Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 6, 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/257/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312206862
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1312206862.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia

senátu JUDr. Branislav Král a JUDr. Michaela Krajčová, v spore žalobcu: E. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom
S. XX, L., právne zast. Mgr. Jakub Malý, Advokátska kancelária DETVAI LUDIK MALÝ UDVAROS,
so sídlom Cukrová 14, Bratislava, proti žalovanému: Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti SR, so sídlom Račianska 71, Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 45C 51/2012-103 zo dňa 12.02.2013, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 45C 51/2012-103 zo dňa 12.
februára 2013 p o t v r d z u j e.

Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v
rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 12.02.2013 č. k. 45 C 51/2012-103 zamietol návrh žalobcu,
ktorým sa domáhal zaplatenia náhrady škody v sume 17.992,90 Eur s 9 % ročným úrokom z omeškania
od 11.12.2011 až do zaplatenia, z titulu nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 58/1969 Zb.
náhradu trov konania žalovanému nepriznal. Po právnej stránke súd prvej inštancie poukázal na § 1, §
3 ods. 1a) a d) a ods. 2, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 18

ods. 1, 2 a 3, § 19 ods. 1, 2 a 3 a § 27 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z. z.“) a § 420 ods. 1, § 441 a § 442
ods. 1 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení uviedol, že uplatnený nárok žalobcu posúdil podľa § 27
zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2004, vzhľadom na to, že ku škode malo
dôjsť na základe rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 18 C 76/2003-168, zo dňa 6. marca 2008,
ktorý nadobudol právoplatnosť 15. apríla 2008 a vykonateľnosť 19. apríla 2008, teda ide o rozhodnutie,
ktoré bolo vydané po nadobudnutí účinnosti citovaného zákona, a preto uplatnený nárok neposudzoval

podľa dovtedajších predpisov zákona č. 58/1969 Zb., ako žiadal žalobca. Vykonaným dokazovaním mal
súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca podal dňa 30.08.2011 na Ministerstve spravodlivosti SR
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
a nie z dôvodu uplatňovaného nesprávneho úradného postupu, ktorého nárok nebol uspokojený do
šiestich mesiacov, keďže Ministerstvo spravodlivosti SR v konečnom stanovisku z 28.02.2012 uviedlo,
že neboli splnené súčasne všetky zákonné podmienky na náhradu škody, a preto žiadosť považovalo
za nedôvodnú. V odôvodnení súd prvej inštancie ďalej uviedol, že právo žalobcu na náhradu škody sa

premlčalo uplynutím troch rokov dňa 07.08.2011 (žalobca sa správne dozvedel o škode 07.08.2008),
návrh bol podaný na súd osobne dňa 31.05.2012, teda po uplynutí premlčacej lehoty stanovenej
zákonom, keď námietku premlčania vzniesla žalovaná na pojednávaní 27.11.2012. Tiež uviedol, že
žalobca nepochybne považoval E.. H. J. za svojho právneho zástupcu, v tomto procesnom postaveníE.. H. J. vystupoval aj navonok, voči postaveniu E.. H. J. v konaní žalobca nikdy nevzniesol žiadnu
námietku a nenamietal to ani sám E.. H. J.. B. označoval E.. H. J. za svojho právneho zástupcu
priamo na súde do zápisnice o pojednávaní; boli mu doručované predvolania na pojednávania,

písomnosti súdu, zúčastňoval sa na pojednávaní. Vzhľadom na túto skutočnosť doručil E.. H. J. Okresný
súd Bratislava III rozsudok č. k. 18 C 76/2003-168 zo dňa 06.03.2008 o vysporiadaní podielového
spoluvlastníctva, čím uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť. Na základe takto doručeného
rozsudku vydal okresný súd poverenie na vykonanie exekúcie, ktorá bola riadne ukončená. Konštatoval,
že žalobcovi škoda nevznikla, lebo vykonanie exekúcie na základe nezrušeného exekučného titulu i s

nesprávne vyznačenou doložkou právoplatnosti (ktorá podľa rozsudku NS ČR 25 Cdo 145/2002 sama
osebe škodu nepredstavuje) sa nemohlo negatívne odraziť na povinnosti žalobcu zaplatiť predmetnú
sumu. Zo zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver o nedostatku príčinnej súvislosti
v prejednávanom spore, pretože žalobca sa 12.05.2008 dozvedel o právoplatnosti rozsudku, následne
telefonoval s E.. H. J., ktorý mu potvrdil doručenie predmetného rozsudku, na základe čoho začal robiť
žalobca kroky k vybaveniu úveru. Keďže sumu podľa rozsudku žalobca uhradil až 22.05.2008, teda

s časovým odstupom desiatich dní, exekúcii by nemohol zabrániť ani za predpokladu, že
by bol rozsudok doručený do jeho rúk. Žalobca nevyplatil svojho brata v lehote uvedenej súdom a
nepožiadal ani o jej predĺženie, vzdal sa práva podať odvolanie a musel vedieť, že v lehote troch dní
nezabezpečí potrebné finančné prostriedky. Súd prvej inštancie vyslovil názor, že žalobca sa domáhal
náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ale uplatnený nárok žalobcu na náhradu

škody predstavuje náklady súdnych konaní, exekučných konaní, zaplatenie úrokov z omeškania a
zaplatenie trov súdneho exekútora, ktoré však nemajú povahu škody v právnom slova zmysle, keďže
tieto náklady vznikajú ako následok procesných úkonov ako povinnosť ich úhrady vyplývajúca
z príslušných právnych predpisov. Uplatnený nárok žalobcu nebolo možné podľa súdu prvej inštancie
posudzovať podľa ustanovení o nesprávnom úradnom postupe, ale podľa ustanovení o nezákonnom

rozhodnutí. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca mohol predísť exekučnému konaniu, keby mal
dostatočné zabezpečenie finančných prostriedkov na vyplatenie svojho brata. Predmetný rozsudok bol
právoplatný dňa 15.04.2008 a vykonateľný 19.04.2008, pričom návrh na vykonanie exekúcie bol podaný
oprávneným Y. G. už 8. deň po právoplatnosti rozsudku, ktorú skutočnosť mal súd prvej inštancie za
preukázanú z odôvodnenia uznesenia Okresného súdu Bratislava III č. k. 49 Er 1045/2008-21, keďže

exekučné konanie bolo začaté 23.04.2008. Pokiaľ by žalobca bol schopný uhradiť požadovanú sumu
až s časovým odstupom desiatich dní od právoplatnosti rozsudku, tak aj v prípade doručenia rozsudku
do jeho vlastných rúk by nestihol sumu priznanú exekučným titulom uhradiť pred podaním návrhu na
začatie exekúcie a trovy exekúcie by vznikli aj v takomto prípade. Súd prvej inštancie tiež
poukázal na skutočnosť, že žalobca si uplatňuje nárok na náhradu škody v tej istej výške (17.993,26

Eur) aj proti E.. H. J., a to v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 20/2010. Uviedol, že pre dôvodnosť
nároku podľa zákona č. 514/2003 Z.z., je potrebné, aby trovy konania vznikli v tom konaní, v ktorom
došlo k nesprávnemu úradnému postupu, vznik týchto trov a ich výška však neboli v konaní preukázané.
O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., žalovaný mal v konaní plný
úspech, avšak náhradu trov si neuplatnil a zo spisu bolo zistené, že mu žiadne nevznikli, preto náhradu

trov konania žalovanému nepriznal.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca, v ktorom poukazoval na rozsah
prvoinštančného rozhodnutia, v ktorom sa však súd dostatočne nevysporiadal s
najdôležitejšou skutočnosťou, a to hlavným jediným a podstatným dôkazom pre posúdenie jeho žaloby.

Ide o skutočnosť, že súd v konaní pod č. 18C/76/2003 vyznačil právoplatnosť rozsudku napriek tomu, že
jemu ako účastníkovi konania rozsudok nebol doručený do vlastných rúk, ale bol doručený domnelému
právnemu zástupcovi E.. H. J.. Zdôraznil, že E.. H. J. nemal od neho udelenú plnú moc v plnom rozsahu
na zastupovanie v uvedenom súdnom konaní. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
SR, č. k. 3Cdo/3/68, v zmysle ktorého takéto doručenie rozhodnutia nie je účinné. Z toho vyplýva,

že rozsudok č. k. 18C/76/2003 nebol v čase exekúcie právoplatný. Ďalej uviedol, že v napadnutom
rozsudku súd prvej inštancie neuvádza, na základe akého dôkazu je potvrdené, že splnomocnil E.. H.
J. na zastupovanie v súdnom konaní 18C/76/2003 v plnom rozsahu. Žiadne plnomocenstvo
nebolo založené do spisu a ani nadiktované do zápisnice. Plnomocenstvo v spise nie je založené a súd
sa touto otázkou ani nezaoberá. Jeho tvrdenie o tom, že E.. H. J. nemal splnomocnenie pre celé konanie

v plnom rozsahu súd nevyvracia, len konštatuje, že je nepravdepodobné, aby pohľadávku uhradil včas,
ak by mu bol rozsudok doručený. Ďalej zdôraznil, že o nesprávny úradný postup štátneho orgánu, v
danom prípade súdu ide vtedy, ak súd postupuje v rozpore s platnými právnymi predpismi, upravujúcimi
jeho konanie, pričom za základný predpis upravujúci konanie súdu možno považovať Občiansky súdnyporiadok. V súvislosti s tým poukázal na ust. § 1 a § 6 O.s.p. (zákon účinný v čase podania odvolania),
ktoré ustanovenia podľa jeho názoru súd prvej inštancie porušil. Nesprávnym postupom súdu, t. j.
nedodržaním ustanovení Občianskeho súdneho poriadku mu vznikla škoda, pretože musel zaplatiť trovy

exekúcie, ktoré vznikli z dôvodu, že návrh na exekúciu bol podaný na základe neplatnej doložky
právoplatnostirozsudku.Rozsudokmalnadobudnúťprávoplatnosťažpotom,čobyboldoručenýdojeho
vlastných rúk. V odvolaní sa vyjadruje aj k otázke premlčania uplatneného nároku. Svoj nárok považuje
zanepremlčanýspoukazomnato,žepremlčacialehotasazačínapočítaťododňa,kedyškodaskutočne
vznikla. V danom prípade mu škoda vznikla zaplatením exekučných trov. V tejto súvislosti poukázal na

rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/145/2004, v zmysle ktorého za rozhodujúci pre začiatok
plynutia subjektívnej premlčacej doby treba považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade
skutočne dozvie o tom, že mu vznikla škoda, a kto za jej vznik zodpovedá. Nie je pritom rozhodujúce, že
oprávnený mal možnosť dozvedieť sa potrebné skutočnosti už skôr. Podľa jeho názoru nie je správny
ani záver súdu prvej inštancie, že medzi nesprávnym postupom súdu a škodou, ktorá mu vznikla,
neexistujepríčinnásúvislosť.Nebyťnesprávnehodoručeniarozsudkuvkonanípodsp.zn.18C/76/2003,

nebolo by nasledovalo exekučné konanie a jeho dlh by uhradil, čo v konečnom dôsledku aj splnil. Za
týchto okolností by mu škoda nebola vznikla. Práve súd spôsobil, že o právoplatnosti rozsudku nevedel
včas, čo malo vplyv na uvoľnenie úveru a splnenie jeho záväzku. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté
rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 04.08.2015 sp. zn. 14 Co 379/2013 napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd
sa stotožnil s odvolacou námietkou žalobcu a uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne určil plynutie

subjektívnej premlčacej doby, t. j. že toto právo nie je premlčané v celom rozsahu. Z pripojeného
spisu Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 18 C 76/2003 podľa odvolacieho súdu vyplýva, že v tomto
konaní žalobcu zastupoval JUDr. H. J., resp. súd prvej inštancie s ním ako s jeho právnym zástupcom
konal, hoci v celom spise sa nenachádza plnomocenstvo, či už udelené písomne alebo ústne
do zápisnice súdu, ktorým by ho žalobca (v uvedenom konaní) splnomocnil na svoje zastupovanie.

Rozsudokzodňa06.03.2008, č.k. 18 C 76/2003-168, bol doručený E.. H.J. dňa 15.04.2008 a tento
deň je na rozsudku vyznačený ako deň nadobudnutia jeho právoplatnosti. Podľa názoru odvolacieho
súdumedziE..H.J.ažalobcombolavkonanívedenompodsp.zn.18C76/2003ústneuzavretádohoda
o plnej moci s tým, že išlo o procesnú plnú moc, teda o procesnú plnú moc pre celé konanie (§ 27 ods.
1, § 28 ods. 1 O.s.p.), na základe čoho E.. H. J. zastupoval žalobcu v danej veci (sp. zn. 18 C

76/2003), v ktorej však súdu nepredložili písomné plnomocenstvo, nebolo udelené ani ústne do
zápisnice súdu. Hoci išlo o odstrániteľný nedostatok podmienky konania, súd prvej inštancie tento
nedostatok neodstránil až do právoplatného skončenia veci, preto E.. H. J. nemal udelenú plnú moc pre
zastupovanie žalobcu pre celé konanie sp. zn. 18 C 76/2003 a Okresný súd Bratislava III mal rozsudok
v tejto veci doručiť priamo žalobcovi. Dôsledkom tejto situácie je skutočnosť, že uvedený rozsudok

nemoholnadobudnúťprávoplatnosťaanivykonateľnosť,zčohovyplýva,žeprváexekúciapodsp.zn.49
Er 1045/2008 mala byť z uvedeného dôvodu zastavená podľa § 57 ods. l písm. a) Exekučného poriadku.
Uvedené pochybenie súdu je podľa názoru odvolacieho súdu s odvolaním sa na aktuálnu
súdnu prax nesprávnym úradným postupom, a ak by žalobcovi v priamej príčinnej súvislosti s tým
vznikla škoda, išlo by o škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Odvolací súd tiež nesúhlasil

s názorom súdu prvej inštancie pokiaľ ide o zodpovednosť za škodu vzniknutú žalobcovi v súvislosti
so súdnymi konaniami vyvolanými vyššie popísaným stavom, že táto škoda žalobcovi vznikla jeho
vlastným zavinením. Podľa názoru odvolacieho súdu bolo povinnosťou súdu postupovať v konaní
vedenom pod sp. zn. 18 C 76/2003 tak, aby boli naplnené všetky podmienky konania. Pochybenie súdu
spočívajúce v tom, že včas nepreskúmal a nevyhodnotil danosť podmienok konania a nepostupoval

adekvátnym spôsobom, t. j., že hneď nevyzval žalobcu, resp. E.. H. J. na predloženie plnej moci
(urobil tak až viac ako rok po skončení konania) nemožno pričítať na ťarchu žalobcu. Skutočnosť, že
reálne došlo k zásahu do majetkovej sféry žalobcu v podobe platenia trov exekučných konaní, úrokov
z omeškania a podobne, je preukázané listinnými dôkazmi založenými v spise a je škodou, ale
aj podľa názoru odvolacieho súdu v zhode s názorom súdu prvej inštancie v danom prípade

neexistuje príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu a škodou vzniknutou
žalobcovi zaplatením trov exekučných konaní, úrokov z omeškania, a iné, resp. zmenšením majetku
žalobcu. Odvolací súd o trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1
O.s.p. a úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli.5. Proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Najvyšší súd SR
uznesením sp. zn. 2 Cdo 133/2016 zo dňa 29.06.2017 rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

14Co 379/2013 zo dňa 04.08.2015 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie dovolací
súd odôvodnil tak, že z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, že v prejednávanej veci
odvolací súd posúdil otázku premlčania odlišne od súdu prvej inštancie, keď konštatoval, že okresný
súd nesprávne určil plynutie subjektívnej premlčacej doby a akcentoval, že nejde o premlčané právo,
resp. nie premlčané v celom rozsahu. Tiež odvolací súd pri skúmaní zákonných podmienok pre priznanie

náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. zaujal odlišný právny názor ako okresný súd. Ohľadom
nesprávneho úradného postupu uviedol, že dospel k záveru, že medzi E. M. J. a žalobcom
bola v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 76/2003 ústne uzavretá dohoda o plnej moci, na
základe čoho E.. H. J. zastupoval žalobcu v danej veci (sp. zn. 18 C 76/2003), v ktorej
však súdu nepredložili písomné plnomocenstvo, nebolo udelené ani ústne do zápisnice súdu. A hoci
išlo o odstrániteľný nedostatok podmienky konania, súd prvej inštancie tento nedostatok neodstránil až

do právoplatného skončenia veci, preto E.. H. J. nemal udelenú plnú moc pre zastupovanie žalobcu
pre celé konanie sp. zn. 18 C 76/2003 a Okresný súd Bratislava III mal rozsudok v tejto veci doručiť
priamo žalobcovi. Dôsledkom tejto situácie je skutočnosť, že uvedený rozsudok nemohol nadobudnúť
právoplatnosť a ani vykonateľnosť a prvá exekúcia (sp. zn. 49 Er 1045/2008) mala byť zastavená podľa
§ 57 ods. l písm. a) Exekučného poriadku. Odvolací súd mal za to, že uvedené pochybenie súdu je

podľa aktuálnej súdnej praxe nesprávnym úradným postupom (§ 9 zákona č. 514/2003 Z.z.) na rozdiel
od záveru súdu prvej inštancie, ktorý uplatnený nárok žalobcu kvalifikoval podľa ustanovení o
nezákonnom rozhodnutí. Odvolací súd tiež nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie pokiaľ
ide o zodpovednosť za škodu vzniknutú žalobcovi v súvislosti so súdnymi konaniami vyvolanými vyššie
popísaným stavom, že táto škoda žalobcovi vznikla jeho vlastným zavinením. Podľa názoru odvolacieho

súdu bolo pochybením súdu, že včas nepreskúmal a nevyhodnotil danosť podmienok konania, nevyzval
žalobcu, resp. E.. H. J. na predloženie plnej moci, čo nemožno pričítať na ťarchu žalobcu. Skutočnosť,
že reálne došlo k zásahu do majetkovej sféry žalobcu v podobe platenia trov exekučných konaní,
úrokov z omeškania a podobne, je preukázaná listinnými dôkazmi založenými v spise a
je škodou, ale aj podľa názoru odvolacieho súdu v zhode s názorom súdu prvej inštancie v

danom prípade neexistuje príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu (súd prvej
inštancie mal za to, že išlo o nezákonné rozhodnutie) a škodou vzniknutou žalobcovi. Súd prvej inštancie
v odôvodnení na rozdiel od odvolacieho súdu uviedol, že prihliadol na námietku premlčania uplatnenú
žalovaným (žalobca sa dozvedel o škode 07.08.2008), keď žiadosť o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody bola podaná dňa 30.08.2011 a návrh na súd bol podaný 31.05.2012, teda po uplynutí

trojročnej premlčacej lehoty. Konštatoval ohľadom nesprávneho úradného postupu súdu, že žalobcu E..
H. J. označoval za svojho právneho zástupcu, priamo na súde do zápisnice o pojednávaní, ktorému
boli doručované predvolania na pojednávania, písomnosti súdu, zúčastňoval sa pojednávaní, voči čomu
žalobca nevzniesol námietky do zápisnice, preto podľa názoru súdu prvej inštancie je vylúčený nárok
žalobcu na náhradu škody, ktorá bola spôsobená zavinením poškodeného a poškodený ju znáša sám

podľa § 441 Občianskeho zákonníka. Podľa súdu prvej inštancie uplatnený nárok žalobcu nie je možné
posudzovať podľa ustanovení o nesprávnom úradnom postupe, ale podľa ustanovení o nezákonnom
rozhodnutí (§ 6 ods. l zákona č. 514/2003 Z. z.). Tiež súd prvej inštancie uviedol, že žalobcom uplatnená
škoda predstavuje súdne poplatky a trovy exekučných konaní, trovy právneho zastupovania, ktoré však
nemajú povahu škody v právnom slova zmysle a tieto náklady nemožno považovať za škodu,

pretože vznikajú ako následok procesných úkonov a povinnosť ich úhrady vyplýva z príslušných
právnych predpisov. Naproti tomu odvolací súd svoj potvrdzujúci rozsudok založil na inom právnom
posúdení predmetného nároku, hoci sa nedotazoval účastníkov, či majú záujem vyjadriť sa k inému
možnému posúdeniu veci. Výzva odvolacieho súdu je plnením osobitného druhu tzv. manudukčnej
(poučovacej) povinnosti opravného súdu. Podstatou tejto povinnosti je zabrániť odňatiu možnosti konať

pred odvolacím súdom, a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po
podaní odvolania. Princíp tzv. „predbežného právneho posúdenia veci“ vychádzajúci aj z § 213 ods. 2
O.s.p. súvisí so zameraním sa na dokazovanie sporných skutočností, a to tým spôsobom, aby účastníci
konania dostali príležitosť predstaviť vlastné argumenty týkajúce sa právneho posúdenia veci. Tým by
sa mohol predbežný právny názor všeobecného súdu potvrdiť alebo vyvrátiť (III. ÚS 446/2010). V danom

prípade, aj keď odvolací súd zaujal iný právny názor na posúdenie nároku žalobcu na rozdiel od súdu
prvej inštancie, svoju manudukčnú povinnosť si nesplnil, v dôsledku čoho účastník konania v danej
procesnej situácii nemal možnosť namietať správnosť tohto „nového“ právneho názoru zaujatého
až v odvolacom konaní, a týmto nesprávnym procesným postupom odvolací súd zaťažil konanievadou zmätočnosti spočívajúcou v odňatí možnosti žalobcu konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f)
O.s.p.). Uvedená skutočnosť, že v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p. je
okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané

vkonanípostihnutomtakzávažnouprocesnouvadounemôžebyťpovažovanézasprávne.Zuvedeného
dôvodu najvyšší súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu (§ 449 ods. 1 CSP) a vrátil vec odvolaciemu súdu
na ďalšie konanie (§ 450 CSP) s tým, že právny názor ním vyslovený je pre súd záväzný (§ 455 CSP).

6. Po vrátení veci odvolaciemu súdu, tento s poukazom na závery dovolacieho súdu vyzval strany sporu,

aby sa vyjadrili k posúdeniu dôvodnosti nároku žalobcu podľa ustanovenia § 9 zákona č. 514/2003 Z.
z. z hľadiska nesprávneho úradného postupu, ďalej k otázke vzniku a existencie škody, ako aj k otázke
začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty.

7. Žalovaný sa na výzvu odvolacieho súdu vyjadril tak, že dovolací súd nevyhodnotil právne posúdenie
uskutočnené odvolacím súdom ako neprávne, v dôsledku čoho žalovaný zastáva názor, že je

naďalej potrebné odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.
Žalobca v podanom odvolaní výslovne namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal nedoručením
rozsudku do jeho rúk, resp. nesprávnym vyznačením doložky právoplatnosti, ktorá skutočnosť má byť
podstatným dôkazom o dôvodnosti podanej žaloby. Odvolací súd v rozsudku zo dňa 04.08.2015, č. k.
14Co/379/2013-133 k tejto otázke uviedol, že pochybenie súdu pri doručovaní žalobcovi a následne

vyznačenie doložky právoplatnosti a vykonateľnosti je možné vyhodnotiť ako nesprávny úradný postup,
s ktorým by mohol byť spôsobený vznik škody, ak by táto vznikla v priamej príčinnej súvislosti s
nesprávnym úradným postupom. Z uvedeného je zrejmé, že odvolací súd aplikujúc na vec ustanovenie
§ 9 zákona č. 514/2003 Z. z. uzavrel, že podmienka existencie nesprávneho úradného postupu
je splnená, pričom k tomuto záveru dospel po analýze existencie/neexistencie zastupovania medzi

žalobcom a JUDr. J.. Podľa názoru žalovaného teda odvolací súd posúdil vec v súlade s odvolacou
požiadavkou žalobcu, keď sa zaoberal nesprávnym úradným postupom. Žalovaný v tomto smere
rovnako nespochybňuje, že nesprávne doručenie rozsudku a následné vyznačenie právoplatnosti
a vykonateľnosti je spôsobilé predstavovať nesprávny úradný postup, považuje však za potrebné
zdôrazniť okolnosti, ku ktorým v konečnom dôsledku dospel aj odvolací súd v prvom odvolacom

rozsudku, že medzi žalobcom a E.. J. existovala dohoda o plnej moci, E.. J. žalobcu aktívne zastupoval
a čo je najpodstatnejšie, sám žalobca uvedomujúc si pochybenie na strane E.. J., tohto žaloval v
konaní vedenom na OS BA III, sp. zn. 9C/20/2010 o náhradu škody vo výške zodpovedajúcej nároku
uplatnenému voči žalovanému v tomto konaní. Aj tieto skutočnosti potom majú vplyv na posúdenie
ostatných podmienok zodpovednosti žalovaného za škodu, vrátane posúdenia zavinenia žalobcu na

vzniku škody. Odvolací súd v prvom odvolacom rozsudku uviedol, že žalobca nepreukázal vznik škody
v priamej príčinnej súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom súdu. Poukázal pri tom na
podanie návrhu na začatie exekúcie oprávneným po uplynutí trojdňovej paričnej lehoty a nedostatok
finančných prostriedkov na strane žalobcu. S týmito závermi sa žalovaný v plnom rozsahu stotožňuje.
Príčinou vzniku škody na strane žalobcu nebol nesprávny úradný postup súdu, ale súhra okolností

na strane žalobcu a oprávneného v podobe nepripravenosti žalobcu plniť záväzok v paričnej lehote a
prehnaná aktivita oprávneného pri vymáhaní svojho nároku. Vzhľadom na uvedené, žalovaný považuje
odvolanie žalobcu za nedôvodné a navrhuje odvolaciemu súdu, aby odvolaním napadnutý rozsudok
ako vecne správny potvrdil, t. z. rozhodol vo veci totožne ako rozsudkom zo dňa 04.08.2015, č. k.
14Co/379/2013-133.

8. Žalobca sa taktiež vyjadril k výzve odvolacieho súdu, podaním zo dňa 05.10.2021. Uviedol, že
je nesporné, že konanie OS BA III bolo nesprávnym úradným postupom súdu, pričom tento právny
názor vyslovil aj KS BA vo svojom rozsudku vo veci sp. zn. 14Co 379/2013 zo dňa 04.08.2015.
OS BA III nepostupoval procesne správne tým, že neprihliadal na zákonom požadovanú podmienku

existencie písomného plnomocenstva v spisovom materiáli alebo plnomocenstva udeleného ústne
do zápisnice v predmetnom konaní vedenom pod sp. zn. 18C/76/2003, pričom súčasťou spisového
materiálu týkajúceho sa tohto konania nie je plnomocenstvo udelené žalobcom advokátovi písomne ani
ústne do zápisnice. Je nesporné a z dokazovania v procese jednoznačne vyplýva, že došlo k pochybeniu
zo strany OS BA III, keď doručoval akékoľvek písomnosti tretej osobe, v tomto prípade E.. J., ktorý

nevystupoval ako právny zástupca žalobcu v predmetnom konaní, pričom súd mal postupovať tak, že
mal doručovať všetky písomnosti priamo žalobcovi, nakoľko nebol v predmetnej veci právne zastúpený.
Taktiež je nesporné, že doručením rozsudku E.. J. nenastali účinky doručenia predmetného rozsudku,
nakoľko nebol stranou sporu a ani právnym zástupcom strany sporu, t. j. predmetný rozsudok nemoholnadobudnúť právoplatnosť, ktorú na ňom napriek uvedenému OS BA III vyznačil príslušnou doložkou, a
tedanemoholsastaťvykonateľným.Vzhľadomnavyššieuvedené,totokonanieOSBAIIIjenepochybne
nesprávnym úradným postupom súdu, čo nepopieral ani žalovaný, a vyplýva to aj z rozsudku KS BA.

Žalobca v konaní riadne preukázal aj vznik škody, ktorú riadne vydokladoval, preto jej výšku považuje
za nespornú. Je nepochybné, že v prípade, ak by OS BA III doručoval písomnosti v súlade so zákonom,
t. j. ak by doručoval písomnosti priamo žalobcovi, tento by sa o doručení rozsudku dozvedel riadne a
včas, a vedel by vynaložiť primerané úsilie na to, aby uhradil pohľadávku, ku ktorej ho OS BA III svojím
rozhodnutímzaviazal.Kpríčinnejsúvislostimedziškodovouudalosťouavznikomškodyžalobcauvádza,

že o vzťah príčiny a následku ide len vtedy, ak príčinou škody je taká skutočnosť, bez ktorej existencie by
škodový následok nikdy nevznikol. Vzniknuté zmenšenie majetku žalobcu vzniklo priamym následkom
nesprávneho úradného postupu OS BA III a je zrejmé, že OS BA III nesprávne vyznačil právoplatnosť
rozsudku. Táto skutočnosť spôsobila vznik škody, pretože v jej dôsledku a na základe nesprávneho
úradného postupu mohol oprávnený podať návrh na začatie exekúcie po uplynutí lehoty na plnenie.
Exekúcia mala byť zastavená pre inú vadu. Pre posúdenie otázky existencie príčinnej súvislosti medzi

nesprávnym úradným postupom súdu a škodou vzniknutou žalobcovi je podstatné to, že zo strany súdu
došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Táto skutočnosť bola z hľadiska zmenšenia majetku žalobcu
rozhodujúca. Žalobca považuje svoj nárok za nepremlčaný s poukazom na to, že premlčacia lehota
začína plynúť najskôr odo dňa, kedy škoda skutočne vznikla, t. j. v tomto prípade momentom zaplatenia
exekučnýchtrov,resp.ododňa,keďsaonejpoškodenýdozvedel.Stýmtoprávnymnázoromsastotožnil

aj KS BA, ktorý vo svojom rozsudku uviedol, že podľa jeho názoru premlčacia doba nemôže v prípade
majetkovej ujmy začať plynúť skôr, ako ku vzniku majetkovej ujmy skutočne došlo, teda začína plynúť
najskôr až okamihom, kedy bolo reálne zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu. Nakoľko zo strany
žalobcu došlo k podaniu žaloby v tomto konaní dňa 31.05.2012, pričom žalobca podal dňa 30.08.2011
na Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom

od tohto obdobia premlčacia doba v zmysle § 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. spočívala, má žalobca
za to, že nárok žalobcu premlčaný v čase podania žaloby nebol (okrem časti škody vo výške 66,- Eur
predstavujúci súdny poplatok za vznesenia námietok v exekučnom konaní sp. zn. 55/2009). Žalobca má
za to, že k začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby nemôže dôjsť skôr, ako došlo k reálnej škode,
t. j. skôr ako došlo k reálnemu vzniku škody vo forme zníženia majetku žalobcu, v tomto prípade úhradou

jednotlivých položiek. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, navrhuje žalobca, aby odvolací súd
zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovie alebo,
aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
a žalobcovi prizná náhradu trov konania.

9. Odvolací súd opätovne preskúmal vec, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods.
1 CSP) ako aj názorom vysloveným dovolacím súdom (§ 455 CSP) , vec prejednal bez nariadenia
pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť,
resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l CSP), a dospel k
záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 06.09.2022;

o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, ich právni zástupcovia, upovedomené
zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 CSP).

10. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd žalobu zamietol je vecne a
právne správny, je výsledkom vykonaného dokazovania, a ako taký ho odvolací súd potvrdil (§ 387 ods.

l, ods. 2 CSP). Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne, právne skutočnosti,
ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že
ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania.

11. V prvom rade odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že aj napriek právnej záväznosti názoru
vysloveného dovolacím súdom (ktorý si odvolací súd výzvou strán sporu na vyjadrenie sa splnil), takýto
postup nebolo potrebné realizovať, nakoľko odvolací súd sa v tomto odvolacom konaní v plnom rozsahu
stotožňuje s právnym posúdením veci v súlade s názorom súdu prvej inštancie, na ktoré odkazuje (§
387 ods. 2 CSP).

12. V prejednávanom prípade sa žalobca domáhal náhrady škody v sume 17.992,90 Eur s 9 %
ročným úrokom z omeškania od 11.12.2011 až do zaplatenia, z titulu nesprávneho úradného postupu,
ktorý odôvodňoval tým, že ku škode malo dôjsť na základe rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 18 C 76/2003-168, zo dňa 06.03.2008, ktorý nadobudol právoplatnosť 15.04.2008 a vykonateľnosť
19.04.2008. Súd prvej inštancie nárok žalobcu zamietol s odôvodnením, že uplatnený nárok nebolo
možné posudzovať podľa ustanovení o nesprávnom úradnom postupe, ale podľa ustanovení o

nezákonnom rozhodnutí. S týmto záverom súdu prvej inštancie súhlasí aj odvolací súd v predmetnom
odvolacom konaní.

13. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom je jeho objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť;

založená je na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok: a) nezákonné rozhodnutie alebo
nesprávny úradný postup štátneho orgánu, b) vznik škody a c) príčinná súvislosť medzi a) a b).
Pojem „rozhodnutie“ zákon nedefinuje. Základnou podmienkou nároku na náhradu škody je okolnosť,
že rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, nadobudlo právoplatnosť a že pre nezákonnosť
bolo príslušným orgánom zrušené alebo zmenené. Pojem „nezákonnosť“ zákon taktiež nedefinuje,
nepochybne tu však išlo o rozpor nielen so zákonmi, ale aj s inými súčasťami právneho poriadku.

Zákon nedefinuje „nesprávny úradný postup“, z obsahu pojmu ale vyplýva, že podľa konkrétnych
okolností toho - ktorého prípadu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pretože úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise

upraviť do najmenších podrobností, treba správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,
k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. K nesprávnemu úradnému postupu môže
dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho
rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené
vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo

znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie
je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci „bez
zbytočných prieťahov“ (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Rovnako zákon bližšie nedefinuje
pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba aj v tomto smere aplikovať príslušné
ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho zákonníka) a škodu vo všeobecnosti chápať ako

ujmu, ktorá a) nastala v majetkovej sfére poškodeného, b) je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c) je
napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Ani vzťah príčinnej súvislosti
(kauzálny nexus) medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a škodou
zákon nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych
súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti

ide, ak je medzi nezákonným rozhodnutím - resp. nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah
príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva.
Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku. Právnym posúdením je
vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť
príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam

otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve
vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak
je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo
všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko,
ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti

(porovnaj R 21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama
je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu (uznesenie
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4MCdo/3/2014).

14.Nezákonnosťrozhodnutiamôžebyťtakrozmanitá,žejehozovšeobecnenévyjadrenie vdefiníciiako

i zovšeobecňujúci popis naráža na neprekonateľné prekážky. Preto otázka, či bolo vydané nezákonné
rozhodnutie, sa bude vždy posudzovať so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. V zmysle § 4 ods.
1 veta druhá zákona č. 58/1969 Zb., ako aj v zmysle § 6 ods. 1 veta druhá zákona č. 514/2003 Z.z.
súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím orgánu, ktorým bolo zrušené alebo
zmenené právoplatné rozhodnutie pre nezákonnosť. Dôvodová správa k ustanoveniu § 6 ods. 1 zákona

č. 514/2003 Z.z. výslovne uvádza, že nezákonnosť rozhodnutia nie je možné a ani účelné zisťovať v
rámci konania o náhradu škody. Nezákonnosť rozhodnutia musí byť v čase prejednávania nároku o
náhrade škody už konštatovaná príslušným orgánom, ktorý je podľa procesných predpisov oprávnený
zrušiť nezákonné rozhodnutie pre jeho nezákonnosť. Otázku nezákonnosti rozhodnutia nie je možnériešiť ako otázku predbežnú. Keďže súd v konaní o náhradu škody je viazaný rozhodnutím orgánu,
ktorým bolo právoplatné rozhodnutie zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť, nie je oprávnený sám
posudzovať, či k zrušeniu došlo oprávnene alebo neoprávnene. Nezákonnosťou treba rozumieť nielen

nesprávne právne posúdenie otázok hmotnoprávnych, ale aj procesné pochybenia, ak mali vplyv na
správnosť rozhodnutia. Len výnimočne nemusí byť dôvodom zrušenia rozhodnutia jeho nezákonnosť.
Ide o prípady, keď sa po vydaní napadnutého rozhodnutia situácia zmení natoľko, že už v dobe, kedy
sa rozhoduje o opravnom prostriedku, netrvajú dôvody pre existenciu rozhodnutia a k jeho zrušeniu
nedochádza pre nezákonnosť, ale z iných dôvodov (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Cdo

103/2011).
15. V prejednávanom prípade žalobca svoj nárok vyvodzoval z údajného nesprávneho úradného
postupu založeného na skutočnosti, že Okresný súd Bratislava III rozsudkom číslo konania 18
C/76/2003-168 zo dňa 06.03.2008 rozhodol o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva,
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 15.04.2008 a vykonateľnosť dňa 19.04.2008. Súd vyznačil
právoplatnosť na rozsudku napriek tomu, že E. G. ako účastníkovi konania nedoručil rozsudok do

vlastných rúk, rozsudok doručil domnelému právnemu zástupcovi E.. H. J., ktorý nemal od neho plnú
moc na zastupovanie v predmetnej veci danú písomne, a taktiež v konaní pred súdom neudelil plnú
moc advokátovi ani v zápisnici o pojednávaní v predmetnej veci, z ktorého dôvodu boli následne
vedené exekučné konania a navrhovateľovi preto vznikla škoda. Odvolací súd sa stotožnil so záverom
súdu prvej inštancie, že uplatnený nárok žalobcu nie je na základe vyššie uvedeného možné posudzovať

podľa ustanovení o nesprávnom úradnom postupe, ale podľa ustanovení o nezákonnom rozhodnutí.
Nemožno preto zamieňať nesprávny úradný postup s takým pochybením, ktoré je vyjadrené
formou nezákonného rozhodnutia. V predmetnom prípade je nepochybné, že žalobca svoj nárok na
náhradu škody odvodzuje od rozhodnutia Okresného súdu Bratislava III, ktorý rozhodol rozsudkom
č. k. 18C/76/2003-168 zo dňa 16.03.2008, ktorý doručoval údajnému právnemu zástupcovi žalobcu,

ktorého právne zastúpenie nebolo v rámci súdneho konania preukázané, a na základe tejto skutočnosti
daný rozsudok nadobudol právoplatnosť a následne vykonateľnosť, od ktorého sa odvíjal ďalší priebeh.
Túto skutočnosť nemožno podľa názoru odvolacieho súdu posudzovať ako nesprávny úradný postup,
ale ako nezákonné rozhodnutie, nakoľko predmetné rozhodnutie Okresného súdu Bratislava III č. k.
18C/76/2003-168 nadobudlo právoplatnosť, resp. bolo vyznačené doložkou právoplatnosti bez reálneho

splnenia podmienok, na takýto postup, a preto ho možno považovať za nezákonné. Avšak takéto
rozhodnutie súdu môže zakladať nárok na náhradu škody, len pokiaľ spĺňa kritéria nezákonného
rozhodnutia ustanovené v § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., a teda musí ísť o právoplatné rozhodnutie
zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť (rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cdo 205/2009), a v prípade
žalobcu žiadne rozhodnutie takéto kritériá nespĺňa. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetné nezákonné

rozhodnutie nebolo v predmetnom prípade zrušené, resp. zmenené pre jeho nezákonnosť, súd prvej
inštancie postupoval správne, keď žalobu žalobcu na náhradu škody zamietol.

16. Navyše, tak ako správne uviedol aj súd prvej inštancie, žalobca vznik údajnej škody odvodzoval od
nákladov súdnych konaní, exekučných konaní, zaplatenia úrokov z omeškania, zaplatenia trov súdnemu

exekútorovi E.. Z. T., ktoré následne vymáhal súdny exekútor E.. Y. F., súdny exekútor E.. Y. M. vymáhal
úroky z omeškania z nezaplatenej istiny 2.700.000,- Sk, o ktorých bolo rozhodnuté právoplatnými
súdnymi rozhodnutiami. Vznik takejto škody nepovažuje odvolací súd za škodu vzniknutú v príčinnej
súvislostisvyššieuvedenýmnezákonnýmrozhodnutím.Tietonákladynemožnosamoosebepovažovať
za škodu, nakoľko vznikajú ako následok procesných úkonov ako povinnosť ich úhrady vyplývajúca z

príslušných právnych predpisov.

17. Žalobca v odvolaní ďalej namietal nesprávne určenie plynutia premlčacej doby súdom prvej
inštancie, ktorý prihliadol na vznesenú námietku premlčania žalovaným, ktorú považoval za právne
opodstatnenú z dôvodu, že žalobca sa dozvedel o škode ako uviedol v podanom návrhu 04.08.2008,

(správne 07.08.2008), kedy mu bolo doručené uznesenie Okresného súdu Bratislava III č. k. 49 Er
1045/2008-21, Ex 24470/2008, na základe ktorého bol povinný zaplatiť trovy exekúcie a oprávnenému
súdne trovy. Právo na náhradu škody sa premlčalo uplynutím troch rokov dňa 07.08.2011, návrh bol
podaný na súd osobne dňa 31.05.2012, teda po uplynutí premlčacej lehoty stanovenej zákonom. Podľa
žalobcu sa premlčacia lehota začína počítať odo dňa, kedy škoda skutočne vznikla. V danom prípade

mu podľa jeho názoru škoda vznikla zaplatením exekučných trov. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/145/2004, v zmysle ktorého za rozhodujúci pre začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby treba považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne
dozvie o tom, že mu vznikla škoda, a kto za jej vznik zodpovedá. Podľa odvolacieho súdu, subjektívnapremlčacia doba nemôže v prípade majetkovej ujmy začať plynúť skôr, ako k vzniku majetkovej
ujmy skutočne došlo, teda začína plynúť až okamihom, kedy bolo reálne zasiahnuté do majetkovej
sféry žalobcu. Aj za predpokladu akceptovania právneho názoru súdu prvej inštancie o začiatku plynutia

subjektívnej premlčacej doby, nemožno súhlasiť zo stanovením začiatku jej plynutia v danej veci.
Vzhľadom na žalobcom (v postavení povinného) podané odvolanie proti uzneseniu vydanému v konaní
pod sp. zn. 49Er 1045/2008, nemohol mať až do právoplatného rozhodnutia v tejto veci vedomosť o
skutočnej škode, ktorá mu na základe právoplatného rozhodnutia v uvedenom konaní reálne vznikne
zaplatením záväzku vyplývajúceho z rozhodnutia. Okrem toho je v tejto súvislosti potrebné vziať do

úvahyajskutočnosť,žepredmetomkonaniavprejednávanejvecijeuplatnenýnárokžalobcunanáhradu
škody, ktorá mu mala vzniknúť, resp. sa skladá nielen z položiek predstavujúcich a vyplývajúcich z
uznesenia sp. zn. 49Er 1045/2008, ale aj iných položiek, ktoré žalobcovi vznikli aj v iných exekučných
konaniach, napr. Ex 730/2010 a Ex 55/2008. Preto je úplne nesprávne, ak súd prvej inštancie počítal
plynutie premlčacej doby aj vo vzťahu k týmto položkám vyplývajúcim z úplne iných exekučných
konaní od rovnakého dátumu. Na základe uvedeného je nesporné, že súd prvej inštancie určil plynutie

subjektívnej premlčacej doby nesprávne, avšak vzhľadom na nepreukázanie vzniku nároku žalobcu na
náhradu škody, je dôvodnosť predmetnej námietky irelevantná.

18. Ďalšie odvolacie námietky žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za
nerozhodné. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo
reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04,

III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť
posúdenie veci, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

19. Na základe vyššie uvedeného, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a tieto vyhodnotil v súlade s ust. §

195 CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožnil, a na ktoré v
zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym
spôsobom uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných
strán,citovalprávnepredpisy,ktoréaplikovalnaprejednávanýprípad,azktorýchvyvodilsprávneprávne
závery v rozhodujúcich otázkach. Tieto zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v súlade s ust.

§ 220 CSP zdôvodnil.

20. Pretože odvolací súd nezistil žiadne pochybenie, rozsudok súdu prvej inštancie ako správny potvrdil.
Nakoľko ani v odvolaní žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli spôsobilé
vyhodnotiť stav zistený súdom prvej inštancie, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné a preto

rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa § 387 ods. 2 CSP sa stotožnil so
skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie.

21. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi.

S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.04.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

22. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods.

1, v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu
vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 262 ods. 2 CSP.23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 CSP).(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade
uvedenej v tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).