Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, August 31, 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 30S/186/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5021200495
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Jančárová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5021200495.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany

Jančárovej a členov senátu JUDr. Martiny Brniakovej a JUDr. Zuzany Krivdovej, v právnej veci žalobcu:
Stavoinvest - SK, s.r.o., so sídlom Krasňany 342, 013 03 Varín, IČO: 36 417 891, právne zastúpený:
Burian&partners,s.r.o.,sosídlomV.Tvrdéhoč.819/1,01001Žilina,IČO:47254483,protižalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499
500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101577476/2021 zo dňa 25.08.2021, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi a žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Daňový úrad Žilina, pobočka Martin (ďalej ako správny orgán prvého stupňa alebo správca dane)
rozhodnutím č. 100665970/2021 zo dňa 21.04.2021 (ďalej ako rozhodnutie správneho orgánu prvého
stupňa alebo rozhodnutie správcu dane) vyrubil daňovému subjektu Stavoinvest - SK, s.r.o. rozdiel
dane v sume 11.343,44 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2017. Daň
vyrubená daňovým priznaním doručeným dňa 24.08.2017 6.777,01 Eur, daň zistená správcom dane vo
vyrubovacom konaní 18.120,45 Eur, rozdiel dane v sume 11.343,44 Eur. Z odôvodnenia rozhodnutia
vyplývaskutočnosťvykonaniadaňovejkontrolynadanizpridanejhodnotyzazdaňovacieobdobiajanuár

2017, marec 2017 až december 2017 u daňového subjektu na základe Oznámenia o daňovej kontrole
č. 102056303/2019 zo dňa 02.09.2019, ktoré bolo daňovému subjektu doručené 06.09.2019.
Správca dane na základe daňovej kontroly zistil, že daňový subjekt uplatnil právo na odpočítanie dane
podľa § 49 až 54a zákona o DPH z dodávateľských faktúr, ktoré mali podľa zoznamu DPH dokladov
pridelené interné čísla DF2017/089, DF2017/091 až DF2017/096, DF2017/098 až DF2017/100,
DF2017/102 až DF2017/108 v celkovej sume 11.343,44 Eur. Z dôvodu, že medzi predloženými -
zaistenými dokladmi, ktoré boli správcovi dane odovzdané KÚFS, sa nenachádzali odberateľské a

dodávateľské faktúry za kontrolované zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až september
2017, vyzval správca dane daňový subjekt na ich predloženie výzvou zo dňa 14.11.2019. Vzhľadom
na skutočnosť, že daňový subjekt žiadne faktúry nepredložil, správca nepriznal uplatnený nárok na
odpočítanie DPH z dôvodu porušenia § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.
Správca dane zistil, že v predmetnom zdaňovacom období bola obchodným partnerom daňového
subjektu dodávateľská spoločnosť TZB Mont, s.r.o. Podľa zoznamu prijatých faktúr mala táto
dodávateľskáspoločnosťvyhotoviťpredaňovýsubjektfaktúruč.2017036,internéč.DF2017/107,dátum

dodania 31.07.2017, na sumu celkom 20.784,00 Eur, z toho 20% DPH vo výške 3.464,00 Eur a faktúru
č. 20170044, interné č. DF2017/108, dátum dodania 31.07.2017, na sumu celkom 15.408,00 Eur, z toho
DPH 20% vo výške 2.568,00 Eur. Podľa výpisu z OR OS Bratislava I posledným a jediným spoločníkom
TZB Mont, s.r.o., ktorá prešla zmenou obchodného mena trikrát, zmenami sídla dvakrát a zmenamispoločníkov a konateľov, posledným a jediným spoločníkom od 10.04.2019 a jediným konateľom je U.
W., D. XXXX, XXX XX R. D., ČR. V období od 25.10.2016 do 09.04.2019 bol jediným spoločníkom a
konateľom K. K., J., D. - K.

Správca dane vykonaným šetrením dospel k záveru, že daňový subjekt nepreukázal v obchodnom
vzťahu TZB Mont, s.r.o. - Stavoinvest - SK, s.r.o. a odberateľské spoločnosti VIA SLOVAKIA spol. s r.o. a
VAIN, s.r.o. vznik daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH, ani povinnosť platiť daň podľa § 69
ods. 1 zákona o DPH, ale podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH. Skutočnosť, že za odberateľské spoločnosti
bývalá konateľka X. C. L. potvrdila prijatie predmetných služieb od daňového subjektu, nepreukazuje

na základe zistení, ktoré správca dane rozviedol na stranách 7 až 12 odôvodnenia prvostupňového
rozhodnutia, ich dodanie daňovým subjektom Stavoinvest - SK, s.r.o. Daňový subjekt tieto služby
nevykonal sám, mal ich obstarať u dodávateľa a subdodávateľa, u ktorých neboli preukázané podmienky
a vykonávanie ekonomickej činnosti. Zistenia správcu dane v súvislosti s odberateľskými spoločnosťami
nemali vplyv na správcom dane určený rozdiel dane. Daňovému subjektu nevznikla daňová povinnosť
podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH, ale bol povinný odviesť daň podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH. Na

základe šetrenia, ktoré vykonal správca dane, nebolo preukázané reálne vykonanie deklarovanej služby
(identifikovanej len na základe evidencie daňového subjektu, nie na základe faktúry), čím u daňového
subjektu došlo k porušeniu § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona o DPH, pretože u dodávateľskej
spoločnosti TZB Mont, s.r.o. nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 2 zákona o
DPH. Správca dane poukázal na to, že uplatnenie práva na odpočítanie dane je viazané na kumulatívne

splnenievšetkýchpodmienokpodľa§49a51zákonaoDPH,pričomužnesplneniejednejznichvylučuje
priznanie nároku na odpočítanie dane. Pre akceptovanie uplatnenia tohto práva je platiteľ dane zaťažený
dôkazným bremenom preukázateľnosti. V posudzovanej veci neboli predložené dodávateľské faktúry,
na základe ktorých bolo uplatnené odpočítanie DPH, čím došlo k porušeniu podmienky pre odpočítanie
dane podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.

2. Na základe odvolania žalobcu žalovaný rozhodnutím č. 101577476/2021 zo dňa 25.08.2021
prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Stotožnil sa so zisteným skutkovým stavom, ako ho zistil
prvostupňový správny orgán ako i právnym posúdením veci v zmysle prvostupňového rozhodnutia.
Podľa žalovaného bolo dostatočne preukázané, že medzi kontrolovanými dokladmi daňového subjektu,

ktoré zaistil KÚFS sa odberateľské a dodávateľské faktúry za zdaňovacie obdobia január 2017, marec
2017 až september 2017 nenachádzali, preto námietku daňového subjektu v časti IV. odvolania
považoval za bezpredmetnú. Pokiaľ ide o námietku daňového subjektu v súvislosti s nevypočutím
svedka K. bývalého konateľa dodávateľskej spoločnosti TZB Mont, s.r.o. žalovaný uviedol, že z dôvodu
pandemickej situácie Vláda SR rozhodla o ďalšom predĺžení núdzového stavu o 40 dní (obmedzenie

pohybu, zákaz vychádzania do konca apríla 2021) a viacero okresov (medzi nimi aj Martin a Žilina)
sa nachádzali nepretržite v III., resp. najvyššom IV. stupni varovania Covid automatu), správca dane
nepožiadal príslušníkov PZ o predvedenie K. K. v zmysle § 20 ods. 3 Daňového poriadku, o čom
spísal úradný záznam č. 100537553/2021 zo dňa 07.04.2021. Správca dane postupoval na základe
zovšeobecneného usmernenia k výkonu kontrolnej činnosti a vyrubovacieho konania (v súvislosti

s Uznesením Vlády SR č. 808 zo dňa 31.12.2020), podľa ktorého počas zákazu vychádzania je
potrebné vykonávať úkony smerujúce k získaniu dôkazov pre účely výkonu daňovej kontroly prevažne v
písomnej forme, napr. využitím ustanovenia § 26 ods. 7 DP pre získanie listinných dôkazov. Podľa tohto
usmernenia v prípade nevyhnutnosti vykonania výsluchu svedka bolo potrebné dohodnúť taký dátum
ústneho pojednávania so svedkom, ktorý nebude spadať do doby zákazu vychádzania, ak je to možné

vzhľadom na plynutie lehôt. V prípade, ak nebolo možné stanoviť vhodný dátum ústneho pojednávania
a mohlo by dôjsť k nedodržaniu lehoty na vykonanie daňovej kontroly bolo potrebné ukončiť daňovú
kontrolu na základe doposiaľ získaných dôkazov, pričom vyššie uvedené platilo rovnako aj v prípade
vykonávania dokazovania vo vyrubovacom konaní. Na základe oznámenia č. 100137972/2021 zo dňa
27.01.2021 bola predĺžená lehota na vydanie rozhodnutia o 60 dní. Správca dane z objektívnych

dôvodov preto nemohol požiadať príslušnú súčasť PZ o predvedenie svedka K., avšak vykonal rozsiahle
dokazovanie a to aj vo vzťahu k subdodávateľskej spoločnosti ecoTRADES SLOVAKIA, s.r.o. ako
deklarovanému dodávateľovi spoločnosti TZB Mont, s.r.o., pričom bolo zistené, že ani u jednej z
týchto spoločností neboli preukázané podmienky pre reálne uskutočnenie deklarovaných služieb. Ďalej
žalovaný poukázal na skutočnosť, že v súvislosti s odberateľskými spoločnosťami X.. X. C. L. ako bývalá

konateľka odberateľských spoločností ústne potvrdila prijatie služieb od daňového subjektu, avšak
nemala vedomosť, akým spôsobom ich jej dodávateľ zabezpečil, či vlastnými zamestnancami alebo
subdodávateľsky, neuviedla konkrétne osoby, ktoré práce vykonali. V súvislosti s judikatúrou Súdneho
dvora EÚ a Najvyššieho súdu SR na ktorú daňový subjekt poukázal v bode VIII. odvolania žalovanýuviedol, že súhlasí s tým, že právo na odpočítanie DPH je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH
a v zásade nemôže byť obmedzené. To však neznamená, že platiteľ DPH nie je povinný toto právo
preukázať a to vecne aj formálne, ako vyplýva z ustanovení § 49 a § 51 zákona o DPH. Odvolávajúci

sa v súvislosti s uplatnením práva na odpočítanie DPH poukazuje len na články 167 a 168 Smernice
2006/112/ES, pričom žalovaný uvádza, že tieto články Smernice o DPH predstavuje splnenie vecných
podmienok pre odpočítanie dane, pričom je potrebné splnenie aj formálnych podmienok (rovnako ako
to vyplýva z § 59 a § 51 zákona o DPH). Tieto sú uvedené v § 178 Smernice o DPH, v ktorom
sa uvádza, že zdaniteľná osoba musí spĺňať podmienky ďalej uvedené, aby si mohla uplatniť právo

na odpočítanie dane - v prípade tuzemských plnení je to faktúra (článok 178 písm. a) Smernice o
DPH). Rozsudky Súdneho dvora EÚ a Najvyššieho súdu SR na ktoré v odvolaní poukázal žalobca,
sa zaoberali iným skutkovým stavom ako je skutkový stav v predmetnom prípade u žalobcu. Ďalej
žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že žalobca nenaplnil ani formálny predpoklad
pre odpočítanie dane. Okrem toho, v prípade dodávateľa TZB Mont, s.r.o. bolo zistené, že žalobca
nedisponuje ani materiálnou existenciou plnenia od tohto dodávateľa, ktorého ekonomickú činnosť

správca dane preukázateľne spochybnil. Žalobca nepreukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné
opatrenia s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil tomu,
že reálne uskutočnenie obchodu, čo do osoby dodávateľa, nebude spochybnené. Námietka žalobcu,
že závery správcu dane uvedené v rozhodnutí nie sú založené na hodnoverných dôkazoch, je podľa
žalovaného všeobecná, nie je zrejmé, ktorý konkrétny dôkaz uvedený v predmetnom rozhodnutí správcu

dane nie je hodnoverný a z akého dôvodu, ani aké zásady daňového konania boli porušené. Podľa
žalovaného správcom dane bolo preukázané, že deklarované dodanie služby od dodávateľa TZB Mont,
s.r.o. (bez existencie faktúry na strane žalobcu ako odberateľa ako aj na strane dodávateľa) malo
za cieľ navodiť dojem reálneho obchodovania a zachovania neutrality DPH avšak bez ekonomického
opodstatnenia. Nárok na odpočítanie dane musí byť preukázaný aj daňovým dokladom - v danom

prípadefaktúrouvyhotovenoupodľa§71zákonaoDPH,ktorejvierohodnosťpreukazujedaňovýsubjekt.
Vtejsúvislostižalovanýpoukázalajnaustanovenie§71ods.3zákonaoDPHstým,žežalobcauvedenú
povinnosť porušil, keď nepredložil žiadne faktúry (ani kópie) na preukázanie svojho práva na odpočítanie
dane. Podľa žalobcu správca dane postupoval v súlade so zákonom o DPH a Daňovým poriadkom, keď
nepriznal žalobcovi právo na odpočítanie dane uplatnené podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, z

dôvodu jeho nepreukázania príslušnými faktúrami, čím došlo k porušeniu ustanovenia § 51 ods. 1 písm.
a) zákona o DPH. V prípade deklarovaného dodávateľa TZB Mont, s.r.o. nebolo preukázané reálne
dodanie služby, čím došlo k porušeniu § 49 ods. 1 zákona o DPH.

3. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca včas správnu žalobu, ktorou sa domáha zrušenia

napadnutého rozhodnutia žalovaného zo dňa 25.08.2021 ako i prvostupňového rozhodnutia zo dňa
21.04.2021. V žalobe namieta, že nemá dôvod ani kompetenciu preverovať prostredie dodávateľa (napr.
či vedie účtovníctvo, či má zmluvné a právne predpoklady dodať plnenie). Stotožňuje sa s názorom
NS SR vysloveným v rozsudku 6Sžf/10/2012 zo dňa 28.11.2012, v zmysle ktorého dôkazné bremeno,
v záujme ústavne súladného výkladu, nie je možné extenzívne vykladať na ťarchu daňového subjektu

a zaťažiť ho preukazovaním skutočností, ktoré svojou činnosťou nezabezpečoval. Podľa žalobcu v
zásade nie je možné spravodlivo žiadať, aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali výrobné a
obstarávacie procesy u iných subjektov pred a po uskutočnení zdaniteľných plnení. Správca dane
počas výkonu daňovej kontroly nesprávne posúdil rozloženie dôkazného bremena. K otázke rozloženia
dôkazného bremena v daňovom konaní žalobca poukázal na závery rozsudku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/17/2015 zo dňa 26.10.2015, z ktorého citoval „Nie je ďalej zrejmé,
prečo žalovaný, ako aj prvostupňový súd pripísali dôvod, že spoločnosti, ktoré boli dodávateľmi žalobcu
nekomunikujú so správcom dane, na ťarchu žalobcovi.“ Zhodne vyznievajú i závery ďalších žalobcom
označených rozhodnutí, a to Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/14/2016 zo dňa 01.12.2016, NS
SR sp. zn. 4Sžf/16/2010, sp. zn. 5Sžf/49/2010 a sp. zn. 3Sžf/1/2010, v nadväznosti na tri posledné

rozhodnutia NS SR žalobca pritom zdôraznil, že voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky,
ktorá sa má objasniť, pričom skutočnosti, ktoré sa udiali v odlišných spoločnostiach následne a nijako
neprepojených so žalobcom nemôžu byť dôvodom pre neuznanie práva daňového subjektu, čo má v
zmysle tvrdení žalobcu z troch posledných označených rozhodnutí NS SR vyplývať. Skutočnosť, že
dôkazná povinnosť daňového subjektu nie je absolútna a dôkazné bremeno nie je možné vykladať

extenzívne vyplýva zo záverov rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 a rozsudkov Súdneho dvora
EÚ (ďalej ESDS) C-354/03, C-355/03. Záver o tom, že pochybnosti správneho orgánu nestačia na
vyvrátenie dôkaznej situácie a že správca dane má žalobcovi preukázať opak, vyplýva zo záverov
rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Sžf/82/2007. Žalobca tiež namieta, že ako podnikateľský subjekt nemáprístup k účtovníctvu svojich obchodných partnerov, nemá možnosť ich kontrolovať či podávajú daňové
priznania, a už vôbec nemá nijakú možnosť tieto skutočnosti ovplyvniť. Ďalej žalobca má za to, že z
rozhodnutia žalovaného správneho orgánu vyplýva, že tento si vopred stanovil cieľ nepriznať nárok

žalobcovi, čomu následne prispôsobil celú svoju činnosť v rámci daňového konania a z toho dôvodu
vedome svoju argumentáciu v napadnutom rozhodnutí sústredil iba na tie dôkazy, ktoré svedčili v
neprospech žalobcu, resp. ktoré spochybňovali jeho obchodných partnerov a úmyselne nezohľadnil
skutočnosti v prospech žalobcu. Podľa žalobcu tvrdenia žalovaného správneho orgánu sú založené
iba na domnienkach, ktoré však vyvracajú dôkazy získané počas daňového konania. Žalobca má za

to, že rozhodnutie žalovaného správneho orgánu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
v zmysle § 191 ods. 1 písm. c) SSP, zistenie skutkového stavu správcom dane resp. žalovaným
správnym orgánom je nedostačujúce na riadne posúdenie veci v zmysle § 191 ods. 1 e) SSP,
skutkový stav, ktorý vzal žalovaný správny orgán za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore
s administratívnym spisom a zároveň dôkazoch v ňom nemá oporu v zmysle § 191 ods. 1 f) SSP
a zároveň došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré

mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej v zmysle §
191 ods. 1 písm. g) SSP, a tým sú dané dôvody na podanie všeobecnej správnej žaloby. Vo vzťahu
k odberateľom daňového subjektu - spoločnosti VIA SLOVAKIA spol. s r.o. a spoločnosti VAIN, s.r.o.
žalovaný uviedol, že správca dane počas celého konania žiadnym spôsobom nespochybňoval ani
samotné vykonanie služieb, a teda samotnú existenciu zdaniteľného plnenia dodaného žalobcom svojim

odberateľom, pričom pokiaľ správca dane nespochybňuje samotné zdaniteľné plnenie ako aj potvrdenie
dodania zdaniteľného plnenia zo strany konateľa odberateľov, podľa žalobcu bez ďalšieho nemožno
konštatovať, že toto zdaniteľné plnenie nebolo dodané spoločnosťou uvedenou na faktúre. Správca
dane aj žalovaný spochybňuje obchodnoprávne vzťahy aj napriek tomu, že zdaniteľné plnenia boli
potvrdené samotnými konateľmi všetkých spoločností v predmetných obchodných vzťahoch. Uvedené

skutočnosti potvrdil nielen konateľ žalobcu ale aj bývalá konateľka odberateľských spoločností p. X.
Podľa žalobcu z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že tento si vopred stanovil cieľ nepriznať nárok
žalobcovi, čomu následne prispôsobil celú svoju činnosť v rámci daňového konania a z toho dôvodu
vedome svoju argumentáciu v napadnutom rozhodnutí sústredil iba na tie dôkazy, ktoré svedčili v
neprospech žalobcu resp. ktoré spochybňovali jeho obchodných partnerov a úmyselne nezohľadnil

skutočnosti v prospech žalobcu. Podľa názoru žalobcu žalovaný svoje tvrdenia a závery uvedené v
rozhodnutí neopiera o žiadne relevantné argumenty, ale z pozície moci bez akejkoľvek opory v skutkový
stav popiera všetky skutočnosti a predložené dôkazy. Podľa žalobcu žalovaný nepredložil dôkaz opaku,
ktorý by tvrdenia žalobcu vyvracali, čo je v rozpore so zásadou zákonnosti, pričom správca dane dôkazy
predložené daňovým subjektom spochybnil len svojim hodnotiacim úsudkom. Žalobca tiež zdôraznil

závery vyplývajúce z rozsudku NS SR sp. zn. M-Sž doV 1/00, podľa ktorého vo vzťahu ku zachovávaniu
práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak výnos
daní ako príjmov rozpočtu sa nemôže dosiahnuť na úkor nedodržania práva.

4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 03.032022, v ktorom zotrval na skutkových zisteniach

a právnom posúdení veci, ako ho uviedol v napadnutom rozhodnutí, pričom všetky žalobné námietky
vyhodnotil ako nedôvodné a žalobu žiadal zamietnuť.

5. Žalobca v repliku na vyjadrenie žalovaného nepodal.

6. Správny súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania za splnenia procesných podmienok
stanovených v § 107 ods. 1 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP) a
contrario v spojení s § 137 ods. 4 SSP. Rozsudok bol verejne vyhlásený a o jeho vyhlásení bola spísaná
zápisnica.

7. Krajský súd v Žiline, ako správny súd, preskúmal napadnuté rozhodnutie na základe všeobecnej
správnej žaloby v zmysle § 177 a nasl. SSP v zmysle žalobných bodov (§ 134 ods. 1, § 183 SSP), pričom
zistil, že žaloba je nedôvodná, a preto ju podľa § 190 SSP zamietol z nasledovných dôvodov.

8. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych

práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa § 3 ods. 1, 3, 5, 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len Daňový poriadok alebo DP) pri správe daní sa postupuje podľa všeobecnezáväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv
a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich

vzájomnejsúvislosti,pritomprihliadanavšetko,čoprisprávedanívyšlonajavo.Správcadanejepovinný
vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik
alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje
povinnosti.
Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu

alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero
právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo
iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie
daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt
oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.

Podľa § 24 ods. 1, 2, 3 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli
zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú
rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo
známe správcovi dane z jeho činnosti.

Podľa § 46 ods. 1 Daňového poriadku daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu
dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly,
miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo
kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých

dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak
z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení
o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia
oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40
dní od doručenia oznámenia o daňovej kontrole.

Podľa § 20 ods. 1, ods. 2 Daňového poriadku správca dane predvolá osobu, ktorej osobná účasť
pri správe daní je nevyhnutná. V predvolaní súčasne upozorní na právne následky nedostavenia sa.
Predvolanie sa doručuje do vlastných rúk.
Predvolaná osoba je povinná dostaviť sa na predvolanie správcu dane. Neúčasť na úkone pri správe

daní je možné ospravedlniť zo závažných dôvodov alebo v dôsledku iných okolností hodných osobitného
zreteľa; predvolaná osoba je povinná s ospravedlnením predložiť aj dôkazy preukazujúce tieto dôvody
alebo okolnosti. Ak sa predvolaná osoba bez ospravedlnenia nedostaví, môže správca dane požiadať
o jej predvedenie.

Podľa § 49 ods. 1, ods. 2, písm. a) Zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom
a účinnom k 31.07.2017 (ďalej len zákon o DPH) právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká
platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň

po a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť
platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1, písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť,
ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.Podľa § 65 ods. 5 zákona o DPH každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji
daň, je povinná zaplatiť túto daň.

Podľa § 74 ods. 1 písm. f) zákona o DPH faktúra vyhotovená osobou podľa § 72 musí obsahovať
množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby.

9. Správny súd na úvod konštatuje, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili
v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide

o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu
dane alebo iných skutočností, rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti
daňového subjektu.

10. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt.
Správca dane dokazovanie vykonáva, teda vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti

rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca
dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne
rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však
povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie však nie je konaním vyhľadávacím. Z
uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom a

či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje
zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle zásad sú príslušné správne
orgány povinný postupovať. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie však nepredstavuje
absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a
nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom

dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. V tomto
prípade je potrebné poukázať aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa
23.06.2010, v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 78/2011-17
zo dňa 23.02.2011 z odôvodnenia ktorého vyplýva „...dôkazné bremeno je na daňovom subjekte -
žalobcovi, primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane dôkazného subjektu - žalobcu,

ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok
na odpočet dane z pridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty a ktorý si
aj tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodňuje, za
zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu
skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné

bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty
uznaný ako oprávnený...“.
Podobný právny názor vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
8Sžf/19/2015 zo dňa 23.02.2017, podľa ktorého „...Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že
dôkazné bremeno v reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt. Preukázanie dodávok

tovarov a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len
ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad
má náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je
dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu...“.

11. V tejto súvislosti je potrebné uvedomiť si aj postavenie správcu dane v daňovom konaní, ktorý nie je
protistranou daňového subjektu, ale je príslušným správnym orgánom, ktorý vedie dokazovanie, dôkazy
vykonáva procesom voľného hodnotenia dôkazov, ustaľuje zistený skutkov stav. Pri tomto postupe musí
zachovávať práva daňového subjektu, rešpektovať zásadu spolupráce a ostatné zásady správy daní.
Naopak daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný preukazovať v zmysle

§ 24 ods. 1 daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti,
ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa
osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu
daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov,
ktoré je povinný viesť. Touto skutočnosťou je aj reálnosť dodania tovaru alebo služby platiteľom, ktorý

faktúru ako dodávateľ vystavil. Pokiaľ žalobca tvrdí, že dodanie tovaru bolo realizované konkrétnymi
dodávateľmi, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu; pri jeho neunesení zostáva
iba nepreukázaným tvrdením.12. Správny súd ďalej uvádza, že odpočítanie dane nenastáva „ex lege“ ale je právom platiteľa dane,
ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon
č. 222/2004 Z. z. vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej,

ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na
základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Faktúra je
relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú reálne plnenie. To,
že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu (čo v posudzovanom prípade ani nebolo
preukázané) a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nemusí byť dôkazom o tom, že

daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu (viď rozhodnutie Najvyššieho
súdu sp. zn. 8Sžf/26/2014). Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie DPH nepochybne
dôkazným prostriedkom, ktorý podporuje tvrdenie daňového subjektu, že tento dodávateľ mu naozaj
tovar, resp. službu dodal, avšak je použiteľný len vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje
odrážajú skutočnosť.

13. Správny súd tiež zdôrazňuje, že povinnosťou daňového subjektu, ktorý si uplatňuje odpočet DPH
z faktúr, z konkrétnej obchodnej transakcie, je zabezpečiť si všetky dostupné a relevantné podklady
preukazujúce existenciu obchodného vzťahu, jeho reálnosť a doklady potrebné k preukázaniu všetkých
zákonných podmienok a uplatnenie odpočtu DPH z obchodnej transakcie, a to, podľa názoru správneho
súdu, najlepšie pred uplatnením nároku na odpočet DPH, práve vzhľadom na „prísnosť“ právnej úpravy

nároku na odpočet DPH, ktorá je každému daňovému subjektu zrejmá pred realizáciou obchodného
prípadu, z ktorého v budúcnosti bude uplatňovať alebo môže uplatňovať nárok na odpočet DPH.
Vzhľadom na striktnú zákonnú úpravu odpočtu DPH je v záujme každého daňového subjektu preveriť si,
pred vznikom a reálnym uskutočnením obchodnej transakcie, všetky „signály“, indície, ktoré sa dostanú
do sféry jeho pôsobnosti, a ktoré môžu v danom časovom období naznačovať určité, i keď neoverené,

nepodložené fakty, signalizujúce alebo nevylučujúce možnú budúcu problematickosť pripravovanej,
uzatváranej, realizovanej obchodnej transakcie, z pohľadu budúceho uplatnenia odpočtu DPH daňovým
subjektom, a to bez ohľadu na to, či takto zistené skutočnosti v čase obchodnej transakcie, v čase jej
prípravy, spochybnili alebo majú dôkaznú silu v danom čase spochybniť obchodnú transakciu daňového
subjektu. Správny súd poukazuje na potrebu daňového subjektu postupovať s príslušnou odbornou

starostlivosťoupripríprave,realizáciiavykonávaníobchodnejtransakcie,ktorámôžebyťposudzovanáz
hľadiska nárokov daňového subjektu na odpočet DPH. Zodpovedný daňový subjekt skutočnosti týkajúce
sa obchodu, zisťuje a hlavne preveruje pred a v čase obchodného vzťahu, relevantnosť obchodných
partnerov,prípadneobchodnéhoreťazcapartnerov,atonielenprikaždomnegatívnomsignáliobchodnej
transakcie, ktorá sa v momente získania tejto indície, signálu „nejaví“ ako rozhodujúca, určujúca a

relevantná a nie až v čase uplatnenia odpočtu DPH voči štátu.

14. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na
dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až december 2017. O výsledku
daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty vyhotovil Protokol č. 101510751/2020 zo dňa 01.10.2020.

Na základe výsledkov daňovej kontroly uvedených v protokole zo dňa 01.10.2020 a výsledkov
vyrubovacieho konania vydal Daňový úrad Žilina, pobočka Martin rozhodnutie č. 100665970/2021 zo
dňa 21.04.2021, ktorým bol podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. žalobcovi vyrubený rozdiel dane
v sume 11.343,44 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2017. Proti uvedenému
rozhodnutiu žalobca podal odvolanie, pričom Finančné riaditeľstvo SR ako odvolací orgán rozhodnutím

č. 101577476/2021 zo dňa 25.08.2021 prvostupňové rozhodnutie zo dňa 21.04.2021 potvrdil. Z obsahu
administratívneho spisu vyplýva aj existencia dôkazov, ktoré produkoval daňový subjekt, ktoré boli
následne predmetom vyhodnocovania správcu dane a žalovaného.

15. Správny súd vyhodnotil žalobné námietky žalobcu ako nedôvodné. Námietku žalobcu, že žalovaný

správny orgán opiera svoje závery z daňového konania prevažne o nedostatky v prostredí dodávateľa
žalobcu - spoločnosti, ktorá však nepatrí do sféry vplyvu žalobcu, a teda ani do jeho zodpovednosti,
správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Dôkazné bremeno preukázania naplnenia podmienok práva na
odpočet dane v daňovom konaní primárne ťaží daňový subjekt v nadväznosti na úpravu podľa § 24 ods.
1 Daňového poriadku. Daňový subjekt, ktorý si uplatňuje právo na odpočet dane, musí byť schopný v

daňovom konaní spoľahlivo preukázať podmienky odpočtu, predstavované v zmysle judikatúry SD EÚ
a záverov rozsudku NS SR sp. zn. 1Sžfk/81/2018, jednak formálnymi podmienkami, a to konkrétne:
- splnenie podmienok týkajúcich sa podrobného a kontrole preukazného účtovania u zdaniteľnej osoby
(napr. rozsudok SD EÚ sp. zn. C-590/13 vo veci Idexx Laboratories Italia, marginálny bod 42.),- existenciu došlej faktúry vystavenej dodávateľom, ktorá obsahuje všetky povinné údaje a
- včas podané riadne daňové priznanie,
ako aj vecnými podmienkami, konkrétne:

- vznik práva na odpočítanie dane štandardne v tom okamihu, keď vznikne daňová povinnosť zdaniteľnej
osobe ako dodávateľovi bez ohľadu na jej reálne splnenie (napr. rozsudok SD EÚ zo dňa 12.01.2006,
Optigen a i., spojené veci sp.zn. C-354/03, C-355/03 a C-484/03 bod 54 alebo rozsudok zo dňa
29.03.2012 sp.zn. C-414/10 o veci Véleclair), pričom rozhodujúca je existencia zdaniteľného plnenia
spočívajúceho v prevode držby majetku dodávateľom, ktorá oprávňuje odberateľa fakticky s ním

nakladať, akoby bol vlastníkom tohto majetku, inak v prípade dodania tovaru vtedy, ak dodávateľ
odovzdá tovar zdaniteľnej osobe (napríklad rozsudok SD EÚ sp.zn. C-324/11 vo veci Tóth, marginálny
bod 26),
- tovary a služby zakladajúce toto právo musia byť využité zdaniteľnou osobou na výstupe pre potreby
svojich vlastných zdaniteľných plnení, t.j. musia existovať a vykazovať výmennú hodnotu (use value)
pre zdaniteľnú osobu a

- na vstupe musia byť tieto tovary a služby poskytnuté inou zdaniteľnou osobou bez ohľadu na jej
registráciu, či neregistráciu (napr. rozsudok SD EÚ sp.zn. C-438/09 vo veci Dankowski, marginálne body
26 a 33; alebo rozsudok sp.zn. C-324/11 vo veci Tóth, marginálne body 33 a 26).
V zmysle záverov bodu 41. odôvodnenia rozsudku NS SR sp.zn. 1Sžfk/81/2018: Práve vystavením
dodávateľskej faktúry s hodnovernými údajmi dodávateľ nielenže na seba preberá daňovú povinnosť,

ale aj signalizuje svojmu zmluvnému partnerovi, že môže začať proces smerujúci k uplatneniu práva
na odpočítanie DPH. Avšak iba splnenie formálnych podmienok prostredníctvom predloženia listinných
dôkazov (najmä faktúry a dodacieho listu) na záver o vzniku práva na odpočítanie DPH vo veci samej
nepostačuje. Podnikateľ znáša svoje povinnosti preukázať hodnovernosť údajov faktúry (t.j. „cudzej“
listiny).

16. Pokiaľ žalobca vo vzťahu k odberateľom spoločnosti VIA SLOVAKIA, spol. s.r.o. a spoločnosti
VAIN, s.r.o. namieta, že samotní odberatelia žalobcu potvrdili prijatie služieb od žalobcu, čo správca
dane počas konania potvrdil a nespochybnil, správny súd poukazuje na skutočnosť, že správca
dane nespochybnil, že konatelia spoločností resp. ich zástupcovia ktorých vyjadrenia má k dispozícií,

poskytli vyjadrenia k preukázaniu skutočností, že služby boli poskytnuté tak, ako sú deklarované
jednotlivými zúčastnenými osobami, avšak akékoľvek tvrdenie resp. vyjadrenie osoby samo o sebe
nie je jednoznačným dôkazom, pokiaľ toto tvrdenie nie je overiteľné (preukázateľné) nejakým druhom
písomného dôkazu, resp. iným hodnoverným spôsobom. X. (bývalá konateľka spoločnosti VIA
SLOVAKIA, spol. s r.o., bola konateľkou v obdobiach, kedy mali byť poskytnuté preverované služby)

síce podala vyjadrenie k obchodnej spolupráci so žalobcom a k preverovaným zdaniteľným plneniam a
uviedla, že plnenia boli vydané spoločnosťou Stavoinvest - SK, s.r.o., avšak nemala vedomosť, akým
spôsobom ich spoločnosť Stavoinvest - SK, s.r.o. zabezpečila, t.j. či vlastnými zamestnancami alebo
subdodávateľsky. Relevantné dôkazy v tomto smere neposkytol ani žalobca.

17. Keďže dôkazy produkované v daňovej kontrole daňovým subjektom po ich vyhodnotení správcom
dane v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku nevytvorili
spoľahlivý základ pre záver o preukázaní uplatneného práva na odpočet a založili dôvodné pochybnosti
správcu dane o uskutočnených zdaniteľných plneniach, správca dane postupoval v súlade s
ustanovením § 3 ods. 5 ako aj § 24 ods. 2 Daňového poriadku a preveroval uskutočnenie zdaniteľných

plnení preverovaním skutočností vyplývajúcich z obchodnoprávnych vzťahov žalobcu a jeho priameho
dodávateľa. V rámci obchodnoprávnych vzťahov žalobcu s jeho priamym dodávateľom mal žalobca
pri vstupe do tohto právneho vzťahu a v jeho priebehu, a teda v čase napĺňania práv a povinností z
neho vyplývajúcich, zachovávať potrebnú opatrnosť a minimalizovať podnikateľské riziko dopadajúce
na žalobcu ako na podnikateľský subjekt v súlade s úpravou § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka.

Situácia, kedy daňový subjekt pri daňovej kontrole uskutočňovanej pravidelne s časovým odstupom od
doby realizácie plnenia, v rámci preverovaného obchodnoprávneho vzťahu, nie je schopný preukázať
uskutočnenie zdaniteľného plnenia tak, ako je deklarované predloženou faktúrou, je prejavom inštitútu
podnikateľského rizika podľa označenej právnej úpravy (k tomu pozri závery podľa rozhodnutia
Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 104/2012 zo dňa 01.03.2012 ako i Najvyššieho súdu SR sp. zn.

5Sžf/25/2011 zo dňa 27.10.2011 a sp. zn. 4Sžf/25/2011 zo dňa 13.09.2011). Zachovanie náležitej
opatrnosti daňového subjektu v danom prípade zahŕňalo zabezpečenie dôkazov spôsobilých preukázať
uskutočnenie zdaniteľného plnenia, teda dôkazov majúcich reálnych základ, povahu overiteľného
faktu, ktorými by bolo možné tvrdenie žalobcu a tiež svedka W. ako pôvodného konateľa priamehododávateľa, overiť a zároveň prostredníctvom ktorých by bolo možné vyvrátiť pochybnosti správcu dane
o uskutočnení zdaniteľných plnení dodávateľom uvedeným na faktúrach. V danom prípade malo ísť
o dôkazy pochádzajúce z obchodnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a jeho priamym dodávateľom,

teda z právneho vzťahu, ktorý bol pod plnou kontrolou žalobcu a pod jeho dozorom, vrátane možnosti
zabezpečenia budúcej potrebnej procesnej spolupráce tohto priameho dodávateľa žalobcu pri realizácii
daňovej kontroly u žalobcu. Potreba zachovania opatrnosti pri vstupe do obchodnoprávnych vzťahov
a pri výbere obchodného partnera súvisí s plnením povinností štatutárnych zástupcov žalobcu konať
s potrebnou odbornou starostlivosťou podľa § 135a Obchodného zákonníka. Nedostatok zachovania

náležitej obozretnosti podnikateľského subjektu a odbornej starostlivosti jeho štatutárneho orgánu podľa
uvedeného potom predstavuje naplnenie kvalifikácie výkonu práva na podnikanie, ktorý nepožíva v
zmysle § 265 Obchodného zákonníka právnu ochranu. Ako už bolo vyššie uvedené, podnikateľský
subjekt má vynaložiť a prijať všetky rozumné opatrenia, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnené
prijaté plnenie bude spochybnené a má odstrániť všetko, čo by mohlo viesť ku vzniku rozporov. Správny
súd tiež poukazuje na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/97/2009 a konštatuje, že

požiadavka na zachovanie náležitej obozretnosti v zmysle vyššie uvedených záverov a vzťahujúcej sa
judikatúry je smerovaná na daňový subjekt i v situáciách, kedy sa priamy dodávateľ daňového subjektu
v čase realizácie plnenia javí ako fungujúci a bezproblémový subjekt. Všeobecná námietka žalobcu, že
žalovaný opiera svoje závery z daňového konania prevažne o nedostatky v prostredí dodávateľa žalobcu
- spoločnosti, ktorá nepatrí do sféry vplyvu žalobcu je v celom rozsahu nedôvodná, pričom správny súd

poukazuje tiež na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/97/2009.

18. Správny súd zdôrazňuje, že vždy od konkrétnej situácie v tom-ktorom daňovom konaní závisí,
či a aké dôkazy správca dane vykoná. Správny súd na tomto mieste poukazuje na bod 47.
odôvodnenia rozsudku NS SR sp. zn. 3 Sžfk/40/2017 zo dňa 27.06.2018, podľa ktorého: Zásada

objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie, nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane
viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového
subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností.
Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým
spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce

z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy
vyplývajúce zo zistení, ktoré správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania. Na závery
z tohto rozsudku NS SR považuje správny súd za dôležité poukázať v nadväznosti na konštatovanie o
nedôvodnosti námietok žalobcu spojených s odkazom na závery podľa rozsudku NS SR 3Sžf 1/2010,
4Sžf/16/2010, 5Sžf/49/2010. Správny súd konštatuje, že so závermi týchto rozhodnutí označených

žalobcom rozhodnutie správcu dane a žalovaného v rozpore nie je.
Konkrétne k veci NS SR sp.zn. 3Sžf/1/2010 správny súd konštatuje totožné závery ako vo vzťahu
k rozhodnutiu vo veci NS SR sp.zn. 5Sžf/17/2015 (správny súd podotýka, že odôvodnenia týchto
rozhodnutí NS SR vymedzujú obdobné východiská a totožné závery).
Vo veci NS SR sp.zn. 4Sžf/16/2010 NS SR ako odvolací súd poukázal na závery podľa rozsudku NS

SR sp.zn. 3Sžf/1/2010, avšak v odôvodnení s odkazom na rozhodnutie SD EÚ C-439/04 skonštatoval
záver, podľa ktorého: Vychádzajúc z právneho názoru vysloveného v rozhodnutí Európskeho súdneho
dvora, z ktorých má vychádzať vo svojej rozhodovacej činnosti aj správca dane, považoval odvolací
súd za potrebné konštatovať, že v posudzovanom prípade je na správcovi dane, resp. na orgánoch
činných v trestnom konaní, aby zisťovali, či dodávateľ tovaru E.P. s.r.o. (od 22. augusta 2007 B. s.r.o.

BB) sa dopustil podvodného konania alebo nie. Až po doplnení dokazovania v naznačenom smere
bude možné znovu rozhodnúť v predmete konania vedeného u správcu dane. Skutočnosť, či žalobca
ako daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré
je spojené s daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane. Okruh kritérií, z ktorých sa
zisťuje úmysel a vedomosť daňového subjektu, stanovuje a dokazuje správca dane, pričom musia byť

v rozumnej miere, ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov. V
nadväznosti na uvedené závery správny súd konštatuje, že v tejto veci NS SR viazal závery o rozložení
dôkazného bremena na prípad podvodného konania, pričom však zároveň uviedol, že v danej veci
bude možné takéto rozloženie dôkazného bremena ustáliť až po doplnení dokazovania v naznačenom
smere. V prejednávanej veci sp, zn, 31S/144/2020 bolo vykonané dokazovanie, ktoré viedlo k zisteniu

skutkového stavu dostatočného pre riadne posúdenie veci a správca dane a žalovaný svoje rozhodnutia
jednoznačne založili na záveroch o nesplnení materiálnych podmienok odpočtu a nie na konštatovaní,
že sa daňový subjekt dopustil podvodného konania, kedy ťaží dôkazné bremeno preukázania vedomostialebo možnosti vedomosti daňového subjektu o tom, že sa prijatím plnenia podieľa na plnení, ktoré je
spojené s daňovým únikom (podvodom), práve správcu dane.
Pokiaľ ide o závery podľa rozsudku NS SR sp.zn. 3Sžf/1/2011, závery tohto rozsudku sú rozhodovacou

praxou NS SR prekonané, v ktorej časti správny súd poukazuje napr. na rozsudok NS SR sp.zn.
1Sžfk/81/2018 so zdôraznením bodu 42. odôvodnenia, podľa ktorého: Je rozumné očakávanie, najmä
v zmluvných vzťahoch, vzhľadom na nevylúčenie možnosti uplatnenia daňovej kontroly po relatívne
dlhom časovom úseku (napr. ustanovenie § 69 Daňového poriadku), že si sťažovateľ ako daňový
subjekt a priori zabezpečí od druhej zmluvnej strany nielen dostatok hodnoverných (t.j. takých, ktoré

zodpovedajú možnému priebehu zdaniteľného obchodu) dôkazných prostriedkov, ale aj jej budúcu
procesnú spoluprácu (napr. kontakty na zodpovedné osoby dodávateľa), aby vierohodne preukázal
oprávnenosť svojich daňových nárokov, a to aj za situácie, keď správca dane počas daňovej kontroly
adresuje daňovému subjektu pochybnosti, či samotné dodanie tovaru a služieb bolo realizované
spôsobomopísanýmvdodávateľskejfaktúre.Totojenepriamyvplyvdaňovýchpredpisovnadispozitívne
vytváranie zmluvných vzťahov vytváraných pod vplyvom najmä súkromného práva.

Pokiaľ žalobca poukazoval na závery podľa rozsudku NS SR sp.zn. 3Sžf/82/2007, správny súd
zdôrazňuje zásadnú odlišnosť skutkových východísk tohto rozhodnutia oproti prejednávanej veci sp.
zn. 30S/186/2021 a tiež na to sa viažuceho zamerania posúdenia rozloženia dôkazného bremena v
administratívnom konaní, keď podľa záverov rozhodnutia NS SR sp.zn. 3Sžf/82/2007 zistil najvyšší súd
záver, podľa ktorého: Spor medzi účastníkmi konania spočíva vo vyhodnotení skutkovej okolnosti a

jej následnej subsumpcii, či došlo k naplneniu pojmového znaku „vývoz tovaru z územia Slovenskej
republiky“ v zmysle ust. § 37 ods. 1 až 3 zákona č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v
znení neskorších predpisov. Spor medzi účastníkmi konania spočíval vo vyhodnotení rozsahu dôkaznej
povinnosti platiteľa a rozloženia dôkazného bremena, ktoré je pre vývoz tovaru, pre účely DPH určené
priamo zákonom č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Najvyšší súd

poukazuje na to, že pri hodnotení dôkazov musia byť zachované pravidlá logického myslenia, ktorých
sa dovoláva žalobca v závere. Dôkazná situácia (prevzatie tovaru ukrajinskými odberateľmi na prepravu
a preukázateľné zaplatenie trhovej ceny žalobcovi na území SR, JCD potvrdené colnicou na výstupe)
sú relevantnými dôkaznými prostriedkami v zmysle § 37 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z.z.

19. Pokiaľ žalobca tvrdí, že z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že tento si vopred stanovil ciel nepriznať
nárok žalobcovi, čomu následne prispôsobil celú svoju činnosť v rámci daňového konania a z toho
dôvodu vedome svoju argumentáciu v napadnutom rozhodnutí sústredil iba na tie dôkazy, ktoré
svedčili v neprospech žalobcu, spochybňovali jeho obchodných partnerov a úmyselne nezohľadnil
skutočnosti v prospech žalobcu, správny súd konštatuje, že žiadne relevantné dôkazy o tomto tvrdení

žalobca nepredložil, preto i uvedenú námietku musel správny súd vyhodnotiť ako nedôvodnú. Závery
správcu dane a žalovaného sú založené na faktoch zistených správcom dane a nie na domnienkach,
ako to namietal žalobca. Žalobcovi bol vytvorený priestor na preukázanie ním uvádzaných tvrdení,
čo však efektívne nevyužil a tým je nevyhnutné skonštatovať správnosť a zákonnosť postupu a aj
rozhodnutia správcu dane a žalovaného. Správny súd konštatuje, že ich postup nebol na úkor práv

žalobcu, tak ako to žalobca s poukazom na závery ním označeného rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR sp. zn. M-Sždo V 1/00 namietal. Tiež správny súd poukazuje na závery rozsudku Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Sžfk/81/2018, podľa ktorých: „Na podporu svojich tvrdení nie je sťažovateľovi
bránené, aby k nim priložil relevantnú judikatúru súdov, v ktorých však, ako vo veci samej, boli
už tieto úvahy ako právne závery vyslovené. Avšak nie je možné, aby toto vykonal sťažovateľ iba

sumárne, t.j. prostredníctvom jednoduchého odkazu na číselné označenie rozhodnutia všeobecného
aleboÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikybeztoho,ažebytentoodkaznespojilminimálnesostručnou
kvalifikovanou úvahou objasňujúcou, ktoré ustanovenia právneho predpisu na zistený skutkový stav boli
súdom použité a z akých dôvodov.“

20. Žalobca tiež namietal, že žalovaný mal vopred stanovený cieľ a tomuto prispôsobil svoju činnosť
a úmyselne nezohľadnil skutočnosti v prospech žalobcu, pričom sa sústredil iba na tie dôkazy, ktoré
svedčili v neprospech žalobcu. S týmto názorom sa správny súd nestotožnil, nakoľko z obsahu
pripojeného administratívneho spisu nevyplýva žalobcom namietaný selektívny prístup pri hodnotení
dôkazov ani nezohľadnenie dôkazov svedčiacich v prospech žalobcu, či nerešpektovanie princípu

právnej istoty. Správny súd zdôrazňuje, že úlohou správneho súdu je posudzovať zákonnosť procesu
dokazovania, teda to, či dokazovanie prebehlo takým spôsobom, ktorý je v súlade so zákonom a
nie hodnotiť, či konkrétny dôkaz prispeje alebo neprispeje k zisteniu alebo objasneniu skutočností
rozhodujúcich pre správne určenie dane a akú presvedčivosť, silu alebo charakter (priamy alebonepriamy dôkaz) tomu-ktorému konkrétnemu dôkazu správca dane pri jeho hodnotení podľa § 3 ods.
3 Daňového poriadku priradí, čo je na posúdení správcu dane. Správny súd zároveň konštatuje, že
odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia ako i napadnutého rozhodnutia žalovaného je v súlade s

vykonanými dôkazmi a obsahuje ich náležité vyhodnotenie, ktoré je výsledkom zákonného postupu
podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku. Skutočnosť, že závery správcu dane a žalovaného nezodpovedajú
predstavám žalobcu ani jeho názoru, ako by mali vykonané dôkazy hodnotiť a aké právne závery z nich
vyvodiť, je irelevantná. Podľa názoru správneho súdu k namietanému ukráteniu žalobcu na jeho právach
v tejto súvislosti nedošlo a nie je možné stotožniť sa ani so záverom žalobcu, že tvrdenia žalovaného

sú založené iba na domnienkach.

21. Záverom správny súd konštatuje, že odôvodnenia rozhodnutí správcu dane i žalovaného sú
dostatočné a zrozumiteľné, spĺňajú atribút preskúmateľnosti, nakoľko vymedzujú dostatočné východiská
prijatých záverov i úvahy, ktorými boli správne orgány vedené pri ich prijatí a spĺňajú všetky náležitosti
z hľadiska § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Správne orgány zistili dostatočne skutkový stav pre riadne

posúdenie veci, skutkový stav, ktorý je základom ich rozhodnutí má oporu v administratívnom spise, a
tak ako je uvedené vyššie, bol aj správne právne posúdený.

22. Na základe konštatovania nedôvodnosti námietok obsiahnutých v správnej žalobe správny súd
žalobu postupom podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.

23. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak,
že mu náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný. Rovnako súd nepriznal náhradu
trov ani žalovanému (§ 168 SSP a contrario), pretože neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu -
výnimočnosť situácie.

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (439, 440 SSP) v lehote
30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté

rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57
SSP uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440

SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.