Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, September 29, 2022

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7CoP/38/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0018207021
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Maruščák
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:0018207021.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Maruščáka a členiek
senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej vo veci starostlivosti súdu
o maloleté deti A. E. nar. XX.X.XXXX a B. E. nar. X.X.XXXX zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom
práce, sociálnych vecí a rodiny Michalovce deti rodičov Mgr. Z. N. nar. X.X.XXXX bývajúcej vo N. T. XX
zastúpenej JUDr. Ivetou Fejlekovou advokátkou so sídlom v Michalovciach na Námestí osloboditeľov

25 a B. E. nar. XX.X.XXXX bývajúceho v Z. na X. XXX zastúpeného JUDr. Michalom Maškulíkom
advokátom so sídlom v Strážskom na Mierovej 33/2 v konaní o zmenu úpravy výkonu rodičovských
práv a povinností k maloletým deťom o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Michalovce z
30.11.2021 č.k. 23P/157/2018-400 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok v napadnutom výroku I. a vec v rozsahu zrušenia vracia súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo výroku I. návrh otca na zmenu úpravy výkonu
rodičovských práv a povinností zamietol, vo výroku II. návrh matky na zmenu úpravy výkonu
rodičovských práv a povinností zamietol a vo výroku III. vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá nárok
na náhradu trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku proti výroku I. podal otec v zákonnej lehote odvolanie podľa § 365 ods. 1
písm. f/ CSP a navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a jeho návrhu vyhovel
alebo rozhodnutie zrušil a vrátil na nové konanie. Uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne interpretoval
dôkaznéprostriedky,ktorébolipočaskonaniavykonané.Hlavnýmdôkazom,ktorýnesprávnevyhodnotil,
je znalecký posudok, ktorý bol vyhotovený pre potreby konania. V tomto posudku súdny znalec
jednoznačne určil, že pre maloleté bude najlepší spôsob výchovy striedavá starostlivosť v režime, v

akom fungujú v terajšej dobe, čiže pri týždennom striedaní medzi účastníkmi konania. V prospech
takejto formy starostlivosti o maloleté sa jednoznačne prikláňa aj kolízny opatrovník, ktorý sa ku konaniu
písomne vyjadroval, ako aj prezentoval svoj záverečný návrh. V oboch týchto prípadoch navrhol sa
prikloniť k výsledkom znaleckého dokazovania, ktorý je dôkazom najvyššej právnej sily. Za túto formu
starostlivosti, resp. za určenie striedavej starostlivosti, sa vyjadrili aj maloleté, ktoré boli dokonca v
konaní dvakrát vypočuté. Upriamil by pozornosť odvolacieho súdu na skutočnosť, že súd prvej inštancie

sa pred vykonaním výsluchov maloletých, ako aj pred nariadením znaleckého dokazovania pýtal, či
rodičia budú rešpektovať názor maloletých, resp. výsledky znaleckého dokazovania a či bude pre nich
akceptovateľné, ak podľa nich rozhodne. Vzhľadom na výsledky týchto dôkazov podľa jeho názoru nie
je zrejmé, prečo ich nakoniec nerešpektoval súd a odklonil sa od nich. Podľa jeho názoru sa pri vydaní
odôvodnení napadnutého rozhodnutia spochybňuje relevantnosť inštitútu striedavej starostlivosti, keď v
odseku 30 uvádza, že deti sú reálne v striedavej starostlivosti aj napriek skutočnosti, že sú v osobnej

starostlivosti len z jedného rodičov. Podľa tohto názoru súdu prvej inštancie je tak striedavá starostlivosť
totožným inštitútom s inštitútom osobnej starostlivosti jedného rodiča, ak rozsah styku druhého rodičaje vo výške 50 % príslušného mesiaca. S takýmto právnym názorom nesúhlasí a nemá zákonný základ,
keďže aj Zákon o rodine tieto inštitúty jednoznačne odčleňuje.

3. Matka vo vyjadrení k odvolaniu otca navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, v
napadnutom výroku ako vecne správny potvrdil. Uviedla, že z pohľadu otca bol naplnený odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP. Súdne rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený
jeho skutkový základ. Vyhodnotenie relevancie dôkazu, ako aj prípustnosti jeho vykonania je základnou
doménou súdu. Otec maloletých detí v konaní nenavrhoval žiaden dôkaz, ktorý by v tomto konaní súd

zamietol. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že otec svoj návrh o zmene starostlivosti k maloletým
deťom odôvodňoval skutočnosťami, ktoré sa v konaní ukázali ako nepravdivé, alebo sa mu v konaní
nepodarilo preukázať. Preto zmena pôvodného rozhodnutia nebola možná.

4. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu otca navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdiť ako
vecnesprávneadôvodné.Zpsychologickéhohľadiskasaaktuálnerealizovanýmodelstarostlivostiodeti

javí ako vhodný, nakoľko žiadna úprava styku by toho času nebola bezproblémová, ani bezkonfliktná.
Deti sú na aktuálnu úpravu styku adaptované, nevnímajú ju ako záťaž a prajú si v nej pokračovať. Ak
sú v realizovaní problémy, tieto sú jednoznačne na strane rodičov v zmysle ich výčitiek, nedôvery a
devalvovania druhého rodiča.

5. Ďalšie vyjadrenia doručené neboli.

6. Odvolací súd konštatuje, že výroky II. a III. rozsudku súdu prvej inštancie neboli odvolaním napadnuté,
nadobudli právoplatnosť, preto neboli predmetom preskúmavania odvolacím súdom (§ 367 ods. 2 CSP).

7. Konania vo veciach starostlivosti súdu o maloletých sa prejednávajú a rozhodujú podľa zákona č.
161/ 2015 Z. z. Civilný mimosporový priadok (ďalej len CMP).

8. Podľa § 2 ods. 1 CMP, na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

9. Podľa § 35 CMP, súd je povinný zistiť skutočný stav veci.

10. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril

žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

11. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

12. Podľa § 389 ods. 1 písm. c/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie
je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

13.Podľa § 391 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho
súdu. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je povinný uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať.

14. Odôvodnenie rozsudku má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné.
Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického,
jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Zásadavoľného hodnotenia dôkazov zakotvená vo vyššie uvedených ustanoveniach neznamená, že by súd vo
svojom rozhodovaní mal na výber, ktoré z vykonaných dôkazov vyhodnotí a ktoré nie, alebo o ktoré
z vykonaných dôkazov svoje skutkové závery oprie a ktoré opomenie. Súd je povinný vysporiadať

sa so všetkým, čo vyšlo v priebehu konania najavo, ak to má vzťah k prejednávanej veci, pričom
svoj výklad musí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania,
zložitosti zisťovania skutkového stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a
pod. a uviesť ho tak, aby jeho závery o rozhodujúcich skutočnostiach (skutkových zisteniach) neboli
pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti

potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave, ktorý stručne a výstižne vyjadruje skutkový stav a
ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Právnym posúdením veci treba pritom rozumieť výklad o tom,
z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu súd vychádzal (prečo pod tieto ustanovenia
podriadil zistený skutkový stav) a ako ho prípadne vyložil a výklad o tom, aké majú účastníci na základe
zisteného skutkového stavu podľa týchto ustanovení predmetu konania práva a povinnosti a ako bola
preto vec rozhodnutá. Takéto nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia,

ktorá je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý
proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky, okrem zákonov a
čl. 46 a nasledujúcich Ústavy SR. Okrem porušenia uvedeného práva účastníka konania dozvedieť sa
o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom, ktorým sa mu odníma možnosť náležite skutkovo
a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných opravných prostriedkov,

táto vada bráni odvolaciemu súdu v jeho preskúmavacej právomoci. Preto, ak je rozhodnutie súdu
nepreskúmateľné,leboobsahujeibanedostatočnédôvody,prichádzadoúvahylenzrušenierozhodnutia
a vrátenie veci súdu prevej inštancie na ďalšie konanie.

15. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. aj s konaním, ktoré

mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 65 a § 66 CMP bez nariadenia pojednávania,
podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani
na jeho zmenu, preto ho v napadnutom výroku podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP zrušil a vrátil
vec v rozsahu zrušenia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, nakoľko súd prvej
inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal so všetkým, čo vyšlo v priebehu

konania najavo napriek tomu, že to malo vzťah ku prejednávanej veci, v dôsledku čoho sú jeho závery
o rozhodujúcich skutočnostiach nezrozumiteľné a zmätočné. Súd prvej inštancie sa neriadil dôsledne
ust. § 35 s § 36 CMP, ktoré platí pre konanie, ktoré môže súd začať aj bez návrhu a ktorým je nesporne
aj konanie o zmene úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, kedy má súd
povinnosť zisťovať skutočný stav veci aj bez návrhu účastníkov konania. Napriek tomu sa konajúci súd

dôsledne nezaoberal pomermi významnými pre rozhodnutie o zmene úpravy výkonu rodičovských práv
a povinností voči maloletým deťom. Zodpovednosť za zistenie skutočného stavu veci je v konaniach
starostlivosti súdu o maloletých bremenom súdu. Smerovanie procesnej aktivity súdu je cielené ku
vydaniu rozhodnutia v merite veci, ktoré je v zásade podmienené získaním informačného základu
nevyhnutného pre takéto rozhodnutie, a to tak vo vzťahu ku poznatkom skutkovým, ako aj právnym.

16. Z obsahu preskúmavaného spisu vyplýva, že otec sa podaným návrhom domáhal zverenia
maloletých detí do jeho osobnej starostlivosti a následne do striedavej osobnej starostlivosti oboch
rodičov. Rodičovské práva a povinnosti k maloletým deťom boli upravené jednak rozsudkom Okresného
súdu Michalovce z 5.3.2013 č. k. 2P/94/2012-113, ktorým schválil dohodu rodičov tak, že otec je

oprávnený stýkať sa s maloletými deťmi každý párny týždeň v mesiaci od pondelka od 7:30 hod. do
nedele do 18:30 hod. Následne konajúci súd rozsudkom z 26.3.2014 č. k. 15P/221/2013-66 opäť schválil
rodičovskúdohoduvovzťahukúpravestykuotcasmaloletýmideťmiatopočasletnýchprázdnin,jarných
prázdnin, veľkonočných sviatkov a vianočných sviatkov. Súčasne znížil výživné otca na maloleté deti.
Rodičia proti rozsudku odvolanie nepodali a rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 1.4.2014.

17. Odvolací súd považuje za dôležité uviesť, že právna úprava rodičovských práv a povinností
vyplývajúca jednak zo Zákona o rodine, ako aj z Dohovoru o právach dieťaťa je zásadne koncipovaná
na rovnoprávnom postavení oboch rodičov (§ 28 ods. 2 Zákona o rodine), čomu korešponduje právo
dieťaťanastarostlivosťobochrodičovsvylúčenímakýchkoľveknezákonnýchzásahov(čl.7,8Dohovoru

o právach dieťaťa) a v zmysle čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek
činnosti týkajúcej sa detí musí byť záujem dieťaťa. Pre akékoľvek rozhodnutie súdu o úprave výkonu
rodičovských práv a povinností je teda podstatné posúdenie najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa,
pričom nejde o otázku skutkovú alebo právne posúdenie veci, pričom záujem dieťaťa nie je možnézamieňať so subjektívnymi predstavami rodičov o realizácii ich výchovného pôsobenia, teda s ich
predstavou o výkone rodičovských práv a povinností. Záujmom dieťaťa nepochybne je, aby bolo
predovšetkým v starostlivosti oboch rodičov a len ak to nie je možné, tak v starostlivosti toho z

rodičov, ktorý má lepšie predpoklady. Obaja rodičia majú rovnaké rodičovské práva a povinnosti,
ktoré im vznikli zo zákona narodením dieťaťa, a preto obaja majú aj rovnaké právo podieľať sa na
výchove dieťaťa, pokiaľ na ich strane neexistuje okolnosť, ktorá ich zo starostlivosti o dieťa vylučuje v
tom smere, že ohrozuje stabilitu výchovného prostredia, prípadne je v priamom rozpore so záujmom
dieťaťa (nespôsobilosť rodiča vychovávať dieťa môže byť daná napríklad jeho zdravotným stavom,

fyzickým alebo psychickým, nevhodným výchovným prostredím alebo neexistujúcim, nedostatočným
alebo nevhodným prostredím v domácnosti rodiča). Ustanovenie § 24 ods. 4 Zákona o rodine ukladá
súdu pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností dbať na to, aby bolo rešpektované právo
dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany oboch rodičov, a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na
udržiavanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvoma rodičmi.

18. Právo styku dieťaťa s rodičom, ktorému nebolo zverené do osobnej starostlivosti vyplýva z viacerých
ustanovení Dohovoru o právach dieťaťa, kde je upravené v článku 7 ako právo dieťaťa poznať svojich
rodičov a právo na ich starostlivosť, v článku 8, ktorý zakotvuje právo dieťaťa na zachovanie jeho
rodinných zväzkov v súlade so zákonom a s vylúčením nezákonných zásahov, v článku 29 bod 1., podľa
ktorého má výchova dieťaťa viesť k posilňovaniu úcty k rodičom dieťaťa, ale najmä v článku 9 bod

3., podľa ktorého „štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, uznávajú právo dieťaťa oddeleného od
jedného alebo oboch rodičov udržiavať pravidelné osobné kontakty s oboma rodičmi, iba že by to bolo
v rozpore so záujmami dieťaťa“ a súvisiacom článku 18 bod 1., ktorý priznáva obom rodičom spoločnú
zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Právo stretávania sa s dieťaťom zaručuje oprávnenej osobe
právo vidieť dieťa, právo na prístup k dieťaťu, právo určiť miesto a spôsob trávenia času počas

stretávania, právo výlučne výchovne na dieťa počas tohto času pôsobiť a právo na náhradu za čas
stretávania, ktorý sa nerealizoval z dôvodov, ktoré nespočívali v osobe oprávneného. Pri úprave styku
by mala byť zachovaná proporcionalita rozloženia pri rešpektovaní rovnakých práv každého z rodičov a
úprava stretávania vždy so zreteľom na najlepší záujem maloletého dieťaťa. Je nesporné, že právo styku
rodiča s dieťaťom, ktorému dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti, je jedným zo základných

práv, predovšetkým maloletého dieťaťa a tohto rodiča.

19. V preskúmavanej veci po vykonaní dokazovania súd prvej inštancie návrh otca zamietol a uzavrel,
že k zmene pomerov nedošlo, maloleté deti sú zverené do osobnej starostlivosti matky, avšak otec
fakticky realizuje osobnú starostlivosť o deti každý druhý týždeň od pondelka do nedele, resp. od nedele

do nedele. Skonštatoval, že maloleté deti sú v režime striedavej osobnej starostlivosti v týždňových
intervaloch, pričom maloleté deti majú tento režim zaužívaný, sú v ňom stabilizované a naďalej chcú
v uvedenom režime fungovať. Poukázal aj na závery znaleckého posudku ako i výsluch maloletých
detí. V ďalšom uviedol, že síce maloleté deti sú zverené do osobnej starostlivosti matky, nijako to však
neoslabuje rodičovské práva otca a teda jeho návrh na zmenu v osobnej starostlivosti je nedôvodný a

neopodstatnený. Na rozdiel od súdu prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že jeho závery sú zmätočné
a nepreskúmateľné pretože sa vôbec nevysporiadal s podstatnou zmenou pomerov súvisiacou so
starostlivosťouomaloletédetiobomarodičmi.Ajkeďsazdá,žepodstatastriedavejosobnejstarostlivosti
a úpravy styku je rovnaká, je to práve súd, ktorý musí rozlišovať tieto hmotnoprávne inštitúty. Súd
prvej inštancie sa dopustil pochybenia, ak si dostatočne neujasnil predmet konania, pretože otec sa

domáhal zverenia maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti. V priebehu konania súd vykonal
znalecké dokazovanie a výsluch maloletých detí, pričom znalecké dokazovanie bolo nariadené práve
z dôvodu vhodnosti už realizovanej striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov o maloleté deti.
Súd otázky položené znalcovi formuloval vo vzťahu k prebiehajúcej striedavej osobnej starostlivosti,
pričom maloleté deti sú zverené do osobnej starostlivosti matky s úpravou styku otca s deťmi v rozsahu

zodpovedajúcom striedavej starostlivosti ( 50/50 ). Za týmto účelom vypočul aj maloleté deti, ktoré
prejavili svoj názor ( odvolací súd poznamenáva, že názoru maloletých detí musí byť podľa § 43 ods.
1 Zákona o rodine venovaná náležitá pozornosť zodpovedajúca ich veku a rozumovej vyspelosti ). Súd
prvej inštancie v bodoch 29. až 34. odôvodnenia rozhodnutia venuje pozornosť zmene pomerov na
strane matky, otca ako i maloletých detí, avšak neodôvodnil na základe akých úvah následne dospel

k záveru, že k zmene pomerov na strane rodičov ako i maloletých detí nedošlo, pretože v rozpore s
rozhodnutím súdu o úprave styku z 5.3.2013 č. k. 2P/94/2012-113 sa fakticky realizuje striedavá osobná
starostlivosť o maloleté deti, čo nepochybne vyplýva z doposiaľ vykonaného dokazovania. Skutočnosť,
že rodičia akceptovali rozhodnutie súdu, ktoré nereflektovalo na skutočný stav v rodine detí už v časeposledného rozhodovania, neznamená, že k zmene pomerov nedošlo. Práve naopak, v danom prípade
už dlhší čas ( od roku 2013 ) existoval faktický stav nezodpovedajúci právnemu stavu predpokladanému
skorším rozhodnutím a preto súd v tomto konaní mal konečným rozhodnutím zosúladiť právny stav

s faktickým, nakoľko striedavá osobná starostlivosť a úprava styku rodiča s maloletým dieťaťom sú
rozdielne hmotnoprávne inštitúty. Odvolací súd záverom dodáva, že síce rodičovské práva majú obaja
rodičia i keď deti sú zverené do osobnej starostlivosti matky ( bod 33. odôvodnenia ), avšak z uvedeného
automaticky nevyplýva, že súd nebude prihliadať na zmenu, ktorá vo vzťahu k starostlivosti o maloleté
deti nastala už podstatne skôr.

20. Odvolací súd na základe vyššie uvedeného uzatvára, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsahu
vec nesprávne právne posúdil a svoje rozhodnutie neodôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 CSP, pričom
také nedostatky nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdim, preto rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

21. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie dostatočne zistiť skutočný stav veci, vysporiadať sa
s odvolacou argumentáciou otca, opätovne vyhodnotiť zmenu pomerov od poslednej úpravy, najmä vo
vzťahu k zvereniu maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, zistený stav posúdiť
podľa príslušných ustanovení Zákona o rodine s ujasnením si predmetu konania a ich hmotnoprávnymi

podmienkami, opäť vo veci rozhodnúť a následne svoje rozhodnutie jednoznačne odôvodniť v súlade
s § 220 ods. 2 CSP tak, aby rozhodnutie a úvahy, ktorými sa riadil pri rozhodovaní boli spätne
preskúmateľné, logicky správne a presvedčivé.

22. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 vety druhej CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická

osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).