Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 31, 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/46/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1110204261
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Kučerová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1110204261.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a sudcov

JUDr. Branislava Krála a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcu: H.. Ľ.Y. J., K.. XX.X.XXXX,
I. O. Z. XXX, K. P., zast. GRMAN & PARTNERS, s.r.o., Landererova 1, Bratislava, IČO: 36 861 553,
proti žalovanému: H. U. Q. V., W. B.Í. U. Y. W. Y., W. W. Š.J. X, O., H.: XXXXXXXX, o náhradu mzdy
z neplatného skončenia pracovného pomeru, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava I z 20.10.2020, č.k. 14C 18/2010-409, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku (prevyšujúcom
priznanú náhradu mzdy vo výške 15.672 eur brutto) a v súvisiacom výroku o trovách konania p o t

v r d z u j e .
II. Žalobcovi sa p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.
III. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy
vo výške 48.157,74 eur spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.141,74 eur od 10.2.2010
do zaplatenia, 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.306,- eur od 10.3.2010 do zaplatenia, 9 %

úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.306,- eur od 10.4.2010 do zaplatenia, 9 % úrokom z omeškania
ročne zo sumy 1.306,- eur od 10.5.2010 do zaplatenia, 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.306,-
eur od 10.5.2010 do zaplatenia, 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.306,- eur od 10.6.2010
do zaplatenia, 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.306,- eur od 10.7.2010 do zaplatenia, 9 %
úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.306,- eur od 10.8.2010 do zaplatenia, 9 % úrokom z omeškania
ročne zo sumy 1.306,- eur od 10.9.2010 do zaplatenia, 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.306,-
eur od 10.10.2010 do zaplatenia, 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.306,- eur od 10.11.2010

do zaplatenia, 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.306,- eur od 10.12.2010 do zaplatenia, 9 %
úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.306,- eur od 10.1.2011 do zaplatenia, 9 % úrokom z omeškania
ročne zo sumy 1.306,- eur od 10.2.2011 do zaplatenia, 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.306,-
eur od 10.3.2011 do zaplatenia, 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.306,- eur od 10.4.2011
do zaplatenia, 9,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.306,- eur od 10.5.2011 do zaplatenia,
9,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.306,- eur od 10.6.2011 do zaplatenia, 9,25 % úrokom z
omeškania ročne zo sumy 1.306,- eur od 10.7.2011 do zaplatenia, 9,25 % úrokom z omeškania ročne

zo sumy 1.306,- eur od 10.8.2011 do zaplatenia, 9,50 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.306,-
eur od 10.9.2011 do zaplatenia, 9,50 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.306,- eur od 10.10.2011
do zaplatenia, 9,50 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.306,- eur od 10.11.2011 do zaplatenia,
9,50 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.306,- eur od 10.12.2011 do zaplatenia, 9,50 % úrokomz omeškania ročne zo sumy 1.306,- eur od 10.1.2012 do zaplatenia, 9 % úrokom z omeškania ročne
zo sumy 1.306,- eur od 10.2.2012 do zaplatenia, 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.306,- eur
od 10.3.2012 do zaplatenia, 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.306,- eur od 10.4.2012 do

zaplatenia, 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.306,- eur od 10.5.2012 do zaplatenia, 9 % úrokom
z omeškania ročne zo sumy 1.306,- eur od 10.6.2012 do zaplatenia, 9% úrokom z omeškania ročne
zo sumy 1.306,- eur od 10.7.2012 do zaplatenia, 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.306,- eur
od 10.8.2012 do zaplatenia, 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.306,- eur od 10.9.2012 do
zaplatenia, 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.306,- eur od 10.10.2012 do zaplatenia, 9 %

úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.306,- eur od 10.11.2012 do zaplatenia, 9 % úrokom z omeškania
ročne zo sumy 1.306,- eur od 10.12.2012 do zaplatenia, 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.306,-
eur od 10.1.2013 do zaplatenia, 8,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.306,- eur od 10.2.2013
do zaplatenia, a to všetko v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi priznal nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. V dôvodoch napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou

domáhal určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru zo dňa 15.10.2009 a náhrady mzdy vo
výške 48.157,74 eur s príslušenstvom za obdobie 36 mesiacov podľa § 29 ods. 2 zákona č. 553/2003
Z.z. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie skutkovo zistil, že dňa 05.01.2010 žalobca požiadal
žalovaného o prideľovanie práce v zmysle pracovnej zmluvy; ďalej zistil, že rozhodnutím o plate z
30.12.2008 bol žalobcovi stanovený funkčný plat vo výške 1.306,- eur brutto s účinnosťou od 1.1.2009

v 12. platovej triede, platový stupeň 11, z toho tarifný plat podľa § 7 zákona č. 553/2003 Z.z. vo
výške 674,- eur brutto, príplatok za riadenie vo výške 115,50 eur brutto a osobný príplatok vo výške
515,- eur brutto. Ozrejmil tiež, že medzitýmnym rozsudkom č.k. 14C 18/2020-362 z 7.12.2016 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 6Co 315/2017-386 z 29.5.2019 právoplatným dňa
24.6.2019 bola určená neplatnosť výpovede z pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo

dňa 28.2.2007 daná žalobcovi dňa 15.10.2009, pričom po právoplatnosti tohto medzitýmneho rozsudku
žalovaný neuhradil žalobcovi ani náhradu mzdy v rozsahu 12 mesiacov podľa § 79 ods. 2 Zákonníka
práce, ktorá by žalobcovi prináležala.
3. Za zisteného skutkového stavu, právne odkazujúc na § 2 ods. 2, § 79 ods. 1, ods. 2, § 129 Zák.
práce, § 1 ods. 1 písm. b), § 29 ods. 2, § 28 ods. 1 zákona č. 553/2003 Z.z., § 8 ods. 1 písm. b) zákona č.

5/2004 Z.z., dospel súd prvej inštancie k záveru o dôvodnosti žaloby a priznal žalobcovi náhradu mzdy
podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce v rozsahu 36 mesiacov v celkovej výške 48.157,74 eur (brutto) v
zmysle navrhovaného rozsudočného petitu. Pri určovaní výšky náhrady mzdy vychádzal z rozhodnutia
žalovaného o funkčnom plate žalobcu z 30.12.2008 (1.306 eur) a priznal mu náhradu mzdy za obdobie
36 mesiacov. V súvislosti s určením základu pre výpočet náhrady mzdy sa nestotožnil s argumentáciou

žalovaného, že žalobca bol odvolaný z funkcie riaditeľa odboru metodík, analýz a hodnotenia dopadov
FSR a následne mu bol znížený plat na sumu 1.189,50 eur, z ktorého základu je potrebné pri výpočte
náhrady mzdy vychádzať. Prisvedčil argumentácii žalobcu, že jednostranné úkony o zmene druhu práce
(pracovného zaradenia) a funkčného platu sú v rozpore s § 54 Zák. práce, podľa ktorého dohodnutý
obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na

jeho zmene. Uviedol, že na zmenu podstatných náležitostí pracovnej zmluvy žalobcu bol potrebný
jeho súhlas, ktorý nebol daný. Nestotožnil ani s argumentáciou žalovaného ohľadom nepriznania
alebo zníženia náhrady mzdy ani z dôvodu, že žalobca bol poberateľom starobného dôchodku,
nakoľko v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo strany žalovaného ako
zamestnávateľa nemôže byť poberanie starobného dôchodku na ujmu žalobcu ako zamestnanca.

Dodal, že splnenie zákonných podmienok pre priznanie dôchodku nemá vplyv na skončenie pracovného
pomeru. Súd prvej inštancie rovnako zastal názor, že žalobca svojim konaním nespôsobil daný stav;
náhrada mzdy za neplatné skončenie pracovného pomeru má satisfakčnú povahu a jedná sa o
prostriedok voči zneužitiu postavenia zamestnávateľa voči zamestnancovi pri ukončení pracovného
pomeru, kedy zamestnávateľ musí postupovať s odbornou starostlivosťou, čo však v danej veci nebolo

dodržané.
4. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi úroky z omeškania pri náhrade mzdy z titulu neplatného
skončenia pracovného pomeru s poukazom na § 1 ods. 4 Zák. práce v spojení s ust. § 517 ods. 2 Obč.
Zák., vzhľadom na to, že nevyplatenie náhrady mzdy v lehote splatnosti má za následok omeškanie
zamestnávateľa s možnosťou zamestnanca požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre

občianskoprávne vzťahy, pričom pri omeškaní s náhradou mzdy pri neplatnom skončení pracovného
pomeru platí výška úrokov z omeškania určená nariadením vlády č. 87/1995 Z.z. pre omeškanie s
plnením peňažného dlhu. Pokiaľ išlo o úroky z omeškania, súd prvej inštancie vychádzal z uznesenia
NS SR sp. zn. 6Cdo 246/2010 a Uznesenia ÚS SR sp. zn. III. ÚS 460/2017 zo dňa 4.7.2017, z ktoréhovyplýva, že žalovaná (zamestnávateľ) sa dostáva do omeškania s vyplatením jednotlivých mesačných
náhrad mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru márnym uplynutím výplatného termínu v
nasledujúcom kalendárnom mesiaci, z čoho vyplýva i to, že nasledujúcim dňom vzniká zamestnancovi

právo na úrok z omeškania z príslušnej sumy náhrady mzdy. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie
priznal žalobcovi úroky z omeškania ako súčasť náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného
pomeru mesačne po splatnosti jednotlivých náhrad mzdy mesačne, tak ako to uviedol v prvom výroku
svojho rozhodnutia.
5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. l C.s.p. v spojení s § 262 ods.

1 C.s.p. tak, že v konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému
v plnom rozsahu.
6. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Dôvodil, že napadnutý rozsudok
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie, alternatívne, aby napadnutý rozsudok zmenil tak,

že povinnosť žalovaného nahradiť mzdu žalobcovi za čas presahujúci 12 mesiacov primerane zníži,
prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov vôbec neprizná. Voči napadnutého rozsudku
namietal, že súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu mzdy za obdobie od januára 2010 do januára
2013, čo predstavuje 37 mesiacov, teda za väčšie obdobie ako zákonom maximálne stanovených 36
mesiacov. Dodal, že ak súd prvej inštancie priznal výšku náhrady mzdy mesačne vo výške 1.306,- eur

za obdobie 36 mesiacov, potom maximálna možná výška náhrady mzdy mala byť v rozsahu 47.016 eur,
resp. 46.851,74 eur vzhľadom na to, že súd rozhodol o náhrade mzdy za február 2010 vo výške 1.141,74
eur. V tejto súvislosti vyslovil názor, že nakoľko pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia
a v súčasnosti platný Zákonník práce stanovuje limit na náhradu mzdy najviac za čas 36 mesiacov, nie
je možné priznať náhradu mzdy nad túto hranicu. Pokiaľ išlo o otázku primeraného zníženia náhrady

mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov žalovaný uviedol, že opakovane žiadal o nepriznanie náhrady
mzdy nad tento rámec, naposledy na pojednávaní konanom dňa 20.10.2020, súd prvej inštancie sa však
touto žiadosťou dostatočne nezaoberal a priznanie maximálne možnej náhrady, naviac presahujúcej aj
zákonnýlimit36mesiacov,dostatočneneodôvodnil;opomenulajzohľadniťokolnosť,žepracovnýpomer
žalobcu trval od marca 2007 do konca roka 2009, teda necelé tri roky. Aj z tohto dôvodu sa mu náhrady

mzdy za obdobie presahujúce samotnú dĺžku trvania pracovného pomeru javí ako rozporná s dobrými
mravmi. V tejto súvislosti namietal aj to, že žalobca bol počas trvania pracovného pomeru starobným
dôchodcom, v čase začatia súdneho sporu poberal starobný dôchodok vo výške 666,- eur, a preto aj
s prihliadnutím na výšku starobného dôchodku je postačujúca náhrada mzdy za obdobie 12 mesiacov
bez úrokov z omeškania. Poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/125/2018, v zmysle ktorého

(...) „skutočnosť, že zamestnanec, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer poberá starobný
dôchodok, nemôže bez ďalšieho znamenať, že táto náhrada mzdy mu buď vôbec nepatrí alebo patrí,
avšak v zníženej miere, ale táto skutočnosť je okolnosťou, na ktorú v rámci úvahy súdu treba vziať zreteľ
a zohľadniť ju pri posúdení sociálnej situácie zamestnanca“ (....). Žalovaný tiež namietal, že si žalobca
nehľadal zamestnanie dostatočne intenzívne, tvrdil tiež, že aj bez ohľadu na vek žalobcu by bolo v

jeho možnostiach sa znova zamestnať, ak by mal o zamestnanie skutočný záujem, prípadne absolvovať
rekvalifikačný kurz. Má za to, že záujem žalobcu o prácu bol len predstieraný, keďže podal na
Okresný súd Bratislava III ďalšiu žalobu, ktorou sa domáha náhrady mzdy aj za obdobie od 1.10.2017 do
24.6.2019. Žalovaný v odvolaní nepoprel, že po 24.6.2019, kedy nadobudol právoplatnosť medzitýmny
rozsudok, neučinil kroky k vyriešeniu veci, čo bolo spôsobené zlyhaním ľudského faktora, nakoľko

v tom období dochádzalo u žalovaného k personálnym zmenám, avšak zároveň nebránil žalobcovi
nastúpiť do práce po 24.6.2019, nevytváral mu žiadne prekážky v práci a zároveň nezavinil, že žalobca
od 25.6.2019 u neho nepracoval. Zdôraznil, že žalovaný ponúkol žalobcovi pri skončení pracovného
pomeru dňa 15.10.2009 pracovné miesto projektového manažéra, žalobca však toto pracovné miesto
odmietol, pričom ide o okolnosť, ktorú prvoinštančný súd nezohľadnil. K otázke dôvodnosti priznania

úrokov z omeškania odvolateľ namietal, že síce rešpektuje satisfakčný prvok náhrady mzdy, avšak
v danom prípade by sankcia nemala byť hlavnou zložkou, nakoľko personálne obsadenie v jeho
organizácii sa podstatne zmenilo a jeho sankcionovanie už neplní svoj účel. Namietal aj to, že Zákonník
práce neupravuje inštitút úrokov z omeškania, nakoľko v zmysle § 1 ods. 4 Zákonníka práce je zrejmé,
že na pracovnoprávne vzťahy sa nevzťahujú ustanovenia Obč. Zák. upravujúce úroky z omeškania.

V tomto smere poukázal aj na uznesenie ÚS SR sp. zn. ÚS 494/2013 z 9.10.2013, z obsahu ktorého
o.i. vyplýva, že (...) Súd má za to, že vzhľadom na charakter priznanej peňažnej sumy ako náhrady
mzdy, ktorú posudzuje ako zadosťučinenie, nárok na zaplatenie úrokov z omeškania nemá oporu v
zákone. V prípade, ak by súd v tejto časti navrhovateľke vyhovel, má za to, že zadosťučinenie nastrane navrhovateľky a zároveň sankcia na strane odporcu by boli absolútne neprimerané (...). Žalovaný
záverom namietal, že pokiaľ prvoinštaný súd pri určení výšky náhrady mzdy posudzoval aj jeho konanie
po 24.6.2019, nemal žalobcovi priznať úroky z omeškania za obdobie od januára 2010 do januára 2013.

7. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť. K odvolacej argumentácii žalovaného uviedol, že limitácia náhrady mzdy na čas najviac 36
mesiacov v ust. § 79 ods. 2 Zák. práce bola zavedená až jeho novelou č. 361/2012 Z.z., ktorá
nadobudla účinnosť dňa 1.1.2013. Dodal, že súd prvej inštancie nemohol porušiť zásadu Iura
novit curia, nakoľko v zmysle ustanovenia § 252i ods. 4 Zák. práce, výpoveď daná zamestnávateľom

zamestnancovi pred 1.1.2013 a nároky, ktoré z nej vznikli, sa posudzujú podľa predpisov účinných
do 31.12.2012. Zdôraznil, že zamestnávateľ od 24.6.2019, t.j. odo dňa nadobudnutia právoplatnosti
medzitýmneho rozsudku, nevyzval žalobcu, aby pokračoval v práci. Poukázal na to, že od 21.12.2009
nemal uzavretý iný pracovný pomer, ani nemal možnosť takýto pracovný pomer uzavrieť aj napriek
jeho maximálnemu úsiliu, nepodniká a od uplynutia výpovednej lehoty, t.j. od 1.1.2010 doposiaľ
nemal dočasnú pracovnú neschopnosť, karantény alebo inú dôležitú osobnú prekážku v práci, pri

ktorej zamestnancovi neprináleží náhrada mzdy. Uviedol, že námietku žalovaného, že bol v čase
trvania pracovného pomeru poberateľom starobného dôchodku nemožno považovať za takú, ktorá by
zamestnávateľovi objektívne znemožňovala, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a vyplácal
mu dohodnutú mzdu, resp. za takú námietku, ktorá zamestnanca pre účely rozhodnutia súdu podľa
§ 79 ods. 2 Zákonníka práce nedôvodne zvýhodňuje oproti ostatným zamestnancom toho istého

zamestnávateľa, resp. oproti zamestnávateľovi, keďže starobný dôchodok je dôchodková dávka v
zmysle zákona č. 461/2003 Z.z. Žalobca zastáva názor, že priznaním náhrady mzdy bez jej krátenia sa
naplní preventívna, ochranná, reparačná a sankčná povaha náhrady mzdy, navyše priznanie náhrady
mzdy za obdobie od 1.1.2011 do 31.1.2013 v celom rozsahu je v súlade s dobrými mravmi, pretože
neexistuje žiadny dôvod na jej krátenie alebo nepriznanie. K namietaným úrokom z omeškania uviedol,

že žalovaný sa s platením náhrady mzdy dostal do omeškania a preto mu vznikla zákonná povinnosť
zaplatiť úroky z omeškania. V súvislosti s priemerným zárobkom, ktorý mal byť podkladom pre výplatu
náhrady mzdy žalobcovi uviedol, že jeho funkčný plat bol na základe rozhodnutia o plate z 30.12.2008 v
sume 1.306,- eur a pokiaľ bol odvolaný z funkcie riaditeľa odboru metodík, analýz a hodnotenia dopadov
FSR dňa 9.9.2009 s účinnosťou od 11.9.2009, a následne mu bol znížený jeho funkčný plat na 1.189,50

eur, uvedený jednostranný úkon zo strany žalovaného (zamestnávateľa) o zmene pracovného zaradenia
mu nebol do uplynutia výpovednej lehoty doručený a preto je neplatný a neúčinný.
8. Žalovaný v replike zotrval na svojej argumentácii uvedenej v odvolaní.
9. Žalobca v duplike uviedol totožné argumenty ako vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného.
10. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania a dospel
k záveru, že nie je dôvodné.

11. Z obsahu odvolania, ako aj samotného odvolacieho návrhu odvolací súd vyvodil, že žalovaný
svojim odvolacím podaním napadol súdom prvej inštancie priznaný nárok na náhradu mzdy presahujúci

obdobie 12 mesiacov, teda sumu nad 15.672 eur brutto (12x 1.306 eur). Z tohto dôvodu je vyhovujúci
výrok v časti neprevyšujúcom súdom prvej inštancie priznanú istinu 15.672 eur brutto právoplatný.
Predmetom odvolacieho prieskumu tak zostala zvyšná časť vyhovujúceho výroku napadnutého
rozsudku.
12. Ust. § 79 Zákonníka práce má kogentnú povahu, t.j. účastníci právneho vzťahu sa od jeho

znenia nemôžu odchýliť. Náhrada mzdy patriaca zamestnancovi podľa tohto ustanovenia, je vyvolaná
tým, že zamestnávateľ po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru prestal zamestnancovi prideľovať
prácu podľa pracovnej zmluvy, i napriek tomu, že zamestnanec trval na tom, aby ho zamestnávateľ
ďalej zamestnával. Poskytnutie náhrady mzdy je teda dôsledkom nesplnenia povinnosti zo strany
zamestnávateľaprideľovaťzamestnancovitrvajúcemunatom,abyhozamestnávateľďalejzamestnával,

prácu podľa pracovnej zmluvy. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 6Cdo 157/2010 v súvislosti
s interpretáciou § 79 ods. 2 Zákonníka práce, už uviedol, že najmä v dôsledku spoločensko -
ekonomických zmien, ku ktorým došlo po roku 1989, sa predtým ustálená judikatúra stala nepoužiteľnou.
„ Hodnotová zmena v právnom poriadku mala za následok zmenu významu normatívneho textu
(právneho pravidla) obsiahnutého v ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré treba vykladať tak,

že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane
znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z
neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ust. § 79 ods. 1 Zák. práce, by bol v rozpore
s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zák. práce.... To znamená, že § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemôžebyť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi
vyplývajúcej z ods. 1 tohto ustanovenia, a aby sa vyplatilo konať protiprávne.“ Ďalej zdôraznil, že
„Interpretácia vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený

pracovnýpomer,zapojiťsadopráceuinéhozamestnávateľa,jevrozporesuvedenýmčl.2ods.2Ústavy
SR, pretože takáto povinnosť neexistuje. Z nejestvujúcej povinnosti preto nemožno vyvodzovať pre
zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy.“ Odvolací
súd dodáva, že tento právny názor NS SR prešiel aj testom ústavnosti v rámci ústavného prieskumu
rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Cdo 125/2018, keď ÚS SR vo svojom náleze sp. zn. I. ÚS 331/2019 uviedol,

že predchádzajúce ust.§ 79 ods. 2 Zák. práce, resp. ešte predtým § 61 ods. 2 Zák. práce, „obsahovalo aj
návod“ ako pristupovať k zníženiu, resp. nepriznaniu náhrady mzdy. Súdy mali pri svojom rozhodovaní
prihliadať najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa, akú
prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Súdy tak
posudzovali, či sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť a bez vážnych dôvodov nezapojil do práce
u iného zamestnávateľa a za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než by

mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideľovať mu
dohodnutú prácu. Účelom tejto úpravy, predpokladajúcej všeobecnú pracovnú povinnosť, bolo pôsobiť
na zamestnanca, aby vyvíjal primeranú úsilie - aspoň pri spore, ktorý trvá dlhšie - zapojiť sa dočasne do
práce u iného zamestnávateľa. V dôsledku systémových spoločensko - ekonomických zmien, ku ktorým
došlo po roku 1989, je však potrebné nároky z neplatne skončeného pracovného pomeru posudzovať

iným spôsobom, tak ako to už uviedol NS SR vo veci sp. zn. 6Cdo 157/2010. V tomto ohľade aj s
poukazom na „voľnú úvahu súdu“ pri možnosti zníženia náhrady mzdy poukázal ústavný súd tiež na
odbornú literatúru, pričom uviedol, že pri takom rozhodovaní treba vychádza z konkrétneho dôvodu toho
- ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru stanoveného v § 59 ods. 1 písm. b/ až d/ Zákonníka
práce a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi

pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával,
resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby
zamestnancoviumožnilpokračovaťvpráciazároveňmuobjektívneznemožniliuspokojiťmzdovénároky
zamestnanca. Na týchto názoroch zotrval NS SR aj v rozhodnutiach sp. zn. 6Cdo 100/2016, sp. zn.
7Cdo 52/2020, sp. zn. 4Cdo 15/2021.

13. Pokiaľ teda ide o odvolaciu argumentáciu žalovaného týkajúcu sa rozsahu súdom prvej inštancie
priznanej náhrady mzdy presahujúcej obdobie 12 mesiacov, odvolací súd primárne uvádza, že ust. §
79 ods. 2 Zák. práce v znení účinnom ku dňu podania neplatnej výpovede (t.j. ku dňu 15.10.2009), nebol
celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy limitovaný. Preto súd prvej
inštancie rozhodol vecne správne, keď žalobcovi priznal náhradu mzdy v zmysle ním navrhovaného

rozsudočného petitu od 5.1.2010, kedy oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do
31.01.2013 (teda aj v rozsahu väčšom ako 36 mesiacov). Súd prvej inštancie pochybil len v tom, že
v dôvodoch napadnutého rozsudku citoval predmetné zákonné ustanovenie (§ 79 ods. 2 Zák. práce)
v znení účinnom od 1.1.2013, teda v znení novely Zákonníka práce č. 361/2012 Z.z. (viď ods. 14
napadnutého rozsudku). K námietke žalovaného, že sa súd prvej inštancie dostatočne nezaoberal

jeho návrhom na nepriznanie náhrady mzdy žalobcovi za čas presahujúci 12 mesiacov, odvolací
súd akcentuje dôvody uvádzané v ods. 12 svojho rozhodnutia, najmä aktuálnu, vyššie označenú,
rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, a na ich margo len dodáva, že nevzhliadol relevanciu
v žiadnom zo žalovaným uvádzaných dôvodov na krátenie náhrady mzdy za čas presahujúci 12
mesiacov. Za takýto dôvod totiž nie je možné považovať skutočnosť, že v čase doručenia neplatnej

výpovede žalobcov pracovný pomer u žalovaného trval necelé tri roky, ani okolnosť, že bol v tom čase
poberateľom starobného dôchodku, a napokon ani argument žalovaného, že si žalobca dostatočne
intenzívne nehľadal nové pracovné miesto, resp. sa nezúčastnil vhodného rekvalifikačného kurzu.
Pokiaľ ide o námietku žalovaného týkajúcu sa poberania starobného dôchodku žalobcom, odvolací
súd poukazuje na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 2/2020 zo dňa 25.11.2021, v ktorom táto súdna

autorita vyslovila, cit. „skutočnosť, že zamestnanec je starobným dôchodcom a popri mzde poberá
starobný dôchodok nemožno považovať za takú, ktorá zamestnávateľovi objektívne znemožňuje, aby
zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a vyplácal mu dohodnutú mzdu, resp. za takú, ktorá
zamestnanca pre účely rozhodnutia súdu podľa § 79 ods. 2 Zák. práce nedôvodne zvýhodňuje oproti
ostatným zamestnancom toho istého zamestnávateľa, resp. oproti zamestnávateľovi, keďže starobný

dôchodok je dôchodková z dávka, ktorá sa za podmienok ustanovených zákonom č. 461/2003 Z.z. o
sociálnom poistení v znení neskorších predpisov poskytuje zo starobného poistenia“. Naviac, žalovaný
v odvolaní neposkytol odvolaciemu súdu argumentáciu, ktorou by objasnil akceptovateľné dôvody,
pre ktoré žalobcovi neumožnil pokračovať v práci a zároveň by mu objektívne znemožnili uspokojiťjeho mzdové nároky. Pokiaľ žalovaný argumentoval tým, že žalobcovi po 24.6.2019 nevytváral žiadne
prekážkyvpráci,aninezavinil,žežalobcaod25.6.2019nepracoval,odvolacísúduvádza,žepredmetom
tohto súdneho konania bola náhrada mzdy za obdobie od 5.1.2010 do 31.1.2013, preto špecifiká

skutkovej situácie, ktorá nastala u žalovaného po tomto dátume (konkrétne v období od 25.6.2019),
presahujú rámec tohto súdneho sporu. Rovnako bezpredmetná je aj argumentácia žalovaného týkajúca
sa splnenia jeho ponukovej povinnosti pri neplatnom skončení pracovného pomeru dňa 15.10.2009
pokiaľ išlo o pracovnú pozíciu projektového manažéra. V tomto smere je totiž právoplatný medzitýmny
rozsudok, ktorým bola určená neplatnosť výpovede z pracovného pomeru zo dňa 15.10.2009 aj

z dôvodu nesplnenia ponukovej povinnosti zamestnávateľa, pre súd záväzný. Žalovaný napokon
v odvolaní namietal dôvodnosť priznania úrokov z omeškania tvrdiac, že Zákonník práce inštitút
úrokov z omeškania neupravuje. Vo vzťahu k tejto odvolacej argumentácii, a zároveň na podporu
vecnej správnosti napadnutého rozsudku, odvolací súd poukazuje na už ustálenú rozhodovaciu prax
všeobecných súdov založenú na podklade rozhodnutí NS SR sp. zn. 1Cdo116/2008, sp. zn. 1Cdo
180/2009 a sp. zn. 6Cdo 246/2010, ako aj na Uznesenie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 460/2017 zo dňa

4.7.2017, podľa ktorého „ Záver, podľa ktorého by zamestnávateľa nestíhala sankcia v podobe úroku
z omeškania, pokiaľ sa dostane do omeškania s plnením mzdy, náhrady mzdy a obdobných záväzkov
voči zamestnancovi, by bol neudržateľný“.
14. Vzhľadom na uvedené dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako
vecne správny, vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania, podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.

15. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že náhrada mzdy 48.157,74 eur s príslušnými úrokmi z
omeškania, ktorá bola žalobcovi priznaná rozsudkom súdu prvej inštancie je v brutto sume.
16. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 2 C.s.p. v
spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. tak, že v odvolacom konaní plne procesne úspešnému žalobcovi priznal
voči žalovanému nárok na ich náhradu v rozsahu 100%.

O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
17. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods. 1 C.s.p. ).Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p. ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /
dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ ( § 428 C.s.p. ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
( § 429 ods. 2 C.s.p. ).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 C.s.p. ).