Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 29, 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1Cob/164/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112216640
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Školníková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1112216640.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Školníkovej a členiek

senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a JUDr. Renáty Šiškovej v právnej veci žalobcu: R. H. - O., miesto
podnikania H. XXXX/X, XXX XX R., IČO: XX XXX XXX, zastúpeného advokátom JUDr. Michalom
Feciľakom, Jesenná 8, 080 05 Prešov proti žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna
Insurance Group, Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441, zastúpenému advokátom JUDr.
BaltazáromMucskom,Vajnorská55,83103Bratislavaozaplatenieistiny8.111,07euraspríslušenstvom
a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 35Cb/107/2012-487 zo dňa
23.7.2020 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 35Cb/107/2012-504 zo dňa 29.9.2020 takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 35Cb/107/2012-487 zo dňa
23.7.2020 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 35Cb/107/2012-504 zo dňa 29.9.2020 p o t v r d z u j e .

II. Súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške
100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom č. k. 35Cb/107/2012-487
zo dňa 23.7.2020 výrokom I. zaviazal žalovaného na povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 8.111,07 eura
spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 7.631,07 eura od 5.4.2012 a zo sumy 480,-

eur od 27.4.2012; výrokom II. rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovanému
v plnom rozsahu, výrokom III. rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči
žalovanému v plnom rozsahu, a to s poukazom na ustanovenia § 797 ods. 1, ods. 2, § 420 ods. 1,
ods. 2, ods. 3, § 442 ods. 1, ods. 3, § 443 Občianskeho zákonníka, § 340 ods. 2, § 365, § 369 ods. 1,
ods. 2 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky, ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, § 470 ods. 1, § 15, § 191, § 232 ods. 3 veta prvá, § 255
ods. 1, ods. 2, § 256 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1, ods. 2, § 396 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z.z.

Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

2. Dopĺňacím rozsudkom č. k. 35Cb/107/2012-504 zo dňa 29.9.2020 súd prvej inštancie doplnil rozsudok
č. k. 35Cb/107/2012-487 zo dňa 23.7.2020 o výrok IV., ktorým rozhodol, že znalci Z.. W. X. a Z.. T.
Ň. majú nárok na náhradu účelne vynaložených hotových, preukázaných a uplatnených výdavkov voči
žalovanému v rozsahu 100%.

3. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku č. k. 35Cb/107/2012-487 zo dňa 23.7.2020 (ďalej len
„napadnutý rozsudok“) uviedol, že rozsudkom č. k. 35Cb/107/2012-304 zo dňa 14.10.2016 súd prvej
inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia istiny 8.111,07 eura
s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 7.631,07 eura od 5.4.2012 a zo sumy 480,- eurod 27.4.2012 do zaplatenia a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 3Cob/182/2017-354 zo dňa 3.10.2018
predmetný rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, pričom ustálil záver o

nesprávnosti právneho záveru súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu vo veci,
a to s poukazom na znenie § 797 ods. 1, § 815 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj s poukazom
na samotnú poistnú zmluvu, kde je uvedená vinkulácia poistného plnenia a jej podmienky s tým, že
podľa názoru odvolacieho súdu mal žalovaný povinnosť poskytnúť leasingovej spoločnosti poistné
plnenie z poistnej udalosti len do zániku leasingovej zmluvy. Keďže zmluvný vzťah medzi leasingovou

spoločnosťou a žalobcom zanikol a leasingová spoločnosť túto skutočnosť potvrdila k 17.1.2012, dňom
skončenia zmluvného vzťahu medzi žalobcom a leasingovou spoločnosťou prešlo právo na prípadné
doplatenie poistného plnenia na žalobcu, v nadväznosti na čo odvolací súd ustálil, že povinnosťou súdu
prvej inštancie v ďalšom konaní bude uplatniť taký procesný postup, pri ktorom budú zachované všetky
procesné práva žalobcu a žalovaného, ktoré im ako stranám sporu prislúchajú, vec znovu preskúmať,
doplniť dokazovanie o výške uplatneného nároku a následne rozhodnúť, či uplatnený nárok žalobcu voči

žalovanému a jeho výška je alebo nie je dôvodný.

4. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku ustálil, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že dňa
30.11.2011 došlo k poškodeniu motorového vozidla, ktoré bolo predmetom poistenia v takom rozsahu,
že žalovaný listom zo dňa 12.1.2013 (správne malo byť uvedené „zo dňa 12.1.2012“ - poznámka

odvolacieho súdu vyplývajúca z č.l. 24 súdneho spisu) vyhodnotil škodu ako totálnu. Žalovaný následne,
ako vyplýva z jeho listu zo dňa 20.3.2012, po ukončení šetrenia poskytol poistné plnenie na účet
Leasing SLSP a.s. vo výške 45.276,33 eura, pričom z priloženého výpočtu vyplýva, že žalovaný určil
všeobecnú hodnotu vozidla (ďalej len „VŠH vozidla“) 48.199,29 eura, hodnotu zvyškov vraku 730,-
eur a zohľadnil zaplatenie faktúry č. FV 20110022 vo výške 190,- eur s tým, že od celkovej priznanej

sumy 47.659,29 eura žalovaný odpočítal spoluúčasť vo výške 2.382,96 eura. Spornou zostala výška
uplatneného nároku a jeho dôvodnosť, a to najmä v kontexte znaleckých posudkov vypracovaných vo
veci a z nich vyplývajúcich rozdielností vo vzťahu k VŠH vozidla. Traja znalci pre určenie VŠH vozidla
pred jeho poškodením (totálnym) použili odlišný (vyšší) koeficient predajnosti oproti jednému znalcovi,
ktorý na základe nižšieho koeficientu predajnosti určil nižšiu VŠH vozidla. Žalobca odkazoval práve

na tri znalecké posudky s vyšším koeficientom predajnosti, ktoré v spore dal vypracovať a žalovaný
považuje za správny znalecký posudok vypracovaný znalcom Z.. X. (č. 35/2015) na základe zadania
súdu. Súd prvej inštancie konštatoval, že prejednávaný spor je podriadený zásade kontradiktórnosti, na
základe čoho súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu zisteného podľa dôkazov navrhnutých
sporovými stranami a výsledok rozhodovania závisel od miery úspešnosti sporových strán preukázať

svojou iniciatívou svoje tvrdenia s tým, že pri sporovom konaní je neunesenie dôkazného bremena
spojené s následkom „straty“, resp. prehratia sporu. Z vykonaného dokazovania a zisteného skutkového
stavu súd prvej inštancie vyvodil záver o dôvodnosti žaloby. V súvislosti so spornou otázkou výšky
škody spôsobenej na predmetnom motorovom vozidle v nadväznosti na výpočet VŠH vozidla žalovaným
si žalobca dal vyhotoviť znalecký posudok k 11.1.2012. Znalec z odboru Doprava cestná, odvetvie:

technický stav cestných vozidiel, odhad hodnoty vozidiel Z.. Ň. vypracoval dňa 11.1.2012 znalecký
posudok č. 2/2012, ktorým určil VŠH vozidla ku dňu poistnej udalosti vo výške 55.502,- eur. Žalovaný
predmetnú poistnú udalosť likvidoval ako totálnu škodu a po odpočítaní spoluúčasti priznal poistné
plnenie vo výške 45.276,33 eura, ktoré zaslal leasingovej spoločnosti, od ktorej žalobca následne
obdržal poistné plnenie vo výške 27.048,97 eura. Žalobca nesúhlasil s takto vypočítanou hodnotou

predmetného motorového vozidla, keďže žalovaný zaplatil sumu 45.276,33 eura a sumu 151,31 eura.
Podľa žalobcu malo byť poistné plnenie vo výške 52.907,40 eura, a teda rozdiel v poistnom plnení v
neprospech žalobcu je vo výške 7.631,07 eura + 480,- eur ako náklady za márnu jazdu spoločnosti
Davoauta, s.r.o., spolu teda 8.111,07 eura. Ďalej súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol,
že v predmetnej veci sa vykonalo znalecké dokazovanie znaleckým posudkom č. 2/2012 vypracovaným

Z.. Ň. dňa 11.1.2012, znaleckým posudkom č. 35/2015 vypracovaným Z.. X. dňa 12.6.2015, znaleckým
posudkom č. 202/2016 vypracovaným znaleckou organizáciou JHS s.r.o. dňa 26.4.2016 a znaleckým
posudkom č. 002/2019 vypracovaným Z.. F., R.. dňa 6.6.2019. Vypracovanie znaleckých posudkov bolo
podľa súdu prvej inštancie vo všetkých prípadoch komplikované predovšetkým s poukazom na rozdielnu
výšku koeficientu predajnosti. V znaleckom posudku č. 2/2012 znalec Z.. Ň. určil výpočet koeficientu

dopytu trhu K5 ako pomer medzi priemernou predajnou cenou predmetného typu vozidla na voľnom trhu
v porovnaní s jeho priemernou technickou hodnotou k rozhodnému dátumu - K5=0,9132 a VŠH vozidla
s DPH je 55.502,- eur; v znaleckom posudku č. 38/2015 znalec Z.. X. vypočítal koeficient predajnosti
vozidla na 0,7800 = 47.711,- eur, kedy pri výpočte koeficientu K5 boli použité výstupy z oceňovacíchprogramov EOVO spoločnosti AGENTÚRA AUTO DATA a program SilverDAT Valuate Finance. V
znaleckom posudku č. 202/2016 (znalecká organizácia JHS s.r.o.) bol koeficient dopytu trhu vypočítaný
ako pomer predajných cien a technických hodnôt vybraných vzoriek ojazdených vozidiel, pričom

pre každú vzorku bola vypočítaná technická hodnota osobitne a VŠH vozidla tak predstavuje sumu
52.604,- eur/K5 = 0,8600. V znaleckom posudku č. 002/2019 znalca Z.. F. predstavuje koeficient K5:
0,9200/56.664,- eur, pričom sa vychádzalo z poslednej predajnej ceny nového vozidla príslušného typu.
V súlade s ustálenou judikatúrou (napr. rozsudok NS ČR sp. zn. 25Cdo/583/2001) hodnotenie dôkazu
znaleckým posudkom spočíva v posúdení, či závery posudku sú náležite zdôvodnené, či sú podložené

obsahom nálezu, či bolo prihliadnuté ku všetkým skutočnostiam, s ktorými je potrebné sa vysporiadať, či
záveryposudkuniesúvrozporesvýsledkamiostatnýchdôkazovačiodôvodneniezodpovedápravidlám
logického myslenia. Dôkaz znaleckým posudkom hodnotí súd ako každý iný dôkaz, nemôže však
preskúmavať vecnú správnosť odborných záverov. Súd prvej inštancie konštatoval, že v tomto spore
sa jednalo o odborné posúdenie skutkových okolností škodovej udalosti (určenie všeobecnej hodnoty
vozidla) s tým, že v konaní boli vypracované štyri znalecké posudky s rozdielne určenými VŠH vozidla a

žalovaný v priebehu konania rozporoval sumu VŠH vozidla určenú tromi znaleckými posudkami. Znalci
vychádzali z rozdielnych východiskových hodnôt VŠH vozidla. Vyhodnotením dôkazov vykonaných
vyššie uvádzanými znaleckými posudkami sa súd prvej inštancie nestotožnil so záverom znaleckého
posudku č. 38/2015 Z.. X., keďže podľa súdu prvej inštancie v ňom znalec nepostupoval v súlade s
vyhláškou MS SR č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku, resp. podľa usmernenia

Ústavu súdneho inžinierstva Žilina, podľa ktorých platí, že pri určovaní východiskovej hodnoty vozidla
je východiskovou hodnotou posledná predajná cena nového vozidla príslušného typu v predmetnej
výbave zistená z cenníka autorizovaných predajcov predmetných vozidiel, príp. z iných hodnoverných
a preskúmateľných zdrojov. V predmetnom posudku znalec vychádzal z nadobúdacej faktúry za kúpu
nového vozidla a preto uvedený znalecký posudok podľa súdu prvej inštancie nie je vypracovaný v

súlade s vyhláškou. Rovnako z výpovede znalca Z.. X. vyplynulo, že nevedel určiť, z akých presných
vzoriek vychádzal pri vypracovaní znaleckého posudku (zo systému, programu, resp. softvéru EOVO
a SilverDAT) a v ktorej konkrétnej krajine mali pôvod. Aj znalec Z.. Ň. vo výpovedi spochybnil posudok
znalca Z.. X., pričom Z.. Ň. uviedol, že pre čo najväčšiu objektivitu posudku použil pri výpočte čo najviac
vzoriek(preexkluzívnosťmodelubolminimálnypočetrovnakýchinzerátov)aprijehovýpočtekoeficientu

predajnosti (ktorého určenie je v podstate základ sporu) nie sú extrémne rozdiely tak, ako to je napr.
v znaleckom posudku Z.. X., ktorý pri prvých dvoch vzorkách použil veľmi nízky koeficient predajnosti,
čo však nie je všeobecne zaužívané a výpočet prostredníctvom programov použitých znalcom Z.. X.
je podľa názoru znalca Z.. Ň. nepreskúmateľný, pričom hlavným atribútom znaleckého posudku je jeho
preskúmateľnosť. Na základe zistených skutočností súd prvej inštancie ustálil, že v danom prípade je

potrebné pri určení VŠH vozidla vychádzať zo znaleckého posudku č. 2/2012 vypracovaného Z.. Ň.
dňa 11.1.2012, ktorý zodpovedajúcim a presvedčivým spôsobom vysvetlil správnosť svojho postupu pri
vyčíslení VŠH vozidla, a to tak, že ju vypočítal z poslednej predajnej ceny daného modelu z databázy
autorizovaného predajcu vozidiel Jaguar v sume 87.792,- eur s DPH v zmysle vyhlášky č. 492/2004
Z.z.. Žalovaný nesprávne vypočítal VŠH vozidla a postupoval v rozpore s vyhláškou č. 492/2004 Z.z.

o stanovení všeobecnej hodnoty majetku, keď pri výpočte VŠH vozidla určil východiskovú hodnotu
vozidla nie ako poslednú predajnú cenu, ale vychádzal z obstarávacej ceny vozidla v čase uzavretia
poistnej zmluvy, t.j. z nadobúdacej faktúry č. 20090006 vo výške 82.984,80 eura. V nadväznosti na
uvedené v zmysle znaleckého posudku č. 2/2012 mal žalovaný vypočítať výšku plnenia nasledovne:
VŠH: 55.502,- eur, hodnota zvyšku vraku 0,- eur, faktúra č. 20110022 190,- eur, spolu 55.692,- eur

- spoluúčasť 2.784,60 eura = 52.907,40 eura. Žalobca prijal poistné plnenie v sume 45.276,33 eura
(resp. časť a zvyšok ešte pôvodný vlastník - leasingový prenajímateľ), správne však malo byť plnenie
zo strany žalovaného 52.907,40 eura, rozdiel tak predstavuje sumu 7.631,07 eura, k čomu je potrebné
pripočítať sumu 480,- eur ako dôvodne vynaložené náklady na márnu jazdu spoločnosti Davoauta, s.r.o.
pre zvyšky vraku, t.j. spolu rozdiel činí 8.111,07 eura. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti ešte doplnil,

že žalobca sa odvolával na tri znalecké posudky, ktoré aj sám dal vypracovať a ktorými preukazuje
výšku škody, pričom všetky tri znalecké posudky určili odlišnú VŠH vozidla, aj keď s menšími rozdielmi
oproti štvrtému znaleckému posudku Z.. X.. Znalecký posudok Z.. Ň. z troch spomínaných (znalecké
posudky Z.. Ň., znaleckej organizácie JHS s.r.o. a Z.. F.) určil všeobecnú hodnotu vozidla o niečo
nižšiu oproti znaleckému posudku Z.. F. a naopak o niečo vyššiu oproti znaleckému posudku znaleckej

organizácie JHS s.r.o., teda ako určitú stredovú sumu z troch citovaných znaleckých posudkov, pričom
aj z tohto dôvodu sa súd prvej inštancie priklonil k znaleckému posudku Z.. Ň.. Tým, že sa žalovaný
dostal do omeškania, súd prvej inštancie v zmysle príslušnej právnej úpravy priznal žalobcovi aj úroky z
omeškania tak, ako si ich žalobca uplatnil v žalobe a na základe vyššie uvedených skutočností súd prvejinštancie dospel k záveru, že žalovanému vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8.111,07 eura s
príslušenstvom, nakoľko žalovaný je v omeškaní s plnením peňažného záväzku v tejto výške. O nároku
na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie s poukazom na úspech žalobcu, v nadväznosti na

ktorý má žalobca právo na náhradu trov konania v celom rozsahu, ako aj na náhradu trov odvolacieho
konania, v ktorom bol tiež plne úspešný, keďže na základe jeho odvolania bol predchádzajúci rozsudok
súdu prvej inštancie odvolacím súdom zrušený a spor bol vrátený na nové konanie a rozhodnutie.

5. Proti rozsudku č. k. 35Cb/107/2012-487 zo dňa 23.7.2020 podal žalovaný prostredníctvom svojho

právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie v celom rozsahu, t.j. odvolanie voči výrokom I., II. a III. z
dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP a navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok
tak, že žalobu voči žalovanému zamieta a priznáva mu voči žalobcovi náhradu trov konania v celom
rozsahu. Žalovaný v odvolaní uviedol, že nesúhlasí so závermi súdu prvej inštancie, ktorému vytýkal
aj nepresvedčivosť odôvodnenia napadnutého rozsudku, nakoľko konajúci súd sa v ňom nedokázal
vysporiadať so všetkými námietkami žalovaného a naproti tomu akceptoval vyjadrenia a predložené

dôkazy žalobcu bez toho, aby ich konfrontoval s argumentmi žalovaného a zároveň má žalovaný za
to, že súd prvej inštancie nesprávne právne vec posúdil a na základe vykonaných dôkazov dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam, čím prijal nezákonný a právne neudržateľný rozsudok. Podľa názoru
žalovaného sa konajúci súd nesprávne vysporiadal so zásadnými skutočnosťami, a to vo vzťahu ku
spornej otázke - určenie všeobecnej hodnoty vozidla, ktorá bola problematickou a spornou v rámci

celého konania a odvíjal sa od nej žalobcom uplatňovaný nárok. Žalovaný poukázal na skutočnosť,
že závery znaleckého posudku vypracovaného súdom ustanoveným znalcom Z.. X. potvrdili správnosť
určenia všeobecnej hodnoty žalovaným, pričom dôvodom rozdielne určenej všeobecnej hodnoty vozidla
pri porovnaní znaleckých posudkov Z.. Ň. a Z.. X. bola rozdielne určená hodnota koeficientu dopytu
trhu k5. Podľa žalovaného boli spornými nad rámec rozsahu predložené znalecké posudky zo strany

žalobcu - znalecký posudok č. 202/2016 vypracovaný spoločnosťou JHS s.r.o. a znalecký posudok č.
002/2019 vypracovaný Z.. G. F., ktoré podľa názoru žalovaného spôsobili zmätočnosť v konaní, keďže
nimi žalobca neodstránil spornosť vo veci, t.j. riadnu špecifikáciu a zdôvodnenie koeficientu dopytu trhu
k5, pričom išlo len o kopírovanie pôvodného posudku predloženého žalobcom v konaní bez toho, aby
boli reflektované rozdielne závery súdom ustanoveného znalca Z.. X.. Kumulácia posudkov opakujúcich/

kopírujúcich sa zistení bez priamej konfrontácie s rozpornými skutočnosťami nemôže byť súdom prijatá
ako prevaha dôkazných prostriedkov svedčiacich o opaku. Nemožno postupovať tak ako konajúci
súd, ktorý závery znaleckého posudku Z.. Ň. akceptoval len preto, lebo boli duplikované v znaleckých
posudkoch JHS s.r.o. a Z.. F., čo žalovaný považuje za nesprávnu aplikáciu práva a vysporiadanie sa
s dôkaznou situáciou v konaní. Zároveň žalovaný poukázal na skutočnosť, že Z.. X. riadne odôvodnil

stanovenie koeficientu dopytu trhu k5 jednak v záveroch svojho znaleckého posudku, ako aj výpoveďou
na pojednávaní dňa 4.3.2016, pričom podľa žalovaného nemôže obstáť spochybňovanie znaleckého
posudku Z.. X. založené na skutočnosti, že pri stanovení koeficientu dopytu trhu k5 vychádzal z
výstupov oceňovacích programov, v nadväznosti na čo žalovaný poukázal na odpoveď Ústavu súdneho
inžinierstva Žilinskej univerzity zo dňa 28.7.2016. Konajúci súd sa s uvedenými pre konanie rozhodnými

skutočnosťami opomenul vysporiadať. Pre rozhodnutie o uplatnenom nároku bolo potrebné posudzovať
také odborné otázky, ktoré si podľa názoru žalovaného nemôže vyriešiť súd sám. Zároveň podľa
názoru žalovaného súd prvej inštancie neaplikoval správne zásadu koncentrácie konania podľa civilných
sporových predpisov a neodôvodnene sa priklonil k argumentácii jednej strany len v dôsledku kvantity
dôkazných prostriedkov a nerešpektoval ich kvalitu. Žalovaný sa nestotožnil ani s posúdením a

konštatovaním súdu prvej inštancie, že znalec Z.. X. pri vypracovaní znaleckého posudku nepostupoval
v súlade s vyhláškou MS SR č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku, resp. podľa
Usmernenia Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline, keď podľa žalovaného zo znaleckého posudku Z..
X. vyplýva, že východisková hodnota vozidla bola stanovená z v ňom uvedeného zdroja ako posledná
predajná cena vozidla, a nie ako uvádza súd prvej inštancie, že podkladom bola nadobúdacia faktúra

za kúpu nového vozidla. Žalovaný zdôraznil, že pri určení konečnej VŠH vozidla, resp. východiskovej
hodnoty vozidla vychádzali i znalci JHS s.r.o. a Z.. F. z vyššie uvedeného zdroja, s ktorými sa súd
prvej inštancie na druhej strane nelogicky stotožnil. Žalovaný si je vedomý existencie zásady voľného
hodnotenia dôkazov, ako aj skutočnosti, že žiaden dôkaz nemá predpísanú dôkaznú silu, avšak
napriek tomu zastáva názor, že súd nie je oprávnený nahrádzať vlastnou úvahou odpovede týkajúce

sa odbornej oblasti a tým odstraňovať zmätočnosť alebo nesprávnosť/nedostatočnosť znaleckých
posudkov. Takýto postup súdu je podľa žalovaného v rozpore s kontradiktórnosťou konania a zásadným
zásahom súdu do rovnováhy strán sporu. Podľa žalovaného súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo
veci vychádzal zo záverov znaleckých posudkov, ktoré nie sú náležite odôvodnené, preskúmateľné,dostatočne doložené, relevantné v posudzovanej veci a ktoré nezodpovedajú pravidlám logického
uvažovania. Za tohto stavu a v takejto dôkaznej situácii súd prvej inštancie podľa názoru žalovaného
nesprávne rozhodol v prospech žalobcu; v predmetnom konaní došlo k nesprávnostiam v procese

zisťovania rozhodujúcich skutkových okolností, vyhodnocovaní výsledkov vykonaného dokazovania a
prijímania skutkových záverov vzhľadom na odborné neriešenie zmätočnosti v znaleckých posudkoch
na základe subjektívneho názoru súdu. Žalovaný zdôraznil, že v konaní nemôže byť zásada voľného
hodnotenia dôkazov zamieňaná so svojvôľou súdneho orgánu vo vzťahu k odbornej otázke, pričom
podľa žalovaného je zrejmé, že znalecké dokazovanie nedalo odpoveď na odbornú otázku, či bol

koeficient predajnosti určený správne; v konaní existoval zásadný rozpor v tejto odbornej/technickej
otázke. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní neoprel svoje závery o vedecké skúmanie tejto
problematiky, ale o svoju úvahu, ktorá nemôže byť aplikovaná pri odborných otázkach, ale len pri
otázkach právnych. Žalovaný má za to, že konanie má i inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, a to odňatie súdu prvej inštancie konať pred súdom a nedostatočné
a chybné odôvodnenie rozhodnutia, v nadväznosti na čo žalovaný poukázal na § 220 ods. 2 CSP

a judikatúru Ústavného súdu SR s tým, že podľa jeho názoru sa súd prvej inštancie v odôvodnení
nevysporiadal s argumentáciou žalovaného a nad rámec svojej právomoci posudzoval také odborné
otázky, ktoré si podľa názoru žalovaného nemôže vyriešiť súd sám. Žalovaný zastáva názor, že súd
prvej inštancie v rozpore so zákonom neuviedol, aké skutočnosti považoval za preukázané, ktoré za
preukázané nepovažoval, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil.

Odôvodnenie je teda podľa názoru žalovaného nepreskúmateľné.

6. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril podaním svojho právneho zástupcu zo dňa 8.12.2020,
v ktorom uviedol, že nesúhlasí s tvrdeniami žalovaného uvádzanými v odvolaní a práve naopak,
napadnutý rozsudok považuje v celom rozsahu za správny a odvolanie žalovaného za nedôvodné.

Podľa žalobcu sa súd prvej inštancie so spornými skutočnosťami vysporiadal správne a dospel k
správnemu právnemu záveru, ktorý zjednodušene povedané spočíva v tom, že žalovaný pochybil,
pretože z jeho strany došlo počas likvidácie poistnej udalosti k nesprávnemu výpočtu poistného
plnenia - k nesprávnemu určeniu VŠH vozidla. Žalobca poukázal na čl. 6, čl. 8, § 209 ods. 1
CSP, ako aj na dôvodovú správu k ustanoveniu § 209 CSP s tým, že žalobca má za to, že v

sporových konaniach riadiacich sa procesnoprávnou úpravou podľa CSP bolo úmyslom zákonodarcu
zrovnoprávnenie znaleckých posudkov predložených stranou sporu so znaleckými posudkami súdom
ustanovených znalcov, v dôsledku čoho žalovaný nemôže v odvolacom konaní úspešne namietať, že
žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nakoľko zo strany žalobcu boli do konania predložené 3 znalecké
posudky, ktoré jednoznačne potvrdili skutočnosť, že zo strany žalovaného došlo k nesprávnemu určeniu

VŠH vozidla - k nesprávnemu výpočtu poistného plnenia. Žalobca tiež poukázal na skutočnosť, že v
sporových konaniach podľa CSP s poukazom na prejednací princíp a princíp formálnej pravdy platí,
že procesnú zodpovednosť za výsledok sporu znášajú procesné strany. Podľa žalobcu ani žalovanému
počas konania na súde prvej inštancie nič nebránilo, aby si (rovnako ako žalobca) nechal vyhotoviť
súkromný znalecký posudok, ktorým by preukázal nedôvodnosť žalobcom uplatneného nároku. Pokiaľ

tak žalovaný neurobil, nemôže zo svojej procesnej neaktivity obviňovať súd prvej inštancie, a to
len kvôli tomu, že konajúci súd sa so závermi znaleckého posudku č. 38/2015 vypracovaného Z..
W. X. nestotožnil. Žalobca sa nestotožňuje ani s laickými námietkami žalovaného, ktoré smerujú k
spochybneniu žalobcom predložených znaleckých posudkov, keďže podľa žalobcu v nich nedochádza
ku „kumulácii opakujúcich/kopírujúcich posudkov“, nakoľko ani jeden z predložených znaleckých

posudkov sa nedopracoval k totožnej výške VŠH vozidla k rozhodnému dňu. Podľa názoru žalobcu
nedošlo zo strany súdu prvej inštancie k vydaniu vnútorne rozporného, protirečivého a argumentačne
neudržateľného rozhodnutia, nakoľko súd prvej inštancie v ňom zreteľne uviedol, že pri rozhodovaní sa
v zásade jednalo o odborné posúdenie - určenie VŠH vozidla. Z vykonaného dokazovania celkom jasne
vyplynuli skutočnosti, o ktoré súd prvej inštancie svoje rozhodnutie oprel, okrem iných aj o výpoveď

znalca Z.. Ň.. V zmysle voľného hodnotenia dôkazov tak súd prvej inštancie dospel k záveru, že v
predmetnom konaní nie je možné vychádzať zo znaleckého posudku č. 38/2015, ktorý vypracoval znalec
Z..W.X..Spoukazomnavyššieuvedenéžalobcanavrhol,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudokpotvrdil
a priznal žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%.

7. Žalovaný v odvolacej replike zo dňa 13.5.2021 prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol,
že sa nestotožňuje s argumentáciou žalobcu a zotrváva na všetkých ním uvádzaných tvrdeniach v
prvostupňovom, ako aj v odvolacom konaní.8. Žalobca v odvolacej duplike zo dňa 24.8.2021 prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zásade
len zopakoval svoje nosné argumenty v zmysle vyjadrenia k odvolaniu zo dňa 8.12.2020.

9. Proti dopĺňaciemu rozsudku č. k. 35Cb/107/2012-504 zo dňa 29.9.2020 nebolo žiadnou zo strán sporu
podané odvolanie.

10. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v zmysle § 34 v spojení s § 470 CSP po oboznámení sa
s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných

rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny, keď súd prvej inštancie s prihliadnutím na
zásady kontradiktórnosti a koncentrácie súdneho konania dostatočne zistil skutkový stav, z ktorého
po vyhodnotení dôkazov vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého
rozsudku.

11. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

12. Po dôslednom oboznámení sa s obsahom spisu, s obsahom napadnutého rozsudku a s konaním
predsúdomprvejinštancie,ktorépredchádzalojehovyhláseniu,akoajsobsahomodvolaniažalovaného

a s obsahom následných vyjadrení strán sporu odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého
rozsudku, s ktorého odôvodnením sa odvolací súd v podstatných častiach stotožňuje a konštatuje
súladnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP s tým, že
z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci
ku v ňom ustáleným skutkovým a právnym záverom premietnutým do výrokovej časti napadnutého

rozsudku, v nadväznosti na čo odvolací súd konštatuje nedôvodnosť odvolania žalovaného v časti,
ktorounamietanedostatočnosťodôvodneniarozsudkusúdomprvejinštancie.Konaniepredsúdomprvej
inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného procesu a odvolací súd nezistil
žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia.
Žalovaný v odvolaní namietanú nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku oprel o tvrdenie,

že súd prvej inštancie sa v odôvodnení nevysporiadal s argumentáciou žalovaného a nad rámec svojej
právomoci posudzoval také odborné otázky, ktoré si nemohol vyriešiť sám, ako aj o tvrdenie, že súd
prvej inštancie v rozpore so zákonom neuviedol, aké skutočnosti považoval za preukázané, ktoré za
preukázané nepovažoval, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
riadil, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého rozsudku podľa žalovaného nepreskúmateľné.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že vyššie uvedená námietka žalovaného
vykazuje znaky len formálnej, všeobecnej a vágnej námietky bez uvedenia relevantných konkrétnych
skutočností,keďžalovanývodvolanívôbecnekonkretizoval,ktorépodstatnéskutočnostiadôkazyniesú
v odôvodnení napadnutého rozsudku uvedené, pričom z obsahu samotného odôvodnenia napadnutého
rozsudku je podľa odvolacieho súdu veľmi zrozumiteľným spôsobom zrejmé, z ktorých dôkazov súd

prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal, ktoré dôkazy naopak považoval za nesmerodajné pre
svoje rozhodnutie a z akých dôvodov (týka sa to napr. znaleckého posudku Z.. X.) a akými úvahami
dospel k svojmu meritórnemu rozhodnutiu. Vo vzťahu k tej časti predmetnej námietky, ktorou žalovaný
namieta, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení nevysporiadal s argumentáciou žalovaného a nad
rámec svojej právomoci posudzoval také odborné otázky, ktoré si nemohol vyriešiť sám, je potrebné

uviesť, že jednak z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku nepochybne vyplýva, že súd prvej
inštancie sa aj s ohľadom na obsah odvolania žalovaného s podstatnou časťou jeho argumentácie
založenej na stotožnení sa žalovaného so znaleckým posudkom Z.. X. náležitým spôsobom vysporiadal
a jednak námietka týkajúca sa podľa žalovaného nesprávneho posudzovania odborných otázok súdom
prvej inštancie už aj z kvalitatívneho hľadiska nespadá pod kategóriu nedostatočného odôvodnenia

súdneho rozhodnutia.

13. Zo znenia § 1 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že tento zákon upravuje postavenie
podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním.

14. Podľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú
ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa
predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa
obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.15. Podľa § 788 ods. 1 Občianskeho zákonníka poistnou zmluvou sa poistiteľ zaväzuje poskytnúť v
dojednanom rozsahu plnenie, ak nastane náhodná udalosť v zmluve bližšie označená a fyzická alebo

právnická osoba, ktorá s poistiteľom poistnú zmluvu uzavrela, je povinná platiť poistné.

16. Podľa § 788 ods. 3 Občianskeho zákonníka súčasťou poistnej zmluvy sú všeobecné poistné
podmienkypoistiteľa(poistnépodmienky),naktorésapoistnázmluvaodvolávaaktorésúknejpripojené
alebo boli pred uzavretím zmluvy tomu, kto s poistiteľom zmluvu uzavrel, oznámené.

17. Podľa § 790 písm. a) Občianskeho zákonníka poistiť možno najmä majetok pre prípad jeho
poškodenia, zničenia, straty, odcudzenia alebo iných škôd, ktoré na ňom vzniknú (poistenie majetku).

18. Podľa § 797 ods. 2 Občianskeho zákonníka právo na plnenie vznikne, ak nastane skutočnosť, s
ktorou je spojený vznik povinnosti poistiteľa plniť (poistná udalosť).

19. Podľa § 797 ods. 3 Občianskeho zákonníka plnenie je splatné do pätnástich dní, len čo poistiteľ
skončil vyšetrenie potrebné na zistenie rozsahu povinnosti poistiteľa plniť. Vyšetrenie sa musí vykonať
bez zbytočného odkladu; ak sa nemôže skončiť do jedného mesiaca po tom, keď sa poistiteľ o poistnej
udalosti dozvedel, je poistiteľ povinný poskytnúť poistenému na požiadanie primeraný preddavok.

20. Podľa § 797 ods. 4 Občianskeho zákonníka ak poistiteľ odmietol plniť čo i len z časti, je povinný
uviesť dôvod neplnenia alebo zníženia plnenia; tento dôvod nie je možné dodatočne meniť.

21. Podľa § 799 ods. 1 Občianskeho zákonníka poistený je povinný zachovávať povinnosti, ktoré boli

dohodnuté alebo ktoré sú v tomto zákone alebo v poistných podmienkach ustanovené.

22. Podľa § 799 ods. 2 Občianskeho zákonníka kto má právo na plnenie, je povinný bez zbytočného
odkladu poistiteľovi písomne oznámiť, že nastala poistná udalosť, dať pravdivé vysvetlenie o jej vzniku
a rozsahu jej následkov a predložiť potrebné doklady, ktoré si poistiteľ vyžiada. Poistné podmienky mu

môžu uložiť aj ďalšie povinnosti.

23. Podľa čl. 6 ods. 1 Základných princípov CSP strany sporu majú v konaní rovné postavenie
spočívajúcevrovnakejmieremožnostíuplatňovaťprostriedkyprocesnéhoútokuaprostriedkyprocesnej
obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom

vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu.

24. Podľa čl. 6 ods. 2 Základných princípov CSP súd zohľadňuje špecifické potreby strán sporu
vyplývajúce z ich zdravotného stavu a sociálneho postavenia.

25. Podľa čl. 8 Základných princípov CSP strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité
pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti
a podľa pokynov súdu.

26. Podľa čl. 10 ods. 1 Základných princípov CSP strany sporu postupujú v konaní v súlade so zákonom

a podľa pokynov súdu.

27. Podľa čl. 10 ods. 3 Základných princípov CSP súd môže určiť záväzné procesné lehoty na niektoré
procesné úkony.

28. Podľa čl. 11 ods. 3 Základných princípov CSP kto sa v styku so súdom alebo verejne prihlási k
určitej profesijnej odbornosti, považuje sa za schopného konať s náležitou znalosťou veci spojenou s
touto odbornosťou.

29. Podľa § 118 ods. 1 CSP ak tento zákon neustanovuje lehotu na vykonanie úkonu, môže ju určiť súd.

30. Podľa § 118 ods. 2 CSP lehotu určenú súdom môže súd primerane predĺžiť.31. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

32. Podľa § 153 ods. 1 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania.

33. Podľa § 153 ods. 2 CSP na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré
strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho
pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.

34. Podľa § 153 ods. 3 CSP ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany

neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.

35. Podľa § 181 ods. 2 CSP po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi
stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy
nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už postupoval pri

predbežnom prejednaní sporu.

36. Podľa § 181 ods. 4 CSP ak strana alebo jej zástupca nie sú schopní predniesť podstatné a
rozhodujúce skutkové tvrdenia a označiť alebo predložiť dôkazy na ich preukázanie, súd im môže určiť
lehotu na dodatočné splnenie tejto povinnosti. Po márnom uplynutí tejto lehoty nemusí súd na tieto

skutkové tvrdenia a dôkazné návrhy prihliadať. Tým nie sú dotknuté ustanovenia § 153 a 154 .

37. Podľa § 217 ods. 1 CSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. Ustanovenia o
sudcovskej koncentrácii konania tým nie sú dotknuté.

38. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

39. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo

dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

40. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom

prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

41. Za rešpektovania zásady viazanosti odvolacími dôvodmi vyplývajúcej z ustanovenia § 380 CSP sa
odvolací súd v rámci odvolacieho prieskumu zaoberal jednotlivými odvolacími námietkami žalovaného.

V nadväznosti na tvrdenie žalovaného, ktorým namieta nesprávnosť procesného postupu súdu
prvej inštancie spočívajúcu v nesprávnej aplikácii zásady koncentrácie konania podľa CSP, odvolací
súd konštatuje, že žalovaný v súvislosti s touto odvolacou námietkou neuviedol žiadne konkrétne
skutočnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnej aplikácii zásady koncentrácie konania súdom prvej
inštancie, keď ani len neuviedol vo vzťahu ku ktorému konkrétnemu dôkazu, resp. dôkazom jeho

námietka smeruje a v čom má spočívať pochybenie súdu prvej inštancie v tomto smere z pohľadu
platnej a účinnej procesnoprávnej úpravy. Pre úplnosť odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že
na základe obsahu spisu sa možno domnievať, že uvedená námietka súvisí s aplikovaním zásady
sudcovskejkoncentráciekonaniazostranysúduprvejinštancienapojednávaníkonanomdňa30.6.2020(s priebehom ktorého sa odvolací súd oboznámil nielen oboznámením sa s písomnou zápisnicou o
pojednávaní, ale aj vypočutím si zvukového záznamu z pojednávania) vo vzťahu k zamietnutiu návrhu
žalovaného na vykonanie dokazovania konfrontáciou znalcov Z.. X. a Z.. F., ktorý bol obsiahnutý v

písomnom podaní žalovaného zo dňa 10.9.2019 a na ktorý v zmysle predmetného podania nadväzoval
aj návrh žalovaného na kontrolné znalecké dokazovanie v zmysle § 207 ods. 3 CSP v prípade, ak by
konfrontáciou znalcov nedošlo k odstráneniu rozporov v záveroch jednotlivých znaleckých posudkov.
Súd prvej inštancie zamietol predmetný návrh žalovaného na vykonanie dokazovania z dôvodu jeho
predloženia až po uplynutí sudcovskej lehoty 20 dní, ktorá bola stranám sporu spolu s poučením

podľa § 154 a § 153 CSP uložená na pojednávaní konanom dňa 28.6.2019 za účelom prípadného
doručenia posledných návrhov na doplnenie dokazovania v reakcii na posledný znalecký posudok,
ktorým bol znalecký posudok č. 002/2019 vypracovaný znalcom Z.. G. F. obsahujúci znaleckú doložku
v zmysle § 209 ods. 2 CSP. Zo zápisnice o pojednávaní dňa 28.6.2019 nepochybne vyplýva, že právny
zástupca žalovaného na ňom potvrdil, že mu toho dňa, t.j. 28.6.2019 bol predmetný znalecký posudok
doručený s tým, že je pravdepodobné, že žalovaný ním už disponuje a oboznamuje sa s ním. Na tomto

pojednávaní žalobca súčasne predložil súdu prvej inštancie mailovú správu zo dňa 11.6.2019, ktorou
zaslalžalovanémuvyjadreniežalobcuspolusoznaleckýmposudkom.Vkaždomprípadejevšakzvyššie
uvedeného zrejmé, že žalovaná strana preukázateľne disponovala predmetným znaleckým posudkom
najneskôr od dátumu konania pojednávania 28.6.2019, na ktorom právny zástupca žalovaného uviedol,
že nemá návrhy na doplnenie dokazovania, avšak nesúhlasí s rozhodnutím veci na tomto pojednávaní,

nakoľko je potrebné sa zo strany žalovaného riadne oboznámiť so znaleckým posudkom, v nadväznosti
na čo právny zástupca žalovaného navrhol odročenie pojednávania za účelom oboznámenia sa so
znaleckým posudkom a do úvahy prichádzajúceho ukončenia súdneho sporu mimosúdnou cestou.
Práve na toto vyjadrenie žalovanej strany následne nadväzovala vyššie uvádzaná súdom prvej
inštancie uložená povinnosť na doručenie posledných návrhov na doplnenie dokazovania v súdom

stanovenej lehote 20 dní od dátumu konania pojednávania, t.j. od 28.6.2019, ktorej posledným dňom
bol deň 18.7.2019 (štvrtok - pracovný deň). Podanie právneho zástupcu žalovaného zo dňa 10.9.2019
obsahujúce návrhy žalovaného na vykonanie dokazovania bolo teda súdu prvej inštancie zjavne
doručené takmer dva mesiace po uplynutí súdom stanovenej procesnej lehoty, a to bez toho, aby
žalovaný či už v konaní pred súdom prvej inštancie alebo v rámci odvolacieho konania akýmkoľvek

spôsobom toto svoje omeškanie a nedôslednosť vo vzťahu k navrhovaniu dôkazov zdôvodnil a svoje
prípadné tvrdenia v tomto smere preukázal, v nadväznosti na čo je odvolací súd nútený konštatovať
správnosť aplikácie sudcovskej koncentrácie konania v zmysle § 153 ods. 1, ods. 2 CSP, keďže zo spisu
nevyplýva žiadna skutočnosť, ktorá by nasvedčovala tomu, že žalovaný nemohol uvedené návrhy na
vykonanie dokazovania predložiť už skôr, ak by konal starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť

konania a zároveň niet pochýb o tom, že vykonanie dôkazov navrhnutých žalovaným po uplynutí
sudcovskej lehoty by vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania, ako aj vykonanie ďalších úkonov
súdu, v dôsledku čoho odvolací súd konštatuje správnosť procesného postupu súdu prvej inštancie vo
vzťahu k aplikácii sudcovskej koncentrácie konania v nadväznosti na návrhy žalovaného na doplnenie
dokazovania prezentované v jeho podaní zo dňa 10.9.2019, a teda neopodstatnenosť s tým súvisiacej

odvolacej námietky žalovaného, keďže je nesporné, že žalovaný disponoval všetkými potrebnými
informáciami pre zaujatie svojho stanoviska k dokazovaniu včas a bolo jeho zodpovednosťou, aké
prostriedky procesnej obrany v ďalšom konaní uplatní, a to za dodržania súdom prvej inštancie
stanovenej lehoty, v prípade ktorej išlo o procesnú lehotu, o predĺženie ktorej mohol žalovaný v zmysle
§ 118 ods. 2 CSP súd požiadať v prípade, ak z objektívnych dôvodov nebolo ich dodržanie možné, k

čomu však nepochybne nedošlo. Zároveň však odvolací súd považuje za potrebné súdu prvej inštancie
vytknúť tú skutočnosť, že v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje zdôvodnenie nevykonania
predmetnýchdôkazovnavrhnutýchžalovanoustranu,čojednoznačnepredstavujeprocesnépochybenie
konajúceho súdu, ktoré však nie je pochybením, ktoré by malo za následok vecnú nesprávnosť
napadnutého rozhodnutia za situácie vyššie konštatovanej správnosti aplikácie sudcovskej koncentrácie

konania, pričom súčasne je nutné uviesť, že predmetný odvolaním žalovaného dotknutý rozsudok
predstavuje už v poradí druhé meritórne rozhodnutie súdu prvej inštancie, v dôsledku čoho nastupuje
v danom prípade aplikácia ustanovenia § 390 CSP znemožňujúca opätovné zrušenie rozhodnutia vo
veci samej.

42. Vzhľadom na dôkazný stav priamo súvisiaci kontradiktórnosťou civilného sporového konania a s
procesnou zodpovednosťou strán sporu za výsledok konania bol pre rozhodovanie súdu prvej inštancie
rozhodujúci stav existujúci v čase vyhlásenia rozsudku, ktorý predstavoval skutkový základ pre ustálenie
právnych záverov súdom. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného, ktorou namietal,že súd prvej inštancie nad rámec svojej právomoci posudzoval také odborné otázky, ktoré si podľa
názoru žalovaného nemôže vyriešiť súd sám a nesprávne sa vysporiadal so zásadnými skutočnosťami
vo vzťahu ku spornej otázke - určenie všeobecnej hodnoty vozidla. Z obsahu napadnutého rozsudku

je zrejmé, že súd prvej inštancie primárne posudzoval dôvodnosť žalobcom uplatneného nároku na
základe hodnotenia presvedčivosti dvoch znaleckých posudkov, a to znaleckého posudku Z.. T. Ň. pod
č. 2/2012 a znaleckého posudku Z.. W. X. pod č. 38/2015 v spojení so skutočnosťami vyplynuvšími
z následných výsluchov oboch znalcov, ktoré boli vykonané práve za účelom odstránenia rozporov,
a to predovšetkým v súvislosti s rozdielmi vo výpočtoch koeficientu predajnosti, čo je nepochybne

zrejmé z bodov 11 a 12 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie vo vzťahu k ním
aplikovanému postupu poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR pod sp. zn. 25Cdo/583/2001 vo
vzťahu k hodnoteniu dôkazu znaleckým posudkom, k čomu odvolací súd podporne poukazuje aj na
uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 16.6.2012 pod sp. zn. 29Cdo/2214/2010, z ktorého rovnako
vyplýva, že aj dôkaz znaleckým posudkom podlieha hodnoteniu súdom čo do jeho úplnosti a vnútornej
logiky a súčasne že nie je porušením práva na spravodlivý proces, ak všeobecné súdy nebudujú vlastné

závery na podrobnej oponentúre (a vyvracaní) jednotlivo vznesených námietok, ale proti nim stavajú
vlastný ucelený argumentačný systém, ktorý logicky a podľa práva vyložia tak, že podpora správnosti
ich záverov je sama osebe dostatočná (nález Ústavného súdu ČR zo dňa 12.2.2009 pod sp. zn. III.
ÚS 989/2008). V danom prípade súd prvej inštancie za účelom odstránenia rozporov medzi týmito
dvomi vyššie spomínanými znaleckými posudkami nariadil výsluchy znalcov, ktoré v súlade s dikciou

ustanovenia § 191 ods. 1, ods. 2 CSP podrobil hodnoteniu podľa svojej úvahy, čo aj v odôvodnení
napadnutého rozsudku náležitým spôsobom zdôvodnil a rovnako zrozumiteľným spôsobom aj uviedol
dôvody, pre ktoré sa priklonil k záverom znaleckého posudku č. 2/2012 vypracovaného Z.. T. Ň..

43. V súvislosti so základnou spornou otázkou, s ktorou sa identifikoval aj žalovaný, a to stanovenie

koeficientu predajnosti vozidla v nadväznosti na stanovenie koeficientu dopytu trhu - k5 odvolací
súd poukazuje na znenie Prílohy č. 6 k vyhláške Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.
492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku, z ktorej vyplýva, že koeficient predajnosti
vozidla - kP vyjadruje predajnosť hodnoteného vozidla k rozhodnému dátumu. Je súčinom koeficientu
platnosti kontroly technického stavu vozidla, koeficientu poškodenia vozidla haváriou, koeficientu počtu

držiteľov vozidla, koeficientu spôsobu prevádzky vozidla a koeficientu dopytu trhu, pričom koeficient
dopytu trhu - k5 vyjadruje pomer medzi priemernou predajnou cenou predmetného typu vozidla na
voľnom trhu v porovnaní s jeho priemernou technickou hodnotou (TH) k rozhodnému dátumu s tým,
že pri výpočte koeficientu dopytu trhu znalec vychádza z reálnych predajných cien porovnateľných
ojazdených vozidiel rovnakého typu a porovnateľného technického stavu, ktoré zistí z inzertnej tlače,

z inzertných portálov verejnej informačnej elektronickej siete Internet, z vlastného prieskumu trhu,
prípadne z iných preskúmateľných a hodnoverných zdrojov, pričom práve použitie pojmu „prípadne“
naznačuje, že primárne je potrebné vychádzať zo zdrojov pochádzajúcich z inzertnej tlače, z inzertných
portálov verejnej informačnej elektronickej siete Internet, z vlastného prieskumu trhu a až následne z
iných zdrojov, pri ktorých sa okrem ich hodnovernosti zdôrazňuje aj ich preskúmateľnosť. Zo znaleckého

posudku Z.. Ň. vyplýva, že pri stanovení koeficientu dopytu trhu k5 vychádzal z inzertných zdrojov
a naproti tomu zo znaleckého posudku Z.. X. vyplýva, že pri stanovení koeficientu dopytu trhu k5
použil ako zdroje aj z oceňovacie programy, pričom práve preskúmateľnosť zdrojov bola okrem iného
jednou z otázok, na ktoré bol zameraný výsluch znalca Z.. X. na pojednávaní konanom dňa 4.5.2016
a výsluch znalca Z.. Ň. na pojednávaní konanom dňa 17.6.2016. Súd prvej inštancie v napadnutom

rozsudku poukázal na výpoveď znalca Z.. X., z ktorej vyplynulo, že nevedel určiť, z akých presných
vzoriek vychádzal pri vypracovaní znaleckého posudku (zo systému, programu, resp. softvéru EOVO
a SilverDAT) a v ktorej konkrétnej krajine mali pôvod. Odvolací súd tiež uvádza, že samotný znalec Z..
X. vo svojej výpovedi uviedol, že každý znalecký posudok musí byť objektívny, pričom je potrebné, aby
boli použité čo najpresnejšie údaje o predajných cenách uvedeného typu vozidla na území Slovenskej

republiky a bolo zistených čo najviac vzoriek a zároveň uviedol, že v programoch EOVO a SilverDAT sa
nedá zistiť, aké boli reálne vzorky použité pri výpočte a znalec nemá vedomosť, aké vzorky systém pri
výpočtepoužil.Právenanepreskúmateľnosťvýpočtovvykonanýchprostredníctvomtakýchtoprogramov
poukázalvosvojejvýpovediznalecZ..Ň..AjzodpovedíspoločnostíAGENTURAAUTODATAspol.sr.o.
Bratislava,IČO:30840244aDATCZECH&SLOVAKs.r.o.-organizačnázložkaSlovensko,IČO:45376

760 na výzvu súdu prvej inštancie vyplynula nemožnosť zistenia, z ktorých konkrétnych porovnateľných
vozidiel systém, resp. program vychádza. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie v
súvislostishodnotenímdôkazovpredstavujúcichznalecképosudkyZ..Ň.(znaleckýposudokpredložený
žalobcom pri uplatnení žalobného nároku) a Z.. X. (znalecký posudok vypracovaný súdom ustanovenýmznalcom) neposudzoval odborné otázky, ako uvádzal vo svojom odvolaní žalovaný, ale zameral sa
pri odstraňovaní existujúcich rozporov na skúmanie presvedčivosti znaleckých posudkov, a to aj z
pohľadu preskúmateľnosti použitých zdrojov. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalovaného,

že súd prvej inštancie akceptoval závery znaleckého posudku Z.. Ň. len preto, lebo boli duplikované v
znaleckých posudkoch JHS s.r.o. a Z.. F.. Uvedené tvrdenie nemá oporu v odôvodnení napadnutého
rozsudku, nakoľko skutočnosť, že súd prvej inštancie v ňom poukázal aj na ďalšie dva predložené
znalecké posudky, sama osebe neznamená, že dôvodom meritórneho rozhodnutia súdu prvej inštancie
bola kvantitatívna prevaha znaleckých posudkov so závermi znejúcimi v prospech žalobcu. Súčasne je

potrebné zo strany odvolacieho súdu uviesť, že žalovaný v odvolaní prezentoval viacero všeobecných a
vágnych tvrdení bez ich bližšej konkretizácie, keď napríklad vytýkal súdu prvej inštancie, že vychádzal zo
záverov znaleckých posudkov, ktoré nie sú náležite odôvodnené, preskúmateľné, dostatočne doložené,
relevantné v posudzovanej veci a ktoré nezodpovedajú pravidlám logického uvažovania, avšak žalovaný
už neuviedol, ktorého konkrétneho znaleckého posudku alebo posudkov sa jeho námietka dotýka a v
čom konkrétne vidí namietanú nepreskúmateľnosť, nedostatočnú doloženosť, irelevantnosť a rozpor

s logickým myslením. Zároveň odvolací súd s ohľadom na zásadu viazanosti odvolacími dôvodmi
poukazuje na skutočnosť, že žalovaný v odvolaní neuviedol vôbec žiadne námietky, ktoré by sa týkali
záverov súdu prvej inštancie vo vzťahu k ustálenej hodnote zvyšku vraku 0,- eur a vo vzťahu k sume
480,- eur predstavujúcej náklady vynaložené na márnu jazdu spoločnosti Davoauta, s.r.o. pre zvyšky
vraku.

44. Pre správnosť dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť,
že žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne také skutkovo a právne relevantné dôvody, ktoré
by privodili pre neho priaznivé rozhodnutie. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v súlade so
zásadoukontradiktórnostiakoncentráciecivilnéhosúdnehoprocesu,zvykonanéhodokazovaniavyvodil

správne skutkové závery a napokon aj vec správne rozhodol po právnej stránke. Rozsudok je podrobne
odôvodnený, súd prvej inštancie v ňom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil.

45. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil ani

nevyvrátil podstatné závery súdu prvej inštancie premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku,
odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie je vecne správne a z toho dôvodu odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380
CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom v zmysle § 387 ods.
1 CSP ako vo výroku vecne správny potvrdil.

46. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s
§ 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov
odvolacieho konania vo výške 100%, keďže žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný.

47. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť v podpísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom
dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447
písm. d/, e/ CSP).