Rozhodnutie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, May 27, 2021

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 5Cpr/2/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8214202173
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Krochtová
ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2021:8214202173.25

Rozhodnutie

Okresný súd Bardejov sudkyňou JUDr. Katarínou Krochtovou v spore žalobcov 1./ M. G., D..
XX.XX.XXXX, M. X, XXX XX G., 2./ L.. S. U., D.. XX.XX.XXXX, F. XX, XXX XX G., obaja zast. JUDr.
Ján Lemeš, advokát so sídlom Žižkova 19, Košice, proti žalovanému L.. M. Š., D.. XX.XX.XXXX, Ľ.. Š.
XX, N., zast. JUDr. Vladimír Poch, advokát so sídlom Hviezdoslavova 3, Bardejov, o náhradu mzdy s
príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Stranám súd n á r o k na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca v 1. rade sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 20.03.2014 domáhal voči žalovanému
náhrady mzdy vo výške 5.108,40 Eur z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie

od 01.01.2013 do 31.03.2014 s tým, že minimálna mzda v roku 2013 činila 337,70 Eur a za rok 2014
predstavovala 352,00 Eur (337,70 Eur x 12) + (352,00 Eur x 3). Žalobca uviedol, že u žalovaného
pracoval na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.03.1997 ako vedúci chaty. Dňa 28.07.2003 mu
žalovaný zaslal výpoveď z pracovného pomeru pre porušenie pracovnej disciplíny. Okresný súd
Bardejov rozsudkom č. k. 5C/179/2003-195 zo dňa 11.10.2011, právoplatným dňa 17.12.2012, určil, že
výpoveď je neplatná. Žalobca v 1. rade uviedol, že na základe toho pracovný pomer stále trval. Počas

celého konania trval na tom, že u žalovaného chce aj naďalej pracovať, o čo ho požiadal listom zo dňa
21.12.2012 a listom zo dňa 09.10.2013. Aj napriek tomu mu žalovaný neumožňoval pracovať. Konanie
bolo vedené na tunajšom súde pod sp. zn. 5Cpr/2/2014.
2. Žalobkyňa v 2. rade sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 20.03.2014 domáhala voči
žalovanému náhrady mzdy vo výške 5.108,40 Eur z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru
za obdobie od 01.01.2013 do 31.03.2014 s tým, že minimálna mzda v roku 2013 činila 337,70 Eur a za

rok 2014 predstavovala 352,00 Eur (337,70 Eur x 12) + (352,00 Eur x 3). Žalobkyňa v 2. rade uviedla, že
u žalovaného pracovala na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.12.1995 ako generálna riaditeľa. Dňa
28.07.2003 jej žalovaný zaslal výpoveď z pracovného pomeru z dôvodu zrušenia prevádzky na ul. O.
XX, Košice. Okresný súd Bardejov rozsudkom č. k. 5C/179/2003-195 zo dňa 11.10.2011, právoplatným
dňa 17.12.2012, určil, že výpoveď je neplatná. Žalobkyňa v 2. rade uviedla, že na základe toho pracovný
pomer stále trval. Počas celého konania trvala na tom, že u žalovaného chce aj naďalej pracovať, o

čo ho požiadala listom zo dňa 21.12.2012 a listom zo dňa 09.10.2013. Aj napriek tomu jej žalovaný
neumožňoval pracovať. Konanie bolo vedené na tunajšom súde pod sp. zn. 5Cpr/1/2014.
3. Uznesením tunajšieho súdu č. k. 5Cpr/2/2014-38 zo dňa 25.01.2017, právoplatným dňa 16.02.2017,
boli na spoločné konanie spojené veci týkajúce sa žalobcu v 1. rade a žalobkyne v 2. rade, ktoré sa
na tunajšom súde začali dňa 20.03.2014 a predmetom ktorých je ich nárok voči žalovanému titulom
náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru.

4. Podaním zo dňa 06.03.2017 (č. l. 153 spisu) žalobca v 1. rade navrhol, aby súd pripustil zmenu žaloby
v znení: Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi titulom náhrady mzdy za obdobie od 01.01.2013 do30.04.2017 sumu 19.481,40 Eur spolu s 5,00 % úrokom z omeškania ročne od 01.06.2017 do zaplatenia
a trovy konania, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
5.Podanímzodňa06.03.2017(č.l.44spisu)žalobkyňav2.radenavrhla,abysúdpripustilzmenužaloby

v znení: Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi titulom náhrady mzdy za obdobie od 01.01.2013 do
31.12.2015 sumu 12.881,40 Eur spolu s 5,00 % úrokom z omeškania ročne od 01.06.2017 do zaplatenia
a trovy konania, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
6. Zmenu žaloby v uvedenom znení súd pripustil uznesením č. k. 5Cpr/2/2014-192 zo dňa 21.10.2020,
právoplatným dňa 13.11.2020.

7. K žalobe sa vyjadril žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním doručeným súdu
dňa30.05.2018.Žalovanýuviedol,žeCKJUNIORbolazrušenádňa29.02.2012,očompredložilvýpiszo
živnostenského registra. Tiež uviedol, že žalovaný opäť podal výpovede obom žalobcom, a to žalobcovi
v 1. rade dňa 30.12.2003 a žalobkyni v 2. rade dňa 25.11.2003. Na opakované výpovede žalobcovia po
ukončení práceneschopnosti nereagovali. Žalobu žiadal zamietnuť. Obdobnú argumentáciu žalovaný
uviedol aj vo vyjadrení doručenom súdu dňa 28.02.2020, pričom dodal, že ponecháva na zváženie súdu,

či je možné, aby žalobcovia celých 17 rokov nikde nepracovali a čakali by na pridelenie práce zo strany
žalovaného.
8. Na vyjadrenie žalovaného reagovali žalobcovia podaním doručeným súdu dňa 02.07.2018, v
ktorom uviedli, že tvrdenie žalovaného o opakovaných výpovediach sa nezakladá na pravde. Žalovaný
nepreukázal, aby takéto výpovede žalobcom dal a ak by tak urobil, tieto dôkazy by už predložil v

konaniach vedených pod sp. zn. 5C/179/2003 a sp. zn. 6C/3/2013. Poukázali na § 63 ods. 1 písm. a)
Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak sa zamestnávateľ
alebo jeho časť zrušuje, čo znamená, že zrušením zamestnávateľa pracovný pomer automaticky
nezaniká. Preto žiadali, aby súd žalobe v celom rozsahu vyhovel.
9. Dňa 02.04.2020 poskytli do konania vyjadrenie žalobcovia, ktorí poukázali na rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžso/132/2015 zo dňa 24.02.2016, z ktorého okrem iného vyplýva, že
zánikom živnostenského oprávnenia nedochádza k zániku povinnosti fyzickej osoby, ktoré jej vznikli
počas prevádzkovania živnosti, vrátane povinností, ktoré takej fyzickej osobe vznikli v spojení so
zamestnávaním zamestnancov podľa pracovnej zmluvy. Preto sú žalobcovia toho názoru, že po zániku
živnostenského oprávnenia bolo povinnosťou žalovaného vysporiadať sa s pracovnoprávnymi vzťahmi

žalobcov. Nebolo preukázané, aby pracovný pomer zanikol. Žalobcovia zdôraznili, že žalovaný im
doposiaľ neuhradil ani povinnosť nariadenú súdom titulom náhrady mzdy. Preto žalobcovia na podanej
žalobe trvali v celom rozsahu.
10. Súd vo veci nariadil pojednávania a vykonal dokazovanie tak, že sa oboznámil s obsahom
žaloby oboch žalobcov, ich návrhmi na pripustenie zmeny žaloby, výpisom zo živnostenského registra

žalovaného, listinnými dôkazmi o požiadavke žalobcov, aby im žalovaný prideľoval prácu, lustráciami
žalobcov v registri Sociálnej poisťovne, daňovými priznaniami predloženými stranami sporu, listinnými
dôkazmi o zdravotnom stave žalobcu v 1. rade, písomnými vyjadreniami strán sporu, výsluchmi strán
sporu, prednesmi právnych zástupcov strán sporu na pojednávaní, rozsudkom tunajšieho súdu vo veci
sp. zn. 5C/179/2003 zo dňa 11.10.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

2CoPr/4/2012 zo dňa 12.12.2012, rozsudkom tunajšieho súdu sp. zn. 6C/3/2013 zo dňa 13.10.2014 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6CoPr/8/2014 zo dňa 11.11.2015, rozsudkom
tunajšieho súdu vo veci sp. zn. 6C/3/2013 zo dňa 22.11.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 2CoPr/2/2018 zo dňa 25.06.2018, ako aj ďalšími s vecou súvisiacimi listinnými dôkazmi.
11. Vykonaným dokazovaním súd zistil tento skutkový stav:

12. Právny zástupca žalobcov na pojednávaní uviedol, že trvajú na podanej žalobe v zmysle pripustenia
zmeny žaloby s tým, že námietku žalovaného o tom, že pracovný pomer sa skončil, považuje za
neopodstatnenú, pretože ak by tomu tak bolo, bol by to žalovaný predložil v rámci konania o neplatnosť
skončenia pracovného pomeru. Vo vzťahu k zdravotnému stavu žalobcu v 1. rade, ktorý bol v roku 2008
operovaný, uviedol, že tento zdravotný stav mu znemožňoval nájsť si prácu automechanika, pritom u

žalovaného vykonával ľahšie práce. Tiež uviedol, že žalobca v 1. rade poberal u žalovaného minimálnu
mzdu. Navrhol žalobe vyhovieť a priznať nárok na náhradu trov konania.
13. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť, pričom
zotrval na doterajších prednesoch a vyjadreniach, predovšetkým na prednese na pojednávaní dňa
13.02.2020 a poukázal na vyjadrenie zo dňa 26.02.2020. Uviedol, že žalovaný už vo februári 2012

ukončil živnosť a aj napriek tomu sa žalobcovia domáhajú svojich nárokov od januára 2013. S poukazom
na listinné dôkazy, ktoré sú podľa neho súčasťou spisu, dodal, že výpoveď bola daná žalobcovi v 1.
rade dňa 30.12.2003 a žalobkyni v 2. rade dňa 25.11.2003. Okrem toho vyslovil pochybnosti, či je
možné, aby žalobcovia neboli počas takej dlhej doby zamestnaní. Tiež uviedol, že bolo pre žalovanéhonerealizovateľné, aby žalobcov zamestnal. Navrhol žalobu zamietnuť a priznať žalovanému nárok na
náhradu trov konania.
14. Žalobca v 1. rade v rámci svojho výsluchu uviedol, že po tom, čo vyhrali spor o neplatnosť výpovede

z pracovného pomeru, poslal žalovanému oznámenie, že chce naďalej pracovať, ale nedošla mu žiadna
odpoveď. Bol v tom, že je stále zamestnancom žalovaného. Miesto výkonu jeho práce bola chata G.,
alebo bola to aj kancelária na ulici O. v Košiciach, kde bol zase k dispozícií žalobkyni v 2. rade. To, že
sa cítil ako zamestnanec žalovaného, sa uňho prejavovalo tak, že čakal doma v Košiciach, že žalovaný
sa mu ozve a povie „poď robiť to a to“. Celé sa to začalo tak, že všetci traja boli spočiatku spoločníci a

keďže firma bola písaná na žalovaného, odrazu sa z neho a žalobkyne v 2. rade stali zamestnanci. Jeho
pracovnou náplňou boli všetky záležitosti okolo chaty, vleku, kopca, staral sa aj o prádlo, aj nakupovať
chodil a vybavoval všetky technické záležitosti. V čase od 01.01.2013 chodil na chatu G. sem - tam sa
pozrieť, ako to vyzerá, ale za prácou nie. Všetko bolo zmenené, bolo to už aj predané. Žalovaný zrušil
aj kanceláriu v Košiciach bez ich vedomia a keď tam raz prišli, všetko bolo vypratané. Na prideľovaní
práce však trval, lebo mu to takto vyhovovalo. Inú prácu si nehľadal, pretože má mamu, ktorá je

vo vyššom veku a potreboval sa o ňu starať a starostlivosť o ňu trvá až doposiaľ. Takáto situácia
ho nenaplňovala, ale nemal iné východisko. O podnikaní žalovaného v období po 01.01.2013 nemal
žiadnu vedomosť, nevedel sa s ním skontaktovať. Uviedol, že je vyučený automechanik s maturitou
a dodal, že si síce hľadal prácu, ale vždy to stroskotalo na platových podmienkach, nechcel robiť za
pár drobných. Platové podmienky u žalovaného mu vyhovovali, vždy to bral tak, že jedna tretina je

jeho, aj keď to žalovaný urobil inak. Na chate G. už nebol dosť dlho, možno aj 5 až 6 rokov, keď bol
navštíviť jedného známeho. Koľkokrát bol v mieste výkonu práce v období po 01.01.2013 sa nevedel
vyjadriť. Jeho posledné zamestnanie bolo v MARONIKU, s.r.o. v Košiciach, ale bolo to ešte predtým, než
začal pracovať u žalovaného. Uviedol, že živnostenské oprávnenie nemá. V období januára 2013 mal
živnostenské oprávnenie, predmet si už nepamätá, ale bolo to aj automechanik. V období od 01.01.2013

bol spoločníkom, nie zamestnancom obchodnej spoločnosti ALIA, s.r.o. so sídlom v Košiciach, ale
táto bola nečinná, nemala žiaden majetok. K daňovým priznaniam týkajúcim sa svojho živnostenského
oprávnenia, ako aj k daňovým priznaniam spoločnosti ALIA, s.r.o., sa nevedel vyjadriť. Žalobca v 1.
rade tiež uviedol, že počas 17 rokov nepracoval, pracoval len u žalovaného, keďže výpoveď, ktorú mu
žalovaný dal, bola neplatná. Dodal, že u žalovaného pracoval do 31.10.2018, a to na základe výpovede,

ktorú mu dal 22.08.2018. Firma CK JUNIOR - M. Š. mala 3 zamestnancov, a to jeho, žalobkyňu v 2.
rade a žalovaného. Žalovaný mal na starosti stravu a ubytovanie, žalobkyňa v 2. rade mala na starosti
ekonomiku a on všetky technické záležitosti. Pod týmito technickými záležitosťami mal na mysli to, že
zrepasovalelektrikunachate,čímžalovanémupokleslinákladyo50%,staralsaovodu,studňu,pripravil
vlek na sezónu, vymenil ložiská, kontroloval laná, premazal ich, keď bolo treba, opravil ratrak, pokosil

kopec na jeseň, mal na starosti úpravu terénu hlavne v zime, keď bolo potrebné upraviť svah. Robil aj
zdravotníka. Všetci traja si vzájomne pomáhali. Tiež uviedol, že v roku 2008 bol operovaný vo VÚSCH
v Košiciach, ale prácu pre žalovaného by vedel vykonávať, ani dnes nemá problém s chôdzou, cíti sa
po zdravotnej stránke dobre, nevykonáva žiadne namáhavé fyzické práce.
15. Žalobkyňa v 2. rade v rámci svojho výsluchu uviedla, že na základe pracovnej zmluvy pracovala

u žalovaného na pozícii generálnej riaditeľky, mala na starosti účtovníctvo firmy a v čase, keď
bola zimná sezóna, bola k dispozícii na chate Kríže. Jedinou činnosťou, ktorej sa nevenovala, bola
údržba vleku. Miesto výkonu jej práce bolo podľa pracovnej zmluvy Košice. V skutočnosti chodila do
zamestnania na chatu G., na ulicu O. a tiež aj ulicu O. v Košiciach. Po právoplatnom skončení konania
o neplatnosť skončenia pracovného pomeru písomne kontaktovala žalovaného o prideľovanie práce,

a to aj opakovane, ale bez výsledku. Kontaktovala Sociálnu poisťovňu v Bratislave, ktorá jej oznámila,
že žalovaný je aj naďalej povinný pre nich hradiť všetky poistenia, o čom je podľa nej aj listinný dôkaz.
Na miestach, kde vykonávala prácu pre žalovaného, bola v období po 01.01.2013 niekoľkokrát, už si
nepamätá koľko krát presne. Ďalej uviedla, že je vyštudovaná strojná inžinierka a v jej odbore bolo veľmi
zložité nájsť si prácu. Bola evidovaná aj na úrade práce. Absolvovala aj výberové konania. Napokon

si zamestnanie našla a od 01.04.2017 je zamestnaná ako vládna auditorka na Úrade vládneho auditu,
pracovisko Košice, Tomášikova 35. O aktivitách a podnikaní žalovaného v období po 01.01.2013 nemala
žiadnu vedomosť. Pokiaľ ide o jej vzťah k žalovanému, uviedla, že k tomu by sa nerada vyjadrila, lebo
by bola neslušná. Takýto postoj k žalovanému má asi od roku 2002 až 2003, keď odišiel do Ameriky a
nič im o tom nepovedal. Zlomilo ju to, že ušiel tajne. Zároveň dodala, že veľmi rada by uňho pracovala,

a to z dôvodu, že prežili spolu aj dobré časy a stále verí v dobro človeka. Už si nepamätala, či v období
po 01.01.2013 mala živnostenské oprávnenie, lebo v tom období ho zrušila, nepamätala sa, kedy to
presne bolo. Bolo to všeobecné živnostenské oprávnenie, voľná živnosť. V období po 01.01.2013 bola
spoločníkom spoločnosti ALIA, s.r.o. Košice, ale potom z nej vystúpila.16. Žalovaný v rámci svojho výsluchu na pojednávaní uviedol, že po právoplatnom skončení konania
o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, ktoré sa právoplatne skončilo v decembri 2012, mal už
zrušené živnostenské oprávnenie, aj kancelária na ulici O. bola zrušená asi v roku 2003. V tom čase bol

už v zahraničí, nepociťoval žiadne povinnosti voči žalobcom, pretože mal za to, že všetko má vyriešené
a všetko sa tým konaním skončilo. Vedomosť, že žalobcovia chcú uňho pracovať, mal ešte z pôvodného
konania, ktoré sa začalo v roku 2003. Z ich strany to vnímal ako zavádzanie, pretože aj žalobca v 1.
rade potvrdil, že firmy boli zrušené. Žalobcovia mali podľa jeho názoru o tom vedomosť, ale aj tak trvali
na zamestnávaní, pričom podľa neho potvrdili, že pracovali aj inde. Asi od roku 2007 pracuje v Anglicku

a je zamestnancom, v prevažnej miere je zamestnaný ako šéf v kuchyni. Nevedel by si predstaviť, aby
po 01.01.2013 zamestnával žalobcov, skončil s nimi, pretože ho dali k súdu, stratili jeho dôveru. Reálne
by ich ani nevedel zamestnať. Dodal, že on už živnosť skončil a na Slovensku už nemieni podnikať.
Uviedol, že voči žalobcom už všetko vyrovnal, a teda odvody, dane, sociálnu poisťovňu, zdravotnú
poisťovňu. K mzdovým nárokom, ktoré boli žalobcom v súdnom konaní už priznané, uviedol, že nech
čakajú. Uviedol, že so žalobcami ako zamestnancami už situáciu po právoplatnom skončení konania o

neplatnosť skončenia pracovného pomeru neriešil, pretože on uznal len 9 mesiacov a keďže firma bola
zrušená, on už takú povinnosť nemal. Žalovaný na pojednávaní dodal, že on už 17 rokov žije v Anglicku
a pozastavil sa nad tým, ako môže niekto 17 rokov nepracovať.
17. Z rozsudku tunajšieho súdu č. k. 5C/179/2003-495 zo dňa 11.10.2011 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2CoPr/4/2012 zo dňa 12.12.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť

dňa 17.12.2012, je zrejmé, že súd určil, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalovaným žalobcovi
v 1. rade listom zo dňa 28.07.2003 je neplatná a rovnako je neplatná aj výpoveď z pracovného pomeru
daná žalovaným žalobkyni v 2. rade listom zo dňa 25.07.2003. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že
obaja žalobcovia listami zo dňa 06.08.2003 oznámili žalovanému, že výpoveď považujú za neplatnú a že
trvajú na prideľovaní práce a ďalšom zamestnávaní. Mzdové nároky žalobcov súd vylúčil na samostatné

konanie, ktoré bolo ďalej vedené pod sp. zn. 6C/3/2013.
18. Z rozsudku tunajšieho súdu č. k. 6C/3/2013-196 zo dňa 13.10.2014, je zrejmé, že súd konanie
v časti mzdových nárokov žalobcov vzniknutých po 30.04.2004 zastavil. Žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 6.832,31 Eur s príslušenstvom a žalobkyni v 2. rade sumu 11.684,26
Eur s príslušenstvom. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a rozhodol o trovách konania. Z bodu 3.

odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že predmetom konania boli nároky žalobcov titulom náhrady
nevyplatenej mzdy za obdobie od 01.09.2000 do 10.08.2003 a za obdobie od 11.08.2003 do 30.04.2004
titulom náhrady nevyplatenej mzdy z neplatne skončených pracovných pomerov.
19. Krajský súd v Prešove rozsudkom sp. zn. 6CoPr/8/2014 zo dňa 11.11.2015 potvrdil rozsudok
tunajšieho súdu č. k. 6C/3/2013-196 zo dňa 13.10.2014 vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade a vo vzťahu k

žalobkyni v 2. rade rozsudok zrušil a vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie. Rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňa 11.01.2016.
20. Tunajší súd rozsudkom č. k. 6C/3/2013-346 zo dňa 22.11.2017 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobkyni v 2. rade sumu 6.791,14 Eur s príslušenstvom, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a rozhodol
o trovách konania. Týmto rozsudkom súd priznal žalobkyni v 2. rade nárok na úhradu mzdy za obdobie

od 01.09.2000 do 31.12.2002 a tiež za rok 2003. Zároveň jej priznal nárok na náhradu mzdy pri
neplatnom skončení pracovného pomeru za 21 dní mesiaca august 2003, teda od 11.08.2003 a za
nasledujúcich 8 mesiacov. Toto rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k.
2CoPr/2/2018-376 zo dňa 25.06.2018, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 17.08.2018.
21. Listami zo dňa 21.12.2012 a 09.10.2013 žalobcovia vzhľadom na neplatné skončenie pracovného

pomeru výpoveďou žiadali žalovaného o prideľovanie práce v zmysle pracovnej zmluvy s tým, že
žalovaného žiadali, aby im oznámil miesto výkonu práce a čas, kedy sa majú k výkonu práce dostaviť.
22. Listom zo dňa 25.11.2003 (č.l. 59) žalovaný ukončil pracovný pomer so žalobcom v 1. rade
výpoveďou podľa § 68 ods. 1 písm. b) a ods. 2 Zákonníka práce. Predmetný list žalovaný odoslal
žalobcovi v 1. rade na poštovú prepravu dňa 25.11.2003. Nie je zrejmé, či do vlastných rúk.

23. Listom zo dňa 22.08.2018 žalobca v 1. rade žiadal o ukončenie pracovného pomeru so žalovaným
dohodou ku dňu 31.08.2018, v prípade, ak by to žalovaný neakceptoval, šlo o výpoveď s tým, že
pracovný pomer sa končí ku dňu 31.10.2018.
24. Listom zo dňa 01.07.2003, doručeným dňa 08.07.2003, žalovaný zaslal adresátovi Lesy Slovenskej
republiky, š. p., odštepný závod Košice, Moyzesova 18, Košice, ukončenie nájmu nebytových priestorov

na ul. Milosrdenstva 11, Košice, ku dňu 01.08.2003.
25. Z výpisu zo živnostenského registra podnikateľa Ing. Ján Šima - CK JUNIOR, s miestom podnikania
Ľ. Štúra 48, Bardejov, IČO: 17 140 463, vyplýva zánik živnostenského oprávnenia najneskôr k
29.02.2012.26. Lustráciou žalobcu v 1. rade v registri Sociálnej poisťovne za obdobie od 01.01.2013 do 30.04.2017
súd zistil, že v období od 01.03.1997 do 31.10.2018 bol zamestnaný u žalovaného.
27. Lustráciou žalobkyne v 2. rade v registri Sociálnej poisťovne za obdobie od 01.01.2013 do

31.12.2015 súd zistil, že v období od 01.12.1995 do 31.12.2015 bola zamestnaná u žalovaného, od
01.01.2011 do 09.12.2013 bola evidovaná ako zamestnanec s nepravidelným príjmom na Košickom
samosprávnom kraji, od 21.05.2012 do 28.01.2015 bola evidovaná ako zamestnanec Mestskej časti
Košice - Nad Jazerom, v období od 08.10.2013 do 15.10.2013 vykonávala prácu na základe dohody o
vykonaní práce a rovnako aj v období od 12.02.2014 do 23.02.2014, od 22.04.2014 do 30.04.2014, od

14.10.2014 do 21.10.2014, v období od 21.01.2014 do 04.12.2017 bola zamestnancom s nepravidelným
príjmom.
28. Z daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby ALIA, s.r.o., Ružová 43, Košice, IČO: 31
669 824, za zdaňovacie obdobie roku 2017, vyplýva, že základ dane predstavoval 884,62 Eur.
29. Z daňového priznania k dani z príjmov fyzickej osoby L.. M. Š., Ľ.. Š. XX, N., za zdaňovacie obdobie
roku 2018, vyplýva, že základ dane predstavoval 13.022,37 Eur. Z daňového priznania k dani z príjmov

fyzickej osoby žalovaného za zdaňovacie obdobie roku 2017, vyplýva, že základ dane predstavoval
11.509,05 Eur a za zdaňovacie obdobie roku 2013 základ dane u žalovaného predstavoval 6.164,24 Eur.
30.Zošetrovateľskejprepúšťacejsprávyzodňa10.10.2008vyplýva,žežalobcav1.radebolprepustený
zo zdravotníckeho zariadenia VÚSCH, a.s. Z lekárskej správy vystavenej dňa 11.01.2021 MUDr. Jánom
Petrušom, VÚSCH, a.s., Ondavská 8, Košice, je zrejmé, že žalobca v 1. rade sa dostavil na kontrolu s

diagnózou aterosklerotická srdcovocievna choroba. Zo správy ďalej vyplýva, že žalobca v 1. rade je aj
naďalej bez ťažkostí a námahu toleruje dobre.
31. Podľa § 252i ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce, týmto zákonom sa spravujú aj
pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. januárom 2013.
32. Podľa tretej vety Čl. 2 Zákonníka práce, Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych

vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu
druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.
33. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce účinného v rozhodnom období (od 01.01.2013), Ak
zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer
okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby

ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno
od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ
je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho
priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do
času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného

pomeru.
34. Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť
náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť
mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci
12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36

mesiacov.
35. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že obaja žalobcovia boli zamestnancami
žalovaného, a to žalobca v 1. rade na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.03.1997 ako vedúci chaty a
žalobkyňa v 2. rade na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.12.1995 ako generálna riaditeľka. Súd mal
tiežpreukázané,žežalovanýdalobomžalobcomneplatnúvýpoveďzpracovnéhopomeru,atožalobcovi

v 1. rade listom zo dňa 28.07.2003 a žalobkyni v 2. rade listom zo dňa 25.07.2003, čo vyplýva z rozsudku
tunajšieho súdu vo veci sp. zn. 5C/179/2003. Súd mal ďalej preukázané, že vo veci vedenej na tunajšom
súde pod sp. zn. 6C/3/2013 súd časti nároku žalobcu v 1. rade titulom nevyplatenej mzdy za obdobie
od 01.09.2000 do 10.08.2003 a za obdobie od 11.08.2003 do 30.04.2004 titulom náhrady nevyplatenej
mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru vyhovel a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť mu

sumu 6.832,31 Eur. Napokon tunajší súd vo veci sp. zn. 6C/3/2013 vyhovel aj nároku žalobkyne v 2.
rade čo do sumy 6.791,14 Eur s príslušenstvom titulom úhrady mzdy za obdobie od 01.09.2000 do
31.12.2002 a tiež za rok 2003 a titulom náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru za
21 dní mesiaca august 2003, teda od 11.08.2003 a za nasledujúcich 8 mesiacov
36. Ďalej mal súd preukázané, a to z právoplatného rozsudku tunajšieho súdu vo veci sp. zn.

5C/179/2003, že obaja žalobcovia listami 06.08.2003 oznámili žalovanému, že výpoveď považujú za
neplatnú a že trvajú na prideľovaní práce. Danú skutočnosť potvrdil aj žalovaný v rámci svojho výsluchu
na pojednávaní. Súd mal tiež preukázané, že aj po právoplatnom skončení konania o neplatnosť
výpovedí z pracovného pomeru, t. z. po 17.12.2012, obaja žalobcovia listami zo dňa 21.12.2012 a zodňa 09.10.2013 požiadali žalovaného o prideľovanie práce. Súd mal teda preukázané, že pracovný
pomer trval. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že zamestnanec môže kedykoľvek po tom, čo s
ním zamestnávateľ neplatne skončil pracovný pomer, najneskôr do právoplatného skončenia konania, v

ktorom súd vyslovil neplatnosť skončenia pracovného pomeru, vykonať voči zamestnávateľovi prejav, z
ktorého je nepochybné, že zamestnanec chce u zamestnávateľa naďalej pracovať a trvá na prideľovaní
práce. Ide o jednostranný právny úkon zamestnanca, pre ktorý zákon nepredpisuje osobitnú formu.
37. Súd mal tiež preukázané, že aj napriek vôli žalobcov pracovať u žalovaného, tento na ich požiadavky
nereagoval a ďalej im prácu neprideľoval. Pracovný pomer u žalobcu v 1. rade skončil ku dňu 31.10.2018

a u žalobkyne v 2. rade ku dňu 31.12.2015.
38. Súd mal zároveň preukázané, že vzťahy medzi stranami boli naštrbené od roku 2003, keď žalovaný
odišiel do zahraničia a tiež mal preukázané, že živnostenské oprávnenie žalovaného zaniklo najneskôr
k 29.02.2012.
39. Prima facie by sa zdalo, že ide o jednoduchý prípad, kde by žalobcom patril nárok, ktorý si uplatnili
súdnou cestou a v rámci ktorého požadovali náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru

po 01.01.2013. Súd však v okolnostiach daného sporu skúmal osobitosti tohto prípadu, a to najmä, či
nárok žalobcov korešponduje s čl. 2 Zákonníka práce. Vychádzal pritom z námietky žalovaného, ktorý
vyslovil pochybnosť o tom, aby žalobcovia takú dlhú dobu nepracovali, pričom poukázal aj na to, že
živnostenské oprávnenie mu zaniklo vo februári 2012 a on 17 rokov žije v Anglicku.
40. Je nepochybné, že zánikom živnostenského oprávnenia zamestnávateľa - fyzickej osoby nezaniká

pracovný pomer jeho zamestnanca a ani povinnosti zamestnávateľa z toho plynúce.
41. Vzhľadom na okolnosti prípadu súd však podrobil konanie žalobcov vo vzťahu k ich nárokom voči
žalovanému po 01.01.2013 konfrontácii s dobrými mravmi a dospel k záveru, že ich konanie nemožno
kvalifikovať ako také, ktoré by zodpovedalo požiadavke dobrých mravov.
42. Aktuálna súdna judikatúra vymedzuje pojem dobré mravy ako súbor etických pravidiel všeobecne

zachovávaných a uznávaných zásad. Ich dodržiavanie je zabezpečené právnymi normami tak, aby
každé konanie bolo v súlade so všeobecnými mravnými zásadami demokratickej spoločnosti. Dobré
mravy predstavujú súbor pravidiel správania sa a vyjadrujú určitý štandard slušnosti v medziľudských
vzťahoch a súčasne vymedzujú ako podmienku mravné princípy spoločenského poriadku. Dobré mravy
v právnom slova zmysle slúžia ako tzv. pozitívna hranica výkonu subjektívnych práv a v právnej literatúre

sa označujú ako právna morálka, ktorá na rozdiel od morálky určuje pre výkon subjektívnych práv určité
„minimálne prahy morálky“. Pokiaľ ide o túto zásadu contra bonos mores, na rozdiel od zneužitia práva,
je potrebné ju chápať viac objektívne. Zásadne sa nevyžaduje, aby si konajúci uvedomil to, že koná v
rozpore s dobrými mravmi, zatiaľ čo pri zneužití práva je potrebné subjektívne zavinenie skúmať.
43. Súd konštatuje, že v prípade žalovaného išlo o malého zamestnávateľa, ktorý mal len troch

zamestnancov (žalovaný, žalobca v. 1 rade, žalobkyňa v 2. rade). Žalobca v 1. rade pritom uviedol, že
v dávnych časoch si všetci traja vzájomne pomáhali. Súd zastáva názor, že narušené pracovné vzťahy
v malých firmách nevytvárajú zdravé a uspokojivé pracovné prostredie. To, samozrejme, nezbavuje
zamestnávateľa jeho povinností voči zamestnancom. Na druhej strane je však nepochybné, že vzťahy
medzi stranami sporu, teda medzi žalobcami ako zamestnancami a žalovaným ako zamestnávateľom

boli po roku 2003 zlé. Potvrdil to žalovaný a aj žalobkyňa v 2. rade. Keďže išlo o veľmi malú firmu,
súd sa pozastavil nad konaním žalobcov, ktorí aj napriek antagonistickým vzťahom chceli u žalovaného
pracovať. Pritom aj samotná žalobkyňa v 2. rade potvrdila, že vzťahy sa naštrbili, keď žalovaný v roku
2003 odišiel do zahraničia a nič im nepovedal. Samozrejme, ani naznačená situácia nie je ideálna a
konanie žalovaného nebolo z tohto pohľadu korektné. O korektnosti však nesvedčí ani konanie žalobcov,

ktorí podľa názoru súdu nemali úprimnú snahu u žalovaného pracovať. Vyplynulo to aj z výsluchu
žalobcu v 1. rade, ktorý uviedol, že on žalovanému oznámil, že trvá na prideľovaní práce, ale čakal doma
v Košiciach, pretože sa staral o svoju matku a takto mu to vyhovovalo. Voči žalobcovi si uplatnil nároky z
neplatného skončenia pracovného pomeru od 01.01.2013 do 30.04.2017. Lustráciou v registri Sociálnej
poisťovne bolo zistené, že žalobca v 1. rade mal v období od 01.03.1997 do 31.10.2018 len jediného

zamestnávateľa, a to žalovaného. Uviedol, že prácu si síce hľadal, ale nechcel pracovať za pár drobných
a pritom u žalovaného mal len minimálnu mzdu, čo potvrdil jeho právny zástupca na pojednávaní dňa
27.05.2021. Okrem toho sám uviedol, že keď niekedy prišiel na chatu Kríže, teda na miesto výkonu
práce, všetko už bolo predané. Pokiaľ ide o žalobkyňu v 2. rade, lustráciou v registri Sociálnej poisťovne
mal súd preukázané, že u žalovaného bola zamestnaná od 01.12.1995 do 31.12.2015. Súd mal tiež

preukázané, že v priebehu dotknutého obdobia, za ktoré si voči žalovanému uplatnila svoje nároky (od
01.01.2013 do 31.12.2015), pracovala. Žalobkyňa v 2. rade tvrdila, že miesto výkonu práce bolo aj na
ulici O. v Košiciach. Z listinného dôkazu predloženého žalovaným, je zjavné, že k ukončeniu nájmu
nebytových priestorov na ul. O. XX v Košiciach, došlo ku dňu 01.08.2003.44. Súd mal dostatočne preukázané, že žalobcovia žiadali žalovaného ako zamestnávateľa o
prideľovanie práce a uplatnili si voči nemu svoje nároky, hoci museli mať vedomosť o tom, že to vo firme,
ktorá ma 3 zamestnancov, kde každý o tom druhom vie, nie je reálne možné. Žalovaný totiž žije a pracuje

v zahraničí - v Anglicku vyše 17 rokov a živnostenské oprávnenie mu zaniklo vo februári 2012. Okrem
toho súd konanie žalobcov nevyhodnotil ako úprimnú snahu pracovať u žalovaného, pretože takouto
snahou nie je len formálny prejav o tom, že zamestnanec chce pracovať u konkrétneho zamestnávateľa.
Zamestnanec sa musí aj objektívne javiť, že pracovať chce. Obaja žalobcovia v rámci svojho výsluchu
uviedli, že na mieste výkonu práce síce boli, avšak nevedeli uviesť bližšie podrobnosti. Žalobca v 1.

rade dokonca uviedol, že za prácou tam nechodil a nebol tam už možno 5 až 6 rokov. Aj tieto zistenia
prispeli k záveru, že ich konanie nebolo celkom v súlade s dobrými mravmi. Z tohto pohľadu nevyznieva
presvedčivo ani dôkaz žalobcu v 1. rade o tom, že prácu si nevedel nájsť kvôli svojmu zdravotnému
stavu. Do konania však predložil len lekársku správu o lekárskej kontrole z januára 2021, teda z obdobia,
ktoré je vzhľadom na obdobie uplatnených nárokov právne bezvýznamné. Žalobca v 1. rade tvrdil, že
z dôvodu zdravotného stavu nemohol v rozhodnom období vykonávať namáhavé činnosti, a preto si

nevedel nájsť prácu vo svojom odbore (automechanik), avšak na pojednávaní vymenoval činnosti, ktoré
pre žalovaného vykonával (napr. oprava ratraku, príprava vleku na sezónu, úprava terénu, a podobne.)
a ktoré sa už na prvý pohľad nezdajú jednoduché.
45. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že nároky žalobcov nevychádzali z ich úprimnej snahy
pracovať u žalovaného, ale vychádzali z osobných pohnútok, ktorým však nemožno pripísať charakter

súladnosti s dobrými mravmi. Tu je potrebné zdôrazniť, že žalobcovia žiadali od žalovaného, aby im od
roku 2003 prideľoval prácu, na príležitosť čakali roky, hoci museli vedieť, že to nie je uskutočniteľné.
Svoje nároky si voči žalovanému uplatnili aj za obdobie od januára 2013, teda po uplynutí takmer 10
rokov od momentu, čo ho prvotne požiadali o prideľovanie práce. Súd preto žalobu pre rozpor s dobrými
mravmi zamietol.

46. O trovách konania súd rozhodol podľa § 257 CSP, podľa ktorého súd výnimočne neprizná náhradu
trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
47. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj
zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho nemusí zaviazať neúspešnú
stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila

vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Dôvody hodné osobitného zreteľa
ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na
súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes
už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MCdo 17/2009,
sp. zn. 5 Cdo 67/2010 či sp. zn. 3 MCdo 46/2012) ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za

predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa
ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného
zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.
Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie
úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti

za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1 CSP). Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva,
že súd by mal podľa neho rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch. Ak súd má v úmysle použiť
moderačné právo alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí súd umožniť protistrane, aby sa k tomu
vyjadrila (k zámeru aj k dôkazom). Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd vo svojom
rozhodnutí riadne a presvedčivo odôvodniť, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by

mohol mať znaky svojvôle (k tomu pozri nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 387/2019 z 02. apríla
2020).
48. Dôvody hodné osobitného zreteľa súd vzhliadol najmä v tom, že v prípade žalobcov ako
zamestnancov ide o slabšiu stranu, ktorá sa voči žalovanému domáhala svojich mzdových nárokov,
ako aj v postoji žalovaného, ktorý sa k plneniu súdom skôr uloženej povinnosti voči žalobcom zachoval

ľahostajne, keď na priamu otázku ich právneho zástupcu poznamenal, že nech žalobcovia čakajú.
49. Z uvedených dôvodov sa súd odklonil od zásady zodpovednosti za výsledok v spore a výnimočne
z dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu
trov konania, pretože v opačnom prípade by išlo o nespravodlivý a neprimeraný postih žalobcov.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku môže podať odvolanie strana, v ktorej neprospech bol rozsudok vydaný (§ 359
C.s.p.). Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na Okresnom súde Bardejov.
Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v uvedenej lehote podané na príslušnom odvolacom súde

(§ 362 ods. 1, 2 C.s.p.).
V odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 C.s.p.) je treba uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne
obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo

ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 C.s.p.).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 C.s.p.). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 C.s.p.). Odvolanie len proti odôvodneniu rozsudku
nie je prípustné (§ 358 C.s.p.).
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b)
sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez
svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 C.s.p.).
Ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie, nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť, dokiaľ o

odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd. Ak sa rozhodlo o niekoľkých právach so samostatným
skutkovým základom alebo ak sa rozhodnutie týka niekoľkých subjektov a ide o samostatné
spoločenstvo podľa § 76 a
odvolanie sa výslovne vzťahuje len na niektoré práva alebo na niektoré subjekty, nie je právoplatnosť
výroku, ktorý nie je napadnutý, odvolaním dotknutá. To neplatí, ak od rozhodnutia o napadnutom výroku

závisívýrok,ktorýodvolanímnebolvýslovnedotknutý,aleboakurčitýspôsobusporiadaniavzťahumedzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu. Právoplatnosť ostatných výrokov nie je dotknutá ani vtedy, ak
odvolanie smeruje len proti výroku o trovách konania, o príslušenstve pohľadávky, o jej splatnosti alebo
o predbežnej vykonateľnosti (§ 367 C.s.p.).
Dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak odvolateľ vzal odvolanie späť, nemôže

ho podať znova. Ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť napadnutého rozhodnutia nastane,
ako keby k podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od právoplatnosti napadnutého
rozhodnutia, plynú v takom prípade od právoplatnosti uznesenia o zastavení odvolacieho konania. Ak
sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví. Ak sa
odvolanie vzalo späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane (§ 369 C.s.p.).

Ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť,odvolacísúdrozhodneopripusteníspäťvzatia.Súdspäťvzatiežalobynepripustí,akstým
protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie
súdu prvej inštancie a konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia
predchádzajúcich odsekov primerane (§ 370 C.s.p.).

Žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť (§ 371 C.s.p.). V odvolacom konaní nemožno uplatniť práva
voči žalobcovi vzájomnou žalobou (§ 372 C.s.p.).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
v znení neskorších predpisov, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon

rozhodnutia.