Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, October 31, 2022

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/103/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2719201300
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Benkovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2022:2719201300.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Benkovičovej a sudcov

JUDr. Ľubice Bundzelovej a Mgr. Matúša Staríčka, v spore žalobkyne A. B., nar. XX.XX.XXXX, s trvalým
pobytom C. XX, C., proti žalovaným 1/ D. E., nar. XX.XX.XXXX, s trvalým pobytom F. XXXX/XX,
G., zastúpená JUDr. Eliška Kotvanová Sosnová, advokátka, so sídlom Sibírska 2, Holíč, 2/ UNIQA
pojišťovna, a. s., so sídlom Evropská 810/136, Praha 6, Česká republika, IČO: 492 40 480, konajúca
prostredníctvom organizačnej zložky INIQA, pojišťovna, a. s., pobočka poisťovne iného členského štátu,
so sídlom Krasovského 3986/15, Bratislava, IČO: 53 812 948, zastúpená CLS Čavojský & Partners,
s. r. o. advokátska kancelária so sídlom Zochova 6-8, Bratislava, o zaplatenie sumy 53.323,63 eur

s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Skalica č. k. 5C/15/2019-265
zo dňa 09.11.2021, v spojení s opravným uznesením č. k. 5C/15/2019-321 zo dňa 18.07.2022, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 5C/15/2019-265 zo dňa 09.11.2021, v spojení s opravným
uznesením č. k. 5C/15/2019-321 zo dňa 18.07.2022 sa v časti III. a IV. výroku p o t v r d z u j e .

Žalovanej 2/ priznáva voči žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

Žalovanej 1/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Skalica, ako súd prvej inštancie, odvolaním napadnutým rozsudkom konanie v časti o
zaplatenie sumy 365,- eur zastavil (I. výrok). Ďalej žalovanej 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni
úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 365,- eur od 13.09.2017 do 08.07.2021, a to do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jednej zo žalovaných zaniká povinnosť druhej žalovanej
plniť v rozsahu poskytnutého plnenia (II. výrok). Vo zvyšku žalobu zamietol (III. výrok). Žalovanej 1/ a 2/

priznal náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania
bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením (IV. výrok).

V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 12.09.2019
domáhala uloženia povinnosti žalovaným zaplatiť jej spoločne a nerozdielne sumu 22.262,17 eur, ktorá
škoda jej bola spôsobená pri dopravnej nehode zavinenej žalovanou 1/, za ktorú bola rozkazom OR PZ

v Skalici uznaná za vinnú. V dôsledku poranení utrpela žalobkyňa ľahké zranenia, pre ktoré zdravotné
ťažkosti nemohla bonitovať a uchovniť a nakryť svojho psa - fenku menom Fatima, ktorá mala byť
v októbri 2017 bonitovaná, následne malo dôjsť k jej krytiu a prvý vrh mal byť v júni - júli 2018 s
predpokladaným počtom šteniat 8 až 12, s predajnou cenou za jedno šteňa minimálne vo výške 1.000,-eur, čím jej vznikla škoda vo výške 21.472,766 eur, ktorú preukazuje znalecký posudok č. 44/20/2019
zo dňa 14.07.2019, znalca z odboru kinológia Jana Vávru. Z titulu bolestného žalovaný 2/ vyplatil
žalobkyni bolestné vo výške 2.129,- eur, ktorá náhrada mala byť vyššia a to vo výške 2.918,40 eur za

160 bodovo po 18,24 eur a to v zmysle posudku MUDr. Gabriely Uhlíkovej, teda doplatené malo byť
bolestné žalobkyni vo výške 789,40 eur. Následne žalobkyňa rozšírila žalobu na sumu 53.323,63 eur
a to o ďalšie dva roky straty z chovnej stanice za kalendárne roky 2020 a 2021.

Prvoinštančný súd vec právne posúdil podľa § 420 ods. 1, § 427 ods. 1, § 428, § 441, § 442 ods.
1, § 444, § 445, § 446, § 449 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 16 ods. 1, § 17
ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z., § 2 ods. 1, 2, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, 2, 4 zákona č.
437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia (ďalej len „z. č.
437/2004 Z. z.“), § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., § 150 ods. 1, 2, § 151 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“) a dospel k záveru o nedôvodnosti nároku žalobkyne na úhradu bolestného

ako aj ušlého zisku. Poukázal na úhradu sumy 365,- eur dňa 08.07.2021, s ktorou sumou boli žalovaní
v omeškaní od podania žaloby do jej úhrady, pričom žalobkyňa si uplatnila nárok vo výške 789,40 eur
za bolestné, pričom vychádzala z lekárskeho posudku MUDr. Gabriely Uhlíkovej zo dňa 02.10.2018,
ktorá ohodnotila bolestné na 160 bodov, hoci žalobkyňa disponovala aj s znaleckým posudkom č.
4/2018 znalca MUDr. Alana Suchánka, ktorý ohodnotil bolestné po zvýšení na sumu 1.642,- eur, ale

žalovaná 2/ predložila znalecký posudok č. 28/2021 zo dňa 24.05.2021 znalca MUDr. Milana Barana,
ktorý ohodnotil bolestné za 135 bodov po zvýšení na sumu 2.462,40 eur, ktorú sumu žalobkyni uhradila
ako doplatok na bolestnom. Okresný súd mal za to, že posudky vypracované znalcami z odboru chirurgia
a traumatológia sú odborne presnejšie pre zistenie rozsahu zranení žalobkyne v porovnaní s lekárskym
posudkom všeobecného lekára, z ktorého dôvodu vychádzal z uvedených znaleckých posudkov, a to

najmä z posudku č. 28/2021 MUDr. Milana Barana, ktorým bolo bolestné ohodnotené na sumu 2.462,40
eur za 135 bodov. Mal za preukázanú pasívnu legitimáciu žalovanej 1/, ktorá v čase dopravnej nehody
dňa 12.09.2017 viedla motorové vozidlo, pričom porušila právnu povinnosť, ktorú skutočnosť mal za
preukázanú zo spisu OR PZ v Skalici č. ORPZ-SI-OPDP1-P-269/2017, pričom zavinenie žalobkyne
dôkazmi nebolo preukázané, teda konaním žalovanej 1/ došlo k porušeniu právnej povinnosti, a to

priestupku na úseku cestnej dopravy, v dôsledku čoho musela byť žalobkyňa liečená a vznikla jej škoda
na zdraví, teda bola daná príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody
prevádzkou motorového vozidla žalovanej 1/. Žalovaná 2/ bola poisťovateľom vozidla žalovanej 1/,
čiastočne uhradila časť škody žalobkyni. Ohľadne ďalšieho nároku žalobkyne na náhradu ušlého zisku
vo výške 51.629,59 eur považoval predmetný nárok za nedôvodný, nakoľko žalobkyňa bola povinná

preukázať nemožnosť vykonávať činnosť, ktorou by dosiahla predmetný zisk, ako aj výšku daného
nároku - ušlého zisku, ktorý za rok 2018, 2019, 2020 a 2021 vyčíslila za každý rok v sume 10.736,38
eur. Podľa tvrdení žalobkyne pre zdravotný stav, ťažkosti, ktoré jej vznikli pri dopravnej nehode nemohla
bonitovať - uchovniť a nakryť svojho psa - fenku menom Fatima, ktorá mala byť bonitovaná v októbri
2017, následne malo dôjsť k jej krytiu a prvý vrh mohol byť v júni – v júli 2018 s predpokladaným počtom

šteniat 8 až 12, pri hodnote jedného šteňaťa minimálne 1.000,- eur. Žalobkyňa pri dopravnej nehode
utrpela ťažšie pomliaždenia oboch predkolení, liečila sa od decembra 2017 v trvaní 107 dní, následne
chodila na kontroly, pričom závažnejší vplyv na obvyklý spôsob života bol u žalobkyne v trvaní 28 dní,
z ktorého dôvodu bolo zranenie kvalifikované ako stredne ťažké ublíženie na zdraví aj podľa vyjadrenia
znalca. Znalec tiež uviedol ďalšiu dopravnú nehodu žalobkyne v minulosti pred spornou nehodou,

v dôsledku ktorej mala ťažké poškodenie ľavej dolnej končatiny, v dôsledku čoho mala artrózu kolena
a členka ľavej dolnej končatiny a tým obmedzenú hybnosť ľavej dolnej končatiny v kolene a v členku,
preto musela používať dve, resp. jednu barlu a pred dopravnou nehodou v roku 1989 mala navyše zápal
kostí predkolenia na ľavej dolnej končatine, s čím súviseli opakované rany, pričom žalobkyňa tvrdila,
že pri používaní jednej barly, tak ako pred dopravnou nehodou, by bola schopná zabezpečiť bonitáciu

a krytie psa Fatimy a tým dosahovať zisk. Žalobkyňa však neprodukovala žiadne dôkazy ohľadne
svojich tvrdení, nepreukázala ktoré činnosti súvisiace s chovom psov dokázala vykonávať pred úrazom,
a ktoré činnosti už nemohla vykonávať, tiež nepreukázala nemožnosť viesť motorové vozidlo, ako aj
neschopnosť chodiť bez použitia dvoch barlí a nespôsobilosť starať sa o psov Fatimu a Efendiho (obidva
plemeno Brazílska fila). Podľa tvrdení žalobkyne nemohla bonitovanie psov vykonávať, keďže obidvoch

psov nemohli odviesť motorovými vozidlami na bonitáciu do Českej republiky. Žalobkyňa nepreukázala,
že by jej pri odvoze psov nemohla pomáhať iná osoba a tiež, že by bonitáciu mohla vykonávať výlučne
ona a tiež, že sa vykonávala len raz za rok, keď jej tvrdenia o nemožnosti bonitácie bez jej aktívnej
súčinnosti spochybňujú diplomy z výstavy psov v Kolíne zo dňa 08.09.2018, ktoré získali psy Efendia Fatima, ktoré oba psy sa naraz zúčastnili výstavy, v rámci ktorej sa vykonáva aj predvádzanie psov.
Rovnako žalobkyňa nepreukázala nespôsobilosť v starostlivosti o prípadné mláďatá v prípade, že by
fena Fatima bola bonitovaná a mohla byť krytá a tiež, že bez jej súčinnosti nemohlo dôjsť ku krytiu feny

Fatimy, a že by jej nemohli pomáhať pri tom iné osoby. Plemeno Brazílska fila je charakterizované ako
neústupný strážca, ktorý dokáže tvrdo zakročiť, je to šikovný pes, ktorý sa raz povel naučí a tiež je mu
príznačná oddanosť majiteľovi a rodine, nie je náročný na starostlivosť o srsť, miluje deti a oddane ich
bráni, ktoré zistenie odporuje tvrdeniu žalobkyne o tom, že len jedine ona mohla vykonávať požadované
činnosti z dôvodu naviazanosti psov. Skutočnosť, že fena Fatima je rozmaznaná nemôže spôsobovať

nemožnosť v starostlivosti o psov inou osobou, ktorá vlastnosť je navyše pri chove takýchto psov
nežiadúca. Z uvedeného žalobkyňa nepreukázala, že v dôsledku úrazu zo dňa 12.09.2017 nemohla
vykonávať činnosti súvisiace s chovnou stanicou a tým dosahovať zisť z bonitácie psa Efendiho a feny
Fatimy, následne staraním sa o jej mláďatá a ich predajom, teda nebola preukázaná príčinná súvislosť
medzi zraneniami žalobkyne a nemožnosťou dosahovať zisk z chovnej stanice psov, z ktorého dôvodu
pre nesplnenie podmienok pre priznanie náhrady škody – ušlého zisku žalobu v danej časti zamietol.

Ďalšímdôvodomprezamietnutienárokunaušlýziskbolonepreukázaniejehovýšky,ktorúodôvodňovala
žalobkyňaznaleckýmposudkomč.44/20/2019,ktorýspochybniližalovanézdôvodu,žehonevypracoval
znaleczapísanývzoznameznalcovSR,listinanezohľadňujeplatnépodmienkyvSR,znalecreálnepsov
nevidel, ani podmienky v ktorých sú psy chovaní, v posudku neuvádzal z akých podkladov vychádzal,
nezohľadňoval náklady a uvádzal len akési hypotetické výnosy, ktoré sú v praxi nereálne. Rovnako

nebola zohľadnená neskúsenosť žalobkyne s chovom, preto obsah danej listiny považoval okresný súd
za irelevantný. Znalec vypracoval posudok len na základe fotografií psov, ktorých fyzicky nevidel, teda
nebol schopný posúdiť ich aktuálny zdravotný stav so zameraním na ich dispozície na množenie a
odchov mláďat, nemohol posúdiť ani ich správanie sa, ovládateľnosť v súvislosti s účasťou na výstave,
na bonitácii a na plemenitbe. Konštatovanie znalca, podľa ktorého jedinci daného plemena sú plne

podriadení len jednému majiteľovi a z jeho praxe nie je možné, aby dané plemeno cvičil a predvádzal
profesionálny psovod, nepodložil odkazom na odbornú literatúru ani žiadnymi argumentami, pričom
zo svojho tvrdenia vyvodil záver bez toho, aby sa presvedčil o ich vlastnostiach, ktoré sú kľúčové pri
stanovení príčinnej súvislosti pri zodpovednosti za ušlý zisk a pri stanovení jeho výšky. Záver znalca
o viazanosti psov na jednu osobu odporuje skutočnosti, že žalobkyňa po úraze bola so psom Efendi

a fenou Fatimou na výstave dňa 08.09.2018, kde bol obom psom udelený diplom na výstave Kolín –
Sendražice, fena Fatima získala bonitáciu dňa 25.05.2019, z čoho vyplýva, že k bonitácii a predvádzaniu
psov došlo v čase, keď to údajne neumožňoval zdravotný stav žalobkyne. Preto považoval znalecký
posudok len za akýsi teoretický a nevzťahujúci sa na konkrétnu situáciu a konkrétnych psov žalobkyne
a závery z neho nemohol prevziať, keď znalec nezohľadňoval aj chovateľskú prax žalobkyne, jej

materiálne chovateľské podmienky a tiež, že v čase vypracovania posudku žalobkyňa nedosiahla z
chovateľskej činnosti žiadny zisk a svoju doterajšiu činnosť nevykonávala za účelom dosiahnutia zisku
– bez oprávnenia na podnikateľskú činnosť.

O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP podľa pomeru úspechu v spore
žalovaných, pričom žalobkyňa bola úspešná len v časti priznaných úrokov z omeškania vo výške 5 %
ročne zo sumy 365,- eur, čo predstavuje nepatrný úspech a čistý úspech žalovaných bol v spore fakticky
v plnom rozsahu, preto im priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

Opravným uznesením č. k. 5C/15/2019-321 zo dňa 18.07.2022 opravil okresný súd rozsudok v časti
záhlaví a to v označení žalovanej 2/ s tým, že ostatné časti rozsudku zostali nezmenené.

Protirozsudkusúduprvejinštanciepodalažalobkyňavzákonnejlehoteodvolanieažiadala,abyodvolací
súd odvolaním napadnutý rozsudok zrušil, vydal nový rozsudok, ktorým jej nároku na bolestné v plnom
rozsahu bodového ohodnotenia MUDr. Uhríkovej a ohľadne ušlého zisku za 4 roky straty aj s 8 % úrokmi
vyhovel.

Vyčítala okresnému súdu nezohľadnenie stredne ťažkého ublíženia na zdraví s dobou liečenia 10
mesiacov, potrebu používať dve francúzske barle, užívať lieky na bolesť a bandážovať obidve končatiny.
Uviedla, že je na starobnom dôchodku a zdravotne ťažko postihnutá osoba, no napriek tomu ďalší znalcipotvrdili, že išlo o stredne ťažké poranenia. Podľa nej okresný súd neriešil krivú výpoveď svedka H.,
jeho výpoveď zostala bez povšimnutia, pričom krivú výpoveď potvrdzuje aj policajný spis. Tvrdila, že
ona mala nové auto, riadne osvetlené, všetky skutočnosti ohľadne nehody uviedla pri výsluchu na súde

aj na polícii, pričom za spôsobené problémy sa jej žalovaná neospravedlnila a ani neprejavila ľútosť nad
svojim nezodpovedným konaním. Žalovaná naďalej jazdí bez zadržania vodičského preukazu, pričom
vôbec nebolo zohľadnené, že išlo o stredne ťažké poranenie spôsobené na chránenej osobe. Krivou
výpoveďou sa žalovaná snažila zbaviť zodpovednosti a zviesť vinu za nehodu na Jureňu a ju. Určite sa
na takej výpovedi dohodla aj so svedkom H., keďže klamali v danej veci rovnako, no napriek tomu, že

žiadala kamerový záznam z výsluchu svedka pre podozrenie, že pred pojednávaním sa svedok stretol
s právnou zástupkyňou žalovanej 1/, ale okresný súd sa k tejto veci vôbec nevyjadril. Ohľadne bodového
hodnotenia považovala za najdôveryhodnejší posudok MUDr. Uhlíkovej, ktorá ju ošetrovala po úraze
a pozná jej pretrvávajúce problémy. Nepochopila, prečo uznesením zo dňa 07.07.2021 okresný súd
pripustil rozšírenie žaloby o dva roky, keď na strane 6 rozsudku uvádza nepravdu o starostlivosti o psov,
jej manžel psom navaril potravu, ale žrali iba v jej prítomnosti, následne ich vypustil z koterca a potom

išli za ňou do letnej kuchyne a až na jej povel sa vrátili do kotercov. Psy sú fixované iba na ňu a bez
jej prítomnosti nechcú vôbec žrať, dokonca im vadí prítomnosť jej manžela pri nej. Keď sa jej manžel
dotkne, hneď ju bránia a keď odíde z domu, tak psy nariekajú a štekajú. Žalovaná 1/ a znalec MUDr.
Baran poukazovali na nehodu z roku 1989, pričom okresný súd sa nezaoberal následkami nehody z roku
2017, dokonca riešili anamnézu jej rodičov, ktorí sú už 16 rokov po smrti, nevzal do úvahy jej zdravotný

stav pred nehodou zo septembra 2017, keď ako dôkaz jej dobrého zdravotného stavu pred nehodou
preukazuje práca na 3 zmeny bez pracovného obmedzenia a používania barlí. Podľa nej znalecký
posudok č. 44/20/2019 ohľadne ušlého zisku bol vypracovaný v ELI, kde sú rovnocenné pravidlá
všetkých štátov, znalec je zapísaný v zozname znalcov Českej republiky a teda nebol potrebný preklad
posudku a pri spochybňovaní posudku protistranou, táto mala predložiť svoj posudok. Za irelevantné

tvrdenie zo strany žalovaných považovala, že nemá žiadne skúsenosti s chovom psov, keďže ich má
celý život a až v roku 2016 si založila chovnú stanicu, keď išla do dôchodku a chcela si privyrobiť chovom
kvalitných šteniat.

Žalovaná 1/ sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadrila.

Žalovaná 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhla rozsudok prvoinštančného súdu v napadnutej
časti ako vecne správny potvrdiť a priznať jej náhradu trov konania, eventuálne odmietnuť odvolanie

žalobkyne. Zo žalobkyňou podaného odvolania nie je zrejmé, z akého dôvodu napáda II. výrok rozsudku,
keďže neuvádzala žiadne dôvody, pre ktoré predmetný výrok považovala za nesprávny a navyše je
v jej prospech. Rovnako z odvolania žalobkyne nie je zrejmé, aké vady vytýka predmetnému rozsudku,
dôvody ktorými argumentovala (nezohľadnenie jej postavenia ako zdravotne ťažko postihnutej osoby,
údajné ovplyvňovanie svedka H.) sú vo vzťahu k uplatnenému nároku nepodstatné. Žalobkyňa v konaní

neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala, že jej svedčí nárok na náhradu ušlého zisku a v ňou
uplatnenej výške. Okresný súd sa podľa nej správne s týmto nárokom vysporiadal a zrozumiteľne
uviedol, prečo nebolo možné tento nárok žalobkyni priznať, keď nepreukázala, že jej svedčí aj nárok
na náhradu za bolesť v rozsahu, v akom bol okresným súdom zamietnutý. Podľa nej sa prvoinštančný
súd vysporiadal aj s dielčím nárokom žalobkyne správne. Poukázala na vady podaného odvolania po

obsahovej aj formálnej stránke, keďže v ňom nie sú označené strany sporu, nie sú uvedené odvolacie
dôvody, v čom žalobkyňa vzhliadla skutkovú alebo právnu nesprávnosť rozsudku v napadnutej časti,
z ktorého dôvodu je predmetné odvolanie neurčité a nezrozumiteľné.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379, §
380 a §381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219
ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti III. a IV. výroku podľa § 387
ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného súdu

odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vo výrokoch III. a IV. vecne správne, prvoinštančný
súd predmetnú vec skutkovo aj právne správne posúdil. Odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným
ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré
je dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým spôsobom sa vysporiadava
so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi. Súd prvej inštancie neporušil

právo strán sporu na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna
relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil
súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).Odvolací súd
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty,
ktorými reaguje na argumenty žalobkyne v odvolaní.

Podľa obsahu odvolania žalobkyňa napadla rozsudok prvoinštančného súdu v zamietajúcom III. výroku
ako aj v závislom výroku o trovách konania (IV. výrok).

V prejednávanej veci sa žalobkyňa domáhala náhrady škody na zdraví a to bolestného ako aj škody
- ušlého zisku.

Prvoinštančný súd ohľadne nároku na bolestné vychádzal zo znaleckých posudkov MUDr. Milana

Barana č. 28/2021, ktorý ohodnotil bolestné žalobkyne v súvislosti s úrazom za 135 bodov po zvýšení na
sumu 2.462,42 eur a mal za to, že predmetný nárok na bolestné bol úhradou žalovanej 2/ počas konania
v celom rozsahu uhradený a to doplatkom vo výške 365,- eur, v ktorej časti vzala žalobkyňa žalobu späť.
Žalobkyňa s predmetným znaleckým posudkom nesúhlasila, keď sa odvolávala na znalecký posudok
MUDr. Gabriely Uhlíkovej, ktorá ohodnotila bolestné žalobkyne na 160 bodov. Pri hodnote bodu 18,24

eur podľa žalobkyne jej mala byť vyplatená suma 2.918,40 eur, preto sa nárokom domáhala doplatenia
sumy 789,40 eur, nakoľko časť tohto nároku bola žalovanou 2/ jej uhradená pred začatím sporu vo výške
2.129,- eur.

V súvislosti s rozhodnutím prvoinštančného súdu ohľadne bolestného žalobkyňa uviedla v odvolaní
iba nesúhlas s tým, že okresný súd neakceptoval posudok MUDr. Uhlíkovej, ktorá ju ošetrovala po
úraze, videla jej zranenia a vie o jazvách ako aj stále pretrvávajúcich problémoch. Žiadne relevantné
skutočnosti, ktorými by spochybnila správnosť rozsudku prvoinštančného súdu ohľadne nároku na
bolestné žalobkyňa v odvolaní neuviedla, teda nespochybnila rozhodnutie prvoinštančného súdu

relevantnými dôvodmi a to napriek skutočnosti, že sa prvoinštančný súd a v bode 50 predmetným
nárokom v dostatočnom rozsahu vysporiadal a riadne odôvodnil svoje rozhodnutie ohľadne bolestného,
uviedol skutočnosti, z ktorých vychádzal a ako vec správne po právnej stránke posúdil.

Ďalším odvolacou námietkou žalobkyne bolo nepriznanie ušlého zisku.

Pod ušlým ziskom – lucrum cessans – sa rozumie to, čo poškodenému ušlo v dôsledku spôsobenia
škody, inak povedané, že v dôsledku spôsobenia škody nedošlo k zväčšeniu (rozmnoženiu) majetku,

hoci sa to pri predpokladanej činnosti dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku
poškodeného (úbytkom aktív, ako je tomu u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu. Nestačí
pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom
behu veci (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne
očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej

udalosti). Len všeobecné tvrdenie o strate podnikateľskej príležitosti alebo zmarení podnikateľského
zámeru bez ďalšieho, nikdy nemôže byť základom pre vznik nároku na náhradu ušlého zisku, a to ani v
prípade, ak by boli dôsledkom protiprávnej udalosti. V prípade ušlé ho zisk u nie je možné preukázať jeho
reálnu existenciu, ale musia byť dokazované také konkrétne skutkové okolnosti (tvrdené poškodeným),ktoréprilogickejúvahepovedúsúdkzáveru,žeušlýziskbyskutočnevznikolnebyťprotiprávnejudalosti,
t.j. dokazuje sa pravdepodobnosť dosiahnutia ušlého zisku u poškodeného v danom čase a podľa miery
dokázanej pravdepodobnosti, je potom možné urobiť záver o tom, či by za daných okolností bol žalovaný

ušlý zisk aj reálnym. Nepreukázanie existencie takýchto skutkových okolností, by potom mohlo viesť len
k záveru, že ušlý zisk, ktoré ho sa žalobca v konaní domáha, je skutočne iba „fikciou“ (m. m. uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 513 /2014). ,,Aj v prípade ušlého zisku musí ísť o ujmu už nastalú
(vzniklú) a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti“(z uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. 4 MCdo 23/2008). Za ušlý zisk teda nemožno považovať hypotetický ušlý zisk, ktorý nemá

žiadny konkrétny preukázateľný základ (rozsudok NS SR sp. zn. 5 Cdo 195/2015, zo dňa 29.03.2017).
Zistenie výšky ušlého zisku nie je otázkou právnou ale otázkou skutkovou, ktorá musí mať svoj základ v
zistenom skutkovom stave. Záver priznávajúci náhradu ušlého zisku musí byť založený na konkrétnych
skutkových okolnostiach, z ktorých bude bezpečne preukázané, že poškodený by žalovaný ušlý zisk
za pravidelného chodu veci skutočne dosiahol nebyť škodovej udalosti. Pokiaľ poškodený nepreukáže
existenciu týchto okolností a výšku ušlého zisku, ktorý mohol pri bežnom chode vecí očakávať, nemôže

byťvkonaníúspešný. Poškodenýmusítedavkonanípreukázaťto,žeakbynedošlokškodovejudalosti,
dosiahol by zisk, v opačnom prípade je ním uplatňovaný zisk len fikciou bez reálneho základu, ktorá nie
je a nemôže byť dostatočným základom pre priznanie takto uplatneného ušlého zisku (rozsudok NS SR
5MCdo/2/2015, zo dňa 31.07.2017).

Žalobkyňa tvrdila, že v dôsledku škody na jej zdraví jej to zabránilo ako majiteľovi psov použiť psa na
ďalšie krytie, čím prišla o zisk vo výške 51.629,59 eur. Preukázať ušlý zisk a jeho výšku bola povinná
žalobkyňa. Dôkaz o existencii ušlého zisku by mal byť jednoznačný, nemožno ho oprieť o špekulatívnu
úvahu.

Žalobkyňavodvolanívsúvislostisušlýmziskompoukazovalanaznaleckýposudokč.44/20/2019znalca
Jána Vávru, pričom predmetný posudok bol vypracovaný znalcom z Českej republiky, ktorého správnosť
v spore bola namietaná dvoma žalovanými. Išlo však o dôkaz listinou, keďže nejde o znalca zapísaného

v zozname znalcov zapísaných na SR, pričom prvoinštančný súd k danému dôkazu podrobne uviedol
dôvody v bode 54 odôvodnenia, podľa ktorých išlo len o hypotetický posudok, nevzťahujúci sa na
konkrétnu situáciu a konkrétnych psov žalobkyne, preto prvoinštančný súd závery posudku nemohol
akceptovať a podrobne uviedol aj ďalšie dôvody, pre ktoré dospel k záveru o hypotetickosti záverov
znaleckého posudku, keďže znalec nezohľadňoval chovateľskú prax žalobkyne, ani skutočnosť, že

v chovateľskej činnosti doposiaľ nedosiahla žiaden zisk, keďže danú činnosť nevykonávala za
účelom dosiahnutia zisku. Žalobkyňa v odvolaní poukázala na to, že v prípade nesúhlasu žalovaných,
mali doložiť svoj znalecký posudok, čo ale neučinili a za nerelevantné považovala žiadne doterajšie
skúsenosti s chovom psov, ktorých chová po celý život, avšak až v roku 2016 si založila chovnú stanicu.

Vuvedenomsmereodvolacísúdpoukazujenadôkaznúpovinnosťžalobkyne,naktorúsprávnepoukázal
ajprvoinštančnýsúdvbodoch52,53,54a55svojhoodôvodneniasvojhorozhodnutia,pričomžalobkyňa
opätovne ani v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti či dôkazy, ktoré by nemohla produkovať pred
prvoinštančným súdom, a ktoré by spochybnili záver okresného súdu o nepreukázaní nároku žalobkyne

na ušlý zisk. Odvolací súd sa plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými v rozsudku prvoinštančného
súdu ohľadne nároku na ušlý zisk v bodoch 52 až 55, na ktoré odkazuje a tieto závery okresného
súdu považuje za absolútne správne, pričom žalobkyňa skutočne nemala doteraz žiadne skúsenosti
s chovnou stanicou, nepreukázala, že by ju v dôsledku poškodenia zdravia zranenia boli vylučovali
v činnosti potrebnej pre bonitáciu a plemenitbu psov, pričom správne prvoinštančný súd poukázal

na skutočnosť uvedenú v bode 52 odôvodnenia, podľa ktorých tvrdenia žalobkyne o nemožnosti
bonitácie bez jej aktívnej súčinnosti spochybňujú účasti psov na výstavách v Kolíne zo dňa 08.09.2018
a tiež nepreukázala, že by bola na starostlivosť o psov odkázaná výlučne sama, keď žije v spoločnej
domácnosti s manželom, ktorý bol nepochybne prítomný, aby pomáhal žalobkyni v starostlivosti o psov.
Je bez akejkoľvek relevancie jej tvrdenie ohľadne údajnej naviazanosti psov výlučne na jej osobu.

Žalobkyňa v odvolaní uvádzala ďalšie s vecou nesúvisiace skutočnosti a to ohľadne údajne krivej
výpovede svedka H., ktorého výpoveď sa týkala posúdenia okolnosti dopravnej nehody, ktorújednoznačne okresný súd posúdil v prospech žalobkyne, teda že bola poškodenou a vinu na dopravnej
nehode niesla žalovaná 1/, preto prvoinštančný súd nemal dôvod sa vysporadúvať v odôvodnení svojho
rozhodnutia s nepodstatnými tvrdeniami a skutočnosťami uvádzanými zo strany žalobkyne. Rovnako je

nepodstatná skutočnosť či žalovanej 1/ bol zadržaný vodičský preukaz, alebo či sa jej ospravedlnila, čo
predstavujeibamorálnurovinu,keďžalobkyňazrejmezdôvodunepochopeniaodôvodneniarozhodnutia
uvádzala dané skutočnosti, keď okresný súd v bode 48 odôvodnenia ako aj v bode 49 sa vysporiadal
s pasívnou legitimáciou žalovaných, ako aj so zavineným žalovanej 1/ na dopravnej nehode.

Správne okresný súd poukázal na skutočnosť, že žalobkyňou predložený znalecký posudok
nevypracoval znalec zapísaný v zozname znalcov vedeným Ministerstvom spravodlivosti SR, osoba,
ktorá vypracovala pre žalobkyňu znalecký posudok nespĺňa termín „znalec“ tak ako to vyplýva z právnej
úpravy SR, teda že je zapísaná v zozname znalcom vedenom Ministerstvom spravodlisvosti SR. Je
nepodstatné, že znalec používal podľa žalobkyne správny program, keď v danom prípade išlo o dôkaz

listinou, teda sa naň nemohlo hľadieť ako znalecký posudok súdom ustanoveného znalca (súkromný
znalecký posudok). Odvolací súd dodáva, že žiadny dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu (článok
15 ods. 2 CSP) t. j. každý dôkaz má rovnocenné postavenie a potenciál presvedčivosti. Náležitosti
znaleckého posudku upravuje právna úprava v SR a to zákon č. 328/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch
a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pričom ako už odvolací súd uviedol,

žalobkyňou predložený dôkaz nemá náležitosti súkromného znaleckého posudku a keďže ide dôkaz
listinou, súd ho hodnotí ako každý iný dôkaz a následne záleží na voľnej úvahe súdu, ako bude daný
dôkazhodnotiť,predovšetkýmsprihliadnutímnato,čoodôkazeuvedústranysporu.Hodnoteniedôkazu
súkromnou listinou CSP neupravuje, preto je potrebné postupovať podľa § 191 CSP s poukazom na
zásadu voľného hodnotenia dôkazov, podľa ktorej súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo počas konania najavo. V prejednávanej veci strany sporu na strane žalovaných spochybnili
správnosť dôkazu – listiny vo forme znaleckého posudku predloženého žalobkyňou, prvoinštančný súd
sa s predmetnou listinou náležite vysporiadal a uviedol k nej adekvátne výhrady a argumenty týkajúce sa
nedostatočnosti a len hypotetického záveru, pričom znalcom predložené doklady uvedené na strane 2

posudku neboli dostatočnými pre nespochybnenie daného dôkazu, keď znalec psov žalobkyne nevidel,
preto z daných dôvodov bol žalobkyňou predložený dôkaz spochybnený.

Takýtoušlýziskžalobkynenemáreálnyzákladaostávalenvrovinefikcie.Jepotrebnétiež poznamenať,

že znalecký posudok slúži ako dôkazný pro striedok v tých prípadoch, kedy sa na posúdenie určitých
čiastkových otázok vyžadujú špecifické odborné znalosti, právne posúdenie veci, t. j. či (ne)boli naplnené
podmienky vznik u zodpovednosti žalovaných za škodu a či je nárok v žalobe opodstatnený, je však
výlučnevecousúduanieznalca.Inýmislovaminárokpoškodenéhonaušlýzisknemôžezaložiťznalecký
posudok, ale len preukázanie predpokladov vznik u nároku na náhradu škody.

Znalecký posudok, na ktorý žalobkyňa poukazuje, pričom ide o listinu z už vyššie uvedených dôvodov,
však nedokazuje (čo ani nemôže), že takýto zisk by práve žalobkyňa skutočne dosiahla nebyť škodovej
udalosti. Žalobkyňa nielenže neprodukovala dostatočné dôkazy na preukázanie ňou tvrdeného ušlého

zisku, ktorý bol v danom prípade iba v hypotetickej rovine, keďže nemala s chovom psov žiadne
skúsenosti, ale neprodukovala ani dôkazy na preukázanie skutočnosti, že v súvislosti so zraneniami
vzniknutými po dopravnej nehode nebola schopná zabezpečovať starostlivosť o psov, ich bonitáciu
a následne aj plemenitbu, teda príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovanej 1/ a vznikom
tvrdenej škody-ušlého zisku.

Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch
jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že sa musia zaoberať
najdôležitejšími argumentmi vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre ich prijatie alebo

odmietnutie, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces.
Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu SR, riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR vyžaduje, aby sa súd
jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymiskutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Povinnosťou
všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné relevantné dôvody na ktorých svoje rozhodnutie
založil a tieto sa musia týkať tak skutkovej ako i právnej stránky rozhodnutia. Súd by mal byť preto vo

svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný a súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú
presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe
nich dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom
rade aj spravodlivé a presvedčivé.

Práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu Najvyšší súd SR už vo svojich rozhodnutiach
zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany
jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za
porušenietohtoprávatrebapovažovaťajnedostatokriadnehoavyčerpávajúcehoodôvodneniasúdneho
rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom práva strany sporu na

dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa zaoberá všetkými právne
relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením
uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu
(okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť
náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných opravných

prostriedkov.
Odvolací súd poukazuje na odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku, ktoré je dostatočne
vyčerpávajúce a zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP, podľa ustanovenia §
387 ods. 2 CSP konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje.

Preto odvolanie žalobkyne bolo nespôsobilé zmeniť záver o správnosti rozsudku prvoinštančného súdu
a odvolací súd v jednote s rozsudkom prvoinštančného súdu, ktorý bol presvedčivý, dôkladný, a na
ktorého dôvody odvolací súd poukazuje ho ako vecne správny v odvolaním napadnutom výroku III. a IV.
podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu
súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu

zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust. § 255 ods. 1 CSP. V tomto prípade
bola v odvolacom konaní plne úspešná žalovaná 1/ a 2/, zásadne by teda mali nárok aj na náhradu trov
odvolacieho konania. Pretože však zo spisu odvolací súd nezistil, že by žalovanej 1/ v odvolacom konaní
nejaké účelne vynaložené trovy vznikli, k odvolaniu žalobkyne sa nevyjadrila, odvolací súd žalovanej 1/
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Plne úspešnej žalovanej 2/ tiež vzniklo právo na náhradu

trov odvolacieho konania, náhradu trov odvolacieho konania si uplatnila, k odvolaniu sa vyjadrila, preto
jej dovolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania. V zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP
o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trnave, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov
3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,

c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky

tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád

neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.