Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 27, 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6Tos/247/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2522010293
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 12. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Pavol Macháč
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2522010293.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z jeho predsedu Mgr. Pavla Macháča a sudcov JUDr. Kataríny
Batisovej a JUDr. Dušana Szabó, v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX. júla XXXX v C., trvalé
bydlisko C., t. č. vo výkone väzby v ÚVTOS a ÚVV Leopoldov, pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156
ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona (ďalej
len Tr. zák.), o žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu, o sťažnosti obžalovaného proti

uzneseniu Okresného súdu Piešťany zo 14. decembra 2022, č. k. 24T/18/2022-201, na neverejnom
zasadnutí konanom 27. decembra 2022 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sa sťažnosť obžalovaného A.
B. z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Piešťany (ďalej len okresný súd) uznesením zo 14. decembra 2022, č. k. 24T/18/2022-201

(ďalej tiež napadnuté uznesenie), rozhodol tak, že podľa § 238 ods. 4 Trestného poriadku (ďalej len Tr.
por.) ponechal A. B. (ďalej v texte len obžalovaný) vo väzbe z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm.
a), písm. c) Tr. por. (bod I. výroku), podľa § 80 ods. 1 písm. b) Tr. por. neprijal jeho písomný sľub (bod II.
výroku) a podľa § 80 ods. 1 písm. c) Tr. por. nenahradil jeho väzbu dohľadom probačného a mediačného
úradníka (bod III. výroku).
V odôvodnení napadnutého uznesenia okresný súd okrem iného uviedol, že formálne aj materiálne

podmienky väzby predpokladané v ust. § 71 ods. 1 Trestného poriadku sú naďalej splnené, pričom
po vypočutí obžalovaného, ako aj zhodnotení doposiaľ zadovážených dôkazov jednotlivo i v súhrne,
dospel k záveru, že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý mu bolo vznesené
obvinenie, sa stal (bol spáchaný), vykazuje znaky prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods.
2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák. a existuje kvalifikované (dôvodné)
podozrenie, že skutok spáchal obžalovaný. Zo spáchania skutku je usvedčovaný svojou vlastnou

výpoveďou, výpoveďou poškodeného D. E., ako aj ďalšími dôkazmi zabezpečenými v rámci prípravného
konania, na ktoré okresný súd v odôvodnení poukázal.
Pokiaľ ide o dôvody tzv. útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por., k nim okresný súd uviedol,
že naďalej je daná dôvodná obava, že by v prípade prepustenia z väzby obžalovaný mohol ujsť alebo
sa skrývať, keďže nemá stále bydlisko. Samotný on uviedol, že býva, kde sa dá, prespáva v hoteloch
a nemá žiadne konkrétne miesto, kde sa dlhodobo zdržiava. Aj keď uvádza, že si poštu preberá u jeho

babky, toto vyjadrenie aj vzhľadom na jeho doterajší spôsob život sa javí ako málo pravdepodobné,
pričom existuje dôvodná obava, že by mohlo dôjsť k zmareniu účelu trestného stíhania.
K dôvodom tzv. preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. okresný súd uviedol, že existuje
aj naďalej dôvodná obava, že v prípade prepustenia z väzby by mohol pokračovať v páchaní trestnej
činnosti s poukazom na jeho trestnú a priestupkovú minulosť, ako aj svoje osobnostné charakteristiky.
Obžalovaný bol už za prečin ublíženia na zdraví odsúdený, ako aj priestupkovo postihnutý za

priestupky proti občianskemu spolunažívaniu a napriek uloženiu aj nepodmienečného trestu odňatia
slobody toto neviedlo k jeho náprave. Znalkyňa u neho konštatovala prítomnú rozvinutú závislosťod viacerých psychoaktívnych látok, konkrétne kanabinoidov (marihuany), metamfetamínu a opioidov
(diacetylmorfínu) u abnormne štruktúrovanej osobnosti s prevahou disociálnych a impulzívnych rysov
a depriváciou. Prítomné je aj zneužívanie alkoholu. Ďalej okresný súd poukázal na to, že obžalovaný

nemá trvalé zamestnanie, je osobou, ktorá sa po konzumácii alkoholu správa agresívne a svoje
správanie nemá pod kontrolou, doposiaľ bol 11-krát súdne trestaný, naposledy v roku 2018 pre trestný
činvýtržníctvaaublíženianazdraví,pričomanitrestodňatiaslobodyunehoneviedolknápraveaktomu,
aby viedol riadny život a nedopúšťal sa trestnej činnosti.
K obrane obžalovaného, že sa len bránil útoku poškodeného, okresný súd neuveril aj s prihliadnutím

na závery znaleckého posudku, ako aj jeho predchádzajúce odsúdenia a skutočnosť, že obžalovaný
bol viackrát priestupkovo sankcionovaný za priestupky proti občianskemu spolunažívaniu. Aj v samotnej
žiadosti o prepustenie z väzby obžalovaný uviedol, že skutok neľutuje a keby mohol vrátiť čas,
zachoval by sa rovnako. Zároveň okresný súd poukázal aj na skutočnosť, že v čase skutku bol pod
vplyvom alkoholu, ktorý podľa jeho vyjadrenia užíva denne. Existuje reálna obava, že bude pokračovať
v páchaní trestnej činnosti, ktorá vychádza nielen z vyššie uvedeného, ale aj z jeho osobných pomerov.

Okresný súd dodal, že obžalovaný bol za svoju predchádzajúcu trestnú činnosť, aj totožnú, už postihnutý
uložením nepodmienečných trestov odňatia slobody, avšak tento postih nemal na neho prevýchovný
účinok. Kombinácia týchto faktorov podľa okresného súdu umocňuje dôvodnosť obavy, že by v prípade
prepustenia na slobodu pokračoval v páchaní trestnej činnosti.
Nenahradenie väzby obžalovaného okresný súd odôvodnil tým, že vzhľadom na osobu obžalovaného

nie je možné v súčasnom štádiu trestného stíhania jeho väzbu nahradiť žiadnym z inštitútov uvedených
v § 80 alebo § 81 Tr. por., teda sľubom, zárukou, dohľadom alebo peňažnou zárukou ani primeranými
povinnosťami a obmedzeniami, nakoľko by dostatočne neeliminovali obavu z pokračovania v páchaní
trestnej činnosti, najmä s prihliadnutím na jeho osobnostné charakteristiky. Nariadiť kontrolu technickými
prostriedkami možno, ak sú splnené podmienky podľa osobitného prepisu, čo v danom prípade okresný

súd nemal za preukázané a to s prihliadnutím na skutočnosť, že obžalovaný na adrese, ktorú vo
svojom návrhu uviedol, doposiaľ nebýval, ani nepreukázal, že by mu bolo umožnené sa na tejto adrese
počas prípadne nariadenej kontroly zdržiavať a ako sám uviedol, nemá konkrétne miesto, kde by sa
dlhodobo zdržiaval. S poukazom na závery znaleckého posudku z odboru zdravotníctvo a farmácia,
odvetvie psychiatria, na osobu obžalovaného, ktorý sa opakovane dopúšťa trestnej činnosti, pričom

predchádzajúce odsúdenia na neho nemali výchovný vplyv, mal okresný súd za to, že obžalovaný
nespĺňa podmienky na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka v tomto štádiu
konania, nakoľko týmto inštitútom by nebolo možné dostatočne eliminovať obavu z pokračovania
v páchaní trestnej činnosti.

K písomnému sľubu obžalovaného okresný súd uviedol, že tento môže mať relevanciu len pri poznaní
osoby obžalovaného a jeho predchádzajúceho života, ktoré umožnia urobiť záver o tom, že svoj sľub aj
dodrží.Vzhľadomnavyjadreniasamotnéhoobžalovanéhoazáveryvyplývajúcezoznaleckéhoposudku,
okresný súd zastáva názor, že písomný sľub nemôže mať žiadnu relevanciu a nemôže byť nástrojom
spôsobilým väzbu nahradiť. Poukázal na vyjadrenie obžalovaného, že skutok neľutuje a keby mohol

vrátiť čas, zachoval by sa rovnako, pričom okresný súd skonštatoval, že niet žiadneho rozumného
dôvodu predpokladať, že by svoj sľub dodržal.
Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť obžalovaný ihneď po jeho vyhlásení na výsluchu, prokurátor sa
práva na podanie sťažnosti výslovným vyhlásením vzdal.
Spisový materiál bol krajskému súdu riadne predložený na rozhodnutie o sťažnosti obžalovaného 15.

decembra 2022.
Obžalovaný zahlásenú sťažnosť odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu JUDr.
Igora Horanského (ďalej len obhajca) osobitným písomným podaním doručeným okresnému súdu 23.
decembra 2022, preposlanú krajskému súdu 27. decembra 2022.
V sťažnosti obhajca zrekapituloval obsah napadnutého uznesenia a následne namietal nasledovné

(citácia):
,,Vo vzťahu k vyššie uvedenému odôvodneniu uznesenia súdu poukazujeme na skutočnosť, že
prvostupňový súd podľa nášho názoru výrazným spôsobom porušuje prezumpciu neviny obvineného
ako základnú zásadu trestného konania a procesné právo obvineného garantované viacerými
významnými medzinárodnými zmluvami a dokumentami, ktorými je Slovenská republika ako právny

demokraticky štát viazaná. Samotný súd v bode a) vyššie uvedeného odôvodnenia uznesenia
slovami ,,je dostatočné odôvodnený záver, že obvinený A. B. spáchal prečin ...." vyslovuje rozhodnutie o
vine obvineného. Nie je prípustné, aby sudca v rozhodovaní o väzbe rozhodoval o vine obvineného, čím
porušuje ďalšiu zásadu trestného konania a to právo obvineného na spravodlivý súdny proces. Uvedenétvrdenie podporuje navyše skutočnosť, že súd si svojimi tvrdeniami v bode a) a s tvrdením v bode e),
že ,,súd uvádza, že týmto neprejudikuje vinu obvineného....“, protirečí.
Vo vzťahu k bodu c) vyššie uvedeného o naplnení formálnych aj materiálnych podmienkach väzby

predpokladaných v ust. § 71 ods. 1 Trestného poriadku, vyššie uvedeného odôvodnenia uznesenia
prvostupňového súdu poukazujeme na skutočnosť, že prvostupňový súd sa vo svojom tvrdení o
naplnení znakov prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s
poukazom na § 139 ods. l písm. e) Trestného zákona, dostatočne nevysporiadal s dôkaznou situáciou
o naplnení všetkých obligatórnych znakoch skutkovej podstaty daného trestného činu, konkrétne jej

subjektívnej stránky a úmyselného zavinenia, ktoré si prečin kladený obvinenému za vinu vyžaduje.
Prvostupňový súd navyše svoje tvrdenia podporuje predovšetkým výpoveďou obvineného, ktorá sa
spomína vo viacerých bodoch uvedeného odôvodnenia (bod b, d, f tejto sťažnosti), podľa ktorej sa
vraj obvinený priznal k napadnutiu poškodeného. Takéto tvrdenia však považujeme za účelové a
nesprávne vyhodnotené. Obvinený sa počas výsluchu nepriznal k úmyselnému fyzickému napadnutiu
poškodeného, ale k fyzickej sebaobrane v dôsledku hroziaceho útoku zbraňou a dôvodnej obavy o

svoj život, čím boli naplnené znaky nutnej obrany ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť činu. Túto
okolnosťou prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí vôbec nebral do úvahy napriek tomu, že samotný
obvinený počas prípravného konania podal návrhy na doplnenie dokazovania, ktorými by bolo dané
tvrdenie o sebaobrane podporené a skutočnosti, že doplnenie dokazovania bolo zo strany okresnej
prokuratúry zamietnuté. Zo znaleckého posudku, o ktorý sa prvostupňový súd v uvedenom odôvodnení

taktiež opiera, vyplýva že, zranenie poškodeného mohlo vzniknúť úderom, prípadne údermi vedenými
najskôr rukou útočníka zovretou v päsť. Takéto tvrdenie však taktiež nedokazuje úmyselné zavinenie
obvineného, keďže uvedené zranenia mohli vzniknúť aj v dôsledku nutnej obrany obvineného. Zo
samotnej povahy nutnej obrany vyplýva, že primeranosť obrany treba chápať tak, že ňou možno odraziť
útok. Obrana teda má byť taká intenzívna, aby útok odvrátila, a preto môže byť aj dôraznejšia ako útok.

Inak by totiž nutná obrana strácala zmysel. Samotný znalecký posudok konštatuje, že sa jedná o ľahšie
zranenia, čo podporuje predchádzajúce tvrdenie o naplnení znakov nutnej obrany.
Máme teda za to, že formálne a materiálne podmienky väzby predpokladané v ust. § 71 ods. 1 Trestného
poriadku, predovšetkým tvrdenie o naplnení znakov prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods.
2 písm. ) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona, neboli naplnené.

Vo vzťahu k bodu h) tejto sťažnosti o existencii dôvodnej obavy, že v prípade prepustenia z väzby by
mohol ujsť alebo sa skrývať, keďže nemá stále bydlisko, poukazujeme na skutočnosť, že obvinený
vo svojom písomnom sľube uvádza presnú adresu, kde sa bude zdržiavať počas trestného konania
a na ktorej si bude poštu pravidelne preberať. Tento písomný sľub obvineného podporuje predložený
písomný sľub a fakt, že majiteľom tejto nehnuteľnosti je rodinný príslušník obvineného (babka a neter

obvineného). Uvedené tvrdenia vylučujú existenciu dôvodnej obavy o útek obvineného, čím nie sú
dostatočne naplnené dôvody väzby podľa § 71 ods. l písm. a) Trestného poriadku.
Vo vzťahu k § 71 ods. l písm. c) Trestného poriadku a bodu h) vyššie uvedeného odôvodnenia o
existencii dôvodnej obavy, že v prípade prepustenia z väzby by mohol pokračovať' v páchaní trestnej
činnosti s poukazom na jeho trestnú a priestupkovú minulosť, ako aj osobnostné charakteristiky

obvineného, poukazujeme na skutočnosť, že obvinený si právoplatne uložený trest z roku 2018
odpykal a konštatovanie o chýbajúcom prevýchovnom efekte je len domnienkou prvostupňového súdu,
ktorá vychádza z porušenia prezumpcie neviny obvineného uvedenej v prvom odseku článku III tejto
sťažnosti. Prvostupňový súd podporuje tieto tvrdenia znaleckým posudkom č. 52/2022. v ktorom sa
konštatuje prítomná rozvinutá závislosť od viacerých psychoaktívnych látok, konkrétne kanabinoidov

(marihuany), metamfetamínu a opioidov (dicetylmorfinu) u abnormne štruktúrovanej osobnosti s
prevahou disociálnych a impulzívnych rysov a depriváciou. Napriek uvedenému konštatovaniu však
znalec nenavrhuje žiadne ochranné liečenie. Uvedený znalecký posudok si vo svojich konštatovaniach
protirečí, keďže taktiež uvádza, že nie sú k dispozícii žiadne verifikované objektívne údaje, ktoré by
potvrdili pravidelné užívanie spomenutých látok, čím výrazne neguje svoj výrok o existencii závislosti na

spomenutýchlátkach.Prvostupňovýsúdtvrdenieoexistenciidôvodnejobavypodľabodug),ďalejopiera
o pravidelné užívanie alkoholu, pričom takéto tvrdenie vyvracia znalecký posudok, ktorý konštatuje
absenciu závislosti od alkoholu u obvineného. Samotné užívanie alkoholu bez prítomnosti závislosti od
takejto látky, nemôže zakladať dostatočný dôvod na existenciu takejto obavy.
Prvostupňový súd taktiež konštatuje, že tvrdeniam obvineného o existencii obavy o svoj život neuveril

vzhľadom na závery znaleckého posudku (uvedený v ods. 2 článku III tejto sťažnosti) ako aj na
predchádzajúce odsúdenia a skutočnosť, že obvinený bol viackrát priestupkovo sankcionovaný za
priestupky proti občianskemu spolunažívaniu. Aj v samotnej žiadosti o prepustenie z väzby obvinený
uviedol, že skutok neľutuje a keby mohol vrátiť čas, zachoval by sa rovnako. Z uvedeného tvrdenia súdupoukazujeme na skutočnosť, že prvostupňový súd vo svojom odôvodnení porušuje zásadu trestného
konania ne bis in idem a svoje rozhodnutia opiera o skutky, za ktoré bol obvinený už raz potrestaný
a svoj trest už vykonal. Prvostupňový súd taktiež účelovo zneužíva tvrdenie obvineného v žiadosti o

prepustenie z väzby. Je logické, že obvinený, ktorý má za to, že sa žiadneho trestného činu nedopustil
a konal len v medziach nutnej obrany, svoj skutok neľutuje a zachoval by sa rovnako, keďže konal len
v dôsledku hroziaceho útoku zbraňou a z obavy o svoj vlastný život. Takéto tvrdenie nemožno v danom
kontexte vykladať v neprospech obvineného.
Na základe uvedených skutočností máme za to, že nie sú takisto naplnené dôvody väzby podľa § 71

ods. l písm. c) Trestného poriadku aj v dôsledku toho, že nebolo akýmkoľvek spôsobom dokázané
úmyselne zavinenie obvineného. Toto tvrdenie absolútne vylučuje existenciu obavy v pokračovaní v
trestnej činnosti, keďže obvinený nemá a nikdy ani nemal žiadny úmysel ublížiť poškodenému.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti má obvinený za to, že nie sú dané dôvody väzby podľa
§ 71 ods. l písm. a) a ani podľa § 71 ods. písm. c)Trestného poriadku . Obvinený zároveň poukazuje
na skutočnosť a navrhuje súdu nahradiť väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka s tým,

že obvinený je v zmysle § 82 ods. 4 Trestného poriadku povinný podrobit' sa kontrole technickými
prostriedkami. Taktiež poukazuje na skutočnosť a navrhuje súdu nahradiť väzbu inštitútmi uvedenými
v § 80 a § 81 Trestného poriadku. Obvinený s poukazom na ust. § 82 ods. l písm. a), c), f), h), j) a
k) Trestného poriadku poukazuje na skutočnosť, že v prípade prepustenia z väzby obvinený povedie
riadny život, bude sa zdržiavať na uvedenej adrese jeho babky, nedopustí sa trestnej činnosti a zároveň

si splní povinnosti a obmedzenia, ktoré mu súd uloží.“
Z dôvodov prezentovaných v písomne odôvodnenej sťažnosti obhajca v konečnom návrhu žiadal, aby
druhostupňový súd zrušil napadnuté uznesenie a sám rozhodol o prepustení obžalovaného na slobodu
a uložil mu vyššie uvedené obmedzenia.
Prokurátor sa k písomným dôvodom sťažnosti obžalovaného ku dňu konania neverejného zasadnutia

nevyjadril.
Podľa § 192 ods. 1 Tr. por., pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán
a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a b) konanie
predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.
Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por., nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je dôvodná.

Podľa § 194 ods. 1 písm. a) Tr. por., ak nezamietne nadriadený orgán sťažnosť, zruší napadnuté
uznesenie, a ak je podľa povahy veci potrebné nové rozhodnutie
a) rozhodne vo veci sám, alebo
b) uloží orgánu, proti ktorého rozhodnutiu sťažnosť smeruje, aby vo veci znovu konal a rozhodol, s
výnimkou rozhodovania o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe podľa § 72 ods. 1 písm. a), d) a f),

rozhodovania o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe, ak súd prvého stupňa rozhodol o väzbe po podaní
obžaloby alebo návrhu na schválenie dohody o vine a treste podľa § 76 ods. 3 alebo 4, rozhodovania o
sťažnosti proti rozhodnutiu o pokračovaní v ochrannom liečení, prepustení z ochranného liečenia alebo
ukončení ochranného liečenia, ak predseda senátu rozhodoval pred ukončením výkonu trestu podľa §
446a ods. 3 alebo 4 a rozhodovania o sťažnosti proti rozhodnutiu o návrhu na umiestnenie odsúdeného

v detenčnom ústave podľa § 462.
Krajský súd ako nadriadený orgán príslušný na rozhodnutie o sťažnosti najskôr skúmal procesné
podmienky a zistil, že sťažnosť podal obžalovaný ako oprávnená osoba, podal ju v zákonom stanovenej
lehote a smeruje voči rozhodnutiu, voči ktorému je prípustná.
Následne postupom podľa § 192 ods. 1 písm. a), písm. b) Tr. por. preskúmal správnosť všetkých výrokov

napadnutého uznesenia, proti ktorým podal obžalovaný sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce týmto
výrokom a zistil, že sťažnosť obžalovaného nie je dôvodná.
Pokiaľ ide o konanie, ktoré predchádzalo napadnutým výrokom uznesenia, krajský súd prieskumom
obsahu spisového materiálu zistil, že

obžalovaný je na základe obžaloby podanej na okresnom súde 7. decembra 2022 stíhaný pre skutok
tam opísaný, právne kvalifikovaný ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr.
zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák.,
pre tento skutok bol obžalovaný v prípravnom konaní vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71
ods. 1 písm. a), písm. c) Tr. por. uznesením okresného súdu sp. zn. 23Tp/27/2022 z 28.

októbra 2022 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 5Tpo/48/2022 z 15. novembra 2022, pričom
lehota väzby sa u neho počíta od 25. októbra 2022 od 18:45 hod.,sťažnosťounapadnutýmuznesenímokresnýsúdrozhodoljednakožiadostiobžalovanéhooprepustenie
z väzby (doručenej okresnému súdu 30. novembra 2022) a súčasne aj o ďalšom trvaní väzby po podaní
obžaloby,

okresný súd pred rozhodnutím obžalovaného vypočul na výsluchu konanom 14. decembra 2022 za
prítomnosti jeho obhajcu a prokurátora, ktorí boli o úkone riadne upovedomení,
okresnýsúduznesenievypracovalpísomneastranámhodoručilihneďposkončenívýsluchuanásledne
spisový materiál predložil na rozhodnutie o sťažnosti krajskému súdu.
Pokiaľ ide o konanie predchádzajúce napadnutým výrokom, krajský súd na podklade vyššie uvedenej

chronológie konštatuje, že okresný súd konal prednostne a urýchlene a pri rozhodovaní o väzbe dodržal
aj ostatné formálne podmienky, ktoré Trestný poriadok spája s takýmto rozhodovaním.
Pokiaľ ide o splnenie formálnych podmienok (vydanie uznesenia o vznesení obvinenia a jeho oznámenie
obžalovanému a obhajcovi, dodržanie zákonný lehôt) tieto boli preskúmané už v predchádzajúcich
štádiách trestného konania a na ich trvaní sa nič nezmenilo.

Pokiaľ ide o prieťahy vo veci samej, tieto obhajoba v sťažnosti nenamietala a krajský súd ich vlastným
prieskumom obsahu spisového materiálu nezistil. Rovnako nebola prekročená celková lehota väzby
v zmysle ust. § 76 ods. 6 písm. a) Tr. por., ktorá je 12 mesiacov, keďže trestné stíhanie je vedené pre
prečin.
K dôvodnosti podozrenia

Pokiaľ ide o dôvodnosť trestného stíhania vo vzťahu k osobe obžalovaného, krajský súd sa stotožňuje
s názorom okresného súdu, že aj v tomto štádiu konania stále pretrváva dôvodné podozrenie, že sa
obžalovaný dopustil žalovaného skutku, ktorý vykazuje všetky zákonné znaky prečinu ublíženia na
zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák.
Dôvodnosť podozrenia, že sa skutok stal a že ho spáchal obžalovaný, je v napadnutom uznesení

opísaná okresným súdom na str. 8 odôvodnenia napadnutého uznesenia spôsobom, ktorému nie
je čo vytknúť. Okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia správne a vyčerpávajúco uviedol
dôvody, pre ktoré existuje toto dôvodné podozrenie. Aj podľa názoru krajského súdu dôkazy vykonané
v prípravnom konaní odôvodňujú podozrenie zo spáchania trestnej činnosti v tej miere, ktorá je potrebná
na rozhodnutie o väzbe v tomto štádiu trestného stíhania. Nakoľko odôvodnenie existencie týchto

materiálnych podmienok väzby je uvedené vyčerpávajúcim spôsobom v odôvodnení napadnutého
uznesenia, tak krajský súd bez potreby opakovania tejto vecne správnej argumentácie na argumentáciu
obsiahnutú v napadnutom uznesení v plnom rozsahu odkazuje.
Obžalovanému je treba pripomenúť, že pri rozhodovaní o väzbe súdy nerozhodujú o jeho vine či nevine,
ale posudzujú len to, či v danom štádiu trestného konania zistené skutočnosti dostatočne odôvodňujú

podozrenie, že konkrétna osoba je páchateľom skutku, v ktorom sa vidí trestný čin. Existencia takéhoto
dôvodného podozrenia pritom predpokladá, že sú dané skutočnosti alebo informácie, ktorými by bolo
možné presvedčiť nezávislého a objektívneho pozorovateľa o tom, že sa dotyčná osoba mohla dopustiť
trestného činu. Tieto skutočnosti, na ktorých sa podozrenie zakladá, však nemôžu byť na rovnakej úrovni
ako skutočnosti potrebné k odôvodneniu odsúdenia, lebo v konaní o väzbe súdy nehodnotia dôkazy s

konečnou platnosťou. Takéto hodnotenie je vyhradené až rozhodovaniu vo veci samej, ktoré v prípade
postavenia obžalovaného pred súd nasleduje potom, čo bolo v súlade so zásadami bezprostrednosti a
ústnosti vykonané celé dokazovanie.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného krajský súd sťažnostné námietky obžalovaného, v ktorých hodnotí
dosiaľ vykonané dôkazy so záverom, že žalovaný skutok sa nestal tak, ako uvádza obžaloba, že on

sa len bránil konajúc v nutnej obrane, vyhodnotil nateraz ako nedôvodné, lebo tento druh námietok
(skutkových) presahuje rámec rozhodovania o väzbe.

Inak povedané, obžalovaný tieto námietky uplatňuje predčasne v rámci rozhodovania o väzbe, keďže
až v meritórnom rozhodnutí, po ukončení dokazovania, bude primárne okresný súd (event. sekundárne,

ak bude podané odvolanie, aj krajský súd) povinný dať obžalovanému jednoznačné odpovede na ním
predostreté námietky týkajúce sa skutkových okolností prípadu ustáleného vykonaným dokazovaním.
Rovnako nedôvodne obžalovaný v sťažnosti namieta porušenie princípu prezumpcie neviny zo strany
okresného súdu. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia ako celku je zrejmé, že okresný súd nijako
neprejudikuje vinu obžalovaného, konštatuje len existenciu dôvodného podozrenia, že sa obžalovaný

stíhaného skutku dopustil. To, či obžalovaný konal alebo nekonal v nutnej obrane, je skutková okolnosť,
ktorábudepredmetomdokazovanianahlavnompojednávaníanaterazjepredčasnésaknejvyjadrovať.

K právnej kvalifikácii skutkuVo vzťahu k právnej kvalifikácii stíhaného skutku ako prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1,
ods. 2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák., krajský súd uvádza, že táto sa javí
byť vo vzťahu k zisteným skutočnostiam nateraz správna v tom zmysle, že k žiadnej tzv. nadkvalifikácii

skutku, či nesprávnej právnej kvalifikácii nedošlo. Pre účely aktuálneho rozhodovania úplne postačuje
zistenie, že právna kvalifikácia stíhaného skutku v tejto fáze konania nie je v zjavnom rozpore s doteraz
zistenými skutočnosťami.
Pokiaľ ide o sťažnostné námietky obhajoby, že nie sú naplnené obligatórne znaky skutkovej podstaty
stíhaného skutku – konkrétne zo subjektívnej stránky (zavinenia), lebo absentuje úmysel inému ublížiť

na zdraví s ohľadom na konanie v nutnej obrane, tieto považuje krajský súd taktiež za predčasné
s poukazom na závery vyslovené v bode 24. tohto odôvodnenia.

K dôvodom tzv. útekovej väzby
Pokiaľ ide o dôvody tzv. útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por., tieto sú podľa názoru
sťažnostného súdu u obžalovaného aj naďalej dané tým, že obžalovaný nemá stále bydlisko, je bez

príjmu, nezamestnaný a nemá väzby (vlastnícke, nájomné či iné) k žiadnej nehnuteľnosti. Pokiaľ ide
o jeho aktuálne bydlisko, oficiálne je vedený ako bezdomovec, nemá vlastnú strechu nad hlavou, pred
vzatím do väzby prechodne býval v hoteloch alebo na neznámych miestach, čo odôvodňuje záver, že
reálne nemá stále bydlisko, pričom dosiaľ neboli produkované také dôkazy, ktoré by odôvodňovali iný
náhľad súdov na túto otázku.

Pokiaľobhajobavsťažnostipoukázalanaskutočnosť,ževosvojompísomnomsľubeobžalovanýuviedol
presnú adresu, kde sa bude zdržiavať počas trestného konania a na ktorej si bude poštu pravidelne
preberať, pričom majiteľom tejto nehnuteľnosti majú byť rodinní príslušníci obžalovaného (jeho babka
a neter), k tomu krajský súd uvádza, že samotné uvedenie adresy nie je postačujúce. Dosiaľ totiž
nebolo verifikované nielen to, či nehnuteľnosť na danej adrese skutočne patrí príbuzným obžalovaného,

ale ani to, či by tieto osoby súhlasili s ubytovaním obžalovaného. Naviac ani pred vzatím do väzby
sa obžalovaný na danej adrese nezdržiaval, ale podľa vlastných slov býval, kde sa dalo, prespával
v hoteloch a nemal žiadne konkrétne miesto, kde by sa dlhodobo zdržiaval. Niet preto racionálneho
dôvodu sa domnievať, že by nateraz tomu malo byť inak.

K dôvodom tzv. preventívnej väzby
Pokiaľ ide o existenciu dôvodov tzv. preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.
u obžalovaného, k tomu sa okresný súd vyjadril na str. 9 až 10 odôvodnenia napadnutého uznesenia
opäť spôsobom, ktorému nie je čo vytknúť. Okresný súd veľmi podrobne uviedol všetky konkrétne
skutočnosti, ktoré zohľadnil pri prijatí záveru o existencii dôvodnej obavy, že obžalovaný by na slobode

mohol pokračovať v páchaní násilnej trestnej činnosti. Krajský súd si toto vecne správne odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu osvojuje a v podrobnostiach naň poukazuje bez potreby ho
dopĺňať.

Sťažnostné námietky obžalovaného, že u neho dôvody tzv. preventívnej väzby nie sú vôbec dané,

hodnotí krajský súd ako nedôvodné. Obžalovaný bol dosiaľ až 11-krát súdne trestaný, opakovane
aj na nepodmienečné tresty odňatia slobody, ktoré vykonal a podľa záverov znalca má byť závislý
na viacerých psychoaktívnych látkach, jeho osobnosť má byť abnormne štruktúrovaná s prevahou
disociálnych a impulzívnych rysov, prítomné má byť u neho aj zneužívanie alkoholu, po konzumácii
ktorého sa má správať agresívne. Za fyzické ataky pritom už bol v minulosti nielen priestupkovo, ale aj

súdne potrestaný. Kombinácia uvedených faktorov podľa názoru krajského súdu aj naďalej odôvodňuje
obavu, že by obžalovaný v prípade prepustenia z väzby na slobodu mohol pokračovať v trestnej činnosti.
Na tomto mieste krajský súd pripomína, že zmyslom tzv. preventívnej väzby je zaistiť osobu obvineného,
u ktorej existuje dôvodná obava vyplývajúca z konkrétnych skutočností, že bude pokračovať v trestnej
činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým

hrozil. Uvedený väzobný dôvod sa v určitej miere odlišuje od zvyšných dvoch väzobných dôvodov
a je založený na predpoklade, že účelom trestného stíhania je i predchádzanie trestnej činnosti. Pri
rozhodovaní o väzbe sa nevyžaduje úplná istota, že obvinený bude konať podľa § 71 Tr. por., ak nebude
vzatý do väzby. Na rozhodnutie o väzbe preto postačuje, že táto hrozba s prihliadnutím na konkrétne
skutočnosti je reálna (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. marca 2012, sp. zn.

5Tost 7/2012).
Krajský súd považuje za potrebné zvýrazniť to, že pri hodnotení dôvodov trvania väzby v dôsledku
podanej sťažnosti prihliadol i na skutočnosť, že väzba predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej
slobody, ktorý je prípustný podľa Ústavy Slovenskej republiky, súčasne prihliadol i na zásaduprimeranosti i zdržanlivosti, t. j. aby vždy boli použité také opatrenia, ktoré budú najlepšie viesť k
dosiahnutiu účelu trestného konania, ale nebudú neprimerane zasahovať do základných práv a slobôd
osoby voči ktorej sa uplatňujú. Na tomto mieste je potrebné konštatovať, že väzba u obžalovaného

je namieste a je primeraným zaisťovacím opatrením. Aj pri rešpektovaní zásady, že väzba ako krajné
riešenie s najzávažnejším zásahom do základných ľudských práv spomedzi zaisťovacích inštitútov, má
trvať iba nevyhnutný čas, je naďalej nutné v prípade obžalovaného konštatovať jej opodstatnenosť.
K žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu
Okresný súd tiež správne postupoval, keď s rozhodovaním o ponechaní obžalovaného vo väzbe po

podaní obžaloby spojil aj rozhodnutie o už skôr podanej žiadosti obžalovaného o prepustenie z väzby
na slobodu, keďže vo svojej podstate ide o posúdenie rovnakej otázky.

Správne v tomto smere rozhodol okresný súd jedným výrokom podľa ust. § 238 ods. 4 Tr. por. Spôsobom
rozhodovania o týchto súbežných otázkach týkajúcich sa väzby obžalovaného sa zaoberal krajský súd
v uznesení zo 4. augusta 2021, sp. zn. 5Tos/95/2021, s ktorým postupom sa stotožňuje aj v tejto veci

konajúci senát 6Tos krajského súdu.
K nenahradeniu väzby obžalovaného
Pokiaľideovýrokynapadnutéhouznesenia,ktorýmineboloalternovanéväzobnéstíhanieobžalovaného
ani jeho písomným sľubom, ani dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm.
b), písm. c) Tr. por., aj tieto výroky považuje krajský súd za vecne správne a zákonné.

Obidva výroky okresný súd v odôvodnení napadnutého uznesenia opäť obsahovo správne a dostatočne
vyčerpávajúco odôvodnil. Krajský súd si preto túto argumentáciu osvojuje bez potreby ju na tomto
mieste opakovať. Možno zdôrazniť, že trestná minulosť obžalovaného a fakty, že už bol vo výkone
trestu odňatia slobody aj za obdobnú trestnú činnosť, že má byť závislý na návykových látkach, že
nemá bydlisko, že je nezamestnaný, sú takými okolnosťami, ktoré neumožňujú nahradiť jeho väzbu

žiadnou z požadovaných alternatív. Predsa ak obžalovaného od páchania ďalšej trestnej činnosti
nemali odradiť ani predchádzajúce odsúdenia, ba dokonca ani nepodmienečný trest, niet dôvodu sa
domnievať, že by miernejší prostriedok akým je dohľad probačného a mediačného úradníka splnil účel,
ktorý sleduje jeho väzba. Vyjadrené inak, prepustenie obžalovaného na slobodu pri nahradení jeho
väzby písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka by podstatným spôsobom

zvýšilo nebezpečenstvo takého správania, ktoré u neho zakladá dôvody väzby a ani v kombinácii s
uloženímprimeranýchpovinnostíaobmedzeníbynebolodostatočnouzárukou,ktorábyuobžalovaného
eliminovala obavu či už z pokračovania v trestnej činnosti, prípadne obavu z jeho úteku či skrývania sa.
K uvedenému je potrebné doplniť, že nahradenie väzby prostriedkom prípustným podľa vnútroštátneho
práva, ktorý je miernejší ako obmedzenie osobnej slobody (§ 80 a § 81 Trestného poriadku) a ktorý

je zároveň spôsobilý zabezpečiť účel väzby, nie je právom obžalovaného, ale možnosťou, ktorú musí
súd povinnej skúmať. Pri rozhodovaní ale súd musí vždy zvažovať, či nahradenie väzby preváži nad
dôvodnou obavou vyjadrenou v ustanoveniach § 71 ods. 1 písm. a) a písm. c) Tr. por., čo v prípade
obžalovaného nepreváži.
Na základe vyššie uvedených skutočností dospel krajský súd k záveru, že napadnuté uznesenie

okresného súdu je ako celok vecne správne a zákonné, preto postupom podľa §
193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sťažnosť obžalovaného na neverejnom zasadnutí ako nedôvodnú zamietol.
O sťažnosti pritom krajský súd rozhodol na neverejnom zasadnutí do uplynutia lehoty, ktorá by bola
základnou lehotou väzby v prípravnom konaní tak, ako to predpokladá Trestný poriadok.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.