Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 11, 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Co/133/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215204302
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Harvancová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1215204302.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Harvancovej a členov

senátuJUDr.BlankyPodmajerskejaMgr.AdelyUnčovskej,vprávnejvecižalobcu:Wüstenrotpoisťovňa,
a.s., IČO: 31 383 408, Karadžičova 17, 825 22 Bratislava, proti žalovaným: 1/ Slovenská kancelária
poisťovateľov, IČO: 36 062 235, Bajkalská 19B, 826 58 Bratislava, zastúpená MGA IURIS, s.r.o., IČO:
47 233 028, Pri starej prachárni 10, Bratislava, 2/ X. U., O. XX.XX.XXXX, V. M.. L. E.H. XXXX/X, V.,
zastúpená JAVOR-TOKÁR advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 36 264 750, Stará Vajnorská cesta 37,
831 04 Bratislava, o zaplatenie 42 578,14 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného 1/ a žalovanej
2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 09.12.2016, č.k. 13C/95/2015-392, jednomyseľne,

takto

r o z h o d o l :

Odvolanie žalovanej 2/ do zamietajúceho výroku rozsudku súdu prvej inštancie sa o d m i e t a.

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom prisudzujúcom výroku, ktorým bola uložená
žalovanému 1/ a žalovanej 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 42 578,14 eur, v lehote 15 dní od
nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, p o t v r d z u j e a v časti spôsobu plnenia sa m e n í tak, že
plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného.

Žalobcovi sa proti žalovanému 1/ a žalovanej 2/ p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho
konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému 1/ a žalovanej 2/ povinnosť spoločne
a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 42 578,14 eur v lehote 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti
rozsudku(výrok I), vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol (výrok II) a žalobcovi proti žalovanému 1/ a
žalovanej 2/ priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu ( výrok III).

2. Rozhodnutie právne zdôvodnil ust. § 2 písm. f) a g), § 3 ods. 1, § 9 ods.4, § 11 ods. 6, § 11 ods.
7,8, § 15 ods. 1a 2, § 24 ods. 2 písm. b), § 24 ods. 3, § 24 ods. 5, § 24 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z.
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
(ďalej len „zákon č. 381/2001 Z.z.“), § 31, § 33 ods. 1,2, § 106 ods. 1,2, § 420 ods. 1, § 427 ods. 1,2,
§ 535, § 559 ods. 1,2, § 567 ods. 2, § 813 ods. 1 zákona č. 40/1964 (ďalej len „ Občiansky zákonník“).
Vzhľadom k vzneseniu námietky premlčania súd prvej inštancie prednostne skúmal, či žalobcom
uplatnený nárok nie je premlčaný. Nakoľko žalovaná 2/ bola ako zodpovedný subjekt jednoznačne a

nezameniteľne označená orgánom policajného zboru, ustálil, že poškodená už v čase dopravnej nehody
(09.12.2012), mala jednoznačnú vedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá. Sporným bolo ustálenie
okamihu vedomosti poškodenej o škode. Vychádzal z toho, že i keď poškodená už pri nehode mala
vedomosť o rozsahu poškodenia motorového vozidla, nemohla však odhadnúť, ktoré časti motorovéhovozidla budú vyžadovať výmenu, opravu, či motorové vozidlo bude ďalej pojazdné a je vôbec vhodné
na opravu. Keďže poškodená zostala vlastníkom zvyškov a ponuka na odpredaj zvyškov poškodeného
motorového vozidla bola zverejnená v čase od 14.02.2013 do 21.02.2013 a žalobca dňa 22.02.2013

stanovil výšku poistného plnenia, súd prvej inštancie ustálil, že až týmto dňom došlo u poškodenej
preukázateľne k nadobudnutiu vedomosti o spôsobenej škode a až od tohto momentu začala plynúť
subjektívna premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 22.02.2015. Vzhľadom k tomu, že žalobca žalobu podal
dňa 20.02.2015 posúdil súd prvej inštancie nárok žalobcu ako nárok uplatnený v zákonnej lehote a
argumentáciu žalovaných vyhodnotil ako nedôvodnú.

3. Pri posudzovaní dôvodnosti nároku žalobcu súd prvej inštancie vychádzal zo skutočnosti, že
výška poistného plnenia vyplatená poškodenej nebola spornou. Pri posudzovaní pasívnej legitimácie
žalovaného 1/ súd prvej inštancie skúmal, či žalovaná 2/ mala v čase dopravnej nehody (09.12.2012)
riadne uzavreté PZP so spoločnosťou KOOPERATÍVA poisťovňa, a.s.. Napriek tomu, že žalovaná
2/ uhradila dňa 09.07.2012 na účet KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. sumu 136 eur, v konaní nebolo

preukázané, že medzi oboma poisťovňami existoval zmluvný vzťah, ktorý by upravoval prijímanie plnení
zo strany ich klientov a ich následné prevádzanie. Rovnako nebolo preukázané, že by žalovaná 2/ mala
akúkoľvekvedomosťopovinnostiplniťKOMUNÁLNApoisťovňa,a.s.naúčetKOOPERATIVApoisťovňa,
a.s.. Ako nedôvodnú tak posúdil argumentáciu žalovanej 2/, že na strane účastných subjektov bola vôľa
konať v právnom vzťahu poukážky. Za preukázané nemal ani udelenie hmotnoprávneho splnomocnenia,

kedy mala KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. konať za KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. pri prijímaní plnenia
od žalovanej 2/. Vychádzal z toho, že absentovala vôľa KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. ako údajného
splnomocnenca, konať za KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. v čase prijímania plnenia žalovanej 2/ a táto
po kontrole nepriradených prijatých plnení uvedenú sumu poukázala na účet KOOPERATIVA poisťovňa,
a.s.. Preto ani nemohla následne dodatočne právny úkon schváliť, nakoľko by to malo za následok

skutkový stav v rozpore so zákonom (§ 9 ods. 4 zákona č. 381/2001 Z.z.), ktorý jednoznačne a bez
výnimiekstanovujeokamihskončeniapoisteniaresp.zánikupoistnejzmluvy.Nauvedenézáverynemala
vplyv ani argumentácia žalovanej 2/, že v e-mailovej komunikácii použila KOMUNÁLNA poisťovňa a.s.
pojem „poukázať“.

4. V zmysle vyššie uvedených úvah súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná 2/ nemala v čase
dopravnej nehody riadne uzavretú zmluvu o PZP, preto je daná pasívna vecná legitimácia žalovaného
1/ v zmysle § 24 ods. 2 písm. b) zákona č. 381/2001 Z.z., Nakoľko v konaní nebolo sporné, že
prevádzkovateľkou motorového vozidla v čase nehody bola žalovaná 2/ vznikla jej povinnosť nahradiť
vzniknutú škodu v zmysle § 427 Občianskeho zákonníka. Mal tak za osvedčenú tak aktívnu ako aj

pasívnu vecná legitimácia sporových strán, dôvodnosť a danosť uplatneného nároku, ako aj jeho výška
(ktorá nebola namietaná).

5. Súd prvej inštancie nemal v konaní za dôvodnú aplikáciu ust- § 450 Občianskeho zákonníka. V
prospech žalovanej 2/ vyhodnotil skutočnosť, že žalovaná 2/ má osvedčene zlý zdravotný stav, ktorý sa

následnepremietolajdoposkytnutiainvalidnéhodôchodkuanemôžesazaradiťdobežnéhopracovného
života, ani plnohodnotne a nerušene prežívať bežný život v súkromí. Rovnako v prospech žalovanej 2/
vyhodnotil skutočnosť, že hoci nedodržala svoju zákonnú povinnosť a nemala uzavretú zmluvu o PZP
v čase nehody, poistné v sume 126 eur mala v úmysle uhradiť, pričom si svoju povinnosť neuvedomila
ani po následnej výzve na plnenie (zo dňa 19.06.2012), v ktorej ju poisťovňa upozornila aj na možnosť

zániku poistenia. V neprospech žalovanej 2/ vyhodnotil skutočnosť, že nedodržala nutnú opatrnosti,
keďže v čase nehody túto svoju zákonnú povinnosť splnenú nemala. Vzhliadol na to, žalovaná 2/
poberá invalidný dôchodok vo výške 1 010 eur, nepreukázala existenciu dlhov a uviedla, že po úhrade
základných nákladov spojených s bývaním, rehabilitáciou, stravou, ošatením a liekov, jej zostáva suma
190 eur. Rovnako v neprospech žalovanej 2/ vyhodnotil to, že spôsobila nehodu, pri ktorej došlo k

vzniku škody, kedy nedodržala povinnosti účastníka cestnej premávky, hoci nie úmyselne. Neopomenul
ani fakt, že k poškodeniu jej zdravia došlo práve v súvislosti s nehodou, ktorej vznik sama zavinila.
Vzhľadom k uvedenému sa súd prvej inštancie priklonil k záveru, že v tomto prípade súhrn všetkých
okolností svedčiacich v prospech žalovanej 2/ (v porovnaní s okolnosťami svedčiacimi v jej neprospech)
netvorí dôvod hodný osobitného zreteľa. Prihliadol aj na to, že na žalobcu len prešlo právo na náhradu

škody, ktorú uhradil v rámci poistného vzťahu inej fyzickej osobe, ktorá bola konaním žalovanej v 2/
poškodená na majetku. Poškodenou bola fyzická osoba, ktorá mala zmluvne zaistené vyplatenie plnenia
z havarijného poistenia, čím jednak získala plnenie vo výške spôsobenej škody a jednak sa vyhla
nutnosti uplatňovať si svoj nárok voči žalovanej 2/. Preto mal za to, že majetkové pomery žalobcu súpre posúdenie otázky možnosti aplikácie ustanovenia § 450 Občianskeho zákonníka úplne irelevantné.
Na základe uvedeného návrh žalovanej 2/ na zníženie rozsahu škody posúdil ako nedôvodný a zaviazal
žalovaného 1/ a žalovanú 2/ zaplatiť žalobcovi sumu 42 578,14 eur, a to spoločne a nerozdielne,

vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej činnosti súdov.

6. Pri skúmaním nároku na zaplatenie úroku z omeškania vychádzal súd prvej inštancie z toho, že
solidárne postavenie žalovaných v konaní spôsobuje, že ich možno zaviazať na úhradu úrokov z
omeškania len od toho okamihu, kedy sa do omeškania dostane posledný z nich. Neopomenul, že

žalovaný 1/ v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z. mal postavenie subjektu, od ktorého si poškodený má
právo uplatňovať náhradu za rovnakých podmienok ako proti poisťovateľovi. Nakoľko sa žalobca obrátil
na žalovaného 1/ až listom zo dňa 18.02.2015 a žalobu podal dňa 20.02.2015, ustálil, že žalovaný 1/
nemal k dispozícii primeranú 3 mesačnú lehotu na potrebné prešetrenie. Nakoľko žaloba bola podaná
bez toho, aby žalovanému 1/ bola poskytnutá spomenutá trojmesačná lehota, mal za to, že nemožno
za žiadnych okolností konštatovať na strane žalovaného 1/ porušenie povinnosti v zmysle § 11 ods. 6

zákona č. 381/2001 Z.z., čo vzhľadom na solidárny záväzok medzi žalovanými, znemožnilo vyhovieť
žalobe v časti o zaplatenie úrokov z omeškania aj voči žalovanej 2/. Na základe uvedeného súd prvej
inštancie žalobu žalobcu v tejto časti zamietol.

7. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 zákona č.

160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), preto v konaní úspešnému žalobcovi (v časti
istiny) priznal voči žalovaným nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

8. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 30.12.2016 podal proti prisudzujúcemu výroku
rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolanie žalovaný 1/, dôvodiac, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v

napadnutom rozsahu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie dospel z
vykonanýchdôkazovknesprávnymskutkovýmzisteniam(§365ods.1písm.f)ah)C.s.p.).Zanesprávny
považoval právny záver súdu prvej inštancie, že žalobca mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť
voči obom žalovaným ako solidárnym dlžníkom. Poukázal na to, že nárok poškodeného na náhradu
škody voči osobe zodpovednej za škodu a nárok poškodeného na plnenie podľa zákona č. 381/2001

Z.z. nie sú jedným identickým nárokom, ale sú dvoma popri sebe existujúcimi nárokmi na to isté (jedno)
plnenie. Oba tieto nároky totiž existujú popri sebe a vznikajú aj z odlišných právnych dôvodov. Právnym
dôvodom vzniku záväzku poškodeného voči osobe zodpovednej za škodu je zodpovednosť za škodu
podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka. Naopak u poisťovateľa z povinného zmluvného poistenia,
resp. u žalovaného 1/ podľa zákona č. 381/2001 Z.z. (najmä jeho § 4 ods. 2, § 15, § 24 ods. 2 a 3)

zakladá tento osobitný záväzok na plnenie tento všeobecne záväzný právny predpis. Hoci tieto dva
nároky poškodeného existujú (každý z iného právneho dôvodu) popri sebe, tak poškodený nemá právo
na obe tieto plnenia zároveň, nakoľko by to z jeho strany viedlo k bezdôvodného obohateniu. Preto
plnením z jedného takéhoto právneho dôvodu zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť plniť z druhého
právneho dôvodu. Teda postavenie osoby zodpovednej za škodu a poisťovateľa (resp. žalovaného 1/)

je obdobné ako postavenie dlžníka a ručiteľa vo vzťahu k veriteľovi. V tejto súvislosti poukázal napr.
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 27.08.2014 vo veci sp. zn. 2 M Cdo 9/2013. Mal tak za to,
že za tohto stavu žalovaná 2/ (ako osoba zodpovedná za škodu) a žalovaný 1/ (ktorý je povinný za v
zákonom stanovených prípadoch povinný poskytnúť plnenie z povinného zmluvného poistenia podľa
zákona č. 381/2001 Z.z.) nie sú vo vzťahu k žalobcovi solidárnymi dlžníkmi. Ak teda súd prvej inštancie

uložil povinnosť žalovaným zaplatiť žalobcovi ním uplatnenú sumu ako solidárnym dlžníkom, tak jeho
rozhodnutie v napadnutom rozsahu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

9. Namietal, že súd prvej inštancie neprihliadol na ním vznesenú námietku premlčania voči uplatnenému
nároku. Uviedol, že podľa jeho názoru uplynula subjektívna premlčacia doby podľa § 106 ods. 1

Občianskeho zákonníka, nakoľko žalobu žalobca podal po uplynutím doby 2 rokov, od kedy sa
poškodená dozvedela o škode. To, že poškodená sa o tom, že za túto škodu zodpovedá žalovaná
2/, dozvedela bezprostredne po dopravnej nehode 09.12.2012, za sporné nepovažoval. Poškodená
v oznámení o poistnej udalosti doručenému žalobcovi 08.02.2013 z hľadiska rozsahu škody uviedla,
že jej vozidlo bolo zničené a k tomuto oznámeniu priložila aj zápis o ohliadke poškodeného vozidla a

kúpnu zmluvu. Žalobca už listom zo dňa 04.01.2013 oznámil poškodenej, že jej opravu poškodeného
vozidla neodporúča, nakoľko predpokladané náklady na jeho opravu by presahovali jeho všeobecnú
hodnotu a preto ju bude riešiť ako totálnu škodu. Vychádzajúc z ods. 36. druhej časti Všeobecných
poistných podmienok pre poistenie motorových vozidiel pre prípad havárie, krádeže a živelnej udalostižalobcu, ktoré boli prílohou poistnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a poškodenou a na ktoré sa
táto odvolávala (č.l. 165-168, ďalej len „VPP“), tak zničeným vozidlom je vozidlo, u ktorého primerané
náklady na jeho opravu prevyšujú 90% všeobecnej hodnoty vozidla v čase jeho poškodenia. Pri poznaní

týchto skutočností je možné prinajmenej orientačne určiť hodnotu používaného vozidla. Poškodená
poznala nadobúdaciu hodnotu jej vozidla (ktoré ako nové kúpila približne 1 rok pred nehodou), spôsob
jeho užívania (bola jeho prevádzkovateľkou a vlastníčkou) a jeho vek, teda poznala všetky skutočnosti
rozhodné na to, aby vedela prinajmenej orientačne jeho hodnotu, ktorú malo v čase vzniku dopravnej
nehody. Túto vedomosť mala už v čase dopravnej nehody. Pričom z listu žalobcu zo 04.01.2013 sa

poškodená dozvedela, že došlo k zničeniu jej vozidla, keď náklady na jej opravu by dokonca prevyšovali
jeho hodnotu (vedomosť o tejto skutočnosti potvrdila aj v oznámení o poistnej udalosti z 08.02.2013).
Preto poškodená vedela o tom, že rozsah škody z tohto hľadiska bol totožný so všeobecnou hodnotu
vozidla poškodenej pred vznikom škody (ktorá bola poškodenej známa). O tejto skutočnosti poškodená
vedela najneskôr 08.02.2013 (a dozvedela sa ňom okrem iného z listu žalobcu zo 04.01.2013). Súhlasil
so súdom prvej inštancie v tom, že na výšku spôsobenej škody majú istý vplyv aj tzv. použiteľné

zvyšky vozidla poškodenej. Vychádzajúc však z toho, že náklady na opravu vozidla by v tomto prípade
prevýšili jeho hodnotu pred poškodením, je zrejmé, že hodnota týchto použiteľných zvyškov bola vo
vzťahu k spôsobenej škode malá. Vysoká hodnota použiteľných zvyškov je totiž od svojej podstaty
nezlučiteľná s úplným zničením veci a nie je v pomere k hodnote veci pred poškodením určujúca. Preto
aj v prípade, ak 08.02.2013 poškodená nepoznala presnú výšku použiteľných zvyškov jej vozidla, tak

stále vtom čase vedela určiť prinajmenej orientačne rozsah spôsobenej škody do tej miery, ktorá je
dostatočne presná na uplatnenie jej nároku na náhradu škody. Z uvedeného vyvodil, že poškodená
sa dozvedela o rozsahu spôsobenej škody najneskôr dňa 08.02.2013 a týmto dňom v súlade s § 106
ods. 1 Občianskeho zákonníka jej začala plynúť subjektívna premlčacia lehota nároku na náhradu tejto
škody a táto uplynula 08.02.2015. Preto, ak súd prvej inštancie na ním vznesenú námietku premlčania

neprihliadol, tak rozhodol v napadnutej časti nesprávne.

10. Nesúhlasil aj so závermi súdu prvej inštancie, že nie je na mieste využitie moderačného práva
zakotveného v § 450 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR vo veci sp. zn. 1 Cdo 87/2007, v ktorom dospel k záveru, že: „Súd teda musí hodnotiť

predovšetkým okolnosti vzniku škody najmä z toho hľadiska, či vzhľadom na okolnosti vzniku škody
je spravodlivé, aby škodca nahradil škodu v plnom rozsahu. Ďalej má zhodnotiť sociálnu situáciu
tak škodcu, ako aj poškodeného, a to najmä v súvislosti s tým, ako spôsobenie škody zasiahlo do
sociálnej situácie poškodenej osoby, resp. ako bude postihnutá sociálna situácia škodcu, ak ho súd
zaviaže nahradiť škodu v plnom rozsahu. Ak sú splnené podmienky na zníženie náhrady škody, zníženie

by malo byť primerané, a to primerané zisteným dôvodom hodným osobitného zreteľa“. Prognóza
zdravotného stavuje žalovanej 2/ je taká, že bude fakticky po celý svoj život vypojená z bežného života
vrátane pracovného skôr nepriaznivá a už v súčasnosti je do značnej miery odkázaná na pomoc a
podporu inej osoby. Teda osobné pomery žalovanej 2/ sú krajne nepriaznivé s predpokladom ich
ďalšieho zhoršovania. Tieto osobné pomery žalovanej 2/ pritom zásadne ovplyvňujú aj jej sociálne

a v neposlednom prípade aj majetkové pomery. Naopak poškodenej pri dopravnej nehode vznikla
iba majetková škoda na jej vozidle. V priebehu konania pritom nevyplynuli žiadne skutočnosti, ktoré
by svedčili tomu, že by táto škoda mala čo i len závažnejší dopad na jej život a pomery. Preto
pomery poškodenej z hľadiska možnej aplikácie § 450 Občianskeho zákonníka v tomto prípade nie sú
rozhodujúce. Žalovaná 2/ nemá fakticky žiadny majetok, potrebu bývania jej zabezpečuje jej príbuzná a

z jediného príjmu jej po úhrade nákladov na základné životné potreby zostáva čiastka 190 eur mesačne.
Za stavu plnej invalidity a krajne nepriaznivého zdravotného stavu žalovanej 2/, ktorý prakticky vylučuje
jej možnosť zapojiť sa do pracovného procesu, nemožno rozumne očakávať pozitívnu zmenu tejto jej
ekonomickej situácie. Za týchto okolností povinnosť nahradiť škodu, ktorej náhrady sa domáha žalobca
v tomto konaní, v celom rozsahu, sa javí ako neprimerane tvrdá. Mal preto za to, že ako primerané

sa javí zníženie náhrady škody o 50%, pričom takéto zníženie sa musí v rovnakom rozsahu a za
rovnakých podmienok vzťahovať nielen na osobu zodpovednú za škodu, ale aj na žalovaného 1/ ako
kanceláriu poisťovateľov. Iný výklad by mal za následok to, že účel zníženia náhrady škody podľa § 450
Občianskeho zákonníka (zabrániť neprimeranej tvrdosti) by nebol naplnený. Podľa § 24 ods. 7 zákona
č. 381/2001 Z.z. má totiž voči osobe zodpovednej za škodu právo na náhradu toho, čo za takúto osobu

plnil (t.j. právo postihu). U tohto postihového práva (ktoré nie je právom na náhradu škody) jeho zníženie
podľa § 450 Občianskeho zákonníka nie je možné. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu voči žalovanému 1/ zamietne a
žalobcovi uloží povinnosť zaplatiť žalovanému 1/ náhradu trov konania v plnom rozsahu.11. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 10.01.2017 podala proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie v celom rozsahu odvolanie žalovaná 2/, a to z dôvodu, že súd prvej inštancie nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci ( § 365 ods. 1 písm. b), f), h) C.s.p.). Mala za to, že súd prvej inštancie
nesprávne právne posúdil vznesenú námietku premlčania a nedostatočne ju odôvodnil. Poukázala

na rozhodnutia (NS SR z 20.04.1978, č.k. 3Cz/16/78, NS ČR z 19.04.2001, č.k. 33Cdo/1826/1999,
NS ČR z 14.09.2005, č.k. 25Cdo/2656/2004, NS ČR z 30.06.2008, č.k. 25Cdo/599/2006, NS ČR z
26.07.2007,č.k.21Cdo/2423/2006,NSČRz29.11.2006,č.k.25Cdo/721/2005),podľaktorýchstačí,aby
poškodenému boli známe také skutkové okolnosti, ktoré sú spôsobilé pre záver o finančnom vyjadrení
spôsobenej majetkovej umy. Pričom pre podanie žaloby na náhradu škody stačí orientačná znalosť
rozsahu škody, čo vyplýva aj z toho, že výška škody sa zisťuje v súdnom konaní a definitívny záväzný

záveronejjeobsiahnutýažvprávoplatnomrozsudku.Malazato,žezozápisuoobhliadkepoškodeného
motorovéhovozidlazodňa15.12.2012vyplýva,žepoškodenýsadozvedelotom,ktoréčastimotorového
vozidla je potrebné vymeniť, opraviť, skontrolovať príp. lakovať. Pričom z vyjadrenia žalobcu k spôsobu
likvidácie poistnej udalosti z 04.01.2013 jednoznačne vyplýva, že žalobca opravu motorového vozidla
neodporúčal, s tým, že škodovú udalosť bude riešiť formou totálnej škody a zápisu o poškodení vozidla

k škodovej udalosti z 22.01.2013 z ktorého jednoznačne vyplýva, ktoré časti motorového vozidla sú
poškodené, či sú opraviteľné alebo je potrebná ich výmena. Mala tak za to, že poškodený už dňa
15.12.2012 získal zo zápisu o obhliadke poškodeného motorového vozidla informáciu, ktoré časti jeho
motorového vozidla boli poškodené. Dala do pozornosti, že k dopravnej nehode došlo dňa 09.12.2012,
tj. motorové vozidlo bolo v čase dopravnej nehody relatívne nové a vzhľadom na to, že poisťovňa už

listom zo dňa 04.01.2013 opravu neodporučila, poškodený mal vedomosť o orientačnej výške škody.
Namietala, že súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku skutkovo nezdôvodnil, prečo skutkovo nebolo
objektívne možné na základe už vtedy známych skutkových okolností samotnou poškodenou odvodiť
vznik škody a orientačne aj jej rozsah tak, aby bolo možné určiť približne výšku škody v peniazoch,
už skôr, a to v čase od dopravnej nehody 09.12.2012 do 19.02.2012 (s ohľadom na podanie návrhu

na súd) resp. do 22.02.2013 (s ohľadom na stanovenie počiatku plynutia premlčacej doby súdom),
z čoho vyvodila, že napadnuté rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené. Nebolo jej zrejmým, prečo
nemohla byť ponuka na predaj zvyškov zverejnená už o tri dni skôr, t.j. 11.02.2013, alebo prečo
nemohla táto ponuka zverejnená o tri dni kratšie a skončiť skôr, t.j. 18.02.2013. Namietala aj skutkové
a právne závery súdu prvej inštancie vo vzťahu k posúdeniu pasívnej legitimácie žalovaného 1/.

Mala za to, že na prejednávanú vec bolo dôvodným aplikovať ust. § 535 Občianskeho zákonníka.
Poukazca (KOOPERATIVA poisťovňa, a.s.) splnomocnila poukazníka (KOMUNÁLNA poisťovňa a.s.) na
prijatie plnenia od poukázanca (žalovanej 2/), poukazník splnomocnenie prijal a vybral od poukázanca
plnenie (dlžné poistné). Uvedené vyplýva z emailovej komunikácie zo dňa 14.05.2015 medzi právnym
zástupcom žalovanej 2/ a KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s.. To, že žalovaná 2/ dňa 12.06.2012 splnila

(zaplatila poistné) poukazníkovi (KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s.) na účet poukazcu (KOOPERATÍVA
poisťovňa, a.s.) vyplýva aj z elektronického podania žalovanej 2/ zo dňa 06.04.2016. Vzhľadom na
uvedené skutočnosti žiadala, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

12. Podaní doručeným súdu prvej inštancie dňa 01.02.2017 sa k odvolaniu žalovanej 2/ vyjadril žalovaný
1/ a uviedol, že sa s jej námietkami stotožňujeme.

13. K odvolaniu žalovaného 1/ a žalovanej 2/ sa podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa
22.02.2017 vyjadril žalobca a uviedol, že solidárnosť záväzku žalovaného 1/ a žalovanej 2/ voči

žalobcovi, bola založená súdom správne. Spoločný záväzok totiž môže byť v zmysle § 511 ods.
1 Občianskeho zákonníka založený rozhodnutím súdu. Mal za nesporné, že p. U.. T. X. (ďalej len
„poškodená“) sa o tom, kto za škodu zodpovedá, dozvedela už 09.12.2012, t.j. v deň dopravnej nehody.
Podľa právnej teórie ako aj ustálenej judikatúry sa momentom, kedy sa poškodený dozvie o škode,
rozumie okamih, kedy poškodený ujmu môže natoľko objektívne vyjadriť - vyčísliť v peniazoch, že si

môže svoj nárok uplatniť aj na súde. Musia mu však byť známe všetky okolnosti rozhodujúce pre určenie
celkovej výšky škody. Poškodený, ktorý nedisponuje odbornými technickými znalosťami potrebnými
pre vyčíslenie škody, nemôže z vedomosti o tom, ktoré diely vozidla boli poškodené, kvalifikovane a
objektívne určiť výšku škody. Poukázal na to, že poškodená nepredložila v rámci likvidácie poistnejudalosti faktúru za opravu vozidla, resp. iný doklad, z ktorého by vyplývalo, že sa dozvedela o výške
škody na jej vozidle vyjadrenej v peniazoch, preto sa o výške spôsobenej škody mohla dozvedieť iba
na základe výpočtu poistného plnenia havarijným poisťovateľom. Výpočet výšky škody vykonal dňa

22.02.2013 a v rovnaký deň zaslal aj oznámenie o poistnom plnení, v ktorom poškodenú informoval o
výške škody na jej vozidle. Preto dátum začiatku plynutia premlčacej lehoty bol závislým od okamihu,
kedy si poškodená prevzala predmetné oznámenie. Nakoľko zasielal oznámenie o poistnom plnení dňa
22.02.2013 ako poštovú zásielku, poškodená sa nemohla dozvedieť o výške škody skôr ako dva dni
po tomto dátume. Z uvedeného dôvodu, nárok uplatnený žalobou, podanou na súd faxovým podaním

dňa 19.02.2015 a písomne doplnený dňa 20.02.2015, nemožno považovať za premlčaný. Vo vzťahu k
možnosti využiť inštitút moderácie uviedol, že súd prvej inštancie prihliada na majetkové pomery škodcu,
ale zároveň skúmal, či zaviazanie škodcu na plnú náhradu bude alebo nebude preňho likvidačné.
Dal do pozornosti judikatúru NS ČR, č.k. CZ/17/68, z ktorej vyplýva, že zníženie rozsahu povinnosti
nahradiť škodu je dôvodné v tých prípadoch, kedy by uloženie povinnosti nahradiť škodu predstavovalo
s prihliadnutím na všetky okolnosti nežiaducu tvrdosť. Účelom zákona č. 381/2001 Z.z. je garantovanie

náhradyškodyprepoškodených,takýmspôsobom,abybolamieraichodškodneniačonajvyššiamožná,
preto súd musí pri posudzovaní splnenia podmienok pre zníženie rozsahu povinnosti nahradiť škodu
vychádzať z tej skutočnosti, že škodca - žalovaná 2/ škodu zo zvláštnych finančných zdrojov nahrádzať
nebude. Preto nepoužitie inštitútu moderácie nebude mať na žalovanú 2/ žiaden nepriaznivý, či finančne
likvidačný dopad. Úprava nárokov poškodeného podľa § 4 zákona predstavuje, s poukazom na §

1 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z., vo vzťahu k Občianskemu zákonníku špeciálnu zákonnú úpravu,
pričom táto nepredpokladá možnosť zníženia predmetných nárokov, tak ako to predpokladá všeobecná
úprava náhrady škody v § 450 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného dôvodu považoval aplikáciu
§ 450 Občianskeho zákonníka na priame nároky poškodeného voči poisťovateľovi, resp. kancelárii
za neprípustnú. Vzhľadom na vyššie uvedené žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu

prvej inštancie ako vecne správne potvrdil a zaviazal žalovaných na náhradu trov odvolacieho konania
žalobcu.

14. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 15.03.2017 sa k vyjadreniu žalobcu vyjadril žalovaný
1/ a poukázal na prvú vetu § 24 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z., podľa ktorej má žalovaný 1/ voči

žalovanej 2/ ako osobe zodpovednej za škodu spôsobenú prevádzkou jej motorového vozidla právo
postihu, keď má voči nej právo na náhradu toho, čo za ňu poškodenej osobe plnila. Právo postihu je
pritom osobitným právom žalovaného 1/ odlišným od práva na náhradu škody (napr. rozhodnutie NS
SR vo veci sp. zn. 4 Cdo 284/2010 zverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a rozhodnutí
súdov SR pod č. 34/2013). Z tohto dôvodu potom pri práve postihu nie je možné využitie moderačného

práva. Preto, ak bude žalovaný 1/ povinný nahradiť škodu v plnom rozsahu, tak potom v súlade s § 24
ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z. mu vznikne voči osobe zodpovednej za škodu právo na náhradu celého
tohto plnenia (a to aj v prípade, ak by u tejto osoby boli dané podmienky na zníženie náhrady škody
podľa § 450 Občianskeho zákonníka). Preto nevyužitie moderačného práva voči žalovanému 1/ bude
maťplnýekonomickýdopadnažalovanú2/. Nesúhlasilanisnázoromžalobcu,ževyužitiemoderačného

práva vo vzťahu k žalovanému 1/ nebolo možné. I keď zákon č. 381/2001 Z.z. má voči Občianskemu
zákonníku postavenie špeciálneho predpisu (§1 ods. 2), tento zákon moderačné právo neupravuje. Z
toho však nemožno vyvodiť (ako to robí žalobca), že ak tento zákon moderačné právo neupravuje,
tak toto vo vzťahu k platiteľovi náhrady škody podľa tohto zákona nie je možné. Naopak vzhľadom na
subsidiárnu pôsobnosť Občianskeho zákonníka a skutočnosť, že zákon č. 381/2001 Z.z. moderačné

právo vôbec neupravuje (tak ako nakoniec ani iné inštitúty týkajúce sa zodpovednosti za škodu), je
nepochybné, že aj na právo súdu znížiť náhradu škody treba použiť všeobecnú úpravu obsiahnutú
v § 450 Občianskeho zákonníka a § 24 ods. 3 a § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. je zrejmé, že
žalovaný 1/ ako kancelária poisťovateľov je osobou, ktorá je v zákonom stanovených prípadoch povinná
poskytnúť osobe poškodenej prevádzkou motorových vozidiel náhradu škody za osobu zodpovednú

za spôsobenú škodu. Túto náhradu škody poskytuje namiesto osoby zodpovednej za škodu. Má teda
postavenie platiteľa náhrady škody namiesto zodpovednej osoby a z tohto dôvodu potom prirodzene
nemôže byť zaviazaný na iné plnenie ako zodpovedná osoba. Poškodený teda môže uplatniť svoj nárok
buď voči osobe zodpovednej za škodu, alebo voči žalovanému 1/ ako kancelárii poisťovateľov (§ 24
ods. 3 vo vzťahu k § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z.). Ide o situáciu, keď jedna osoba (poškodený)

má právo na to isté plnenie od dvoch subjektov. Preto môže byť žalovaný 1/ (popri osobe zodpovednej
za škodu) zaviazaný iba na to isté plnenie ako osoba, ktorá za spôsobenú škodu zodpovedá. Žalovaný
1/ má potom pri uplatnení nároku poškodeného rovnaké právne postavenie ako osoba zodpovedná za
škodu. Vzhľadom k tomu sa aj zníženie náhrady škody súdom postupom podľa § 450 Občianskehozákonníka musí v rovnakom rozsahu a za rovnakých podmienok vzťahovať nielen na osobu zodpovednú
za škodu, ale aj na žalovaného 1/ ako kanceláriu poisťovateľov. Iný výklad by bol nielen nesprávny, ale
v konečnom dôsledku by mal za následok to, že účel zníženia náhrady škody podľa § 450 Občianskeho

zákonníka (zabrániť neprimeranej tvrdosti) by nebol naplnený (vzhľadom na právo postihu žalovaného
1/ voči žalovanej 2/). Pokiaľ žalobca uvádzal, že v tomto prípade môže solidaritu na strane žalovaných
založiť súd svojim rozhodnutím vo veci podľa § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka, tento názor je
nesprávny. Povaha rozhodnutia súdu v konaní o náhradu škody nie je konštitutívna, ale deklaratórna,
keď súd svojim rozhodnutím iba autoritatívne potvrdzuje už existujúci právny stav. Už z tohto hľadiska

potom rozhodnutie súdu v konaní o náhradu škody nemôže zakladať solidaritu na strane žalovaných
(takéto rozhodnutie by malo konštitutívny charakter). To by bolo možné iba pri konštitutívnom rozhodnutí
súdu(ktorýmbysavytváralnovýprávnystav).Popritomsúdniejeoprávnenýzaložiťsvojimrozhodnutím
solidaritu žalovaných na uplatnené plnenie iba na základe svojej úvahy bez toho, aby právny predpis
takéto právo súdu zakladal (teda bez opory v príslušnom zákone).

15. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 21.03.2017 sa k vyjadreniu žalobcu vyjadrila
žalovaná 2/ a uviedla, že rozhodnutím súdu podľa § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka, môže byť iba
konštitutívne rozhodnutie. Iba v tomto prípade prichádza do úvahy súdne rozhodnutie ako solidárne
zaväzujúci právny dôvod. Nie sú jej známe žiadne ustanovenia, v zmysle ktorého by bol súd oprávnený
konštitutívnym rozhodnutím vyvolať pasívnu solidaritu žalovaných. Zároveň uviedla, že rozhodnutie

o náhrade škody je rozhodnutím deklaratórnej povahy. Zotrvala na svojich vyjadreniach k otázke
premlčania. Za predpokladu, že by súd dospel k inému právnemu názoru, z dôvodu opatrnosti poukázala
na regresné oprávnenie žalovaného 1/ voči žalovanej 2/. Keďže škoda bola nahradená poškodenej (U..
T. X.W.), táto už nie je poškodeným subjektom, preto tu niet iného subjektu okrem žalobcu a žalovanej
2/, ktorých majetkové práva môžu byť meritórnym rozhodnutím v tomto konaní postihnuté. Preto je

nevyhnutné skúmať pri uplatnení § 450 Občianskeho zákonníka ich majetkové a osobné pomery.

16. Podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 27.08.2019 žalovaná 2/ doručila rozhodnutie Krajského
súdu Banská Bystrica, sp. zn. 14Co/22/2015 zo dňa 24.05.2016, v ktorom odvolací súd riešil obdobnú
otázku, akú je potrebné vyriešiť v tomto konaní. I prejednávanej veci bolo vôľou strán, tj. žalobcu a

žalovanej 2/ uzavrieť povinné zmluvné poistenie, o čom svedčí to, že žalovanej 2/ bola rovnako ako v
konaní pred KS BB vydaná asistenčná karta a potvrdenie o existencii poistenia. Poistný vzťah ku dňu
vzniku dopravnej nehody dňa 09.12.2012 trval a konanie žalobcu po vzniku dopravnej nehody je účelové
vsnahevyhnúťsanáhradeškody,ženebolakudňuvznikudopravnejnehodypovinnezmluvnepoistená.

17. Podľa § 359 C.s.p. odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

18. Podľa § 386 C.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ak
a)bolo podané oneskorene,
b)bolo podané neoprávnenou osobou,

c)smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, alebo
d)nemá náležitosti podľa § 363 ,
ak pre vady odvolania nemožno v odvolacom konaní pokračovať.

19. Z obsahu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že súd prvej inštancie výrokom

I uložil žalovanému 1/ a žalovanej 2/ spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 42 578,14 eur
v lehote 15 od právoplatnosti rozhodnutia, výrokom II vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol, výrokom III
žalobcovi priznal proti žalovanému 1/ a žalovanej 2/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
Osobou oprávnenou podať odvolanie je tá strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané,
pričom podmienkou subjektívnej prípustnosti odvolania je existencia ujmy spôsobenej napadnutým

rozhodnutím. Túto ujmu je potrebné posudzovať výlučne z hľadiska procesného, pričom sa musí
vychádzať z výroku rozhodnutia napadnutého odvolaním. Z obsahu odvolania žalovanej 2/ odvolací súd
zistil, že žalovaná 2/ odvolaním napadla rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, t.j. aj v časti
zamietajúceho výroku, z ktorého jej ujma nevznikla.

20. Odvolací súd tak ustálil, že žalovanej 2/ nesvedčí subjektívna procesná legitimácia na podanie
odvolania proti zamietajúcemu výroku, preto odvolanie žalovanej 2/ s poukazom na ust. § 386 písm. b)
C.s.p. v tejto časti odmietol, ako podané neoprávnenou osobou.21. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania žalovaných (§ 379, § 380
ods. 1 a § 378 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže
sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie

pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

22. Predmetom odvolacieho prieskumu tak bol prisudzujúci výrok napadnutého rozhodnutia a závislý
výrok o trovách konania. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci
skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok

(§ 380 ods. 2 C.s.p.), sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s odôvodnením
rozsudku prvoinštančného súdu v časti, ktorým bola uložená žalovanému 1/ a žalovanej 2/ povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 42 578,14 eur a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Z odôvodnenia
rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane
jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na
spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť

alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj
podrobne vyhodnotil. Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom
na ne poukazuje, a vyjadruje sa len k odvolacím námietkam odvolateľov.

23. K odvolateľmi uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. (súd prvej

inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd
konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové
zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že súd

vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré
súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov.

24. K námietkam odvolateľov, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny

právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

25. Vo vzťahu k námietkam žalovaných, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil žalovanými
vznesenú námietku premlčania, odvolací súd uvádza. Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej

doby na uplatnenie práva na náhradu škody sa vyžaduje skutočná a nielen predpokladaná vedomosť
poškodeného o rozsahu škody. V prejednávanej veci súd prvej inštancie ustálil, že poškodená
preukázateľne nadobudla vedomosť o škode až dňom 22.02.2013, kedy žalobca ukončil šetrenie
poistnej udalosti a stanovil výšku poistného plnenia. Pri posudzovaní úvah súdu prvej inštancie je
potrebné vzhliadnuť na skutočnosť, že poškodenou bola v danej veci U.. T. X., nie žalobca, ktorý bol

len v postavení poisťovateľa. Z obsahu spisu vyplýva, že poškodená oznámila žalobcovi vznik poistnej
udalosti zo dňa 09.12.2012 Oznámením zo dňa 13.02.2013. Nakoľko v čase vzniku poistnej udalosti
bolo motorové vozidlo poškodenej poistené, určenie výšky poistného plnenia a tým aj stanovenie výšky
škody bolo závislým na stanovení výšky poistného plnenie určeného žalobcom. V tejto súvislosti dáva
odvolací súd do pozornosti, že podľa čl. 8 ods. 3 VPP, mal poistený právo, aby mu poisťovňa vyplatila

sumu zodpovedajúcu všeobecnej hodnote vozidla v čase vzniku poistnej udalosti, zníženú o hodnotu
použiteľných zvyškov celého vozidla ( t.j. o hodnotu vozidla v poškodenom stave) a zmluvne dohodnutej
spoluúčasti. Vychádzajúc tak z toho, že výška poistného plnenia, t.z. okolnosti rozhodné pre určenie
výšky škody v danom prípade boli a) všeobecná hodnota vozidla v čase vzniku poistnej udalosti a b)
hodnota použiteľných zvyškov celého vozidla, ktoré záviseli od výpočtu poisťovateľa ( žalobcu), má

odvolací súd za to, že poškodená nemohla bez náležitých odborných znalostí určiť alebo odhadnúť
rozsah škody. I keď z oznámenia o poškodení vozidla k škodovej udalosti zo dňa 22.01.2013 poškodená
získala vedomosť o tom, že žalobca neodporúča opravu poškodeného motorového vozidla, uvedenú
informáciu nemožno považovať za postačujúcu na to, aby bola schopná určiť rozsah škody. Poškodenánepredložila žalobcovi po poistnej udalosti faktúru za opravu vozidla, resp. iný doklad, z ktorého by bolo
možné vyvodiť, že má vedomosť o predpokladanej výške škody, preto sa o výške spôsobenej škody
mohla dozvedieť iba na základe výpočtu poistného plnenia poisťovateľom. I s ohľadom na to, že hodnota

motorového vozidla sa postupom času znižuje, na čo má vplyv aj spôsob jeho užívania a vek vozidla,
na vedomosť poškodenej o rozsahu škody nemala vplyv skutočnosť, že poškodené motorové vozidlo
bolo relatívne nové ( zakúpené 10.10.2011). Pri posudzovaní otázky, kedy sa poškodená dozvedela o
škode je totiž potrebné vychádzať z preukázanej vedomosti poškodenej o vzniku škody, nielen z jeho
predpokladanej vedomosti o tejto škode. Rovnako je potrebné zohľadniť skutočnosť, že poškodená

preukázateľne nemohla mať vedomosť ani o tom, či hodnota použiteľných zvyškov bude vo vzťahu
k spôsobenej škode veľká alebo malá. Vzhľadom k uvedenému má odvolací súd totožne so súdom
prvej inštancie za to, že poškodenej neboli do ustálenia výšky poistného plnenia žalobcom známe
také skutkové okolnosti, ktoré by boli spôsobilé pre záver o finančnom vyjadrení spôsobenej škody.
Keďže poistné šetrenie vykonával žalobca a nie poškodená, má odvolací súd za to, že poškodená
ako fyzická osoba ani nemohla objektívne ovplyvniť dĺžku šetrenia poistnej udalosti, preto subjektívne

dôvody na strana žalobcu, na základe ktorých ustálil výšku škody až dňa 22.02.2013, nemožno vykladať
v neprospech poškodenej. Súd prvej inštancie tak správne uzavrel, že subjektívna premlčacia doba
začala plynúť až dňa 22.02.2013, preto nárok žalobcu nie je premlčaný. Preskúmaním rozhodnutia
v napadnutej časti odvolací súd zároveň konštatuje, že súd prvej inštancie pri posudzovaní začiatku
plynutia subjektívnej premlčacej lehoty svoje závery precízne a podrobne zdôvodnil, preto nie je

namieste argumentácie žalovanej 2/, že v tejto časti je rozhodnutie súdu prvej inštancie nedostatočne
odôvodnené. V tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti, že podľa už konštantnej judikatúry
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak

nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09
a podobne).

26. V podanom odvolaní žalovaná 2/ namietala aj nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie
pri posudzovaní pasívnej legitimácie žalovaného 1/ v konaní, majúc za to, že na vzťah medzi
KOOPERATÍVA poisťovňa, a.s. a KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s., mal súd aplikovať ust. § 535
Občianskeho zákonníka. Pri posudzovaní dôvodnosti námietok žalovanej 2/ odvolací súd vzhliadol
na to, že podstatou poukážky je plnenie dlžníka veriteľovi prostredníctvom tretej osoby, Poukážkou

dáva poukazca jednak príkaz poukazníkovi, aby plnenie vybral u poukázanca a jednak splnomocňuje
poukázanca, aby plnil na účet poukazcu. Preskúmaní napadnutého rozhodnutia má odvolací súd
za to, že neboli naplnené základné znaky poukážky, nakoľko nebolo preukázané, že poukazca
( KOOPERATÍVA poisťovňa, a.s.) splnomocnil poukázanca (žalovanú 2/), aby splnila poukazníkovi
( KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. ) na účet poukazcu (KOOPERATÍVA poisťovňa, a.s.). Tento záver je

zrejmým aj z vyjadrenia Národnej banky Slovenska zo dňa 30-09.2015 ( čl. 288-289), z ktorého vyplýva,
že nakoľko KOMUNÁLNA poisťovňa je dcérskou spoločnosťou KOOPERATÍVA poisťovňa, a.s. mohla si
overiť variabilný symbol a platbu poukázať do KOOPERATÍVA poisťovňa, a.s.. Odvolací súd poukazuje
aj vyjadrenie KOOPERATÍVA poisťovňa, a.s. (čl. 296-297): „Podľa priloženého avíza a upomienky
nebolo zo strany Kooperatíva poisťovne poskytnuté číslo účtu, ktoré sa nachádza v podnete, klientka

napriek tomu uhradila poistné na účet Komunálnej poisťovne“. Možno tak súhlasiť so závermi súdu
prvej inštancie, že žalovaná 2/ si svoju povinnosť uhradiť poistné za poistné obdobie od 31.05.2012
do 30.05.2013 nesplnila riadne (v deň splatnosti 31.05.2012 a ani následne v lehote predpokladanej
ustanovením § 9 ods. 4 zákona č. 381/2001 Z.z., na účet zadaný veriteľom- poisťovňou) a včas ( k
pripísaniu na účet veriteľa došlo až dňa 09.07.2012), preto poistná zmluva zanikla zo zákona ku dňu

30.06.2016. Vychádzajúc z uvedeného tak súd prvej inštancie správne ustáli, že žalovaná 2/ nemala
v čase dopravnej nehody riadne uzavretú zmluvu o PZP, preto je daná pasívna vecná legitimácia
žalovaného 1/. Na správnosť týchto záverov nemá vplyv ani žalovanou 2/ predložené rozhodnutie
KrajskéhosúduvBanskejBystricisp.zn.14Co/22/2015,nakoľkosúdniejetakýmtorozhodnutímviazaný
( ust. § 193 C.s.p.).

27. Vo vzťahu k námietkam žalovaného 1/ a žalovanej 2/, že súd prvej inštancie mal vo veci aplikovať
moderačné právo podľa ust. § 450 Občianskeho zákonníka a náhradu škody primerane znížiť, odvolací
súd uvádza. V zmysle ust. § 450 Občianskehozákonníka , z dôvodov hodných osobitného zreteľa,
súd náhradu škody primerane zníži, pričom pritom vezme zreteľ najmä na to, ako ku škode došlo,
ako aj na osobné a majetkové pomery fyzickej osoby, ktorá ju spôsobila, prihliadne pritom aj na

pomery fyzickej osoby, ktorá bola poškodená. Zmyslom tohto moderačného práva je zmiernenie vplyvu
zodpovednosti za škodu tam, kde by uloženie povinnosti v plnom rozsahu predstavovalo s prihliadnutím
na všetky okolnosti prílišnú tvrdosť. Pri posudzovaní dôvodnosti aplikácie ust. § 450 Občianskeho
zákonníka je však potrebné zohľadniť skutočnosť, že uplatnenie moderačného práva môže znamenať
citeľný zásah do subjektívneho práva poškodeného na náhradu celej škody. Súd prvej inštancie v

napadnutom rozhodnutí dôsledne vyhodnotil všetky žalovanou 2/ uvádzané skutočnosti, ktoré svedčili
tak v prospech žalovanej 2/ ako aj v jej neprospech. Správne vzhliadol na to, že dôvodom hodným
osobitného zreteľa by mali byť okolnosti, nemajúce svoj pôvod v škodovej udalosti, za ktoré škodca
nenesie sám zodpovednosť (teda si ich nespôsobil vlastným konaním) a ktoré mu výrazným spôsobom
sťažujú možnosti jeho uplatnenia v živote. Je nesporným, že nehodu a následky ňou vyvolané (zlý
zdravotný stav), ktorými primárne žalovaná 2/ argumentovala si zavinila vlastným konaním. Rovnako

správne súd prvej inštancie vyhodnotil majetkové pomery žalovanej 2/, zvažujúc jej výšku príjmu ako
aj skutočnosť, že nepreukázala dlhy. Zásadným sa javí aj zohľadnenie skutočnosti, že žalovaná 2/
svojou nepozornosťou privodila stav, že nemala v čase vzniku škody platne uzavretú zmluvu o PZP.
Vzhľadom k uvedenému má odvolací súd za to, že úvahy súdu prvej inštancie, ktorými dospel k
záveru o nedôvodnosti aplikácie ust. § 450 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k žalovanej 2/, t.z. o

neexistencie dôvodov hodných osobitného zreteľa, je správnou a dostatočne zdôvodnenou a odvolací
súd sa s týmto záverom v plnom rozsahu stotožňuje. Vo vzťahu k argumentácii žalovaného 1/, že v
súlade s ust. § 24 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z. nie je možné postihové právo voči žalovanej 2/
znížiť, odvolací súd dáva do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1M
Cdo 3/2004, v ktorom vyslovil právny názor, že prípadné zníženie postihu je výlučným oprávnením

poisťovne, nie súdu. S uvedenou právnou argumentáciou sa stotožnil aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí
sp.zn. 3Cdo 257/2009 , v ktorom nepovažoval aplikáciu ust. § 3
ods. 1 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k
možnosti zníženia postihu za dôvodnú a právne prípustnú. Totožný právny názor vyslovil aj Najvyšší
súd SR v rozsudku sp. zn. 4Obdo 38/2013 . Z obsahu publikovaných

a nepublikovaných súdnych rozhodnutí možno vyvodiť závery, že postihové právo poisťovne nemá
povahu práva na náhradu škody, ale je to osobitné originálne právo poisťovateľa a že postihové právo
uplatnené poisťovateľom nie je možné znížiť cestou uplatneného moderačného práva v zmysle ust.
§ 450 Občianskeho zákonníka ani podľa
§ 3 Občianskeho zákonníka. Na základe

uvedenéhosaodvolacísúdvplnomrozsahustotožnilsosprávnymiskutkovýmiaprávnymizávermisúdu
prvej inštancie uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktorým bola uložená žalovanému 1/
a žalovanej 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 42 578,14 eur.

28. V podanom odvolaní žalovaný 1/ namietal nesprávnosť právneho posúdenia súdom prvej

inštancie, keď uložil povinnosť žalovanému 1/ a žalovanej 2/ ako solidárnym dlžníkom. Ust. § 511
Občianskeho zákonníka upravuje tzv. pasívnu solidaritu, ktorá je vyjadrená termínom „spoločne a
nerozdielne“. Je charakterizovaná viacerými subjektmi na dlžníckej strane, ktorých povinnosťou je
splniť dlh tomu istému veriteľovi spoločne a nerozdielne. Funkcia pasívnej solidarity spočíva vo
väčšom zabezpečení pohľadávky veriteľa a uľahčení jej uplatnenia. V zmysle § 15 ods. 1 zák. č.

381/2001 Z. z. (označeného ako „priamy
nárok poškodeného“) náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je oprávnený
uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať. Z
toho vyplýva, že poisťovateľ vykonávajúci povinné zmluvné poistenie zodpovednosti má pri uplatnení
nároku poškodeného na náhradu škody rovnaké právne postavenie ako osoba, ktorá škodu priamo

spôsobila. Poškodený môže priamo od neho požadovať na súde alebo mimo neho, náhradu škody. To
však neznamená, že by z ustanovení zák. č. 381/2001 Z. z. bolo možné vyvodzovať pasívnu solidaritu poisteného a poisťovateľa. Pre účely
preskúmavanej veci treba preto zdôrazniť, že súd nie je oprávnený uložiť žalovaným povinnosť splniť
záväzok spoločne a nerozdielne, iba na základe vlastnej úvahy a bez zákonnej legitimácie. To platí pre

konštitutívne, ale aj pre deklaratórne rozhodnutia. Ak je v občianskom súdnom (sporovom) konaní na
jednej alebo na oboch procesných stranách viacero strán sporu, ide o procesné spoločenstvo (aktívne
alebo pasívne). V závislosti od intenzity prepojenia jednotlivých účastníkov v takomto procesnom
spoločenstve so zreteľom na obsah ich vzájomného hmotnoprávneho vzťahu, prípadne spoločnéhovzťahu k tretím osobám sa rozlišuje spoločenstvo samostatné (pri ktorom každý spoločník vystupuje
voči druhej strane samostatne) a nerozlučné, (ktoré je charakterizované tým, že rozhodnutie sa vzťahuje
na všetkých spoločníkov spoločne). Pre posúdenie, či ide o samostatné alebo nerozlučné spoločenstvo

je rozhodujúca povaha predmetu konania vyplývajúca z hmotného práva. O nerozlučné spoločenstvo
ide tam, kde hmotné právo neumožňuje, aby predmet konania bol prejednaný a rozhodnutý samostatne
voči každému spoločníkovi. V danom prípade z právnej úpravy, ktorú treba aplikovať na vzájomný vzťah
žalovaného 1/ a žalovanej 2/ (t.j. zo zákona č. 381/2001 Z. z.) nevyplýva, že by predmet konania nemohol byť prejednaný a rozhodnutý

samostatne voči každému z nich, to znamená, že medzi žalovanými 1/ a 2/ ide o pasívne spoločenstvo
samostatných spoločníkov. Nárok poškodeného na náhradu škody voči osobe zodpovednej za škodu
a nárok poškodeného na plnenie podľa zákona č. 381/2001 Z.z. nie sú jedným identickým nárokom,
ale sú dvomi popri sebe existujúcimi nárokmi na to isté (jedno) plnenie. Oba tieto nároky totiž existujú
popri sebe a vznikajú aj z odlišných právnych dôvodov. Právnym dôvodom vzniku záväzku poškodeného
voči osobe zodpovednej za škodu je jej zodpovednosť za škodu podľa § 420 a nasl. Občianskeho

zákonníka. Naopak u poisťovateľa z povinného zmluvného poistenia, resp. u žalovaného 1/ podľa
zákona č. 381/2001 Z.z. (najmä jeho § 4 ods. 2, § 15, § 24 ods. 2 a 3.) zakladá tento osobitný záväzok
na plnenie tento všeobecne záväzný právny predpis. Hoci tieto dva nároky poškodeného existujú (každý
z iného právneho dôvodu) popri sebe, tak poškodený nemá právo na obe tieto plnenia zároveň, nakoľko
by to z jeho strany viedlo k bezdôvodného obohateniu. Preto plnením z jedného takéhoto právneho

dôvodu zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť plniť z druhého právneho dôvodu. Teda postavenie
osoby zodpovednej za škodu a poisťovateľa (resp. žalovaného 1/) je obdobné ako postavenie dlžníka
a ručiteľa vo vzťahu k veriteľovi ( rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 27.8.2014 vo veci sp. zn. 2 M
Cdo 9/2013). Odvolací súd má tak odlišne od právnych záverov súdu prvej inštancie za to, že za tohto
stavu žalovaná 2/ (ako osoba zodpovedná za škodu) a žalovaný 1/ (ktorý je povinný za v zákonom

stanovených prípadoch povinný poskytnúť plnenie podľa zákona č. 381/2001 Z.z.) nie sú vo vzťahu k
žalobcovi solidárnymi dlžníkmi. Ak teda súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovaným zaplatiť žalobcovi
ním uplatnenú sumu ako solidárnym dlžníkom, tak jeho rozhodnutie v časti určenie spôsobu plnenia
žalovaných vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
29. Vo vzťahu k ostatným námietkam odvolateľov odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej

judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania

30. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom prisudzujúcom

výroku, ktorým bola uložená žalovanému 1/ a žalovanej 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 42
578,14 eur, v lehote 15 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, podľa § 387 ods. 1,2 C.s.p ako
vecne správny potvrdil a časti určenia spôsobu plnenia žalovaného 1/ a žalovanej 2/ podľa ust. § 388
C.s.p. zmenil tak, že plnením jedného zo
žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného.

31.Otrováchodvolaciehokonaniaodvolacísúdrozhodolpodľa§255ods.1C.s.p.vspojenís§262ods.
1 a § 396 ods. 1 C.s.p. vychádzajú z toho, že v odvolacom konaní mal v plnom rozsahu úspech žalobca,
preto o nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol tak, že priznal úspešnému žalobcovi
voči neúspešnému žalovanému 1/ a žalovanej 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom

rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2
C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

32. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.

2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).