Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, November 24, 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7Sa/95/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1022201583
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Žiliaková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1022201583.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Valériou Žiliakovou, v právnej veci žalobcu: G.

N. J. U. E., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Egyptská arabská republika, bez dokladu totožnosti,
t.č. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, 930 07 Medveďov, Slovenská republika,
zastúpený: Centrum právnej pomoci, kancelária Bratislava, so sídlom Račianska 1523/71, 810 05
Bratislava,IČO:30798841,protižalovanému:ÚradhraničnejacudzineckejpolíciePrezídiaPolicajného
zboru, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trnava, so sídlom Paulínska 13, 917 01 Trnava,
o správnej žalobe žalobcu, vo veci zaistenia, podanej proti rozhodnutiu žalovaného Č.p.: PPZ-HCP-
BA9-113-019/2022-AV zo dňa 12.09.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a.
II. Žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Administratívne konanie a rozhodnutie správneho orgánu

1. Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trnava (ďalej aj „žalovaný“) podľa ust. § 82 ods.
1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o pobyte cudzincov“ alebo „zákon č. 404/2011 Z.
z.“) rozhodnutím Č.p.: PPZ-HCP-BA9-113-015/2022-AV zo dňa 12.09.2022 administratívne vyhostila

žalobcu z územia Slovenskej republiky, nakoľko sa zdržiaval na území Slovenskej republiky, resp.
schengenského priestoru bez oprávnenia, a podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov
mu uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na
dobu 2 rokov. Podľa ustanovenia § 82 ods. 9 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. určil začiatok plynutia
lehoty zákazu vstupu dňom vykonania administratívneho vyhostenia. Podľa § 55 ods. 2 zákona č.
71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „správny poriadok“) vylúčil
odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Uviedol, že žalobca bol dňa 11.09.2022 hliadkou

obvodného oddelenia Policajného zboru Skalica zadržaný bez dokladu totožnosti a následne lustráciou
sa zistilo, že nemá na území Slovenskej republiky udelené žiadne povolenie na pobyt. Dňa 12.09.2022
bola so žalobcom spísaná zápisnica, kde uviedol, že o udelenie azylu na území Slovenskej republiky
nežiada. Žalovaný konštatoval, že žalobca je osobou, ktorá sa nachádza ma území Slovenskej republiky
bez cestovného dokladu, bez dostatočného finančného a hmotného zabezpečenia a bez možnosti si
zabezpečiť takéto prostriedky legálnou cestou. Pricestoval nelegálne a v prípade, ak by mu bola určená
lehota na vycestovanie, podľa žalovaného je vysoký predpoklad, že bude mariť účel administratívneho

vyhostenia a nedošlo by k jeho naplneniu. V prípade žalobcu je veľké riziko úteku a nerešpektovania
rozhodnutia o administratívnom vyhostení (jeho cieľovou krajinou bola iná krajina Európy). Žalobca
je tiež osobou bez dostatočného finančného zabezpečenia, cestovného dokladu a vo všeobecnosti si
nevie zabezpečiť starostlivosť o svoju osobu. Žalovaný v predmetnom rozhodnutí o administratívnomvyhostení vylúčil odkladný účinok, nakoľko to vyžadoval naliehavý všeobecný záujem a nevylúčením
tohto odkladného účinku by podľa neho mohlo prísť k zmareniu samotného účelu administratívneho
vyhostenia zo strany žalobcu.

2.Dňa12.09.2022bolasožalobcomspísanázápisnicaopodanívyjadreniapodľaust.§22ods.1zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „správny poriadok“), v ktorej
uviedol, že dôvodom jeho cesty do Európy je skutočnosť, že v Egypte je zlá ekonomická situácia a preto
sa chcel dostať a žiť v Európe, presnejšie do Nemecka. O azyl žiadal vo Francúzsku, avšak jeho žiadosť

bola zamietnutá. Teraz nežiada o azyl na území Slovenskej republiky. Odišiel z ekonomických dôvodov
a chce ostať v Európe. Na Slovensku nepodniká, nemá tu žiadny majetok, náboženského života sa
aktívne nezúčastňuje. Tiež uviedol, že ku konaniu začatému a vedenému proti nemu nechce nič dodať
a že všetko mu bolo vysvetlené. Ako bezpečnú krajinu, do ktorej by sa mohol vrátiť, uviedol Egypt.

3. Žalovaný podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov rozhodnutím č. PPZ-HCP-

BA9-113-019/2022-AV zo dňa 12.09.2022 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) zaistil žalobcu a podľa § 88
ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do
12.12.2022 a žalobcu umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov. Uviedol, že vykonanými
lustráciami v informačných systémoch Policajného zboru bolo zistené, že účastník konania nemá na
území Slovenskej republiky udelené žiadne povolenie na pobyt. Lustráciou bolo zistené, že mal udelené

v roku 2018 lotyšské vízum, čím bola potvrdená aj jeho totožnosť. Žalovaný stanovil dĺžku doby zaistenia
na čas nevyhnutne potrebný, najviac do dňa 12.12.2022, s tým, že uvedená doba zaistenia je podľa
žalovaného nevyhnutná a doposiaľ postačujúca s ohľadom na skutočnosť, že účastník konania nie je
držiteľom platného cestovného dokladu a zo strany príslušných útvarov Policajného zboru bude vyvíjaná
činnosť k vystaveniu náhradného cestovného dokladu, aby mohol byť naplnený výkon administratívneho

vyhostenia bez prekážok a s elimináciou rizika úteku, ako aj celosvetovou pandémiou COVID 19.

4. Žalovaný uviedol, že skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia, avšak
dospel k záveru, že žalobca nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa
§ 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov. Konštatoval, že o zaistení rozhodol z dôvodu, že

žalobca v zápisnici o podaní vyjadrenia uviedol, že nemá na území Slovenskej republiky žiadnu rodinu,
nedisponuje dostatočnou finančnou hotovosťou, ktorá by reálne pokryla zabezpečenie jeho pobytu na
územíSlovenskejrepublikyataktiežnedisponujecestovnýmdokladom,ktorýbyhooprávňovalzdržiavať
sanaúzemíSlovenskejrepubliky.Existujereálneriziko,žesažalobcabudenaďalejpohybovaťvrozpore
s rozhodnutím o administratívnym vyhostení a určení zákazu vstupu, ako aj riziko skrývania sa, pretože

Slovenská republika nie je jeho cieľovou krajinou, keď nemá na území Slovenskej republiky povolený
pobyt, udelenú medzinárodnú ochranu, zabezpečené ubytovanie ani prístup k finančnej hotovosti.

5. Žalovaný po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov skonštatoval, že vzhľadom k
prebiehajúcemu konaniu o vyhostení, ktoré stále trvá, je zaistenie žalobcu v súlade s článkom 5 ods. 1

písm. f) Dohovoru č. 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“),
pretože nie je oprávnený sa zdržiavať na území Slovenskej republiky a pobyt mu bol právoplatne
zakázaný. Žalobcovi bola zaistením na účel výkonu administratívneho vyhostenia pozbavená osobná
sloboda z dôvodu, že správny orgán koná vo veci vyhostenia a nie sú porušené jeho práva v zmysle
cit. Dohovoru. Počas konania o zaistení sa žalovaný zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného

a rodinného života v zmysle v článku 8 ods. 1 Dohovoru. Žalovaný konštatoval, že práva žalobcovi
vyplývajúce z čl. 8 ods. 1 Dohovoru neupiera a plne ich rešpektuje. Uviedol, že žalobca na území
Slovenskej republiky nevedie žiadny rodinný a súkromný život, ktorý by mohol tvoriť prekážky vyhostenia
do krajiny pôvodu a nemá tu ani žiadne záväzky.

6. Žalovaný považuje zaistenie žalobcu na výkon administratívneho vyhostenia za účelné a efektívne,
pretože v prípade žalobcu existuje riziko, že nezaistením by sa naďalej pohyboval po členských štátoch
neoprávnene bez cestovného dokladu. V prípade nezaistenia a nekontrolovania žalobcu by pokračoval
naďalej v neoprávnenom pobyte na území Slovenskej republiky a členských štátov a naďalej sa chcel
pohybovať bez cestovného dokladu, čo by mohlo viesť aj k nezákonnej činnosti, nakoľko na územie

Slovenskej republiky pricestoval iba z dôvodu čisto ekonomických a následnej nelegálnej migrácie do
iného štátu Európy.

II. Žaloba7. Žalobca podanou žalobou zo dňa 08.11.2022, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1, 2 SSP,
doručenou dňa 15.11.2022 Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému na

konanie, sa postupom podľa ust. § 221 ods. 2 zák. č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj
„SSP“), domáhal prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.

8. Uviedol, že so zaistením nesúhlasí z dôvodu, že zaistenie je za momentálneho skutkového stavu
neúčelné. Poukazuje na to, že inštitút administratívneho vyhostenia je možné využiť a riadne zabezpečiť

len v prípade, že osobe, ktorá má byť administratívne vyhostená nehrozí v domovskej krajine žiadne
riziko ohrozujúce jej život, zdravie či osobnú slobodu. Žalobca má za to, že u neho možno predpokladať,
že jeho život, zdravie a rovnako aj osobná sloboda budú v domovskej krajine mimoriadne ohrozené
z dôvodu jeho vierovyznania. Egypt, ktorý je jeho domovskou krajinou je v zmysle odporúčania
Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky krajinou, v ktorej aj napriek
zrušeniu výnimočného stavu z roku 2017 hrozí riziko vzniku teroristických útokov. Zároveň je Egypt

krajinou, ktorú tvoria z 90 % moslimovia utláčajúci kresťanov. Žalobca poukazuje na to, že je kresťansky
založený človek a nebojí sa svoje vierovyznanie hlásať, avšak práve z tohto dôvodu bol už niekoľkokrát
vo svojej domovskej krajine fyzicky napadnutý a musel preto podstúpiť operáciu tváre.

9.Žalobcamázato,žeprávezuvedenýchdôvodovjedomovskákrajinaprenehonebezpečnáanemôže

byť do nej administratívne vyhostený. Ďalšie zaistenie podľa neho predstavuje hrubý a nezákonný zásah
do jeho základného práva na osobnú slobodu.

10. Namieta, že inštitút zaistenia je podľa práva Európskej únie poslednou možnosťou, tzv. ultima ratio,
ktorú treba využiť až v prípade, že iné možnosti nie sú k dispozícii.

III. Vyjadrenie žalovaného

11.Vovyjadrenízodňa14.11.2022žalovanýuviedol,žežalobcanepredložilžiadnedôkazyanineuviedol
žiadne iné skutočnosti, ktoré by zmenili skutkový stav veci, na základe ktorého by žalovaný mal konať

inakanaďalejpovažujezaisteniežalobcuzazákonnéaefektívne.Žalovanýnevidídôvodnaprepustenie
žalobcu zo zaistenia a žiada správnu žalobu zamietnuť ako nedôvodnú a žalobcu ponechať v zaistení.

12. K námietke žalobcu, že jeho život, zdravie a osobná sloboda budú v domovskej krajine, t. j. v
Egypte ohrozené z dôvodu jeho vierovyznania, nakoľko je kresťan, poukázal na to, že počas konania

dňa 12.09.2022 žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by poukazovali na toto tvrdenie. Žalovaný
konštatoval, že nevie vyhodnotiť pravdivosť vyjadrení žalobcu ohľadom možného ohrozenia jeho života,
zdravia a osobnej slobody v Egypte, nakoľko ak existovali skutočnosti uvedené v žalobe v čase konania
dňa 12.09.2022, mal ich žalobca uviesť a nie ich uviesť až v správnej žalobe takmer dva mesiace
po zaistení účastníka konania. Uvedené konanie zo strany žalobcu nesie podľa žalovaného znaky

účelovosti a manipulácie za účelom dosiahnutia prepustenia zo zaistenia.

13. Žalovaný ďalej namieta, že žalobca zároveň nevyužil žiadny opravný prostriedok voči rozhodnutiu o
administratívnom vyhostení. Ak žalobcovi hrozia reálne vyššie uvedené hrozby, mohol taktiež požiadať
o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, čo však neurobil.

IV. Relevantné právne predpisy

14.Podľa§206ods.3,4,5,6SSP,správnysúdposudzujesprávnužalobuneformálneaniejeprisvojom
rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia

alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej
správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa
podstatnezmeniliokolnostiveci.Akniejevtejtohlaveustanovenéinak,použijúsanakonanieosprávnej
žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej
správnej žalobe.

15. Podľa § 221 ods. 1, 2 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o
zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebourčenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. Žalobca sa môže
správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu.

16. Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom
ju zamietne.

17. Podľa § 85 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z., policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o
vyhostení vydaného členským štátom (ďalej aj „vydávajúci štát“), ak štátny príslušník tretej krajiny porušil

predpisy tohto štátu upravujúce vstup a pobyt štátnych príslušníkov tretej krajiny.

18. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z., policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka
tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

19. Podľa § 88 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z., rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa

rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny
príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá
udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

20. Podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z., štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na

čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia
opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie
presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon
administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon
predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu

zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar
rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty
zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi
alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.

21. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 404/2011 Z. z., policajný útvar, ktorý koná vo veci
zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia
pobytu alebo zložiť peňažnú záruku.

22. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z., policajný útvar je povinný skúmať po celý čas

zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

23. Podľa § 90 ods. 2 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z., v zariadenie je povinne´ skúmať po cely´ čas
zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

24. Podľa článku 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o
spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín,
ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, ak existuje riziko úteku alebo ak žiadosť o legálny pobyt
bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko
pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutia

lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní.

25. Podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru č. 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj
„Dohovor“) každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem
nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom,
b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila rozhodnutiu
vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie povinnosti ustanovenej zákonom,
c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny
orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať

sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní,
d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu
alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán,e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb,
alkoholikov, narkomanov alebo tulákov,
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na

územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
26. Podľa čl. 8 ods. 1, 2 Dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a
rodinného života, obydlia a korešpondencie. Dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva
zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania

nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

27. Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb., správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný
stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len
návrhmi účastníkov konania.

28. Podľa § 46 zákona č. 71/1967 Zb., rozhodnutie musí byť v súlade so zákonom a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

29. Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb., v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré

skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

30. Inštitút zaistenia cudzinca je zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá

je ako základné ľudské právo zaručená (čl. 8 ods. 1, 2 Charty základných práv a slobôd).

V. Posúdenie veci správnym súdom

31. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3

SSP) preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy SSP, v rozsahu a medziach dôvodov
podanej žaloby a riadiac sa znením prvej vety ust. § 228 SSP, do siedmich pracovných dní nariadil vo
veci pojednávanie. Nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu
náležitostí a dôvodov podanej žaloby (ust. § 226 SSP) dospel k záveru, že správna žaloba, ktorú
posudzoval neformálne a neviazane žalobnými bodmi (ust. § 206 ods. 3 SSP), nie je dôvodná.

32. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze č. k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010
konštatuje, že „zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu,
u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu
je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým

spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská
právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však
neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť
vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo
Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f) uvádza, že

pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním
konanianemožnorozumieťlenformálnezačatiečipriebehtakéhotokonania,aleajreálnosťvyhostenia“.
V náleze Ústavný súd Slovenskej republiky poukázal na prípady rozhodované Nejvyšším správním
soudem ČR, napr. na rozsudok č.k. 1As/12/2006-61 a rozsudok č.k. 2As/80/2009-66 a aj na viaceré
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva napr. vo veci Samie Ali v. Suisse a Agnissan v. Denmark,

v ktorých sa venoval vzťahu medzi zaistením a jeho účelom.

33. Inštitút zaistenia cudzinca je v zmysle čl. 8 ods. 2 Charty základných práv a slobôd zákonným titulom
pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá je ako základné ľudské právo zaručená čl. 8 ods.
1 Charty, pričom jeho presnú dobu nie je možné predbežne presne určiť, nakoľko závisí od množstva

podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav, jeho spolupráca, ako aj komunikácia
medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat cudzinca týka,
tiež vybavenie všetkých potrebných náležitostí nevyhnutných na riadne dodržanie postupu upraveného
medzinárodnými dohodami, ktorými sú dotknuté krajiny signatármi.34. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie
správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu

predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať
dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti, dôležité pre posúdenie veci
(úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného
dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má
v konaní o zaistení svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich

dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal či vyvrátil pravdivosť
žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa
na tvrdenia zaisteného alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné
pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu.

35. Správny súd uvádza, že členské štáty musia pri posudzovaní existencie rizika úteku vychádzať z

objektívnych kritérií stanovených vo vnútroštátnych predpisoch a jedným z nich je aj absencia dokladov
a spolupráce pri určovaní totožnosti, predchádzajúce správanie, nedostatok finančných prostriedkov,
nemožnosť zabezpečenia ubytovania a pod. (bod 1.6 odporúčania Komisie, ktorým sa ustanovuje
spoločná „príručka o návrate ktorú majú používať príslušné orgány členských štátov pri vykonávaní úloh
spojených s návratom - C(2017) 6505 final).

36. Na podstatu zaistenia žalobcu v preskúmavanej veci je potrebné pozerať z pohľadu primeranosti
použitia tohto výnimočného prostriedku obmedzenia osobnej slobody.

37. Zaistenie cudzinca predstavuje citeľný zásah do najvýznamnejších práv jednotlivca, a to do

práva na slobodu pohybu a pobytu. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených
podmienok definovaných najmä zákonom o pobyte cudzincov. Žalobca však svojimi námietkami
nedokázal spochybniť zákonnosť rozhodnutia o jeho zaistení, prípadne zákonnosť konania, ktoré
vydaniu rozhodnutia predchádzalo.
38. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane poukázal na čl. 5 ods. 1

písm. f) Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred jej zákonmi
a podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu stanoveného zákonom
vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému
vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Ak má byť
pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom,

musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej
z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.

39. Žalobcu žalovaný zaistil na účel výkonu administratívneho vyhostenia žalobcu podľa ustanovenia
§ 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. V prípade žalobcu bolo vydané rozhodnutie o

administratívnomvyhostenízdôvodupodľaustanovenia§82ods.1písm.b)zákonaopobytecudzincov,
nakoľko mal žalobca neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. Žalobca nedisponuje žiadnym
dokladom totožnosti a taktiež nemá udelený žiadny pobyt.

40. Žalovaný uviedol v napadnutom rozhodnutí konkrétne dôvody pre ktoré žalobcu zaistil, ktoré

náležite odôvodnil. Uviedol, že existencia rizika úteku predstavuje rozhodujúci prvok pri stanovení, či
sa má alebo nemá lehota na dobrovoľný odchod poskytnúť a pri rozhodovaní o potrebe zaistenia. Len
zaistením žalobcu je možné zabezpečiť riadny výkon vyhostenia, ako aj z dôvodu dôvodnej obavy
z nebezpečenstva v pokračovaní nelegálneho pobytu, rizika úteku do iného štátu schengenského
priestoru (cieľová krajina Nemecko) alebo skrývania sa.

41. Správny súd uvádza, že žalovaný dostatočne popísal jednotlivé úkony, ktoré je na zrealizovanie
administratívneho vyhostenia potrebné vykonať a jeho odôvodnenie považuje správny súd za
dostačujúce a v súlade s ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Časové rozpätie zaistenia žalobcu
nepovažuje správny súd za účelové alebo neodôvodnené. Dĺžka zaistenia neprekračuje maximálnu

dobu, po ktorú môže byť príslušník tretej krajiny zaistený podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov.
Každý z úkonov systemizovaných za účelom realizácie fyzického výkonu vyhostenia vyžaduje čas, ktorý
najmä v prípadoch dožiadaní nie je možné urýchliť ani skrátiť, napr. naliehaním na autority dožiadanejkrajiny. V tomto prípade určená doba je preukázateľne nevyhnutná a súčasne postačujúca na vyvíjanie
činností smerujúcich k naplneniu výkonu trestu vyhostenia bez prekážok.

42. Žalovaný sa zaoberal aj možnosťou uloženia alternatív k zaisteniu podľa ust. § 89 ods. 1 zákona
o pobyte cudzincov. Žalovaný odôvodnil, prečo v prípade žalobcu podmienky na uloženie miernejších
opatrení nie sú splnené. A to z dôvodov, že nemá na území Slovenskej republiky žiadnu rodinu a
ani zabezpečené žiadne ubytovanie, nedisponuje dostatočnou finančnou hotovosťou, ktorá by reálne
pokryla zabezpečenie jeho pobytu na území Slovenskej republiky a taktiež nedisponuje cestovným

dokladom, ktorý by ho oprávňoval zdržiavať sa na území Slovenskej republiky. Správne teda žalovaný
vychádzal z ustanovenia § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, keď neuložil alternatívu zaistenia.

43. Po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov žalovaný skonštatoval, že vzhľadom k
prebiehajúcemu konaniu o vyhostení, ktoré stále trvá, je zaistenie žalobcu v súlade s článkom 5 ods.
1 písm. f) Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách. Samotný základ pre

začiatok konania o reálnom vyhostení z územia Slovenskej republiky v zmysle článku 5 ods. 1 písm.
f) Dohovoru je nevyhnutná existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej
republiky, čo bolo v predmetnom konaní splnené. Počas konania o zaistení sa žalovaný zaoberal aj
otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života v zmysle v článku 8 ods. 1 Dohovoru.

44. Námietka žalobcu, že jeho život, zdravie a osobná sloboda budú v domovskej krajine, t. j. v Egypte
ohrozené z dôvodu jeho vierovyznania, nakoľko je kresťan, je podľa správneho súdu nedôvodná,
nakoľko počas vyjadrenia dňa 12.09.2022 žalobca ako bezpečnú krajinu, do ktorej by sa mohol vrátiť,
uviedol Egypt a neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by poukazovali na jeho tvrdenie o možnom ohrození.
Rovnako uviedol, že náboženského života sa aktívne nezúčastňuje. Taktiež bola žalobcovi počas

výsluchu položená otázka: „Hrozí Vám v krajine pôvodu t. j. na území Egyptu alebo v krajine, z
ktorej prichádzate prenasledovanie z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodu
zastávania určitých politických názorov alebo zastávania príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo
Vámvtejtokrajinehrozímučenie,kruté,neľudskéaleboponižujúcezaobchádzaniealebotrest?BolVám
v tejto krajine uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom konaní Vám môže

byť takýto trest uložený? Vzhľadom na tieto obavy sa nemôžete alebo nechcete vrátiť do tejto krajiny?"
Na uvedenú otázku odpovedal žalobca: „ Z uvedeného mi nič nehrozí, odišiel som z ekonomických
dôvodov. Chcem ostať v Európe.“ Ak existovali skutočnosti namietané v žalobe, správny súd poukazuje
na to, že žalobca nevyužil žiadny opravný prostriedok voči rozhodnutiu o administratívnom vyhostení,
ktoré určuje krajinu do ktorej má byť vyhostený a ani nepožiadal o udelenie azylu na území Slovenskej

republiky. Správny súd poukazuje aj na to, že žalobca skutočnosti o fyzických útokoch počas konania
pred žalovaným netvrdil a zároveň ani nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by ich potvrdili.

45. Vzhľadom na skutočnosť, že v danej veci nie správny súd je viazaný žalobnými bodmi a žalobu je
povinný posudzovať neformálne (§ 206 ods. 3 SSP), preskúmaval napadnuté rozhodnutie aj nad rámec

žalobných námietok, so zameraním sa predovšetkým na účel zaistenia. Dospel k záveru, že zaistenie
je v súlade s ust. § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého je policajt oprávnený
zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Zaistenie žalobcu
nie je účelové ani nedôvodné. Dobu zaistenia žalovaný určil v súlade so znením prvej vety ust. § 88
ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Nejde o maximálnu dobu zaistenia (6 mesiacov), ide o dobu určenú

presne, výstižne a dovtedy, kým sú s náležitou starostlivosťou účinné úkony smerujúce k vyhosteniu.
Žalovaný ju dostatočne a zrozumiteľne aj odôvodnil.

46. Závery žalovaného nie sú v rozpore s obsahom administratívneho spisu, napadnuté rozhodnutie ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo, je v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, Dohovorom o ochrane

ľudských práv a slobôd ako aj Správnym poriadkom. Napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky náležitosti
podľa ust. § 47 Správneho poriadku, ako aj skutočnosti, ktoré boli podkladom pre vydanie napadnutého
rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami bol žalovaný vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil
správnu úvahu pri použití správnych predpisov, na základe ktorých rozhodol.

47. Na základe vyššie uvedených dôvodov správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 229
SSP.48. O trovách konania správny súd rozhodol v zmysle ust. § 168 SSP a žalovanému ich náhradu
nepriznal, nakoľko mu žiadne účelné trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote sedem dní od doručenia rozhodnutia
krajského súdu oprávnenému subjektu, a to na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§
443 ods. 2 písm. b) SSP a § 444 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím
lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti

tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP).
Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej
vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 446 ods.
2 písm. d) SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie

napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa
podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie
kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449

ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa
nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho
na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm.
a); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) (písm. b); je žalovaným Centrum

právnej pomoci (písm. c).