Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, April 29, 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16Co/116/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117207655
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Majerský
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1117207655.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudcov
JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Bolebrucha v spore žalobcu: F.. Ľ. E., J.. XX.XX.XXXX, Z.Í. X, G.,
proti žalovanej: Slovenská V., za H. H. S. I. N. V., K. X, G., o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 16C/19/2017-110, zo dňa 29.6.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom žalobu zamietajúcom výroku a súvisiacom

výroku o trovách konania zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

II. Odvolanie proti výroku, ktorým súd prvej inštancie zamietol návrh na prerušenie konania o d m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol; žalobu
zamietol; žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobou zo

dňa 28.3.2017, doručenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 28.3.2017, sa žalobca domáhal voči
žalovanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 3.000 eur titulom nesprávneho úradného postupu podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) na tom skutkovom základe, že
2.9.2016 zistil, že hovorkyňa Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave Mgr. Lucia Miháliková dňa 7.7.2016
informovala prostredníctvom tlačových agentúr SITA a TASR verejnosť o trestnom konaní vedenom

na Obvodnom oddelení PZ Bratislava Staré Mesto - východ príslušnom na Okresnom riaditeľstve PZ
v Bratislave I, odboru poriadkovej polície pod ČVS: ORP-953/SMV-B1- 2016, a to napríklad v článku
publikovanom pod názvom „O. G. J. V.. E. F. Y. Q. N. alebo „O. G. J. V. M. K. N.“ alebo „O. S. J. V. I.
G. D.“. Dňa 2.9.2016 podal na Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave spoločnú sťažnosť voči zverejneniu
nepravdivých skutkových informácií vo vzťahu k osobám sťažovateľov. Sťažnosť odôvodnil tým, že
zverejnené informácie neboli pravdivé, nakoľko mal cestovný lístok. Súčasne s podaním sťažnosti

žalobca v lehote 15 dní od doručenia podania požiadal Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave o nápravu
zaslaním žiadosti prevádzkovateľom webových stránok, na ktorých boli predmetné články zverejnené,
o opravu zverejnených informácií zo dňa 7.7.2016. Lehota na vybavenie sťažnosti podľa § 13 ods. 1
zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach začala plynúť nasledujúci pracovný deň po doručení sťažnosti,
t. j. v pondelok dňa 5.9.2016 a sťažnosť mala byť vybavená najneskôr dňa 30.11.2016. Ak podľa
žalobcu Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave nebolo príslušné sťažnosť vybaviť, bolo povinné podľa §

9 citovaného zákona sťažnosť žalobcu postúpiť v lehote do 10 dní od prijatia sťažnosti, t. j. najneskôr
do 12.9.2016. Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave upovedomením zo dňa 21.11.2016 pod č. KRPZ-
BA-OKS-Sť-179/2016 sťažovateľa uvedeného ako prvý v poradí na spoločnej sťažnosti informovalo,
že v priebehu vyšetrovania sťažnosti vyšli najavo skutočnosti vylučujúce vybavenie sťažnosti z úrovne
Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave a z uvedeného dôvodu bola sťažnosť postúpená Prezídiu PZ ako
orgánu príslušnému na vybavenie sťažnosti. Predmetné upovedomenie bolo sťažovateľovi uvedenom

ako prvý v poradí doručené dňa 25.11.2016 a na poštovú prepravu bolo zaslané dňa 24.11.2016. V
konaní o sťažnosti žalobcu Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave konalo po 12.9.2016 tak, že požiadalo osúčinnosť listom zo dňa 26.10.2016 Obvodné oddelenie PZ Bratislava Staré Mesto východ so žiadosťou
o nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu a vyhotovenie kópií listín vyšetrovacieho spisu. Podľa žalobcu
sa tak Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave od začiatku cítilo príslušným na vybavenie sťažnosti, nakoľko

žalobcovu žiadosť riadne vybavovalo a v konaní o sťažnosti vykonávalo všetky úkony smerujúce k
vybaveniu sťažnosti. Nesprávny úradný postup podľa žalobcu spočíval v tom, že Krajské riaditeľstvo PZ
v Bratislave sťažnosť žalobcu nevybavilo v lehote do 30.11.2016, lehotu na vybavenie sťažnosti si ani
nepredlžilo a ani sťažnosť nepostúpilo v lehote uvedenej v § 9 zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach.
Tento nesprávny úradný postup mu zakladá nárok na náhradu škody z dôvodu, že tento postup bol

odporujúci Listine základných práv a slobôd, Ústave SR ako aj zákonu o sťažnostiach. Sťažnosť
mala byť podľa Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave postúpená na vybavenie na Prezídium PZ na
odbor kontroly dňa 24.11.2016, pričom vybavená bola dňa 23.1.2017 pod č. PPZ-OKS-Sť-309/2016
a jej vybavenie bolo dané na vedomie sťažovateľovi uvedenému ako prvému v sťažnosti zásielkou
odoslanou dňa 27.1.2017, doručenou sťažovateľovi 8.2.2017. Vybavenie sťažnosti tak nastalo až 57.
deň po zákonnej lehote na jej vybavenie, a teda sťažnosť žalobcu nebola prešetrená a vybavená v

zákonom stanovenej lehote. Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave malo sťažnosť postúpiť v lehote podľa
§ 9 zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach, t. j. do 10 dní od doručenia sťažnosti, avšak postúpilo ju
až dňa 24.11.2016, kedy zistilo, že ju nemôže vybaviť. Žalobcovi takto vznikol nárok na odškodnenie z
titulu nesprávneho úradného postupu, preto sa žalobca domáha nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
priznaním primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 3.000 eur. Uvedenú sumu odôvodnil tým,

že uvedený postup viedol k tomu, že stratil dôveru v právny štát, pričom prihliadal na výšku odškodnenia
priznávanú Európskym súdom pre ľudské práva. Nevybavenie sťažnosti v lehote ustanovenej zákonom
v spojitosti s nepravdivými zverejnenými údajmi na žalobcu nepriaznivo vplývalo. Dňa 16.1.2017 žalobca
podal žalovanej žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaná
listom zo dňa 7.3.2017 pod č. KM-OPS1-P-3/2017 oznámila, že predmetnú žiadosť považuje za

nedôvodnú, nakoľko žalobca neuniesol dôkazné bremeno a neboli naplnené základné predpoklady pre
vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie na
základe vykonaného dokazovania a po zhodnotení jeho výsledkov, dospel k záveru, že žaloba nie je

dôvodná. Uviedol, že v konaní nebolo sporné, že žalobca podal dňa 2.9.2016 na Krajské riaditeľstvo
PZ v Bratislave spoločnú sťažnosť (spolu s F.. H. L.) voči zverejneniu nepravdivých skutkových
informácií vo vzťahu k osobám sťažovateľov, ktoré zverejnilo Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave,
zastúpené svojou hovorkyňou Mgr. Mihálikovou dňa 7.7.2016. Sťažnosť žalobcu sa týkala zverejnenia
informácií ohľadom toho, ako sťažovatelia po tom, čo sa nepreukázali v električke platnými cestovnými

lístkami, mali napadnúť revízorov a člena SBS, pričom tieto informácie nie sú pravdou a zverejnením
nepravdivých informácii tak bolo zasiahnuté do osobnostných práv sťažovateľov. Žalobca v sťažnosti
zároveň žiadal Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave v lehote 15 dní od doručenia podania o nápravu
zaslaním žiadosti prevádzkovateľom webových stránok, na ktorých boli predmetné články zverejnené
a o opravu zverejnených informácií zo dňa 7.7.2016. Zo žalobcovej sťažnosti zo dňa 2.9.2016 je

zrejmé, že táto sťažnosť bola osobne podaná na Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave dňa 2.9.2016
(piatok). Konanie o žalobcovej sťažnosti bolo vedené na Krajskom riaditeľstve PZ v Bratislave pod č.
KRPZ-BA-OKS- Sť-179/2016. V konaní nebola sporná ani skutočnosť, že o sťažnosti žalobcu Krajské
riaditeľstvo PZ v Bratislave riadne konalo v konaní pod č. KRPZ-BA-OKS-Sť-179/2016 po doručení
sťažnosti žalobcu, čo vyplýva aj z vyjadrenia sa k sťažnosti Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave zo

dňa 14.11.2016, z oznámenia Prezídia PZ o výsledku prešetrenia sťažnosti zo dňa 28.2.2017 č. PPZ-
OKS-Sť-4/2017, zo zápisnice Prezídia PZ o prešetrení sťažnosti žalobcu zo dňa 27.2.2017 č. PPZ-OKS-
Sť-4/2017 ako aj zo samotných vyjadrení žalobcu, ktorý vo svojich vyjadreniach uvádzal a potvrdzoval,
že je zrejmé, že Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave o sťažnosti žalobcu konalo, napríklad aj tak, že
požiadalo o súčinnosť listom zo dňa 26.10.2016 Obvodné oddelenie PZ Bratislava Staré Mesto východ

so žiadosťou o nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu a vyhotovenie kópií listín vyšetrovacieho spisu.
Nebolo preto sporné, že Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave o sťažnosti žalobcu zo dňa 2.9.2016 konalo
a uskutočňovalo úkony potrebné smerujúce k prešetreniu a vybaveniu sťažnosti žalobcu.

3. Spornou v konaní bola otázka, či sťažnosť žalobcu zo dňa 2.9.2016 bola vybavená v zákonnej lehote

v súlade so zákonom č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach a či postup Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave
pri vybavovaní sťažnosti žalobcu zo dňa 2.9.2016 možno kvalifikovať ako nesprávny úradný postup
zakladajúci nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.4. Podľa žalobcu sa Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave pri prešetrovaní a vybavovaní sťažnosti žalobcu
zo dňa 2.9.2016 pod č. KRPZ-BA-OKS-Sť-179/2016 dopustilo nesprávneho úradného postupu, ktorý
mal spočívať v tom, že sťažnosť žalobcu nevybavilo v lehote do 30.11.2016, t. j. do 60 pracovných dní

odo dňa podania sťažnosti v súlade s § 13 zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach, lehotu na vybavenie
sťažnosti si ani nepredĺžilo a ani sťažnosť nepostúpilo v lehote uvedenej v § 9 zákona č. 9/2010 Z. z.
o sťažnostiach, t. j. do 10 pracovných dní od doručenia sťažnosti. Z vyjadrenia Krajského riaditeľstva
PZ v Bratislave, odbor kontroly, zo dňa 14.11.2016 č. KRPZ-BA-OKS-Sť-179/2016 súd prvej inštancie
zistil, že v konaní o prešetrovaní sťažnosti žalobcu bola vypočutá hovorkyňa oddelenia komunikácie a

prevencie Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave, ktorá sa podrobne vyjadrila k postupu pri spracovávaní
tlačovej správy o prípade výtržníctva spáchaného formou spolupáchateľstva v mestskom hromadnom
poriadku v Bratislave dňa 7.7.2016. Vo vyjadrení hovorkyňa uviedla, že upravený návrh tlačovej správy
zaslala mailom riaditeľovi Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave I a zástupcovi riaditeľa Okresného
riaditeľstva PZ v Bratislave I ako elektronickú žiadosť o odsúhlasenie a zverejnenie obsahu navrhovanej
tlačovej správy a následne po písomnom odsúhlasení návrhu tlačovej správy riaditeľom Okresného

riaditeľstva PZ v Bratislave zaslala tlačovú správu pod názvom „O. G. N. K. H. I. O. K. J. K. U. X..
Za J. J. V. M. K. N. W. Č. Q. na mediálny okruh. Z listiny Ministerstva vnútra SR, Krajské riaditeľstvo
PZ v Bratislave zo dňa 21.11.2016 č. KRPZ-BA-OKS-Sť-179/2016, označenej ako sťažnosť zo dňa
2.9.2016 - postúpenie, mal súd prvej inštancie za preukázané, že Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave
postúpilo prešetrenie a vybavenie sťažnosti žalobcu zo dňa 2.9.2016 vedené na Krajskom riaditeľstve

PZ v Bratislave pod č. KRPZ-BA-OKS-Sť-179/2016 na Prezídium PZ odbor kontroly z dôvodu, že v
priebehu vyšetrovania sťažnosti bolo zistené, že obsah zverejnených informácií bol odsúhlasený a
konzultovaný riaditeľom Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave I, sťažnosť sa tak dotýka osoby, ktorá
je bezprostredne podriadená vedúcemu orgánu verejnej správy, ktorý sťažnosť v tom čase vybavoval a
táto skutočnosť bola zo strany prešetrujúceho kvalifikovaná ako okolnosť vylučujúca riaditeľa Krajského

riaditeľstva PZ v Bratislave z ďalšieho prešetrovania a vybavovania sťažnosti s poukázaním na § 12 ods.
písm. c) zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach. Z uvedeného mal za zrejmé, že Krajské riaditeľstvo
PZ v Bratislave pri prešetrovaní sťažnosti žalobcu vykonávalo riadne úkony potrebné k prešetreniu
a vybaveniu sťažnosti, pričom počas prešetrovania zistilo závažnú skutočnosť, ktorá vylučovala, aby
sťažnosť mohol vybaviť riaditeľ Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave. Táto skutočnosť vyplynula až

z vyjadrenia hovorkyne zo dňa 14.11.2016, ktorá vo svojom vyjadrení uviedla, že obsah tlačovej
správy odsúhlasil riaditeľ Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave I, t. j. osoba, ktorá je bezprostredne
podriadená riaditeľovi Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave. Z uvedeného dôvodu bola sťažnosť zo
strany Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave po zistení skutočnosti, že sťažnosť nemôže byť vybavená
riaditeľom Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave, nakoľko táto skutočnosť bola zistená až z vyjadrenia

hovorkyne zo dňa 14.11.2016 obratom postúpená na Prezídium PZ odbor kontroly dňa 21.11.2016, t.
j. v lehote siedmych dní.

5. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s vyjadreniami žalobcu, že skutočnosť ohľadom zistenia, že riaditeľ
Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave nemôže sťažnosť vybaviť, pretože sťažnosť sa týka osoby, ktorá

mu je bezprostredne podriadená, mala byť Krajskému riaditeľstvu PZ v Bratislave zrejmá už pri podaní
sťažnosti a sťažnosť mala byť postúpená v lehote do 10 dní od prijatia sťažnosti v zmysle § 9 zákona
č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach, pretože táto skutočnosť nebola a ani nemohla byť zrejmá už pri podaní
sťažnosti a z obsahu sťažnosti ani nevyplývala. Až z vyjadrenia hovorkyne Krajského riaditeľstva PZ
v Bratislave zo dňa 14.11.2016 bolo zistené, že hovorkyňa pri spracovávaní tlačovej správy žiadala

riaditeľa Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave I o odsúhlasenie navrhovanej tlačovej správy a tento
tlačovú správu odsúhlasil. Nie je preto zrejmé, z čoho mala byť táto skutočnosť Krajskému riaditeľstvu
PZ v Bratislave známa už pri podaní sťažnosti, ako žalobca tvrdil, keďže z obsahu sťažnosti žalobcu
táto skutočnosť nevyplýva. Uviedol, že sťažnosť bola postúpená zo strany Krajského riaditeľstva PZ v
Bratislave Prezídiu PZ odbor kontroly ako príslušnému orgánu na jej vybavenie do 10 pracovných dní

od zistenia, že Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave nie je oprávnené na jej vybavenie a to v súlade s §
9 zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach. Sťažovateľ, ktorý bol uvedený ako prvý v poradí na sťažnosti
(F.. H. L.), bol o postúpení sťažnosti riadne upovedomený listom zo dňa 21.11.2016, čo potvrdil aj
sám žalobca. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením žalobcu, že by Krajské riaditeľstvo nepostupovalo pri
vybavení sťažnosti žalobcu v konaní pod č. KRPZ-BA- OKS-Sť-179/2016 v súlade so zákonom č. 9/2010

Z. z. o sťažnostiach a nedodržalo zákonné lehoty na vybavenie sťažnosti. Práve naopak, zákonné lehoty
na vybavenie sťažnosti boli zo strany Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave riadne dodržané a postup
Krajského riaditeľstva bol v súlade so zákonom č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach.6. Prešetrenie a vybavenie sťažnosti žalobcu zo dňa 2.9.2016 tak ďalej vykonal odbor kontroly Prezídia
PZ pod č. PPZ-OKS-Sť-309/2016, pričom sťažnosť vyhodnotil v zákonom stanovenej lehote ako
neopodstatnenú. Oznámenie o výsledku prešetrenia sťažnosti bolo zaslané sťažovateľovi, ktorý bol

uvedený ako prvý na sťažnosti (F.. H. L.), listom zo dňa 23.1.2017, odoslaným dňa 27.1.2017. Z odboru
kontroly Prezídia PZ bola sťažnosť vybavená na 44. pracovný deň. Z uvedených skutočností jasne
vyplýva, že Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave postupovalo pri vybavení sťažnosti žalobcu zo dňa
2.9.2016 vedenej pod č. KRPZ-BA- OKS-Sť-179/2016 v súlade s platnými právnymi predpismi, najmä
v súlade so zákonom č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach, dodržalo všetky zákonné lehoty, ktoré mu zákon

ukladal a nedopustilo sa žiadnych previnení, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako nesprávny úradný
postup. Rovnako možno kvalifikovať aj postup Prezídia PZ odbor kontroly, kde bola sťažnosť žalobcu
vybavená na 44. pracovný deň, t. j. v zákonom stanovenej lehote.

7. Skutočnosť, že Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave sa pri prešetrovaní a vybavovaní sťažnosti žalobcu
zo dňa 2.9.2016 vedenej pod č. KRPZ-BA-OKS-Sť-179/2016 nedopustilo nesprávneho úradného

postupu, potvrdzuje aj listinný dôkaz Oznámenie výsledku prešetrenia sťažnosti Prezídia PZ odbor
kontroly zo dňa 28.2.2017 č. PPZ- OKS-Sť-4/2017, z ktorého vyplýva, že žalobca osobne podal dňa
28.12.2016 sťažnosť podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach na Krajskom riaditeľstve PZ v
Bratislave, v ktorej okrem iného namietal postup pracovníka odboru kontroly Krajského riaditeľstva
PZ v Bratislave pri vybavovaní sťažnosti žalobcu zo dňa 2.9.2016 ako aj nevybavenie sťažnosti v

lehote podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach. Uvedená sťažnosť žalobcu bola vyhodnotená
ako sťažnosť proti vybavovaniu sťažnosti podľa § 22 ods. 1 zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach z
úrovne Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave pod č. KRPZ-BA-OKS-Sť-179/2016. Po dôkladnej analýze
zistených skutočností ako aj preštudovaním zabezpečených písomných materiálov, bolo zistené, že
Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave vybavilo sťažnosť žalobcu zo dňa 2.9.2016 vedenú pod č. KRPZ-

BA-OKS-Sť-179/2016 v súlade so zákonom č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach a vnútornými predpismi v
pôsobnosti Ministerstva vnútra SR, a preto po vykonanom prešetrení bola sťažnosť žalobcu zo dňa
28.12.2016, vedená pod č. PPZ-OKS-Sť-4/2017, vyhodnotená ako neopodstatnená. Postup Krajského
riaditeľstva PZ v Bratislave pri vybavovaní sťažnosti žalobcu zo dňa 2.9.2016 vedenej pod č. KRPZ-
BA-OKS-Sť-179/2016 tak preskúmalo a prešetrilo aj Prezídium PZ odbor kontroly na základe sťažnosti

žalobcu, pričom dospelo k záveru, že Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave postupovalo správne a v súlade
so zákonom.

8. Súd prvej inštancie mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že Krajské riaditeľstvo
PZ v Bratislave postupovalo pri prešetrení a vybavení sťažnosti žalobcu zo dňa 2.9.2016 vedenej pod

č. KRPZ-BA-OKS-Sť-179/2016 v súlade so zákonom č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach ako aj ostatnými
právnymi predpismi a nedopustilo sa konania, ktoré by bolo možné považovať za nesprávny úradný
postup orgánu verejnej moci. Podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. pri zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom ide o objektívnu
zodpovednosť štátu za škodu a to pri splnení troch podmienok, ktorými sú - nezákonné rozhodnutie

alebonesprávnyúradnýpostuporgánuverejnejmoci,existenciaškodyakomajetkovejujmyvyjadriteľnej
v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, pričom tieto tri
podmienky musia byť splnené kumulatívne. Nepreukázaním existencie jednej z nich zodpovednosť štátu
nie je daná.

9. Prvou a základnou podmienkou podľa citovaného zákona je v danom prípade existencia resp.
preukázanie neprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci. Žalobca v konaní neuniesol
dôkazné bremeno, keďže žiadnym spôsobom nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu
Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave pri prešetrovaní a vybavovaní sťažnosti žalobcu zo dňa 2.9.2016
vedeného pod č. KRPZ- BA-OKS-Sť-179/2016. Vzhľadom k tomu, že nebola splnená ani len prvá a

základná hmotnoprávna podmienka ako predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, súd žalobu bez
ďalšieho zamietol a nevykonával dokazovanie ohľadom splnenia ďalších podmienok a to z dôvodu
hospodárnosti a efektívnosti, nakoľko by to bolo nadbytočné, pretože hmotnoprávne predpoklady
pre vznik zodpovednosti štátu za škodu musia byť splnené kumulatívne. S poukazom na uvedené
skutočnosti súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu v zmysle § 1, § 3 ods. 1, ods. 2, § 4 ods. 1 písm.

b), § 9 ods. 1, ods. 2 ods. 4, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 18 ods. 1,
ods. 2, ods. 3, § 19 ods. 1, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., § 1, § 3 ods. 1 písm. a), § 9, § 13, § 14,
§ 20 ods. 1 zákona č. 1/2010 Z. z. zamietol.10. Žalobca v konaní pred súdom na pojednávaní dňa 29.6.2018 uviedol, že ešte pred prejednaním
veci na prvom pojednávaní podal podnet verejnému ochrancovi práv týkajúci sa porušenia žalobcovho
základného práva na prejednanie veci v zákonnej lehote v konaní vedenom pod sp. zn. KRPZ-BA-

OKS-SŤ-179/2016 ohľadom namietaného nesprávneho úradného postupu a s tým spojeného nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý je predmetom tohto konania. Keďže konanie pred verejným
ochrancom práv nie je doposiaľ ukončené, navrhol, aby súd prerušil podľa § 162 ods. 1 písm. a) C. s. p.
konanie o nároku žalobcu až do preskúmania a vybavenia podnetu verejným ochrancom práv. Bližšie
svoj návrh na prerušenie konania neodôvodnil.

11. Povinnosť súdu prerušiť konanie podľa § 162 ods. 1 písm. a) C. s. p. je nevyhnutné vykladať v
intenciách § 193 C. s. p. posledná veta. Súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd, rozhodnutím príslušných
orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa
osobitných predpisov a kto ich spáchal (súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní) a

rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti. V takomto prípade prerušenie konania
trvá až do momentu, kým predbežná otázka nie je právoplatne (s konečnou platnosťou) vyriešená.
Uviedol, že pojem prejudicialita nie je známy v našej právnej tradícii. V najširšom ponímam znamená
determináciu určitej právnej otázky inou právnou otázkou, od ktorej vyriešenia je priamo závislý výrok o
spore, pričom túto prejudiciálnu otázku si môže v istých prípadoch posúdiť konajúci orgán sám. Klasická

prejudicialita však znamená rešpektovanie rozhodnutia iného orgánu (v hierarchii konkrétneho systému
ochrany práva nadradeného procesnému konajúcemu orgánu) o predbežnej otázke.

12. V danom prípade mal súd prvej inštancie za to, že nie sú splnené podmienky na prerušenie konania
v zmysle § 162 ods. 1 písm. a) C. s. p., nakoľko podľa citovaného ustanovenia súd konanie preruší,

ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú v tomto konaní nie je oprávnený riešiť, pričom ako je vyššie
uvedené medzi takéto otázky patrí najmä rozhodnutie Ústavného súdu SR alebo Európskeho súdu
pre ľudské práva. Rozhodnutie o vybavení podnetu verejným ochrancom práv však medzi otázky,
od ktorých by priamo závisel výrok súdu o spore, však zákonodarca nezaradil. Preto preskúmanie a
vybavenie podnetu žalobcu verejným ochrancom práv, predmetom ktorého je preskúmanie konania vo

veci porušenia žalobcovho práva na prejednanie veci v zákonnej lehote v konaní sp. zn. KRPZ-BA-
OKS- ST-179/2016, t. j. rovnaký predmet konania, rozhodne nie je dôvod na prerušenie predmetného
konania pred súdom. Preskúmanie a vybavenie podnetu verejným ochrancom práv nie je otázka, od
ktorej by záviselo rozhodnutie súdu a na ktoré prešetrenie a vybavenie by z tohto dôvodu mal súd čakať.
Z uvedených dôvodov návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol.

13. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanej nepriznal
nárok na náhradu trov konania. Žalovaná mala v konaní plný úspech, preto jej podľa § 255 ods. 1 C. s.
p. vznikol nárok na náhradu trov konania. Vzhľadom k tomu, že žalovaná výslovne vyhlásila, že si trovy
konania neuplatňuje a zo súdneho spisu žiadne trovy žalovanej ani nevyplývajú, súd jej ich náhradu

nepriznal.

14. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a
vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych
argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) možno konštatovať, že v ňom namietal, že na

vyhlásenie rozsudku dňa 29.6.2018 neboli súdom prvej inštancie splnené procesné podmienky, pretože
podaním zo dňa 28.6.2018 odoslaným v čase o 14:12 hod. a doručeným súdu do elektronickej podateľne
dňa 28.6.2018, t. j. ešte pred pojednávaním dňa 29.6.2018, navrhol zmenu petitu žaloby. Súd prvej
inštancie o návrhu žalobcu na zmenu žalobného návrhu nerozhodol, ukončil dokazovanie a vyhlásil
rozsudok. V prílohe odvolania predložil potvrdenku o odoslaní podania zo dňa 28.6.2018 v čase o 14:12

hod. a elektronickú doručenku preukazujúcu doručenie návrhu na zmenu petitu súdu dňa 28.6.2018 o
17:40:46 hod. Bol názoru, že dokiaľ súd nerozhodne o uplatnenej zmene žaloby, nemôže pokračovať
v konaní o pôvodnej žalobe. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24.5.2016, sp. zn. 4 Cdo 373/2015). Z
tohto dôvodu namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného mu v článku
46 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko mu ako účastníkovi
konania postupom súdu prvej inštancie bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že o zmene návrhu
zo dňa 28.6.2018 nebolo súdom prvej inštancie doposiaľ rozhodnuté, žiadne uznesenie o zmene návrhu
nebolo vyhlásené ani na pojednávaní za prítomnosti účastníkov a nebolo ani písomne vypracovanéa nebolo účastníkom doposiaľ ani doručené a takýmto nesprávnym procesným postupom súd zaťažil
konanie vadou, ktorá je podľa žalobcu a podľa ustálenej judikatúry súdov odvolacím dôvodom.

15. Ďalej namietal, že v bodoch 44. a 45. odôvodnenia napadnutého rozsudku si súd prvej inštancie
úplne bezdôvodne osvojil účelovú obranu žalovanej spočívajúcu na tom skutkovom základe, že
žalovaná až v priebehu vyšetrovania sťažnosti žalobcu zo dňa 2.9.2016 mala dňa 14.11.2016 zistiť
závažnú skutočnosť, ktorá vylučovala vybavenie sťažnosti žalobcu z úrovne Krajského riaditeľstva PZ v
Bratislave. Touto závažnou skutočnosťou malo byť údajne to, že zverejnenie tlačovej správy hovorkyni

Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave písomne odsúhlasil riaditeľ Okresného riaditeľstva Policajného
zboru v Bratislave I a teda sťažnosť sa týka osoby, ktorá je bezprostredne podriadená vedúcemu orgánu
verejnej správy (riaditeľ Krajského riaditeľstva PZ Bratislava) a preto ako okolnosť vylučujúca riaditeľa
Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave na vybavenie sťažnosti a čo malo byť dôvodom sťažnosť dňa
24.11.2016 postúpiť na vybavenie Prezídiu Policajného zboru.

16. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku sa nedá preskúmať právny názor súdu prvej inštancie o
tom, prečo riaditeľ Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave by mal byť vôbec vylúčený
z prešetrovania sťažnosti žalobcu a ani to, prečo takéto jeho „zistenie“ nastalo až na 54. pracovný
deň od prijatia sťažnosti žalobcu. K už uvedeným bodom odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol,
že zastáva názor, že riaditeľ Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave je v zmysle rozsahu stanovenej

personálnej pôsobnosti a disciplinárnej právomoci oprávnený prešetrovať aj sťažnosti smerujúce voči
riaditeľom okresných riaditeľstiev Policajného zboru, nakoľko Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave je
riadiacim a výkonným územným útvarom Policajného zboru plniacim úlohy zverené do pôsobnosti
Policajného zboru v územnom obvode bratislavského kraja.

17. Uviedol, že základom štruktúry právneho systému je hierarchia právnych noriem, t. j. usporiadanie
právneho systému na základe právnej sily noriem, ktorá je výrazom právomoci (kompetencie)
príslušného štátneho orgánu a ktorá určuje jeho postavenie v existujúcej štruktúre štátnej moci, pričom
podľa § 5 ods. 5 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej
správy organizačnú štruktúru ministerstva určuje organizačný poriadok ministerstva, ktorý vydáva

minister a tento organizačný poriadok je pritom interným normatívnym aktom. Možno preto jednoznačne
uzavrieť, že pôsobnosť krajského riaditeľstva PZ pri prešetrovaní sťažností teda vychádza z osobitného
predpisu a v ďalšom podporne aj z interných aktov riadenia vydaných v pôsobnosti ministerstva, pričom
v pôsobnosti Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave je teritórium bratislavského kraja
tvorené ôsmymi okresmi Bratislava I. až V. a okresmi Malacky, Pezinok a Senec. Osobitným predpisom

je zákon č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore (zákon o PZ) a zákon č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach
a interným aktom riadenia je nariadenie Ministerstva vnútra SR č. 113/2010 o sťažnostiach v znení
nariadenia č. 43/2011.

18. K bodu 47. veta prvá odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol, že tento názor súdu prvej

inštancie vychádza z nesprávneho posúdenia posudzovanej veci, nakoľko z obsahu sťažnosti žalobcu
zo dňa 2.9.2016 vyplýva sťažnosť voči zverejneniu nepravdivých údajov o trestnom konaní vedenom
na Okresnom riaditeľstve PZ v Bratislave I a to hovorkyňou Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave. Z
uvedeného potom odboru kontroly a sťažností Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave boli od počiatku,
t. j. už od 2.9.2016 známe nielen skutkové okolnosti prípadu k sťažnosti žalobcu, ale aj tá skutočnosť

(podľa súdu nepreukázaná), voči akému konaniu a vedenému pred akým orgánom (Okresné riaditeľstvo
PZ v Bratislave I) sa sťažnosť žalobcu dotýka.

19. Za nesprávny považoval aj záver súdu prvej inštancie v bode 47. veta druhá odôvodnenia
napadnutého rozsudku, , nakoľko ak je (má byť) žalovanou zaužívaná taká prax, že hovorkyni Krajského

riaditeľstva PZ v Bratislave poskytujú informácie o trestných konaniach len riaditelia Okresných
riaditeľstiev PZ z Bratislavského kraja (resp. ich zástupcovia) a tieto informácie ešte pred zverejnením
hovorkyni aj odsúhlasujú na zverejnenie, nebolo tu potom vôbec žiadneho dôvodu, aby takáto
„skutočnosť“ nebola žalovanej známa od počiatku a už vôbec nie, aby takáto „skutočnosť“ bola zistená
až na 54. pracovný deň od prijatia sťažnosti žalobcu, t. j. od 2.9.2016 až dňa 14.11.2016. Žalovaná

ani vôbec neuviedla na základe akého interného aktu riadenia je tento postup (informovanie o trestnom
konaní)odriaditeľovokresnýchriaditeľstievPZvočihovorcomkrajskýchriaditeľstievupravený.Uvedené
je významné z dôvodu, že ak má žalovaná na uvedený postup vypracovaný interný akt riadenia, o to
viac musela byť táto skutočnosť žalovanej (Krajskému riaditeľstvu PZ v Bratislave ako orgánu ktorý dňa2.9.2016 prijal sťažnosť žalobcu) známa od počiatku a sťažnosť mala byť do 10. dní od prijatia sťažnosti
postúpená na vybavenie Prezídiu PZ a nie túto skutočnosť malo krajské riaditeľstvo PZ „zistiť“ až na 54.
deň od prijatia sťažnosti žalobcu.

20. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku ani vôbec neuvádza, na základe akého
dôkazu si osvojil účelový názor žalovanej o tom, že riaditeľ Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave nie
je oprávnený prešetrovať sťažnosť smerujúce voči riaditeľovi Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave
I. Obdobne by potom bolo možné uplatniť analógiu aj v iných konaniach o sťažnosti, napríklad by

nemohol predseda krajského súdu prešetrovať sťažnosť voči predsedovi okresného súdu v územnom
obvode kraja, či dokonca ani predseda okresného súdu by nemohol prešetrovať sťažnosti voči sudcovi
okresného súdu a to len preto, že sú voči sebe v určitom stupni nadriadenosti a podriadenosti na úseku
štátnej správy súdov.

21. Poukázal na článok 15 odsek 2 nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky z 30.3.2015 o

organizačnom poriadku Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, podľa ktorého príslušník Policajného
zboru (ďalej len „policajt“), príslušník Hasičského a záchranného zboru a príslušník Horskej záchrannej
služby (ďalej len „príslušník“) má len jedného bezprostredného nadriadeného, od ktorého dostáva
rozkazy, nariadenia, príkazy, pokyny a ktorému zodpovedá za splnenie úloh. Aj z uvedenej internej
normy žalovanej možno uzavrieť, že riaditeľ okresného riaditeľstva PZ sa za splnenie alebo nesplnenie

svojich úloh nezodpovedá v prvom rade prezidentovi Policajného zboru, ale práve riaditeľovi krajského
riaditeľstva PZ. Závery súdu prvej inštancie a ich aplikovanie na skutkový stav pre to považuje za
nepreskúmateľné.

22. Ďalej poukázal na § 4 odsek 1 a 2 zákona o PZ s tým, že v pôsobnosti Krajského riaditeľstva

Policajného zboru v Bratislave je teritórium bratislavského kraja tvorené ôsmymi okresmi Bratislava I
až V a satelitnými okresmi Malacky, Pezinok a Senec. Z organizačného poriadku Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky z 30.3.2015 mal za preukázané, že oddelenie kontroly krajského riaditeľstva PZ
je nezávislým kontrolným orgánom riaditeľa krajského riaditeľstva PZ vykonávajúcim vnútornú kontrolu
činnosti útvarov PZ i policajtov v

pôsobnosti Krajského riaditeľstva PZ. Pokynom riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v
Košiciach z 31.1.2013 bol vydaný organizačný poriadok Krajského riaditeľstva Policajného zboru v
Košiciach (Úplné znenie v znení pokynu R KR PZ č. 37/2013, pokynu R KR PZ č. 50/2013, pokynu R
KR PZ č. 64/2013 a pokynu R KR PZ č. 7/2014), kde osobitne poukazuje na článok 4 odsek 2 písmeno
d) pokynu a kde je uvedené, že Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach prijíma a prešetruje

sťažnosti a petície vo svojej pôsobnosti, vedie ich evidenciu a zabezpečuje ich prešetrovanie podľa
osobitných predpisov s odkazom na poznámku pod čiarou ako zákon č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach. Nie
je teda zrejmé, na základe akého predpisu, malo to u Krajského riaditeľstva v Bratislave byť inak a prečo
by raz sťažnosť podanú napríklad na riaditeľa Okresného riaditeľstva PZ Košice I mal vybaviť riaditeľ
Krajského riaditeľstva Košice a zase sťažnosť podanú na riaditeľa Okresného riaditeľstva Bratislava I

by mal vybaviť len prezident Policajného zboru. Rozdielny prístup pri prešetrovaní sťažností je v rámci
jednej inštitúcie nielen vylúčený, ale uvedené je aj nelogické. Na uvedené otázky a námietky vznesené
žalobcom ešte počas konania z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nemožno nájsť odpoveď.

23. Záver súdu prvej inštancie o tom, že bolo potrebné sťažnosť žalobcu vybavovať na 54. pracovný

deň od prijatia sťažnosti jej postúpením na Prezídium PZ a tým začatie plynutia novej lehoty na jej
vybavenie, nie je založený na výsledkoch dokazovania a tento názor súdu prvej inštancie považuje za
nepreskúmateľný.

24.Zdôraznil,žeinternýmaktomriadeniaupravujúcimvybavovaniesťažnostijeužalovanejajnariadenie

Ministerstva vnútra SR č. 113/2010 o sťažnostiach v znení nariadenia č.43/2011 (ďalej „nariadenie“),
pričom žalovaná počas konania tento interný akt riadenia nedoložila a nie je ani zverejnený a verejnosti
prístupný na webovom sídle ministerstva vnútra. Podľa článku IV. (Pôsobnosť) odsek 1 písmeno g)
nariadenia,krajskémuriaditeľstvuPZsavymedzujepôsobnosťvrozsahučinnostíorganizačnýchzložiek
a zariadení v pôsobnosti krajského riaditeľstva PZ, okresného riaditeľstva PZ v jeho pôsobnosti, jeho

organizačných zložiek a útvarov, upravenej právnymi predpismi, s výnimkou tých sťažností, o ktorých
rozhodol minister, generálny riaditeľ sekcie kontroly alebo prezident policajného zboru. O sťažnosti
žalobcu zo dňa 2.9.2016 k 14.11.2016 nerozhodol minister, generálny riaditeľ sekcie a ani prezident
policajného zboru. Z už uvedeného interného nariadenia žalovanej jednoznačne vyplýva, že riaditeľKrajského riaditeľstva PZ v Bratislave bol nielen oprávnený, ale povinný prešetriť sťažnosť žalobcu zo
dňa 2.9.2016, ktorá sa mohla prípadne dotýkať aj riaditeľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru v
Bratislave I. Prípadnú námietku predpojatosti voči riaditeľovi Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave I. pri

prešetrovaní sťažnosti žalobcu riaditeľ za Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave nevzniesol a nebol preto
vôbec žiadny dôvod sťažnosť žalobcu postupovať na prešetrovanie na Prezídium PZ a už vôbec nie až
na 54. pracovný deň od jej prijatia a potom v ďalšom túto lehotu „vymazať“ na jeho ťarchu a opomenúť
jeho právo na vybavenie veci (sťažnosti) zákonným spôsobom, t. j. v zákonnej lehote.

25. V ďalšom poukázal aj na tú skutočnosť, že tým že súd prvej inštancie vyhodnotil ako za zákonný
postup Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave pri prešetrovaní sťažnosti žalobcu zo dňa 2.9.2016 v tom,
že lehotu plynúcu od 2.9.2016 (podanie sťažnosti) do 24.11.2016 (postúpenie sťažnosti na prezídium
PZ), t. j. lehotu 54.pracovných dní „vymazal“ z konania o sťažnosti (t. j. úplne bezdôvodne si osvojil
názor žalovanej), porušil výklad zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach, nakoľko postúpením sťažnosti
na Prezídium Policajného zboru dňa 24.11.2016 mala nielen podľa žalovanej, ale aj podľa súdu prvej

inštancie, začať plynúť „nová“ lehota 60. pracovných dní na vybavenie sťažnosti, čo žalobca namieta.
Na koho ťarchu je potrebné započítať lehotu počas ktorej bola sťažnosť prešetrovaná od 2.9.2016 do
jej postúpenia 24.11.2016 však súd prvej inštancie už viac žiadnym spôsobom nevysvetlil a to aj s
poukazom na vznesenú námietku žalobcu, že sa týmto postupom jedná práve o nesprávny úradný
postup žalovanej.

26. Súdom prvej inštancie tiež zostala úplne opomenutá skutočnosť, že sťažnosť žalobcu zo dňa
2.9.2016 bola potom vybavená (bez predĺženia lehoty) žalovanou až dňa 23.1.2017. Na jednej strane
žalovaná deklaruje prijatie sťažnosti na konanie dňa 2.9.2016 a súčasne uvádza, že táto sťažnosť bola
vybavená dňa 23.1.2017 (bez predĺženia lehoty), avšak uvedená lehota rozhodne nie je 60. pracovných

dní. Mal za to, že už len týmto postupom žalovanej čo do počítania lehôt bolo porušené ustanovenie
zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach, lehota na vybavenie sťažnosti (60. pracovných dni) nebola
dodržaná a tým vznikol nesprávny úradný postup, za ktorý zodpovedá žalovaná a nie že sťažnosť
žalobcu bola vybavená zákonne, ako bez akéhokoľvek vykonaného dokazovania dôvodí súd prvej
inštancie.

27. To, že súd prvej inštancie sa neoboznámil so sťažnostným spisom Krajského riaditeľstva v Bratislave
pod sp. zn.: KRPZ-BA-OKS-Sť-179/2016 považuje za neúplnosť zistenia skutkového stavu, nakoľko
pripojením sťažnostného spisu ako žalobcom navrhnutý dôkaz bol tento spôsobilý preukázať spornú
právne významnú skutočnosť a to, že len obsah akéhosi bližšie nešpecifikovaného vyjadrenia hovorkyne

krajského riaditeľstva zo dňa 14.11.2016 nemohol byť žiadnym dôvodom na postúpenie sťažnosti
žalobcu na Prezídium Policajného zboru. O postúpení veci musel (mal by) za Krajské riaditeľstvo
PZ v Bratislave niekto kvalifikovane rozhodnúť a to ešte predtým, ako postúpenie veci bude (bolo)
oznamované sťažovateľovi uvedenému ako prvému v poradí na sťažnosti zo dňa 2.9.2016.

28. Pokiaľ ide o zamietnutie jeho návrhu na prerušenie konania, mal za to, že konanie pred verejným
ochrancom práv vo veci porušenia žalobcovho práva na prerokovanie veci v zákonnej lehote možno
priradiťpod§162C.s.p.,nakoľkovkonanípredverejnýmochrancomprávsaaktuálneriešiotázka,ktorá
môže mať význam aj pre rozhodnutie súdu a ktorá spočíva v tom, či žalovaná porušila právo žalobcu na
prerokovanie veci v zákonnej lehote, čo v ďalšom možno subsumovať pod nesprávny úradný postup a

od čoho žalobca odvíja vznik nemajetkovej ujmy v konaní pred súdom. Verejný ochranca práv je ústavou
zriadený orgán, ktorý sa svojou činnosťou podieľa na ochrane základných práv a slobôd právnických a
fyzických osôb v konaní pred orgánmi verejnej moci.

29. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal

napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §
385 ods. 1 a contrario C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné
vo výroku, ktorým žalobu zamietol zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

30. Podľa § 139 C. s. p. žalobca môže počas konania so súhlasom súdu meniť žalobu.

31. Podľa § 140 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 C. s. p. zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené
právo alebo sa uplatňuje iné právo. Zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcichskutočností tvrdených v žalobe. Za zmenu žaloby sa nepovažuje úkon žalobcu, ktorým mení uplatnený
nárok, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

32.. Podľa § 141 C. s. p. ak zmena žaloby nastala pred jej doručením žalovanému, koná súd o zmenenej
žalobe bez rozhodovania o pripustení zmeny žaloby okrem prípadu, keď súd rozhoduje podľa § 143
ods. 2.

33. Podľa § 142 ods. 1 a ods. 2 C. s. p. o prípustnosti zmeny žaloby súd rozhodne spravidla na

pojednávaní, na ktorom bola zmena navrhnutá, alebo na pojednávaní, ktoré nasleduje bezprostredne
po tom, ako bola zmena žaloby uplatnená podaním mimo pojednávania. Uznesenie, ktorým súd pripustil
zmenu žaloby, doručuje súd subjektom, ak neboli prítomné na pojednávaní, na ktorom nastala zmena,
do vlastných rúk.

34. Podľa § 143 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 C. s. p. súd nepripustí zmenu žaloby, ak by výsledky doterajšieho

konania nemohli byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe. Súd nepripustí zmenu žaloby ani vtedy,
ak by na konanie o zmenenej žalobe bol vecne alebo kauzálne príslušný iný súd. Ak súd nepripustí
zmenu žaloby, pokračuje v konaní o pôvodnej žalobe.

35. Žalobca sa podanou žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu náhradu

nemajetkovej ujmy 3.000 eur. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca podaním zo dňa 28.6.2018,
doručeným súdu prvej inštancie 28.6.2018, žiadal zmenu žaloby podľa § 139 C. s. p. (č.l. 312-314).

36. Na ozrejmenie právnej stránky zmeny žaloby odvolací súd poznamenáva, že zmena žaloby je
prejavom dispozičnej zásady, ktorá je typická pre sporové konanie a umožňuje strane sporu modifikovať

svoj žalobný návrh. Civilný sporový poriadok výslovne uvádza, čo je a čo nie je zmenou žaloby; zároveň
stanovuje, že ju možno pripustiť počas konania, avšak výslovne nepripúšťa zmenu žaloby v odvolacom
konaní (§ 371 C. s. p.) a v dovolacom konaní (§ 438 ods. 2 C. s. p.). Z uvedeného možno vysloviť
záver, že prichádza do úvahy len v rámci prvoinštančného konania, do momentu vyhlásenia rozsudku
vo veci samej, alebo do momentu jeho vydania, ak sa rozsudok nevyhlasuje verejne. Zmenou žaloby

je kvantitatívna zmena žalobného návrhu, t. j. jeho rozšírenie v prípade, ak žalobca požaduje viac ako
žiadal v pôvodnom návrhu; kvalitatívna zmena, t. j. žalobca žiada niečo iné ako v pôvodnom návrhu; a
napokon zmena žaloby v dôsledku toho, že žalobca zmení rozhodujúce skutočnosti, o ktoré opiera svoj
uplatnený nárok, v tomto prípade nedochádza k zmene žalobného petitu. Zmena žaloby je podaním vo
veci samej a žalobca ju môže urobiť ktorýmkoľvek zo spôsobov uvedených v § 125 C. s. p., pri dodržaní

podmienok uvedených v § 127 C. s. p. O zmene žaloby rozhoduje súd uznesením, proti ktorému nie je
odvolanie prípustné; uznesením, ktorým bolo rozhodnuté o zmene žaloby, je súd viazaný (§ 237 ods.
1 C. s. p.).

37. V nadväznosti na uvedené odvolací súd pripomína, že pri posudzovaní návrhu na zmenu žaloby

je potrebné veľmi citlivo rozlišovať či ide o zmenu žaloby na základe vlastnej iniciatívy strany sporu; o
zmenužalobyvdôsledkudoplneniaskutkovýchtvrdenínazákladevýzvysúdupodľa§150ods.2C.s.p.;
resp. či sa nejedná iba o odstraňovanie vád žaloby podľa § 129 ods. 1 C. s. p. alebo o zmenu formulácie
vo výroku, ktorú môže súd vykonať aj sám s cieľom dosiahnuť prípadnú budúcu vykonateľnosť súdneho
rozhodnutia. Ak súd opomenie rozhodnúť o zmene žaloby, respektíve opomenie vykonať klasifikáciu

podania žalobcu, ktorým modifikuje petit žaloby spôsobom podľa predchádzajúcej vety, jednoznačne
zaťaží konanie procesnou vadou, ktorá môže mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; a to
jednak z dôvodu, že spôsobí zmätočnosť výsledku konania, keďže bez rozhodnutia o (ne)pripustení
zmeny žaloby nemá s istotou vyriešené, čo je predmetom konania; rovnako dochádza k ovplyvňovaniu
procesného postavenia žalobcu a to najmä z hľadiska hmotnoprávnych účinkov zmeny žaloby (vznik

rizika premlčania, resp. preklúzie nároku a pod.).

38. S ohľadom na uvedené tak odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci došlo k naplneniu
odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p. a zároveň k naplneniu dôvodov zrušenia
rozhodnutia súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) C. s. p. Nakoľko uvedené nedostatky

nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd musel napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) C. s. p. zrušiť a podľa § 391 ods. 1 C. s. p. vrátiť vec na ďalšie
konanie.39. Žalobca odvolaním napadol aj rozhodnutie majúce povahu uznesenia tvoriaceho (však) súčasť
rozsudku, ktorým súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 162 C. s. p.

40. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie proti napadnutému
uzneseniu, ktorým súd prvej inštancie zamietol návrh na prerušenie konania z dôvodu podľa § 162 ods.
1 C. s. p. smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

41. Podľa § 355 ods. 2 C. s. p. proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon
pripúšťa. Civilný sporový poriadok v § 357 pripúšťa odvolanie proti uzneseniu súdu prvej inštancie o a)
zastavení konania, b) odmietnutí podania vo veci samej,
c) odmietnutí žaloby na obnovu konania, d) návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo
zabezpečovacieho opatrenia, e) zrušení neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia
podľa § 334 a 335 ods. 1, f) návrhu na opravu chýb v písaní a počítaní a iných zrejmých nesprávností,

okrem odôvodnenia, g) zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku, h) zamietnutí návrhu na zrušenie
rozsudku pre zmeškanie, i) návrhu na predbežnú vykonateľnosť rozsudku, j) odklade vykonateľnosti
rozhodnutia, k) povinnosti zložiť zábezpeku vo veciach práva duševného vlastníctva, l) zabezpečení
dôkazného prostriedku, m) nároku na náhradu trov konania, n) prerušení konania podľa § 162 ods. 1
písm. a) a § 164, o) návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia, o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti

cudzieho rozhodnutia a vo veciach výkonu cudzieho rozhodnutia.

42. Podľa § 386 písm. c) C. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je odvolanie prípustné.

43. Civilný sporový poriadok proti uzneseniu v zásade odvolanie nepripúšťa, prípustné je len v tých
prípadoch, ktoré sú taxatívne vymedzené v § 357 a vo vzťahu k prerušeniu konania zákonodarca
nielenže vylúčil možnosť podať odvolanie v obligatórnych prípadoch podľa § 162 ods. 1 písm. b), písm.
c) C. s. p., či § 163 C. s. p., ale jeho prípustnosť (v ostatných prípadoch) obmedzil v závislosti od toho,
akýmspôsobomsúdonávrhunaprerušeniekonaniarozhodol,nakoľkoodvolaniepripúšťaibavprípade,

ak súd konanie prerušil podľa § 162 ods. 1 písm. a) C. s. p. a § 164 C. s. p.; odvolanie proti uzneseniu,
ktorým súd zamietol návrh na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) C. s. p. jednoznačne nie
je prípustné.

44. V posudzovanej veci súd prvej inštancie napadnutým uznesením zamietol návrh na prerušenie

konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) C. s. p. Vychádzajúc z vyššie uvedenej koncepcie prípustnosti
odvolaniavočitaxatívneuvedenýmuzneseniamsúduprvejinštancie,odvolacísúdnapadnutéuznesenie
súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) C. s. p.
považoval za také rozhodnutie, proti ktorému Civilný sporový poriadok odvolanie nepripúšťa.

45.Uvedenýzáverplatíajnaprieknesprávnemupoučeniusúduprvejinštancievnapadnutomrozhodnutí
o možnosti proti tomuto výroku podať odvolanie. Skutočnosť nesprávneho poučenia o prípustnosti
opravného prostriedku proti napadnutému uzneseniu zo strany súdu prvej inštancie totiž nezakladá
procesnú legitimáciu jeho uplatnenia, keďže jeho prípustnosť je zo zákona (ex lege) vylúčená. Civilný
sporový poriadok v ustanovení § 362 ods. 3 poskytuje stranám ochranu iba v prípade nesprávneho

poučenia súdu o neprípustnosti odvolania, ktorá spočíva v tom, že odvolateľ je oprávnený podať
odvolanie (opravný prostriedok) v zákonom predĺženej trojmesačnej lehote plynúcej od doručenia
odvolaním napadnuteľného rozhodnutia. Ak teda súd prvej inštancie v poučení napadnutého uznesenia
uviedol, že proti nemu odvolanie prípustné je, táto skutočnosť nezakladá právo na jeho uplatnenie (Z
IV, str. 768, Najvyšší súd SR sp. zn. 5 Sžf 47/2010).

46. Odvolací súd na uvedenom základe odvolanie žalobcu proti napadnutému uzneseniu, ktorým súd
prvej inštancie zamietol návrh na prerušenie konania podľa § 386 písm. c) C. s. p. odmietol a preto sa
vecnou správnosťou odvolaním napadnutého uznesenia ďalej nezaoberal.

47. V ďalšom konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa vyššie uvedeným právnym názorom
odvolacieho súdu, ktorým je v zmysle § 391 ods. 2 C. s. p. viazaný; návrh na zmenu žaloby doručí
žalovanej a rozhodne o jeho prípustnosti podľa § 142 C. s. p. Následne spor opätovne prejedná na
pojednávaní, riadne podľa návrhov strán vykoná dokazovanie (v súlade s príslušnými ustanoveniami C.s.p.odokazovaní),nazákladevykonanýchdôkazovustáliskutkovýstavpotrebnýpresvojerozhodnutie,
ktoré bude vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu preskúmateľné a po opätovnom rozhodnutí sporu
svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim §

220 ods. 2 C. s. p. tak, by obsahovalo dostatok dôvodov a ich uvedenie bolo zrozumiteľné.

48. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).

49. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).