Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 12, 2022

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoCsp/40/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4419204351
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 10. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2022:4419204351.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobcu: Intrum
Slovakia s. r. o., so sídlom Mýtna 48, Bratislava, IČO: 35 831 154, zast. JUDr. Jánom Šoltésom,
advokátom, so sídlom Bratislava, Mýtna 48, proti žalovanému: W. D., nar. XX. XX. XXXX, bytom G., T.
XX/XX, t. č. C., P. XXB, o zaplatenie 7 142,49 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 3. mája 2022 č. k. 5Csp/60/2019-307 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku (II.) a vo výroku o
trovách konania (III.) p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie 785,58 eura s úrokom z
omeškania 5 % ročne zo sumy 785,58 eura od 21. 07. 2019 do zaplatenia zastavil (I.), vo zvyšku žalobu
zamietol (II.) a rozhodol, že žalovanému sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva (III.). Rozhodnutie
po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 1 a 9, § 524 ods. 1, 2, § 525
ods. 2, § 39 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, §
92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách, § 145 ods. 2, § 251 ods. 1, § 256 ods. 1, 2, § 262 ods. 2

CSP a uviedol, že sa zaoberal aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu. V časti o zaplatenie 785,58 eura s
úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 785,58 eura od 21. 07. 2019 do zaplatenia vzal žalobca žalobu
späť. Na základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že pôvodný žalobca v
tejto veci Všeobecná úverová banka, a. s. ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 26. 06. 2013
zmluvu o vydaní a používaní kreditnej karty VÚB, a. s., na základe ktorej bol zo strany veriteľa poskytnutý
žalovanému spotrebiteľský úver. Z dôvodu neplnenia si povinností žalovaného ako dlžníka z úverového
vzťahu, veriteľ Všeobecná úverová banka a. s. pristúpila k realizácii zosplatnenia úveru. Žalovaný mal

úver splácať dohodnutými splátkami k 15. dňu v mesiaci. Z úverového účtu súd prvej inštancie zistil, že
žalovaný spočiatku uhrádzal dohodnuté splátky, potom ich však dohodnutým spôsobom platiť prestal.
Posledná jeho splátka bola realizovaná k 07. 04. 2016. Do spisu bol založený listinný dôkaz, a to výzva
veriteľa (VÚB, a. s.) zo dňa 03. 08. 2016 (č. l. 123), v ktorej veriteľ upozorňuje žalovaného na neplnenie
si povinností a súčasne ho vyzýva, že ak do 10. 08. 2016 nedôjde k úhrade splátky splatnej v mesiaci
06/2016, bude veriteľ oprávnený úver zosplatniť. K tomuto listu bola doložená aj fotokópia obálky, v
ktorej sa výzva žalovanému doručovala. Do spisu bol doložený ako dôkaz aj list veriteľa (VÚB, a. s.,)

zo dňa 07. 09. 2016, ktorým veriteľ oznamuje žalovanému, že úver zosplatnil (č. l. 124), bez dokladu
o jeho doručovaní žalovanému. Možnosť zosplatnenia úveru mali zmluvné strany dohodnutú v čl. V bod
35 Obchodných podmienok pre vydanie a používanie kreditných platobných kariet. A ako bolo uvedené,
žalobou v tejto veci sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia zosplatneného úveru, ktorý bol vžalobe doručenej súdu dňa 28. 08. 2019 vyčíslený sumou 7 142,49 eura. V priebehu konania súd
prvej inštancie pripustil zmenu strany sporu na strane žalobcu z dôvodu, že pôvodný veriteľ (VÚB, a. s.)
zmluvou o postúpení pohľadávky, pohľadávku žalovanú v konaní postúpil na súčasného žalobcu, a to

ku dňu 18. 09. 2019. V časti o zaplatenie 785,58 eura s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 785,58
eura od 21. 07. 2019 do zaplatenia však už vzal žalobca žalobu späť, a preto súd prvej inštancie v tejto
časti konanie podľa § 145 ods. 2 zastavil. Čo sa týka zvyšku žalovanej sumy, z dôvodu, že záväzkový
vzťah titulom ktorého mala vzniknúť žalovaná pohľadávka, súd posúdil ako spotrebiteľský, bol súd prvej
inštancie povinný z úradnej povinnosti, a to bez ohľadu na to, či to žalovaný spotrebiteľ rozporuje alebo

nie, zaoberať sa vecnou legitimáciou žalobcu vo zvyšku žalovanej sumy. Nebolo sporné, že podľa
žaloby mala úver žalovanému poskytnúť VÚB, a. s, ktorá je bankovou inštitúciou. Naopak žalobca
(Intrum Slovakia s. r. o.,) nepreukázal, že je bankovou inštitúciou, ktorej bolo umožnené vykonávať
činnosť banky v zmysle Zákona o bankách. V nadväznosti na uvedené bolo potom potrebné posúdiť aj
citovanú zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorá bola uzavretá medzi bankou (VÚB, a. s.) a nebankovým
subjektom (žalobca). Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách, predmetom

postúpenia pohľadávky zo strany banky na nebankový subjekt môžu byť len tie pohľadávky, ktoré sú
v čase postúpenia splatné a s ktorými je dlžník v čase postúpenia v zmysle ustanovenia § 92 ods.
8 Zákona o bankách, dlhšie ako 90 dní v omeškaní a to napriek písomnej výzve banky. Vychádzajúc
aj z rozhodovacej činnosti súdov, v súčasnosti už nie je pochybnosť o tom, že predmetom postúpenia
pohľadávky banky na iný, nebankový subjekt, môže byť len pohľadávka splatná. A aj s poukazom na

ustanovenie § 92 odsek 8 prvá veta Zákona o bankách je zrejmé, že v prípade postupovania takejto
pohľadávky pôvodne patriacej banke musia byť súčasne splnené dve základné podmienky. Prvou
podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky z banky na nebankový subjekt je existencia písomnej
výzvy banky uvažujúcej o postúpení riadne nesplácanej a zosplatnenej úverovej pohľadávky klientovi,
aby klient túto pohľadávku mal možnosť ešte pred samotným postúpením uhradiť pôvodnému veriteľovi

(banke). Druhou podmienkou je nepretržité, viac než deväťdesiat dní trvajúce omeškanie klienta so
splnením jeho peňažného záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky, ktorá má byť predmetom
postúpenia,napriekbankovejvýzve. Splnenietýchtopodmienokmalvkonaní preukázaťžalobca.Podľa
§ 132 ods. 1 CSP bolo jeho povinnosťou nielen tvrdiť, ale aj označiť a predložiť dôkazy, preukazujúce
jeho tvrdenia, pričom pri zhromažďovaní dôkazov bolo jeho povinnosťou byť iniciatívny. Žalobca však

v konaní nepreukázal, že žalovanému riadne zaslal, resp. že sa mu do dispozície dostalo oznámenie
o zosplatnení pohľadávky banky, nepreukázal, že bol žalovaný bankou riadne vyzvaný na úhradu
zosplatnenej pohľadávky spôsobom upraveným v Zákone o bankách. V konaní teda nebolo preukázané,
že žalovanému bolo doručené (doručované) oznámenia o zosplatnení, že žalovaný bol v čase pred
postúpením pohľadávky riadne vyzvaný na splnenie dlžnej, splatnej sumy, v lehote 90 dní, tak ako

to požaduje § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Výzva predchádzajúca zosplatneniu, resp. upomienka z
03. 08. 2016 neobsahovala jednoznačné upozornenie k akému konkrétnemu dňu banka úver zosplatní
a ani výšku zosplatnenej pohľadávky. V tomto podaní sa len všeobecne uvádza uvedená možnosť, t.
j. to, že banka je oprávnená vyhlásiť predčasnú splatnosť. Jednoznačne však v nej nie je uvedené,
že ju v tomto konkrétnom prípadne aj vyhlási a k akému dátumu. Túto výzvu, resp. upozornenie nie

je preto možné v žiadnom prípade považovať za výzvu na plnenie zosplatnenej pohľadávky, tak ako
to predpokladá § 92 ods. 8 Zákona o bankách. Ani banka ako postupca, ani žalobca ako postupník
teda nepreukázali splnenie podmienok požadovaných pre platné postúpenia pohľadávky banky. A
keďže bez splnenia uvedených podmienok k postúpeniu prísť nemôže, akékoľvek takéto postúpenie,
ktoré je bez zákonných náležitostí, musí súd vyhodnotiť ako postúpenie v rozpore so zákonom, t. j.

podľa § 39 Občianskeho zákonníka za neplatné. Súd prvej inštancie nemal preukázané, že banka
pred postúpením pohľadávky samostatnou výzvou požadovanou podľa Zákona o bankách vyzvala
žalovaného ako dlžníka na úhradu splatnej pohľadávky, ktorú pohľadávku zamýšľa postúpiť. Súd prvej
inštancie teda nemal v konaní jednoznačne a nad všetku pochybnosť preukázané, že skutočne došlo
k platnému, v súlade so zákonom, zosplatneniu úveru, a že žalovaný bol podľa § 92 ods. 8 Zákona

o bankách aj riadne vyzvaný na úhradu takto zosplatnenej pohľadávky. Preto aj následné postúpenie
pohľadávky, pri ktorom neboli splnené náležitosti ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách, pre
rozpor so zákonom vyhodnotil súd prvej inštancie ako neplatné (§ 39 Občianskeho zákonníka). Súd
prvej inštancie vzhľadom na uvedené žalobu vo zvyšku zamietol v celom rozsahu, keďže nemal nad
všetkupochybnosťpreukázané,žežalobcajevecneaktívnelegitimovanývtomtokonaní,t.j.žezmluvou

o postúpení pohľadávky nadobudol platne v súlade s ustanovením § 39, § 525 a nasl. Občianskeho
zákonníka, za splnenia podmienok požadovaných § 92 ods. 8 Zákona o bankách pohľadávku, ktorá je
predmetom tohto sporu. K platnému postúpeniu by mohlo dôjsť len za predpokladu, že by boli splnené
podmienky predpokladané Zákonom o bankách, ako je uvedené vyššie. Súd prvej inštancie však tietoskutočnosti dostatočne preukázané nemal, preto zmluvu o postúpení pohľadávok uzatvorenú medzi
VÚB, a. s, a žalobcom, na základe ktorej malo dôjsť k postúpeniu pohľadávky žalovaného v tomto
konaní ku dňu 18. 09. 2019, vyhodnotil ako neplatnú pre rozpor so Zákonom o bankách (§ 525 ods. 2

Občianskeho zákonníka a § 39 Občianskeho zákonníka). Na doplnenie súd prvej inštancie uviedol, že
v tomto prípade ani žaloba nemôže byť považovaná za výzvu podľa Zákona o bankách, pretože nemá
povahu hmotnoprávneho úkonu bankovej výzvy pred postúpením s dôsledkami na hmotnoprávny nárok
alebo jeho nositeľa, pretože vôbec neobsahovala samotnú zákonom požadovanú výzvu na zaplatenie
s poučením o možnosti postúpenia. Okrem uvedeného k postúpeniu malo dôjsť skôr, ako vôbec bola

táto žaloba procesným predpisom predpokladaným spôsobom žalovanému doručená. Keďže súd prvej
inštancie dospel k záveru, že žalobca nie je vecne legitimovaný v konaní, nakoľko platne nevstúpil do
práv a povinností pôvodného veriteľa, súd sa už prípadným premlčaním nároku nezaoberal, ide totiž o
námietku vzťahujúcu sa k veriteľovi pohľadávky a ním žalobca nie je. Vzhľadom na uvedené súd prvej
inštancie rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. V časti konanie podľa § 145 ods. 2 CSP
zastavil a vo zvyšku žalobu zamietol. V časti bola žaloba zamietnutá, a preto v tejto časti by mal mať

nárok na náhradu trov konania žalovaný v celom rozsahu. V časti o zaplatenie 785,58 eura s prísl. bolo
konanie zastavené bez preukázania dôvodnosti žaloby podanej v predmetnej časti, t. j. má sa za to, že
ho spôsobil žalobca. T. j. aj v tejto časti by mal mať nárok na náhradu trov konania žalovaný. Keďže
však žalovanému trovy konania nevznikli, súd prvej inštancie mu nárok nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku v zamietajúcom výroku a výroku o trovách konania podal žalobca v zákonom
stanovenej lehote odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) a uviedol, že súd prvej inštancie
vec nesprávne právne posúdil, keď uviedol, že im nesvedčí aktívna legitimácia v spore, preto je
toto rozhodnutie nesprávne. Za účelom preukázania aktívnej legitimácie predložil rámcovú zmluvu o
postúpení pohľadávok, spolu so žiadosťou o postúpenie a prevod, vrátane identifikácie postúpenej

žalovanej pohľadávky. Rovnako predložil dôkaz o splnení notifikačnej povinnosti jeho predchodcom, a to
oznámenie o postúpení zo dňa 23. 09. 2019, ktorým jeho predchodca oznámil žalovanému postúpenie
žalovanej pohľadávky, čím preukázal aktívnu legitimáciu v spore. Právny názor súdu prvej inštancie, že
pre postúpenie žalovanej pohľadávky sa vyžadovalo splnenie osobitných podmienok upravených v ust.
§ 92 ods. 8 Zákona o bankách je nesprávny. Žalovaná pohľadávka totiž nie je pôvodne pohľadávkou

banky, tou sa stala len z dôvodu rozdelenia pôvodného veriteľa spoločnosti Consumer Finance Holding
a. s. zlúčením s VÚB, a. s., preto sa na ňu nevzťahuje osobitný sprísnený režim postúpenia ako pri
bankových pohľadávkach. Podporne odkázal na právny názor vyjadrený v rozsudku Krajského súdu v
Trenčíne pod č. k. 17CoCsp/18/2021-119 zo dňa 22. 12. 2021. Pokiaľ by sa odvolací súd nestotožnil s
vyššie uvedeným právnym názorom uviedol, že v danom spore boli splnené podmienky pre postúpenie

bankovej pohľadávky. Žalovaný bol preukázateľne vyzvaný jeho predchodcom na plnenie v liste zo dňa
03. 08. 2016 s označením Predžalobná upomienka a tiež v liste zo dňa 07. 09. 2016 s označením
Oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru. Zákon o bankách neuvádza, akú formou má mať
výzva banky pred postúpením, uvádza len obsahové náležitosti výzvy. Každý právny úkon sa vykladá
podľa svojho obsahu. Nie je vylúčené, aby obsahom jednej listiny bolo aj niekoľko právnych úkonov.

Zo znenia vyššie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že banka alebo pobočka zahraničnej
banky má právo postúpiť postupníkovi svoju pohľadávku za podmienky, že a) klient bol písomne
vyzvaný na zaplatenie čo i len časti peňažného záväzku, s ktorého zaplatením je v omeškaní a b) jeho
omeškanie trvá nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Tvrdil, že preukázal platné zosplatnenie
úveru a výzvy zo dňa 03. 08. 2016 a zo dňa 07. 09. 2016 na zaplatenie dlžného zostatku úveru, ktoré

boli žalovanému riadne zaslané doporučene do jeho dispozičnej sféry. Zaslanie predžalobnej výzvy
preukázalajpredloženoudoručenkovouobálkou.Zásielkasavrátilaspäťodosielateľovidňa28.09.2016
z dôvodu na strane žalovaného, ktorý si zásielku v odbernej lehote neprevzal. Nakoľko bol žalovaný
napriek výzvam na plnenie viac ako 90 dní v omeškaní so zaplatením svojho splatného dlhu, týmto boli
splnenézákonnépredpokladypreplatnépostúpeniebankovejpohľadávkypodľaust.§92ods.8 Zákona

o bankách, ku ktorému došlo dňa 18. 09. 2019. K postúpeniu pohľadávky, ktorej zaplatenie je predmetom
tohto sporu došlo riadne a platne, čím je daná aktívna legitimácia v tomto spore. Na základe vyššie
uvedeného žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch zmenil tak,
že zaviaže žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 6 356,91 eura, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne
zo sumy 6 356,91 eura od 21. 07. 2019 do zaplatenia, to všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti

rozsudku a prizná žalobcovi nárok na náhradu trov konania a náhradu trov právneho zastúpenia v plnom
rozsahu.3. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd podľa § 34 CSP po zistení, že odvolanie bolo podané včas,
oprávnenou stranou - žalobcom, v neprospech ktorého bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) proti
rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po

skonštatovaní, že odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom podaného odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi
odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby
jeho zopakovania alebo doplnenia (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a vec

správne posúdil po právnej stránke, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom
výroku (II.) a vo výroku trov konania (III.) podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. V
zastavujúcom výroku (I.) je rozsudok súdu prvej inštancie právoplatný, nakoľko sa žalobca voči nemu
neodvolal.

4. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že pôvodný žalobca (Všeobecná úverová banka a. s.) sa žalobou

domáhal od žalovaného zaplatenia 7 142,49 eura s 5 % ročným úrokom z omeškania od 21. 07. 2019
do zaplatenia, čo odôvodňoval tým, že medzi žalobcom a žalovaným bola dňa 26. 06. 2013 uzavretá
zmluvu o vydaní a používaní kreditnej karty VÚB, a. s., na základe ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť
žalovanému kreditnú kartu, ku ktorej viedol účet. Žalovanému bol poskytnutý úver a žalovaný mal
schválený úverový rámec vo výške 3 150,- eur. Žalovaný si neplnil svoje povinnosti vyplývajúce mu

zo zmluvy, pričom právny predchodca žalobcu pred odstúpením na vymáhanie, vystavil ku dňu 10.
07. 2019 nový výpis z bankovej knihy s konečným stavom ku dňu 03. 06. 2019, so zostatkom na
úhradu vo výške 7 142,49 eura. Z dôvodu neplnenia si povinností zo strany žalovaného, posledná jeho
splátka bola realizovaná k 07. 04. 2016, veriteľ pristúpil k mimoriadnému zosplatneniu dlhu. Žalovaného
najskôr upozornil listom zo dňa 03. 08. 2016 na možnosť vyhlásenia okamžitej splatnosti úveru pre

omeškanie s úhradou splátky splatnej v mesiaci 6/2016 a následne mu zaslal oznámenie o vyhlásení
okamžitej splatnosti úveru a to listom zo dňa 07. 09. 2016. Po podaní žaloby veriteľ z úverového
vzťahu - Všeobecná úverová banka a. s. (ďalej len „VÚB a. s.“) svoju pohľadávku postúpil podľa § 524
Občianskeho zákonníka na súčasného žalobcu (Intrum Slovakia s. r. o.). Súd prvej inštancie uznesením
zo dňa 11. októbra 2019 č. k. 5Csp/60/2019-64 pripustil zmenu na strane žalobcu tak, že na miesto

pôvodného žalobcu (VÚB a.s.) vstúpil do konania súčasný žalobca (Intrum Slovakia s. r. o.). Následne
súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 15. júna 2021 č. k. 5Csp/60/2019-223 rozhodol tak, že žalobu
zamietol a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania, ktorý bol z dôvodu podaného odvolania
žalobcom uznesením odvolacieho súdu zo dňa 26. novembra 2021 č. k. 6CoCsp/26/2021-255 zrušený
a vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Následne na to rozhodol súd

prvej inštancie napadnutým rozsudkom.

5. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

6.Podľa§387ods. 2CSP,aksaodvolacísúd vcelomrozsahustotožňuje sodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť
len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (okrem prípadov
uvedených v ustanovení § 379 CSP), tak aj dôvodmi podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP). Odvolateľ

v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

8. Po prejednaní veci odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je
vecne správne, keď súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania správne zhrnul skutkový stav veci a

vec aj správne právne posúdil a to v otázke rozhodujúcej pre posúdenie danej veci - v otázke neplatnosti
vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru a aktívnej legitimácie žalobcu. S poukazom na uvedené,
odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne, v zmysle ustanovenia§ 387 ods. 1 CSP potvrdil, a keďže sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia stotožňuje, na tieto
dôvody v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP odkazuje.

9. Na potvrdenie záverov súdu prvej inštancie, s ohľadom na dôvody podaného odvolania žalobcu,
odvolací súd udáva, že v prejednávanej veci ide o spotrebiteľský spor, a to z titulu zmluvy o vydaní
a používaní kreditnej platobnej karty VÚB, a. s. uzavretej medzi pôvodným žalobcom VÚB, a. s. a
žalovaným dňa 21. 06. 2013 (ďalej len „zmluva o používaní kreditnej karty“). Zo samotnej zmluvy o
používaní kreditnej karty (č. l. 23) a z obchodných podmienok pre vydanie a používanie kreditných

kariet vydávaných Všeobecnou úverovou bankou, a. s. v spolupráci so spoločnosťou Consumer Finance
holding, a. s. (č. l. 8) jednoznačne vyplýva, že spotrebiteľskú zmluvu uzatvárala v pozícii veriteľa so
žalovaným spoločnosť VÚB, a. s., ako bankový subjekt v zmysle Zákona o bankách, preto je odvolacia
námietka žalobcu, že žalovaná pohľadávka nie je pôvodne pohľadávkou banky a stala sa ňou len z
dôvodu rozdelenia pôvodného veriteľa spoločnosti Consumer Finance Holding a. s. zlúčením s VÚB, a.
s. nedôvodná. Tvrdenie žalobcu v odvolaní z dokladov založených v spise nevyplýva, pričom aj sám

pôvodný žalobca VÚB, a. s. v žalobe uvádzal, že on ako veriteľ uzavrel so žalovaným zmluvu, z ktorej
plnenie je predmetom tejto žaloby.

10. Vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným vznikol z bankového úveru, ktorý je
regulovaný špeciálnou právnou úpravou, a to Zákonom o bankách, ktorý je vo vzťahu k Občianskemu

zákonníku predpisom s charakterom lex specialis. Keďže k postúpeniu pohľadávky v danej veci došlo
medzi bankou a nebankovým subjektom, okrem všeobecnej úpravy postúpenia pohľadávky podľa
Občianskeho zákonníka je potrebné zohľadniť aj špeciálnu úpravu týkajúcu sa postúpenia pohľadávky
podľa Zákona o bankách, zakotvenú v ustanovení § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Toto ustanovenie
sprísňuje zákonné predpoklady postúpenia bankovej pohľadávky z dôvodu, že po postúpení pohľadávky

rôznym subjektom už nad pohľadávkou nie vždy je zachovaná kontinuita dôležitého dohľadu centrálnej
banky, ktorá je dôležitá v priebehu trvania úverového vzťahu. Podmienky uvedené v predmetnom
ustanovení podmieňujú platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky.

11.Ustanovenie§525OZurčuje,ktorépohľadávkynemožnoplatnepostúpiť,pričompostúpenieurčitých

pohľadávok môže byť zakázané špeciálnymi predpismi, prípadne postúpenie môže byť zákonom síce
dovolené, ale len za určených podmienok. Podľa názoru odvolacieho súdu ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB
je práve takým ustanovením, ktoré upravuje ďalšie špeciálne podmienky (popri všeobecných v OZ), za
ktorých môže byť banková pohľadávka (alebo jej časť) postúpená, a to: ak je pohľadávka 1/ splatná,
a to až po predchádzajúcej 2/ písomnej výzve a kumulatívne, ak je splnené 3/ omeškanie dlžníka so

splnením postupovanej pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Uvedené skutočnosti
sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky, ktoré musia byť splnené v čase
postúpenia pohľadávky. Splnenie osobitných zákonných predpokladov postúpenia bankovej pohľadávky
savyžadujezdôvodu,žepopostúpenípohľadávkyrôznymsubjektom(mimobanky)užniejezachovaná
možnosť dohľadu a dozoru Národnej banky Slovenska ako centrálnej banky. Následkom postúpenia

pohľadávky, ohľadne ktorej cesia podľa § 525 OZ alebo podľa špeciálnych predpisov nie je dovolená,
je absolútna neplatnosť zmluvy o postúpení pre jej rozpor so zákonom (§ 39 OZ). Ak dôjde k postúpeniu
pohľadávky, ohľadne ktorej to zákon zakazuje, (alebo ohľadne ktorej postúpenie podmieňuje splnením
zákonných podmienok, ktoré splnené neboli), ide o cesiu neplatnú od počiatku ex tunc a jej neplatnosť
nemožno zhojiť.

12. Touto otázkou sa už vo svojom rozhodnutí vyporiadal aj NS SR v rozhodnutí sp. zn. 7Cdo 26/2017
zo dňa 28. marca 2018, v ktorom k ustanoveniu § 92 ods. 8 Zákona o bankách uviedol, že pre správne
pochopenie významu a povahy tejto právnej úpravy podľa názoru dovolacieho súdu nepostačuje
vychádzať z jej zaradenia do konkrétnej časti zákona či dokonca do určitého zákona, ale nevyhnutným je

práve posúdenie, či posudzovaná úprava reguluje správanie subjektov verejného práva, alebo naopak,
dopadá na súkromnoprávne konanie. Rozborom ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ktoré
od schválenia pôvodného znenia zákona do času uzavretia zmluvy o úvere treba dospieť k tomu, že
celkom jednoznačne definuje podmienky, za akých možno, resp. nemožno postúpiť pohľadávku patriacu
banke buď inej banke alebo aj subjektu, ktorý nie je bankou. Prvá veta ustanovenia definuje dve takéto

podmienky, z ktorých prvou je písomná výzva banky uvažujúcej o postúpení riadne nesplácanej úverovej
pohľadávky klientovi, aby pohľadávku splnil a druhou nepretržité viac než 90 dní trvajúce omeškanie
klienta so plnením čo i len časti jeho peňažného záväzku zodpovedajúceho pohľadávke banky. Druhá
veta potom obsahuje úpravu situácie, v ktorej banka uplatniť právo pohľadávku postúpiť nebude môcť ato vtedy, ak klient ešte pred postúpením svoj omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho
príslušenstva splní; okrem nej ale tiež prípad, v ktorom práve zmienené obmedzenie banky existovať
nebude - vtedy, ak súčet všetkých omeškaní klienta so plnením čo len časti toho istého peňažného

záväzku zákonom trval kvalifikovaný čas presahujúci jeden rok. Ostatná veta ustanovenia je potom
z pohľadu správnosti uchopenia problému nižšími súdmi bez významu, nakoľko táto vymedzuje len
povinnosť odovzdania postupníkom postupcovi aj dokumentácie preukazujúcej tzv. život právneho
vzťahu a úpravu týkajúcu sa samotného bankového tajomstva a jeho prelomenia. Za neudržateľnú
považoval argumentáciu, podľa ktorej v prípade súčtu všetkých omeškaní úverového dlžníka trvajúceho

viac než rok sa nemusí trvať ani na výzve banky klientovi pred postúpením pohľadávky, keď časť úpravy
o tom, že skôr uvedené neplatí, sa vzťahuje výlučne na zachovanie práva banky uplatniť právo na
postúpenie pohľadávky napriek neskoršiemu plneniu klienta a nie aj na ustúpenie od podmienok, za
ktorých k postúpeniu možno pristúpiť. Uviedol, že ak zákonným dôsledkom rozporu právneho úkonu
so zákonom je v sfére súkromné práva jeho neplatnosť, neexistuje prakticky žiadny priestor pre inú
interpretáciu úpravy rozhodnej aj pre výsledok konania v prejednávanej veci než tú, že podmienky

podľa § 92 ods. 8 vety prvej Zákona o bankách, za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju
pohľadávku inému subjektu, sú z povahy veci podmienkami, bez plnenia ktorých k postúpeniu prísť
nesmie. Nerešpektovanie takejto právnej úpravy má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení
pohľadávky pre rozpore so zákonom.

13. Touto problematikou sa zaoberal NS SR aj v rozhodnutí zo dňa 24. apríla 2018 sp. zn.
1Cdo/147/2017, publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod R 60/2018, v ktorom dospel k obdobným záverom.

14. Podľa ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka, ak ide o splnenie dlhu v splátkach, môže

veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté
alebo určené v rozhodnutí súdu. Právo na zaplatenie celej pohľadávky (strata výhody splátok) môže
veriteľ využiť najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky. Úprava straty výhody splátok v
spotrebiteľských zmluvách podľa § 565 OZ vytvárala v praxi neprimerané situácie a viedla často k
zneužitiu právneho postavenia veriteľa, ak sa dlžník oneskoril čo i len o jeden deň so zaplatením

jednej alebo viacerých splátok, ktoré sa stali splatnými, v dôsledku čoho zákonodarca pristúpil k prijatiu
osobitnej právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka (pôvodne § 53
ods. 8).

15. Možnosť predčasne zosplatniť spotrebiteľský úver v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka je

upravená v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka s tým, že pre platné zosplatnenie úveru je potrebné
kumulatívne dodržanie tam stanovených podmienok, a to: (i.) ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy,
ktoré sa má vykonať v splátkach, (ii.) dohoda medzi veriteľom a dlžníkom o tom, že ak sa nesplní niektorá
splátka, stane sa zročným celý dlh (ide o tzv. stratu výhody splátok), prípade celý dlh sa stane zročným aj
vtedy, ak to bolo určené v rozhodnutí súdu, (iii.) uplatnenie práva najskôr po uplynutí troch mesiacov od

omeškania so zaplatením splátky a (iv.) upozornenie spotrebiteľa na uplatnenie tohto práva v lehote nie
kratšej ako 15 dní, (v.) uplatniť právo na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru do splatnosti najbližšej
splátky úveru. Až po kumulatívnom splnení uvedených podmienok možno dospieť k záveru, že došlo k
platnému zosplatneniu spotrebiteľského úveru.

16. Predčasné zosplatnenie úveru je podstatným zásahom do práv a povinností zmluvných strán, keď
veriteľovi vzniká právo žiadať, a na druhej strane dlžníkovi vzniká povinnosť uhradiť celý zostatok úveru
naraz. Uvedené právo veriteľa však nenastupuje automaticky a je podmienené riadnym uplatnením zo
strany veriteľa. Vzhľadom na závažnosť následkov spojených so zosplatnením dlhu, je potrebné, aby
takýto právny úkon bol preukázateľne doručený dlžníkovi, teda aby bolo preukázané, že sa oznámenie o

zosplatnení dostalo do jeho dispozičnej sféry. V prípade, že nedošlo k splneniu stanovených podmienok,
nie je možné hovoriť o platnom vyhlásení dlhu (úveru) za predčasne splatný.

17. K ďalšej odvolacej námietke žalobcu, a to preukázaniu doručenia výzvy na zaplatenie dlhu
a oznámenia o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru, odvolací súd ešte dodáva, že z vykonaného

dokazovania súdom prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že pôvodný žalobca predžalobnou
upomienkou zo dňa 3. augusta 2016 (č. l. 123) upozornil žalovaného, že má nedoplatok vo výške 315,-
eur a v prípade, ak do 10. augusta 2016 nedôjde k úhrade splátky splatnej v mesiaci 06/2016, bude
veriteľ oprávnený úver zosplatniť. Doručenie predžalobnej upomienky preukázal fotokópiou obálky (č. l.125). Pôvodný žalobca vyhotovil oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru zo dňa 7. septembra
2016 (č. l. 124), v ktorom uviedol, že dlh žalovaného sa stal splatným v celom rozsahu naraz. Žalobca
však k preukázaniu doručenia oznámenia o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru neprodukoval žiadny

dôkazný prostriedok, preto jeho doručenie žalovaného a splnenie podmienok pre zosplatenie úveru
nepreukázal.

18.1. Doručovaním jednostranných hmotnoprávnych úkonov v oblasti súkromného práva sa zaoberal
NS SR v rozhodnutí zo dňa 15. decembra 2020 sp. zn. 5 Cdo 36/2020, z ktorého vychádzal aj odvolací

súd v tomto konaní.

18.2. Uviedol, že ustanovenie § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka upravuje režim doručovania
hmotnoprávnych úkonov. V zmysle uvedeného ustanovenia prejav vôle pôsobí voči neprítomnej
osobe od okamihu, keď jej dôjde. V danom prípade sa jedná o takzvanú teóriu dôjdenia, a teda pri
hmotnoprávnych úkonoch sa nevyžaduje skutočné doručenie a prevzatie písomnosti zachytávajúcej

právny úkon.

18.3. Účinnosť adresovaných jednostranných hmotnoprávnych úkonov v režime Občianskeho
zákonníka, resp. celkovo v oblasti súkromného práva predpokladá, že prejav vôle dôjde, resp. je
doručený adresátovi, t. j. že sa dostane do sféry jeho dispozície - už týmto okamihom začína

právny úkon pôsobiť voči druhej zmluvnej strane. Slovné spojenie „dostane do jeho dispozičnej sféry“
nemožnovykladaťvzmysleprocesnoprávnychpredpisov.Jenímpotrebnérozumieťobjektívnumožnosť
neprítomnej osoby zoznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom. Právna teória i súdna prax takou
možnosťou chápe nielen samotné prevzatie písomného hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale i také
prípady, kedy doručením listu či telegramu, obsahujúceho prejav vôle, do bydliska alebo sídla adresáta

či do jeho poštovej schránky, poprípade i hodením oznámenia do poštovej schránky o uložení takej
zásielky, nadobudol adresát hmotnoprávneho úkonu objektívnu príležitosť zoznámiť sa s obsahom
zásielky. Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne zoznámil s obsahom hmotnoprávneho
úkonu, postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznať jeho obsah (napr. uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 28. januára 2011 sp. zn. 5Cdo/129/2010). Teória dôjdenia vychádza z toho, že

z hľadiska pôsobenia (perfektnosti) prejavu vôle nie je dôležitá skutočná vedomosť adresáta právneho
úkonu, pretože inak by adresát mohol účinkom prejavu vôle druhého účastníka zabrániť nepreberaním
písomností.Dôjdenímdosféryvplyvupríjemcusarozumienapríkladvhodenielistudoschránkypríjemcu
alebo dôjdenie mailu na mailovú adresu príjemcu, ak príjemca dal v zmluve najavo, že písomnosti
možno posielať aj elektronicky. Rozhodujúce je objektívne hľadisko, t. j. ak sa preukáže, že adresát

mal reálnu možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle, nastávajú právne účinky jednostranného právneho
úkonu obsahujúceho takýto prejav bez ohľadu na to, či sa s ním adresát skutočne oboznámil. Pre
čas dôjdenia prejavu vôle ďalej platí, že prejav vôle musí dôjsť adresátovi v čase, v ktorom sa podľa
obvyklých okolností mohol s obsahom prejavu vôle oboznámiť; záleží teda na tom, kedy adresát mal a
mohol predpokladať prijatie prejavu. Dôjdením prejavu vôle do dispozičnej sféry adresáta sa završuje

proces účinného doručenia právneho úkonu a od tohto momentu je právny úkon pre konajúci subjekt
záväzný a nemožno ho jednostranne odvolať.

18.4. V zmluvnej právnej praxi sa zvyknú v súvislosti s doručovaním právnych úkonov a iných listín v
zmluvách používať dojednania upravujúce tzv. fikciu doručenia, podľa ktorej sa zásielka považuje za

doručenú bez ohľadu na to, či doručenie (v zmysle faktického prevzatia zásielky) bolo reálne vykonané.
V tomto smere možno rozlišovať dve situácie fikcie doručenia, a to: 1/ zásielka sa považuje za doručenú
uplynutím vopred určených dní odo dňa jej odoslania, 2/ zásielka sa považuje za doručenú dňom jej
vrátenia odosielajúcemu subjektu z dôvodu neprevzatia adresátom. K prvému spôsobu dojednania fikcie
doručenia zaujala súdna prax odmietavé stanovisko, podľa ktorého dohodou zmluvných strán nemožno

platne dojednať nevyvrátiteľnú domnienku ani fikciu, že určitá zásielka obsahujúca právny úkon sa
považuje za doručenú len na základe jej odoslania bez toho, aby došla do sféry adresáta. Podľa tohto
názorovéhoprúdufikciadoručenianeobstojíakoplatnedojednanáprejejrozporsustanovením§45ods.
1 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka. Princíp doručovania
právnych úkonov ako podmienka ich účinnosti vyplýva nielen z § 45 Občianskeho zákonníka, ale je

jednou z hlavných zásad súkromného práva. Je neprípustné, aby k vzniku, zmene alebo zániku práv
a povinností účastníkov právnych vzťahov dochádzalo na základe prejavu vôle konajúceho subjektu
bez toho, aby mal adresát minimálne objektívnu možnosť sa s týmto úkonom oboznámiť - ak má
byť určitý právny úkon uskutočnený jednou osobou významný pre inú osobu, musí mať táto osobaaspoň príležitosť spoznať jeho obsah (musí dôjsť do jej dispozičnej sféry). Dispozičná sféra adresáta je
vymedzená zmluvne dohodnutým doručovacím režimom, t. j. kontaktnými adresami účastníkov alebo
určením kontaktnej osoby (spravidla v záhlaví zmluvy) s tým, že doručenie písomnosti je účinné už tým,

že sa doručí do dohodnutého miesta alebo určenej osobe. Týmto okamihom sa zásielka dostáva do sféry
adresáta, pričom už nie je dôležité, či sa adresát s obsahom zásielky zoznámil alebo nie. Z podstaty
doručovania tak pre účastníkov zmluvného vzťahu vyplýva povinnosť zabezpečiť v danom mieste
alebo u určenej osoby prijímanie zásielok. Pri zmene dohodnutého režimu doručovania majú zmluvné
strany vzájomnú oznamovaciu povinnosť, aby sa zabezpečila účinnosť doručovania právnych úkonov

- zmluvnej strane nemožno pričítať v jej neprospech, že doručovala na pôvodne dohodnutú adresu, ak
jej táto zmena nebola včas oznámená (z dôvodu právnej istoty v právnych vzťahov možno odporučiť
dojednať notifikačnú povinnosť týkajúcu sa zmien v doručovaní výslovným spôsobom v zmluve). Je
neprípustné, aby adresát porušením povinnosti oznámiť novú adresu požíval výhody spočívajúce v
zmarení právnych účinkov pre neho nepriaznivých právnych úkonov, a to na úkor konajúcej osoby,
ktorá koná v súlade s tým, čo bolo pre doručovanie dohodnuté. Pri druhom spôsobe dojednania

fikcie doručenia je irelevantné, či sa adresát v mieste doručovania skutočne zdržiava - dôležité je to
ako vymedzil spôsob prijímania zásielok v zmluve. Predpokladá sa, že ak účastník zmluvy uvedie
určitú adresu, tak tým vymedzil svoju dispozičnú sféru, kde má zabezpečenú možnosť oboznámiť sa
s doručovanou zásielkou. Opačná argumentácia by totiž viedla k absurdným dôsledkom - zmluvná
strana by úmyselne uviedla adresu, na ktorej sa nezdržiava, aby znemožnila účinné doručovanie.

Takto dojednanú fikciu doručenia možno istým spôsobom považovať za nadbytočnú, nakoľko pri
doručovaní hmotnoprávnych úkonov sa nevyžaduje reálne prevzatie zásielky adresátom - z toho
vyplýva, že aj bez takto dojednanej fikcie doručenia sa bude právny úkon považovať za doručený bez
ohľadu na jeho faktické prevzatie, ak dôjde do dispozičnej sféry adresáta. Koncepcia Občianskeho
zákonníka je postavená na dispozitívnosti väčšiny jeho ustanovení, pričom v mnohých prípadoch je

ponechané na zmluvnej slobode účastníkov, akým spôsobom pre svoje záväzkové vzťahy zákonnú
úpravu modifikujú. V súlade s ustanovením § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka si totiž účastníci môžu
vzájomné práva a povinnosti upraviť dohodou odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a
ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Z povahy ustanovenia §
45 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že ide o kogentné ustanovenie, ktoré nepripúšťa odchylnú

dohodu zmluvných strán v podobe fikcie doručenia. Právna konštrukcia doručovania upravená týmto
ustanovenímtotižzabezpečujespravodlivévyvažovaniezáujmovzmluvnýchstrán.Adresátoviprávneho
úkonu poskytuje možnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu a taktiež istotu, aby účinky daného
právneho úkonu nenastali bez toho, že mu to nebolo umožnené. Subjekt realizujúci právny úkon má
na druhej strane istotu, že doručovaný právny úkon sa stane právne perfektným a vyvolá zamýšľané

právne následky aj v prípade, že sa adresát vyhýba prevzatiu zásielky, príp. zmarí jej doručenie hoci
i z nedbanlivosti (napr. zmenou doručovacej adresy bez oznámenia tejto skutočnosti druhej zmluvnej
strane). Tu je potrebné poukázať práve na požiadavku právnej istoty na strane adresáta, aby sa mohol
s prejavom vôle oboznámiť, ale zároveň sa chráni aj právna istota odosielateľa v tom zmysle, že ak
sa adresát mal možnosť (príležitosť) oboznámiť s prejavom vôle, ale sa tak nestalo, prejav vôle sa

považuje za účinný. Pritom nie je podstatné, či sa adresát s obsahom zásielky aj skutočne oboznámil.
Je potrebné si však uvedomiť, že v prípade sporu o doručení písomnosti bude dôkazné bremeno
o doručení zaťažovať odosielateľa. Je preto vhodné, aby odosielateľ vhodným spôsobom doručenie
zásielky adresátovi zdokumentoval, resp. ju vedel relevantne preukázať.

19. K vyššie uvedenému odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav a
dospel k správnemu záveru, že žalobca v konaní nepreukázal riadne doručenie oznámenia o vyhlásení
okamžitej splatnosti úveru (č. l. 124), keď žalobca na preukázanie uvedenej skutočnosti neprodukoval
žiadny dôkazný prostriedok a ani zo súdneho spisu takáto skutočnosť nevyplýva. Odvolací súd dodáva,
že na to, aby mohlo dôjsť platnému mimoriadnemu zosplatneniu úveru zo spotrebiteľskej zmluvy, je

potrebné, aby žalobca preukázal splnenie podmienok pre mimoriadne zosplatnenie v zmysle § 53
ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka, a za týmto účelom hodnoverne preukázal riadne doručenie
zákonom prezumovaných právnych úkonov, teda aj oznámenia o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru
(č. l. 124), resp. preukázal, že to sa dostalo do dispozičnej sféry adresáta (žalovaného). Odvolací
súd zdôrazňuje, že nakoľko žalobca v konaní v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno ohľadom

riadneho doručenia vyššie uvedenej písomnosti, nie je možné dospieť k záveru o platnom mimoriadnom
zosplatnení úveru, resp. o platnom vyhlásení dlhu (úveru) za predčasne splatný, ako to predpokladá
§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. To znamená, že pohľadávka, ktorá bola predmetom postúpenia
medzi pôvodným žalobcom (VÚB a. s.) a súčasným žalobcom (Intrum Slovakia s. r. o.) nebola včase postúpenia splatná. Uvedené znamená, že absentoval spôsobilý predmet prevodu (postúpenia)
predmetnej pohľadávky, čo so sebou viaže v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách v znení
účinnom v čase postúpenia pohľadávky absolútnu neplatnosť takéhoto právneho úkonu, t. j. postúpenia.

20. Pokiaľ teda súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol (okrem zastavujúcej časti) z dôvodu
nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, jeho rozhodnutie je vecne správne, preto odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku (II.) a vo výroku trov konania (III.)
podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

21. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v
odvolacom konaní úspešnému žalovanému síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu, avšak keďže mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že
žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle ustanovenia
§ 262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v takom prípade

by o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa § 262 ods. 2
CSP súd prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že žalovanému
žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá v zmysle čl. 17 CSP rozhodol, že žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania
nepriznáva.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).