Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 31, 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10CoCsp/5/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5116224714
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec Eren

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:5116224714.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a členov

senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobkyne: I. L., L.. XX.
XX. XXXX, J. J. Č.. XXXX/XX, Ž., zastúpená: STEHURA & partners, v.o.s., IČO: 47 246 863, ul. Fraňa
Kráľa č. 2080, Čadca, kancelária Dolný val č. 574/7, Žilina, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia,
s.r.o., IČO: 35 792 752, Pribinova ul. č. 25, Bratislava, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea
Cviková, s. r. o., IČO: 47 233 516, Kubániho ul. č. 16, Bratislava, o zaplatenie istiny 2.058,88 eur s
príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 29. októbra
2021, č. k. 14Csp/15/2018 - 173, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému proti žalobkyni p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala uložiť
žalovanému povinnosť zaplatiť jej istinu 2. 058, 88 eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného

obohatenia. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 369 ods. 1, § 497, § 499, § 502 ods. 1, § 503
ods. 1, 2, § 504, § 506 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 451 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka a vecne tým, že žalobkyňa v konaní nepreukázala vznik bezdôvodného obohatenia sa na
strane žalovaného, nakoľko zo Zmluvy o revolvingovej pôžičke č. 140342-45052, ktorú dňa 16. 11.
2011 so žalovaným uzavrela, jednoznačne vyplýva, že ju uzavrela ako podnikateľský subjekt zapísaný
v živnostenskom živnostník a zo strany žalovaného jej boli peňažné prostriedky v sume 4. 320 eur
poskytnuté za účelom výkonu jej podnikateľskej činnosti, t. j. nepreukázala, že uzavretá zmluva je

spotrebiteľská a že ju uzavrela ako fyzická osoba. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR,
sp. zn. 3Cdo 81/2011 s tým, že neobstojí obrana žalobkyne v tom smere, že jej obchodný zástupca
žalovaného pri podpise zmluvy povedal, že ak chce pôžičku musí predmetnú zmluvu podpísať, že sa
nemusíobávať,nakoľkoideoštandardnúzmluvu,nakoľkovbode22.9.tejtozmluvyjejasneuvedené,že
zmluvné strany vyhlasujú, že si túto Zmluvu prečítali, jej obsahu porozumeli, že ju uzatvárajú na základe
svojej slobodnej a vážnej vôle, ani pod nátlakom v tiesni ani za inak nevýhodných podmienok, pričom
na dôkaz súhlasu so všetkými ustanoveniami tejto zmluvy pripájajú zmluvné strany svoje vlastnoručné

podpisy. Zdôraznil, že žalobkyňa už v čase uzatvárania predmetnej zmluvy si bola vedomá toho, že túto
uzatvára ako živnostník, pričom aj podmienky pre splatenie pôžičky boli zo strany žalovaného nastavené
na živnostníka, a preto prijatím úhrad žalobkyňou nedošlo na strane žalovaného k bezdôvodnému
obohateniu, nakoľko nešlo zo strany žalovaného o poskytnutie spotrebiteľského úveru ale úveru zaúčelom výkonu podnikateľskej činnosti žalobkyne. Výrok, ktorým rozhodol o trovách konania odôvodnil
právne ust. § 255 ods. 1 C. s. p. a vecne úspechom žalovaného v konaní, z dôvodu ktorého mu priznal
proti neúspešnej žalobkyni náhradu trov konania v 100 % výške.

2.

Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov menovaných v ust. §
365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), h) C. s. p. a navrhla ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na

nové konanie a rozhodnutie. Namietla, že napadnuté rozhodnutie vydal miestne nepríslušný súd, čím
došlo k odňatiu jej zákonného sudcu, čo je porušením ústavných práv podľa článku 46 Ústavy SR a
článku 48/1 Listiny základných ľudských práv s tým, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, predmetné rozhodnutie považuje za nesprávne, nezrozumiteľné,
nedostatočne zdôvodnené, v rozpore s princípom právnej istoty, za rozhodnutie, ktoré vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na to, že dňa 29. 09. 2016 podala na Okresný súd

Žilina žalobu, ktorou sa voči žalovanému domáhala vydania bezdôvodného obohatenia v sume 2. 058,
88 eur spolu s 5 % úrokom z omeškania z dôvodu, že pôžička poskytnutá na základe predmetnej
zmluvy o revolvingovej pôžičke č. 140342 - 45052 zo dňa 16. 11. 2011 je v zmysle § 11 ods. 1 zákona
o spotrebiteľských úveroch bezúročná a bez poplatkov, pričom žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa
15. 11. 2016 k podanej žalobe okrem iného vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti, ktorú odôvodnil

tým, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je osobitným nárokom, ktorý nie je upravený
spotrebiteľským právnym režimom, a preto požiadal, aby bola vec postúpená na jeho všeobecný súd
(Okresný súd Bratislava I). Uviedla, že reagovala na výzvu Okresného súdu Žilina, ktorý jej dňa 08.
01. 2018 oznámil, že predmetná vec bola postúpená na ďalšie konanie Okresnému súdu Bratislava II
ako súdu miestne príslušnému v zmysle ust. § 15 ods. 1 C. s. p., s čím podaním zo dňa 26. 01. 2018

vyjadrila nesúhlas z dôvodu, že ide o spotrebiteľský spor, nakoľko nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia má svoj základ v spotrebiteľskej zmluve, a preto v danom prípade sa miestna príslušnosť
riadi podľa § 19 písm. d) C. s. p., avšak súd prvej inštancie sa s touto procesnou situáciou žiadnym
spôsobom nevysporiadal. Poukázala na to, že Okresný súd Žilina, napriek vznesenej námietke miestnej
nepríslušnosti zo strany žalovaného (vyjadrenie zo dňa 15. 11. 2016), nepostupoval v zmysle ust. § 43

ods. 1 C. s. p., ale vo veci konal a vyzval ju na vyjadrenie sa, pričom vec postúpil až po jej vyjadrení
(po roku od vznesenej námietky zo strany žalovaného) s tým, že predmetná vec bola postúpená na
Okresný súd Bratislava II v rozpore s ust. § 19 písm. d) C. s. p., nakoľko nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia, ktorého sa v predmetnom konaní domáha, má svoj základ v spotrebiteľskej zmluve (viď
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2013, sp. zn. 4 Obdo 45/2012), pričom Okresný súd v

Žiline v prejednávanej veci prakticky vylúčil jej možnosť ako spotrebiteľa využiť procesným právom
predpokladanú výhodu tzv. domáceho ihriska, ktorá tu je nepochybne najmä za účelom zabezpečenia
čo najväčšej šetrnosti k ekonomicky slabšej strane spotrebiteľského vzťahu. Namietla, že nie je zrejmé,
prečo Okresný súd Žilina postúpil predmetnú vec na Okresný súd Bratislava II a následne prečo
Okresný súd Bratislava II nevyjadril nesúhlas s postúpením veci, keď aj zo samotného vyjadrenia

žalovaného vyplýva, že jeho všeobecným súdom je Okresný súd Bratislava I. Uviedla, že súd prvej
inštancie dospel k záveru, že predmetná zmluva o pôžičke má byť vyňatá spod režimu zákona č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v čase uzatvorenia posudzovanej zmluvy (ďalej len
„zákon o spotrebiteľských úveroch“) z dôvodu, že poskytnuté finančné prostriedky boli použité na

podnikateľské účely a to aj napriek tomu, že žalovaný túto skutočnosť žiadnym spôsobom nepreukázal.
Žalobkyňa zopakovala svoju žalobnú argumentáciu, že dňa 16. 11. 2011 so žalovaným uzatvorila zmluvu
o revolvingovej pôžičke č. 140342 - 45052, na základe ktorej jej žalovaný poskytol pôžičku vo výške 2.
000 eur s tým, že zmluvu uzatvárala z dôvodu zlej finančnej situácie pre vlastnú potrebu ako obyčajná
fyzická osoba. Opätovne poukázala na to, že obchodný zástupca v súvislosti s poskytnutím pôžičky

žiadal od nej nejaké potvrdenie o príjme a nakoľko v tom čase nepracovala na pracovnú zmluvu, ale len
na živnosť, nemohla takéto potvrdenie predložiť, a preto obchodnému zástupcovi stačilo živnostenské
oprávnenie, resp. daňové priznanie. Uviedla, že uvedené potvrdenie predložila, bola jej predložená
zmluvná predtlač, ktorú podpísala bez toho, aby bližšie porozumela jej obsahu. Zopakovala, že pôžičku
pre podnikateľské účely nepotrebovala, nakoľko v súvislosti s jej prácou nemala nijaké náklady a

pôžičku si brala za účelom vlastnej osobnej potreby s tým, že pôžičku neviedla ani v účtovníctve a
ani v živnosti, ktorú zrušila po vyše mesiaci po poskytnutí pôžičky ako využiť, nakoľko na činnosť,
ktorú vykonávala nepotrebovala finančné prostriedky. Poukázala na rozhodovaciu činnosť všeobecných
súdov, z ktorej je známe, že poskytovatelia spotrebiteľských úverov bežne vypĺňajú údaje dlžníkov sprideleným IČO-m (napr. živnostníkov) do formulárov zmlúv obsahujúcich ustanovenie, podľa ktorého
finančné prostriedky z poskytnutého úveru slúžia na výkon podnikania dlžníka, aj keď v skutočnosti ide
o štandardný spotrebiteľský úver (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 08. februára 2018 sp. zn.

3Ndc/1/2018). Uviedla, že aj za použitia všeobecného interpretačného ustanovenia § 54 Občianskeho
zákonníka týkajúceho sa spotrebiteľských zmlúv je totiž namieste pri pochybnostiach o obsahu zmlúv
výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, čím treba dospieť k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie
toho, že úver bol poskytnutý na výkon podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku
(majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. nespotrebiteľský úver majúci sa takto riadiť

výlučne úpravou v zmluve a Obchodnom zákonníku), čiže veriteľa (porovnaj rozhodnutia Krajského
súdu Trnava z 23. februára 2010, sp. zn. 10CoE/5/2010 a z 31. mája 2010 sp. zn. 10CoE/70/2010).
Poukázala aj na rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica z 30. júla 2019, sp. zn. 16NcC/7/2019,
ktorý na margo spotrebiteľského charakteru zmluvy uviedol: „K vylúčeniu zmluvy o úvere spod režimu
právnej úpravy spotrebiteľských úverov môže v takomto prípade dôjsť len vtedy, keď je jednoznačne
preukázané, že finančné prostriedky boli poskytnuté na výkon podnikania, pričom táto skutočnosť z

predloženého spisu nevyplýva. Dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon
podnikania úverového dlžníka, ťaží toho, kto má záujem na výnimke spočívajúcej v kvalifikácii úveru
za iný - tzv. nespotrebiteľský úver majúci sa riadiť výlučne úpravou v zmluve, prípadne v Obchodnom
zákonníku, resp. úver vyňatý spod charakteru spotrebiteľského úveru v zmysle zákona č. 129/2010 Z.
z., teda žalovaného. Za spoľahlivé preukázanie sa však nepovažuje len dopredu predtlačený údaj o

poskytnutí finančných prostriedkov z úveru na výkon podnikania, ktorého znenie zaväzujúci sa dlžník
nemá ani možnosť zmeniť, a ktoré prehlásenie navyše ani nedáva odpoveď na otázku, aké je postavenie
odberateľa (dlžníka) a aký konkrétny súvis s jeho podnikaním, či predmetom činnosti odberateľa
(dlžníka) vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má (napr. na výkon akého konkrétneho podnikateľského
plánu alebo zamerania mali byť finančné prostriedky poskytnuté)“ a na rozsudok Súdneho dvora (druhej

komory)z20.01.2005,JohannGrubervs.BayWaAG,podľaktorého,preprípad,abyúvernespadalpod
ustanovenia právnych noriem na ochranu spotrebiteľa, by musel byť preukázateľný účel, ktorý nie je v
nezanedbateľnom rozsahu uspokojuje potreby týkajúce sa povolania spotrebiteľa, resp. jeho obchodnú,
či inú podnikateľskú činnosť.“ Poukázala na skutočnosť, že ohľadne účelu poskytnutia finančných
prostriedkov v zmluve o pôžičke ide o súkromnú listinu, ktorej pravdivosť poprela, a preto ak chce

žalovaný z tejto listiny vyvodzovať pre seba priaznivé dôsledky, je jeho povinnosťou tieto skutočnosti
preukázať, nakoľko ak popiera správnosť obsahu súkromnej listiny, potom platí, že na žalovaného, ktorý
z tejto listiny vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky, dopadá dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno.
Uviedla, že žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, že by poskytnutá suma pôžičky bola poskytnutá
na výkon podnikania s tým, že podľa pravidla uplatňovaného pri spotrebiteľských zmluvách platí, že v

prípaderozporusapoužijevýkladpriaznivejšíprespotrebiteľa.Namietla,ženakoľkospoluspredmetnou
zmluvou o revolvingovej pôžičke č. 140342-45052 zo dňa 16. 11. 2011 uzavrela so žalovaným aj
dohodu o zrážkach zo mzdy/iných príjmov dlžníka č. 140342-45052 zo dňa 16. 11.2011, ktorá mala
zabezpečovať poskytnutú pôžičku, tak už len z logiky veci vyplýva, že ak by malo ísť o pôžičku na
účel podnikania, žalovaný by jej nedával podpisovať dohodu o zrážkach zo mzdy. Poukázala na to,

že žalovaný doručil jej zamestnávateľovi žiadosť o vykonávanie zrážok zo mzdy na základe uzavretej
dohody o zrážkach zo mzdy, ktorý začal vykonávať zrážky zo mzdy, a preto podala na Okresný súd
Žilina žalobu o určenie neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy, pričom Okresný súd Žilina rozsudkom č.
8C/164/2016 zo dňa 16. 01. 2017 v spojení s uznesením Krajského súdu Žilina č. 9Co/229/2017 zo dňa
21. 09. 2017 určil, že predmetná dohoda o zrážkach zo mzdy/iných príjmov dlžníka č. 140342-45052

zo dňa 16. 11. 2011 je neplatná, keď obidva súdy konštatovali, že v danom prípade ide o spotrebiteľský
vzťah. Vytkla súdu prvej inštancie, že sa s touto námietkou žiadnym spôsobom nevysporiadal, pričom
v konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 8C/164/2016 rozhodoval okresný súd ako
aj krajský súd na základe identických skutkových tvrdení, pričom konštatovali spotrebiteľský charakter
predmetnej zmluvy, a nakoľko jej žaloba bola zamietnutá z dôvodu, že nejde o spotrebiteľský vzťah, je

napadnutý rozsudok aj v rozpore s princípom právnej istoty. Namietla, že predmetná zmluva nespĺňa
viaceré podmienky v zmysle § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a keďže zo strany žalovaného
pri podpise zmluvy boli porušené ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch, daná pôžička sa musí
v zmysle § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch považovať za bezúročnú a bez poplatkov a
nakoľko predmetná zmluva je zo zákona považovaná za bezúročnú a bezpoplatkovú, bola povinná vrátiť

žalovanému sumu, ktorú si od žalovaného požičala, t. j. sumu 2. 000 eur, avšak žalovanému postupnými
platbami vrátila až sumu 4. 698, 88 eur, t. j. žalovanému bez právneho dôvodu zaplatila sumu 2. 698,
88 eur, pričom z dôvodu prípadného premlčania jej nároku si uplatnila len sumu 2. 058, 88 eur, ktorá
predstavuje platby, ktoré žalovanému zaplatila počnúc 04. 11. 2013 až doteraz.3.

Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť a
žiadal priznať právo na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko s odvolacími tvrdeniami uvádzanými
žalobkyňou nesúhlasí. K námietke miestnej nepríslušnosti súdu prvej inštancie uviedol, že Civilný
sporový poriadok určuje pravidlá a postup súdu v prípade námietky miestnej nepríslušnosti a ak súd na
námietku žalovaného dospeje k záveru o svojej miestnej nepríslušnosti, postúpi veci príslušnému súdu

a ak by tento súd nesúhlasil s postúpením veci, má možnosť predložiť vec nadriadenému súdu s tým,
že Civilný sporový poriadok ale neupravuje právo účastníka namietať postúpenie veci po tom, ako súd
vyslovil svoju miestnu nepríslušnosť, a preto túto odvolaciu námietku nepovažuje za dôvodnú. Poukázal
na to, že žalobkyňa o zmluvnom vzťahu začala tvrdiť iné skutočnosti až v podanej žalobe, keďže dovtedy
uzavretúzmluvuajejobsahnikdynespochybnila(stranysporuuzavrelizmluvuvroku2011ažalobabola
podaná v roku 2016), netvrdila nič o inom použití peňažných prostriedkov, resp. o ich použití na osobnú

spotrebu a pod. s tým, že správanie zmluvných strán po uzavretí zmluvy je dôkazom o tom, čo strany
pri uzavretí zmluvy zamýšľali, s akými pohnútkami do zmluvného vzťahu vstupovali a čo jej uzavretím
sledovali, a tvrdiť s odstupom času, že žalobkyňa uzatvorila zmluvu ako spotrebiteľský subjekt, je potom
dôkazom o zavádzaní, a to buď v čase uzatvárania zmluvy (čo nepožíva právnu ochranu) alebo pre účely
tohtokonania.Poukázalnato,ževkonaníbolopreukázanélistinami(ktoréžalobkyňanespochybnila),že

požiadala o poskytnutie úveru ako fyzická osoba podnikateľ, keď žalobkyňa svoje tvrdenia o inej povahe
zmluvného vzťahu v žalobe a aj v odvolaní odôvodňovala tak, že úver mala použiť na osobnú spotrebu
s tým, že okrem faktu, že použitie peňažných prostriedkov inak ako žalobkyňa (v postavení dlžníka)
uvádzala v zmluve nemá za následok spätnú zmenu zmluvy z obchodno-právnej na spotrebiteľskú,
žalobkyňa svoje tvrdenie o inom použití peňažných prostriedkov ani nepreukázala, a preto jej tvrdenia

ostali vo všeobecnej rovine, nekonkretizované, keď žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ani o
vlastných tvrdeniach. Uviedol, že pripustenie tvrdení žalobkyne a priznanie im právnu relevanciu by
znamenalo, že veriteľ si v čase uzatvárania zmluvy by nemohol byť nikdy istý, či na základe použitia
peňažných prostriedkov inak ako dlžník uvádza pri uzavretí zmluvy sa vlastne nemá zmeniť v budúcnosti
právna povaha zmluvného vzťahu s tým, že skutočnosť, že žalobkyňa poskytnuté finančné prostriedky

nezahrnula do svojho účtovníctva, je pre konanie bez právneho významu, pretože je vecou každého
daňového subjektu, čo zahrnie a čo nezahrnie do účtovníctva. Opätovne pripomenul, že rovnako ako
pri tvrdeniach o použití prostriedkov, ide o skutočnosť nasledujúcu po vzniku zmluvy, čo ani nemôže
mať vplyv na už uzavretú zmluvu. Nesúhlasil s interpretáciou § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka tak,
ako to uvádza žalovaný (zrejme žalobkyňa, pozn. odvolacieho súdu) v odvolaní, pretože na základe

tohto zákonného ustanovenia neplatí domnienka, že každá zmluva je spotrebiteľská a len v prípade
preukázania opaku nie je spotrebiteľskou (uznesenie Krajského súdu Trnava č. k. 26Co/145/2017,
uznesenie Krajského súdu Nitra, č. k. 9CoCsp/8/2021 - 187) s tým, že ustanovenie § 54 Občianskeho
zákonníka je aplikovateľné až a len vtedy, ak je jednoznačne ustálené, že ide o spotrebiteľskú zmluvu.

4.

Žalobkyňa, ktorej bolo vyjadrenie žalovaného k jej odvolaniu doručené dňa 15. 02. 2022, sa k nemu
nevyjadrila.

5.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania podľa ust. § 379 a ust.
§ 380 ods. l C. s. p., túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 ods. 1 C. s. p.)
a rozsudok verejne vyhlásil dňa 31. augusta 2022 podľa ust. § 378 ods. 1 v spojení s ust. § 219 ods. 3

C. s. p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (ust. § 383 C. s. p.), pričom o
termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom.

6.

Odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil (ust. § 387 ods. 1 C. s. p.), pretože
súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky
vykonaného dokazovania správne zhodnotil (ust. § 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel ksprávnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozsudku aj náležite odôvodnil (ust. §
220 ods. 2 C. s. p.).

7.

Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie a jeho rozhodnutie považuje za logické
a zrozumiteľné, pričom je nutné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť
totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán (v tomto prípade žalobkyne), ale z hľadiska

odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom
sporovým stranám nemusí dať odpoveď na všetky otázky nimi nastolené, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez
toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu (uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004, sp. zn. III. ÚS 209/04). Odôvodnenie rozhodnutia súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto

aspektu bolo realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces (podobne aj rozhodnutia
IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Napokon aj Európsky súd pre ľudské práva vo
svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých
sa zakladajú; článok 6 ods. 1 Dohovoru však nemožno chápať tak, že vyžaduje podrobnú odpoveď
na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže obmedziť na prevzatie

odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku zo dňa 21. januára 1999, Van
de Hurk proti Holandsku zo dňa 19. apríla 1994). Obsahom základného práva na spravodlivý proces
nie je ani právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom sporovej strany, resp. právo na úspech v
konaní. V nadväznosti na uvedené odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný súd sa vyššie uvedenými
zásadami riadil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil (v súlade s ust. § 220 ods. 2 C. s. p.), pričom

sa dostatočne vysporiadal so všetkými pre rozhodnutie vo veci podstatnými skutočnosťami, resp. so
všetkými námietkami žalobkyne, ktoré v konaní prezentovala, keď z hľadiska zákonom vyžadovaných
náležitostí na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 220 ods. 2 C. s. p.) možno
konštatovať, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa tieto zákonom vyžadované náležitosti. Z
jeho obsahu je zrejmé, čoho sa žalobkyňa žalobou domáhala, aké skutočnosti tvrdila, aké dôkazy na

preukázanie svojich tvrdení označila, aké prostriedky procesného útoku použila, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia
jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán sporu,
ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré dôkazy vykonal a ako ich vyhodnotil a ako vec
právne posúdil, ako aj všetky podstatné dôvody, pre ktoré rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutom

rozsudku.

8.

K odvolacej námietke žalobkyne, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva v nesprávnom právnom

posúdeníveci(odvolacídôvodpodľaust.§365ods.1písm.h/C.s.p.),odvolacísúduvádza,žeprávnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval,

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V prejednávanej veci
však odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za
správne.

9.

Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej
inštancie, ktorým zamietol žalobu žalobkyne domáhajúcej sa vydania bezdôvodného obohatenia vo
výške 2. 058, 88 eur s príslušenstvom, o ktorú sa obohatil žalovaný prijatím úhrad dlžníčky nad rámec
istiny reálne poskytnutého úveru (2. 000 eur), keď dospel k záveru, že Zmluva o revolvingovom úvere,

ktorú žalovaná uzavrela so žalovaným dňa 16. 11. 2011 nie je spotrebiteľskou zmluvou, pretože ju
žalovaná uzavrela ako živnostník a nie ako fyzická osoba, spotrebiteľ.

10.Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku považuje za potrebné dodať, že
už v Žiadosti o poskytnutie živnostenskej pôžičky je uvedené, že žalobkyňa žiadala o poskytnutie

živnostenskej pôžičky, je v nej uvedené obchodné meno žiadateľa (žalobkyňa), IČO, zároveň predmet
podnikania žalobkyne, a preto jej tvrdenie v priebehu celého konania, že Zmluvu o revolvingovej pôžičke
č.140342-45052,ktorúuzavrelasožalovanýmdňa16.11.2011uzavrelaakofyzickáosoba,spotrebiteľ,
nakoľko ako živnostníčka žiadnu pôžičku nepotrebovala, sa javí aj odvolaciemu súdu ako špekulatívne,
pretože od osoby žiadajúcej poskytnutie pôžičky je prirodzené očakávať, že bude v rozumnej miere

pozorná, opatrná a bude konať zodpovedne natoľko, že pred uzavretím, resp. podpisom zmluvy si ju
dôkladneprečíta,vyžiadasipotrebnéinformácie,keďževlastnoručnýpodpispotvrdzujeprejavslobodnej
a vážnej vôle nielen nadobudnúť práva zo Zmluvy, ale byť aj viazaný povinnosťami, ktoré zo zmluvy
jednoznačne a nezameniteľne vyplývajú.

11.

K argumentácii žalobkyni v podanom odvolaní, ako aj v priebehu celého prvoinštančného konania,
poukazujúcej na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov Slovenskej republiky, z ktorej je známe,
že poskytovatelia spotrebiteľských úverov bežne vypĺňajú údaje dlžníkov s prideleným IČO-m (napr.
živnostníkov) do formulárov zmlúv obsahujúcich ustanovenie, podľa ktorého finančné prostriedky

z poskytnutého úveru slúžia na výkon podnikania dlžníka, aj keď v skutočnosti ide o štandardný
spotrebiteľskýúver,odvolacísúduvádza,ževposudzovanejveciuzavretiuspornejzmluvypredchádzala
žiadosť žalobkyne o poskytnutie živnostenskej pôžičky, pričom význam tohto slovného spojenia
(poskytnutie živnostenskej pôžičky) je natoľko zrozumiteľný a jednoznačný, že vylučuje nemožnosť
vedomosti žalobkyne o tom, že vstupuje do záväzku nespadajúceho do okruhu spotrebiteľských zmlúv.

12.

Odvolací súd nad rámec uvedeného dodáva, že žalobkyňa v priebehu celého konania nepovažovala za
potrebnézaujaťstanoviskoktvrdeniužalovaného,žedopodaniažalobyaniraznespochybnilacharakter

zmluvy, ktorú s ním uzavrela (zmluvu uzavrela v roku 2011 a žalobu podala dňa 29. 09. 2016), pričom ani
v podanom odvolaní neuviedla žiadne právne relevantné skutočnosti, ktoré by objasnili dôvod, pre ktorý
by mal súd dôvod pochybovať o ňou vykonanom úkone, resp. o tom, že jej prejav vôle s vykonaným
úkonom nekorešponduje.

13.

Nedôvodnou je aj námietka žalobkyne v podanom odvolaní, že konanie v prejednávanej veci sa
uskutočnilo na miestne nepríslušnom súde, resp. že napadnuté rozhodnutie vydal miestne nepríslušný
súd, čím došlo k odňatiu jej zákonného sudcu, nakoľko Civilný sporový poriadok neobsahuje zákonné

ustanovenie, ktoré by umožňovalo súdu reflektovať na nesúhlas strany s postúpením sporu, keďže súd
je povinný skúmať svoju miestnu príslušnosť iba na námietku miestnej nepríslušnosti žalovaného, a
ak dospeje k záveru o svojej miestnej nepríslušnosti, postúpi veci príslušnému súdu a ak by tento súd
nesúhlasil s postúpením veci, je povinný predložiť vec nadriadenému súdu.

14.

V posudzovanej veci podala žalobkyňa žalobu na Okresný súd Žilina a žalovaný pri prvom procesnom
úkone, ktorý mu patril (vyjadrenie k žalobe zo dňa 15. 11. 2016) vzniesol námietku miestnej
nepríslušnosti tohto súdu a zrejme iba nedopatrením uviedol, že jeho všeobecným súdom je Okresný

súd Bratislava I, nakoľko sídlo žalovaného sa nachádza v obvode Okresného súdu Bratislava II, na ktorý
bol spor aj správne postúpený a nakoľko súd, na ktorý bol spor postúpený nevidel dôvod na postup
podľa § 43 ods. 2 C. s. p., vec prejednal a rozhodol, a preto v žiadnom prípade nemožno uvažovať o
odňatí práva na zákonného sudcu žalobkyne.

15.

Žalobkyňa podala odvolanie, v ktorom si uplatnila odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b),
d), e), f), h) C. s. p. (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jejpatriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal
navrhnutédôkazy,potrebnénazistenierozhodujúcichskutočností,súdprvejinštanciedospelnazáklade

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam), nakoľko však žalobkyňa k týmto odvolacím
dôvodom nič bližšie neuviedla, nebolo možné sa s nimi v odvolacom konaní zaoberať, nakoľko ak strana
sporu iba formálne odcituje odvolací dôvod bez toho, aby ho konkretizovala v súvislosti s napádaným
rozhodnutím, a neuvedie konkrétne pochybenia (vadu, skutočnosti), v ktorých má naplnenie odvolacieho
dôvodu spočívať, odvolací súd na takýto formálne uplatnený odvolací dôvod neprihliada a v zmysle ust.

§ 373 ods. 1 veta druhá C. s. p. ani na doplnenie odvolacích dôvodov nevyzýva, pričom v posudzovanej
veci odvolací súd existenciu týchto odvolacích dôvodov ani nezistil.

16.

Odvolací súd sa zo všetkých uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym

záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, spĺňajúceho všetky
požiadavky ust. § 220 ods. 2 C. s. p., v ktorom sa aj správne argumentačne vysporiadal so skutkovým
stavom i právnym posúdením veci, a nakoľko žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadne nové skutočnosti,
keď iba zopakovala svoje tvrdenia z prvoinštančného konania, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú
správnosť napadnutého rozsudku, pričom odôvodnenie prvoinštančného rozsudku obsahuje odpovede

na všetky argumenty uvádzané žalobkyňou v odvolaní, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p.

17.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s ust.
§ 255 ods. 1 a ust. § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému žalovanému
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, pričom o výške náhrady trov
odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

18.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (ust. § 393 ods.
2 veta druhá C. s. p. v spojení s ust. § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada
(§ 431 C. s. p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).