlimit,vzhľadomnapovahutohtocennéhopapiera,
bolo zhoršené postavenie odporkyne. Dojednanie o zmenke, ktoré nezohľadňuje právne predpisy na

ochranu spotrebiteľa, odporuje ustanoveniu § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, a preto na podklade
takéhoto dojednania zmenka nemohla byť platne vystavená a ani platne indosovaná. Na takomto
závere nič nemení ani skutočnosť, že vnútroštátna právna úprava platná do 31. 12. 2010 umožňovala
používaťzmenkyajvspotrebiteľskomvzťahu,pretožekeďžezmenkovéprávoakotakévsúdnomkonaníznevýhodňuje žalovanú ako zmenkového dlžníka, a keďže podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky právo EÚ má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, vnútroštátna právna úprava, ktorá
umožnila za istých okolností do 31. 12. 2010 zmenky používať aj v spotrebiteľských vzťahoch, je

nepoužiteľná.

24. Z uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že z takejto zmenky nemohol vzniknúť platný
zmenkový záväzok, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387ods. 1 CSP ako vecne správny v
napadnutom zamietajúcom výroku a výroku o náhrade trov konania strán sporu konania potvrdil.

25. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v
odvolacom konaní úspešnému žalovanému, ktorému vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy odvolacieho
konania nevznikli. Odvolací súd v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len o
nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade by o výške náhrady trov konania po

právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie, aj keď už
v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že žalovanému žiadne trovy odvolacieho konania
nevznikli, preto v záujme hospodárnosti, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá v zmysle
čl. 17 CSP rozhodol, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie

znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).