Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 24, 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/156/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112237279
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 08. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Harvancová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1112237279.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a

členov senátu Mgr. Adely Unčovskej a Mgr. Niny Dubovskej, v spore žalobcu: Implementačná agentúra
Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (skrátený názov „IA MPSVR SR"), so
sídlom Špitálska 6, Bratislava, IČO: 30 854 687, právne zast. advokátskou kanceláriou Martin Pavle
s.r.o., so sídlom Pribinova 4, Bratislava, IČO: 36 860 450, proti žalovanému: ZADUNAJEC, občianske
združeniesosídlomVyšehradská15,Bratislava,IČO:36071471,právnezast.advokátskoukanceláriou
HKP Legal, s.r.o., so sídlom Križkova 9, Bratislava, IČO: 36 727 334, o zaplatenie 78.780 eur s
príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 27.04.2018,

č.k. 39C/81/2013-661, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný má proti žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca (po pripustení zmeny
žaloby) domáhal zaplatenia sumy 78.780 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % p.a. zo
sumy 78.780 eur od 08.09.2012 do zaplatenia a priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil ust. § 7 a § 8 zákona č. 528/2008 Z.z. o pomoci a
podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva (ďalej len „zákon č. 528/2008 Z.z.“), ust. §
22 až § 24, § 31 a 32 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a
vecnetým,žemalzapreukázané,žežalobcanebolposkytovateľomnenávratnéhofinančnéhopríspevku
(ďalej len „NFP“), ktorého vrátenia sa podanou žalobou domáhal, nebol splnomocnený na úkony podľa
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“ účinný do 30.06.2016), na podanie

žaloby súdu vo vlastnom mene a na vlastný účet, ani na účet riadiaceho orgánu. Rovnako nebol žalobca
splnomocnený ani na zastupovanie riadiaceho orgánu, konal vo vlastnom mene bez plnej moci, resp.
splnomocnenia, ktoré objektívne v čase podania žaloby neexistovali a neexistujú. Súd prvej inštancie
tak po zistení, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný v spore, žalobu bez ďalšieho dokazovania
vo veci samej zamietol. Súd prvej inštancie naviac zistil, že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny
Slovenskej republiky (ďalej len „MPSVR SR“) ako žalobca a poskytovateľ NFP, v zastúpení žalobcom
dňa 22.05.2014 podalo žalobu, ktorou si voči žalovanému z identických dôvodov uplatňovalo nároky

zo zmluvy o poskytnutí NFP po odstúpení od zmluvy v sume 77.900 eur. Okresný súd Bratislava V
rozsudkom pre zmeškanie zo dňa 17.04.2018 rozhodol v konaní 23Cb/169/2014 tak, že žalovaného
zaviazal povinnosťou zaplatiť MPSVR SR sumu 77.900 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 %
ročne od 11.05.2013 do zaplatenia. Žalobca, ktorý v konaní vystupoval ako zástupca riadiaceho orgánu,bol zastúpený tým istým právnym zástupcom, ako v prejednávanej veci. Žalobu MPSVR SR ako žalobca
podávalo po tom, ako Špecializovaný trestný súd v trestnom konaní schválil dňa 20.03.2014 Dohodu o
vine a treste žalovaného. Prvostupňový súd v prejednávanej veci rozhodol uznesením až 02.07.2014,

voči ktorému žalobca podal odvolanie, teda o jednom a tom istom nároku uplatnenom žalobcom a
uplatnenom MPSVR SR, zastúpenom žalobcom a na základe plnej moci advokátom, boli vedené na
súde prvej inštancie dve súdne konania sp. zn. 39C/81/2013 a sp. zn. 23Cb/169/2014. O nároku na
náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) tak, že plne úspešnému žalovanému priznal plnú náhradu

trov konania, pričom o výške náhrady trov konania bude v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP rozhodnuté po
právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

3. Proti rozsudku v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust.
§ 365 ods. 1 písm. d), e), f) a h) CSP, t. j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na

zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci a žiadal napadnuté rozhodnutie zmeniť tak, že odvolací súd žalobe vyhovie
alternatívne žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Žalobca namietal, že v konaní riadne preukázal existenciu svojej aktívnej vecnej

legitimácie, čo potvrdilo aj MPSVR SR ako zriaďovateľ žalobcu, že je oprávnený vo vlastnom mene
uplatňovať nároky zo zmluvy o poskytnutí NFP, ktoré uzavrelo MPSVR SR, s čím sa súd prvej inštancie
vôbec nezaoberal a nevysporiadal. Medzi žalobcom a MPSVR SR existoval a existuje právny vzťah
podobný komisionárskej zmluve (§ 577 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej
len „Obchodný zákonník“). V súčinnosti s MPSVR SR a v zmysle ich vzájomnej dohody v súvislosti s

poskytovaním NFP vykonával značnú časť úkonov vo vlastnom mene a časť úkonov aj v mene MPSVR
SR. Žalovaný počas realizácie projektu až do pojednávania dňa 20.04.2018 túto skutočnosť nijako
nerozporoval, konal výlučne so žalobcom vystupujúcim vo vlastnom mene. Obsahom právneho vzťahu
medzi žalobcom ako komisionárom a MPSVR SR ako komitentom bolo aj oprávnenie uplatňovať nároky
MPSVR SR súdnou cestou podaním žaloby vo vlastnom mene, rovnako ako v jeho vlastnom mene

bola vykonávaná prevažná väčšina úkonov pri poskytovaní NFP. Žalobca je rozpočtovou organizáciou
MPSVR SR, a teda náplň jeho úloh určuje MPSVR SR, ktoré ho poverilo okrem iného uplatnením
pohľadávky zo Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku uzatvorenej dňa 06.08.2010
č. 199/2010-IZ-4.0/V“, kód F. XXXXXXXXXXX na realizáciu projektu „Nový prístup k tvorbe pracovných
miest v meste Krompachy“ (ďalej len „Zmluva o NFP“). Ak by žalobca nemohol konať vo vlastnom mene,

tak by bolo nelogické zriaďovať ho ako rozpočtovú organizáciu, ale MPSVR SR by si v rámci svojej
štruktúry zriadilo samostatnú sekciu. Zároveň by stratila opodstatnenie inštitúcia sprostredkovateľského
orgánu v rámci zákona č. 528/2008 Z.z.. Aj na základe uvedeného splnomocnenie v zákone č. 528/2008
Z.z. nie je totožné ako splnomocnenie podľa Občianskeho zákonníka, preto žalobcovi nie je zrejmé, z
akého dôvodu súd prvej inštancie cituje ust. Občianskeho zákonníka. V zmysle zákona č. 528/2008 Z.z.

došlo k delegovaniu (preneseniu) úloh (kompetencií) MPSVR SR na žalobcu, teda bol a je oprávnený
vo vlastnom mene vystupovať a konať voči žalovanému v rozsahu delegovaných (prenesených) úloh
(kompetencií). Žalobca poukázal na dôvodovú správu k ust. § 8 zákona č. 528/2008 Z.z., podľa ktorej:
„Sprostredkovateľský orgán pod riadiacim orgánom je v zmysle právnej úpravy povinný plniť úlohy,
ktoré na neho delegoval riadiaci orgán v splnomocnení. Preto všetky práva a povinnosti riadiaceho

orgánu sa vzťahujú aj na sprostredkovateľský orgán, ak sú tieto práva a povinnosti obsiahnuté v
splnomocnení riadiaceho orgánu.“ Z dôvodovej správy tak podľa žalobcu vyplýva vecné odôvodnenie
a účel predmetnej normy a poukázal na prednosť výkladu zákona s poukazom na jeho zmysel a účel
pred gramatickým výkladom (napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“
alebo „ústavný súd“) č.k. IV. ÚS 71/2013-36 z 23.05.2013). Poukázal na to, že rozsah úloh, ktoré

vykonáva žalobca, je uvedený okrem iného aj v Splnomocnení sprostredkovateľského orgánu pod
riadiacim orgánom na plnenie úloh riadiaceho orgánu zo dňa 22.02.2012 (ďalej len „Splnomocnenie
z r. 2012“) a zo dňa 01.04.2014 (ďalej len „Splnomocnenie z r. 2014“). V bode 4.3.13. ods. 2 písm.
d) Splnomocnenia z r. 2012 resp. bodu 4.3.14 ods. 2 písm. d) Splnomocnenia z r. 2014 je uvedené,
že žalobca je oprávnený iniciovať získanie exekučného titulu (t.j. žalobou na súde), v Splnomocnení

z r. 2014 je uvedené oprávnenie žalobcu uplatňovať nároky zo zmlúv o poskytnutí NFP. Súd prvej
inštancie pri výklade slova „iniciovať“ ignoruje vôľu MPSVR SR ako riadiaceho orgánu, ktorý delegoval
úlohy na žalobcu, svojvoľne si určil jeho výklad, pritom žalobca vykonával namiesto MPSVR SR úkony
voči žalovanému zo Zmluvy o NFP ako súkromnoprávneho vzťahu uzatvoreného podľa ust. § 269 ods.2 Obchodného zákonníka. Napadnutý rozsudok neposkytuje odpovede na základné právne otázky a
tvrdenia žalobcu. Z bodu 5.2 Splnomocnenia z r. 2012 a Splnomocnenia z r. 2014 vyplýva, že MPSVR
SR dalo žalobcovi pokyn na podanie žaloby a žalobca postupoval v zmysle pokynu MPSVR SR, s čím

sa súd prvej inštancie nevysporiadal. Pri uplatňovaní nároku koná na ten istý účet, ako by konalo aj
MPSVR SR, nakoľko sa jedná o vrátenie finančných prostriedkov poskytnutých zo štátneho rozpočtu a
rozpočtu Európskej únie. Žalobca vyvodil oprávnenie konať vo vlastnom mene okrem iného aj z pokynu
MPSVR SR ako svojho zriaďovateľa, z účelu a výkladu zákona č. 528/2008 Z.z. a aj zo vzťahu so
žalovaným.Vodvolanížalobcaďalejuviedol,žeZmluvaoNFPbolauzavretánazákladeSplnomocnenia

o delegovaní právomoci riadiaceho orgánu zo dňa 02.11.2007 (ďalej len „Splnomocnenie z r. 2007“), t.j.
v čase, keď nebol účinný zákon č. 528/2008 Z.z., ktoré bolo uzatvorené podľa čl. 59 ods. 2 Nariadenia
Rady(ES)č.1083/2006,ktorýmsaustanovujúvšeobecnéustanoveniaoEurópskomfonderegionálneho
rozvoja, Európskom sociálnom fonde a Kohéznom fonde a ktorým sa zrušuje nariadenie Rady (ES)
č. 1260/99 (ďalej len „Nariadenie č. 1083/2006“), žalobca teda bol oprávnený vykonávať úlohy, ktoré
boli na neho delegované v zmysle Nariadenia č. 1083/2006. Žalobca v odvolaní zdôraznil, že môže ale

nemusí vykonávať práva a povinnosti MPSVR SR ako riadiaceho orgánu, rozsah práv určuje MPSVR
SR ako jeho zriaďovateľ a tento rozsah môže meniť, disponuje všetkými právami a povinnosťami zo
zmluvy, pričom ich môže preniesť aj na žalobcu, ktorý nemusí vykonávať všetky úlohy zo Zmluvy o
NFP, ale len určité činnosti, čo vyplýva aj zo zákona č. 528/2008 Z.z., s čím sa súd prvej inštancie
nezaoberal a nevysporiadal. Žalobca nerozporoval, že zmluvnou stranou Zmluvy o NFP je MPSVR

SR, ale je toho názoru, že je oprávnený uplatňovať vo vlastnom mene nároky zo Zmluvy o NFP v
tomto konaní. Žalobca poukázal na podľa neho obdobný režim ako medzi správcom bytového domu
a vlastníkmi bytov s poukazom na ust. § 8b zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov v znení účinnom do 31.12.2015. Žalobca poukázal aj dôvodovú správu k ust. 8 ods. 2
zákona č. 528/2008 Z.z., podľa ktorej: „V nadväznosti na ustanovenie § 8 ods. 2 sa reaguje na

možnosť voľby zástupcu v civilnom sporovom konaní, ktorým môže byť aj právnická osoba podľa § 89
ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok. Ustanovenie reaguje na implementačnú prax,
kedy sprostredkovateľský orgán rieši aj vysporiadanie finančných vzťahov a v rámci neho uplatňuje
pohľadávku z príspevku v civilnom sporovom konaní. Úpravou sa vytvára zákonný rámec pre aktívnu
legitimáciu sprostredkovateľského orgánu v takomto konaní, vrátane možnosti stanoviť si vlastného

zástupcu, najmä advokáta, a to splnením podmienok podľa § 89 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný
sporový poriadok.“ Konštatovanie súdu prvej inštancie, že sa vedú dve konania o tom istom nároku s
poukazom na konanie vedené na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 23Cb/169/2014 považuje
za nesprávne, nakoľko sa jedná o nároky zo zmluvy o poskytnutí NFP č. L. zo dňa 30.06.2010, názov
projektu „Efektívna komunikácia - uľahčenie prístupu k informáciám“, teda sa jedná o inú zmluvu a

iný nárok. Vo vzťahu k aktívnej legitimácii žalobca poukázal na svoju argumentáciu vo vyjadrení zo
dňa 25.04.2018, ktorou sa súd prvej inštancie nezaoberal a neoboznámil, a preto považuje napadnutý
rozsudok za predčasný. V závere žalobca poukázal na viaceré rozhodnutia súdov SR (napr. na
právoplatný rozsudok Okresného súdu Galanta, č.k. 23Cb/25/2014-310 zo dňa 22.09.2015, právoplatné
uznesenie Krajského súdu v Trnave, č.k. 31Cob/74/2016-454 zo dňa 31.10.2017, právoplatný rozsudok

Okresného súdu Nitra, č.k. 23Cb/144/2012-375 zo dňa 28.10.2013, právoplatný rozsudok Krajského
súdu Košice, č.k. 2Cob/70/2015-436 zo dňa 24.09.2015, právoplatný rozsudok Okresného súdu Košice
I, č.k. 27Cb/90/2014-88 zo dňa 08.10.2014, právoplatný rozsudok Okresného súdu Galanta, č.k.
5Cb/15/2013-599 zo dňa 19.12.2016), kde v obdobných veciach ako je vec rozhodovaná v tunajšom
konaní, príslušné súdy konali s ním ako so žalobcom aktívne legitimovaným. Žalobca považuje rozsudok

za arbitrárny, keď odignoroval tvrdenia žalobcu, napadnutý rozsudok nie je v súlade s ust. § 220 ods. 2
CSP, odôvodnenie rozsudku je nepresvedčivé a poukázal na rozhodovaciu prax ÚS SR sp. zn. III. ÚS
36/2020, I. ÚS 242/2007, I. ÚS 33/2012, s ohľadom na ktoré napadnutý rozsudok nespĺňa stanovené
ústavné požiadavky a je svojvoľný, rovnako považuje za neprijateľné, aby sa súd prvej inštancie nesnažil
prejednať meritum veci, ale hľadal procesné dôvody na zamietnutie žaloby bez jej prejednania. Súd

prvej inštancie nebral do úvahy účel, dôvodnosť, vôľu ani dohodu žalobcu s MPSVR SR, ale účelový
výklad pre zamietnutie žaloby.

4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu na výzvu súdu prvej inštancie nevyjadril.

5. Podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 10.01.2019 žalobca predložil zhrnutie skutkového a
právneho stavu veci, v ktorom uviedol, že žalovaný počas celého konania nespochybnil existenciu,
dôvodnosť, titul ani výšku nároku, ktorá je predmetom žaloby, preukázal, že žalovaný zneužil prostriedky
poskytnuté zo štátneho rozpočtu a rozpočtu EÚ na fiktívne plnenia, čím sa neoprávnene obohatil aviacnásobne porušil zmluvné povinnosti dojednané so žalobcom a tým poškodil oba verejnoprávne
rozpočty; podstatou sporu je právo na vrátenie plnenia do štátneho rozpočtu SR a EÚ pre flagrantné
porušenie zmluvných dojednaní žalovaným, pričom žalobca preukázal, že žalovaný zmluvu podstatne

porušil, že žalobca je subjektom zapojeným do implementácie fondov EÚ v rozsahu nariadení EÚ,
zákonov SR ako v medziach zákonov vydanom splnomocnení pre žalobcu vydaného riadiacim orgánom
žalobcu - MPSVR SR. Nepriznanie nároku žalobcovi by podľa neho predstavovalo denegatio iustitiae
a ohrozilo by právnu istotu pri implementovaní štrukturálnych fondov EÚ v SR. K aktívnej legitimácii
žalobca zopakoval, že je oprávnený vo vlastnom mene uplatňovať nároky zo Zmluvy o NFP (zo dňa

06.08.2010), čo potvrdilo aj MPSVR SR ako zriaďovateľ žalobcu, a ak by zriaďovateľ žalobcu zrušil,
všetky práva a povinnosti prejdú na MPSVR SR, pričom uvedené vyplýva aj zo Splnomocnení a
zákona č. 528/2008 Z.z. Ohľadne argumentácie k aktívnej legitimácii poukázal žalobca na odvolanie a
na vyjadrenie z 25.04.2018. K dôvodnosti nároku žalobcu uviedol, že odstúpenie od Zmluvy o NFP z
19.07.2012 je platné, bolo žalovanému doručené dňa 06.08.2012, kedy nadobudlo účinnosť. Žalovaný
viacnásobne porušil Zmluvu o NFP (porušil záväzky vyplývajúce z časovej a vecnej realizácie aktivít

projektu, neprijal opatrenia na nápravu nedostatkov zistených kontrolou na mieste v zmysle správy v
lehote stanovenej oprávnenými osobami, neposkytol informácie v súlade s podmienkami Zmluvy o NFP)
aktorékoľvekporušeniejesamoosebedôvodom naodstúpenieodZmluvyoNFP.Žalovanémuboladňa
17.09.2010 poskytnutá čiastka 78.780 eur ako zálohová platba, ktorá mala byť žalovaným zúčtovaná na
formulári žiadosti o platbu, čím mal žalovaný preukázať a dokladovať použitie finančných prostriedkov

v súlade so Zmluvou o NFP; žalobca poukázal na svoje vyjadrenie zo dňa 06.03.2014. Žalovaný dňa
22.03.2011 podal žiadosť o zaúčtovanie platby na čiastku 78.110 eur a súčasťou žiadosti bola aj kontrola
verejného obstarávania, pri ktorej bolo zistené závažné porušenie Zmluvy o NFP, preto nemohli byť
výdavky vyplývajúce z verejného obstarávania pripustené na financovanie. Žalovaný nedoplnil žiadosť
o platbu o požadované dokumenty, preto žalobca žiadosť o platbu dňa 23.09.2011 zamietol, žalobca

tak mal vrátiť poskytnuté finančné prostriedky vo výške 78.110 eur na svoj zálohový účet, čo neurobil
a tým podstatne porušil Zmluvu o NFP. Dňa 28.07.2011 bola u žalovaného vykonaná kontrola na
mieste, predmetom ktorej bola kontrola skutočného dodania tovarov, vykonania prác alebo poskytnutia
služieb deklarovaných vo faktúrach a iných relevantných dokladoch, ktoré boli predložené žalobcovi ako
súčasť žiadosti o platbu a kontrola súladu projektu so Zmluvou o NFP, na základe ktorej kontroly bola

vypracovaná Správa z kontroly na mieste zo dňa 11.08.2011, v zmysle ktorej bolo zistené najmä, že na
mieste chýbal majetok, ktorý evidoval žalovaný ako nadobudnutý a ktorého preplácanie si nárokoval,
nebolo preukázané vykonanie aktivity, pri ktorej mohol byť spotrebovaný piesok v množstve 250 t,
ktorý žalovaný žiadal uhradiť, v skladovom priestore boli uložené v originálnom balení nové nástroje a
náradia a vzhľadom na to, že termín projektových aktivít sa končil deň nasledujúci po vykonaní kontroly,

nákup tohto materiálu bol z hľadiska účelu projektu nehospodárny a neefektívny, výkon a zamestnávanie
ľudí pre údržbu verejného priestranstva sa neuskutočnil. S poukazom na ust. čl. 16 bod 4.16 VZP k
Zmluve o NFP, bod 5.32 Zmluvy o NFP a čl. 16 bod 4.19 VZP k Zmluve o NFP bol žalobca oprávnený
overiť oprávnenosť výdavkov. Tvrdenia žalobcu preukazuje rozsudok Špecializovaného trestného súdu,
pracovisko Banská Bystrica č.k. BB-4T/3/2014 zo dňa 20.03.2014.

6. K podaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 20.08.2019,
v ktorom uviedol, že žalobca uvádza nepravdivé tvrdenia, pokiaľ uvádza, že žalovaný nespochybnil
existenciu, dôvod ani výšku uplatneného nároku, keď žalovaný už v rámci odporu zo dňa 20.02.2013
namietol nedôvodnosť a neexistenciu nároku žalobcu. K tvrdeniu žalobcu, že preukázal, že žalovaný

zneužil poskytnuté prostriedky na fiktívne plnenia, a že sa neoprávnene obohatil, žalovaný uviedol, že
neexistuje súdne rozhodnutie, ktoré by potvrdzovalo takúto argumentáciu, tvrdenie je zavádzajúce a
klamlivé Žalobca postavil svoju argumentáciu v odvolaní na denegatio iustitiae s tým, že nepriznanie
nároku by ohrozilo právnu istotu pri implementácii štrukturálnych fondov v SR, čo je však v plnom
rozsahu neodôvodnené. V konaní sa jedná o uplatnenie súkromnoprávneho nároku a je irelevantné,

že žalobca je subjekt zriadený štátnym orgánom napojený na štátny rozpočet, keď Občiansky zákonník
stanovuje, že v súkromnoprávnych vzťahoch vystupuje štát vrátane jeho organizácií ako právnická
osoba a je preto potrebné klásť na žalobcu rovnaké nároky ako akýkoľvek subjekt súkromného práva
v rámci súkromnoprávneho vzťahu. Žalobca podľa žalovaného nepreukázal, že by bol účastníkom
Zmluvy o NFP, naopak žalovaný v konaní dokázal, že žalobca vystupoval len ako zástupca MPSVR

SR, žalobca nepreukázal žiadnu právnu skutočnosť, na základe ktorej došlo v súlade s Občianskym
zákonníkom a Obchodným zákonníkom k prevodu alebo prechodu nárokov vyplývajúcich zo Zmluvy
o NFP z MPSVR SR na žalobcu, žalobca ani neoznačil žiadne ustanovenie Zmluvy o NFP, ktoré by
preukazovalo, že môže uplatňovať nároky vo vlastnom mene a na vlastný účet. Na tom nič nemeníani potvrdenie MPSVR SR zo dňa 25.04.2018, ktoré nie je spôsobilé preukázať prevod alebo prechod
uplatňovaného nároku na žalobcu. Pokiaľ žalobca chcel byť v konaní úspešný, mal správne identifikovať
strany sporu tak, aby zodpovedali uplatnenému hmotnoprávnemu nároku, čo neučil a zamietnutie je

toho právnym dôsledkom. Poukázal na to, že obdobné projekty implementujú iné ministerstvá SR,
žalovanému však nie je známy žiaden iný prípad, okrem MPSVR SR, kde by nároky zo zmlúv o NFP
uplatňoval zástupca zmluvnej strany vo svojom mene a na iný účet. Otázka aktívnej/pasívnej legitimácie
v spore je predbežnou otázkou, ktorá keď nie je splnená, je irelevantné a nehospodárne zo strany
súdu sa zaoberať meritom veci. Pokiaľ žalobca poukazuje na rozsudok Špecializovaného trestného

súdu, pracovisko Banská Bystrica, žalovaný poukázal na to, že v konaní vedenom na Okresnom súde
Bratislava V je vedené konanie, v ktorom si MPSVR SR uplatňuje nárok z identickej Zmluvy o NFP, z
identických právnych dôvodov a skutkových tvrdení voči konateľovi žalovaného (sp. zn. 24C/435/2014).
Žalovaný žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

7. Žalobca sa ďalej k vyjadreniu žalovaného vyjadril podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa

26.11.2021 v ktorom zotrval na svojich predchádzajúcich vyjadreniach a opakovane zdôraznil, že
odmietnutie spravodlivosti (denegatio iustitiae) považujeme za neprijateľné a poukázal na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“ alebo „najvyšší súd“) zo dňa 14.04.2021,
sp. zn. 9Cdo/7/2021. Žalobca doplnil, že ak by bol odvolací súd toho názoru, že žalobca nie je aktívne
legitimovaným v konaní, poukázal na uznesenie NS SR zo dňa 28.04.2014, sp. zn. 3Cdo/241/2012

ohľadne toho, že nesprávne označenie žalovaného pri uplatnení nároku na náhradu škody podľa zákona
č. 58/1969 Zb., ktorý v takýchto prípadoch je len orgánom konajúcim v mene štátu, má za následok
nezrozumiteľnosť žaloby vo forme neurčitého nepresného označenia žalovaného subjektu a v zmysle
ust. § 43 ods. 1 OSP bolo povinnosťou súdu prvého stupňa uznesením vyzvať žalobcu na odstránenie
tejto vady žaloby v určenej lehote a poučiť ho, ako treba vadu v označení žalovaného vykonať. Z

uvedeného rozhodnutia NS SR podľa žalobcu vyplýva, že ak by aj súd bol toho názoru, že žalobca nie
je správne označený v žalobe, tak by ho mal vyzvať na odstránenie tejto vady žaloby (§ 129 CSP),
pričom obdobný názor je vyjadrený aj v uznesení Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.02.2017 sp.
zn. 3Co/289/2015. Podľa judikatúry ÚS SR (nález II. ÚS 675/2016 zo dňa 12.01.2017), ústavný súd
signalizoval, že nebude tolerovať prehnaný formalizmus v situácii, keď je žalobcom ako žalovaná strana

označený len orgán oprávnený v mene štátu konať, avšak z obsahu podania vyplýva, že žaloba v
skutočnosti smeruje proti štátu a uvedené platí aj naopak.

8. Žalovaný sa ďalej k vyjadreniu žalobcu nevyjadril.

9. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a §
378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo
o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania
si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 CSP) z hľadiska

posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil
(§ 191 ods. 1 CSP) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v
napadnutom rozhodnutí náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). Odvolací súd tak dospel
k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech a rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdil (§ 387 ods. l CSP).

10. Odvolací súd, viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP),
prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej
inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), sa v celom rozsahu
po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku

prvoinštančného súdu, v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri
rozhodovaníouplatnenomnárokupodstatnývýznam,pričomsavrozhodnutívysporiadalispodstatnými
vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods. 2, 3 CSP). K doplneniu
dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme vysporiadania sa s odvolacími námietkami
odvolateľa odvolací súd uvádza nasledovné.

11. Podľa ust. 7 zákona č. 528/2008 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy o NFP,
(1) Riadiaci orgán je ústredný orgán štátnej správy určený vládou na realizáciu operačného programu
okrem riadiaceho orgánu ustanoveného osobitným predpisom.(2) Riadiaci orgán plní úlohy podľa osobitného predpisu.
(3) Riadiaci orgán splnomocní vládou určený sprostredkovateľský orgán vykonávaním úloh.
(4) Zodpovednosť riadiaceho orgánu za plnenie úloh vykonávaných sprostredkovateľským orgánom nie

je ustanovením odseku 3 dotknutá.
(5) Riadiaci orgán zriadi monitorovací výbor. Zloženie monitorovacieho výboru upraví štatút.
(6) Riadiaci orgán je oprávnený pozastaviť, zamietnuť alebo upraviť výšku platby pre projekt alebo jeho
časť, ak zistí nedostatky v postupe prijímateľa a partnera pri realizácii pomoci a podpory.
(7) Riadiaci orgán je pri plnení svojich úloh oprávnený požadovať od prijímateľa, partnera a iných osôb

súčinnosť a tieto subjekty sú povinné požadovanú súčinnosť poskytnúť.

12. Podľa ust. 8 zákona č. 528/2008 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy o NFP,
(1) Sprostredkovateľský orgán je ministerstvo, ostatný ústredný orgán štátnej správy, samosprávny kraj
alebo iná právnická osoba, ktorá má odborné, personálne a materiálne predpoklady na plnenie úloh
riadiaceho orgánu určených v splnomocnení riadiaceho orgánu.

(2) Sprostredkovateľský orgán plní úlohy v súlade so splnomocnením. Sprostredkovateľský orgán
zodpovedá riadiacemu orgánu za plnenie týchto úloh.
(3) Na sprostredkovateľský orgán sa vzťahujú práva a povinnosti riadiaceho orgánu ustanovené týmto
zákonom v rozsahu určenom v splnomocnení.

13. Podľa ust. 7 zákona č. 528/2008 Z.z. v platnom znení,
(1) Riadiaci orgán je ústredný orgán štátnej správy určený vládou na realizáciu operačného programu
okrem riadiaceho orgánu ustanoveného osobitným predpisom. (2) Riadiaci orgán plní úlohy podľa
osobitného predpisu.
(3) Riadiaci orgán splnomocní vládou určený sprostredkovateľský orgán vykonávaním úloh.

(4) Zodpovednosť riadiaceho orgánu za plnenie úloh vykonávaných sprostredkovateľským orgánom nie
je ustanovením odseku 3 dotknutá.
(5) Riadiaci orgán zriadi monitorovací výbor. Zloženie monitorovacieho výboru upraví štatút.
(6) Riadiaci orgán je oprávnený pozastaviť, zamietnuť alebo upraviť výšku platby pre projekt alebo jeho
časť, ak zistí nedostatky v postupe prijímateľa a partnera pri realizácii pomoci a podpory.

(7) Riadiaci orgán je pri plnení svojich úloh oprávnený požadovať od prijímateľa, partnera a osôb, ktoré
majú k prijímateľovi alebo partnerovi vzťah dodávateľa výkonov, tovarov, prác alebo služieb súčinnosť
a tieto subjekty sú povinné požadovanú súčinnosť poskytnúť.

14. Podľa ust. 8 zákona č. 528/2008 Z.z. v platnom znení,

(1) Sprostredkovateľský orgán je ministerstvo, ostatný ústredný orgán štátnej správy, samosprávny kraj
alebo iná právnická osoba, ktorá má odborné, personálne a materiálne predpoklady na plnenie úloh
riadiaceho orgánu určených v splnomocnení riadiaceho orgánu.
(2) Sprostredkovateľský orgán plní úlohy v súlade so splnomocnením. Sprostredkovateľský orgán
zodpovedá riadiacemu orgánu za plnenie týchto úloh.

(3) Na sprostredkovateľský orgán sa vzťahujú práva a povinnosti riadiaceho orgánu ustanovené týmto
zákonom v rozsahu určenom v splnomocnení.
(4) Ak je v splnomocnení podľa odseku 2 dohodnuté, že sprostredkovateľský orgán je oprávnený
zastupovať riadiaci orgán v konaní podľa osobitného predpisu, 32b) sprostredkovateľský orgán je
oprávnený vykonávať úkony zastupovania sám, alebo sa dať zastúpiť zástupcom.

(5) Ak v súvislosti s plnením úloh sprostredkovateľským orgánom podľa odseku 2 nastanú skutočnosti,
pre ktoré je potrebné vydať rozhodnutie podľa § 27a, sprostredkovateľský orgán je správnym orgánom
podľa § 27a ods. 7.

poznámka 32b) - § 89 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

15. Podľa ust. § 22 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zástupcom je ten, kto je oprávnený konať za iného
v jeho mene. Zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.

16. Podľa ust. § 23 Občianskeho zákonníka, zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia

štátneho orgánu (zákonné zastúpenie) alebo na základe dohody o plnomocenstve.17. Podľa ust. § 24 Občianskeho zákonníka, zástupca musí konať osobne; ďalšieho zástupcu si môže
ustanoviť, len ak je to právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Aj z právnych
úkonov ďalšieho zástupcu vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.

18. Podľa ust. § 31 Občianskeho zákonníka,
(1) Pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí
za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho
oprávnenia.

(2) Pri plnomocenstve udelenom právnickej osobe vzniká právo konať za splnomocniteľa štatutárnemu
orgánu tejto osoby alebo osobe, ktorej tento orgán udelí plnomocenstvo.
(3) Plnomocenstvo možno udeliť aj niekoľkým splnomocnencom spoločne. Ak v plnomocenstve
udelenom niekoľkým splnomocnencom nie je určené inak, musia konať všetci spoločne.
(4) Ak je potrebné, aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne.
Písomne sa musí plnomocenstvo udeliť aj vtedy, ak sa netýka len určitého právneho úkonu.

19. Podľa ust. § 32 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka,
(1) Ak z právneho úkonu nevyplýva, že niekto koná za niekoho iného, platí, že koná vo vlastnom mene.
(2) Ak splnomocnenec koná v mene splnomocniteľa v medziach oprávnenia zastupovať, vzniknú
tým práva a povinnosti priamo splnomocniteľovi. Pokyny dané splnomocnencovi, ktoré nevyplývajú z

plnomocenstva, nemajú vplyv na právne účinky konania, ibaže by boli známe osobám, voči ktorým
splnomocnenec konal.

20. Z obsahu spisu vyplýva, že rozhodnutím č.k. 4Co/709/2014-198 zo dňa 30.11.2017 (v poradí prvým,
č.l. 498) tunajší súd odvolaním napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie č.k. 39C/81/2013-392 zo dňa

02.07.2014 zrušil a vrátil na nové konanie z dôvodu, že okamihom uzavretia Zmluvy o NFP, ktorá má
charakter relatívneho obchodu a svojou povahou spadá do oblasti súkromného práva, nadobudol vzťah
medzi účastníkmi zmluvy súkromnoprávny charakter, preto je možné prípadné nároky z neho uplatňovať
na všeobecnom súde a je daná právomoc súdu prvej inštancie vec prejednať a rozhodnúť podľa ust. §
7 ods. 1 OSP účinného v čase podania žaloby na súd. Odvolací súd uložil súdu prvého inštancie o.i. v

ďalšom konaní preskúmať ex offo vecnú legitimáciu sporových strán, a ak sa zistí, že je daná, posúdiť
platnosť odstúpenia od zmluvy žalobcom, vyvodiť právne závery a vo veci rozhodnúť.

21. Z obsahu spisu rovnako vyplýva, že predmetom sporu je žalobcom uplatnený nárok z ukončenia
Zmluvy o NFP uzavretej podľa Obchodného zákonníka z dôvodu odstúpenia od Zmluvy o NFP

19.07.2012 (doručeného žalovanému dňa 06.08.2012) podľa článku 9 bodu 2.2 VZP Zmluvy o NFP, pre
porušenie článku 2.4 a 3.3 Zmluvy o NFP a bodu 2.4 písm. d) VZP Zmluvy o NFP, a to nárok na vrátenie
plnenia zo zrušenej Zmluvy o NFP uzavretej medzi MPSVR SR ako poskytovateľom a žalovaným ako
prijímateľom dňa 06.08.2010 podľa ust. § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, ust. § 15 ods. 1 zákona
č. 528/2008 Z.z. a v zmysle ust. § 20 ods. 2 zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej

správy, po odstúpení od zmluvy žalobcom dňa 19.07.2012.

22. V konaní bolo nesporné a vyplýva z obsahu spisu, že Zmluvu o poskytnutí NFP uzatváralo
ako poskytovateľ príspevku MPSVR SR v zastúpení Fondom sociálneho rozvoja, t.j. žalobcom na
základe Splnomocnenia z r. 2007 (zo dňa 02.11.2007). Zo Zmluvy o NFP je jednoznačne preukázané,

že poskytovateľom NFP bolo MPSVR SR a príjemcom žalovaný, žalobca bol sprostredkovateľským
orgánom pri riadiacom orgáne, ktorý konal v mene riadiaceho orgánu na základe udeleného
Splnomocnenia z r. 2007, na základe právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie, pri
uzatváraní zmluvy v mene riadiaceho orgánu.

23. Súd prvej inštancie správne ustálil, že MPSVR SR (ako zriaďovateľ) zriadil podľa zákona č.
523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy „rozpočtovú organizáciu Fond sociálneho
rozvoja“. Dodatkom č. 3 MPSVR SR doplnil úplné znenie zriaďovacej listiny Fondu sociálneho rozvoja z
15.02.2007 v znení dodatku č. 1 a dodatku č. 2, ktorým došlo k zmene názvu Fond sociálneho rozvoja
(FSR) na Implementačná agentúra pre Operačný program zamestnanosť a sociálna inklúzia (IA ZaSI).

Podľa Dodatku č. 3 bola IA ZaSI zriadená na plnenie úloh v oblastiach - v súlade so Splnomocnením
sprostredkovateľského orgánu pod riadiacim orgánom na plnenie úloh riadiaceho orgánu (čl. 1 bod
1). Podľa čl. 2 (Pôsobnosť agentúry) bod 1 písm. d) a l) je predmetom činnosti agentúry uzatváranie
zmluvných vzťahov s prijímateľmi v mene Riadiaceho orgánu a výkon činností v ďalších oblastiach,ktoré upravuje Splnomocnenie sprostredkovateľského orgánu pod riadiacim orgánom na plnenie úloh
riadiaceho orgánu. Dodatkom č. 4 zo dňa 09.03.2015 (č.l. 506) k zriaďovacej listine Fondu sociálneho
rozvoja došlo s účinnosťou od 01.04.2015 k zmene názvu na Implementačná agentúra Ministerstva

práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, v skratke IA MPSVR SR (t.j. žalobca).

24. K námietke odvolateľa ohľadne nepresvedčivosti a arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a
denegatio iustitiae uvádza odvolací súd, že povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí
dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť

týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre
rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva strany sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
na každý argument strany nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené stranou v spore, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov uvádzaných stranami sporu, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m.
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.09.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej
republike (sťažnosť č. 59102/08), nález ÚS SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok
NS SR zo dňa 17.06.2009, sp. zn. 5 M Cdo/8/2008]. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené
tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem

rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom
omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na
spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS

50/2004).

25. V danom spore bola podstatnou otázkou skúmanie aktívnej legitimácie v žalobe označeného
žalobcu, ktorej nedostatok vyvodil súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí ako dôvod pre
zamietnutiežalobybezjejvecnéhoprejednania.Predmetomprieskumuodvolaciehosúdujespoukazom

na uplatnené odvolacie dôvody žalobcu a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku správnosť
postupuarozsudkusúduprvejinštancieajehozáverovonedostatkuaktívnejvecnejlegitimáciežalobcu.

26. Prvoradým predpokladom vyhovenia žalobe je preukázanie vecnej aktívnej i pasívnej legitimácie v
spore. Súd sa preto primárne, bez vecného prejednania sporu, zaoberal otázkou, či žalovaný označený

v žalobe je pasívne legitimovaným subjektom, teda nositeľom hmotného práva, od ktorého žalobkyňa
odvodzuje uplatnený nárok na zaplatenie odmeny podľa Dohody. Pasívnu vecnú legitimáciu v spore
namietal aj samotný žalovaný.

27. V súvislosti s posudzovaním námietky žalovaného ohľadne nedostatku jeho pasívnej vecnej

legitimácie v spore súd uvádza, že vo všeobecnosti je treba vecnou legitimáciou rozumieť stav
vyplývajúci z hmotného práva, podľa ktorého fyzická či právnická osoba je subjektom práva alebo
povinností, ktoré sú predmetom konania. Pokiaľ ide o dvojstranné právne pomery, v ktorých účastníci
stoja svojimi návrhmi proti sebe, jedná sa buď o vecnú legitimáciu aktívnu (na strane žalobcu) alebo o
vecnú legitimáciu pasívnu (na strane žalovaného). Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že ten, kto

tvrdí svoje hmotnoprávne oprávnenie, alebo o kom sa tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti,
v skutočnosti toto oprávnenie nemá alebo nie je nositeľom tvrdenej povinnosti, o ktorú v konaní ide. Z
hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa žalobca domnieva,
že strany sú účastníkmi určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba o to, či nimi skutočne sú, alebo
nie sú.

28. Bez vyriešenia otázky vecnej legitimácie strán sporu nemôže súd vo veci rozhodnúť, pretože
skúmanie vecnej legitimácie strany sporu je procesnou povinnosťou každého vo veci konajúceho súdu.
Preskúmanie vecnej legitimácie je imanentnou súčasťou každého súdneho konania, túto súd skúma
vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta, a zistenie nedostatku

vecnej legitimácie má za následok zamietnutie žaloby. Postup konajúceho súdu, ktorý opomenie
vyriešenie kardinálnej otázky, akou je otázka existencie vecnej legitimácie, k zodpovedaniu ktorej je
konajúci súd ex offo viazaný, protirečí obsahu základného práva na súdnu ochranu garantovaného čl.46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj obsahu práva na spravodlivé súdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 407/2016-37).

29. Z obsahu spisu vyplýva, že svoju aktívnu vecnú legitimáciu žalobca odvodzoval
(i) z existencie právneho vzťahu medzi žalobcom a MPSVR SR podobného komisionárskej zmluve (§
577 a nasl. Obchodného zákonníka), kde v zmysle dohody s MPSVR SR v súvislosti s poskytovaním
NFP vykonával žalobca značnú časť úkonov vo vlastnom mene a časť úkonov v mene MPSVR SR
a obsahom právneho vzťahu medzi žalobcom ako komisionárom a MPSVR SR ako komitentom bolo

aj oprávnenie uplatňovať nároky súdnou cestou vo vlastnom mene na základe poverenia MPSVR SR
uplatnením pohľadávky zo Zmluvy o NFP. Žalobca argumentoval aj tým, že splnomocnenie v zákone č.
528/2008 Z.z. nie je totožné splnomocneniu podľa Občianskeho zákonníka;
(ii) tým, že v zmysle zákona č. 528/2008 Z.z. došlo k delegovaniu (preneseniu) úloh (kompetencií)
MPSVR SR na žalobcu, teda bol a je oprávnený vo vlastnom mene vystupovať a konať voči žalovanému
v rozsahu delegovaných (prenesených) úloh (kompetencií) aj s poukazom na dôvodovú správu k ust.

§ 8 zákona č. 528/2008 Z.z.;
(iii) z rozsahu úloh uvedených v Splnomocnení z r. 2012 a Splnomocnení z r. 2014, z ktorých vyplýva,
že MPSVR SR dalo žalobcovi pokyn na podanie žaloby a žalobca postupoval v zmysle pokynu MPSVR
SR na ten istý účet, ako by konalo aj MPSVR SR;
(iv) z pokynu MPSVR SR ako svojho zriaďovateľa, z účelu a výkladu zákona č. 528/2008 Z.z. ako aj

zo vzťahu so žalovaným. V odvolaní žalobca ďalej uviedol, že Zmluva o NFP bola uzavretá na základe
Splnomocneniazr.2007podľačl.59ods.2Nariadeniač.1083/2006ažalobcaboloprávnenývykonávať
úlohy, ktoré boli na neho delegované;
(v) s poukazom na dôvodovú správu k ust. 8 ods. 2 zákona č. 528/2008 Z.z.;
(vi) od potvrdenia MPSVR SR ako zriaďovateľa žalobcu zo dňa 23.04.2018, že žalobca je oprávnený vo

vlastnom mene uplatňovať nároky zo zmluvy o poskytnutí NFP, ktoré uzavrelo MPSVR SR;

30. Na pojednávaní konanom dňa 20.04.2018 žalovaný nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu
namietal s poukazom na rozhodnutie tunajšieho súdu č.k. 4Co/83/2015-449 zo dňa 14.12.2017, a to
najmä na jeho ods. 27.

31.VychádzajúczoznačeniazmluvnýchstránZmluvyoNFPjepodľaodvolaciehosúdubezakýchkoľvek
pochybností zrejmé, že jej zmluvnými stranami sú MPSVR SR a žalovaný, pričom v mene MPSVR
SR ako zástupca Zmluvu o NFP uzatvoril žalobca, a to s odkazom na Splnomocnenie z r. 2007
(Splnomocnenie o delegovaní právomoci riadiaceho orgánu zo dňa 02.11.2007). Žalobca tak pri

uzatváraní Zmluvy o NFP vystupoval ako priamy zástupca MPSVR SR na základe takto mu udeleného
splnomocnenia (t.j. ako zástupca uskutočňuje vlastný prejav vôle (právny úkon) v mene zastúpeného
a na jeho účet, teda práva a povinnosti - ak koná zástupca v medziach oprávnenia - vznikajú priamo
zastúpenému).

32. Ak koná splnomocnenec na základe plnej moci právne úkony za splnomocniteľa v jeho mene (priame
zastúpenie), musí byť už zo zmluvy zrejmé, že ju uzavrel za účastníka jeho zástupca. V opačnom
prípade, ak by táto okolnosť nebola zrejmá, platí, že splnomocnenec konal vo vlastnom mene. V
prípade, že ide o písomný právny úkon, musela by táto skutočnosť vyplývať z tohto písomného právneho
úkonu. Nestačí, že táto okolnosť je prípadne daná inými skutočnosťami, pokiaľ nie sú vyjadrené v tomto

písomnom právnom úkone (rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/16/2019 zo dňa 29.01.2020). Otázku, či zo
zmluvy je zrejmé, že bola uzavretá v mene zmluvnej strany jej zástupcom, je potrebné zodpovedať za
použitia výkladových pravidiel právnych úkonov. Právne úkony vyjadrené slovami (ktorým je aj Zmluva
o NFP) treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale aj podľa vôle toho, kto právny úkon
uskutočnil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Pri výklade právneho úkonu možno vôľu

toho, kto úkon uskutočnil, posudzovať aj s prihliadnutím na následné správanie sa zmluvných strán.

33. Vychádzajúc z uvedených teoretických východísk, zo záverov uvedených vyššie a z platnej
právnej úpravy na vec sa vzťahujúcej v čase uzatvorenia Zmluvy o NFP, konkrétne z Nariadenia
č. 1083/2006 v spojení so zákonom č. 528/2008 Z.z. (§ 7 ods. 3, 4 a § 8 ods. 2 a 3), je možné

vyvodiť, že žalobca ako sprostredkovateľský orgán určený vládou SR vykonával úlohy MPSVR SR
ako riadiaceho orgánu v rozsahu a v súlade so Splnomocnením z r. 2007. Zo znenia predmetného
splnomocnenia, z ktorého vychádzali zmluvné strany Zmluvy o NFP, vyplýva okrem iného poverenie
žalobcu ako sprostredkovateľského orgánu uzatvárať zmluvy o poskytnutí NFP, od zmlúv o NFPodstúpiť na základe predchádzajúceho vyjadrenia riadiaceho orgánu, ktoré právomoci boli na základe
predmetného splnomocnenia delegované z riadiaceho orgánu na sprostredkovateľský orgán. Zo
Splnomocnenia z r. 2007, vychádzajúc z jeho obsahovej formulácie nie je možné vyvodiť, že žalobca

ako sprostredkovateľský orgán bol oprávnený konať vo vlastnom mene, i keď na účet MPSVR SR
ako riadiaceho orgánu, s následnou povinnosťou previesť nadobudnuté práva, resp. povinnosti podľa
tejto dohody na zastúpeného. Vôľu zastúpeného, aby jeho zástupca konal v mene zastúpeného, t.j.
priame zastúpenie, vyplýva i zo samotného označenia zmluvných strán v Zmluve o NFP. Ani zo slovného
spojenia „delegovanie právomoci“ nie je možné bez ďalšieho vyvodiť, že má ísť o nepriame zastúpenie,

pretože slovným významom tohto spojenia je „poveriť niekoho zastupovaním vo veci, na ktorú má
oprávnenie zastúpený“ (vychádzajúc z jazykového významu slova delegovať a právomoc). Či pôjde o
zastúpenie priame, resp. nepriame musí vyplývať zo samotného obsahu daného splnomocnenia a zo
Splnomocnenia z r. 2007 oprávnenie žalobcu ako sprostredkovateľského orgánu uplatňovať a vymáhať
pohľadávky vôbec nevyplýva.

34. Nariadenie č. 1083/2006, na ktoré vo vzťahu k aktívnej legitimácii odkazuje žalobca, nedefinuje
vzťah riadiaceho a sprostredkovateľského orgánu ako vzťah založený na nepriamom zastúpení, čl. 2
bod 6 Nariadenia č. 1083/2006 vymedzuje pojem „sprostredkovateľský orgán“ ako každý verejný alebo
súkromný subjekt alebo verejná alebo súkromná služba, ktorá koná pod vedením riadiaceho alebo
certifikačného orgánu alebo ktorá vykonáva povinnosti v mene takéhoto orgánu vo vzťahu k prijímateľom

vykonávajúcim operácie. Ani z čl. 59 Nariadenia č. 1083/2006, na ktorý sa žalobca odvolával, nevyplýva
oprávnenie sprostredkovateľského orgánu konať za riadiaci orgán vo svojom vlastnom mene, podľa
bodu citovaného článku členský štát môže určiť jeden alebo viac sprostredkovateľských orgánov
na plnenie niektorých alebo všetkých úloh riadiaceho alebo certifikačného orgánu, ktoré spadajú do
zodpovednosti tohto orgánu.

35. Zhodne so súdom prvej inštancie má odvolací súd za to, že ani zo Splnomocnenia z r. 2012 (bod
4.3.13. ods. 2 písm. d) Splnomocnenia z r. 2012) ani zo Splnomocnenia z r. 2014 (bodu 4.3.14 ods.
2 písm. d) Splnomocnenia z r. 2012), ktoré rozšírili výkon úloh žalobcu i na uplatňovanie všetkých, aj
súdnych krokov smerujúcich k finančnému vysporiadaniu, okrem oblasti nezrovnalostí atď., z formulácie

rozsahu splnomocnenia (a dohody medzi MPSVR SR a žalobcom) nie je možné vyvodiť zmenu
formy zastúpenia na nepriame zastúpenie. I keď žalobca disponoval oprávnením základe predmetných
splnomocnení aj na uplatnenie pohľadávok na súde, toto oprávnenie však naďalej bolo v mene MPSVR
SR ako riadiaceho orgánu a na jeho účet.

36. Obrane žalobcu, ktorou namieta, že medzi žalobcom a MPSVR SR ide o vzťah podobný
komisionárskej zmluve (§ 577 a nasl. Obchodného zákonníka) nemožno priznať úspech, a to
s poukazom na vyššie spomínané splnomocnenia, z obsahu a rozsahu ktorých tento režim
konania žalovaného (vo vlastnom mene ako zástupcu MPSVR SR) nevyplýva, pričom predmetom
splnomocnenia nebolo ani obstaranie obchodnej záležitosti. Súd prvej inštancie pritom správne

vychádzal v danom prípade z inštitútu občiansko-právneho zastúpenia (§ 22 a nasl. Občianskeho
zákonníka) v Obchodnom zákonníku osobitne neupraveného, a to v kontexte so špeciálnou normou,
konkrétne ust. § 7 ods. 3 a 4 a § 8 ods. 2 a 3 zákona č. 528/2008 Z.z. a pred jeho účinnosťou zo
samotného Nariadenie č. 1083/2006, ktorá predpokladá práve existenciu splnomocnenia udeleného zo
strany MPSVR SR, ktorým poverí žalobcu zastupovaním vo vymedzených veciach, na ktoré má MPSVR

SR ako zastúpený oprávnenie (t.j. ide o priame zastúpenie).

37. Ani z dôvodovej správy k ust. § 8 zákona č. 528/2008 Z.z., na ktoré poukazoval žalobca, nemožno
vyvodiť oprávnenie žalobcu konať za MPSVR SR vlastným menom ako jeho zástupca (a nie v mene
zastúpeného), a to aj s poukazom na vyššie uvedený význam slova „delegovať“ a žalobcom citované

znenie dôvodovej správy: „... Sprostredkovateľský orgán pod riadiacim orgánom je v zmysle právnej
úpravy povinný plniť úlohy, ktoré na neho delegoval riadiaci orgán v splnomocnení. Preto všetky práva a
povinnosti riadiaceho orgánu sa vzťahujú aj na sprostredkovateľský orgán, ak sú tieto práva a povinnosti
obsiahnuté v splnomocnení riadiaceho orgánu“.

38. Na uvedenom závere nemôže nič zmeniť ani žalobcom predložené Potvrdenie vystavené MPSVR
SR z 23.04.2018, že žalobca je oprávnený vo vlastnom mene uplatňovať nároky zo Zmluvy o NFP, a
to s prihliadnutím na ust. § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď takto dodatočne interpretovaná vôľa
MPSVR SR je v rozpore s výslovným jazykovým prejavom ním predtým vydaných splnomocnení ako ajNariadenia č. 1083/2006. Napokon sám žalobca v odvolaní pripustil, že v súčinnosti s MPSVR SR a v
zmysle ich vzájomnej dohody v súvislosti s poskytovaním NFP vykonával časť úkonov aj v mene MPSVR
SR, preto ani na základe ním predložených listinných dokladov nie je možné s určitosťou vyvodiť jeho

oprávnenie konať vo vlastnom mene ako zástupca pri uplatnení predmetného sporného nároku MPSVR
SR voči žalovanému.

39. V danom prípade pohľadávka, ktorá je predmetom sporu vznikla zo zmluvného vzťahu
poskytovateľa MPSVR SR zastúpeného žalobcom na základe Splnomocnenia z r. 2007, neskôr

nahradeného Splnomocnením z r. 2012 a následne Splnomocnením z r. 2014, teda splnomocnením
sprostredkovateľského orgánu pod riadiacim orgánom na plnenie úloh riadiaceho orgánu, z ktorého
splnomocnenia udeleného na základe požiadavky zákonodarcu podľa ust. § 7 ods. 3 zákona č. 528/2008
Z.z., ani zo samotného zákona a ani zo samotnej Zmluvy o NFP nemožno vyvodiť oprávnenie žalobcu
konať za ním zastúpené MPSVR SR vo svojom vlastnom mene, ale len v mene zastúpeného MPSVR
SR a na jeho účet tak, ako to správne uzavrel súd prvej inštancie.

40. Pokiaľ žalobca v jednom z posledných podaní argumentuje uznesením NS SR zo dňa 28.04.2014,
sp. zn. 3Cdo/241/2012 ohľadne toho, že nesprávne označenie žalobcu (pri uplatnení nároku na náhradu
škody podľa zákona č. 58/1969 Zb.), ktorý je len orgánom konajúcim v mene štátu, má za následok vady
žaloby, na odstránenie ktorých je povinný súd vyzvať žalobcu, táto argumentácia nie je relevantná v

prejednávanej veci. Žalobcom citované rozhodnutie sa týka postavenia štátu ako spôsobilého účastníka
konania (a posúdenia toho, kto koná za štát v súlade s ust. § 73 a § 135 CSP), ktoré postavenie nemožno
zamieňať s jeho rozpočtovými organizáciami, ktoré majú vlastnú subjektivitu a vystupujú v právnych
vzťahoch vo svojom mene (ZSP č. 4/2006), a ani ich (zmluvného zastupovania).

41. Žalobca v konaní v žalobe označil seba ako žalobcu a podľa názoru odvolacieho súdu je
nepochybné, že žalobcom označený subjekt (Implementačná agentúra Ministerstva práce, sociálnych
vecí a rodiny Slovenskej republiky (skrátený názov „IA MPSVR SR“) ako aj samotné MPSVR SR ako
štátny orgán majú (vlastnú) právnu subjektivitu (§ 18 ods. 1 a § 21 Občianskeho zákonníka), a teda ako
„strana sporu“ oba subjekty disponovali procesnou subjektivitou (§ 61 CSP) v čase začatia konania. Je

možné sa stotožniť s odvolacou argumentáciou žalobcu, že označenie orgánu alebo právnickej osoby,
ktorá podľa osobitného predpisu za štát koná, nie je otázkou aktívnej/pasívnej legitimácie žalovaného,
a prípadné nesprávne označenie orgánu alebo osoby sa presúva z otázky hmotnoprávnej legitimácie
do režimu odstrániteľných vád konania (§ 129 CSP) - v týchto prípadoch je vecou
konajúceho súdu zabezpečiť, aby za štát konal ten orgán alebo právnická osoba, do ktorého pôsobnosti

podľa osobitného predpisu vec patrí. Toto však nebol prípad prejednávanej veci, v ktorej tak žalobca
ako aj MPSVR SR sú samostatným subjektom práva s vlastnou právnou subjektivitou (§ 18 a nasl.
Občianskeho zákonníka), a teda aj procesnou subjektivitou (§ 61 CSP) a ani nejde o konanie za štát; na
základe v konaní predložených splnomocnení, Nariadenia č. 1083/2006 a zákona č. 528/2008 Z.z. išlo
medzi nimi o vzťah priameho zastúpenia. Toto dôsledné rozlišovanie v žiadnom prípade nepredstavuje

zbytočnú formálno-procesnú požiadavku, ako tvrdil žalobca vo svojom ostatnom vyjadrení.

42. Ani záverom uplatnená argumentácia žalobcu na poznámku pod čiarou k ust. § 8 ods. 4
zákona č. 528/2008 Z.z. v platnom znení („Ak je v splnomocnení podľa odseku 2 dohodnuté, že
sprostredkovateľský orgán je oprávnený zastupovať riadiaci orgán v konaní podľa osobitného predpisu,

32b) sprostredkovateľský orgán je oprávnený vykonávať úkony zastupovania sám, alebo sa dať zastúpiť
zástupcom.“) na ust. § 89 ods. 1 CSP („Strana sa môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si
zvolí. Zvolený zástupca sa môže dať zastúpiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak.“) nie je dôvodná.
Ust. § § 8 ods. 4 zákona č. 528/2008 Z.z. predstavuje len výnimku z pravidla, že všeobecný zástupca sa
nemôže dať ďalej substitučne zastúpiť, teda týka sa (opäť len) zastupovania a neprípustnosti ďalšieho

substitučného zastupovania.

43. K námietkam žalobcu v konaní a totožne v podanom odvolaní viacerými rozhodnutiami
prvoinštančných a odvolacích súdov v SR, odkazuje odvolací súd na ods. 23 napadnutého rozsudku, z
ktorého je zrejmé, že tieto nepredstavujú ustálenú rozhodovaciu prax súdov v nastolenej otázke aktívnej

legitimácie žalobcu a ani nepreukazujú tak, ako to tvrdí žalobca, že mu aktívnu vecnú legitimáciu súdy
v SR v obdobných veciach priznávajú. Odvolací súd zdôrazňuje aj to, že právne závery všeobecných
súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku SR charakter precedensu, ktorý
by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky. Rozdielnosťprávnych názorov súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach a zjednocovanie judikatúry
všeobecných súdov je riešená a upravená zákonom č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov. V záujme zachovania princípov právnej istoty a tiež predvídateľnosti súdnych

rozhodnutí je nevyhnutné, aby všeobecné súdy rešpektovali príslušnú judikatúru najvyššieho súdu,
ktorá bola v zákonom stanovenej procedúre publikovaná v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Povinnosťou všeobecných súdov však rozhodne nie je reagovať
v odôvodnení na rozhodnutia vydávané iným senátmi, či inými súdmi rovnakej alebo nižšej inštancie.
Existencia odlišnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov je síce nežiadúca, ale až do ustálenia

rozhodovacej praxe v zákonom stanovenej procedúre nie vylúčená. To znamená, že môže nastať
situácia, kedy budú súbežne popri sebe stáť aj rozhodnutia, ktoré k riešeniu určitej otázky alebo
problematiky nepristupujú úplne identicky, resp. úplne odlišne. Na dôvažok uvedeného, z rozhodnutí v
obdobných veciach tunajšieho súdu č.k. 4Co/83/2015-449 zo dňa 14.12.2017 a Krajského súdu Trnava
sp. zn. 25Co/200/2018 zo dňa 12.11.2019, je práve možné dovodiť nedostatok aktívnej legitimácie
žalobcu.

44. Ak teda žalobca svoj nárok uplatnený žalobou hmotnoprávne odvodzuje od Zmluvy o NFP uzavretej
na strane poskytovateľa MPSVR SR, zastúpeného žalobcom na základe Splnomocnenia z r. 2007
(nahradeného Splnomocnením z r. 2012 a následne Splnomocnením z r. 2014), za daných okolností
malo byť žalobcom samotné MPSVR SR ako rozpočtová organizácia majúca vlastnú subjektivitu.

Správna je teda podľa názoru odvolacieho súdu námietka žalovaného, že označený žalobca nie je
nositeľom práva vyplývajúceho zo Zmluvy o NFP. Aj z neskorších krokov a konania žalobcu v iných
konaniach, kde žalobcom je MPSVR SR, možno vyvodiť, že i samotný žalobca si bol neskôr po podaní
žalobyvedomýnedostatkusvojejaktívnejvecnejlegitimácievtomtospore,keďnárokyvinýchkonaniach
si uplatňuje priamo MPSVR SR. Z dôvodu záveru súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej vecnej

legitimácie žalobcu bol správny jeho postup, keď sa nezaoberal podrobne argumentáciou strán sporu
vo vzťahu k meritu sporu.

45. Na základe všetkého zhora uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. §
387 ods. 1 CSP ako vecne a právne správne potvrdil.

46. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s ust. §
262 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP a rozhodol tak, že v odvolacom konaní úspešný žalovaný má proti
neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých
rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2

CSP).

47. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).