Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Sunday, October 2, 2022

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 7C/19/2022
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8122202940

Dátum vydania rozhodnutia: 03. 10. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Farkášová

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2022:8122202940.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

7 7C/19/2022

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Danou Farkášovou v právnej veci žalobcu: Slovenská republika -
Ministerstvo vnútra, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866 proti žalovanému: A. B.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX/X, XXX XX E., v spore o zaplatenie 182 EUR s prísl., takto

r o z h o d o l :

2 7C/19/2022

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 182 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5%
ročne zo sumy 182 EUR odo dňa 24.10.2020 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Náhradu trov konania stranám sporu nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

6 7C/19/2022

1. Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 23.03.2022 žiadal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť
mu sumu vo výške 182 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej sumy odo
dňa 24.10.2020 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil skutočnosťou, že žalovanému bola dňa 23.09.2020
vystavená Faktúra číslo XXXXXXXXXX na sumu 182 EUR, splatná 23.10.2020 za stravu zabezpečenú

počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení Školský internát, Medická 2, Košice za obdobie od
31.03.2020 do 07.04.2020. Keďže žalovaný pohľadávku štátu v lehote splatnosti faktúry neuhradil,
žalobca zaslal žalovanému výzvu na úhradu pohľadávok dňa 04.12.2020, ktorou vyzval žalovaného na
zaplatenie dlžnej sumy do 30 dní od vystavenia tejto výzvy. Nakoľko žalovaný dlžnú sumu nezaplatil v
lehote splatnosti, dostal sa do omeškania.2. Platobným rozkazom vydaným Okresným súdom Prešov číslo konania 7C/19/2022-11 zo dňa
31.03.2022 súd uložil žalovanému, aby do 15 dní odo dňa doručenia platobného rozkazu zaplatil
žalobcovi istinu 182 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z dlžnej sumy od 24.10.2020

do zaplatenia. Žalobcovi náhradu trov konania súd nepriznal.
3. Uznesením Okresného súdu Prešov číslo konania 7C/19/2022-19 zo dňa 20.05.2022 súd zrušil
Platobný rozkaz Okresného súdu Prešov zo dňa 31.03.2020, spisová značka 7C/19/2022-11 postupom
podľa § 266 ods. 3 CSP z dôvodu nemožnosti jeho doručenia žalovanému do vlastných rúk.
4. Vykonaným šetrením súdu sa nepodarilo zistiť pobyt žalovaného, z tohto dôvodu súd postupom podľa

§ 116 ods. 1až 3 CSP zverejnil oznámenie o podanej žalobe na úradnej tabuli súdu a webovej stránke
súdu s tým, že žaloba sa po 15 dňoch od zverejnenia oznámenia považuje za doručenú a to aj vtedy,
ak sa adresát o tom nedozvedel.
5. Súd vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou súdneho spisu a zistil
tento skutkový stav:
6. Zo strany žalobcu bola žalovanému vystavená Faktúra číslo XXXXXXXXXX splatná 23.10.2020 na

sumu 182 EUR titulom fakturovania nákladov za stravu počas nariadenej karantény v zariadení Školský
internát, Medická 2, Košice za obdobie od 31.03.2020 do 07.04.2020.
7. Výzvou na úhradu pohľadávky štátu zo dňa 02.02.2022 vyzval žalobca žalovaného na zaplatenie
sumy vo výške 182 EUR do 10 dní od doručenia tejto výzvy. Rovnako tak žalobca urobil výzvou na
úhradu pohľadávok po lehote splatnosti zo dňa 04.12.2020.

8. Z dôvodu, že v tomto prípade sa jedná o drobný spor, ktorého hodnota neprevyšuje 1.000 EUR,
súd na deň 03.10.2022 určil termín verejného vyhlásenia rozsudku. Na verejné vyhlásenie rozsudku sa
neustanovili strany sporu.
9. Na základe takto zisteného skutkového stavu, súd právne uzatvára:
Podľa§58ods.2Zákonač.355/2007Z.z.oochrane,podporearozvojiverejnéhozdravia,náklady,ktoré

vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi
predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.

Podľa§559ods.1,2Občianskehozákonníka,splnenímdlhzanikne.Dlhmusíbyťsplnenýriadneavčas.

Podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy
odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len
jednotlivých plnení. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;

výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa § 454 Občianskeho zákonníka, bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva
mal plniť sám.

Podľa § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková
sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

10. Súd podľa § 151 ods. 1 CSP v spojení s § 186 ods. 2 CSP považoval v konaní za nesporné, že

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky vystavilo žalovanému Faktúru číslo 6060081599 splatnú dňa
23.10.2020 na sumu 182 EUR, titulom fakturovania nákladov za stravu počas nariadenej karantény v
zariadení Školský internát, Medická 2, Košice za obdobie od 31.03.2020 do 07.04.2020. Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky následne výzvami zo dňa 02.02.2020 a výzvou zo dňa 04.12.2020 vyzývalo
žalovaného na úhradu predmetnej pohľadávky.

11. Úrad verejného zdravotníctva vydal dňa 15.03.2020 Opatrenie číslo OLP2595/2020 podľa § 5 ods.
4 písmeno h) Zákona o ochrane verejného zdravia s poukazom na § 12 ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4
písm. e) predmetného zákona, ktorý všetkým osobám, ktoré sa od 16.03.2020 od 6 hodiny skupinovo
vracajú z postihnutých oblastí zahraničia, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených Ministerstvom
vnútra Slovenskej republiky, a to na dobu štrnástich dní. Predmetom sporu medzi sporovými stranami

bol nárok žalobcu na zaplatenie stravy počas pobytu žalovaného v karanténnom zariadení v zmysle
vydaného opatrenia, ktoré si žalobca uplatnil na základe vystavenej faktúry s poukazom na § 58 ods. 2
Zákona o ochrane verejného zdravia. Podľa § 58 ods. 2 Zákona číslo 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore
a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,náklady ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými
právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti
plniť. Predmetné ustanovenie umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré

vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia tým, že tieto
náklady je fyzická osoba povinná znášať. Uloženie povinnosti podľa ustanovenia § 58 ods. 2 Zákona
číslo 355/2007 Z.z. znášať náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a
inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia osobe, ktorá
je povinná tieto povinnosti plniť, je podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky v súlade s ustanoveniami

Ústavy Slovenskej republiky (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL.ÚS 4/2021). V danej veci
prostriedky procesného útoku najmä po doplnení tvrdení a predložením ďalších dôkazov preukazujú
dôvodnosť podanej žaloby. Žalobca smeroval svoje rozhodujúce skutkové tvrdenia k aplikácii § 58 ods.
2 Zákona o ochrane verejného zdravia na tom základe, že žalobca mal za žalovaného uhradiť náklady
organizácie prevádzkujúcej karanténne zariadenie, v ktorom bola strava žalovanému poskytnutá.
Žalovaný v konaní nepoprel, že bol v rozhodnom období v karanténnom zariadení. Rovnako nepoprel,

že mu strava bola v danom období karanténnym zariadením poskytnutá a že žalobca za túto stravu
karanténnemu zariadeniu zaplatil cenu stravného. Súd na základe predložených dôkazov podľa § 186
ods. 2 CSP nemal o týchto skutkových tvrdeniach sporových strán pochybnosti. Súd preto zameral svoje
posudzovanie nároku na otázku, či žalobca plnil povinnosti uložené mu zákonom o ochrane verejného
zdravia, konkrétne § 12 ods. 2 písm. f) v znení účinnom v čase vydania opatrenia, podľa ktorého

opatrenie na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení sú izolácia v domácom prostredí
alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor a lekársky
dohľad, karanténne opatrenie.
12. Ústavný súd v Náleze PL.ÚS 4/2021-136 zo dňa 08.12.2021, ktorým došlo k derogácii časti
predmetného ustanovenia zákona pre nesúlad s ústavou v bode 109 a 110 nálezu uviedol: ,, Hoci

samotný § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia neustanovuje žiadne povinnosti ani
neumožňuještátnymorgánomukladanieopatrení,atedasámosebežiadnymspôsobomnezasahujedo
osobnej slobody jednotlivca, je potrebné ho posudzovať v spojení s § 5 ods. 4 písm. k) zákona o ochrane
verejného zdravia, ktorý zveruje úradu verejného zdravotníctva nariaďovanie opatrení na predchádzanie
ochoreniam podľa § 12, ak ich treba vykonať v rozsahu presahujúcom územnú pôsobnosť regionálneho

úradu verejného zdravotníctva, resp. s § 6 ods. 3 písm. e) zákona o ochrane verejného zdravia, ktorý
zveruje nariaďovanie rovnakých opatrení regionálnemu úradu verejného zdravotníctva v rámci jeho
územnej pôsobnosti. Rovnako je § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia aplikovateľný
aj v spojení s § 48 ods. 4, a to nielen z dôvodu formulácie § 5 ods. 4 písm. k) a § 6 ods. 3 písm. e),
ktorá zahŕňa odkaz na § 12, ako aj na § 48 ods. 4, ale aj výslovným prepojením § 48 ods. 4 písm. n)

na § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia či použitím identickej terminológie v § 48
ods. 4 písm. u) a § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia. Z tohto dôvodu a napriek
tomu, že § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia v časti o izolácii v zdravotníckom
zariadení, prípadne inom určenom zariadení, ako aj v časti o karanténnych opatreniach (tak ako je to
ďalej odôvodnené) obsahuje iba vymenovanie opatrení na predchádzanie ochoreniam a sám o sebe

nemá priame právne účinky, šírka jeho formulácie spojená s absenciou legálnych definícií, ktoré by
svojou presnosťou a ohraničenosťou zohľadnili mieru obmedzenia osobnej slobody, vytvára pri využití
kompetencie podľa § 5 ods. 4 a § 6 ods. 3 a nadväzne aj podľa § 48 ods. 4 zákona o ochrane verejného
zdravia riziko zásahov do osobnej slobody, ktoré sa síce môžu javiť ako formálne súladné so zákonom,
no v dôsledku použitia nedostatočne legálne definovaných, a tým neurčitých pojmov sa môžu stať

nekontrolovateľnými. Navyše sa týmto prístupom zákonodarca v prospech exekutívy významne zbavuje
výlučného oprávnenia legalizovať i legitimizovať vážne zásahy do ľudských práv v kontexte čl. 13 ods.
1 a 2 ústavy. Preto situácia, v ktorej § 5 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia zahŕňa oprávnenie
úradu nariadiť aj iné opatrenia podľa § 12 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia, vo vzťahu
ku ktorým takéto pochybnosti v dôsledku ich formulácie nevznikajú, dostatočne odôvodňuje postup

navrhovateľky smerujúci k preskúmaniu ústavnej súladnosti iba časti normy obsiahnutej v písmene
f) predmetného ustanovenia. Problematickým sa v tejto súvislosti ústavnému súdu nejaví zverenie
kompetencie nariaďovať tieto opatrenia úradu verejného zdravotníctva a regionálnym úradom verejného
zdravotníctva (PL. ÚS 8/2021), ale ustanovenie limitov tejto kompetencie zákonodarcom.“
13. Z uvedeného vyplýva, že v § 12 ods. 2 písm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia síce nie

sú ustanovené žiadne povinnosti, pretože toto ustanovenie obsahuje len vymenovanie opatrení na
predchádzanie ochoreniam a sám o sebe nemá priame právne účinky, avšak tie nastávajú v prípade,
ak sú spojené a v tom čase účinnom oprávnení ÚVZ nariadiť opatrenia podľa § 48 ods. 4 Zákona
o ochrane verejného zdravia. Z logického výkladu v súvislosti s právnym názorom Ústavného súduSlovenskej republiky potom vyplýva, že žalovaný mal podľa opatrenia Úradu verejného zdravotníctva
povinnosťpodrobiťsakaranténespoukazomnaprávneúčinkyderogačnéhonálezuÚstavnéhosúduSR
PL.ÚS 4/2021 až od okamihu jeho zverejnenia v zbierke zákonov. Podľa § 58 ods. 2 Zákona o ochrane

verejného zdravia bolo účelom zákonodarcu, aby osoby, ktoré sú povinné plniť povinnosti podľa zákona
a ktoré im bolo nariadené v rozhodnom čase opatrením ÚVZ, znášali náklady s tým spojené. Podľa
názoru súdu rovnako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky v bode 157 Nálezu PL.ÚS 4/2021 ide
o jasnú, zákonom ustanovenú povinnosť, ktorá zasahuje do práva povinnej osoby vlastniť majetok podľa
článku 20 Ústavy slovenskej republiky. Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska jeho rozsahu

je výslovne obmedzená výškou nákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré je fyzická
osoba povinná znášať sama. Ide pritom o náklady plnenie akýchkoľvek uložených povinností, nielen
povinnosti podrobiť sa opatreniam obmedzujúcim jeho osobnú slobodu. Patrí sem aj napríklad povinnosť
znášať náklady spojené s používaním preventívnych a iných ochranných pomôcok. Aj z argumentácie
Ústavného súdu SR v plenárnom náleze vyplýva, že ustanovenie § 58 ods. 2 Zákona o ochrane
verejného zdravia má výrazný súkromnoprávny presah, pretože stanovuje, že žalovaný nemá nárok

na náhradu nákladov, ktoré mu v súvislosti s plnením uložených povinností vznikli. Toto ustanovenie
však a priori nezakladá možnosť domáhať sa úhrady nákladov medzi poskytovateľom služieb a jeho
prijímateľom, osobou povinnou plniť povinnosti podľa Zákona o ochrane verejného zdravia. Uvedené
ustanovenie § 58 ods. 2 Zákona o ochrane verejného zdravia upravuje len vertikálne právne vzťahy
medzi orgánom štátu, ktorý tieto povinnosti fyzickej osoby uložil a povinnostiach fyzickej osoby znášať

náklady s tým spojené. Ako vyplýva z citovaného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z jeho
bodu 158, uvedené ustanovenie dopadá na všetky náklady, ktoré povinnej osobe vznikli. Náklady s tým
súvisiace však žalovanému vznikajú v okamihu, keď dôjde k uzatvoreniu súkromnoprávneho vzťahu,
ktorým ako povinná osoba realizuje povinnosti uložené mu opatrením ÚVZ, to znamená, že to platí
rovnako aj pre prípad poskytnutia stravy žalovanému. Žalobca v konaní preukázal, že organizácia,

ktorá žalovanému poskytla ubytovanie, tak bola povinná urobiť na základe príkazu správneho orgánu.
Rovnako preukázal, že uvedená organizácia náklady s tým spojené vyúčtovala žalobcovi faktúrou, ktorá
je vyčíslená sumárne za všetky osoby strava v rozhodnom období, ktorú žalobca zaplatil na základe
osobitného predpisu. Žalovaný je subjektom, ktorý niesol hmotnoprávnu povinnosť znášať náklady za
stravu podľa § 58 ods. 2 Zákona o ochrane verejného zdravia počas nariadenej izolácie. Keďže tak

neurobil a túto povinnosť za neho splnil vedome žalobca, čím jeho dlh voči prevádzkovateľovi zariadenia
zanikol, vzniklo na strane žalovaného voči žalobcovi bezdôvodné obohatenie podľa § 454 Občianskeho
zákonníka. To spočívalo v tom, že nedošlo na strane žalovaného k zmenšeniu jeho majetkových hodnôt
vo výške plnenia za stravu, ku ktorému by inak došlo, ak by plnil sám. Žalovaný sa so splnením
svojej peňažnej povinnosti voči žalobcovi dostal do omeškania a žalobcovi ako veriteľovi vzniklo právo

v súvislosti s omeškaním žalovaného podľa § 517 Občianskeho zákonníka a Nariadenia vlády číslo
87/1995 Z.z. požadovať úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 182 EUR od okamihu, keď sa
dostal do omeškania, ide o deň nasledujúci po splatnosti faktúry, ktorá bola splatná dňom 23.10.2020.
14. O trovách konania súd rozhodol postupom podľa § 255 ods. 1 CSP a súd vyslovil, že náhradu trov
konaniastranámsporunepriznal,nakoľkožalobcaboloslobodenýodpovinnostizaplatiťsúdnypoplatok,

v spore mu žiadne trovy konania nevznikli a žalovaný nemá nárok na náhradu trov konania.

Poučenie:

2 7C/19/2022

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom
súde Prešov písomne v 2 vyhotoveniach.
V odvolaní sa uvedie ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie
sa spisová značka. Ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z

akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha
(odvolací návrh).

Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť

len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g)zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšie prostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku.