Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, October 26, 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/132/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1120010941
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1120010941.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Zuzany

Molnárovej a JUDr. Erika Tomusa, v trestnej veci obžalovaného M. I., pre prečin krádeže § 212 ods. 1
písm. a/ Tr. zák. a iné, o odvolaní prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 30.05.2022
sp. zn. 3T/50/2020, na verejnom zasadnutí konanom 27. októbra 2022 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, ods. 2 Tr. por. z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výroku o treste
a spôsobe jeho výkonu.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. sa obžalovanému

M. I., nar. XX.XX.XXXX v S. G., trvale bytom
H., U. XXXX/X na slobode,

u k l a d á

podľa § 218 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2, ods. 4, § 37 písm. h/, písm. m/ Tr. zák., § 39 ods. 1,

ods. 3 písm. e/ Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. sa pre výkon uloženého trestu zaraďuje do ústavu na výkon trestu
so stredným stupňom stráženia.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I z 30.05.2022 sp. zn. 3T/50/2020 bol obžalovaný M. I. uznaný
za vinného pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. a prečin neoprávneného zásahu do
práva k domu, bytu alebo k nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 2, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. s poukazom
na ustanovenie § 138 písm. e/ Tr. zák., na tom skutkovom základe, že dňa 06.07.2018 v čase asi od

12:57hodinydo13:16hodinyvBratislavenaK.ulicinaUniverziteKomenskéhovpriestorochFilozofickej
fakulty, vošiel cez hlavný vchod a následne cez budovu univerzity prešiel k dverám vedúcim do šatne
pracovníkovfakulty,naktorýchnezistenýchpredmetomaspôsobomprekonaluzamykacímechanizmus,
vošiel do šatne a odtiaľ zobral voľne položený 1 ks pánsky horský bicykel značky KONA STINKY SIX,
modrej farby, vidlica bielej farby, neznámeho typu a výrobného čísla, zakúpený v roku 2014 za sumu
1.400,- eur, s ktorým následne odišiel z areálu cez železné dvere zo strany Q. nábrežia, čím spôsobil
I. R. škodu v sume 525,- eur.

Za uvedenú trestnú činnosť bol obžalovanému podľa § 218 ods. 3 Tr. zák. uložený úhrnný trest odňatia
slobody vo výmere 2 roky.Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. bol obžalovaný na výkon uloženého trestu zaradený do ústavu na
výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie prokurátor v neprospech obžalovaného,
smerujúce výlučne do výroku o treste.

Prokurátor v dôvodoch podaného odvolania úvodom zvýraznil, že s výrokom o treste, ktorý bol uložený
obžalovanému napadnutým rozsudkom, sa nemohol stotožniť, keďže s prihliadnutím na okolnosti

prípadu, ako aj osobu obžalovaného ide o trest neprimeraný, resp. neprimerane mierny. Odvolateľ ďalej
vytkol okresnému súdu to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňalo náležitosti podľa § 168
ods. 1 Tr. por. S jeho odôvodnenia nebolo zrejmé, na podklade aplikácie akých konkrétnych ustanovení
dospel súd prvého stupňa určil výšku trestu odňatia slobody vo výmere dvoch rokov. Rovnako nie je
zrejmé, na podklade akých skutočností dospel k adekvátnosti ukladania podmienečného trestu odňatia
slobody, či určení trvania dĺžky skúšobnej doby. Obžalovaný bol v minulosti 14-krát súdne trestaný.

V jeho osobe ide o špeciálneho recidivistu vo vzťahu k majetkovej trestnej činnosti, najmä vo vzťahu
k trestnému činu krádeže. Rovnako je zrejmé, že vzhľadom na opakujúcu sa trestnú činnosť mu boli
ukladané nepodmienečné tresty odňatia slobody, ktoré však evidentne nesplnili svoj resocializačný účel
a následne sa vyhol výkonu trestu v dôsledku postupného upúšťania od ukladania súhrnného trestu
odňatia slobody. U obžalovaného možno konštatovať prevahu priťažujúcich okolností, a to najmä podľa

§ 37 písm. h/, písm. m/ Tr. zák. Pokiaľ ide o poľahčujúce okolnosti, tak v jeho prípade neexistuje
žiadna poľahčujúca okolnosť podľa § 36 Tr. zák., keďže samotné vyhlásenie o vine nie je možné
podľa konštatuje judikatúry vnímať ako priznanie a oľutovanie podľa § 36 písm. l/ Tr. zák. Taktiež nad
svojim konaním ani neprejavil ľútosť, či náznak niečoho, čo by bolo možné v tomto smere vnímať,
ako to vyplýva aj zo zápisnice z hlavného pojednávania. Sporným a otáznym tiež zostáva aplikácia

odkladu výkonu uloženého trestu odňatia slobody podľa § 49 Tr. zák., a to aj v kontexte dosiahnutia
nielen individuálnej prevencie, ale najmä s ohľadom na prvky generálnej prevencie, ktorá je však v
danom prípade s ohľadom na osobu obžalovaného kauzálne nulitná, lebo pri takto uloženom treste
absentuje gradácia trestného postihu pri špeciálnej recidíve. Aplikáciu tohto inštitútu by bolo možné
akceptovať jedine v prípade dĺžky trvania trestného konania, avšak nie bez vecne argumentačného

opodstatnenia, pričom aj s ohľadom na dĺžku trvania trestného konania sa javí vhodnejším ukladanie
trestu nepodmienečného. Prokurátor ďalej vyslovil, že nebolo možné sa stotožniť s konštatovaním
súdu prvého stupňa založenom na tom, že naposledy bol súdne trestaný v roku 2016 pre inú trestnú
činnosť, aktuálneho skutku sa mal dopustiť skoro pred štyrmi rokmi vyhlásením rozsudku, od jeho
spáchania v roku 2018 nebol odsúdený, ani trestne stíhaný a o jeho snahe viesť riadny život svedčí

to, že sa dobrovoľne zúčastňuje na metadonovom udržiavacom programe, nakoľko toto konštatovanie
nenachádza svoju oporu v zabezpečených podkladoch, či zákonnej úprave. Odvolateľ Ďalej zdôraznil,
že nakoľko v danom prípade prichádza do úvahy ukladanie nepodmienečného trestu odňatia slobody,
tak objektívne ním navrhovaný nepodmienečný trest v rozsahu minimálne 28 mesiacov, odzrkadľuje
nielen zavrhnutia hodnosť trestnej činnosti, či opakujúci sa charakter konania obžalovaného, ale má na

zreteli aj účel, pre ktorý je ukladaný a pre ktorý je trestné konanie vedené. Na základe vyššie uvedených
dôvod prokurátor navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa,
aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, prípadne, aby sám vo veci rozhodol.

Krajský súd v Bratislave v konaní o odvolaní prokurátora, nariadil verejné zasadnutie, ktorého sa

zúčastnili obžalovaný, poškodený I. R. a prokurátorka krajskej prokuratúry.

Prokurátorka krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom sa v plnom rozsahu
pridržiavala písomne podaného odvolania, ako aj jeho dôvodov. Navrhla, aby krajský súd zrušil
napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu prejednal a rozhodol.

Alternatívne navrhla, aby krajský súd po zrušení napadnutého rozsudku, sám vo veci rozhodol.

Poškodený I. R. na verejnom zasadnutí uviedol, že v konaní pred okresným súdom nežiadal náhradu
škody, nakoľko matka obžalovaného mu uhradila škodu vo výške 150,- eur. Dodal, že zvyšok náhrady
škody mu nebol doposiaľ uhradený, či už zo strany obžalovaného, alebo jeho matky.

Obžalovaný M. I. na verejnom zasadnutí uviedol, že sa snaží žiť riadnym životom, lieči sa od závislosti,
podrobuje sa metadonovému programu, o čom doložil aj doklad. Trestnú činnosť už nepácha a pretoodvolanie prokurátora považuje za nedôvodné. Nestotožňuje sa s návrhom prokurátora, aby mu bol
uložený nepodmienečný trest odňatia slobody. V ďalšom už nemá čo dodať.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 315 Tr. por.) primárne konštatoval prípustnosť odvolania (§
306 ods. 1 Tr. por.) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Tr. por. a preto
podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti
ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa
pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali

podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Zistil pritom, že odvolanie prokurátora je dôvodné.
Povinnosťou odvolacieho súdu na základe revízneho princípu, determinovaným vyššie uvedeným
ustanovením, bolo preskúmanie len tých výrokov, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie a preskúmanie
správnosti postupu konania, ktoré predchádzalo týmto napadnutým výrokom rozsudku. Výnimkou z
uvedenej zásady by bolo to, že by odvolací súd musel prihliadať aj na chyby, ktoré síce odvolaním
neboli vytýkané, ale ktoré by boli takej povahy, že by odôvodňovali (po právoplatnosti rozsudku) podanie

mimoriadneho opravného prostriedku, t. j. dovolania v zmysle ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por. Takéto
chyby však v posudzovanom prípade zistené neboli.

V nadväznosti na vyššie uvedené zistenia, ako aj vzhľadom k podanému odvolaniu zo strany prokurátora
iba voči výroku o treste napadnutého rozsudku, a z toho vyplývajúceho rozsahu prieskumnej povinnosti,

odvolací súd nepreskúmaval výrok o vine, ani výrok o náhrade škody.

Odvolací súd v tomto smere iba konštatuje, že obžalovaný M. I. na hlavnom pojednávaní konanom
30.05.2022 urobil vyhlásenie v zmysle § 257 ods. 1 písm. b/ Tr. por., t. j. že je vinný zo spáchania skutku
uvedeného v obžalobe, následne samosudca okresného súdu prijal toto vyhlásenie obžalovaného. Je

nutné tiež uviesť, že pred prijatím vyhlásenia okresný súd obžalovaného poučil o jeho právach, o zmysle
priznania, jeho význame a prípadnom ďalšom postupe. Súd I. stupňa obžalovanému položil podľa § 257
ods. 4 a § 333 ods. 3 písm. c/, d/, f/, g/ h/ Tr. por. otázky, na ktoré obžalovaný odpovedal kladne a až
potom rozhodol okresný súd podľa § 257 ods. 7, ods. 8 Tr. por. uznesením, že vyhlásenie obžalovaného
prijíma a vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu v akom obžalovaný priznal spáchanie skutku nevykoná,

pričom vykoná len dôkazy súvisiace s výrokom o treste.

Vzhľadom na uvedené, nezistiac žiadne procesné pochybenie v postupe prvostupňového súdu v
súvislosti s vyhlásením obžalovaného a jeho prijatím v zmysle § 257 Tr. por., odvolací súd sa zaoberal
iba výrokom o treste.

Na podklade odvolania prokurátora, ktoré smerovalo výlučne do výroku o treste napadnutého rozsudku,
krajský súd v rámci revízneho princípu zistil, že napadnutým rozsudkom boli porušené ustanovenia
Trestného zákona, čo zakladalo apelačný dôvod na zrušenie prvostupňového rozsudku vo výroku o
treste podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. por.

Je potrebné zdôrazniť, že stanovenie druhu trestu a jeho výmery musí vychádzať nielen z podmienok
upravených v ustanoveniach pri tom ktorom druhu trestu, ale je tiež potrebné dôsledne skúmať všetky
skutočnosti významné z hľadiska účelu trestu obsiahnutého v § 34 ods. 1 Tr. zák., ako aj ostatné na účel
trestu nadväzujúce kritériá rozhodujúce pre určenie druhu trestu a jeho výmery, ktorých zohľadnenie

predpokladá úprava zásad pre ukladanie trestov.

Ustanovenie § 34 ods. 1 Tr. zák. o účele trestu je spolu s ustanovením § 34 ods. 4 Tr. zák.
základným vodidlom pri určovaní druhu trestu a jeho výmery. Z hľadiska týchto ustanovení, uložený
trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej

činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí
od páchania trestných činov a zároveň trest vyjadrí morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Závery
na primeranosť postihu páchateľa trestného činu sa musia opierať o skutočný stav veci a musia z neho
vyplynúť.

Okresným súdom uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 roky s podmienečným odkladom jeho
výkonu na skúšobnú dobu 2 roky, nielen nezodpovedal zásadám ukladania trestov v zmysle § 34 Tr.
zák., ale predovšetkým samotná výmera trestu odňatia slobody bola uložená nezákonne, t. j. pod dolnú
hranicu trestnej sadzby upravenej podľa režimu § 38 ods. 4 Tr. zák.Odvolací súd sa stotožnil s argumentáciu prokurátora v dôvodoch podaného odvolania, že prvostupňový
súdpredovšetkýmhmotnoprávnepochybil,keďobžalovanémunepriznaldvepriťažujúceokolnostipodľa

§ 37 písm. h/, písm. m/ Tr. zák. a základnú trestnú sadzbu (v rozpätí od 1 roka do 5 rokov) nenavýšil
podľa § 38 ods. 4 Tr. zák. (v rozpätí od 2 rokov a 4 mesiacoch do 5 rokov), čím obžalovanému uložil
trest odňatia slobody v nezákonnej výmere. Treba prisvedčiť odvolateľovi aj v tom, že spornou zostala
aj aplikácia uloženého trestu odňatia slobody podľa § 49 Tr. zák. V každom prípade možno uzavrieť,
že podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky so skúšobnou dobou v trvaní 2 roky, ktorý

bol obžalovanému uložený súdom prvého stupňa, bol nezákonným trestom, keďže už samotná výmera
trestu odňatia slobody bola uložená v rozpore s Trestným zákonom, t. j. bola uložená pod dolnú hranicu
upravenej trestnej sadzby (navýšenej podľa režimu § 38 ods. 4 Tr. zák.). Naviac uložený trest odňatia
slobody, ktorého výkon bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 2 roky, nezodpovedal
ani požiadavkám generálnej a generálnej prevencie, ako správne na to poukázal prokurátor vo svojom
odvolaní. Výrazným faktorom z hľadiska ukladania trestu mala byť práve špeciálna recidíva na strane

obžalovaného, čo súd I. stupňa evidentne prehliadol.

V prvom rade treba vytknúť pochybenie súdu prvého stupňa, keď vo výrokovej časti napadnutého
rozsudku absentovala aplikácia ustanovenia § 38 ods. 2, ods. 4, § 37 písm. h/, písm. m/ Tr. zák. Dokonca
ani v odôvodnení tohto rozsudku okresný súd neuviedol, aké prípadné poľahčujúce alebo priťažujúce

okolnosti boli alebo neboli u obžalovaného M.a I.a vzhliadnuté.

Poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l/ Tr. zák. možno priznať v takom prípade, ak páchateľ sa priznal
k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval. Ľútosť páchateľa nad spáchanou trestnou
činnosťou musí byť úprimná, nestačí iba formálny prejav. Obžalovaný M. I. v prípravnom konaní odmietol

vypovedať a tým ani trestnú činnosť žiadnym spôsobom neoľutoval. Na hlavnom pojednávaní síce urobil
vyhlásenie o priznaní viny a zároveň uviedol, že mu je to veľmi ľúto, na strane druhej obžalovaný v
rámci práva záverečnej reči a posledného slova iba stroho konštatoval, že „nakoľko nepácham trestnú
činnosť, žijem riadny život, ak by sa dalo uložiť mi podmienečný trest.“ Takéto jeho ústne prejavy v
priebehu trestného konania nemožno označiť za úprimnú ľútosť. Jeho jediné prehlásenie, že mu je

to veľmi ľúto, treba považovať za skôr formálny prejav s cieľom dosiahnuť výhodnejšie postavenie v
súvislosti s ukladaním trestu.

Vzhľadom k týmto záverom, ani odvolací súd obžalovanému nepriznal poľahčujúcu okolnosť podľa §
§ 36 písm. l/ Tr. zák.

Ako už bolo vyššie konštatované, okresný súd zjavne pochybil, keď obžalovanému neustálil dve
priťažujúce okolnosti podľa § 37 písm. h/, písm. m/ Tr. zák. (t. j. páchateľ spáchal viac trestných
činov a bol za trestný čin odsúdený). Priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. h/ Tr. zák. je sama osebe
vyjadrená okolnosťou, že páchateľ spáchalo viac trestných činov. Jej významom je použitie najmä pri

ukladaní úhrnného a súhrnného trestu. V posudzovanej veci bol obžalovanému uložený úhrnný trest
odňatia slobody, pričom išlo o potrestanie za spáchanie jednočinného súbehu dvoch trestných činov a
to prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. s prečinom neoprávneného zásahu do práva
k domu, bytu alebo k nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 2, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. Z uvedeného
dôvodu bolo nevyhnutné obžalovanému priznať priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h/ Tr. zák. Pokiaľ

ide o priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m/ Tr. zák., tu sa vyžaduje predchádzajúce právoplatné
odsúdenie za trestný čin, pričom tresty vyplývajúce z tohto odsúdenia nesmú byť zahladené. Možno
opätovne vysloviť, že v odpise registra trestov má obžalovaný štrnásť záznamov. Tu stačí poukázať
na dve odsúdenia z nedávnej minulosti a to na rozsudok Okresného súdu Bratislava IV zo 17.03.2014
sp. zn. 2T/29/2013 i trestný rozkaz Okresného súdu Bratislava IV z 28.08.2011 sp. zn. 5T/105/2011,

nehovoriac o ďalších dvoch odsúdeniach a to na základe trestného rozkazu Okresného súdu Bratislava
II z 18.08.2011 sp. zn. 4T/119/2011, ako aj trestného rozkazu Okresného súdu Bratislava II z 18.08.2016
sp. zn. 4T/226/2015, kde došlo k upusteniu od uloženia súhrnného trestu (aj rozhodnutia, kde došlo
k upusteniu súhrnného trestu, treba považovať za odsudzujúce rozhodnutia). Z týchto dôvodov, mal
okresný súd vzhliadnuť priťažujúcu okolnosť spočívajúcu v tom, že tento páchateľ bol už za trestné činy

odsúdený.

Všetky vyššie uvedené pochybenia v rámci svojho postupu konvalidoval odvolací súd spôsobom, že
zrušil prvostupňový rozsudok vo výroku o treste a sám uložil obžalovanému nepodmienečný úhrnnýtrest odňatia slobody vo výmere 2 roky so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom
stráženia, pričom mal dostatok podkladov pre svoje vlastné rozhodnutie.

Súd II. stupňa postupoval pri ukladaní úhrnného trestu v súlade so všetkými relevantnými ustanoveniami
Trestného zákona. Východisko pre ukladanie úhrnného trestu obžalovanému predstavovala trestná
sadzba pre prečin neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo k nebytovému priestoru podľa
§ 218 ods. 3 Tr. zák. v rozpätí od 1 roka do 5 rokov. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd u obžalovaného
vzhliadol dve priťažujúce okolnosti (§ 37 písm. h/, písm. m/ Tr. zák.) a žiadnu poľahčujúcu okolnosť (§ 36

Tr.zák.),muselupraviťzákladnútrestnúsadzbupodľarežimu§38ods.4Tr.zák.t.j.zvýšiťdolnúhranicu
zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu, čo predstavovalo navýšenie trestnej sadzby od 2
rokov a 4 mesiacov do 5 rokov. Nakoľko v posudzovanej veci bolo potrebné aplikovať aj ustanovenie
§ 41 ods. 1 Tr. zák. o úhrnnom treste, uložený trest odňatia slobody predstavoval u obžalovaného
potrestanie za oba zbiehajúce trestné činy, pričom neprichádzalo do úvahy použitie tzv. asperačnej
zásady,vzhľadomnaustanovenie§41ods.2Tr.zák.Zatakejtosituáciemalodvolacísúdobžalovanému

uložiť trest odňatia slobody najmenej vo výmere 2 roky a 4 mesiace. Nakoľko však druhostupňový súd
(na rozdiel od okresného súdu) vzhliadol splnenie podmienok pre aplikáciu zmierňovacieho ustanovenia
podľa § 39 ods. 1 Tr. zák., uložil obžalovanému trest odňatia slobody aj pod dolnú hranicu trestu
upraveného podľa § 48 ods. 4 Tr. zák.
Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre vzťahujúcej sa na právo na spravodlivý súdny proces

zakotvené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré zahŕňa aj právo
na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote, spája s neprimeranou dĺžkou konania satisfakciu pre
obvineného v podobe zastavenia trestného stíhania alebo oslobodenia spod obžaloby či zmiernenia
trestu. V podmienkach Slovenskej republiky bola súdna prax ustálená tak, že neprimeranú dĺžku
konania, ktorá nebola spôsobená samotným obvineným, možno premietnuť do mimoriadneho zníženia

trestu pod spodnú hranicu trestnej sadzby. Stanoviskom Najvyššieho súdu SR č. 10 publikovaným v
Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR č. 1/2011 (rozsudok z 18.03.2010 sp. zn. 5To
14/2009) bola súdna prax v tomto smere zjednotená tak, že „dĺžka konania, ktorá s prihliadnutím na
obťažnosť veci, postoj obvineného k trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestnom
konaní alebo súdu výrazne a neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach, je takou

okolnosťou prípadu, ktorá môže odôvodniť pri ukladaní trestu použitie mimoriadneho zmierňovacieho
ustanovenia podľa § 40 ods. 1 Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 (teraz § 39 ods. 1
Trestného zákona) a uloženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej
zákonom."

V posudzovanej veci samotná dĺžka súdneho konania od podania obžaloby (t. j. od 03.08.2020) do
rozsudku odvolacieho súdu (t. j. do 27.10.2022) trvala viac ako dva roky. Obžalovaný predmetný skutok
spáchal dňa 6.07. 2018, t. j. pred viac ako štyrmi rokmi. Hoci vyšetrovateľ PZ vzniesol obvinenie M.ovi
I.ovi dňa 31.01.2018, návrh na podanie obžaloby spolu s vyšetrovacím spisom predložil prokurátorovi
až dňa 20.07.2020 (išlo o dobu viac ako dva roky). Zvlášť treba zdôrazniť aj to, že súd I. stupňa vyhlásil

trestný rozkaz dňa 25.08.2020, pričom k samotnému nariadeniu hlavného pojednávania po podaní
odporu zo strany obžalovaného, došlo až na základe sťažnosti prokurátora pre nečinnosť, a to písomnou
úpravou samosudcu zo dňa 27.09.2021 i stanovením termínu na deň 18.10.2021. Hlavné pojednávanie
bolo následne odročené na neurčito, neskôr bol nariadený termín hlavného pojednávania na deň
30.05.2022, kedy došlo aj vyhláseniu napadnutého rozsudku. Predkladacia správa bola odvolaciemu

súdu doručená dňa 29.09.2022. Takúto dobu trestného konania nemožno označiť za štandardnú dobu,
ale za dobu, ktorá neprimerane presahuje dĺžku konania v porovnateľných veciach. Z tohto pohľadu bolo
namieste, aby sa obžalovanému poskytla vhodná satisfakciu za vzniknuté prieťahy. Odvolací súd preto
pri ukladaní trestu, vrátane určenia jeho výmery, aplikoval zmierňovacie ustanovenie podľa § 39 ods.
1, ods. 3 písm. e/ Tr. zák.

Na strane druhej, krajský súd dospel k záveru, že pre nápravu obžalovaného nebude stačiť len uloženie
alternatívneho trestu, nespojeného s trestom odňatia slobody (ako postupoval súd I. stupňa), ale mu
treba uložiť represívny trest.

V posudzovanej veci bolo potrebné prihliadnuť tak na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie,

pohnútku a priťažujúce okolnosti. (poľahčujúce okolnosti zistené neboli). Rovnako bolo potrebné
brať zreteľ na osobu obžalovaného i jeho kriminálnu minulosť. V neposlednom rade bolo nevyhnutné
prihliadnuť i na možnosť nápravy obžalovaného. Treba zvýrazniť aj tú skutočnosť, že obžalovaný
sa dopustil úmyselných trestných činov, teda z hľadiska zavinenia závažnejšej formy, s pohnútkouzískania majetkového prospechu. Z vyjadrenia poškodeného I. R. pred odvolacím súdom vyplynulo, že
obžalovaný mu prostredníctvom svojej matky uhradil za spôsobenú škodu iba čiastku vo výške 150,-
eur, pričom zvyšok náhrady škody mu doposiaľ neuhradil. Z uvedeného je evidentné, že obžalovaný

má ľahostajný prístup k následkom svojho protiprávneho konania a absentuje tu akákoľvek snaha o
zmiernenie týchto následkov. Pokiaľ ide o osobu obžalovaného a jeho doterajší spôsob života, nemožno
prehliadnuť ani to, že pred súdom nestojí po prvýkrát. Z odpisu registra trestov totiž vyplynulo, že
obžalovaný má štrnásť záznamov. V osobe obžalovaného treba vzhliadnuť špeciálneho recidivistu práve
vo vzťahu k majetkovej trestnej činnosti. V zhode s prokurátorom treba zvýrazniť aj to, že obžalovanému

už boli v minulosti ukladané nepodmienečné tresty odňatia slobody, ktoré však evidentne nesplnili svoj
resocializačný účel.

Ako už bolo konštatované, s poukazom tak na charakter skutku, ako aj na osobu obžalovaného, ktorý
je špeciálny recidivista, krajský súd vyvodil, že uloženie iného druhu trestu, akým je iba nepodmienečný
trestodňatiaslobody,neprichádzavôbecdoúvahy.Vtomtosmerejepretoodôvodnenétaképreventívne

pôsobenie na obžalovaného, ktoré mu účinne zabraní v dopúšťaní sa trestnej činnosti, pričom je
nevyhnutné na obžalovaného pôsobiť represiou v podobe nepodmienečného trestu odňatia slobody.
Takýto druh trestu odráža v sebe nielen minulosť obžalovaného z hľadiska jeho postoja k dodržiavaniu
jednotlivých spoločenských noriem, ale tiež jeho vývoj z hľadiska možného páchania trestnej činnosti.

Zaradenie obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným
stupňom stráženia zodpovedá ustanoveniu § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák., nakoľko obžalovaný v
posledných desiatich rokoch pred spáchaním teraz posudzovaného trestného činu bol vo výkone trestu
odňatia slobody za úmyselný trestný čin.

Krajský súd napokon uzatvára, že takto uložený trest a jeho výmera vychádzala zo zásad ukladania
trestov v zmysle ustanovenia § 34 Tr. zák. v každom smere. Argumentáciu obžalovaného k odvolaniu
prokurátora, prezentovanú na verejnom zasadnutí (kde deklaroval, že nemá sa mu uložiť represívny
trest hlavne preto, že už nepácha trestnú činnosť a lieči sa od svojej závislosti), odvolací sud z vyššie
uvedených dôvodov nemohol akceptovať.

Odvolací súd na základe vyjadrených úvah a právnych záverov, rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej
časti tohto rozsudku.

Predmetné rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší žiadny opravný prostriedok nie je
prípustný.