Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, March 23, 2022

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 8Csp/38/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8220200849
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Daráková

ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2022:8220200849.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov v konaní pred sudkyňou JUDr. Andreou Darákovou, v právnej veci žalobkyne: A.

A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, XXX XX D., právne zastúpená advokátskou kanceláriou:
Sidor a partneri, s.r.o., so sídlom Železničná 4/A, 920 01 Hlohovec, IČO: 52 635 970, proti žalovanému:
PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne
zastúpená advokátskou kanceláriou: JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04
Bratislava, IČO: 47 233 516, o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 500,- Eur, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 250,- Eur a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Vo zvyšnej časti žalobu zamieta.

III. Žalobkyni priznáva voči žalovanému 100 % nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania
z prisúdenej sumy 250,- Eur.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou Okresnému súdu Bardejov (ďalej aj len „okresný súd“) 19.05.2020 sa žalobkyňa
domáhala uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť jej sumu 500,- Eur a to titulom priznania jej
primeranéhofinančnéhozadosťučineniapodľa§3ods.5zákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľa
(ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) a to za porušenie jej práv spotrebiteľa, ktorých porušenia sa

žalobkyňa úspešne dovolala už v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 4 Csp 215/2017 (ďalej
tiež aj len „skoršie konanie“), v ktorom sa žalobkyňa svojou žalobou úspešne domohla voči, aj v tomto
konaní žalovanému, priznania nároku na vydanie jej bezdôvodného obohatenia žalovaným, titulom
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, ktorý bol žalovaným poskytnutý žalobkyni na základe úverovej
zmluvy č. 8500092112, uzavretej medzi nimi 24.11.2014 a to z dôvodu okresným súdom v tomto
skoršomkonaníkonštatovanejabsenciezákonnýchnáležitostítejtoúverovejzmluvy,podľavrozhodnom
čase jej uzavretia účinného znenia § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch

(ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Rozsudok okresného súdu č.k. 4 Csp 215/2017-113 zo
17.04.2019 bol v celom rozsahu potvrdený aj rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) č.k. 22 Co 85/2019-166 z 29.10.2019.

Žalobkyňa v žalobe uviedla, že v tom dôsledku, že sa už v skoršom konaní sp. zn. 4 Csp 215/2017
úspešne dovolala ochrany svojich spotrebiteľských práv, že tým v zmysle hypotézy § 3 ods. 5
zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, splnila jediný kvalifikačný predpoklad pre priznanie

jej primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré finančné zadosťučinenie je akýmsi prostriedkom
vyrovnania resp. vykompenzovania nerovnocenného postavenia medzi spotrebiteľom a dodávateľom
pri uzatváraní úverovej zmluvy, ktorá nerovnováha je badateľná tak na úrovni rozsahu ekonomických
zdrojov, ako aj na úrovni ekonomickej gramotnosti a informovanosti, ústiaca do slabšej vyjednávacejpozície spotrebiteľa, ktorý napokon pristúpi na podmienky vopred vytvorené dodávateľom bez toho,
aby mohol ovplyvniť ich obsah, za predpokladu, že dodávateľ nezákonne využil uvedenú nerovnováhu
na úkor spotrebiteľa vo svoj prospech. Z uvedených dôvodov má tak finančné zadosťučinenie mať

podľa žalobkyne nie len sankčnú a odradzujúcu funkciu, aby sa žalovaný (dodávateľ) nedopúšťal
recidívy v obdobných veciach tým, žeby bol postihnutý aj vo svojej majetkovej sfére, ale toto finančné
zadosťučineniemámaťajfunkciurelutárnuapreventívnu,abyboltakýtododávateľdostatočneodradený
od nekalého konania, ktorého sa dopustili voči v skoršom konaní úspešnému spotrebiteľovi.
Žalobkyňa tiež podotkla, že výška finančného zadosťučinenia v zmysle judikatúry (napr. Krajský

súd v Prešove sp. zn. 11Co/56/2016 z 02.05.2017, sp. zn. 20Co/107/2013 z 27.03.2014, sp. zn.
19Co/169/2016 z 11.04.2017) môže zodpovedať aj výške finančnej ujmy, ktorá v dôsledku nezákonného
postupu dodávateľa hrozila spotrebiteľovi s tým však, že v danom prípade, keďže žalobkyni cit. „... (ak
by ostal pasívny v bránení svojich majetkových práv) hrozila ujma v sume 2.093,58 EUR“, žalobkyňa má
za to, že cit. „... suma vo výške 500 EUR splní všetky funkcie primeraného finančného zadosťučinenia
a teda, že bude mať dostatočný satisfakčný charakter pre žalobcu, dostatočný sankčný charakter voči

žalovanému v zmysle individuálnej ale aj generálnej prevencie a bude zároveň odmenou pre žalobcu,
že sa nekalému konaniu žalovaného nepodrobil, ale napriek nepochybne svojej slabšej ekonomickej a
právnej situácii, ako si mohol zabezpečiť žalovaný, sa pustil do sporu s ním.“
Podľa žalobkyne finančné zadosťučinenie by malo byť zohľadnením toho, že (i) žalobkyňa ako
spotrebiteľ musela vyhľadať právne poradenstvo a iniciovať na ochranu svojich práv skorší spor

proti žalovanému, ktorý ako podnikateľ v oblasti poskytovania úverov postupoval v rozpore so
zákonom, v ktorom dôsledku sa žalobkyňa pustila do sporu s nepochybne ekonomicky a právne
silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesla benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že
možno predpokladať, že žalovaný (dodávateľ) sa konania, ktorého sa dopustil voči žalobkyni, už
voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa ho nedopustí v takej intenzite; že (ii) žalovaný

porušil spotrebiteľské práva spôsobom, ktorý bol bez ďalšieho spôsobilý privodiť, a aj privodil ujmu
spotrebiteľovi spočívajúcu v nezákonnom preplatení spotrebiteľského úveru a teda k strate finančných
prostriedkovžalobkyne;že(iii)žalovanývrozporesozákonomvoprednaformulovalzmluvnépodmienky,
ktoré predkladá k podpisu spotrebiteľom v stovkách prípadov, ale finančné zadosťučinenie by malo
zohľadniť aj to, že žalobkyňa v snahe predísť tak skoršiemu súdnemu sporu (o vydanie bezdôvodného

obohatenia), ako aj tomuto súdnemu sporu (o priznanie finančného zadosťučinenia), vpred kontaktovala
žalovaného zaslaním predsporových výziev, avšak žalovaný ostal v obidvoch prípadoch pasívny a to
aj napriek tomu, že z bohatej judikatúry súdov mu je známe, že na strane žalovaného sa nejedná o
ojedinelé porušenie spotrebiteľských práv a napokon v zmysle záverov rozhodovacej praxe Najvyššieho
súdu SR (napr. sp. zn. 6ECdo 147/2014 z 18.02.2015; sp. zn. 1MCdo/9/2012 z 19.09.2013; sp. zn.

6MCdo/9/2012 zo 16.01.2013), ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná
pre zvýšenie životnej úrovne a kvality života občanov.
K žalobe žalobkyne boli pripojené: rozsudok okresného súdu č.k. 4 Csp 215/2017-113 zo 17.04.2019;
rozsudok krajského súdu č.k. 22 Co 85/2019-166 z 29.10.2019; „Predsporová výzva – primerané
finančné zadosťučinenie“ z 08.01.2020 adresovaná právnym zástupcom žalobkyne žalovanému.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe, doručenom okresnému súdu 26.06.2020 prostredníctvom svojej
právnej zástupkyne v prvom rade podotkol, že žalobkyni nevznikol a ani nemohol vzniknúť nárok na
priznanie jej primeraného finančného zadosťučinenia, ktorý nárok nie je nárokom automatickým pri
dovolaní sa akejkoľvek súdnej ochrany spotrebiteľom, ale ho možno priznať iba po splnení predpokladov

podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, t.j. možno ho priznať iba pri
účelnom dovolaní sa ochrany na súde, keďže cit. „Účelom uvedeného ustanovenia totiž bolo priznať
spotrebiteľovi, ktorému dodávateľ porušil alebo neuznal nejaké jeho spotrebiteľské práva (najmä v
reklamačnom konaní), primerané zadosťučinenie za to, že tieto svoje práva musel spotrebiteľ následne
účelne uplatňovať alebo brániť v súdnom konaní.“, takže podľa žalovaného vznik tohto nároku treba

chápať ako prostriedok završujúci ochranu spotrebiteľa za situácie, kedy to okolnosti vyžadujú, avšak
zo žaloby žalobkyne, podľa žalovaného nevyplýva ani len označenie práva spotrebiteľa, ktoré malo byť
porušené a vo vzťahu ku ktorému (porušeniu) sa finančné zadosťučinenie uplatňuje.
Okrem toho žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa sa voči žalovanému domáha priznania jej
primeraného finančného zadosťučinenia súčasne viacerými žalobami (sp. zn. 8 Csp 38/2020, sp. zn.

8 Csp 48/2020, pozn. súdu) a to aj napriek tomu, že jej žiadna objektívna prekážka nebránila, aby si
tentonároknaprimeranéfinančnézadosťučinenieuplatnilajednoužalobou,avšakžalobkyňaskutkovým
a právnym multiplikovaním (znásobovaním) súdnych sporov, podľa žalovaného, sleduje dosiahnutie
stavu, ktorý neumožňuje posúdiť ňou tvrdený nárok komplexne, ale vždy len na základe parciálnychskutočností a skutkových okolností, čo možno považovať za zneužívanie ustanovenia § 3 ods. 5 zákona
o ochrane spotrebiteľa, pretože v skutočnosti nesleduje dosiahnutie účelu a tým je nastolenie rovnováhy
zmluvných strán, ale vytvorenie neoprávneného obohatenia, na ktorú skutočnosť mal poukázať aj napr.

Krajský súd v Prešove sp. zn. 14Co91/2012, tj. podľa žalovaného cit. „Nejestvuje žiadny oprávnený,
zákonný a ani logický dôvod, aby žalobca za účelom získania finančného zadosťučinenia účelovo
podával niekoľko žalôb, ak tak mohol preukázateľne spraviť jednou; jednoznačnej účelovosti nasvedčuje
už obsah splnomocnenia, ktoré je formulované všeobecne práve preto, aby sa uplatnilo vo viacerých
konaniach.“

Okrem toho žalovaný spochybnil dôvodnosť uplatňovaného nároku na primerané finančné
zadosťučinenie nie len čo do jeho základu, ako aj čo do jeho výšky, keďže podľa žalovaného
žaloba neobsahuje žiadny dôvod alebo spôsob, ktorý by odôvodnil sumu požadovaného finančného
zadosťučinenia.
Napokon žalovaný podotkol, že z, k žalobe pripojeného splnomocnenia nevyplýva, žeby žalobkyňa toto
udelila na uplatňovanie nároku titulom finančného zadosťučinenia a preto podanie označené ako žaloba,

mal súd podľa žalovaného odmietnuť ako podané neoprávnenou osobou. Žalovaný teda navrhol, aby
okresný súd žalobu ako celok zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania.
K vyjadreniu žalovaného neboli pripojené žiadne listinné dôkazy.

Žalobkyňa vo svojom stanovisku (replika) k vyjadreniu žalovaného, doručenom okresnému súdu

14.08.2020 prostredníctvom svojho právneho zástupcu v prvom rade, v súvislosti so žalovaným
nastolenou otázkou násobenia súdnych sporov uviedla, že žalovanému síce nijako neprekáža, že
opakovane uzatvára so spotrebiteľom viaceré úverové zmluvy v ktorých opakovane a pre každú
zmluvu samostatne dojedná neprimeranú, ba až úžernú odplatu a neprekáža mu ani to, že opakovane
spotrebiteľovi neposkytol dohodnutú sumu úveru a ani to, že úročí aj neposkytnuté plnenie či to, že

opakovane aj napriek opakovanej súdmi judikovanej neprijateľnosti zmluvnej podmienky o „Dohode
o poskytnutí služby“ túto opakovane používa v úverových zmluvách a napokon ani to, že žalovaný
opakovane porušuje právnu úpravu na ochranu spotrebiteľa, avšak paradoxne žalovanému prekáža, že
žalobkyňa (spotrebiteľ) podala viaceré žaloby aj keď nie je zrejmým, prečo by tak nemohla učiniť, keďže
tieto sa týkajú samostatných zmluvných vzťahov, ktoré práve žalovaný uzatvoril so žalobkyňou ako

samostatné právne vzťahy, takže žalobkyňa má za to, že tak mohla urobiť z každej zmluvy samostatne
a napokon cit. „... v tak zanedbateľnej výške, že proti ujme, ktorá bola žalobcovi označeným spôsobom
spôsobená, je dobre možná iba konštatácia, že ide o sumu hlboko podhodnotenú. Žalovaný sa mohol
všetkým konaniam vyhnúť tým, že by podnikal v súlade s právnymi normami na ochranu spotrebiteľa,
ktoré ako dlhoročnému podnikateľovi v oblasti poskytovania úverov, musia byť pravidlá úverovania,

povinnosti s tým spojené dobre známe, minimálne z bohatej rozhodovacej činnosti slovenských súdov,
smerujúca k posudzovaniu produktov žalovaného na finančnom trhu.“
Okrem toho žalobkyňa v rozpore s tvrdením žalovaného uviedla, že v jej prípade boli nepochybne
splnené zákonné predpoklady na priznanie jej finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona o
ochrane spotrebiteľa a to aj s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.6 Cdo/127/2017

z 30.01.2019, v ktorom tiež uviedol cit. „...Jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona
vyžaduje je, že spotrebiteľ, na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti
v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z
porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia,

alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v
spotrebiteľskej zmluve. (...) Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor zo
spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca pri
uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď na rozdiel od nároku na náhradu
škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo

odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového
prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne.
Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri
určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia.
Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu,

stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.“ Vzhľadom na uvedené má žalobkyňa za to, že zákonným
predpokladom na uplatnenie si finančného zadosťučinenia za žalovaným jej vedome vadne poskytnutú
finančnú službu, je rozhodnutie okresného súdu zo skoršieho konania č.k. 4 Csp 215/2017-113
zo 17.04.2019, ktorým okresný súd už judikoval nárok žalobkyne z porušenia práva spotrebiteľa,spočívajúci v povinnosti žalovaného vydať jej bezdôvodné obohatenie, čím bola splnená zákonná
požiadavka podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom porušenie spotrebiteľských práv
žalobkyne spočívalo v konaní žalovaného, ktorý pripravil formulárovú zmluvu o spotrebiteľskom úvere

tak, že v nej absentovali obligatórne náležitosti v zmysle právnej úpravy účinnej v čase jej uzavretia.
Napokon ohľadom zdôvodnenia výšky požadovaného finančného zadosťučinenia žalobkyňa uviedla,
že v tom dôsledku, že žalovaný od nej žiadal zaplatiť úroky z nezákonnej úverovej zmluvy, čím
poškodzoval jej spotrebiteľské práva, by bolo primerané, aby žalobkyni žalovaný zaplatil finančné
zadosťučinenie vo výške sumy vychádzajúcej z takto jej hroziacej ujmy. Podľa žalobkyne pri úvahe

o sume primeraného finančného zadosťučinenia je nevyhnutné vychádzať jednako z (i) povahy, intenzity
a spôsobu zásahu dodávateľa do spotrebiteľských práv; jednako z (ii) časového trvania zásahu do
spotrebiteľských práv; ako aj zo (iii) závažnosti spotrebiteľovi vzniknutej alebo hroziacej ujmy a to
s ohľadom na okolnosti za ktorých k porušeniu došlo, s ohľadom na finančnú situáciu osoby, do ktorej
práva bolo zasiahnuté a s ohľadom na rozsahu nepriaznivých následkov a napokon je nevyhnutným
vychádzať aj zo (iv) subjektívneho prístupu oboch strán k protiprávnemu konaniu. Žalobkyňa tiež uviedla

cit. „Z rozsiahlej rozhodovacej praxe vyplýva, že žalovaný sa voči spotrebiteľom dopúšťa recidívy pokiaľ
ide o uplatňovanie alebo prijímanie plnení zo zmlúv o spotrebiteľských úveroch, pritom ma nepochybne
vedomosť z mnohopočetnej rozhodovacej praxi slovenských súdov o vadnosti svojich produktov, v
dôsledku čoho sú tieto opakované súdmi stabilne vyhlasované za bezúročné a bez poplatkov prípadne
obsahujú vo výroku rozhodnutia určenie neprijateľných zmluvných podmienok.“ V ďalšom žalobkyňa

citáciami poukazuje na súvisiacu judikatúru v danej oblasti a taktiež jej právny zástupca argumentuje
(zrejme pomýliac si iné konanie, pozn. okresného súdu), že v danom prípade by východiskovým
kritériom pre určenie sumy finančného zadosťučinenia mala byť suma ujmy, ktorá bola žalobkyni
spôsobená a ktorá sa rovná sume bezdôvodného obohatenia k vydanou ktorého žalobkyni bol žalovaný
zaviazaný v skoršom súdnom konaní, pričom (chybne, pozn. súdu) uvádza, že to bola suma cit. „1 375

Eur“ a inokedy suma „2 720,- Eur“ (podľa rozsudku okresného súdu v skoršom konaní č. k. 4 Csp
215/2017-113 zo 17.04.2019 to však bola suma 1 276,- Eur, poznámka okresného súdu).
Záverom žalobkyňa uviedla cit. „Na základe uvedeného, s prihliadnutím na vyššie uvedené, žalobca
považuje za plne primerané (a dokonca podľa ním navrhovaných kritérií a okolností prípadu
i podhodnotené) požadovať od žalovaného sumu 500 EUR ako satisfakciu a súčasne odradiť

žalovaného, aby naďalej uplatňoval plnenia z neprijateľných zmluvných podmienok a vadných produktov
judikovaných slovenskými súdmi už takmer pred 10 rokmi.“
K replike žalobkyne neboli pripojené žiadne listinné dôkazy.

Žalovaný vo svojom stanovisku (duplika) doručenom okresnému súdu 17.09.2020 k vyjadreniu

žalobkyne, prostredníctvom svojej právnej zástupkyne jednako oznámil, že zotrváva na svojom skoršom
písomnomvyjadreníkveciasúčasnezdôraznil,žežalobkyňanapriznaniejejfinančnéhozadosťučinenia
nesplnila základný zákonný predpoklad podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, keďže
nepredložila žiadne súdne rozhodnutie, vo výrokovej časti ktorého by bolo súdom konštatované, že
žalovaný porušil spotrebiteľské práva žalobkyne a ktoré práva to boli, keďže záväzným je iba výrok

rozhodnutia a nie jeho odôvodnenie. Žalovaný v tej spojitosti tiež uviedol cit. «Predpoklad formulovaný v
zákone, cit. „úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými
predpismi“ vyžaduje logicky rozhodnutie vo výroku súdu, v ktorom sa uvedené konštatuje.“»

K duplike žalovaného neboli pripojené žiadne listinné dôkazy.

Na pojednávanie nariadené na 24.03.2022 sa nedostavili strany sporu ani ich právni zástupcovia, pričom
žalobkyňa a jej právny zástupca svoju neúčasť ospravedlnili písomným podaním doručeným okresnému
súdu 08.02.2022 z dôvodu hospodárnosti konania so súhlasom konať v ich neprítomnosti a žalovaný
a jeho právny zástupca svoju neúčasť ospravedlnili písomným podaním doručeným okresnému súdu

28.02.2022 taktiež z dôvodu hospodárnosti konania a taktiež so súhlasom konať v ich neprítomnosti,
preto okresný súd postupom podľa § 180 CSP vec pojednal a vo veci rozhodol v neprítomnosti strán
sporu a ich právnych zástupcov.

Okresný súd vykonal dokazovanie vyjadreniami sporových strán, ako aj nimi predloženými listinnými

dôkazmi a zistil tento skutkový stav.
Okresný súd Bardejov rozsudkom č. k. 4 Csp 215/2017-113 zo 17.04.2019 takto rozhodol cit.„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.276 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5%
ročne zo sumy 1.276 eura od 21.2.2018 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100%, o ktorých výške bude
rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“
Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil konštatovaním, že v úverovej zmluve č. 8500092112
uzavretej 24.11.2014 medzi žalobkyňou a žalovaným absentujú zákonné náležitosti a to konkrétne
určenie doby trvania úverového vzťahu a termín konečnej splatnosti úveru podľa § 9 ods. 2 písm. f)

zákona o spotrebiteľských úveroch; ako aj výpočet RPMN úveru podľa § 9 ods. 2 písm. j) zákona o
spotrebiteľských úveroch s tým, že v úverovej zmluve bola nesprávne uvedená aj RPMN úveru, resp.
že na jej výške nedošlo medzi zmluvnými stranami k zhode, z ktorého dôvodu okresný súd vyhodnotil
predmetný úver ako bezúročný a bezpoplatkový a žalovaného zaviazal z toho dôvodu vydať žalobkyni
sumu bezdôvodného obohatenia vo výške 1 276,- Eur, spočívajúcu v sume o ktorú žalobkyňa jej
žalovaným poskytnutý úver o tieto nezákonne dojednané úroky a poplatky preplatila.

Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 22 Co 85/2019-166 z 29.10.2019 v celom rozsahu potvrdil
rozsudok okresného súdu č. k. 4 Csp 215/2017-113 zo 17.04.2019, pričom okrem iného tiež uviedol cit.
„Údaj o RPMN je dôležitý a v prípade chybného uvedenia RPMN, treba vyvodiť opatrenie, ktoré pre tento
inštitút reguluje osobitný predpis (lex specialis; ZoSÚ), a to až po prípadnú bezúročnosť pre neuvedenie

RPMN, alebo pre uvedenie chybnej RPMN.
Keďže v predmetnej úverovej zmluve nedošlo k zhode v údaji o výške RPMN v žiadosti o poskytnutie
revolvingového úveru a údajom o výške RPMN v časti o schválenom revolvingovom úvere, možno na
danú situáciu hľadieť tak, ako keby tam de facto údaj o výške RPMN ani uvedený nebol. Z tohto dôvodu
súd prvej inštancie postupoval správne, ak uvedený nedostatok posúdil ako nedostatok spôsobujúci

bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.
Keďže v konaní nebolo sporné, že žalobkyňa žalovanému z titulu predmetného úveru zaplatila oproti
istine naviac žalovanú sumu 1.276 eur (zodpovedajúcu jeho bezdôvodnému obohateniu na úkor
žalobkyne), bolo dôvodným jej žalobe vyhovieť a zaviazať žalovaného na zaplatenie uvedenej sumy aj
s príslušným úrokom z omeškania.“

Listom z 08.01.2020 žalobkyňa v zastúpení svojím právnym zástupcom ešte pred podaním žaloby
oslovila žalovaného vo veci vyplatenia jej finančného zadosťučinenia žalovaným v sume 500,- Eur.

Podľa § 290 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) „Spotrebiteľský spor
je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so
spotrebiteľskou zmluvou.“

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „zákon o ochrane
spotrebiteľa“) „Tento zákon upravuje práva spotrebiteľov a povinnosti výrobcov, predávajúcich,
dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie
právnických osôb založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa (ďalej len "združenie") a
označovanie výrobkov cenami.“

Podľa poslednej vety § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa „Proti porušeniu práv a povinností
ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde
domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa
porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie

porušiteľapoškodzujezáujmyspotrebiteľov,ktoréniesúlenjednoduchýmsúhrnomzáujmovjednotlivých
spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované
voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len "kolektívne záujmy spotrebiteľov"). Spotrebiteľ, ktorý na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi,
má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti

ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.“
V danom prípade sa žalobkyňa podanou žalobou domáha priznania jej nároku voči žalovanému,
na primerané finančné zadosťučinenie, ako satisfakcie (zadosťučinenia) za to, že žalobkyňa akospotrebiteľka sa v minulosti v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 4Csp 215/2017 úspešne
dovolala, voči žalovanému ako dodávateľovi, ochrany svojich spotrebiteľských práv.
Vo vzťahu k cit. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, možno uviesť, že ide o ustanovenie s tzv.

relatívne neurčitou hypotézou, ktoré nestanovuje žiadne kritéria na vymedzenie toho, čo predstavuje
primerané finančné zadosťučinenie a ako treba určiť jeho výšku, avšak k uplatneniu tohto práva na
primerané finančné zadosťučinenie nemôže dôjsť automaticky a kedykoľvek. Podmienky vzniku nároku
na primerané finančné zadosťučinenie sú formulované v poslednej vete cit. § 3 ods. 5 zákona o ochrane
spotrebiteľa, pričom tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne na to, aby žalobkyni (spotrebiteľovi)

mohlobyťpriznanéprávonaprimeranéfinančnézadosťučinenie.Zoznačenéhozákonnéhoustanovenia
tak možno vyvodiť, že týmito podmienkami sú: (i) úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti
ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými právnymi predpismi na ochranu
spotrebiteľa a (ii) domáhanie sa primeraného finančného zadosťučinenia od subjektu, ktorý za porušenie
konkrétneho práva alebo povinnosti spotrebiteľa zodpovedá.

Pokiaľ ide o prvý z predpokladov na uplatnenie si nároku na primerané finančné zadosťučinenie, ktorý
spočíva v úspešnom uplatnení si ochrany práv spotrebiteľom na súde, tak z vykonaného dokazovania
je zrejmé, že žalobkyňa (spotrebiteľ) bola úspešnou pri bránení si svojich spotrebiteľských práv voči
žalovanému (dodávateľ) v súdnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 4 Csp 215/2017
v spojení s odvolacím konaním vedeným krajským súdom pod sp. zn. 22 Co 85/2019, o vydanie

bezdôvodného obohatenia titulom bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverovej zmluvy z 24.11.2014,
v ktorom konaní bola žalobkyňa plne úspešnou. Rozsudok okresného súdu č. k. 4 Csp 215/2017-113
zo 17.04.2019 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 22 Co 85/2019-166 z 29.10.2019 nadobudli
právoplatnosť 09.12.2019 a ich právoplatnosťou bolo ukončené konanie vo veci okresného súdu sp. zn.
4 Csp 215/2017, v ktorom dôsledku bol naplnený predpoklad úspešného uplatnenia porušenia práva

alebo povinnosti umožňujúci žalobkyni požadovať od žalovaného primerané finančné zadosťučinenie,
ktorý(rozumejžalovaný)zaichporušenienepochybneajzodpovedá.Vkontextevecijetotižtonutnémať
na zreteli, že to bol práve žalovaný, ktorý koncipoval obsah formulárovej úverovej zmluvy, ktorá nemala
všetky zákonné náležitosti tak ako to konštatoval okresný súd v konaní sp. zn. 4 Csp 215/2017. Nielen
vnútroštátna právna úprava (napr. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka), ale aj právo Európskej únie

kladie dôraz na ochranu spotrebiteľa Súdny dvor Európskej únie dokonca považuje ochranu spotrebiteľa
za tak významnú, že sa má klásť principiálne na roveň vnútroštátnym pravidlám verejného poriadku, a
to v záujme vyššej kvality života.

V kontexte uvedeného tak teda možno mať podľa okresného súdu za to, že v predmetnom prípade
právoplatným skončením skoršieho konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 4 Csp 215/2017,
ktoré právoplatne skončilo v prospech spotrebiteľky (žalobkyne), bol naplnený prvý, avšak iba formálny
zákonný predpoklad „úspešného“ uplatnenia ochrany porušenia jej práva alebo povinnosti, umožňujúci
v tomto skoršom konaní úspešnej žalobkyni (spotrebiteľke) požadovať od žalovaného, v tomto konaní,

primerané finančné zadosťučinenie. Z hľadiska materiálnoprávneho významu cit. poslednej vety §
3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, je však nutné vysporiadať sa v konkrétnostiach veci
s námietkou žalovaného, poľa ktorého v tomto spore žalobkyni nesvedčí nárok na primerané finančné
zadosťučinenie, pretože ani žalobkyňa neuviedla a ani z pôvodného rozhodnutia vo veci sp. zn. 4
Csp 215/2017 nie je zrejmé, k porušeniu akých spotrebiteľských práv a povinností žalobkyne malo

vpríčinnejsúvislostispostupomžalovanéhodôjsť,ktorýchochranysamalavskoršomkonanížalobkyňa
úspešne dovolať. V súvislosti s uvedenou námietkou žalovaného, okresný súd upriamuje pozornosť
na znenie cit. poslednej vety § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorej predpokladom
na to, aby si spotrebiteľ uplatnil nárok na primerané finančné zadosťučinenie je, aby si spotrebiteľ
v skoršom súdnom konaní úspešne uplatnil cit. „... porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto

zákonom a osobitnými predpismi...“, t.j. bez prívlastku, žeby sa muselo jednať výhradne iba o predpisy
„spotrebiteľské“, čo znamená, že sa nemusí jednať výlučne o dovolanie sa v skoršom konaní ochrany
porušenýchiba„spotrebiteľských“právapovinností,aleodovolaniesaporušeniaakéhokoľvekzákonom
stanoveného práva a povinnosti (dovolanie sa zákonnosti). Inými slovami povedané, porušením práva
spotrebiteľa je uplatňovanie si dodávateľom voči nemu takého nároku resp. v takom jeho rozsahu, ktorý

je „nezákonný“, t.j. v rozpore s akýmkoľvek zákonom. Ešte inými slovami povedané, podľa okresného
súdu, v zmysle explicitného zákonného predpokladu vyjadreného v cit. poslednej vete § 3 ods. 5
zákona o ochrane spotrebiteľa je nevyhnutným, aby sa spotrebiteľ v skoršom súdnom konaní úspešne
dovolal voči dodávateľovi ochrany proti akejkoľvek nezákonnosti, ktorej sa voči nemu dodávateľ dopustila to aj v zmysle už zmieneného generálneho výkladového pravidla pre úpravu práv a povinností
v dodávateľsko-spotrebiteľských vzťahoch, podľa ktorého „... pri nejednoznačnom výklade akejkoľvek
problematiky týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa je potrebné uprednostniť vždy ten výklad, ktorý sleduje

záujem spotrebiteľa...“ (viď vyššie Najvyšší súd SR).

Okrem toho v uvedenej súvislosti, okresný súd tiež poznamenáva, a to už aj vzhľadom na konštatovanie
Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo/127/2017 z 30.01.2019, podľa ktorého cit. „Pod
úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že

súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok
zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť
konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve.“, že podmienkou
pre ustálenie záveru, že spotrebiteľ sa už v skoršom konaní úspešne dovolal voči dodávateľovi
ochrany svojich porušených práv, nemusí byť konštatovanie tohto porušenia vyslovene uvedené aj
vo výrokovej časti rozhodnutia súdu v skoršom súdnom konaní, tak ako to namieta žalovaný. Totižto

judikovanie (rozsúdenie) sporu medzi spotrebiteľom a dodávateľom tak, že spotrebiteľovi je súdom
priznaný (prisúdený) určitý nárok voči dodávateľovi titulom nezákonného konania dodávateľa, v sebe
nevyhnutne predpokladá, resp. obsahuje aj posúdenie tohto konania dodávateľa ako nezákonného
v rámci predbežnej otázky, ktoré posúdenie je tak následne titulom, resp. právnym dôvodom pre
prisúdenie vo výroku súdneho rozhodnutia spotrebiteľovi priznaného plnenia. Inými slovami povedané,

tak ako aj v tomto prípade, ešte predtým, než okresný súd v skoršom konaní prisúdil žalobkyni
(spotrebiteľ) nárok na vydanie jej bezdôvodného obohatenia žalovaným (dodávateľ), musel sa okresný
súd zákonite predbežne zaoberať aj nezákonnosťou konania žalovaného spočívajúcou v naformulovaní
textu úverovej zmluvy v rozpore so zákonom o spotrebiteľských úveroch.

Vzhľadom na uvedené tak možno mať za to, že na priznanie žalobkyni primeraného finančného
zadosťučinenia bol splnený aj druhý zákonný predpoklad a to je domáhanie sa jeho priznania voči
subjektu, ktorý za porušenie spotrebiteľských práv žalobkyne zodpovedá. Žalovaný napokon v tomto
konaní, svoju zodpovednosť za porušenie spotrebiteľských práv žalobkyne pri uzatváraní úverovej
zmluvy z 24.11.2014 principiálne ani nepopieral. V súvislosti s tým, že úverová zmluva bola podpísaná

dvoma zmluvnými stranami a to nie len žalovaným, ktorý ju pripravil, ale aj žalobkyňou, v súvislosti aj
surčitýmjejdielomzodpovednostizajejuzavretie,okresnémusúdusapreúplnosťvecižiadapodotknúť,
že pokiaľ ide o to, že spotrebiteľ je pri uzatváraní úverovej zmluvy málo obozretným a ľahkovážnym,
keď úverovú zmluvu podpíše bez toho, aby si ju prečítal, či porozumel jej obsahu a dôsledkom, podľa
okresného súdu toto síce pravda nemožno pričítať na ujmu dodávateľa, avšak na ujmu žalovaného

(dodávateľa) nie je to, že by si spotrebiteľ (v danom prípade žalobkyňa) neprečítal úverovú zmluvu,
ani to, že jej spotrebiteľ nerozumie, ale zodpovednosťou dodávateľa je to, že dodávateľ opakovane,
cielene a aj napriek vedomosti z iných obdobných súdnych sporov, túto nevedomosť spotrebiteľa
zneužíva a predkladá mu k podpisu dokumenty, ktoré nespĺňajú zákonnú regulu ich obligatórnych
náležitostí, o ktorých má mať v prvom rade dodávateľ ako subjekt podnikajúci v oblasti poskytovania

finančných služieb bezpochyby vedomosť. A contrario, ak by bol dodávateľ zodpovedným a predkladal
by spotrebiteľovi k podpisu iba perfektné, t.j. v súlade so zákonom, úverové zmluvy, tak by zákonite
vznikali iba perfektné a so zákonom súladné spotrebiteľsko-dodávateľské vzťahy, bez ohľadu na to,
či by si spotrebiteľ zmluvu prečítal alebo jej porozumel. Inými slovami povedané, podľa okresného
súdu je neprijateľným, aby dodávateľ (žalovaný), či už svoju vlastnú nevedomosť o tom, aké majú

byť všetky zákonné náležitosti úverových zmlúv alebo len jemu (rozumej dodávateľovi) známy zámer
tieto náležitosti v úverových zmluvách neuvádzať a tak zavádzať či klamať spotrebiteľa, prenášal na
plecia spotrebiteľa dôvodiac jeho nevedomosťou alebo ľahostajnosťou, pretože spotrebiteľ je ten, ktorý
má v zmluvnom vzťahu s dodávateľom postavenie slabšej zmluvnej strany a nie je a ani nemusí byť
odborníkom v oblasti úverov, prípadne iných finančných služieb, ktorý predpoklad je však nevyhnutným

na strane dodávateľa, ktorý v tejto oblasti podniká. Práve dodávateľ je tvorcom zmluvných podmienok,
ktoré sú vopred určené a ktoré spotrebiteľ spravidla nemá možnosť reálne ovplyvniť. Účelom právnej
úpravy regulujúcej právne vzťahy spotrebiteľského charakteru je práve vyrovnávať túto nerovnováhu
v právnom postavení dodávateľa a spotrebiteľa. Vychádza sa totiž z predpokladu, že predovšetkým
spotrebiteľ uzatvára zmluvu s dodávateľom v dobrej viere, že dodávateľ vzhľadom na jeho podnikanie

koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu.

Na tomto mieste je vhodným vysporiadať sa aj s námietkou žalovaného o multiplikovaní sporov o
priznanie finančného zadosťučinenia žalobkyňou z viacerých úverových zmlúv, v ktorom dôsledku topodľa žalovaného bráni posúdeniu jeho správania sa komplexne a jednorazovo s možnosťou jeho
jednorazového prípadného sankcionovania, ale vytvára to priestor na jeho sankcionovanie ad hoc
v každom jednotlivom prípade úverovej zmluvy uzavretej so žalobkyňou, ktorá (rozumej žalobkyňa) tak

zneužíva tento inštitút finančného zadosťučinenia. V tej spojitosti má okresný súd za to, že ako už bol
vyššie uviedol, nie spotrebiteľ, ale žalovaný ako dodávateľ má zodpovednosť, a to aj za spotrebiteľa,
za kvalitu ním spotrebiteľovi k podpisu predkladaných úverových zmlúv, a ak sa dodávateľ aj napriek už
v minulosti opakovaných záverom súdov o jeho nezákonnom postupe stále nevie alebo nechce poučiť
atotosvojenezákonnékonanievočispotrebiteľovistáleopakuje,vktoromdôsledkutakpodľaokresného

súdu skoršia judikatúra už prestala plniť svoju preventívnu a prevýchovnú funkciu, je podľa okresného
súdu na mieste, aby aj dodávateľ a to hoc aj opakovane, pocítil ujmu aj vo svojej majetkovej sfére
v príčinnej súvislosti s jeho opakujúcimi sa nezákonnými postupmi tak, ako túto ujmu a to aj opakovane
vo svojej majetkove sfére pociťuje aj spotrebiteľ, keď poskytuje dodávateľovi plnenia na ktoré dodávateľ
nemá zákonný nárok a to s vedomím dodávateľa.
Podľa okresného súdu je v kontexte okolnosti veci málo uveriteľným prípadné „kajúcnicke“ správanie

sa žalovaného v tom, že už jemu v skoršom súdnom konaní vytknutú nezákonnosť nebude vo vzťahu
k žalobkyni aplikovať a teda, že na jeho opakované sankcionovanie ad hoc pri každej jednotlivej úverovej
zmluve uzavretej so žalobkyňou, nie je teda dôvod, pretože je dôvodným domnievať sa, že žalovaný
ešte sám nie je vlastne skutočne presvedčený o nezákonnosti dotknutého zmluvného dojednania so
žalobkyňou, keďže aj napriek svojej vedomosti z početných súdnych sporov v obdobných svojich

veciach, ešte aj v skoršom súdnom konaní iniciovanom voči nemu žalobkyňou, ktoré bolo okresným
súdom vedené pod sp. zn. 4 Csp 215/2017, t.j. ktoré sa konalo cca 3 roky po uzavretí dotknutej
úverovej zmluvy, žalovaný aj tak sám od seba neuznal nezákonnosť v tomto označenom súdnom
konaní preskúmavaného zmluvného dojednania, ale toto ešte stále obhajoval ako dojednanie zákonné
a správne, neporušujúce práva spotrebiteľa (žalobkyne). Súčasne je treba mať podľa okresného súdu

na zreteli, že prevýchovná, resp. preventívna funkcia nie je jedinou funkciou primeraného finančného
zadosťučinenia (viď ďalej).

Po ustálení dôvodnosti priznania primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyni, okresný súd ustálil,
že jeho priznanie voči žalovanému je nevyhnutné pre zavŕšenie ochrany žalobkyne ako spotrebiteľa,

pričom okresný súd pri týchto svojich úvahách zohľadnil, že žalovaným nezákonne naformulovaná
úverová zmluva z 24.11.2014 tak, ako to bolo konštatované aj v skoršom konaní okresného súdu sp.
zn. 4 Csp 215/2017, v dôsledku nezákonnosti ktorej žalobkyňa preplatila, hoc nemusela, jej žalovaným
poskytnutýúverosumu1276,-Eur,bolaokolnosťouspôsobilounegatívnezasiahnuťdomajetkovejsféry
žalobkyne (spotrebiteľa) a potenciálne ohroziť jej sociálny i rodinný život. Okresný súd zobral do úvahy

aj postoj žalobkyne (spotrebiteľa), ktorá sa aj napriek jej postaveniu slabšej zmluvnej strany vo vzťahu
k žalovanému (dodávateľovi) rozhodla brániť svoje spotrebiteľské práva a prispela tak k dosiahnutiu
vyššej kvality života, pričom nie je ani potrebné pripomínať, že súdne konania sú stresujúcim zážitkom,
vyplývajúcim z obáv o výsledku sporu či možnosti vzniku ďalšej majetkovej ujmy, v podobe náhrady
trov konania protistrane, v prípade neúspechu v konaní. Navyše nie zanedbateľnou je skutočnosť, že

aj vďaka žalobkyni vyšlo najavo, že žalovaný (dodávateľ) uzatvára alebo uzatváral formulárové zmluvy
o úvere so spotrebiteľmi a to v ich nezákonnom znení. Je na mieste, aby spotrebitelia poukazovali na
neprijateľné alebo nezákonné zmluvné dojednania v spotrebiteľských zmluvách a predišli tak vzniku
bezdôvodného obohatenia dodávateľov titulom plnenia z neplatného právneho úkonu.

V súvislosti s priznaním primeraného finančného zadosťučinenia je tiež nutné podotknúť, že zákon
o ochrane spotrebiteľa nevyžaduje pre vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie, aby
spotrebiteľovi bola privodená (reálne spôsobená) nejaká ujma, ale postačuje ak porušenie práv alebo
povinnosti spotrebiteľa ustanovené predpismi na ochranu spotrebiteľa, bolo spôsobilé takúto ujmu

spotrebiteľovi privodiť. Aj napriek uvedenému, je na tomto mieste v okolnostiach veci nutné dodať, že
v danom prípade tým, že žalovaný, súc si aj z iných súdnych sporov vedomý absencie zákonných
náležitostí v jeho úverovej zmluve, sa aj napriek tomu domáhal od žalobkyne plnenia na jej základe,
v ktorom dôsledku vznikla žalobkyni týmto plnením nad rámec jej žalovaným poskytnutej istiny úveru
nie len majetková škoda, ktorá mohla a bola napravená rozhodnutím o vrátení jej tohto bezdôvodného

obohatenia žalovaným, ale jednako tým, že žalobkyňa do doby kým sa sama tohto svojho práva
na vrátenie jej bezdôvodného obohatenia domohla, tým, že musela znášať aj „strádanie“, resp.
nedostatok vo svojom súkromnom „rodinnom rozpočte“, čo nepochybne mohlo byť spôsobilé vyvolať
obavy o kvalitu jej života a života jej rodiny a jednako aj tým, že žalobkyňa sa aj napriek svojmupostaveniu ako slabšej zmluvnej strany, sama odhodlala proti nepochybne právne i finančne silnejšiemu
„protivníkovi“ (dodávateľovi) brániť svoje práva v, z už uvedených dôvodov, stresujúcom súdnom spore,
mohlo, resp. bolo spôsobilé vyvolať u žalobkyne ujmu aj v nemajetkovej sfére.

Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, táto závisí od úvahy súdu, čo však neznamená svojvôľu
pri jej určovaní, pretože pri jej stanovení, t.j. pri stanovení jej „primeranosti“ je nutné zohľadniť rôzne
kritériá, a to intenzitu zásahu do spotrebiteľských práv, časové trvanie závadného konania dodávateľa,
jeho satisfakčnú, sankčnú a preventívnu funkciu. Na tomto mieste okresný súd ešte pre úplnosť veci
uvádza, že nie je možné považovať za zjednanie nápravy vo vzťahu k žalobkyni ako spotrebiteľovi to, že

rozsudkom okresného súdu č. k. 4 Csp 215/2017-113 zo 17.04.2019 v spojení s rozsudkom krajského
súdu č. k. 22 Co 85/2019-166 z 29.10.2019 bolo žalobkyni priznané právo na vydanie jej bezdôvodného
obohatenia v sume 1 276,- Eur, čím by mal byť zavŕšený prevýchovný i sankčný vplyv na žalovaného,
pretože je nutným mať na zreteli, že vydanie bezdôvodného obohatenia na jednej strane a primerané
finančné zadosťučinenie na strane druhej, sú dva rozdielne právne inštitúty s rôznymi dôsledkami.
Kým vydaním bezdôvodného obohatenia dochádza v podstate iba k navráteniu veci do pôvodného

zákonného stavu, pretože jeho vydaním sa poškodenému (spotrebiteľovi) iba vyrovná schodok v jeho
majetku o sumu, o ktorú bol tento jeho majetok nezákonne zmenšený a teda tento inštitút vzhľadom
k majetku škodcu (dodávateľa) nemôže mať sankčnú funkciu, pretože vydaním obohatenia sa majetok
dodávateľa „zmenší“ iba o sumu o ktorú sa aj tak bezdôvodne a nezákonne obohatil a teda mu aj tak
nepatrila, a teda až pri finančnom zadosťučinení tým, že jeho vyplatením už dochádza k skutočnému

a citeľnému zmenšeniu majetku škodcu (dodávateľa) možno mať za to, že už dochádza k naplneniu
jeho sankčnej, preventívnej a pre poškodeného aj satisfakčnej a tiež aj preventívnej funkcie.

Okrem toho, v súvislosti s názorom, že pri určovaní výšky sumy finančného zadosťučinenia, určovanie
ktorej ponechal zákonodarca na voľnej, ale samozrejme odôvodnenej úvahe súdu, že teda by toto

finančné zadosťučinenie malo byť v zásade paušálne priznávané vo výške rovnajúcej sa sume o ktorú
sa dodávateľ na úkor spotrebiteľa bezdôvodne obohatil alebo sa mienil obohatiť, pretože jeho priznanie
v nižšej sume by nebolo zákonné ani spravodlivé, okresný súd podotýka, že jednako tak ako už
bol uviedol, inštitút primeraného finančného zadosťučinenia na jednej strane a inštitút bezdôvodného
obohatenia na strane druhej, sú dva rozdielne právne inštitúty z hľadiska dôvodov a účelu ich priznania

a jednako pri takomto reštriktívnom (zúženom) chápaní primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré
by sa malo rovnať sume dodávateľom uskutočneného alebo zamýšľaného bezdôvodného obohatenia,
by bola v konečnom dôsledku negovaná právomoc súdu konajúceho a rozhodujúceho o priznaní
finančného zadosťučinenia, ktorá mu bola daná zákonodarcom a to voľne, t.j. bez obmedzenia aj na
dodávateľom uskutočnené alebo zamýšľané bezdôvodné obohatenie, zvážiť a uvážiť, aké finančné

zadosťučinenie by vzhľadom na okolnosti (ad hoc) tej ktorej veci, bolo pre spotrebiteľa primeraným.
Inými slovami povedané, ak by súd rozhodujúci o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia mal
rozhodovať striktne podľa dodávateľom uskutočneného alebo zamýšľaného bezdôvodného obohatenia,
bol by to zákonodarca zaiste takto zakotvil aj v právnej norme, avšak zákonodarca dal v tomto
smere súdu právo voľnej, t.j. ničím neobmedzenej úvahy posúdiť ad hoc primeranosť finančného

zadosťučinenia v tej ktorej veci.
V danom prípade pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia, ktorého priznania
sa žalobkyňa domáha v sume 500,- Eur, okresný súd zohľadnil jednako, že žalobkyňa sa sama
podaním žaloby v skoršom súdnom konaní domohla voči žalovanému ochrany svojich práv spotrebiteľa,
spočívajúcej v deklarovaní nezákonnosti zmluvného dojednania, plnenie na základe ktorého malo

priamy dopad na majetkovú sféru žalobkyne vo forme preplatenia úveru o úroky a poplatky, ktorých
zaplatenia sa žalovaný domáhal hoci na nich nemal nárok, ale predovšetkým okresný súd zohľadnil,
že doposiaľ súdmi opakovane judikované porušenie spotrebiteľských práv žalovaným v obdobných
prípadoch, nemalo na žalovaného očakávaný preventívny ani prevýchovný účinok, keďže žalovaný, aj
napriek svojej vedomosti o týchto záveroch súdov vo veci ním nezákonne formulovaných úverových

zmlúv v spotrebiteľsko-dodávateľských vzťahoch, tieto závery nerešpektuje a svoje nezákonné postupy
ako zákonné obhajoval tak, ako tomu bolo aj v tomto prípade v skoršom súdnom konaní.
Z dôvodu objektívnosti veci, je však potrebné pre naplnenie všetkých funkcií finančného zadosťučinenia,
zobrať do úvahy nie len skutočnosti na strane žalovaného, kvôli ktorým sa posudzuje splnenie jeho
funkcie sankčnej a preventívnej smerom k žalovanému, ale je potrebné zohľadniť aj skutočnosti na

strane žalobkyne, kvôli posúdeniu nie len satisfakčnej, ale taktiež aj preventívnej funkcie finančného
zadosťučinenia smerom aj k žalobkyni, ako spotrebiteľovi, aby do budúcna bola obozretnejšou
a predvídavejšou pri využívaní finančných služieb a aby sa bez ďalšieho nespoliehala iba na to,
že za akýchkoľvek okolností bude jej vyžadovanú obozretnosť suplovať aj tak súd. V tomto smere,nie je úlohou súdu bezhlavá ochrana spotrebiteľa za akýchkoľvek okolností, ale úlohou súdu je aj
prevýchovné a preventívne pôsobenie nie len na dodávateľov, ale aj na spotrebiteľov a to v zmysle
pravidla „vigilantibus iura scripta sunt“, t.j. „práva patria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným,

starostlivým), resp. zákony sú písané pre tých, ktorí dbajú o svoje práva, čo však neznamená, že tak
ako už bolo uvedené, nezákonný prístup dodávateľa (žalovaného) by mohol a mal byť pripočítaný na
ťarchu neobozretnosti spotrebiteľa (žalobkyne), prípadne, že touto neobozretnosťou spotrebiteľa by mal
byť ospravedlnený, pretože ako to konštatoval aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo
61/2012 cit. «Princíp „vigilantibus iura sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach

ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa.»
Vzhľadomnauvedené,jeokresnýsúdtohonázoru,žečosatýkavýškyfinančnéhozadosťučinenia,bude
pre žalobkyňu toto finančné zadosťučinenie primerané v sume 250,- Eur a to pri ocenení cca 100,- Eur
pre každú zložku jeho poslania – t.j. satisfakčnú, preventívnu i sankčnú a to jednako s ohľadom na to, že
žalobkyňa ako spotrebiteľ, musela zo svojho bezdôvodne preplatiť jej žalovaným poskytnutý úver a tiež
za to, že sa ako spotrebiteľ pustila do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom;

jednakovzhľadomnasprávaniesažalovaného,ktorýajnapriekopakovanémujudikovaniunezákonného
naformulovania jeho zmluvných dojednaní, aj naďalej svoj postoj ako zákonný obhajuje (aj keď možno
už nepoužíva), takže priznané finančné zadosťučinenie by malo byť dostatočným, aby žalovaného nie
len sankcionovalo za jeho nezákonné správanie, ale aby na jeho správanie pôsobilo aj preventívne
a prevýchovne do budúcna vo vzťahu k iným spotrebiteľom tak, aby ho odradilo od nekalého konania

a súčasne, ako už bolo aj vyššie uvedené, by toto finančné zadosťučinenie malo byť dostatočným, aby
pôsobiloprevýchovneajnasamotnúžalobkyňu,ktorámáužlensožalovanýmuzavretýchpäťúverových
zmlúv (viď udelené splnomocnenie) a teda ako „skúsená“ spotrebiteľka, ktorej sú tiež známe rozhodnutia
súdov v jej veciach o tom, aké zákonné náležitosti by úverová zmluva mal mať, aby bola nie len v styku
so žalovaným, ale aj v styku s inými dodávateľmi, obozretnejšou a opatrnejšou. Inými slovami, keďže

v okolnostiach danej veci bude finančné zadosťučinenie plniť tak funkciu preventívnu a to vo vzťahu
k obidvom stranám sporu (po 50,- Eur), ako aj funkciu satisfakčnú (100,- Eur) a tiež funkciu sankčnú
(100,- Eur), okresný súd považuje pre žalobkyňu za primeranú sumu finančného zadosťučinenia vo
výške 250,- Eur. Vo zvyšnej časti, prevyšujúcej priznaný nárok, okresný súd žalobu zamietol.
Podľa § 255 ods. 1 CSP „Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak

mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví,
že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.“

Podľa § 262 ods. 1 CSP „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.“

Podľa § 262 ods. 2 CSP „O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“

Týmto rozhodnutím sa konanie končí, preto okresný súd rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania,
pričom v tomto prípade je treba mať na zreteli, že zásada úspechu vo veci (§ 255 CSP) je uplatniteľná
aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu, ako je tomu aj v tomto prípade. V týchto
prípadochsavšakzaprocesneneúspešnéhožalobcunemôžepovažovaťten,komubolapriznanáaspoň

časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou
za predvídanie výsledku rozhodnutia závisiaceho na úvahy súdu, ale pri rozhodovaní o náhrade trov
konania je potrebné rozlišovať čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie,
že do práva žalobkyne bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Keďže aj
v tomto prípade bolo konštatované, že žalobkyňa splnila predpoklady na priznanie jej finančného

zadosťučinenia, možno ju považovať za plne procesne úspešnú, keďže mala plný úspech čo do základu
uplatneného nároku a súčasne výška finančného zadosťučinenia vyplývajúca z tohto jej procesného
úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu, preto okresný súd priznal žalobkyni 100% nárok na náhradu
trovkonaniazprisúdenejsumy(napr.pozriKSTT,sp.zn.10Co/191/2017,KSPO,sp.zn.12Co/53/2018,
12CoCsp/10/2021 a iné; Veľký komentár CSP, C.H.Beck, str. 926).

Poučenie:Proti tomuto rozsudku môže podať odvolanie strana, v ktorej neprospech bol rozsudok vydaný (§ 359
C.s.p.). Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na Okresnom súde Bardejov.
Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v uvedenej lehote podané na príslušnom odvolacom súde

(§ 362 ods. 1, 2 C.s.p.).

V odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 C.s.p.) je treba uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 365 ods. 1 C.s.p.).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 C.s.p.). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 C.s.p.). Odvolanie len proti odôvodneniu rozsudku
nie je prípustné (§ 358 C.s.p.).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie
(§ 366 C.s.p.).

Ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie, nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť,
dokiaľ o odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd. Ak sa rozhodlo o niekoľkých právach
so samostatným skutkovým základom alebo ak sa rozhodnutie týka niekoľkých subjektov a ide o
samostatné spoločenstvo podľa § 76 a odvolanie sa výslovne vzťahuje len na niektoré práva alebo na
niektoré subjekty, nie je právoplatnosť výroku, ktorý nie je napadnutý, odvolaním dotknutá. To neplatí,

ak od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol výslovne dotknutý, alebo
ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu. Právoplatnosť
ostatných výrokov nie je dotknutá ani vtedy, ak odvolanie smeruje len proti výroku o trovách konania, o
príslušenstve pohľadávky, o jej splatnosti alebo o predbežnej vykonateľnosti (§ 367 C.s.p.).

Dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak odvolateľ vzal odvolanie späť, nemôže
ho podať znova. Ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť napadnutého rozhodnutia nastane,
ako keby k podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od právoplatnosti napadnutého
rozhodnutia, plynú v takom prípade od právoplatnosti uznesenia o zastavení odvolacieho konania. Ak
sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví. Ak sa

odvolanie vzalo späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane (§ 369 C.s.p.).

Ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť,odvolacísúdrozhodneopripusteníspäťvzatia.Súdspäťvzatiežalobynepripustí,akstýmprotistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie
súdu prvej inštancie a konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia
predchádzajúcich odsekov primerane (§ 370 C.s.p.).

Žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť (§ 371 C.s.p.). V odvolacom konaní nemožno uplatniť práva
voči žalobcovi vzájomnou žalobou (§ 372 C.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
v znení neskorších predpisov, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon
rozhodnutia.