Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 26, 2022

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10To/19/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619010295
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Monok
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2022:8619010295.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Monoka a sudcov JUDr.
Evy Rešatkovej a JUDr. Mariána Sninského na verejnom zasadnutí konanom dňa 26.10.2022, v trestnej
veci proti obžalovanému A. B. C. a spol. pre pokračovací prečin zneužívania právomoci verejného
činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zákona a iné, o odvolaniach obžalovaného A. B. C. a krajského
prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Svidník sp. zn. 3T/55/2019 zo dňa 04.02.2022 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolania obžalovaného A. B. C. a krajského prokurátora.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný A. B. C. uznaný za vinného z pokračovacieho prečinu
zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa
§ 326 ods. 1 písm. a) Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

- dňa 02.11.2017 v čase o 16:57 hod. v obci Rakovčík, okres Svidník, ako príslušník PZ SR služobne
zaradený na oddelení výkonu služby okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva
Policajného zboru vo Svidníku (ďalej len „OVS ODI Svidník“) v čase výkonu štátnej služby, pri výkone
dohľadu nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky, po zistení priestupku proti bezpečnosti a
plynulosti cestnej premávky vodiča B. D., ktorého sa dopustil tým, že pri vedení osobného motorového
vozidla s evidenčným číslom C.- XXXBB prekročil najvyššiu dovolenú rýchlosť v obci, ktorá je stanovená

na 50 km/h o 25 km/h (o 22 km/h po zohľadnení chyby rýchlomera), čím spáchal priestupok podľa §
22 ods. 1 písm. h) druhého bodu zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Zákon o priestupkoch“), ho v čase o 16:59 hod. telefonicky kontaktoval jeho kolega, taktiež
služobne zaradený na OVS ODI Svidník, a po jeho intervencii v úmysle zadovážiť páchateľovi priestupku
neoprávnený prospech, spočívajúci v neuložení blokovej pokuty za spáchaný priestupok, vodičovi B.
D. za spáchaný priestupok neuložil žiadnu sankciu a spáchaný priestupok riešil napomenutím, teda

ako príslušník Policajného zboru vykonávajúci právomoc v súvislosti s objasňovaním a prejednávaním
priestupkov, konal v rozpore s ustanoveniami § 84 ods. 2 Zákona o priestupkoch, podľa ktorého
priestupok možno vybaviť aj napomenutím, ak nejde o priestupok podľa § 22 ods. 1 písm. h) druhého
bodu, taktiež v rozpore s § 22 ods. 3 písm. b) druhého bodu Zákona o priestupkoch, podľa ktorého sa
v blokovom konaní alebo v rozkaznom konaní za uvedený priestupok uloží pokuta od 30,- eur do 400,-
eur a § 16 ods. 2 bod 5. prílohy č. 1 nariadenia ministra vnútra SR č. 9/2009 o postupe pri využívaní

sadzobníka pokút v pôsobnosti Policajného zboru v znení neskorších predpisov, naposledy v znení
nariadenia ministra vnútra SR č. 172/2015, s poukazom na čl. 3 ods. 2 písm. a) bod 1. a ods. 3 pokynu
riaditeľa odboru dopravnej polície Prezídia Policajného zboru č. 109/2014 o postupe útvarov Policajného
zboru pri používaní technických prostriedkov na meranie rýchlosti cestných vozidiel, podľa ktorého mal
uložiť pokutu vo výške od 100,- eur do 150,- eur, čím porušil základné povinnosti policajta podľa
§ 48 ods. 3 písm. a), písm. i) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru,

Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže SR a Železničnej polície v znení
neskorších zmien a doplnkov,- dňa 11.12.2017 v čase o 09:13 hod. v obci Nižný Orlík, okres Svidník, ako príslušník PZ SR služobne
zaradený na OVS ODI Svidník, v čase výkonu štátnej služby, pri výkone dohľadu nad bezpečnosťou

a plynulosťou cestnej premávky, po zistení priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky
vodičky E. F., ktorého sa dopustila tým, že pri vedení osobného motorového vozidla s evidenčným číslom
C. prekročila najvyššiu dovolenú rýchlosť v obci, ktorá je stanovená na 50 km/h o 29 km/h (o 26 km/h
po zohľadnení chyby rýchlomera), čím spáchala priestupok podľa § 22 ods. 1 písm. h) druhého bodu
Zákona o priestupkoch, v úmysle zadovážiť páchateľke priestupku neoprávnený prospech spočívajúci

v uložení nižšej ako minimálnej pokuty, vodičke E. F. za spáchaný priestupok uložil blokovú pokutu vo
výške10,-eur,tedaakopríslušníkPolicajnéhozboruvykonávajúciprávomocvsúvislostisobjasňovaním
a prejednávaním priestupkov, konal v rozpore s ustanovením § 22 ods. 3 písm. b) druhého bodu Zákona
o priestupkoch, podľa ktorého sa v blokovom konaní alebo v rozkaznom konaní za uvedený priestupok
uloží pokuta od 30,- eur do 400,- eur
a § 16 ods. 2 bod 6. prílohy č. l nariadenia ministra vnútra SR č. 9/2009 o postupe pri využívaní

sadzobníka pokút v pôsobnosti Policajného zboru v znení neskorších predpisov, naposledy v znení
nariadenia ministra vnútra SR č. 172/2015, s poukazom na čl. 3 ods. 2 písm. a) bod 1. a ods. 3 pokynu
riaditeľa odboru dopravnej polície Prezídia Policajného zboru č. 109/2014 o postupe útvarov Policajného
zboru pri používam technických prostriedkov na meranie rýchlosti cestných vozidiel, podľa ktorého mal
uložiť pokutu vo výške od 180,- eur do 220,- eur, čím porušil základné povinnosti policajta podľa § 48 ods.

3 písm. a), písm. i) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej
informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže SR a Železničnej polície v znení neskorších zmien
a doplnkov,

- dňa 19.01.2018 v čase o 09:56 hod. v obci Nižný Orlík, okres Svidník, A. B. C., ako príslušník

PZ SR služobne zaradený na OVS ODI Svidník, v čase výkonu štátnej služby, pri výkone dohľadu
nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky, po zistení priestupku proti bezpečnosti a plynulosti
cestnej premávky, ktorého sa dopustil F. G. ako vodič osobného motorového vozidla s evidenčným
číslom C. tým, že prekročil najvyššiu dovolenú rýchlosť v obci, ktorá je stanovená na 50 km/h o 17
km/h (o 12 km/h po zohľadnení chyby rýchlomera), čím spáchal priestupok podľa § 22 ods. l písm.

h) prvého bodu Zákona o priestupkoch, v úmysle zadovážiť mu neoprávnený prospech spočívajúci
v jeho nepostihnutí za spáchanie priestupku, zistený priestupok riadne nezdokumentoval, nevykonal
žiadne úkony smerujúce k jeho objasneniu a neuložil mu za spáchaný priestupok žiadnu sankciu, pričom
následne o 19:51 hod. telefonicky kontaktoval kolegu príslušníka PZ SR H.. E. G., služobne zaradeného
na Obvodnom oddelení Policajného zboru Slovenská Kajňa a žiadal od neho jeho ČOZ s odôvodnením,

že namerali ráno na osobnom motorovom vozidle E. I. jeho brata, na čo mu npráp. E. G. oznámil jeho
ČOZ XXX XXX, na základe čoho A. B. C. v rámci objasňovania priestupku tento vykázal na npráp.
Vratislava Šimoneka s ČOZ: XXX XXX, teda ako príslušník Policajného zboru vykonávajúci právomoc
v súvislosti s objasňovaním a prejednávaním priestupkov, konal v rozpore s ustanovením § 58 ods. 1
písm. b) Zákona o priestupkoch, nakoľko neobstaral podklady potrebné na rozhodnutie o tom, či skutok

spáchala osoba podozrivá zo spáchania priestupku, ako páchateľa priestupku vedome a v rozpore so
skutočnosťou označil inú osobu, čím porušil základné povinnosti policajta podľa § 48 ods. 3 písm. a),
písm. i) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej
služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže SR a Železničnej polície v znení neskorších zmien a doplnkov,

- dňa 07.02.2018 v čase o 09:30 hod. v obci Havaj, okres Stropkov, ako príslušník PZ SR, služobne
zaradený na O VŠ ODI Svidník, v čase výkonu štátnej služby, pri výkone dohľadu nad bezpečnosťou
a plynulosťou cestnej premávky, po zistení priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky
vodiča J. F. K., ktorého sa dopustil tým, že pri vedení osobného motorového vozidla s evidenčným
číslom C. prekročil najvyššiu dovolenú rýchlosť v obci, ktorá je stanovená na 50 km/h o 44 km/

h (o 41 km/h po zohľadnení chyby rýchlomera), čím spáchal priestupok podľa § 22 ods. 1 písm.
h) druhého bodu Zákona o priestupkoch, v úmysle zadovážiť páchateľovi priestupku neoprávnený
prospech spočívajúci v neuložení blokovej pokuty za spáchaný priestupok, vodičovi J. F. K. za spáchaný
priestupok neuložil žiadnu sankciu a spáchaný priestupok riešil napomenutím, teda ako príslušník
Policajného zboru vykonávajúci právomoc v súvislosti s objasňovaním a prejednávaním priestupkov

konal v rozpore s ustanovením § 84 ods. 2 Zákona o priestupkoch, podľa ktorého priestupok možno
vybaviť aj napomenutím, ak nejde o priestupok podľa § 22 ods. 1 písm. h) druhého bodu, taktiež v
rozpore s § 22 ods. 3 písm. b) druhého bodu Zákona o priestupkoch, podľa ktorého sa v blokovom
konaní alebo v rozkaznom konaní za uvedený priestupok uloží pokuta od 30,- eur do 400,- eur a § 16ods. 2 bod 9. prílohy č. 1 nariadenia ministra vnútra SR č. 9/2009 o postupe pri využívaní sadzobníka
pokút v pôsobnosti Policajného zboru v znení neskorších predpisov, naposledy v znení nariadenia
ministra vnútra SR č. 172/2015, s poukazom na čl. 3 ods. 2 písm. a) bod 1. a ods. 3 pokynu riaditeľa

odboru dopravnej polície Prezídia Policajného zboru č. 109/2014 o postupe útvarov Policajného zboru
pri používaní technických prostriedkov na meranie rýchlosti cestných vozidiel, podľa ktorého mal uložiť
pokutu vo výške od 350,- eur do 370,-eur, čím porušil základné povinnosti policajta podľa
§ 48 ods. 3 písm. a), písm. i) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru,
Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže SR a Železničnej polície v znení

neskorších zmien a doplnkov.

Za to mu bol podľa § 326 ods. 1 Tr. zákona a § 56 ods. 2 Tr. zákona s prihliadnutím na § 36 písm. j),
§ 38 ods. 3 Tr. zákona uložený peňažný trest vo výške 1.100,- eur. Pre prípad, že by výkon peňažného
trestu mohol byť úmyselne zmarený, mu bol podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona ustanovený náhradný trest
odňatia slobody vo výmere 2 mesiacov.

Uvedeným rozsudkom bol súčasne obžalovaný H.. E. G. podľa § 285 písm. b) Tr. poriadku oslobodený
spod obžaloby prokurátora Krajskej prokuratúry Prešov zo dňa 29.10.2019 č. 1 Kv 33/19/7700-10, pre
skutok právne kvalifikovaný ako prečin zneužívania právomoci verejného činiteľa vo forme pomoci podľa
§ 21 ods. 1 písm. d) k § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zákona, ktorého sa mal dopustiť tak, že

- dňa 19.01.2018 v čase o 09:56 hod. v obci Nižný Orlík, okres Svidník, A. B. C., ako príslušník
PZ SR služobne zaradený na OVS ODI Svidník, v čase výkonu štátnej služby, pri výkone dohľadu
nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky, po zistení priestupku proti bezpečnosti a plynulosti
cestnej premávky, ktorého sa dopustil F. G. ako vodič osobného motorového vozidla s evidenčným

číslom C. tým, že prekročil najvyššiu dovolenú rýchlosť v obci, ktorá je stanovená na 50 km/h o 17
km/h (o 12 km/h po zohľadnení chyby rýchlomera), čím spáchal priestupok podľa § 22 ods. 1 písm.
h) prvého bodu Zákona o priestupkoch, v úmysle zadovážiť mu neoprávnený prospech spočívajúci
v jeho nepostihnutí za spáchanie priestupku, zistený priestupok riadne nezdokumentoval, nevykonal
žiadne úkony smerujúce k jeho objasneniu a neuložil mu za spáchaný priestupok žiadnu sankciu, pričom

následne o 19:51 hod. telefonicky kontaktoval kolegu príslušníka PZ SR H.. E. G., služobne zaradeného
na Obvodnom oddelení Policajného zboru Slovenská Kajňa a žiadal od neho jeho ČOZ s odôvodnením,
že namerali ráno na osobnom motorovom vozidle E. I. jeho brata, na čo mu H.. E. G. oznámil jeho ČOZ
XXX XXX, na základe čoho A. B. C. v rámci objasňovania priestupku tento vykázal na H.. E. G. s ČOZ:
XXX XXX, teda ako príslušník Policajného zboru vykonávajúci právomoc v súvislosti s objasňovaním a

prejednávaním priestupkov, konal v rozpore s ustanovením § 58 ods. 1 písm. b) Zákona o priestupkoch,
nakoľko neobstaral podklady potrebné na rozhodnutie o tom, či skutok spáchala osoba podozrivá zo
spáchania priestupku, ako páchateľa priestupku vedome a v rozpore so skutočnosťou označil inú osobu,
čím porušil základné povinnosti policajta podľa § 48 ods. 3 písm. a), písm. i) zákona č. 73/1998 Z.
z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a

justičnej stráže SR a Železničnej polície v znení neskorších zmien a doplnkov,

lebo skutok nie je trestným činom.

Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie obžalovaný A. B. C. napádajúc všetky jeho výroky týkajúce

sa jeho osoby a prokurátor v časti týkajúcej sa H.. E. G. v jeho neprospech.

ObžalovanýA.B.C.vodôvodnenísvojhoodvolaniaprostredníctvomobhajcuuviedol,žesanestotožňuje
s hodnotením dôkazov súdom prvého stupňa, podľa ktorého sa skutky stali a sú trestným činom.
Nestotožňuje sa ani s tým názorom súdu, podľa ktorého napriek tomu, že vykonával objasňovanie

priestupkov ako správny orgán, neumožňuje mu zákon mimoriadne zníženie ukladanej sankcie a
porušením ustanovení Zákona o priestupkoch sa mal dopustiť ako verejný činiteľ spáchania trestného
činu. Podľa neho súd nebral do úvahy jeho samostatnú rozhodovaciu činnosť ako správneho orgánu,
ani právo na vlastný právny názor pri rozhodovacej činnosti. Domnieva sa, že ako správny orgán
pri rozhodovaní nemôže byť za svoj právny názor potrestaný. Zdôraznil, že správny orgán sa pri

rozhodovaní o sankcii a jej výmere musí riadiť určitými zásadami. Predovšetkým ide o dodržiavanie
dvoch základných princípov: princípu zákonnosti a princípu individualizácie. Ukladané sankcie majú
preventívnu aj represívnu povahu. Zákon o priestupkoch na rozdiel od Trestného zákona neobsahuje
špeciálne ustanovenia upravujúce tzv. poľahčujúce a priťažujúce okolnosti (§ 36 až § 45 Tr. zákona).Toto ustanovenie určuje základné pravidlá, podľa ktorých je správny orgán povinný postupovať pri
ukladaní sankcie. Je v právomoci správneho orgánu rozhodnúť nielen o tom, či sankciu uloží alebo
nie (komentár k § 11 ods. 3 ZoP), ale aj o tom, aký druh sankcie uloží a jej výmeru. Ukladanie

sankcií za priestupky a rozhodovanie o ich výške sa uskutočňuje vo sfére tzv. voľnej správnej úvahy,
teda zákonom dovolenej voľnosti správneho orgánu rozhodnúť vo vymedzených hraniciach, resp. voliť
niektoré z možných riešení, ktoré zákon dovoľuje (tzv. diskrečná právomoc). Druh a intenzita (výmera)
sankcie musí byť v každom konkrétnom prípade stanovená tak, aby zodpovedala všetkým okolnostiam
a zvláštnostiam prejednávaného prípadu. Zároveň sa musí správny orgán riadiť všetkými pravidlami pre

ukladanie sankcií, ktoré vyplývajú zo všeobecnej a osobitnej časti zákona o priestupkoch a z osobitných
zákonov upravujúcich priestupky. Všeobecné hľadiská, resp. kritériá, ktorými sa správny orgán riadi, sa
vzťahujú na druh sankcie a jej výmeru. Výmerou sankcie je určenie jej výšky, čo prichádza do úvahy
pri pokute a pri zákaze činnosti. Pri ukladaní sankcie je správny orgán povinný zaoberať sa všetkými
okolnosťami, ktoré zákon ustanovuje a podrobne a presvedčivo odôvodniť, na ktoré okolnosti prihliadol
a na ktoré nie (§ 47 ods. 3 SP). Ďalej zdôraznil, že správny orgán je povinný podrobne odôvodniť,

aký vplyv mali všetky zistené okolnosti na ukladanú sankciu a jej výmeru. K naplneniu tejto povinnosti
slúžia priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ktoré vypovedajú o konkrétnych okolnostiach súvisiacich so
spáchaním priestupku. Každá ukladaná sankcia by mala byť s ohľadom na konkrétny prípad stanovená
primerane, najmä s ohľadom na jej účel. Výška uloženej sankcie tak musí byť v každom rozhodnutí
odôvodnená spôsobom nepripúšťajúcim pochybnosti o tom, že práve takáto výška sankcie zodpovedá

konkrétnymokolnostiamindividuálnehoprípadu.Priurčenídruhusankcieajejvýmeryprihliadnesprávny
orgán na závažnosť priestupku, najmä na spôsob jeho spáchania a na jeho následky, na okolnosti,
za ktorých bol spáchaný, na mieru zavinenia, na pohnútky a na osobu páchateľa, ako aj na to, či a
akým spôsobom bol za ten istý skutok postihnutý v kárnom alebo disciplinárnom konaní. Ustanovenie
§ 12 ods. 1 ZoP tak demonštratívnym (príkladmým) spôsobom vypočítava kritériá, na ktoré je správny

orgán povinný prihliadnuť. Použitie slova „najmä“ znamená, že správny orgán môže posudzovať aj iné
hľadiská, ako tu uvedené. Správny orgán je však povinný sa zaoberať pri svojich úvahách o konkrétnej
výške ukladanej sankcie všetkými týmito hľadiskami komplexne a vo vzájomných súvislostiach, a tiež
zrozumiteľne a jednoznačne formulovať východiská, ktoré ho viedli k stanoveniu konkrétnej výšky tej
ktorej sankcie. Ak by správny orgán uložil sankciu bez prihliadnutia na uvedené kritériá, prekročil by tým

zákonom ustanovené medze správnej úvahy. Hlavným kritériom je závažnosť priestupku, to znamená
spôsobilosť vyvolať ohrozenie alebo porušenie určitých záujmov chránených spoločnosťou. Závažnosť
priestupku sa posudzuje s ohľadom na charakter individuálneho objektu priestupku, teda záujem, proti
ktorému priestupok smeruje a na ochranu ktorého je príslušné ustanovenie určené (pozri komentár k
§ 2 ods. 1 ZoP).

V odôvodnení svojho odvolania obžalovaný A. B. C. ďalej poukázal na to, že pri posudzovaní závažnosti
priestupku [pokiaľ závažnosť nie je obligatórnym, t. j. povinným znakom skutkovej podstaty priestupku,
ako je tomu napr. pri priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. k) ZoP] prihliada správny orgán na ďalšie
kritériá, a to:

– Spôsob spáchania priestupku – posudzuje sa, či páchateľ priestupok spáchal konaním alebo
opomenutím (§ 4 ods. 3 ZoP), aké použil prostriedky na spáchanie priestupku (napr. s pomocou
nebezpečných vecí alebo zariadení), či musel prekonať nejakú prekážku (napr. zámok na bicykli a pod.),
či to bolo na mieste prístupnom verejnosti, v súkromí alebo na pracovisku a pod.
– Následky priestupku – správny orgán prihliadne na to, či objekt priestupku (záujem chránený

spoločnosťou) bol len ohrozený alebo došlo aj k jeho porušeniu a akým spôsobom, či ide o poruchu
trvalú alebo dočasnú, jednorazovú alebo opakovanú, aká je výška spôsobenej škody (pokiaľ uvedený
následok nie je obligatórnym, t. j. povinným znakom skutkovej podstaty priestupku, ako je tomu pri
priestupku proti majetku podľa § 50 ZoP).
– Okolnosti, za ktorých bol priestupok spáchaný – okolnosti môžu byť subjektívne (týkajú sa osoby

páchateľa) alebo objektívne (týkajúce sa všetkých ostatných hľadísk spáchania priestupku), ktoré
zvyšujú alebo naopak znižujú stupeň závažnosti priestupku. Môže ísť aj o okolnosti vylučujúce
protiprávnosť konania ako je nutná obrana, krajná núdza (pozri komentár k § 2 ods. 2 ZoP) alebo konanie
na príkaz (pozri komentár k § 6 ZoP). Subjektívne okolnosti môžu spočívať v majetkových pomeroch
páchateľa priestupku a v jeho osobných pomeroch. Závažnosť priestupku môže znižovať napríklad

skutočnosť, že páchateľ spáchal priestupok pod vplyvom ťaživých osobných alebo rodinných pomerov,
z existenčných dôvodov alebo pod vplyvom inej osoby. Na druhej strane závažnosť priestupku môže
zvyšovať doba trvania spáchaného priestupku, kde a v akom čase bol spáchaný a že bol spáchaný
opakovane.– Miera zavinenia – na spáchanie priestupku postačuje zavinenie z nedbanlivosti, pokiaľ nie je výslovne
uvedené, že je potrebné zavinenie úmyselné (komentár k § 3 ZoP). Pri rozhodovaní o priestupku je
potrebné tiež posudzovať jednotlivé druhy a formy zavinenia (komentár k § 4 ZoP). Všeobecne platí, že

úmyselné zavinenie je závažnejšie ako zavinenie z nedbanlivosti a že vedomá nedbanlivosť je spravidla
závažnejšia ako nevedomá. Správny orgán je preto povinný posúdiť, o aký druh a formu zavinenia v
danom prípade ide. Mieru zavinenia môže ovplyvniť rad okolností, napríklad momentálne rozrušenie
páchateľa, alebo, naopak, jeho premyslená príprava na spáchanie priestupku a pod.
– Pohnútky – vyjadrujú fakultatívny (možný) znak subjektívnej stránky priestupku. Spravidla pôjde o

podnet pri úmyselných priestupkoch, i keď ich nemožno vylúčiť ani pri priestupkoch spáchaných z
nedbanlivosti. Ide o motív na spáchanie priestupku a pohnútka môže byť okolnosťou priťažujúcou
(priestupok môže byť spáchaný z nepriateľstva k určitej osobe, zo závisti, z pomsty), ale aj poľahčujúcou
okolnosťou (napr. snaha pomôcť niekomu).
– Osoba páchateľa – je potrebné prihliadnuť aj na osobné vlastnosti páchateľa a jeho vek. Pri
posudzovaní veku je potrebné prihliadnuť na to, že páchateľom je mladistvý (komentár k § 19 ZoP).

Osobu páchateľa tiež charakterizuje to, či sa osoba dopustila priestupku prvýkrát alebo opakovane
(právoplatné uloženie predchádzajúcej sankcie ho neodradilo od opakovania protiprávneho konania), a
to napriek tomu, že zákon o priestupkoch nezakotvuje osobitne tzv. recidívu (§ 122 ods. 9 Tr. zákona).
Posudzuje sa tiež možnosť nápravy páchateľa a jeho celkové chovanie (svoj skutok ľutuje, alebo,
naopak, jeho správanie je agresívne a arogantné) a za poľahčujúcu okolnosť možno považovať aj

doterajší bezúhonný život páchateľa [porovnaj § 36 písm. j) Tr. zákona]. „Správne orgány by mali
napriek absencii tohto kritéria pre uloženie sankcie v právnych predpisoch zohľadňovať aj majetkové
pomery účastníka konania. Význam tohto kritéria nemožno podceňovať aj na základe úvahy o budúcej
vymožiteľnosti uloženej sankcie. Podľa rozsudku ESĽP však na účely rozhodnutia o existencii „trestného
obvinenia“ v zmysle Dohovoru súd prihliada na tri kritériá: – na právnu kvalifikáciu opatrenia vo

vnútroštátnom práve, – na povahu tohto opatrenia samotného, – na povahu a stupeň „prísnosti sankcie“.
Z uvedených dôvodov sa obžalovaný domnieva, že jeho postup nenaplnil pojmové znaky skutkovej
podstaty žalovaného trestného činu, a preto navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a
oslobodil ho spod obžaloby prokurátora pre skutky, ktoré boli kvalifikované ako pokračovací prečin
zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, lebo tieto

skutky nie sú trestným činom.

Prokurátor v odôvodnení svojho odvolania uviedol, že na posúdenie závažnosti určitého
protispoločenského konania majú vplyv a závažnosť prečinu určujú tieto skutočnosti: a) spôsob
vykonania činu a jeho následky, b) okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, c) miera zavinenia a pohnútka

páchateľa. Z vykonaného dokazovanie je podľa neho zrejmé, že iniciátorom spomínaného skutku bol
obž. C., ktorý telefonicky kontaktoval obž. G. s tým, aby mu ten oznámil svoje číslo osobnej známky,
aby tak mohol byť priestupok brata obž. G. vykázaný na jeho osobu ako príslušníka PZ. K tomu však
považuje za potrebné poukázať na samotný postoj obž. G. v telefonickom rozhovore s obž. C., kde bez
najmenšiehozaváhaniaabezakýchkoľvekprotestovčíslosvojhoosobnéhozáznamutomutonadiktoval,

nijako sa proti tejto požiadavke obž. C. neohradil, čím mu poskytol potrebnú pomoc na to, aby mohlo
dôjsť k dokonaniu predmetného trestného činu. Obrana obž. G., že bol v čase tohto telefonického
rozhovoru na rodinnej oslave, bol pod vplyvom alkoholu a na predmetný rozhovor si ani poriadne
nespomína sa javí ako účelová s cieľom vyhnúť sa trestnej zodpovednosti, resp. znížiť závažnosť svojej
účasti na predmetnom trestnom čine. Zastáva názor, že bez tejto aktívnej participácie obž. G. by zo

strany obž. C. nedošlo k následnému zisťovaniu čísla jeho osobného záznamu, ako sa to uvádza v
odôvodnení napadnutého rozsudku, pretože obž. C. mal záujem, aby o tom obž. G. vedel, a teda že mu
poskytolobž.C.takútotzv.láskavosť.Predmetnáskutočnosťpodľanehovyplývaajzobsahusamotného
telefonického rozhovoru. Preto sa nemôže stotožniť so záverom uvedeným v rozsudku, že si obž. C.
mohol číslo osobnej známky zistiť aj sám, čo má za následok zníženie významu účasti obž. G. na

predmetnom skutku. Vzhľadom na tieto okolnosti je toho názoru, že závažnosť prečinu spáchaného obž.
G. nemožno považovať za nepatrnú a teda v predmetnom prípade uplatnenie tzv. materiálneho korektívu
zo strany súdu prvého stupňa nie je namieste. Má za to, že z vykonaného dokazovania a z prípadných
ďalších dôkazov je preukázané, že obžalovaný E. G. sa skutku dopustil tak, ako je to uvedené v podanej
obžalobe a že predmetný skutok je prečinom. Preto navrhol, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm.

b) a d) Trestného poriadku v spojení s § 322 ods. 1 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok v
časti týkajúcej sa obž. npráp. Vratislava G. a vec vrátil okresnému súdu na opätovné prejednanie a
rozhodnutie.Krajský súd ako súd odvolací na podklade podaných odvolaní podľa § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie,
ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniami vytýkané,

pritom prihliadal len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku. Po
takomto preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že ani jedno z odvolaní nie je dôvodné.

V konaní pred súdom prvého stupňa boli zákonným spôsobom vykonané dôkazy potrebné na zistenie
skutkového stavu veci a to v rozsahu nevyhnutnom na spravodlivé rozhodnutie. Súd vykonané dôkazy

vyhodnotil spôsobom uvedeným
v § 2 ods. 12 Tr. poriadku a takýmto postupom dospel k správnym skutkovým a následne i právnym
záverom.

V odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd uviedol, ktoré konkrétne dôkazy vo veci vykonal,
ktoré skutočnosti z nich vyplývali a na základe ktorých konkrétnych dôkazov svoje skutkové závery

ustálil. Podrobne a logicky popísal akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov,
ako aj to, prečo obrane obžalovaného A. B. C. neuveril a akými právnymi úvahami sa spravoval,
vrátane posúdenia materiálnej stránky konania obžalovaných. V tomto smere sú dôvody napadnutého
rozsudku podrobné a vecne správne, s týmito sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje a preto na ne
aj v podrobnostiach poukazuje.

Len vzhľadom na odvolacie námietky odvolací súd považuje za potrebné niektoré skutočnosti zvýrazniť
a doplniť.

Pokiaľ ide o odsudzujúcu časť napadnutého rozsudku, podstata obrany obžalovaného A. B. C. spočívala

v tom, že pri vybavovaní priestupkov nebol nikým ovplyvňovaný, pričom priestupky riešil podľa svojho
svedomia a vedomia. Tvrdí, že pri vybavovaní priestupkov prihliadal na všetky tie okolnosti, na ktoré
v zmysle § 12 ods. 1 Priestupkového zákona bol povinný prihliadať, pričom je presvedčený, že
tento paragraf mu umožňoval znížiť sankciu aj pod stanovenú hranicu, prípadne riešiť priestupok aj
napomenutím, alebo od uloženia sankcie upustiť podľa § 11 ods. 3 Priest. zákona. V jemu vytýkaných

prípadoch išlo o prekročenie rýchlosti v miestach, ktoré boli na konci obce alebo mimo obytnej zóny,
kvôli čomu priestupky ani nemali byť dokumentované ako priestupky.

Napriek uvedenej obrane obžalovaného aj podľa krajského súdu výrok o vine je možné oprieť o súhrn
dôkazov, ktoré po ich zhodnotení jednoznačne a bez akýchkoľvek rozumných pochybností odôvodňujú

záver, že sa skutky stali a že ich ako trestne zodpovedný subjekt spáchal obžalovaný.

Trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa sa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zákona
dopustí verejný činiteľ, ktorý v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému
neoprávnený prospech, vykonáva svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu.

Obžalovaný v predmetných skutkoch ako policajt, teda osoba v služobnom pomere (§ 2 ods. 1 zákona
č. 73/1998 Z. z.), vykonával úlohy Policajného zboru dohliadaním na bezpečnosť a plynulosť cestnej
premávky, odhaľovaním priestupkov a zisťovaním ich páchateľov a objasňovaním priestupkov a ich
prejednávaním [§ 2 ods. 1 písm. j), k) zákona č. 171/1993 o Policajnom zbore, § 52 ods. 2 písm. a)

a § 84 ods. 4 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch]. Teda nepochybne ako verejný činiteľ sa podieľal
na plnení úloh spoločnosti a štátu a používal pritom právomoc, ktorá mu bola v rámci zodpovednosti za
plnenie týchto úloh zverená (§ 128 ods. 1 Tr. zákona).

Podľa § 47 zákona č. 78/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej

informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže SR a Železničnej polície (ďalej len „zákon č.
78/1998 Z. z.“) služobná disciplína policajtov spočíva v dôslednom plnení povinností ustanovených
ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi, ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, služobnou
prísahou, rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených.

V zmysle § 48 ods. 3 písm. a), i) zákona č. 78/1998 Z. z. policajt je povinný
a)plniťsvedomiteúlohy,ktorésúmuuloženéústavou,ústavnýmizákonmi,zákonmiaďalšímivšeobecne
záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi
nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený,i) vykonávať štátnu službu nestranne.

Na základe vykonaných dôkazov, podrobne popísaných v odôvodnení napadnutého rozsudku, je

zrejmé, že obžalovaný A. B. C. v súlade s uvedenými povinnosťami policajta nepostupoval, pretože
úlohy uložené Zákonom o priestupkoch svedomito neplnil a službu nestranne nevykonával, ale konal
spôsobom odporujúcim uvedenému zákonu.

Predmetnépriestupky,ktorýchsatrestnáčinnosťobžalovanéhoA.B.C.týka,bolispáchanéprekročením

maximálnej dovolenej rýchlosti v obci, a to vodičmi B. D. dňa 02.11.2017 o 25 km/h, E. F. dňa 11.12.2017
o 29 km/h, F. G. dňa 19.1.2018 o 17 km/h a J. F. K. dňa 07.02.2018 o 44 km/h. Priestupky B. D., E. F.
a J. F. K. vybavil obžalovaný v blokovom konaní, a to u B. D. a J. F. K. napomenutím (vo výsledkoch
zo služby obžalovaným označené ako dohovor, čo však Zákon o priestupkoch od 01.02.2009 nepozná)
a u E. F. pokutou vo výške 10,- eur.

Uvedené spôsoby vybavenia týchto priestupkov sú však v rozpore s ustanoveniami Zákona
o priestupkoch. Tieto priestupky totiž v blokovom konaní a v rozkaznom konaní nie je možné vybaviť
napomenutím, ale len pokutou od 30,- eur do 400,- eur, a mimo skráteného konania pokutou od 150,-
eur do 600,- eur. Vyplýva to z ustanovení § 22 ods. 1 písm. h) bod 2., ods. 2 písm. d) bod 2., ods. 3
písm. b) bod 2. a § 84 ods. 2 Zákona o priestupkoch, ktoré sú citované v odôvodnení napadnutého

rozsudku súdu prvého stupňa. Keďže obžalovaný A. B. C. uvedené priestupky vybavil napomenutím,
resp. pokutou 10,- eur, vykonával svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu.

Pokiaľ sa obžalovaný A. B. C. bráni tým, že spôsob vybavenia predmetných priestupkov len
individualizovalpodľakritériíuvedenýchv§12ods.1,prípadnepodľa§11ods.3Zákonaopriestupkoch,

tak ide zjavne len o účelovú obranu, pretože ani tieto ustanovenia spôsoby vybavenia uvedených
priestupkov použitých obžalovaným nepripúšťajú.

Aj pre policajta vybavujúceho priestupok v blokovom konaní platí ústavná zásada legality štátnej moci
vyjadrená v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Táto zásada zabezpečuje v štáte pre jeho
obyvateľov právnu istotu – majú možnosť predvídať nielen následky svojich právnych úkonov, možnosti
a spôsoby uplatnenia svojich práv voči štátu, ale predovšetkým konanie štátnych orgánov a ich zmysel
(II. ÚS 58/2001). Policajt pri uplatnení správnej úvahy sa musí správať tak, aby nekonal v rozpore s čl.
2 ods. 2 Ústavy SR a v rámci správnej úvahy nemôže používať spôsoby vybavenia priestupkov nad

rámec zákona, alebo v rozpore so zákonom.

Podľa § 11 ods. 3 Zákona o priestupkoch od uloženia sankcie možno v rozhodnutí o priestupku upustiť,
ak k náprave páchateľa postačí samotné prejednanie priestupku.

Podľa§12ods.1Zákonaopriestupkochpriurčenídruhusankcieajejvýmerysaprihliadnenazávažnosť
priestupku, najmä na spôsob jeho spáchania a na jeho následky, na okolnosti, za ktorých bol spáchaný,
na mieru zavinenia, na pohnútky a na osobu páchateľa, ako aj na to, či a akým spôsobom bol za ten
istý skutok postihnutý v kárnom alebo disciplinárnom konaní.

Obe citované ustanovenia sa nachádzajú vo všeobecnej časti Zákona o priestupkoch. V osobitnej časti
sú potom popísané jednotlivé skutkové podstaty priestupkov, konkrétne § 22 sa zaoberá priestupkami
proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. B. D., E. F. a J. F. K. sa dopustili priestupku podľa § 22
ods. 1 písm. h) bod 2., lebo ako vodiči motorového vozidla prekročili rýchlosť ustanovenú v zákone č.
8/2009 Z. z. v obci o 21 až 50 km/h. Podľa § 22 ods. 2 písm. d) bod 2., ods. 3 písm. b) bod 2. sa za

tento priestupok uloží pokuta od 150,- eur do 600,- eur a v blokovom alebo rozkaznom konaní pokuta
od 30,- eur do 400,- eur. Z uvedených ustanovení teda jednoznačne vyplýva jednak to, že sa pokuta
uložiť musí, a zároveň aj dolná a horná hranica výšky pokuty, ktorou sa určuje možnosť správnej úvahy
pri individualizácii výšky pokuty za použitia kritérií uvedených v § 12 ods. 1 Zákona o priestupkoch.

Od uloženia pokuty za predmetné priestupky teda nebolo možné upustiť, ale ani uložiť pokutu nižšiu ako
je 30,- eur v blokovom a rozkaznom konaní, resp. nižšiu ako 150,- eur, pokiaľ by sa priestupky nevybavili
v blokovom alebo rozkaznom konaní. Ustanovenia § 22 ods. 2 písm. d) bod 2., ods. 3 písm. b) bod
2. Zákona o priestupkoch sú totiž ustanoveniami osobitnými vo vzťahu k ustanoveniam § 11 ods. 3 a§ 12 ods. 1 Zákona o priestupkoch, ktoré sú len všeobecnými ustanoveniami, neumožňujúcimi sa od
uvedených osobitných ustanovení odchýliť (zákonodarca v uvedených osobitných ustanoveniach použil
formuláciu za priestupok sa pokuta v určitej sadzbe „uloží“ a nie „môže uložiť“) .

Napriek uvedenému obžalovaný A. B. C. u priestupcov B. D. a J. F. K. vybavil ich priestupky
napomenutím a u E. F. uložením pokuty nižšej ako 30,- eur, ktorá je dolnou hranicou pokuty, ktorú
v blokovom konaní musel uložiť.

O povinnosti uložiť priestupcom B. D., E. F. a J. F. K. pokutu minimálne vo výške 30,- eur obžalovaný
jednoznačne vedieť musel. Kontrola dodržiavania ustanovených a obmedzených rýchlostí vozidiel
a odhaľovanie priestupkov proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky a ich prejednávanie
v blokovom konaní bola totiž súčasťou jeho služobnej činnosti ako referenta oddelenia výkonu
služby okresného dopravného inšpektorátu. Z písomných listín podpísaných obžalovaným vyplýva, že
obžalovaný bol pravidelne oboznamovaný a preškoľovaný ohľadom uvedenej právnej úpravy, vrátane

nariadenia MV SR o postupe pri využívaní sadzobníka pokút v pôsobnosti PZ a príkazu prezidenta PZ
z 27.6.2017, aby príslušníci PZ pri prejednávaní priestupkov v blokovom konaní postupovali v súlade
s platnou právnou úpravou vyplývajúcou
z § 22 ods. 3 a 4 v spojení s § 12 Zákona o priestupkoch a s nariadením MV SR o využívaní sadzobníka
pokút (ktoré obžalovaný taktiež porušoval).

Pokiaľ ide o priestupok spáchaný dňa 19.1.2018 F. G., tak ten obžalovaný A. B. C. objasňoval v rozpore
s ust. § 58 ods. 1 písm. b) Zákona o priestupkoch, keď namiesto skutočného priestupcu ako osobu
podozrivú zo spáchania priestupku označil jeho brata - policajta H.. E. G., vyznačením v knihe merača
rýchlosti ako „1xPZ“. Spáchanie priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. h) bod 1. zákona o priestupkoch

F. G. preukazuje fotografia z merania rýchlosti, na ktorej dňa 19.1.2018 o 9:56 h. v obci Nižný Orlík
vozidlo VW Golf s ev. č. C. bolo vedené rýchlosťou 67 km/h, teda povolenú rýchlosť prekročilo o 17
km/h. Už porovnaním predmetnej fotografie z čl. 407 s fotografiami E. G., F. G. a B. G. na čl. 408, 409
a 410 je možné ustáliť, že vozidlo v obci (je vidieť aj domy) v skutočnosti viedol F. G. a spolujazdcom
bola B. G.. Toto potvrdzuje aj záznam telekomunikačnej prevádzky medzi obžalovanými A. B. C. a H..

E. G. z 19.1.2018, kde obž. C. oznámil obž. E. G., že mu namerali ráno brata na Golfe v Orlíku, ani
ho nezastavili a chce to poriešiť, žeby dobre bolo; preto nech mu dá svoje ČOZ, uvedie tam obž. E. G.
a bude mať vykrytú fotku.

Teda aj v tomto prípade bolo preukázané, že obžalovaný A. B. C. ako verejný činiteľ svoju právomoc

vykonával spôsobom odporujúcim zákonu.

Vo všetkých štyroch prípadoch pritom právomoc verejného činiteľa vykonával spôsobom odporujúcim
zákonu v úmysle zadovážiť inému neoprávnený prospech. Neoprávneným prospechom je tu v podstate
iné zaobchádzanie s priestupcom, ktorý by bol za iných okolností, teda v prípade, že by verejný činiteľ

dodržal riadny postup, sankcionovaný za priestupok na úseku cestnej premávky, resp. sankcionovaný
prísnejšie. Takto obžalovaný A. B. C. priestupcov B. D. a J. F. K. zvýhodnil tým, že v rozpore so Zákonom
o priestupkoch za priestupky neboli sankcionovaní, E. F. bola uložená pokuta pod dolnú zákonom
ustanovenú hranicu a priestupok F. G. ani nebol zdokumentovaný a zostal nepostihnutý podľa Zákona
o priestupkoch.

Zhľadiskanaplneniaznakovskutkovejpodstatytrestnéhočinuzneužívaniaprávomociverejnéhočiniteľa
podľa § 326 Tr. zákona nie je podstatné, či páchateľ poznal osobu, ktorú zvýhodnil (bližšie pozri
uznesenie NS ČR sp. zn. 4Tdo 1018/2015). Vzhľadom na obsah záznamov telekomunikačnej prevádzky
je však v prípade priestupkov spáchaných B. D., E. F. a F. G. zrejmý aj dôvod, pre ktorý obžalovaný A.

C. právomoc vykonával spôsobom odporujúcim zákonu. Týmto dôvodom boli kamarátske, kolegiálne
a príbuzenské pomery týkajúce sa priestupcov, čo je v rozpore s povinnosťou policajta vykonávať štátnu
službu nestranne [§ 48 ods. 3 písm. a), i) zákona č. 78/1998 Z. z.]. Tieto dôvody sú zrejmé z obsahu
telefonických hovorov medzi obžalovaným a B. K. ohľadom priestupcu B. D., medzi obžalovaným a B.
F. ohľadom jeho sesternice E. F. a medzi obžalovaným C. a spoluobžalovaným E. G. ohľadom jeho

brata F. G.. V zmysle týchto telefonických hovorov mal obžalovaný C. priestupky vybaviť vždy tak, „aby
dobre bolo“.Preto aj uvedený obsah záznamov telekomunikačnej prevádzky potvrdzuje, že obžalovaný A. B. C. vo
vzťahu k znakom skutkovej podstaty prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods.
1 písm. a) Tr. zákona konal v priamom úmysle.

Aj podľa odvolacieho súdu obžalovaný A. B. C. svojím konaním popísaným vo výrokovej časti
napadnutého rozsudku naplnil všetky pojmové znaky pokračovacieho prečinu zneužívania právomoci
verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zákona, keď v dňoch 02.11.2017, 11.12.2017,
19.01.2018 a 07.02.2018 ako verejný činiteľ, v úmysle zadovážiť inému neoprávnený prospech,

vykonával svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu. Prečinu sa dopustil v priamom úmysle podľa
§ 15 písm. a) Tr. zákona.

Naplnená bola aj materiálna stránka prečinu, pretože vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho
následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je závažnosť
činu vyššia ako nepatrná (§ 10 ods. 2 Tr. zákona). V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že nešlo

o ojedinelé vybočenie z riadneho vykonávania právomoci verejného činiteľa, ale že v priebehu 4
mesiacov sa dopustil štyroch čiastkových útokov pokračovacieho trestného činu, keď každý z týchto
čiastkových útokov sám napĺňal všetky formálne znaky prečinu. Zo záznamov telekomunikačnej
prevádzky vyplýva, že pri páchaní predmetnej trestnej činnosti sa správal viac ako iniciatívne, keď J. B.
F. a H.. E. G. telefonoval, že ich príbuzní sa dopustili priestupkov a on ich chce riešiť tak, „aby dobre

bolo“. Konal v priamom úmysle. Za týchto podmienok nie je možné hodnotiť čin obžalovaného A. C.
z hľadiska materiálnej stránky inak, než že dosahuje závažnosť prečinu.

Pochybenia, ktoré by bolo potrebné napraviť, nezistil krajský súd ani vo výroku o treste. Prvostupňový
súd totiž, po zohľadnení zásad ukladania trestov uvedených v ust. § 34 ods. 1 až 5 Tr. zákona, uložil

obžalovanému A. B. C. peňažný trest vo výške 1.100,- eur zodpovedajúci aj jeho príjmom.

Odvolanie obžalovaného A. B. C. preto nie je dôvodné.

Za správny a zákonný je potrebné považovať aj výrok napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa,

ktorým obžalovaného H.. E. G. podľa § 285 písm. b) Tr. poriadku spod obžaloby oslobodil, lebo skutok
nie je trestným činom.

Súd prvého stupňa tento výrok odôvodnil v podstate tým, že aj keď jeho skutok naplnil formálne znaky
prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Tr. zákona vo forme

pomoci podľa § 21 ods. 1 písm. d) Tr. zákona, tak jeho závažnosť je len nepatrná a tak nie je trestným
činom. Poukázal pritom predovšetkým na to, že obž. E. G. pri páchaní skutku nevyvinul žiadnu iniciatívu
a skutku sa dopustil len počas krátkeho telefonického hovoru, keď aj v dôsledku požitého alkoholu nebol
schopný správne vyhodnotiť požiadavku obžalovaného C. o oznámenie ČOZ na krytie priestupku jeho
brata. V prípade predmetného priestupku naviac prichádzalo do úvahy aj jeho vybavenie napomenutím,

bez uloženia sankcie. Tak dospel k záveru, že v prípade konania obž. G. nie je naplnená materiálna
stránka prečinu a tak ho spod obžaloby oslobodil.

Uvedené úvahy súdu prvého stupňa aj odvolací súd považuje za správne. V prípade obžalovaného
E. G. nešlo o opakované páchanie skutku, ale len o ojedinelé konanie, keď formálne znaky naplnil

len vo forme pomoci. Skutku sa dopustil len tým, že počas krátkeho telefonického hovoru volajúcemu
obžalovanému C. oznámil svoje ČOZ. Pritom predmetný priestupok jeho brata bolo možné zákonným
spôsobom vybaviť aj napomenutím. Je zrejmé, že pri jeho páchaní ani nevyvinul žiadnu iniciatívu, ale
reagoval len na žiadosť obž. C. o ČOZ. Aj podľa odvolacieho súdu je vzhľadom na uvedené závažnosť
jeho činu nepatrná a nie je trestným činom.

Vzhľadom na uvedené krajský súd jednomyseľne odvolania obžalovaného A. B. C. a krajského
prokurátora ako nedôvodné v zmysle ust. § 319 Tr. poriadku zamietol.
jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie jeprípustný.