Rozsudok – Vydržanie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, September 30, 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/35/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1314204198
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec Eren

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1314204198.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a členov

senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobkyne: B. S., L..
XX. XX. XXXX, J. M. A.. Č.. XX, J., zastúpená advokátom: JUDr. Ján Polomský, Miletičova ul. č. 21,
Bratislava, proti žalovaným: X/ E. J., L.. XX. XX. XXXX, J. T.Á. A.. Č.. XXX, J., X/ C.. I. J., L.. XX. XX.
XXXX, J. O. A.. Č.. XX, J., o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, na odvolanie žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 8. októbra 2021, č. k. 19C/69/2014 - 240, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaným 1/ a 2/ p r i z n á v a proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala určenia,
že do dedičstva po X. S. D., X.. XX. XX. XXXX (ďalej už len „poručiteľka“) patria a) J. Č.. XX, L. D.
na X. G.., D. D. D. Č. XXX, na C. A. Č.. X,X,X S. M. A. Č.. XX,XX,XX, E. C. A. Č.. X R. na B. Č..
XXXX E. na G. G.. O.. „., G.. Č.. XXXXX/X, na Okresnom Ú. J., T. M., T.. Ú.. L. C., M.: J. W., M.: J.-

C.. Č.. L. C., M. E. G. X/X; J.) D. G. na D. Č. S. D. X. K. E. E. XXXX/XXXXXX S. Q.) D. G. T. G. G..
Č.. XXXXX/X- X. G. S. L. M. E. XXXX C.X, G.. Č.. XXXXX/X M. G. M. E. XXX C.X S. G.. Č.. XXXXX/
X- M. G. M. E. XXX C.X R. na B. Č.. XXXX E. E. XXXX/XXXXXX, X. na Okresnom Ú.O. J., T. M., T..
Ú.. L. C., M.: J. W., M.: J. - C.. Č.. L. C. (Ď. A. B. „. Č.. XX“). Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. §
138 písm. c) C. s. p., § 129 a § 134 Občianskeho zákonníka a vecne nedôvodnosťou podanej žaloby,
nakoľko poručiteľka nemohla nadobudnúť J. Č.. XX do svojho vlastníctva vydržaním, pretože právny
titul, od ktorého poručiteľka odvodzovala svoju držbu J. Č.. XX, nebolo možné vyhodnotiť ako právny

titul spôsobilý založiť jej dobromyseľnosť v tom, že J. Č.. XX, ktorý od roku 1998 do svojej smrti užívala,
jej patril. Poukázal na to, že nebolo sporné, že poručiteľka bola spôsobilým subjektom na nadobudnutie
vlastníckeho práva k J. Č.. XX vydržaním, ako aj to, že J. Č.. XX bol spôsobilým predmetom vydržania
a že predmetný byt poručiteľka užívala zákonom vyžadovanú dobu 10 rokov, sporným však bolo, či
poručiteľka užívala J. Č.. XX od roku 1998 do svojej smrti v dobrej viere, že jej predmetný byt patrí, teda
či išlo o oprávnenú držbu poručiteľky. Uviedol, že žalobkyňa za právny dôvod nadobudnutia J. Č.. XX
poručiteľkou od M. J. považovala kúpnu zmluvu uzatvorenú medzi poručiteľkou a M. J. v ústnej forme,

pričom sama pripustila, že nebol dodržaný formálny postup takéhoto prevodu vlastníckeho práva, a to v
dôsledku smrti M. J. s tým, že dobrú vieru poručiteľky odvodzovala od jej osobnej starostlivosti o M. J., z
čoho vyplýva, že právnym titulom oprávnenej držby poručiteľky bola ústna kúpna zmluva, avšak súdna
prax v prípadoch, keď sa oprávnená držba nehnuteľnosti odvodzuje od ústnej kúpnej zmluvy, zaujalacelkom jednoznačné stanovisko, podľa ktorého, ak sa niekto chopí držby nehnuteľnosti na základe
ústnej zmluvy o prevode, nemôže byť vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom
veci, a to ani v prípade, že je presvedčený, že takáto zmluva na nadobudnutie vlastníctva postačuje

(rozhodnutie ÚS ČR 22Cdo 432/2003) s tým, že podľa ÚS ČR teda držba nehnuteľnosti opierajúca
sa o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu (2Cdon 568/1996). Poukázal na to, že uvedený názor
vychádza z toho, že aj keď je držiteľ subjektívne presvedčený o svojom práve, teda o tom, že vlastnícke
právo k nehnuteľnosti nadobudol uzatvorením ústnej kúpnej zmluvy, nemôže byť so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný, keďže mu boli alebo museli byť známe skutočnosti, z ktorých by pri zachovaní

obvyklej opatrnosti musel spoznať, že nie je subjektom práva, keďže ide o omyl, ktorému sa držiteľ
mohol pri bežnej opatrnosti vyhnúť a ktorý nemožno považovať za ospravedlniteľný, čo znamená, že ak
omyl držiteľa vychádzal z neznalosti jasne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka o tom,
že kúpne zmluvy týkajúce sa nehnuteľností musia mať písomnú formu, nemôže ísť o ospravedlniteľný
omyl, teda taký omyl, ktorý by zakladal oprávnenosť držby, pričom zároveň platí, že pri posudzovaní
ospravedlniteľného omylu držiteľa sa vychádza výlučne len z objektívnych kritérií, na ktoré nemá vplyv

ani nižšia vzdelanostná úroveň držiteľa (NS ČR 22Cdo 1330/2006). Súd prvej inštancie mal vzhľadom
na uvedené za to, že poručiteľka, poukazujúc na tvrdený právny titul, ktorým sa držby uchopila, nemohla
byť dobromyseľná v tom, že jej J. Č.. XX patrí, a to bez ohľadu na to, že bola subjektívne presvedčená o
svojom vlastníckom práve, pretože objektívne, s prihliadnutím na jej obvyklú opatrnosť, musela vedieť,
že kúpna zmluva, ktorou sa prevádza nehnuteľnosť musí mať písomnú formu, čo znamená, že jej omyl

spočívajúci v nevedomosti o potrebe písomnej kúpnej zmluve nemožno vyhodnotiť ako ospravedlniteľný
a zakladajúci dôvodnosť jej oprávnenej držby, z dôvodu ktorého, aj keď poručiteľka J. Č.. XX užívala od
roku 1998 až do roku 2013 v subjektívnej domnienke, že jej patrí, nebola oprávnenou držiteľkou, pretože
jej omyl v právnom titule, od ktorého odvodzovala svoju držbu - ústnu zmluva, nebolo možné vyhodnotiť
ako ospravedlniteľný (ÚS ČR III. 50/2004, NS ČR 22 Cdo 807/2005). V dôvodoch svojho rozhodnutia

súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že žalobkyňa tvrdenú skutočnosť o ústnej kúpnej zmluve
uzatvorenej medzi poručiteľkou a M. J. nepreukázala ani žiadnymi dôkaznými prostriedkami, pričom
pochybnosti o pravdivosti tvrdenej skutočnosti zároveň vyvolávalo aj konanie samotnej poručiteľky, ktorá
v roku 2011 iniciovala dodatočné konanie o dedičstve po X. M. J., predmetom ktorého bol byt č. 12, čo
bolo v úplnom rozpore s tvrdenou skutočnosťou o nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetnému bytu

poručiteľkou ešte pred smrťou M. J., a preto inak povedané, ak by poručiteľka bola dobromyseľná v tom,
že jej J. Č.. XX patrí z titulu ústne uzatvorenej kúpnej zmluvy, resp. bola dobromyseľná v domnienke, že
ústne uzatvorená kúpna zmluva je dostatočným právnym podkladom pre nadobudnutie predmetného
bytu, nesnažila by sa nadobudnúť predmetný byt „opätovne“ v roku 2011 prostredníctvom dodatočného
dedičského konania po X. M. J. ako dediča v tretej dedičskej skupine s tvrdením, že s M. J. tvorili

spoločnú domácnosť pred jeho smrťou. Uviedol, že tieto tvrdenia sa navyše ukázali ako nepravdivé, čo
vyplývalo z rozsudku Krajského súdu v Bratislave, pričom práve tieto nepreukázané tvrdenie o spoločnej
domácnosti predstavovali dôvod, pre ktorý malo údajne dôjsť k uzatvoreniu predmetnej ústnej kúpnej
zmluvy, čo znamená, že nielenže samotné uzatvorenie kúpnej zmluvy nebolo žalobkyňou preukázané,
ale aj tvrdenia o spoločnej domácnosti a s tým súvisiace skutočnosti (napr. prebúranie steny a vytvorenie

spoločnej jednej domácnosti, starostlivosť o M. J., zaplatenie kúpnej ceny poručiteľkou za byt OL. J.Ž.
a podobne), ktoré mali zakladať motív uzatvorenia takejto ústnej kúpnej zmluvy sa v konaní 11C/9/2012
ukázali ako nepreukázané, resp. nepravdivé, a preto sa ďalšími tvrdenými skutočnosťami nezaoberal,
keďže by neboli spôsobilé zvrátiť vyššie uvedený záver o nedôvodnosti žaloby žalobkyne, keď uvedené
platilo aj o podaní žalovaného 1/ zo dňa 01. 10. 2020, ktorým síce uznal dôvodnosť žaloby žalobkyne,

avšak bez uvedenia akýchkoľvek rozhodnutých skutočností týkajúcich sa nielen dôvodnosti žaloby ale aj
svojho rozhodnutia uznať žalobu žalobkyne. Výrok, ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov konania
odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 C. s. p. a vecne úspechom žalovaných v spore, ktorým priznal nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2.

Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd nesprávnym procesným postupom

znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces a navrhla napadnutý rozsudok zmeniť a jej žalobe vyhovieť. Namietla
tvrdenie súdu prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, že poručiteľka S. D. odvodzovala nadobudnutie
vlastníckeho práva vydržaním od ústnej kúpnej zmluvy uzatvorenej s M. J., nakoľko v rámci svojichskutkových tvrdení nikdy netvrdila, že by poručiteľka odvodzovala nadobudnutie vlastníckeho práva
k bytu od ústnej kúpnej zmluvy, keď naopak v rámci skutkových tvrdení uviedla, že S. D. nadobudla
vlastníckeho právo k bytu na základe inštitútu darovania, pričom k darovaniu došlo prinajmenšom

ústne. Uviedla, že napriek tomu, že písomnou darovacou zmluvou v súčasnosti nedisponuje, nemožno
bez dôvodných pochybností vylúčiť, že písomná darovacia zmluva existovala, nakoľko S. D. bola v
rozhodnom čase právničkou utvrdená v tom, že neexistuje právna vada, ktorá by jej neumožňovala s
bytom nakladať ako s vlastným, a preto nie je zrejmé, na základe čoho súd v napadnutom rozhodnutí
v rozpore s jej tvrdením ustálil, že malo ísť o ústnu kúpnu zmluvu, čo zakladá vadu zmätočnosti

napadnutého rozhodnutia. Poukázala na to, že poručiteľka M. J. dobrovoľne darovala peniaze (platí, že
ak sa nepreukáže opak, sú odovzdané peniaze darovaním) na kúpu bytu a hoci sa doklad o úhrade
kúpnej ceny bytu nezachoval, zachovali sa iné dobové dôkazy, ktoré preukazujú, že v rozhodnom čase
financovala všetky jeho potreby, zároveň mu vybavovala (a podpisovala) všetky formálne záležitosti
ohľadom ukončenia nájmu M. J. v J. na T. A.. E. J., nového nájmu, presťahovania a neskôr kúpy
predmetného bytu, čo preukázala dôkazmi. Poukázala na to, že darovala prostriedky na úhradu kúpnej

ceny bytu M. J. bezodplatne s vedomím, že byt jej následne daruje a jeho vôľou bolo, aby po jeho smrti
ostal byt poručiteľke. Vytkla súdu prvej inštancie, že sa v napadnutom rozhodnutí vôbec nevysporiadal
s rozsiahlym súborom dôkazom, preukazujúcim osobnú a finančnú starostlivosť S. D. M. M. J., keď sa k
nim vôbec nevyjadril a nevyhodnotil ich, a naopak prihliadol na dôkaz, ktorý nemá s meritom veci žiadny
súvis,keďvychádzalzrozsudkuKrajskéhosúduvBratislavevedenompodsp.zn.3Co/177/2013,ktorým

súd nepriznal S. D. postavenie dediča z titulu osoby, ktorá by žila s poručiteľom v spoločnej domácnosti
a ktorá sa z tohto dôvodu starala o spoločnú domácnosť, ktorého sa v konaní domáhala. Uviedla, že
obsahom definície takéhoto dediča nie je starostlivosť o poručiteľa a preto poukazovanie na rozhodnutie
Krajského súdu v Bratislave v jej neprospech je nedôvodné a nesprávne, pretože v takomto prípade
by vydržať vlastnícke právo mohol iba dedič, nakoľko aj keď jej nebolo priznané postavenie dediča,

nepriznal jej ho výlučne pre účely dedenia, čo v žiadnom prípade nevylučuje, že S. D. mohla vydržať
vlastníckeho právo ako priateľka/partnerka/družka M. J. na základe ich vzájomného vzťahu, a bola pre
neho partnerom, o ktorého sa starala a tak sa aj správala, čo v konaní na Krajskom súde v Bratislave
skúmané nebolo, keďže posudzoval postavenie S. D. výlučne pre účely uplatnenia jej dedičského práva
a vo výsledku nemal za preukázané spolužitie v spoločnej domácnosti po dobu jedného roka. Namietla,

že skutočnosť, či S. D. bola alebo nebola takouto osobou (dedičkou) je irelevantné vo vzťahu k inštitútu
vydržania s tým, že zákonnou podmienkou priznania postavenia tzv. spolužijúcej osoby v dedičstve (§
474 ods. 1, § 475 ods. 2) nie je citový vzťah a ani starostlivosť o poručiteľa. Uviedla, že postup súdu,
pri ktorom použil závery zo súdneho konania, ktoré s meritom prejednávanej veci nemajú spojitosť
a jeho závery, sú pre posúdenie naplnenia predpokladov vydržania irelevantné, a pri tom opomenul

dokazovanievtakomtokonanírelevantnépredanékonanie,akoajhodnoteniedôkazov,ktorépredložila,
je porušením povinnosti súdu prihliadať na všetko čo vyšlo počas konania najavo, hodnotiť dôkazy
jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti (uznesenie NS SR z 10. 10. 2012, sp. zn. 7Cdo 157/2011). Namietla,
že súd skôr selektívne vybral dôkazy, ktoré mu vyhovovali a tie spadali pod jeho právne posúdenie veci
a judikatúru v prospech žalovaných. Žalobkyňa vo svojom odvolaní ďalej uviedla, že záver súdu, že by

osobná starostlivosť S. D. M. M. J. bola výlučným a jediným dôvodom na odvodzovanie dobrej viery
nevyplýva zo žiadneho jej tvrdenia a rovnako nevyplýva zo žiadneho dôkazu a opomína ďalšie dôležité
skutočnosti, nakoľko dobrú vieru poručiteľky odvodzovala od súboru objektívnych a súdu preukázaných
skutočností, a to, že sa o M. J. starala, pričom pre účely tohto konania je irelevantné, či v jednom
byte, alebo v spoločnej domácnosti alebo v susedstve, uhradila celú kúpnu cenu 20. 500,- Sk v dobrej

viere a s vedomím, že jej byt z vďačnosti darom prenecháva, vzhľadom aj na ich dlhoročný vzťah,
doterajšiu starostlivosť ako aj za účelom jej nerušeného bývania vo vytvorenej domácnosti, po jeho
smrti sa postarala o pohreb, uhradila všetky výdavky a naďalej byt užívala až do svojej smrti, pričom
hradila všetky poplatky a dane s vedomím o tom, že ho poctivo nadobudla. Poukázala na výpovede
svedkov, ktoré potvrdili jej tvrdenia a možno z nich vyvodiť vôľu M. J. prenechať byt poručiteľke s tým,

že chýbajúce vyjadrenie vôle M. J. ako darcu darovať, pretavená vo formálnom písomnom dokumente -
darovacej zmluve, neznamená, že prejavom vôle M. J. nebolo bezodplatné a dobrovoľné darovanie bytu
poručiteľke D. a jej vôľou prijatie daru, keď dôkazom prejavu vôle darovať je správanie S. D. a darcu,
ktorí neboli právne vzdelanými osobami, boli laici. Uviedla, že k nepochybným dôkazom o dôvodnosti
žaloby je uznanie jej nároku žalovaným 1/ zo dňa 01. 10. 2020, ktoré však zostalo bez povšimnutia súdu

a namietla, že z Občianskeho zákonníka ako hmotnoprávneho predpisu a ani z Civilného sporového
poriadku ako procesnoprávneho predpisu nevyplýva zákonná požiadavka odôvodniť uznanie nároku,
resp. dohodu o urovnaní, a preto tvrdenie súdu, že uznanie nároku nebolo odôvodnené, je nedôvodné a
pôsobí skôr ako zľahčovanie a relativizácia a utvrdzuje ju v jednostrannom postupe súdu. Poukázala nato, že aj keď Civilný sporový poriadok nespája s neplnením povinnosti vyjadriť sa k žalobe následok vo
forme fikcie uznania nároku, mnohé právne úpravy iných štátov takýto následok s porušením povinnosti
vyjadrenia spájajú s tým, že žalovaná 2/ o spor nejavila záujem (opakovane sa bez ospravedlnenia

nedostavila na pojednávanie) a žalovaný 1/ jej nárok uznal, a súd takýto úkon nerešpektoval a žalobu
zamietol. Poukázala na to, že pokiaľ žalovaný 1/ slobodne prejavil svoju vôľu uznať jej nárok, bolo to
z dôvodu, že mal za to, že je oprávnený s tým, že na pojednávaní dňa 23. 07. 2020 opísal správanie
žalovanej 2/ voči rodičom (napr. týranie matky, jej vyhladovanie a skorú smrť, za týmto účelom označil
svedkov,...) s tým, že neľudské správanie žalovanej 2/ voči M. J. bolo dostatočne preukázané v tomto

konaní, a preto je evidentné, že žalovaná 2/ naplnila atribúty vydedenia a dedičskej nespôsobilosti
avšak bez povšimnutia súdu vo vzťahu k povinnosti spravodlivého usporiadania sporu podľa čl. 2 C.
s. p. a nakoľko výpoveď žalovaného 1/ na pojednávaní dňa 23. 07. 2020 nie je súčasťou zvukového
a ani iného záznamu z pojednávania, opätovne je umocnené podozrenie z jednostranného postupu
súdu v prospech žalovaných. Vytkla súdu prvej inštancie, že správne popísal atribúty dobrej viery
držiteľa, zakladajúce oprávnenú držbu, avšak vec nesprávne právne posúdil a to v nadväznosti na

nesprávne zistenie skutkového stavu s tým, že judikatúra v otázke dobrej viery a s tým spojeného
vydržania nevyžaduje existenciu právneho titulu, ale vyžaduje dobromyseľnosť držiteľa, teda okolnosti,
z ktorých možno vyvodiť presvedčenie nadobúdateľa o dobromyseľnosti, že mu vec patrí, a preto,
ak hlavným argumentom súdu v prospech absencie dobrej viery, bola existencia ústnej zmluvy, resp.
naopak absencia písomnej zmluvy, súd predmetnú vec nesprávne právne posúdil. Namietla, že v konaní

uniesla bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu, keď súdu prezentovala okolnosti svedčiace v prospech
dobromyseľnosti S. D., na ktoré však súd neprihliadol a vlastne ani žiadnym spôsobom ich nevyhodnotil
a poukázala na výpovede svedkov vypočutých v konaní na Krajskom súde v Bratislave vedenom pod sp.
zn. 3Co/177/2013, ktorí tvrdili, že byt/byty patria D. a ostatní vypočutí svedkovia potvrdili, že M. J. býval
u družky, ako aj to, že poručiteľka sa oňho starala, pričom jej dobromyseľnosť vo vzťahu k „právnemu

titulu“ vo svojej výpovedi potvrdil ďalší svedok, keď uviedol, že „nejaká právnička jej povedala, že veci sú
v poriadku a byt je jej a papiere na to nepotrebuje“. Uviedla, že z týchto okolností možno bez akýchkoľvek
rozumových pochybností vyvodiť, že medzi poručiteľkou S. M. J. muselo dôjsť k úkonu darovania v roku
1998 a uplynutím 10 ročnej nepretržitej, nerušenej a oprávnenej vydržacej lehoty nadobudla vlastnícke
právo k bytu v roku 2008. Žalobkyňa v dôvodoch svojho odvolania uviedla, že vylučuje možnosť, že by

tu došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy, resp. ústnej kúpnej zmluvy, ako to uvádza súd, nakoľko sama
poručiteľka z vlastných finančných prostriedkov kúpnu cenu za byt uhradila, a preto akákoľvek ďalšia
odplata S. D.Í. v prospech M. J. by strácala zmysel, tzn. kúpa by bola nelogická s tým, že úkon darovania
potvrdzuje nasledovné správanie poručiteľky po smrti M. J., keď po tom, čo utrpela vážny úraz zlomeniny
stehennej kosti a bola dlhodobo v r. 2010 hospitalizovaná, ju informovala, že jej chce darovať byt,

ktorý dostala M. M. J., teda prejavila vôľu nakladať s bytom ako s vlastným, čo zostalo opätovne bez
povšimnutia súdu s tým, že úkon darovania sa neuskutočnil, pretože vyvstali tu skutočnosti, ktoré boli
následne predmetom konania na OS Bratislava III, resp. Krajskom súde v Bratislave, avšak S. D. svoju
vôľu previesť na ňu byt pretavila do poslednej vôle vyjadrenej v závete, kde ju ustanovila za jediného
testamentárneho dediča. Zdôraznila, že vyššie tvrdené skutočnosti preukazujú, že držba poručiteľky

bola oprávnená, nepretržitá, nikým nerušená a nikým nebola spochybnená s tým, že mala vnútorné
psychické presvedčenie počas celej doby užívania bytu, vzhľadom ku všetkým okolnostiam, že jej byt
patrí a o týchto skutočnostiach mohla byť a aj bola objektívne presvedčená. Uviedla, že z hľadiska
dokazovania sa ukladá dôkazné bremeno tomu, kto namieta oprávnenosť držby, nakoľko nadobúdateľ
svoju dobrú vieru nemusí ani preukazovať, lebo aj v pochybnostiach platí, že držba je oprávnená (§ 130

ods. 1 in fine Občianskeho zákonníka), pričom na tom, kto nadobudnutie v dobrej viere popiera bude,
aby túto domnienku vyvrátil (4 Cdo 102/2017, NS SR, sp. zn.: 4 Cdo/120/2019) s tým, že oprávnenosť
držby počas plynutia vydržacej doby nenamietol ani jeden zo žalovaných a nepredložil žiaden dôkaz a
to napriek tomu, že ak žalobca tvrdí a preukazuje v konaní skutočnosti svedčiace o jeho dobrej viere, je
na žalovanom ich vyvrátenie (rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 22 Cdo 2567/2019). Opätovne poukázala na

to, že žalovaný 1/ jej nárok dokonca uznal a žalovaná 2/ ako relevantné uviedla iba tvrdenie, že spolu so
žalovaným 1/ je dedičom po M. J. a zároveň poprela, že by S. D. bola jeho družkou. Namietla, že nikdy
nepoprela, že by žalovaní boli potomkami M. J. s tým, že sa domnieva, že ich dedičská spôsobilosť je
vylúčená, pričom okolnosti, ktoré by svedčili v neprospech dobrej viery S. D. v rozhodnom čase však ani
jeden zo žalovaných nepreukázal a ani jej dobrú vôľu nenamietal. Vytkla súdu prvej inštancie, že sa skôr

postavil do úlohy advokáta žalovaných, keď vyhľadával iba skutočnosti popierajúce žalobný nárok a jej
dôkazy prehliadal, čím závažne narušil zásadu nestrannosti s tým, že postup súdu je v rozpore s právom
na spravodlivé súdne konanie na nestrannom súde, nakoľko pokiaľ nemal za preukázané, že držba
bola oprávnená pre absenciu dobrej viery, bolo jeho povinnosťou uviesť, ktoré skutočnosti dobrú vieruporučiteľky vylučovali, súd však iba uviedol, že držbu bytu považoval za neoprávnenú, pretože ústna
kúpna zmluva nemôže viesť k vydržaniu, čo však nie je ani zákonným dôvodom a nie je ani pravdivým
tvrdením. K tvrdeniu súdu, že pochybnosť v otázke dobrej viery S. D. vyvolalo jej samotné konanie, keď v

roku 2011 iniciovala dodatočné konanie o dedičstve po M. J., avšak toto konanie iniciovala z dôvodu, že
absencia písomnej zmluvy v danom čase vyvolala spornosť jej nároku v procese notárskeho osvedčenia
o vydržaní s tým, že aj podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva by smerovalo proti nej samej ako
dedičke M. J., čo je právny nezmysel a viedlo by to k zamietnutiu žaloby bez prejednania, pričom jediným
možným prostriedkom súdnej ochrany bolo preto iniciovanie dodatočného konania o dedičstve súdnou

cestou, a preto nesprávne vyhodnotenie uvedeného postupu S. D. súdom v neprospech dobrej viery
je v priamom rozpore so zásadou „iura novit curia“. Poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu II. ÚS
484/2015 zo dňa 14. 11. 2018, v ktorom vyslovil záver, v zmysle ktorého vydržať možno nehnuteľnosť
aj na základe ústnej zmluvy: Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či
držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže
byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky, ďalej na rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 22

Cdo 2681/2018 a uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. apríla 2017, sp. zn. 3 Cdo 17/2016. Uviedla,
že intenzita jednostranného postupu súdu vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov ako aj k stranám sporu,
vzbudzuje dôvodné obavy z narušenia zásady nestrannosti súdu, pričom súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, nakoľko opakovane a ešte pred prvým pojednávaním ju vyzýval

na späťvzatie žaloby, apeloval na žalovaného 1/, aby sa dal právne zastúpiť, jeho dôležitú výpoveď
nezaznamenal, v konaní nevyslovil predbežné právne posúdenie veci a na poslednom pojednávaní
jej právny zástupca takéto právne posúdenie nezachytil, a tak znemožnil stranám navrhnúť prípadné
doplnenie dôkazov. Namietla, že za judikatúru, ktorú súd vyhľadal, a ktorá bola preňho vodíkom v
predmetnej veci, si zvolil judikatúru českých súdov z roku 1996 a to v rozpore s Čl. 2 C. s. p., a ktorá

bola vývojom slovenskej súdnej praxe prekonaná, s jej aktuálnou judikatúrou sa vôbec nevysporiadal,
nevenoval sa jej, hoci išlo o relevantnú judikatúru najvyšších súdnych autorít v otázke posúdenia dobrej
viery držiteľa pre účely vydržania v prípade ústnej zmluvy. Poukázala na nález Ústavného súdu sp.
zn. II. ÚS 484/2015 zo 14. novembra 2018, v ktorom ustálil záver, že vydržať právo možno aj na
základe ústnej zmluvy, pokiaľ držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivým

spôsobom nadobudol, a preto nemôže byť rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky ako to
súd nesprávne vyhodnotil v napadnutom rozhodnutí. Uviedla, že nakoľko súd posledné pojednávanie
dňa 08. 10. 2021 (piatok) podľa rozvrhu vytýčil na prejednanie sporu bez rozhodnutia, malo to vplyv na jej
prípravu a účasť, keďže na pojednávaní súd už disponoval písomným rozhodnutím a jeho zdôvodnením
s tým, že jej právny zástupca neeviduje, či súd podľa § 181 ods. 2 C. s. p. vyslovil predbežné právne

posúdenie, čím by opätovne negatívne zasiahol do jej práv (napr. uplatniť ďalšie prostriedky procesného
útoku), keď s ohľadom na právnu istotu ako aj uznanie nároku žalovaným 1/ očakávala rozhodnutie
sporu v jej prospech, avšak po formálnom vykonaní ďalších úkonov, pretože tiež už evidentne nemohli
žiadnym spôsobom ovplyvniť vopred pripravené rozhodnutie súdu, už iba vyhlásil rozhodnutie spolu
s odôvodnením, ktoré doručoval v krátkej dobe 13. 10. 2021 (streda), pričom postup súdu evokuje

skôr záujem na skorom ako spravodlivom a zákonnom ukončení sporu, čo je v rozpore s princípmi
súdnej ochrany. Poukázala na to, že celý čas v konaní preukázateľne poukazovala aj na dedičskú
nespôsobilosť žalovaných v konaní, ktorí sa za života M. J. ani teraz nezaujímajú, kde, ako a z čoho
žil, kto sa oňho staral, kedy, kde a ako zomrel, kde je pochovaný, kto mu zabezpečil pohreb, pričom
jediné, o čo sa žalovaná 2/ zaujíma, je byt evidovaný na M. J. s tým, že žalovaní sa svojho chorého

otca doslovne zbavili, ďalej sa už oňho nestarali, nejavili o neho žiadny záujem, boli ľahostajní v tom v
akom zdravotnom stave sa nachádza, či nepotrebuje pomoc a či vôbec žije (ani po tom, čo bytový dom v
ktorom býval bol zbúraný), pričom bývali od neho cez 2 ulice, a týmto konaním naplnili dôvody dedičskej
nespôsobilosti a vydedenia. Uviedla, že dedičské právo nemožno vnímať absolútne a bez akýchkoľvek
korekcií a obmedzení obzvlášť v prípade, ak by takéto dedičské právo pri strete s iným právom (napr.

vlastníckym právom S. D.) malo byť v rozpore s dobrými mravmi, spravodlivým usporiadaním veci a
zásadou, že z nepráva (vzdanie sa a nezáujem o chorého poručiteľa neschopného postarať sa sám o
seba ) nemôže vzniknúť právo (domáhať sa majetku vo vlastníctve tretej osoby avšak evidovaného na
dediča), a to v zmysle starej právnej zásady ex iniuria ius non oritur ex turby causanon oritur actio (z
nepráva nemôže vzniknúť právo, nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 181/201 zo dňa 14. 09. 2011).

Žalobkyňa v dôvodoch svojho odvolania zopakovala, že žalovaný 1/ jej nárok uznal bez povšimnutia
súdu, žalovaná 2/ sa bez náležitého ospravedlnenia na pojednávania pravidelne nedostavovala a o
konanie sa nezaujímala presne tak ako sa nezaujímala o svojho otca a v konaní produkovala len hrubourážlivé a klamlivé tvrdenia, nehodné komentovania, v snahe prekryť výčitky svedomia a jej hanbu za
ľudské zlyhanie voči otcovi.

3.

Žalovaný 1/, ktorému bolo odvolanie žalobkyne listinne doručené dňa 09. 02. 2022, sa k nemu nevyjadril.

4.

Žalovanej 2/, ktorej bola zásielka obsahujúca odvolanie žalobkyne doručená dňa 09. 02. 2022 (fikcia
doručenia, nakoľko si zásielku v odbernej lehote neprevzala), sa k odvolaniu nevyjadrila.

5.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa ust. § 379 a ust. § 380 ods.
l C. s. p., túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 ods. 1 C. s. p.) a rozsudok
verejne vyhlásil dňa 30. septembra 2022 podľa ust. § 378 ods. 1 C. s. p. v spojení s ust. § 219 ods. 3
C. s. p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (ust. § 383 C. s. p.), pričom o
termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom.

6.

Podľa § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7.

Súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu

potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky
vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym
skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.
s. p.).

8.

Spoukazomnacitovanéustanovenie,prihliadnucnaobsahsúdnehospisuaznehovyplývajúciskutkový
stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady

majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej
stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu,
ktorým žalobu žalobkyne zamietol.

9.

K tvrdeniu žalobkyne v podanom odvolaní, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.), odvolací súd uvádza,
že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je

omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpisaleboaksíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávne
ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V
prejednávanej veci však odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich
právne posúdenie za správne.

10.Odvolacísúdsastotožňujesozávermisúduprvejinštancieajehorozhodnutiepovažujezazrozumiteľné,
pričom je nutné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s
očakávaniami a predstavami sporových strán (v tomto prípade žalobkyne), ale z hľadiska odôvodnenia

musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom sporovým stranám
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nimi nastolené, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu

bolo realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces. Obsahom základného práva na
spravodlivý proces nie je ani právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom sporovej strany,
resp. právo na úspech v konaní. V nadväznosti na uvedené odvolací súd opätovne konštatuje, že
prvoinštančný súd sa vyššie uvedenými zásadami riadil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil (v súlade
s ust. § 220 ods. 2 C. s. p.), pričom sa dostatočne vysporiadal so všetkými pre rozhodnutie vo veci
podstatnými skutočnosťami, resp. so všetkými námietkami žalobkyne, ktoré v konaní prezentovala,

a preto sa nestotožnil s jej tvrdením, že napadnutý rozsudok nie je presvedčivý, nakoľko z hľadiska
zákonom vyžadovaných náležitostí na riadne odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 220
ods. 2 C. s. p.) možno konštatovať, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa tieto zákonom
vyžadované náležitosti. Z jeho obsahu je zrejmé, čoho sa žalobkyňa žalobou domáhala, aké skutočnosti
tvrdila, aké dôkazy na preukázanie svojich tvrdení označila, aké prostriedky procesného útoku použila,

ako sa vo veci vyjadrili žalovaní 1/ a 2/ a aké prostriedky procesnej obrany použili. Súd prvej inštancie
v odôvodnení rozhodnutia jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán sporu, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, ktoré dôkazy vykonal a ako ich
vyhodnotil a ako vec právne posúdil, ako aj všetky podstatné dôvody, pre ktoré rozhodol spôsobom
uvedeným v napadnutom rozsudku, a preto odvolateľka nedôvodne namietla nedostatok odôvodnenia

rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd zároveň s poukazom na uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 23. júna 2004, sp. zn. III. ÚS 209/04 uvádza, že všeobecný súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie
(podobne aj rozhodnutia IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). Napokon aj Európsky
súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre uvádza, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere
uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú; článok 6 ods. 1 Dohovoru však nemožno chápať tak, že

vyžaduje podrobnú odpoveď na každý argument, pričom odvolací súd sa pri zamietnutí odvolania môže
obmedziť na prevzatie odôvodnenia rozhodnutia nižšieho súdu (García Ruiz proti Španielsku zo dňa 21.
januára 1999, Van de Hurk proti Holandsku zo dňa 19. apríla 1994).

11.

K odvolacej námietke žalobkyne (§ 365 ods. 1 písm. f/ C. s. p.), že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že vnútorné
presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého
uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z

pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 191 ods. 1 C. s. p., dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko čo
vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany sporu. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie
je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje
sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité

obmedzenia pri hodnotení dôkazov. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa
uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. § 220 ods. 2 C. s.
p., pričom súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V posudzovanej
vecisúdprvejinštancieriadnezistilskutkovýstavveci,aplikovalnaňsprávnypredpisasvojerozhodnutie
aj náležite odôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej

nadväznosti s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú
skutkový nález súdu. Odvolací súd súčasne opätovne zdôrazňuje, že medzi práva strany sporu nepatrí,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo
na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jejpožiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov
súdom, prípadne sa dožadovať stranou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov, z dôvodu ktorého
posúdil túto odvolaciu námietku žalobkyne ako právne bezvýznamnú, keď sa nestotožnil ani s jej

tvrdením, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na selektívne vybratých dôkazoch tak, aby
zodpovedali jeho právnemu posúdeniu sporu.

12.

Predmetom odvolacieho prieskumu je posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej
inštancie, ktorým žalobu žalobkyne zamietol, nakoľko nepreukázala dobromyseľnosť držby poručiteľky
S. D. z dôvodu, že právny titul, od ktorého odvodzovala svoju držbu sporného bytu, nebolo možné
vyhodnotiť ako právny titul spôsobilý založiť jej dobromyseľnosť v tom, že byt č. 12, ktorý do svojej smrti
užívala, jej patril.

13.

Žalobkyňa v podanom odvolaní namietla, že si súd prvej inštancie v podstate vyfabuloval odvodenie
nadobudnutia vlastníckeho práva poručiteľky S. D. vydržaním od ústne uzavretej kúpnej zmluvy s M. J.,
keďže v rámci svojich skutkových tvrdení uvádzala, že poručiteľka nadobudla byt darovaním, ku ktorému

došlo ústne.

14.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa v priebehu prvoinštančného konania tvrdila, že poručiteľka S.

D. na kúpu sporného bytu poskytla M. J. sumu 20. 500,- Sk, za ktorú byt odkúpil do svojho osobného
vlastníctva, v dobrej viere, že jej byt z vďačnosti prenecháva.

15.

Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pokiaľ súd prvej inštancie odvodil právny dôvod
nadobudnutia daného bytu vydržaním poručiteľkou od kúpnej zmluvy uzavretej ústne, tak tomuto
právnemu posúdeniu korešponduje práve skutkové tvrdenie žalobkyne, že poručiteľka M. J. poskytla na
kúpu bytu potrebný finančný obnos, nakoľko je nesporné, že darovanie je bezodplatný právny úkon a
darovacia zmluva je jednostranne zaväzujúcou zmluvou, pretože sa pri nej neočakáva žiadne plnenie

zo strany obdarovaného (údajne poručiteľky), t. j. podmienka bezodplatnosti spočíva v tom, že darca
(údajne M. J.) nemá za darovanú hodnotu (byt) dostať protiplnenie (údajné zaplatenie kúpnej ceny
poručiteľkou), ktoré má majetkovú hodnotu.

16.

V posudzovanej veci však je zásadným, že žalobkyňa na preukázanie svojich tvrdených nepredložila
žiadny relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval ústne uzavretie akejkoľvek zmluvy, či už odplatnej,
teda kúpnej zmluvy alebo bezodplatnej, darovacej zmluvy, pričom, ako vyplýva z obsahu jej odvolania
opomína, že z ust. § 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že podmienkou platného darovania

nehnuteľnosti je uzavretie darovacej zmluvy v písomnej forme a jej následné zavkladovanie v katastri
nehnuteľností (§ 28 a nasl.), nakoľko darovacia zmluva, ktorá nebola uzavretá v písomnej forme, je
absolútne neplatná a to aj vtedy, ak ide o zastretý právny úkon podľa § 41a Občianskeho zákonníka.
Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku dodáva, že aj podmienkou platne
uzavretej zmluvy o kúpe nehnuteľnosti kúpnej zmluvy (§ 588 Občianskeho zákonníka) je jej písomná

forma, v opačnom prípade je sankcionovaná absolútnou neplatnosťou, dokonca je nevyhnutné, aby
prejavy vôle účastníkov kúpnej zmluvy boli urobené na tej istej listine (§ 46 Občianskeho zákonníka).

17.

V posudzovanej veci však žalobkyňa tvrdila, že poručiteľka (S. D.) nadobudla predmetný byt do svojho
vlastníctva vydržaním, nakoľko ho od roku 1998 do roku 2013 užívala v subjektívnej domnienke, že jej
patrí, t. j., že je jeho vlastníčkou.18.

Právny inštitút vydržania je osobitným originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva zo

zákona. Držiteľ je osoba (fyzická alebo právnická), ktorá fakticky ovláda vec a nakladá s ňou ako
s vlastnou. Zákonnými predpokladmi oprávnenej držby je faktické ovládanie veci alebo práva, vôľa
nakladať s vecou alebo právom ako svojimi, čo znamená správať sa k veci tak, ako by držiteľovi
vlastníckypatrilaadobráviera,ževecdržiteľovipatrí.Jenepochybné,žedobromyseľnosťakopsychický
stav nemožno dokázať, ale je možné o nej usudzovať len z okolností, v ktorých sa tento psychický

stav navonok prejavuje. Oprávnená držba je faktický stav s kvalifikovanými zákonnými pojmovými
znakmi, pri ktorých právny vzťah subjektu k veci nie je doložený a ktorý požíva ochranu podľa zákona.
Zákonnými znakmi oprávnenej držby sú nakladanie s vecou ako vlastnou a držiteľova dobrá viera,
že vec mu patrí. Dobrou vierou sa myslí presvedčenie nadobúdateľa, poručiteľky D., že nekoná
bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Ide o psychický stav a o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré
však samo o sebe nemôže byť predmetom dokazovania, avšak predmetom dokazovania musia byť

skutočnosti vonkajšieho sveta, ktorých prostredníctvom sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok,
teda okolnosti, z ktorých je možné dôvodiť presvedčenie nadobúdateľa o dobromyseľnosti, že mu vec
patrí, pričom je nutné zdôrazniť, že tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí a že s ňou nakladal ako s
vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie
držiteľa po celú vydržaciu dobu bolo dôvodné. Dobrá viera však zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ

zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí,
na čom nemení nič skutočnosť, že držiteľ bude i naďalej subjektívne v dobrej viere. Dobrá viera držiteľa
sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj k právnemu
dôvodu (titulu), ktorý by mohol mať za následok vznik práva.

19.

Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť
presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce,
že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také

nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú
vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar
ako bezodplatné plnenie.

20.

Ako správne uviedol súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia, podstatou sporu je posúdenie
dobromyseľnosti a konkrétne právneho omylu, či je v tomto spore ospravedlniteľný, alebo nie. Právny
omyl súvisí s tým, že sa dokazuje splnenie podmienok vydržania cez ústnu kúpnu zmluvu, resp.
darovaciu zmluvu (uzatvorenú medzi S. D. S. M. J.). Je nesporné, že v čase, keď sa mala podľa tvrdení

žalobkyne daná zmluva uzatvárať, už dlhodobo platil právny predpis, ktorý k platnému a účinnému
prevodu nehnuteľností vyžadoval písomnú formu zmluvy a jej registráciu katastrom nehnuteľností.

21.

Rozhodovacia prax súdov Slovenskej republiky je v tejto otázke ustálená a podstatné sú závery, podľa
ktorých dobromyseľnosť držiteľa pri vydržaní sa skúma z pohľadu objektívnych okolností, pri skúmaní
omylutentonemôžebyťospravedlniteľný,pokiaľbyknemunedošlo,akbysubjektpostupovalsobvyklou
mierou opatrnosti, právny omyl je ospravedlniteľný len výnimočne, neznalosť zákona neospravedlňuje,
a preto nemôže byť ospravedlniteľný právny omyl v takej veci, kde existuje jednoznačné a zrozumiteľné

ustanovenie zákona (povinnosť písomných zmlúv a ich registrácia), napokon nemôže ísť o právny
omyl vtedy, pokiaľ ustanovenie upravujúce postupy je prijaté už nejakú dobu a v praxi sa podľa neho
bežne postupuje. S týmito závermi sa stotožnil aj ústavný súd napr. vo svojom rozhodnutí sp. zn. II.
ÚS 432/2014.

22.

Súd prvej inštancie, vychádzajúc aj z vyššie uvedeného výkladu, dospel k absolútne správnemu
právnemu záveru, že poručiteľka S. D. nemohla byť vzhľadom na ústne uzavretie či už kúpnej alebožalobkyňou tvrdenej darovacej zmluvy v dobrej viere, že je oprávnenou držiteľkou danej nehnuteľnosti,
nakoľko v konaní bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že ani jeden z právnych titulov,
t. j. súdom prvej inštancie tvrdená ústne uzavretá kúpna zmluva alebo žalobkyňou tvrdená ústne

uzavretá darovacia zmluva, neboli právnymi titulmi, ktoré by umožňovali prijať záver o dobromyseľnosti
poručiteľky S. D., nakoľko pri elementárnej obvyklej opatrnosti, nemohla nadobudnúť presvedčenie,
že právny titul (napr. žalobkyňou tvrdená ústna darovacia zmluva), na základe ktorého mala daný byt
získať do svojho vlastníctva, nadobudla vo vzťahu k nej účinnosť, nakoľko pokiaľ sa niekto uchopí držby
nehnuteľnosti na základe ústnej zmluvy o jej prevode, nemôže byť vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej

viere, že je vlastníkom veci, a to ani v prípade, že je presvedčený, že takáto zmluva na nadobudnutie
vlastníctva postačuje, keďže držba nehnuteľnosti, ktorá sa o takúto zmluvu opiera, nemôže následne
viesť k vydržaniu.

23.

Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku uvádza, že síce najbežnejším
domnelým právnym titulom držby je neplatný právny úkon a ani jeho neplatnosť, i keď ním má dôjsť k
prevodu vlastníctva nie je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie vlastníctva vydržaním, nakoľko však
predpokladmi vydržania, ktoré musia byť splnené po celú vydržaciu dobu je spôsobilý subjekt, spôsobilý
predmet držby (súd prvej inštancie dospel k záveru o splnení týchto dvoch predpokladov poručiteľkou),

dobrá viera, t. j. dobromyseľnosť vydržateľa, oprávnená držba po zákonom stanovenú dobu a napokon
uplynutie vydržacej doby, a v konaní pred súdom prvej inštancie bolo bez akýchkoľvek pochybností
preukázané, že poručiteľka jeden z predpokladov vydržania, teda dobromyseľnosť nepreukázala, je
vylúčené, aby sporný byt nadobudla vydržaním. V konaní pred súdom prvej inštancie totiž nebola
preukázaná ani existencia ústnej darovacej zmluvy, pričom pri vynaložení aspoň základnej miery

opatrnosti by S. D. musela prísť na nedostatky a odstrániť tak právny omyl.

24.

Žalobkyňa v podanom odvolaní zároveň paradoxne vytkla súdu prvej inštancie, že pri svojom

rozhodovaní vychádzal z rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16. júna 2016, č. k. 3Co/177/2013
- 185 tvrdiac, že s meritom tejto veci nemá žiadny súvis, nakoľko samotná žalobkyňa poukázala už vo
svojej žalobe, ktorú na súd prvej inštancie podala dňa 18. 02. 2014, na konanie vedené na Okresnom
súde Bratislava III pod sp. zn. 11C/9/2012, v ktorom rozsudkom zo dňa 04. 12. 2012 rozhodol tak, že
S. D. je dedičkou po poručiteľovi M. J., keď dané rozhodnutie je dokonca súčasťou listinných dôkazov,

ktoré k žalobe predložila. Je očividné, že dôvod tejto námietky žalobkyne, ktorá po smrti S. D. (zomrela
dňa 03. 11. 2013, t. j. v priebehu konania) na základe univerzálnej sukcesie vstúpila do jej práv a
povinností v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 11C/9/2012, nakoľko je jej
závetnou dedičkou, spočíva v tom, že tento rozsudok zmenil Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací
tak (rozsudok zo dňa 16. júna 2016, č. k. 3Co/177/2013 - 185, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa

21. 12. 2016, keď dovolanie žalobkyne tohto konania proti tomuto rozsudku Najvyšší súd Slovenskej
republiky uznesením zo dňa 17. septembra 2018, 7Cdo/34/2018 - 100 odmietol), že žalobu pôvodnej
žalobkyne S. D. zamietol práve z dôvodu, že v tomto konaní nebolo preukázané vedenie spoločnej
domácnosti S. D. S. M. J. najmenej po dobu jedného roka pred jeho smrťou, pričom neuniklo pozornosti
ani odvolacieho súdu, že uvedená žaloba je odôvodnená skoro identickými tvrdeniami ako žaloba v tejto

právnej veci, t. j., že S. D. viedla spoločnú domácnosť s M. J., o ktorého sa starala, hradila všetky náklady
na spoločné bývanie, postarala sa o jeho pohreb a uhradila všetky výdavky s tým spojené (čo však v
konaní vôbec preukázané nebolo a dokonca odvolací súd vyhodnotil výpovede v konaní vypočutých
svedkov ako nepravdivé), a preto žiadala určiť, že je jeho dedičkou, a v tomto konaní odôvodňovala
vydržanie nehnuteľnosti tým, že zaplatila za M. J. kúpnu cenu za byt (20. 500,- Sk, skutkové tvrdenie,

ktoré nebolo preukázané jediným dôkazom) v dobrej viere, že jej byt prenecháva z vďačnosti vzhľadom
na ich dlhoročný vzťah a dovtedajšiu starostlivosť, keď identicky tvrdila, že uhradila všetky výdavky na
jeho pohreb, o ktorý sa aj postarala (ani toto skutkové tvrdenie nebolo v konaní vedenom na Okresnom
súde Bratislava III pod sp. zn. 11C/9/2012 preukázané).

25.

Odvolací súd považuje za potrebné opätovne zdôrazniť, že súd je povinný pri hodnotení dôkazov
podľa svojej úvahy starostlivo prihliadať na všetko, čo v konaní vyšlo najavo, z dôvodu ktoréhouvedenú námietku žalobkyne vyhodnotil ako právne irelevantnú, nakoľko v kontexte uplatneného nároku
nadobudnutia vlastníctva nehnuteľnosti vydržaním, bol povinný pri skúmaní splnenia predpokladov
vydržania zaoberať sa aj žalobnými nárokmi, ktoré si poručiteľka v súvislosti s daným bytom uplatnila

súdnou cestou a dospel k záveru, s ktorým je odvolací súd v absolútnej zhode, že dobromyseľnosť S.
D., že byt nadobudla na základe ústne uzavretej zmluvy, keď nie je podstatné, či išlo o zmluvu kúpnu
alebo darovaciu, je jednoznačne vylúčená.

26.

Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd dopĺňa, že súd je vždy povinný
riadne zistiť skutkový stav veci, pričom v posudzovanej veci bolo konanie vedené na Okresnom súde
Bratislava III pod sp. zn. 11C/19/2012, v ktorom sa S. D. domáhala určenia, že je dedičkou M. J.
právne relevantné vo vzťahu k prejednávanej veci, v ktorej sa žalobkyňa ako závetná dedička S. D.
domáha určenia, že predmetný byt s príslušenstvom patrí do dedičstva po poručiteľke S. D., keďže

ho nadobudla do svojho vlastníctva vydržaním, nakoľko neoprávnené vydržanie môže byť zásahom
do vlastníckeho práva doterajšieho vlastníka, a preto musí byť vydržanie ako nespochybniteľný titul
nadobudnutia vlastníckeho práva, bezpečne a jednoznačne preukázané.

27.

Súd prvej inštancie preto správne v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa
v otázke ústneho uzavretia kúpnej (alebo darovacej) zmluvy medzi poručiteľkou S. D. (kupujúca
alebo obdarovaná) a M. J. (predávajúci alebo darca) neuniesla dôkazné bremeno, nakoľko nielenže
neponúkla žiadny dôkazný prostriedok, ktorý by pravdivosť jej tvrdenia verifikoval, ale najmä, a v tomto

smere odvolací súd na zdôraznenie správnosti prvoinštančného rozsudku akcentuje, že z pripojeného
dedičskéhospisupoM.J.R.,ktorýzomreldňa18.11.1998vyplýva,žededičskékonaniebolouznesením
zo dňa 17. 10. 1999, sp. zn. 22D 951/98, Dnot 3/99 zastavené z dôvodu, že poručiteľ nezanechal
žiadny majetok, keď k stavu dedičstva bol vypočutý iba I. C. (zomrel v roku 2003), ktorý do zápisnice
o predbežnom vyšetrení zo dňa 15. 02. 1999 uviedol, že spolu s S. D. tvoril spoločnú domácnosť s

poručiteľom, a preto následné konanie S. D., ktorá až dňa 03. 03. 2011 podala návrh na prejednanie
novoobjaveného dedičstva po M. J. (teda tri roky po jeho smrti), a dedičské konanie bolo uznesením
Okresného súdu Bratislava III zo dňa 09. 11. 2011, č. k. 30D 133/2011 - 59 prerušené a S. D. bolo
uložené podať žalobu, ktorú podala dňa 20. 01. 2012 a ktorou sa domáhala určenia, že je jeho dedičkou,
rozhodnejejdobromyseľnosťvtom,žesastalavlastníčkoudanéhobytupredsmrťouM.J.,diskvalifikuje.

28.

Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že pokiaľ by bola S. D. dobromyseľná v tom,
že jej daná nehnuteľnosť patrí (je jej vlastníctvom), pretože ústne uzavrela s M. J. kúpnu alebo darovaciu

zmluvu, tak potom jej právne kroky, ktoré vykonala tri roky po smrti darcu (alebo predávajúceho), t. j.
podaním návrhu na prejednanie novoobjaveného dedičstva, následné podanie určovacej žaloby, že je
dedičkou po M. J., je nutné vyhodnotiť ako konanie, ktoré je v rozpore so zásadou formálnej logiky,
keďže vylučuje tvrdenie žalobkyne, že S. D. bola v subjektívnej domnienke a dobromyseľná v tom, že
jej nehnuteľnosť patrí.

29.

K argumentácii žalobkyne, že nepochybným dôkazom o dôvodnosti žaloby je uznanie nároku žalovaným
1/, ktorým sa súd prvej inštancie odmietol zaoberať, nakoľko žalovaný 1/ neuviedol žiadne rozhodné

skutočnosti týkajúce sa dôvodnosti žaloby a dôvody, pre ktoré žalobu uznal odvolací súd uvádza, že
žalovaný 1/ síce podaním zo dňa 11. 11. 2020 (žaloba bola na súd prvej inštancie podaná dňa 18. 02.
2014) uznal, že v podaní špecifikovaná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po S. D., nakoľko je však súd
vždy povinný skúmať, či by uznaním nároku nedošlo k porušeniu kogentných hmotnoprávnych noriem,
správne na nezdôvodnené uznanie nároku žalobkyne neprihliadol, pričom nie je možné opomenúť, že

stranou sporu je aj žalovaná 2/, ktorá nárok žalobkyne písomným podaním zo dňa 07. 02. 2020 neuznala
(viď č. l. 154 spisu).

30.Odvolací súd posúdil aj žalobkyňou uplatnený odvolací dôvod, že jej súd prvej inštancie nesprávnym
procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces, ako absolútne nedôvodný, nakoľko hlavnými znakmi, ktoré
charakterizujú procesnú vadu zmätočnosti je zásah súdu do práva na spravodlivý proces a nesprávny
procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby (procesnou aktivitou) uskutočňovala jej
patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a
právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky

právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo
na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva
na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to (ako už odvolací súd
uviedol v tomto rozhodnutí), aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami,
preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s
jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov

súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04,
I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už
vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného
rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to,
ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti

jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011,
6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu
rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie
však rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Pokiaľ „postupom
súdu“ nie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom sporovom konaní,

potom už „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia (jeho odôvodnenie), úlohou ktorej
je vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré súd rozhodol (1 ECdo 10/2014, 3 Cdo 146/2013).

31.

Súd prvej inštancie v prejednávanej právnej veci v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej
zistil skutkový stav vykonaním potrebných a stranami sporu navrhnutých dôkazov, a nakoľko žalobkyňa
v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol prvoinštančný súd v
odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav
aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné

ustanovenia, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd tento rozsudok podľa § 387 ods. 1, 2 C. s.
p. potvrdil.

32.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1 C. s. p. tak, že v odvolacom konaní plne úspešným žalovaným 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, pričom o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne
súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník.

33.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada
(§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania
(§ 434 C. s. p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).