Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, September 23, 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/78/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4413225428
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oliver Kolenčík
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4413225428.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Olivera Kolenčíka a sudcov JUDr.
Vladimíra Pribulu a JUDr. Borisa Minksa, v spore žalobcu: ZEMKA Praha, s.r.o., Česká republika, 160 00
Praha 6, Kladenská 53/138, Vokovice, IČ: 256 31 691, zastúpený: JUDr. Daniela Lopezová, advokátka,
Advokátska kancelária so sídlom Bratislava, Ďatelinová 2, proti žalovanému: Slovenská republika, za
ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu

škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Nové Zámky zo dňa 23. októbra 2018, č. k. 10C/273/2013-626, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nové Zámky (súd prvej inštancie podľa § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný

sporový poriadok, ďalej len „CSP“) rozsudkom 23.10.2018, č. k. 10C/273/2013-626 (ďalej len napadnutý
rozsudok) rozhodol, že základ uplatneného procesného nároku žalobcu je daný. O výške nároku a o
trovách konania bude rozhodnuté v rozsudku, ktorým súd rozhodne o celom uplatnenom procesnom
nároku.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na § 33 ods. 1, 2, § 31 ods. 1-4 zák. č. 233/1995 Z. z.

Exekučného poriadku, § 1 písm. a/, § 2, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1,
2, § 16 ods. 1, 2, § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci.

3. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že žalobca sa v konaní domáhal voči žalovanému
zaplatenia 124 122,75 eur s príslušenstvom spôsobenej nesprávnym úradným postupom, keď poukázal

na skutočnosti, v zmysle ktorých na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava III Er 2742/02-109,
EX 379/02 zo dňa 08.09.2010 mal byť schválený rozvrh výťažku z dražby nehnuteľnosti, vykonanej v
exekúcii súdneho exekútora JUDr. Emila Vančíka, ktorý mal byť poverený vykonaním exekúcie zo strany
súdu, a ktorý napriek existencii právoplatného súdneho rozhodnutia žalobcovi nepoukázal sumu 96
780,45 eura, hoci tak postupovať mal v zmysle vyššie citovaného uznesenia. Žalobca sa mal opakovane
obrátiť so žiadosťou o vysvetlenie na exekútora, no bezvýsledne a rovnako bezvýsledné mali zostať

aj jeho žiadosti adresované Slovenskej komore exekútorov (ďalej aj SKE) a Ministerstvu spravodlivosti
Slovenskej republiky. Pretože exekútor žalobcovi nepoukázal žiadnu finančnú čiastku, obrátil sa dňa
30.11.2012 žalobca písomnou žiadosťou na Ministerstvo spravodlivosti SR o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody vo výške 124 122,75 eur, ktorá má pozostávať zo skutočnej škody vo výške
96 780,45 eur, ušlého zisku vo výške 18 305,78 eur. Ďalej 3 200,44 eur, ktorá predstavuje náhradu trov
konania - trov právneho zastúpenia, ktoré mali vzniknúť v exekučnom konaní a 5 836,08 eur náhrady trov

konania a to zaplateného súdneho poplatku zo žaloby v súdnom konaní proti exekútorovi na zaplatenie
96 780,45 eur spolu s bankovými poplatkami.4. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a žiadal ju zamietnuť. Namietal predovšetkým nepreukázanie
predpokladov nesprávneho úradného postupu a príčinnej súvislosti, ďalej, že pri súdenej veci nie je

možné prihliadať na ustanovenie § 33 Exekučného poriadku v znení do 31.03.2017, ale na ustanovenie
§ 31 ods. 3, 4 ExP v znení od 01.04.2017. Napokon, že v prípade nesprávneho úradného postupu
sa žalobca nemôže domáhať náhrady škody od štátu, pokiaľ mu prislúcha právo na bezdôvodného
obohatenia od tretej osoby. Rovnako spochybňoval v rámci náhrady škody aj uplatnený ušlý zisk a
náhradu trov konania.

5. Z vykonaného dokazovania zistil, že poverením Okresného súdu Bratislava III 34Er 2742/02, EX
379/02 zo dňa 29.10.2002 bol poverený vykonaním exekúcie exekútor JUDr. Emil Vančík, Michalská
bašta 19, Nové Zámky. Právoplatným uznesením Okresného súdu Bratislava III 34Er2742/02-17
zo dňa 24.01.2005 v spojení s právoplatným opravným uznesením Okresného súdu Bratislava III
34Er2742/02-29 zo dňa 16.09.2005 bol schválený príklep pri dražbe nehnuteľností zapísaných na LV č.

XXXX pre obec k.ú. S. parcela č. 5226/1 zastavané plochy o výmere 2016 m2, parcela č. 5227 zastavané
plochy o výmere 33 m2 a parcela č. 5230/2 ostatné plochy o výmere 147 m2 s budovou postavenou
na parcele č. 5226/1 súp. č. 3190 so všetkým, čo k nehnuteľnostiam patrí, ktoré nehnuteľnosti sú v
celosti vo vlastníctve povinného, konané dňa 06.02.2004 v prospech vydražiteľa Občianske združenie
Kresťanské centrum BEREA so sídlom v Bratislave, Alstrova 38, ktorý urobil najvyššie podanie vo

výške 4 030 000 Sk. Uznesením Okresného súdu Bratislava III. 34Er2742/02-109 zo dňa 08.09.2010,
právoplatné 12.10.2010 bol schválený rozvrh výťažku z dražby nehnuteľností vykonaný na rozvrhovom
pojednávaní dňa 23.03.2009, v zmysle ktorého sa z rozvrhovanej podstaty 134 493,59 eura uspokojil,
okrem iných aj záložný veriteľ podľa § 157 ods. 1 písmeno c) ExP, čo konkrétne znamená ZEMKA Praha
s.r.o., Kladenská 53/138 Praha, teda žalobca vo výške 96 780,45 eura. Odvolanie oprávneného proti

citovanému uzneseniu bolo odmietnuté uznesením Krajského súdu v Bratislave 18CoE 743/2010-125
zo dňa 31.08.2011, právoplatné 18.10.2011.

6. Napriek povinnosti exekútora poukázať na základe právoplatného uznesenia Okresného súdu
Bratislava III 34Er 2742/02-109 zo dňa 08.09.2010 záložnému veriteľovi, teda žalobcovi tohto sporu

96 780,45 eura, exekútor týmto spôsobom podľa nemenného postoja žalobcu postupovať nemal.
Listom zo dňa 22.10.2010 žalobca, prostredníctvom svojej právnej zástupkyne vyzval exekútora na
poukázanie sumy 96 780,45 eura a to na účet žalobcu. Napokon podaním zo dňa 03.02.2012 právna
zástupkyňa žalobcu oznámila exekútorovi, že jeho nečinnosťou žalobcovi vznikla škoda vo výške 109
125,45 eura pozostávajúca z nevyplatenej sumy 96 780,45 eura, ďalej z úroku z omeškania a z trov

právneho zastúpenia. Rozhodnutím ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 06042/2012/52 zo
dňa 12.10.2012, právoplatným dňa 28.01.2013, bol podľa § 222 ods. 1 EP pozastavený JUDr. Emilovi
Vančíkovi.Súdnyexekútorboluznanývinnýmzospáchaniazávažnéhodisciplinárnehoprevineniapodľa
ustanovenia § 220 ods. 2 EP, ktorého sa dopustil na tom skutkovom základe, že v rámci realizácie
exekučného konania, vedeného pod sp. zn. EX 379/2002 v rozpore so svojimi povinnosťami uvedenými

v ust. § 165 ods. 1 EP, nepoukázal oprávnenému subjektu (záložnému veriteľovi) ZEMKA Praha s.r.o.,
so sídlom Kladenská 53/138, Praha, Česká republika prikázané finančné prostriedky vo výške 96 780,45
eura v zákonom stanovenej lehote, t. j. do 7 dní po schválení rozvrhu výťažku, tak ako bol povinný na
základe právoplatného uznesenia Okresného súdu Bratislava III zo dňa 08.09.2010 spisovej značky Er
2742/02-109 a týmto svojim konaním jednak nerešpektoval právoplatne uznesenie exekučného súdu,

ktorým bol schválený rozvrh výťažku ako aj porušil ustanovenie § 3 a § 46 ods. 1 ExP.

7. Ďalej prvoinštančný súd zistil, že uznesením Mestského súdu v Prahe MSPH 79 INS 24023/201
l-A-108 zo dňa 08.09.2017 bol insolvenčný návrh v insolvenčnej veci dlžníka ZEMKA Praha
s.r.o. zamietnutý. Naposledy citované uznesenie bolo napadnuté odvolaním Obchodnej spoločnosti

INFOLAND s.r.o., o čom svedčí jeho odvolanie zo dňa 16.10.2017, ktoré bolo žalobcom založené do
spisu. Rozhodnutie o odvolaní bolo podchytené vo výpise žalobcu z obchodného registra Mestského
súdu v Prahe zo dňa 27.08.2018, kde figuruje zápis, že na základe uznesenia Mestského súdu v Prahe
MSPH 79 INS 24023/2011-A-108 zo dňa 08.09.2017 bolo insolvenčné konanie skončené. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 18.07.2018.

8. Žalobca, a to ku dňu 19.10.2015 Česká insolvenční v.o.s. so sídlom Frání Šrámka 1139/2, Hradec
Králové, Česká republika, IČ: 288 10 341, ako insolvenčný správca ZEMKA Praha s.r.o., Kladenská
53/138, Praha 6, Česká republika, IČ: 25 631 691 doručil ako oprávnený toho istého dňa súdnejexekútorke JUDr. Ivete Tóthovej so sídlom Veľký Krtíš, Nemocničná 16 žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, ku ktorej pripojil návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému JUDr. Emilovi
Vančíkovi na zaplatenie 96 780,45 eura s príslušenstvom, ako aj exekučný titul, ktorým bol právoplatný

a vykonateľný rozsudok Okresného súdu Nové Zámky 14Cb269/2012-72 zo dňa 29.05.2014 v spojení s
potvrdzujúcomprávoplatnýmrozsudkomKrajskéhosúduvNitre15Cob160/2014-86zodňa17.03.2015.
PripojenéboloajuznesenieMestskéhosúduvPraheMSPH79INS24023/2011-B102zodňa09.02.2015,
ktorým bola F.. Z. O., so sídlom V. XXXX/X K. 10 odvolaná z funkcie insolvenčného správcu. Na
základe žiadosti súdu poverená exekútorka JUDr. Iveta Tóthová oznámila podaním zo dňa 10.06.2016

tunajšiemu súdu, že vo veci exekúcie EX 270/2015 (11Er/1193/2015) je pohľadávka oprávneného toho
času nevymožiteľná pre nedostatku majetku povinného. Podarilo sa vymôcť plnenie vo výške 2 978,35
eura. Voči povinnému je vedených 22 exekučných konaní, pričom konanie EX 270/2015 je v poradí
21. Jediným majetkom povinného je starobný a výsluhový dôchodok, z ktorého sa vykonávajú zrážky
pre skôr nariadené exekúcie. Voči súdnemu exekútorovi je vedené trestné stíhanie v tejto súvislosti. Z
poistnej zmluvy poisťovňou plnené nebolo.

9. Prvoinštančný súd svojimi úvahami uzavrel, že žalobca sa svojou žalobou domáhal voči žalovanému
náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom exekútora JUDr. Emila Vančíka, ktorý
napriek existencii právoplatného a vykonateľného uznesenia Okresného súdu Bratislava III 34Er
2742/02-109 zo dňa 08.09.2010, právoplatné 12.10.2010 mal žalobcovi ako záložnému veriteľovi

poukázať v rámci rozvrhu výťažku z dražby nehnuteľnosti 96 780,45 eura a v skutočnosti mu nepoukázal
žiadnu finančnú čiastku. Pri tomto postupe súd hodnotil aj prípadnú zodpovednosť exekútora za škodu
podľa Exekučného poriadku. V časti 5 odôvodnenia medzitýmneho rozsudku sa súd zaoberal úpravou
zodpovednosti exekútora za škodu a to jednak podľa Exekučného poriadku v znení do 31.03.2017
a jednak podľa Exekučného poriadku v znení od 01.04.2017. Rozdiely tejto úpravy sú zásadné a

v podrobnostiach vysvetlené vyššie. Rozdiel je aj v dopade na zodpovednosť poisťovne a štátu za
škodu spôsobenú exekútorom v prípade starej úpravy a v prípade novej úpravy Exekučného poriadku.
Stará úprava zodpovednosti exekútora za škodu je obsiahnutá v § 33 EP v znení do 31.03.2017,
nová úprava je obsiahnutá v § 31 ods. 1 až 4 v znení od 01.04.2017. Ustanovenie § 31 ExP bolo do
Exekučného poriadku zavedené zákonom č. 2/2017 Z. z. účinný od 01.04.2017, ktorý vo vzťahu k novo

koncipovanému ustanoveniu § 31 ExP neobsahuje žiadne prechodné ustanovenia. V tejto súvislosti
sa k retroaktivite súd vyjadruje nasledovne. V ústavnom poriadku Slovenskej republiky je zakotvený
výslovný zákaz retroaktivity (spätnej účinnosti) iba pre oblasť trestného práva, túto však možno pre
ostatné oblasti vyvodiť aj z článku 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého je Slovenská republika
právnym štátom. V našom ústavnom poriadku sa uplatňuje zásada lex retro non agit (teda zákon nemá

spätnú účinnosť), nakoľko definujúcim znakom právneho štátu je aj zákaz retroaktivity právnych noriem,
ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv občanov a právnej istoty.

10. Novela Exekučného poriadku číslo 2/2017 Z. z., ktorá nadobudla účinnosť dňa 01.04.2017,
neobsahovala k ustanoveniu § 31 ExP prechodné ustanovenia, podľa ktorých by bolo možné už

tento nový zákon použiť aj na právne pomery založené pred nadobudnutím jeho účinnosti. Vzhľadom
na nedostatok prechodných (intertemporálnych) ustanovení bolo teda potrebné vec posúdiť podľa
všeobecne platných pravidiel a zásad upravujúcich vzťah starého a nového predpisu.

11. Medzi žalobcom a exekútorom vznikol právny vzťah, ktorého vznik a z neho vyplývajúce práva

a povinnosti bolo treba posúdiť podľa právnej úpravy účinnej v čase vzniku tohto vzťahu t. j. po
porušení povinnosti exekútora poukázať žalobcovi, ako záložnému veriteľovi na základe uznesenia
exekučného súdu, teda do 7 dní po schválení rozvrhu výťažku uznesením Okresného súdu Bratislava
III Er 2742/02-109 zo dňa 08.09.2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa
31.08.2011, č. k. 18CoE 743/2010-125, právoplatné 18.10.2011. Znamená to, že uznesenie odvolacieho

súdu nadobudlo právoplatnosť 18.10.2011 a exekútorovi tak vznikla povinnosť poukázať uvedené
finančné prostriedky vo výške 96 780,45 eura žalobcovi ako záložnému veriteľovi do 7 dní, teda do
25.10.2011, ako napokon skonštatovala v disciplinárnom konaní aj SKE tak, ako je uvedené v bode
4.2 odôvodnenia medzitýmneho rozsudku. Aplikáciou nového ustanovenia § 31 Exekučného poriadku v
znení od 01.04.2017 bez prechodných ustanovení by sa dosiahol rozpor s teóriou nadobudnutých práv,

spočívajúcou v neprípustnosti situácie, aby práva, ktoré boli nadobudnuté podľa zákona, boli dodatočne
odňaté neskorším zákonom. Znamená to, že v súdenej veci sa konanie exekútora posudzovalo aj
z hľadiska § 33 ExP v znení do 31.03.2017. Zodpovednosť exekútora za škodu sa v konečnom
dôsledku premietla aj v právoplatnom rozsudku Okresného súdu Nové Zámky 14Cb/269/2012-72 zo dňa29.05.2014 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 17.03.2015, č. k. 15Cob/
l60/2014-86, ktorým bola žalovanému JUDr. Emilovi Vančíkovi uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 96
780,45 eura s úrokmi z omeškania vo výške 9,00 % ročne od 20.10.2010 do zaplatenia a nahradiť mu

trovy právneho zastúpenia vo výške 3 346,66 eura a iné trovy konania vo výške 5 806,50 eura a to
všetko do troch dní po právoplatnosti rozsudku.

12. Uviedol ďalej, že predmetom tohto sporu nie je a ani nemôže byť žaloba žalobcu voči exekútorovi,
voči ktorému v konečnom dôsledku žalobca má exekučný titul, ale žaloba smeruje voči Slovenskej

republike,zaktorúkonáMinisterstvospravodlivostiSRapredmetomsporujenáhradaškodyspôsobenej
nesprávnym úradným postupom uvedeného bývalého exekútora JUDr. Emila Vančíka. Súd ďalej
uvádza, že za škodu spôsobenú exekútorom pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia
súdu podľa osobitného predpisu (činnosti uvedené v ustanoveniach § 29 až § 194 § 33 ods. 1 zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov, zodpovedá vedľa štátu (s následným právom regresu) rovnako sám exekútor, a to za

podmienokuvedenýchv§33ods.1uvedenéhozákona.Závisínarozhodnutížalobcuakopoškodeného,
či náhradu škody požaduje podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, alebo či predmetný nárok bude uplatňovať priamo
od exekútora podľa § 33 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z.

13. Pokiaľ si žalobca uplatnil náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov voči žalovanému, žalovaný
je pasívne legitimovaný v konaní, čo platí aj v tomto spore. S poukazom na ustálenú judikatúru
všeobecných súdov a najmä Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 165/2012 z 13.
februára2013jepotrebnéprijaťzáver,ženároknanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím

orgánu štátu alebo nesprávnym úradným postupom môže byť v občianskom sporovom konaní uplatnený
žalobcom voči žalovanému podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť
uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal,
a je povinný ho vydať, t. j. voči súdnemu exekútorovi, keďže pokiaľ má žalobca pohľadávku na vydanie

bezdôvodného obohatenia, škoda mu ešte nevznikla, preto nemôže byť daná zodpovednosť štátu za
škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov. Kým žalobca má pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia
voči tomu, kto ho získal súdnemu exekútorovi, resp. kým nepreukázal bezúspešne domáhanie sa
vydania tohto obohatenia (ak táto bezúspešnosť nebola ním zavinená), nie je daný základný predpoklad

zodpovednosti štátu za škodu podľa citovaného zákona a to existencia samotnej škody. V tejto súvislosti
a v naznačenej rovine súd poukazuje na vykonané dokazovanie so záverom, že žalobca má exekučný
titul voči bývalému exekútorovi JUDr. Emilovi Vančíkovi, ktorý je uvedený v bode 4.3 odôvodnenia
medzitýmneho rozsudku. Žalobca na základe svojho exekučného titulu inicioval exekúciu. Návrh na
vykonanie exekúcie spolu s pripojeným exekučným titulom doručil súdnej exekútorke JUDr. Ivete

Tóthovej so sídlom vo Veľkom Krtíši, u ktorej je exekúcia vedená pod sp. zn. EX 270/2015 a zároveň
je exekúcia vedená aj na tunajšom súde pod spisovou značkou 11Er/1193/2015. Označená súdna
exekútorka bola riadne tunajším súdom poverená vykonaním exekúcie a podarilo sa jej vymôcť sumu
2 978,35 eura, z čoho oprávnenému bolo poukázaných 2 263,55 eura, teda žalobcovi a exekútorka na
svoje trovy exekúcie vymohla 714,80 eura. Následne v opakovanými vyjadreniami súdna exekútorka

JUDr. Iveta Tóthová konštatovala, že povinný, teda JUDr. Emil Vančík je nemajetný, že exekúcia je
nevymožiteľná pre nedostatok majetku povinného, že je voči nemu vedených 22 exekučných konaní,
pričom jej exekúcia je v poradí 21. Za tohto stavu je súd toho názoru, že žalobca preukázal aj napriek
čiastočnému plneniu vo výške 2 263,55 eura bezúspešnosť domáhania sa vydania bezdôvodného
obohateniaodpovinnéhosúdnehoexekútora.Preďalšieposúdeniezodpovednostizaškoduspôsobenej

nesprávnym úradným postupom súd prihliadol na zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení od 01.01.2011 do 31.12.2012 a nie v platnom znení.

14. Súdny exekútor mal povinnosť poukázať žalobcovi, ako záložnému veriteľovi sumu 96 780,45
eura do 7 dní, teda do 25.10.2011 a nasledujúcim dňom, teda 26.10.2011 sa už dopustil nesprávneho

úradného postupu, pretože nerešpektoval znenie Exekučného poriadku, čo bolo správne zdôraznené
aj v rámci disciplinárneho konania SKE. Žalobca tak postupoval správne, keď žaloba smeruje voči
Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR podľa § 3 ods. 1 citovaného zákona
k § 4 ods. 1 písmeno a) bod 3 citovaného zákona. Označený bývalý exekútor totiž vôbec nerešpektovalpre neho záväzné uznesenie exekučného súdu o schválení rozvrhu výťažku a žalobcovi ako záložnému
veriteľovi napriek tomu, že takú povinnosť mal, nepoukázal žiaden finančný obnos, hoci v skutočnosti
mu mal poukázať z rozdeľovanej podstaty z dražby nehnuteľnosti 96 780,45 eura. Išlo o mimoriadne

závažné porušenie povinnosti exekútora. Dokonca jeho konanie je predmetom trestného konania, ktoré
je vedené na tunajšom súde pod spisovou značkou 3T/64/2018, ktoré doteraz nie je právoplatne
skončené.

15. Svojím nezodpovedným konaním a neplnením si povinností súdneho exekútora sa dopustil

nesprávneho úradného postupu a zároveň spôsobil aj žalobcovi, ako záložnému veriteľovi škodu.
Škodou sa rozumie skutočná škoda a ušlý zisk. V tejto súvislosti sa môže polemizovať, či žalobcovi
vznikla škoda pozostávajúca z ušlého zisku, či do škody je namieste zahrnúť náhradu trov konania, no
pre súd bolo jednoznačné, že do predpokladu škody je možné zahrnúť skutočnú škodu. Tá pôvodne
vznikla vo výške 96 780,45 eura, z ktorej sa podarilo vymôcť 2 263,55 eura, čo znamená, že skutočná
škoda žalobcu sa pohybuje na úrovni 94 516,90 eura. Z hľadiska medzitýmneho rozsudku a predpokladu

škody nie je rozhodujúce, aký charakter škody je splnený, keď k náhrade trov konaniu a ušlému zisku
sa súd bližšie nevyjadruje, no vo vzťahu k skutočnej škode súd nemá žiadnych pochybností, že sa
pohybuje na uvedenej úrovni. Posledným predpokladom je príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou
a nesprávnym úradným postupom. Pokiaľ by v tej dobe poverený súdny exekútor JUDr. Emil Vančík
vo svojej exekúcii EX 379/02 rešpektoval právoplatné a vykonateľné uznesenie exekučného súdu o

schválení rozvrhu výťažku, na základe ktorého mal povinnosť do 25.10.2011 poukázať žalobcovi, ako
záložnému veriteľovi 96 780,45 eura, nielenže by sa nedopustil nesprávneho úradného postupu, teda v
rozpore s Exekučným poriadkom a zároveň aj závažného disciplinárneho previnenia podľa rozhodnutia
SKE, no súčasne by žalobcovi nevznikla škoda minimálne na úrovni skutočnej škody, ktorá v tej dobe
predstavovala 96 780,45 eura a ktorá sa len v malej časti znížila z dôvodov uvedených vyššie na 94

516,90 eura. Je teda celkom jasné a evidentné, že skutočná škoda žalobcu, ako druhý predpoklad
zodpovednosti vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom vtedajšieho súdneho
exekútora JUDr. Emila Vančíka. Tým sú splnené všetky tri predpoklady zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Záverom sa ešte dodáva, že žalobca pred podaním žaloby
dodržal postup uvedený v § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 citovaného zákona, pretože ako je uvedené v

bode 4.9 odôvodnenia tohto medzitýmneho rozsudku, žalovanému dňa 30.11.2012 doručil písomnú
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, pričom uvedená žiadosť bola posúdená ako neodôvodnená
a predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody sa týmto považovalo za ukončené. Rešpektujúc
právny názor vyslovený v uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.10.2013, sp. zn. 4Cdo78/2013
súd vyslovil samostatným výrokom, že o výške nároku a trovách konania bude rozhodnuté v rozsudku,

ktorým súd rozhodne o celom uplatnenom procesnom nároku.

16. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, žiadajúc odvolací súd, aby
napadnutýrozsudoksúduprvejinštanciezmenilažalobuzamietol,aleboabyzrušilnapadnutýrozsudok.
Poukázal na ust. § 212 ods. 2, a § 214 ods. 1 CSP. Uviedol, že ak je to účelné, môže súd rozsudkom

rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo len o jej základe. Pokiaľ súd prvej inštancie rozhoduje o základe
veci, rozhoduje medzitýmnym rozsudkom. Účelnosť tohto postupu súdu vychádza z požiadavky rýchlej
a účinnej ochrany práv v konaní. Súd, ktorý má spravidla rozhodnúť konečným rozsudkom, môže teda
využiť GSP danú možnosť a rozhodnúť o základe prejednávanej veci (ak sa mu to javí byť účelné).
Základveci(oktoromsúdrozhodujemedzitýmnymrozsudkom)zahŕňavšetkyspornéotázkyvyplývajúce

z uplatňovaného nároku, ktoré musí súd posúdiť, ak o veci rozhoduje vydaním medzitýmneho rozsudku
- s výnimkou výšky nároku (k tomu tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Cdo 76/2008,
zo dňa 31.03.2010). Spravidla bude hospodárne jediným rozsudkom rozhodnúť o celej prejednávanej
veci a vyčerpať tak celý predmet konania. Základom predmetu konania budú všetky tie skutkové a
právne otázky, od ktorých posúdenia závisí výška uplatneného nároku. V zmysle konštantnej judikatúry

sem zahŕňame otázky premlčania, preklúzie, spoluzavinenia poškodeného, či otázku samotného vzniku
škodyaktozaškoduzodpovedá.Žalovanýboltohonázoru,ževdanejvecinebolisplnenépodmienkyna
vydanie medzitýmneho rozsudku, čo v časti posudzovania vzniku škody (ako jednej z troch podmienok
pre vznik zodpovednosti žalovanej za škody) celkom jednoznačne vyplýva aj z napadnutého rozsudku.
Súd prvej inštancie v odôvodnení medzitýmneho rozsudku dokonca konštatoval, že „V tejto súvislosti

sa môže polemizovať, či žalobcovi vznikla škoda pozostávajúca z ušlého zisku, či do škody je namieste
zahrnúť náhradu trov konania, no pre súd bolo jednoznačné, že do predpokladu škody bolo možné
zahrnúť skutočnú škodu.“. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.04.2011, sp. zn. 5Obdo 5/2011, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.02.2015, sp. zn. 4 Cdo 358/2013 a uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 10.07.2014, sp. zn. 5 Cdo 160/2014.

17. Súd prvej inštancie sa podmienkami potrebnými pre vznik nároku na náhradu škody, t. j. nesprávnym
úradným postupom, vznikom škody a príčinnou súvislosťou medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody, zaoberal len v tej časti škody, ktorá predstavovala nevyplatený výťažok z dražby. Vo
zvyšnej časti predmetu sporu súd prvej inštancie sám vyjadril pochybnosť o tom, či žalobkyni vznikla
škoda v podobe ušlého zisku a trov konania, čím de facto vyjadril pochybnosť nielen čo sa týka

vzniku škody vo zvyšnej časti nároku žalobkyne, ale nezaoberal sa ani príčinnou súvislosťou medzi
nesprávnym úradným postupom a touto časťou uplatnenej škody. Súd prvej inštancie však napriek
uvedeným pochybnostiam rozhodol o základe celého nároku ako takého, teda v ďalšom konaní sa bude
zaoberať nielen výškou skutočnej škody (vo výške 94.516,90 eura), pri ktorej mal za to, že boli splnené
všetky podmienky pre vznik zodpovednosti žalovanej, ale i výškou ušlého zisku a trov konania (vo výške
29.605,85 eura), pri ktorých však tak jednoznačný záver nevyslovil. V predmetnej veci za vydania tohto

konkrétneho medzitýmneho rozsudku by súd prvej inštancie už v žiadnom prípade nemal posudzovať
dôvodnosť uplatneného ušlého zisku, či trov konania z pohľadu existencie základu (túto otázku musí
mať vyriešenú v medzitýmnom rozsudku), zároveň však nemôže dospieť k záveru, že výška škody
predstavujúcej z ušlého zisku/trov konania, sa rovná 0 eur. Je pritom zjavné, že ak by súd splnenie
podmienokzodpovednostižalovanejzaškodutaktoposudzoval,muselbydospieťnapríkladkzáveru,že

medzi uplatnenou náhradou trov konania, ktoré vznikli žalobkyni v exekučnom konaní, príp. v sporovom
konaní vedenom priamo proti súdnemu exekútorovi a posudzovaným nesprávnym úradným postupom
súdneho exekútora zjavne absentuje príčinná súvislosť. Po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku však
súd už túto otázku nebude môcť posudzovať.

18. Predmetné konanie trvá od roku 2013, pričom medzitýmnym rozsudkom bolo o základe nároku
rozhodnuté až v roku 2018. Za tak rozsiahle obdobie, poprepletané viacerými pojednávaniami v
predmetnejveci,počasktorýchdošloajkpreukazovaniuvýškyskutočnejškody,niejeabsolútnevsúlade
s procesnou ekonómiou rozhodnúť vydaním medzitýmneho rozsudku, ktorým sa napokon konanie ani
nekončí.Vychádzajúczvyššieuvedeného,akjejedinoupodmienkouprerozhodnutievecimedzitýmnym

rozsudkom hospodárnosť a efektívnosť konania, táto podmienka v predmetnom konaní vôbec splnená
nebola. Žalovaná preto nesúhlasí s postupom súdu prvej inštancie a vydaním medzitýmneho rozsudku.
Jeho vydanie v predmetnej veci považuje za neúčelné a v rozpore s čl. 17 CSP.

19. V ďalšom obsahu odvolania sa žalovaný zaoberal nesprávnym úradným postupom súdneho

exekútora. Považoval za nevyhnutné rozlišovať konanie, ktoré je nesprávnym úradným postupom,
od konania, ktoré je už excesom, najmä z toho dôvodu, že nesprávny úradný postup predstavuje
vždy vybočenie z rámca stanovených pravidiel, ale zároveň nie za každé vybočenie, osobitne ak
konajúca osoba sleduje vlastné záujmy, zodpovedá štát. Je preto nesmierne dôležité vylúčiť akýkoľvek
formalistický prístup a posudzovať každý jednotlivý prípad podľa jeho konkrétnych okolností a zároveň

sa vyvarovať spôsobu utvárania všeobecných záverov, že za každú nesprávnym úradným postupom
spôsobenú škodu automaticky zodpovedá štát. Nesprávny úradný postup je konanie, ktoré vecne a
účelovo súvisí s výkonom štátnej moci a smeruje k splneniu úloh a cieľov štátneho orgánu. Možno
konanie súdneho exekútora - zužitkovanie prostriedkov, ktoré mal poukázať žalobkyni, na vlastné
potreby a účely, považovať za exces. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.11.2016,

sp. zn. 6Cdo/27/2016 s tým, že z uvedeného uznesenia vyplýva, že notár sám zodpovedá za škodu,
ktorú spôsobí tým, že peňažné prostriedky vložené do notárskej úschovy bez oprávnenia buď prevedie
na rôzne účty, alebo vyberie v hotovosti. Súd v uvedenom prípade zdôraznil, že význam pre posúdenie
veci má aj tá skutočnosť, akým spôsobom notár s podstatnou časťou peňazí v úschove naložil a v
koho dispozičnej sfére napokon skončili (v danom prípade časť peňazí notár použil na sanáciu svojich

skorších dlhov). V rámci definície excesu je ním uspokojovanie vlastných záujmov konajúcej osoby.
Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 28Cdo 2699/2010, zo dňa 15.06.2011. Za exces
treba považovať aj trestný čin konajúcej osoby, a preto nie každé porušenie právnej povinnosti musí
zakladať zodpovednosť štátu, aj napriek tomu, že škodu spôsobil orgán verejnej moci.

20. K existencii právoplatného a vykonateľného rozsudku OS NZ, zo dňa 29.05.2014, č. k.
14Cb/269/2012-72 žalovaný uviedol, že z rozsudku súdu prvej inštancie nie je zrejmé, či vzal do úvahy
i tú skutočnosť, že v prípade, ak medzitýmnym rozsudkom uznal základ nároku žalobkyne za daný a
následne jej prizná nárok na náhradu škody v určitej výške, v tom prípade bude žalobkyňa disponovaťsúčasne dvomi právoplatnými súdnymi rozhodnutiami, ktorými jej súdy priznali de facto totožný nárok
na náhradu škody. Budú tak paralelne existovať dva exekučné tituly, na základe ktorých sa žalobkyňa
bude môcť domáhať vyplatenia takmer totožného nároku od dvoch rôznych subjektov (dlžníkov). Nie je

vylúčené, že súdny exekútor majetok nadobudnúť môže, a preto žalovaná nesúhlasí s tvrdením súdu
prvej inštancie, že žalobca preukázal bezúspešné domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia.
Preto ak súd prvej inštancie dospel k tomu, že je v súlade so zásadou spravodlivého usporiadania
vzťahov priznať žalobkyni totožné plnenie opakovane voči inému subjektu (žalovanej), kam vydaním
medzitýmneho rozsudku smeruje, je žalovaný toho názoru, že súd prvej inštancie v otázke vzniku škody

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň jeho rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia predmetnej veci.

21. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že považuje vydanie medzitýmneho rozsudku
za správne a účelné. Poukázal na to, že za škodu je potrebné brať škodu ako celok. Nárok žalobcu
na náhradu škody ako celku je uplatnený v tomto súdnom konaní na jednom a tom istom skutkovom

základe. Predmetom tohto konania je nárok žalobcu na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.,
na tom skutkovom základe, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu zo strany súdneho exekútora,
ktorým bola žalobcovi spôsobená škoda. Názor žalovanej, že súd sa mal zaoberať pred vydaním
medzitýmneho rozsudku každou zložkou škody osobitne preto nemôže byť správny, pokiaľ by sa súd
zaoberal osobitne každou zložkou škody. Riešil by tým už otázku výšky škody. Tým, že súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia vyslovil možnosť polemizovať ohľadne výšky škody uplatnenej ako ušlý zisk, alebo
náhrada trov konania, tým dôvodil opodstatnenosť vydania medzitýmneho rozsudku z hľadiska potreby
ďalšieho dokazovania ohľadne výšky škody. Pokiaľ by súd nemal žiadne pochybnosti o celej výške
uplatneného nároku na náhradu škody, neboli by dané predpoklady na vydanie medzitýmneho rozsudku,
ale súd by rozhodol konečným rozsudkom. Zástupca žalovaného sa na súdnom pojednávaní dňa

23.10.2018 vyjadril tak, že nemajú výhrady voči medzitýmnemu rozsudku.

22. Pokiaľ išlo o nesprávny úradný postup súdneho exekútora a poukaz žalovaného na niektoré
uznesenia najvyššieho súdu konštatoval, že tieto žalovaná nenáležite aplikovala na tento prípad. Výklad,
ktorým vylúčil žalovaný svoju zodpovednosť z dôvodu excesu súdneho exekútora nemá oporu v zákone.

Pri takom výklade zodpovednosti štátu za škodu, ako uvádza žalovaná v odvolaní, by bol spochybnený
zmysel a účel zákona č. 514/2003 Z. z. a v prípade nemajetnosti exekútora by súčasne bolo popreté
právo poškodeného na náhradu škody garantované Ústavou SR v ČI. 46 ods. 3 a v ČI. 36 ods. 3 Listiny
základných práv a slobôd. Exekútor, ktorý v rámci exekučnej činnosti vymôže finančné prostriedky,
je povinný ich použiť v súlade s Exekučným poriadkom. Je zrejmé, že finančné prostriedky exekútor

vymohol a získal ich do svojej dispozície len na základe toho, že vykonával exekučnú činnosť. Nemôže
byť preto správne tvrdenie žalovanej, že neoprávnené nakladanie so zdrojmi získanými pri výkone
právomoci štátneho orgánu je excesom konajúcej osoby, za ktoré štát nezodpovedá (v predmetnej
veci súdneho exekútora), a nie nesprávnym úradným postupom. Poukázal na výsledky disciplinárneho
konania voči súdnemu exekútorovi s tým, že išlo o činnosť týkajúcu sa nesprávneho úradného postupu.

V prípade, ak súdny exekútor nevyplatí vymožené finančné prostriedky oprávneným osobám ide o
nesprávny úradný postup, nie exces. K uvedenému žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 2082/2015 z 10.05.2016 a rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
sp.zn.30Cdo4389/2016z20.12.2016.Žalobcaďalejvovyjadreníuviedol,žesúdskutočnosťexistencie
rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 29.05.2014, č. k. 14Cb/269/2012-72 bral do úvahy aj sa

s ním vysporiadal. Ak by boli dva rozsudky, išlo o rôzne subjekty. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 21
zák. č. 514/2003 Z. z., týkajúci sa regresného práva štátu.

23. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,
ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej

lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP),
prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel
k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP v
spojení s § 391 ods. 1 CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

24. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.25. Podľa § 391 ods. 1 CSP, k odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie

alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

26. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 379 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací
súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného
odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. V zmysle § 380 ods. 2

CSP na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích
dôvodoch uplatnené.

27. Základný rámec práva na spravodlivé súdne konanie, použiteľný pre civilné konanie, je obsiahnutý
v článku 6 ods. 1 Dohovoru. Toto právo je podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky

implikované aj v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Jednotlivé čiastkové práva, ktoré tvoria obsah práva
na spravodlivý proces, je možné vyvodiť predovšetkým z rozhodovacej činnosti ESĽP. Patrí sem
najmä právo na prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na verejnosť konania
a rozhodnutia, právo na rozhodnutie v primeranej lehote a právo na spravodlivé prejednanie veci.
V rámci posledne spomínaného práva je možné zdôrazniť princíp rovnosti strán, princíp rovnosti

zbraní, princíp kontradiktórnosti konania a právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Ochrana
princípov spravodlivého procesu na zákonnej úrovni prislúcha všeobecným súdom. Porušenie práva na
spravodlivý proces sa môže prejaviť v ktoromkoľvek štádiu konania na súde prvej inštancie.

28. Súd je povinný rozsudok odôvodniť spôsobom zakotveným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP, čo je

jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z Listiny základných práv a slobôd
ako aj z článku 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces.
Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov a právnymi závermi. Stav, kedy rozsudok neobsahuje náležitosti uvedené v ust. §
220 ods. 2 CSP vedie v konečnom dôsledku k tomu, že sa stáva nepreskúmateľným. Ak je rozhodnutie

súdu prvej inštancie nepreskúmateľné, musí ho odvolací súd zrušiť, pretože inak by zaťažil konanie
vadou, ktorá môže mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

29. Nedostatok odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia je vo svojej podstate porušením
základného práva strany sporu na spravodlivý proces. Judikatúra nevyžaduje, aby na každý argument

strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na
tento argument. Aj rozhodnutie formou uznesenia (ak nejde o rozhodnutie, ktorým sa celkom vyhovuje
návrhu, ktorému nikto neodporoval alebo o uznesenie, ktoré sa týka vedenia konania) musí obsahovať
odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na

dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými
námietkami strany. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad
opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový
postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené

vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre
dohady a domnienky.

30. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu
je nie len formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených,

nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom
poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak
povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie
súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí súdu, t.j. musí byť preskúmateľné. Porušením uvedeného práva strany na jednej strane a povinnosti súdu
na strane druhej sa strane konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve
zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu

súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Odvolací
súd poukazuje na skutočnosť, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho odôvodnení neobsahuje
všetky relevantne dôležité úvahy, ktoré sú pre presvedčivosť (ako zákonné kritérium) napadnutého
rozsudku potrebné, a preto nie je dostatočne odôvodnené a uvedená vada zakladá dôvod pre zrušenie
napadnutého rozsudku.

31. Odvolací súd v tomto konaní prednostne skúmal požiadavky pre vydanie medzitýmneho rozsudku,
pričom záver o dôvodnosti takého postupu môže a pravidelne aj je spojený s odôvodnením rozsudku.

32. Žalobcom uplatnená náhrada škody, podľa tvrdení žalobcu zo zodpovednosti súdneho exekútora
za nesprávny úradný postup podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov bola vo výške 124 122,75 eura, pričom pozostávala
zo skutočnej škody vo výške 96 780,45 eura, ušlého zisku vo výške 18 305,78 eura, sumy 3 200,44
eura, ako náhrady trov konania - trov právneho zastúpenia, ktoré vznikli v exekučnom konaní a suma 5
836,08 eura náhrady trov konania a to zaplateného súdneho poplatku zo žaloby v súdnom konaní proti
exekútorovi v inom konaní.

33. V tomto prípade prvoinštančný súd rozhodol medzitýmnym rozsudkom o procesnom nároku žalobcu
tak, že „základ procesného nároku žalobcu je daný“. Rozhodol tak po tom, čo sa strany k takémuto
postupu v konaní vyjadrili, a ako uviedol za súčasne splnenej podmienky účelnosti. Ďalším dôvodom
malo byť aj to, že žalovaný počas celého konania so žalobou nesúhlasil, namietal základ uplatneného

procesného nároku z dôvodov uvedených vyššie, čo znamená predovšetkým pre absenciu nesprávneho
úradného postupu, príčinnej súvislosti, namietal tiež nedostatok svojej pasívnej legitimácie z dôvodu,
že žalobca má nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tretej osobe a napokon aj z dôvodu
aplikácie ust. § 31 ods. 3, 4 EP a spochybňovaný bol aj ušlý zisk a náhrada trov konania. Toto boli dôvody
pre ktorý prvoinštančný súd postupoval medzitýmne.

34. Podľa § 212 ods. 2 CSP, rozsudkom sa rozhoduje o celej prejednávanej veci. Ak je to účelné, súd
môže rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo len o jej základe alebo dôvode.

35. Podľa § 214 ods. 1 CSP, ak je to účelné, súd môže rozhodnúť najskôr len o základe alebo dôvode

uplatneného procesného nároku medzitýmnym rozsudkom.

36. Súdne rozhodnutie predstavuje základný procesný úkon súdu, postavený na ústavnoprávnom
princípe decízneho (rozhodovacieho) oprávnenia súdu autoritatívne určiť, čo je v danom konkrétnom
prípade právo a ako sa subjekty práva majú správať. Spravidla bude hospodárne jediným rozsudkom

rozhodnúť o celej prejednávanej veci a vyčerpať tak celý predmet konania. Druhá veta tohto odseku
(§ 212 ods. 2 CSP) predstavuje z uvedeného pravidla určitú výnimku, a to rovnako so zreteľom na
princíp procesnej ekonómie. Najčastejšou v praxi sa vyskytujúcou chybou proti dikcii a zmyslu pravidla
obsiahnutého v prvej vete druhého odseku tohto ustanovenia tak býva nevyčerpanie celého predmetu
konania,napríkladvprípadoch,aksúdžalobevyhovujeibavčasti.Aksúdvyhovuježalobelenčiastočne,

je nevyhnutné vo zvyšku žalobu zamietnuť.

37. Odvolací súd konštatuje, že z obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku bolo možné
zistiť, že prvoinštančný súd vykonal pomerne rozsiahle dokazovanie v spore. Z pohľadu odôvodnenia
napadnutého rozsudku bolo možné zistiť, že prvoinštančný súd považoval (a teda právne posúdil)

procesný nárok uplatnený žalobcom ako nárok zo spôsobenej škody, pričom rozlišoval, že uplatneným
bol nárok na skutočnú škodu a ušlý zisk (pozri napr. bod 1. a 11. napadnutého rozsudku). Odvolací súd
z obsahu žaloby žalobcu zistil, že skutočná škoda vyčíslená vo výške 96 780,45 eura pozostávala zo
samotnej nevyplatenej čiastky z rozvrhu - uznesenia Okresného súdu Bratislava III zo dňa 08.09.2010, č.
k. Er/2742/02-109, zo škody 18 305,78 eura (označenej ako ušlý zisk), ktorá mala spočívať v nemožnosti

disponovať so sumou 96 780,45 eura za obdobie od 20.10.2010 do 25.10.2012, zo škody 3 200,44
eura ako náhrady trov konania a sumy 5 836,08 eura za zaplatený súdny poplatok v súdnom konaní
o zaplatenie.38. Z obsahu odôvodnenia rozsudku prvoinštančného súdu vyplýva, že súd sa zaoberal základom
procesného nároku uplatneného žalobcom tým, že vyhodnocoval faktické (skutočnosti) alebo právne
predpoklady, vrátane teoretických predpokladov zodpovednosti za spôsobenú škodu žalovaného a

nároku žalobcu. V závere úvah, ktoré viedli súd k vyhláseniu napadnutého rozsudku prvoinštančný súd
uviedol, že „Škodou sa rozumie skutočná škoda a ušlý zisk. V tejto súvislosti sa môže polemizovať, či
žalobcovi vznikla škoda pozostávajúca z ušlého zisku, či do škody je namieste zahrnúť náhradu trov
konania, no pre súd je jednoznačné, že do predpokladu škody je možné zahrnúť skutočnú škodu. Tá
pôvodne vznikla vo výške 96 780,45 eura, z ktorej sa podarilo vymôcť 2 263,55 eura, čo znamená, že

skutočná škoda žalobcu sa pohybuje na úrovni 94 516,90 eura. Z hľadiska medzitýmneho rozsudku
a predpokladu škody nie je rozhodujúce, aký charakter škody je splnený, keď k náhrade trov konania
a ušlému zisku sa súd bližšie nevyjadruje, no vo vzťahu k skutočnej škode súd nemá žiadnych
pochybností, že sa pohybuje na uvedenej úrovni. Posledným predpokladom je príčinná súvislosť...“

39. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené poukazuje na to, že ak súd prvej inštancie posudzoval a

právne vyhodnocoval procesný nárok uplatnený žalobcom založený na skutočnej škode, ušlom zisku a
možno povedať, že samostatne vymedzoval aj uplatnenú „náhradu trov konania“, potom musel všetky
základnéotázkysúvisiacesozákladomprocesnéhonárokuvztiahnuť(vyhodnocovať aodôvodňovať)vo
vzťahu ku každému nároku. Predpoklady pre vydanie medzitýmneho rozsudku o základe nároku okrem
gramatického výkladu ust. § 214 ods. 1 CSP je nutné vyhodnocovať aj z judikatúry a obsahu použiteľnej

súdnej praxe. Medzitýmny rozsudok predstavuje rozsudok o základe alebo dôvode uplatneného nároku.
Základom predmetu konania budú všetky okolnosti determinujúce výšku predmetu konania, teda všetky
tie skutkové a právne otázky, od ktorých posúdenia závisí výška uplatneného nároku. V zmysle
konštantnej judikatúry sem zahŕňame otázky premlčania, preklúzie, spoluzavinenia poškodeného či
otázku samotného vzniku škody a kto za škodu zodpovedá. (Števček. M, Ficová, S., Baricová, J.,

Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.
H. Beck, 2016, 788-792 s.). Obdobne použiteľný rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, zo dňa
21.03.2012 sp. zn. 25 Cdo 2974/2010, ktorý v pôvodnom jazykovom znení konštatuje, že „Pokud je
v řízení uplatněn nárok na náhradu škody, sestávající z několika dílčích nároků, jež mají samostatný
skutkový základ, podmínkou pro vydání mezitímního rozsudku v takovém případě navíc je, aby splnění

všech předpokladů odpovědnosti za škodu bylo zjištěno ve vztahu ke každému jednotlivému nároku, byť
jsou uplatněny v jednom řízení; v opačném případě nelze o žalobě jako celku ani formou mezitímního
rozsudku rozhodnout.“. Obdobne aj v rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 27.11.2007,
sp. zn. 25Cdo 2180/2005.

40. Odvolací súd konštatuje, že pokiaľ ide o samostatnosť skutkového základu, tak v základných
rysoch sa predpoklady a základ nároku pri škode (vo všetkých formách) uplatnených v tomto konaní
zhodujú, čo je pochopiteľné z dôvodu, že základom zodpovednosti a povinnosti nahradiť škodu bol
nesprávny úradný postup súdneho exekútora. Uvedené konštatovanie ale neznamená, že by otázky
základu nároku jednotlivých čiastkových nárokov boli, tak ako to učinil prvoinštačný súd, zodpovedané.

Ak teda prvoinštančný súd vyhodnocoval skutočnú škodu, pričom tak ako uviedol, že „k náhrade
trov konania a ušlému zisku sa súd bližšie nevyjadruje“, nemožno tak považovať vyčerpávajúco
zodpovedané otázky týkajúce sa ušlého zisku a náhrady škody (tak ako ich prvoinštančný súd
právne posúdil), čo do základných otázok. Úšlý zisk je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného
nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na

pravidelnýbehvecídaloočakávať.Ušlýzisksaneprejavujezmenšenímmajetkupoškodeného(úbytkom
aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu (výnosu). Nestačí pritom iba
pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí
(nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať
zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu - škodnej udalosti

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4 Cdo 319/2008, zo dňa 28. apríla 2010).
Podobne, ušlý zisk je teda stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku,
avšak len za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného je s ohľadom na
existujúce okolnosti toho ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná až blížiaca sa k istote
(m.m.uznesenienajvyššiehosúdusp.zn.4Cdo319/2008,1Cdo76/2008).Pokiaľžalovanýnepreukáže

existenciu týchto okolností a výšku ušlého zisku, ktorý mohol pri bežnom chode vecí očakávať, nemôže
byť v konaní úspešný (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2017, sp. zn. 5 Cdo 195/2015).41. Ak sa prvoinštančný súd nevysporiadal so všetkými otázkami základu nároku žaloby, alebo sa
nevysporiadal so všetkými nárokmi uplatnenými v konaní, nemohol vo vzťahu k uplatnenému nároku
medzitýmnymrozsudkomkonštatovať,žezákladnárokujedaný.Vďalšomkonaníbytaknebolootázkou

či, ale v akom rozsahu má žalobca nárok na „ušlý zisk a náhradu trov konania“, čo je v rozpore so
záverom prvoinštančného súdu o tom, že k týmto nárokom sa nevyjadruje. Odvolaciemu súdu sa javilo,
že prvoinštančný súd nielenže nemal pochybnosť o základe, ale ani o výške nároku spočívajúcom v
skutočnej škode a naopak mal pochybnosti o základe nároku na „ušlý zisk“ a „náhradu trov konania“,
ktoré takto právne posúdil. Za takej okolnosti nebránilo prvoinštančnému súdu žalobe v časti vyhovieť

a vo zvyšku zamietnuť bez toho, aby vydával medzitýmny rozsudok.

42.Uvedenýnesprávnypostupprvoinštančnéhosúdunaplnildôvodprezrušenienapadnutéhorozsudku
v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, pretože nesprávnym postupom súdu znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace práva (rozhodnutie medzitýmnym rozsudkom za splnenia predpokladu jeho
vydania) v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

43. Odvolací súd v závere konštatuje, že z pohľadu trvania súdneho sporu a v dôsledku toho, že
prvoinštančný súd vykonal pomerne rozsiahle dokazovanie s tým, že skutkový základ tvoriaci jednotlivé
čiastkovénárokyprocesnéhonárokužalobcu(čodovýšky)vporovnaní sobťažnosťou„základu“nároku,
neodôvodňujú v ďalšom postupe rozhodovať medzitýmnym rozsudkom, z dôvodu absencie účelnosti, a

preto v ďalšom postupe bude potrebné opätovne rozhodnúť o celom procesnom nároku rozsudkom.

44. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

45. Podľa § 396 ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

46. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta

Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a
o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).