Rozsudok Judgement was issued on Wednesday, March 8, 2007

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 27Cb/5/2005

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1104118876
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 03. 2007
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Panáková

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2007:1104118876.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní pred samosudkyňou JUDr. Gabrielou Panákovou, v

právnej veci žalobcu: T - M. S., a.s., so sídlom B., V. XXX/A,. I.: XX. XXX. XXX,. proti žalovanému: A.
spol. s r.o., so sídlom B., Š. ul. Č. XX,. IČO: XX. XXX. XXX. o zaplatenie 401.198,80 Sk

r o z h o d o l :

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 401.198,80 Sk, a to do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 20.055,- Sk, a to do troch dní
od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa návrhom na začatie konania zo dňa 21.04.2004, doručeným Okresnému súdu Bratislava I.

dňa 22.04.2004, domáhal voči žalovanému uloženia povinnosti na zaplatenie sumy 401.198,80 Sk a
náhrady trov konania. Uplatnený nárok žalobca odôvodnil tým, že dňa 15.10.1996 právny predchodca a
žalobcuakonájomcauzavrelsožalovanýmzmluvuonájmenebytovýchpriestorov.Nazákladenájomnej
zmluvy v spojení s dodatkom č.1 užíval žalobca dohodnutý predmet nájmu do 24.04.2002, kedy došlo
k zániku tohto oprávnenia na základe Dohody o urovnaní zo dňa 24.04.2002. dohodou o urovnaní
sa žalobca zaviazal zaplatiť žalovanému kompenzáciu z dôvodu urovnania v sume 30.000.000,- Sk,
ktorú žalovanému zaplatil dňa 24.04.2002. Faktúrou č. 54/02 zo dňa 25.04.2002 žalovaný následne

doúčtoval žalobcovi k sume kompenzácie z dôvodu urovnania 10 % daň z pridanej hodnoty v sume
3.000.000,- Sk, ktorú žalobca žalovanému zaplatil dňa 02.05.2002. V septembri roku 2002 žalobca zistil,
že daň z pridanej hodnoty nebola vyúčtovaná v súlade s príslušnými právnymi predpismi a na túto
skutočnosť upozornil žalovaného listom zo dňa 03.10.2002 a žalovaný následne oprávnenosť nároku
žalobcu na vrátenie neoprávnene vyúčtovanej dane z pridanej hodnoty uznal a dňa 24.10.2002 vystavil
žalobcovi daňový dobropis č. 0086/02, v ktorom dobropisoval celú sumu neoprávnene vyúčtovanej DPH,
t.j. 3.000.000,- Sk. Žalovaný však napriek určenej splatnosti na dobropise 24.10.2002 žalobcovi vrátil

sumu 2.000.000,- Sk až dňa 24.04.2003, sumu 500.000,- Sk dňa 16.03.2004 a sumu 500.000,- Sk
až dňa 20.04.2004. Dohoda u urovnaní bola uzavretá podľa § 585 Občianskeho zákonníka a právny
režim sa riadi ustanoveniami Občianskeho zákonníka, a teda aj príslušný úrok z omeškania, ktorý
si žalobca uplatnil z dlžnej sumy, ktorú žalovaný uhradil troma splátkami, a to 2.000.000,- Sk dňa
24.04.2003, 500.000,- Sk dňa 16.03.2003 a 500.000,- Sk dňa 20.04.2004, hoci splatnosť dobropisu bola
dňa 24.10.2002.

Spolu s návrhom na začatie konania žalobca pripojil do obsahu spisového materiálu nájomnú zmluvu
zo dňa 15.10.1996; dodatok č. 1 k nájomnej zmluve; výpis z účtu žalobcu zo dňa 24.04.2002; faktúru
č. 54/02; výpisy z účtu žalobcu zo dňa 02.05.2002; list žalobcu zo dňa 03.10.2002; dobropis č.
0086/02; výpis z účtu žalobcu zo dňa 24.04.2003; predsporová výzva žalobcu zo dňa 02.02.2004;faktúru č. 9981000024; výpis z účtu žalobcu zo dňa 16.03.2004; identifikácia platby zo dňa 21.04.2004;
internetový výpis z obchodného registra na žalobcu, ako aj na žalovaného; základná úroková sadzba
NBS; plnomocenstvo.

V zmysle návrhu navrhovateľa a predložených listinných dôkazov Okresný súd Bratislava I. platobným
rozkazom, spis. zn.: ROB/1162/04 zo dňa 26.05.2004 v celom rozsahu vyhovel návrhu žalobcu a
následne dňa 23.06.2004 bolo vydané opravné uznesenie.

Dňa 28.06.2004 bol súdu doručený odpor žalovaného voči platobnému rozkazu, v ktorom uvádza, že
žaloba a žalovaný sa dohodli, že k sume 30.000.000,- Sk z titulu kompenzácie za predčasné ukončenie
nájomného vzťahu bude účtovaná 10 % daň z pridanej hodnoty v sume 3.000.000,- Sk, ktorá bola
doúčtovaná faktúrou č. 54/02. Uviedol, že žalobca nepreukázal, kedy podal dodatočné daňové priznanie
na spornú DPH a akým spôsobom ju zúčtoval s príslušným daňovým úradom, resp. či vôbec podal
dodatočné daňové priznanie. Daňový úrad Bratislava I. vykonal kontrolu dane z pridanej hodnoty za

zdaňovacie obdobie apríl 2002, na základe čoho priznal žalovanému nadmerný odpočet, ktorý vznikol z
dane z pridanej hodnoty uvedenej v riadnom a dvoch dodatočných daňových priznaniach za zdaňovacie
obdobie apríl 2002. Uviedol, že žalovaný nikdy nedostal na svoj účet od Daňového úradu Bratislava I.
sumu 3.000.000,- Sk z titulu nesprávne vyúčtovanej DPH, Daňový úrad mu vrátil nadmerný odpočet v
sume 544.600,- Sk a preplatok na DPH v čiastke 2.455.400,- Sk. Ak platiteľ vykoná opravu sadzby dane,

vyhotoví pre platiteľa, v ktorého prospech sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo, daňový dobropis alebo
daňový ťarchopis, pričom rozdiely v dani uvedie v dodatočnom daňovom priznaní a tieto skutočnosti
menia vzťah k štátnemu rozpočtu u oboch platiteľov. Žalobca ako platiteľ DPH neposkytoval žalovanému
peňažné prostriedky vo vzťahu veriteľ a dlžník alebo ako subjekt podliehajúci úprave zákona č. 289/1995
Z.z. platil žalovanému, ktorý je rovnako subjektom podliehajúcim uvedenému zákonu, ktorý sumu

3.000.000,- Sk predstavujúcu 10 % DPH bol povinný podľa zákona odviesť, a aj ju odviedol do štátneho
rozpočtu. S podaným odporom predložil aj splnomocnenie; faktúru č. 54/02; výpis z účtu žalovaného
zo dňa 02.05.2002; rozhodnutie daňového úradu Bratislava I č. 600/342/22272/2003/Horá, Dol zo dňa
03.03.2003; žiadosť žalovaného o vrátenie preplatku zo dňa 03.03.2003; rozhodnutie Daňového úradu
Bratislava I zo dňa 26.03.2003 č. 600/231/33344/2003; protokol o kontrole dane z pridanej hodnoty.

Podľa § 174 ods.2 O.s.p. ak čo len jeden z odporcov podá včas odpor s odôvodnením vo veci samej,
zrušuje sa tým platobný rozkaz v plnom rozsahu a súd nariadi pojednávanie. Opravným prostriedkom
len proti výroku o trovách konania je odvolanie, o ktorom bez pojednávania rozhodne súd, ktorý vydal
platobný rozkaz.

Na základe vyššie uvedeného súd v danej veci nariadil ústne pojednávanie na deň 24.02.2006, na
ktoré právny zástupca žalovaného sa podaním zo dňa 03.02.2006 ospravedlnil a žiadal o odročenie
daného pojednávania, na základe čoho ospravedlnil svoju neúčasť aj žalobca. Dané pojednávanie súd
odročil na deň 26.05.2006, na ktoré opätovne predvolal žalobcu, žalovaného a právneho zástupcu

žalovaného. Na pojednávanie sa dostavil žalobca a právny zástupca žalovaného, žalovaný sa na
pojednávanie nedostavil bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu, hoci bol predvolaný riadne a včas, pričom
pojednávanie bolo odročené z dôvodu možnej mimosúdnej dohody a následne sa pojednávanie konalo
dňa 08.03.2007, kedy bolo vyhlásené meritórne rozhodnutie, pričom na dané pojednávanie sa dostavil
iba žalobca. Žalovaný sa na pojednávanie nedostavil bez uvedenia dôvodu, hoci bol predvolaný riadne

a včas a súdu bolo dňa 06.03.2007 doručené podanie od právneho zástupcu žalovaného, že vypovedal
žalovanému plnomocenstvo.

Súd v zmysle § 101 ods.2 O.s.p. vec prejednal dňa 26.05.2006 za súčasného splnenia zákonných
podmienok v neprítomnosti žalovaného a dňa 08.03.2007 taktiež v jeho neprítomnosti.

Súd v zmysle § 122 a nasl. O.s.p. vykonal dokazovanie, a to vypočutím žalobcu, právneho zástupcu
žalovaného, ako aj prečítaním listinných dôkazov, ktoré tvoria obsah spisového materiálu, a to
predovšetkým nájomnú zmluvu zo dňa 15.10.1996; dodatok č. 1 k nájomnej zmluve; výpis z účtu
žalobcu zo dňa 24.04.2002; faktúru č. 54/02; výpisy z účtu žalobcu zo dňa 02.05.2002; list žalobcu

zo dňa 03.10.2002; dobropis č. 0086/02; výpis z účtu žalobcu zo dňa 24.04.2003; predsporová výzva
žalobcu zo dňa 02.02.2004; faktúru č. 9981000024; výpis z účtu žalobcu zo dňa 16.03.2004; identifikácia
platby zo dňa 21.04.2004; internetový výpis z obchodného registra na žalobcu, ako aj na žalovaného;
základná úroková sadzba NBS, ako aj listiny predložené žalovaným, a to výpis z účtu žalovaného zodňa 02.05.2002; rozhodnutie daňového úradu Bratislava I č. 600/342/22272/2003/Horá, Dol zo dňa
03.03.2003; žiadosť žalovaného o vrátenie preplatku zo dňa 03.03.2003; rozhodnutie Daňového úradu
Bratislava I zo dňa 26.03.2003 č. 600/231/33344/2003; protokol o kontrole dane z pridanej hodnoty.

Na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázaný nasledovný skutkový stav:

Z pripojenej zmluvy o nájme nebytových priestorov zo dňa 15.10.1996 mal súd zistené, že táto
zmluva bola uzavretá medzi žalovaným ako prenajímateľom a obchodnou spoločnosťou E. B. s.r.o. ako

nájomcom.

Z predloženej Dohody o urovnaní mal súd zároveň preukázané, že žalobca a žalovaný uzavreli dňa
24.04.2002 túto dohodu, a to z dôvodu, že zmluvné strany práva a povinnosti z z vyššie uvedenej
nájomnej zmluvy a jej dodatku č. 1 považujú za sporné alebo pochybné, čo je uvedené v preambule
predmetnej dohody, a tak touto dohodou urovnali sporné alebo pochybné práva a povinnosti.

Podľa § 585 ods.1 Občianskeho zákonníka dohodou o urovnaní môžu účastníci upraviť práva medzi
nimi sporné alebo pochybné. Dohoda, ktorou majú byť medzi účastníkmi upravené všetky práva, sa
netýka práv, na ktoré účastník nemohol pomýšľať.

V zmysle § 587 Občianskeho zákonníka i keď strany vyhlásia, že urovnaním sú medzi nimi upravené
všetky vzájomné práva, týkajú sa tieto účinky iba právneho vzťahu, v ktorom vznikla medzi nimi spornosť
alebopochybnosť,ibažezobsahuurovnanianepochybnevyplýva,žesaurovnanietýkaajinýchvzťahov.

V bode 2.3. predmetnej Dohody o urovnaní je uvedené, že všetky práva a povinnosti a všetky finančné

alebo materiálne záväzky, ktoré vznikli na základe Nájomnej zmluvy a Dodatku č.1 zaniknú splatením
jednorazovej úhrady z titulu kompenzácie z dôvodu urovnania vykonaného touto Dohodou zo strany
Účastníka č.1 /t.j. žalobcu/ Účastníkovi č.2 /t.j. žalovanému/. Výška kompenzácie z dôvodu urovnania
je 30.000.000,- Sk

Taktiež v danom bode 2.3. je uvedené, že zaplatením sumy 30.000.000,- Sk žalobcom žalovanému
prevodným príkazom v deň podpisu Dohody o urovnaní a pripísaním tejto sumy na účet žalovaného, sa
považuje povinnosť žalobcu uhradiť kompenzáciu za splnenú.

Taktiež súd mal zistené, že v bode 3.1. si účastníci Dohody o urovnaní dohodli zmluvnú pokutu vo výške

30.000.000,- Sk pre prípad porušenia povinnosti účastníka č. 2, t.j. žalovaného, ktorá je uvedená v
bode 2.4., a to, že účastník č.1 nie je oprávnený užívať priestory a účastník č. 2 nie je povinný umožniť
účastníkovi č.1 užívanie daných priestorov špecifikovaných v danej dohode, a to v Preambule pod písm.
A.

Súd zistil, že Dohoda o urovnaní bola podpísaná dňa 24.04.2002 a z výpisu z účtu žalobcu č.96
zo dňa 24.04.2002 mal súd zistené, že žalobca dňa 24.04.2002 previedol na účet žalovaného sumu
30.000.000,- Sk, čo znamená, že žalobca splnil svoju povinnosť v zmysle Dohody o urovnaní.

Z predmetných listinných dôkazov, ako aj z vyjadrení účastníkov konania súd mal zistené, že ide

o úhradu v zmysle bodu 2.3 predmetnej Dohody, t.j. úhradu dohodnutej kompenzácie, aj keď na
niektorých listinných dôkazoch je mylne uvedené - sankcia, resp. zmluvná pokuta. Súd mal nepochybne
preukázané, že predmetné poskytnuté plnenie je plnením podľa bodu 2.3 Dohody o urovnaní, t.j.
uhradenie dohodnutej kompenzácie, čo nepochybne vyplýva aj z vystavenej faktúry č. 54/02, kde
je jednoznačne uvedené: „Na základe Dohody o urovnaní článok 2 bod 2.3. fakturujeme Vám

nasledovne:......“ Pričom túto skutočnosť, že bola uhradená dohodnutá kompenzácia v zmysle bodu
2.3 predmetnej dohody, nikto ničím nespochybňoval a aj z obsahu žalobného návrhu vyplýva, že išlo u
úhradu kompenzácie v zmysle bodu 2.3 Dohody o urovnaní.

V zmysle článku 4, bod 4.1. predmetnej dohody urovnanie uskutočnené touto dohodu predstavuje úplné

a konečné usporiadanie právnych vzťahov medzi účastníkmi dohody a taktiež účastníci dohody vyhlásili,
že ku dňu podpísania Dohody nemajú voči sebe žiadne iné nároky z užívacieho vzťahu a pokiaľ by
existovali iné vzájomné nároky a dlhy v súvislosti s užívacím vzťahom, tieto sa vzájomne odpúšťajú.Súd poukazuje na to, že v časti dohodnutia výšky kompenzácie bola dohodnutá suma 30.000.000,- Sk
bez ďalšieho, teda bez uvedenia DPH, ako aj bez akejkoľvek dohody ohľadom DPH. Súd zdôrazňuje,
že dohodnutá kompenzácia je dohoda v zmysle Dohody o urovnaní a nejde o úhradu nájomného.

Z faktúry č. 54/02 zo dňa 25.04.2002 vyplýva, že žalovaný touto faktúrou fakturoval žalobcovi sumu
3.000.000,- Sk ako 10 %-nú DPH zo sumy 30.000.000,- Sk, pričom z faktúry vyplýva, že žalobca sumu
30.000.000,- Sk uhradil.

Medzi účastníkmi konania nebola sporná úhrada sumy 30.000.000,- Sk ako kompenzácia v zmysle bodu
2.3 Dohody o urovnaní zo dňa 24.04.2002.

Medzi účastníkmi nebola sporná ani skutočnosť, že žalobca uhradil na základe vystavenej faktúry č.
54/02 daň z pridanej hodnoty vo výške 10 % zo sumy 30.000.000,- Sk, čo je suma 3.000.000,- Sk,
pričom danú úhradu preukazuje aj výpis z účtu žalobcu č.102 zo dňa 02.05.2002, pričom pri danej platbe

je uvedené číslo danej faktúry ako variabilný symbol, čo nepochybne preukazuje úhradu danej faktúry.

Súd mal preukázané, že žalovaný vystavil pre žalobcu daňový dobropis č. 0086/02 dňa 24.10.2002 so
splatnosťou 24.10.2002, ktorým žalobcovi dobropisoval 10 %-nú DPH fakturovanú vo faktúre č. 54/02
zo dňa 25.04.2002.

Žalobcanaústnompojednávaníuviedol,žemedziúčastníkmikonaniaboladohodnutálenkompenzačná
sankcia vo výške 30.000.000,- Sk a dohoda o 10 %-nú DPH nebola. Z uvedeného taktiež vyplýva, že
ide u kompenzáciu podľa bodu 2.3 predmetnej dohody, a nie o zmluvnú pokutu.

Toto žalobcovo tvrdenie potvrdil aj právny zástupca žalovaného, ktorý na ústnom pojednávaní uviedol,
že môže potvrdiť, že v dohode o urovnaní z 24.04.2002 nie je uvedené DPH.

V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že v podanom odpore zo dňa 25.06.2004 doručenom súdu
dňa 28.06.2004 žalovaný prostredníctvom jeho právneho zástupcu uviedol, že žalobca a žalovaný sa

dohodli, že k sume 30.000.000,- Sk z titulu kompenzácie za predčasné ukončenie nájomného vzťahu
bude účtovaná 10 %-ná daň z pridanej hodnoty v sume 3.000.000,- Sk. Na základe čl.2 bod 2.3 Dohody
o urovnaní žalovaný dňa 25.04.2002 faktúrou č. 54/02 doúčtoval žalobcovi 10 % DPH. V predmetnej
Dohode o urovnaní však žiadna dohoda ohľadom DPH nie je, a ani nevyplýva, čo potvrdil aj právny
zástupca žalovaného na ústnom pojednávaní, čím si odporoval s uvedením v podanom odpore.

Zároveň právny zástupca žalovaného uviedol, že po vzájomných rokovaniach bola vystavená faktúra na
DPH, žalobca ju zaplatil a následne finanční poradcovia žalobcu skonštatovali, že DPH bola nesprávne
zúčtovaná, čo žalobca oznámil žalovanému. Následne žalovaný vyhotovil dodatočné daňové priznanie,
na základe čoho daňový úrad vykonal kontrolu a na to vrátil žalovanému nadmerný odpočet v sume

544.600,- Sk a preplatenú DPH vo výške 2.455.400,- Sk. Právny zástupca uviedol, že k tomuto sporu by
nedošlo, keby žalobca podal dodatočné daňové priznanie a následne daňový úrad by vykonal kontrolu,
teda by urobil taký postup, ako u žalovaného. Daňoví poradcovia žalobcu následne zistili, že došlo
k pochybeniu, načo dal žalovaný dodatočné daňové priznania a podľa uvedenia právneho zástupcu
žalovaného keby toto isté urobil aj žalobca, nedošlo by k tomuto sporu. Žalovaný na základe uvedeného

nie je v omeškaní so žiadnym plnením.

Na to žalobca uviedol, že postupoval obdobným spôsobom ako žalovaný, teda podal dodatočné daňové
priznanie a dobrovoľne vrátil do štátneho rozpočtu sumu vyššiu o 3.000.000,- Sk, teda nepožaduje
niečoduplicitne,pričomdodatočnédaňovépriznaniepodalzdôvoduvystavenéhodobropisužalovaným.

Taktiež dodal, že tento vzťah nevznikol ohľadom účtovania DPH, ale medzi účastníkmi konania na
základe vystaveného dobropisu, na základe ktorého prišlo k neskorému plneniu.

Na to právny zástupca žalovaného navrhol pokus o mimosúdne vyriešenie danej veci pred prípadným
znaleckým dokazovaním ohľadom zistenie postupu účastníkov konania. Keďže k mimosúdnej dohode

nedošlo, žalobca súdu predložil otázky pre prípadné znalecké dokazovanie.Podľa § 120 ods.1, veta druhá a tretia O.s.p. súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd
môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre
rozhodnutie vo veci.

Podľa § 127 ods.1 O.s.p. ak závisí rozhodnutie od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné
znalosti, ustanoví súd po vypočutí účastníkov znalca. Súd znalca vyslúchne; znalcovi môže tiež uložiť,
aby posudok vypracoval písomne. Ak je ustanovených niekoľko znalcov, môžu podať spoločný posudok.
Namiesto výsluchu znalca môže sa súd v odôvodnených prípadoch uspokojiť s písomným posudkom

znalca.

S poukazom na citované zákonné ustanovenie súd neustanovil znalca, nakoľko na základe vykonaného
dokazovania v spojitosti s platnými právnymi predpismi súd posúdil, že rozhodnutie nezávisí od
posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, pre ktoré by bolo potrebné ustanoviť znalca,
príp. písomný posudok znalca. Na základe uvedeného súd návrh na vykonanie znaleckého dokazovania

zamietol.
Žalobca si v tomto konaní uplatnil úroky z omeškania za oneskorené vrátenie dobropisovanej sumy
3.000.000,- Sk, a to vo výške 16,5 % p.a. zo sumy 2.000.000,- Sk od 25.10.2002 do 24.04.2003, zo
sumy 500.000,- Sk od 25.10.2002 do 16.03.2004 a zo sumy 500.000,- Sk od 25.10.2002 do 20.04.2004.

Súdmalnepochybnepreukázané,žežalovanýdňa24.10.2002vystavilžalobcovidobropisč.0086/02na
sumu 3.000.000,- Sk so splatnosťou dňa 24.10.2002 z dôvodu nesprávnej fakturácie dane vo výške 10
%. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný uznal nesprávne fakturovanie DPH. Napriek splatnosti uvedenej
žalovaným na predmetnom dobropise danú sumu síce vrátil, avšak až po ním stanovenej splatnosti, a
dokonca v troch splátkach, a to dňa 24.04.2003 sumu 2.000.000,- Sk, čo vyplýva z výpisu z účtu žalobcu

zo dňa 24.04.2003, pričom pri danej úhrade je uvedené číslo dobropisu, následne dňa 16.03.2004 vrátil
sumu 500.000,- Sk, čo vyplýva z výpisu z účtu žalobcu zo dňa 16.03.2004 taktiež s uvedením čísla
dobropisu pri danej platbe a z l.č. 44 vyplýva platba v hotovosti dňa 20.04.2004 vo výške 500.000,- Sk
s popisom FV 86/02. Z uvedeného vyplýva vrátenie celej sumy 3.000.000,- Sk na základe dobropisu
vystavenéhožalovanýmnazákladeviacerýchpodnetovžalobcu.Súdnemalnikýmaničímspochybnené

úhrady žalovaného žalobcovi, ako ani výšku splátok, ani dátumy úhrad, pričom súd mal tieto skutočnosti
spolu s dobropisom nepochybne preukázané z predložených listín.

Súd sa prejudiciálne zaoberal otázkou, či vôbec žalobca bol oprávnený požadovať vrátenie sumy
3.000.000,-SkodžalovanéhozdôvodunesprávnehofakturovaniaDPHateda,čikompenzáciavovýške

30.000.000,- Sk je zdaniteľným plnením podliehajúcim dani z pridanej hodnoty, na základe čoho by bol
žalovaný oprávnený požadovať z danej sumy daň z pridanej hodnoty.

PredmetomDohodyourovnaníjeusporiadanievzťahovznájomnejzmluvy,nazákladečohosaúčastníci
zmluvy dohodli na kompenzácii vo výške 30.000.000,- Sk.

Podľa § 2 ods.1 zák.č. 289/1995 Zb. platného do 31.12.2002 zdaniteľným plnením je:
a) dodanie tovaru, pri ktorom dochádza ku zmene vlastníckeho práva 1) k tovaru alebo k prevodu
správy tovaru,
b) dodanie stavby,

c) prevod alebo prechod nehnuteľnosti, pri ktorom dochádza ku zmene vlastníckeho práva k
nehnuteľnostialebok prevodusprávynehnuteľnosti,svýnimkoupozemkov(ďalej len"prevodaprechod
nehnuteľnosti),
d) poskytovanie služieb.

Podľa § 2 ods.2 zák.č. 289/1995 Zb. platného do 31.12.2002 zdaniteľným plnením podľa odseku 1 je
a) plnenie uskutočňované v rámci podnikania alebo v rámci činnosti, ktorá súvisí s podnikaním; činnosť
súvisiaca s podnikaním je činnosť vykonávaná príležitostne podnikateľom 2) vo vlastnom mene a na
vlastnú zodpovednosť, z ktorej podnikateľ dosahuje príjem alebo ktorou sa inak dá príjem dosiahnuť,
b) plnenie uskutočňované právnickou osobou alebo fyzickou osobou v rámci činnosti vykonávanej

podľa osobitného predpisu s výnimkou plnení uskutočňovaných na základe pracovnoprávneho alebo
obdobného pracovného vzťahu,
c) plnenieuskutočňovanéplatiteľomdane(ďalejlen "platiteľ")vrámcilikvidácieaspeňažovaniemajetku
platiteľa v konkurznom konaní,d) plnenie Správy štátnych hmotných rezerv Slovenskej republiky (ďalej len "Správa rezerv")
uskutočňované pri vytváraní štátnych hmotných rezerv a pri hospodárení s nimi v rozsahu podľa
osobitného predpisu,

e) plnenie Štátneho fondu trhovej regulácie Slovenskej republiky v poľnohospodárstve uskutočňované
pri nákupe a predaji poľnohospodárskych a potravinárskych výrobkov a službách spracovania,
skladovania a dopravy spojených s nákupom a predajom poľnohospodárskych a potravinárskych
výrobkov v rozsahu podľa osobitného predpisu,
f) plnenie za odplatu poskytované Slovenskou televíziou alebo Slovenským rozhlasom, ktoré sú

zriadené osobitným predpisom.

Z uvedeného vyplýva, že plnenie v zmysle bodu 2.3 predmetnej Dohody o urovnaní nie je zdaniteľným
plnením v zmysle platného zákona o dani z pridanej hodnoty s poukazom na citovanú definíciu
zdaniteľného plnenia v ustanovení § 2 zák.č. 289/1995 Zb. Z daného dôvodu fakturácia na DPH
žalovaným faktúrou č. 54/02 je neoprávnená. Danou faktúrou ide o neoprávnené vyúčtovanie DPH,

pretože plnenie poskytnuté na základe dohody o urovnaní nebolo a ani nie je predmetom DPH v zmysle
zákona č. 289/1995 Zb. v znení účinnom k 24.04.2002, kedy bola podpísaná predmetná Dohoda o
urovnaní.

Predmet DPH je definovaný v § 1 a v § 2 zákona o DPH. Zdaniteľným plnením sa podľa § 2 ods.1

písm. a)-d) zák.č. 289/1995 Zb. rozumie dodanie tovaru, pri ktorom dochádza ku zmene vlastníckeho
práva k tovaru alebo k prevodu správy tovaru, dodanie stavby, prevod alebo prechod nehnuteľnosti, pri
ktorom dochádza ku zmene vlastníckeho práva k nehnuteľnosti alebo k prevodu správy nehnuteľnosti,
s výnimkou pozemkov (ďalej len "prevod a prechod nehnuteľnosti) a poskytovanie služieb. Plnenie
predmetu dohody o urovnaní zo dňa 24.04.2002 nie je predmetom DPH v zmysle citovaných ustanovení,

nakoľko nešlo o zdaniteľné plnenie.

Žalobca podaním zo dňa 28.08.2006 predložil otázky pre prípadné znalecké dokazovanie, pričom okrem
iného žiadal, aby znalec zodpovedal aj na to, či je kompenzácia podľa bodu 2.3 Dohody o urovnaní
zo dňa 24.04.2002 predmetom DPH, či podlieha kompenzácia zdaneniu daňou z pridanej hodnoty. Na

základe vyššie citovaných zákonných ustanovení súd túto otázku posúdil tak, že nie je, a to na základe
vyššie uvedených dôvodov, pričom súd sa stotožnil aj s názorom uvedeným v liste žalobcu zo dňa
03.10.2002 adresovaný žalovanému (l.č. 37), v ktorom uviedol, že uplatnená DPH nie je v súlade so
zákonom č. 289/1995 Zb., nakoľko dané plnenie nie je zdaniteľným plnením v zmysle cit. ustanovenia
§ 2 ods.2 cit. zákona. Podľa zákona o DPH sa k tejto platbe neuplatňuje DPH.

Súd opätovne poukazuje na to, že žalovaný vo svojom podanom odpore uviedol, že bola dohodnutá
DPH, avšak z Dohody o urovnaní to nevyplýva, pričom následne právny zástupca žalovaného na ústnom
pojednávaní potvrdil, že v predmetnej dohode nebola dohodnutá DPH.

Súd poukazuje aj na to, že skutočnosť, že bolo podané daňové priznanie spolu s dodatočným daňovým
priznaním, ako uviedol právny zástupca žalovaného, je v tomto konaní irelevantné. Uvedenie právneho
zástupcu žalovaného o podaní dodatočného daňového priznania súd považuje za nedôvodnú, účelovú,
irelevantnú obranu pre toto konanie. Právny zástupca žalovaného taktiež uviedol, že dodatočné daňové
priznanie podal žalovaný až po vystavení dobropisu, a to z dôvodu, že chcel riešiť daný vzťah so

žalobcom a tak vrátiť nesprávne zaúčtovanú DPH. Súd poukazuje na to, že dodatočné daňové priznanie
sa podáva až po vydaní nejakého daňového dokladu, takže je samozrejmosťou, že žalovaný podal
dodatočné daňové priznanie až po vydaní dobropisu, teda jeho tvrdenia o snahe riešiť vzťah je účelový,
keďže dodatočné daňové priznanie mohol podať najskôr až po vystavení dobropisu. V súvislosti s
vyššie uvedeným tvrdením právneho zástupcu žalovaného súd poukazuje na to, že týmto tvrdením

potvrdil, že žalovaný nesprávne požadoval DPH, teda neoprávnene. Daňový dopad celého finančného
vysporiadania na základe Dohody o urovnaní je v tomto konaní irelevantný. V prípade, že by podanie
dodatočných daňových priznaní v súvislosti s uplatnením nadmerného odpočtu malo za následok
uloženie daňovej sankcie, bola by táto suma sankcie predmetom iného konania z titulu náhrady škody.
Z predložených listín vyplýva, že štát vrátil preplatenú DPH ako aj nadmerný odpočet tak, ako bolo

povedané právnym zástupcom žalovaného na ústnom pojednávaní (l.č. 106 obsahu spisu) a toto nemá
za následok uloženie sankcie zo strany správcu dane, pretože to nevyplýva zo zákona o správe daní
a poplatkov (zák.č. 511/1992 Zb.), pretože štátny rozpočet nebol ukrátený konaním účastníkov konania
ako daňových subjektov.Súd zdôrazňuje, že vzťah s daňovým úradom nie je pre toto konanie relevantné.

Súd zdôrazňuje, že platná daňová úprava v čase uzavretia Dohody o urovnaní nešpecifikovala tento
druh plnenia v zmysle Dohody o urovnaní ako zdaniteľné plnenie podliehajúce dani z pridanej hodnoty
v zmysle zákona o DPH.

Z protokolu o kontrole dane z pridanej hodnoty zo dňa 17.02.2003 pod číslom 600/2202/9141/2003 (l.č.

75-80) vyplýva odpoveď na otázku žalobcu pre prípadné znalecké dokazovanie, či príslušný daňový
úrad zohľadnil dodatočné daňové priznanie žalovaného v daňovej kontrole, avšak táto skutočnosť, ktorá
vyplývazpredmetnéhoprotokolu,nesúvisístýmtokonaním,alebezohľadunatosúdpoukazujenatento
protokol, z ktorého vyplýva, že všetky listinné dôkazy - nájomná zmluva, dodatok č.1 k nájomnej zmluve,
dohoda o urovnaní, ako aj dobropis, boli predmetom daňovej kontroly v zmysle daného Protokolu.
V Protokole sa konštatuje, že príslušný daňový úrad bol dožiadaný prešetriť uskutočnené zdaniteľné

plnenie. Záver z kontroly je, že kontrolou daňových dokladov za uskutočnené zdaniteľné plnenia nebolo
zistené porušenie zákona o DPH a teda príslušný daňový úrad priznal nadmerný odpočet v sume
544.600,- Sk a zároveň aj vrátil preplatok vo výške 2.455.400,- Sk, čo je spolu 3.000.000,- Sk.

Na základe uvedeného vyplýva, že aj príslušný daňový úrad osvedčil správnosť postupu účastníkov

konania z daňového hľadiska a z uvedeného vyplýva, že správca dane posúdil ekonomický obsah, t.j.
vecný obsah, a to z právnych úkonov, ako sú Dohoda o urovnaní, Dobropis, Nájomná zmluva.

Podľa § 2 ods.6 zák.č. 511/1992 Zb. pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie
do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo

vybratie dane, a to je ekonomický/vecný dosah právnych úkonov z daňového hľadiska. Daňový úrad
skonštatoval, že kompenzačné plnenie v zmysle Dohody o urovnaní nie je predmetom DPH, s čím sa
súd stotožnil, teda žalovaný neoprávnene požadoval úhradu DPH z kompenzačného plnenia. Daňový
úrad musí tiež najprv posúdiť vzťah podľa platnej právnej úpravy, na základe ktorej vznikol, preto
daňový úrad posudzoval daný vzťah z hľadiska dopadu na DPH a vyslovil, že podanie dodatočného

daňového priznania, ako aj požiadanie o vrátenie preplatku na základe dobropisu a ostatných dokladov
predložených kontrole, boli správnym postupom a výslovne odobril správnosť postupu, čím potvrdil, že
DPH si žalovaný nemal uplatniť, keďže daňový úrad potvrdil správnosť toho, že žalovaný dobropisom
fakturovanú DPH vrátil. Daňový úrad uviedol v predmetnom protokole, že výška kompenzácie bola
stanovenánasumu30.000.000,-Sk,ktorúžalovanývyfakturovalžalobcovidaňovýmdokladomFV54/02

s 10 % daňou z pridanej hodnoty. Vzhľadom k tomu, že sa jednalo o sankciu, ktorá nie je v zmysle
zákona č. 289/1995 Z.z. o DPH zdaniteľným plnením, žalovaný vystavil daňový dobropis.

Súd poukazuje na to, že aj ďalšie otázky predložené žalobcom pre prípadné znalecké dokazovanie v
podaní zo dňa 28.08.2006, nesúvisia s predmetným konaním, a preto sa nimi súd viac nezaoberal,

pričom súd poukazuje aj na to, že na zodpovedanie daných otázok súd nepovažoval za potrebné
nariadiť znalecké dokazovanie a tieto otázky vyplývajú priamo z predmetného Protokolu o kontrole DPH
vykonanej u žalovaného, ako aj z príslušných právnych predpisov. Žalobca na ústnom pojednávaní
konanom dňa 08.03.2007 už výslovne netrval na nariadení znaleckého dokazovania, nakoľko uviedol,
že všetko, čo by malo byť preukázané znaleckým dokazovaním, vyplýva zo zápisu z kontroly príslušného

daňového úradu.

Na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení súd posúdil, že žalovaný
neoprávnene fakturoval faktúrou č. 54/02 zo dňa 25.04.2002 daň z pridanej hodnoty, a teda sa
bezdôvodne obohatil.

Podľa § 451 ods.1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie
vydať.

Podľa § 451 ods.2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný

plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.Na základe vykonaného dokazovania súd zistil, že žalovaný nepopiera nesprávnosť fakturácie dani
z pridanej hodnoty, čo potvrdil aj vystavením dobropisu č. 0086/02 dňa 24.10.2002, ktorým žalobcovi
dobropisoval nesprávne fakturovanú DPH z plnenia na základe Dohody o urovnaní sadzbou vo výške

10 %, t.j. 3.000.000,- Sk.

Súd mal nepochybne preukázané vrátenie danej sumy žalovaným žalobcovi, teda žalovaný vrátil to, o čo
sa obohatil s poukazom na § 451 Občianskeho zákonníka, čo možno posúdiť ako uznanie nesprávneho
postupu, teda nesprávne fakturovanie DPH.

Súd mal taktiež nepochybne preukázané, že žalovaný danú sumu uhradil v splátkach ním svojvoľne
určených, a to sumu 2.000.000,- Sk uhradil dňa 24.04.2003, sumu 500.000,- Sk uhradil dňa 16.03.2004
a sumu 500.000,- Sk uhradil až dňa 20.04.2004, čo vyplýva z predložených výpisov z účtov žalobcu,
pričom tieto skutočnosti neboli nikým a ničím spochybnené. Súd poukazuje na to, že žalovaný sám
určil splatnosť predmetného dobropisu, ktorý vystavil, a to dňa 24.10.2002, ale aj napriek tomu danú

sumu žalobcovi do ním určenej lehoty nevrátil, pričom daná suma bola bezdôvodne uhradená žalobcom
žalovanému dňa 24.04.2002.

Súd mal preukázané, že žalobca požadoval od žalovaného vrátenie danej sumy ako nesprávne
fakturovanej žalovaným a následne žalobcom zaplatenej, už listom zo dňa 03.10.2002, na základe čoho

bol vystavený žalovaným dňa 24.10.2002 dobropis č. 0086/02 a keďže z tejto sumy žalobca ku dňu
02.02.2004 uhradil iba 2.000.000,- Sk, aj to až dňa 24.04.2003, teda ešte mal vrátiť sumu 1.000.000,- Sk,
žalobca ho opätovne vyzval listom zo dňa 02.02.2004, a to spolu s penalizačnou faktúrou č. 9981000024
na úroky z omeškania za obdobie od 24.10.2002 do 31.01.2004. (l.č. 40 - 42 obsahu spisu), ktorú tiež
podľa uvedenia žalobcu žalovaný neuhradil.

V zmysle § 517 ods.1 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy
odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len
jednotlivých plnení.

Podľa § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ
právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

Z uvedeného vyplýva, že ak má byť bezdôvodné obohatenie vydané v peniazoch, čo je aj tento prípad,
a ak dlžník nesplní svoju platobnú povinnosť včas, veriteľ má právo požadovať aj úroky z omeškania.

Právny zástupca žalovaného v podanom odpore uviedol, že dohoda súvisiaca s vyúčtovaním, resp. s

vysporiadaním DPH nezakladá vzťah veriteľa a dlžníka.

S týmto tvrdením sa súd nestotožňuje. Je nepochybné, že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému
obohateniu, nakoľko žalobca na základe faktúry vystavenej žalovaným uhradil vyúčtovanú DPH, pričom
dané vyúčtovanie bolo v rozpore s platnými právnymi predpismi, keďže nešlo o zdaniteľné plnenie, čo

vyplývazvyššieuvedenýchskutočností,pričomdanéskutočnostipotvrdilajpríslušnýDaňovýúrad.Teda
žalovaný bez právneho titulu požadoval úhradu DPH v zmysle vystavenej faktúry č. 54/02 a žalovaný
bez právneho titulu túto vyfakturovanú DPH vo výške 3.000.000,- Sk uhradil dňa 02.05.2002.

Bezdôvodné obohatenie predstavuje záväzkový právny vzťah, z ktorého pohľadávka vzniká tomu, na

koho úkor sa iný bezdôvodne obohatil a dlh tomu, kto obohatenie získal. Ak tento dlh - povinnosť vydať
bezdôvodné obohatenie, nespočíva v povinnosti vydať vec, ale v platobnej povinnosti, je nepochybné,
že ide o dlh peňažný, a s jeho riadnym a včasným nesplnením spája § 517 Občianskeho zákonníka
nepriaznivý následok vzniku omeškania na strane dlžníka s právom veriteľa požadovať popri plnení aj
úroky z omeškania.

V posudzovanom prípade je zrejmé, že žalovanému vzniklo na úkor žalobcu bezdôvodné obohatenie,
ktoré bol povinný vydať formou peňažného plnenia vo výške 3.000.000,- Sk. Avšak ak sa splnením tohtodlhu žalovaný dostal do omeškania, žalobca si uplatňuje nárok na náhradu úrokov z omeškania dôvodne
a v súlade s ust. § 517 Občianskeho zákonníka vo výške stanovenej vykonávacím právnym predpisom.

Z predložených listín súd mal nepochybne preukázanú úhradu dlhu žalovaného vo výške 3.000.000,-
Sk žalobcovi, avšak nie riadne a včas, keďže žalobca vyzýval žalovaného k úhrade už listom zo
dňa 03.10.2002, následne 02.02.2004, pričom aj žalovaný vystavil dobropis s dátumom splatnosti dňa
24.10.2002. Aj napriek týmto výzvam a vystavenému dobropisu žalovaný zaplatil sumu 2.000.000,- Sk
až dňa 24.04.2003, sumu 500.000,- Sk uhradil až dňa 16.03.2004 a sumu 500.000,- Sk uhradil až dňa

20.04.2004.

Inštitút úrokov z omeškania predstavujúci odôvodnenú ochranu veriteľa slúži k zabezpečeniu
pohľadávky tým spôsobom, že hrozbou zvyšujúceho sa dlhu pôsobí na dlžníka, aby svoju povinnosť
dostal, zároveň ho sankcionuje za porušenie povinnosti splniť dlh riadne a včas a súčasne prináša
veriteľovi kompenzáciu za dobu, o ktorú sa prípadne plnenie oneskorilo.

Z uvedených skutočností vyplýva, že žalobca si uplatnil úroky z omeškania dôvodne.

V zmysle § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka výška úrokov z omeškania je ustanovená nariadením
vlády SR č. 87/1995 Z.z., podľa ktorého ustanovenia § 3 výška úrokov z omeškania je dvojnásobok

diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu.

Z predložených úrokových sadzieb NBS (l.č. 52 obsahu spisu) súd mal zistené, že dvojnásobok
diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením

peňažného dlhu je 16,5 % ročne.

Keďže žalobca si uplatnil úroky z omeškania v danej výške, súd ich v tejto výške aj priznal, pričom
žalobca úroky z omeškania si uplatnil od 25.10.2002, čo je nasledujúci deň od splatnosti dobropisu, hoci
žalovaný sa dostal do omeškania už aj pred týmto dátumom, pričom o tejto skutočnosti žalovaný vedel

už aj z listu žalobcu zo dňa 03.10.2002. Žalobca si uplatnil úroky z omeškania spolu vo výške 401.198,80
Sk, a to z jednotlivých postupne uhradených súm od uvedeného dátumu do zaplatenia, t.j. zo sumy
2.000.000,- Sk od 25.10.2002 do 24.04.2003, zo sumy 500.000,- Sk od 25.10.2002 do 16.03.2004 a zo
sumy 500.000,- Sk od 25.10.2002 do 20.04.2004, čo je spolu 401.198,80 Sk, pričom dátumy jednotlivých
úhrad neboli nikým a ničím spochybnené a súd ich mal preukázané aj predloženými výpismi z účtu

žalobcu a z identifikácie platby zo dňa 21.04.2004 realizovanej vkladom v hotovosti dňa 20.04.2004 vo
výške 500.000,- Sk.

Vykonané dôkazy súd hodnotil v zmysle § 132 O.s.p. podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomne súvislosti. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a na zákonné

ustanovenia mal súd nesporne preukázané uplatňované právo žalobcu, a preto súd posúdil skutkovú
a právnu dôvodnosť žalobou uplatnenej pohľadávky, pričom vychádzal zo skutočnosti, že v konaní
nebol spochybnený právny základ žalobou uplatnenej pohľadávky, a tak súd návrhu žalobcu v celom
rozsahu vyhovel, pričom súd rozhodol v zmysle § 153 O.s.p. na základe skutkového stavu zisteného z
vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich

alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.

Žalobca si v návrhu na začatie konania uplatnil voči žalovanému náhradu trov konania, a to titulom
zaplateného súdneho poplatku. Z obsahu spisu mal súd preukázané trovy konania vzniknuté na strane
žalobcu titulom zaplateného súdneho poplatku vo výške 20.055,- Sk, ktorý žalobca zaplatil na základe

výzvy súdu zo dňa 29.04.2004. (l.č.58-59 obsahu spisu)

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal
vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva
proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Na základe uvedeného súd zaviazal žalovaného nahradiť trovy konania žalobcovi tak, ako je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.Poučenie:

Protitomutorozsudkujeprípustnéodvolaniedo15dníododňajehodoručenianasúde,protirozhodnutiu
ktorého smeruje, a to v 4 vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 42 ods. 3 OSP (t.j. ktorému súdu je určené,
kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané - každý rovnopis vlastnou rukou, pri
právnických osobách opatrený popisom osoby oprávnenej konať za subjekt, ako aj odtlačkom pečiatky
a datované) tiež uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda,
v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal

na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na výkon rozhodnutia alebo na
vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z.z. v platnom znení).