Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, August 31, 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 30S/189/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5021200498
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Jančárová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5021200498.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany

Jančárovej a členov senátu JUDr. Martiny Brniakovej a JUDr. Zuzany Krivdovej, v právnej veci žalobcu:
Stavoinvest - SK, s.r.o., so sídlom Krasňany 342, 013 03 Varín, IČO: 36 417 891, právne zastúpený:
Burian&partners,s.r.o.,sosídlomV.Tvrdéhoč.819/1,01001Žilina,IČO:47254483,protižalovanému:
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499
500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101577999/2021 zo dňa 25.08.2021, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi a žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Daňový úrad Žilina, pobočka Martin (ďalej ako správny orgán prvého stupňa alebo správca dane)
rozhodnutím č. 100670431/2021 zo dňa 22.04.2021 (ďalej ako rozhodnutie správneho orgánu prvého
stupňa alebo rozhodnutie správcu dane) vyrubil daňovému subjektu Stavoinvest - SK, s.r.o. rozdiel
dane v sume 8.150,36 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2017. Daň
vyrubená daňovým priznaním doručeným dňa 23.11.2017 3.032,65 Eur, daň zistená správcom dane
vo vyrubovacom konaní 11.183,01 Eur, rozdiel dane v sume 8.150,36 Eur. Z odôvodnenia rozhodnutia
okrem iného vyplýva skutočnosť vykonania daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie

obdobia január 2017, marec 2017 až december 2017 u daňového subjektu na základe Oznámenia o
daňovej kontrole č. 102056303/2019 zo dňa 02.09.2019.
Správca dane zistil, že daňový subjekt uplatnil právo na odpočítanie DPH z faktúry od dodávateľskej
spoločnosti TZB Mont, s.r.o. č. 20170100 zo dňa 31.10.2017, dátum dodania 31.10.2017, na sumu
celkom 32.702,16 Eur, z toho 20% DPH vo výške 5.450,36 Eur za zabezpečenie kontroly výrobnej
a realizačnej dokumentácie pre výrobu prefabrikátov pre stavby Dachser - Lozorno a z faktúry od
dodávateľskej spoločnosti TS - INVEST SK, s.r.o. č. 3110201703, interné č. 2017/154, dátum dodania:

31.10.2017, v sume celkom 16.200,00 Eur, z toho 20% DPH 2.700,00 Eur za prenájom pásového
stroja (september, október) k likvidácii drevenice v Terchovej - Mlynci (bez príloh). Podľa výpisu z OR
OS Bratislava I spoločnosť TZB Mont, s.r.o., zapísaná 03.04.2009, prešla zmenou obchodného mena
(trikrát), zmenami sídla (dvakrát), zmenami spoločníkov a konateľov, posledným a jediným je B. K., L.
XXXX, X. L., ČR. V období od 25.10.2016 do 09.04.2019 bol jediným spoločníkom a konateľom H.
H., F. X. XXXX/XXA, XXX XX L. - mestská časť K.. Podľa zistenia dožiadaného DÚ Bratislava sídlo
daňového subjektu TZB Mont, s.r.o., Karpatské námestie 10A, Bratislava je virtuálne sídlo, aktívne bolo

do 28.02.2019, výzva správcu dane p. H. na predloženie účtovných a daňových dokladov súvisiacich
s dodaním služieb, ktoré mala v zdaňovacích obdobiach roku 2017 spoločnosť TZB Mont, s.r.o. dodať
žalobcovi, sa vrátila ako zásielka neprevzatá v odbernej lehote. Podľa údajov uvedených v kontrolných
výkazoch DPH časť B.2 spoločnosti TZB Mont, s.r.o. bolo zistené, že v preverovaných obdobiachroku 2017 bola jej dodávateľom ecoTRADES SLOVAKIA, s.r.o. Ďalej z odôvodnenia prvostupňového
rozhodnutia okrem iného vyplýva, že daňový subjekt porušil ustanovenie § 51 ods. 1 písm. a) zákona o
DPH, podľa ktorého právo na odpočítanie dane podľa § 49 zákona o DPH môže platiteľ uplatniť, ak pri

odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, podľa ktorého právo na odpočítanie dane
podľa § 49 zákona o DPH môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má
faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71 zákona o DPH, čo v danom prípade nebolo splnené, nakoľko
správcovi dane neboli predložené žiadne dodávateľské faktúry za kontrolované zdaňovacie obdobie
január 2017, marec 2017 až september 2017. Správca dane mal k dispozícii len faktúru č. 20170100,

int. č. DF2017/153 za zdaňovacie obdobie október 2017. Na základe vykonaného preverovania správca
dane dospel k záveru, že poskytnutie služieb dodávateľskou spoločnosťou TZB Mont, s.r.o. nebolo v
priebehu daňovej kontroly preukázané, na základe čoho bolo porušené ustanovenie § 49 ods. 1, ods.
2 písm. a) zákona o DPH tým, že si uplatnil právo na odpočítanie dane zo zdaniteľných obchodov,
pri ktorých nepreukázal, že tieto zdaniteľné obchody boli uskutočnené dodávateľom uvedeným na
faktúrach (TZB Mont, s.r.o.) a že tomuto dodávateľovi vznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 2

zákona o DPH dňom poskytnutia plnenia. Neúplné účtovné a daňové doklady žalobcu za zdaňovacie
obdobia január 2017, marec 2017 až december 2017 (okrem dodávateľských a odberateľských faktúr
za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až september 2017) boli zaistené zamestnancami
Kriminálneho ústavu finančnej správy. Doklady boli správcovi dane odovzdané 23.01.2019 na základe
potvrdenia o odovzdaní písomností č. 47821/2019 o čom bola spísaná zápisnica o vykonaní úkonu zo

dňa23.01.2019.Potvrdenieozaisteníveci,tovaru,alebopísomnostíč.544508/2018zodňa26.09.2018,
ktorého prílohou bol zoznam zaistených a označených dokladov podpísal konateľ daňového subjektu
Stavoinvest - SK, s.r.o. p. H.. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia tiež vyplýva, že deklarované
dodanie služby od dodávateľa TZB Mont, s. r. o. a TS - INVEST SK, s. r. o. malo za cieľ navodiť
dojem reálneho obchodovania a zachovania neutrality DPH avšak bez ekonomického opodstatnenia.

Obchodný vzťah s uvedeným dodávateľom bol deklarovaný účelovo, bez riadneho podnikateľského
dôvodu s cieľom získať u žalobcu daňovú výhodu v podobe odpočítania dane. Za účelom riadneho a
objektívneho zistenia skutkového stavu správca dane opodstatnene rozšíril dokazovanie aj na právne
vzťahytýkajúcesadodávateľaajehosubdodávateľa,pričomanivrámcitohtovzťahunebolopreukázané
reálne dodanie služby. Daňovému subjektu TS - INVEST SK, s. r. o. bolo poskytované virtuálne sídlo

na Tallerovej 4 v Bratislave od 23.08.2018 do 22.08.2019. V období od 05.09.2017 do 31.10.2018
bol jediným spoločníkom a konateľom V. Y., Z. XXXX/XX, B.. V. Y. ako svedok v súvislosti s faktúrou
č. 3110201703 zo dňa 31.10.2017, ktorej predmetom mal byť prenájom pásového stroja k likvidácii
drevenice v Terchovej - Mlynci za september a október, uviedol, že išlo o likvidáciu drevenice -
penziónu, ktorý sa nachádzal v areáli spoločnosti TELETANDEM, s. r. o. Spoločnosť TS - INVEST

SK, s. r. o. zabezpečila subdodávateľsky uvedený stroj. Nevedel, v koho vlastníctve bol stroj, či
bol vlastníkom jeho dodávateľ, lebo prenájom zabezpečil taktiež subdodávateľsky. Na názov jeho
dodávateľa si nespomínal. Nevedel, akým spôsobom a kto zabezpečoval túto prepravu. Z odôvodnenia
prvostupňového rozhodnutia ďalej vyplýva, že podľa správcu dane daňový subjekt nepreukázal svoje
právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH v nadväznosti na § 51 ods.

1 písm. a) zákona o DPH, pričom správca dane nespochybnil skutočnosť, že fakturované služby mohli
byť vykonané, avšak relevantným spôsobom nebolo preukázané, kto v skutočnosti tieto práce vykonal.
Spoločnosť TS - INVEST SK, s. r. o., resp. jej bývalý konateľ nepredložila žiadne relevantné dôkazy o
tom, že služby v prospech Stavoinvest - SK, s. r. o., Krasňany skutočne vykonala. Spoločnosť nemala
zamestnancov, nevlastnila žiaden majetok, adresa sídla spoločnosti bola na virtuálnom sídle.

V nadväznosti na prijaté zdaniteľné plnenia správca dane preveroval aj uskutočnenie zdaniteľných
obchodov podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH pre odberateľov, ktorými v predmetnom zdaňovacom
období boli VAIN, s. r. o. (konateľkou bola p. Y.) a TELETANDEM GM, s. r. o. Správcom dane bolo
preukázané, že deklarované dodanie služby od dodávateľov TZB Mont, s. r. o. a TS - INVEST SK,
s. r. o. malo za cieľ navodiť dojem reálneho obchodovania a zachovania neutrality DPH, avšak bez

ekonomického opodstatnenia obchodný vzťah s uvedenými dodávateľmi bol deklarovaný účelovo, bez
riadneho podnikateľského dôvodu s cieľom získať u daňového subjektu Stavoinvest - SK, s. r. o.
daňovú výhodu v podobe odpočítania dane. Za účelom riadneho a objektívneho zistenia skutkového
stavu správca dane opodstatnene rozšíril dokazovanie aj na právne vzťahy týkajúce sa dodávateľov
a ich subdodávateľov, pričom ani v rámci týchto vzťahov nebolo preukázané reálne dodanie služby.

Správca dane postupoval v súlade so zákonom o DPH, keď nepriznal daňovému subjektu právo
na odpočítanie dane z dôvodu nepreukázania práva na odpočítanie DPH deklarovaného v daňovom
priznaní príslušnými faktúrami, čím došlo k porušeniu ustanovení § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a § 51
ods. 1 písm. a) zákona o DPH.2. Na základe odvolania žalobcu rozhodoval žalovaný rozhodnutím č. 101577999/2021 zo dňa
25.08.2021, ktorý prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Stotožnil sa so zisteným skutkovým stavom, ako

ho zistil prvostupňový správny orgán, ako aj s právnym posúdením veci. Odvolacie námietky žalobcu
vyhodnotil žalovaný ako nedôvodné, pričom poukázal na skutočnosť, že daňový subjekt Stavoinvest -
SK, s. r. o. vyhotovil faktúru, ešte neznamená, že mu vznikla daňová povinnosť, ale nakoľko faktúru
vyhotovil a uviedol na nej daň, je povinný túto daň do štátneho rozpočtu odviesť - je osobou povinnou
platiť daň podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH. Daňový subjekt tieto služby nevykonal sám, mal ich obstarať

u dodávateľa a subdodávateľa, u ktorých neboli preukázané podmienky na vykonávanie ekonomickej
činnosti. Zistenia správcu dane v súvislosti s odberateľskými spoločnosťami nemali vplyv na správcom
dane určený rozdiel dane. Daňovému subjektu nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 2 zákona
o DPH, ale bol povinný odviesť daň podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH. K námietke odvolávajúceho sa
ohľadne prenesenia dôkazného bremena žalovaný uviedol, že žiadal od odvolávajúceho sa preukázanie
tých dôkazov, ktorými reálne mohol disponovať, t. j. žiadal preukázanie obchodného vzťahu s jeho

priamym dodávateľom, pričom odvolávajúci sa dostal do dôkaznej núdze. Podľa § 24 ods. 1 Daňového
poriadku nemôže svoju povinnosť vysvetľovať ako právo požadovať od správcu dane, aby tento
prevzal jeho aktívnu úlohu pri preukazovaní výšky odpočítanej dane. Odvolávajúci sa počas daňovej
kontroly nevzniesol žiadne námietky k postupu správcu dane ani k neúmernému zaťažovaniu v rámci
jeho dôkaznej povinnosti. Uplatnenie práva na odpočítanie dane je viazané na kumulatívne splnenie

všetkých podmienok podľa § 49 a § 51 zákona o DPH. Žalovaný zároveň zdôvodnil, prečo nebolo
možné vypočuť svedka H., bývalého konateľa dodávateľskej spoločnosti TZB Mont, s. r. o. z dôvodu
pandemickej situácie, keď Vláda SR rozhodla o ďalšom predĺžení núdzového stavu a okresy Martin
a Žilina sa nachádzali nepretržite v III., resp. v najvyššom IV. stupni varovania covid automatu. V
prípade, ak nebolo možné stanoviť vhodný dátum ústneho pojednávania a mohlo by dôjsť k nedodržaniu

lehoty na vykonanie daňovej kontroly, bolo potrebné ukončiť daňovú kontrolu na základe doteraz
získaných dôkazov, pričom vyššie uvedené platilo rovnako aj v prípade vykonávania dokazovania vo
vyrubovacom konaní. Správca dane teda z objektívnych dôvodov nemohol požiadať príslušnú súčasť
PZ o predvedenie svedka H., pričom vykonal rozsiahle dokazovanie aj vo vzťahu k subdodávateľskej
spoločnosti ecoTRADES SLOVAKIA, s. r. o. ako deklarovanému dodávateľovi spoločnosti TZB Mont,

s. r. o., pričom ani u jednej z týchto spoločností neboli preukázané podmienky pre reálne uskutočnenie
deklarovaných služieb. Články 167 a 168 Smernice 2006/112/ES, na ktoré v súvislosti s uplatnením
práva na odpočítanie dane poukazuje odvolávajúci sa, podľa žalovaného predstavujú splnenie vecných
podmienok pre odpočítanie dane, pričom je potrebné splnenie aj formálnych podmienok, rovnako
ako to vyplýva z § 49 a § 51 zákona o DPH. Tieto sú uvedené v čl. 178 Smernice o DPH, v

ktorom sa uvádza, že zdaniteľná osoba musí spĺňať podmienky ďalej uvedené, aby si mohla uplatniť
právo na odpočítanie dane - v prípade tuzemských plnení je to faktúra (čl. 178 písm. a) Smernice o
DPH). Z dôvodu akceptovania uplatnenia práva na odpočítanie dane je platiteľ zaťažený dôkazným
bremenom preukázateľnosti, že pri dodaní služby vznikla daňová povinnosť, nielen po formálnej stránke
(vystavenými dokladmi), ale aj obsahovej. Podľa žalovaného správca dane postupoval v súlade so

zákonom o DPH, keď nepriznal daňovému subjektu právo na odpočítanie dane z dôvodu nepreukázania
práva na odpočítanie DPH deklarovaného v daňovom priznaní príslušnými faktúrami, čím došlo k
porušeniu ustanovení § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.

3. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca včas správnu žalobu. Domáha sa ňou zrušenia

napadnutého rozhodnutia žalovaného zo dňa 25.08.2021 ako i prvostupňového rozhodnutia zo dňa
22.04.2021. Žalobca má za to, že rozhodnutie žalovaného správneho orgánu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci v zmysle § 191 ods. 1 písm. c) SSP, zistenie skutkového stavu správcom
dane, resp. žalovaným je nedostačujúce na riadne posúdenie veci v zmysle § 191 ods. 1 písm. e) SSP,
skutkový stav, ktorý vzal žalovaný správny orgán za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s

administratívnym spisom, zároveň v dôkazoch v ňom nemá oporu v zmysle § 191 ods. 1 písm. f) SSP a
zároveň došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo
mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej v zmysle § 191 ods.
1 písm. g) SSP. Namieta, že žalobca nemá dôvod ani kompetenciu preverovať prostredie dodávateľa
(napr. či vedie účtovníctvo, či má zmluvu na právne predpoklady dodať plnenie). Stotožňuje sa pritom

s názorom Najvyššieho súdu vyslovenom v rozsudku 6Sžf/10/2012 zo dňa 28.11.2012, v zmysle
ktoréhodôkaznébremenovzáujmeústavnesúladnéhovýkladunemožnoextenzívnevykladaťnaťarchu
daňového subjektu a zaťažiť ho preukazovaním skutočnosti, ktoré svojou činnosťou nezabezpečoval.
Podľa žalobcu v zásade nie je možné spravodlivo žiadať, aby daňové subjekty sledovali a kontrolovalivýrobné a obstarávacie procesy u iných subjektov pred a po uskutočnení zdaniteľných plnení. Žalobca
má za to, že správca dane počas výkonu daňovej kontroly nesprávne posúdil rozloženie dôkazného
bremena. K otázke rozloženia dôkazného bremena v daňovom konaní žalobca poukázal na závery

rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/17/2015 zo dňa 26.10.2015, z ktorého
citoval„Niejeďalejzrejmé,prečožalovaný,akoajprvostupňovýsúdpripísalidôvod,žespoločnosti,ktoré
boli dodávateľmi žalobcu nekomunikujú so správcom dane, na ťarchu žalobcovi.“ Zhodne vyznievajú i
závery ďalších žalobcom označených rozhodnutí, a to Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/14/2016 zo
dňa 01.12.2016, NS SR sp. zn. 4Sžf/16/2010, sp. zn. 5Sžf/49/2010 a sp. zn. 3Sžf/1/2010, v nadväznosti

na tri posledné rozhodnutia NS SR žalobca pritom zdôraznil, že voľba druhu dôkazného prostriedku
závisí od otázky, ktorá sa má objasniť, pričom skutočnosti, ktoré sa udiali v odlišných spoločnostiach
následne a nijako neprepojených so žalobcom nemôžu byť dôvodom pre neuznanie práva daňového
subjektu, čo má v zmysle tvrdení žalobcu z troch posledných označených rozhodnutí NS SR vyplývať.
Skutočnosť, že dôkazná povinnosť daňového subjektu nie je absolútna a dôkazné bremeno nie je
možné vykladať extenzívne vyplýva zo záverov rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 a rozsudkov

Súdneho dvora EÚ (ďalej ESDS) C-354/03, C-355/03. Záver o tom, že pochybnosti správneho orgánu
nestačia na vyvrátenie dôkaznej situácie a že správca dane má žalobcovi preukázať opak, vyplýva zo
záverov rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Sžf/82/2007. Žalobca tiež namieta, že ako podnikateľský subjekt
nemá prístup k účtovníctvu svojich obchodných partnerov, nemá možnosť ich kontrolovať či podávajú
daňové priznania, a už vôbec nemá nijakú možnosť tieto skutočnosti ovplyvniť. Ďalej žalobca má za

to, že z rozhodnutia žalovaného správneho orgánu vyplýva, že tento si vopred stanovil cieľ nepriznať
nárok žalobcovi, čomu následne prispôsobil celú svoju činnosť v rámci daňového konania a z toho
dôvodu vedome svoju argumentáciu v napadnutom rozhodnutí sústredil iba na tie dôkazy, ktoré svedčili
v neprospech žalobcu, resp. ktoré spochybňovali jeho obchodných partnerov a úmyselne nezohľadnil
skutočnosti v prospech žalobcu. Podľa žalobcu tvrdenia žalovaného správneho orgánu sú založené

iba na domnienkach, ktoré však vyvracajú dôkazy získané počas daňového konania. Napriek záverom
žalovaného správneho orgánu v napadnutom rozhodnutí žalobca uvádza, že v konaní jednoznačne
preukázal existenciu zdaniteľných plnení a skutočnosti, ktoré sa udiali následne v spoločnostiach
odlišných a nijako neprepojených so žalobcom, nemôže byť dôvodom pre neuznanie práva pre žalobcu
Naviac samotná existencia zdaniteľného plnenia nie je žalovaným správnym orgánom ani v napadnutom

rozhodnutí spochybňovaná. Podľa žalobcu žalovaný nepredložil dôkaz opaku, ktorý by tvrdenia žalobcu
vyvracali, čo je v rozpore so zásadou zákonnosti, pričom správca dane dôkazy predložené daňovým
subjektom spochybnil len svojim hodnotiacim úsudkom. Žalobca tiež zdôraznil závery vyplývajúce z
rozsudku NS SR sp. zn. M-Sž doV 1/00, podľa ktorého vo vzťahu ku zachovávaniu práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak výnos daní ako príjmov

rozpočtu sa nemôže dosiahnuť na úkor nedodržania práva.

4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 03.03.2022, v ktorom zotrval na skutkových zisteniach
a právnom posúdení veci, ako ho uviedol v napadnutom rozhodnutí, pričom všetky žalobné námietky
vyhodnotil ako nedôvodné a žalobu žiadal zamietnuť.

5. Žalobca repliku na vyjadrenie žalovaného nepodal.

6. Správny súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania za splnenia procesných podmienok
stanovených v § 107 ods. 1 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len SSP) a

contrario v spojení s § 137 ods. 4 SSP. Rozsudok bol verejne vyhlásený a o jeho vyhlásení bola spísaná
zápisnica.

7. Krajský súd v Žiline, ako správny súd, preskúmal napadnuté rozhodnutie na základe všeobecnej
správnej žaloby v zmysle § 177 a nasl. SSP v zmysle žalobných bodov (§ 134 ods. 1, § 183 SSP), pričom

zistil, že žaloba je nedôvodná, a preto ju podľa § 190 SSP zamietol z nasledovných dôvodov.

8. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa § 3 ods. 1, 3, 5, 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len Daňový poriadok alebo DP) pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne
záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv
a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnejsúvislosti,pritomprihliadanavšetko,čoprisprávedanívyšlonajavo.Správcadanejepovinný
vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik

alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje
povinnosti.
Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu
alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero
právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo

iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie
daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt
oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.

Podľa § 24 ods. 1, 2, 3 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v

daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli
zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú
rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo
známe správcovi dane z jeho činnosti.

Podľa § 46 ods. 1 Daňového poriadku daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu

dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly,
miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo
kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých
dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak
z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení

o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia
oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40
dní od doručenia oznámenia o daňovej kontrole.

Podľa § 20 ods. 1, ods. 2 Daňového poriadku správca dane predvolá osobu, ktorej osobná účasť

pri správe daní je nevyhnutná. V predvolaní súčasne upozorní na právne následky nedostavenia sa.
Predvolanie sa doručuje do vlastných rúk.
Predvolaná osoba je povinná dostaviť sa na predvolanie správcu dane. Neúčasť na úkone pri správe
daní je možné ospravedlniť zo závažných dôvodov alebo v dôsledku iných okolností hodných osobitného
zreteľa; predvolaná osoba je povinná s ospravedlnením predložiť aj dôkazy preukazujúce tieto dôvody

alebo okolnosti. Ak sa predvolaná osoba bez ospravedlnenia nedostaví, môže správca dane požiadať
o jej predvedenie.

Podľa § 49 ods. 1, ods. 2, písm. a) Zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení platnom
a účinnom k 30.10.2017 (ďalej len zákon o DPH) právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká

platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky
tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň
po a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť
platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1, písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť,
ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

Podľa § 65 ods. 5 zákona o DPH každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji
daň, je povinná zaplatiť túto daň.Podľa § 74 ods. 1 písm. f) zákona o DPH faktúra vyhotovená osobou podľa § 72 musí obsahovať
množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby.

9. Správny súd na úvod konštatuje, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili
v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide
o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu
dane alebo iných skutočností, rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti
daňového subjektu.

10. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt.
Správca dane dokazovanie vykonáva, teda vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca
dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne
rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však

povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie však nie je konaním vyhľadávacím. Z
uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom a
či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje
zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle zásad sú príslušné správne
orgány povinný postupovať. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie však nepredstavuje

absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a
nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom
dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. V tomto
prípade je potrebné poukázať aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa
23.06.2010, v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 78/2011-17

zo dňa 23.02.2011 z odôvodnenia ktorého vyplýva „...dôkazné bremeno je na daňovom subjekte -
žalobcovi, primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane dôkazného subjektu - žalobcu,
ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok
na odpočet dane z pridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty a ktorý si
aj tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodňuje, za

zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu
skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné
bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty
uznaný ako oprávnený...“.
Podobný právny názor vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

8Sžf/19/2015 zo dňa 23.02.2017, podľa ktorého „...Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že
dôkazné bremeno v reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt. Preukázanie dodávok
tovarov a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len
ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad
má náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je

dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu...“.

11. V tejto súvislosti je potrebné uvedomiť si aj postavenie správcu dane v daňovom konaní, ktorý nie je
protistranou daňového subjektu, ale je príslušným správnym orgánom, ktorý vedie dokazovanie, dôkazy
vykonáva procesom voľného hodnotenia dôkazov, ustaľuje zistený skutkov stav. Pri tomto postupe musí

zachovávať práva daňového subjektu, rešpektovať zásadu spolupráce a ostatné zásady správy daní.
Naopak daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný preukazovať v zmysle
§ 24 ods. 1 daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti,
ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa
osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu

daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov,
ktoré je povinný viesť. Touto skutočnosťou je aj reálnosť dodania tovaru alebo služby platiteľom, ktorý
faktúru ako dodávateľ vystavil. Pokiaľ žalobca tvrdí, že dodanie tovaru bolo realizované konkrétnymi
dodávateľmi, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu; pri jeho neunesení zostáva
iba nepreukázaným tvrdením.

12. Správny súd ďalej uvádza, že odpočítanie dane nenastáva „ex lege“ ale je právom platiteľa dane,
ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon
č. 222/2004 Z. z. vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej,ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na
základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Faktúra je
relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú reálne plnenie. To,

že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu (čo v posudzovanom prípade ani nebolo
preukázané) a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nemusí byť dôkazom o tom, že
daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu (viď rozhodnutie Najvyššieho
súdu sp. zn. 8Sžf/26/2014). Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie DPH nepochybne
dôkazným prostriedkom, ktorý podporuje tvrdenie daňového subjektu, že tento dodávateľ mu naozaj

tovar, resp. službu dodal, avšak je použiteľný len vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje
odrážajú skutočnosť.

13. Správny súd tiež zdôrazňuje, že povinnosťou daňového subjektu, ktorý si uplatňuje odpočet DPH
z faktúr, z konkrétnej obchodnej transakcie, je zabezpečiť si všetky dostupné a relevantné podklady
preukazujúce existenciu obchodného vzťahu, jeho reálnosť a doklady potrebné k preukázaniu všetkých

zákonných podmienok a uplatnenie odpočtu DPH z obchodnej transakcie, a to, podľa názoru správneho
súdu, najlepšie pred uplatnením nároku na odpočet DPH, práve vzhľadom na „prísnosť“ právnej úpravy
nároku na odpočet DPH, ktorá je každému daňovému subjektu zrejmá pred realizáciou obchodného
prípadu, z ktorého v budúcnosti bude uplatňovať alebo môže uplatňovať nárok na odpočet DPH.
Vzhľadom na striktnú zákonnú úpravu odpočtu DPH je v záujme každého daňového subjektu preveriť si,

pred vznikom a reálnym uskutočnením obchodnej transakcie, všetky „signály“, indície, ktoré sa dostanú
do sféry jeho pôsobnosti, a ktoré môžu v danom časovom období naznačovať určité, i keď neoverené,
nepodložené fakty, signalizujúce alebo nevylučujúce možnú budúcu problematickosť pripravovanej,
uzatváranej, realizovanej obchodnej transakcie, z pohľadu budúceho uplatnenia odpočtu DPH daňovým
subjektom, a to bez ohľadu na to, či takto zistené skutočnosti v čase obchodnej transakcie, v čase jej

prípravy, spochybnili alebo majú dôkaznú silu v danom čase spochybniť obchodnú transakciu daňového
subjektu. Správny súd poukazuje na potrebu daňového subjektu postupovať s príslušnou odbornou
starostlivosťoupripríprave,realizáciiavykonávaníobchodnejtransakcie,ktorámôžebyťposudzovanáz
hľadiska nárokov daňového subjektu na odpočet DPH. Zodpovedný daňový subjekt skutočnosti týkajúce
sa obchodu, zisťuje a hlavne preveruje pred a v čase obchodného vzťahu, relevantnosť obchodných

partnerov,prípadneobchodnéhoreťazcapartnerov,atonielenprikaždomnegatívnomsignáliobchodnej
transakcie, ktorá sa v momente získania tejto indície, signálu „nejaví“ ako rozhodujúca, určujúca a
relevantná a nie až v čase uplatnenia odpočtu DPH voči štátu.

14. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na

dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až december 2017. O výsledku
daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty vyhotovil Protokol č. 101510751/2020 zo dňa 01.10.2020.
Na základe výsledkov daňovej kontroly uvedených v protokole zo dňa 01.10.2020 a výsledkov
vyrubovacieho konania vydal Daňový úrad Žilina, pobočka Martin rozhodnutie č. 100670431/2021 zo
dňa 22.04.2021, ktorým bol podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. žalobcovi vyrubený rozdiel dane

v sume 8.150,36 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2017. Proti uvedenému
rozhodnutiu žalobca podal odvolanie, pričom Finančné riaditeľstvo SR ako odvolací orgán rozhodnutím
č. 101577999/2021 zo dňa 25.08.2021 prvostupňové rozhodnutie zo dňa 22.04.2021 potvrdil. Z obsahu
administratívneho spisu vyplýva aj existencia dôkazov, ktoré produkoval daňový subjekt, ktoré boli
následne predmetom vyhodnocovania správcu dane a žalovaného.

15. Správny súd s poukazom na výsledky vykonaného preverovania počas daňovej kontroly a
vyrubovacieho konania vyhodnotil žalobné námietky žalobcu ako nedôvodné. Námietku žalobcu, že
žalovaný správny orgán opiera svoje závery z daňového konania prevažne o nedostatky v prostredí
dodávateľa žalobcu - spoločnosti, ktorá však nepatrí do sféry vplyvu žalobcu, a teda ani do jeho

zodpovednosti, nepovažuje za dôvodnú. Dôkazné bremeno preukázania naplnenia podmienok práva
na odpočet dane v daňovom konaní primárne ťaží daňový subjekt v nadväznosti na úpravu podľa § 24
ods. 1 Daňového poriadku. Daňový subjekt, ktorý si uplatňuje právo na odpočet dane, musí byť schopný
v daňovom konaní spoľahlivo preukázať podmienky odpočtu, predstavované v zmysle judikatúry SD EÚ
a záverov rozsudku NS SR sp. zn. 1Sžfk/81/2018, jednak formálnymi podmienkami, a to konkrétne:

- splnenie podmienok týkajúcich sa podrobného a kontrole preukazného účtovania u zdaniteľnej osoby
(napr. rozsudok SD EÚ sp. zn. C-590/13 vo veci Idexx Laboratories Italia, marginálny bod 42.),
- existenciu došlej faktúry vystavenej dodávateľom, ktorá obsahuje všetky povinné údaje a
- včas podané riadne daňové priznanie,ako aj vecnými podmienkami, konkrétne:
- vznik práva na odpočítanie dane štandardne v tom okamihu, keď vznikne daňová povinnosť zdaniteľnej
osobe ako dodávateľovi bez ohľadu na jej reálne splnenie (napr. rozsudok SD EÚ zo dňa 12.01.2006,

Optigen a i., spojené veci sp.zn. C-354/03, C-355/03 a C-484/03 bod 54 alebo rozsudok zo dňa
29.03.2012 sp.zn. C-414/10 o veci Véleclair), pričom rozhodujúca je existencia zdaniteľného plnenia
spočívajúceho v prevode držby majetku dodávateľom, ktorá oprávňuje odberateľa fakticky s ním
nakladať, akoby bol vlastníkom tohto majetku, inak v prípade dodania tovaru vtedy, ak dodávateľ
odovzdá tovar zdaniteľnej osobe (napríklad rozsudok SD EÚ sp.zn. C-324/11 vo veci Tóth, marginálny

bod 26),
- tovary a služby zakladajúce toto právo musia byť využité zdaniteľnou osobou na výstupe pre potreby
svojich vlastných zdaniteľných plnení, t.j. musia existovať a vykazovať výmennú hodnotu (use value)
pre zdaniteľnú osobu a
- na vstupe musia byť tieto tovary a služby poskytnuté inou zdaniteľnou osobou bez ohľadu na jej
registráciu, či neregistráciu (napr. rozsudok SD EÚ sp.zn. C-438/09 vo veci Dankowski, marginálne body

26 a 33; alebo rozsudok sp.zn. C-324/11 vo veci Tóth, marginálne body 33 a 26).
V zmysle záverov bodu 41. odôvodnenia rozsudku NS SR sp.zn. 1Sžfk/81/2018: Práve vystavením
dodávateľskej faktúry s hodnovernými údajmi dodávateľ nielenže na seba preberá daňovú povinnosť,
ale aj signalizuje svojmu zmluvnému partnerovi, že môže začať proces smerujúci k uplatneniu práva
na odpočítanie DPH. Avšak iba splnenie formálnych podmienok prostredníctvom predloženia listinných

dôkazov (najmä faktúry a dodacieho listu) na záver o vzniku práva na odpočítanie DPH vo veci samej
nepostačuje. Podnikateľ znáša svoje povinnosti preukázať hodnovernosť údajov faktúry (t.j. „cudzej“
listiny).

16. Keďže dôkazy produkované v daňovej kontrole daňovým subjektom po ich vyhodnotení správcom

dane v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku nevytvorili
spoľahlivý základ pre záver o preukázaní uplatneného práva na odpočet a založili dôvodné pochybnosti
správcu dane o uskutočnených zdaniteľných plneniach, správca dane postupoval v súlade s
ustanovením § 3 ods. 5 ako aj § 24 ods. 2 Daňového poriadku a preveroval uskutočnenie zdaniteľných
plnení preverovaním skutočností vyplývajúcich z obchodnoprávnych vzťahov žalobcu a jeho priameho

dodávateľa. V rámci obchodnoprávnych vzťahov žalobcu s jeho priamym dodávateľom mal žalobca
pri vstupe do tohto právneho vzťahu a v jeho priebehu, a teda v čase napĺňania práv a povinností z
neho vyplývajúcich, zachovávať potrebnú opatrnosť a minimalizovať podnikateľské riziko dopadajúce
na žalobcu ako na podnikateľský subjekt v súlade s úpravou § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka.
Situácia, kedy daňový subjekt pri daňovej kontrole uskutočňovanej pravidelne s časovým odstupom od

doby realizácie plnenia, v rámci preverovaného obchodnoprávneho vzťahu, nie je schopný preukázať
uskutočnenie zdaniteľného plnenia tak, ako je deklarované predloženou faktúrou, je prejavom inštitútu
podnikateľského rizika podľa označenej právnej úpravy (k tomu pozri závery podľa rozhodnutia
Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 104/2012 zo dňa 01.03.2012 ako i Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5Sžf/25/2011 zo dňa 27.10.2011 a sp. zn. 4Sžf/25/2011 zo dňa 13.09.2011). Zachovanie náležitej

opatrnosti daňového subjektu v danom prípade zahŕňalo zabezpečenie dôkazov spôsobilých preukázať
uskutočnenie zdaniteľného plnenia, teda dôkazov majúcich reálnych základ, povahu overiteľného faktu,
ktorými by bolo možné tvrdenie žalobcu overiť a zároveň prostredníctvom ktorých by bolo možné vyvrátiť
pochybnosti správcu dane o uskutočnení zdaniteľných plnení dodávateľom uvedeným na faktúrach.
V danom prípade malo ísť o dôkazy pochádzajúce z obchodnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a

jeho priamym dodávateľom, teda z právneho vzťahu, ktorý bol pod plnou kontrolou žalobcu a pod
jeho dozorom, vrátane možnosti zabezpečenia budúcej potrebnej procesnej spolupráce tohto priameho
dodávateľažalobcuprirealizáciidaňovejkontrolyužalobcu.Potrebazachovaniaopatrnostiprivstupedo
obchodnoprávnych vzťahov a pri výbere obchodného partnera súvisí s plnením povinností štatutárnych
zástupcov žalobcu konať s potrebnou odbornou starostlivosťou podľa § 135a Obchodného zákonníka.

Nedostatok zachovania náležitej obozretnosti podnikateľského subjektu a odbornej starostlivosti jeho
štatutárneho orgánu podľa uvedeného potom predstavuje naplnenie kvalifikácie výkonu práva na
podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 265 Obchodného zákonníka právnu ochranu. Ako už bolo vyššie
uvedené, podnikateľský subjekt má vynaložiť a prijať všetky rozumné opatrenia, aby zabránil tomu, že
reálneuskutočnenéprijatéplneniebudespochybnenéamáodstrániťvšetko,čobymohloviesťkuvzniku

rozporov. Správny súd tiež poukazuje na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/97/2009
a konštatuje, že požiadavka na zachovanie náležitej obozretnosti v zmysle vyššie uvedených záverov
a vzťahujúcej sa judikatúry je smerovaná na daňový subjekt i v situáciách, kedy sa priamy dodávateľ
daňového subjektu v čase realizácie plnenia javí ako fungujúci a bezproblémový subjekt. Všeobecnánámietka žalobcu, že žalovaný opiera svoje závery z daňového konania prevažne o nedostatky v
prostredí dodávateľa žalobcu - spoločnosti, ktorá nepatrí do sféry vplyvu žalobcu je v celom rozsahu
nedôvodná, pričom správny súd poukazuje tiež na závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu

SR sp. zn. 5Sžf/97/2009.

17. Správny súd zdôrazňuje, že vždy od konkrétnej situácie v tom-ktorom daňovom konaní závisí, či a
aké dôkazy správca dane vykoná. Správny súd na tomto mieste poukazuje na bod 47. odôvodnenia
rozsudku NS SR sp. zn. 3 Sžfk/40/2017 zo dňa 27.06.2018, podľa ktorého: Zásada objektívnej pravdy,

ovládajúca daňové konanie, nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie
dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v
daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane
vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní,
akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania
z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení,

ktoré správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania. Na závery z tohto rozsudku
NS SR považuje správny súd za dôležité poukázať v nadväznosti na konštatovanie o nedôvodnosti
námietok žalobcu spojených s odkazom na závery podľa rozsudku NS SR 3Sžf 1/2010, 4Sžf/16/2010,
5Sžf/49/2010. Podľa tvrdení žalobcu z týchto rozhodnutí vyplýva, že voľba dôkazného prostriedku
závisí od otázky, ktorú je potrebné objasniť a objasnenie všetkých otázok, okolností, či vyvrátenie

pochybností nemôže správca dane podsunúť pod dôkaznú povinnosť daňového subjektu, k čomu
správny súd uvádza, že: v posudzovanom prípade postupoval správca dane v súlade s úpravou §
24 ods. 1 Daňového poriadku, ktorá vymedzuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu. Táto dôkazná
povinnosť daňového subjektu je v daňovom konaní primárna a zahŕňa spoľahlivé preukázanie všetkých
podmienok uplatneného práva na odpočítanie dane v rozsahu formálnych i materiálnych podmienok

odpočtu dane tak, ako vyplývajú z právnej úpravy a ustálenej judikatúry (napríklad rozsudok NS SR
sp. zn. 1Sžfk/81/2018). Ako vyplýva z vyššie uvedeného odôvodnenia, správca dane po dôslednom
vyhodnotení dôkazov produkovaných daňovým subjektom a po vyhodnotení vlastných zistení pri
preverení tvrdení daňového subjektu o reálnosti zdaniteľných obchodov, a teda o vzniku jeho práva
na odpočet dane, po vzniku opodstatnených pochybností o realizácii zdaniteľných plnení skonštatoval

nepreukázanie materiálnych podmienok odpočtu (k ich identifikácii správny súd poukazuje na bod
14. odôvodnenia tohto rozsudku. Ide o skutočnosť predstavujúcu materiálnu podmienku práva na
odpočet, vo vzťahu k preukázaniu ktorej ťaží dôkazné bremeno daňový subjekt. Daňový subjekt musí
byť, pokiaľ mu má byť právo na odpočet v uplatnenom rozsahu priznané, schopný spoľahlivo a
jednoznačne preukázať splnenie všetkých podmienok odpočtu. Správca dane teda v predmetnej veci

nerozšíril dôkazné bremeno nad rámec zákona a neučinil predmetom dôkaznej povinnosti daňového
subjektu skutočnosti, ktoré by do jeho dôkaznej povinnosti nespadali a tiež nevyložil dôkaznú povinnosť
daňovému subjektu extenzívne. Za stavu existencie opodstatnených pochybností správcu dane, ako
sú identifikované východiskami v podobe zistení správcu dane v odôvodnení tohto rozsudku, bolo
dôkaznou povinnosťou daňového subjektu tieto pochybnosti správcu dane vyvrátiť. V tejto časti

odôvodnenia správny súd poukazuje opätovne na závery podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.
zn. III.ÚS 401/09, sp. zn. III.ÚS 93/2016, podľa ktorých pokiaľ správca dane preukázateľne spochybnil
vierohodnosť, pravdivosť aj úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, došlo potom k presunu
dôkazného bremena späť na žalobcu, ktorý predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov mohol
vyvrátiť spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese

dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým
subjektom, čo zodpovedá praktickému vyjadreniu kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a
zásady prejednacej.
V nadväznosti na tieto hodnotenia nie je možné skonštatovať rozpor postupu správcu dane pri
rozložení dôkazného bremena v daňovom konaní s uvedenými žalobcom označenými rozhodnutiami

NS SR. Rovnaký záver správny súd uvádza i vo vzťahu k argumentácii žalobcu, podľa ktorej pod
dôkaznú povinnosť daňového subjektu nie je možné podsunúť objasnenie všetkých otázok, okolností, či
vyvrátenie pochybností a rovnako i k argumentácii, podľa ktorej vyhodnotenie pripísania nekontaktnosti
dodávateľa dopadá na ťarchu daňového subjektu, je nesprávnym postupom. Uvedené závery dopadajú
i na poukaz žalobcu na rozsudok NS SR ČR 5Afs 131/2004.

Osobitne vo vzťahu k rozsudku NS SR 5Sžf/17/2015 je potrebné zdôrazniť primárne odlišnosť
skutkového východiska vo veci prieskumu zákonnosti pod sp.zn. 5Sžf/17/2015, kde pre Najvyšší
súd, ako odvolací súd, vznikla zásadná právna otázka posúdenia rozloženia dôkazného bremena
medzi daňový subjekt ako platiteľa DPH a správcu dane v prípade, ak prijaté zdaniteľné plneniemateriálne existuje, ale sú pochybnosti o osobe dodávateľa (taktiež platiteľa), keď práve dodávateľ v
rámci miestneho zisťovania nevie preukázať, že dodaný tovar vyrobil, resp. ho obstaral a následne
reálne dodal platiteľovi. V označenej veci NS SR sp.zn. 5Sžf/17/2015 teda išlo o situáciu, kedy sa

skúmala skutočnosť vyplývajúca z právneho vzťahu dodávateľa, platiteľa dane a subdodávateľa. NS
SR vo veci sp.zn. 5Sžf/17/2015 poukázal na závery podľa rozhodnutí SD EÚ Optigen Ltd (C-354/03),
Fulcrum Electronics Ltd (C-355/03) a Bond House System (C-484/03), na ktoré žalobca poukázal v
súvislosti s rozhodnutím NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2011. NS SR pritom skonštatoval, že ak u daňového
subjektu došlo k podvodnému konaniu, je dôkazné bremeno na správcovi dane, resp. na orgánoch

činných v trestnom konaní. Žalobcovi ako daňovému subjektu zákon nedáva právne prostriedky na
sledovanievýrobnýchaobstarávacíchprocesovsvojichdodávateľov.Skutočnosť,čižalobcaakodaňový
subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s
daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane. Okruh kritérií, z ktorých sa zisťuje a úmysel
daňového subjektu, stanovuje a dokazuje správca dane, pričom musia byť v rozumnej miere, ktorú
možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov. Dôkazné bremeno je spojené

so zodpovednosťou za vznik dôkaznej núdze ohľadne preukázania tvrdených skutočností. NS SR
skonštatoval, že z rozhodnutí správnych orgánov nevplýva, ako sa vysporiadali s nesporným zistením,
že tovar bol žalobcovi dodaný. Krajský súd potvrdil rozhodnutie žalovaného napriek nedostatočne
formulovanej a preskúmateľnej správnej úvahe. Z rozhodnutia žalovaného nie je dostatočne zrejmé,
prečo vyššiu hodnotu závažnosti pripísal niektorým zisteniam, prečo iné považuje za druhoradé alebo

nedostatočné. Zo záverov uvedeného rozhodnutia NS SR vyplýva, že rozhodnutie žalovaného -
Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, bolo po zmene rozsudku krajského súdu zrušené pre
nepreskúmateľnosť vzhľadom na nedostatok dôvodov. Z odôvodnenia rozsudku vo veci NS SR sp.zn.
5Sžf/17/2015 teda vyplýva, že v danej veci nebolo preskúmateľne ustálené ani správnymi orgánmi a
ani rozhodnutím krajského súdu, presné vymedzenie skutkovej podstaty porušenia zákona, s uvedením

rozhodujúcich skutočností a ich vzájomnej príčinnej súvislosti tak, aby sa presne naplnili všetky
znaky použitých zákonných ustanovení. Vo prejednávanej veci posudzovanej správnym súdom (sp.
zn. 31 S 145/2020) však o takýto prípad nešlo. Uvedené zdôraznenie odlišnosti východísk platí i vo
vzťahu k poukazu žalobcu na závery podľa rozhodnutia Krajského súdu Trnava sp.zn. 14S/14/2016
zo dňa 01.12.2016, vo vzťahu ku ktorému naviac správny súd podotýka, že sa jedná o rozhodnutie

prvostupňového správneho súdu, a teda v danom prípade nie je vo vzťahu k takémuto rozhodnutiu
možnékonštatovať,žepredstavujeustálenúrozhodovaciupraxaanižesajednáorozhodnutienajvyššej
súdnej autority. V nadväznosti na uvedené závery je potrebné si uvedomiť, že je vždy od konkrétnej
situácie v tom-ktorom daňovom konaní závislé, či a aké dôkazy správca dane vykoná. Správny súd
na tomto mieste poukazuje na bod 47. odôvodnenia rozsudku NS SR sp. zn.3 Sžfk/40/2017 zo dňa

27.06.2018, podľa ktorého: Zásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie, nepredstavuje
absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a
nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane
preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké
dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť

zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím
na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré správca dane získal v rámci správy daní a v
priebehu konania. Na závery z tohto rozsudku NS SR považuje správny súd za dôležité poukázať v
nadväznosti na konštatovanie o nedôvodnosti námietok žalobcu spojených s odkazom na závery podľa
rozhodnutí NS SR sp. zn. 3Sžf 1/2010, 4Sžf/16/2010, 5Sžf/49/2010. Správny súd konštatuje, že so

závermi týchto rozhodnutí označených žalobcom rozhodnutie správcu dane a žalovaného v rozpore nie
je.
Konkrétne k veci NS SR sp.zn. 3Sžf/1/2010 správny súd konštatuje totožné závery ako vo vzťahu
k rozhodnutiu vo veci NS SR sp.zn. 5Sžf/17/2015 (správny súd podotýka, že odôvodnenia týchto
rozhodnutí NS SR vymedzujú obdobné východiská a totožné závery).

Vo veci NS SR sp.zn. 4Sžf/16/2010 NS SR ako odvolací súd poukázal na závery podľa rozsudku NS
SR sp.zn. 3Sžf/1/2010, avšak v odôvodnení s odkazom na rozhodnutie SD EÚ C-439/04 skonštatoval
záver, podľa ktorého: Vychádzajúc z právneho názoru vysloveného v rozhodnutí Európskeho súdneho
dvora, z ktorých má vychádzať vo svojej rozhodovacej činnosti aj správca dane, považoval odvolací
súd za potrebné konštatovať, že v posudzovanom prípade je na správcovi dane, resp. na orgánoch

činných v trestnom konaní, aby zisťovali, či dodávateľ tovaru E.P. s.r.o. (od 22. augusta 2007 B. s.r.o.
BB) sa dopustil podvodného konania alebo nie. Až po doplnení dokazovania v naznačenom smere
bude možné znovu rozhodnúť v predmete konania vedeného u správcu dane. Skutočnosť, či žalobca
ako daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoréje spojené s daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane. Okruh kritérií, z ktorých sa
zisťuje úmysel a vedomosť daňového subjektu, stanovuje a dokazuje správca dane, pričom musia byť
v rozumnej miere, ktorú možno predpokladať v obvyklom obchodnom styku daňových subjektov. V

nadväznosti na uvedené závery správny súd konštatuje, že v tejto veci NS SR viazal závery o rozložení
dôkazného bremena na prípad podvodného konania, pričom však zároveň uviedol, že v danej veci
bude možné takéto rozloženie dôkazného bremena ustáliť až po doplnení dokazovania v naznačenom
smere. V prejednávanej veci sp. zn. 30S/189/2021 bolo vykonané dokazovanie, ktoré viedlo k zisteniu
skutkového stavu dostatočného pre riadne posúdenie veci a správca dane a žalovaný svoje rozhodnutia

jednoznačne založili na záveroch o nesplnení materiálnych podmienok odpočtu a nie na konštatovaní,
že sa daňový subjekt dopustil podvodného konania, kedy ťaží dôkazné bremeno preukázania vedomosti
alebo možnosti vedomosti daňového subjektu o tom, že sa prijatím plnenia podieľa na plnení, ktoré je
spojené s daňovým únikom (podvodom), práve správcu dane.
Pokiaľ ide o závery podľa rozsudku NS SR sp.zn. 3Sžf/1/2011, závery tohto rozsudku sú rozhodovacou
praxou NS SR prekonané, v ktorej časti správny súd poukazuje napr. na rozsudok NS SR sp.zn.

1Sžfk/81/2018 so zdôraznením bodu 42. odôvodnenia, podľa ktorého: Je rozumné očakávanie, najmä
v zmluvných vzťahoch, vzhľadom na nevylúčenie možnosti uplatnenia daňovej kontroly po relatívne
dlhom časovom úseku (napr. ustanovenie § 69 Daňového poriadku), že si sťažovateľ ako daňový
subjekt a priori zabezpečí od druhej zmluvnej strany nielen dostatok hodnoverných (t.j. takých, ktoré
zodpovedajú možnému priebehu zdaniteľného obchodu) dôkazných prostriedkov, ale aj jej budúcu

procesnú spoluprácu (napr. kontakty na zodpovedné osoby dodávateľa), aby vierohodne preukázal
oprávnenosť svojich daňových nárokov, a to aj za situácie, keď správca dane počas daňovej kontroly
adresuje daňovému subjektu pochybnosti, či samotné dodanie tovaru a služieb bolo realizované
spôsobomopísanýmvdodávateľskejfaktúre.Totojenepriamyvplyvdaňovýchpredpisovnadispozitívne
vytváranie zmluvných vzťahov vytváraných pod vplyvom najmä súkromného práva.

Pokiaľ žalobca poukazoval na závery podľa rozsudku NS SR sp.zn. 3Sžf/82/2007, správny súd
zdôrazňuje zásadnú odlišnosť skutkových východísk tohto rozhodnutia oproti prejednávanej veci sp.
zn. 31S/145/2020 a tiež na to sa viažuceho zamerania posúdenia rozloženia dôkazného bremena
v administratívnom konaní, keď podľa záverov rozhodnutia NS SR sp.zn. 3Sžf/82/2007: Spor medzi
účastníkmi konania spočíva vo vyhodnotení skutkovej okolnosti a jej následnej subsumpcii, či došlo

k naplneniu pojmového znaku „vývoz tovaru z územia Slovenskej republiky“ v zmysle ust. § 37
ods. 1 až 3 zákona č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Spor
medzi účastníkmi konania spočíval vo vyhodnotení rozsahu dôkaznej povinnosti platiteľa a rozloženia
dôkazného bremena, ktoré je pre vývoz tovaru, pre účely DPH určené priamo zákonom č. 289/1995 Z.z.
o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Najvyšší súd poukazuje na to, že pri hodnotení

dôkazov musia byť zachované pravidlá logického myslenia, ktorých sa dovoláva žalobca v závere.
Dôkazná situácia (prevzatie tovaru ukrajinskými odberateľmi na prepravu a preukázateľné zaplatenie
trhovej ceny žalobcovi na území SR, JCD potvrdené colnicou na výstupe) sú relevantnými dôkaznými
prostriedkami v zmysle § 37 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z.z.

18. Pokiaľ žalobca tvrdí, že z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že tento si vopred stanovil ciel nepriznať
nárok žalobcovi, čomu následne prispôsobil celú svoju činnosť v rámci daňového konania a z toho
dôvodu vedome svoju argumentáciu v napadnutom rozhodnutí sústredil iba na tie dôkazy, ktoré
svedčili v neprospech žalobcu, spochybňovali jeho obchodných partnerov a úmyselne nezohľadnil
skutočnosti v prospech žalobcu, správny súd konštatuje, že žiadne relevantné dôkazy o tomto tvrdení

žalobca nepredložil, preto i uvedenú námietku musel správny súd vyhodnotiť ako nedôvodnú. Závery
správcu dane a žalovaného sú založené na faktoch zistených správcom dane a nie na domnienkach,
ako to namietal žalobca. Žalobcovi bol vytvorený priestor na preukázanie ním uvádzaných tvrdení,
čo však efektívne nevyužil a tým je nevyhnutné skonštatovať správnosť a zákonnosť postupu a aj
rozhodnutia správcu dane a žalovaného. Správny súd konštatuje, že ich postup nebol na úkor práv

žalobcu, tak ako to žalobca s poukazom na závery ním označeného rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR sp. zn. M-Sždo V 1/00 namietal. Tiež správny súd poukazuje na závery rozsudku Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Sžfk/81/2018, podľa ktorých: „Na podporu svojich tvrdení nie je sťažovateľovi
bránené, aby k nim priložil relevantnú judikatúru súdov, v ktorých však, ako vo veci samej, boli
už tieto úvahy ako právne závery vyslovené. Avšak nie je možné, aby toto vykonal sťažovateľ iba

sumárne, t.j. prostredníctvom jednoduchého odkazu na číselné označenie rozhodnutia všeobecného
aleboÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikybeztoho,ažebytentoodkaznespojilminimálnesostručnou
kvalifikovanou úvahou objasňujúcou, ktoré ustanovenia právneho predpisu na zistený skutkový stav boli
súdom použité a z akých dôvodov.“19. Žalobca tiež namietal, že žalovaný mal vopred stanovený cieľ a tomuto prispôsobil svoju činnosť
a úmyselne nezohľadnil skutočnosti v prospech žalobcu, pričom sa sústredil iba na tie dôkazy, ktoré

svedčili v neprospech žalobcu. S týmto názorom sa správny súd nestotožnil, nakoľko z obsahu
pripojeného administratívneho spisu nevyplýva žalobcom namietaný selektívny prístup pri hodnotení
dôkazov ani nezohľadnenie dôkazov svedčiacich v prospech žalobcu, či nerešpektovanie princípu
právnej istoty. Správny súd zdôrazňuje, že úlohou správneho súdu je posudzovať zákonnosť procesu
dokazovania, teda to, či dokazovanie prebehlo takým spôsobom, ktorý je v súlade so zákonom a

nie hodnotiť, či konkrétny dôkaz prispeje alebo neprispeje k zisteniu alebo objasneniu skutočností
rozhodujúcich pre správne určenie dane a akú presvedčivosť, silu alebo charakter (priamy alebo
nepriamy dôkaz) tomu-ktorému konkrétnemu dôkazu správca dane pri jeho hodnotení podľa § 3 ods.
3 Daňového poriadku priradí, čo je na posúdení správcu dane. Správny súd zároveň konštatuje, že
odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia ako i napadnutého rozhodnutia žalovaného je v súlade s
vykonanými dôkazmi a obsahuje ich náležité vyhodnotenie, ktoré je výsledkom zákonného postupu

podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku. Skutočnosť, že závery správcu dane a žalovaného nezodpovedajú
predstavám žalobcu ani jeho názoru, ako by mali vykonané dôkazy hodnotiť a aké právne závery z nich
vyvodiť, je irelevantná. Podľa názoru správneho súdu k namietanému ukráteniu žalobcu na jeho právach
v tejto súvislosti nedošlo a nie je možné stotožniť sa ani so záverom žalobcu, že tvrdenia žalovaného
sú založené iba na domnienkach.

20. Záverom správny súd konštatuje, že odôvodnenia rozhodnutí správcu dane i žalovaného sú
dostatočné a zrozumiteľné, spĺňajú atribút preskúmateľnosti, nakoľko vymedzujú dostatočné východiská
prijatých záverov i úvahy, ktorými boli správne orgány vedené pri ich prijatí a spĺňajú všetky náležitosti
z hľadiska § 63 ods. 5 Daňového poriadku. Správne orgány zistili dostatočne skutkový stav pre riadne

posúdenie veci, skutkový stav, ktorý je základom ich rozhodnutí má oporu v administratívnom spise, a
tak ako je uvedené vyššie, bol aj správne právne posúdený.

21. Na základe konštatovania nedôvodnosti námietok obsiahnutých v správnej žalobe správny súd
žalobu postupom podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.

22. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak,
že mu náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný. Rovnako súd nepriznal náhradu
trov ani žalovanému (§ 168 SSP a contrario), pretože neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu -
výnimočnosť situácie.

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (439, 440 SSP) v lehote
30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté

rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57
SSP uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440

SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.