Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, October 28, 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/143/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112205993
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 10. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Hartelová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:1112205993.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Hartelovej

a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a JUDr. Táne Rapčanovej, v právnom spore žalobcu: K. G.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom C., P. M. XXXX/X, zastúpeného splnomocneným zástupcom AK JUDr. Repáň
a partneri, s. r. o., so sídlom Martin, M. R. Štefánika 25, IČO: 50 711 776, proti žalovanej: Slovenská
republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné
námestie 13, IČO: 00 166 073, o zaplatenie 264.682,76 eur, o odvolaniach žalobcu a žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 15C/287/2012-648 zo dňa 23. februára 2017, v spojení s
opravným uznesením č. k. 15C/287/2012-697 zo dňa 13. júna 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu, v spojení s opravným uznesením, vo výroku I., ktorým súd žalovanej uložil
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 13.286,20 eur do tridsiatich dní od právoplatnosti rozsudku v časti
sumy 10.000,- eur predstavujúcej náhradu nemajetkovej ujmy a vo výroku II., ktorým vo zvyšnej časti
žalobu žalobcu zamietol, potvrdzuje.

II. Rozsudok okresného súdu, v spojení s opravným uznesením, vo výroku o trovách konania mení tak,
že žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

III. Vo zvyšnej časti (vo výroku I. v časti sumy 3.286,20 eur predstavujúcej náhradu škody titulom trov
právneho zastúpenia v trestnom konaní) zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

IV. Žiadna zo strán konania nemá nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Martin rozsudkom č. k. 15C/287/2012-648 zo dňa 23. 02. 2017, v spojení s opravným
uznesením č. k. 15C/287/2012-697 zo dňa 13. 06. 2017, uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 13.286,20 eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšnej časti žalobu zamietol

(výrok II.) a žalovanej priznal voči žalobcovi právo na náhradu účelne vynaložených trov konania v
rozsahu 100 %.
2. V odôvodnení konštatoval, že žalobca sa žalobou podanou dňa 25. 10. 2012 domáhal voči žalovanej
zaplatenia sumy 311.351,76 eur ako náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným
rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní. V priebehu konania
došlo zo strany žalobcu k čiastočnému späťvzatiu žaloby vo výške istiny 7.966,- eur. Uznesením zo dňa
14. 11. 2013 súd v tejto časti konanie zastavil.

3. Žalobca si vo vzťahu k žalovanej uplatnil niekoľko nárokov, a to nárok na náhradu škody titulom
ušlého zisku vo výške 94.244,80 eur; nárok na náhradu škody titulom straty hodnoty veci - motorových
vozidiel ŠKODA FELICIA COMBI a ŠKODA FAVORIT 136L; nárok na náhradu škody titulom trov
právneho zastúpenia v trestnom konaní; náhrady škody titulom prieťahov v trestnom konaní a zanedbanízákladných povinností orgánov činných v trestnom konaní a náhrady škody titulom poškodenia zdravia a
zničenia rodinných vzťahov. Žalobca si nároky uplatnil v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len

„zákon č. 58/1969 Zb.“).
4. Pri posudzovaní právneho základu nároku žalobcu (pôvodným rozsudkom zo dňa 17. 04. 2014,
poznámka odvolacieho súdu) súd, vychádzajúc aj z doposiaľ prijatej súdnej judikatúry, konkrétne z
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/15/2009 dospel k záveru o danosti
právneho základu uplatneného nároku žalobcu.

5. V súvislosti s nárokom žalobcu na náhradu škody predstavujúcej ušlý zisk vo výške 94.244,80
eur, ktorý si žalobca uplatnil na tom skutkovom základe, že v čase jeho zadržania a trvania väzby
a následného časového obdobia nemohol vykonávať živnosť v predmete podnikania taxislužba,
nakoľko motorové vozidlá, ktoré používal na túto činnosť mu boli zadržané, nemohol vykonávať ani
sprostredkovateľskú činnosť, na ktorej sa podieľal osobne. Jeho vzatím do väzby a odňatím vozidiel
pre účely trestného konania bolo znemožnené jeho podnikanie, čo malo za následok netvorenie zisku.

Súd, posudzujúc predložené listinné doklady, dospel k záveru, že zo zošitov predložených žalobcom na
preukázanie jázd taxíkmi v rámci taxislužby, ktorú vykonávali vodiči na základe zmluvy (nie pracovnej)
uzavretej so žalobcom, nebolo možné relevantným a právne nespochybniteľným spôsobom preukázať
príjem z tejto činnosti. Príjem z podnikateľskej činnosti ako bol vykázaný v daňových priznaniach za
roky 2002 a 2003, teda roky predchádzajúce vzatiu žalobcu do väzby, neodôvodňujú tvrdenie o tom,

že žalobca prišiel o ušlý zisk v rozsahu, ako to vypočítal pre potreby tohto konania. Nárok žalobcu na
uplatnenie ušlého zisku preto súd v celom rozsahu zamietol ako nedôvodný a nepreukázaný.
6. Súd žalobcovi nepriznal ani nárok uplatnený titulom náhrady škody za stratu hodnoty vecí -
motorových vozidiel zadržaných v trestnom konaní, a to ŠKODY FELICIA COMBI EFF 653 a ŠKODA
FAVORIT 136L, ktoré mu boli odňaté v roku 2004 a vrátené 05. 01. 2011, vo výške 3.820,- eur a 1.350,-

eur a trovy znalca, ktorý vypracoval znalecké posudky vo výške 200,- eur. Súd svoje rozhodnutie v tejto
časti založil na tom, že v predmetnej trestnej veci boli motorové vozidlá žalobcu zadržané z dôvodov,
ktoré boli zákonné. Orgány činné v trestnom konaní zároveň navrhli, aby došlo k trestu prepadnutia veci,
teda v danom prípade motorových vozidiel. Motorové vozidlá preto až do skončenia trestného konania
vedeného proti žalobcovi vydané nemohli byť. V konaní bolo nesporne preukázané, že trestná činnosť,

ktorá bola páchaná taxikármi pracujúcimi na dohodu pre žalobcu, bola predmetom rozsiahleho trestného
konania a vo vzťahu k žalobcovi bola síce skončená oslobodením, ale vo vzťahu k taxikárom, ktorí
vykonávali činnosť na jeho autách, odsúdením.
7. Ako ďalší nárok si žalobca uplatnil nárok na náhradu trov, ktoré mu vznikli v trestnom konaní v celkovej
sume 3.937,96 eur. Súd v tejto časti žalobcovi priznal vynaložené trovy konania v trestnom konaní, ktoré

žalobca zaplatil advokátovi JUDr. Máriovi Buksovi vo výške 99.000,- Sk, t. j. 3.286,20 eur. Vo vzťahu
k právnemu zastúpeniu JUDr. Kuricom žalobca preukazoval zaplatenie trov príjmovým pokladničným
dokladom, z ktorého však nebolo možné hodnoverným spôsobom zistiť z akého titulu bola finančná
čiastka uhradená. Tento doklad preto súd nepovažoval za dostatočný a hodnoverný.
8. Nárok žalobcu na náhradu škody titulom prieťahov v trestnom konaní a zanedbania základných

povinností orgánov činných v trestnom konaní uplatnenej vo výške 33.333,- eur súd zamietol v celom
rozsahu, majúc za to, že súdy v občianskoprávnom konaní nemajú právomoc preskúmavať trestné
konanie a hodnotiť účelnosť vykonaných dôkazov, či dĺžku trestného konania. Žalobca konkrétne
nepreukázal, v čom videl prieťahy v trestnom konaní, prípadne zanedbanie povinností orgánov činných
v trestnom konaní. Celkove poukázal na dĺžku trvania 6 rokov, žiadnym spôsobom však nezdôvodnil

výšku nemajetkovej ujmy, ktorú si v tomto smere uplatnil. Z uvedeného dôvodu, ale predovšetkým z
dôvodu, že o prieťahoch v konaní nie je možné rozhodnúť v občianskoprávnej veci a žalobca žiadnym
spôsobom nepreukázal, že by sa obrátil s takýmto svojim nárokom na ústavný súd, prípadne že by v
priebehu trestného konania bola riešená otázka prieťahov v konaní na základe jeho podnetu, žalobu
žalobcu v tejto časti zamietol.

9. Žalobca si nakoniec uplatnil náhradu škody titulom poškodenia zdravia a zničenia rodinných vzťahov
vo výške 166.500,- eur ako náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
10. V súvislosti s uvedeným nárokom žalobcu súd konštatoval, že zákon č. 58/1969 Zb. neobsahuje
zákonné ustanovenie, na základe ktorého by žalobcovi prináležal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy.
Súd nemajetkovú ujmu žalobcovi priznal v súlade s ustanoveniami Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, keď rozhodovacia prax ustálila, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba
posudzovať aj v súvislosti s čl. 5 ods. 1, 5 Dohovoru. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 2357/2010 zo dňa 11. 01. 2012 s tým, že
pokiaľ judikatúra ustálila, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy treba posudzovať aj v súvislosti s čl. 5ods. 1, 5 Dohovoru, i keď nárok na odškodnenie väzby nevznikol podľa ust. § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969
Zb. (R 13/2009), pri aplikácii článku 5 Dohovoru je nevyhnutné neopomenúť osobitosť spočívajúcu v
tom, že i pôvodne zákonná väzba nepredstavujúca porušenie článku 5 ods. 1, 4 Dohovoru sa v dôsledku

oslobodenia obžalovaného spod obžaloby stáva z hľadiska vnútroštátnej úpravy nezákonnou, a tým
zakladá zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú oslobodenému obžalovanému vykonanou väzbou.
11.Nazákladeuvedenéhosúddospelkpresvedčeniu,žežalobcoviprináležínemajetkováujmavovýške
6.000,- eur. Pri stanovení tejto výšky sa súd riadil tým, že žalobca bol oslobodený v trestnom konaní
preto, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, ktorý mu bol kladený za vinu. Vychádzajúc z tvrdenia

žalobcu a preukázania dosahu na jeho psychiku po vzatí do väzby je nesporné, že väzba bola zásahom
značne nepriaznivým vo vzťahu k jeho osobe. Žalobca, ktorý vykonával ako podnikateľskú činnosť
taxislužbu, v podstate na taxíkoch sám chodil minimálne, túto činnosť vykonávali na základe dohody s
ním C. G. (brat), P. E., C. E.. Všetci boli rozsudkom Špeciálneho súdu odsúdení na nepodmienečný trest
odňatia slobody za závažnú trestnú činnosť tak, ako to je konštatované v rozsudku Špeciálneho súdu
sp. zn. PK 2T 28/2007. Výška nemajetkovej ujmy stanovená na sumu 6.000,- eur podľa názoru súdu

zodpovedá zisteným skutkovým okolnostiam.
12.Protirozsudkuzodňa17.04.2014žalobcaajžalovanápodaliodvolanie,nazákladektoréhoodvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti 38.703,- eur (suma 5.370,- eur titulom náhrady škody z dôvodu
úbytku na hodnote zadržaných vecí a suma 33.333,- eur titulom náhrady škody spôsobenej prieťahmi
v trestnom konaní a zanedbaním základných povinností orgánov, činných v trestnom konaní) potvrdil.

Vo zvyšnej časti (vo výroku, ktorým súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 9.286,- eur
a vo zvyšnej časti výroku, ktorým súd žalobu žalobcu titulom náhrady škody predstavujúcej ušlý zisk,
trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní a nemajetkovej ujmy za poškodenie zdravia a zničenie
rodinných vzťahov a vo výroku o trovách konania) rozsudok okresného súdu zrušil a vec v tejto časti
vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd súdu prvej inštancie vo vzťahu k zamietnutie žaloby v časti ušlého

zisku vo výške 94.244,80 eura vytkol nedostatočné odôvodnenie, keď nebolo zrejmé, či sa súd zaoberal
tým, či žalobcovi nejaký ušlý zisk vôbec vznikol, ak nie v takom rozsahu, ako vypočítal, tak potom v
akom a pokiaľ áno, ale v menšom rozsahu, z akého dôvodu nevyhovel návrhu žalobcu aspoň čiastočne.
Pri nároku na trovy obhajoby v trestnom konaní odvolací súd dospel k záveru, že nárok je dôvodný,
avšak pokiaľ išlo o výšku, rozhodnutie okresného súdu bolo nepreskúmateľné. Okresnému súdu uložil

vysporiadať sa v novom rozhodnutí s tým, v akej výške patrí odmena za jednotlivé úkony právnej služby,
poskytnuté pri obhajobe v trestnom konaní vo vzťahu k zodpovednosti štátu za škodu, spôsobenú pri
výkone verejnej moci. Nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s poškodením zdravia
a rodinného života, považoval odvolací súd za preukázaný, bol však toho názoru, že výška priznaného
nároku nebola dostatočne odôvodnená.

13. Súd prvej inštancie po doplnení dokazovania o uplatnenom nároku žalobcu na náhradu ušlého zisku,
náhradu trov trestného konania a náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti so spôsobením poškodenia
zdravia, straty rodinného života opätovne rozhodol (preskúmavaným rozsudkom).
14. Konštatoval, že žalobca si voči žalovanej už pri predbežnom prejednaní nároku uplatnil ušlý zisk
v sume 78.000,- eur bez akýchkoľvek dokladov, podkladov, resp. výpočtu. V žalobe si uplatnil ušlý

zisk vo výške 94.244,80 eur. Žalobca zotrval na tom, že si uplatňuje ušlý zisk za obdobie od februára
2004 do septembra 2011, t. j. za sedem rokov a štyri dni, pričom jeden deň uplatňoval ušlý zisk
vo výške 18,40 eur, pri období sedem rokov a štyroch dní by ušlý zisk predstavoval pri výpočte
stanovenom žalobcom sumu 301.469,10 eur a z tohto uplatňoval 1/3-inu, t. j. 94.244,80 eur. Zohľadniac
aj inú činnosť, ktorá nesúvisela s taxislužbou, by mesačne mal byť príjem žalobcu 17.268,69 eur. Súd

konštatoval, že ušlý zisk nie je možné priznať voľnou úvahou, ale len na základe konkrétnych listinných
dokladov. V tomto smere by podľa názoru súdu bol rozhodujúcim dôkazom znalecký posudok, ktorý
však žalobca nepredložil, ani pokiaľ súd vyslovil takýto názor. Motorové vozidlá, na ktorých žalobca
vykonával taxislužbu boli zadržané orgánmi činnými v trestnom konaní. Išlo o zákonné zadržanie
motorových vozidiel, čo bolo v konaní preukázané. Za takéhoto skutkového a právneho stavu vykonávať

podnikateľskú činnosť na vozidlách, ktoré boli zákonným spôsobom zadržané, podľa názoru súdu
nie je možné, ani pravdepodobným výpočtom vykonaným žalobcom, priznať ušlý zisk. Pokiaľ ide o
sprostredkovateľskú činnosť, ktorú žalobca vykonával aj pred jeho vzatím do väzby, teda aj v roku
2003, žalobca nepreukázal, že by mu v roku 2004 niečo bránilo vykonávať sprostredkovateľskú činnosť.
Žalobca predložil zmluvy o sprostredkovaní služieb č. 4 zo dňa 01. 07. 2003 a č. 2 zo dňa 03. 01. 2003.

Tieto zmluvy boli po obsahovej stránke neurčité a pre toto konanie nehodnoverným dôkazom. Iným
spôsobom uplatnený nárok na ušlý zisk zo sprostredkovateľskej činnosti žalobca nedokladoval, návrhy
na vykonanie dokazovania nemal. Pokiaľ ide o zošity so záznamom jázd taxikárov v rámci taxislužby, z
týchto nebolo možné hodnoverne a právne nespochybniteľne preukázať príjem z tejto činnosti tak, abybolo možné z neho ustáliť ušlý zisk. Daňové priznanie za roky 2002 a 2003, ktoré predchádzali vzatiu
žalobcu do väzby, ničím neodôvodňovalo tvrdenie žalobcu, že prišiel o ušlý zisk v rozsahu 78.000,- eur.
Pokiaľ žalobca žiadal priznať uplatnený nárok na ušlý zisk, bolo jeho povinnosťou, aby v tomto smere

uniesol dôkazné bremeno preukázania sumy 78.000,- eur hodnovernými listinnými dokladmi, ktoré by
súd mohol posúdiť a ku ktorým by sa jednoznačne mohla vyjadriť žalovaná. Pretože takéto dôkazné
bremenožalobcaneuniesol,súdjehonároknepriznal.Zpredloženýchlistinnýchdokladovnebolomožné
ustáliť ani čiastočný finančný nárok žalobcu. Sprostredkovateľskú činnosť, ktorú vykonával pred vzatím
do väzby, žalobca hodnoverným spôsobom nepreukázal a pokiaľ poukázal na neúplné zmluvy, žiadnym

spôsobom nezdôvodnil, prečo na základe takýchto zmlúv túto činnosť nevykonával, resp. nemohol
vykonávať po prepustení z väzby. Žalobca nepredložil kvalifikovaný výpočet ušlého zisku súvisiaceho
s výkonom taxislužby (odborné vyjadrenie alebo znalecký posudok), vozidlá, na ktorých vykonával
taxislužbu pred vzatím do väzby boli v nasledujúcom období zákonným spôsobom zadržané, čo muselo
byť zohľadnené aj pri uplatnení tohto nároku. Vychádzajúc z uvedeného súd nárok žalobcu na náhradu
ušlého zisku zamietol.

15. Nárok na náhradu trov trestného konania súd priznal čo do výšky 3.286,20 eur v súvislosti s právnym
zastúpením JUDr. Máriom Buksom, v časti uplatneného nároku v súvislosti s právnym zastúpením JUDr.
Pavlom Kuricom nárok zamietol, nakoľko neboli preukázané úhrady JUDr. Pavlovi Kuricovi. Dňa 23. 05.
2016 žalobca predložil súdu špecifikáciu trov právneho zastúpenia, ktoré mu vznikli v trestnom konaní s
tým, že táto špecifikácia bola predložená žalovanej, ktorá ju žiadnym spôsobom nespochybnila. Žalobca

zaplatil JUDr. Máriovi Buksovi trovy právneho zastúpenia, ktoré boli vyčíslené v súlade s vyhláškou
MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb,
základná sadzba tarifnej odmeny v roku 2008 podľa § 11 ods. 2, § 12 ods. 3 písm. c/ cit. vyhlášky
predstavovala sumu 3.176,- Sk, t. j. 105,42 eur, režijný paušál pre rok 2008 bol 190,- Sk, t. j. 6,31
eur. Právny zástupca špecifikoval úkony, ktoré vyplynuli zo zastupovania na hlavných pojednávaniach

s rozpisom počtu úkonov, rozsah režijných paušálov, hotové výdavky, t. j. cestovné náklady a stratu
času. Celková náhrada trov konania pred súdom bola vyčíslená na sumu 4.386,85 eur. K tomuto
nároku, ktorý bol takto špecifikovaný, žalovaná nevzniesla žiadne námietky, preto v tomto smere nebolo
potrebné vykonávať žiadne ďalšie dokazovanie a pre nárok žalobcu bola ustálená suma, ktorá vyplynula
z predbežného prejednania nároku žalobcu pri úhrade trov právneho zastúpenia JUDr. Máriovi Buksovi

vo výške 3.286,20 eur.
16. Žalobca si uplatnil i nárok na náhradu škody titulom poškodenia zdravia, zničených rodinných
vzťahov vo výške 166.500,- eur. Odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní strán sporu sa stotožnil s tým,
že tento nárok je potrebné posudzovať v súlade so zákonom č. 58/1969 Zb. a v súvislosti s čl. 5 ods.1,
5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

17. Súd žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy, pričom pre porovnanie a interpretovanie svojej
úvahy poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kontrová c/a Slovenská
republika, v ktorej Európsky súd pre ľudské práva priznal sťažovateľke nemajetkovú ujmu v sume
25.000,-eur,pričomneoprávnenýmzásahom(nekonanímštátnychorgánov,ktorévkonečnomdôsledku
vedie k nezabráneniu trestného činu) do osobnostných práv p. Kontrovej bolo zasiahnuté usmrtením jej

dvoch maloletých detí vo veku päť a jeden rok ich otcom, ktorý následne spáchal samovraždu. Použitím
hraničného zjednodušenia možno konštatovať, že vo vzťahu k jednému dieťaťu by sa jednalo o čiastku
12.500,- eur. V prejednávanej veci došlo na strane žalobcu k tomu, že po prepustení z väzby podľa
lekárskychposudkov,potvrdeníoliečení,podľaodbornýchvyjadrenílekárov,potvrdenímohospitalizácií,
znemožnením vykonávania podnikateľskej činnosti v rovnakom rozsahu ako to bolo pred vzatím do

väzby, došlo k zásahu do jeho osobnej sféry. Žalobca podľa záveru súdu určite utrpel nemajetkovú
ujmu a uskutočniac odhad na spravodlivom základe, priznal mu z tohto titulu sumu 10.000,- eur. Pri
priznávaní výšky nemajetkovej ujmy súd zohľadnil aj tú skutočnosť, že trestná činnosť bola vykonávaná
na vozidlách žalobcu, ktoré boli zákonným spôsobom zadržané. Trestnej činnosti sa dopúšťali tí, ktorí
používali na základe dohody so žalobcom jeho motorové vozidlá, preto v prípravnom konaní bolo ťažké

orgánom činným v trestnom konaní na začiatku hneď ustáliť rozsah trestnej činnosti, ktorá sa týkala 25
obvinených, resp. obžalovaných. Po prepustení z väzby žalobca ťažko niesol situáciu, v ktorej sa ocitol
a predložil dôkazy, svedčiace o tom, že sa nevedel dostatočne vysporiadať s touto skutočnosťou. Vo
zvyšnej časti súd uplatnený nárok žalobcu na nemajetkovú ujmu zamietol.
18. Súd na základe žiadosti žalovanej o poskytnutie dlhšej lehoty na plnenie v prípade vyhovenia žalobe

z dôvodu administratívnej náročnosti procesu žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 13.286,20 eur
do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
19. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s.
p.“). Žalobca si uplatnil žalobou sumu 311.351,76 eur, úspešný v konaní bol vo výške 13.286,33 eur.Úspech vo veci mal v percentuálnom vyjadrení 4,3 %, neúspech 95,73 %. Pomer úspechu a neúspechu
bol 91,4 %. Pri takomto pomere úspechu a neúspechu súd žalovanej priznal úplnú náhradu trov konania,
keď jej neúspech bol zanedbateľný.

20. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca odvolanie, a to osobne i prostredníctvom
splnomocneného zástupcu. Podaným odvolaním sa domáhal zmeny napadnutého rozsudku a priznania
vyššej náhrady nemajetkovej ujmy a ušlého zisku.
21. V osobne podanom odvolaní žalobca namietal výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy,

nepovažujúc túto za primeranú, s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 6Cdo/185/2011.
22. Uviedol, že súd pre porovnanie a interpretovanie svojej úvahy vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy
poukázal na rozhodnutie ESĽP vo veci Kontrová c/a Slovenská republika, úvaha súdu v tomto smere
však nemá komparáciu k okolnostiam prejednávanej veci, v ktorej bolo potrebne vychádzať „z pomerov
v čase vznesenia obvinenia a vzatia do väzby, priebehu celého trestného konania, oslobodzujúceho

rozhodnutia a jeho života po skončení trestného konania.“ Jeho nezákonným vzatím do väzby a
neprimeraným vedením trestného stíhania voči nemu došlo k zásahu do jeho osobného, spoločenského,
profesionálneho, rodinného života, ako aj do jeho postavenia v spoločnosti. Poukázal na rozhodnutie
Naj vyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 15/2012, v ktorom súd odškodnil poškodeného
za nezákonné predvedenie na výsluch na políciu, kde zotrval len niekoľko hodín, nemajetkovou ujmou

vo výške 4.000.000,- Sk.
23. V ďalšom uviedol, že novelou zákona č. 517/2008 Z. z. bola doplnená právna úprava posudzovania
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (§ 17), a to jednak určením kritérií,
ktoré súd v rámci rozhodovacej činnosti zohľadňuje, ako aj zavedením mechanizmu určovania
minimálnej výšky nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, ktorá sa odvíja od priemernej nominálnej

mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve. Ani v súčasnej dobe platný zákon č. 514/2003 Z. z.
neupravuje náhradu škody ako peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v celom rozsahu, ale upravuje len
mechanizmus určenia minimálnej výšky nemajetkovej ujmy za dobu pozbavenia osobnej slobody. Zákon
č. 514/2003 Z. z. teda možno použiť pre určenie minimálnej výšky náhrady, ktorá by ani v prípade nároku
posudzovaného podľa predchádzajúceho zákona č. 58/1969 Zb. nemala byť nižšia ako je minimálna

výška náhrady vypočítaná podľa teraz platného zákona. Súd prvej inštancie mal podklad v zistení
skutočností, ktoré mu umožňovali kvantitatívne posúdenie základných súvislostí, ale výšku priznanej
nemajetkovej ujmy za dobu pozbavenia osobnej slobody vôbec neuviedol a nezdôvodnil. Poukázal tiež
na závery, ku ktorým dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky pri riešení otázok odškodnenia väzby v
rozsudku z 31. mája 2007, sp. zn. 4Cdo/177/2005.

24. Poukázal tiež na to, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa pod škodou v zmysle
čl. 5 ods. 5 Dohovoru rozumie ako škoda materiálna, tak nemateriálna (napr. rozhodnutia Wassink
v. Holandsko, Tsiriis a Kouloumpas v. Grécko). Čl. 5 ods. 5 Dohovoru umožňuje odškodnenie obetí
zatknutia alebo zadržania v rozpore so svojimi skoršími ustanoveniami (len) za nezákonné zatknutie
alebo zadržanie (väzbu), a nie za ich celé trestné stíhanie; ktoré trvalo 6 rokov, t. j. dlhé obdobie neistoty,

ktorej bol vystavený a premietlo sa negatívne a závažne do jeho zdravotného stavu, čo malo byť podľa
jeho názoru súdom prvej inštancie zohľadnené ako kritérium pri stanovení výšky náhrady.
25. Nemajetkovú ujmu (zložku náhrady škody na zdraví) podľa neho predstavuje aj bolestné (460 bodov)
určené znalcom na základe posudku a malo byť podľa jeho názoru zohľadnené pri hodnotení všetkých
rozhodujúcich skutočností.

26. Žalobca namietal tiež nepriznanie ušlého zisku, keď sa nestotožnil so záverom súdu, že nebolo
možné ustáliť ani čiastočný finančný nárok. Tvrdenie, že nepreukázal, že by mu niečo bránilo vykonávať
sprostredkovateľskú činnosť, nevychádza zo zisteného skutkového stavu veci, pretože v tomto roku
bol hospitalizovaný na psychiatrickej klinike v Martine, teda jednoznačne ju nevykonával a vykonávať
nemohol ani po prepustení z nemocnice, vzhľadom na závažnú duševnú poruchu, ktorá sa rozvinula v

príčinnej súvislosti s jeho trestným stíhaním a vzatím do väzby v roku 2004. Nesúhlasil ani s úvahou súdu
v ods. 20 rozsudku o tom, že v tomto príjme by boli aj príjmy získané na základe trestnej činnosti, pretože
v trestnom konaní pred súdom bolo preukázané, že o tejto skutočnosti nevedel, ani vedieť nemohol a v
predložených príjmoch neboli zahrnuté príjmy pochádzajúce z trestnej činnosti, lebo bolo preukázané,
že páchatelia odpájali náhon od prevodovky, aby tak trestnú činnosť pred ním utajili. Daňové priznanie

za rok 2002, podávané v roku 2003, preukázalo, že základ dane predstavoval 44.217,- Sk, zaplatená
daň 540,- Sk. Daňové priznanie za rok 2003 nemohol podať, pretože bol vo výkone väzby a následne
bol nespôsobilý podnikať, preto je potrebné vychádzať z rokov predchádzajúcich. Robil kroky smerujúcek tomu, aby dosahoval väčšie zisky (napr. montáž splyňovacích LPG zariadení - úspora PHM a pod.),
preto súd mal vyhovieť žalobe aspoň čiastočne.

27. Odvolanie podané prostredníctvom splnomocneného zástupcu žalobca odôvodnil tým, že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Napadnutý rozsudok je podľa neho
nepreskúmateľný a z toho dôvodu nezákonný.
28. Vo vzťahu k ušlému zisku poukázal na to, že od začiatku konania žiada jeho náhradu po predbežnom

prejednaní nároku, hoci tento nebol prejednaný vo výške uplatnenej v žalobe. Nárok bol predbežne
prejednaný vo výške 87.000,- eur a v tejto výške sú splnené zákonné predpoklady na jej priznanie.
Súd sa podľa neho nezaoberal opodstatnenosťou existujúcich a políciou zadržaných zošitov, ako i
existujúcichdaňovýchpriznanívminulostiatiežsanezaoberaldôvodom,prečonebolodaňovépriznanie
zarok2003vroku2004podané.Práveokolnostiapostupynastranežalovanejspôsobili,žetentopostup
a vyčíslenie daní nebolo možné uskutočniť. Preto neobstojí konštatovanie súdu, že neboli predložené

listinné, alebo iné dôkazy o tom, že by bol zarobil finančné prostriedky predstavujúce ušlý zisk. Bol
podnikateľom, ktorý ani netušil, že na jeho motorových vozidlách sa pácha trestná činnosť a tento záver
bol jednoznačne precizovaný aj v oslobodzujúcom rozsudku špeciálneho súdu. Preto na jeho strane
nie je žiadna príčina, ktorá by mohla mať, alebo mala za následok nemožnosť tvoriť zisk, ktorého sa
podanou žalobou domáha. Robil všetko preto, aby si zabezpečil lepšie podmienky na vyšší zisk, ako

je napr. namontovanie plynu do osobných motorových vozidiel, čo malo za následok zníženie nákladov
na prevádzku o viac ako polovicu. Je teda viac ako isté, že zisk by sa bol dostavil. Súd vo svojom
rozhodnutí nijako bližšie nezdôvodnil a nevyhodnotil tento jeho počin za účelom zvýšenia zisku a nechal
ho bez povšimnutia a vyhodnotenia vo vzťahu k ušlému zisku. Preto sa javí byť logické, že ušlý zisk
musí byť vyšší ako bolo pôvodné daňové priznanie za rok 2002 vo výške základu dane cca 40.000,- Sk.

Keďže vyšší zisk sa najskôr mohol prejaviť až v roku 2003, za ktorý sa podáva daňové priznanie až v
marci 2004, tak daný stav musí súd rešpektovať a pri svojich úvahách o priznaní, alebo nepriznaní tohto
nároku toto zobrať na zreteľ. Ak sa súd týmto logickým postupom nesprával, tak mal vysvetliť akými
úvahami sa riadil, keď nepriznal žiaden ušlý zisk. Nepriznaním žiadneho ušlého zisku pochybil a vo veci
nesprávne rozhodol.

29. Druhou zložkou ušlého zisku bolo sprostredkovanie obchodu, ktoré niekoľko rokov realizoval a k
tomuto používal aj motorové vozidlá. Ich zhabanie v súčinnosti s jeho zlým psychickým zdravotným
stavom mali taktiež vplyv na to, že zisk ušiel a tým bol poškodený. Tento nárok bolo možné legitímne
vyvodzovať z existujúcich daňových priznaní, zošitov o prevádzke vozidiel a z vytvorenia vhodných
prevádzkových podmienok u vozidiel, aby tieto prinášali viac zisku. Iba zohľadnenie týchto skutočností

môže viesť k správnemu rozhodnutiu, prepočítaním kilometrov zaznamenaných v zošite, zisk takto
vypočítaný by sa zdvojnásobil za namontované splyňovače na vozidlách a následne vynásobil počtom
dní, tak by bolo možné zisk určiť na mesačnej, aj na ročnej úrovni.
30. Rozhodnutie o trovách obhajoby žalobca nerozporoval, nakoľko tieto boli priznané vo výške, ktorá
bola doložená a predbežne prejednaná.

31. Pokiaľ ide o priznanú náhradu nemajetkovej ujmy, vzhľadom na realizovaný zásah do oblasti
súkromia, osobného života, zdravia, práva na podnikanie, a v konečnom dôsledku jeho nemožnosť
ďalej podnikať z dôvodu stanovenej diagnózy, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s trestným stíhaním,
nemajetkovú ujmu na úrovni 10.000,- eur považuje za neprimerane nízku. Je nevyhnutné zobrať
zreteľ na lekárske závery ustálené znalcom MUDr. Kollárom, ktorý v znaleckom posudku nepochybne

stanovil následok depresívnej úzkostnej poruchy, čo bol aj základ pre priznanie čiastočného invalidného
dôchodku. Takéto poškodenie zdravia nie je ani minimálne vyvážené poskytnutou nemajetkovou ujmou
vo vzťahu k následkom. Ak bolo bolestné tohto zásahu do jeho zdravia ohodnotené na 463 bodov, tak
potom len samotné hodnotenie bolestného predstavuje čiastku 4.630,- eur. Pri rozhodovaní v danej veci
neboli zohľadnené všetky dotknuté oblasti jeho života a z toho dôvodu potom bola priznaná neprimerane

malá nemajetková ujma. Je nepochybné, že vydaním nezákonného uznesenia o vzatí do väzby došlo k
zásahu do sféry jeho osobnostných práv (do súkromného života, do jeho cti a dobrej povesti).
32. V odvolaní podanom prostredníctvom splnomocneného zástupcu žalobca namietal aj výrok o
trovách konania, kedy sa domáhal, pre prípad posúdenia jeho odvolania ako nedôvodného, posúdenia
rozhodnutia o trovách konania za podmienok zreteľa hodných okolnosti prípadu a nepriznania nároku

na náhradu trov konania žiadnej zo strán konania.33. Odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie čo do výroku, ktorým súd žalobe vyhovel v časti
priznanej nemajetkovej ujmy, podala i žalovaná, ktorá sa podaným odvolaním domáhala jeho zrušenia
v tejto časti a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

34. Podľa názoru žalovanej súd prvej inštancie jej nesprávnym procesným postupom znemožnil
uskutočňovanie jej patriacich procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne
právne posúdil.
35. Podľa žalovanej rozsudok v časti posúdenia primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy porušuje

princíp právnej istoty, keďže nerešpektuje záväzný právny názor odvolacieho súdu v tejto veci. Dôvodom
zrušenia pôvodného rozsudku súdu prvej inštancie v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch bol názor odvolacieho súdu, že v odôvodnení svojho rozhodnutia sa súd prvej inštancie
nedostatočne vysporiadal s námietkami sporových strán a neprihliadol na rozsah odškodnenia v iných -
obdobných veciach (napríklad prípad Winkler proti Slovenskej republike), čím došlo k odňatiu možnosti
konať pred súdom v neprospech oboch sporových strán.

36. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že súd prvej inštancie sa
záväznýmprávnymnázoromodvolaciehosúduvčastirozsahuodškodneniasinýmiobdobnýmiprípadmi
neriadil, keď svoju úvahu založil výlučne na poukaze na prípad celkom zjavne odlišný od prípadu žalobcu
(Kontrová proti Slovenskej republike), pričom nijako nebral do úvahy obdobný prípad (odvolacím súdom
preferovaný Winkler proti Slovenskej republike). V prípade žalobcu nedošlo k pochybeniu orgánov

činných v trestnom konaní alebo súdu, ale jedná sa o vznik nároku na náhradu škody s prihliadnutím
na skutočnosť, že v trestnom konaní bol spod obžaloby oslobodený, pričom v jeho prípade nedošlo
k deštrukcii rodinného alebo súkromného života (rozvod nebol zapríčinený vzatím žalobcu do väzby
a pod.). Ak súd prvej inštancie právne argumentoval pomernou výškou odškodnenia v sume 12.500,-
eur (v prípade deštrukcie rodinného a súkromného života a závažného pochybenia orgánov verejnej

moci), nemal podľa žalovanej dospieť k podobnej sume 10.000,- eur (nedošlo k deštrukcii rodinného
a súkromného života žalobcu a v jeho prípade nedošlo k závažnému pochybeniu orgánov verejnej
moci). V tejto časti súd prvej inštancie zvolený postup žiadnym spôsobom neodôvodnil, dôsledkom čoho
považuje napadnutý rozsudok nielen za prekvapivý (nerešpektujúci názor odvolacieho súdu), ale aj za
nepreskúmateľný a nedostatočne odôvodnený.

37. Súd prvej inštancie sa dopustil pochybenia pri stanovení výšky priznanej nemajetkovej ujmy v
peniazoch tým, že vychádzal z predložených dôkazov, ktoré sa netýkali náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Rozhodnutie Sociálnej poisťovne o priznaní invalidného dôchodku zo dňa 26. 08. 2016 a
lekársky posudok zo dňa 15. 08. 2016 sú podľa nej dôkazmi spôsobilými preukazovať nárok žalobcu
na náhradu škody na zdraví, nie však nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Jedná sa o

totožnú situáciu ako v prípade žalobcom predloženého znaleckého posudku MUDr. Stanislava Kollára
o stanovení bolestného, pričom v tejto súvislosti súd prvej inštancie výslovne uviedol, že ho nemohol
zohľadniť pri rozhodovaní o nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, pretože sa týkal škody
na zdraví. Vzhľadom na uvedené sa domnieva, že pri posudzovaní žalobcovho nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam. Podľa názoru žalovanej súd prvej inštancie pri posudzovaní nároku žalobcu nemal
na uvedené dôkazy prihliadať, pričom bolo na žalobcovi, aby si v tomto konaní uplatnil i nárok na
náhradu škody, čo však neurobil. Náhrada škody na zdraví nemôže byť stotožňovaná (ani z hľadiska
dokazovania) s náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch.

38. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej, ktoré podal prostredníctvom splnomocneného zástupcu
po súdom určenej lehote, navrhol, aby súd rozhodol v zmysle jeho odvolania a na odvolanie žalovanej
neprihliadal.
39. Uviedol, že je nepochybné, že i výkon väzby je súčasťou trestného stíhania. Obmedzenia v tomto
režime sú závažné v oblasti slobôd a mali aj nedozierne následky. Tieto následky boli spôsobilé

zasiahnuť do všetkých oblastí života a podľa pripojených dôkazov aj zasiahli. Takéto následky nie je
možné uviesť do pôvodného stavu, preto sanácia týchto následkov nie je možná. Z tohto dôvodu zákon
uvažuje o nemajetkovej ujme. Súd prihliadal na okolnosti prípadu, na jeho osobu a na dôsledok, ktoré
spôsobila skutočnosť nezákonného trestného stíhania a správne vyhodnotil skutočnosť zásahu do jeho
osobnej slobody a práv, avšak nesprávne a nedostatočne vyhodnotil spôsobný následok, keď priznal

iba náhradu vo výške vymedzenej v napadnutom rozsudku.
40. Zásah do jeho zdravia a psychiky sú najzávažnejšie skutočnosti, na ktoré bolo treba pri úvahe súdu
prihliadnuť. Duševná choroba má devastačné účinky na jeho osobný život, podnikateľský život, ako aj na
jeho spoločenské postavenie a existenciu. Preto sa javí byť náhrada vo výške 10.000,- eur neprimeranenízka. Je podľa neho potrebné zobrať na zreteľ lekárske závery ustálené znalcom MUDr. Kollárom, ktorý
stanovil následok depresívnej úzkostnej poruchy, čo bol aj základ pre priznanie čiastočného invalidného
dôchodku. Takéto poškodenie zdravia nie je ani minimálne vyvážené poskytnutou nemajetkovou ujmou.

Opätovne poukázal na bodové ohodnotenie bolestného.
41. Rozsudok je podľa žalobcu nutné považovať z uvedených dôvodov za nezákonný, nakoľko priznaná
nemajetková ujma je nedostatočná vo vzťahu k následku a súd nesprávne postupoval pri svojej úvahe ak
nezohľadnil a nepriznal vyššiu náhradu uplatnenú v konaní. Takto vydaný rozsudok je nutné považovať
za nepreskúmateľný, nevysvetľujúci logicky prečo súd priznal iba sumu 10.000,- eur, prečo nezohľadnil

ušlý zisk z podnikania v požadovanej výške, prípadne aspoň čiastočne. Nezohľadnil ani dôsledky na
jeho strane, nezobral zreteľ na všetky okolnosti tohto prípadu a konečný dopad nezákonne vedeného
trestného stíhania na jeho osobu, jeho zdravie a existenciu do budúcna.

42. Odvolací súd konštatuje, že rozsudok okresného súdu zo dňa 23. 02. 2017, citovaný v bode
1. odôvodnenia tohto rozhodnutia, už bol raz predmetom preskúmania odvolacím súdom, ktorý

dospejúc k záveru o neopodstatnenosti odvolania tak žalobcu ako aj žalovanej tento rozsudkom č.
k. 8Co/212/2017-718 zo dňa 30. 05. 2018 vo výroku, ktorým súd žalovanej uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 13.286,20 eur do tridsiatich dní od právoplatnosti rozsudku v časti sumy 10.000,- eur
predstavujúcejnáhradunemajetkovejujmyavovýroku,ktorýmvozvyšnejčastižalobužalobcuzamietol,
potvrdil (v poradí prvý výrok rozsudku odvolacieho súdu) a vo výroku o trovách konania zmenil tak, že

žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal (v poradí druhý výrok rozsudku odvolacieho súdu).
Vo zvyšnej časti (v poradí prvom výroku v časti sumy 3.286,20 eur predstavujúcej náhradu škody titulom
trov právneho zastúpenia v trestnom konaní) zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý (v poradí tretí
výrok rozsudku odvolacieho súdu). Žiadnej zo strán konania súd nárok na náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal (v poradí štvrtý výrok rozsudku odvolacieho súdu).

43. Proti citovanému rozsudku krajského súdu, čo do časti výroku I., ktorým odvolací súd potvrdil
rozsudok súdu prvej inštancie o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 10.000,- eur ako náhradu
nemajetkovej ujmy, čo do výroku II., ktorým zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách
konania a výroku IV., ktorým žiadnej zo strán konania nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho

konania, podala žalovaná dovolanie, namietajúc znemožnenie jej uskutočňovať jej patriace procesné
práva odvolacím súdom v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a odklonenie
sa odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu pri vyriešení právnej otázky,
od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Žalovaná namietala, že odvolací súd pri svojom
rozhodnutí konštatoval primeranosť priznanej náhrady nemajetkovej ujmy s poukazom na prípad

Winkler, avšak vôbec neposkytol, nenaznačil úvahu, ktorá ho viedla k týmto záverom, keď žalovaná
práve s poukazom na prípad Winkler odôvodňovala neprimeranosť priznanej nemajetkovej ujmy.
Podľa žalovanej odvolací súd tieto prípady vôbec neporovnal. Žalovaná za medzeru v argumentácii
odvolacieho súdu považovala aj prijatie záveru o primeranosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy aj
zasituácie,keďprisvedčilsprávnostionemožnostizohľadneniaprípadnýchnásledkovnazdravížalobcu

pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy (v nadväznosti na ktoré súd prvej inštancie výšku náhrady
určoval) a úplné opomenutie vysporiadať sa s námietku o nepreukázaní tvrdenej deštrukcie rodinného
a súkromného života žalobcu (rozvod nebol zapríčinený väzbou a pod.). Žalovaná namietala tiež výšku
priznanej nemajetkovej ujmy majúc zato, že súd mal prihliadať aj na výšku náhrady nemajetkovej ujmy
podľa zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi.

44. Na základe dovolania žalovanej Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.
1Cdo/233/2018 zo dňa 25. 08. 2021 rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 8Co/212/2017-718 zo dňa
30. 05. 2018 vo výroku I., II. a IV. (t. j. v prvom, druhom a štvrtom výroku) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Vychádzal zo záveru, že odvolací súd zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom nevysvetlil

ním konštatovanú primeranosť náhrady nemajetkovej ujmy, najmä v porovnaní s prípadom Winkler, s
ohľadomnanemožnosťprihliadaťnaprípadnézhoršeniezdravotnéhostavučinepreukázaniedeštrukcie
rodinného a súkromného života žalobcu. Záverom dovolací súd konštatoval, že v novom rozhodnutí
rozhodne odvolací súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania.

45. Následne, po vrátení veci dovolacím súdom, krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), konštatujúc,
že odvolania boli podané včas, oprávnenými stranami konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C. s. p.) opätovne preskúmal rozsudok okresného súdu vnapadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 380, § 379 C. s. p.), a tento znovu vo veci
samej podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil a vo výroku o trovách konania podľa § 388
C. s. p. zmenil, nakoľko neboli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v tejto časti, ani pre jeho zrušenie.

46. Odvolací súd konštatuje, že sa opätovne zaoberal odvolaniami oboch strán konania, keď Najvyšší
súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 1Cdo/233/2018 zo dňa 25. 08. 2021 zrušil rozsudok
odvolacieho súdu v celom rozsahu (okrem v poradí tretieho výroku, v ktorom odvolací súd konštatoval
nedotknutie sa časti výroku I. rozsudku okresného súdu čo do zaplatenia sumy 3.286,20 eur

predstavujúcej náhradu škody titulom trov právneho zastúpenia v trestnom konaní), napriek tomu,
že dovolaním žalovanej bol napadnutý rozsudok odvolacieho súdu len v časti prvého výroku, ktorým
odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu
10.000,- eur ako náhradu nemajetkovej ujmy a čo do nadväzujúcich výrokov o trovách konania, nie aj v
časti prvého výroku, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku II., ktorým okresný
súd vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol.

47. Žalobca si v preskúmavanej veci žalobným návrhom na začatie konania uplatnil nárok na náhradu
škody a nemajetkovej ujmy spôsobených nezákonnými rozhodnutiami, ktorými boli uznesenie o
vznesení obvinenia, uznesenie o vzatí do väzby a rozhodnutie o zaistení vecí - motorových vozidiel
a nesprávnym úradným postupom, ktorý spočíval v neprimerane dlhom trestnom konaní. Nárok na

náhradu majetkovej škody si žalobca uplatnil v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v zmysle Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V rámci nároku
na náhradu škody si uplatnil nárok na náhradu škody predstavujúcej ušlý zisk vo výške 94.244,80 eur,
stratu hodnoty veci vo výške 5.370,- eur a titulom trov právneho zastúpenia v trestnom konaní vo výške
3.937,96 eur, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy (ktorú žalobca označoval rovnako ako škodu) si

uplatnil titulom prieťahov v konaní a zanedbania základných povinností orgánov činných v trestnom
konaní vo výške 33.333,- eur a titulom poškodenia zdravia a zničenia rodinných vzťahov vo výške
166.500,- eur. Okresný súd rozsudkom č. k. 15C/287/2012-494 zo dňa 17. 04. 2014 žalobe žalobcu
vyhovel v časti uplatnenej náhrady škody v súvislosti s právnym zastúpením v trestnom konaní vo výške
3.286,20euravčastiuplatnenejnáhradynemajetkovejujmyzapoškodeniezdraviaazničenierodinných

vzťahov vo výške 6.000,- eur. Vo zvyšnej časti žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Krajský
súd v Žiline rozsudkom č. k. 8Co/541/2014-559 zo dňa 30. 09. 2015 uvedený rozsudok okresného
súdu vo výroku, ktorým súd vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol, sčasti, a to do sumy 38.703,-
eur (sumy 5.370,- eur titulom náhrady škody z dôvodu úbytku na hodnote zadržaných vecí a sumy
33.333,- eur titulom náhrady škody spôsobenej prieťahmi v trestnom konaní a zanedbaním základných

povinností orgánov činných v trestnom konaní) potvrdil, vo zvyšnej časti (vo výroku, ktorým súd uložil
žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 9.286,20 eur a vo zvyšnej časti výroku, ktorým súd žalobu
žalobcu titulom náhrady škody predstavujúcej ušlý zisk, trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní a
nemajetkovej ujmy za poškodenie zdravia a zničenie rodinných vzťahov a vo výroku o trovách konania)
rozsudok okresného súdu zrušil a vec v tejto časti vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

48. Predmetom sporu v ďalšom konaní tak ostal len uplatnený nárok žalobcu na náhradu škody
predstavujúcej ušlý zisk vo výške 94.244,80 eur, trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní vo
výške 3.937,96 eur a nemajetkovej ujmy za poškodenie zdravia a zničenie rodinných vzťahov vo
výške 166.500,- eur (spolu 264.682,76 eur), o ktorých súd prvej inštancie rozhodol preskúmavaným

rozsudkom.

49. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, aj po
zrušení svojho predchádzajúceho rozhodnutia dovolacím súdom dospel k záveru, že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza

i zo správneho právneho posúdenia veci. Odvolania žalobcu a žalovanej čo do merita veci odvolací súd
vyhodnotil ako nedôvodné.

50. Pokiaľ ide o posúdenia právneho základu veci, odvolací súd už vo svojom predchádzajúcom
rozhodnutí konštatoval, že tento bol okresným súdom posúdený správne. Okresný súd pri posúdení

nároku žalobcu správne vychádzal z ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej oslobodenie spod obžaloby má
rovnaký následok ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť a ten, proti komu bolo
trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má zásadne právo na náhradu
škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991). Súd prvej inštancie správne aplikovali ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom a vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy v súvislosti s rozhodnutím o vzatí žalobcu do väzby čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

51. Pokiaľ ide o jednotlivé nároky uplatnené žalobcom, odvolací súd po preskúmaní napadnutého
rozhodnutia, odvolania strán konania a obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo vzťahu
k uplatneným nárokom žalobcu na náhradu škody predstavujúcej ušlý zisk v súvislosti s jeho vzatím do

väzby a zadržaním motorových vozidiel, trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní a nemajetkovú
ujmu v súvislosti s rozhodnutím o vzatí do väzby rozhodol vecne správne.

52. V nadväznosti na odvolacie námietky žalobcu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie nárok
žalobcu na náhradu škody predstavujúcej ušlý zisk zamietol z dôvodu neunesenia dôkazného bremena
žalobcom, keď z predložených listinných dokladov nebolo možné ustáliť ani čiastočný finančný nárok

žalobcunanáhraduušléhozisku.Úvahysúduvedúcekrozhodnutiuotomtonárokužalobcusúpodrobne
a zrozumiteľne rozvedené v bode 51. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd sa so
skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie vo vzťahu k uvedenému nároku v celom rozsahu
stotožňuje, z ktorého dôvodu v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku v
tejto časti. Pre zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia v tejto časti odvolací súd dodáva, že

konkrétnu výšku ušlého zisku je potrebné dokázať, nepostačuje len hypotetický ušlý zisk, ale vždy sa
musí jednať o zisk, ktorý bolo možné reálne očakávať, pričom dôkazné bremeno viazne na poškodenom.
Ušlý zisk spočíva v tom, že nenastalo zväčšenie majetku poškodeného, ktoré by bolo možné (nebyť
škodovej udalosti) dôvodne očakávať s ohľadom na predvídateľný sled vecí. Ušlý zisk nie je možné
vyčísliť ako rozdiel medzi základom dane v predchádzajúcom období a nevykázaním žiadneho príjmu v

nasledujúcich rokoch. Je zrejmé, že žalobca počas výkonu väzby nemal príjem a nenastalo zväčšenie
jeho majetku, ale zároveň nie je možné vyčísliť ušlý zisk tak ako ho vyčíslil žalobca bez zohľadnenia
ďalších relevantných skutočností. Žalobca ušlý zisk odvodzoval od daňového priznania za rok 2002,
záznamu jázd za obdobie roku 2003 (od 01. 09. 2003) a faktúr vystavených za sprostredkovateľskú
činnosť, aj s poukazom na zníženie nákladov vzhľadom na montáž splyňovacích LPG zariadení do

motorových vozidiel, v dôsledku čoho by podľa neho došlo k úspore PHM. Skutočná úspora však v
konaní nebola preukázaná, rovnako ako nebolo preukázané tvrdenie žalobcu o možnom dosahovaní
príjmu vo výške 18,40 eur na každý deň na jedno vozidlo. Tvrdenia žalobcu o možnom dosahovaní
príjmu sa odvíjajú od vykonávania činnosti taxislužby, túto však žalobca nevykonával osobne, a teda
samotné vzatie žalobcu do väzby nepredstavovalo prekážku pre príjem z tejto činnosti. Taxislužbu

vykonávali iné osoby, pričom v konaní nebolo preukázané na základe akého vzťahu (túto nevykonávali
v pracovno-právnom pomere), aké z tohto vzťahu plynuli pre jednotlivých účastníkov práva a povinnosti,
najmä pokiaľ išlo o príjem za uskutočnené jazdy. Nemožno pritom opomenúť, že vozidlá využívané
na taxislužbu žalobca dňa 17. 02. 2004 na výzvu vyšetrovateľa v zmysle § 78 ods. 1 Trestného
poriadku účinného do 31. 12. 2005 vydal vyšetrovateľovi Krajského riaditeľstva PZ v Žiline, pričom

v konaní nebolo preukázané, že by rozhodnutie, ktorým bolo rozhodnuté o zaistení veci - osobných
motorových vozidiel vo vlastníctve žalobcu, bolo zrušené ako nezákonné. Pokiaľ žalobca nezákonnosť
zaistenia motorových vozidiel spájal s tým, že bol v trestnom konaní, v ktorom k zaisteniu vecí došlo,
spod obžaloby oslobodený, samotná táto skutočnosť ešte neznamená, že k vydaniu predmetných
vozidiel došlo v rozpore so zákonom. Nemožno tiež opomenúť skutočnosť, že osoby, ktoré taxislužbu

vykonávali (C. G., C. D., P. E.) boli vzaté do väzby, z ktorého dôvodu je zrejmé, že žalobca by nemohol
naďalej vykonávať taxislužbu prostredníctvom týchto osôb. Zo strany žalobcu rovnako v konaní nebol
preukázaný ani ušlý zisk v súvislosti so sprostredkovateľskou činnosťou, na ktorú mal žalobca, podľa
jeho tvrdenia v odvolaní, využívať i motorové vozidlá, ktoré mu boli zadržané. Vzhľadom na uvedené,
keď súd nemal za preukázaný vznik ušlého zisku žalobcom, ani jeho výšku, nárok žalobcu v tejto časti

správne zamietol, z ktorého dôvodu odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto
časti ako vecne správne potvrdil.

53. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil aj v časti
zamietnutia nároku na náhradu trov trestného konania vo výške 651,76 eur, ktoré mal žalobca zaplatiť

advokátovi JUDr. Pavlovi Kuricovi, z dôvodu nepreukázania úhrady týchto trov advokátovi. Žalobca
odvolanie síce podal aj čo do nepriznania tohto nároku, odvolanie však v tejto časti neodôvodnil, keď
v odvolaní podanom prostredníctvom splnomocneného zástupcu uviedol, že tento nárok bol zo stranysúdu priznaný vo výške, ktorá bola doložená, predbežne prejednaná, preto záver súdu o tomto nároku
nerozporuje.

54. Ako vecne správny napokon odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie aj v časti
náhrady nemajetkovej ujmy, považujúc tak odvolanie žalobcu, ako aj odvolanie žalovanej v tejto časti
za nedôvodné.

55. Žalobca si v konaní uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 166.500,- eur v súvislosti s

rozhodnutím o väzbe. Žalobcom označené konanie - jeho vzatie do väzby v súvislosti s trestným
konaním, ktoré sa proti nemu viedlo a ktoré skončilo jeho oslobodením spod obžaloby, možno považovať
za konanie objektívne spôsobilé privodiť ujmu na právach žalobcu. V prejednávanom prípade došlo k
porušeniu práva žalobcu s tým, že v dôsledku nezákonného rozhodnutia - vzatia do väzby mu bola
spôsobená nemajetková ujma. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je dať do vzťahu mieru
ujmy na hodnotách ľudskej osobnosti s konkrétnym finančným vyjadrením náhrady takejto nemajetkovej

ujmy, ktorá žalobcovi vznikla a aspoň týmto spôsobom prispieť k zmierneniu vzniknutého stavu. Vo
vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy v dôsledku vzatia do väzby je nepochybné, že výkon väzby
predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvoláva aj ďalšie negatívne dopady na
jeho osobný život, zasahujúce do súkromného života, do jeho cti a dobrej povesti a je spôsobilý
okrem porušenia práva na osobnú slobodu garantovaného článkom 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky, obmedziť, či porušiť aj jeho právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života,
dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti tak, ako to zaručuje článok 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky. Výkonom väzby u žalobcu došlo k obmedzeniu jeho súkromného a rodinného života, k
odčleneniu žalobcu od jeho najbližších, ktorá skutočnosť neodvratne zasiahla aj do jeho osobného a
spoločenského života. V konaní bolo preukázané, že výkon väzby žalobcu trval od 17. 02. 2004 do

20. 05. 2004, t. j. 94 dní, a teda je nepochybné, že žalobca má v súvislosti s povahou uvedeného
zásahu (spojeným s obmedzením osobnej slobody žalobcu) nárok na odškodnenie nemateriálnej ujmy,
keď samotné konštatovanie porušenia tohto práva nie je dostačujúce. Existenciu nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy v súvislosti s rozhodnutím a väzbe a jej trvaním napokon odvolací súd konštatoval
už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí.

56. Vo vzťahu k okolnostiam prejednávanej veci je potrebné konštatovať, že už samotná väzba
predstavovala pre žalobcu závažnú ujmu, pretože obmedzenie osobnej slobody touto formou bolo
nedôvodné; ako sa neskôr ukázalo bolo nedôvodné i celé trestné stíhanie žalobcu. Každé trestné
konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na ktorého sa síce do okamihu

právoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada ako na nevinného, ale už samotný fakt trestného
stíhania je záťažou pre každého obvineného. Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje do
súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a to tým skôr, ak ide o obvinenie
nepravdivé, ktoré je potvrdené právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom súdu. Zásah do súkromného
a osobného života jednotlivca je o to závažnejší, ak je spojený aj s väzbou stíhaného.

57. Pokiaľ ide o výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, zákon č. 58/1969 Zb. výslovne
nestanovoval kritériá na určenie výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V súčasnosti
tieto kritériá príkladmo (nie taxatívne) určuje § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. (ktorý sa stal súčasťou
právneho poriadku 1. januára 2009). Podľa v súčasnosti účinného znenia tohto ustanovenia sa výška

nemajetkovej ujmy v peniazoch určuje s prihliadnutím na osobu poškodeného, jeho doterajší život a
prostredie, v ktorom žije a pracuje; závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo;
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Tieto kritéria súdna prax stabilizovala aj ako kritéria
určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb. (povaha trestnej veci, dĺžka,

časové okolnosti väzby, preukázaný dopad väzby do osobnostnej sféry poškodeného a širšie okolnosti,
za ktorých k vzniku nemajetkovej ujmy došlo, korigované všeobecnými princípmi spravodlivosti).
Vychádzajúc z uvedených kritérií, odvolací súd nepovažoval výšku náhrady nemajetkovej ujmy priznanú
súdom prvej inštancie za neprimeranú.

58. Vychádzajúc z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie mal odvolací súd, rovnako ako súd
prvej inštancie, za to, že žalobca preukázal zásah a nepriaznivý dopad v súvislosti s vykonanou väzbou
v jeho osobnom, súkromnom a rodinnom živote. Žalobca bol obmedzený na osobnej slobode v súvislosti
s trestným stíhaním pre pokračovací trestný čin nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 171aods. 1, 4 písm. b) Trestného zákona a trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej
skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Trestného zákona z dôvodu obavy, že bude
pokračovať v trestnej činnosti, od 17. 02. 2004 do 20. 05. 2004. Väzba žalobcu zahŕňala obmedzenie

slobody pohybu a pobytu, žalobca bol počas tohto obdobia obmedzený v realizovaní svojho rodinného
života, nakoľko bol obmedzený jeho kontakt s rodinnými príslušníkmi, bol obmedzený v oblasti pracovnej
či záujmovej (v dôsledku obmedzenia osobnej slobody). Žalobca bol pritom rozsudkom Špeciálneho
súdu v Pezinku sp. zn. PK 2T/28/2007 zo dňa 09. 03. 2009, v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1Toš/7/2009 zo dňa 13. 05. 2010, spod obžaloby oslobodený z dôvodu,

že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol stíhaný. Z obsahu spisu zároveň nevyplýva, že by
žalobcabolniekedyvminulostitrestnestíhaný.Väzbažalobcu,vdôsledkuobmedzeniaslobodyžalobcu,
mala nesporne negatívny vplyv na osobný život žalobcu, i keď nebolo preukázané, že by táto bola
príčinou rozvratu manželstva žalobcu (v konaní bolo preukázané, že problémy v manželstve žalobcu
existovali už pred vzatím žalobcu do väzby). Bolo však nesporne preukázané, že väzba mala negatívny
vplyv na osobnosť žalobcu, na jeho psychický stav počas výkonu väzby, ktorý pretrvával aj po prepustení

z väzby. Žalobca počas výkonu väzby schudol, mal zdravotné problémy, prežíval stres, po prepustení
z väzby trpel paranojou, nebol schopný zapojiť sa do profesionálneho a spoločenského života, bol
hospitalizovaný na psychiatrii (výpoveď žalobcu, manželky žalobcu, lekárske záznamy). Pokiaľ žalobca,
ako už odvolací súd uviedol aj vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, zrušenom dovolacím súdom,
výškunemajetkovejujmyodôvodňovalispoukazomnapriznanýinvalidnýdôchodokaznaleckýposudok

MUDr. Kovaľa, je potrebné uviesť, že nárok na náhradu škody na zdraví je potrebné odlišovať od nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy, preto ak si žalobca nárok v súvislosti s poškodením zdravia uplatňoval
s poukazom na znalecký posudok vyčísľujúcim výšku bolestného, bolo potrebné, aby si tento uplatnil
ako nárok na náhradu škody v súvislosti s výkonom väzby (nie náhradu nemajetkovej ujmy). Samotné
následky väzby, ktoré môžu mať vplyv, a v danom prípade sa aj prejavili, na osobnosť a psychiku

nezákonne väznenej osoby, ktorej nevina bola potvrdená, ktoré možno logicky očakávať bez toho, aby
bola diagnostikovaná akákoľvek psychická porucha však pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy
nemožno podľa názoru odvolacieho súdu pri posudzovaní náhrady nemajetkovej ujmy opomenúť, keďže
jedným z kritérií pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy je aj preukázaný dopad väzby do osobnostnej
sféry poškodeného. Odvolací súd v tejto súvislosti analogicky poukazuje na závery Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/99/2016 zo dňa 11. 12. 2019, v ktorom najvyšší súd pri
konkurencii práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka (s ním spojeným
právom na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch) a právom na náhradu škody v zmysle § 415
a nasl. Občianskeho zákonníka (zahrňujúceho aj právo na náhradu škody na zdraví) konštatoval,
že medzi týmito dvomi inštitútmi je pojmová a obsahová odlišnosť. Právo na ochranu osobnosti

predstavuje nemajetkové právo, rýdzo osobnostnej povahy a je úzko späté s osobnosťou človeka a jej
prejavmi. Právo na náhradu škody a právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby teda predstavujú dve
celkom samostatné práva, ktoré sú podmienené rôznou sférou ochrany zabezpečovanej Občianskym
zákonníkom. Z koncepcie právnej úpravy, ktorá rozlišuje medzi inštitútom ochrany osobnosti a náhrady
škody vyplýva, že nároky majúce základ v týchto inštitútoch sú samostatné a vzájomne nezávislé; každý

z týchto inštitútov poskytuje ochranu iným zložkám v rámci duševnej integrity jednotlivca. Právo na
ochranu osobnosti primárne poskytuje ochranu pred zásahmi do psychicko-morálnej integrity osoby,
pričom právo na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia poskytuje prevažne ochranu zásahov do
fyzickejintegrityjednotlivca.Tietonárokysledujúcochranurôznychzáujmovjepretopotrebnépovažovať
za rovnocenné a samostatné. Nie je možné vylúčiť, že jedným konaním budú súčasne naplnené

predpoklady zodpovednosti za zásah do osobnostných práv ako aj podmienky na náhradu škody. Preto
nie je vylúčené, aby napríklad v dôsledku spôsobenej dopravnej nehody spojenej so zásahom do práva
na ochranu zdravia vznikli dotknutej osobe nároky vyplývajúce z ustanovení o náhrade škody ako aj z
ustanovení o ochrane osobnosti.

59. V preskúmavanej veci bolo jednoznačne preukázané (výpoveďou žalobcu, jeho manželky,
zdravotnými záznamami), že výkon väzby mal negatívny dosah na psychicko-morálnu integritu žalobcu,
prejavujúcisavjehozhoršenompsychickomstave,strese,paranoji,čosaprejavovaloajvbežnomživote
žalobcu, a teda súd musí aj uvedené skutočnosti zohľadniť pri posudzovaní výšky nemajetkovej ujmy
(nie je spravodlivé priznať rovnakú náhradu nemajetkovej ujmy v prípade ak sa väzba preukázateľne

výrazným spôsobom neodrazila na psychike poškodeného a v prípade, ak sa výkon väzby na
psychickom stave prejavila, bez ohľadu na to, či bolo u žalobcu následne aj diagnostikované poškodenie
zdravia, ktoré by zakladalo nárok na náhradu škody na zdraví).60. Vychádzajúc z uvedených skutočností a záverov, s prihliadnutím na osobu žalobcu, povahu skutku,
pre ktorý mu bolo vznesené obvinenie, v súvislosti s ktorým bol vzatý do väzby pre obavu z pokračovania
v trestnej činnosti, ako aj dôvod, pre ktorý bol žalobca spod obžaloby oslobodený, keď v konaní nebolo

preukázané, že by sa vôbec stal skutok, pre ktorý bol žalobca stíhaný, na dĺžku trvania väzby ako aj
vplyv väzby na osobný, pracovný a spoločenský život žalobcu, ktorý je ovplyvnený následkami väzby
prejavujúcimi sa v psychickom stave žalobcu počas a po prepustení z väzby, sa odvolací súd stotožňuje
s výškou priznanej nemajetkovej ujmy 10.000,- eur.

61. Výšku priznanej nemajetkovej ujmy nepovažuje odvolací súd za neprimeranú ani v porovnaní
s rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Winkler proti Slovenskej republike, kedy
európsky súd priznal sťažovateľovi titulom nemajetkovej ujmy spojenej s nezákonným držaním vo väzbe
(z dôvodu neexistencie rozhodnutia o predĺžení väzby sťažovateľa po podaní obžaloby) od 26. 05. 2005
do 15. 11. 2005 sumu 8.000,- eur, zohľadniac čiastočné odškodnenie sťažovateľa Ústavným súdom
Slovenskejrepublikyvovýške70.000,-Sk(t.j.2.323,57eur).Išloteda,rovnakoakovprejednávanejveci,

onezákonnédržanievoväzbe,ikeďvprípadeWinklerišlooväzbu,oktorejpredĺženínebolorozhodnuté
príslušným orgánom, zatiaľ čo v prejednávanej veci išlo o väzbu, o ktorej rozhodol príslušný orgán,
avšak uvedené rozhodnutie (o väzbe) bolo v dôsledku následného oslobodenia žalobcu nezákonným
rozhodnutím. V oboch prípadoch teda v konečnom dôsledku išlo o nezákonnú väzbu. V uvedenej veci
Európsky súd pre ľudské práva zrekapituloval aj relevantné prípady, napr. Bruncko proti Slovenskej

republike z 03. 11. 2011, kedy žalobcovi za nezákonnú väzbu (v súvislosti s nerozhodnutím o predĺžení
väzby po podaní obžaloby) priznal sťažovateľovi sumu 15.000,- eur z titulu nemajetkovej ujmy. V
rovnakom prípade, Kormoš proti Slovenskej republike Európsky súd pre ľudské práva rozsudkom z 08.
11. 2011 v súvislosti s nezákonnou väzbou priznal sťažovateľovi sumu 12.000,- eur z titulu nemajetkovej
ujmy (zohľadniac sumu 100.000,- Sk, t. j. 3.319,40 eur, priznanú Ústavným súdom Slovenskej republiky).

62. I keď v prípade Winkler bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy spolu vo výške 10.323,57 eur za
väzbu v trvaní 174 dní (necelých 6 mesiacov) a v prejednávanej veci väzba trvala „len“ 94 dní, odvolací
súd výšku priznanej nemajetkovej ujmy považoval za primeranú práve so zohľadnením osobitostí
prejednávanejveci(viďbod58.až60.odôvodneniatohtorozsudku),keďzrozhodnutiaeurópskehosúdu

v prípade Winkler proti Slovenskej republiky (avšak ani Bruncko či Kormoš proti Slovenskej republike)
nevyplývajú negatívne následky väzby na život sťažovateľov.

63. Odvolací súd výšku priznanej nemajetkovej ujmy nepovažuje za neprimeranú aj vzhľadom na výšku
náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných obdobných prípadoch. Odvolací súd v tejto súvislosti

príkladmo uvádza rozsudok Okresného súdu Košice II. č. k. 10C/203/2011-758 zo dňa 21. 06. 2018,
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/320/2018, ktorým bola žalobcovi v
súvislosti s väzbou trvajúcou od 07. 04. 2006 do 02. 05. 2006 (t. j. necelý mesiac) v konaní, v ktorom
bol žalobca oslobodený (t. j. rovnako ako prejednávanej veci) priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo
výške 5.000,- eur (súd celkovo priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.000,- eur za náhradu

za väzbu a za nezákonné rozhodnutie - uznesenie o vznesení obvinenia), pričom súd v danom prípade
zohľadnil, že žalobca bol už viackrát stíhaný a vzatý do väzby na neporovnateľne dlhšiu dobu, neboli
zistené žiadne negatívne dôsledky vykonania väzby a trestného stíhania na jeho rodinný, spoločenský
a pracovný život ako aj skutočnosť, že žalobca bol oslobodený z dôvodu, že skutok, ktorý spáchal nie je
trestným činom, t. j. žalobca skutok spáchal, tento bol vyhodnotený ako porušenie jeho povinností zvlášť

hrubým spôsobom. Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 9Co/115/2021 potvrdil rozsudok okresného
súdu, ktorý žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s väzbou (v konaní, v ktorom bolo
trestné stíhanie zastavené, vec bola uznesením okresnej prokuratúry zo dňa 14. 12. 2017 postúpená
na prejednanie priestupku, pričom priestupkové konanie bolo zastavené) od 15. 04. 2017 do 26. 04.
2017 (12 dní) a následnými obmedzeniami v súvislosti s nahradením väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka, pri uložení obmedzenia spočívajúceho v zákaze požívania alkoholických
nápojov a povinnosti podrobiť sa ambulantnému protialkoholickému liečeniu a zákazu úmyselne sa
priblížiť k poškodenej na vzdialenosť menšiu ako 5 m, v zákaze zdržiavať sa v blízkosti jej obydlia a
poškodenú akoukoľvek formou kontaktovať. V konaní sp. zn. 8Co/26/2019 Krajský súd v Žiline priznal
žalobcovi v súvislosti s nezákonným obmedzením osobnej slobody žalobcu vo väzbe (v súvislosti

s trestným konaním, v ktorom bol žalobca oslobodený) trvajúcu viac ako 8 mesiacov 13.300,- eur.
Rozsudkom Okresného súdu Košice II. sp. zn. 42C/63/2012 zo dňa 12. 03. 2018, v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Co/169/2018 zo dňa 06. 03. 2019, bola žalobcovi priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy v súvislosti s nezákonnou väzbou od 15. 11. 2007 do 15. 04. 2008 (5 mesiacov) vtrestnom konaní, v ktorom bol žalobca oslobodený spod obžaloby, vo výške 10.000,- eur, pričom súdy
zohľadnili, že žalobca už bol v minulosti trestne stíhaný a právoplatne odsúdený, čo malo už predtým
za následok poškodenie dobrého mena žalobcu, ujmu na rodinnom a spoločenskom živote (t. j. nie v

súvislosti s konaním, v súvislosti s ktorým mu bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy). Najvyšší súd
Slovenskej republiky uznesením č. k. 7Cdo/243/2019 odvolanie žalovanej v uvedenej veci odmietol,
Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. I. ÚS 273/2021 zo dňa 29. 06. 2021 sťažnosť
žalovanej proti uzneseniu najvyššieho súdu odmietol. Ústavný súd v danej veci priznaný rozsah náhrady
nemajetkovej ujmy nepovažoval za zjavne neprimeraný, ani s poukazom na rozhodnutia Michalák proti

Slovenskej republike, Bruncko proti Slovenskej republike a Kormoš proti Slovenskej republike).

64. V súvislosti s námietkou žalovanej v dovolaní o neprihliadnutí na ust. § 17 ods. 4 zákona č. 514/2013
Z. z., či zákon č. 215/2006 Z. z. odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7 Cdo/262/2015 zo dňa 16. 03. 2016, podľa ktorého v konaní o náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch spôsobenej pri výkone verejnej moci uznesením o vznesení obvinenia vydaným pred

1. januárom 2013 (ako v predmetnej veci) nemožno aplikáciou § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.
v znení novely vykonanej zákonom č. 412/2012 Z. z. obmedzovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy
hornými limitmi náhrad poskytovaných osobám poškodeným násilnými trestným činmi. Takýto prístup
by popieral princíp úplného odškodnenia, spôsoboval by neprípustné odňatie už existujúceho práva,
zásahdolegitímnejnádejepoškodenéhonasatisfakciuabolbyporušenímzákazuretroaktivity.Odvolací

súd v tejto súvislosti odkazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS
754/2016 zo dňa 24. 01. 2017, ktorý konštatoval, že všeobecné súdy disponujú pri rozhodovaní o
výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania (obzvlášť v prípadoch,
ak nezákonné rozhodnutie bolo vydané ešte za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.) širokou mierou
uváženia a ich úvahy nemožno limitovať mechanickým porovnávaním odškodňovania iných prípadov

upravených v iných právnych normách. Je to tak jednak preto, že vždy v týchto prípadoch je nevyhnutné
vychádzať z osobitných okolností vecí, a jednak preto, že v prípade mechanického prenášania limitov
právnej úpravy iných prípadov odškodnenia by to muselo znamenať predchádzajúce posúdenie tam
stanovenejvýškyodškodneniazhľadiskaspoločenskejspravodlivosti(nemožnolimitovaťvýškunáhrady
nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie porovnávaním odškodňovania bolesti či obetí trestných činov,

pokiaľ všeobecnému súdu nepatrí právomoc posúdiť takúto zákonnú úpravu z hľadiska spoločenskej
spravodlivosti). Významným je však i to, že z hľadiska ústavnoprávneho je zodpovednosť štátu v
týchto prípadoch konštruovaná ako objektívna absolútna zodpovednosť absolútna (štát sa jej nemôže
zbaviť). ... Ak má každý právo na náhradu škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím štátneho
orgánu zaručené v čl. 46 ods. 3 ústavy, potom toto právo nie je možné v konkrétnom prípade

zákonom obmedziť, či celkom vylúčiť. Opačný prístup by nerešpektoval princíp minimalizácie zásahov
dozákladnýchprávvpodobeichprípadnéhoobmedzeniaaprincípmaximalizáciezachovaniaobsahovej
podstaty základného práva (obdobne napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 165/02
z 19. decembra 2002, obdobne nález sp. zn. II. ÚS 136/02 zo 17. júla 2002, resp. nález sp. zn. II. ÚS
42/01 zo 17. júla 2002 alebo nález sp. zn. III. ÚS 165/02 z 19. decembra 2002). Z rovnakých dôvodov nie

je ústavne prípustné vyžadovať aplikáciu takejto limitácie od všeobecných súdov „skrytým“ aplikovaním
hraníc stanovených inými právnymi predpismi vo veci sťažovateľky.

65. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, odvolací súd, majúc za to, že priznaná výška náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch neporušuje princíp primeranosti k iným odškodneniam, zohľadňuje

osobitosť daného prípadu s prihliadnutím na osobu žalobcu, jeho doterajší život, závažnosť vzniknutej
ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, napadnutý rozsudok vo výroku, ktorým súd žalobe vyhovel v
časti nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur a vo výroku, ktorým súd žalobu vo zvyšnej časti zamietol
podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne správny potvrdil.

66. Ako dôvodné odvolací súd posúdil odvolanie žalobcu čo do výroku o trovách konania. I keď súd
prvej inštancie konštatoval, že rozhodol v súlade s ust. § 255 ods. 1 C. s. p., žalovanej, napriek tomu,
že bola v konaní úspešná len čiastočne, priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, keď
jej neúspech bol zanedbateľný. Z ust. § 255 ods. 1 C. s. p. však vyplýva, že súd rozhodne podľa
pomeru úspechu, pričom Civilný sporový poriadok neobsahuje obdobné ustanovenie ustanoveniu § 142

ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. 06. 2016, ktoré v prípade pomerne nepatrného
neúspechu umožňovalo priznať inak úspešnému účastníkovi konania náhradu trov konania v celom
rozsahu.67. Odvolací súd zároveň naďalej zotrval na závere o splnení podmienok pre aplikáciu ust. § 257
C. s. p., v zmysle ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitnéhozreteľa.Dôvodyhodnéosobitnéhozreteľaodvolacísúdvidelvpovaheveci,kedypredmetom

konania je nárok žalobcu uplatnený v súvislosti s jeho nezákonným väzobným trestným stíhaním,
pričom prihliadal aj na pomery strán konania, kde na jednej strane vystupuje fyzická osoba - občan,
ktorý bol v trestnom konaní, v súvislosti s ktorým si uplatnil nárok na náhradu škody, oslobodený, s
prihliadnutím na následky väzby a trestného stíhania prejavujúce sa v živote žalobcu a na druhej strane
vystupujeprávnickáosoba-Slovenskárepublika,vktorejpomerochsanepriznanienáhradytrovkonania

zásadným spôsobom neprejaví. Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania zmenil a žalovanej, ktorej by inak vznikol nárok na
náhradu trov prvoinštančného konania, náhradu trov konania nepriznal.

68. Rozsudok okresného súdu vo výroku I. v časti sumy 3.286,20 eur predstavujúcej náhradu trov
právneho zastúpenia žalobcu v trestnom konaní, ktorý nebol napadnutý odvolaním žiadnej zo strán

konania (posudzujúc odvolanie žalobcu podľa obsahu), zostal týmto rozsudkom nedotknutý.

69. O nároku na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396
ods. 1, § 453 ods. 1, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 C. s. p. Tak žalobca ako aj žalovaná boli v odvolacom
konaní čiastočne úspešní (vo vzťahu k odvolaniu protistrany, žalobca aj vo vzťahu k výroku o trovách

konania), ako aj neúspešní (vo vzťahu k vlastnému odvolaniu), z ktorého dôvodu odvolací súd nárok
na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal žiadnej zo strán konania. Pokiaľ ide o trovy dovolacieho
konania, odvolací súd nárok na náhradu trov konania rovnako žiadnej zo strán konania nepriznal, keď
na účely rozhodovania o trovách konania vychádzal z úspechu strán konania v odvolacom a dovolacom
konaní ako celku (i keď rozsudok odvolacieho súdu bol v dovolacom konaní zrušený, dôvodom zrušenia

bola len nepreskúmateľnosť dovolaním napadnutého rozsudku, a teda vo vzťahu k meritu veci nemožno
hovoriť o úspechu či neúspechu strán konania, pričom vo veci opäť konal odvolací súd).

70. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.

1 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 C. s. p.)