Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, October 25, 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/44/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5120202130
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Duman
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:5120202130.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členov: JUDr.
Ľubica Spálová a JUDr. Anton Jaček v sporovej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/
XX, C., zast.: GARANT PARTNER legal s. r. o., IČO: 36 856 380, Einsteinova 21, Bratislava, proti
žalovaným: 1. D. E. B., nar. XX.XX.XXXX, F. XXXX/X, G., a 2. H. B., nar. XX.XX.XXXX, F. XXXX/X, G.,
obe zast.: JUDr. Kristína Jošthová, advokátka, Nám. M. R. Štefánika 1/10, Žilina, o určenie, že vec patrí

do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Piešťany zo 07.06.2021, č. k. 23C/24/2020-294, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok sa zrušuje a vec sa vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu o určenie, že byt č. XX na X. podlaží a

vo vchode č. X obytného domu s. č. XXXX na ulici F., spoluvlastnícky podiel 610/41380 na spoločných
častiach a spoločných zariadeniach domu s. č. XXXX a spoluvlastnícky podiel 610/41380 k pozemku
CKN 7882 0 výmere 695 m2, zastavaná plocha a nádvorie, všetko zapísané na LV č. XXXX pre k. ú. G.
(ďalej len „sporný byt“), patrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) nebohého
I. B., nar. XX.XX.XXXX (ďalej len „poručiteľ“) a žalovanej 2 (výrok I) a žalovaným priznal voči žalobcovi
nárok na náhradu 100 % trov konania (výrok II).

Z napadnutého rozsudku vyplýva, že vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil (v rozsahu
potrebnom na účely odvolacieho konania) tento skutkový stav:

Žalovaná 2 uzavrela s poručiteľom manželstvo dňa 03.11.1982. Niekedy v roku 1999 podpísalo mesto
Žilina ako predávajúci so žalovanou 2 ako kupujúcou zmluvu o prevode vlastníctva k spornému bytu,
na základe ktorej bol 17.02.1999 alebo 17.07.1999 pod č. V 690/99 povolený vklad vlastníckeho práva
k spornému bytu do katastra nehnuteľností v prospech žalovanej 2. Dňa XX.XX.XXXX poručiteľ zomrel.
Dňa 12.03.2010 podpísala žalovaná 2 ako predávajúca so žalovanou 1 ako kupujúcou kúpnu zmluvu,
na základe ktorej bol 31.03.2010 pod č. V 1997/10 povolený vklad vlastníckeho práva k spornému bytu

do katastra nehnuteľností v prospech žalovanej 1.

Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 136 ods. 1 a 2, § 143, § 145 ods. 1 a 2, § 40a, § 39, §
703 ods. 1 a 3, § 704 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 29a ods. 1 zákona č. 182/1993

Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoVB“) takto:Spoločný nájom bytu manželmi vzniká zo zákona medzi manželmi podľa § 703 ods. 1 a § 704 OZ.
Skutočnosť, že manželia spolu trvale nežijú, má za následok, že spoločný nájom nevznikne iba vtedy,

ak by spoločný nájom vznikol podľa § 703 OZ, t. j. ak sa nájomcom bytu stane jeden alebo obaja
manželia za trvania manželstva. Podľa § 704 ods. 1 OZ totiž ex lege dochádza k vzniku spoločného
nájmu bytu manželmi okamihom uzavretia manželstva, ak sa nájomcom bytu stal niektorý z manželov
ešte pred uzavretím manželstva. Ust. § 704 ods. 1 OZ je kogentným ustanovením, od ktorého sa
nedá odchýliť zmluvným dojednaním účastníkov nájomného vzťahu. Pre zistenie, či predmetný byt

patril alebo nepatril do BSM, bolo rozhodujúce, kedy sa žalovaná 2 stala nájomcom bytu vo vlastníctve
mesta G., ktorý za trvania manželstva s poručiteľom odkúpila od mesta do výlučného vlastníctva, t.
j. či bola nájomcom bytu pred uzavretím manželstva alebo až počas trvania manželstva. Žalovaná 2
sa stala nájomcom sporného bytu pred uzavretím manželstva. Skutočnosť, či spolu manželia trvale
žili alebo nežili, nemá na vznik spoločného nájmu manželov v danom prípade žiadny vplyv (§ 704
ods. 1 OZ). Žalovaná sa stala výlučným nájomcom bytu za trvania manželstva podľa § 703 ods. 3

OZ vlastnícky patriacemu mestu Žilina. Kúpna zmluva, ktorú uzavrela žalovaná 2 s mestom Žilina za
trvania manželstva s poručiteľom, je platná, pretože poručiteľ nemohol byť účastníkom tejto zmluvy,
pretože nebol spoločným nájomcom tohto bytu. Na uvedené nemá vplyv ani skutočnosť, že o vzniknutej
nájomnej zmluve poručiteľ (budúci manžel) vedel, resp. zabezpečoval presťahovanie do tohto bytu. Súd
prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol, keďže vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že

predmetný byt v G. nepatril do BSM žalovanej 2 a poručiteľa.

Včasným odvolaním sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pretože jeho odôvodnenie je nedostatočné a zmätočné,

čo spôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. V rozsudku chýbajú preskúmateľné úvahy
súdu prvej inštancie týkajúce sa vykonaných dôkazov a vysvetľujúca dôvody zamietnutia žaloby na
základe pravidiel formálnej logiky. Súd prvej inštancie nevysvetľuje, prečo je pre zistenie, či sporný
byt patril do BSM, rozhodujúce zodpovedanie otázky, kedy sa žalovaná 2 stala jeho nájomcom. Ak
táto otázka kľúčová, potom je neprijateľné a nepochopiteľné, aby súd prvej inštancie v bode 24

odôvodnenia napadnutého rozsudku tvrdil, že zistil, že žalovaná 2 sa stala jeho nájomcom „pred
uzavretím manželstva“, a zároveň v bode 25 odôvodnenia uviedol, že „žalovaná sa stala nájomcom
bytu za trvania manželstva“. Nezrozumiteľným je aj úvaha v bode 24 odôvodnenia, keď na jednej strane
súd prvej inštancie tvrdí, že žalovaná v rade 2 sa stala nájomcom bytu pred uzatvorením manželstva,
no vzápätí uvádza, že to, či spolu manželia trvale žili, nemá na vznik spoločného nájmu manželov

žiadny vplyv. Ak sa prvoinštančný súd dospel k záveru, že žalovaná 2 sa stala nájomcom bytu pred
uzatvorením manželstva, nie je zrejmé, aký význam má odkaz na § 704 ods. 1 OZ. Žalobca sa pýta, či
odkazomnaustanovenie§704ods.1OZsúdprvejinštanciemienilkonštatovať,žedruhémuzmanželov
(poručiteľovi) vzniklo právo dňom uzatvorenia manželstva spoločného nájmu bytu v zmysle § 704 ods. 1
OZ. Nie je úlohou žalobcu domýšľať si, čo mal súd prvej inštancie na mysli odkazom na § 704 ods. 1 OZ.

Ak v bode 25 odôvodnenia tvrdí, že žalovaná sa stala výlučným nájomcom bytu za trvania manželstva
podľa § 703 ods. 3 OZ, odporuje si svojmu tvrdeniu v bode 24 odôvodnenia rozsudku. Ustanovenie §
703 OZ sa týka vzniku spoločného nájmu bytu manželmi, a nie vzniku výlučného práva nájmu. Súd prvej
inštancie iba všeobecne odkazuje na zákonné ustanovenia, ale zrozumiteľne nevysvetľuje svoje logické
úvahy a ich konkrétnu aplikáciu na posudzovanú vec, čo je neprijateľné. Žalobca nedokáže preskúmať,

akým spôsobom súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 143 OZ, § 145 ods. 1 a 2 OZ, § 40a OZ,
§ 39 OZ, ale ani § 703 ods. 1 a 3 a § 704 ods. 1 OZ. Nepochopiteľné je tiež tvrdenie uvedené v bode
26 odôvodnenia o tom, že sporný byt údajne nebol v BSM, ak súd zároveň odkazuje v bodoch 14 až
16 odôvodnenia rozsudku na ustanovenia, o ktoré opiera svoje rozhodnutie, konkrétne na § 145 OZ a
§ 40a OZ, ktoré sa výslovne týkajú nakladania s vecou spadajúcou do BSM. Súd prvej inštancie vôbec

nevysvetlil, prečo byt nadobudnutý za trvania manželstva jedným z manželov na základe kúpnej zmluvy
nepovažuje za predmet BSM napriek tomu, že tu je § 143 OZ, na ktorý aj sám súd odkazuje, vrátane
§ 145 a § 40 OZ.

Žalované vo vyjadrení k odvolaniu žalobca žiadali napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Súd
prvej inštancie správne aplikoval § 703 ods. 3 OZ. Navrhovaný petit ale nemá oporu v zákone, keďže
sa nemožno domáhať určenia, že vec patrí do BSM osoby nebohej. Takýto petit nie je spôsobilý zápisu
do katastra nehnuteľností. Žalobca odôvodňuje naliehavý právny záujem na požadovanom určení tým,že len tak možno prelomiť materiálnu publicitu katastra nehnuteľností, kde je sporný byt vedený ako
výlučné vlastníctvo žalovanej 1, a na základe takéhoto určenia iniciovať konanie o dodatočne objavenom
majetku. Keďže však dedičské konanie nie je ukončené, takto tvrdený naliehavý právny záujem nie je

preukázaný.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a
odvolacímidôvodmi(§380ods.1CSP),preskúmalnapadnutýrozsudok,akoajpredchádzajúcekonanie

pred súdom prvej inštancie aj z hľadiska vád týkajúcich sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP)
bez nariadenia pojednávania, pretože neboli splnené podmienky § 385 ods. 1 CSP, a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu je dôvodné.

Žalobca napadnutému rozsudku v podstate vytýka, že je nedostatočne odôvodnený. Právo na

dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva na spravodlivý
proces, zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Toto právo je podľa judikatúry Ústavného súdu SR
implikované aj v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Práve odôvodnenie je tou časťou rozhodnutia, v ktorej súd
vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Je to predovšetkým
neúspešná strana, ktorá má záujem na dostatočnom odôvodnení, pretože len vtedy má skutočnú

možnosť namietať konkrétne skutkové alebo právne závery súdu pri uplatňovaní prípadných opravných
prostriedkov. Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) súdy musia v
rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, zaoberať sa
najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie
týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý

proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). Rovnako
podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a
zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho

rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je
uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť
a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (III.
ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej
interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za

rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS
243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho
rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí
dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí,
rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)

verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07,
I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve
pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného
procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne
aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a

vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je
totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu,
ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými
námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu
na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve

zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu
v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

Základné náležitosti odôvodnenia rozsudku upravuje Civilný sporový poriadok v § 220 ods. 2, ktorý

o. i. vyžaduje, aby súd jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých
dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Dôraz sa kladie aj na presvedčivosť odôvodnenia rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutiasa teda súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup
musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen odkazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným
dokazovaním, ale tiež na právne závery, ktoré prijal. Právne závery súdu môžu byť dostatočne

preskúmateľné len vtedy, ak súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný
výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a
prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav.

Napadnutý rozsudok však požiadavkám § 220 ods. 2 CSP nevyhovuje. V preskúmavanej veci došlo
podľa názoru odvolacieho súdu postupom a rozhodnutím súdu prvej inštancie k naplneniu odvolacieho
dôvodu podľa § 365 písm. b) CSP, ktorý spočíva v nedostatočnom až nezrozumiteľnom odôvodnení
rozsudku súdu prvej inštancie v podstatných otázkach, od zodpovedania ktorých záviselo správne
rozhodnutie veci.

Abybolomožnézáversúduotom,ktoréskutkovézisteniasúpreposúdenievecirozhodujúce,považovať
za preskúmateľný, musí byť z odôvodnenia rozhodnutia zrejmé, aké právne predpisy súd použil, ako
ich vyložil a ako ich uplatnil na prejednávanú vec. Ak to tak nie je, stranám, ale i odvolaciemu súd sa
znemožňuje overiť, či je postup a rozhodnutie súdu správne.

Na účely posúdenia, či sporný byt patril do BSM žalovanej 2 a poručiteľa, považoval prvoinštančný
súd za rozhodujúce, či sa žalovaná 2 stala nájomcom sporného bytu pred uzavretím manželstva
s poručiteľom alebo počas trvania manželstva (bod 24 odôvodnenia napadnutého rozsudku). To,

či vec patrí do BSM, je otázka právna, ktorú je nevyhnutné riešiť podľa pravidiel, ktoré upravujú
nadobúdanie veci manželmi. Medzi takéto pravidlá patrí nepochybne § 143 OZ, ktorý súd prvej inštancie
v napadnutom rozsudku správne označil, no ktorému sa už v odôvodnení ďalej podrobnejšie nevenoval.
Z odôvodnenia preto nie je zrejmé, či sa súd prvej inštancie riadil týmto právnym predpisom, prípadne
či sa riadil okrem neho aj nejakými inými pravidlami. Možno sa len domnievať, že za rozhodujúce

v prejednávanej veci považoval súd prvej inštancie tie ustanovenia zákona, ktoré výslovne odcitoval.
Z hľadiska preskúmateľnosti odôvodnenia rozsudku však nestačí, ak súd len odcituje ustanovenia
zákona. Čo sa týka ním spomenutého § 143 OZ, keďže hypotéza tohto ustanovenia problematiku
práv z nájomných vzťahov vyslovene neupravuje, bolo nanajvýš žiaduce, aby súd prvej inštancie
ozrejmil svoj výklad § 143 OZ, z ktorého by vyplývala súvislosť medzi bezpodielovým spoluvlastníctvom

manželov a existenciou práva nájmu jedného z manželov, prípadne práva spoločného nájmu manželov.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku ale nie je jasné, ako súd prvej inštancie toto ustanovenie vyložil,
pretože sa k nemu po jeho citácii už nevrátil. Rovnako to platí aj pre § 29a ods. 1 ZoVB. Ak ho súd prvej
inštanciepovažovalzadôležité,nestačíholenodcitovať,aletrebasanímďalejzaoberať.Znapadnutého
rozsudku nie je spoznateľná ani súvislosť medzi § 143 OZ a § 29a ods. 1 ZoVB, ktorá by bola podstatná

na účely ustálenia, či vec (byt) patrí do BSM. Tieto nedostatky odôvodnenia potom spôsobujú, že z
napadnutého rozsudku nemožno zistiť, prečo by malo byť v tomto spore vôbec rozhodujúce, či sa
žalovaná 2 stala nájomcom sporného bytu pred uzavretím manželstva s poručiteľom alebo počas trvania
manželstva. V tejto časti je preto napadnutý rozsudok nepreskúmateľný.

Ak by sa aj mal odvolací súd stotožniť s názorom prvoinštančného súdu, že otázka vzniku práva
nájmu žalovanej 2 by mala byť vo veci rozhodujúca – o čom ale súd prvej inštancie doposiaľ odvolací
súd pre nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nepresvedčil – potom sú zmätočné jeho
závery obsiahnuté v bodoch 24 a 25 odôvodnenia napadnutého rozsudku. Kým totiž prvoinštančný

súd najprv konštatuje, že žalovaná 2 sa stala nájomcom pred uzavretím manželstva (bod 24), vzápätí
dospieva k opačnému záveru, že nájomcom sa stala za trvania manželstva (bod 25). Takáto protirečivosť
odôvodnenia v otázke, ktorú považoval súd za rozhodujúcu, potom vylučuje, aby sa akékoľvek závery
závisiace od jej zodpovedania považovali za prijaté v súlade s pravidlami formálnej logiky.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie si povinnosti,
ktoré mu ukladá § 220 ods. 2 CSP riadne nesplnil. Tým znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu
patriace procesné práva (právo účinne sa proti rozsudku brániť vecnou argumentáciou v odvolaní).Takéto pochybenie súdu dosahuje už v zmysle citovanej judikatúry takú intenzitu, že ním zároveň
dochádza k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces, ako to aj dôvodne namietal v odvolaní [§
365 ods. 1 písm. b) CSP].

Vzhľadom na povahu pochybení súdu prvej inštancie nebolo možné, aby odvolací súd naprával
nedostatkydoterajšiehokonaniaažvodvolacomkonaní,vdôsledkučohobolonevyhnutné,abyodvolací
súd podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP napadnutý rozsudok zrušil a vec podľa § 391 ods. 3 CSP vrátil

súdu prvej inštancie na nové konanie a nové rozhodnutie (výrok).

Súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní (§ 391 ods. 3 CSP) vychádzať z vyslovených právnych
názorov odvolacieho súdu, pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie súdnych rozhodnutí. Predovšetkým
súd prvej inštancie preskúmateľným spôsobom zhodnotí všetky vykonané dôkazy v ich jednotlivosti, ale

aj vo vzájomnej súvislosti (§ 191 CSP), a v spojení s nespornými skutkovými tvrdeniami strán (§ 151
ods. 1 CSP), o ktorých nemá dôvodné pochybnosti (§ 186 ods. 2 CSP), ustáli rozhodný skutkový stav.
Takto zistený skutkový stav následne podrobí novému právnemu posúdeniu podľa § 143 OZ a znova
vo veci rozhodne. Svoje závery v novom rozsudku odôvodní spôsobom súladným s § 220 ods. 2 CSP,
teda zrozumiteľne vysvetlí, prečo by sa vec, ktorú manžel nadobudol počas trvania manželstva kúpou,

nemala spravovať ustanovením § 143 OZ a nemala by patriť do BSM. V tejto súvislosti sa vysporiada aj
s ustálenou súdnou praxou (R 4/2001). Ak dospeje k záveru, že § 143 OZ sa na daný prípad nepoužije,
ozrejmí, aké iné pravidlo treba v prejednávanej veci použiť a ako ho vyložil a uplatnil pri vyhodnocovaní,
či sporný byt patrí do BSM. Zároveň rozhodne aj o trovách prvoinštančného aj odvolacieho konania (§
396 ods. 3 CSP).

Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu dovolanie nie je prípustné.