Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, November 10, 2022

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 10Sa/24/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7022200596
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 11. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Tkáč

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:7022200596.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom, v právnej veci žalobcu: maloletý C. Y., nar.

XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: D. S., bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v Útvare
policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, Slovenská republika,
zastúpeného zákonným zástupcom žalobcu, otcom : R., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: D. S.,
bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce,
Bitúnková 14, 078 01 Sečovce, Slovenská republika, právne zastúpený: Centrum právnej pomoci so
sídlom Račianska cesta 71, 810 05 Bratislava, IČO: 30 798 841, Kancelária Košice, Murgašova 3,
040 41 Košice, proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Bratislava, Regrútska 4, 812 72

Bratislava, o správnej žalobe zo dňa 14.10.2022 vo veci zaistenia, o nariadenie prepustenia žalobcu
podľa § 221 odsek 2 Správneho súdneho poriadku, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-
HCP-BA5-1233-010/2022-AV zo dňa 20.09.2022 takto

r o z h o d o l :

I. N a r i a ď u j e žalovanému, aby bol žalobca maloletý C. Y., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť
D., bez cestovného dokladu, trvale bytom D. S., toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre
cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce, Slovenská republika, bezodkladne prepustený zo zaistenia.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu účelne vynaložených trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA5-1233-010/2022-AV zo dňa 20.09.2022 podľa § 88 ods. 1
písm. c/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskoršíchpredpisov(vďalšomtexteaj:„zákonopobytecudzincov“)rozhodolozaistenížalobcunaúčel
zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
(EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského
štátu, zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom
tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (v ďalšom texte aj:

„Dublinské nariadenie III“, resp. „Dublinské nariadenie“). Zároveň podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte
cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 20.11.2022 a umiestnil
žalobcu do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov. V
rozhodnutí žalovaný citoval ustanovenia § 88 ods. 1 písm. c/, 2, 4, 5, § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona
o pobyte cudzincov, čl. 28 ods. 2, 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 604/2013 z 26. júna
2013 (Dublinské nariadenie) a čl. 5 ods. 1, čl. 8 ods. 1, 2 Dohovoru č. 209/1992 Zb. o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a k skutkovému stavu vedúcemu k rozhodnutiu o zaistení maloletého žalobcu

konštatoval, že dňa 20.09.2022 v čase o 18:55 hod. hliadka KDI BA spoločne s hliadkou KDI TN a
príslušníkmi colného úradu Finančnej správy SR zastavili motorové vozidlo zn. Mercedes, ev. č. P.-
XX-K., kde pri jeho kontrole bolo zistené, že vo vozidle sa nachádza vodič s piatimi ďalšími osobami.
Po výzve, aby preukázali svoju totožnosť, vodič vozidla sa preukázal ID kartou Rumunska a ostatníuviedli, že pochádzajú zo Sýrie a nedisponujú cestovnými dokladmi. Vzniklo preto podozrenie, že sa
jedná o nelegálnu migráciu. Následne bola vyrozumená Mobilná jednotka PZ Bratislava, príslušná na
ďalšie konanie, ktorá dňa 20.09.2022 v čase o 10:30 hod. predviedla maloletého žalobcu v zmysle §

79 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov pre potreby konania o administratívnom vyhostení. Lustráciou v
informačných systémoch Policajného zboru Eurodac bolo zistené, že žalobca je žiadateľom o udelenie
azylu v Nemecku. Na základe uvedeného začal správny orgán dňa 20.09.2022 konanie vo veci zaistenia
účastníka konania podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia prípravy
alebo výkonu jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia z dôvodu, že existuje značné riziko jeho

úteku. Následne správny orgán oznámil Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky dôvod na začatie konania podľa Dublinského nariadenia. Žalobca v Zápisnici o
vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny
poriadok) zo dňa 20.09.2022 č. PPZ-HCP-BA5-1233-008/2022-AV uviedol, že po odchode z domovskej
krajiny pokračoval do Turecka, kde strávil niekoľko dní. Tam sa nakontaktoval na prevádzača, ktorý ho
previedol až do Srbska, kde sa zdržiaval v utečeneckom tábore. V tábore si našli ďalšieho prevádzača,

ten ich autom doviezol na hranicu s Maďarskom. Prevádzač ich zaradil do skupiny asi 50 osôb a cez
pripravené rebríky ich previedol cez plot do Maďarska. Odtiaľ vo väčšej skupine pokračovali na najbližšiu
benzínovú pumpu, kde bolo viacero zaparkovaných kamiónov. Na jednom z nich si otvorili zadné dvere
a skryli sa vo vnútri. Po nejakom čase sa kamión pohol. Išli tak zopár hodín. Následne kamión zastal a
dlhšie sa nehýbal. Rozhodli sa vystúpiť a ísť pešo. Po chvíli ich však zadržala polícia.

2. Žalovaný v súvislosti s existenciou rizika úteku u žalobcu v preskúmavanom rozhodnutí konštatoval,
že tento má záznam v systéme Eurodac a nezostal v krajine, v ktorej mal povinnosť zotrvať až do
rozhodnutia o jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu. Zároveň ide o osobu bez dokladu totožnosti,
o ktorej žalovaný nemá žiadne preukázateľné informácie, najmä vo vzťahu k pomerom, z ktorých

pochádza, resp. o jeho prípadnej trestnej minulosti. Žalobca cestoval viacerými krajinami s vedomím, že
sa v nich nachádza neoprávnene, čo vo svojom súhrne vytvára odôvodnený predpoklad jeho prípadného
ďalšieho úteku, ak by bol ponechaný na slobode. Žalovaný poukázal na obsah zápisnice o podaní
vyjadrenia, v ktorej žalobca vyhlásil, že by chcel odísť do Nemecka.

3. Vo vzťahu k možnosti uloženia menej závažného prostriedku ako je zaistenie, žalovaný dospel k
záveru, že účastník konania nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa
§ 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov, pretože tento na území Slovenskej republiky nemá
žiadnu rodinu, a ani iné príbuzenské vzťahy a nedisponuje ani žiadnou finančnou hotovosťou v rozsahu
potrebnom na pokrytie nákladov pobytu až do doby realizácie transferu. Zároveň nedisponuje žiadnym

cestovným dokladom.

4. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného ďalej vyplýva, že v čase rozhodovania správneho orgánu o
zaistení účastníka konania správny organ nedisponoval informáciou, kedy bude zo strany Dublinského
strediska vydané rozhodnutie o odsune, a teda nevedel určiť lehotu vykonateľnosti za účelom

stanovenia lehoty zaistenia. Správny organ pri určení lehoty zaistenia vychádzal z osobitných lehôt
stanovených Dublinským nariadením, ktorými je viazané pri vydaní rozhodnutia aj Dublinské stredisko.
Počas tejto doby správny orgán vykoná všetky úkony potrebné na odovzdanie žalobcu na územie
zodpovedného členského štátu. Realizácia ďalších úkonov je v gescii Dublinského strediska, ktoré
komunikuje s dožiadaným členským štátom. Ide hlavne o zabezpečenie akceptácie prevzatia zo

strany zodpovedného členského štátu, ako aj samotná príprava prevozu, jeho technické, materiálne, a
personálne zabezpečenie.

5. V závere preskúmavaného rozhodnutia žalovaný argumentoval, že pri rozhodovaní o zaistení sa
zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života žalobcu v zmysle v článku 8 ods. l

Dohovoru č. 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv a základných slobôd, s tým, že žalobcovi práva,
ktoré mu vyplývajú z označeného ustanovenia neupiera a plne ich rešpektuje. Žalobca nemá na území
Slovenskej republiky rodinu. Správny orgán konal v jeho záujme a nebola mu spôsobená ujma, ktorá by
mala za následok ohrozenie na jeho živote, zdraví a sociálnej existencii.

6. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 14.10.2022, podanou na správny súd dňa 31.10.2022
(doručenou žalovanému dňa 18.10.2022) domáhal, aby súd nariadil jeho prepustenie zo zaistenia podľa
§ 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, pretože rozhodnutie o zaistení je podľa jeho názoru
nezákonné. Zároveň žiadal priznať náhradu trov právneho zastúpenia.7. V správnej žalobe uviedol, že spolu s ním bol zaistený aj jeho zákonný zástupca, otec R.P. Y., nar.
XX.XX.XXXX. Žalobca predovšetkým namietal, že žalovaný v rozhodnutí o zaistení nezaujal žiadnu

právnu úvahu k otázke prípustnosti jeho zaistenia z pohľadu dodržania medzinárodného princípu
najlepšiehozáujmudieťaťapodľa§88ods.8zákonaopobytecudzincov,akoajčl.28ods.2Dublinského
nariadenia III. Takéto nedostatky v rozhodnutiach o zaisťovaní rodín s maloletými deťmi sú pritom
policajným útvarom vytýkané aj samotnou rozhodovacou praxou všeobecných súdov (napr. rozsudok
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Sa/8/2022 z 07.06.2022, sp. zn. 10Sa/8/2022 z 08.06.2022, sp.

zn. 3Sa/9/2022 z 07.06.2022, sp. zn. 8Sa/9/2022 z 07.06.2022 a pod.). Zaistenie maloletého žalobcu
a zaistenie jeho otca nemožno posudzovať bez vzájomných súvislostí, a preto v záujme zachovania
celistvostirodinyavsúladesčl.8Európskehodohovoružalobca navrhol,abysprávnesúdyposudzovali
ich zaistenie vo vzájomných súvislostiach. Namietal, že rozhodnutie o zaistení žalobcu je odôvodnené
formalisticky citáciou zákona o pobyte cudzincov a Dublinského nariadenia III, avšak bez vlastnej
správnej úvahy žalovaného vo vzťahu k posúdeniu prípustnosti zásahu do osobnej slobody maloletej

osoby, ako zraniteľnej osoby v zmysle § 88 ods. 8 a § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný je
v každom prejednávanom prípade limitovaný aj nadnárodnými a medzinárodnými právnymi predpismi
v oblasti ochrany ľudských práv maloletých, majúcimi prednosť pred zákonom o pobyte cudzincov.
Napriek tomu, že sa zaistenie dotýka práv a záujmov maloletého cudzinca v nízkom veku, žalovaný
k tejto skutočnosti nezaujal žiadnu právnu úvahu v spojitosti s relevantnými právnymi predpismi na

ochranu maloletých osôb, ktorá by odôvodňovala zaistenie maloletej osoby. Žalovaný na prejednávanú
vec neaplikoval ani Dohovor o právach dieťaťa majúci prednosť pred zákonom o pobyte cudzincov.
Žalovaný v napadnutom rozhodnutí dáva žalobcovi na ťarchu to, že sa chce dostať do Nemecka, pričom
v skutočnosti ide o maloletú osobu nasledujúcu svojho otca, ešte neschopnú rozhodovať o sebe.

8. V tej súvislosti poukázal žalobca na rozhodovaciu prax všeobecných súdov, ako aj Európskeho
súdu pre ľudské práva a kasačného súdu opakovane zdôrazňujúcu obozretné posudzovanie prípadov
zaisťovania rodín cudzincov s maloletými deťmi, napríklad vo veci Európskeho súdu pre ľudské práva
Muskhadzhiyeva a ďalší proti Belgicku, prípad Popov proti Francúzsku, obdobne aj v rozhodnutiach
ESĽP z 12.07.2016 vo veciach A.M v France (no. 56324/13), A.B. and Others v. France (no. 11593/12)

A.M and Others v. France (no. 24587/12) R.C. and V.C. v. France (no. 76491/14), R.K. and Others
v. France (no. 68264/14), R.M and Others v. France (no. 33201/11). Žalobca poukázal tiež na právne
závery vyplývajúce z rozsudku NS SR v Bratislave sp. zn. 10Szak/11/2016 zo dňa 17.10.2016, ako aj
rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Sp/19/2016. Keďže žalovaný nedostatočne, resp. vôbec
neodôvodnil zásah do základného práva na osobnú slobodu maloletej osoby, a tým nesplnil základné

podmienky pre jeho zaistenie, pretože nepreskúmateľné rozhodnutie je nezákonné, žalobca sa žalobou
domáhal prepustenia zo zaistenia. Zaistenie maloletého žalobcu nie je v jeho najlepšom záujme a je v
rozpore s čl. 3 bod l. Dohovoru o právach dieťaťa. V predmetnej veci má žalovaný možnosť umiestniť
žalobcu a jeho otca v azylovom zariadení špecializovanom pre zraniteľné osoby a rodiny s deťmi v
Opatovskej Novej Vsi, ako to bolo využívané napr. v období pandémie COVID-19, kedy boli dublinské

transfery pozastavené. Ani pre účely tzv. dublinských transferov nie je zaistenie nevyhnutné a aj tu platí
základný princíp, resp. prezumpcia proti zaisteniu cudzinca - žiadateľa o azyl v inej krajine. Pokiaľ sú k
dispozícii v systéme také alternatívy, akými sú napr. špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre
žiadateľov o azyl, potom treba tieto opatrenia uplatniť ako prvé (čl. 28 ods. 2 Dublinského nariadenia).
Aj v zmysle odporúčania Rady Európy (Odporúčanie Rady ministrov Rec (2003) 5 z 16.04.2003) sa má

zaistenie žiadateľov o azyl okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti
v každom jednotlivom prípade.

9. Podľa žalobcu žalovaný zároveň v rozhodnutí o zaistení nesprávne právne posúdil možnosť jeho
držania v zaistení v zmysle osobitných lehôt stanovených Dublinským nariadením III. Táto otázka už

pritom bola predmetom súdneho prieskumu aj pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky vo veci sp.
zn. lSzak/8/2021 z 25.05.2021, (obdobne napr. Krajský súd v Košiciach vo veci sp. zn. 6Sa/56/2020),
ktorý zdôraznil za rozhodujúcu skutočnosť pre začiatok plynutia tzv. 6 - týždňovej lehoty pre trvanie
zaistenia v zmysle Dublinského nariadenia III deň akceptácie dožiadaným členským štátom, avšak nie
deň vykonateľnosti rozhodnutia o odovzdaní, ako to nesprávne uvádza žalovaný. Totižto v podmienkach

Slovenskejrepublikyvzmyslezákonač.480/2002Z.z.oazylepodaniesprávnejžalobyprotirozhodnutiu
o odovzdaní do iného členského štátu nemá odkladný účinok.10. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 24.10.2022 uviedol, že správny orgán začal dňa
20.09.2022 konanie vo veci zaistenia žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov
na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia z dôvodu, že

existuje značné riziko jeho úteku. Riziko úteku bolo posúdené správnym orgánom po spísaní zápisnice
so žalobcom, ktorý sa vyjadril, že cieľovou krajinou je Nemecko a ak by bol prepustený, cestoval by do
Nemecka a taktiež preto, že nemožno hodnoverne zistiť jeho totožnosť a nemá udelený pobyt podľa
zákona o pobyte cudzincov. To, že má záznam v systéme Eurodac, t.j. ušiel z iného členského štátu, je
chápané ako dôkaz značného rizika ďalšieho úteku. Nezostal v krajine, v ktorej mal povinnosť zotrvať, až

do rozhodnutia o jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu. Správny orgán zároveň podotkol, že žalobca je
osobou bez dokladu totožnosti, o ktorej nemá žiadne informácie týkajúce sa totožnosti, prípadnej trestnej
minulosti a pomerov, z ktorých prichádza. Tým, že žalobca cestoval viacerými krajinami s vedomím, že
sa v nich nachádza neoprávnene, vytvára odôvodnený predpoklad ďalšieho úteku v prípade ponechania
na slobode. Umiestnenie do ÚPZC Sečovce bolo vykonané dňa 21.09.2022 v čase o 19:30 hod.
Samostatným rozhodnutím bol zaistený aj otec žalobcu: R. Y., nar. XX.XX.XXXX, ktorý sa rovnako ako

žalobca obrátil so žalobou na súd. Žalobca nežiadal vyrozumieť konzulárny úrad domovskej krajiny, a
ani nežiadal o azyl na území Slovenskej republiky. K otázke prípustnosti zaistenia z pohľadu dodržania
medzinárodného princípu najlepšieho záujmu dieťaťa a vnímania kontextu so zaistením žalobcu a jeho
otca uviedol, že s uvedenou situáciou, ako aj kontextom zaistenia sa zaoberal, a to napríklad tým
spôsobom, že rodinu nerozdelil, ale zaistil kompletnú rodinu spolu do Útvaru policajného zaistenia

Sečovce, ktoré je na uvedené prípady zriadené. To, že žalovaný umiestnil rodinu spolu, je logickým
záverom o vysporiadaní sa uvedenej situácie ohľadom zaistenia žalobcu a jeho rodiny. Žalovaný síce
s tvrdením vyplývajúcim z článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa súhlasil, avšak mal za to, že nie
je možné sa riadiť jedným článkom Dohovoru, ale treba sa zaoberať aj nasledujúcimi bodmi čl. 3, a to
bodom 2, kde je uvedené, že štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu

takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti
jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre
to všetky potrebné zákonodarné a správne opatrenia a bodom 3., kde sa uvádza, že štáty, ktoré sú
zmluvnoustranouDohovoru,zabezpečia,abyinštitúcie,službyazariadeniazodpovednézastarostlivosť
a ochranu detí zodpovedali štandardom ustanoveným kompetentnými úradmi, najmä v oblastiach

bezpečnosti a ochrany zdravia, počtu a vhodnosti svojho personálu, ako aj kompetentného dozoru.
Žalovaný uzavrel, že zaistením žalobcu a jeho rodiny, ktorých umiestnil do Útvaru policajného zaistenia
Sečovce, neporušil zákon, nadnárodné, a ani medzinárodné právne predpisy. Slovenská republika
nezriadila žiadne iné zariadenie, do ktorého by mohli byť rodiny s deťmi umiestnené, nie zaistené, v
prípade, že im bolo vydané právoplatné rozhodnutie o administratívnom vyhostení. Žalovaný považuje

zaistenie žalobcu za účelné a efektívne, vecne správne a v každej časti aj dostatočne odôvodnené.
Vyhovením žalobe by bol zmarený účel zaistenia, a teda zabezpečenie prípravy alebo výkonu prevozu
žalobcu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku v zmysle zákona o pobyte
cudzincov. Žalovaný taktiež preveril konanie v IS Migra v časti dublinské konanie, kde bolo zistené, že
dňa 20.09.2022 bola zaevidovaná žiadosť žalovaného o začatie dublinského konania. Dňa 03.10.2022

bola odoslaná žiadosť Dublinským strediskom o prevzatie naspäť nemeckým orgánom príslušným na
konanie a dňa 17.10.2022 bolo zaslané odvolanie nemeckým orgánom, kde lehota na odpoveď uplynie
dňa 31.10.2022. Nakoľko konanie v zmysle Dublinského dohovoru je v gescii Dublinského strediska
Migračného úradu MVSR, je žalovaný povinný konať na základe rozhodnutí vydaných týmto orgánom.
Žalovanému nebolo doručené žiadne rozhodnutie v zmysle dublinského konania, ani žiadosť o zaujatie

stanoviska k prehodnoteniu zaistenia žalobcu zo strany ÚPZC Sečovce, v ktorom je žalobca zaistený.
Žalovaný záverom navrhol súdu, aby správnu žalobu rozsudkom zamietol ako nedôvodnú a žalobcu
ponechal v zaistení.

11. Vyjadrenie žalovaného zo dňa 24.10.2022 bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené spolu s

predvolaním na pojednávanie dňa 02.11.2022, na vyjadrenie replikou nereagoval.

12. Na prejednanie veci súd v zákonom stanovenej lehote nariadil pojednávanie podľa § 228 zákona č.
162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (SSP) na deň 10.11.2022, ktoré vykonal podľa § 114 SSP v
neprítomnosti žalobcu a jeho zástupcu, ako aj v neprítomnosti žalovaného. Žalobca a zástupca žalobcu

vopred požiadali súd o ospravedlnenie ich neúčasti na pojednávaní z dôvodu dlhodobej pracovnej
vyťaženosti zamestnancov kancelárie Centra právnej pomoci v Košiciach. Z vyjadrenia žalovaného tiež
vyplýva, že aj tento vopred požiadal súd o ospravedlnenie jeho neúčasti na pojednávaní z dôvodu
pracovnej vyťaženosti a veľkej vzdialenosti.13. Krajský súd v Košiciach ako kauzálne príslušný súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia
žalovaného dospel k záveru, že žaloba žalobcu vo veci zaistenia o nariadenie prepustenia podľa §

221 ods. 2 SSP je dôvodná, preto nariadil žalovanému, aby bol žalobca bezodkladne prepustený zo
zaistenia.

14. Podľa § 206 ods. 3 a 4 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu vo veciach zaistenia neformálne,
nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi a pre správny súd je rozhodujúci stav veci v

čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.

15. Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov, pre
účely tohto zákona štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej
republiky, ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej
príslušnosti.

16. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba
so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena,
slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným
závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno

za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.

17. Podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného
predpisu, 85) ak existuje značné riziko jeho úteku.

18. K poznámke 85) je uvedené - Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.
júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za
posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou
bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

19. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa
rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny
príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá
udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

20. Podľa § 88 ods. 4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny
môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený
počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas
zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

21. Podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar bezodkladne vydá štátnemu
príslušníkovitretejkrajinyrozhodnutieozaisteníaumiestništátnehopríslušníkatretejkrajinyvzariadení.
Ak totožnosť zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny nemožno bezodkladne zistiť, policajný útvar
k rozhodnutiu o jeho zaistení pripojí také dôkazy, aby táto osoba nemohla byť zamenená s inou osobou.

22. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý
čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

23. V zmysle článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

„Dohovor“), uverejneného v Zbierke zákonov SR pod č. 209/1992 Zb., každý má právo na slobodu a
osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak
stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody
osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie
o vyhostenie alebo vydanie.

24. Podľa čl. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných
normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa
neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej aj návratová smernica), touto smernicou sa ustanovujúspoločné normy a postupy, ktoré sa majú uplatňovať v členských štátoch na návrat neoprávnene sa
zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín v súlade so základnými právami ako všeobecnými
zásadami práva Spoločenstva a medzinárodného práva vrátane záväzkov týkajúcich sa ochrany

utečencov a ľudských práv.

25. Podľa čl. 15 ods. 1, druhá veta Návratovej smernice, zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie
obdobie, trvá len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.

26. Podľa čl. 17 ods. 1 Návratovej smernice (Zaistenie maloletých osôb a rodín), v prípade maloletých
osôb bez sprievodu a rodín s maloletými osobami sa zaistenie môže použiť len ako posledná možnosť
a na čo najkratšie obdobie.

27. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému,
neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

28.Podľačlánku3bod1Dohovoruoprávachdieťaťa,záujemdieťaťamusíbyť prvoradýmhľadiskompri
akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami
sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

29. Podľa článku 9 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,
zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady
na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také
oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom
prípade, napríklad, ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi, alebo ak rodičia žijú

oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.

30. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,
robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca
alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje

za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú
ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi
v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými
stranami.

31. V zmysle čl. 2 písm. n) Nariadenia Dublin III, „riziko úteku“ je existencia dôvodov v konkrétnom
prípade, ktoré sa zakladajú na objektívnych kritériách vymedzených právom, pre ktoré sa možno
domnievať, že žiadateľ alebo štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, na
ktorých sa vzťahuje konanie o odovzdaní, môžu utiecť.

32. V zmysle článku 25 ods. 1 Nariadenia Dublin III, dožiadaný členský štát vykoná potrebné kontroly
a rozhodne o dožiadaní o prijatie dotknutej osoby späť čo najskôr a v každom prípade najneskôr do
jedného mesiaca odo dňa doručenia dožiadania. Ak sa dožiadanie zakladá na údajoch získaných zo
systému Eurodac, uvedená lehota sa skráti na dva týždne.

33. V zmysle článku 25 ods. 2 Nariadenia Dublin III, nekonanie v lehote jedného mesiaca alebo dvoch
týždňov uvedených v odseku 1 sa považuje za akceptovanie dožiadania a ukladá povinnosť prijať späť
dotknutú osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť náležité opatrenia pre jej príchod.

34. V zmysle článku 28 ods. 1 Nariadenia Dublin III, členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu,

že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia.

35. V zmysle článku 28 ods. 2 Nariadenia Dublin III platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské štáty
môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením,
a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je

možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.36. V zmysle článku 28 ods. 3 Nariadenia Dublin III, zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať
dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov
až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia.

37. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie
späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto
nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch
týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje

sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj
povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod.

38. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do
zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od
implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby

iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa
článku 27 ods. 3. Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo
prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku,
osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom
uplatňujú.

39. V zmysle § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), tento
zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný
zákon neustanovuje inak.

40. V zmysle § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo
spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných
alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

41. V zmysle § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný
stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len
návrhmi účastníkov konania.

42. V zmysle § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi

predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

43. V zmysle § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením
ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti

nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny
orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.

44. V zmysle § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako

použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal
s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

45. Správny súd k meritu preskúmavanej veci uvádza, že predpokladom zaistenia žalobcu v zmysle
§ 88 ods. 1 písmeno c) zákona o pobyte cudzincov je naplnenie účelu zaistenia, ktorým má byť

zabezpečenie prípravy alebo jeho výkonu podľa osobitného predpisu, ktorým v danom prípade je
Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú
kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú
ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z
členských štátov (Ú.v. EÚ L 180, 29.6.2013).

46. Predmetné Nariadenie je priamo aplikovateľné v Slovenskej republike a tento priamy účinok tohto
druhu sekundárneho práva vyplýva z čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (bývalé čl. 189 ZEHS,
249 ZES), podľa ktorého Nariadenie má všeobecnú platnosť. Je záväzné vo svojej celistvosti a jepriamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Okrem toho samotné nariadenie obsahuje klauzulu
uplatniteľnosti,podľaktorejjetotonariadeniezáväznévcelomrozsahuapriamouplatniteľnévčlenských
štátoch v súlade so zmluvami (čl. 49).

47. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že podstatou Nariadenia je určenie kritérií a zodpovednosti
niektorého zo štátov Únie, kde štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti
požiadala o udelenie azylu po prvýkrát, a v prípade, že sa takáto osoba pohybuje počas konania na
územiachinýchkrajín,zabezpečiťjehoodovzdaniedoprvotnejkrajiny,pričomvzmyslekapitolyIIIčlánku

7 odsek 2 Nariadenia členský štát, zodpovedný podľa kritérií stanovených v tejto kapitole sa určí na
základe situácie existujúcej vtedy, keď žiadateľ po prvýkrát podal svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu
v členskom štáte.

48. Zároveň správny súd zdôrazňuje, že Ústavný súd SR, ako aj Najvyšší súd SR už viackrát vo
svojich rozhodnutiach zdôraznili, že medzi zaistením a jeho účelom (t.j. konaním o odsune, vyhostení,

tzv. dublinským transferom a pod.) je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno
hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov (napr. rozsudok NS SR sp. zn.
1Sža/31/2014, 1SZa/7/2016, 9Sža/23/2010, 10Sža/35/2014, 1SZa/6/2016 1Sza/8/2015, 10SZa/2/2015,
nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, nález Ústavného súdu SR sp.
zn. II. ÚS 147/2013-50 z 09.10.2013).

49. V zmysle už spomínaného článku 28 ods. 1 Nariadenia členské štáty nezaistia osobu len z toho
dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia.

50. V zmysle článku 28 ods. 2 Nariadenia platí, že ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu

dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to
na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné
účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.

51. Správny súd najmä poukazuje na to, že správna žaloba vo veciach zaistenia sa posudzuje

neformálne(§206ods.3SSP).Súdpoukazujenato,žespolusožalobcombolzaistenýajjehootecR.Y.,
nar. XX.XX.XXXX, pričom obaja boli zaistení na základe samostatných rozhodnutí žalovaného s tým, že
žalobca navrhol, aby súd posudzoval ich veci vo vzájomnej súvislosti s cieľom nerozdelenia rodiny. Mal
zato, že takýto zásah je aj v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a kasačného súdu,
ktorá poukazuje na to, že umiestňovanie maloletých detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej

slobody, je porušením čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd. Správny súd s poukazom na judikatúru uvedenú nižšie vyhodnotil danú námietku
ako dôvodnú.

52. Správny súd uvádza, že zaistenie rodiča maloletého dieťaťa / maloletého dieťa, ktorí boli zaistení

spolu, nemožno posudzovať izolovane, ale tieto prípady (jeho zaistenie a zaistenie jeho rodinných
príslušníkov) musia byť posudzované vo vzájomných súvislostiach. Kasačný súd už vo viacerých svojich
rozhodnutiach zdôrazňoval potrebu posudzovať v prípade zaistenia maloletých detí najlepší záujem
dieťaťa v zmysle čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa. Deti by pritom nemali byť postihované obmedzením
osobnej slobody pre imigračné postavenie ich rodičov.

53. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody, a to bez ohľadu na
to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. Rovnako vo viacerých prípadoch rozhodol, že
umiestnenie detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, bolo porušením čl. 3 Dohovoru o
právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

54. V tomto kontexte súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
prezentovanú v rozsudku sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14.6.2016 (Judikát roka 2017). V zmysle
predmetného rozsudku správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku
3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej

najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa
ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére) postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu
s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší
záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa, nieje možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej
slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov
najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov, opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach

dieťaťa, ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

55. Kasačný súd považoval za dôležité tiež zdôrazniť, že deti by nemali byť postihované za imigračný
status svojich rodičov (t.j. za to, že ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými
dokonca falšovanými dokladmi), ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako

riziko úteku. Pritom poukazoval na rozhodovaciu prax ESĽP vyjadrenú v rozsudku zo dňa 19.01.2012,
vo veci Popov proti Francúzsku sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07, kde boli zaistení rodičia spolu s
deťmi. ESĽP v tomto prípade konštatoval porušenie článku 3 Dohovoru v dôsledku zaistenia detí v
detenčnom centre, hoci boli deti zaistené spolu s rodičmi. Aj napriek tomu, že bola rodina ubytovaná
oddelene od ostatných zaistených cudzincov, ESĽP dospel k záveru, že materiálne vybavenie nebolo
prispôsobené potrebám detí. Kasačný súd poukázal tiež na rozsudok zo dňa 12.10.2006 vo veci C. C.

S. T. C. v. Belgicko (sťažnosť č. 13178/03), ktorý sa týkal špecifického prípadu zaistenie maloletého
dieťaťa bez sprievodu rodičov. ESĽP posudzoval podmienky zaistenia päťročného konžského dievčatka
v tranzitnom priestore bruselského letiska a zrejme humanitárny rozmer celého prípadu viedol ESĽP
k tomu, že z prakticky rovnakých dôvodov bolo porušenie jednomyseľne konštatované z hľadiska
oboch vyššie uvedených ustanovení. ESĽP najmä vytkol Belgicku, že maloletá bola za rovnakých

podmienok, ako dospelý človek, zaistená v uzavretom zariadení určenom pre dospelých cudzincov
s nelegálnym pobytom, ktoré v dôsledku toho nebolo prispôsobené jej situácií charakterizované
extrémne zraniteľností vyplývajúce z jej postavenia maloletej bez sprievodu. Podľa ESĽP tak kritérium
proporcionality vyžadujúce „spojitosť (...) medzi dôvodom zbavenie slobody na jednej strane a miestom
a režimom zaistenia na strane a miestom a režimom zaistenia na strane druhej“ v danom prípade nebolo

naplnené. Aplikácia princípu proporcionality však na druhú stranu podľa ESĽP nevyžaduje vykonanie
akéhokoľvek testu nevyhnutnosti zaistenia. ESĽP rozhodol, že zaistenie dieťaťa bez sprievodu, ktoré
žiada o azyl, vo väzenskom zariadení pre dospelých porušilo článok 3 EDĽP. ESĽP rozhodol rozsudkom
zo dňa 19.01.2010 vo veci C. i. v. Belgicko (č. 41442/07), že zaistenie štyroch čečenských detí počas
konania o dublinskom transfere v zariadení, ktoré nie je vybavené tak, aby vyhovovalo osobitným

potrebám detí, predstavovalo porušenie článku 3 EDĽP.

56. Z tohto pohľadu treba identifikovať intenzitu zásahu do súkromného a rodinného života žalobcu
v dôsledku napadnutého rozhodnutia o zaistení a intenzitu porušenia zákona, ktoré viedlo k jeho
vydaniu. Zo samotnej podstaty princípu primeranosti totiž vyplýva, že sa hodnotí „niečo k niečomu“. V

posudzovanejvecijetoverejnýzáujemspočívajúcivochraneverejnéhoporiadkusprávomnasúkromný
a rodinný život maloletého cudzinca.

57. V prípade, ak by správny súd ponechal maloletého žalobcu v zaistení po tom, čo by došlo k
prepusteniu zo zaistenia jeho otca R. Y., došlo by tým aj k porušeniu čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa,

teda najlepšieho záujmu maloletého cudzinca, keďže je rodičom a príbuzným maloletého dieťaťa na
území SR, a dieťa má právo byť s ním ako so svojím jediným príbuzným. Teda ponechaním maloletého
žalobcu v zaistení by z jeho pohľadu došlo k porušeniu princípu sledovania jeho najlepšieho záujmu.
Správny súd má zato, že žalovaný neposúdil dostatočne v kontexte zaistenia maloletého cudzinca
jeho zaistenie so zásahom do ich práva na rodinný a súkromný život (čl. 8 ods. 1 Dohovoru). Zároveň

správny súd zdôrazňuje, že žalobca ako maloletá osoba je v zmysle ustanovenia § 2 ods. 7 zákona o
pobyte cudzincov zraniteľnou osobou, u ktorej žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí nezaujal žiadnu
právnu úvahu v spojitosti s relevantnými právnymi predpismi na ochranu maloletých osôb, ktorá by
odôvodňovala zaistenie maloletej osoby. Žalovaný na prejednávanú vec neaplikoval Dohovor o právach
dieťaťa, ktorý zmysle vyššie citovaných ustanovení má jednoznačne prednosť pred zákonom o pobyte

cudzincov.

58. Súd teda vyhodnotil námietky maloletého žalobcu týkajúce sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia a
tým jeho nezákonnosti z dôvodu neodôvodnenia zásahu do základného práva na osobnú slobodu
maloletej osoby a z tohto dôvodu nesplnenie základnej podmienky pre jeho zaistenie z vyššie uvedených

dôvodov za dôvodné a v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods. 2 písm.
a/ Správneho súdneho poriadku žalobe vyhovel a nariadil žalovanému, aby žalobca bol bezodkladne
prepustený zo zaistenia, keďže obmedzenie jeho osobnej slobody nie je zákonné.59. Vo vzťahu k právnemu názoru žalovaného z preskúmavaného rozhodnutia ohľadom plynutia lehôt v
súvislosti s transferom zaisteného cudzinca, ako aj jeho zákonného zástupcu správny súd poukazuje
na právne názory vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Szak/8/2021

zo dňa 25.05.2021, v ktorom sa výslovne uvádza:
„18. Pokiaľ ide o výklad ustanovenia článku 28 ods. 3 tretí pododsek Dublinského nariadenia, z
jeho dikcie nemožno vyvodiť, že by samotné zakotvenie odvolania alebo opravného prostriedku,
prípadne nadobudnutie vykonateľnosti rozhodnutia o odovzdaní predstavovalo „tretiu udalosť", od ktorej
je potrebné počítať šesťtýždňovú lehotu na odovzdanie zaistenej osoby. Uvedené nevyplýva ani z

rozsudku Súdneho dvora zo dňa 13.08.2017 vo veci C-60/16, v zmysle ktorého, v prípade výkladu
daného ustanovenia (čl. 28 ods. 3 tretí pododsek Dublinského nariadenia) sa uplatňuje jedna z dvoch
udalostí upravených týmto ustanovením, a to na jednej strane (implicitné alebo výslovné) akceptovanie
dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť a na druhej strane zánik odkladného účinku odvolania alebo
preskúmania proti rozhodnutiu o odovzdaní. Nakoľko v zmysle § 46c zákona o azyle proti rozhodnutiu
dublinského strediska o odovzdaní do iného členského štátu nemožno podať rozklad, nemohla byť ani

eventuálne naplnená podmienka zániku odkladného účinku odvolania (rozkladu).
Podľa § 46c zákona o azyle proti rozhodnutiu ministerstva o odovzdaní do iného štátu nemožno podať
rozklad. Podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu ministerstva o odovzdaní do iného štátu nemá
odkladný účinok.
19. V danom prípade normotvorca, z hľadiska počítania lehôt, priznal relevanciu jedine akceptácii

dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť a zániku odkladného účinku odvolania, resp. preskúmania,
nie však momentu kedy rozhodnutie o odovzdaní nadobúda vykonateľnosť. Vykonateľnosť rozhodnutia
vzniká márnym uplynutím lehoty na plnenie povinnosti za predpokladu, že rozhodnutie je účinné,
to znamená, že nadobudlo právoplatnosť (napr. rozhodnutie o uložení pokuty je vykonateľné, ak
nadobudlo právoplatnosť a účastník dobrovoľne nesplnil povinnosť v lehote určenej v rozhodnutí,

ktorá začína plynúť dňom nasledujúcim po dni právoplatnosti rozhodnutia), alebo je rozhodnutie
neprávoplatné, ale odvolanie (rozklad) nemá odkladný účinok (napr. odvolanie proti rozhodnutiu o
zadržaní vodičského preukazu nemá odkladný účinok, to znamená, že vodičský preukaz sa zadrží
ihneď dňom oznámenia rozhodnutia prvostupňového orgánu). Rozhodnutie o odovzdaní nadobudlo
právoplatnosť dňa 13.01.2021, pričom predmetným rozhodnutím žalobcovi nebolo uložené splnenie

povinnosti. Preto rozhodnutie o odovzdaní nadobudlo vykonateľnosť momentom jeho právoplatnosti.
Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že žalobca mal možnosť podať proti predmetnému
rozhodnutiu správnu žalobu vo veciach azylu podľa § 207 a nasl. S.s.p. V tejto súvislosti je tiež potrebné
uviesť, že správna žaloba nie je mimoriadnym opravným prostriedkom, tak ako to tvrdil sťažovateľ.

Podľa § 211 ods. 2 S.s.p. správna žaloba proti rozhodnutiu, ktorým bola žiadosť o udelenie azylu
zamietnutá ako neprípustná alebo ako zjavne neopodstatnená, proti rozhodnutiu o odovzdaní do iného
štátu alebo proti rozhodnutiu o zastavení konania o azyle musí byť podaná v lehote 20 dní od doručenia
rozhodnutia.
20. Právny poriadok Slovenskej republiky, ako jediný prostriedok ochrany subjektívnych práv voči

rozhodnutiu o odovzdaní, upravuje správnu žalobu vo veciach azylu, ktorá však nemá odkladný účinok
(§ 213 ods. 2 S.s.p. v spojení s § 46c zákona o azyle. O odkladnom účinku rozhoduje v prípade
podania správnej žaloby správny súd v lehote 15 dní od podania správnej žaloby, a to na návrh žalobcu.
Žalobca nepodal voči rozhodnutiu o odovzdaní správnu žalobu, v dôsledku čoho nemožno aplikovať na
preskúmavanú veci alternatívu uvedenú v článku 28 ods. 3 tretí pododsek „alebo preskúmania podľa

článku 27 ods. 3. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že iba samotné zakotvenie správnej žaloby v
právnom poriadku, t.j. bez toho aby ju žalobca podal na súd, v zmysle vyššie citovaných ustanovení
Dublinského nariadenia a rozsudku Súdneho dvora nemá za následok jej odkladný účinok“.

60. Vsúvislostisožalobnýmdôvodomvyplývajúcimzosprávnejžalobysprávnysúd zaujímastanovisko,

že práve v zmysle takéhoto výkladu je potrebné posudzovať aj osobitné lehoty stanovené Dublinským
nariadením III. pri žiadosti Dublinského strediska o prevzatie naspäť maloletého žalobcu, ako aj jeho
zákonného zástupcu príslušným nemeckým orgánom. Tak, ako to vyplýva z vyjadrenia žalovaného
a z obsahu administratívneho spisu, žiadosť Dublinským strediskom o prevzatie naspäť nemeckým
orgánompríslušnýmnakonaniebolaodoslanádňa03.10.2022adňa17.10.2022bolozaslanéodvolanie

nemeckým orgánom, kde lehota uplynie dňa 31.10.2022. Ako uviedol žalovaný, keďže konanie je v
gescii Dublinského strediska Migračného úradu MV SR, tak žalovaný je povinný konať na základe
jeho rozhodnutia a ku dňu rozhodnutia o správnej žalobe takého rozhodnutie, a ani žiadosť o zaujatie
stanoviska k prehodnoteniu zaistenia žalobcu neboli doručené.61. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 SSP tak, že priznal žalobcovi úplnú náhradu účelne
vynaložených trov konania voči neúspešnému žalovanému. O výške priznaných trov konania bude

rozhodnuté samostatným rozhodnutím procesným postupom podľa § 175 ods. 2 SSP.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote
siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitosti podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku

to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
„sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na

dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal

jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí
tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva

nesprávnosťtohtoprávnehoposúdenia.Dôvodkasačnejsťažnostinemožnovymedziťtak,žesťažovateľ
poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, aka) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/,

c) je žalovaným Centrum právnej pomoci