Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, November 9, 2022

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 13S/2/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3022200006
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 11. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Radičová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2022:3022200006.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Radičovej a sudkýň

JUDr. Evy Vékonyovej a JUDr. Zuzany Slušnej, v právnej veci žalobcu: W. M. L. s.r.o., so sídlom Y.
9, XXX XX F. - mestská časť L. Y., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpený: Advokátska kancelária
JUDr. Danica Birošová, s.r.o., so sídlom Piaristická 46/276, 911 01 Trenčín, IČO: 36 837 857, proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská
Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102164156/2021 zo dňa 8. novembra
2021, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd žalobu z a m i e t a .

Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zrušenia v záhlaví tohto rozsudku označeného rozhodnutia
žalovaného, ktorým žalovaný podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie
Daňového úradu Trenčín č. 100856564/2021 zo dňa 18.05.2021, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods.
5 daňového poriadku vyrubený rozdiel v sume 2.326,68 eur na DPH za zdaňovacie obdobie máj 2018.
Zároveň žiadal zrušiť aj uvedené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a vrátiť vec na ďalšie
konanie.

2. Žalobca v žalobe namietal, že rozhodnutie je nezákonné, nakoľko vychádzalo z nesprávneho
právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, zistenie
skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, skutkový stav,
ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s
administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, došlo k podstatnému porušeniu
ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného

rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

3. Žalobca namietal, že závery správcu dane sú absolútne vykonštruované a nemajú oporu v
zistenom dokazovaní. Správca dane zaujal vlastnú konštrukciu o účasti žalobcu na reťazci daňového
podvodu, ktorý sa mal týmto obchodom podieľať na daňovom úniku. Ďalej argumentoval ekonomickou
efektivitou spôsobu propagácie žalobcu, avšak podľa žalobcu argumenty správcu dane nemajú oporu vo
vykonanomdokazovaní.Žalovanýnepreukázalobjektívnuvedomosťžalobcuoakejkoľveknezákonnosti

ako ani o tom, že by žalobca o akejkoľvek nezákonnosti mal vedieť v čase realizácie obchodu
na základe skutočností a informácií objektívne známych a dostupných bežnej právnickej
osobe. Správca dane vychádzal z informácií o spoločnosti X. O., s.r.o., ktorá vo vzťahu k tejto konkrétnej
veci nemá žiaden súvis a vo vzťahu k žalobcovi ani žiadne prepojenie. Namietal ďalej zmenu mienkysprávcu dane po vrátení veci žalovaným na nové prejednanie a rozhodnutie s tým, že už sa podľa neho
nejedná o sponzoring, ale o daňový podvodný reťazec. Poukazoval aj na prieťahy v správnom konaní.

4. Podľa žalobcu je rozhodnutie žalovaného a správcu dane nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov. Podľa žalobcu žalovaný v ňom uviedol iba nedostatočné vysporiadanie sa s jeho námietkami
obsiahnutými v odôvodnení odvolania. Žalovaný ani správca dane vôbec neodpovedali na námietku
žalobcu, že žalobca nemal a ani nemohol mať vedomosť o okolnostiach, ktoré pramenia
z vyhľadávacej, kontrolnej a rozhodovacej činnosti správcu dane ohľadne iných daňových subjektov.

Zároveň namietal aj temporálnu retroaktivitu s tým, že nemôže správca dane vytýkať žalobcovi, že mal
vedieť v čase kedy sa rozhodol vstúpiť do predmetného obchodu napr. to, že spoločnosť A. spol. s r.o.
nezaplatí faktúru spoločnosti R. M. s.r.o., čo zistil správca dane s odstupom času. Podobne nemožno
žalobcovi vytknúť ani to, že sa objaví nejaká žalobcovi neznáma spoločnosť X., s.r.o., s ktorou žalobca
vôbec nebol v obchodnom styku. Správne orgány sa zároveň nevyjadrili k tomu, z
akého konkrétneho dôvodu sú z ich strany považované za nedostatočné opatrenia, ktoré žalobca v

záujme vlastnej opatrnosti realizoval v súvislosti s monitorovaním svojich obchodných partnerov. Podľa
žalobcu žalovaný neuviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi
a námietkami žalobcu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa
ktorých sa rozhodovalo. Správca dane a ani žalovaný neoznačili žiadne konkrétne vecné a dôvodné
skutkové okolnosti preukazujúce prípadnú vedomosť žalobcu o podvodnom konaní ani žiadne konkrétne

skutočnosti preukazujúce, že by mal žalobca konať v predmetnej transakcii neopatrne, ako ani to, akým
konkrétnym postupom by sa takej neopatrnosti žalobca mal dopustiť. Poukázal na to, že v danom
konkrétnom prípade všetci zainteresovaní svedkovia, t. j. C. K., Y. U. a R. Y., opakovane potvrdili
správcovi dane reálnosť deklarovaného obchodu a jeho naplnenie.

5. Žalobca považoval rozhodnutia správnych orgánov za nezákonné pre nesprávne právne posúdenie.
Poukázal na to, že podľa judikatúry ESD právo na odpočítanie dane tak možno zdaniteľnej osobe
zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná
osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela
alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím služieb zúčastní na transakcii

predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho
subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb.
Namietal, že prínos a efekt ekonomického rázu nebol ani len predmetom dokazovania a ide o
voluntaristickú úvahu, ktorá síce nemá miesto v daňovom konaní, ale nijako príčinne nesúvisí s tým,
že by sa porušilo ust. § 49 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty a že by daňový subjekt odpočítal

daň na vstupe neoprávnene.

6. Žalobca namietal, že nemal vedomosť o takých okolnostiach, ktoré schematicky popisuje správca
dane ako aj žalovaný a ktoré pramenia z vyhľadávacej, kontrolnej a rozhodovacej
činnosti o iných subjektoch. Žalobca nemohol v čase dohodnutia a zrealizovania

„kritického“ obchodu predvídať, že napr. dôjde k obchodno-registrovým zmenám v spoločnosti A., spol. s
r.o.aleboženeskôrnepodádaňovépriznaniekdanizpridanejhodnoty.Namietalpreto,žesprávcadane
sa v danom konkrétnom prípade zameral len na vyhľadávanie dôkazov, ktoré svedčili v prospech jeho
vyšetrovacej teórie a nie na vyhľadávanie dôkazov v záujme zistenia objektívneho skutkového stavu.
Výsledky daňovej kontroly podľa názoru žalobcu nepreukazujú závery, ku ktorým dospel správca dane

a žalovaný, a ktoré v napadnutom rozhodnutí žalovaný uvádza. Závery žalovaného nie sú založené na
hodnoverných dôkazoch, ale vychádzajú iba z vlastného hodnotiaceho úsudku žalovaného.

7. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, ktoré si súd od neho vyžiadal, poukázal na to, že správca dane
dôkazné bremeno nepreniesol na žalobcu, naopak dôkazné bremeno bolo na správcovi dane, keďže

dôvodom nepriznania nároku na odpočítanie dane bolo preukázanie podvodného konania, o ktorom
žalobca mohol vedieť. Žalobca si sprostredkovateľskú spoločnosť A., spol. s r. o. nijako nepreveril,
pričom týmto jeho vlastným nedbanlivým počínaním sa vystavil riziku zapojenia sa do popísaného
reťazca. Podľa žalovaného, správca dane dospel na základe dostatočných objektívnych dôkazov
k záveru, že žalobca mal vedieť alebo (minimálne) mohol vedieť, že transakcia, ktorú prijal, bola

súčasťou podvodu na predchádzajúcom stupni (subdodávateľ - dodávateľ), pričom sám neprijal všetky
rozumné opatrenia, ktoré boli v jeho moci, aby tomuto podvodu zabránil, a preto priznanie práva na
odpočítanie DPH zamietol. Poukázal na to, že dodávateľská spoločnosť nebola v oblasti spoločností
zabezpečujúcich reklamy známa, obchody boli uzatvárané prostredníctvom inej spoločnosti, nakoľkopriamy dodávateľ - spoločnosť A., spol. s r. o. nebola schopná svojím materiálno - technickým ani
personálnym vybavením zabezpečiť uskutočnenie reklamy. Tvrdenie žalobcu, že v záujme opatrnosti si
predpláca službu S. T., nebolo podľa žalovaného dostatočným opatrením k zabráneniu jeho - čo i len

nevedomej účasti na daňovom podvode. Správca dane zistil a vyhodnotil všetky objektívne okolnosti
prípadu, o ktorých žalobca mohol a mal vedieť už v čase realizácie preverovanej transakcie. Ide najmä
o umelo navýšenú cenu reklamných služieb, verejne dostupné informácie o dodávateľovi
A., spol. s r. o., z ktorých vyplýva, že jeho ekonomická činnosť nie je reálna, pričom nebol reklamnou
agentúrou. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že skutkový stav nebol dostatočne zistený, pričom

žalobca ani konkrétne neuvádza, aký dôkaz správca dane nevykonal.

8. Vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného (v replike) žalobca uviedol, že závery žalovaného a správcu
dane vychádzajú výlučne z ich voľnej úvahy, ktorá naviac nie je ani dostatočne odôvodnená v zmysle
zákona, čo robí závery správcu dane iba vykonštruovanými úvahami, ktoré nemajú žiadnu oporu v
zistenom dokazovaní. Žalobca nebol súčasťou žiadneho reťazca, na ktorý účelovo poukazuje žalovaný

a spoločnosť X., s.r.o. nie je a ani v rozhodnom čase nebola obchodným partnerom žalobcu.
Zdôraznil, že si svojho obchodného partnera spoľahlivo preveroval, z vlastnej iniciatívy si predpláca
službu S. T. a svojich obchodných partnerov aj ďalej monitoruje na pravidelnej báze. Z
webových portálov spravovaných Slovenskou republikou a jej príslušnými inštitúciami bolo zrejmé, že
spoločnosť A., spol. s r. o. mala riadne pridelené IČO, DIČ, IČ DPH, táto spoločnosť taktiež priebežne

zakladala do registrov aktuálne listiny, dokumenty, závierky či priznania. Ostatné marginálne záležitosti
vyšli najavo až neskôr a boli zistené z činnosti finančných orgánom Slovenskej republiky, pričom v
rozhodnom čase neboli dostupné. Žalovaný ani správca dane nepreukázal primárnu okolnosť, a to, že
by bol býval žalobca aspoň v základných obrysoch uzrozumený v čase kedy kritický obchod realizoval,
o podstatných skutočnostiach, ktoré by v tom totožnom čase mohli dôvodne naznačovať, že sa bude

nachádzať v nejakom reťazci, ktorý môže mať za následok podiel na daňovom úniku DPH. Žalovaný
podľa neho opätovne len vágne uvádza svoju domnienku, že cena reklamných služieb mala byť
neprimerane nadhodnotená, čo nemá oporu vo vykonaných dôkazoch. Dospel k záveru, že žalovaný
na základe žiadnych skutočností nepreukázal objektívnu vedomosť žalobcu o akejkoľvek nezákonnosti
v postupe žalobcu, vzhľadom k čomu je rozhodnutie žalovaného arbitrárne.

9. Z administratívneho spisu predloženého žalovaným na žiadosť súdu vyplýva:

10. Rozhodnutím Daňového úradu Trenčín č. 100856564/2021 zo dňa 18.05.2021 bol žalobcovi podľa §
68 ods. 5 daňového poriadku vyrubený rozdiel v sume 2.326,68 eur na DPH za zdaňovacie obdobie máj

2018. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že správca dane neuznal žalobcovi v deklarovanom
rozsahu nárok na odpočet DPH z faktúry č. XXXXXX od dodávateľa A. spol. s r.o. za propagáciu loga.

11. Po zrušení a vrátení veci žalovaným správca dane v ďalšom vyrubovacom konaní vykonal výsluch
svedkov Y. U. a R. Y.. Y. U. sa vyjadril, že za A., spol. s r.o. konal on, žiadnych zamestnancov nemal,

mal počítač s multifunkčným zariadením a mobilný telefón. Spoločnosť R. M., T. nie je uvedená v
žiadnom oddelení kontrolných výkazov podaných spoločnosťou A. spol. s r.o. Po spomenutí si na
spoločnosť X. s.r.o. a pána L. si nepamätal, ako bola dohodnutá spolupráca, nevedel si spomenúť,
čo vykonával pre spoločnosť A. spol. s r.o. a nevedel uviesť dôvod, pre ktorý nie je spoločnosť R. M.
uvedená v kontrolných výkazoch. Podľa správcu dane jednou z z objektívnych skutočností svedčiacich

o tom, že žalobca o podvodnom konaní musel vedieť a prinajmenšom ho predpokladať je cena
reklamných služieb. Žalobcovi postačovala propagácia loga bez propagácie konkrétnych činností a
cenníkov, pričom finančne náročnú propagáciu loga realizoval prostredníctvom dodávateľa, ktorý nebol
reklamnou agentúrou a na webe nemal žiadne preferencie a reklamu. Y. U. pripustil, že manipuloval
s účtom spoločnosti X., s.r.o. Správca dane poukazoval na to, že spoločnosť A. spol. s r.o. nemala

žiadne webové stránky prezentujúce, že ide o spoločnosť zabezpečujúcu reklamu, žiadne materiálne
a personálne vybavenie neuviedla. Žalobca neuviedol, či sa zaujímal o to, kto skutočne propagáciu
zabezpečuje, pri pohľade na stránku finstat si mohol preveriť likviditu spoločnosti, pričom by videl, že
spoločnosť A. spol. s r.o. podľa účtovnej závierky za rok 2017 vykazuje celkovú zadlženosť 98,3 %.
Správca dane mal za to, že žalobca si nepreveril ani svojho priameho dodávateľa a ani subdodávateľa.

Ak by sa žalobca obozretne a starostlivo zaujímal o subdodávateľskú spoločnosť, určite by všetky
potrebné informácie o nej zistil, čo sa však nestalo, nakoľko správca dane zistil prepojenosť medzi
spoločnosťami A. spol. s r.o. a X. s.r.o. Na základe výsledkov dokazovania správca dane nespochybnil
uskutočnenie predmetného zdaniteľného obchodu v rámci celého reťazca tak, ako boli deklarované.Avšak správca dane prijal záver, že konkrétny reťazec, ktorého súčasťou bol aj žalobca, bol poznačený
zneužívajúcim konaním na DPH. Spoločnosť X. s.r.o. ako sprostredkovateľ, nárazník, podala daňové
priznanie, a jej primárnym cieľom bolo zneprehľadniť vzájomné väzby medzi jednotlivými subjektmi v

reťazci a tým sťažiť odhalenie daňového úniku. X. s.r.o. spoločnosti A. spol. s r.o. v skutočnosti nič
nedodala,slúžilalennavykrytiepovinnosti,ktoráspoločnostiA.spol.sr.o.vzniklazfakturácieslužiebpre
žalobcu a iným spoločnostiam. Žalobca ako konečný odberateľ získal na základe popísaného reťazca
neoprávnený daňový prospech vo forme uplatneného odpočtu DPH, ktorá nebola do štátneho rozpočtu
odvedená. Žalobca pochybil, nakoľko mu nezáležalo, že nemá doklady od toho, kto zabezpečil reklamu,

čím minimálne mohol vedieť, že môže byť zapojený do zneužívajúceho konania, resp. do konania
zneužívajúceho systém DPH a tým narušujúceho neutralitu DPH. Správca dane poukázal na objektívne
okolnosti obchodného vzťahu medzi žalobcom a jeho dodávateľom, keď dodávateľ nebol v odbore
známou spoločnosťou, ktorá by zabezpečovala reklamu, obchody boli uzatvárané prostredníctvom tretej
osoby, keď spoločnosť A. spol. s r.o. nebola schopná svojím materiálno - technickým, ani personálnych
vybavením zabezpečiť uskutočnenie reklamy a platby za konkrétne faktúry neboli uskutočnené. Žalobca

sa tak plne spoľahol na sprostredkovateľskú spoločnosť A. spol. s r.o. a sám si uvedenú spoločnosť nijak
nepreveril a týmto jeho vlastným nedbanlivým počínaním sa vystavil riziku zapojenia sa do popísaného
reťazca. Zo zistení správcu dane nevyplýva, že by žalobca učinil akékoľvek opatrenie na elimináciu
možného rizika jeho zapojenia sa do predmetných transakcií. Z uvedeného vyplýva záver, že žalobca
o zneužívajúcom konaní vedieť mal, resp. vedieť mohol. Správca dane v rámci kontroly nespochybnil

uskutočnenie zdaniteľného obchodu tak, ako bol deklarovaný na predložených faktúrach, avšak v
rámci preverovaného reťazca zistil narušenie neutrality DPH, t.j. že v predmetnom reťazci chýba daň a
súčasne, že žalobca o tom minimálne vedieť mal a mohol, čo je v rozpore s cieľom a účelom zákona
o DPH, Smernice Rady a rozhodnutiami SD EÚ.

12. Voči rozhodnutiu Daňového úradu Trenčín č. 100856564/2021 zo dňa 18.05.2021 podal žalobca
odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím tak, že podľa § 74 ods. 4
daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane s tým, že žalobcovi bol vyrubený
rozdiel dane v sume 2.326,68 eur za zdaňovacie obdobie máj 2018. Žalovaný vyhodnotil odvolacie
námietky ako nedôvodné a stotožnil sa so závermi správcu dane v jeho rozhodnutí. Žalovaný dospel

k záveru, že správca dane zistil, že si žalobca neoprávnene uplatnil odpočítanie dane na základe
faktúry č. XXXXXX, interné číslo XXXXX, zo dňa 31.05.2018, základ dane 11.500,00 eur, DPH 2.300,00
eur, celkom 13.800,00 eur, za propagáciu loga vystavenej spoločnosťou A., spol. s r.o.. Správca dane
považoval predmet fakturácie za nedostatočne špecifikovaný, pretože z faktúry nie je zrejmé, o aké
logo ide, čoho sa týka, akou formou sa propagácia uskutočnila, kedy sa propagácia uskutočnila, faktúra

nemá prílohy. Spoločnosť A., spol. s r. o. nemala žiadnych zamestnancov, konateľ spoločnosti sám
propagáciu loga nevykonával a jeho činnosť v tomto prípade spočívala vo vystavovaní a podpisovaní
dokladov (zmluvy, faktúra). Správca dane zistené skutočnosti vyhodnotil tak, že z videozáznamov a
fotografií týkajúcich sa jednotlivých pretekov je zrejmé, že na závodnom vozidle bolo umiestnené len
logo W. M. L., s.r.o., nebol tam umiestnený žiadny odkaz na službu alebo výrobok vyrábaný žalobcom

alebo ním distribuovaný. Správca dane skutočnosti zistené v ďalšom vyrubovacom konaní vyhodnotil
tak, že reálnym poskytovateľom propagácie loga bola česká spoločnosť R. M., s.r.o., Praha, ktorá
zabezpečila celú prezentáciu loga vrátane polepov, banerov, pričom jej konateľ, občan Slovenskej
republiky Ján Y. sa na pretekoch zúčastnil ako pilot. U správcu dane vznikla dôvodná pochybnosť o
účelovom konaní zúčastnených subjektov, pričom deklarovaný dodávateľ A., spol. s r. o. bol vložený do

obchodného reťazca s cieľom podvodným spôsobom narušiť riadne fungovanie spoločného systému
DPH, fiktívnymi faktúrami navýšiť cenu reklamných služieb a vykryť DPH fakturovanú žalobcovi.
Dodávateľská spoločnosť nebola v oblasti spoločností zabezpečujúcich reklamy známa, obchody boli
uzatvárané prostredníctvom inej spoločnosti, nakoľko priamy dodávateľ - spoločnosť A., spol. s r. o.
nebola schopná svojím materiálno - technickým, ani personálnym vybavením zabezpečiť uskutočnenie

reklamy. Žalobca sa plne spoľahol na sprostredkovateľskú spoločnosť A., spol. s r.o. a sám si uvedenú
spoločnosť nijako nepreveril, pričom týmto jeho vlastným nedbanlivým počínaním sa vystavil riziku
zapojenia sa do vyššie popísaného reťazca. Žalovaný poukázal na to, že správca dane na základe
ďalšieho vyrubovacieho konania nespochybnil, že došlo k samotnej propagácii loga žalobcu formou
uvedenia jeho loga na pretekárskom automobile. Žalobca neprijal potrebné opatrenia, ktoré by svojou

povahou boli schopné reálne predísť a zabrániť jeho účasti na podvode na DPH. Podľa zistenia správcu
dane na základe preverenia bežného účtu spoločnosti A. spol. s r.o. faktúru č. XXXXXX vystavenú
dodávateľom A. spol. s r.o. žalobca nikdy neuhradil. Taktiež faktúra č. XXXXXXXX vystavená daňovým
subjektom R. M., T. 09.05.2018 nebola nikdy daňovým subjektom A., spol. s r.o. uhradená. Správcadane zistil a vyhodnotil všetky objektívne okolnosti prípadu, o ktorých žalobca mohol a mal vedieť už v
čase realizácie preverovanej transakcie, ide najmä o umelo navýšenú cenu reklamných služieb, verejne
dostupné informácie o dodávateľovi A., spol. s r.o., z ktorých vyplýva, že jeho ekonomická činnosť nie

je reálna, pričom nebol reklamnou agentúrou.

13. Senát Krajského súdu v Trenčíne konajúci ako správny súd (§ 23 ods. 1 S.s.p.), v
ktorého právomoci je preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia (§ 6 ods. 1 S.s.p.), ako vecne
(§ 10 S.s.p.) a miestne príslušný na konanie (§ 13 ods. 1 S.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu v

čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (§ 135 ods. 1 S.s.p.) zisteného správnym orgánom (§
119 S.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup správneho orgánu podľa § 177 ods. 1 S.s.p., v
rozsahu (§ 182 ods. 1 písm. c/ S.s.p.) a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 182 ods. 1 písm.
e/ S.s.p.), pričom rozsahom a dôvodmi žaloby je súd v správnom súdnictve viazaný (§ 134 ods. 1 S.s.p.),
pokiaľ nejde o vady, na ktoré prihliada ex offo (§ 134 ods. 2 S.s.p.) a po zistení, že správna žaloba bola
podanáoprávnenouosobou(§178ods.1S.s.p.),zastúpenouadvokátom(§49ods.1S.s.p.), v

zákonnej lehote (§ 181 ods. 1 S.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré môže byť predmetom súdneho prieskumu
(§ 6 ods. 2, § 7 S.s.p.), vec rozhodol na nariadenom pojednávaní a po oboznámení sa so správnou
žalobou, vyjadreniami účastníkov konania, ako aj s obsahom súdneho a administratívneho spisu, kedy
dospel správny súd jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v spojení s § 139 ods. 4 veta
prvá S.s.p.) k záveru, že nakoľko rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby sú v súlade so

zákonom, a keďže v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil správny súd ani takú vadu, na ktorú
má povinnosť prihliadať ex offo (§ 134 ods. 2 S.s.p.), nie je možné priznať správnej žalobe úspech a
teda žaloba nie je dôvodná, preto po pojednávaní vyhláseným rozsudkom (§ 137 ods. 3 S.s.p.) vyslovil,
že sa žaloba zamieta (§ 190 S.s.p.).

14. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

15. Podľa § 24 ods. 1 písm. a), b), c) Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti,

ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní
alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých
preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií
a záznamov, ktoré je povinný viesť.

16. Podľa § 24 ods. 2, 3, 4 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby
skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný
iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči
daňovémusubjektu,ktorésúrozhodnépresprávneurčeniedane.Niejepotrebnédokazovaťskutočnosti
všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno použiť všetko, čo

môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je
získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových
subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách,
zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi
a doklady k nim.

17. Dôkaznú povinnosť v daňovom konaní má prioritne daňový subjekt (žalobca). Správca dane
dokazovanie vykonáva a vedie. Úlohou správcu dane je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne
určenie dane.

18. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie
o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri
dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo
najúplnejšie.

19. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane,
kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí
z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada
objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné orgány povinné postupovať.20. Zásada voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové
nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha

zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo,
pričomtotovyhodnoteniezistenýchskutkovýchokolnostímusízodpovedaťzásadámlogickéhomyslenia
a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení.

21. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu
dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového
subjektu (žalobcu) ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných
skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane
vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní,
akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania

z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré
už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.

22. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa
berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie,

vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti
uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú
realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého
daňovéhozvýhodnenia,naktorébyinakneboldaňovýsubjektoprávnený,saprisprávedaníneprihliada.

23. Podľa § 265 Obchodného zákonníka, výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.

24. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady
posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu

rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia
plnení, ktoré boli uskutočnené, t.j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých
prác(resp.dodanietovarualeboslužieb)aúhradazatotoposkytnutéplnenie.Ideoekonomickúpodstatu
daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola
uskutočnená (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 241/07-44 ). V tejto súvislosti je

potrebné mať na pamäti základnú zásadu obchodného práva, ktorou je poctivý obchodný styk. Poctivý
obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje
sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností,
ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v
spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti

chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva právnu ochranu,
tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom (žalobcom) sú
v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 3 ods. 6 Daňového poriadku oprávnené. Nezodpovedá
zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý si riadne nepreverí
svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či služby a práce boli skutočne

dodané zmluvným dodávateľom. Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých
obchodných podmienok, u ktorých absentuje akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s
cieľom získania výhod upravených zákonom, možno považovať za zneužitie objektívneho daňového
práva.

25. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká
platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

26. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z., platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný
platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa

odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku
z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.27. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z., platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný
platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa
odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku

z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

28. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH
sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet DPH. Ich
nesplnenie nie je možné odpustiť, keďže to zákon neustanovuje, ani pri vzniku zodpovednosti inej

osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Naopak,
zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet
DPH uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet DPH zákon stanovil. Pokiaľ
si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie DPH z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať,
že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a tovar reálne dodaný, resp. služby reálne poskytnuté.
Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet DPH teda nepostačuje iba predloženie

dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom; pre vznik nároku na odpočet DPH musí daňový subjekt
(žalobca) zároveň preukázať reálne vykonanie obchodu.

29. Predmetom konania je správna žaloba, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti v úvode
tohto rozsudku opísaných rozhodnutí daňových orgánov vo veci nepriznania uplatneného odpočtu DPH

a vyrubenie rozdielu dane z pridanej hodnoty žalobcovi ako daňovému subjektu za zdaňovacie obdobie
máj 2018.

30. Pre rozhodnutie podstatnou skutočnosťou bolo zodpovedanie otázky, či žalobca uniesol svoje
dôkazné bremeno v daňovom konaní a preukázal splnenie podmienok pre priznanie nároku na odpočet

dane podľa § 49 ods. 1 a nasl. zákona o DPH vo vzťahu k spornému dodaniu služby
spoločnosťou A. spol. s r.o. a či sú správne závery správnych orgánov o nevzniknutí nároku na odpočet
dane z tohto dodania.

31. Podmienky priznania práva na odpočet dane zo služieb daňovníkovi sú upravené v § 49 ods.

1 a nasl. zákona o DPH, ktorý má pôvod v práve Európskej únie, a to v šiestej smernici Rady zo 17. mája
1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém
dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia (77/388/EHS), ktorá bola nahradená smernicou
Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty
(ďalej len „Smernica“). Pri aplikácii vnútroštátneho práva je preto nevyhnutné zohľadňovať aj výsledky

rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ. V zmysle ustálenej judikatúry, vychádzajúcej z výkladu
právnej úpravy je pri rozhodovaní o priznaní práva na odpočet dane potrebné skúmať a rozlišovať
splnenie hmotnoprávnych a formálnych podmienok uplatnenia nároku. Hmotnoprávnymi podmienkami
je preukázanie že (i) aby daňový subjekt nárokujúci si odpočet je zdaniteľnou osobou, (ii) tovar alebo
služby od dodania ktorých odvodzuje právo na odpočítanie dane, musia byť dodané alebo poskytnuté

inou zdaniteľnou osobou a (iii) zdaniteľná osoba predmetné tovary alebo služby následne použila na
účely svojich vlastných zdaniteľných plnení (čl. 168 písm. a) Smernice, ale aj rozhodnutia Súdneho
dvora Európskej únie vo veci Senatex GmbH, C-518/14 zo dňa 15. septembra 2016, bod 28; vo veci
Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3. septembra 2020, bod 43; vo veci Kemwater ProChemie
s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 24). Formálnymi podmienkami je preukázanie splnenia

podmienok nároku príslušnými daňovými dokladmi.

32. Dôsledkom možnosti ľahkej zneužiteľnosti práva na odpočet DPH je zavedenie primárneho
dôkaznéhobremenadaňovníkanapreukázaniesplneniahmotnoprávnychpodmienokprávanaodpočet,
akceptované v národnej právnej úprave ako aj judikatúre národných súdov (§ 24 ods. 1 Daňového

poriadku; rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžf 10/2015 zo dňa 3. februára
2016,sp.zn.6Sžfk7/2016zodňa 27.septembra2018,sp.zn.5Sžfk15/2018zodňa30.apríla
2019 a iné). Obchodné transakcie preto nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou
faktúrou, zmluvou), ale predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktorého reálnosť v
prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné

bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane uznaný. Uvedené
však neznamená, že dôkazné bremeno daňového subjektu je bezvýhradné, resp. neobmedzené.
Dokazovanievdaňovomkonaníaajprenosdôkaznéhobremenamedzidaňovýmsubjektomasprávcom
dane má svoje pravidlá. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiťa povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt
podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane
písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový

subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri
preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo
úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil
svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo
navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto

spôsobomdochádzavprocesedokazovaniavdaňovomkonaníkpresúvaniudôkaznéhobremenamedzi
správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie
uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.

33. Rovnako z ustálenej judikatúry SD EÚ vyplýva, že preukázanie hmotnoprávnej podmienky - dodanie
služieb zdaniteľnou osobou - prislúcha daňovému subjektu, ktorý si uplatňuje právo na odpočítanie DPH.

V nadväznosti na to je zdaniteľná osoba povinná predložiť objektívne dôkazy o tom, že služby boli
skutočne poskytnuté na vstupe zdaniteľnými osobami pre potreby jej vlastných plnení podliehajúcich
DPH, a v súvislosti s ktorými skutočne zaplatila DPH. Tieto dôkazy môžu okrem iného zahŕňať
dokumenty, ktorými disponujú dodávatelia a poskytovatelia, od ktorých zdaniteľná osoba kúpila služby,
za ktoré zaplatila DPH.

34. K požiadavke primeranej obozretnosti podnikateľského subjektu súd uvádza, že jej vyžadovanie je
plne v súlade aj s právom Európskej únie. Daňový subjekt je povinný prijať všetky opatrenia, ktoré od
neho možno rozumne (spravodlivo) požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční nebude viesť k
jeho účasti na daňovom podvode (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci SC Paper Consult

SRL, C-101/16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 52; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3.
septembra 2020, body 54, 55; vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21. júna 2012, bod
54). Vymedzenie takýchto opatrení, ktoré je možné spravodlivo od daňového subjektu požadovať, je
individuálne a závislé od okolností konkrétneho prípadu. Ani pri tejto požiadavke však nemožno zájsť
až tak ďaleko, že daňovému subjektu bude de facto uložená povinnosť uskutočniť komplexné a hĺbkové

preskúmanie týkajúce sa jeho dodávateľa a tým fakticky preniesť na neho kontrolné činnosti, ktoré
patria správcovi dane. Na druhej strane je potrebné dodať, že vyhodnocovanie primeranej obozretnosti
sa obvykle spája s vyhodnocovaním primeranej obozretnosti podnikateľského subjektu vo vzťahu k
požiadavke prijímať rozumne očakávateľné opatrenia na predchádzanie účasti na daňovom podvode,
kedysavyslovujezáverotom,čidaňovýsubjektvedelalebomoholvedieť,žesazúčastňujenadaňovom

podvode (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa
3. septembra 2020, body 53, 54, 56 a 58).

35. V predmetnej veci správne orgány žalobcovi nepriznali nárok na odpočet DPH na základe
preukázania účasti žalobcu na daňovom podvode s tým, že o ňom vedieť mal, resp. vedieť mohol.

Okolnosťami svedčiacimi o tejto vedomosti, resp. možnej vedomosti žalobcu bolo najmä to, že
dodávateľská spoločnosť A., spol. s r.o. nebola v odbore poskytovania reklamy známou, nebola
reklamnou agentúrou, nemala žiadne webové stránky, ktoré by ju prezentovali v odbore poskytovania
reklamy, nedisponovala materiálnym, technickým ani personálnym vybavením na zabezpečenie
uskutočňovanej reklamy. Správne orgány vyhodnotili, že žalobca si uvedenú dodávateľskú spoločnosť

nijak nepreveril a týmto svojím nedbanlivým počínaním sa vystavil riziku zapojenia sa do obchodného
reťazca zaťaženého podvodným konaním na DPH. Pri výbere obchodného partnera, s ktorým daňový
subjekt vstúpi do obchodného vzťahu, je na samotnom daňovom subjekte, do akej miery si svojho
partnera preverí, aby sa účinne vyhol pochybnostiam daňových orgánom o možnej účasti na daňovom
podvode. V danom prípade skutočne nebol postačujúci rozsah preverenia si dodávateľa žalobcom

tvrdeným spôsobom, nakoľko žalobca nepreukázal, že by čo i len zisťoval skutočnú možnosť dodávateľa
služby dodať, plne sa na túto sprostredkovateľskú spoločnosť spoľahol, vôbec sa nezaujímal o to,
kým skutočne bude služba žalobcovi poskytnutá. Práve týmto konaním sa preto žalobca vystavil riziku
zapojenia sa tohto reťazca.

36. Pokiaľ žalobca namietal, že s ostatnými subjektmi zapojenými do predmetného reťazca spoločností
nespolupracoval, prípadne o nich nemal vedomosť, súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca vedel o
tom, na akom motorovom vozidle akej spoločnosti je jeho logo prezentované, t.j. vedel o tom, že reálnym
poskytovateľom fakturovanej služby - propagácie loga bola česká spoločnosť R. M., s.r.o. T., ktorázabezpečila celú prezentáciu loga vrátane polepov, banerov. Uvedená skutočnosť mala resp. mohla
napomôcťkväčšejobozretnostiainformovanostižalobcuohľadomposkytnutiaslužby-propagácieloga.
Žalobcovi preto muselo byť zrejmé, že spoločnosť A., spol. s r.o. je len deklarovaným dodávateľom,

ktorý bol vložený do obchodného reťazca, pričom žalobca mohol vedieť, že uvedený postup môže mať
za cieľ podvodným spôsobom narušiť riadne fungovanie spoločného systému DPH, fiktívnymi faktúrami
navýšiť cenu reklamných služieb a vykryť DPH fakturovanú žalobcovi. O správnosti záveru správnych
orgánov o tom, že žalobca vedel, resp. vedieť mohol, že je zapojený do reťazca zaťaženého daňovým
podvodom nepriamo svedčí aj skutočnosť, že faktúru č. XXXXXX dodávateľskej spoločnosti A. spol. s

r.o. nikdy neuhradil.

37. Pochybnosti správcu dane neboli odstránené ani výpoveďou bývalého konateľa dodávateľa žalobcu
Y. U. a konateľa spoločnosti R. M., s.r.o. T. R. Y.. Y. U. žiadnym spôsobom nevysvetlil skutočnosť, že
jediným dodávateľom spoločnosti A. spol. s r.o. v zdaňovacom období máj 2018 bola spoločnosť X.
s.r.o. a skutočnosť, že spoločnosť R. M., s.r.o. Praha nebol vedený v žiadnom oddelení kontrolných

výkazov napriek tvrdeniu oboch svedkov o spolupráci pri realizácii propagácie loga žalobcu. Uvedené
pochybnosti správcu dane naviac umocňuje aj skutočnosť, že spoločnosť A. spol. s r.o. spoločnosti R.
M., T. faktúru č. XXXXXXXX zo dňa 09.05.2018 neuhradila.

38. Správny súd po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo

dospel k záveru, že správca dane v posudzovanom prípade zákonným spôsobom viedol dokazovanie
s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných spornými faktúrami, snažil sa úplne a presne zistiť
skutkový stav veci s tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy.
Správny súd zistil, že správne orgány vo svojich rozhodnutiach dôkladne popísali zistený skutkový
stav, dôkazy, ktoré nadobudol správca dane v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania riadne

vyhodnotili a dôkladne sa vysporiadali s odvolacími námietkami žalobcu.

39. Podľa § 190 S.s.p., ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

40. Pretože správny súd v prejednávanej veci ustálil, že napadnuté rozhodnutie ako i konanie
mu predchádzajúce sú v súlade so zákonom a pretože žalobné námietky (žalobu) vyhodnotil ako
nedôvodné, za použitia vyššie citovaného ustanovenia § 190 S.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo
výroku a žalobu zamietol.

41. Žalovaný bol v konaní úspešný, avšak v danej veci nevyšli najavo skutočnosti, pre ktoré by bolo
možné spravodlivo žiadať priznanie náhrady trov konania žalovanému, preto správny súd rozhodol tak,
že žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva (§ 168 S.s.p.).

42. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá

S.s.p., § 3 ods. 9 veta posledná zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e m o ž n é podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia
prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen,
ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo je žalovaným Centrum

právnej pomoci.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 57 ods. 1 zákona č.
162/2015 Z.z. (z podania musí byť zjavné ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa
týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, údaj, kedy bolo
sťažovateľovi napadnuté rozhodnutie doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v

akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).