Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 9, 2022

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/61/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4120210677
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 11. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2022:4120210677.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobkyne: G.
C., nar. XX. XX. XXXX, bytom D., O. XX, zast. WITT&KLEIM ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA s. r. o., so
sídlom Banská Bystrica, Dolná 6, IČO: 47 257 164, proti žalovanému: V. C., nar. XX. XX. XXXX, bytom
D., N. 1, zast. JUDr. Milan Ficek, advokát s. r. o., so sídlom Bratislava, Žilinská 14, IČO: 47 232 757,
o určenie, že žalobkyňa je vlastníkom nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Nitra zo dňa 24. marca 2022 č. k. 18C/85/2020-251 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyni sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalobkyňa je vlastníkom nehnuteľností
evidovaných pre k. ú. Y., obec D., okres D., nehnuteľností evidovaných na LV č. XXXX v rozsahu
spoluvlastníckeho podielu 1/1 k bytu č. XXX vo vchode č. o. č. l na poschodí č. 1, nachádzajúcom
sa v bytovom dome so súpisným číslom XXXX a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a
zariadeniach domu vo výške 36852/1000000; spoluvlastníckeho podielu 1/20 k nebytovému priestoru
(garáži) bez uvedenia čísla vo vchode č. 0 na poschodí č. -l suterén, nachádzajúcom sa v bytovom

dome so súpisným číslom XXXX a spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a zariadeniach
domu vo výške 157616/1000000; nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX v rozsahu spoluvlastníckeho
podielu 2/316 k pozemku, parcely registra „C", parcelné číslo 1118/31 vo výmere 433 m2, druh pozemku
ostatná plocha; nehnuteľností zapísaných na LV č. 2278 v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 2/316
k pozemku, parcely registra „C", parcelné číslo 1118/32 vo výmere 822 m2, druh pozemku ostatná
plocha; nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 44733/1000000
k pozemkom, parcely registra „C", parcelné číslo 1168/1 vo výmere 889 m2, druh pozemku ostatná

plocha a parcelné číslo 1168/2 vo výmere 693 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie.
Druhým výrokom priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovanému vo výške 100%
s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Rozhodnutie odôvodnil
ustanoveniami § 137 písm. c) CSP, § 3 ods. 1, § 39, § 48 ods. 1, 2, § 100 ods. 1, 2, § 101, §
126 ods. 1 Občianskeho zákonníka a vykonaným dokazovaním zistil, že žalobkyňa so žalovaným
uzatvorila manželstvo dňa 28. 01. 2000, ktoré bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Nitra zo

dňa 17. 03. 2011 č. k. 9C/43/2011-12. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 04. 04. 2011. Po
právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva došlo v rámci vysporiadania BSM bývalých manželov
k uzatvoreniu Dohody o vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov zo dňa 21. 04. 2011.
Z predmetnej dohody uzatvorenej medzi stranami sporu vyplýva, že účastníci tejto dohody sa dohodlina spoločnom nadobudnutom majetku a na vysporiadaní spoločne nadobudnutého majetku tak, že
žalobkyňa sa stala výlučnou vlastníčkou nehnuteľností uvedených v čl. II por. č. 2 predmetnej dohody,
ako i výlučnou vlastníčkou hnuteľných vecí uvedených v čl. II. por. č. 2 predmetnej dohody. Účastníci

sa dohodli, že hnuteľné veci, ktoré sú predmetom BSM, si vyporiadajú podľa stavu, v akom každý z
nich veci užíva. Teda, žalobkyňa sa stala vlastníčkou nehnuteľností evidovaných pre k. ú. Y., obec D.,
okres D., nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX, bytu č. XXX vo vchode č. o. č. l, na poschodí
č. 1 nachádzajúcom sa v bytovom dome so súpisným číslom XXXX a spoluvlastníckeho podielu na
spoločných častiach a zariadeniach domu vo veľkosti 36852/1000000; k nebytovému priestoru (garáži),

ktorá je situovaná v suteréne bytového domu SO 04, vchod 0, suterén, priestor č. 2 nachádzajúci sa
v bytovom dome so súpisným číslom XXXX, spoluvlastnícky podiel 1/20. Zároveň sa stala vlastníčkou
spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a zariadeniach domu vo výške 157616/1000000;
nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 2/316 k pozemku, parcely
registra „C", parcelné číslo 1118/31 vo výmere 433 m2, druh pozemku ostatná plocha; nehnuteľností
zapísaných na LV č. XXXX v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 2/316 k pozemku, parcely registra „C",

parcelné číslo 1118/32 vo výmere 822 m2, druh pozemku ostatná plocha; nehnuteľností zapísaných
na LV č. XXXX v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 44733/1000000 k pozemkom, parcely registra „C",
parcelné číslo 1168/1 vo výmere 889 m2, druh pozemku ostatná plocha a parcelné číslo 1168/2 vo
výmere 693 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie. V článku III. dohody sa účastníci dohody
dohodli, že záväzok zo zmluvy o úvere č. 0233523814, uzatvorenej medzi žalobkyňou, žalovaným

ako dlžníkmi a Slovenskou sporiteľňou, a. s. na sumu 96 262,365 eura, preberá výlučne žalobkyňa.
K predmetnej Dohode bol uzatvorený aj Dodatok dňa 06. 05. 2011, kde sa účastníci dohodli v článku
II. dohody o vyporiadaní BSM, že na nehnuteľnosti je viazané záložné právo v prospech Slovenskej
sporiteľne, a. s. Dňa 13. 09. 2020 bol žalobkyni doručený list žalovaného označený ako Odstúpenie od
Dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov zo dňa 31. 08. 2020, ktorým žalovaný

odstúpil od dohody podľa ust. § 48 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov v spojení s čl. VII. Dohody, ktoré upravuje právo na odstúpenie od zmluvy pre prípad, že
dôjde k porušeniu povinností vyplývajúcich z Dohody ktoroukoľvek zo zmluvných strán z dôvodu, že
žalobkyňa nesplnila povinnosť spočívajúcu v prevzatí záväzku vyplývajúceho z úveru. Žalovaný podal
príslušnému Okresnému úradu Nitra, katastrálny odbor návrh na vykonanie záznamu do katastra, ktorý

príslušný Okresný úrad Nitra, katastrálny odbor vykonáva pod č. záznamu Z-7962/2020 na základe
odstúpenia (vyplýva z predložených listoch vlastníctva). Žalobkyňa podala príslušnému Okresnému
úradu Nitra, katastrálny odbor návrh na nevykonanie záznamu podľa ust. § 36a ods. 1 zákona č.
162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam. Voči
oznámeniu č. Z 7962/20-16 zo dňa 25. 11. 2020 bol zo strany Okresnej prokuratúry Nitra podaný

protest prokurátora zo dňa 24. 02. 2021 vydaný pod č. Pd 322/20/4403-11, ktorým prokurátor Okresnej
prokuratúry Nitra navrhol oznámenie zrušiť, a to najmä z dôvodu, že záznamové konanie nemalo byť
podľa názoru prokurátora predčasne ukončené a na dotknutých listoch vlastníctva mali byť vyznačené
plomby o začatom záznamovom konaní. Zo strany Okresného úradu Nitra, katastrálny odbor, došlo k
vyhoveniu podanému protestu prokurátora vydaním Rozhodnutia zo dňa 19. 03. 2021 č. UP 1/2021-12.

Žalobkyni bolo doručené oznámenie Okresného úradu Nitra, katastrálny odbor zo dňa 13. 04. 2021
č. Z 7962/20-17, ktorým bola informovaná, že záznamové konanie č. Z 7962/2020 bolo obnovené
a na dotknutých listoch vlastníctva (LV č. XXXX, XXXX, XXXX a XXXX v k. ú. Y., okres D.) boli
vyznačené plomby o začatom záznamovom konaní a konanie bolo prerušené až do právoplatného
rozhodnutia súdu prvej inštancie o žalobe. Z oznámenia OÚ Nitra zo dna 25. 11. 2020 vyplýva, že

konanie Z 7962/2020 bude správnym orgánom ukončené nevykonaním zápisu, konanie ukončujú dňom
25. 11. 2020. Žalobkyňa vzniesla námietku premlčania voči právu žalovaného odstúpiť od dohody pre
v odstúpení vymedzený dôvod odstúpenia od dohody, nakoľko podľa názoru žalobkyne žalovanému
uplynula premlčacia doba na odstúpenie od dohody pre dôvod spočívajúci v nesplnení povinnosti
žalobkyne prevziať na seba celý záväzok vyplývajúci z úveru. V článku III. Dohody o vyporiadaní

BSM sa účastníci dohody dohodli, že záväzok zo zmluvy o úvere č. 0233523814, uzatvorenej medzi
žalobkyňou, žalovaným ako dlžníkmi a Slovenskou sporiteľňou, a. s. na sumu 96 262,365 eura, preberá
výlučne žalobkyňa. V článku VII. Dohody o vyporiadaní BSM sa účastníci dohody dohodli, že v prípade
porušenia povinnosti vyplývajúcej z tejto dohody ktoroukoľvek zo zmluvných strán je druhá zmluvná
strana oprávnená od tejto dohody odstúpiť.

1.2. Súd sa predovšetkým zaoberal tým, či je daný naliehavý právny záujem na určovacej žalobe s
poukazom na pripustenú zmenu petitu žaloby. Súd vyhodnotil, že je daný naliehavý právny záujem na
podanej žalobe, keďže žalovaný od dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželovodstúpil, žalobkyňa odstúpenie považuje za neplatné a neúčinné. Žalovaný však vykonáva úkony,
ktoré vedú na základe tohto právneho úkonu k zmene zápisu v katastri nehnuteľností a môžu byť tak
podstatným spôsobom dotknuté majetkové práva žalobkyne.

1.3. Odstúpenie od zmluvy predstavuje jednostranný právny úkon účastníka zmluvy, ktorým prejavuje
vôľu zmluvu zrušiť. Keďže ide o jednostranný úkon, súhlas druhej strany nie je potrebný. Stačí, ak sa
odstúpenie od zmluvy dostane do dispozičnej sféry adresáta a je možné v prípadoch ustanovených
zákonom a v prípadoch dohodnutých zmluvnými stranami (aj nad rámec zákona). Len platné odstúpenie

od zmluvy môže spôsobovať právne účinky, a teda aj samotné zrušenie zmluvy.

1.4. Uplatnenie námietky premlčania je vo všeobecnosti potrebné považovať za výkon práva v súlade s
dobrými mravmi, na druhej strane však nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania mohlo byť
považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi

však môže byť len taký výkon práva účastníkov v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia
tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania
môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil
a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom.
Pre posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať

do úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené
pred uplynutím premlčacej doby (II. ÚS 176/2011, tiež napr. IV. ÚS 542/2013). Ustanovenie § 3 Obč.
zák. je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon
subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je, požadovanú ochranu
odoprieť. Pokiaľ ide o výkon práva, ktoré účastníkovi dáva priamo právny predpis, prichádza do úvahy

aplikácia tohoto ustanovenia len vo výnimočných prípadoch. Dobrými mravmi rozumie ustanovenie §
3 ods. 1 OZ súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú
istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti
a majú povahu noriem základných. Týmto normám zásadne neodporuje, ak namieta niekto premlčanie
práva uplatňovaného voči nemu, nakoľko inštitút premlčania prispievajúci k istote v právnych vzťahoch

je inštitútom zákonným, a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona
premlčuje.

1.5.Odstúpiťodzmluvyaodstúpeniupriznaťvšetkyprávneúčinkymožnolenvtedy,akdohoda(zmluva),
voči ktorej odstúpenie smeruje, bola uzavretá platne. Súd mal za preukázané, že dohoda o vyporiadaní

bezpodielového spoluvlastníctva manželov spolu s dodatkom bola platná, pričom uvedené nebolo ani
spochybňované stranami sporu a odstúpenie od zmluvy bolo preukázateľne doručené druhej zmluvnej
strane (žalobkyni), čo nebolo sporné medzi stranami sporu. Zároveň bolo potrebné a podstatné sa
zaoberať tým, či bol naplnený dôvod odstúpenia, či odstúpenie ako majetkové právo už nie je premlčané
(premlčuje sa v rámci 3-ročnej premlčacej doby), nakoľko zo strany žalobkyne bola vznesená námietka

premlčania.

1.6. Súd mal za to, že v zmysle dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov
žalobkyňa záväzok vyplývajúci zo zmluvy o úvere na sumu 96 262,365 eura prevzala na základe
dohody, čo podľa názoru súdu vyplýva z čl. III. dohody. Vzhľadom na absenciu dohody o dobe splnenia,

mal súd za to, že podľa ust. § 101 Obč. zák. začala plynúť premlčacia doba nasledujúci deň po dni
nadobudnutia účinnosti dohody, t.j. dňa 22. 04. 2011, (právo na odstúpenie od zmluvy jednoznačne
majetkovým právom, premlčuje sa za tri roky odo dňa, kedy ho bolo možné vykonať prvýkrát) a uplynula
po troch rokoch dňa 22. 04. 2014. Odstúpenie bolo žalovaným spísané dňa 31. 08. 2020 a žalobkyni
doručené dňa 13. 09. 2020, preto sa právo žalovaného premlčalo podľa ust. § 101 Obč. zák. Súd

sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že žalobkyňa porušuje svoj záväzok (povinnosť) každý jeden
mesiac tým, že ani raz nezaplatila splátku, a preto právo odstúpiť od zmluvy tak vzniká vždy opätovne
každý mesiac. Žalobkyňa prevzala záväzok zo zmluvy o úvere vo výške 96 262,365 eura v celosti, čo
vyplýva z článku III. dohody. Obsahom dohody nie je prevzatie splátok. Záväzok bol ako celok prevzatý
žalobkyňou a ak mal žalovaný za to, že sa tak nestalo, mohol z tohto dôvodu odstúpiť od dohody o

vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov prvýkrát najneskôr deň po uzatvorení dohody.
Súd mal za to, že následky premlčania uskutočniť právny úkon nastávajú ex lege a majú za následok to,
že súd v prípade námietky premlčania musí konštatovať, že účinky právneho úkonu voči osobe, ktorá
namietla premlčanie práva, v danom prípade žalobkyňa, nenastali. Právny úkon je v takomto prípadeneúčinný od samého začiatku, a preto nespôsobuje žiadne právne následky. Zároveň súd konštatoval,
že žalovaný bol v zmysle dohody oprávnený od dohody odstúpiť výlučne v prípade, ak by žalobkyňa
neprevzala záväzok zo zmluvy o úvere, a nie v prípade, ak tento neplnila, čo i len čiastočne, nakoľko

Dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov neupravuje povinnosť žalobkyne
plniť každú jednotlivú splátku úveru. Žalovaný tvrdil, že vznesená námietka premlčania je v rozpore s
dobrými mravmi, keď poukázal na správanie žalobkyne, ktoré je dôkazom toho, že žalobkyňa zneužívala
dôverčivosť žalovaného, ktorý stále veril, že žalobkyňa dodrží slovo a bude si svoje povinnosti plniť.
Postup podľa § 3 ods. 1 OZ má miesto iba v ojedinelých prípadoch, keď voči strane konania by

nepriznanie jej nároku súdom v dôsledku uplynutia premlčacej doby bolo neprimerane tvrdým postihom
v porovnaní s rozsahom a charakterom uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas
neuplatnil. Tieto okolnosti musia byť naplnené v takej výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak
významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania. V
tomto smere je potrebné poukázať aj na jednu zo základných zásad súkromného práva - vigilantibus
iura scripta sunt - právo patrí bdelým. Preto je potrebné pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky

premlčania v rozpore s dobrými mravmi skúmať, či strana konania, ktorá sa dovoláva rozporu s dobrými
mravmi v súlade s § 3 ods. 1 OZ, postupovala s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve
v súlade so zásadou vigilantibus iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru
predvídavosti a opatrnosti nielen pri vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a
výkone svojich práv a povinností z neho vyplývajúcich. Preto pre odopretie účinkov vznesenej námietky

premlčania z dôvodu ich rozporov s dobrými mravmi sú rozhodujúce individuálne okolnosti, za ktorých
bola námietka premlčania uplatnená (1 Cdo 203/2018 - R 31/2020).

1.7. Súd poukázal na to, že ustálená judikatúra v tomto smere rešpektuje a vychádza zo základných
princípov práva, akými sú princíp právnej istoty, zásada rovnosti strán, zásada spravodlivosti, pri

zachovaní zásady zvýšenej ochrany slabšej strany sporu. V danom prípade je súd toho názoru, že
žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal a ani netvrdil, ako mu žalobkyňa bránila konaním vo výkone
jeho práva (podať včas odstúpenie od zmluvy, resp. sa domáhať nároku s poukazom na jeho plnenia
na základe úverovej zmluvy), prípadne, aké prekážky osobitného a výnimočného charakteru boli na
jeho strane. Žalovaný nepreukázal, že by žalobkyňa žalovanému bránila v uplatnení práv, že by

vyžadovala plnenie od žalovaného, na ktoré nebol povinný. Keďže neboli preukázané okolnosti takej
výnimočnej povahy, ktoré by spôsobovali prelomenie týchto zásad, kedy by bolo možné dôjsť k záveru,
že vznesenie námietky premlčania žalobkyňou by bolo možné považovať za rozpor s dobrými mravmi,
súd nepovažoval vznesenú námietku premlčania v rozpore s dobrými mravmi. S poukazom na uvedené
súd žalobe vyhovel. Súd poukázal na Nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 176/2011, a uznesenie

Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 542/2013 z 23. 09. 2013.

1.8. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, a vzhľadom k úspechu žalobkyne v konaní,
súd o náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobkyni priznal náhradu trov konania
v rozsahu 100%, pričom dôvody hodné osobitného zreteľa s poukazom na ustanovenie § 257 CSP

zistené u strán sporu, ani v okolnostiach veci zistené neboli. O výške trov konania bude rozhodnuté po
právoplatnosti tohto rozhodnutia, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.
2 CSP).

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalovaný, odôvodniac ho tým, že

súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci a právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci
samej, má vadu uvedenú v odseku 1 a táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Uviedol, že za
najzávažnejšie pochybenie súdu považuje žalovaný porušenie princípu rovnosti strán, kontradiktórnosti
a procesnej diligencie. Tieto spočívajú v postupe súdu, kedy pripustil zmenu žaloby žalobkyne, a to
uznesením zo dňa 06. 07. 2021 č. k. 18C/85/2020-210. Žalobkyňa pôvodne žalovala určenie neplatnosti

odstúpenia od zmluvy. Žalovaný sa k tejto žalobe vyjadril a okrem iného namietal nesprávnosť žaloby a
od samého počiatku navrhoval jej odmietnutie. K dôvodom sa žalovaný podrobne vyjadril vo vyjadrení
k žalobe zo dňa 10. 12. 2020 a duplike zo dňa 17. 05. 2021. Podstatou námietok žalovaného bolo to,
že žalobkyňa sa domáhala určenia neplatnosti právneho úkonu - odstúpenia od dohody o vyporiadaníBSM, uzatvorenej dňa 21. 04. 2011 podľa § 137 písm. c) CSP, podľa ktorého žalobou možno požadovať,
aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem;
naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu. Ako žalovaný

uviedol, zo samotného znenia tohto ustanovenia vyplýva, že týmto typom žaloby sa má žalovať najmä
určenie, či tu právo je/nie je. Žalobkyňa však nežiada určiť žiadne právo, žiada určiť právnu skutočnosť.
Žaloba žalobkyne je preto žalobou o určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) CSP. Civilný
sporový poriadok pripúšťa žalobu na určenie právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) CSP iba za
predpokladu, že prípustnosť tejto žaloby musí vyplývať z osobitného predpisu; inak je takáto žaloba

neprípustná. Z týchto dôvodov bola v prejednávanej veci žaloba žalobkyne neprípustná, čo bránilo jej
vecnémuprejednaniu.Tátoskutočnosťvytvárastav,kedyžalobaodpočiatkutrpívadou,prektorúbysúd
nemal ani ďalej v konaní pokračovať, ale túto žalobu bez ďalšieho odmietnuť pre jej neprípustnosť (§ 129
CSP). Toto však súd prvej inštancie na základe tohto podania žalovaného neurobil. Naopak, umožnil sa
vyjadriť žalobkyni, ktorá navrhla zmeniť žalobu presne tak, ako to namietal žalovaný. Žalovaný sa k tomu
vyjadril v duplike, kde to dôrazne namietal a navrhoval, aby súd takúto zmenu nepripustil. Žalobkyňa

neuplatnila zmenou žaloby iné právo. Ona de facto žalovala niečo úplne iné na základe tej istej žaloby.
Dôvodom návrhu na zamietnutie zmeny žaloby je, že nejde o zmenu žaloby, ale skôr o akúsi zámenu.
Za súčasnej právnej úpravy nie je možné pripustiť zámenu žaloby. Žalobca by mal presne vedieť, čo
žaluje. Ak žaluje určiť neplatnosť právneho úkonu, nemôže si po tom, čo mu žalovaný namietne, že
žaluje nesprávne, zamieňať typy žalôb a žalovať niečo úplne iné. Zo zmyslu novej právnej úpravy CSP

má byť jediným následkom nesprávne podanej žaloby strata sporu. Zvlášť v prípade, kedy žalobca
mení petit a žiada pripustiť zmenu žaloby nie z vlastnej iniciatívy, ale až na základe dôvodnej námietky
žalovaného. Tým sa nepochybne narušuje aj rovnosť strán konania, pretože takýmto prístupom súd
nepochybne napomáha žalobcovi. Popiera sa tým zmysel kontradiktórnosti a procesnej zodpovednosti
za podania. Sporový proces je kontradiktórny proces, kde sa do popredia kladie dôraz na rovnosť strán

a elementárnu spravodlivosť. Ak by súdna prax pripustila takýto postup, sudca by už nebol nestranným
arbitromkontradiktórnehoprocesu,pretožebyvlastnenapomáhalžalobcovizhojiťjehochybnýpostup.V
dôsledku toho by však došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd má podľa názoru žalovaného
poskytnúť právnu ochranu a byť nezávislý a nestranný. Ak žalobca podá vadnú žalobu, musí za to
niesť následky. Zvlášť, ak je právne zastúpený. V tomto smere súd závažným spôsobom spôsobil vadu

konania, ktorá má za následok absolútne nesprávne rozhodnutie, zároveň svojím postupom de facto
zmaril žalovanému možnosť účinnej procesnej obrany a svoje rozhodnutie vo vzťahu k pripusteniu
zmeny žaloby v podstate vôbec neodôvodnil. Vôbec sa nevysporiadal s argumentami žalovaného
prezentovanými v duplike. Jeho procesnú obranu tak v podstate odignoroval a formalisticky pripustil
zmenu žaloby. Dostatočné a zrozumiteľné odôvodnenie rozhodnutia je jedným z kľúčových znakov

zákonného rozhodnutia. Z rozhodnutia súdu musí byť jasné, prečo rozhodol v danej veci tak, ako
rozhodol. Rovnako musí byť jasné, ako sa vyporiadal s jednotlivými (relevantnými) argumentami strán
sporu. Žalovaný má za to, že v tomto prípade ide o relevantný argument, ktorý ostal bez povšimnutia.
K nesprávnej aplikácii právnej normy vo vzťahu k premlčaniu uviedol, že súd sa podľa názoru
žalovaného nesprávne vysporiadal aj s otázkou premlčania a tým, či je vznesená námietka premlčania v

súlade s dobrými mravmi. V prvom rade vidí žalovaný nesprávnosť v tom, že súd nesprávne vyhodnotil
začiatok plynutia premlčacej doby. Súd nedáva jednoznačnú odpoveď na otázku, prečo sa nestotožnil
s tvrdením žalovaného. Súd uviedol, že obsahom dohody nie je prevzatie splátok. Záväzok bol ako
celok prevzatý žalobkyňou a ak mal žalovaný za to, že sa tak nestalo, mohol z tohto dôvodu odstúpiť od
dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov prvýkrát najneskôr deň po uzatvorení

dohody. Zároveň skonštatoval, že žalovaný bol v zmysle dohody oprávnený od dohody odstúpiť výlučne
v prípade, ak by žalobkyňa neprevzala záväzok zo zmluvy o úvere, a nie v prípade, ak tento neplnila, čo
i len čiastočne, nakoľko Dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov neupravuje
povinnosť žalobkyne plniť každú jednotlivú splátku úveru. Záväzok, ktorý žalobkyňa prevzala, spočíval v
platení splátok. Prevzala totiž záväzok zo zmluvy o úvere, ktorá sa má platiť v splátkach. Je teda logické,

že ak neuhradí nejakú splátku, stále môže uhradiť ďalšiu a ďalšiu. V to veril aj žalovaný, keď mal za to,
že žalobkyňa konečne začne platiť. Analogicky je možné vykladať to podobne ako pri práve zosplatniť
záväzok dohodnutý v splátkach (§ 565 OZ druhá veta ustanovenia). Aj žalovanému tak vznikalo právo
na odstúpenie od zmluvy každý mesiac, keď žalobkyňa nedostála svojej povinnosti a nezačala platiť.
Nemožnosúhlasiťanisargumentomsúduotom,žeodstúpiťmoholžalovanýlenvprípade,akžalobkyňa

neprevzala záväzok zo zmluvy o úvere, a nie v prípade, ak tento neplnila čo i len čiastočne. Záväzky sa
majú plniť riadne a včas (§ 559 ods. 2 OZ). Ak by bol úver zosplatnený, tak by mohlo toto tvrdenie obstáť,
ale nie v tomto prípade. Súd prvej inštancie sa ďalej vlastne vôbec nevenoval otázke toho, čo je vlastne
záväzkom. Jeho rozhodnutie je nepresvedčivé a nevyporiadal sa vo svojej úvahe s tým, aký záväzokvlastne prevzala. Súd sa len priklonil k argumentácii na strane žalobkyne. Nezaoberal sa do hĺbky tým,
prečo a či vôbec je možné prebrať záväzok platiť dlh v splátkach, v celosti. Z uvedeného dôvodu súd
prvej inštancie jednak nesprávne aplikoval právnu normu a zároveň svoje úvahy a rozhodnutie z nich

plynúcichnedostatočneodôvodnil.Vdruhomradenesprávnosťmožnovidieťvnesprávnomvyhodnotení
rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi a nedostatočnom zistení skutkového stavu v tomto
smere. Súd uviedol, kedy je možné považovať vznesenú námietku premlčania za konanie v rozpore
s dobrými mravmi a citoval z rozhodnutia Ústavného súdu SR. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach,
na ktoré súd prvej inštancie odkázal, uviedol kritériá, resp. okolnosti, na ktoré je potrebné prihliadať.

Tieto okolnosti ústavný súd uvádza v dispozitívnej forme (slovíčko „najmä"), a teda nemusia byť splnené
kumulatívne. Jedná sa napr. o charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo
nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby. Žalovaný vo svojich podaniach uviedol dôvody, pre
ktoré je výkon práva žalobkyne (vznesenie námietky premlčania) v rozpore s dobrými mravmi. Poukázal
na to, že od roku 2007 platil celú hypotekárnu splátku, spolu s energiami a službami. Do momentu,
kedy sa žalobkyňa odsťahovala, žalovaný živil celú rodinu (vrátane žalobkyne), a to aj po rozvode.

Žalobkyňa sa nepodieľala ani na úhradách za správu bytu a fondu opráv, kde vznikol v roku 2015
dlh vo výške 6 942,78 eura a v roku 2020 vo výške 4 435,37 eura. Dlh z roku 2015 musela vyplatiť
jej vlastná matka, ktorá musela predať pozemok, aby sa dlh vyplatil. Úver mal byť platený inkasom z
účtu žalobkyne, avšak podľa informácií žalovaného ho žalobkyňa nevyužíva, resp. ho pravdepodobne
zrušila, nakoľko pravdepodobne nechcela, aby banka splátky strhávala z jej účtu. Žalovaný tak musí

vkladať splátky podľa toho, ako má peniaze, priamo na hypotekárny účet. Aj to je obraz toho, ako sa
stavia žalobkyňa k svojej povinnosti. V tomto smere navrhol žalovaný aj uloženie informačnej povinnosti
žalobkyni a SLSP, avšak súd uvedené nevykonal. Žalovaný trvá na tom, že žalobkyňa len zneužila
oprávnenie, ktoré jej umožňuje zákon (vznesenie námietky premlčania). Tieto skutočnosti však súd prvej
inštancie nevyhodnotil dostatočne. Žalobkyňa tvrdenia žalovaného kvalifikovane nepoprela. Nevedno,

prečo teda súd nevzal do úvahy tieto skutočnosti, resp. pokiaľ mal na vyhodnotenie toho, či je námietka
premlčania v rozpore s dobrými mravmi, prečo nevykonal svoje dopytovacie oprávnenie podľa § 150
ods. 2 CSP. Strana žalovaného nepovažovala za potrebné, ani účelné v danom momente vypočúvať
žalovaného, aj vzhľadom na to, že sa jedná o subsidiárny dôkazný prostriedok. Ba čo viac, žalobkyňa
neuviedla také tvrdenia, ktorými by tieto okolnosti kvalifikovane poprela. Žalovaný ich tak mohol dôvodne

považovať aj za nesporné. Na základe uvedeného má za to, že žalovaný dostatočne preukázal rozpor
s dobrými mravmi a súd to nesprávne vyhodnotil. Pokiaľ mu na riadne rozhodnutie chýbali v tomto
smere ďalšie skutočnosti ohľadom okolností súladu s dobrými mravmi, čo žalovaný nemohol predvídať,
nakoľko mal za to, že ním predložené tvrdenia a dôkazy sú dostatočné, mohol súd postupovať podľa
§ 150 ods. 2 CSP a dopytovať sa právneho zástupcu, alebo strany konania. Ak tak neurobil a napriek

tomu rozhodol, tak v podstate rozhodol napriek tomu, že nemal správne a riadne zistený skutkový stav.
Nemožno si zamieňať výsluch strany konania, vyjadrenie strany konania a doplnenie skutkových tvrdení
na základe § 150 ods. 2 CSP. Rozhodnutie súdu prvej inštancie obsahuje zásadné vady, ktoré majú
za následok jeho nesprávnosť a hlavne nezákonnosť. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací
súd zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že žalobu zamietne, eventuálne, aby zrušil rozhodnutie súdu

prvej inštancie a uložil mu povinnosť opätovne vo veci rozhodnúť, pričom ho zaviaže rešpektovať vyššie
uvedenú právnu kvalifikáciu.

3. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že odvolanie nie je dôvodné, rozsudok je
vecne a právne správny. K nesprávnosti žaloby a nezákonnému pripusteniu zmeny žaloby uviedol,

že k tejto otázke sa žalobca podrobne vyjadril v jeho vyjadrení zo dňa 16. 04. 2021. Odkázal v ňom
na relevantné zákonné ustanovenia, osobitne na ust. § 137, § 139, § 140, § 143 CSP a poukázal
aj na relevantnú judikatúru, reprezentovanú predovšetkým rozsudkom Krajského súdu v Trnave zo
dňa 10. 12. 2020 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 14S/81/2019 a rozsudkom najvyššieho
súdu zo dňa 20. 07. 2011 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 229/2010, publikovaným

v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod publikačným č.
81/2014. Poukázal aj na relevantnú odbornú publikáciu, konkrétne na Katastrálny bulletin č. 1/2019
schválenýpredsedníčkouRadyKatastrálnehobulletinudňa31.05.2019,ktorá(publikácia)ďalejpracuje
s argumentáciou z vymedzených judikátov. Žalobca má za to, že v takto ním sumarizovanom právnom
stave veci dostatočne vyargumentoval právnu možnosť a danosť ním uplatnenej žaloby a formulácie

žalobného návrhu. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti, má žalobca za to, že žaloba a aj
zmena žalobného návrhu bola v zmysle rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
a súdov nižších inštancií, ako aj v zmysle praxe okresných úradov, katastrálnych odborov procesne
prípustná. Súd sa otázkou prípustnosti zmeny žaloby riadne zaoberal, a to v uznesení zo dňa 06. 07.2021, ktorým zmenu žaloby pripustil a toto rozhodnutie o pripustení zmeny žaloby riadne zdôvodnil.
Za tendenčné označil tvrdenie žalovaného, keď tento tvrdí, že rozsudok trpí vadou reprezentovanou
absenciou odôvodnenia pripustenia zmeny žaloby. Tento záver žalobcu vychádza z presvedčenia, že

zmena žalobného návrhu je procesná otázka. O takejto zmene nemá súd rozhodovať v rozsudku.
Nie je tu teda dôvod, aby súd v rozsudku riešil procesné otázky. Povinnosťou súdu je rozhodnúť o
pripustení zmeny žalobného návrhu uznesením ako na to určeným druhom rozhodnutia procesnej
povahy, čo súd aj vykonal a v uznesení svoje rozhodnutie aj riadne zdôvodnil. Absencia akéhokoľvek
odôvodnenia pripustenia zmeny žaloby v rozsudku je preto bez právnej relevancie. Žalovaný sa súčasne

snaží z pripustenia zmeny žaloby vytvoriť stav, ktorým súd mal napomáhať žalobcovi. Žalobca má za
to, že zmena žaloby je prirodzený, zákonom predpokladaný nástroj procesného charakteru, ktorého
účelom je, okrem iného, znižovanie záťaže súdov nehospodárnym opakovaným podávaním opravených
návrhov. Súd postupoval riadne, keď žalobu neodmietol, zmenu žalobného návrhu pripustil a pripustenie
zmeny žalobného návrhu riadne v uznesení odôvodnil. K nesprávnej aplikácii právnej normy vo vzťahu
k premlčaniu, nedostatočnému zisteniu skutkového stavu, nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia

uviedol, že okolnosť, od ktorej sa počíta premlčacia lehota nastala a táto je naviazaná na deň účinnosti
dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov a vznesenie námietky premlčania
nemôže byť v tomto spore v žiadnom prípade posudzované ako konanie v rozpore s dobrými mravmi.
Žalovaný v konaní na súde a aj v odvolaní nesprávne spája ním tvrdenú povinnosť žalobcu vyplývajúcu
z dohody o vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov s povinnosťou splácať úver. Toto

žalobca dostatočne vysvetlil a túto argumentáciu potvrdil aj Okresný súd Nitra v rozsudku, kde odlišnosť
týchto dvoch záväzkov (a teda aj plynutie premlčacej doby) súd riadne odôvodnil. To, či sa žalovanému
odôvodnenie zdá dostatočné alebo nie, je jeho subjektívnym posúdením veci. Vo vzťahu k tvrdeniu
žalovaného, že súd nevykonal dokazovanie uložením „informačnej povinnosti žalobkyni“ si žalobca
uviedol,žeskutočnostiohľadne(ne)splácaniaúverubolinasúderelevantneriešené,keďnapojednávaní

zo dňa 23. 11. 2021 právny zástupca žalobcu uviedol, že nenamieta, že úver spláca žalovaný. Rovnako
na tomto pojednávaní na otázku súdu právny zástupca žalovaného ohľadne dokazovania uviedol, že
navrhuje vypočuť už len žalovaného, ako i žalobkyňu. Na ďalšom pojednávaní konanom dňa 24. 02.
2022 už ani na vykonaní tohto dôkazu žalovaný netrval. Žalobca mal teda za to, že sa v otázke
platenia splátok z úverovej zmluvy nejedná o otázku relevantnú pre rozhodnutie sporu a ak by sa aj

jednalo, žalovaný upustil od vykonania ním navrhovaných dôkazných prostriedkov. Uviedol, že žalovaný
v žiadnom z jeho podaní nenavrhol taký dôkaz, ktorý by osvedčoval konanie žalobcu v rozpore s
dobrými mravmi v kontexte vznesenej námietky premlčania. Na záver uviedla, že rozsudok netrpí ani
jednou z vád, ktoré v odvolaní vytýka žalovaný, preto nie je dôvodné. Existuje právny záujem žalobkyne
na určení vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam identifikovaným v žalobnom (určovacom) návrhu,

žalovaný neplatne odstúpil od dohody o vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov a
žalobkyňa vzniesla právne relevantnú námietku premlčania práva žalovaného na odstúpenie od dohody
o vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Z uvedených dôvodov navrhla, aby odvolací
súdodvolaniezamietol,rozsudokpotvrdilažalobkynipriznalnároknanáhradutrovodvolaciehokonania.

4. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že naďalej trvá na svojich doterajších
tvrdeniach v podanom odvolaní, že zmena žalobného návrhu nebola v predmetnom spore procesne
prípustná. Na tom nemení nič ani množstvo judikatúry a kategorických tvrdení, ktorými sa žalobkyňa
snaží dodatočne zhojiť to, že podala nesprávnu žalobu. Vzhľadom na to, že súd zmenu žaloby pripustil,
pričom toto svoje rozhodnutie nijako

neodôvodnil, zmaril tak žalovanému možnosť účinne sa procesne brániť. Preto žalovaný považuje
rozhodnutie súdu prvej inštancie už len z tohto titulu za nepreskúmateľné, a teda aj za nezákonné.
Žalovaný uviedol, že zotrváva na svojich doterajších tvrdeniach a námietkach vznesených v podanom
odvolaní voči napadnutému rozsudku súdu prvej inštancie, najmä pokiaľ ide o posúdenie premlčania
predmetného nároku, ako aj argumentácie vzťahujúcej sa k nedostatočne zistenému skutkovému stavu

v predmetnom spore. K tvrdeniu žalobkyne, že žalovaný nenavrhoval žiadny taký dôkaz, ktorý by
osvedčoval konanie žalobkyne v rozpore s dobrými mravmi v kontexte vznesenej námietky premlčania,
uviedol, že s vyjadrením zo dňa 10. 12. 2020 predložil viaceré dôkazy, ktoré preukazovali konanie
žalobkyne v rozpore s dobrými mravmi, ale súčasne aj navrhol, aby súd uložil nielen žalobkyni, ale aj
SLSP informačnú povinnosť, avšak súd takto navrhovaný dôkaz nevykonal. Žalobkyňa kvalifikovane

vôbec nepoprela tvrdenia žalovaného, nepredložila relevantný dôkaz, ktorý by jeho tvrdenia a dôkazy
vyvrátili. Spor vedie súd, a nie strany konania. Je evidentné, že žalovaný v celom spore uplatňoval
všetky prostriedky procesnej obrany, ktoré mu civilný proces umožňuje a ktoré považoval za vhodné
a účelné, avšak napriek tomu, súd tieto nijako nebral do úvahy. Podotkol, že na vznesenú námietkupremlčania súd prvej inštancie nemal v žiadnom prípade prihliadnuť. Zdôraznil, že rozvod manželstva
uzavretého medzi ním a žalobkyňou bol de facto iba rozvodom naoko, čo je evidentné aj zo samotného
správania sa žalobkyne po rozvode ich manželstva, kedy táto žila so žalovaným v jednom byte ešte

ďalších 7 rokov. Žalobkyňa sa odsťahovala až v roku 2018, a to za pomoci policajnej hliadky, ktorá
ju z bytu vykázala. Žalovaný si následne dal jednotlivé kroky žalobkyne do vzájomného súvisu a
uvedomil si, že konanie žalobkyne podľa všetkého nemohla byť náhoda, ale bolo účelové. Žalovaný
sa tak domnieva, že žalobkyňa konala úmyselne, keď sa od žalovaného neodsťahovala, aby získala
čas. Naopak, tohto nechala splácať celý úver, ktorý na seba Dohodou o vyporiadaní BSM prevzala,

pričom ho celý čas ubezpečovala, že aj ona úver začne splácať. Žalovaného tak uvádzala do omylu
a takto ho účelovo zavádzala, dôsledkom čoho uplynula aj premlčacia doba. Je preto evidentné, že
márne uplynutie premlčacej doby spôsobila žalobkyňa a žalovaný toto nijako nezavinil. Preto priznanie
účinkov premlčania by bolo voči nemu za tejto situácie neprimerane tvrdým postihom a zároveň nie je
vôbec spravodlivým rozhodnutím. Striktné trvanie na zásade, že bdelým patria práva by bolo skutočne
nespravodlivé a v rozpore s dobrými mravmi. Súd preto nemal na námietku premlčania vznesenú

žalobkyňou absolútne prihliadať. Poukázal na to, že jediný, kto v skutočnosti splácal celý hypotekárny
úver, bol žalovaný, žalobkyňa nevykonala ani len jednu splátku počas celých rokov, kedy už sporové
strany neboli manželmi. Žalovaný preto od dohody odstúpil platne. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu ČR v konaní pod sp. zn. 26Cdo/2786/2000. Rozhodnutie súdu prvej inštancie obsahuje zásadné
vady, ktoré majú za následok jeho nesprávnosť a hlavne nezákonnosť. Rozhodovanie súdu nemalo

podľa názoru žalovaného ani dospieť do štádia meritórneho prejednania veci, nie to ešte, aby súd žalobe
vyhovel.

5. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku - ďalej
len CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou osobou - žalovaným, proti výroku, ktorý

bolvjehoneprospech(§359CSP),protirozhodnutiusúduprvejinštancie,protiktorémuzákonodvolanie
pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP)
preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom podaného odvolania
(§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd
prvej inštancie, postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a

po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia rozsudok súdu prvej inštancie
podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

7. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

8. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi

podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej
lehoty. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah,
ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

9. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z dôvodov uvedených žalovaným v odvolaní dospel

k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, pričom
v odôvodnení rozhodnutia dal odpovede a riadne odôvodnil všetky pre posúdenie veci podstatné
skutočnostiatoitie,ktoréžalovanýuvádzalvodvolaní, pretoodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancie
podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého rozhodnutia
sa stotožňuje, na tieto dôvody podľa § 387 ods. 2 CSP odkazuje. Na potvrdenie správnosti záverov súdu

prvej inštancie a k námietkam uvedeným v odvolaní žalovaného odvolací súd uvádza, že rozhodnutie
súdu prvej inštancie je dostatočne odôvodnené a preskúmateľné, preto námietka žalovaného ohľadne
nedostatočného odôvodnenia je nedôvodná.10. Žalovaný v odvolaní uviedol, že za najzávažnejšie pochybenie súdu považuje porušenie princípu
rovnosti strán, kontradiktórnosti a procesnej diligencie. Tieto spočívajú v postupe súdu, kedy pripustil
zmenu žaloby žalobkyne, a to uznesením zo dňa 06. 07. 2021 č. k. 18C/85/2020-210. Odvolací súd sa

preto v prvom rade zaoberal touto jeho námietkou.

11.1. Zásada rovnosti strán v procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok
a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje
občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02).

11.2. Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré
zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu
pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať
možnosť podstatnej výhody voči protistrane.

11.3. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavnoprávnych princípov občianskeho súdneho
procesu spočíva teda v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového
konania), ako aj iného civilného procesu majú rovnaké 5 procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a
plnia za rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných
strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý

z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02).

11.4. Táto zásada vyjadrujúca „právo na spravodlivý proces“, nutnosť rovnakých „pravidiel hry“ alebo
tiež „princíp rovnosti zbraní“ pre všetkých účastníkov súdneho konania je ďalej rozvedená v zákone č.
335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch a sudcoch“),

ale predovšetkým v Občianskom súdnom poriadku (ďalej aj „OSP“) a v Trestnom poriadku (zákon č.
141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov). (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02-11
z 10. 10. 2002).

12.1. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť

v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).

12.2. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred
všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04).

12.3. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na

spravodlivýsúdnyprocespodľačl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávaslobôdnepatríaniprávo
účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne
sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho,
aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník
konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03) (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23. 11. 2010, sp. zn. 5

Cdo 218/2010).

13. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj

porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo
na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným
dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na
predvídateľnosťrozhodnutia,nazachovanierovnostistránvkonaní,narelevantnékonaniesúduspojené
so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).

14. Za určitých okolností možno k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd dospieť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľovsmerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu procesnej povahy. Vo všeobecnosti
však platí, že nesprávne rozhodnutie procesnej povahy nemožno spravidla samo osebe kvalifikovať ako
také pochybenie všeobecného súdu, ktoré by svojou intenzitou zakladalo možnosť vyslovenia porušenia

základných práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek výrazne sa môže účastníka konania dotknúť
(uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 381/2016 zo 7. júna 2016).

15. Zmena návrhu na začatie konania nesmie byť v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. To, či
dôsledky určitého procesného postupu alebo úkonu sú v súlade s touto zásadou, posudzuje iba súd.

Ustanovenie § 95 ods. 1 OSP dáva preto navrhovateľovi možnosť zmeniť návrh na začatie konania (len)
so súhlasom súdu; súd zmenu tohto návrhu nepripustí (tiež) vtedy, ak by výsledky doterajšieho konania
nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu (§ 95 ods. 2 OSP). Úvaha, či výsledky konania,
ku ktorým sa dospelo pred navrhovateľom požadovanou zmenou návrhu, (ne)môžu byť podkladom
pre konanie o zmenenom návrhu, súvisí s predbežným hodnotením dôkazov a výsledkom vnútorného
presvedčenia sudcu a jeho myšlienkového postupu; preto táto úvaha patrí len súdu rozhodujúcemu o

návrhu na pripustenie zmeny návrhu. Dovolací súd pri posudzovaní prípustnosti dovolania z hľadiska
procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ OSP nemôže preskúmavať správnosť úvahy súdu
riešiaceho otázku, či výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred navrhovateľmi navrhnutou zmenou
návrhu, môžu alebo nemôžu byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu (viď R 52/2012, uznesenie
NS SR sp. zn. 3 Cdo 279/2013 z 10. 12. 2015).

16. V danej veci podala žalobkyňa pôvodne žalobu o určenie neplatnosti odstúpenia od dohody o
vyporiadaní BSM. Po doručení žaloby žalovanému a jeho vyjadrení sa, že takýto petit považuje za
neprípustný, pretože ide o určenie právnej skutočnosti, pričom takéto určenie nevyplýva z osobitného
predpisu, a preto žalobkyňa na takomto určení nemá daný naliehavý právny záujem, žalobkyňa žalobu

zmenila na určenie vlastníckeho práva, pričom žiadala zmenu žaloby pripustiť. Súd prvej inštancie
uznesením zo dňa 06. 07. 2021 č. k. 18C/85/2020-210 žalobu pripustil, pričom práve tento procesný
postup je namietaný žalovaným v odvolaní. Odvolací súd má za to, že takýmto postupom súd prvej
inštancie postupoval práve v zmysle procesných predpisov, keď po doručení žaloby, ktorú neodmietol
podľa § 129 CSP ani nerozhodol o zastavení konania, žalobu spolu s prílohami doručil podľa § 167

ods. 1 CSP žalovanému, ktorý na ňu písomne vo vyjadrení reagoval, pričom vo vyjadrení uplatnil
prostriedky procesnej obrany. Keďže žalovaný nárok žalobkyne neuznal, súd prvej inštancie správne
podľa§167ods.3CSPdoručilvyjadreniežalovanéhožalobkynidovlastnýchrúkaumožniljejvyjadriťsa
v lehote stanovenej súdom. Na túto výzvu súdu reagovala žalobkyňa tak, že žalobu zmenila a jej zmenu
žiadala pripustiť. Voči novému žalobkyňou navrhovanému petitu už žalovaný námietku nedostatku

naliehavého právneho záujmu nemal. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že pôvodnú žalobu žalobkyne
mal súd odmietnuť, k tomu odvolací súd uvádza, že keďže mala všetky potrebné náležitosti a bolo z
nej zrejmé, čoho sa týka a čo sa ňou sleduje, nebol dôvod súdu prvej inštancie na postup podľa § 129
CSP, ako uvádzal žalovaný, pretože takáto žaloba nebránila jej vecnému prejednaniu. Postup súdu,
kedy následne rozhodoval o tom, či takúto zmenu žaloby pripustí, považoval odvolací súd za správny.

Súd prvej inštancie svoj postup a právne odôvodnenie uviedol v uznesení zo dňa 06. 07. 2021 č. k.
18C/85/2020-210, ktorým žalobu pripustil a následne vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom, v ktorom
už svoje rozhodnutie o pripustení žaloby opakovane neodôvodňoval, pretože svojim rozhodnutím bol
viazaný a pre takýto postup v tomto rozhodnutí už neboli dôvody. Ani v takomto postupe súdu prvej
inštancie odvolací súd nevidel porušenie práva na spravodlivý proces. Aj keď uznesenie o nepripustení

zmeny žaloby je uznesením, voči ktorému nie je prípustné odvolanie, vzhľadom k tomu, že práve v tomto
procesnompostupe-rozhodnutísúduopripustení žaloby videlžalovanýporušenieprávanaspravodlivý
súdny proces a porušenie rovnosti strán sporu, odvolací súd preskúmal aj tento postup súdu, pričom
dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa riadil pri rozhodovaní o zmene žaloby ustanoveniami § 139 a
nasledujúcimiCSP,správnepodaniežalobkynepovažovalzazmenužaloby(anieakúsizámenu),ktorou

je uplatnené iné právo podľa § 140 ods. 1 CSP, čo je prípustný dôvod na zmenu žaloby. Na nepripustenie
zmeny žaloby podľa § 143 ods. 1 CSP v danej veci dôvody neboli, pretože výsledky doterajšieho konania
mohli byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe. Za danej situácie preto nebol dôvod na to, aby súd
prvej inštancie zmenu žaloby nepripustil, a pokiaľ teda súd prvej inštancie uznesením zo dňa 06. 07.
2021č.k.18C/85/2020-210žalobupripustil,vjehopostupeodvolacísúdnevidelporušenierovnostistrán

sporu alebo porušenie práva na spravodlivý proces. Nešlo o napomáhanie žalobcovi, ale len reakciu
žalobkyne na vyjadrenie žalovaného k žalobe, na čo mala právo. Takýmto procesným postupom podľa
názoru odvolacieho súdu nemohlo dôjsť k nerovnosti strán konania a nedošlo ani k porušeniu práva
na kontradiktórny proces. Týmto procesným postupom súd nespôsobil vadu konania, ktorá by malaza následok absolútne nesprávne rozhodnutie. Z uvedených dôvodov nepovažoval odvolací súd túto
námietkužalovanéhozadôvodnúanáslednesavyporiadavalsďalšímiodvolacímidôvodmižalovaného.

17. Ďalším odvolacím dôvodom žalovaného bolo to, že súd prvej inštancie sa nesprávne vysporiadal
so žalobkyňou vznesenou námietkou premlčania a nesprávne tiež posúdil, či je vznesená námietka
premlčania v súlade s dobrými mravmi.

18. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť

námietkou. Zmyslom tohto inštitútu je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch. Premlčaním právo nezaniká,
iba sa závažne oslabuje. Uplatnenie námietky premlčania spôsobuje zánik súdnej vymáhateľnosti, v
dôsledku čoho súd premlčané právo nemôže priznať. Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť
na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a
zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si
svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje dlhodobému trvaniu práva a im zodpovedajúcim

povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným
spôsobom u príslušného orgánu svoje právo nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť
námietku premlčania a tak spôsobiť stav, že sa oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať u
súdu svojho práva. Dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za
následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať (§ 100 ods. 1 tretia veta Občianskeho

zákonníka). Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci súd k tomu, aby prednostne
posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v prípade jej oprávnenosti takýto
postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby vykonávania ďalších dôkazov.

19. Nárok žalobkyne, ktorého sa podanou žalobou domáha, je odvodený od uzatvorenia Dohody o

vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov zo dňa 21. 04. 2011, uzavretej medzi stranami
tohto sporu. Z predmetnej dohody uzatvorenej medzi stranami sporu, z čl. III. dohody vyplýva, že
účastníci dohody sa dohodli, že záväzok zo zmluvy o úvere č. 0233523814, uzatvorenej medzi
žalobkyňou, žalovaným ako dlžníkmi a Slovenskou sporiteľňou, a. s. na sumu 96 262,365 eura, preberá
výlučne žalobkyňa. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že na základe zmluvy o

úvere č. 0233523814 bol žalobkyni a žalovanému ako dlžníkom poskytnutý úver v sume 2 900 000,-Sk
(9622,36eura),ktorýmalisplácaťvsplátkachpo15672,-Sk(520,21eura)mesačne,atood20.07.2007
do 20. 01. 2032. Napriek dohode v bode III. dohody o vysporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva
manželov zo dňa 21. 04. 2011, z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že na základe dohody
by došlo k zmene dlžníka voči banke, teda voči veriteľovi sú napriek tejto dohode dlžníkmi obaja

bývalí manželia, teda tak žalobkyňa, ako aj žalovaný, pričom svoj dlh majú plniť v splátkach. Z dohody
medzi stranami sporu vyplýva len to, že záväzok zo zmluvy o úvere č. 0233523814, uzatvorenej medzi
žalobkyňou, žalovaným ako dlžníkmi a Slovenskou sporiteľňou, a. s. na sumu 96 262,365 eura, preberá
výlučne žalobkyňa, pričom vo vzťahu k banke bola naďalej plniť dlh v splátkach. Žalobkyňa mala v
zmysle tejto dohody dlh prebrať, pričom odvolací súd sa stotožňuje s tým, že ak nebola určená lehota na

plnenie, táto jej povinnosť vznikla v deň nasledujúci po podpise tejto dohody. Napriek tomu, že žalovaný
mal vedomosť o tom, že svoje povinnosti voči banke si žalobkyňa neplní, nevyvodil z toho žiadne svoje
práva, a pokiaľ odkladal právny úkon odstúpenia od tejto dohody z dôvodu jej porušenia až do 31.
08. 2020, kedy od tejto dohody odstúpil, tento jeho úkon pre dôvodne vznesenú námietku premlčacia
žalobkyňou nemal už žiadne účinky. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom žalovaného, že tým, že

žalobkyňa vedela od počiatku, že preberá na seba záväzok splácať splátky v zmysle úverovej zmluvy,
pričom nezaplatila ani jednu splátku, ktorú sa zaviazala splácať každý mesiac, tým mu vznikalo pre
nezaplatenie každej ďalšej splátky oprávnenie od zmluvy odstúpiť. Takýmto výkladom otázky premlčania
v danej veci by došlo k tomu, že až do 20. 01. 2032, kedy je splatná podľa úverovej zmluvy posledná
splátka, by žalovaný mal právo pre nezaplatenie niektorej zo splátok od zmluvy odstúpiť. To by bolo

v rozpore s účelom inštitútu premlčania, ktorého účelom je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych
vzťahov, aby v primeraných dobách uplatnili svoje práva a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby
neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania takto zabraňuje
dlhodobému trvaniu práva a im zodpovedajúcim povinnostiam. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd
stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie ohľadom začiatku premlčacej doby a aj v tom, že na danú

vec je potrebné aplikovať všeobecnú trojročnú premlčaciu dobu. Podľa názoru odvolacieho súdu si mal
žalovaný strážiť svoje práva a v prípade, ak žalobkyňa úver voči banke (nie žalovanému) nesplácala,
mohol využiť svoje právo odstúpiť od zmluvy, avšak len v lehote troch rokov odo dňa nasledujúceho po
uzavretí predmetnej dohody.20. Ďalšou odvolacou námietkou bolo nesprávne vyhodnotenie rozporu námietky premlčania s dobrými
mravmi a nedostatočné zistenie skutkového stavu v tomto smere. Žalovaný v konaní uvádzal, že

žalobkyňa splátky úveru nespláca, toto tvrdenie žalobkyňou nebolo vyvrátené, preto potom nebolo
potrebné toto tvrdenie preukazovať dotazom na SLSP. a. s. a ani žiadať vyjadrenie SLSP, a. s., či úver,
z ktorého mala splátky vykonávať, bol zrušený. To, či bol tento účet zrušený, je pre posúdenie veci
bezpredmetné. Pokiaľ žalovaný už vo vyjadrení k žalobe (č. l. 89) uvádzal, že od roku 2007 až doposiaľ
platí a platil celú hypotekárnu splátku a tiež uvádzal údaje o ďalších dlhoch žalobkyne (totožné ako v

odvolaní), v čom videl zjavné zneužitie práva žalobkyňou, nepožívajúce ochranu, k tomu odvolací súd
považuje za potrebné uviesť, že ak aj takýmto konaním žalobkyne z jej strany dochádzalo k porušovaniu
jej záväzkov a neplneniu si povinností, voči tomuto jej správaniu sa žalovaný mohol brániť tým, že by
po zistení, že žalobkyňa úver riadne nespláca, odstúpil včas od dohody o vyporiadaní BSM a splátky
úveruzaplatenéžalovanýmnásledneodžalobkynevymáhal.Žalovanýtakýmtospôsobomnepostupoval
a svoje práva dôsledne nebránil. Ak potom v tomto konaní žalobkyňa vzniesla námietku premlčania,

využila svoje oprávnenie, ktoré jej zákon priznáva a v takomto jej konaní ani odvolací súd nevidel
výkon práva žalobkyne (vznesenie námietky premlčania), ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi.
Nepriznanie nároku žalovanému v danej veci odvolací súd nepovažoval za neprimerane tvrdý postih v
porovnaní s charakterom práva, uplatňovaného žalobkyňou. Na to, aby žalovaný v konaní preukázal,
že vznesenie námietky premlčania žalobkyňou je v rozpore s dobrými mravmi, mal poskytnúť skutkové

tvrdenia, čo aj urobil a z týchto potom súd aj vychádzal, preto nebol dôvod na to, aby súd vykonal
svoje dopytovacie oprávnenie, ako tvrdil žalovaný. Aj keď žalobkyňa tieto skutkové tvrdenia žalovaného
nepoprela, vyhodnotenie právnych záverov vyplývajúcich z týchto skutkových tvrdení bolo vecou súdu.
Z týchto dôvodov ani túto odvolaciu námietku nepovažoval odvolací súd za dôvodnú, preto napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

21. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 CSP a v odvolacom
konaní úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške
trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia a to samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu

na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).