Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, October 24, 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/19/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1714210125
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Holická

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1714210125.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Holickej a členov

senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Ondreja Krajča, v spore žalobcu: Štátny fond rozvoja bývania, so
sídlom Lamačská cesta 8, Bratislava, IČO: 31 749 542, zastúpený spoločnosťou GARAJ & Partners
s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Jozefská 3, Bratislava, IČO: 35 951 125, proti žalovaným: X/
R. Q., Q.. XX.XX.XXXX, W. U. F. XXA, T., X/ P. Q., Q.. XX.XX.XXXX, W. U. F. XXA, T., o zaplatenie
30.750 eur istiny úveru s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa
3. septembra 2019, č.k. 39C/196/2016-315, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdzuje.

Žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti o zaplatenie istiny vo výške
30.750,96 eur, zmluvného úroku vo výške 1.446,47 eur, zmluvného úroku vo výške 3,5 % ročne
z istiny 30.750,96 eur od 28.01.2015 do 28.02.2019 vo výške 4.399,49 eur, úroku z omeškania vo
výške 126,30 eur a 37,52 eur, úroku z omeškania vo výške 8,05 % ročne z istiny 30.750,96 eur
od 29.01.2015 do 28.02.2019 vo výške 10.112,05 eur a zmluvnej pokuty vo výške 7.687,74 eur. V
zastavenej časti priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Vo zvyšnej časti

žalobu zamietol a vo veci samej priznal žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %. Konanie zastavil pre čiastočné späťvzatie žaloby zdôvodnené tým, že žalovaní 1/ a 2/ po podaní
žaloby vykonali čiastkovú úhradu vo výške 54.560,62 eur. V späťvzatí žalobca uviedol, že v ďalšom
konaní sa domáha zaplatenia sumy 584,63 eur titulom nákladov spojených s uplatnením pohľadávky.
Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom konania zostala suma 581,63 eur požadovaná z vyššie
uvedeného titulu. Vychádzal zo zistení, že žalobca je právnická osoba, zriadená osobitným predpisom,
účelovým fondom na financovanie štátnej podpory výstavby bytov a ubytovní, dodatočného zateplenia

bytových domov a rodinných domov, stavebných úprav bytových domov, prostredníctvom ktorého sa
uskutočňuje pomoc štátu pri rozširovaní a zveľaďovaní bytového fondu (§ 1 ods. 1, 2 zákona č.
124/1996 Z. z. o štátnom fonde rozvoja bývania, v znení neskorších predpisov). Dňa 21.07.2010 žalobca
ako veriteľ uzavrel so žalovanými 1/ a 2/ ako spoludlžníkmi zmluvu o poskytnutí podpory vo forme
úveru č. XXX/XXXX/XXXX, na základe ktorej poskytol žalovaným úver vo výške 32.600 eur, s dobou
splácania 30 rokov, ktorý sa žalovaní zaviazali splatiť pri úrokovej sadzbe vo výške 3,5 % ročne formou
mesačných splátok vo výške 146,3886 eur, vždy do 15. dňa kalendárneho mesiaca. V čl. IX. bod 9.2.

písm. a/ zmluvy si zmluvné strany dojednali právo veriteľa od zmluvy odstúpiť v prípade omeškania
dlžníka s úhradou troch a viacerých splátok. V čl. X bod 10.2 sa zmluvné strany dohodli, že v prípade
porušenia akejkoľvek povinnosti dlžníka, vyplývajúcej mu z úverovej zmluvy a následného odstúpenia
od úverovej zmluvy zo strany veriteľa, je dlžník povinný uhradiť nesplatenú istinu úveru a zmluvnú pokutuvo výške 25 % z nesplatenej istiny. Dňa 30.05.2014 žalobca ako splnomocniteľ písomne splnomocnil
advokátsku kanceláriu AENEA Legal s.r.o. ako splnomocneného, všeobecne na to, aby ho v celom
rozsahu zastupovala vo veci súdneho vymáhania akýchkoľvek pohľadávok vrátane ich príslušenstva,

voči ktorémukoľvek dlžníkovi, a to najmä, ale nielen, pohľadávok zo zmlúv o poskytnutí podpory,
ako aj výkonu rozhodnutia/exekúcie tak, aby vykonávala všetky právne úkony, rokovala s dlžníkmi,
prijímala doručované písomnosti, podávala žaloby a iné návrhy/žiadosti/opravné prostriedky/návrhy
na výkon rozhodnutia vrátane návrhov na exekúciu, uzatvárala zmier, vymáhala nároky, prijímala a
potvrdzovala ich plnenie, zúčastňovala sa pojednávaní a pod. Predmetné splnomocnenie bolo prílohou

žaloby. Písomnou výzvou zo dňa 27.06.2014, vypracovanou v mene žalobcu advokátskou kanceláriou
AENEA Legal s.r.o., žalobca oznamoval žalovaným, že ku dňu 05.11.2014 sa dostali do omeškania so
14 splátkami, spolu vo výške 2.049,46 eur a vyzval ich na úhradu v lehote do 7 dní od doručenia tejto
výzvy. Za trvania tohto súdneho konania, písomným podaním doručeným žalovaným dňa 29.12.2014,
vypracovaným v mene žalobcu advokátskou kanceláriou AENEA Legal s.r.o., žalobca oznamoval
žalovaným svoje odstúpenie od vyššie uvedenej úverovej zmluvy z dôvodu meškania žalovaných s 15-

timi splátkami, spolu vo výške 2.195,85 eur ku dňu 12.12.2014 s tým, že celý dlh sa stáva splatným
a vyzval ich na úhradu dlhu, vyčísleného spolu sumou 32.323,82 eur (istiny, nesplatených úrokov,
úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty) a súčasne aj „trov právneho zastúpenia vo výške 903,04
eur“, v lehote do 5 dní od doručenia výzvy. Súd prvej inštancie poukázal tiež na to, že na pojednávaní
právny zástupca žalobcu k rozdielnym výškam žalobcom požadovanej náhrady nákladov spojených s

uplatňovanímpohľadávkyvsumách581,63eur,584,63eur,593,26euruviedol,žesitonevšimol,zrejme
išlo o chybu pri sčítaní. Na otázku, z akého dôvodu, s poukazom na zákonom vymedzený predmet jeho
činnosti, žalobca využil externé právne služby v súvislosti s výzvou dlžníkom na úhradu len omeškaných
splátok úveru a na úkon ukončenia zmluvného vzťahu - odstúpenia od zmluvy o úvere, uviedol len
toľko, že sa k tomu nevie vyjadriť, je to otázka priamo na žalobcu, ktorý sa to takto rozhodol riešiť a

nenavrhol vykonanie ďalších dôkazov. Zistený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa § 1 ods.
2 a § 121 ods. 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník a dospel k záveru, že prejednávaný nárok
žalobcu na náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky je nedôvodný a žalobu tak v danej
zostávajúcej časti zamietol. Konštatoval, že v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka náklady
spojené s uplatnením pohľadávky sú najmä trovy vzniknuté v súvislosti s uplatnením pohľadávky, a to aj

v predsúdnom štádiu, pričom sa jedná najmä o náklady, ktoré priamo súvisia s uplatnením pohľadávky.
Tieto náklady sa musia týkať splatnej pohľadávky a musia byť účelne vynaložené na to, aby sa dali
úspešne uplatniť aj v súdnom spore ako hmotnoprávny nárok, odlišný od trov konania. Charakter
nákladov spojených s uplatnením pohľadávky má aj odmena za poskytnutú právnu pomoc, zaplatená
pred uplatnením samotnej pohľadávky na súde, a to aj v prípade, keď k uplatneniu pohľadávky na súde

nedošlo z dôvodu dobrovoľného plnenia povinným. Za účelne vynaložené náklady spojené s uplatnením
pohľadávky podľa uvedeného ustanovenia možno považovať len také náklady, ktoré musela strana
nevyhnutne vynaložiť, aby mohla riadne hájiť svoje porušené alebo ohrozené subjektívne právo na súde.
Náklady spojené so zastúpením advokátom tomuto vymedzeniu spravidla zodpovedajú. Tomuto pravidlu
však nemožno prisudzovať absolútnu, bezvýnimočnú povahu. Môžu sa totiž vyskytovať i situácie, za

ktorých tieto náklady nemožno považovať za nevyhnutné pre riadne uplatňovanie alebo bránenie práva
na súde. O taký prípad pôjde najmä v prípade zneužitia práva na zastúpenie advokátom, pričom v tom
zmysle poukázal aj na nález Ústavného súdu ČR z 25.07.2012, sp. zn. I. ÚS 988/12 a uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo 16.04.2014, sp. zn. 2Sži 6/2014. Pojem „účelný” je nevyhnuté chápať ako
určitú poistku pred hradením nákladov, nesúvisiacich s konaním, pred nadbytočnými, či nadmernými

nákladmi. Uviedol, že keďže žalobca je štátny orgán, resp. právnická osoba zriadená štátom, správu
ktorého vykonáva Ministerstvo výstavby a verejných prác SR, je povinný pri výkone svojej činnosti
rešpektovať určité pravidlá - transparentné zásady využívania právnych služieb advokátov zo strany
štátu, vrátane ich výberu a odmeňovania. Pri využívaní externých právnych služieb štátom (štátnym
orgánom) je potrebné vychádzať z toho, že štát (štátny orgán) si má zadovážiť a využívať externé

právne služby advokátov len v prípade nevyhnutnosti a účelnosti, nakoľko štát má mať (musí mať) k
dispozícii dostatočný odborný (profesionálny) personálny aparát a v prípade potreby je povinný tento
personálny aparát doplniť. Pri využívaní právnych služieb advokátov sa tak vo všeobecnosti proklamuje
nevyhnutnosť (t. j. nevyhnutná potreba zabezpečenia právnych služieb advokátov, ktoré nie je štátny
orgán schopný sám v potrebnom časovom horizonte efektívne, hospodárne a účinne zabezpečiť) a

účelnosť ich využitia (nejde o zbytočné, neefektívne, nekvalitné, nepožadované alebo nepodstatné
právne služby), pričom táto nevyhnutnosť a účelnosť sa preukazuje tzv. testom nevyhnutnosti (čl. 3 ods.
2). V intenciách uvedeného výkladu žalobu v časti o zaplatenie 581,63 eur z titulu náhrady nákladov
spojených s uplatňovaním pohľadávky zamietol, majúc za to, že v čase poskytnutia vyššie uvedenýchdvoch úkonov právnej služby - výzva na úhradu dlhu zo dňa 27.6.2014 a odstúpenie od úverovej
zmluvy zo dňa 22.12.2014, nebola pohľadávka žalobcu ešte splatná ako jednorazový dlh, a teda ani
vymáhateľná, v dôsledku čoho tieto úkony právnej služby nemožno považovať za vynaložené v príčinnej

súvislosti s vymáhaním pohľadávky ako takým. Ďalej mal za to, že uvedené úkony právnej služby svojou
povahou, obsahom a ani rozsahom nie sú tak odborne (právne) náročné alebo zložité, že by ich nebol
schopný vykonať samotný žalobca. Ich vykonanie v zastúpení advokátskou kanceláriou, ktorú na to
žalobca splnomocnil, teda podľa jeho názoru nie je možné v žiadnom ohľade považovať za nevyhnutné
ani potrebné a už vôbec nie za účelné a hospodárne, pričom takýto postup je zároveň aj v rozpore

s požiadavkou vhodnosti a primeranosti ich vynaloženia, keďže ide o nanajvýš jednoduché úkony/
podania v tzv. hromadných (skutkovo a právne takmer totožných) veciach, obsah ktorých sa mení len
o aktualizáciu a individualizáciu tej - ktorej veci a preto ich nemožno považovať za náklady nevyhnutne
(účelne) vynaložené s uplatnením pohľadávky na súde. V skutočnosti išlo o také jednoduché právne
úkony, ktoré patria do bežnej odbornej činnosti žalobcu v súvislosti s plnením jeho úloh, vymedzených
vyššie uvedeným osobitným predpisom, ktorým bol žalobca súčasne zriadený. Žalobca naviac v konaní

netvrdil a ani nepreukazoval, že by v čase označených úkonov (zo dňa 27.6.2014 a zo dňa 22.12.2014)
bol nedostatočne obsadený kvalifikovaným personálom. Naviac žalobca vznik tvrdeného nároku na
úhradu príslušenstva pohľadávky (nákladov spojených s jej uplatnením) v konaní ani nepreukázal (napr.
dokladom, že takéto náklady vôbec vynaložil, t.j. dôkaz o vyúčtovaní poskytnutej právnej služby a o
úhrade takéhoto vyúčtovania) a aj z tohto dôvodu preto žalobu zamietol. O trovách konania súd prvej

inštancie rozhodol osobitne vo vzťahu k zastavenej časti konania a konania vo veci samej. V späťvzatej
časti konania rozhodol podľa procesného zavinenia v zmysle § 256 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %. Pri nároku na náhradu trov konania vo veci samej vychádzal podľa § 255 ods. 1 z pomeru
úspechu a nárok na náhradu trov konania priznal úspešným žalovaným 1/ a 2/ v rozsahu 100 %.

2. Proti tomuto rozsudku, do výrokov II. a III., podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie,
ktorým sa domáhal ich zmeny a priznania mu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške
584,63 eur, ako aj náhrady trov konania v rozsahu 100 %, eventuálne zrušenia napadnutých výrokov
a vrátenia rozsudku súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Svoje odvolanie založil

na odvolacích dôvodoch v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ C.s.p., keď súd prvej inštancie
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; na základe vykonaných dôkazov dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam; a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Rozhodnutie súdu v danej časti považoval za nedostatočne odôvodnené a zmätočné. Uviedol,

že v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka sú príslušenstvom pohľadávky aj náklady spojené
s jej uplatnením. Poukázal na to, že zákon v tomto prípade neuvádza či sa musí jednať o splatnú
pohľadávku. Mal za to, že uplatnenie pohľadávky je z gramatického hľadiska možné vykladať nielen
ako uplatnenie splatnej pohľadávky (v čase odstúpenia od zmluvy), ale rovnako aj v čase výzvy na
úhradu zo dňa 27.06.2014. Žalovaní neuhrádzali mesačné splátky riadne a včas, v dôsledku čoho sa

dostali do omeškania. V tomto prípade pristúpil k výzve na úhradu omeškaných splátok. Keďže ani
následne svoj dlh neuhradili, odstúpil od zmluvy, v dôsledku čoho sa stal splatným celý dlh. Súd sa
podľa neho v tomto smere nemôže obmedziť len na konštatovanie, že pohľadávka v čase úkonu nebola
splatná (v prípade odstúpenia od zmluvy sa jednalo o splatnú pohľadávku). Aplikujúc závery súdu, by
nemal nárok na náhradu trov konania za úkon právnej služby - odstúpenie od zmluvy, ktorý bol žalobca

nútený vykonať a takýmto spôsobom zosplatniť celý dlh. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v
dotknutých častiach tak považoval za nepreskúmateľné, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu práva
na spravodlivý proces. V tejto súvislosti všeobecne poukázal na závery v rozhodnutiach sp. zn. I. ÚS
241/07, ÚS 84/1994 a ÚS 176/1996 a 4Cdo 171/2005. Namietal, že súd prvej inštancie mu nepriznal
uplatnený nárok v časti zaplatenia nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 581,63 eur,

pričom v odôvodnení rozsudku neuvádza dôvod zamietnutia predmetného nároku. S poukazom na
znenie§121ods.3Občianskehozákonníka, §9ods.1a§10ods.1vyhláškyMinisterstvaspravodlivosti
SR o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a na záver Najvyššieho súdu
SR v uznesení sp. zn. 3M Cdo 17/2010, podľa ktorého: „Na účely určenia výšky odmeny advokáta za ním
poskytnutú právnu službu je rozhodujúci moment vykonania každého jednotlivého úkonu právnej služby,

teda nie moment, keď advokát začal poskytovať právne služby.“, uviedol, že nákladmi spojenými s
uplatnením pohľadávky sú náklad za Výzvu na úhradu vo výške 95,29 eur (úkon právnej služby vo výške
71,37 eur, režijný paušál vo výške 8,04 eur, DPH vo výške 15,88 eur) a náklad za Odstúpenie od zmluvy
o úvere vo výške 593,26 eur (úkon právnej služby vo výške 486,34 eur, režijný paušál vo výške 8,04eur, DPH vo výške 98,88 eur), spolu vo výške 581,63 eur s DPH. Poukázal aj na § 4 ods. 1 a 3 zákona
č. 374/2014 Z. z. o pohľadávkach štátu, v zmysle ktorých je správca povinný nakladať s pohľadávkou
štátu podľa tohto zákona, využívať všetky právne prostriedky na jej vymoženie a dbať, aby nedošlo k

jej zániku alebo premlčaniu, zániku alebo premlčaniu práv na jej vymáhanie a k zníženiu pohľadávky
štátu. Správca je povinný spolu s pohľadávkou štátu vyúčtovať a uplatniť aj jej príslušenstvo. Správca
nie je povinný vyúčtovať a uplatniť príslušenstvo pohľadávky štátu, ak pohľadávka štátu nepresiahne
50 eur alebo príslušenstvo pohľadávky štátu nepresiahne 20 eur. Z verejnej pohľadávky štátu sa úroky
z omeškania nevyúčtujú a neuplatňujú. Z uvedených ustanovení podľa neho vyplýva jeho povinnosť

ako správcu pohľadávky štátu zabezpečiť vymoženie pohľadávky štátu. Uviedol, že prostredníctvom
advokátskejkancelárievykonávalpriebežnevyššieuvedenéprávneúkony,ktorýchoprávnenosťvyplýva
nielen z uzatvorenej zmluvy o poskytnutí podpory vo forme úveru č. 107/1239/2010, ale hlavne z
príslušných zákonných ustanovení Zákona o pohľadávkach štátu, Zákona o štátnom fonde rozvoja
bývania a Obchodného zákonníka. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti mu vzniklo právo odstúpiť
od zmluvy o úvere, keďže žalovaní porušili zmluvné podmienky. V tzv. predsúdnom konaní vykonal

len také úkony, ktoré boli nevyhnutné na účelné uplatnenie a bránenie jeho práva s poukazom na
samotné znenie zmluvy (konkrétne článok VIII. bod 8.4.) ako aj ustanovenia zákona č. 374/2014 Z. z.
o pohľadávkach štátu. Mal za to, že v danom prípade bolo listinnými dôkazmi preukázané - samotnými
odstúpeniami od zmluvy spolu s doručenkami a obálkami (dôkazy označené a predložené spolu so
žalobou), že mu vznikli odôvodnené náklady spojené s uplatnením pohľadávky proti žalovaným. Tieto

náklady predstavujú odmenu advokáta, ktorý požadované právne služby riadne poskytol. Zaplatením
tejto odmeny advokátovi mu vznikli skutočné náklady spojené s uplatnením pohľadávky. V prípade
uvedeného úkonu išlo o účelne vynaložené náklady na to, aby mohlo byť úspešne uplatnené jeho právo
na súde. Z dôvodu porušenia zmluvných povinností uplatnil svoj nárok cestou príslušného súdu. Z toho
dôvodu jeho postup ako veriteľa, ktorý sa obrátil na svojho právneho zástupcu, jednak so žiadosťou,

aby posúdil splnenie podmienok na zaslanie Odstúpenia a posúdenia podmienok prípadného súdneho
konania, ako aj so žiadosťou o vypracovanie tohto právneho úkonu, je úplne relevantný a racionálny.
Podľa jeho názoru tak za tejto situácie, ktorú zavinili výlučne žalovaní neuhrádzaním poskytnutého
úveru riadne a včas, nie je možné a spravodlivé od neho požadovať, aby znášal náklady spojené s
týmto postupom sám. Naopak je racionálnou a zákonnou požiadavkou žiadať prenesenie povinnosti na

náhradu týchto nákladov na osoby žalovaných. Ním vynaložené náklady považoval za opodstatnené a
účelné o to viac, že vychádzajú zo zákonných dôvodov a neprekračujú ich medze. Vznik uplatneného
príslušenstva pohľadávok v podobe nákladov spojených s uplatnením pohľadávky bol vyvolaný výlučne
žalovanými v dôsledku ich konania v rozpore so zmluvou o úvere. Nešlo o jeho svojvoľné rozhodnutie,
naopak postupoval v súlade so znením zmluvy o úvere a chránil svoje práva. Uviedol, že ním uvádzaný

právny názor v plnom rozsahu potvrdzuje judikatúra Najvyššieho súdu SR, a to najmä uznesenie sp. zn.
3 M Obdo 2/2010 zo dňa 09.06.2010, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov SR, č. 07/2010, ktoré právna veta znie: „Príslušenstvom pohľadávky sú aj vynaložené náklady na
odmenu za právnu službu poskytnutú mimo súdneho konania v súvislosti s uplatnením pohľadávky (§
121 ods. 3 Občianskeho zákonníka).“ Zároveň poukázal na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady

2011/7/EÚ zo 16. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách, a to na
jej ustanovenia bodov 3, 19, 20 Preambuly a článku 6 ods. 3.

3. Žalovaní 1/ a 2/ sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrili.

4. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti, v medziach
uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu nie je dôvodné.

5. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie dôsledne zaoberal posúdením dôvodnosti žaloby v
príslušnej časti nároku na náhradu nákladov spojených s uplatnením žalovanej pohľadávky. Z hľadiska
všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval opodstatnenosť
svojej žaloby v danej časti, súd prvej inštancie správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie

všetkých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci.
Náležite vychádzal z toho, že všeobecne sa za príslušenstvo pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3
Občianskeho zákonníka svojou povahou považujú aj náklady na odmenu za právnu pomoc pred
uplatnením pohľadávky na súde. Správne však v predmetnej veci vyhodnocoval aj otázku samotnejúčelnosti vynaloženia daných nákladov, vzhľadom na charakter a predmet činnosti žalobcu a povahu
jednotlivých vykonaných úkonov právnej služby, tiež reálnu existenciu (splatnej a vymáhateľnej)
pohľadávky v čase jej uplatnenia danými úkonmi, ako aj preukázania skutočného vynaloženia

požadovaných nákladov. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie majú oporu vo vykonanom dokazovaní,
keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov a z obsahu spisu
vyplynuli najavo, následne tieto v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov (čl. 15 C.s.p. v
spojení s § 191 C.s.p.) vyhodnotil a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj
správne právne závery. Pri svojom právnom posúdení vychádzal z vyššie uvedeného zodpovedajúceho

ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré aj správne vyložil s ohľadom na relevantnú judikatúru a
rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Svoje správne závery, pre ktoré žalobu v danej časti
zamietol - z dôvodu neúčelnosti vynaloženia oboch uplatnených nákladov, nepreukázania samotného
vzniku týchto nákladov a vo vzťahu k úkonu odstúpenie od úverovej zmluvy aj z dôvodu, že prislúchajúca
pohľadávka nebola splatná a vymáhateľná, aj riadne odôvodnil v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z
§ 220 ods. 2 C.s.p. Svoj myšlienkový postup dôkladne vysvetlil, a to nielen s poukazom na rozhodujúce

skutočnosti zistené výsledkami vykonaného dokazovania, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery.
Súd prvej inštancie sa podrobne a presvedčivo vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami
podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými
návrhmi a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok strán
sporu súvisiacich s príslušným predmetom konania.

6. Osobitne možno dať do pozornosti, že predmet odvolacieho prieskumu tvorila zamietajúca časť
rozsudku, ktorou súd prvej inštancie rozhodol o zostávajúcom nároku po čiastočnom zastavení konania
(v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby). Súd prvej inštancie tak hmotnoprávne preskúmaval nárok
žalobcu na náhradu nákladov spojených s uplatnením príslušnej - v predmetnom súdnom konaní

uplatnenej pohľadávky, ktorá vychádzala zo záväzkového vzťahu strán sporu založeného ich zmluvou o
úvere (Zmluva o poskytnutí podpory vo forme úveru zo dňa 21.07.2010) uzatvorenou v zmysle Zákona
o štátnom fonde rozvoja bývania (v tom čase zákon č. 607/2003 Z. z.). Žalobca si tento nárok uplatnil
za vynaložené náklady na odmenu advokáta, konkrétne za dva úkony právnej služby - Výzva na úhradu
zo dňa 27.06.2014 a Odstúpenie od zmluvy o úvere zo dňa 22.12.2014, spolu vo výške 581,63 eur.

Pokiaľ žalobca v odvolacom návrhu (rovnako ako v čiastočnom späťvzatí žaloby) uviedol jeho rozdielnu
výšku 584,63 eur, túto bolo možné považovať len za chybu pri sčítaní, ako to uviedol samotný právny
zástupca žalobcu (na pojednávaní dňa 03.09.2019; č.l. 295). Možno teda uviesť, že súd prvej inštancie
správne určil výšku predmetného nároku 581,63 eur, ktorá zodpovedá nielen vyčísleniu v konaní pred
súdom prvej inštancie (č.l. 53) a poslednej pripustenej zmene žaloby (č.l. 235), ale aj vyčísleniu daných

nákladov v odvolaní.

7. Pokiaľ žalobca v odvolaní súdu prvej inštancie vytýkal, že neuviedol dôvod zamietnutia príslušného
nároku a jeho odôvodnenie bolo nedostatočné a nepreskúmateľné, odvolací súd s jeho námietkami
zásadne nesúhlasí. Ako vyplýva už z vyššie uvedeného, súd prvej inštancie svoje zamietajúce

rozhodnutie založil osobitne na troch záveroch - o neúčelnosti požadovaných nákladov, nepreukázaní
ichvznikuaabsenciipodmienkysplatnostiavymáhateľnostipríslušnejpohľadávky,ktoréajdostatočným
spôsobom a zrozumiteľne vysvetlil.

8. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobcom

požadované náklady právneho zastúpenia boli v tomto prípade neúčelné, pričom v podrobnostiach
odkazuje na príslušné časti jeho odôvodnenia. Na ešte bližšie ozrejmenie možno uviesť, že aj keď
nákladmi spojenými s uplatnením pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka môžu
byť vo svojej podstate aj „vynaložené náklady na odmenu za právnu službu poskytnutú mimo súdneho
konania v súvislosti s uplatnením pohľadávky“, ako to vyplýva i zo žalobcom poukazovaného uznesenia

Najvyššieho súdu sp. zn. 3 M Obdo 2/2010 zo dňa 09.06.2010 publikovaného v Zbierke stanovísk NS a
rozhodnutísúdovSRč.7/2010,neznamenátovšak,žetakýtotypnákladovjepotrebnévždyautomaticky
považovať za účelný a opodstatnený. Naopak, tieto trovy právneho zastúpenia pri uplatnení pohľadávky
pred podaním žaloby (čo ich odlišuje od trov konania), ako náklady hmotnoprávnej povahy, musia
rovnako spĺňať podmienku účelnosti. V tomto ohľade odvolací súd poukazuje napr. na odôvodnenie

vyššie uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý uviedol, že: „Náklady spojené s uplatnením
pohľadávky sú najmä trovy vzniknuté v súvislosti s uplatnením pohľadávky, a to aj v predsúdnom štádiu,
pričom sa jedná najmä o náklady, ktoré priamo súvisia s uplatnením pohľadávky. Tieto náklady sa
musia týkať splatnej pohľadávky a musia byť účelne vynaložené na to, aby sa dali úspešne uplatniť ajv súdnom spore ako hmotnoprávny nárok odlišný od trov konania. Dovolací súd sa preto stotožnil s
právnym názorom dovolateľa, podľa ktorého vzniklo žalobcovi právo na úhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s vymáhaním pohľadávky, aj keď k ich uplatneniu súdnou cestou nedošlo.“ Je teda

zrejmé, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa venoval otázke účelnosti požadovaných
nákladov právneho zastúpenia, pričom v okolnostiach preskúmavanej veci náležite vychádzal nielen z
konkrétneho charakteru uskutočnených úkonov, ale tiež najmä z povahy a predmetu činnosti žalobu -
Štátneho fondu rozvoja bývania. Odvolací súd dáva v tejto súvislosti do pozornosti nález Ústavného
súdu SR, sp. zn. II. ÚS 78/03 zo dňa 09.09.2004, v ktorom ústavný súd vychádzal z toho, že ak je

štát na ochranu svojich záujmov vybavený príslušnými organizačnými zložkami finančne aj personálne
zaistenými zo štátneho rozpočtu, nie je zásadne dôvod, aby výkon svojich práv a povinností v tejto
oblasti prenášal na súkromný subjekt, napr. advokáta. Pokiaľ tak napriek tomu urobí, potom spravidla
nie je dôvod na uznanie týchto nákladov ako účelne vynaložených. Možno tiež dodať, že ústavný
súd pri posúdení účelnosti nákladov právneho zastúpenia (ako trov konania) aj vo svojich neskorších
rozhodnutiach, s odkazom na uvedený nález sp. zn. II. ÚS 78/03, rozlišoval práve, či pri osobe

zastúpeného išlo o verejnoprávny subjekt finančne a personálne zabezpečený zo štátneho rozpočtu
alebo o právnickú osobu súkromného práva (napr. nález IV. ÚS 84/2014 zo dňa 23.05.2014 a III.
ÚS 457/2014 zo dňa 15.10.2014). V tomto prípade žalobca ako štátny účelový fond, prostredníctvom
ktorého sa realizovalo „financovanie štátnej podpory pri rozširovaní a zveľaďovaní bytového fondu“ (§
1 ods. 1 zákona č. 607/2003 Z. z. účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy), resp. sa uskutočňuje

„financovanie priorít štátnej bytovej politiky schválených vládou SR pri rozširovaní a zveľaďovaní
bytového fondu“ (§ 1 ods. 2 zákona č. 150/2013 Z. z. účinného v čase vykonania predmetných úkonov a
neskôr), a ktorého správcom je Ministerstvo dopravy a výstavby SR (súčasný názov), je verejnoprávnym
subjektom v rámci ústrednej štátnej správy financovaným zo štátneho rozpočtu. Ak sa teda pri vykonaní
jednoduchýchúkonovvrámciúverovéhovzťahuvpostaveníveriteľa(výzvanazaplatenieneuhradených

splátok a odstúpenie od zmluvy) nechal zastúpiť advokátom, príslušné náklady právneho zastúpenia nie
je v tomto prípade možné považovať za účelne vynaložené náklady spojené s uplatnením pohľadávky,
ako to správne konštatoval súd prvej inštancie. Argumentáciu žalobcu založenú jednoducho na tom, že
mal povinnosť zabezpečiť vymoženie pohľadávky štátu a „vykonal úkony nevyhnutné na bránenie jeho
práva s poukazom na znenie zmluvy ako aj ustanovenia zákona č. 374/2014 Z. z. o pohľadávkach štátu“,

nebolo možné pri tomto posúdení považovať za relevantnú. Zo žalobcom poukazovaných ustanovení
zákona č. 374/2014 Z. z. o pohľadávkach štátu (ktorý mimochodom v čase daných úkonov ešte
nevstúpil do účinnosti), ako ani z ustanovení príslušného zákona č. 278/1993 Z. z. o správe majetku
štátu, nevyplýva povinnosť, nevyhnutnosť či účelnosť žalobcu nechať sa pri vykonávaní jemu zverených
úloh zastúpiť advokátom, pričom žiadne takéto dojednanie ani nebolo obsahom úverovej zmluvy. V

konaní pred súdom prvej inštancie či odvolacím súdom žalobca vôbec neozrejmil dôvod, prečo sa pri
týchto nenáročných úkonoch predpokladaných zmluvou nechal zastúpiť advokátom a nepreukazoval
ani netvrdil, že by dané úkony nebol schopný vykonať sám (prostredníctvom svojich zamestnancov),
rovnako ako napr. uzatvorenie samotnej úverovej zmluvy.

9. Citovaný záver Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 M Obdo 2/2010 zo dňa 09.06.2010 obsahuje aj
ďalšiu podmienku, že náklady spojené s uplatnením pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho
zákonníka sa musia týkať splatnej pohľadávky. Zhodne tak aj odborná literatúra uvádza, že tieto náklady
sa musia týkať zročnej pohľadávky a musia byť účelne vynaložené na to, aby sa dali úspešne uplatniť aj
v súdnom spore ako hmotnoprávny nárok odlišný od trov konania. (Števček, Dulak, Bajánková, Fečík,

Sedlačko, Tomašovič a kol. Občiansky zákonník I. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2015. § 121, s. 771).
Rozdielny výklad žalobcu v odvolaní, podľa ktorého nemusí ísť o uplatnenie splatnej pohľadávky, keďže
to zákon priamo neuvádza, odvolací súd považoval za nesprávny. Občiansky zákonník síce v § 121 ods.
3 (Príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s
jejuplatnením.)výslovnesplatnosťakopodmienkuneudáva,jevšakzrejmé,žeaksaurčiténákladymajú

„spájať s uplatnením“ konkrétnej pohľadávky - práva na plnenie (§ 488 Občianskeho zákonníka), musí
toto právo v čase jeho uplatňovania skutočne existovať. V tom čase teda už musí byť daná pohľadávka
splatnou a vymáhateľnou, ako to konštatoval i súd prvej inštancie. Opačný záver by znamenal skorší
vznikpríslušenstvaakosamotnejpohľadávky.Ajpodľanázoruodvolaciehosúdutaknákladyvynaložené
na uplatnenie ešte nesplatnej pohľadávky nie je možné považovať za jej vlastné príslušenstvo v zmysle

§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, a teda ich nemožno z tohto titulu priznať. V predmetnej veci ide
o taký prípad pri požadovanom náklade za úkon Odstúpenie od zmluvy zo dňa 22.12.2014, ktorého
sa žalobca domáhal po rozšírení žaloby (18.03.2015) vo vzťahu s uplatňovaním celého zosplatneného
úveru s príslušenstvom a zmluvnou pokutou - tzv. „celého dlhu“. Ten v čase vykonania resp. uplatneniatohtoúkonueštesplatnýmnebol.Splatnosťnadobudolnáslednepoodstúpeníodzmluvy,pričomžalobca
(veriteľ) priamo v danom úkone splatnosť dlhu určil uplynutím stanovenej lehoty 5 dní od obdržania výzvy
(č.l. 23). Ďalší záver súdu prvej inštancie o nesplnení podmienky splatnosti voči nákladom za tento

úkon bol teda správny. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že voči druhému úkonu Výzva na úhradu zo
dňa 27.06.2014, požadovanému už v pôvodnej žalobe (20.11.2014), považoval osobitne túto podmienku
za splnenú. Predmetný úkon sa týkal pohľadávky - čiastkového nároku na zaplatenie neuhradených
zmluvných splátok úveru (spolu vo výške 1.463,90 eur), ktoré sa splatnými stali už skoršie samotným
omeškaním s ich úhradou. Príslušná pohľadávka teda bola v čase uplatnenia výzvy splatná a na túto

skutočnosťnemoholmaťvplyvaniposunsplatnostináslednýmposkytnutímdodatočnejlehotynaúhradu
tohto dlhu vo výzve (7 dní od jej doručenia; č.l. 17).

10. V neposlednom rade odvolací súd prisvedčuje aj záveru súdu prvej inštancie o nepreukázaní
požadovaných nákladov. Skutočnosť, že výška daného typu nákladov odmeny za právne služby sa
určujeosobitnýmspôsobompodľavyhláškyMinisterstvaspravodlivostiSRč.655/2004Z.z.oodmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, príp. to, aká takto vyčíslená suma by
mala advokátovi v zmysle vyhlášky ako odmena prináležať - ktorým sa žalobca venoval v odvolaní,
nepreukazuje skutočné vynaloženie týchto nákladov. Žalobca v spore predložil plnomocenstvo a kópiu
predmetných dokumentov. Dôkazy o úhrade požadovaných nákladov (minimálne vo vzťahu k uplatnenej
výške) nepredložil, a to ani v rámci odvolacieho konania. Za nesporné (§ 151 ods. 1 C.s.p.) bolo možné

považovať len to, že dané úkony boli voči žalovaným 1/ a 2/ vykonané, nie skutočné vynaloženie
nákladov vo vzťahu k advokátovi (advokátskej kancelárii), ktoré je rozhodujúcim predpokladom ich
priznania. Žalobca tak musel preukázať, že požadované finančné prostriedky za odmenu v súvislosti
s predmetnými úkonmi aj skutočne uhradil. Pokiaľ tak neučinil, už preto mu podľa názoru odvolacieho
súdu nebolo možné požadované vecné náklady v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka priznať

- ako to správne vyhodnotil i súd prvej inštancie, keď žalobu zamietol aj z tohto dôvodu.

11. Odvolací súd tiež dopĺňa, že predmetný vzťah strán sporu nie je obchodnoprávnym vzťahom,
v ktorom má veriteľ automaticky nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky, ktorú nie je potrebné preukazovať (§ 369c Obchodný zákonník). Rovnako tak naň nemožno

aplikovať ustanovenia žalobcom poukazovanej Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/7/EÚ
zo 16.02.2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách, keďže táto sa vzťahuje
na platby uskutočnené ako odplata za obchodné transakcie medzi podnikmi alebo medzi podnikmi a
orgánmi verejnej moci, ktoré vedú k dodávke tovaru alebo k poskytnutiu služieb za odplatu (Článok 1
bod 2. a Článok 1 bod 2.).

12. Vzhľadom na všetko uvedené vyššie dospel odvolací súd k záveru, že žalobcom uplatňované
odvolacie dôvody neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť
správnosťzáverovsúduprvejinštancie,vdôsledkuktorýchbolažaloba(vzostávajúcejčasti)zamietnutá.
Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil ako vecne správny podľa

§ 387 ods. 1 C.s.p.

13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého v odvolacom konaní úspešným žalovaným vznikol nárok na
náhradutrovodvolaciehokonaniavcelomrozsahu.Podľaobsahuspisuimvšakžiadnetrovynevznikli,je

preto v súlade s Čl. 17 základných princípov C.s.p., zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo
tak, že žalovaným 1/ a 2/ sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva (uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 7 Cdo 14/2018 zo dňa 28.02 2018 uverejnené pod R 72/2018 v Zbierke stanovísk NS a
rozhodnutí súdov SR č. 8/2018).

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupovalako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca

alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods.
2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo

pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto

zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).