Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 6, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1To/22/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8615010226
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Pirkovská
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8615010226.4

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Evy Pirkovskej a sudcov JUDr. Evy
Rešatkovej a JUDr. Vladimíra Monoka na verejnom zasadnutí konanom 06.05.2020 v trestnej veci proti
obžalovanému L.. V. Z. a spol. pre spolupáchateľstvo prečinu poškodzovania cudzej veci podľa
§ 20 k § 246 ods. 1 Tr. zákona, o odvolaní obžalovaných L.. V. Z. a J. F. a poškodeného proti rozsudku
Okresného súdu Svidník sp. zn. 1T/170/2015 zo dňa 05.12.2018, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolania obžalovaných L.. V. Z. a J. F. a poškodenej strany
F. strany R..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom uznal okresný súd obžalovaných L.. V. Z. a J. F. vinnými z prečinu
poškodzovania cudzej veci podľa § 246 ods. 1 Tr. zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr.
zákona, na tom skutkovom základe, že

- dňa 21.02.2015 v čase od 23.30 hod. do 00.30 hod. dňa 22.02.2015 obaja po tom, čo sa
dozvedeli, že v obci Krajná Bystrá, okr. Svidník bol odhalený pamätník Dr. Vasiľovi Biľakovi po
predchádzajúcej vzájomnej dohode pricestovali na motorovom vozidle do obce Krajná Bystrá pred
budovu obecného úradu, kde bol pamätník (busta) umiestnený a následne spoločným konaním pylón
a na ňom umiestnenú bustu pomaľovali červenou farbou, ktorú si na tento účel doniesli so sebou,

pričom na pylón napísali hanlivé slovo („SVIŇA“), kde potom si výsledok svojho konania fotograficky
zadokumentovali a pred pomaľovaným pamätníkom sa aj odfotografo-vali. Svojím spoločným konaním
spočívajúcom v znehodnotení pamätníka spôsobili pre F. radu F. strany R. so sídlom v J., ulica R. XXXX/
XX, ako vlastníka pamätníka škodu vo výške 80,-eur.

Za im obom podľa § 246 ods. 1 Tr. zákona s prihliadnutím na § 36 písm. j),

§ 38 ods. 3 Tr. zákona uložil trest odňatia slobody vo výmere 2 mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona výkon trestu odňatia slobody u oboch obžalovaných podmienečne
odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určil skúšobnú dobu v trvaní 18 mesiacov.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku obom obžalovaným uložil povinnosť, aby nahradili spoločne a

nerozdielne poškodenej F. strane R., P. XX, XXX XX L., škodu v sume 80,- eur a podľa § 288 ods. 1 Tr.
poriadku poškodenú stranu so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Proti tomu rozsudku ihneď po jeho vyhlásení a poučení o opravnom prostriedku, priamo do zápisnice
o hlavnom pojednávaní, podali obaja obžalovaní odvolanie a to proti všetkým výrokom rozsudku a proti
výroku o náhrade škody podala odvolanie aj poškodená strana. Tá odvolanie bližšie neodôvodnila.

Odvolania obžalovaných boli následne odôvodnené prostredníctvom ich obhajcu.V dôvodoch odvolania obžalovaní uvádzajú, že súd prvého stupňa správne vyhodnotil naplnenie
formálnych znakov skutkovej podstaty trestného činu sprejerstva, avšak vo svojich právnych záveroch
nesprávne vyhodnotil kľúčovú právnu skutočnosť - existenciu okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu.

Obhajoba od začiatku trestného stíhania argumentovala, že obžalovaní konali v nutnej obrane podľa
§ 25 Tr. zákona. Už v zápisnici o výsluchu zo dňa 03.03.2015 totiž J. F. uviedol, že k poškodeniu
pamätníka Vasiľa Biľaka pristúpil preto, že jeho odhalením bol spáchaný trestný čin. Za daného
skutkového stavu totiž existuje dôvodné podozrenie, že odhalením pamätníka Vasiľovi Biľakovi bol
spáchaný trestný čin prejavu sympatie k hnutiu smerujúcemu k potlačeniu základných práv a slobôd

podľa § 422 ods. 1 Tr. zákona a trestný čin popierania a schvaľovania zločinov holokaustu, zločinov
politických režimov a zločinov proti ľudskosti podľa § 422d Tr. zákona. Svedkyňa poškodená P. J.,
ako aj viacerí svedkovia vypovedali, že pamätník Vasiľovi Biľakovi bol odhalený ako rodákovi obce,
ktorý sa zaslúžil o rozvoj regiónu a jeho odhalenie nemalo žiaden politický podtón, propagovanie
politickej strany a ani šírenie ideológie. Tieto výpovede, ktorých argumentáciu si pravdepodobne osvojil
aj prvostupňový súd sú v rozpore s historickou realitou. Vasiľ Biľak nebol miestny etnológ ani botanik,

ale vrcholný predstaviteľ Komunistickej strany Československa a Komunistickej strany Slovenska, patril
k tvrdému sovietskému jadru KSČ a bol spoluautorom tzv. pozývacieho listu, na základe ktorého prišlo
k okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Pre toto svoje konanie bol
trestne stíhaný za trestný čin proti mieru a súvisiace trestné činy podľa vtedy platného a účinného
Trestného zákona. Trestné stíhanie bolo prerušené podľa § 228 ods. 2 písm. a) Tr. poriadku z dôvodu

nemožnosti vec náležite objasniť pre neprítomnosť svedkov, väčšina do úvahy prichádzajúcich svedkov
totiž už v čase prerušenia trestného stíhania nežila. Za danej situácie tvrdiť, že Vasiľ Biľak nebol
právoplatne odsúdený, je rovnako absurdné ako by týmto niekto ospravedlňoval postavenie pamätníka
H. Himlerovi alebo R. Heydrichovi v Spolkovej republike Nemecko. Zo znenia skutkovej podstaty §
422 ods. 1 Tr. zákona je zrejmé, že formy prejavu sympatií k hnutiam alebo ideológii, ktorá smeruje

alebo v minulosti smerovala k potlačeniu základných práv a slobôd osôb sú uvedené demonštratívnym
výpočtom a celkom prirodzene k ním patrí aj stavanie pamätníkov vrcholným predstaviteľom týchto
hnutí. Z hľadiska naplnenia definičných kritérií takéhoto hnutia je nesporné, že komunistické hnutie
tieto parametre spĺňa. V slovenskom právnom poriadku je to vyjadrené aj v zákone č. 125/1996 Z.
z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému. Cituje preambulu tohto zákona, podľa

ktorej Komunistická strana Československa a jej odnož Komunistická strana Slovenska sú zodpovedné
za spôsob vlády v našej krajine v rokoch 1948-1989 a to najmä za cieľavedomé ničenie tradičných
hodnôt európskej civilizácie, národných a náboženských práv, za úmyselné porušovanie ľudských práv
a slobôd, za justičné zločiny vykonané v politických procesoch, za teror vykonávaný proti nositeľom
iných názorov, než aké zodpovedali učeniu marxizmu - leninizmu, za devastáciu hospodárstva, za

zničenie tradičných princípov vlastníckeho práva, za zneužívanie výchovy, vzdelávania, vedy a kultúry
na politické a ideologické účely, ako aj ustanovenie § 1 ods. 2 uvedeného zákona, ktoré uvádza, že
Komunistická strana Československa ako aj Komunistická strana Slovenska bola organizáciou, ktorá
nezabránila svojim členom a ich pomáhačom páchať zločiny a to aj na ľudských právach a slobodách čo
je jednoznačnou legálnou definíciou hnutia, ktorého parametre určuje § 422 ods. 1 Tr. zákona. Podobne

trestný čin podľa § 422d Tr. zákona sankcionuje verejné popieranie, spochybňovanie, schvaľovanie
alebo ospravedlňovanie zločinov režimu založeného na komunistickej ideológií. Keďže Vasiľ Biľak
predstavoval jedného z hlavných predstaviteľov normalizačného režimu, ktorý sa dopúšťal závažných
zločinov na občanoch Československa, je absolútne na mieste aj úvaha o tejto právnej kvalifikácii, teda
že postavením pamätníka jeho osobe prišlo k schvaľovaniu alebo ospravedlňovaniu zločinov páchaných

v normalizačnom období komunistického režimu. Ďalej poukazujú na ustanovenie § 25 ods. 1 Tr. zákona
s tým, že napriek tomu, že inštitút nutnej obrany sa prakticky aj intuitívne spája najmä s útokmi na
fyzickú integritu osoby alebo útokmi na majetok, nutnú obranu je možné použiť aj na ochranu všetkých
záujmov chránených Trestným zákonom. Pojem útok, ktorý v tomto ustanovení používa Trestný zákon
je širší ako pojem napadnutie. Napadnutie spočíva v aktívnom často násilnom protiprávnom konaní

proti záujmom chráneným Trestným zákonom, ktoré býva spojené s prekonávaním odporu alebo s
potlačením možnosti odporu. Útok zahrňuje okrem násilného konania aj všetky konania nenásilného
charakteru protiprávne smerujúceho proti záujmom chráneným Trestným zákonom. Útok proti ktorému
je prípustná nutná obrana je protiprávne konanie proti normám verejného práva sankčného charakteru,
ktoré spočíva v neoprávnenom ohrození cudzích záujmov, ktoré negatívne zasahuje záujmy chránené

Trestným zákonom. Prvostupňový súd prišiel v napadnutom rozsudku k záveru, že útok proti ktorému
smeruje nutná obrana musí smerovať proti útočníkovi, pričom samotnú sochu ako neživý a statický
osadený predmet nie je možné považovať za útočníka. Tento právny záver je v rozpore s jednoznačným
textom Trestného zákona, ale aj mienkou právnej doktríny, ktorá uvádza možnosti nutnej obrany,napr. pri poškodení nezákonne využívanej pálenice, zničením matrice na výrobu falošných bankoviek,
zničení pirátskych DVD, či vyzradení obchodného tajomstva na zabránenie páchania trestného činu,
skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie. Krajský súd vo svojom zrušujúcom uznesení

v tejto veci správne k otázke nutnej obrany uviedol, že o nutnú obranu nemôže ísť v prípade, ak už bol
protiprávny čin dokonaný. Keďže je však dôvodné podozrenie, že osadením pamätníka Vasiľa Biľaka
bol páchaný trestný čin podľa § 422 ods. 1 alebo § 422d Tr. zákona, je zrejmé, že zotrvaním pamätníka
na mieste by trval útok na záujmy chránené Trestným zákonom. Citované skutkové podstaty sú totiž
trvácimi trestnými činmi v zmysle § 122 ods. 12 Tr. zákona, pretože spočívajú vo vyvolaní a udržiavaní

protiprávneho stavu. Trváce trestné činy sú preto dokonané až vtedy, keď protiprávny stav pominie - v
tomto prípade až vtedy, keď je pamätník odstránený. Čo sa týka formy obranného konania, túto Trestnú
zákon nestanovuje. Obranca si ju môže zvoliť podľa potrieb konkrétneho druhu chráneného záujmu.
Konať v nutnej obrane je pritom oprávnený hocikto, nielen ten, koho záujem je postihnutý útokom.
V danom prípade je zrejmé, že spôsob nutnej obrany, ktorý obžalovaní zvolili (pomaľovanie busty a
pylóna červenou farbou) bol spôsobilý zamedziť pokračovaniu útoku na záujmy chránené Trestným

zákonom, zároveň spĺňal široké kritérium proporcionality v zmysle § 25 ods. 2 Tr. zákona, keďže neprišlo
k úplnému zničeniu pamätníka. Menej intenzívne konanie napríklad zakrytie pamätníka plachtou by
zamedzilo trvaniu útoku na záujem chránený zákonom len na zanedbateľný čas a nespĺňalo by to
požiadavku efektivity obranného konania. Na intenzívny exces z nutnej obrany pritom nie je možné
usudzovať ani z toho, že obranca sa na útok pripravil, že v tomto zmysle konal vedome. Podmienkou

nutnej obrany nie je náhle či nepripravené konanie obrancu, lebo ani útok nemusí byť neočakávaný.
Úvahy súdu prvého stupňa, že obžalovaní mohli počas dlhej cesty z Košíc do Krajnej Bystrej zvážiť
svoje konanie, tak majú pomerne obmedzenú relevanciu. Obžaloba v danej veci bola založená na
skutočnosti, že vyšetrovateľ Krajského riaditeľstva PZ v Prešove uznesením ČVS : KRP-28/1-VYS-
PO-2015 zo dňa 27.04.2015 odmietol trestné oznámenie vo veci podozrenia zo spáchania prečinu

podľa § 422d Tr. zákona, ktorého sa mal dopustiť neznámy páchateľ tým, že odhalil pomník Vasiľovi
Biľakovi. Toto procesné rozhodnutie považoval Okresný prokurátor vo Svidníku za záväzné a nemenné
rozhodnutie o tom, že odhalením pomníka Vasiľovi Biľakovi nebol spáchaný žiaden trestný čin. Súdy
však samostatne posudzujú predbežné otázky podľa § 7 ods. 1 Tr. poriadku, pričom je zrejmé, že
rozhodnutím o odmietnutí veci podľa § 197 ods. 1 písm. d) Tr. poriadku nie sú súdy v tomto konaní

viazané. Citované rozhodnutie orgánov prípravného konania v tejto inej trestnej veci je naviac celkom
zjavne arbitrárne a v ďalšej časti rozoberá a prezentuje skutočnosti vzhľadom na ktoré je potrebné
uvedené rozhodnutie za takéto považovať. V tejto súvislosti je relevantnou aj otázka, či obžalovaní
nekonali v putatívnej obrane v zmysle § 25 ods. 4 Tr. zákona, čo by vylučovalo ich zodpovednosť za
úmyselný trestný čin. K odmietnutiu trestného oznámenia v súvislosti s odhalením pamätníka Vasiľovi

Biľakovi totiž došlo až 27.04.2015, pričom trestne stíhaného skutku sa dopustili už v dňoch 21. až
22.02.2015, teda viac ako dva mesiace predtým, ako príslušný orgán činný v trestnom konaní vyjadril
svoj názor na trestnosť odhalenia pamätníka v uznesení o odmietnutí veci. Vzhľadom k skutkovým
okolnostiam prípadu, ako aj právnej úprave obsiahnutej v § 422 ods. 1 až § 422d Tr. zákona sa mohli
oprávnene domnievať, že inštalovaním pamätníka vysokému predstaviteľovi zločineckého režimu hrozil

a trval útok na záujmy chránené v týchto ustanoveniach Trestného zákona. Touto úvahou sa súd
prvého stupňa nezaoberal. Je síce pravdou, že tzv. trestný čin sprejerstva nevyžaduje na naplnenie
objektívnej stránky svojej skutkovej podstaty vznik škody, avšak ide o prečin, pri ktorom sa uplatňuje
materiálny korektív. Podľa § 10 ods. 2 Tr. zákona nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania
činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je

jeho závažnosť nepatrná. Pri určení závažnosti prečinu ako merateľného kritéria materiálneho korektívu
je potrebné si uvedomiť, že materiálny korektív je daný súborom viacerých skutočností, ktoré treba
v každom jednotlivom prípade zvážiť ako jeden celok, aj keď v každom prípade môže byť pomer, s
ktorým sa prihliada na tieto jednotlivé skutočnosti rôzny. V danom prípade je určujúcou skutočnosťou
pre posúdenie závažnosti prečinu pohnútka obžalovaných, ktorá spočívala v uplatnení ich ústavného

práva na slobodu prejavu a to práve v čase rastúcej hrozby extrémizmu v našej krajine. Kontext doby je
v tomto prípade jedným z rozhodujúcich faktorov pre posúdenie závažnosti činu. Dominantným motívom
obžalovanýmbolatedarealizáciaichústavnéhoprávanasloboduprejavupodľačl.26ÚstavySlovenskej
republiky. Mimoriadne dôležité je zdôrazniť, že v zmysle konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre
ľudské práva sa najcitlivejšie posudzuje obmedzenie slobody prejavu v oblasti politiky a verejného

záujmu. Hlavným zmyslom konania obžalovaných bolo vyjadrenie verejného postoja o neprijateľnosti
glorifikácie predstaviteľa totalitného komunistického režimu, ktorý bol dôvodne podozrivý zo spáchania
závažných zločinov proti vlastnej republike a jej občanom. Pohnútka obžalovaných výrazne ovplyvnila
aj okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný. Obžalovaní na rozdiel od typických prípadov sprejerstva svojekonanie sami zverejnili na sociálnej sieti. Bez ich priznania by nikdy nebola zistená ich totožnosť.
Táto okolnosť má významný vplyv na posudzovanie okolnosti prípadu, ktoré sa zjavne vymykajú
typickým prípadom sprejerstva. V tejto súvislosti je relevantné aj odborné vyjadrenie znalkyne J.. F.

L., M.., ktoré prišlo k záveru, že umiestnením pomníka na verejnom priestranstve bola verejnosti
- spoločnosti spôsobená nevyčísliteľná morálna škoda a na túto skutočnosť obžalovaní reagovali
angažovaným autorským gestom, ktoré možno vyhodnotiť ako samostatné, akčné umelecké dielo.
Rovnako je významná aj skutočnosť, že obdobné prípady pomaľovania sôch kvôli prejaveniu názoru
neboli nikdy trestne stíhané. Sovietska invázia v roku 1968, ku ktorej prišlo aj kvôli pozývaciemu

listu, ktorý podpísal Vasiľ Biľak, si vyžiadala 108 ľudských životov a 500 ťažko zranených. Obdobie
normalizácie od roku 1968 do roku 1989 malo za následok ďalšie desiatky ľudí zastrelených na
hraniciach, stovky väznených a státisíce zničených ľudských osudov. Súd prvého stupňa v odôvodnení
rozsudku uvádza, že akceptovanie správania obžalovaných by mohol byť závažným precedensom a
mohlo by otvoriť pandorinu skrinku s konaniami, ktoré by negatívne zasahovali do práv a slobôd iných.
Obhajoba sa domnieva, že práve napadnutý rozsudok je spôsobilý mať nežiadajúci účinok v podobe

ochrany pamätníkov, sôch a búst postavených osobám, ktoré potláčali základné práva a slobody iných
a stáli na čele zločineckých režimov. Napadnutý rozsudok nestanovuje žiadne principiálne kritérium,
prečo by pamätník Vasiľovi Biľakovi mal byť chránený, ale pamätník Adolfovi Hitlerovi, či Jozefovi
Stalinovi už nie. V súlade so zrušujúcim uznesením krajského súdu z 08.11.2016 predložila obhajoba
na hlavnom pojednávaní 29.09.2017 odborné vyjadrenie H.. J. E., J.., pracovníka sekcie vedeckého

výskumu Ústavu pamäti národa, ktoré spracoval na účely tohto súdneho konania. Z odôvodnenia
súdu prvého stupňa vyplýva, že súd prehliadol, že odborné vyjadrenie z 29.09.2017 bolo podávané
pre účely tohto konania, teda nie v inej veci, ktorá bola právoplatne skončená 22.06.2015. Následne
obhajoba navrhla vypočuť spracovateľa tohto odborného vyjadrenia v procesnom postavení svedka,
tento dôkazný návrh obhajoby bol bez náležitého odôvodnenia odmietnutý na hlavnom pojednávaní

19.04.2018. Výsluch H.. J. E., J.., mal ozrejmiť verejné pôsobenie osoby V. Biľaka v období vlády
komunistického režimu a tak objektivizovať pohnútku konania obžalovaných, ktorá má kľúčový význam
pre vyhodnotenie materiálneho korektívu v danej veci. Z uvedených dôvodov navrhli, aby odvolací
súd rozhodol v zmysle § 321 ods. 1 písm. a), b), d) Tr. poriadku tak, že zruší napadnutý rozsudok
okresného súdu Svidník a postupom podľa § 322 ods. 1 Tr. poriadku vec vráti súdu prvého stupňa, aby

ju znovu prejednal a rozhodol, pričom nad rámec dôvodov podaného odvolania v záverečnom návrhu
na verejnom zasadnutí uviedol, že aj uložený trest považuje vzhľadom na pohnútku obžalovaných,
okolnosti posudzovaného prípadu i s prihliadnutím na okolnosť, že v danom prípade nejde o klasický
prípad sprejestva za neprimeraný a alternatívne navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a
na podklade na § 322 ods. 3 Tr. poriadku sám vo veci rozhodol tak, že obžalovaných podľa § 285 písm.

b) Tr. poriadku spod obžaloby oslobodí z dôvodu, že skutok nie je trestným činom.

Na základe podaných odvolaní preskúmal krajský súd napadnutý rozsudok v intenciách ustanovenia §
317 ods. 1 Tr. poriadku, podľa ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo
nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a dôvodnosť napadnutých výrokov rozsudku,

proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré napadnutým výrokom
rozsudku predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by
zakladali dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1, a dospel k záveru, že podané odvolania nie sú dôvodné.

Vkonanípredsúdomprvéhostupňabolovposudzovanejveci,podľanázorukrajskéhosúdu,atonapriek

námietke prezentovanej v dôvodoch odvolania, vykonané dokazovanie v takom rozsahu, ako to bolo pre
správne zistenie skutkového stavu v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie, potrebné.

Dôkazy, ktoré vo veci vykonané boli, vyplývajú z obsahu zápisníc o hlavných pojednávaniach, ako aj
dôvodov napadnutého rozsudku. V ňom prvostupňový súd uviedol nielen to, ktoré konkrétne dôkazy vo

veci vykonané boli, ale aj skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplývali.

Z dôvodov rozhodnutia je zrejmé ako prvostupňový súd vykonané dôkazy vyhodnotil, na základe
ktorých dôkazov a skutočností z nich plynúcich dospel k skutkovým záverom, ktoré prezentoval vo
výroku napadnutého rozsudku. Je zrejmé, že vykonané dôkazy prvostupňový súd vyhodnotil spôsobom

uvedeným v § 2 ods. 12 Tr. poriadku a to podľa svojho vnútorného presvedčenia, ktoré bolo založené na
starostlivomuváženívšetkýchokolnostíprípadujednotlivo,vovzájomnýchsúvislostiachajvichsúhrnne.Okolnosť, že k spáchaniu skutku tak, ako je uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku došlo,
napokonnenamietajúaniobžalovanívdôvodochodvolania,naopakto,žesaskutkudopustiliodpočiatku
trestného stíhania priznávajú a vo svojich výpovediach popísali z akého dôvodu a akým spôsobom sa

skutku dopustili a nenamietajú ani skutočnosť, že po formálnej stránke naplnili znaky skutkovej podstaty
trestnéhočinusprejerstva(čižeprečinupoškodzovaniacudzejvecipodľa§246ods.1Tr.zákona).Podľa
názoruobžalovanýchprezentovanéhovpodanomodvolanísúdvosvojichprávnychzáverochnesprávne
vyhodnotil kľúčovú právnu skutočnosť a to existenciu okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu, keďže
podľa ich názoru, v danom prípade konali v nutnej obrane podľa § 25 Tr. zákona, keďže k poškodeniu

pamätníka Vasiľa Biľaka pristúpili preto, že jeho odhalením bol spáchaný trestný čin prejavu sympatie k
hnutiu smerujúceho k potlačeniu základných práv a slobôd podľa § 422 ods. 1 Tr. zákona a trestný čin
popierania a schvaľovania zločinov holokaustu, zločinov politických režimov a zločinov proti ľudskosti
podľa
§ 422d Tr. zákona.

Vzhľadom na to, že obhajoba už od začiatku trestného stíhania uvedenou skutočnosťou argumentovala,
bola posudzovaniu otázky, či konanie obžalovaných spĺňa podmienky nutnej obrany v zmysle § 25 Tr.
zákona, venovaná pozornosť už aj v predošlom rozhodnutí krajského súdu (sp. zn. 1To/28/2016 zo dňa
08.11.2016, ktorým zrušil predošlé rozhodnutie prvostupňového súdu a uložil mu, aby vo veci znova
konal a rozhodol), ako aj v dôvodoch samotného napadnutého rozsudku.

Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, prečo sa s argumentáciou
obžalovaných v tomto smere nestotožnil, rozviedol, z akých dôvodov nemôže byť v danom prípade
konanie obžalovaných posúdené ako konanie v nutnej obrane v zmysle § 25 Tr. zákona a so závermi,
ktoréprvostupňovýsúdprezentovalsakrajskýsúdstotožňuje,rovnakotakakovtomtosmereničnemení

na svojich vlastných záveroch, ktoré prezentoval v predošlom rozhodnutí.

Podľa § 25 ods. 1 Tr. zákona čin inak trestný, ktorým niekto odvracia priamo hroziaci alebo trvajúci útok
na záujem chránený týmto zákonom, nie je trestným činom.

Podľa § 25 ods. 2 Tr. zákona nejde o nutnú obranu, ak obrana bola celkom zjavne neprimeraná útoku,
najmä k jeho spôsobu, miestu a času, okolnostiam vzťahujúcim sa k osobe útočníka alebo k osobe
obrancu.

Podľa § 25 ods. 3 Tr. zákona ten, kto odvracia útok spôsobom uvedeným v odseku 2 nebude trestne

zodpovedný ak konal v silnom rozrušení spôsobenom útokom, najmä v dôsledku zmätku, strachu alebo
zľaknutia.

Podľa § 25 ods. 4 Tr. zákona ak sa niekto vzhľadom na okolnosti prípadu milne domnieva, že útok hrozí,
nevylučuje to trestnú zodpovednosť za čin spáchaný z nedbanlivosti ak omyl spočíva v nedbanlivosti.

Už vo svojom predošlom rozhodnutí krajský súd konštatoval, že pre naplnenie okolnosti vylučujúcej
protiprávnosť činu v zmysle citovaného ustanovenia je nutné, aby existoval priamo hroziaci alebo trvajúci
útok na záujem chránený Trestným zákon, čiže musí ísť o obranu pred konaním, ktoré je protiprávne
a ktoré bezprostredne hrozí alebo trvá, nemôže sa o nutnú obranu jednať v tom prípade, ak už bol

protiprávny čin dokonaný.

Aj keď obhajoba v dôvodoch odvolania namieta záver, ku ktorému prvostupňový súd v napadnutom
rozsudku prišiel, teda že útok, proti ktorému smeruje nutná obrana musí smerovať proti útočníkovi,
pričom samotnú sochu ako neživý a staticky osadený predmet nie je možné považovať za útočníka a

tvrdí, že tento záver je v rozpore s jednoznačným textom Trestného zákona, ale aj mienkou právnej
doktríny, ktorá uvádza prípady možnosti nutnej obrany napríklad pri poškodení nezákonne využívanej
pálenice, zničení matrice na výrobu falošných bankoviek, zničení pirátskych DVD, či vyzradenie
obchodného tajomstva na zabránenie páchania trestného činu skresľovania údajov hospodárskej a
obchodnej evidencie, krajský súd sa s uvedeným názorom obhajoby nestotožňuje, naopak, stotožňuje

sa so záverom prezentovaným prvostupňovým súdom aj v tomto smere. Uvedený názor opiera o znenie
ustanovenia § 25 ods. 2 Tr. zákona, z ktorého priamo vyplýva, že nejde o nutnú obranu ak bola celkom
zjavne neprimeraná útoku, najmä k jeho spôsobu, miestu, času, okolnostiam vzťahujúcim sa k osobeútočníkaaleboosobeobrancu.Priamozákonvuvedenomustanovenítedahovoríoosobe,čiužútočníka
alebo obrancu.

Nutná obrana, tak ako je koncipovaná v ustanovení § 25 Tr. zákona, ale aj ako sa chápe v súdnej teórii a
praxi, je vlastne uplatnením práva osoby proti bezpráviu, teda keď sa svojpomocným konaním páchateľa
nahrádza nedostatok ochrany konkrétneho záujmu chráneného Trestným zákonom zo strany verejnej
moci. Konanie páchateľa teda nahrádza to, čo by mali podniknúť a konať verejné orgány. Nutná obrana
je privilegovaným prípadom krajnej núdze a privilegované podmienky nutnej obrany vyplývajú z toho, že

nutná obrana postihuje útočníka, teda toho, kto nebezpečenstvo úmyselne vyvolal. Predpokladom pre
naplnenie podmienok konania v nutnej obrane je teda jednak odrazenie útoku, ktorý priamo hrozí alebo
trvá a jednak to, že nutná obrana nesmie byť zjavne neprimeraná útoku. Na rozdiel od názoru odvolateľa,
je podľa názoru krajského súdu, za útok v prípade nutnej obrany potrebné považovať jednanie človeka
a to buď jeho konanie alebo opomenutie, ktoré je úmyselné a naviac protiprávne a nebezpečné pre
spoločnosť. Keďže útok obžalovaných nesmeroval voči útočníkovi, nebolo potrebné sa z uvedeného

uhla pohľadu zaoberať ani namietanou otázku, či obžalovaní nekonali v zmysle ustanovenia § 25 ods.
4 Tr. zákona. Naviac, tak ako na to poukazuje aj prvostupňový súd, nie je zrejmé, aj keby sa pristúpilo
na obranu obžalovaných, akým spôsobom mali poliatím sochy farbou a jej pomaľovaním, resp. nápisom
na pylóne zabrániť páchaniu uvedených trestných činov, keď aj po tomto ich útoku zostalo zrejmé o
pamätník koho ide a naviac sami zrejme tým, že na sociálnych sieťach prezentovali svoje konanie ako

keby ešte viac spropagovali, že k odhaleniu pamätníka Vasiľa Biľaka došlo.

Keďže konanie obžalovaných napĺňa formálne znaky prečinu, prvostupňový súd sa v súlade so
zákonom,konkrétneustanovením§10ods.2Tr.zákona,zaoberalajposudzovanímotázky,čizávažnosť
uvedeného prečinu nie je nepatrná, a teda či konanie obžalovaných je trestným činom aj po tzv.

materiálnej stránke. Svoje úvahy a závery, ku ktorým pri posudzovaní uvedenej otázky prvostupňový súd
dospelnáležitýmspôsobomodôvodilakrajskýsúdsaajvtomtosmeresdôvodminapadnutéhorozsudku
stotožňuje, odkazuje na ne a nepovažuje ich za potrebné ničím dopĺňať. Len vzhľadom na názory
obhajoby, ktoré boli prezentované či už v dôvodoch odvolania alebo pri samotnom záverečnom návrhu
naverejnomzasadnutí,považujekrajskýsúdzapotrebnéuviesť,žeanirozhodnutiesúduprvéhostupňa,

ani rozhodnutie krajského súdu vzhľadom na predmet tohto konania predsa nemôže byť chápané ako
obhajoba či už osoby, ktorej bol pamätník postavený alebo obhajoba stavania pamätníkov osobám,
ktoré potláčali základné práva a slobody iných a stáli na čele zločineckých režimov. Nie je zrejmé, akým
spôsobom by uvedené rozhodnutia mali tak, ako to obhajoba tvrdí, byť spôsobilé mať nežiadúci účinok v
podobe ochrany pamätníkov, sôch a búst postavených uvedeným osobám. Ani len náznakom ani jedno

z uvedených rozhodnutí neprejavuje súhlas s postavením pamätníka Vasiľovi Biľakovi a ani neupiera
právo obžalovaným vyjadriť svoj názor na jeho postavenie. Ten mohli uplatniť zákonnými prostriedkami
a nie konaním, ktoré napĺňa znaky trestného činu.

Krajský súd sa nestotožnil ani s názorom odvolateľa v tom smere, že došlo k porušeniu práva na

obhajobu tým, že prvostupňový súd bez náležitého odôvodnenia odmietol vykonať dôkaz výsluchom
svedka H.. J. E., ktorý podal odborné vyjadrenie, ktoré obhajoba v tomto konaní predložila. Prvostupňový
súd v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že na záveroch, ku ktorým dospel, nemohol nič zmeniť ani výsluch
uvedeného svedka, a preto vykonanie tohto dôkazu odmietol, čiže rozhodnutie prečo nebol navrhovaný
dôkaz vykonaný, resp. prečo ho odmietol prvostupňový súd odôvodnil.

Krajský súd sa nestotožnil ani s námietkou obhajoby v prednesenom závereč-nom návrhu v tom
smere, že aj uložený trest je neprimerane prísny vzhľadom na pohnútku obžalovaných, okolnosti
posudzovaného prípadu i s prihliadnutím na okolnosť, že v danom prípade nejde o klasický prípad
sprejerstva.

Prvostupňový súd aj výroky o trestoch, ktoré obžalovaným uložil náležitým spôsobom odôvodnil, z
dôvodov jeho rozhodnutia je zrejmé, že sa pri rozhodovaní o treste riadil základnými zásadami ukladania
trestov uvedenými v § 34 Tr. zákona a pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu zásadami uvedenými v
§ 34 ods. 4 Tr. zákona a okolnosti, na ktoré v tejto súvislosti prihliadal aj skutočnosť, akým spôsobom ich

vyhodnotil a akými úvahami sa pri ukladaní trestu spravoval, sú tiež z dôvodov napadnutého rozhodnutia
zrejmé. Vzhľadom na všetky tieto okolnosti, tresty, ktoré obžalovaným ukladal, trest blízko dolnej hranice
zákonom stanovenej trestnej sadzby s podmienečným odkladom ich výkonu na skúšobnú dobu v trvaní
18 mesiacov, nie je možné považovať za tresty neprimerane prísne.Z uvedených dôvodov preto považoval krajský súd odvolania obžalovaných za nedôvodné a ako také
ich v zmysle ustanovenia § 319 Tr. poriadku zamietol.

Za nedôvodné považoval krajský súd aj odvolanie poškodenej strany, aj keď táto svoje odvolacie
námietky nijakým spôsobom nekonkretizovala, len v záverečnom návrhu zástupkyňa poškodenej strany
uviedla, že žiada, aby bola priznaná škoda v takej výške, ako ju uplatňovali, teda výške 1.617,10 eur. Vo
vzťahu k objasňovaniu výšky škody sa prvostupňový súd v danom prípade naozaj až nad rámec potreby

snažil výšku spôsobenej škody objasniť a uviedol, ktoré skutočnosti v danom prípade a na základe akých
dôkazov zisťoval. Z jeho rozhodnutia je zrejmé, na základe ktorých dôkazov a skutočností dospel k
záveru, že nepochybne je možné ustáliť škodu len v takej výške, ako je to v skutkovej vete napadnutého
rozsudku prezentované. Práve z uvedeného dôvodu potom prvostupňový súd ani nemohol rozhodnúť
o povinnosti obžalovaných uhradiť poškodenej strane vyššiu škodu než 80,- eur, a keďže poškodená
strana si uplatňovala náhradu škody vo vyššej sume, správne ju so zvyškom nároku na náhradu škody

odkázal na civilný proces.

Ani vo výrokoch o náhrade škody teda krajský súd nezistil pochybenia súdu prvého stupňa, na dôvody
rozhodnutia okresného súdu aj v tomto smere odkazuje, a preto aj odvolanie poškodenej strany podľa
§ 319 Tr. poriadku ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.