Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, September 27, 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Cob/134/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1116207294
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Krišková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1116207294.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek

senátu JUDr. Nory Vladovej a JUDr. Moniky Školníkovej v právnej veci žalobcu: KOOPERATIVA
poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441,
zastúpený: JUDr. Soňa Pohovejová, Záhradnícka 37, 811 07 Bratislava, IČO: 51 079 721 proti
žalovanému v 1. rade: Wüstenrot poisťovňa, a.s., Karadžičova 17, 825 22 Bratislava 26, IČO: 31 383
408, zastúpený: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186 a
žalovanému v 2. rade: C. N., nar. X.X. XXXX, I. XX, XXX XX C., zastúpený: JUDr. Henrieta Hirjaková,
Nám. Osloboditeľov 1, 071 01 Michalovce, IČO: 42 242 177, o zaplatenie 653,60 Eur s príslušenstvom,

o odvolaní žalovaného v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 33Cb/55/2016-152
zo dňa 13.1.2020 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 33Cb/55/2016-152 zo dňa 13. 1.
2020 v spojení s opravným uznesením č. k. 33Cb/55/2016-233 zo dňa 28. 6. 2022 v napadnutom
výroku I. p o t v r d z u j e .

Súvisiaci výrok III. o trovách konania mení tak, že žalobcovi priznáva voči žalovanému v prvom

rade a žalovanému v druhom rade priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného
a odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I rozsudkom č. k. 33Cb/55/2016-152 zo dňa 13. 1. 2020 v spojení s opravným
uznesením č. k. 33Cb/55/2016-233 zo dňa 28. 6. 2022 rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi 653,60 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne z dlžnej sumy od 7.3.2016 do
zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Žalobu voči žalovanému v 2. rade
zamieta (výrok II.). Žalovaný v 1. rade je povinný zaplatiť žalobcovi a žalovanému v 2. rade 100% trov

konania, o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí (výrok III.).

2. V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa 7.3.2016 sa žalobca domáhal
zaviazaťžalovanéhov1.a2.radespoločneanerozdielnezaplatiťmusumu653,60Eurspríslušenstvom
z nasledujúcich dôvodov: Dňa 6.3.2014 došlo k poistnej udalosti - pri otvorení dverí spolujazdcom
motorového vozidla EČV C. došlo k poškodeniu motorového vozidla EČV C.. Držiteľ poškodeného

vozidla mal v čase vzniku poistnej udalosti u žalobcu uzavreté havarijné poistenie, z ktorého si uplatnil
právo na poistné plnenie a žalobca mu poistné plnenie vo výške 653,60 Eur poukázal 12.3. 2014.
Žalovaný v 2. rade ako držiteľ motorového vozidla, ktorým bola spôsobená predmetná škoda mal v čase
vzniku dopravnej nehody uzavretú zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkoumotorového vozidla so žalovaným v 1. rade. Žalobca listom zo dňa 20.3. 2014 vyzval žalovaného v
1. rade na zaplatenie sumy 653,60 Eur, ten však uvedenú sumu neuhradil. Súd vo veci vydal dňa
23.8.2016 platobný rozkaz, voči ktorému podal odpor žalovaný v 1. rade (doručený 16.9. 2016), v

ktorom uviedol: nárok žalobcu neuznáva, nakoľko nie je predmetom poistenia zodovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a to z dôvodu, že ku škode nedošlo pri prevádzke vozidla
a škoda nebola vyvolaná osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla.

3. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že na pojednávanie vytýčené na deň 16.12.2019 sa dostavil

zástupca žalobcu, žalovaného v 1. a 2. rade. Žalovaný v 1. rade uznal nárok žalobcu čo do istiny,
rozporoval požadované úroky z omeškania. Nesúhlasil s tým, aby bol povinný uhradiť žalovanému v
2. rade trovy právneho zastúpenia, nakoľko má za to, že ten nie je pasívne legitimovaný a žalobca
nesprávne žaloval aj žalovaného v 2. rade, čím mu spôsobil trovy.

4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi založenými v spise a to: písomnými

podaniami účastníkov, poistkou, faktúrou 11140256, oznámením o poistnom plnení, výpisom o
poskytnutí poistného plnenia, korešpondenciou strán sporu, ako i ostatným spisovým materiálom a zistil
stav veci vykonaním týchto dôkazov: Medzi účastníkmi nebolo sporné uzatvorenie havarijného poistenia
vozidla EČV C. u žalobcu a zmluvy o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou vozdila
EČV C. u žalovaného. Rovnako nebol sporný vznik škodovej udalosti dňa 6.3.2014, pri ktorej došlo k

poškodeniu poisteného motorového vozidla EČV C.. Nie je sporná ani skutočnosť, že žalobca svojmu
poistenému vyplatil poistné plnenie 653,60 Eur a následne túto žiadal od žalovaného v 1. rade. Po
vykonanom dokazovaní na pojednávaní dňa 16.12. 2019 nebola sporná ani skutočnosť, že žalovaný v
1. rade je povinný uhradiť istinu 653,60 Eur. Medzi stranami sporu ostalo sporné, či žalovaný v 1. rade
je povinný uhradiť žalobcovi aj úrok z omeškania. Žalovaný v 1. rade mal za to, že žalovaný v 2. rade

nie je pasívne legitimovaný a teda žalobca je povinný hradiť trovy žalovaného v 2. rade.

5. Súd prvej inštancie posudzoval vec podľa § 11 ods. 6, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovým vozidlom (zákona o PZP) a § 415, § 420, §
813 Občianskeho zákonníka (OZ).

6. Čo sa týka požadovaného úroku z omeškania, súd uviedol, že z dôkazov, nachádzajúcich sa v spise
nevyplýva, kedy žalovaný v 1. rade skončil prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti
poskytnúť poistné plnenie a ani že by písomne vysvetlil dôvody, pre ktoré odmietol poskytnúť poistné
plnenie. Keďže si nesplnil svoje povinnosti vyplývajúce z ustanovenia § 11 odsek 6 a 7 zákona o

PZP, dostal sa do omeškania po 15 dňoch od skončenia prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu
povinnosti poistiteľa poskytnúť poistné plnenie. Žalobca si uplatnil úrok z omeškania odo dňa podania
žaloby a teda - s ohľadom na časové súvislosti (žalovaného v 1. rade vyzval listom zo dňa 20.3. 2014 na
poskytnutie plnenia) je zrejmé, že v čase podania žaloby bol žalovaný v 1. rade v omeškaní s úhradou
poistného plnenia a preto súd žalobcovi priznal aj požadovaný úrok z omeškania.

7. Pri určení povinnosti nahradiť trovy konania súd prvej inštancie prihliadol na skutočnosť, že žalovaný
v 1. rade svoj nárok v rámci súdneho konania uznal. Súd sa stotožnil s tvrdením žalobcu a žalovaného
v 2. rade, že keby žalovaný postupoval v súlade so svojimi zákonnými a zmluvnými povinnosťami,
včasným uhradením pohľadávky žalobcu (ktorú dodatočne uznal) by žalobca nebol nútený iniciovať

súdne konanie.

8. Súd prvej inštancie v závere uviedol, že v predmetnej právnej veci je zrejmé, že žalobca môže plnenie
prijaťlenrazodjednéhosubjektunastranežalovaných.Vzhľadomktomu,žezhmotnéhoprávavyplýva,
že v uvedenom prípade je na úvahe veriteľa, či bude plnenie žiadať od jedného alebo oboch žalovaných,

ide na strane žalovaných o samostatné spoločenstvo (súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného
v 1. rade, že žalovaný v 2. rade nie je v spore pasívne legitimovaný. Žalovaný v 2. rade ako škodca je v
spore pasívne legitimovaný a bolo na jeho úvahe ktorého zo žalovaných/prípadne oboch bude žalovať).
Plnením jedného zo žalovaných zaniká povinnosť druhého (voči žalobcovi). Keďže v uvedenom prípade
žalovaný v 1. rade uznal svoju povinnosť zaplatiť žalobcovi požadovanú istinu - súd v súlade s princípom

všeobecnej spravodlivosti - v záujme rozumného usporiadania procesných vzťahov medzi procesnými
stranami rozhodol tak, že žalovaného v 1. rade zaviazal zaplatiť trovy konania úspešného žalobcu, ako
aj žalovaného v 2. rade, ktorému by trovy konania nezvnikli, keby žalovaný v 1. rade riadne plnil svoje
povinnosti vyplývajúce z uzavretej poistnej zmluvy.9.Protitomutorozsudku(podľaobsahuprotivýrokomI.aIII.)podalvzákonnejlehoteodvolaniežalovaný
v 1. rade z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP).

10. Zdôraznil, že znenie návrhu mimosúdnej dohody nenahrádza uznanie nároku, ako nesprávne
abstrahuje súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí. Žalovaný v 1. rade konajúcemu súdu síce

potvrdil, že ak dôjde k uzavretiu mimosúdnej dohody, pristúpi k úhrade dohodnutej sumy, nikdy však
neuznal dôvodnosť uplatneného nároku žalobcu. Skutočnosť, že strana akceptuje návrh mimosúdnej
dohody, automaticky nezakladá jej súhlas. Takýto záver nemá logický základ ani zákonnú oporu.
Navyše, žalovaný v 1. rade pristúpil k rokovaniu o mimosúdnej dohode iba z dôvodu hospodárnosti,
keďže zdĺhavé súdne konanie produkovalo náklady, ktoré značne predražovali žalovaný nárok. Tvrdenie
súdu prvej inštancie, že medzi stranami nebolo po vykonanom dokazovaní na pojednávaní dňa

16.12.2019 sporné, že žalovaný v 1. rade je povinný uhradiť istinu vo výške 653,60 EUR preto nemôže
obstáť. Žalovaný v 2. rade naďalej rozporoval žalobcom uplatnený nárok v prvoinštančnom konaní, a
keďže nedošlo k uzavretiu mimosúdnej dohody, žalovaný v 1. rade nedal podklad konajúcemu súdu
na osvojenie si tézy, že medzi stranami nie je sporné, že žalovaný v 1. rade je povinný uhradiť
žalobcovi sumu vo výške 653,60 EUR. Súd prvej inštancie preto vychádzal pri svojich záveroch z

nesprávnych skutkových zistení, keď dôvodnosť nároku stotožnil s vôľou strán uzatvoriť mimosúdnu
dohodu. Oprávnenosťou nároku, ako takou čo do merita veci, sa absolútne nezaoberal. Podotýkame,
že ide o jediný dôvod, na ktorom súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Závery napadnutého
rozsudku sú preto v tomto smere nielen nesprávne, ale aj zmätočné a nepreskúmateľné.

11. Má za to, že zamietnutím žaloby voči žalovanému v 2. rade súd prvej inštancie vytvoril stav, kedy v
konečnom dôsledku nemôže nastúpiť ani povinnosť žalovaného v 1. rade. Tá totiž prichádza do úvahy
iba v prípade, ak je náležite preukázaná zodpovednosť na strane poisteného. Ak však súd prvej inštancie
žalobu voči žalovanému v 2. rade zamietol, ad absurdum vylúčil aj povinnosť žalovaného v 1. rade, ako
poisťovateľa z povinného zmluvného poistenia. Napadnuté rozhodnutie je preto nesprávne aj z týchto

dôvodov.

12. Namietal, že súd zaviazal žalovaného v 1. rade na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5,05
% p. a. zo sumy 653,60 EUR od 7.3.2016 do zaplatenia (I. výrok napadnutého rozsudku). Poukázal
na to, že žalobca si uplatnil svoje regresné právo na náhradu škody voči žalovanému v 1. rade a

žalovanému v 2. rade podľa § 813 ods. 1 OZ, keďže svojmu poistenému (poškodenému) uhradil z titulu
havarijného poistenia sumu 653,60 EUR bez príslušenstva. Ustanovenie § 813 ods. 1 OZ stanovuje
zákonnú cesiu (prechod) práva poisteného na náhradu škody voči tretej osobe na poistiteľa. K tejto
cesii dochádza okamihom plnenia a v jej rámci vstupuje poistiteľ do existujúcich práv poisteného alebo
poškodeného. Poistiteľovi teda nevznikajú nové práva voči zodpovednému subjektu, ale všetky jeho

právasúodvodenéodprávpoistenéhoakooprávnenéhozozodpovednostnéhovzťahuvočitretejosobe.
Nárok, ktorý pôvodne patril poistenému (poškodenému), prechádza na poistiteľa aj s príslušenstvom,
t.j. aj s úrokmi z omeškania, ak poistiteľ poisteného (poškodeného) uhradil aj tieto úroky (čo žalobca v
danom prípade neurobil). Podotýka, že prechod práva na náhradu škody nastáva zo zákona okamihom
vyplatenia plnenia poškodenému a je limitovaný výškou plnenia, ktorú poistiteľ poskytol poškodenému.

Na poistiteľa nemôže prejsť právo na náhradu škody vo väčšom rozsahu, než ho mal sám poškodený,
v opačnom prípade by poistiteľ získal viac práv, než mal poškodený, na miesto ktorého poistiteľ vstúpil
do právneho vzťahu. Nejde tu o vznik nového práva. Prechod práva poškodeného na poistiteľa nesmie
zhoršiť právne postavenie subjektu zodpovedného za škodu. Citované právne závery zohľadňuje aj
aktuálna rozhodovacia prax krajských súdov SR v obdobných prípadoch, kde bol predmetom sporu

regresný nárok poistiteľa poškodeného (žalobcu) uplatnený podľa § 813 OZ voči inému poisťovateľovi
škodcu (žalovanému v 1. rade).

13. Žalovaný v 1. rade napadol aj III. výrok, ktorým ho súd prvej inštancie zaviazal na náhradu
trov konania aj žalovanému v 2. rade. Namietal, že v napadnutom rozsudku súd prvej inštancie v

rozpore s povahou sporového konania zaviazal žalovaného v 1. rade nahradiť trovy prvoinštančného
konania žalovanému v 2. rade. Opätovne poukazuje, že voči žalovanému v 2. rade bola bez udania
dôvodov žaloba zamietnutá. Ak žalovaný v 1. rade nebol v konaní úspešný, vzhľadom na prezentovanéskutočnosti procesný úspech žalovaného v 2. rade je právne neudržateľný. Z vyššie uvedených dôvodov
je aj III. výrok napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie nesprávny a neodôvodnený.

14. Žalovaný v 1. rade navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

15. K odvolaniu žalovaného v 1. rade sa vyjadril žalovaný v 2. rade. K námietke žalovaného v 1. rade
ohľadne vzniku trov konania zo strany žalovaného v 2. rade uviedol, že absolútne odmieta námietky

žalovaného v 1. rade, pretože práve žalovaný v 1. rade svojím správaním zavinil vznik ďalších trov
konania.Nesúhlasístvrdenímžalovanéhov1.rade,žesúdvychádzalznesprávnychskutkovýchzistení.
Žalovaný v 2. rade nerozporoval hmotno-právny nárok istiny ani skutkový, ani právny stav. Súd v právnej
kvalifikácii vo veci zaujal právny názor k postaveniu žalovaného v 1. a 2. rade z hľadiska pasívnej
legitimácie v spore. Mal za to, že žalovaný v 1. rade je pasívne legitimovaný v spore a žalovaný v 2.
rade je taktiež pasívne legitimovaný v spore, nakoľko postavenie strán v spore kvalifikoval ako procesne

samostatné spoločenstvo účastníkov konania. Žalobca mal sa rozhodnúť, či bude žalovať jedného alebo
druhého účastníka, alebo oboch. Nesúhlasí s tvrdením žalovaného v 1. rade, že ide o nárok žalobcu voči
dvom subjektom a to žalovanom v 1. rade z titulu § 15 ods. 1 zák. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom
poistení a nárok žalovaného v 2. rade z titulu § 427 OZ a nasl.

16. Žalovaný v 2. rade navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť.

17. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1 bez nariadenia pojednávania v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219

ods. 3 C.s.p. oznámený na webovej stránke a úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 19.9.2022.
Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalovaného v 1. rade
a písomným vyjadrením žalovaného v 2. rade odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je
potrebné vo výroku o trovách konania zmeniť a vo zvyšku je rozsudok v napadnutej časti vecne správny.

18. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že súd prvej inštancie správne ustálil, že medzi stranami
sporu nebolo sporné uzatvorenie havarijného poistenia vozidla EČV C. u žalobcu a zmluvy o poistení
zodpovednosti za škodu prevádzkou vozidla EČV C. u žalovaného. Za nesporné vyhodnotil aj vznik
škodovej udalosti dňa 6.3.2014 a skutočnosť, že žalobca svojmu poistenému vyplatil poistné plnenie v
sume 653,60 EUR a následne túto sumu žiadal od žalovaného v 1. rade. Súd prvej inštancie dospel k

záveru, že žalovaný v 1. rade je povinný zaplatiť istinu 653,60 EUR, keďže táto skutočnosť sa stala po
vykonanomdokazovanínapojednávanídňa16.12.2019nespornouazaviazalžalovanéhov1.radeajna
zaplatenie úrokov z omeškania, s čím sa neuspokojil žalovaný v 1. rade a rozsudok napadol odvolaním.

19. Podľa žalovaného v 1. rade znenie mimosúdnej dohody, ktorá napokon nebola uzatvorená,

nenahrádza uznanie nároku. Súd prvej inštancie preto podľa jeho názoru dospel k nesprávnym záverom,
keď dôvodnosť nároku stotožnil s vôľou strán uzatvoriť mimosúdnu dohodu. Odvolací súd s predmetnou
odvolacou námietkou nesúhlasí, pretože z obsahu spisu ako aj zvukovej nahrávky z pojednávania
vyplýva, že súd prvej inštancie nevyvodil svoj záver o povinnosti žalovaného v 1. rade z návrhu
mimosúdnej dohody, ale z jeho prejavu na pojednávaní dňa 16.12.2019, ktorým istinu uznal. Z obsahu

spisu totiž vyplýva, že dňa 6.5.2019 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené za účelom
mimosúdneho rokovania a pokusu o mimosúdnu dohodu s tým, že strany sporu mimosúdne rokovali,
boli ochotné uzavrieť mimosúdnu dohodu, sporné však zostali trovy konania. Vo veci sa následne dňa
16.12.2019 uskutočnilo pojednávanie, pričom zo zvukového záznamu vyplýva, že žalovaný v 1. rade
istinu výslovne uznal a rozporoval len nárok na úroky z omeškania a povinnosť hradiť trovy konania

žalovanému v 2. rade. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením žalovaného v 1. rade v odvolaní, že súd prvej
inštancieabstrahovaluznanienárokuzoznenianávrhumimosúdnejdohody.Súdprvejinštanciesprávne
v odseku 11 napadnutého rozsudku konštatoval, že po vykonanom dokazovaní na pojednávaní dňa
16.12.2019 už nebola sporná skutočnosť, že žalovaný v 1. rade je povinný uhradiť istinu 653,60 Eur. Na
predmetnom pojednávaní žalovaný v 1. rade nárok na zaplatenie istiny nerozporoval, neuplatnil žiadne

prostriedky procesnej obrany, čo samé o sebe je dôvodom na priznanie nároku žalobcovi a na otázku
súdu výslovne uviedol, že nárok na zaplatenie istiny uznáva a neuznáva nárok na úroky z omeškania.20. Odvolací súd nesúhlasí ani s odvolacou námietkou, podľa ktorej je právne neudržateľný záver
súdu, že žalobu voči žalovanému v 2. rade je potrebné zamietnuť v súlade s princípom všeobecnej
spravodlivosti (odsek 26 napadnutého rozsudku). Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie

aplikoval predmetný princíp vo vzťahu k trovám konania, keď dospel k záveru, že trovy konania
žalovaného v 2. rade má hradiť žalovaný v 1. rade. Pokiaľ ide o žalovaného v 2. rade, súd prvej
inštancie dospel k záveru, že v spore je pasívne vecne legitimovaný a bolo na úvahe žalobcu, ktorého zo
žalovaných bude žalovať, prípadne oboch s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká povinnosť
druhého vo vzťahu k žalobcovi. Možno súhlasiť so žalovaným v 1. rade, že správne mal súd prvej

inštancie zaviazať oboch žalovaných, pretože zodpovednosť žalovaného v 1. rade nastupuje, až keď
je preukázaná zodpovednosť poisteného. Keďže však žalovaný v 1. rade nárok uznal a v konečnom
dôsledku by bol povinný plniť za žalovaného v 2. rade, odvolací súd rozhodnutie v napadnutej časti
potvrdil.

21. Odvolací súd konštatuje správnosť napadnutého rozsudku aj v časti, ktorou priznal žalobcovi nárok

na zaplatenie úrokov z omeškania. Nesúhlasí, že nárok žalobcu na úroky z omeškania vylučuje
ustanovenie § 11 ods. 6 v spojení s § 11 ods. 8 zákona o PZP, čo opiera odvolateľ o rozhodnutie NS
SR sp. zn. 3Cdo/145/2017 zo dňa 22.11.2018. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že citované
rozhodnutie bolo nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 309/2020-33 zo dňa
14.10.2021 zrušené a vec bola NS SR vrátená na ďalšie konanie. Ústavný súd SR v uvedenom náleze

uviedol, že výklad, ktorý poskytuje rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/145/2017 zo dňa 22.11.2018 v
sebe subsumuje záver, že poisťovňa sa dostáva do omeškania a je povinná platiť úrok z omeškania
nie bezprostredne po tom, ako si poškodený voči nej uplatnil priamy nárok podľa § 15 ods. 1 zákona o
PZP a ani potom, čo uplynuli lehoty podľa § 11 ods. 6, 7 zákona o PZP, ale až po doručení meritórneho
rozhodnutia v spore, kde poisťovňa vystupovala ako žalovaná, pričom rozsudok bol stotožnený s

právoplatnýmrozhodnutímsúduovýškenáhradyškodypodľa§11ods.7zákonaoPZP.ÚstavnýsúdSR
však konštatoval, že hoci vzťah poškodeného a poisťovateľa je vzťahom osobitným (a teda nie bežným
vzťahom veriteľ - dlžník), čo sa prejavuje v osobitných konštrukciách § 11 ods. 6 - 8 zákona o PZP,
ktoré modifikujú osobitnou úpravou následky § 563 Občianskeho zákonníka, predmetné ustanovenia
nemôžu viesť k takému výkladu, ktorým by viedol k nepriznaniu úrokov z omeškania z dôvodnej,

mimosúdne osobitne kvalifikovaným spôsobom uplatňovanej istiny. Výklad poskytnutý zo strany NS
SR v napadnutom rozhodnutí v podstate vylučuje poskytnutie poistného plnenia, ktoré by zahŕňalo
aj úroky z omeškania z náhrady škody, čím sa dostáva do ostrého konfliktu s racionálnym účelom
právnej úpravy, ktorá má (v rámci zákona o PZP) za cieľ zlepšenie postavenia poškodeného, keďže
v zmysle predmetného právneho predpisu bol zákonodarcom vykreovaný osobitný priamy žalovateľný

nárok poškodeného voči poistiteľovi. Rovnako aj v súlade so smernicou EP a Rady č. 2009/103/ES
sa vyžaduje, aby členské štáty zaviedli povinnosť poisťovne (alebo jej likvidačného zástupcu) do troch
mesiacov reagovať na žiadosť poškodeného o náhradu škody, ktorá má byť podporená primeranými,
účinnými a systematickými finančnými alebo im rovnocennými správnymi sankciami, pričom smernica
zároveň výslovne vyžaduje, aby sa zabezpečilo, že poškodenej osobe budú vyplatené aj úroky. K

identickému právnemu záveru dospel Ústavný súd SR aj v náleze sp. zn. III. ÚS 214/2020-29 zo dňa
14.10.2021.

22. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.
3Obdo/27/2021 zo dňa 23.2.2022 ako súdu dovolacieho, ktorý v odôvodnení rozhodnutia poukazuje na

citované nálezy ústavného súdu a konštatuje, že ak súdy pri výklade ust. § 11 ods. 6 až 8 zákona o PZP
vychádzali výlučne z gramatického výkladu uvedených ustanovení, nezohľadnili účel prijatej právnej
normy a výklad neuskutočnili eurokonformným spôsobom. Prijatým nesprávnym výkladom následne
spôsobili, že žalobcovi odopreli časť uplatneného nároku (úrok z omeškania), a to s odôvodnením,
ktoré nedalo logické a udržateľné odpovede na podstatné otázky výkladu predmetných ustanovení.

Preto pokiaľ bol Ústavným súdom Slovenskej republiky označený ako ústavne nesúladný spôsob akým
všeobecnésúdydospelikzáveruovznikuprávapoškodenéhonaúrokzomeškaniaažpouplynutílehoty
na plnenie určenej súdom po právoplatnosti rozhodnutia súdu o výške škody, je potrebné rovnaký záver
prijať aj v tejto veci. Najvyšší súd dal do pozornosti aj predchádzajúce rozhodnutia Krajského súdu v
Bratislave v obdobných veciach, konkrétne rozsudok z 21. mája 2020 sp. zn. 1Cob/100/2019, rozsudok

z 29. septembra 2020 sp. zn. 2Cob/200/2019 a rozsudok z 27. apríla 2017 sp. zn. 1Cob/109/2016, v
ktorých už Krajský súd v Bratislave prijal záver, že povinnosť poisťovateľa platiť úroky z omeškania podľa
§ 11 ods. 8 zákona o PZP sa vzťahuje výlučne na nesplnenie nepeňažnej povinnosti upravenej v ust. §
11 ods. 6 zákona o PZP, avšak nezbavuje poisťovateľa povinnosti poisťovateľa platiť úroky z omeškaniaza oneskorené plnenia podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a to aj v prípade, ak poisťovateľ
splnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6 zákona o PZP včas.

23. S poukazom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že v čase podania žaloby bol žalovaný v
1. rade v omeškaní s povinnosťou plniť, preto mu súd prvej inštancie správne priznal nárok na úroky z
omeškania od podania žaloby až do zaplatenia, čo odôvodnil v ods. 18 a 19 napadnutého rozsudku.

24. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok v napadnutom I. výroku podľa § 387 ods. 1 C.s.p.

potvrdil.

25. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1
a § 262 ods. 1 C.s.p. Odvolací súd zmenil výrok o trovách konania tak, že priznal nárok na náhradu
trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v plnom rozsahu žalobcovi proti žalovanému v 1. rade a
žalovanému v 2. rade voči žalobcovi. Odvolací súd je toho názoru, že na rozhodnutie o trovách konania

je potrebné aplikovať § 255 ods. 1 C.s.p., ktorý upravuje náhradu trov podľa úspechu. Pre sporové
konanie je charakteristická zásada zodpovednosti za výsledok, ktorá sa uplatní tak, že neúspešná strana
je povinná nahradiť v spore úspešnej strane náhradu trov konania. Je nesporné, že v konaní bol úspešný
žalobca voči žalovanému v 1. rade a žalovaný v 2. rade voči žalobcovi, preto odvolací súd súvisiaci
výrok o trovách konania zmenil.

26. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č.
757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).