Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Friday, August 5, 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 20Sa/13/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2018200136
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 08. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Foltán

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2018200136.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave sudcom JUDr. Róbertom Foltánom v právnej veci žalobkyne A. B. C., narodenej

XX.XX.XXXX,bytomB.D.XXX,XXXXXB.,zastúpenejspoločnosťouAdvokátskakanceláriaŠKODLER
& PARTNERS, s.r.o., so sídlom Dobšinského 12, 811 05 Bratislava, IČO: 47 238 232, proti žalovanej
Sociálnej poisťovni, ústrediu, so sídlom Ul. 29. augusta 8-10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 35570-2/2018-BA z 19. marca 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanej súd právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Sociálna poisťovňa, pobočka Dunajská Streda (ďalej aj ako „Sociálna poisťovňa“) rozhodnutím č.

8739-1/2018-DS z 11. januára 2018 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodla, že samostatne
zárobkovo činnej osobe (ďalej aj ako „SZČO“) A. B. C. nezaniklo povinné nemocenské poistenie a
povinné dôchodkové poistenie dňa 29. februára 2008, ale zaniklo dňa 30. júna 2010.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia Sociálna poisťovňa poukazujúc na § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o
sociálnom poistení (ďalej aj ako „zákon o sociálnom poistení“ alebo „zákon č. 461/2003 Z. z.“) v znení
účinnom od 1. augusta 2006 do 31. decembra 2010 a na § 21 ods. 1 v znení účinnom od 1. januára

2008 do 31. decembra 2010 poukázala na to, že A. B. C. mala od 19. októbra 2005 do 2. marca 2015
licenciu L1A/TT/0337/05 na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár. Ďalej poukázala na
to, že príjem A. B. C. z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu
alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou za rok 2007 bol 37
144,06 eur (1 119 002,00 SKK), teda vyšší ako zákonom stanovená hranica (12 násobok minimálneho
vymeriavacieho základu), ktorá skutočnosť mala vplyv pre posúdenie vzniku povinného poistenia SZČO
k 1. júlu 2008. Ďalej poukázala na to, že príjem z podnikania za rok 2008 bol 10 632,74 eur (320 322,00

SKK), teda opäť vyšší ako zákonom stanovená hranica príjmu, ktorá skutočnosť bola rozhodujúce pre
posúdenie vzniku povinného poistenia SZČO k 1. júlu 2009.

3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, ktorým nesúhlasila
s vydaným rozhodnutím. Dôvodila, že ako SZČO sa odhlásila zo Sociálnej poisťovne dňa 29.02.2018,
k čomu okrem registračného listu doložila aj Rozhodnutie Trnavského samosprávneho kraja (ďalej aj
ako „TSK“) zo dňa 10.01.2008 č. TA/2008/439, ktorým bolo zrušené dňom 29.02.2008 povolenie na

prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia z dôvodu transformácie fyzickej osoby na právnickú osobu
v odbore pediater. Súčasne poukázala na to, že TSK povolil prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia
ako LYDI, s.r.o. od 01.03.2008, pričom týmto dňom bola prihlásená do Sociálnej poisťovne. Záverom
uviedla, že ako fyzická osoba ďalej nepodnikala, podala žiadosť o zrušenie registrácie dane z príjmovFO, dane zo závislej činnosti k 29.02.2008 na Daňový úrad Dunajská Streda, pričom registrácia bola
zrušená. Do poznámky uviedla, že Sociálna poisťovňa nikdy od nej nepožadovala licenciu L1A, bez
tejto licencie sa prihlásila do Sociálnej poisťovne ako povinne poistená osoba a taktiež bez tejto licencie

bola odhlásená.

4. Žalovaná rozhodnutím č. 35570-2/2018-BA z 19. marca 2018 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“)
odvolanie účastníčky konania (žalobkyne) zamietla a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka
Dunajská Streda č. 8739-1/2018-DS z 11. januára 2018 potvrdila. V odôvodnení svojho rozhodnutia

s odkazom na ustanovenia § 5 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 1. augusta 2006 do
31. decembra 2010, § 14 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 555/2007
účinnom do 31. decembra 2010, § 15 ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení zákona č.
555/2007 Z. z. účinnom od 1. januára 2008, § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení zákona
č. 555/2007 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2008 do 31. decembra 2010, § 21 ods. 4 písm. b)
zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z. v znení účinnom od 1. augusta 2006

do 31. decembra 2010 poukázala na to, že ak samostatne zárobkovo činná osoba presiahne zákonom
ustanovenú hranicu príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti vznikne jej povinné
nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie a stáva sa platiteľom poistného. Ďalej poukázala
na to, že z citovaných ustanovení zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010
vyplýva, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovej

činnej osobe zaniká dňom zrušenia všetkých oprávnení na prevádzkovanie alebo výkon samostatnej
zárobkovej činnosti, resp. odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom je fyzická osoba povinná mať na
výkon činnosti oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť
samostatne zárobkovej činnej osoby, resp. od 1. júla kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom
roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti nebol vyšší ako zákonom

ustanovená suma.

5. Dôvodila, že Sociálna poisťovňa prijala dňa 29.02.2008 Registračný list fyzickej osoby - odhlášku, v
ktorom účastníčka konania uviedla ako dátum zániku poistenia 29. február 2008. Poukázala na to, že
rozhodnutímTrnavskéhosamosprávnehokrajač.TA/2006/3275zodňa3.augusta2006boloúčastníčke

konania povolené prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia v špecializačnom odbore pediatria.

6. Ďalej uviedla, že rozhodnutím TSK č. TA/2008/439 z 10. januára 2008 bolo odo dňa 1. marca 2008
spoločnosti LYDI, s.r.o., ktorej štatutárnym orgánom a zároveň odborným zástupcom je účastníčka
konania, povolené prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia v špecializačnom odbore pediatria. V

tejto súvislosti súčasne poukázala na to, že TSK zároveň dňom 29. februára 2008 zrušil účastníčke
konania povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia v odbore pediatria, ktoré TSK povolil
rozhodnutím č. TA/2006/3275 z 3. augusta 2006.

7. Žalovaná v odôvodnení ďalej argumentovala, že Slovenská lekárska komora vydala účastníčke

konanialicenciuč.L1A/TT/0337/05navýkonsamostatnejzdravotníckejpraxevodborepediatria,pričom
účastníčka konania bola oprávnená vykonávať samostatnú zdravotnícku prax od 19. októbra 2005 do 2.
marca 2015. Ďalej poukázala na to, že podľa údajov poskytnutých Finančným riaditeľstvom Slovenskej
republiky príjmy účastníčky konania zo samostatnej zárobkovej činnosti za rok 2007 a 2008 presiahli
zákonom ustanovenú sumu (príjmy boli bližšie špecifikované v bode 2. tohto rozsudku - poznámka

správneho súdu).

8. Žalovaná poukázala na to, že vznik a zánik povinného sociálneho poistenia nastáva vždy naplnením
zákonom ustanovených podmienok, pričom odhláška z poistenia má len deklaratórne účinky s preto bol
správny záver Sociálnej poisťovne, pobočka Dunajská Streda, že dátum zániku povinného sociálneho

poistenia, ktorý účastníčka konania deklarovala v odhláške nie je správny a preto vo veci sporného
prípadu zániku povinného sociálneho poistenia vydala napadnuté rozhodnutie. Argumentovala, že
licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa
zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch,
stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len ako „zákon č. 578/2004 Z. z.“), ktorú využije lekár, pokiaľ nemá a neplánuje mať
svoje vlastné súkromné zdravotnícke zariadenie, ale bude poskytovať zdravotnú starostlivosť u iných
poskytovateľoch, ktorí už povolenie na prevádzkovanie zariadenia zdravotnej starostlivosti majú alebo
budú poskytovať zdravotnú starostlivosť na inom mieste ako je zdravotnícke zariadenie. Zastala názor,že napriek skutočnosti, že účastníčke konania bolo rozhodnutie o povolení prevádzkovať zdravotnícke
zariadenie zrušené dňom 29. februára 2008, avšak táto disponovala licenciou L1A (bez ohľadu na
skutočnosť, či ju aj aktívne využívala) a v rozhodujúcom období mala príjem z podnikania a z inej

samostatnej zárobkovej činnosti vyšší ako je zákonom stanovená hranica, povinné sociálne poistenie
jej pokračovalo dodajúc, že účastníčka konania ku dňu 29. februára 2008 nesplnila všetky podmienky
zániku povinného sociálneho poistenia stanovené zákonom o sociálnom poistení.

9. Žalovaná uviedla, že informáciu o tom, že účastníčke konania bola vydaná licencia č. L1A/

TT/0337/05 s dátumom vzniku 19. októbra 2005 poskytla Slovenská lekárska komora v zmysle Dohody o
poskytovaní údajov z registra Slovenskej lekárskej komory, ktorá nadobudla účinnosť 21. februára 2015,
v elektronickej forme 7. apríla 2016 a preto zánik povinného poistenia účastníčka konania, ako SZČO,
nemohol byť vyhodnotený ako sporný prípad už v čase, kedy účastníčka konania podala odhlášku
z poistenia.

10. Záverom žalovaná zastala názor, že pre posúdenie zániku povinného sociálneho poistenia
účastníčky konania, ako SZČO, v zmysle právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2010 nie je
rozhodujúce, či účastníčka konania licenciu L1A aj aktívne využívala doplniac, že na účely sociálneho
poistenia sú relevantné príjmy z výkonu zárobkovej činnosti za roky 2007 a 2008 a to bez ohľadu na to,
na základe akého oprávnenia ich účastníčka konania dosiahla, ak boli vyššie ako zákonom ustanovená

suma.

11. Rozhodnutie žalovanej napadla správnou žalobou žalobkyňa označiac napadnuté rozhodnutie za
nesprávne a nezákonné z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a ďalej z dôvodu, že v konaní
došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za

následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Navrhla, aby správny súd zrušil napadnuté
rozhodnutie a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie.

12. Žalobkyňa dôvodila, že vzhľadom na to, že k 29.02.2008 zrušila povolenie na prevádzkovanie
zdravotníckeho zariadenia, zaniklo jej postavenie SZČO doplniac, že dôkazom toho, že toto postavenie

jejzaniklojeskutočnosť,žepožiadalaozrušenieregistráciepredaňzpríjmuupríslušnéhosprávcudane
a oznámila Štatistickému úradu SR skutočnosti potrebné pre zrušenie identifikačného čísla organizácie.
Uviedla, že si nebola vedomá toho, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní
lekára je oprávnením zakladajúcim status SZČO. V súvislosti s licenciou L1A poukázala na to, že
predmetnú licenciu nikdy nevyužívala a to ani pred 29.02.2008, ani potom a na predmetnú licenciu

nemala nikdy žiaden príjem, ako fyzická osoba ukončila prevádzkovanie ambulancie z dôvodu, že od
01.03.2008 zdravotnícke zariadenie začala prevádzkovať obchodná spoločnosť LYDI, s.r.o., IČO: 43
859 399, pričom je zamestnancom tejto spoločnosti a od 01.03.2008 riadne a včas odvádzala odvody
sociálneho poistenia z titulu postavenia zamestnanca predmetnej obchodnej spoločnosti.

13. Mala za to, že postup žalovanej, ktorá mechanicky aplikuje ustanovenia zákona o sociálnom poistení
bez toho, aby skúmala, či skutočne vykonávala samostatnú zárobkovú činnosť a či aplikácia zákona
nemôže pre ňu priniesť absurdné dôsledky, je nesprávny. V tejto súvislosti poukázala na to, že nemala
žiadne príjmy z výkonu povolania lekára na základe predmetnej licencie a naďalej si riadne a včas plnila
odvodové povinnosti z titulu výkonu povolania lekára ako už zamestnanec obchodnej spoločnosti, v

ktorej je spoločníkom a tiež, že vykonala úkony, z ktorých vyplýva, že nemala záujem ďalej vykonávať
činnosť SZČO - zrušenie registrácie pre daň z príjmu, zrušenie IČO. Na podporu svojho právneho
názoru poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Sa/4/2017 zo 7. júla 2017 a tiež
na rozhodnutie sp. zn. 18Sa/1/2017 z 2. októbra 2017, v ktorom Krajský súd v Trenčíne skonštatoval,
že žalobcovi zanikla účasť na povinnom sociálnom poistení ku dňu zrušenia zdravotníckeho zariadenia

bez ohľadu na dosiahnutie požadovaného zdaniteľného príjmu v predchádzajúcom rozhodnom období,
ktorého právny význam pominul uplatnením § 21 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. vo vzťahu k povoleniu
na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, a tiež bez ohľadu na držbu platnej licencie L1A, nakoľko
z nej nedosahovala zdaniteľné príjmy, ktoré jediné zakladajú účasť žalobcu na povinnom sociálnom
poistení.

14. Žalobkyňa výklad zákona o sociálnom poistení označila za formalistický a vo vzťahu k nej za
nespravodlivý s tým, že žalovaná vec nesprávne právne posúdila dodajúc, že vzhľadom k tomu, že po29.02.2008 reálne nevykonávala činnosť SZČO, nespadá ako poistenec pod režim povinného poistenia
podľa § 21 ods. 1 v spojení s ustanovením § 5 písm. c), resp. § 21 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z.

15. Ďalej s odkazom na § 209 ods. 1 zákona o sociálnom poistení poukazovala na to, že nie všetky
rozhodnutia Sociálnej poisťovne musia mať písomnú formu, pričom zo zákona o sociálnom poistení
vyplýva, že písomnú formu nemajú rozhodnutia, ak Sociálna poisťovňa rozhodla o vzniku, prerušení a
zániku sociálneho poistenia v nesporných prípadoch a v takýchto prípadoch sa rozhodnutie o zániku
povinných poistení vyznačí len v spise. Preto vychádzajúc zo skutočností, že oznámila Sociálnej

poisťovni všetko potrebné pre zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového
poistenia SZČO k 29.02.2008 mala za to, že Sociálna poisťovňa rozhodla o zániku povinného
nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia vyznačením v spise, čo znamená, že
jej podaniu sa vyhovelo v plnom rozsahu. V tejto súvislosti s odkazom na § 222 ods. 3 a 4 zákona o
sociálnom poistení tiež poukázala na to, že nakoľko od právoplatného rozhodnutia o zániku povinného
nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia uplynul viac ako rok, Sociálna poisťovňa

nemohla nariadiť obnovu konania vo veci zániku týchto poistení.

16. Namietala ďalej, že z výroku prvostupňového rozhodnutia nie je zrejmé, na základe ktorého
právneho predpisu Sociálna poisťovňa, pobočka Dunajská Streda rozhodla tak, ako je uvedené vo
výroku rozhodnutia, nakoľko v ňom absentuje akýkoľvek odkaz na relevantný právny predpis doplniac,

že z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, ktorý právny predpis oprávňuje Sociálnu poisťovňu, pobočka
Dunajská Streda zmeniť predchádzajúce rozhodnutie o zániku povinného nemocenského poistenia
a povinného dôchodkového poistenia s odstupom viac ako jedného roka, pričom tento nedostatok
rozhodnutia nebol odstránený ani napadnutým rozhodnutím žalovanej.

17. S poukazom na § 184 ods. 8, § 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení a § 3 ods. 2 zákona č.
71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „správny
poriadok“) žalobkyňa namietala, že Sociálna poisťovňa, pobočka Dunajská Streda ju neupovedomila
o začatí predmetného nedávkového konania a neposkytla jej ani príležitosť vyjadriť sa k začatému
konaniu, čím jej znemožnila vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a uplatniť jej návrhy.

18. Žalobkyňa výslovne v správnej žalobe uviedla, že nežiada o nariadenia pojednávania.

19. Žalovaná vo vyjadrení k správnej žalobe uviedla, že do 31.12.2010 bola skutočnosťou rozhodujúcou
na nadobudnutie právneho postavenia SZČO na účely sociálneho poistenia výkon určenej činnosti alebo

udelenie oprávnenia na výkon takejto činnosti podľa osobitného predpisu (§ 5 písm. c/), čo znamená, že
ak má fyzická osoba oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu má status SZČO
a to bez ohľadu na to, či na základe tohto oprávnenia činnosť podľa osobitného predpisu aj vykonáva.
Uviedla, že za osobitný predpis v súvislosti s posudzovaním SZČO na účely sociálneho poistenia sa
považuje aj zákon č. 578/2004 Z. z., ktorý upravuje podmienky poskytovania zdravotnej starostlivosti

v § 3 ods. 4 zákona, v zmysle ktorého zdravotnícke povolanie možno vykonávať v pracovnoprávnom
vzťahu alebo v obdobnom pracovnom vzťahu; na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho
zariadenia alebo povolenia vydaného podľa osobitného predpisu; na základe licencie na výkon
samostatnejzdravotníckejpraxe(§10);nazákladelicencienavýkonlekárskejposudkovejčinnostialebo
na základe živnostenského oprávnenia podľa osobitného predpisu. V tejto súvislosti poukázala na to, že

za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, ktoré zakladá fyzickej osobe status
samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do
31.12.2010 sa považuje nielen povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, ale aj licencia
na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A).

20. Žalovaná vychádzajúc zo zákona č. 578/2004 Z. z. poukázala na to, že držiteľ licencie na výkon
samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) je oprávnený priamo vykonávať zdravotnícke povolanie [§ 3
ods. 4 písm. c)] a poskytovať zdravotnú starostlivosť [§ 4 písm. b)] v zdravotníckom zariadení, ktoré
prevádzkuje iný poskytovateľ alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení (§ 10 ods. 2) a
dosahovať príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 zákona č. 595/2003

Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 595/2003 Z. z.“).

21. Opakovane dôvodila, že pre posúdenie právneho postavenia fyzickej osoby, ako samostatne
zárobkovo činnej osoby, na účely sociálneho poistenia s účinnosťou do 31. decembra 2010 nie je právnevýznamné či dotknutá osoba skutočne samostatnú zárobkovú činnosť vykonáva, právne významná je
len tá skutočnosť, že dotknutá fyzická osoba disponuje oprávnením, ktoré jej zakladá status samostatne
zárobkovo činnej osoby doplniac, že zákon o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010

neustanovuje žiadne iné podmienky, ktoré by mala splniť fyzická osoba na to, aby nadobudla status
SZČO a taktiež neukladá Sociálnej poisťovni skúmať ďalšie osobitné podmienky zakladajúce fyzickej
osobe status SZČO na účely sociálneho poistenia. Zdôraznila aj tú skutočnosť, že je povinná aplikovať
právne normy tak, aby pri vydávaní tzv. individuálnych právnych aktov nevznikali neopodstatnené
rozdiely v skutkovo obdobných resp. zhodných prípadoch, ako napríklad pri posudzovaní právneho

postavenia advokátov, stavebných inžinierov, architektov.

22. Žalovaná poukázala na to, že nadobudnutie právneho postavenia statusu SZČO na účely sociálneho
poistenia automaticky nezakladá SZČO povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie, ale jeho
vznik a zánik závisí od výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods.
1 písm. c) zákona č. 595/2003 Z. z. (§ 21 ods. 1 zákona) a posudzuje sa vždy k 1. júlu kalendárneho

roka, pričom sa vychádza z príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti alebo z výnosu
súvisiaceho s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou, ktorý samostatne zárobkovo
činná osoba dosiahla za predchádzajúci kalendárny rok. Teda až pri dosiahnutí relevantného príjmu
vzniká samostatne zárobkovo činnej osobe povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové
poistenie. V tejto súvislosti zdôraznila, že ustanovenie § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení odkazuje

na príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, ktorý SZČO dosiahla podľa osobitného
predpisu, t.j. podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z. z., pričom v ustanovení § 21 ods. 1 zákona o sociálnom
poistení nie je uvedená bližšia špecifikácia dosiahnutých príjmov a preto nie je rozhodujúce na základe
akéhooprávneniafyzickáosobauvedenýpríjemdosiahla.Vsúvislostisdosiahnutýmpríjmompoukázala
na to, že žalobkyňa za rok 2007 dosiahla príjem 37 144,06 eur (1 119 002,00 SKK), t.j. príjem vyšší ako

zákonom stanovená hranica, ktorá skutočnosť mala vplyv pre posúdenie trvania povinného poistenia k
1. júlu 2008. Obdobne to bolo aj pre posudzovanie povinného poistenia k 1. júlu 2009, nakoľko žalobkyňa
rovnako v roku 2008 presiahla zákonom stanovenú hranicu príjmu [v roku 2008 mala príjem 10 632,74
eur (320 322,00 SKK)].

23. Poukázala na to, že žalobkyňa bola držiteľom oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného
predpisu, t.j. licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A aj po 29. februári 2008, kedy jej bolo
Trnavským samosprávnym krajom zrušené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia a
pretojejpodľa§21ods.4zákonaosociálnompoistenívzneníúčinnomdo31.decembra2010nezaniklo
dňom29.februára2008povinnénemocensképoistenieapovinnédôchodkovépoistenie,aletotozaniklo

až 30. júna 2010, vzhľadom na to, že žalobkyňa v rozhodujúcom období t.j. v roku 2009 nedosiahla
zákonom požadovaný príjem. V tejto súvislosti tiež poukázala na to, že zákon o sociálnom poistení
nevylučuje súbeh poistení a preto nadobudnutie právneho postavenia zamestnanca nemá za následok
zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia SZČO dodajúc, že
ustanovenie § 138 zákona o sociálnom poistení súčasne upravuje poradie odvodovej povinnosti u tých

poistencov, ktorí podliehajú viacerým sociálnym poisteniam.

24. K námietkam, ktorými žalobkyňa poukazovala na ideu spravodlivosti uviedla, že právo sociálneho
zabezpečenia patrí do oblasti verejného práva, ktorého normy sú kogentného charakteru t.j. prikazujúce
a zakazujúce, čo znamená, že ak to príslušná zákonná úprava neumožňuje, nie je možné sa od nej

odchýliť. Tento svoj záver žalovaná podporila rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1Sžso/81/2014 z 31. mája 2016.

25. Žalovaná ďalej nesúhlasila s tvrdením žalobkyne, že rozhodnutie o zániku povinných poistení
vyznačí Sociálna poisťovňa len v spise, pričom dôvodila ustanovením § 209 ods. 1 a § 194 ods. 2

zákona o sociálnom poistení majúc za to, že zo žiadneho ustanovenia tohto zákona nevyplýva, že
rozhodnutie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch sa nevydáva
písomne. Poukázala na to, že zánik povinných poistení Sociálna poisťovňa vyznačí v spise len v tom
prípade, ak zánik sociálneho poistenia nie je sporný, t.j. Registračný list FO - odhláška zo sociálneho
poistenia deklaruje skutočnosti, ktoré vznikli priamo zo zákona č. 461/2003 Z. z. dodajúc, že v takomto

prípade sa rozhodnutie nevydáva, keďže z ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona vyplýva,
že o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia rozhoduje pobočka Sociálnej poisťovne len v
sporných prípadoch. Ozrejmila, že žalobkyňa dňa 29. februára 2008 predložila Sociálnej poisťovni
Registračný list FO - odhlášku zo sociálneho poistenia s dátumom zániku poistenia 29. februára 2008,avšak podaný Registračný list FO - odhláška sama o sebe nespôsobuje zánik povinného nemocenského
poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby (odhláška má
len deklaratórne účinky), pretože zánik týchto poistení nastáva až na základe právnych skutočností

ustanovených zákonom o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010, pričom tento svoj záver
podporila rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžso/16/2016 z 27. júna 2017.
V súvislosti s podaním Registračného listu FO - odhlášky zo sociálneho poistenia žalovaná poukázala
na to, že žalobkyňa Sociálnej poisťovni neoznámila, že je držiteľom licencie L1A/TT/0337/05, ktorá
sa považuje za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu a to napriek tomu, že

podľa § 227 ods. 2 písm. a) zákona o sociálnom poistení je poistenec povinný preukázať skutočnosti
rozhodujúce na vznik, trvanie, prerušenie a zánik sociálneho poistenia. Žalovaná poukázala tiež na to,
že skutočnosť, že žalobkyňa je držiteľom uvedenej licencie zistila až z údajov poskytnutých Slovenskou
lekárskou komorou, pričom následne po preskúmaní skutkového stavu veci, dňa 11. januára 2018
rozhodla Sociálna poisťovňa, pobočka Dunajská Streda o sociálnom poistení žalobkyni ako o spornom
prípade. V tejto súvislosti zdôraznila, že zákon o sociálnom poistení jej neukladá lehotu, v ktorej má

rozhodnúť o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch a preto nebola a ani
nemohla byť zo strany Sociálnej poisťovne nariadená obnova konania (do 11. januára 2018 neexistovalo
právoplatné rozhodnutie vo veci zániku sociálneho poistenia žalobkyne, ako samostatne zárobkovo
činnej osoby).

26. V súvislosti s námietkou, ktorou žalobkyňa poukazovala na to, že konanie nebolo riadne začaté,
nebolo jej umožnené vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia žalovaná uviedla, že konanie vo veciach
sociálneho poistenia je osobitné konanie upravené v § 172 a nasl., ide o nedávkové konanie, ktoré
možno s poukazom na § 184 ods. 8 zákona začať aj z podnetu organizačnej zložky SP, pričom
konanie je začaté odo dňa, keď bol voči účastníkovi konania urobený prvý úkon. V tejto súvislosti

poukázala aj na rozsudok NS SR sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24. februára 2011, v ktorom najvyšší
súd konštatoval, že zákon o sociálnom poistení nekonkretizuje o aký úkon má ísť, a preto je možné
za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými
a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Zároveň dôvodila tým, že zákon o sociálnom poistení
ustanovuje špeciálnu právnu úpravu konania vo veciach sociálneho poistenia, pričom § 172 ods. 1

vylučuje použitie všeobecného predpisu o správnom konaní. V tejto súvislosti tiež poukázala na to, že
žalobkyňa bola listom Sociálnej poisťovne, pobočka Dunajská Streda zo dňa 10.10.2017 vyzvaná na
predloženie dokladov súvisiacich so zánikom povinného nemocenského a povinného dôchodkového
poistenia, ako aj výpisov z Daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby za roky 2007 a 2008,
avšak žalobkyňa na základe výzvy predložila len požadované výpisy z daňových priznaní a preto bola

žalobkyňa opätovne vyzvaná dňa 5.12.2017 na predloženie licencie L1A a Registračného listu FO -
odhlášky zo sociálneho poistenia, avšak žalobkyňa na predmetnú výzvu nereagovala a preto Sociálna
poisťovňa, pobočka Dunajská Streda pristúpila k vydaniu rozhodnutia o zániku poistenia ku dňu 30. júna
2010. Preto zastala názor, že pobočka Sociálnej poisťovne žalobkyňu za účelom odstránenia spornosti
zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia kontaktovala a naviac

mala za to, že žalobkyňa mala možnosť „obhájiť svoje práva, prípadne povinnosti a záujmy“ aj v rámci
odvolacieho konania.

27. Záverom vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2Sa/4/2017 zo 7. júla 2017 uviedla,
že proti tomuto podala kasačnú sťažnosť a súčasne poukázala na rozhodnutia správnych súdov (napr.

rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 25Sa/2/2017 z 9. mája 2017, sp. zn. 25Sa/1/2017 z 9. mája
2017, rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 23Sa/16/2017 z 26. júna 2017, rozsudok Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 5Sa/8/2017 a sp. zn. 5Sa/7/2017 obe z 24. augusta 2017), ktoré podporujú jej právny
záver, že nie je rozhodujúce na základe akého právneho vzťahu fyzická osoba príjmy z podnikania a
inej zárobkovej činnosti nadobudla, ale rozhodujúce je iba to, že fyzická osoba dosiahla v príslušnom

kalendárnom roku príjmy podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z.

28. Z uvedených dôvodov preto navrhla, žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Žalovaná sa napriek
poučeniu podľa § 105 ods. 2 písm. a) Správneho súdneho poriadku nevyjadrila, či žiada vo veci nariadiť
pojednávanie.

29. Žalobkyňa v replike zotrvala na dôvodoch správnej žaloby a zopakovala, že aby mohla byť
považovaná za SZČO pre účely sociálneho poistenia s povinnou účasťou na sociálnom poistení nespĺňa
podmienku, ktorú vyžaduje § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a to dosahovanie príjmu zpodnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti dodajúc, že je potrebné mať na zreteli účel
zákonodarcu, ktorý účasť osoby na povinnom sociálnom poistení viaže na kumulatívne splnenie dvoch
podmienokatojestatusSZČOavýkonzárobkovejčinnosti,ktorýjejzlicencieL1Aneplynul,nakoľkotúto

licenciu nevyužívala a teda licencia L1A jej automaticky nezakladala bez ďalšieho účasť na povinnom
sociálnom poistení.

30. Žalovaná dupliku nepodala.

31. Krajský súd v Trnave rozsudkom 48Sa/10/2018-73 zo dňa 12.11.2018 žalobe vyhovel, napadnuté
rozhodnutiežalovanejzrušilpodľa§191ods.1písm.c)SSPakovychádzajúceznesprávnehoprávneho
posúdenia veci, vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie a v konaní úspešnej žalobkyni priznal právo na
náhradu trov konania v celom rozsahu.

32. Podľa odôvodnenia rozsudku v danej veci bolo medzi účastníkmi konania sporné, či žalobkyni dňom

29. februára 2008 zanikla povinná účasť na sociálnom poistení t.j. na povinnom nemocenskom poistení
a povinnom dôchodkovom poistení.

33. Na strane druhej v konaní nebolo sporné, že žalobkyňa disponovala od 19.10.2005 do 02.03.2015
licenciou L1A, ktorá bola vydaná Slovenskou lekárskou komorou č. L1A/TT/0337/05. Rovnako v

správnom súdnom konaní nebolo sporné, že na základe rozhodnutia Trnavského samosprávneho
kraja č.j. TA/2006/3275 z 3. augusta 2006 žalobkyňa prevádzkovala zdravotnícke zariadenie v odbore
pediatria s miestom výkonu činnosti ObZS Zlaté Klasy, Poštová č. 2, ktoré bolo dňom 29.2.2008
zrušené rozhodnutím TSK č.j. TA/2008/439 z 10. januára 2008. Týmto rozhodnutím bolo súčasne
vyhovené žiadosti spoločnosti LYDI, s.r.o. zastúpenej konateľom A. B. C. o vydanie povolenia na

prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia - v ambulancii kategórii lekár v špecializovanom odbore -
pediatria od 1. marca 2008 s miestom prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia - ObZS Poštová č.
2, Zlaté Klasy. Rovnako nebolo medzi účastníkmi konania sporné, že žalobkyňa licenciu L1A nikdy
nevyužívalaanemalaznejžiadnepríjmy,pretožetietoskutočnostižalovaná,napriektvrdeniužalobkyne,
nerozporovala.

34. Obsahom administratívneho spisu mal súd za preukázané, že žalobkyňa bola na základe
rozhodnutia Slovenskej lekárskej komory č. L1A/TT/0337/05 od 19.10.2005 do 02.03.2015 držiteľkou
licencie L1A. Ďalej má správny súd preukázané, že žalobkyňa dňa 29.02.2008 podala Sociálnej
poisťovni, pobočka Dunajská Streda Registračný list FO - odhlášku s dátumom zániku poistenia ku dňu

29.02.2008. Obsahom administratívneho spisu je tiež preukázané, že žalobkyňa v roku 2007 dosiahla
príjmy z podnikania vo výške 37 144,06 eur (1 119 002,00 SKK) a v roku 2008 dosiahla príjmy z
podnikania vo výške 10 502,26 eur (316 391,00 SKK). Pokiaľ žalovaná tak v rozhodnutí, ako aj vo
vyjadrení k správnej žalobe tvrdí, že žalobkyňa podala dňa 8. apríla 2009 dodatočné daňové priznanie
k dani z príjmov za rok 2008, kde uviedla príjem z podnikania vo výške 10 632,74 eur (320 322,00

SKK), táto skutočnosť nie je obsahom administratívneho spisu preukázaná, nakoľko dodatočné daňové
priznanie sa v administratívnom spise nenachádza, napriek tomu, že ho mala žalobkyňa na základe
výzvy Sociálnej poisťovne, pobočka Dunajská Streda predložiť.

35. Súd súhlasil s argumentáciou žalovanej, že licencia L1A je potrebná na výkon zdravotníckej praxe (§

68 ods. 1 písm. a/) u iného poskytovateľa zdravotníckej starostlivosti, ktorý má povolenie alebo na výkon
zdravotníckej praxe na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení (§ 10 ods. 1 a 2 zákona č. 578/2004
Z. z.) a považuje sa za oprávnenie, na základe ktorého bola žalobkyňa oprávnená vykonávať zárobkovú
činnosť (§ 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010). Súčasne však súd
zastával názor, ktorý zdieľa aj sama žalovaná a to, že vznik povinného sociálneho poistenia SZČO vždy

závisel a závisí od dosiahnutých príjmov v rozhodnom období. Teda závisí od zárobkovej činnosti SZČO.

36. Vychádzajúc z bodu 47 tohto rozsudku súd vyhodnocoval povinnú účasť žalobkyne na sociálnom
poistení posudzovaním dvoch relevantných skutočností, po prvé - existencia licencie L1A súbežne s
povolenímnaprevádzkovaniezdravotníckehozariadenia(naktorésavyžadujelicenciaL1B), apodruhé

- žalobkyňa nikdy nevykonávala zárobkovú činnosť na základe licencie L1A. Inak povedané, žalobkyňa
mala príjmy výlučne z prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia na základe povolenia Trnavského
samosprávneho kraja č. j. TA/2006/3275 z 3. augusta 2006. Táto skutočnosť nebola zo strany žalovanej
rozporovaná, avšak žalovaná ju vyhodnotila ako irelevantnú argumentujúc tým, že zákon o sociálnompoistení presne stanovuje podmienky, kedy SZČO vzniká a zaniká povinné nemocenské a dôchodkové
poistenie, pričom na tento účel nie je rozhodujúce na základe akého oprávnenia žalobkyňa dosahovala
príjem, ale len skutočnosť, že príjem dosiahla ako SZČO.

37. Súd v tejto súvislosti zastával názor, že zákon o sociálnom poistení explicitne neupravoval a ani
neupravuje situáciu, keď fyzická osoba disponovala dvomi oprávneniami na vykonávanie činnosti podľa
osobitného predpisu, príjem mala len z činnosti, ktorá bola vykonávaná výlučne na základe jedného z
nich a oprávnenie, z ktorého fyzická osoba dosahovala príjem zaniklo, tak ako v posudzovanom prípade.

Zákonosociálnompoistenívznenído31.decembra2010v§21ods.4písm.b)ustanovoval,žepovinné
nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej
osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a samostatne zárobkovo činnej osobe
uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať
oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť
samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c). V danom prípade žalobkyňa nepotrebovala

licenciu L1A na výkon činností, ktoré vykonávala v pracovnoprávnom vzťahu.

38. Podľa súdu, pokiaľ aj žalobkyňa mala vydanú licenciu L1A na výkon samostatnej zdravotníckej
praxe, ktorá jej podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení zakladala status SZČO, účasť na
sociálnom poistení jej toto zakladať nemohlo, a to z dôvodu, že týmto oprávnením (licenciou L1A) nikdy

nevykonávala zárobkovú činnosť. Inak povedané nemala z neho príjem, ktorý by sa na účely povinného
nemocenského a dôchodkového poistenia posudzoval podľa § 21 ods. 1. Preto po zániku povolenia na
prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, z ktorého ako SZČO výlučne dosahovala príjem, jej účasť
na povinnom nemocenskom a dôchodkovom poistení nemohla iba na základe formálnej existencie tejto
licencie pokračovať. Pokiaľ by to tak bolo, priečilo by sa to účelu zákona, ktorý povinné nemocenské a

dôchodkové poistenie kumulatívne viaže na dve zákonné podmienky a to status SZČO a s tým spojený
výkon zárobkovej činnosti, ktorý však žalobkyni z licencie L1A nikdy neplynul.

39. V súvislosti s výkladom zákona o sociálnom poistení, ktorý sa vo vzťahu k určeniu statusu SZČO
mení pomerne často, pričom tieto zmeny odrážajú najmä aktuálnu rozhodovaciu prax správnych súdov

a Ústavného súdu SR (napríklad rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 63/2012 z 23.02.2013,
ktorý sa týkal obdobného, aj keď nie skutkovo totožného problému s účasťou na sociálnom poistení
advokátov) súd poukazoval na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 295/2017, v ktorom
ústavný súd zdôraznil, že „...k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len
z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale

predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry
ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je
interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie
či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu,
najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé

v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu
aplikovanej právnej normy.“ Obdobne Ústavný súd SR pripustil možnosť súdu odchýliť sa od doslovného
znenia zákona aj v náleze sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. júla 2008, v ktorom skonštatoval, že : „Súd môže,
ba dokonca sa musí od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných
dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu

zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR). V takýchto
prípadoch sa musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí
založiť na racionálnej argumentácii.“

40. Vychádzajúc, z citovaných rozhodnutí ústavného súdu sa súd priklonil k teleologickému výkladu

citovaných ustanovení § 5 písm. c) a § 21 ods. 1 a 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení a vyhodnotil
právne posúdenie veci žalovanou za formálne a neudržateľné, pretože sa tým, podľa názoru správneho
súdu, potiera samotný účel zákona o sociálnom poistení, ktorým je viazať účasť na sociálnom poistení
na určitý dosiahnutý príjem zo zárobkovej činnosti. V konaní, ako už bolo vyššie uvedené, je nesporné,
že žalobkyňa dosahovala príjem výlučne na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho

zariadenia, na základe ktorého bola tiež oprávnená dosahovať príjem, a licenciu L1A nevyužívala. Je
pravdou, že zákon o sociálnom poistení nerozlišuje na účely účasti na sociálnom poistení príjem, ktorý
fyzická osoba môže dosiahnuť z viacerých oprávnení, avšak vychádzajúc zo systematického výkladu
zákona, samotný status SZČO automaticky účasť na sociálnom poistení nezakladá. Preto správny súdustanovenie § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v danom prípade vykladal tak, že pokiaľ fyzická
osoba disponuje súčasne dvoma oprávneniami, ktoré jej zakladali status SZČO, účasť na povinnom
nemocenskom a dôchodkovom poistení podľa § 21 ods. 1 sa posudzuje osobitne vo vzťahu ku každému

oprávneniu, ak oprávnenie, na základe ktorého sa výlučne dosahoval príjem zaniklo. Uvedený právny
názor je podporený aj rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/20/2011 z 15.
decembra 2011, ktoré bolo publikované aj v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
SR č. 4/2012 pod č. 72, v ktorom najvyšší súd zastal právny názor, že pri posudzovaní príjmov podľa
§ 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení je potrebné prihliadať len na tie príjmy z podnikania, ktoré

vyplynuli z podnikateľskej činnosti posudzovaného statusu samostatne zárobkovo činnej osoby. Pre
posudzovaný prípad to konkrétne znamená, že žalovaná mala na účely rozhodnutia o povinnej účasti
žalobkyni posudzovať príjmy žalobkyne výlučne vo vzťahu k licencii L1A.

41. V správnom súdnom konaní bolo nespornou skutočnosťou, že žalobkyňa v priebehu prevádzkovania
zdravotníckeho zariadenia v odbore pediatria a ani po 29.02.2008 nevykonávala na základe licencie

L1A činnosť, z ktorej by jej plynuli príjmy z podnikania a inej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1
a 2 zákona o dani z príjmov. Práve s poukazom na túto rozhodnú skutočnosť správny súd zastáva
názor, že iba formálne držanie licencie L1A žalobkyňou aj po 29.02.2008 nemôže napĺňať materiálnu
podmienku na to, aby žalobkyňa bola aj po zániku prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia, výlučne z
ktorého dosahovala príjmy posudzované na účely sociálneho poistenia, účastná na sociálnom poistení.

Z uvedeného dôvodu správny súd uzatvára, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové
poistenie v prípade žalobkyne zaniklo k 29.02.2008, teda dňom zrušenia rozhodnutia o povolení
prevádzkovaťzdravotníckezariadenie,pretoževýlučnenajehozákladežalobkyňadosahovalapríjemna
účelyzákonaosociálnompoistení.Pokiaľbysúdpripustil,žeibaformálnadispozíciažalobkynelicenciou
L1A bez akéhokoľvek príjmu, ktorý by z jej využitia plynul, by zakladal účasť na sociálnom poistení, došlo

by k popretiu účelu zákona, ktorý, ako už bolo viackrát uvedené účasť na sociálnom poistení spája nielen
so statusom SZČO, ale aj s dosiahnutým príjmom (§ 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení). Alebo inak
ešte povedané, žalobkyni účasť na sociálnom poistení na základe licencie L1A z dôvodu nedosiahnutia
zákonom požadovaného príjmu nikdy podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení nevznikla a
preto táto účasť logicky nemohla kontinuálne pokračovať aj po 29.02.2008, výlučne na základe príjmu

dosahovaného prevádzkovaním zdravotníckeho zariadenia. Takýto záver je neudržateľný, v rozpore s
účelom zákona o sociálnom poistení a je dôvodom zrušenia napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods.
1 písm. c) SSP pre nesprávne právne posúdenie veci.

42. K namietaným procesným pochybeniam súd uviedol, že zákon o sociálnom poistení neukladá

Sociálnej poisťovni lehotu, v ktorej je povinná rozhodnúť o vzniku, zániku alebo prerušení sociálneho
poistenia v sporných prípadoch, a preto námietka žalobkyne ohľadom oneskoreného rozhodovania
Sociálnej poisťovne nie je dôvodná. Rovnako sa správny súd nestotožňuje s námietkou žalobkyne,
že v danej veci sa rozhodlo o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového
poistenia vyznačením spise, čo by znamenalo, že v danej veci už bolo právoplatne rozhodnuté, inak

povedané, že existuje prekážka res iudicata. V zmysle zákona o sociálnom poistení, Sociálna poisťovňa
vydáva rozhodnutie v nedávkových konaniach iba v sporných prípadoch, to znamená, že potvrdenie
Registračného listu FO nemožno automaticky považovať za rozhodnutie vydané vyznačením v spise.
Naviac Sociálna poisťovňa do predloženia licencie L1A Slovenskou lekárskou komorou nepovažovala
vec za sporný prípad, pričom až keď získala informáciu, že žalobkyňa je držiteľkou licencie L1A rozhodla

podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o sociálnom poistení a teda sa v danom prípade nejedná o
rozhodnutie vydané v rámci obnovy konania.

43. V súvislosti s námietkou žalobkyne, že Sociálna poisťovňa ju neupovedomila o začatí predmetného
nedávkového konania a neposkytla jej príležitosť vyjadriť sa k začatému konaniu, čím jej v podstate

znemožnila vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy, súd konštatoval, že nedávkové
konanie sa môže začať buď na základe písomnej žiadosti účastníka konania alebo z podnetu
organizačnej zložky Sociálnej poisťovne (§ 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení) a konanie, ktoré
sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná
organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon (§ 185 ods. 4

zákona o sociálnom poistení) a za tento úkon možno teoreticky považovať aj doručenie rozhodnutia.
Žalovaná na podporu správnosti svojho postupu citovala z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24.2.2011, v ktorom najvyšší súd zastal právny názor, že
zákon o sociálnom poistení nekonkretizuje prvý úkon v konaní a preto sa zaň môže považovať ajdoručenie rozhodnutia, ak Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi, a
rovnako, že Sociálna poisťovňa nemá povinnosť pred vydaním rozhodnutia dať účastníkovi konania
možnosť sa vyjadriť k jeho podkladu a spôsobu jeho zistenia. Vo vzťahu k citovanému rozhodnutiu

Najvyššieho súdu SR správny súd zastáva názor, že toto je na daný, konkrétny prípad nepoužiteľné,
pretože ide o skutkovo neporovnateľné situácie. Preskúmavané konanie je špecifické práve tým, že
ide o sporný zánik sociálneho poistenia, k vydaniu rozhodnutia došlo takmer po uplynutí desiatich
rokov a naviac za okolností, keď žalobkyňa mala za to, že jej status SZČO vrátane povinnej účasti v
sociálnom poistení zanikol dňa 29.02.2008. V danom prípade, je však obsahom administratívneho spisu

preukázané, že Sociálna poisťovňa, pobočka Dunajská Streda so žalobkyňou komunikovala a vyzývala
ju na predloženie konkrétnych dokladov, pričom žalobkyňa všetky požadované doklady nepredložila a
následne bolo vydané prvostupňové rozhodnutie. Podľa súdu Sociálna poisťovňa, pobočka Dunajská
Streda žalobkyňu písomne informovala, že ide o vec prešetrenia povinného nemocenského a povinného
dôchodkového poistenia do 30.06.2010 a preto bolo na žalobkyni, aby na základe týchto výziev so
Sociálnou poisťovňou, pobočka Dunajská Streda aktívne a riadne komunikovala. Z uvedeného dôvodu

zastalsprávnysúdnázor,ževdanomkonkrétnomkonanínedošlokporušeniuzásadysúčinnostipodľa§
3 ods. 2 správneho poriadku, pričom žalobkyni bola poskytnutá možnosť predkladať Sociálnej poisťovni,
pobočka Dunajská Streda potrebné podklady. Z uvedeného dôvodu súd vyhodnotil túto námietku za
nedôvodnú.

44. K rozhodnutiam správnych súdov, ktorými účastníci v konaní argumentovali, súd uviedol, že síce
ide o právoplatné rozhodnutia správnych súdov, avšak ani v jednom prípade sa nejedná o rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý ako vrcholný súdny orgán vo veciach správneho súdnictva
zabezpečuje jednotu a zákonnosť rozhodovania či už prostredníctvom stanovísk k rozhodovacej činnosti
správnych súdov (§ 20 SSP) alebo prostredníctvom rozhodovania veľkého senátu (§ 22 SSP). Súčasná

rozhodovacia činnosť vecne príslušných správnych súdov (krajských súdov) v skutkovo obdobných
veciach týkajúcich sa povinnej účasti lekárov na sociálnom poistení nie je jednotná, ktorá skutočnosť je
tak žalobkyni ako aj žalovanej nesporne známa, a preto až rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ktoré sa bude týkať tejto problematiky resp. v prípade odlišného právneho názoru aj v rámci
senátov najvyššieho súdu k predostretému právnemu posúdeniu veci, až rozhodnutie veľkého senátu

bude mať povahu ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, ktorá bude pre správne súdy určujúca.
Za vtedajšej právnej situácie sa súd priklonil k právnemu názoru, výsledkom ktorého bolo zrušenie
napadnutého rozhodnutia žalovanej.

45.Rozsudoktunajšiehosúduzodňa12.11.2018vkonaníokasačnejsťažnostižalovanejzrušilNajvyšší

správny súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 9 Sžsk 32/2019 zo dňa 27.4.2022 z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia veci správnym súdom.

46. V odôvodnení rozhodnutia kasačný súd konštatoval, že po vykonaní súdneho prieskumu
napadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím a konaní im

predchádzajúcich pri aplikácii zákonnej úpravy uvedených právnych predpisov, ako i právneho záveru
Veľkého senátu formulovaného v jeho rozhodnutí sp. zn. 1Vs/3/2019 zo dňa 24.11.2020, ktorý je
pre senáty najvyššieho správneho súdu záväzný, postupom podľa Správneho súdneho poriadku
dospel k opačnému záveru ako krajský súd. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej
sťažnosti žalovanej vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil

s obsahom administratívneho a súdneho spisu, s námietkami žalovanej uvedenými v kasačnej sťažnosti
a s prihliadnutím na ust. § 462 ods. 1 SSP dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné
zrušiť.

47. Otázkou postavenia (statusu) lekára ako samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm.

c) zákona č. 461/2003 Z. z. z dôvodu, že bol držiteľom licencie L1A sa zaoberal a dal na ňu odpoveď
Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1Vs 3/2019 zo dňa 24. novembra
2020. Ústavná sťažnosť proti uvedenému rozsudku najvyššieho súdu bola odmietnutá Ústavným súdom
Slovenskej republiky uznesením č. k. IV.ÚS 610/2021-22 zo dňa 30.112021.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1Vs 3/2019 zo dňa 24. novembra 2020 k otázke

statusu samostatne zárobkovo činnej osoby na základe oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle
§ 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení platnom do 31.12.2010 citujúc § 5
písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31.12.2010, § 3 ods. l zákona č. 578/2004 Z. z., §
3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z., § 4 zákona č. 578/2004 Z. z., § 10 ods. 1,2 zákona č. 578/2004 Z. z.,§ 68 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z., konštatoval: .... "Zákonodarca už v ustanovení § 3 ods. 4 zákona
č. 578/2004 Z. z. rozlišuje u lekárov medzi výkonom zdravotníckeho povolania na základe povolenia na
prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo povolenia vydaného podľa osobitného predpisu [písm.

b)] a na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe [písm. c) ]. Jednou z podmienok na
vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie) právnickej osobe,
napr. spoločnosti s ručením obmedzeným [§12 ods. 3 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.] je, že právnická
osoba má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu [§ 68 ods.
1 písm. c)], teda s tzv. licenciou L1C. Jednou z podmienok na vydanie povolenia na prevádzkovanie

zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie) fyzickej osobe [§ 12 ods. 3 písm. a) zákona č. 578/2004
Z. z.] je licencia L1B, t. j. licencia na výkon zdravotníckeho povolania [§68 ods. 1 písm. b)].
Pojem "povolenie", uvedený v § 4 písm. a) bod 1. a § 11 zákona č. 578/2004 Z. z. je potrebné vykladať
v kontexte s ustanovením § 3 ods. 4 písm. b) tohto zákona, teda tak, že pod povolením sa rozumie
povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (ambulantnej zdravotnej starostlivosti, ústavnej
zdravotnej starostlivosti). Povolenie príslušný orgán vydá fyzickej osobe, ak má licenciu na výkon

zdravotníckeho povolania, tzv. licencia L1B [§ 12 ods. 2 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.] a právnickej
osobe, ak má určeného odborného zástupcu s licenciou na výkon činnosti odborného zástupcu v tom
povolaní, v ktorom má poskytovateľ prevažne poskytovať zdravotnú starostlivosť – tzv. licenciu L1C [§
12 ods. 3 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, vydaná
podľa § 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 (ďalej aj „licencia L1A“) nie je podmienkou na vydanie

povolenia podľa § 12 zákona č. 578/2004 Z. z. Ide o licenciu, ktorá nie je žiadnym spôsobom viazaná
na povinnosť držby licencie L1B alebo L1C, súčasne však držba licencie L1A nevylučuje, aby lekár bol
držiteľom aj licencií L1B a L1C.

48. Veľký senát sa stotožňuje s názorom, že licencia L1A oprávňuje lekára vykonávať samostatnú

zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom
iným poskytovateľom alebo na inom mieste, a že lekár – držiteľ licencie L1A je oprávnený bez
ďalšieho povolenia alebo súhlasu akéhokoľvek orgánu poskytovať zdravotnú starostlivosť. Iba na jeho
vôli je ponechané, či uvedenú licenciu bude aj využívať, a teda, či bude uzatvárať dohody/zmluvy
o výkone zdravotnej starostlivosti s inými prevádzkovateľmi zdravotníckych zariadení, a vybrať si,

v ktorom zdravotníckom zariadení, resp. inom mieste (napr. v byte chorého, v inom prirodzenom
sociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti) bude zdravotnú
starostlivosť poskytovať. V prípade poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe licencie L1A ide o
tzv. "návštevnú službu". Samotná skutočnosť, že prevádzkovateľ' zdravotníckeho zariadenia, s ktorým
lekár - držiteľ licencie L1A uzatvára dohodu/zmluvu, je povinný spĺňať podmienky ustanovené zákonom,

medzi ktoré patrí aj vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia s oprávnením na
vykonávanie samostatnej zdravotníckej praxe lekára - držiteľa licencie L1A nijako nesúvisí. Povolenie na
prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia sa viaže výlučne na osobu prevádzkovateľa zdravotníckeho
zariadenia. Zánikom povolenia neprestane lekár, ktorý je držiteľom licencie L1A, spĺňať podmienky
pre vydanie tohto druhu licencie. Splnenie predpokladov pre vydanie licencie L1A lekárom nie je

naviazané na vydanie povolenia prevádzkovateľa zdravotníckeho zariadenia. Skutočnosť, že lekár -
držiteľ licencie L1A uzatvára súkromné zmluvy/dohody s prevádzkovateľom zariadenia, ktorý má vydané
povolenie, nemožno chápať ako podmienku oprávnenia na výkon zdravotníckej praxe. Podmienky na
výkon samostatnej zdravotníckej praxe musí lekár splnil' na to, aby mu licencia L1A bola vydaná
(pred vydaním licencie L1A). Zmluvu/dohodu s prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia uzatvára

následne, po tom, čo spĺňa podmienky na výkon zdravotníckej praxe, teda po vydaní licencie L1A.
Veľký senát sa stotožňuje s názorom senátu 9S, že pod pojmom oprávnenie na vykonávanie činností
v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31.12.2010 je potrebné rozumieť
povolenie, súhlas s vykonávaním určitej činnosti, ktoré vydáva Slovenská lekárska komora po tom,
čo zistí, že lekár spĺňa odborné a iné zákonom ustanovené predpoklady na vykonávanie samostatnej

zdravotníckej praxe. Skutočnosť, že lekár na základe tohto povolenia, súhlasu s výkonom činnosti
(licencie L1A) môže uzatvárať dohody/zmluvy, od ktorých závisí, kde takúto činnosť bude vykonávať, na
existenciu povolania udeleného lekárskou komorou, vplyv nemá. Po splnení zákonných podmienok je
iba na vôli držiteľa oprávnenia, akým spôsobom a kde bude výkon činnosti realizovať, pričom zo strany
verejnejmociudržiteľalicencieL1Ažiadnyďalšíúkon(napr.povolenievykonávaťčinnosťukonkrétneho

poskytovateľa, registráciu a pod.) nie je potrebný. Licenciu L1A nepotrebuje lekár v pracovnom pomere
u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Na výkon povolania lekára v pracovnom pomere Slovenska
lekárska komora vydáva licenciu L1B. Ak sa lekár rozhodne poskytovať zdravotnú starostlivosť ako
fyzická osoba - podnikateľ vo svojom mene a na svoj účet vo vlastnom zdravotníckom zariadení [§ 4písm. a) bod. 1 zákona č. 578/2004 Z. z.], v takom prípade je licencia L1B predpokladom na vydanie
povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (napr. ambulancie), ktoré vydáva ministerstvo
alebo samosprávny kraj. Licencia L1B teda sama o sebe nie je oprávnením na vykonávanie činnosti,

ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení platnom do 31.12.2010
- takým oprávnením sa stáva len v spojení s povolením lekára - fyzickej osoby na prevádzkovanie
zdravotníckeho zariadenia (ambulancie). Pokiaľ si lekár na účely poskytovania zdravotnej starostlivosti
založí spoločnosť s ručením obmedzeným, v takom prípade licencia L1C - licencia na výkon činnosti
odborného zástupcu zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, vydaná podľa § 68 ods. 1 písm. c)

zákona č. 578/2004 Z. z., je predpokladom na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho
zariadenia touto právnickou osobou. Je iba na vôli lekára, či popri žiadosti o vydanie licencie L1B,
požiada aj o vydanie licencie L1A, a či sa rozhodne využiť obe licencie a poskytovať zdravotnú
starostlivosť základe oboch licencií. Držba licencie L1B ani vstup jej držiteľa do pracovného pomeru s
prevádzkovateľom zdravotníckeho zariadenia však nemá žiaden vplyv na právo držiteľa licencie L1A
naďalej vykonávať samostatnú zdravotnícku prax. Licencia L1C nie je oprávnením na vykonávanie

činnosti, ktoré predpokladá ustanovenie § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. Ani držba licencie L1C
nie je dôvodom zániku licencie L1A, a nie je ani prekážkou toho, aby lekár využíval aj licenciu L1A.
Licencie môže Lekárska komora dočasne pozastaviť alebo zrušiť z dôvodov a v rozsahu podľa § 73
a § 74 zákona č. 578/2004 Z. z. Veľký senát sa z vyššie uvedených dôvodov stotožnil s názorom
senátu 9S, že v prípade držiteľov licencii L1A je naplnená formálna aj materiálna stránka oprávnenia

na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od vôle držiteľa licencie,
ktorá by mu bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať zdravotnú starostlivosť
v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na inom mieste. Skutočnosť,
že držiteľ licencie L1A uvedenú licenciu nevyužíva, neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Na to,
aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať

objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia.
Vzhľadom na uvedené držiteľ licencie L1A má postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby
v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z."

49. Z uvedených dôvodov Veľký senát v konaní vedenom pod sp. zn. 1Vs/3/2019 dospel k záveru,

že je potrebné sa odchýliť od záveru Veľkého senátu vo veci sp. zn. 1Vs/1/2019. Na prvú otázku,
teda "či licencia L1A vydaná lekárovi na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 ods. 2
zákona č. 548/2004 Z. z. má alebo nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v §
5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z.“, uvádza nasledovnú odpoveď: Licenciu LIA (na výkon samostatnej
zdravotníckej praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods.

4 písm. c) zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti treba považovať za
oprávnenienavykonávaniečinnostipodľaosobitnéhopredpisuvzmysle§5písm.c)zákonač.461/2003
Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z. z., na základe ktorého je lekár - držiteľ
licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na účely zákona o sociálnom poistení.
Vykonávanie zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom, ktorý je držiteľom licencie

L1B a ktorý je súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti poskytovať zdravotnú
starostlivosťajnazákladelicencieL1A,atedaniejedôvodom,abydržiteľlicencieL1Anebolpovažovaný
za samostatne zárobkovo činnú osobu § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v
znení zákona č. 310/2006 Z. z."

50.VeľkýsenátNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyvrozsudkuč.k.1Vs/3/2019zodňa24.novembra
2020 k otázke zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia z titulu
oprávnenia na vykonávanie činností v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení
v znení platnom do 31.12.2010, citujúc § 14 ods. 1 písm. b), § 21 ods. 1,3, § 227 ods. 2 písm. a), §
228 ods. 1, 2, 3, 7, § 233 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z., konštatoval: ..."Status samostatne zárobkovo

činnej osoby (ďalej aj „SZČO“) na základe licencie L1A nie je bez ďalšieho dôvodom vzniku, resp.
trvania povinného poistenia SZČO, je však predpokladom vzniku, alebo trvania takého poistenia. V tejto
súvislosti považuje Veľký senát za potrebné zdôrazniť, že ten istý lekár môže byť povinne poistený
ako SZČO podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., či už na základe licencie L1A, alebo/aj ako
fyzická osoba – držiteľ licencie L1B na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia;

súčasne môže byť povinne poistený aj ako zamestnanec, prípadne aj ako iná SZČO uvedená v § 5
písm. a), b), d) až f) zákona č. 461/2003 Z. z.51. Osobitný spôsob vzniku, resp. zániku povinného nemocenského poistenia a povinného
dôchodkového poistenia (ďalej aj „povinné poistenie“) samostatne zárobkovo činnej osoby upravuje
ustanovenie § 21 ods. 2 až 4 zákona č. 461/2003 Z. z. Trvanie a zánik poistenia lekára, ktorý je držiteľom

licencie L1A, odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinný mať oprávnenie
podľa osobitného predpisu (licenciu L1B), osobitne upravuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b) zákona
č. 461/2003 Z. z. Podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení zákona č. 310/2006
Z. z., účinnom od 01.01.2008 do 31.12.2008, povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové
poisteniesamostatnezárobkovočinnejosobeuvedenejv§5písm.b)ac)dňomzánikutýchtooprávnení,

a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru,
v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa
podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm.
c). Držiteľovi licencie L1A v zmysle citovaného ustanovenia povinné poistenie môže zaniknúť z troch
dôvodov. Prvým dôvodom je prijem v rozhodnom období nižší ako predpokladá ustanovenie § 21 ods. l
zákona č. 461/2003 Z. z. Druhým dôvodom je zánik licencie L1A, kedy povinné poistenie zanikne dňom

zániku tejto licencie. Na zánik povinného poistenia držiteľa licencie L1A z tretieho dôvodu, teda z dôvodu
vzniku pracovného pomeru, sa vzťahuje ustanovenie § 21 ods. 4 písm. b), časť vety za spojovníkom
„a“. To znamená, že z dôvodu vzniku pracovného pomeru u poskytovateľa zdravotníckeho zariadenia, v
ktorom lekár musí mať licenciu L1B, môže povinné poistenie lekára ako SZČO z titulu držby licencie L1A
zaniknúť iba vtedy, ak držiteľ licencie L1A splní svoju povinnosť podľa § 227 ods. 2 písm. a) a § 228 ods.

3 a 7 v spojení s § 21 ods. 4 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. a pobočke Sociálnej poisťovne predloží
vyhlásenie, že odo dňa vzniku. pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej
osoby uvedenej v § 5 písm. c), teda že od uvedeného dňa nevykonáva činnosť na základe licencie L1A
(t. j. samostatnú zdravotnícku prax).

52. Keďže zákon č. 461/2003 Z. z. výslovne vyžaduje podanie „vyhlásenia“ podľa § 21 ods. 4 písm.
b), za splnenie tejto povinnosti nemožno považovať podanie Registračného listu – odhlášky, z obsahu
ktorého náležitosti vyhlásenia nevyplývajú. Na účely § 21 ods. 4 v spojení s § 228 ods. 7 zákona č.
461/2003 Z. z. Sociálna poisťovňa vydala a na svojej webovej stránke zverejnila tlačivo „Vyhlásenie
samostatne zárobkovo činnej osoby, že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť samostatne

zárobkovo činnej osoby, na ktorú má oprávnenie podľa osobitného predpisu." Z obsahu tohto tlačiva
vyplýva, že sa týka samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c) zákona, ktorá vyhlasuje,
že od vzniku pracovného pomeru, t. j. „od ..... " túto činnosť nevykonáva a že toto vyhlásenie podáva
ako súčasť Registračného listu FO - odhlášky z povinného nemocenského poistenia a z povinného
dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby z dôvodu zániku týchto poistení. Povinné

nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie držiteľa licencie L1A teda môže zaniknúť tromi
spôsobmi:1)podľa§21ods.1zákonač.461/2003Z.z.dňom30.júnakalendárnehorokanasledujúceho
po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa
osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou
(ďalej len „prijem z podnikania“) nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v §

138 ods. 9 tohto zákona, alebo 2) podľa § 21 ods. 4, časti vety pred písmenom „a" zákona č. 461/2003
Z. z. v znení platnom od 01.08.2006 do 31.12.2010 vždy dňom zániku licencie, alebo 3) odo dňa vzniku
pracovného pomeru s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, v ktorom na výkon činnosti je povinný
mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak (v súlade s § 227 ods. 2 písm. a) a § 228 ods. 3
zákona č. 461/2003 Z. z. v spojení s § 21 ods. 4, časti vety za písmenom „a" tohto zákona) taký lekár

predložil pobočke Sociálnej poisťovne vyhlásenie, že od vzniku pracovného pomeru nevykonáva činnosť
samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c) tohto zákona."

53. Veľký senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku č. k. 1Vs 3/2019, zo dňa 24.
novembra 2020, sa vyjadril aj k otázke povinnosti Sociálnej poisťovne pri rozhodovaní o vzniku

alebo zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia poistenca -
lekára skúmať a posudzovať príjmy poistenca - lekára samostatne vo vzťahu k licencii L1A, uviedol,
že ...povinnosť Sociálnej poisťovne skúmať pôvod príjmov poistencov - lekárov nemožno vyvodiť
zo žiadneho ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. Naopak, Sociálna poisťovňa v rámci zisťovania
podkladov pre rozhodnutie o vzniku alebo zániku povinného poistenia vychádza z oznámenia Daňového

riaditeľstva Slovenskej republiky podľa § 233 ods. 6 písm. a) zákona č. 46112003 Z. z., resp. z výpisu
z daňového priznania podľa § 228 ods. 1 a 2 tohto zákona. Ak by bolo zámerom zákonodarcu, aby
Sociálna poisťovňa prešetrovala príjmy poistencov, musel by oprávnenie na takúto činnosť ustanoviť v
zákone alebo zabezpečiť povinnosť Finančného riaditeľstva SR predkladať údaje Sociálnej poisťovni vtakej kvalite, aby bolo možné na účely sociálneho poistenia príjmy poistencov posudzovať. Pokiaľ teda
zákonodarca nevybavil Sociálnu poisťovňu oprávnením na zisťovanie príjmu, potrebným materiálnym
a personálnym vybavením, možno dôvodiť, že zákonodarca nepredpokladal výkon takejto činnosti

Sociálnej poisťovne. Ak teda lekár - držiteľ licencie L1A prizná v daňovom priznaní príjmy z podnikania
vykonávaného podľa osobitných predpisov [§ 6 ods. 1 písm. c) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov]
vo výške vyššej ako je uvedená v § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., Sociálna poisťovňa nie je
povinná skúmať, aká časť z týchto príjmov je čisto z činnosti na základe licencie L1A, ktorá okolnosť je
pre posúdenie vzniku alebo zániku poistenia podľa §21 ods. 1 právne irelevantná. V tejto súvislosti je

potrebné uviesť, že aj v prípade, ak príjmy z podnikania vykonávaného podľa osobitných predpisov sú
nižšie, ale v súčte s iným príjmom zo samostatnej zárobkovej činnosti, napr. zo živnosti sú v súčte vyššie
ako predpokladá ustanovenie §21 ods. 1 zákona č. 46112003 Z. z., poistenie vznikne, resp. trvá naďalej.

54. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení, č. k. IV.ÚS 610/2021-22 zo dňa 30.112021, ktorým
odmietol ústavnú sťažnosť proti uvedenému rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k.

1Vs 3/2019 zo dňa 24. novembra 2020, konštatoval: ...“Podľa názoru ústavného súdu napadnutý
rozsudok nie je možné považovať za zjavne neodôvodnený ani za arbitrárny, teda taký, ktorý by bol
založený na právnych záveroch nemajúcich oporu v zákone, resp. popierajúcich podstatu, zmysel
a účel v predmetnom konaní aplikovaných ustanovení právnych predpisov. O svojvôli pri výklade a
aplikácii zákonného predpisu zo strany všeobecného súdu je možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Z
ústavnoprávneho hľadiska preto nie je dôvod na spochybnenie záverov napadnutého rozsudku, pretože
sú dostatočne zdôvodnené, aj keď s takým zdôvodnením sťažovateľ nesúhlasí a využíva dostupnú
inštančnú možnosť tieto závery vo svoj prospech „prebiť“, nie však na podklade využiteľnom pre ústavnú
sťažnosť. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je teda ústavne udržateľný.

Ústavný súd opätovne pripomína, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných
súdov a suplovať tak poslanie, ktoré zákon zveril najvyššiemu súdu, a preto ak všeobecné súdy
zaujímajú vo vzťahu k určitej otázke rôzne právne názory, nemožno v takomto postupe vidieť porušenie
čl. 46 ods. l ústavy, resp. čl. 6 ods. l dohovoru, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných
než ústavných predpisov je vo výlučnej kompetencii najvyššieho súdu (m. m. IV.ÚS 426/2018). Tu je

potrebné osobitne zdôrazniť, že zjednocovanie rozhodovania senátov najvyššieho súdu je (aj) vecou
veľkého senátu príslušného kolégia tohto súdu. Po takom vyriešení určitej právnej otázky je určite z
hľadiska právnej istoty nežiaduce, ak sa judikatúrny stav opätovne zmení bez zmeny pre rozhodovanie
podstatnéhoprávnehopredpisu.Zároveňvšakplatí,žepokiaľzákonodarcaspostupomzmenyprávneho
názoru veľkého senátu o tej istej otázke následným rozhodnutím veľkého senátu v inom zložení výslovne

počíta, ide o „poistku omylu“ a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie
(k tomu pozri body 17., 19., 21. a 23. tohto odôvodnenia). Novo rozhodujúci sudcovia najvyššieho súdu
nemôžu v predmetnej situácii svoj odlišný právny názor ignorovať a, naopak, postupujú ex officio, pričom
taký ich zákonne súladný postup nemôže byť z hľadiska práva na súdnu ochranu neúspešnej strany v
konaní v zmysle čl. 51 ods. l ústavy úspešne napadnutý ako ústavne nekonformný.

Sťažovateľom avizované (ako možné) neustále preklápanie riešenia dotknutej právnej otázky postupne
sa líšiacimi rozhodnutiami veľkého senátu kolégia v inom zložení je eliminované mechanizmom
prijímania stanoviska podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ústavný súd teda v okolnostiach tejto veci
dospel k záveru, že argumentácii sťažovateľa chýba ústavnoprávny rozmer, keď vo svojej ústavnej

sťažnosti v zásade len polemizuje s právnymi závermi najvyššieho súdu a stavia ústavný súd do
pozície ďalšej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov. Sťažovateľom uvádzané tvrdenia nijako
nesignalizujú také pochybenia najvyššieho súdu, ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia
porušenia označených práv sťažovateľa po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie. Uvedené je
dostačujúce na to, aby ústavný súd túto ústavnú sťažnosť odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o

ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa
ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže ich posudzovanie
je viazané na vyslovenie porušenia označených práv a slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo.

55. Rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky je pre súdy záväzné. Vychádzajúc z uvedeného a skutkových zistení, ktoré
v danej veci potvrdili, že žalobkyňa aj po vydaní rozhodnutia č. TA/2008/439 zo dňa 10. januára
2008, Trnavského samosprávneho kraja, ktorým žalobkyni ku dňu 29. februára 2008 zrušil povolenie
na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, bolo nesporné, že bola i naďalej držiteľom licencie číslo:L1A/TT/0337/05 vydanou Slovenskou lekárskou komorou dňa 19. októbra 2005 na výkon samostatnej
zdravotníckej praxe a za predchádzajúce obdobie vykazovala príjem, Sociálna poisťovňa v oboch
stupňoch rozhodla v súlade so zákonom č. 461/2003Z.z., keď rozhodla tak, že žalobkyni ako samostatne

zárobkovo činnej osobe nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa
29. februára 2008, ale zaniklo dňa 30. júna 2010, keďže v intenciách vyššie uvedeného názoru veľkého
senátu Najvyššieho súdu SR v spojení s rozhodnutí Ústavného súdu SR žalobkyňa ako držiteľ licencie
L1A mala postavenie (status) samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. c) zákona č.
461/2003 Z. z., keď v prípade žalobkyne ako držiteľa licencie L1A je naplnená formálna aj materiálna

stránka oprávnenia na výkon činnosti, pretože neexistuje žiadna vonkajšia prekážka nezávislá od jej vôle
ako držiteľa tejto licencie, ktorá jej bránila vykonávať samostatnú zdravotnícku prax, teda poskytovať
zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení prevádzkovanom iným poskytovateľom alebo na
inom mieste. Skutočnosť, že žalobkyňa ako držiteľ tejto licencie L1A uvedenú licenciu nevyužívala,
neznamená reálnu nemožnosť jej využívania. Nato, aby licencia L1A nebola oprávnením podľa § 5
písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z., by musela existovať objektívna nemožnosť vykonávať činnosť, ktorá

nespočíva v konaní, resp. nekonaní držiteľa oprávnenia.

56.Povrátenívecitunajšiemusúdusúdopätovneprejednalvecbeznariadeniapojednávania,oboznámil
sa s obsahom spisového materiálu, vrátane administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu,
a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby.

57. V ďalšom konaní bol súd podľa § 469 SSP (zákon č. 162/2015 Z.z., Správny súdny poriadok) viazaný
právnym názorom kasačného súdu, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia zo dňa 27.4.2022 zaujal
stanovisko ku všetkým sporným okolnostiam prípadu, ktoré by podľa žalobkyne mali mať za následok
nezákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia.

58. Kasačný súd konštatoval nesprávnosť záverov tunajšieho súdu vedúcich k zrušeniu žalobou
napadnutého rozhodnutia správneho orgánu a za nespornú, s prihliadnutím aj na rozsudok veľkého
senátu sp. zn. 1 Vs 3/2019, považoval otázku právneho postavenia žalobkyne na účely sociálneho
poistenia ako samostatne zárobkovo činnej osoby na základe držby licencie na výkon samostatnej

zdravotníckej praxe.

59. Nakoľko v konaní nebola sporná držba licencie L1A žalobkyňou, ani príjem žalobkyne v rozhodnom
období za podmienok stanovených zákonom majúci za následok zánik povinného nemocenského
a dôchodkového poistenia, boli tak zodpovedané všetky otázky majúce pre rozhodnutie o správnej

žalobe zásadný význam, pričom závery, z ktorých právne stanoviská súdu vychádzajú, boli kasačným
súdom podrobnejšie ozrejmené v obsahu jeho rozhodnutia zo dňa 27.4.2022.

60. Vychádzajúc zo záverov kasačného súdu, ktoré súd už uviedol v odôvodnení tohto rozhodnutia
a ktoré preto nepovažuje za potrebné opakovať na tomto mieste, nezistil súd v žalobou napadnutom

rozhodnutí žalovaného správneho orgánu či v jeho vydaniu predchádzajúcom postupe správnych
orgánov žiadne pochybenie spôsobujúce nezákonnosť rozhodnutia.

61. Súd preto žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.

62. O náhrade trov konania rozhodol súd s poukazom na skutočnosť, že v tomto konaní úspešnému
správnemu orgánu žiadne trovy uplatniteľné v zmysle § 168 SSP nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote jedného mesiaca
od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti

nemožno odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.