Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Thursday, March 24, 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/188/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7714205373
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:7714205373.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov

Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobkýň: X. Q. Z., S. X, Q., X. Q. I. P., S.
X, Q., zastúpená poručníčkou Q. Z.Ľ., obe žalobkyne zastúpené advokátom X.. X. S., K. R. XX, Q., proti
žalovanej: F. V., U..W.., H.: XX XXX XXX, J. D. X/A, O., zastúpenej Q. V., W..Y..R.., H.: XX XXX XXX, J.
X, O., o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava
IV zo dňa 27.11.2018, č.k. 10C/118/2014-635, v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 12.03.2019,
č.k. 10C/118/2014-647, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti, v ktorej žalovanej uložil

povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade nemajetkovú ujmu v sume 25.000 eur, do 3 mesiacov od
právoplatnosti rozsudku, p o t v r d z u j e a vo zvyšnej napadnutej vyhovujúcej časti rozsudok súdu prvej
inštancie m e n í tak, že žalobu žalobkyne v 1. rade z a m i e t a.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti, v ktorej žalovanej uložil povinnosť
zaplatiť žalobkyni v 2. rade nemajetkovú ujmu v sume 50.000 eur, do 3 mesiacov od právoplatnosti
rozsudku, p o t v r d z u j e a vo zvyšnej napadnutej vyhovujúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie m

e n í tak, že žalobu žalobkyne v 2. rade z a m i e t a.

III. Žalobkyni v 1. rade a žalobkyni v 2. rade priznáva proti žalovanej plný nárok na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom v spojení s dopĺňacím rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade nemajetkovú ujmu v sume 40.000 eur a žalobkyni v 2. rade
nemajetkovú ujmu v sume 100.000 eur, všetko do 3 mesiacov od právoplatnosti rozsudku a v
prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Zároveň žalobkyni v 1. rade a žalobkyni v 2. rade priznal voči
žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobkyňa v 1. a žalobkyňa v 2. rade sa žalobou doručenou
Okresnému súdu Michalovce dňa 03.04.2012 domáhali voči žalovanej náhrady škody na zdraví,
odvolávajúc sa na ustanovenie § 4 ods. 2, § 7 a § 15 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len „zákon č.
381/2001 Z.z.“) v spojení s § 823 a § 15 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky
zákonník“). Dôvodili, že vyšetrovateľ OR PZ Michalovce uznesením zo dňa 22.08.2012, ČVS: R.-XXX/

OVK-Q.-XXXX, začal trestné stíhanie pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1 Trestného zákona na tom
skutkovom základe, že vodič osobného motorového vozidla zn. Z. W. E., A.: Q.-XXXCS, Q. E. vošiel
na nechránené železničné priecestie štátnej cesty III/018250 v smere obce K. B. - B., kde v tom čase
premával rýchlik Y. P., na trase O. - Z., pričom rušeň č. XXX XXX-X prednou pravou časťou narazildo ľavej bočnej časti vozidla, ktoré tlačil pred sebou cca 430 m do úplného zastavenia, následkom
čoho vodič vozidla a jeho spolujazdkyňa J. P., dcéra žalobkyne v 1. rade a matka žalobkyne v 2.
rade, utrpeli ťažké zranenia, na následky ktorých na mieste nehody podľahli. Vodič motorového vozidla

zn. Z. W. E. porušil právne predpisy, keď vošiel do priechodového prierezu koľaje na železničnom
priecestí v dobe, keď to bolo zakázané. Vzhľadom na to, že predmetné motorové vozidlo bolo poistnou
zmluvou č. XXXXXXXXXX poistené u žalovanej, uplatnili si žalobkyne voči nej nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy a na základe návrhu na mimosúdnu dohodu žiadali o vyplatenie sumy spolu 1 milión
eur. Žalobkyne nesúhlasili s názorom žalovanej, vysloveným v liste zo dňa 15.01.2014, a mali za to, že

poisťovňa sa nemôže zbaviť svojej zodpovednosti a je povinná uhradiť z povinného zmluvného poistenia
zodpovednosti uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení,
keďže za použitia eurokonformného výkladu pojmu náhrada škody a náhrada na zdraví sa odškodňuje
aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody.

3. Súd prvej inštancie rozhodol o veci prvý krát rozsudkom zo dňa 12.11.2015, č.k. 10C/118/2014-289,

ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol majúc za to, že náhrada nemajetkovej ujmy za zásah
do osobnostných práv nie je škodou na zdraví v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z., a teda nie je
krytá povinným zmluvným poistením. Na odvolanie žalobkýň Krajský súd v Bratislave uznesením
zo dňa 26.04.2018, sp. zn. 3Co/209/2016, zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vec
vrátil na nové konanie, pričom vyslovil právny názor, že usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva

nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu v zmysle § 444 Občianskeho zákonníka, ale aj
občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, a táto ujma musí
byť predmetom poistného krytia. So zreteľom na tento právny názor odvolacieho súdu konajúci súd
nepovažoval za potrebné sa v ďalšom zaoberať posudzovaním otázky, či predmetom poistného krytia
podľa§4ods.2písm.a)zákonač.381/2001Z.z.jeajrelutárnanáhradanemajetkovejujmypozostalých,

ktorá nastala ako dôsledok smrti blízkej osoby pri dopravnej nehode. Poukázal pritom i na rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor EÚ“) vo veci Z., č. C-22/12, podľa ktorého sa pod
pojmom ujma na zdraví má rozumieť akákoľvek ujma, ak jej náhrada vyplýva na základe zodpovednosti
poisteného za škodu z vnútroštátneho práva uplatniteľného v danom spore, ktorá bola spôsobená
zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu. Preto medzi škody,

ktoré sa musia nahradiť z povinného zmluvného poistenia v súlade s prvou, druhou a treťou smernicou
(smernica rady č. 72/166/EHS, smernica rady č. 90/232/EHS, smernica rady č. 2000/26/ES) patrí aj
nemajetková ujma, ak jej náhradu možno požadovať podľa vnútroštátneho práva. Tieto právne závery
pritom dali jednoznačnú odpoveď i na otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovanej, ktorú namietala v
priebehu konania, odvolávajúc sa na skoršie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

aj „Najvyšší súd“), ktoré tieto nároky nepovažovali za nároky kryté povinným zmluvným poistením. V
tomto smere konajúci súd zdôraznil, že spoločenská potreba, súdna prax a komunitárna úprava v tzv.
motorovýchsmerniciachdospelakpotrebeextenzívnehovýkladuustanovenia§4ods.2písm.a)zákona
č. 381/2001 Z.z. a k potrebe zabezpečiť náhradu aj za zásah do jedného z ľudských práv a slobôd podľa
článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, a to práva na rodinný život a súkromie.

4.Sozreteľomnatietoskutočnostivyhodnotilkonajúcisúdzákladnárokužalobkýňzadanýaposudzoval
ho podľa ustanovení § 13 Občianskeho zákonníka, majúc za to, že tieto dávajú oporu pre priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy pozostalým za zásah do ich osobnosti usmrtením ich blízkej osoby. Súd
prvej inštancie po doplnení dokazovania mal za preukázané, že v dôsledku dopravnej nehody, ktorá

bola spôsobená vodičom motorového vozidla, zn. Z. W. E., Q. E., došlo jednoznačne nielen k zásahu
do osobnostného práva žalobkýň tak, že bola narušená celistvosť ich rodiny, ale i k zásahu do ich
súkromného a rodinného života, pričom tieto následky majú trvalý charakter. Smrť nebohej J. P.
žalobkyňu v 2. rade hlboko a trvalo zasiahla, jej úmrtím sa jej zmenil celý život, pretože dovtedy žila iba
so svojou matkou, keďže jej otec nebol známy a neprejavil o ňu žiaden záujem. Žalobkyňa v 2. rade tak

bez vlastného pričinenia zostala úplná sirota vo veku 2 rokov, bez akejkoľvek možnosti vyrastať aspoň v
polovičnom rodinnom prostredí so svojou nebohou matkou; ochudobnenie žalovanej v 2. rade ako dcéry
nebohej J. P. v citovej oblasti preto konajúci súd považoval za nenapraviteľné. Žalobkyňa v 1. rade,
ktorá musela znášať nielen doživotnú citovú traumu zo straty dcéry, ale i zabezpečovať starostlivosť o
maloletú žalobkyňu v 2. rade, ako jej jediná príbuzná, sa síce všemožne snažila a snaží nahradiť jej

matku, ale napriek maximálnej snahe nezaplní hlbokú a trvalú stratu, ktorá bude mať nepochybne odraz
aj v jej ďalšom živote. Napriek skutočnosti, že žalobkyňa v 1. rade sa snaží vytvoriť maloletej žalobkyni
v 2. rade čo najlepšie životné podmienky, s prihliadnutím na okolnosti, lokalitu kde obe žijú, pracovné
možnostianepochybneužajvekžalobkynev1.rade,jenesporné,žeživotnáúroveňžalobkynev2.radenemôže byť na takej istej úrovni, ako keď by sa o ňu starala jej nebohá matka a je pravdepodobné, žeby
sa pre ňu pokúsila vytvoriť čo najlepšie rodinné a finančné podmienky. Súd prvej inštancie zdôraznil,
že si vie len ťažko predstaviť vžiť sa do pocitov maloletej žalobkyne v 2. rade, ktorú denne konfrontuje

realita, že nemá matku a ani otca; strata nebohej je tak nereparovateľná. Zohľadniac všetky uvedené
skutočnosti mal konajúci súd za to, že na strane žalobkýň došlo k takému závažnému zásahu do ich
práva na ochranu osobnosti, že žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia nie je postačujúca, a preto
za primerané zadosťučinenie považoval náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

5. Pokiaľ išlo o výšku nemajetkovej ujmy, konajúci súd poukázal na to, že i keď existujú v zásade 4
kategórie prístupov k náhrade nemajetkovej ujmy pozostalých príbuzných, slovenský systém je zradený
do systému poskytujúceho nelimitovanú náhradu, a preto je ustálenie jej konkrétnej výšky predmetom
voľnej úvahy súdov. Pri konkrétnom stanovení nemajetkovej ujmy zohľadňoval reálnu rozhodovaciu prax
súdov, tak aby jej výška nebola neprimerane vysoká, pričom súčasne vychádzal z kritérií uvedených
v ustanovení § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, t.j. zo závažnosti vzniknutej ujmy a z okolností,

za ktorých došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti, prihliadajúc na nenapraviteľný následok
vzniknutý v dôsledku smrteľného zranenia dcéry a matky žalobkýň pri dopravnej nehode a dôsledky,
ktoré táto tragická nehoda u nich vyvolala. Následkom protiprávneho konania došlo k nenávratnej
deštrukcii možnosti rozvoja medziľudských väzieb medzi žalobkyňami a nebohou, a tým k intenzívnemu
zásahu do ich osobnostných práv, najmä práva na ich súkromie a rodinný život.

6. V takej situácii, keď je takmer nemožné vyčísliť hodnotu straty ľudského života v peňažnej forme,
dospel súd prvej inštancie, za súčasnej aplikácie ustanovení článku 2 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, § 11, § 13 ods. 1 až ods. 3 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 1, ods. 2 písm.
a), § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z., k záveru, že žalobkyňami uplatnená náhrada nemajetkovej

ujmy je s ohľadom i na súdmi doposiaľ priznávané náhrady neprimerane vysoká, keď za primeranú
považoval nemajetkovú ujmu v sume 40.000 eur pre žalobkyňu v 1. rade a nemajetkovú ujmu v sume
100.000eurprežalobkyňuv2.radeavozvyšnejčastižalobužalobkýňakonedôvodnúzamietol(vrátane
uplatňovaného príslušenstva - pozn. odvolacieho súdu); podotkol pritom, že tieto finančné prostriedky
nikdy nenahradia stratu dcéry a matky žalobkýň, keď tieto si ponesú fatálne následky dopravnej nehody

až do konca života.

7.Priustáleníkonkrétnejvýškynemajetkovejujmyužalobkynev1.radesúdprvejinštancie,vychádzajúc
z osobitných okolností prípadu, prihliadal na to, že aj pred tragickou udalosťou výška jej príjmov bola
veľmi nízka, pričom po tragickej udalosti musela zostať s maloletou žalobkyňou v 2. rade doma a starať

sa o ňu, preto i jej pracovné možnosti ostali veľmi obmedzené, s prihliadnutím na ponuku práce v danom
regióne, kde je takmer nemožné v jej veku a s príslušnou kvalifikáciu nájsť vhodné pracovné miesto; ak
by nedošlo k tragickej udalosti pracovné možnosti žalobkyne v 1. rade by boli podstatne širšie. Pokiaľ
išlo o žalobkyňu v 2. rade mal súd prvej inštancie za to, že v dôsledku tragickej nehody táto v útlom
veku nenávratne stratila najbližšiu osobu a bez svojho pričinenia ostala úplnou sirotou, nakoľko jej otec

o ňu neprejavil žiaden záujem. I napriek tomu, že sa o ňu starala a stará jej stará matka - žalobkyňa v
1. rade, nie je nik iný, kto by jej v nasledujúcom živote poskytol akúkoľvek pomoc, či už finančnú alebo
morálnu. Podľa mienky konajúceho súdu má žalobkyňa v 2. rade i v jej neľahkej životnej situácii, právo
na dôstojný a plnohodnotný život, tak ako by ho mohla prežívať, keby zostala jej matka nažive.

8. Súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1
zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a žalobkyniam ako úspešným v
spore priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

9. Proti vyhovujúcej časti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie

žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d) a h) C.s.p. Namietala, že súd prvej inštancie nesprávne
právne posúdil výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, ako aj jej pasívnu vecnú legitimáciu v
spore. I napriek tomu, že konajúci súd konštatoval, že pristúpil dôsledne ku skúmaniu podmienok a
kritérií pre priznanej konkrétnej náhrady nemajetkovej ujmy jednotlivým žalobkyniam, z odôvodnenia
jeho rozhodnutia podľa mienky žalovanej vyplýva, že túto určoval najmä na základe ekonomickej

situácie žalobkýň, od ktorej by táto nemala byť závislá, keďže majetkové pomery strán sporu nie sú
rozhodujúcim hľadiskom. Žalobkyňa v 1. rade pritom pri výsluchu na pojednávaní súdu uviedla, že
ani pred smrťou nebohej dcéry nemala trvalý pracovný pomer, mala vyriešenú bytovú otázku, nemala
zdravotné problémy a psychológa nenavštevovala; z uvedeného teda vyplýva, že u žalobkyne v 1.rade nedošlo k tak závažnému zhoršeniu jej ekonomickej situácie ako to prezentoval v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia konajúci súd.

10. V ďalšom žalovaná zdôraznila, že v priebehu konania poukazovala na to, že náhrada nemajetkovej
ujmy by nemala prevyšovať bez dostatočných dôvodov maximálnu výšku náhrady priznávanú za
telesné zranenia alebo násilné činy, ktorú v podmienkach Slovenskej republiky upravuje zákon č.
215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi; maximálna suma náhrady
v zmysle uvedeného zákona predstavuje sumu 16.350 eur. Zároveň by mala byť adekvátna tak,

aby pre poškodenú osobu nepredstavovala neprimeraný spôsob obohacovania sa, a preto by mala
zohľadňovať i aktuálnu rozhodovaciu prax všeobecných súdov a odrážať všeobecne zdieľané predstavy
o spravodlivosti. Súd prvej inštancie síce v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odkazoval na náhrady
priznané súdmi v obdobných prípadoch, avšak obmedzil sa len na skopírovanie tabuľky s rôznymi
rozhodnutiami v otázke náhrady nemajetkovej ujmy, bez zohľadnenia, či tieto možno aplikovať na
skutkový stav; uvedené malo za následok, že v odôvodnení jeho rozhodnutia absentovali mimoriadne

okolnosti, ktorými by sa prejednávaný prípad mal odlišovať od iných obdobných prípadov, v ktorých
maloleté deti prišli v dôsledku dopravnej nehody o svojich rodičov. Žalovaná osobitne poukázala na
prípad, v ktorom súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000 eur pre maloletú dcéru a
v sume 7.000 eur pre matku nebohej zomrelej. Súdom prvej inštancie priznaná náhrada, i keď bola
výsledkom jeho voľnej úvahy, však prevyšovala súdmi štandardne priznávanú výšku nemajetkovej

ujmy, pričom zrejme súvisela s tým, že žalobkyne žalovali extrémne vysokú sumu odškodnenia. Na
jej priznanie je pritom nedostatočné len konštatovanie konajúceho súdu o nenapraviteľnom následku
a intenzívnom zásahu, ku ktorému došlo v dôsledku smrti nebohej J. P.. I keď smrť blízkej osoby
spôsobuje nenapraviteľný následok v živote pozostalých, rozhodovacia prax všeobecných súdov je taká,
že priznáva rádovo nižšie sumy náhrady nemajetkovej ujmy.

11. Odhliadnuc od vyššie uvedeného, žalovaná v ďalšom zotrvala na svojej námietke ohľadne
nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie v spore, majúc za to, že medzi nárokmi, ktorú sú zahrnuté
do krytia z povinného zmluvného poistenia v zmysle § 4 ods. 2 písm. a) v spojení s § 4 ods. 4 a §
15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. nepatrí nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah

do osobnostných práv. Svoj názor pritom dostatočne odprezentovala vo viacerých vyjadreniach, ako aj
ústne na pojednávaniach konajúceho súdu, pričom podrobila kritike i názor prezentovaný v rozhodnutí
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.04.2018, sp. zn. 3Co/209/2016. Uviedla, že zákon č. 381/2001
Z.z. je úpravou lex specialis vo vzťahu ku všeobecnej právnej úprave obsiahnutej v Občianskom
zákonníku. Len na základe posúdenia vzťahov medzi právnymi predpismi, a to zákona č. 381/2001

Z.z. a Občianskeho zákonníka, nemožno podľa nej stotožniť náhradu škody spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla s náhradou nemajetkovej ujmy za zásah do osobnosti fyzickej osoby. Z ustanovenia
§ 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z., ktoré vymedzuje rozsah poistného krytia, nevyplýva, že
nemajetková ujma za zásah do osobnostných práv žalobcov tvorí súčasť náhrady škody a je zahrnutá
do rozsahu poistného krytia. Z dispozície uvedených právnych noriem vyplýva, že obe tieto ustanovenia

poskytujú ochranu iným subjektívnym právam fyzickej osoby, keď pod ujmou treba rozumieť akúkoľvek
stratu, ktorá môže nastať v majetkovej alebo nemajetkovej sfére poškodeného, na rozdiel od škody,
ktorou sa rozumie výhradne majetková ujma objektívne vyčísliteľná v peniazoch.

12. Vo vzťahu k aplikácii rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Z., č. C-22/12, súd prvej inštancie podľa

mienky žalovanej automaticky prebral právne závery v ňom obsiahnuté, bez toho, aby ozrejmil vlastný
postoj k otázke krytia nárokov pozostalých po obetiach dopravných nehôd na náhradu nemajetkovej
ujmy z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu; medzi názorom súdu prvej inštancie o
extenzívnom výklade pojmu škoda podľa zákona č. 381/2001 Z.z. a prezentovanými právnymi závermi
rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Z., pritom nie je žiadna väzba. Konajúci súd nezaujal ani

žiadne stanovisko k názoru vyplývajúcemu z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo
veci sp. zn. 3Cdo 301/2012. V ňom Najvyšší súd vylúčil aplikáciu predmetného rozsudku na právnu
úpravu zákona č. 381/2001 Z.z., s tým, že slovenské právo neupravuje náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenej obetiam usmrteným pri dopravných nehodách v rámci úpravy zodpovednosti poisteného
za škodu. Na prezentované rozhodnutie nadväzovalo ďalšie rozhodnutie Najvyššieho súdu vo veci

sp. zn. 8Cdo 219/2016, pričom rovnaká argumentácia odznela i v odlišnom stanovisku sudcu X..
Q. Ľ. k uzneseniu Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. I. ÚS 206/2015. Povinnosť
eurokonformného výkladu sa síce týka všetkých ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a
je obmedzená všeobecnými právnymi zásadami, hlavne zásadou právnej istoty a zásadou zákazuretroaktivity, ale nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho súdu contra legem. Ustanovenia
právnych predpisov pritom nemožno vykladať izolovane, s prihliadnutím len na jeden druh výkladu, keď
tieto treba interpretovať v súlade so všetkými prípustnými výkladovými metódami, vrátane gramatického,

systematického, ako aj teleologického výkladu. Týmto postupom možno potom dospieť k záveru, že
zákonodarca do rámca poistného krytia nezahrnul náhradu nemajetkovej ujmy.

13. V tejto súvislosti žalovaná súdu prvej inštancie vytkla nedostatočné vysporiadanie sa s jej
argumentáciou podporujúcou závery o absencii jej pasívnej vecnej legitimácie v spore. Zdôraznila, že

na účely svojej obrany sa podrobne venovala problematike priamej aplikácie motorových smerníc, ako
aj eurokonformnému výkladu zákona č. 381/2001 Z.z., ktorý nie je prípustný a vedie k vzniku povinnosti
na strane súkromného subjektu obchádzajúc tak zákaz priameho účinku smerníc na súkromné subjekty.
Vnútroštátny súd povolaný na výklad vnútroštátneho práva je pritom povinný interpretovať ho, nakoľko
je to možné, vo svetle dikcie a účelu smernice tak, aby sa dosiahol výsledok sledovaný smernicou,
a tým zabezpečil súlad s tretím odsekom článku 189 Zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho

spoločenstva. Súd sa teda má snažiť o výklad vnútroštátneho práva tak, aby sa dosiahol výsledok
sledovaný smernicou a ak to možné nie je, nie je povinný smernicu aplikovať. Na základe všetkých
týchto skutočností mala žalovaná za to, že súd prvej inštancie posúdil nesprávne otázku jej pasívnej
vecnej legitimácie v spore.

14. Žalobkyne vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej namietali tvrdenie o nedostatku jej pasívnej vecnej
legitimácie v spore, ktorá otázka už bola vyriešená viacerými rozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej
republiky, ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Aktuálne pritom poukázali na uznesenie vo
veci sp. zn. 2Cdo 300/2018, v ktorom Najvyšší súd vyslovil právny názor k otázke krytia nemajetkovej
ujmy povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového

vozidla a k pasívnej legitimácii poisťovne v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy, ku ktorej už bolo
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/18, pod č.
61 publikované rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 31.07.2017, sp. zn. 6MCdo 1/2016, s právnou
vetou: „Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do
osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobená prevádzkou motorového vozidla.

V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne vecne legitimovaná“. Najvyšší súd v označenom
rozhodnutí konštatoval, že tento právny názor, vyjadrený i v iných rozhodnutiach (sp. zn. 6Cdo 143/2017,
sp. zn. 6Cdo 206/2017, sp. zn. 8Cdo 6/2018) považuje za ustálenú súdnu prax v riešení otázky
krytia nemajetkovej ujmy povinne zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla, ako aj otázky pasívnej legitimácie poisťovne v spore o náhradu nemajetkovej

ujmy pozostalých obete dopravnej nehody, od ktorej sa neodklonil, s tým, že právny názor vyjadrený v
rozhodnutiach Najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo 168/2009, sp. zn. 4Cdo 139/2011, sp. zn. 8Cdo 219/2016,
sp. zn. 7Cdo 80/2014 a sp. zn. 3Cdo 301/2012, považoval za prekonaný.

15. Žalobkyne namietali i tvrdenie žalovanej o neprimeranosti výšky priznanej náhrady nemajetkovej

ujmy konajúcim súdom, dôvodiac, že vzhľadom na ustálenú judikatúru súdy priznávajú v obdobných
veciach pozostalým náhradu nemajetkovej ujmy v rádovo rovnakých sumách (viď rozsudok Krajského
súdu v Košiciach zo dňa 06.05.2015, sp. zn. 1Co/295/2014, priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
spolu v sume 85.000 eur, keď súd zohľadnil mieru spoluzavinenia zomretej, rozsudok Krajského súdu
v Trenčíne zo dňa 07.07.2015, sp. zn. 6Co/810/2014, ktorým priznal trom pozostalým spoločne a

nerozdielne náhradu nemajetkovej ujmy v sume 270.000 eur (70.000, 100.000 a 100.000 eur), rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30.07.2015, sp. zn. 12Co/465/2014, ktorým priznal trom
pozostalým náhradu nemajetkovej ujmy v sume 100.500 eur, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo
dňa 21.05.2015, sp. zn. 4Co/658/2014, ktorým priznal pozostalému náhradu nemajetkovej ujmy 50.000
eur, rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 09.09.2015, sp. zn. 7Co/578/2014, ktorým uložil povinnosť

Slovenskej kancelárii poisťovateľov zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy 45.000 eur, rozsudok Krajského
súdu v Trnave zo dňa 01.07.2015, sp. zn. 24Co/368/2015 o náhrade nemajetkovej ujmy v sume 40.000
eur). Zdôraznili, že ich prípad je výnimočný tým, že žalobkyňa v 2. rade ostala v dôsledku usmrtenia jej
matky sirotou, a to vo veku 2 rokov, keď jej nebohá matka mala v čase smrti len 28 rokov. Z uvedených
dôvodov navrhli rozsudok v napadnutej časti potvrdiť ako vecne správny.

16. Žalovaná v reakcii na vyjadrenie žalobkýň v podaní zo dňa 23.10.2020 vo vzťahu k nemajetkovej
ujme uviedla, že uplatnenie voľnej úvahy súdu o jej výške sa nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou
súdu,mimorámecakejkoľvekkontroly.Výškanáhradynemajetkovejujmyjeprimárneurčenázákonnýmikritériami, a to závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za ktorých ku porušeniu práva došlo, pričom
súd je povinný pri jej ustálení prihliadať i na individuálne okolnosti prípadu, a to vek, spolužitie v spoločnej
domácnosti, dopad do duševnej sféry žalobcu a zohľadňovať i ustálenú rozhodovaciu prax, ktorá sa

má týkať porovnateľných alebo obdobných prípadov. Žalobkyne však také prípady neoznačili, keď 1/ v
rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 1Co/295/2014, vystupovali na strane žalobcov manžel
a dve dcéry, ktoré stratili matku vo veku 15 a 18 rokov, 2/ v konaní Krajského súdu v Trenčíne, sp.
zn. 6Co/810/2014, došlo na strane žalobcov, ktorými boli manžel a dve deti v mladistvom veku, k
depresívnym poruchám a dopravná nehoda bola spôsobená aj v dôsledku požitia alkoholu, 3/ v konaní

na Krajskom súde v Banskej Bystrici, sp. zn. 12Co/465/2014, ako aj, sp. zn. 4Co/658/2014, vystupovali
odlišné subjekty, a to manželka a deti v nízkom veku, a napokon 4/ vo veci Krajského súdu v Žiline, sp.
zn. 7Co/578/2014, došlo k usmrteniu celej rodiny žalobcu, ktorý tak nemohol ďalej naplniť nielen vzťah
rodič-dieťa, ale ani manžel-manželka.

17. Žalovaná naďalej považovala za nesprávny i názor ohľadne jej pasívnej vecnej legitimácie v

spore, ktorý žalobkyne vyvodzovali z podľa nej nezákonného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vo veci sp. zn. 6MCdo 1/2016. Vec prejednávajúci senát sa totiž odklonil od skoršie
vyslovených právnych záverov Najvyššieho súdu v rozhodnutiach sp. zn. 4Cdo 168/2009 a sp. zn.
3Cdo 301/2012, bez predloženia veci veľkému senátu s odôvodnením, že sporná otázka bola Ústavným
súdom Slovenskej republiky definitívne vyriešená rozhodnutím vo veci sp. zn. III. ÚS 666/2016.

Predmetné rozhodnutie bolo podľa mienky žalovanej v rozpore s princípom právnej istoty, so základnými
doktrínami právneho štátu, a preto nepresvedčivé, nespĺňajúce požiadavky súdneho rozhodnutia. Mala
za to, že len na základe eurokonformného výkladu zákona č. 381/2001 Z.z. nemožno medzi nároky z
povinného zmluvného poistenia zaradiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

18. Žalobkyne v reakcii vo vyjadrení zo dňa 24.11.2020 uviedli, že súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozhodnutia poukázal na množstvo prípadov obdobných prejednávanej veci, rozpísaných bližšie
v priloženej tabuľke, ktoré zohľadnil pri ustálení konkrétnej sumy priznanej nemajetkovej ujmy. Opätovne
poukázali najmä na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach vo veci sp. zn. 1Co/295/2014 a zdôraznili,
že žalobkyňa v 2. rade ostala bez vlastného pričinenia sirotou vo veku 2 rokov, pričom i keď sa žalobkyňa

v 1. rade snaží nahradiť jej zomrelú matku, citovaná ujma na jej strane ostane hlboká a trvalá. Konajúci
súd pri posúdení primeranej výšky priznanej nemajetkovej ujmy prihliadal na pomery oboch žalobkýň,
na ich životné podmienky a možnosti, pričom svoj myšlienkový postup pri ustálení primeranej náhrady
podrobne opísal v bode 26 až 31 odôvodnenia. I keď tie rozhodnutia súdov, na ktoré poukázali v priebehu
konania, neboli úplne totožné, mali za to, že okolnosti prejednávanej veci odôvodňujú priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy v sume ako bola priznaná konajúcim súdom.

19.Pokiaľišloopasívnuvecnúlegitimáciužalovanejzotrvalinajejdanostisodvolanímsanarozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ustálenú súdnu prax, ako i rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci
Z., č. C-22/12.

20. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal rozsudok
súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom, v napadnutej vyhovujúcej časti, prejednal
odvolanie žalovanej bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario)
a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že

odvolanie žalovanej je čiastočne dôvodné. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 25.03.2021 (§
378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.).

21. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na skutkovom a právnom základe, že žalovaná, ako
právnická osoba vykonávajúca poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového

vozidla, je pasívne vecne legitimovaná v konaní o nároku žalobkýň na náhradu nemajetkovej ujmy,
uplatnenej podľa zákona č. 381/2001 Z.z., v dôsledku úmrtia nebohej J. P., dcéry a matky žalobkýň v
jednej osobe, pri dopravnej nehode spôsobenej motorovým vozidlom zn. Z. W. E. poisteným pre prípad
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u žalovanej. Konajúci súd dospel
k tomuto záveru extenzívnym a eurokonformným výkladom pojmu „škoda na zdraví“, ktorý pre účely

zákona č. 381/2001 Z.z. zahŕňa aj nemateriálnu ujmu v podobe poškodenia zdravia, bolestí a následkov
poškodeného zdravia, dokonca ústiacich až v smrť.22. Odvolací súd sa s posúdením otázky pasívnej vecnej legitimácie zo strany konajúceho súdu v plnom
rozsahu stotožnil. Hodno uviesť, že žalovaná v odvolaní viac menej zopakovala rovnaké argumenty,
ktoré prezentovala už v konaní pred súdom prvej inštancie a s ktorými sa odvolací súd dôsledne a

dostatočne zaoberal v zrušujúcom uznesení zo dňa 26.04.2018, sp. zn. 3Co/209/2016, na ktoré v
podrobnostiach odkazuje. Odvolací súd zdôrazňuje, že i keď súdna judikatúra dlhodobo judikovala, že
s ohľadom nielen na samotné znenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z., ale i na nadväzujúce
ustanovenia tohto zákona, je povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu krytá výlučne
škoda, a nie nemajetková ujma za zásah do osobnostných práv poškodených osôb v zmysle § 13

Občianskeho zákonníka, nakoľko Občiansky zákonník pod pojem „škoda“ nezahrňuje aj nemajetkovú
ujmu, keď táto sa podľa platného právneho stavu odškodňuje len v prípadoch osobitne stanovených
v § 444 (viď rozhodnutie vo veci, sp. zn. 4Cdo 168/2009, sp. zn. 3Cdo 301/2012, sp. zn. 8Cdo
219/2016), v tomto smere došlo k posunu. V dôsledku vstupu Slovenskej republiky do EÚ, ako i vývojom
právneho poriadku a jeho interpretáciou, zastáva súdna prax názor, že pri výklade pojmu „škoda“ pre
účely zákona č. 381/2001 Z.z. je nutné vychádzať z jej chápania ako škody nielen majetkovej, ale

aj nemajetkovej. Následne platí, že pokiaľ vnútroštátne (slovenské) právo pri dopravných nehodách
upravuje zodpovednosť poisteného v dvoch právnych inštitútoch, a to v inštitúte zodpovednosti za škodu
a v inštitúte zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musia byť oba tieto druhy
zodpovednosti predmetom poistného krytia (k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vovecisp.zn.6Cdo143/2017).KtotožnémuprávnemunázorudospelNajvyššísúdSlovenskejrepubliky

aj v rozhodnutí vo veci sp. zn. 6MCdo 1/2016, na ktorého závery poukazovali i žalobkyne. V ňom, okrem
iného vyslovil, že pojem „škoda“ je pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. potrebné vykladať eurokonformne,
pretože citovaný zákon bol výsledkom transpozície smerníc EÚ, nahradených smernicou Európskeho
parlamentu a Rady zo dňa 16.09.2009, č. 2009/103/ES. Hoci táto smernica nedefinuje pojem „škoda“,
z jej textu je zrejmé, že používa slovné spojenie utrpenie „ujmy alebo škody“, „akákoľvek ujma alebo

škoda“ alebo „akákoľvek škoda“, z čoho Najvyšší súd vyvodil, že komunitárne právo chápe škodu ako
majetkovú a aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje škodu majetkovú a aj nemajetkovú. Pre účely
zákona č. 381/2001 Z.z. je potom škodou aj nemajetková ujma, ktorej náhrada patrí pozostalým po
blízkej osobe usmrtenej pri dopravnej nehode v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla, z titulu
občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv, spočívajúci v zásahu do ich práva

na súkromný a rodinný život. Ak by mal platiť výklad pojmu škoda vychádzajúci z textu zákona č.
381/2001 Z.z., resp. výklad vychádzajúci výlučne z ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti
za škodu, teda ak by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia,
prinášalo by to značné majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu, ktoré
by v individuálnych prípadoch mohlo viesť aj k ich bankrotu. Zároveň by to však mohlo znamenať aj

neistotu pozostalých v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá. Neprijateľnosť
týchto dôsledkov vyžaduje extenzívnu interpretáciu pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. tak,
že doň patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých, a teda, že aj
táto náhrada je predmetom poistného krytia. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov totiž nemožno
opomínať ich účel a zmysel, pričom platí, že súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona,

ale sa od neho smie (a dokonca musí) odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku,
systematická súvislosť a podobne. Predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu bolo pritom publikované
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov v SR pod č. R 61/2018, v znení právnej vety: „Škodou
pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv
pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu

takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná“. Týmto rozhodnutím bol prekonaný právny názor, ktorý
žalovanácitovalazrozhodnutíNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyvovecisp.zn.4Cdo168/2009,sp.
zn. 3Cdo 301/2012, ako aj sp. zn. 8Cdo 219/2016, pričom tento predstavuje ustálenú rozhodovaciu prax
Najvyššiehosúdu;zatakútrebapovažovaťpredovšetkýmprávnynázorvyslovenývrozhodnutiachalebo
stanoviskách Najvyššieho súdu publikovaných v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí

súdovSlovenskejrepubliky,aletiežvyslovenýopakovanevoviacerýchrozhodnutiachNajvyššiehosúdu,
alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ tento nespochybnili neskôr
vydané rozhodnutia Najvyššieho súdu, a preto nebol dôvod z neho nevychádzať (k tomu aj rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 8Cdo 177/2018, sp. zn. 2Cdo 234/2018).

23. I keď žalovaná s obsahom citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci
sp. zn. 6MCdo 1/2016 nesúhlasila, označujúc ho za nezákonné, je zrejmé, že predstavuje, spolu s
inými označenými rozhodnutiami Najvyššieho súdu súčasný trend judikatúry Najvyššieho súdu v otázke
riešenia pasívnej vecnej legitimácie žalovanej. Hodno pritom dodať, že senát 6Cdo sa v odôvodnenísvojho rozhodnutia venoval dôvodom, pre ktoré nepovažoval za potrebné vec postúpiť na rozhodnutie
veľkému senátu, ktoré okolnosti žalovaná v odvolaní namietala. Za prvý dôvod pre tento postup
označil senát Najvyššieho súdu legitímne očakávanie prejednať vec a rozhodnúť ju zákonným sudcom

(trojčlenným senátom) určeným v čase začatia konania o dovolaní a za druhý, že spornú právnu otázku
už vyriešil Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 11.10.2016, sp. zn. III. ÚS 666/2016.

24. So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti považoval odvolací súd námietky žalovanej ohľadne
nedostatku jej pasívnej vecnej legitimácie v spore za nedôvodné. Súd prvej inštancie posúdil z hľadiska

právnej stránky túto otázku správne, keď konštatoval danosť jej zodpovednosti za nemajetkovú ujmu
vzniknutú v dôsledku usmrtenia blízkej osoby pri prevádzke motorového vozidla spočívajúcu v zásahu
do práva na súkromný a rodinný život pozostalých. Odvolací súd preto v ďalšom nepovažoval za
potrebné vyčerpávajúcim spôsobom sa vyjadrovať ku všetkým argumentom žalovanej smerujúcim k
vyvráteniu právneho záveru o danosti jej pasívnej vecnej legitimácie v spore, vrátane tých týkajúcich
sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku v tomto smere, nakoľko tieto neboli spôsobilé

ovplyvniť vyššie odôvodnený právny záver odvolacieho súdu, založený na eurokonformnom výklade
vnútroštátneho práva a ustálenej rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a súdov
Slovenskej republiky.

25. Konajúci súd rovnako dospel k správnemu právnemu záveru o existencii neoprávneného zásahu

do osobnostnej sféry žalobkýň, konkrétne do ich práva na súkromie a rodinný život, ktorá dosiahla takú
intenzitu, že odôvodnila priznanie relutárnej náhrady. Skutočnosť, že smrť blízkej osoby pozostalého
príbuzného v dôsledku prevádzky motorového vozidla, ktorá nebola zavinená touto blízkou osobou, ani
pozostalým príbuzným, za podmienok obdobných prejednávanej veci, predstavuje neoprávnený zásah
do práva fyzickej osoby na súkromný a rodinný život (zakladajúca právo domáhať sa ochrany osobnosti

podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka), bola totiž taktiež opakovane vyslovená v rámci
ustálenej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok vo veci sp. zn. 1Cdo
77/2009, vo veci sp. zn. 5Cdo 265/2009, vo veci sp. zn. 2Cdo 194/2011).

26. Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie, že smrť nebohej J. P. nepochybne

trvalo a negatívne poznačila životy oboch žalobkýň a predstavuje nenávratnú a neodstrániteľnú ujmu.
Náhle úmrtie nebohej ich pripravilo nepochybne o možnosť ďalej spoločne budovať úzke citové, sociálne
a rodinné väzby, predstavujúce imanentnú súčasť práva na súkromie a rodinný život žalobkýň, a táto
skutočnosť založila opodstatnenosť nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch tak, ako je
upravená v § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

27. Pri úvahách o výške tejto nemajetkovej ujmy, zohľadniac kritériá uvedené v § 13 ods. 3 Občianskeho
zákonníka, a to závažnosť nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do
osobnosti došlo, ktoré napokon posudzoval i súd prvej inštancie, dospel však odvolací súd na rozdiel
od konajúceho súdu k záveru, že za primerané odškodnenie treba považovať u žalobkyne v 1. rade

nemajetkovú ujmu v sume 25.000 eur a u žalobkyne v 2. rade v sume 50.000 eur.

28. Odvolací súd pri svojej úvahe o ustálení adekvátnej náhrady za zásah do osobnostných práv
žalobkýň vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý považoval za v
potrebnom rozsahu a správne zistený. J. P. zomrela vo veku 28 rokov, v dôsledku tragickej dopravnej

nehody, ktorú sama nespôsobila, nakoľko jej vinníkom bol vodič motorového vozidla, zn. Z. W. E.,
Q. E., ktorý pri dopravnej nehode rovnako zahynul, a teda dopravná nehoda mala fatálne následky
a nepochybne zasiahla tak do života žalobkyne v 1. rade, ako aj žalobkyne v 2. rade, u každej však
odlišným spôsobom. Žalobkyňa v 2. rade mala v čase dopravnej nehody len 2 roky, táto ju zasiahla vo
veľmi rannom veku, kedy nebohú ako svoju matku najviac potrebovala a zároveň v situácii, keď jej otec,

ako druhý najbližší rodinný príslušník, o ňu nejavil záujem (bol neznámy). Práve táto skutočnosť, že
žalobkyňa v 2. rade úmrtím nebohej matky prišla zo dňa na deň fakticky o jediného reálne známeho a
fungujúceho rodiča, je o to tragickejšia; zároveň predstavuje mimoriadnu okolnosť pre priznanie vyššej
náhrady nemajetkovej ujmy. Je evidentné, že žalobkyňa v 2. rade sa s dôsledkami tragickej nehody,
ktoré násilne pretrhli rodinné a citové väzby so zomrelou matkou, musela vyrovnať, pričom sa s nimi

vysporiadala spôsobom primeraným jej veku, t.j. tak, že považovala žalobkyňu v 1. rade, ktorá ako jej
najbližšia biologická príbuzná prevzala všetku starostlivosť o ňu, na určité obdobie za svoju matku. Je
teda nepochybné, že žalobkyňa v 2. rade utrpela veľkú, najmä citovú ujmu. Pokiaľ išlo o žalobkyňu v
1. rade, táto, ako uviedol i súd prvej inštancie, pociťovala zármutok a bolesť zo straty svojej dcéry, sktorou žila, pričom pomerne rýchlo sa musela novovzniknutej situácii prispôsobiť a zároveň prevziať
zodpovednosť za starostlivosť o žalobkyňu v 2. rade. Smrť nebohej J. P. spôsobila zmenu v správaní
žalobkyne v 1. rade, ktorá sa stala utiahnutou, a teda ju natrvalo poznačila v duševnej oblasti. Dôsledky

tragickej nehody mali pritom nepochybne i finančný dopad a prejavili sa v majetkovej sfére žalobkýň.
Pokiaľvtejtosúvislostižalovanávodvolanípoukazovalanavýpoveďžalobkynev1.radenapojednávaní
konajúceho súdu dňa 11.10.2018 zdôrazňujúc, že majetkové pomery žalobkýň ostali po dopravnej
nehode de facto rovnaké, pričom žalobkyňa v 1. rade ani neuvádzala žiadne zdravotné problémy,
vyžadujúce návštevu lekára, resp. psychológa, odvolací súd udáva, že každý pozostalý príbuzný môže

prežívať vnútornú duševnú bolesť inak, pričom jej posúdenie len na základe vonkajších prejavov nie je
možné. Nebolo by v súlade s princípom spravodlivosti, ak by súdy merali duševné utrpenie pozostalých
príbuzných podľa toho, či požiadali o pomoc psychológa, psychiatra, príp. iného lekára, príp. podľa
toho ako dostatočne podrobne vedeli opísať prežívajúce utrpenie. Je zjavné, že obe žalobkyne prišli
tragickou udalosťou o možnosť žiť ďalší život s nebohou a tak budovať alebo prehlbovať existujúce
citové väzby. Túto stratu blízkej príbuznej žalobkýň, ktorá sa prejavila vo všetkých sférach ich života,

pritom nemožno nijako, a už vôbec nie materiálne, plne kompenzovať, ale len čiastočne zmierniť, a to
priznaním primeranej náhrady nemajetkovej ujmy.

29. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalovanej, že nemajetková ujma nemá predstavovať
kompenzáciuzanepriaznivúekonomickúsituáciu,doktorejsadostaliobežalobkyne,avšakvychádzajúc

z odôvodnenia napadnutého rozsudku, takto ju súd prvej inštancie ani nevnímal. Konajúci súd totiž
poukazom na majetkové pomery žalobkýň, resp. žalobkyne v 1. rade, len zdôraznil, že tragická
nehoda mala nepriaznivý dopad na jej život, najmä na jej ekonomickú a sociálnu situáciu, čo nemožno
spochybňovať. Pri svojich úvahách sa pritom zaoberal i ostatnými aspektmi a okolnosťami rozhodnými
pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, vrátane závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k

porušeniu práva došlo, ktoré adekvátne posúdil, pričom v snahe dosiahnuť spravodlivé zadosťučinenie
poukázal i na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov Slovenskej republiky (viď tabuľka v bode 31.
odôvodnenia rozsudku); odôvodnenie jeho rozhodnutia v tejto časti potom nemožno považovať za
nepreskúmateľné.

30. K vyššie uvedenému odvolací súd udáva, že judikatúra súdov v oblasti ochrany osobnosti sa
zhodujenaprimárnomvýznamevyrovnávaciehocharakterunáhradynemajetkovejujmy,resp.zmiernení
nepriaznivého následku neoprávneného zásahu. Kritériu primeranosti priznávanej peňažnej satisfakcie
priamo úmerne zodpovedá aplikácia tzv. statusu obete, ktorú objasnil Európsky súd pre ľudské práva
v prípade Scordino vs. Taliansko (zo dňa 06.03.2007, sťažnosť č. 43662/98), ako i v prípade Stanková

vs. Slovenská republika (zo dňa 09.10.2007, sťažnosť č. 7205/02), kde Európsky súd pre ľudské
práva uviedol, že pokiaľ má náprava kompenzačný charakter, jej výška nemusí byť rovnaká, akú by
priznal v porovnateľných prípadoch súd, nesmie však byť zjavne neprimeraná okolnostiam prípadu.
Pri posudzovaní tejto primeranosti je potrebné zohľadňovať životnú úroveň v danej krajine a tiež to,
či priznaná suma nevybočuje z právnej tradície v danej krajine, ako aj to, ako rýchlo sa jej sťažovateľ

domohol. I Ústavný súd Českej republiky v rozhodnutí, sp. zn. I. ÚS 2844/14, konštatoval, že pri
stanovení výšky čiastky relutárnej náhrady je nutné použiť princíp proporcionality, a to takým spôsobom,
ževšeobecnésúdyporovnajúčiastkytejtonáhradyprisúdenévinýchprípadoch.Všetkytietoskutočnosti
odvolací súd zhodnotil a zohľadniac i sumy priznané v iných, skutkovo príbuzných prípadoch (napr.
Krajský súd v Košiciach vo veci sp. zn. 6Co/157/2014, vo veci sp. zn. 5Co/211/2016, Krajský súd v

Trenčíne vo veci sp. zn. 5 Co/133/2016, Najvyšší súd SR vo veci sp. zn. 6Cdo 60/2016), považoval
náhradu nemajetkovej ujmy v sume 25.000 eur pre žalobkyňu v 1. rade a v sume 50.000 eur pre
žalobkyňu v 2. rade za primeranú a spravodlivú kompenzáciu za neočakávanú a náhlu stratu nebohej
príbuznej žalobkýň. Odvolací súd v tejto súvislosti dodáva, že obe sporové strany, v snahe presvedčiť
súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd, označovali rozhodnutia všeobecných súdov Slovenskej

republiky, v ktorých tieto priznávali pozostalým príbuzným rádovo nižšie, ale i rádovo vyššie sumy
nemajetkovej ujmy. Rozhodovacia prax súdov v otázke výšky náhrady nemajetkovej ujmy však môže
byť východiskom len do určitej miery, keďže každý prípad a jeho okolnosti sú individuálne v každej jednej
súdenej veci.

31. K argumentácii žalovanej ohľadne primeranej aplikácie ustanovení zákona č. 215/2006 Z.z. o
odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, v časti maximálneho limitu priznanej
sumy odškodnenia (50 - násobok minimálnej mzdy) odvolací súd udáva, že žalovaná v prvom rade
neozrejmila konkrétne dôvody pre postup súdu v intenciách citovaného zákona. Je pritom zrejmé,že tento zákon primárne upravuje jednorazové finančné odškodnenie osôb, ktorým bola v dôsledku
úmyselných násilných trestných činov spôsobená ujma na zdraví, za ktorú sa môže považovať aj
smrť, zo strany štátu zastúpeného príslušným orgánom. Dôvodom jeho prijatia bolo najmä prevzatie

smernice Rady č. 2004/80/ES zo dňa 29.04.2004 o náhradách obetiam trestnej činnosti do právneho
poriadku Slovenskej republiky, a to za účelom uľahčiť komunikáciu medzi členskými štátmi EÚ v otázke
odškodňovania osôb poškodených trestnými činmi, a to v tom zmysle, aby poškodený/obeť trestného
činu, ktorý je občanom členského štátu EÚ a ktorému bola spôsobená ujma na zdraví v dôsledku
trestného činu spáchaného na území iného členského štátu EÚ, než je členský štát, na území ktorého

má trvalý pobyt, mohol požiadať o odškodnenie za ujmu na zdraví ten členský štát EÚ, na území
ktorého bol trestný čin spáchaný, a to prostredníctvom príslušného orgánu členského štátu EÚ, na území
ktorého má trvalý pobyt, na rozdiel od zákona č. 381/2001 Z.z., prijatého za účelom úpravy povinného
zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Rozdielnosti
týchto zákonov, vrátane účelu ich prijatia, potom zodpovedá i systematika priznávania odškodnenia
(rozhodovacím orgánom pre priznanie odškodnenia je v zmysle zákona č. 215/2006 Z.z. orgán štátu -

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky), s pevne stanovenou hornou hranicou, na rozdiel od
prejednávaného prípadu, keď subjektom poskytujúcim náhradu nemajetkovej ujmy je právnická osoba,
vykonávajúcapodnikateľskúčinnosťajvoblastipovinnéhozmluvnéhopoisteniazodpovednostizaškodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, s určujúcimi kritériami pre stanovenie konkrétnej výšky
náhrady nemajetkovej ujmy zadefinovanými v ustanovení § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bez

limitácie maximálne prípustnej výšky odškodnenia; tá by v zmysle ustálenej judikatúry mala zodpovedať
atribútu primeranosti, t.j. mala by byť primeraná náhradám priznávaným súdmi v obdobných prípadoch.

32. Sumarizáciou vyššie uvedeného a na jeho základe odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej vyhovujúcej časti, v ktorej zaviazal žalovanú k povinnosti zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu

40.000 eur a žalobkyni v 2. rade sumu 100.000 eur v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil, čo do sumy
nemajetkovej ujmy 25.000 eur pre žalobkyňu v 1. rade a čo do sumy nemajetkovej ujmy 50.000 eur pre
žalobkyňu v 2. rade a vo zvyšnej napadnutej vyhovujúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle
§ 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobu ako nedôvodnú zamietol.

33. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov celého (t.j. prvoinštančného a odvolacieho) konania
podľa § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p. Bol toho názoru, že výška plnenia
závisela výlučne od úvahy súdu, a preto zamietnutie žaloby žalobkýň vo zvyšnej časti požadovanej
nemajetkovej ujmy, nemožno považovať za procesný úspech žalovanej, ale len za dôsledok úvahy
súdu (k tomu aj komentár k § 255 C.s.p., Civilný sporový poriadok, C.H.Beck, Števček M a kol.,

2016). Odvolací súd zároveň udáva, že k problematike rozhodovania o náhrade trov konania v spore
o poskytnutie primeraného zadosťučinenia za nemajetkovú ujmu zaujal vo svojej rozhodovacej činnosti
názor aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v uznesení, sp. zn. 4 Cdo 34/2018, vyslovil, že pri
neexistencii takého ustanovenia v Civilnom sporovom poriadku, ktoré by bolo adekvátne ustanoveniu
§ 142 ods. 3 O.s.p., toto sa naďalej uplatní v zmysle článku 4 ods. 2 C.s.p. tak, že žalobca mal plný

úspech vo veci, keď mu súd prizná peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy podľa svojej úvahy, pretože
nemôže byť sankcionovaný v rámci náhrady trov konania za nie celkom priliehavý odhad budúceho
priznaného nároku súdom.

34. V zmysle vyššie uvedeného potom zamietnutie žaloby v časti zaplatenia nemajetkovej ujmy (v sume

475.000 eur pre žalobkyňu v 1. rade a v sume 450.000 eur pre žalobkyňu v 2. rade) nemalo vplyv na plný
úspech žalobkýň v konaní, pretože výsledok konania závisel od úvahy súdu, na základe ktorej posúdil
nemajetkovú ujmu žalobkýň vo výške presahujúcej priznanú sumu za neprimeranú. Žalobkyniam v 1.
rade v 2. rade ako plne procesne úspešnej strane potom vznikol nárok na náhradu trov konania (celého)
podľa § 255 ods. 1 C.s.p. s tým, že základná sadzba tarifnej odmeny advokáta sa vypočíta z výšky

súdom priznaného plnenia.

35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákonpripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).