Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 31, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9To/13/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8410010345
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Farkaš
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8410010345.3

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr.
Petra Farkaša, sudcov JUDr. Emila Dubňanského a JUDr. Rastislava Vargu, PhD., LL.M., MBA, na
verejnom zasadnutí konanom dňa 31.08.2022, v trestnej veci obžalovaného A. B. pre obzvlášť závažný
zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania
a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, ods. 2 písm. c/ Tr. zákona s poukazom na § 138

písm. j/ Tr. zákona a iné, o odvolaní obžalovaného a okresného prokurátora proti rozsudku Okresného
súdu Kežmarok sp. zn. 7T/156/2010 zo dňa 10.09.2020 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného A. B. a okresného prokurátora.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Kežmarok napadnutým rozsudkom sp. zn. 7T/156/2010 zo dňa 10.09.2020 uznal
obžalovaného A. B. vinným zo spáchania

v bode 1 rozsudku
prečinu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c/ Trestného zákona účinného do 31.07.2019 formou
spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona,

v bode 2 rozsudku

zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného
zákona,

v bode 3 rozsudku
obzvlášť závažného zločinu výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich
držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. c/ Trestného zákona

s poukazom na § 138 písm. j/ Trestného zákona,

ktoré spáchal tak, že

1/ dňa 17.3.2010 okolo 22.10 hod. pri autobusovej zastávke, nachádzajúcej sa pri Evanjelickom kostole
na ul. Hviezdoslavovej v Kežmarku, po predchádzajúcej vzájomnej dohode, odsúdený C. D. odpútaval

rozprávaním a zabávaním pozornosť poškodeného E. F., čo využil obžalovaný A. B., ktorý mu z vrecka
bundy vytiahol mobilný telefón zn. Nokia 3720c, cez ktorý si následne obaja dobili kredity svojich
mobilných telefónov, čím takto svojím konaním spôsobili poškodenému E. F. celkovú škodu vo výške
177,-€,

2/ dňa 17.03.2010 okolo 22.20 hod. pri autobusovej zastávke, nachádzajúcej sa pri Evanjelickom kostole

na ul. Hviezdoslavovej v Kežmarku, odsúdený C. D., po predchádzajúci slovných výmenách, začal
fyzicky napádať poškodeného C. B., toho zvalil na zem, kde ho pridržal, čo využil A. B., ktorý mu z vreckanohavíc vytiahol peňaženku, z ktorej vybral finančnú hotovosť 50,-€, po výzvach poškodeného, aby mu
peňaženku vrátil, túto mu hodil k nohám, následne obvinený A. B. a odsúdený C. D. odišli preč v smere
do centra mesta, kde si peniaze rozdelili a použili pre vlastnú potrebu, čím svojím konaním spôsobili

poškodenému C. B. celkovú škodu vo výške 50,-€,

3/ od presne nezisteného dňa koncom mesiaca február 2011 do 11.3.2011 bez oprávnenia si postupne
od A. G., nar. XX.XX.XXXX, v prevádzke rýchleho občerstvenia Fast Food
Andjele v Kežmarku na ul. Dr. Alexandra 134/32 zadovážil najmenej 7 gramov rastlinnej sušiny,

vysušený vrcholok konope (Cannabis) s obsahom THC (tetrahydrokanabinolu) 10,2% účinnej látky
rastliny konope, z ktorej by bolo možné vyrobiť najmenej 21 obvykle jednorazových dávok drogy,
ktorá je omamnou látkou v zmysle zákona č. 139/1998 Z.z. o omamných látkach, psychotropných
látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov zaradená do I. skupiny omamných látok, a túto
neoprávnene do 11.3.2011 držal za účelom vlastnej potreby a za účelom jej ďalšej distribúcie, z ktorej
časť skonzumoval, časť predal, poskytol ako aj ponúkal v prevádzke rýchleho občerstvenia Fast Food

Andjele v Kežmarku na ul. Dr. Alexandra 134/32 a inde v Kežmarku najmenej týmto osobám a to H. I.,
nar.XX.X.XXXX,I.H.,nar.X.X.XXXX,E.D.,nar.X.X.XXXX,J.B.,nar.X.X.XXXX,C.K.,nar.XX.X.XXXX,
v presne nezistených množstvách.

Za to mu súd uložil:

Podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona, s použitím § 36 písm. k/ Trestného zákona, § 37 písm. m/
Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona, § 41 ods. 2 Trestného zákona, § 39 ods. 1 Trestného
zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 5 (piatich) rokov.

Podľa§48ods.4Trestnéhozákonasúdobžalovanéhozaradilnavýkontrestuodňatiaslobodydoústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 78 ods. 1 Trestného zákona súd uložil obžalovanému
ochranný dohľad na 1 (jeden) rok.

Po vyhlásení rozsudku, odôvodnení a poučení o opravnom prostriedku priamo do zápisnice o hlavnom
pojednávaní podal odvolanie prokurátor. Odvolanie prokurátora smeruje proti výroku o treste. Odvolanie
podal obžalovaný. Odvolanie obžalovaného smeruje proti výroku o vine a treste.

Prokurátor svoje odvolanie odôvodnil podaním, ktoré bolo doručené súdu dňa 17.12.2020. Odvolanie
smeruje proti výroku o treste. Prokurátor v odôvodnení odvolania konštatuje, že podľa ich názoru mal
súd prihliadať na ďalšiu priťažujúcu okolnosť uvedenú v § 37 písm. h/ Trestného zákona, teda že
spáchal viac trestných činov. Do úvahy by tak prichádzalo pri zistení priťažujúcich okolností podľa §
37 písm. h/ a § 37 písm. m/ Trestného zákona pri prevahe priťažujúcich okolností použitie ustanovenia

§ 38 ods. 4 Trestného zákona, teda ak prevažuje pomer priťažujúcich okolností zvyšuje sa dolná
hranica zákonom stanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu. Zákonná trestná sadzba trestného činu
najprísnejšietrestnéhojevtomtoprípadetrestodňatiaslobodyvtrvaní10až15rokov,poúpravetrestnej
sadzby podľa § 38 ods. 4 a § 41 ods. 2 Trestného zákona je výsledná trestná sadzba je 11 rokov a 8
mesiacov až 20 rokov, z ktorej mal okresný súd pri ukladaní trestu vychádzať.

Prokurátorkonštatuje,žejemuznámestanoviskotrestnoprávnehokolégiaNajvyššiehosúduSlovenskej
republiky 1/2011 k rozdielnemu výkladu § 37 písm. h/ Trestného zákona v otázke pojmu „viac“ trestných
činov sp. zn. Tpj 104/2009, prijaté 14.06.2010 v zmysle, ktorého: spáchanie druhého a tretieho trestného
činu ako priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. h/ Trestného zákona sa totiž nepoužije, ak je potrebné
z dôvodu viacčinného súbehu trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom aplikovať asperačnú

zásadu zmysle § 41 ods. 2 Trestného zákona. Spáchanie druhého trestného činu je totiž okolnosťou
podmieňujúcou použitie prísnejšej trestnej sadzby podľa naposledy citovaného ustanovenia. Platí teda,
že okolnosť podmieňujúca použitie prísnejšej trestnej sadzby môže byť takto použitá nielen podľa úpravy
obsiahnutejvustanoveníosobitnejčastiTrestnéhozákona,aleajustanovenívšeobecnejčastiTrestného
zákona. Ak je potom takto použitá, jej duplicitnému použitiu ako priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm.

h/ Trestného zákona bráni zásada „ ne bis in idem“ vyjadrená v § 38 ods. 1 Trestného zákona.
Je však potrebné uviesť, že podľa názoru prokurátora sa predmetné stanovisko týkalo asperačnej
zásady tak ako bola zakotvená v Trestnom zákone 300/2005 účinnom od 01.01.2006, ktorá asperačná
zásada v pôvodnom znení však bola „čo do zvýšenia spodnej hranice trestnej sadzby“ zrušená nálezomÚstavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 106/2011 tak, že ustanovenie § 41 ods. 2 Trestného
zákona v texte za bodkočiarkou „súd uloží páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej
sadzby odňatia slobody“ nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa čl. 125 ods. 3

ÚstavySlovenskejrepublikyustanovenie§41ods.2slovávtextezabodkočiarkou„súduložípáchateľovi
trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody“ zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov dňom vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
stráca účinnosť. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie toto ustanovenie zákona do súladu s
Ústavou Slovenskej republiky, stráca do šiestich mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky platnosť. V tomto smere vzhľadom na citovaný nález je toho názoru, že vzhľadom
na vyššie uvedené, je aplikovanie ustanovenia § 37 písm. h/ Trestného zákona možné.
Okresný súd Kežmarok pri ukladaní trestu navyše použil moderačné ustanovenie pri ukladaní trestu
podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona, nakoľko vyhodnotil, že v danom prípade sú splnené podmienky
na mimoriadne zníženie trestu aplikoval citované ustanovenie. V tejto súvislosti prokurátor poukázal
na ustanovenie § 39 ods. 1 Trestného zákona a § 34 ods. 1 Tr. zákona a zdôraznil, že každý súd

vybavujúci trestnú agendu pri uplatňovaní požiadavky primeranosti trestu je povinný uplatňovať princíp
proporcionality. Musí vychádzať zo zásady humanity, ktorá obsahuje princíp úmernosti, represie, a preto
nesmie prekročiť mieru nevyhnutnú pre splnenie účelu trestu. Tak príliš mierny trest ako aj trest prísny
nepôsobí výchovne a bol by v rozpore s individuálnou ako aj generálnou prevenciou.

V súvislosti s vyššie uvedeným je potrebné zdôrazniť, že okolnosťami prípadu vo všeobecnosti sú všetky
skutočnosti, ktoré majú vplyv na posúdenie povahy, charakteru a závažnosti trestného činu, vrátane
možnosti nápravy páchateľa. Pomermi páchateľa sú okolnosti týkajúce sa osobnostného hodnotenia,
ktoré charakterizujú osobu páchateľa ako objekt trestu prostredím, v ktorom teraz žije, sankciami,
ktoré na neho doposiaľ pôsobili a nepochybne, ktoré mali na jeho správanie vplyv a tiež okolnosti, pre

ktoré je rovnaký trest pre rôznych páchateľov rôzne citeľný. Okolnosti prípadu a pomery páchateľa
môžu odôvodňovať spôsob vykonania činu, jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru
zavinenia a pohnútku páchateľa.
V prípade obžalovaného je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že v čase páchania trestného činu bol
plne trestne zodpovedný, pričom celkovo sa dopustil troch trestných činov - obzvlášť závažného zločinu,

zločinu a prečinu. K spáchaniu skutku kvalifikovaného ako obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby
omamných látok a psychotropných látok jedov alebo prekurzorov ich držania a obchodovania s nimi
podľa § 172 ods. 1 písm. c/ písm. d/, ods. 2 písm. c/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm.
j/ Trestného zákona a skutku kvalifikovaného ako zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona
spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona sa obžalovaný nepriznal.

Prokurátor je toho názoru, že vo vzťahu k výroku o výške uloženého trestu okresný súd v rámci
zásad platných pre ukladanie trestov nedostatočne vyhodnotil všetky okolnosti ako aj momenty, ktoré
ovplyvňujú požiadavku ochrany spoločnosti a občanov pred páchaním takejto trestnej činnosti. V
uvedenom smere nemožno bagatelizovať konanie obžalovaného spočívajúce v držbe, zadovážení si,
prechovávaní a v predaji omamných látok viacerým osobám konkretizovaného v bode 3 výrokovej časti

rozsudku, ani konanie spočívajúce v použití násilia v úmysle zmocniť sa cudzej veci konkretizované v
bode2výrokovejčastirozsudku.Niejemožnétakzávažnéprotiprávnekonanieobžalovanéhozľahčovať
do takej miery a prihliadať na jeho súčasné pozitívne hodnotenie, že na nápravu páchateľa bude
postačovať len výkon nepodmienečného trestu odňatia slobody v trvaní 5 rokov.

Najmä povaha a závažnosť spáchaného obzvlášť závažného zločinu a zločinu predstavujú také
podstatné skutočnosti a okolnosti prípadu na podklade, ktorý z pohľadu individuálnej a generálnej
prevencie je potrebný výkon uloženého trestu odňatia slobody bez zistenia podmienok pre aplikáciu
ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona, pričom okresným súdom podrobne uvádzané skutočnosti
tieto podmienky nenapĺňajú. Konkrétny charakter súdom prvého stupňa zistených okolností prípadu

alebo pomerov páchateľa podľa názoru prokurátora nebol taký, ktorý by odôvodňoval zníženie trestu
pod dolnú hranicu trestnej sadzby a to dokonca až v takej miere ako to učinil okresný súd. V danej
veci absentujú jednak mimoriadne okolnosti prípadu a mimoriadne pomery obžalovaného vymykajúce
sa obdobným bežným prípadom, ktoré by odôvodňovali zníženie výmery trestu odňatia slobody.
Preskúmaním uvedenej trestnej veci prokurátor nezistil u obžalovaného podmienky na mimoriadne

zníženie trestu podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona. Toto ustanovenie je jedným z prostriedkov
individualizácie trestu a prejavom depenalizácie Trestného zákona umožňuje zmiernenie trestu odňatia
slobody, ktorý je v podstate základným druhom trestu čo nepriamo vyplýva z ustanovenia § 34 ods.
6 Trestného zákona. Aplikácia ustanovenia § 39 Trestného zákona umožňuje riešiť situácie keď trestodňatia slobody uložený v rámci zákonnej, resp. individualizovanej trestnej sadzby by nezodpovedal
okolnostiam konkrétneho prípadu a keď dolná hranica tohto trestu by bola, akoby prekážkou brániacou
uloženiu primeranejšieho trestu. Už z názvu ustanovenia § 39 Trestného zákona vyplýva, že ide

o mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody a nie o pravidelný bežný postup súdu. Použitie tohto
ustanovenia preto nemožno odôvodniť len bežne sa vyskytujúcim skutočnosťami.
Súd v odôvodnení svojho rozsudku poukazuje v podstate primárne len na dĺžku trestného konania
a sekundárne na rodinnú situáciu obžalovaného, ktorý bol vychovávaný starými rodičmi, pričom aj v
procesnom postavení svedka vypočutý brat obžalovaného J. B. už uviedol, že starí rodičia sa snažili

svojou výchovou nahradiť ich rodičov. Súd v odôvodnení svojho rozsudku konštatuje, že dôvodom na
zmiernenie trestu ako určitá kompenzácia štátu je to, že obžalovaný sa už dlhšiu dobu skoro 10 rokov
nedopustil trestnej činnosti, dlhodobo je zamestnaný, žije s družkou, chce viesť usporiadaný život, poučil
sa z minulosti. Je potrebné v tomto smere poukázať, že obžalovaný mal byť odsúdený v roku 2015
justičnými orgánmi Českej republiky (poukazujúc na § 7 b ods. 2 Trestného zákona) a je potrebné tiež
zhodnotiť,žeOkresnýsúdKežmaroksaužbližšievosvojomrozsudkunevyjadrilprečonazákladeakých

kritérií znížil trest práve na súdom uloženú výmeru trestu v trvaní piatich rokov.
Záverom je nutné dodať, že Okresný súd vzhľadom na okolnosti prípadu a právnu kvalifikáciu rozhodol
podľa § 76 ods. 1 Trestného zákona o ochrannom dohľade v trvaní jedného roka. Podľa § 78 ods. 1
Trestného zákona ochranný dohľad sa ukladá na 1 až 3 roky. Okresný súd tak bez bližšieho zdôvodnenia
napriek spáchanej závažnej trestnej činnosti uložil ochranný dohľad na spodnej hranici čo nemožno

považovať za dostačujúce.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti prokurátor navrhol, aby Krajský súd v Prešove sám rozhodol
rozsudkom vo veci a to zrušením rozsudku Okresného súdu Kežmarok čo do výroku o treste a uložil
obžalovanému trest v rámci zákonom stanovenej trestnej sadzby bez aplikácie ustanovenia § 39 ods.

1 Tr. zákona ako aj ochranného dohľadu.

Odvolanie obžalovaného odôvodnil obhajca JUDr. Milan Kuzma podaním zo dňa 07.12.2020. Obhajca
v odôvodnení konštatuje vo vzťahu k skutku v bode 3 rozsudku, že z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia ani náznakom nevyplýva ako súd dospel k záveru, že mal obžalovaný zadovážiť najmenej

7 gramov rastlinnej sušiny s obsahom THC 10,2 %, z ktorej by bolo možné vyrobiť najmenej 21
obvykle jednorazových dávok dávok drogy. V rámci prehliadky bola zaistená krabička od cigariet
značky Marlboro, v ktorej sa nachádzal sáčok s marihuanou v celkovej hmotnosti 0,48 gramov s
obsahom účinnej látky 10,2 %, z ktorého by bolo možné podľa záverov znaleckého posudku z odvetvia
kriminalistická toxikológia Kriminalistického a expertízneho ústavu Policajného zboru v Košiciach

pripraviť od dvoch do piatich obvykle jednorazových dávok drogy. Obžalovaný vo svojej výpovedi
potvrdil, že táto krabička patrila jemu, žiadne iné omamné látky, ktoré by patrili obžalovanému však
zaistené neboli.
Trestný čin podľa § 172 ods. 1 písm. d/ Trestného zákona je trváci trestný čin založený na udržiavaní
protiprávneho stavu, ktorý spočíva v neoprávnenom prechovávaní takej látky prevyšujúcej 10 násobok

obvykle jednorazovej dávky na použitie pre vlastnú potrebu a končí sa spotrebovaním tejto látky alebo
jej zaistením, napríklad príslušníkmi policajného zboru. U obžalovaného bola zaistená marihuana v
celkovej hmotnosti 0,48 gramu, je nemysliteľné, aby súd vychádzal z iného množstva a to z takého,
ktoré už bolo podľa súdu spotrebované. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia, teda úplne absentuje
zdôvodnenie z akého dôvodu a na základe akých dôkazov dospel súd k záveru, že si mal obžalovaný

zadovážiť marihuanu najmenej v množstve 7 gramov a zostáva úplnou záhadou ako súd zistil hmotnosť
tejto drogy a koncentráciu účinnej látky THC v droge, ktorá v čase vedenia trestného stíhania mala byť
už spotrebovaná a teda, ktorá nebola predmetom expertízneho skúmania.
Obhajca poukazuje na ustálenú judikatúru súdov a konštatuje, že za obvykle jednorazovú dávku
považuje sa množstvo zodpovedajúce maximálne 500 miligramov (0,5 gramov) vysušenej konopy.

Zistenie samotnej koncentrácie THC v zaistenom materiáli má nanajvýš význam z hľadiska § 130
ods. 5 Trestného zákona nakoľko, ak zaistená droga nemá požadovanú kvalitu (množstvo účinnej
látky) nepôjde o látku schopnú nepriaznivo ovplyvniť psychiku človeka a nepôjde o návykovú látku v
zmysle tohto ustanovenia. V tejto súvislosti poukázal aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky rozhodnutie Tpj 29/2019, kde Najvyšší súd vyslovil názor, že obvykle jednorazová dávka na

základe poznatkov o užívateľskej praxi sa určuje ako bežne jednorázové používané množstvo finálneho
materiálu obvyklým spôsobom aplikovateľného konečným užívateľom - teda nie podľa množstva
takzvanejúčinnejlátkyvposudzovanommateriáli.VtejtosúvislostipoukázalajnarozhodnutieKrajského
súdu v Žiline sp. zn. 1To/86/2011 zo dňa 20.09.2011, rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn.8To/5/2014 a zdôrazňuje, že pri zohľadnení ustálenej súdnej praxe je možno dôjsť k jedinému záveru,
že marihuana, ktorá bola zaistená u obžalovaného (480 miligramov) nedosahuje množstvo ani jednej
jednorázovej dávky drogy.

V skutkovej vete v bode 3 rozsudku sa ďalej uvádza, že obžalovaný mal marihuanu predať, poskytnúť
ako aj ponúknuť najmenej týmto osobám a to: H. I. I. H., E. D., J. B., C. K. v nezistených množstvách.

SvedokC.K.nahlavnompojednávaníuviedol,žesA.razvyfajčilmarihuanuarazsipotiahol. Potomako
svedokbolvyzvaný,abyvysvetlilrozporymedzijehovýpoveďamizprípravnéhokonaniaavýpoveďouna

hlavnom pojednávaní, svedok uviedol, že trvá na svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní, v prípravnom
konaní vyšetrovateľ naňho vyvíjal nátlak.

Svedkyňa I. H. a H. I. na hlavnom pojednávaní nezotrvali na svojich výpovediach z prípravného konania
a rovnako ako svedok C. K. pod prísahou uviedli, že od obžalovaného nikdy žiadnu drogu nekupovali,
pri výsluchu v prípravnom konaní bol na ne vyvíjaný nátlak.

Súd na hlavnom pojednávaní vypočul JUDr. Ondreja Ženčucha, ktorý si nespomínal na okolnosti
výsluchu H. I., no napriek tomu súd na základe tejto výpovede dospel k záveru, že výpovede svedkýň
na hlavnom pojednávaní sú účelové v snahe pomôcť obžalovanému.
Obhajoba akcentuje, že traja svedkovia ako aj obžalovaný uviedli, že v prípravnom konaní nehovorili

pravdu, pretože na nich bol vyvíjaný nátlak. Na tomto mieste zdôrazňuje, že aj keby vyšetrovateľ si
pamätal na priebeh konkrétnych výsluchov, je viac než isté, že by sa nepriznal k tomu, že výsluchy
viedol v rozpore so zákonom. V danom prípade svedok si nepamätal ani na okolnosti výsluchu, preto
je nepochopiteľné ako mohol taký výsluch, z ktorého podstate nič nevyplynulo odstrániť dôvodné
pochybnosti vo vzťahu k výsluchom svedkýň z prípravného konania.

Obhajca odcitoval právnu vetu zo stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Tdo V
16/2011 zo dňa 19.06.2012, zdôraznil ako má súd postupovať pri hodnotení dôkazov v zmysle zásady
voľného hodnotenia dôkazov uvedenej v § 2 ods. 12 Trestného poriadku a uzavrel, že z odôvodnenia
musí byť tiež zrejmé ako sa súd vyrovnal s obhajobným tvrdením obžalovaného a akými právnymi
úvahami sa riadil, keď posúdil ním zistené skutočnosti podľa príslušných ustanovení Trestného zákona v

otázke viny a trestu. Niet pochybností o tom, že procesné predpisy ponechávajú hodnotenie vykonaných
dôkazov na voľnú úvahu súdu prvého stupňa, avšak voľná úvaha nemôže byť absolútna, nesmie byť
prejavom ľubovôle, resp. svojvôle. Vykonané dôkazy súd prvého stupňa nesmie hodnotiť jednostranne,
napr. v neprospech obžalovaného (uznesenie NS SR z 25.11.2010 sp. zn. 5To/20/2010).

Pri zisťovaní skutkového stavu okrem požiadavky určujúcej rozsah predmetu dokazovania je prioritná
požiadavka týkajúca sa kvality skutkových zistení. Pokiaľ ide o kvalitu skutkových zistení, potom
skutkový základ rozhodnutia musí byť zistený mimo dôvodnú pochybnosť, nestačí iba zistenie
pravdepodobnosti, v danom smere platí pravidlo, že nedokázaná vina má v rozhodnutí súdu taký istý
význam ako dokázaná nevina.

Obhajca zdôraznil, že v priebehu celého konania poukazovali aj na mnohé nezákonnosti, ktoré
sprevádzali celé prípravné konanie. Súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sa obmedzil na strohé
konštatovanie, že dôkazy, ktoré boli vykonané v prípravnom konaní považuje za dôkazy vykonané
zákonným spôsobom pri plnom zabezpečení práva na obhajobu. Zdôrazňuje, že súd prvého stupňa sa

týmito námietkami absolútne nezaoberal.

Vtomtosmereupozorňujenaprávonaspravodlivýprocespodľačlánku6Dohovoruaznehovyplývajúce
judikatúry ESĽP, ktorá vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo odôvodnené a presvedčivé. Odôvodnenie
rozhodnutia je zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. Reálne uplatnenie základného

práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi konania sa táto ochrana dostane v zákonom
predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie zákonných ustanovení príslušných procesných
predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené právo na spravodlivý proces.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé ako sa súd vysporiadal so závažnou

skutočnosťou,žeobžalovanývprípravnomkonanínebolzostranyvyšetrovateľaupovedomenýokonaní
ani jedného výsluchu svedka, a teda bolo mu odopreté právo zúčastniť sa na týchto výsluchoch.
Obvinený síce môže sa vzdať práva účasti na úkone podmienkou je, že o tomto úkone musí byť riadne
a včas upovedomený čo znamená, že v prípade výsluchov svedkov im vyšetrovateľ musí oznámiť, deňa konkrétny čas výsluchu, miesto, meno osoby, ktoré bude vypočúvať. Obvinený, resp. obhajca musí
mať vždy reálnu možnosť realizovať práva na obhajobu a je len na ňom či ho využije.

Na základe uvedeného je nutné dospieť k jednoznačnému záveru, že zápisnice o výsluchu svedkov
z prípravného konania sú nezákonné a nie je možné na ne prihliadať, nakoľko boli vykonané v
neprítomnosti obvineného, ktorý nebol príslušníkom Policajného zboru riadne vyrozumení o vykonávaní
týchto úkonov čím došlo k zásadnému porušeniu práva na obhajobu.

Obhajca je toho názoru, že súd rovnako pochybil pri ukladaní trestu, neprihliadol na neúmernú dĺžku
konania a uložil obžalovanému nepodmienečný trest odňatia slobody. Vyšetrovateľ vzniesol obvinenie
dňa 31.03.2011, teda trestné stíhanie proti obžalovanému vedie už necelých 10 rokov. Počas tohto
obdobia obžalovaný sa nedopustil žiadnej protiprávnej činnosti.
Plynutím času sa znižuje záujem spoločnosti na potrestaní páchateľa, slabne potreba jednak
individuálnej prevencie a tiež potreba generálnej prevencie. Neprimeranou dĺžkou trestného konania

sa vytráca základný vzťah medzi protiprávnym konaním páchateľa a ukladaným trestom. Doba, ktorá
uplynie od spáchania trestného činu až po meritórne rozhodnutie má bezprostredný vplyv na účel trestu,
ktorý má byť uložením určitého trestu dosiahnutý. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. I ÚS 554/04 zo dňa 31.03.2005.

Berúc do úvahy, že odo dňa vznesenia obvinenia uplynula doba skoro 10 rokov, bolo povinnosťou
konajúceho súdu pri výmere trestu zohľadniť časový odstup od spáchania skutkov a uložiť trest výrazne
miernejší a nepristúpiť k uloženiu nepodmienečného trestu odňatia slobody, ktorý absolútne nereflektuje
samotný účel trestu, ktorý by mal byť uloženým trestom dosiahnutý.
Vzhľadom na uvedené považuje uložený trest vo výmere 5 rokov nepodmienečne za neprimeraný,

nespravodlivý, ktorý absolútne nezohľadňuje účel trestu či už z hľadiska individuálnej alebo generálnej
prevencie.

V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti žiada, aby odvolací súd starostlivo zvážil všetky vyššie
uvedené skutočnosti a navrhol, aby rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/,

d/, e/ Trestného poriadku zrušil, sám vo veci rozhodol tak, že trestné stíhanie proti obžalovanému A. B.
zastaví alternatívne, aby podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju
v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol.

Odvolanie obžalovaného odôvodnil obhajca JUDr. Ivan Hric podaním, ktoré bolo doručené súdu dňa

30.03.2021.Vprvomradešpecifikoval,žeodvolaniepodávaobžalovanýprotivýrokuovinezospáchania
skutku pod bodom 2 a 3 a výroku o treste ako aj voči konaniu, ktoré rozsudku predchádzalo.

Obhajca v prvom rade vykonal chronológiu prípadu a zhrnul, že v tejto trestnej veci došlo k hrubému
porušeniu práva obžalovaného na obhajobu najmä v prípravnom konaní. Značné prieťahy v konaní

zasahovali neprimeraným spôsobom do života obžalovaného a nebol preukázaný skutok pod bodom
3 rozsudku.
Dňa 07.05.2010 bolo voči obžalovanému začaté trestné stíhanie, súčasne vznesené obvinenie pre
prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c/ Trestného zákona, vo veci prebiehalo vyšetrovanie.
Obžalovaný sa ku skutkom v zásade priznal, škodu uhradil a dňa 13.10.2010 bola Okresnou

prokuratúrou Kežmarok podaná obžaloba na Okresný súd Kežmarok.

Dňa 31.03.2011 bolo voči obžalovanému začaté trestné stíhanie a súčasne vznesené obvinenie pre
zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov ich držanie
a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, d/ Trestného zákona. Vo veci prebiehalo

vyšetrovanie a počas vyšetrovania bolo od samého počiatku zásadným spôsobom porušené právo
obžalovaného na obhajobu. V prípravnom konaní bolo obvinenie vznesené na základe neexistujúcich
dôkazov, obžalovaný mal mať od vznesenia obvinenia zo zákona obhajcu, no ho nemal. Obžalovaný
nebol schopný sám sa obhajovať pre dyslexiu II. stupňa dysortografiu, dyskalkúliu a zníženú úroveň
sluchového rozlišovania. Obžalovaný nielenže nemal obhajcu no nebol upovedomený v konaní ani

o jednom úkone v rámci prípravného konania. Neskôr výpovede svedkov boli čítané na hlavnom
pojednávaní. Obžalovaný mal na prípravu jeden deň. Po zmene právnej kvalifikácie obžalovanému bol
pridelený obhajca, no obžalovaný bol už len dopočutý, nebol mu daný priestor na súvislý opis veci,
dokonca nie je zrejmé či sa výsluchu zúčastnil advokát a nie koncipient. Obžalovaný a svedkovia uviedli,že zo strany polície bol na nich v súvislosti s ich výpoveďou vyvíjaný nátlak. Na základe vykonaného
dokazovania bola podaná obžaloba pre skutok právne kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin podľa
§ 172 ods. 1 písm. c/. f/ ods. 2 písm. c/ Trestného zákona.

Obe trestné veci boli spojené na spoločné konanie.

V roku 2017-2020 prebiehalo aktuálne štvrté konanie v rámci, ktorého obžalovaný sa úprimne priznal a
oľutoval skutky pod bodom 1, 2 rozsudku ako také a to odcudzenie mobilného telefónu poškodenému E.
F. i odcudzenie finančnej hotovosti poškodenému C. B.. Obom poškodeným sa ospravedlnil a nahradil

spôsobenú škodu. Namietal, však skutok pod bodom 2 rozsudku pre nenaplnenie subjektívnej stránky
trestného činu lúpeže a s tým súvisiacou právnou kvalifikáciou. Obžalovaný sa taktiež priznal a úprimne
oľutoval skutok pod bodom 3 rozsudku v rozsahu zadováženia marihuany začiatkom roka 2011 pre
vlastnú potrebu.

Obžalovaný na hlavnom pojednávaní logicky a zrozumiteľne popísal okolnosti skutku ako sa dostal

k marihuane, ako často užíval marihuanu od A. G., ako s ňou naložil, jednalo sa o necelé 4 gramy,
tieto vyfajčil v práci. Obžalovaný vysvetlil aj zmenu svojej výpovede oproti prípravnému konaniu a to
tým, že od detstva trpí trvalou zdravotnou poruchou dyslexiou 2. stupňa, dysortografiou, dyskalkúliou
a zníženou úrovňou sluchového rozlišovania. Súčasne bol v zlom psychickom stave. Nebol schopný
obhajovať sa sám počas vyšetrovania. Pokiaľ ide o osoby, ktorým mal zadovážiť obžalovaný marihuanu

súhrnne možno uviesť, že svedkyne I., H. popreli nadobudnutie marihuany od obžalovaného. Svedok
J. vo veci nevypovedal. Svedkovia C. A., J. B., E. D. uviedli, že obžalovaný im dal marihuanu, prípadne
poskytol malé množstvo marihuany. Vo vzťahu k týmto svedkom namieta, že ide o tvrdenie proti tvrdeniu.
Svedkovia v zásade mali len uviesť, že im obžalovaný dal marihuanu, bližšie nevedeli uviesť okolnosti.
Nevedeli uviesť kedy im obžalovaný marihuanu dal/predal. Nevedeli uviesť o akú marihuanu išlo.

Svedecké výpovede Fraštiho, Gorfola a Lopatu vyznievali nepresvedčivo a nedôveryhodne. Uvedení
traja svedkovia sú jedinými svedkami pri jednotlivých čiastkových útokoch. Výpovede týchto svedkov
nemožno na základe uvedeného v žiadnom prípade považovať za vierohodné, dostačujúce pre uznanie
obžalovaného za vinného z obzvlášť závažného zločinu.
Svedkovia nevedeli uviesť o akú marihuanu sa v konkrétnom jednorazovom prípade jednalo, odkiaľ mala

pochádzať. Svedok A. G. na hlavnom pojednávaní uviedol, že obžalovanému párkrát po zmene poskytol
- daroval marihuanu, ktorú následne spolu vyfajčili. Totožné uviedol aj obžalovaný, že poskytnutú
marihuanu vyfajčil po práci, t.j. všetku marihuanu, ktorú obžalovaný dostal od A. G. spotreboval, žiadna
neostala na prípadný predaj. Pokiaľ aj svedkovia v prípravnom konaní uviedli, že počuli, že marihuanu
má mať obžalovaný od A. G. neznamená to automaticky, že aj konkrétna marihuana, ktorú im mal

poskytnúť bola od neho. Marihuana, ktorú im mal obžalovaný poskytnúť nebola políciou zadržaná. Nie
je preto možné určiť či vôbec išlo o marihuanu zmysle zákona číslo 139/1998 Z.z. o omamných látkach a
psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších predpisov, a ak áno či s ohľadom na množstvo
koncentrácie účinnej látky THC v rastline šlo skutočne o omamnú látku zmysle § 130 ods. 5 Trestného
zákona.

Pokiaľ ide o marihuanu vydanú A. G. aj ostatné dôkazy vydané osobami v súvislosti s prehliadkou
priestorov podniku Fast Food Andjele v zmysle zápisnice o vydaní veci, osoby pred vydaním veci neboli
orgánmi činnými v trestnom konaní poučené o práve nevydať vec, ktorou by mohli spôsobiť trestné
stíhanie svojej osoby, neboli poučení o práve neusvedčovať samých seba, naopak boli vyzvaní na

vydanie veci pod hrozbou poriadkovej pokuty. Takto získané dôkazy sú nezákonne získanými dôkazmi.
Obhajca namieta odôvodnenie rozsudku Okresným súdom. Predovšetkým zdôraznil, že chýba opis
časti výpovedí svedkov, opomenutie obhajoby obžalovaného a vysporiadanie sa s touto obhajobou ku
skutku lúpeže ako aj skutku drogy. Podľa názoru obhajoby chýba odôvodnenie súdu o vierohodnosti
výpovedí svedkov a nevierohodnostoť výpovedi obžalovaného, k skutku drogy a nesprávne skutkové

posúdenie stavu týkajúce sa skutku drogy a nesprávne uvedenie dĺžky trestného stíhania obžalovaného.
K chýbajúcim častiam výpovedí svedkov na hlavnom pojednávaní zdôraznil, že súd prvého stupňa vo
vzťahu k C. A. napísal, že obžalovaný mu raz ponúkol marihuanu a vtedy si raz potiahol. Opomenul,
však napísať dôležitú časť výpovede svedka z hlavného pojednávania, že svedok si už veľmi nepamätá
a nespomína si kedy fajčili marihuanu. Nespomínal si ani či boli tam iné osoby.

OvzťahuksvedkoviJ.B.uviedol,žejedenkrát predalmu1grammarihuanyvoFastFoode,noopomenul
napísať dôležitú časť výpovede svedka z hlavného pojednávania, že na bližšie okolnosti samotného
predaja si nespomína a si nepamätá. Bol to jeden sáčok a vie koľko tam bolo gramov, dala sa z tohovyrobiť jedna cigareta. Nemá vedomosť o tom či obžalovaný predával takéto sáčky aj niekomu inému.
Nepamätá si či pri kúpe bol niekto iný.
Vo vzťahu k E. D. obhajca konštatuje, že tento uviedol, že od obžalovaného jedenkrát odkúpil 1 gram

marihuany. Opomenul však napísať dôležitú časť výpovede svedka z hlavného pojednávania, že prešlo
už 7 rokov. Pamätá si len to, že od obžalovaného kúpil 1 gram marihuany a viac si nepamätá. Nevie
preukázať, že obžalovaný mu predal marihuanu, nevie odkiaľ má pochádzať marihuana, ktorú mu
obžalovaný predal.
Vo vzťahu k svedkovi L. B. súd opísal v rozpore s tým čo uviedol na hlavnom pojednávaní a v prípravnom

konaní. Svedok na hlavnom pojednávaní uviedol, že ku skutku sa vyjadriť nevie. Okolnosti skutku si
nepamätá, nemá vedomosť, že by obžalovaný v tom období predával omamné látky. V prípravnom
konaní uviedol, že A. B. mu niekedy začiatkom marca 2011 ponúkal či nechce niečo kúpiť, avšak on to
odmietol, kupoval len od A. G..
Pri svedkovi A. G. namieta, že opomenul dôležitú časť výpovede svedka z hlavného pojednávania,
že k tomu čo sa kladie za vinu obžalovanému sa vyjadriť nevie. On v súvislosti s raziou v podniku

bol odsúdený. Obžalovaný nemal vedomosť o činnosti, pre ktorú bol odsúdený. Párkrát obžalovanému
po zmene poskytol marihuanu a spolu ju vyfajčili. Obžalovaný nevedel, kde je uskladnená marihuana,
nestalo sa, že by bol obžalovaný sám na prevádzke. Nemá vedomosť o tom, že by niekomu poskytol
marihuanu. Naopak nie je zrejmé odkiaľ sudkyňa vyvodila tvrdenia svedka, ktoré uvádza v rozsudku,
že ak by mu z marihuany chýbalo tak, asi by na to neprišiel, svedok nič také neuviedol ani na hlavnom

pojednávaní ani v prípravnom konaní.

Obžalovaný namietal spáchanie časti skutku a s tým aj právnu kvalifikáciu pod bodom 2 v rozsudku.
Namietal, že nebola v konaní preukázaná subjektívna stránka trestného činu lúpeže - úmysel spáchať
lúpež. Podľa názoru obhajoby toto konanie napĺňa pojmové znaky pokračovacieho prečinu krádeže

podľa § 212 ods. 2 písm. c/ Trestného zákona v príslušnom znení. Okresný súd v odôvodnení rozsudku
sa nevyrovnal s obhajobou obžalovaného, on ju tam ani vôbec nespomenul.
Vo vzťahu k skutku 3 rozsudku považuje obžalovaný za najpodstatnejší nedostatok v tom, že súd prvého
stupňa sa nevysporiadal so zákonnosťou prípravného konania.

Vo vzťahu k prípravnému konaniu zdôrazňuje, že došlo k radu procesných pochybení v prípravnom
konaní a dôkazy z prípravného konania sú procesne nepoužiteľné a súd smie pri hodnotení dôkazov
vychádzať len z výsledkov dokazovania na hlavnom pojednávaní. V nadväznosti na to konštatuje,
že obžalovaný sa podrobne vyjadril na hlavnom pojednávaní a v záverečných rečiach i písomných
stanoviskách obhajoby bol podrobne zhodnotený skutkový stav, ktorý vyplynul z dokazovania na

hlavnom pojednávaní. Okresný súd sa k obrane obžalovaného vôbec nevyjadril.

Podľa názoru obhajoby chýba odôvodnenie súdu o vierohodnosti výpovedí svedkov a nevierohodnosti
výpovede obžalovaného učinenej na hlavnom pojednávaní k skutku v bode 3. Zdôrazňuje, že súd
nemôže nevierohodnosť jedného dôkazu odôvodniť len vierohodnosťou druhého dôkazu, ale musí

uviesť úvahy, ktoré ho viedli k tomu, že jeden dôkaz považoval za vierohodný a druhý nie. Okresný súd
nevyhodnotil dôkazy zákonom stanoveným spôsobom.
Sudkyňa nesprávne postupovala, keď pri hodnotení dôkazov sa vysporiadala s výpoveďami
obžalovaného a svedkov I., H., A., B., D., G., B. z prípravného konania. Už spomínané výpovede
vykonané v prípravnom konaní sú nezákonné a došlo k porušeniu práva obžalovaného na obhajobu.

Týmto postupom nesprávne vyhodnotila tieto výpovede.
Okrem nezákonnosti prípravného konania a hodnotenia dôkazov namieta, že v danej trestnej veci došlo
k porušeniu princípu právnej istoty a to povinnosti súdu rozhodovať v rovnakých veciach rovnako.
Poukazuje na totožný prípad a to trestnú vec A. G. vedenú totožným súdom, kde urobil v rámci odvolania
obhajca analýzu a konštatuje, že odsúdený A. G. sám uviedol minimálne 4 osoby, ktorým mal dať

marihuanu. Po zmene právnej kvalifikácie svoju výpoveď zmenil, poprel poskytnutie iným osobám,
okresná prokuratúra uverila jeho výpovediam skutok kvalifikovala inak a uzavrela dohodu o vine a treste.
Okresný súd túto dohodu o vine a treste schválil.
Skutok, ktorý sa kladie za vinu obžalovanému sa stal v rovnakom období, priebeh a okolnosti sú
takmer totožné so skutkom, za ktorého trestnosť bol odsúdený A. G.. Čiastočne sa prekrývajú aj

osoby svedkov. Prokuratúra a neskôr aj súd teda v obdobnej veci A. G. sa priklonili k argumentom
obžalovaného a postupoval v súlade so zásadou „in dubio pro reo“. Na základe uvedených skutočností
žiada odvolací súd, aby výsledky dokazovania svedčiace v jeho prospech alebo neprospech hodnotil
s prihliadnutím na postup v trestnej veci vedenej na Okresnom súde Kežmarok sp. zn. 1T/158/2011proti obžalovanému A. G., kedy svedecké výpovede svedkov v pozícii „ tvrdenie proti tvrdeniu“ boli
hodnotené ako nedôveryhodné.
Poukazuje na výpoveď svedka A. G. a konštatuje, že nie je zrejmé na základe čoho sudkyňa dospela

k záveru, že konkrétnu marihuanou, ktorú mal dať obžalovaný svedkom si zadovážil od G. z podniku
Andjele, keď ani G. ani obžalovaný ani jeden zo svedkov nepovedal, že by obžalovaný vedel, kde má
Husák uskladnenú marihuanu a že by mal aj k nej prístup. Marihuanu, ktorú dal G. obžalovanému hneď
spolu po práci vyfajčili, t.j všetku marihuanu, ktorú obžalovaný dostal od A. G. spotreboval, žiadna
neostala na predaj. Nie je zrejmé na základe čoho sudkyňa dospela k záveru, že obžalovaný si zadovážil

najmenej 7 gramov marihuany, keď zhodne A. G. aj obžalovaný uviedli, že obžalovaný mal dostať od G.
len 4 gramy na skutočnosť, že by si obžalovaný sám bez vedomia A. G. zobral z vedierka u podniku
Andjele marihuanu nevyplýva zo žiadneho dôkazu.
Namieta aj spôsob určenia počtu jednorazových dávok drogy. Poukazuje na stanoviská Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, že za obvykle užívanú dávku marihuany na jedno použitie možno považovať
0,5 gramu vysušenej marihuany, 7 gramov marihuany predstavuje teda 14 obvykle jednorazových dávok

drogy nie najmenej 21, ako to uvádza súd.
Obhajoba sa zaoberá aj dĺžkou trestného konania a zdôrazňuje, že dĺžka trestného konania v tejto
trestnej veci týkajúcej sa skutku krádeže a lúpeže presiahla hranicu 10 rokov už 07.05.2020 a v trestnej
veci drog presiahla 31.03.2021.

Okresný súd nedal obžalovanému riadnu a zásadám spravodlivého procesu zodpovedajúcu odpoveď
ani na jeden uvádzaný argument, preto rozsudok považuje za svojvoľný nepreskúmateľný. Rozhodnutie
súdu prvého stupňa je nepresvedčivé arbitrárne v rozpore so zákonom a Ústavou Slovenskej republiky
a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Následne obhajoba v rámci odvolania analyzovala postup v prípravnom konaní a postup pred súdom
prvého stupňa v predošlých senátoch JUDr. Bureša a JUDr. Majerníčka.

Vzávereobhajcakonštatuje,žeporušenieprávakaždéhoobžalovanéhonarýchleaspravodlivékonanie
voči jeho osobe zakladá nárok na kompenzáciu porušenia tohto práva. Prieťahy vznikli na základe

nedostatočnej činnosti konajúcich orgánov verejnej moci. Vedenie trestného stíhania po takú dlhú dobu
ako je prípad obžalovaného je preto okolnosťou, ktorá dáva základ na dôvod na zastavenie trestného
stíhania.
Od spáchania skutkov uplynulo viac ako 10 rokov. Osoba obžalovaného, ktorá v rokoch 2010-2011 sa
mala dopustiť trestných činov je v podstate iná osoba ako v roku 2021 stojaca pred súdom. Obžalovaný

prehodnotil a usporiadal svoj život, napravil sa, resocializoval sa, vedie riadny život, usadil sa, založil
si rodinu, domácnosť. Od 15.03.2021 pracuje v spoločnosti Tatravagónka Poprad ako údržbár - strojný
zámočník. Dovtedy pracoval v spoločnosti Metrostav a.s., kde bol hodnotený kladne. Nespáchal žiadne
trestné činy ani priestupky, omamné látky neužíva, stal sa z neho riadny občan. Sám a za pomoci
družky dosiahol nápravu svojej osoby a zaradil sa do spoločnosti. Trest, ktorý by mu bol uložený by plnil

výhradne funkciu potrestania páchateľa pre jeho protiprávne konanie v dávnej minulosti. Ostatné zložky
trestu sú po desiatich rokoch konania voči obžalovanému v kontexte jeho doterajšieho života zastúpené
minimálne, resp. dĺžkou konania zmarené.
Obhajca navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v zmysle § 322 ods. 3 Trestného poriadku,
sám rozhodol rozsudkom vo veci a zastavil trestné stíhanie obžalovaného alternatívne zmysle § 322

ods. 1 Trestného poriadku, aby vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju znova prejednal a rozhodol.

Na základe riadne a včas podaných odvolaní krajský súd podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku
preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali
odvolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním

vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného
poriadku. Na základe tohto preskúmania krajský súd dospel k záveru, že odvolania obžalovaného a
prokurátora nie sú dôvodné.
Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku podrobne uviedol rozsah vykonaného dokazovania na hlavných
pojednávaniach. Popísal jednotlivé dôkazné prostriedky a skutočnosti vyplývajúce z týchto dôkazných

prostriedkov.

Následne súd prvého stupňa vo svojom rozsudku vyjadril úvahy, ktorými sa riadil, zdôraznil skutočnosti,
ktoré mal za preukázané a na základe, ktorých ustálil skutkový stav veci.Súd prvého stupňa sa po ustálení skutkového stavu zaoberal právnou kvalifikáciou jednotlivých skutkov
tak, ako sú uvedené v rozsudku.

Týmto úvahám súdu prvého stupňa krajský súd nemá čo vytknúť a s týmito úvahami sa stotožňuje.
K jednotlivým námietkam obhajoby krajský súd uvádza:

Obhajoba v prvom rade namieta, že obžalovaný v prípravnom konaní nebol upovedomovaný o

výsluchoch jednotlivých svedkov, čím došlo k porušeniu kontradiktórnosti konania v prípravnom konaní.

Vo vzťahu k skutkom, ktoré sú uvedené v bode 1 a 2 rozsudku, teda prečinu krádeže podľa § 212 ods.
2 písm. c/ Trestného zákona a lúpeže podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona formou spolupáchateľstva
krajský súd musí prisvedčiť, že skutočne orgány činné v trestnom konaní neupovedomili obžalovaného
o vykonaní jednotlivých úkonov v rámci prípravného konania.

Tento nedostatok prípravného konania vo vzťahu ku skutkom v bode 1, 2 rozsudku bol odstránený na
hlavnom pojednávaní, kde súd vypočul tak svedka poškodeného C. B. ako aj svedka poškodeného E.
F.. Títo svedkovia na hlavnom pojednávaní sa odchýlili v časti, no nie podstatnej od svojej výpovede
z prípravného konania a súd na hlavnom pojednávaní odstraňoval rozpory v ich výpovediach a po
odstránení rozporov tieto výpovede vyhodnotil.

Rovnaká námietka bola vznesená aj vo vzťahu k prípravnému konaniu, ktoré bolo vedené pre obzvlášť
závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov, prekurzorov ich držania a
obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, d/ ods. 2 písm. c/ Trestného zákona s poukazom na
§ 138 písm. j/ Trestného zákona. Aj v súvislosti s týmto konaním, ktoré je uvedené v bode 3 rozsudku

je potrebné konštatovať, že orgány činné v trestnom konaní neupovedomovali v tom čase obvineného
o vykonaných jednotlivých úkonov, no dňa 09.09.2011 bol obvinený upozornený na zmenu právnej
kvalifikácie konania, ktoré pôvodne bolo vedené pre § 172 ods. 1 písm. c/, d/ Trestného zákona, že v
ďalšom konaní bude kvalifikované podľa § 172 ods. 1 písm. c/, d/ ods. 2 písm. c/ Trestného zákona
s poukazom na § 138 písm. j/ Trestného zákona. Po tomto upozornení na zmenu právnej kvalifikácie

a vzniku dôvodu povinnej obhajoby bol v tom čase obvinenému ustanovený obhajca JUDr. Jozef Beňo
dňa 20.09.2011.
Ustanovený obhajca sa zúčastnil výsluchu obvineného dňa 05.10.2011. V tejto súvislosti je potrebné
zdôrazniť, že obhajca sa nedomáhal zopakovania úkonov dobré boli vykonané pred jeho ustanovením
tak, aby bola dodržaná zásada kontradiktórnosti konania v prípravnom konaní.

Obhajoba porušenie práva na obhajobu vidí aj v tom, že v prípravnom konaní nebol braný zreteľ
na postihnutie obžalovaného, ktorý nebol schopný sa sám obhajovať pre svoju dyslexiu II. stupňa,
dysortografiu, dyskalkúliu a zníženú úroveň sluchového rozlišovania. V tejto súvislosti krajský súd
musí konštatovať, že ani obžalovaný a jeho obhajca v samostatne vedenej trestnej veci, kde mu bol
ustanovený túto okolnosť nenamietal. Táto okolnosť vyšla najavo až v konaní pred súdom, na ktorú

poukázal vo svojej výpovedi brat obžalovaného, teda orgány činné v trestnom konaní vzhľadom na
nevedomosť o takomto postihnutí nemohli mať pochybnosti o spôsobilosti obžalovaného obhajovať sa
sám.
Vo vzťahu ku skutku v bode 2 rozsudku obhajoba namieta tú skutočnosť, že nebola preukázaná
subjektívna stránka trestného činu, ktorý je právne kvalifikovaný ako zločin lúpeže podľa § 188 ods.

1 Trestného zákona a že správne v konaní v bode 1 a 2 rozsudku malo byť právne kvalifikované ako
prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. c/ Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku.
K tejto argumentácii krajský súd zdôrazňuje, že súd prvého stupňa sa podrobne vysporiadal s touto
argumentáciou, poukázal na výpoveď poškodeného C. B., svoje úvahy vyjadril na s. 14 rozsudku, kde
zdôraznil, že obžalovaný A. B. na zmocnenie sa veci poškodeného a to peňaženky využil situáciu,

keď poškodený v dôsledku jeho napadnutia odsúdeným C. D. ležal na zemi a kým ho tento kolenom
pridržiaval na zemi a zároveň držal pod krkom, čím mal prístup k peňaženke poškodeného, ktorý ju
mal vo vrecku na zadnej strane nohavíc. Túto situáciu využil vo svoj prospech v snahe zmocniť sa
cudzej veci. Súd prvého stupňa zdôraznil, že zo samotného konania obžalovaného vyplýva, že došlo
k naplneniu aj subjektívnej stránky trestného činu vo forme úmyslu priameho v zmysle § 15 písm. a/

Trestného zákona. S úvahami, ktoré odôvodňujú právnu kvalifikáciu tohto skutku podľa § 188 ods. 1
Trestného zákona, ktoré sú vyjadrené na s. 13-14 sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil. Obžalovaný
sa dopustil časti konania, keď využil násilie vedené zo strany spoluobžalovaného proti poškodenémuna prisvojenie si cudzej veci. Obžalovaný tak konal formou spolupáchateľstva ako to ustálil súd prvého
stupňa.

Obhajoba v rámci odvolacích námietok pri analýze trestného konania okrem pochybení v prípravnom
konaní sa sústredila aj na konanie, ktoré bolo vedené na súde prvého stupňa pred sudcami JUDr.
Burešom a JUDr. Majerníčkom.

K tejto časti súdneho konania krajský súd musí konštatovať, že potom čo došlo k prerozdeleniu veci a

vec bola pridelená do senátu JUDr. Lucie Bašistovej na hlavnom pojednávaní konanom dňa 22.03.2018,
po oboznámení zmeny v osobe zákonného sudcu a senátu bol prednesený návrh vykonať dokazovanie
odznova, teda súd prvého stupňa začal vykonávať dokazovanie od začiatku, teda prednesom obžaloby
a v ďalšom prihliada iba na dôkazy, ktoré boli vykonané po zmene zákonného sudcu - senátu.
Vzhľadom na túto skutočnosť krajský súd sa nezaoberal pochybeniami, ktoré obhajoba vytýkala v rámci
tej časti konania pred súdom prvého stupňa, ktoré bolo vykonané pred senátom JUDr. Bureša a JUDr.

Majerníčka.

Vo vzťahu k skutku v bode 3 rozsudku, ktoré je kvalifikované ako obzvlášť závažný zločin výroby
omamných, psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov ich držania a obchodovania s nimi podľa §
172 ods. 1 písm. c/, d/ ods. 2 písm. c/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j/ Trestného zákona

je potrebné konštatovať, že súd prvého stupňa na hlavných pojednávaniach vykonal dokazovanie tak
výsluchomobžalovanéhoakoajvýsluchomsvedkov.Jednotlivýmidôkaznýmiprostriedkamisazaoberal.
Vyjadril svoje úvahy ako hodnotil jednotlivé dôkazy. Vzhľadom na rozpory vo výpovediach, ktoré vznikli
týmito rozpormi sa vysporiadal, zaoberal sa vierohodnosťou jednotlivých svedeckých výpovedí. S týmito
úvahami súdu prvého stupňa sa krajský súd v celom rozsahu stotožnil.

Obhajoba v rámci námietok v prvom rade spochybňuje záver súdu prvého stupňa o množstve rastlinnej
sušiny – konope, aj keď súd prvého stupňa vo svojom rozsudku to explicitne nevyjadril, ale je potrebné
uviesť, že množstvo konope 7 gramov bolo ustálené na základe výpovedí svedkov, ktorí podpísali aké
množstvo kupovali od samotného obžalovaného A. B..

Ďalšou namietanou skutočnosťou bolo to ako súd ustálil koncentráciu THC, keď malo dôjsť k
spotrebovaniu rastliny konope. V tejto súvislosti krajský súd uvádza, že súd prvého stupňa postupoval
správne, keď vychádzal pri vyjadrení koncentrácie zo znaleckého posudku Kriminalistického a
expertízneho ústavu Košice, kde pri zaistenej rastlinnej sušine o celkovej hmotnosti 0,48 gramu bol
stanovený priemerný obsah THC 10,2 % je zrejmé, že konope, ktorú predával obžalovaný pochádzalo

z toho istého zdroja, teda táto skutočnosť odôvodňuje aj záver súdu prvého stupňa, že išlo o rovnakú
koncentráciu aj ju jednotlivých množstiev, ktoré obžalovaný predal ďalším svedkom.

Obhajoba vytýka súdu prvého stupňa, že nevychádzal pri svojom rozhodovaní zo zmenených výpovedí
svedkov k tejto okolnosti je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa sa ňou dôsledne zaoberal a odôvodnil

prečo pri svojom rozhodovaní vychádzal z tvrdení z prípravného konania. V tejto súvislosti je potrebné
zdôrazniť, že neboli zistené okolnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že orgány činné v trestnom konaní
nútili tak obžalovaného ako aj svedkov k výpovedi, tak aby usvedčovali obžalovaného zo spáchania
skutku.

Krajský súd sa stotožnil aj s právnou kvalifikáciou skutku v bode 3 rozsudku, že obžalovaný svojim
konaním naplnil pojmové znaky skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu výroby omamných a
psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1
písm. c/,d/ ods. 2 písm. c/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j/ Trestného zákona a to po
stránke objektívnej ako aj subjektívnej s úmyslom priamym.

Súd 1. stupňa po ustálení skutkového stavu, právnej kvalifikácie sa zaoberal druhom a výmerou trestu.
Ustálil pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Následne sa zaoberal otázkou úpravy trestnej
sadzby podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona.

Po týchto úvahách súd prvého stupňa sa zaoberal okolnosťou, ktorú namieta aj obhajoba, dĺžkou
trestného konania, zhodnotil osobu obžalovaného a dospel k záveru, že je namieste aplikovať
ustanovenie § 39 ods. 1 Trestného zákona, pretože obžalovaný prieťahy v tomto konaní žiadnym
spôsobom nezapríčinil. Súd prvého stupňa v súlade s ustanovením § 39 ods. 1 Trestného zákonarešpektujúc ustanovenie § 39 ods. 3 písm. c/ Trestného zákona dospel k správnemu záveru, že účel
trestu sa u obžalovaného dosiahne trestom na dolnej hranici, teda v trvaní 5 rokov, pretože trestný zákon
neumožňuje uloženie kratšieho trestu.

Nepochybil súd prvého stupňa ani pri zaradení obžalovaného na výkon uloženého trestu, keď aplikoval
ustanovenie § 48 ods. 4 Trestného zákona a zaradil ho na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Vzhľadom na dobu, ktorá uplynula od doby spáchania trestného činu do doby rozhodnutia súdom prvého

stupňa krajský súd dospel k záveru, že aj ochranný dohľad na dolnej hranici v trvaní jedného roka je
dohľadom primeraným a postačujúcim.

Krajský súd sa nestotožnil s argumentáciou prokurátora, že nie sú dôvody na použitie ustanovenia o
zmiernení trestu podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona, práve naopak vzhľadom na dĺžku tohto trestného
konania súd prvého stupňa postupoval správne, pretože ide o výnimočné okolnosti prípadu a je potrebné

sčasti súhlasiť s obhajobou, že oslabuje sa tým dosiahnutie účelu trestu, pretože iba trest uložený v
primeranej lehote môže viesť k tomu, aby došlo k dosiahnutiu účelu trestu podľa § 34 ods. 1 Trestného
zákona. Na druhej strane krajský súd nezistil také okolnosti, ktoré by odôvodňovali zastavenie trestného
stíhania ako sa domáhala obhajoba v tejto trestnej veci.

Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
uznesenia.

Uznesenie bolo prijaté jednohlasne.
jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je
prípustný.