Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 18, 2023

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/85/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4121210818
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 01. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2023:4121210818.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v spore žalobcov: 1. N.
C., rod. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom R., C. XX/XX, 2. W. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q., C. XXX/XX,
obaja zastúpení Sidor a partneri, s. r. o., Hlohovec, Železničná 4/A, IČO: 52 635 970, proti žalovanej: O.
J., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q., C. XXXX/XXA, zast. JUDr. Ondrejom Brlášom, advokátom, so sídlom
Nitra, Štefánikova trieda 9, o určenie, že suma 33 000,- eur patrí do dedičstva, o odvolaní žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 8C/35/2021-153 zo dňa 28. marca 2022 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcom v 1. a 2. rade sa voči žalovanej priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že určil, že finančné prostriedky vo výške
33 000,- eur, ktoré boli pred smrťou poručiteľky S. F., rod. T., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX,
naposledy bytom C. XXX/XX, XXX XX Q., prevedené z jej účtu na účet žalovanej, patria do dedičstva
po poručiteľke S. F., rod. T., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX, naposledy bytom C. XXX/XX,
XXX XX Q. (I.). O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovia v 1. a 2. rade majú proti žalovanej

nárok na náhradou trov konania v plnej výške (II.). Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 137 písm.
a), b), c), d), § 149, § 150 ods. 1, § 153 ods. 1 až 3, § 215 ods. 1, 2, § 255 ods. 1 CSP, § 628
ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka a vykonaným dokazovaním zistil, že je nesporným, že k prevodu
sumy 33 000,- eur z účtu poručiteľky, pani S. F., nar. XX. XX. XXXX, pred jej úmrtím došlo, ako aj to,
že prevod realizovala žalovaná, ktorá mala dispozičné právo k jej účtu. Sporným však je, na základe
čoho k prevodu finančných prostriedkov došlo, keďže žalobcovia namietajú, že by k tomuto úkonu
malo dôjsť na základe darovacej zmluvy medzi poručiteľkou a žalovanou tak, ako to tvrdí žalovaná.

Vzhľadom na to, že ide o žalobu podľa § 137 písm. c) CSP, musel súd preskúmať, či existuje na jej
podanie naliehavý právny záujem, pričom dospel k záveru, že jednoznačne áno. Súd sa stotožnil s
argumentáciou žalobcov, že naliehavosť právneho záujmu je v tomto prípade daná tým, žalobcovia sú
právnymi nástupcami po poručiteľke a majú právo dediť z toho, čo patrilo do dedičstva po poručiteľke.
Konaním žalovanej bolo porušené dedičské právo žalobcov, pričom nie je možné sa domáhať ochrany
práv iným spôsobom ako určením, že finančné prostriedky, ktoré žalovaná previedla na svoj účet z účtu
poručiteľky,majúpatriťdodedičstvapoporučiteľkeanazákladetakéhotourčeniapožiadaťpríslušnýsúd

o dodatočné konanie o dedičstve. Predmetom sporu, od jeho začiatku, jednoznačne bola existencia, čo i
len ústnej, darovacej zmluvy medzi žalovanou a poručiteľkou. Je zodpovednosťou žalovanej, že v rámci
skutkových tvrdení sa takmer výlučne obmedzila na okolnosti jej starostlivosti o poručiteľku, vzťahov
medzi ňou, žalobcami, poručiteľkou a ďalšími príbuznými, prípadne k pohnútkam poručiteľky a ibavýlučne vo vzťahu k týmto tvrdeniam navrhovala vykonať dokazovanie výsluchmi strán sporu a svedkov,
prípadne listinnými dôkazmi. Žalovaná, do prvého pojednávania, neuviedla súdu vo vzťahu k uzavretiu
spornej darovacej zmluvy takmer žiadne skutkové tvrdenia, okrem toho, že išlo o darovaciu zmluvu

uzavretú ústne, a že k prevedeniu finančných prostriedkov došlo bezprostredne po príkaze poručiteľky
dňa 24. 04. 2020. Toto sú jediné skutkové tvrdenia žalovanej vo vzťahu k existencii darovacej zmluvy,
uvedené v jej písomných vyjadreniach, vo vzťahu ktorým nenavrhla vykonať žiadne dokazovanie, a
to ani jej výsluchom na pojednávaní. Pokiaľ bola žalovaná v presvedčení, že v rámci jej procesnej
obrany stačí, ak poprie skutkové tvrdenia žalobcov, takýto právny názor nie je správny, pretože ako

žalobcovia správne podotkli, nie je možné, aby títo preukazovali neexistenciu darovacej zmluvy. V
tomto prípade sa dôkazné bremeno prenáša na stranu sporu, ktorá tvrdí, že jej právo je odvodené
od konkrétneho titulu. Žalovaný je vo všeobecnosti povinný (za predpokladu, že chce byť úspešný
v spore) tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré právo žalobcu vylučujú. Z toho vyplýva, že v spore
nedokazuje iba žalobca, ale v závislosti od procesnej situácie môže dochádzať k presunutiu bremena
tvrdenia a dôkazného bremena na žalovaného. Z pravidla, že každý preukazuje iba svoje vlastné

skutkové tvrdenia existuje výnimka vychádzajúca zo skutočnosti, že od nikoho nemožno spravodlivo
požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti (negatívnu skutočnosť - niečo, čo
sa nestalo, čo neexistuje). Preukazovanie takejto skutočnosti je spravidla objektívne nemožné. V týchto
prípadoch hovoríme o presunutí dôkazného bremena na protistranu. V civilnej procesualistike sa pre
túto skutočnosť používa termín negatívna dôkazná teória. Táto teória sa uplatní vtedy, keď nie je

možné neexistenciu určitej skutočnosti dokázať prostredníctvom tvrdenia iných pozitívnych skutočností,
ktoré v konečnom dôsledku vedú k záveru o tom, že určitá negatívna skutočnosť je daná. Ak by aj
došlo k uzavretiu darovacej zmluvy, žalovaná neuviedla žiadne relevantné skutkové tvrdenia k tejto
skutočnosti. Druhou dôležitou okolnosťou pre rozhodnutie súdu v tomto štádiu sporu bolo, že skutkové
tvrdenia sú prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany, pričom strany majú

povinnosť nielen úplne a pravdivo uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa
sporu, ale navyše ich majú povinnosť uvádzať včas. Sporové konanie sa spravuje zásadou koncentrácie
konania, čo znamená, že strany nie sú oprávnené vykonať niektoré procesné úkony kedykoľvek v
priebehu konania. Ide o prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, medzi ktoré sa radia tak
skutkové tvrdenia, ako aj návrhy na vykonanie dôkazov. Z normatívneho hľadiska má koncentrácia

konania za následok osobitné procesnoprávne sankcie za to, že strana sporu porušila procesnú
povinnosť riadneho vedenia sporu. Táto je vyjadrená v článku 8 CSP tak, že strany sporu sú povinné
vykonať prostriedky procesného útoku a obrany v súlade s princípom hospodárnosti. Procesné úkony
nesmú viesť k prieťahom v konaní. Účelom a zmyslom koncentrácie konania je prispieť k rýchlosti
konania, zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony

vykonávali včas. Účelom sudcovskej koncentrácie konania je zabrániť tomu, aby strany zdržiavali spor
neskoro vykonanými procesnými úkonmi. Napríklad nie je želateľné, aby strana sporu predkladala
skutkové tvrdenia alebo dôkazné návrhy až na pojednávaní, čo by mohlo znamenať zmarenie účelu
už nariadeného pojednávania a požiadavku na vytýčenie ďalšieho pojednávania. Nemožno vylúčiť, že
predloženie skutkového tvrdenia alebo dôkazného návrhu až na pojednávaní je v konkrétnom prípade

dôvodné, avšak malo by byť bezprostrednou reakciou na nové skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného
dokazovania. Včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany
vyhodnotívokolnostiachkonkrétnehoprípadusúdajeponechanénajehoúvahe,čiprípadnéomeškanie
procesného úkonu ospravedlní alebo či prijme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že súd na
procesný úkon neprihliadne, a tým mu neprizná procesné účinky. Procesný úkon nie je vykonaný včas,

ak ho strana sporu mohla vykonať skôr, ak by konala starostlivo. Ak neexistujú osobitné dôvody, v
zásade platí, že predloženie skutkových tvrdení alebo dôkazných návrhov až na pojednávaní nie je
včasné. Je pravdou, že oneskorené predloženie prostriedkov procesného útoku alebo obrany môže súd
ospravedlniť na základe objektívnych kritérií (napr. právna zložitosť sporu) alebo subjektívnych kritérií
(napr. schopnosť strany sporu rozpoznať potrebu tvrdiť určité skutočnosti). Súd je však názoru, že

subjektívne dôvody v tomto prípade neprichádzajú do úvahy, keďže žalovaná je zastúpená advokátom
a čo sa týka objektívnych kritérií, spor nie je právne zložitý na to, aby bolo problémom posúdiť, kedy a
ktoré skutkové tvrdenia a návrhy na vykonanie dokazovania podporujúce tieto skutkové tvrdenia bolo
potrebné uviesť a označiť. Súd na predbežné prejednanie sporu nepredvolával strany sporu, ako ani
navrhnutých svedkov, pretože dokazovanie v smere, v akom boli dôkazy navrhnuté, nepovažoval za

potrebné. Žalovaná mala dostatočný časový priestor na poskytnutie relevantných skutkových tvrdení
k existencii darovacej zmluvy, pričom k nej mohla navrhnúť vykonať dokazovanie. Výsluchy žalovanej,
ani svedkov k medziľudským vzťahom alebo k opatrovaniu poručiteľky nepovažoval súd po realizácii
všetkých písomných vyjadrení a po skoncentrovaní strán sporu, za potrebné. Keďže zástupca žalovanejnebol schopný súdu vysvetliť, prečo k okolnostiam uzavretia darovacej zmluvy navrhol vypočuť žalovanú
a jej manžela až priamo na predbežnom prejednaní sporu, pristúpil súd k otvoreniu pojednávania s tým,
že tieto návrhy neakceptoval, a to aj z dôvodu, že pojednávanie by muselo byť odročené. Z vykonaného

dokazovania napokon vyplynulo, že k uzavretiu darovacej zmluvy medzi žalovanou a poručiteľkou
neprišlo. Toto nevyplynulo ani z uznesenia o dedičstve, ani z e-mailovej alebo SMS komunikácie medzi
žalovanou a žalobcami. Z tejto komunikácie a z výzvy na zaplatenie podielu z dedičstva z 12. 05.
2021 vyplýva, že žalobcovia mali po ukončení dedičského konania vedomosť o tom, že žalovaná si z
účtu poručiteľky, pred jej úmrtím, poukázala vyššiu finančnú čiastku, avšak rozhodne z týchto dôkazov

nevyplýva, že by žalobcovia mali mať pred alebo počas dedičského konania vedomosť o existencii a
uzavretí darovacej zmluvy. Ďalšie listinné dôkazy súd z dôvodu irelevantnosti vo vzťahu k predmetu
sporu nevykonal. Keďže súdu neostávalo iné, ako rozhodnúť na podklade skutkových tvrdení a dôkazov,
ktoré mal k dispozícii, a ktoré mu boli včas predložené a navrhnuté, nemohol rozhodnúť inak, ako
žalobu zamietnuť. Neplatnosť darovania napokon spôsobila, že tomuto právnemu úkonu nikdy nedošlo
a finančné prostriedky boli v čase smrti poručiteľky jeho majetkom, ktorý je potrebné prejednať v rámci

príslušného dedičského konania. Na záver súd uviedol, že písomnú formu darovacej zmluvy treba
zachovať v prípade, ak je predmetom daru nehnuteľnosť alebo ak k odovzdaniu a prevzatiu veci nedôjde
pri darovaní. Písomnú formu darovacej zmluvy treba zachovať aj v prípade, ak si osobitná povaha
daru zachovanie písomnej formy vyžaduje. Na darovanie peňazí zákon nevyžaduje písomnú darovaciu
zmluvu,aksapeniazeodovzdávajúaprevezmúpridarovaní.Aksapeniazeneodovzdávajúpridarovaní,

ak sa majú napríklad previesť na účet obdarovaného v nejakej lehote, darovacia zmluva by mala
byť podľa názoru súdu písomná. Ak by teda chcel darca darovať peniaze na účet alebo cez účet a
vopred sa na tom dohodnúť, zákon vyžaduje písomnú formu darovacej zmluvy. Navyše, ak si prevádza
peniaze priamo obdarovaný, ako spoludisponent k účtu darcu, ide podľa názoru súdu o natoľko delikátnu
transakciu a právny úkon ako taký, že písomná forma sa, už len pre prípad neskoršieho preukazovania

nielen pred súdom, ale aj vo vzťahu k ostatným dedičom, javí ako najvhodnejšou alternatívou. O nároku
na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcom, ktorí mali vo veci plný
úspech, priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. O výške nároku na náhradu trov konania
rozhodne vyšší súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla v zákonnej lehote odvolaním žalovaná, odôvodniac ho
ustanoveniami § 365 ods. 1 písm. b) CSP, teda, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, § 365 ods. 1 písm. e) CSP, teda, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, § 365 ods. 1 písm. f) CSP, teda, že súd prvej

inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a § 365 ods. 1
písm. h) CSP, teda, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. K existencii naliehavého právneho záujmu žalovaná poukázala na skutočnosť, že žalobcovia
mali vedomosť o prevedení finančných prostriedkov už pred začatím dedičského konania, a teda aj
počas jeho priebehu. S uvedeným tvrdením sa súd v konaní žiadnym spôsobom nevysporiadal. Práve

vedomosť žalobcov o prevedení finančných prostriedkov už v priebehu dedičského konania vylučuje
podľa názoru žalovanej naliehavý právny záujem na strane žalobcov. S ohľadom na znenie ustanovenia
§ 212 CMP nie je oprávnený domáhať sa ochrany svojho práva ten účastník konania, ktorý o jeho
spornosti vedel už v priebehu dedičského konania, avšak túto spornosť až do právoplatného skončenia
dedičského konania nenamietal. V danom prípade sa súčasne nemôže jednať ani o novoobjavený

majetok po poručiteľovi, nakoľko za novoobjavený majetok sa považuje taký, o ktorého existencii sa
účastníci dedičského konania dozvedeli až po jeho právoplatnom skončení. Pokiaľ súd prvej inštancie
tvrdí, že sa stotožňuje s tvrdením, že konaním žalovanej bolo porušené dedičské právo žalobcov, je
prinajmenšomotázne,čivtakomtoprípadejezachovanýpreventívnycharakterurčovacejžaloby,ateda,
že naliehavý právny záujem žalobcov existuje. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 8 Cdo 251/2015 a uviedla, že má za to, že naliehavý právny záujem na určení práva
v predmetnom konaní absentuje, a teda rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. K porušeniu práva na spravodlivý proces uviedla, že nepopiera, že vo svojich
podaniach navrhovala vypočuť svedkov v súvislosti s rodinnými vzťahmi, preukázaním starostlivosti o
poručiteľku, avšak na žiadnom mieste vo svojich vyjadreniach neuviedla, že navrhuje vypočutie svedkov

výlučne v súvislosti s uvedenými skutočnosťami. Žalovanej nie je jasné, na základe čoho dospel súd k
záveru, že vykonanie dokazovania výsluchom navrhnutých svedkov sa malo týkať výlučne preukázania
tvrdení v súvislosti s rodinnými vzťahmi. Uvedené tvrdenie súd žiadnym spôsobom neodôvodnil, napriek
tomu, že v predvolaní na predbežné prejednanie sporu uviedol, že účasť strán nie je nutná, a teda tietona predbežné prejednanie sporu ani nepredvolával. Následne súd na predbežnom prejednaní sporu
neakceptoval návrh právneho zástupcu žalovanej na vykonanie dokazovania v súvislosti s existenciou
darovacej zmluvy prostredníctvom výsluchu žalovanej a jej manžela z dôvodu koncentrácie konania.

Takýmto konaním súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalovaná navrhla v súvislosti
s preukázaním vedomosti žalobcov o existencii finančných prostriedkov už počas dedičského konania
pripojiť spis č. OU-NR-OVVS2/2021/017184 vedenom na Okresnom úrade Nitra, prípadne spis vedený
na Obvodnom oddelení PZ v Lužiankach. Žalovanej nie je známe, že by súd vykonal tento ňou navrhnutý
dôkaz a napriek tomu v odôvodnení rozsudku neuviedol, prečo ňou navrhnuté dôkazy nevykonal.

Podľa názoru žalovanej predmetný dôkaz nemožno považovať za irelevantný z dôvodu, že preukázanie
predmetnej skutočnosti má vplyv na posúdenie existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu.
Žalovaná namietla, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia nie je dostatočné s poukazom na ustanovenie
§ 220 ods. 2 CSP a má za následok porušenie práva na spravodlivý proces, v zmysle ktorého má
strana sporu právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Podľa názoru žalovanej tiež prevod finančných
prostriedkovvovýške33000,-eurzúčtuporučiteľkynebolpočasceléhokonaniažalobcamipreukázaný.

Súd, napriek uvedenému, vo svojom rozhodnutí uviedol, že táto skutočnosť je preukázaná a nesporná,
avšak v súvislosti s uvedeným neodkazuje na žiadne konkrétne skutočnosti, z ktorých pri uvedenom
tvrdení vychádzal. Riadne odôvodnenie predmetného tvrdenia považuje žalovaná za obzvlášť dôležité,
najmä z dôvodu, že vo výrokovej časti rozsudku súd určil, že práve finančné prostriedky vo výške 33
000,- eur patria do dedičstva po poručiteľke. K nesprávnym skutkovým zisteniam uviedla, že súd sa pri

svojom rozhodovaní ani čiastočne nevysporiadal so žalovanou namietanou skutočnosťou, že žalobcovia
mali už počas dedičského konania vedomosť o prevedení finančných prostriedkov, a napriek tomu toto
v dedičskom konaní nenamietli. Z dôkazov predložených žalobcami v tomto konaní vyplýva, že túto
vedomosť mali. Vzhľadom na uvedené a tiež s poukázaním na skutočnosť, že súd nevykonal žalovanou
navrhovanédôkazyvsúvislostisuvedeným,mážalovanázato,žesúdprvejinštanciedospelnazáklade

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. K tvrdeniu súdu v bode 17. napadnutého
rozsudku uviedla, že z uvedeného tvrdenia súdu nevyplýva, že by darovacia zmluva v predmetnom
prípade musela mať obligatórne písomnú formu. Podľa názoru súdu sa písomná forma darovacej
zmluvy v prípade, ak je jej predmetom prevod finančných prostriedkov, iba javí ako najvhodnejšia
alternatíva,atedažalobcamitvrdenýnedostatokpísomnejformyajpodľanázorusúdunemoholspôsobiť

jej neplatnosť. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 M Cdo 4/2009 a uviedla, že
žaloby vyvolané sporom o dedičské právo, ktorý vznikol v priebehu konania o dedičstve, sú žalobami o
určenie právnej skutočnosti. Ich procesná prípustnosť vyplýva z ustanovenia § 194 CMP. Ak rozhodnutie
sporu o dedičskom práve závisí od posúdenia sporných skutočností, odkáže dedičský súd uznesením
toho z domnelých dedičov, ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné, aby podal žalobu

na určenie spornej právnej skutočnosti. Žalobný návrh je v týchto prípadoch vymedzený uznesením
dedičského súdu. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 108/2008 a uviedla,
že postupom podľa § 194 CMP sa postupuje aj v prípade, ak má vyriešenie spornej skutkovej otázky
vplyv iba na rozsah dedičského práva, pričom obe strany sporu o dedičské právo sú dedičmi poručiteľa.
Pokiaľ sa rozsah dedičského práva rieši postupom podľa § 194 CMP v spojení s § 137 písm. d) CSP,

ako žalobou o určenie právnej skutočnosti, je žalovaná toho názoru, že v tomto prípade sa žalobcovia
domáhajú určenia právnej skutočnosti, a nie určenia, či tu právo je alebo nie je. V predmetnom konaní
sa žalobcovia domáhajú určenia, že vec patrí do dedičstva, napriek tomu, že nejde o vec, ktorá bola v
dedičskom konaní sporná a tiež sa nejedná o novoobjavený majetok, a teda v zmysle platných právnych
predpisov nie je prípustné dodatočné prejednanie dedičstva. Súd tiež uviedol, že konaním žalovanej

došlo k porušeniu dedičského práva žalobcov. V zmysle uvedeného súd vec nesprávne právne posúdil,
keď akceptoval, že žalobcovia majú na veci naliehavý právny záujem. Konaním súdu došlo k porušeniu
právažalovanejnaspravodlivýprocestým,žesúdvpredvolanínapredbežnéprejednaniesporuuviedol,
že prítomnosť strán sporu nie je nutná. Súd však už bližšie neuviedol, že ich prítomnosť nie je nutná
výlučne v súvislosti s výsluchom k rodinným vzťahom, a že v súvislosti s darovacou zmluvou by už ich

prítomnosť potrebná bola, a napriek námietkam zo strany právneho zástupcu žalovanej pristúpil súd
k sudcovskej koncentrácii konania, čím došlo k zásahu do práv žalovanej takým spôsobom, že bolo
porušené jej právo na spravodlivý súdny proces. Odôvodnenie rozsudku sa javí ako arbitrárne, keď súd
uvádza jednoznačné tvrdenia, avšak ich odôvodnenie absentuje, teda ho nemožno považovať za riadne
a presvedčivé. Súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď

tvrdí, že prevod finančných prostriedkov vo výške 33 000,- eur nie je v predmetnom konaní sporný a je
preukázaný. V súvislosti s uvedeným výrokom súdu bolo tiež porušené aj právo žalovanej na spravodlivý
proces, keď súd toto tvrdenie neodôvodnil. Namietla aj právne posúdenie druhu žaloby, kedy sa podľa
jej názoru malo jednať o žalobu o určenie právnej skutočnosti, avšak z dôvodu zmeškanej lehoty sa tátokoncipovala ako žaloba o určenie, či tu právo je alebo nie je, nakoľko sa v tomto konaní jedná o spor o
dedičské právo, ktorý sa mal riešiť v dedičskom konaní. Z uvedených dôvodov navrhla, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok podľa § 388 CSP zmenil a žalobu zamietol. Žiadala priznať nárok na náhradu trov

konania voči žalobcom v 1. a 2. rade v rozsahu 100 %. Alternatívne navrhla, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Žalobcovia v 1. a 2. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedli, že žalobcovia už v podanej
žalobe pravdivo opísali okolnosti, za ktorých sa dozvedeli informáciu o tom, že malo dôjsť k údajnému

prevodu finančných prostriedkov žalovanou z účtu poručiteľky. Jediným informačným zdrojom žalobcov
bola žalovaná, ktorá v priebehu vzájomnej komunikácie informácie menila a tieto tvrdenia žalovanej
nebolo možné zo strany žalobcov žiadnym spôsobom overiť. Napokon, nebolo možné overiť ani to, či
k prevodu finančných prostriedkov skutočne došlo, nakoľko nie len z obsahu osvedčenia o dedičstve,
ale aj z predložených výpisov z osobného účtu poručiteľky žalovanou v priebehu tohto konania vyplýva,
že suma 33 000,- eur sa na osobnom účte poručiteľky (vedený v Poštovej banke a. s.) v čase pred

jej smrťou nenachádzala. Nie je preto zrejmé, ako si žalovaná predstavuje odporovanie skutočností
pred notárom, ktoré preukázateľne v čase prejednania dedičstva neexistovali. Žalovaná si bola a je
týchto skutočností dobre vedomá. Neexistuje jediný rozumný dôvod preto, ak by boli tvrdenia žalovanej
pravdivé, že poručiteľka finančné prostriedky darovala len jednému dieťaťu, neoznámila žalobcom i
bezprostredne po prevode týchto prostriedkov, najneskôr po smrti matky. Je pravdepodobné, že by

žalobcovia takú informáciu len ťažko prijali a toto by nepochybne na prejednaní dedičstva predniesli.
Následný postup žalovanej po skončení dedičského konania, t.j. po dni 22. 09. 2020, bol taký, že
žalovaná začala žalobcom klásť podmienky pre vyplatenie ich podielu na finančných prostriedkoch
a vytvorila tiež nepravdivú teóriu o tom, že malo dôjsť zo strany poručiteľky k darovaniu finančných
prostriedkov. Žaloba o určenie, že pohľadávka patrí do dedičstva nie je osobitným typom žaloby, ale

ide o určovaciu žalobu podľa § 137 písm. c) CSP, kde súd musí skúmať naliehavý právny záujem.
Uvedenou žalobou, že určitá vec, či pohľadávka patrí do dedičstva sa môže odstrániť spornosť otázky
o tom, čo patrí do dedičstva medzi samotnými dedičmi. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho
záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný procesný nástroj ochrany práva žalobcov, či sa
ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom

bude musieť aj tak nasledovať iné súdne konanie alebo konania. Žalobcovia žiadali určiť, že finančné
prostriedky v sume 33 000,- eur patrili do dedičstva po poručiteľke, poukázali na určité skutkové okolnosti
prejednávanej veci vedúce k sporu medzi účastníkmi a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah
alebo právo je alebo nie je, najmä s poukazom na to, že žalovaná tvrdenia žalobcov odmietala, tvrdila
darovanie poručiteľkou a prostriedky si ponechala len pre seba. Vzhľadom na okolnosti prejednávanej

veci je teda zrejmé, že naliehavý právny záujem žalobcov je daný a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vytvorilo pevný základ pre budúce vzťahy, pretože za stavu, že bude rozhodnutie súdu prvej inštancie
krajským súdom potvrdené, neexistuje žiadna potreba vyvolať ďalší spor, ale len potreba dodatočne
prejednať novoobjavený majetok po poručiteľke v nesporovom dedičskom konaní. K porušeniu práva
na spravodlivý proces uviedli, že zhodnotenie žalovanou navrhovaných výsluchov osôb súdom (na

medziľudské vzťahy), je s poukazom na uvedené podľa názoru žalobcov správne. V tejto súvislosti
totiž nie je podstatné to, či žalovaná priamo gramaticky ne/vyjadrila, že ňou navrhované výsluchy
smerujú výlučne k osvetleniu rodinných, medziľudských vzťahov, nakoľko táto skutočnosť vyplýva
priamo z kontextu argumentácie žalovanej. Poukázali na obsah zápisnice z predbežného prejednania
sporu, z obsahu ktorej vyplýva, že právny zástupca žalovanej sa pridržal návrhov na výsluch všetkých

svedkov tak, ako to písomne navrhovali, a navyše, navrhol vypočuť manžela žalovanej, ktorý bol osobne
prítomný pri realizácii bankového prevodu finančnej čiastky 33 000,- eur žalovanou z účtu poručiteľky.
Právny zástupca teda nenavrhoval vykonanie dokazovania v súvislosti s existenciou darovacej zmluvy.
Tvrdenie zástupcu žalovanej na predbežnom prejednaní sporu o tom, že k pokynu na prevod týchto
prostriedkov žalovanej došlo zo strany poručiteľky v deň jej prevozu do hospicu, pričom žalovaná mala

prevod vykonať po tom, čo opustí hospic, namietala zástupkyňa žalobcov, ktorá uviedla, že po prijatí
poručiteľky do hospicu boli prítomní v hospici okrem poručiteľky, žalovanej a jej manžela, aj žalobkyňa,
pričom počas tohto prijatia v daný deň (24. 04. 2020) nedošlo k osamotenej komunikácii ktoréhokoľvek
rodinného člena s poručiteľkou a to z dôvodu opatrení v zariadení proti ochoreniu COVID-19, pričom
žalovaná komunikovala s lekárom a žalobkyňa riešila administratívu. Toto tvrdenie nebolo žalovanou

na predbežnom prejednaní sporu a ani v podanom odvolaní žiadnym spôsobom spochybnené. Pokiaľ
teda žalovaná v žiadnom zo svojich ústnych či písomných prednesov nenavrhovala výsluch svedkov
k podstatným skutkovým okolnostiam a predovšetkým tých, ktoré boli medzi stranami sporné a pre
rozhodnutievecirozhodujúce,t.j.naokolnostiuzatvoreniadarovacejzmluvy,ktorejexistenciužalobcoviaabsolútne popierali, je dôvodné uzavrieť, že výsluchy osôb vo vzťahu k rodinným, resp. medziľudským
vzťahom medzi stranami sporu, prípadne medzi poručiteľkou a inými osobami by nijako neprispeli k
vyriešeniu kľúčovej a spornej otázky a vykonávanie takýchto výsluchov by neviedlo k preukázaniu

rozhodujúcich skutočností. Žalovanej teda nebola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože od
času doručenia žaloby až do času predbežného prejednania sporu mala neobmedzený priestor plniť
svoje procesné práva a i povinnosti. Na základe uvedeného, žalobcovia postup prvostupňového súdu,
ktorý vo veci rozhodol už v rámci predbežného prejednania sporu považujú za absolútne súladný s
princípmi a zmyslom a účelom CSP, ktorý smeruje k rýchlemu, spravodlivému a hospodárnemu vedeniu

sporového konania. Pokiaľ aj žalovaná namieta, že súd nevykonal dôkaz pripojením spisu č. OU-NR-
OVVS2/2021/017184 ohľadom vedomosti žalobcov o existencii finančných prostriedkov, žalobcovia
majú za to, že vykonávanie takého dôkazu by bolo skutočne neúčelné a bezvýznamné. Žalovaná
bola jediná osoba, ktorá relevantnými informáciami disponovala a bolo preukázané, že tieto informácie
odmietala žalobcom poskytnúť. Žalovaná skutočne neuviedla a ani nepreukázala v tomto konaní, že
by zo strany poručiteľky k darovaniu finančných prostriedkov došlo, v konaní nemožno označiť jediný

dôkaz a ani tvrdenie žalovanej, ktoré by umožňovalo súdu aspoň o darovaní uvažovať. Žalovaná sa
od doručenia žaloby mala a mohla vyjadriť k tvrdeniam žalobcov o tom, že podľa ich názoru žiadna
žalovanou tvrdená darovacia zmluva neexistuje. Pasivita žalovanej v tomto smere nemôže ísť na
ťarchu správnosti procesného postupu súdu prvej inštancie. Žalobcovia závery súdu v tom, že prevod
finančných prostriedkov vo výške 33 000,- eur z účtu poručiteľky bol preukázaný a nesporný, považujú

za správne. Vo vyjadrení k podanej žalobe žalovaná uviedla, že zabezpečenie bankových výpisov
nepovažuje za potrebné, nakoľko suma, ktorá podľa žalobcov má patriť do dedičstva po poručiteľke sa
na predmetnom bankovom účte nenachádzala. Teda, žalovaná potvrdzuje, že má vedomosť o tom, že
osobný účet poručiteľky a časové obdobie, ktoré žalobcovia označili nie sú správne, pretože prostriedky
previedla zrejme z iného majetku poručiteľky. Žalovaná tiež uviedla, že medzi ňou a poručiteľkou bola

platne uzatvorená darovacia zmluva za života poručiteľky a z dôvodu, že došlo k platnému darovaniu,
tak sumu vo výške 33.000,- eur v čase svojho úmrtia poručiteľka už nevlastnila, a preto sa ani nemohlo
jednať o časť dedičstva po poručiteľke. V duplike žalovaná uviedla, že k prevzatiu daru, t. j. k prevedeniu
finančných prostriedkov došlo bezprostredne po príkaze poručiteľky, a to dňa 24. 04. 2020. Žalovaná
uvádzala, že má za to, že platnosť a existenciu darovacej zmluvy preukázateľne potvrdila tvrdeniami

a z uvedených tvrdení možno považovať za preukázané, že vôľou poručiteľky bolo obdarovať výlučne
žalovanú. Žalovaná teda sama potvrdila, že finančné prostriedky z majetku poručiteľky previedla dňa
24. 04. 2020, t.j. v deň, keď bola poručiteľka umiestnená do hospicu. Preto táto skutočnosť nie je a
nemôže byť sporná a nemá byť predmetom dokazovania. Poukázali na uznesenie ÚS SR č. k. III. ÚS
309/2016-10 zo dňa 17. mája 2016, v ktorom ÚS SR konštatoval, že nemožno vylúčiť podanie žaloby

o určenie (§ 80 písm. c) OSP), že poručiteľ v čase smrti bol vlastníkom veci, s cieľom vyriešiť spornosť
k tejto otázke. Legitimovaní na podanie žaloby sú účastníci dedičského konania, ktorí tak môžu urobiť
počasprebiehajúcehokonaniaodedičstve,akoajpojehoskončení.Aknáslednevsporovomkonanísúd
rozhodne, že určitá vec do dedičstva patrí, prejedná sa v dedičskom konaní o novoobjavenom majetku.
Pretoodvolacianámietkaodvolateľov,žežalobkynemohlipodaťtakútožalobulenpočasprebiehajúceho

prejednania novoobjaveného majetku, neobstojí. Uviedli, že žalovaná nepreukázala, že by akákoľvek
darovacia zmluva (aj keď len v ústnej podobe) existovala, preto je právne bezvýznamné zaoberať sa
otázkou formy darovacej zmluvy. Poukázali na uznesenie NS SR zo 16. decembra 2010 sp. zn. 3 Cdo
154/2010 uverejnené ako judikát v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 3/2011, z ktorého vyplýva, že
súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že tá - ktorá vec patrí do dedičstva po

poručiteľovi. Počínanie žalovanej je nepochybne i v rozpore s dobrými mravmi. Konaním súdu v žiadnom
prípade nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces žalovanej, a to z dôvodu, že pokiaľ ide o účasť
sporových strán na predbežnom prejednaní sporu, spravodlivosť a rovnosť bola zachovaná účasťou
právnych zástupcov sporových strán, teda rovnako sa ani žalobcovia predbežného prejednania sporu
nezúčastnili a nedostali súdom kvalitatívne ani kvantitatívne väčší priestor na uplatnenie prostriedkov

procesného útoku a procesnej obrany ako žalovaná. Žalovaná výsluch vo vzťahu k darovacej zmluve
nenavrhovala, a preto ani námietky smerujúce k porušeniu jej práva na spravodlivý proces nie sú
v žiadnom prípade dôvodné, naopak, postup súdu, ktorý za daného stavu pristúpil ku sudcovskej
koncentrácii konania bol správny. Žalobcovia považujú rozsudok v napadnutom rozsahu za správny,
riadne odôvodnený, vychádzajúci z relevantnej právnej úpravy a výsledkov dokazovania. Z uvedených

dôvodov navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil ako vecne
správny a súčasne zaviazal žalovanú k náhrade trov odvolacieho konania žalobcov v rozsahu 100%.4. Žalovaná vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcov uviedla, že žalobcovia v celom vyjadrení nevyvrátili a ani
nerozporovali skutočnosť, že o existencii finančných prostriedkov poručiteľky mali už počas dedičského
konania vedomosť. Z ich vyjadrení je zrejmé, že už počas stretnutia na rodičovskom dome dňa 23. 05.

2020 sa domnievali, že na predmetné finančné prostriedky majú nárok a napriek tomu, túto skutočnosť
počas celého dedičského konania nenamietali. K uznesenia ÚS SR, na ktoré odkázali žalobcovia,
uviedla, že z uvedeného uznesenia však nevyplýva, že takúto žalobu možno podať aj v prípade, ak
sa nejedná o novoobjavený majetok alebo o majetok, ktorý počas dedičského konania nebol sporný.
Odmietla tvrdenie, že by určovala žalobcom podmienky na vyplatenie ich dedičského podielu. Žalovaná

sapridržiavavšetkýchsvojichtvrdení,ženaliehavýprávnyzáujemvtomtokonaníneboldaný,atonajmä
z dôvodu, že žalobcovia mali vedomosť o finančných prostriedkoch poručiteľky už pred prejednaním
dedičstva, a teda aj počas dedičského konania a túto skutočnosť v dedičskom konaní nenamietali.
Určením súdu, že finančné prostriedky patrili do dedičstva po poručiteľke, v spojení so skutočnosťou,
že sa nejedná o novoobjavený majetok, či o majetok, ktorý bol počas dedičského konania sporný,
nemôže definitívne odstrániť neistotu vzťahu účastníkov konania. Uviedla, že žalovaná vo svojich

vyjadreniach poukazovala na medziľudské vzťahy a na jej blízky vzťah s poručiteľkou, avšak z dôvodu
preukázania pohnútky a skutočnej vôle poručiteľky prenechať finančné prostriedky práve žalovanej.
Nie je preto podľa jej názoru správne tvrdenie žalobcov, že z kontextu vyjadrení žalovanej vyplýva, že
nenavrhovalavypočuťsvedkovvsúvislostisexistencioudarovacejzmluvy,keďajsamotnýmitvrdeniami,
preukazujúcimi vzťah s poručiteľkou a vzťahy v rodine, sa snažila preukázať práve existenciu darovacej

zmluvy a skutočnú vôľu poručiteľky. Odmietla tvrdenia žalobcov, že vypočutie navrhnutých svedkov by
bolo nehospodárne a neviedlo by k preukázaniu rozhodujúcich skutočností. K tomu, že nebolo popreté
tvrdenie žalobcov, že dňa 24. 04. 2020 nedošlo k osamotenej komunikácii ktoréhokoľvek člena rodiny
s poručiteľkou, a teda, že poručiteľka nedala žalovanej príkaz na prevedenie finančných prostriedkov,
uviedla, že podľa názoru žalovanej je absolútne nelogické označiť za nesporné tvrdenia, kde jedna

strana tvrdí existenciu príkazu a druhá strana toto popiera. K neuvedeniu akýchkoľvek tvrdení uviedla, že
je nemožné preukazovať svoje tvrdenia, keď na podporu svojich tvrdení navrhuje vykonať dokazovanie
vypočutím svedkov a toto jej nie je umožnené. Zotrvala na svojich tvrdeniach, že osvetlenie priebehu a
okolností darovania malo byť realizované aj výsluchom navrhnutých svedkov. K preukázaniu prevodu
finančných prostriedkov vo výške 33 000,- eur z účtu poručiteľky uviedla, že z jej tvrdení nevyplýva,

že by z účtu poručiteľky na jej príkaz previedla sumu vo výške 33 000,- eur. Darovacia zmluva bola
uzatvorená platne a v čase, keď bola poručiteľke pri plnom vedomí a plne spôsobilá na právne úkony. K
preukazovaniu existencie darovacej zmluvy uviedla, že toto jej nebolo umožnené, keď súd nevyhovel jej
návrhunavypočutiesvedkov.Uviedla,žesiniejevedomá,naakommiestevosvojichtvrdeniachuviedla,
že by previedla sumu vo výške 33 000,- eur. K zachovaniu spravodlivosti a rovnosti žalovaná uviedla,

že tieto nemohli byť zachované, nakoľko jej nebolo umožnené preukázať svoje tvrdenia a následne sa
jej dáva za vinu, že nepredniesla žiadne dôkazy na preukázanie existencie darovacej zmluvy. Konaním
súdu, keď v predvolaní na predbežné prejednanie sporu uviedol, že účasť strán nie je nutná, a teda tieto
na predbežné prejednanie sporu ani nepredvolával a následne neumožnil vypočutie strán či svedkov na
ďalšom pojednávaní, jednoznačne došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

5. Žalobcovia vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej uviedli, že zo záveru súdu v bode 4. napádaného
rozhodnutia vyplýva, že medzi stranami nebolo sporné, že žalovaná finančné prostriedky z účtu
poručiteľky previedla, pretože túto skutočnosť potvrdila i sama žalovaná, pričom sama upresnila, že
tak učinila v deň, keď bola poručiteľka umiestnená do hospicu. Podľa názoru žalobcov je potrebné

považovať za správny i záver súdu v tom, že medzi stranami bol sporný titul, na základe ktorého
tak mala žalovaná urobiť. Je teda zrejmé, že v konaní bola prejudiciálne súdom riešená otázka
existencie akejkoľvek darovacej zmluvy. V dedičskom konaní neexistovala otázka darovania finančných
prostriedkov poručiteľkou žalovanej. Pokiaľ teda existoval ďalší majetok, o ktorom mala vedomosť len
žalovaná, pričom podľa ničím nepodložených tvrdení žalovanej malo ísť o dar poručiteľky a táto uvedenú

skutočnosť pred notárom, ako aj dedičmi zatajila, žalobcovia skutočnosť darovacej zmluvy z logických
dôvodov v dedičskom konaní namietať nemohli, pretože o tejto skutočnosti nemali žiadnu informáciu
a rovnako nemohlo dôjsť ani k prejednaniu takého majetku. Z rovnako pochopiteľných dôvodov taký
majetok nemohol zistiť ani notár ako súdny komisár. Z dôvodu neexistencie označenej skutočnosti
nevznikol a ani nemohol vzniknúť procesný následok, aby súd zastúpený súdnym komisárom v

nesporovom dedičskom konaní pre objasnenie sporných skutočností, ktoré by mali žalobcovia namietať,
postupoval spôsobom uvedeným v § 194 ods. 1 CMP, teda, aby odkázal so žalobou žalobcov na
súd za účelom vyriešenia sporných skutkových otázok. Strany sporu predkladali vzájomnú písomnú
komunikáciu,zobsahuktorejmožnourobiťspoľahlivýzávervtom,žedoprejednaniadedičstvažalovanáneposkytla žalobcom žiadne informácie a v ďalšom postupe začala vyplatenie dedičských podielov
podmieňovať. Poručiteľka bola plne spôsobilá na právne úkony a bola oprávnená so svojim majetkom
slobodne nakladať. Pokiaľ by teda v čase medzi nahliadnutím žalobkyne do výpisov z osobných účtov

poručiteľky a smrťou poručiteľky peniaze poručiteľka použila akýmkoľvek spôsobom podľa vlastného
uváženia, bol by taký postup slobodnou voľbou matky naložiť so svojimi finančnými prostriedkami a
ani prípadný nesúhlas žalobcov s takým postupom poručiteľky by na uvedenom nič nezmenil. Pokiaľ
však došlo k nakladaniu s finančnými prostriedkami poručiteľky za tých skutkových okolností, aké boli
zistené v priebehu tohto súdneho konania, jednoznačne došlo k porušeniu dedičských práv žalobcov

žalovanou. Tento majetok poručiteľky v pôvodnom dedičskom konaní prejednaný nebol. K námietke
žalovanej, ktorou odmieta tvrdenie žalobcov, že by určovala žalobcom podmienky na vyplatenie ich
dedičského podielu, žalobcovia poukázali na mail adresovaný žalovanou žalobkyni zo dňa 22. 02. 2021.
Žalovaná mala v priebehu celého konania, rovnako na predbežnom prejednaní sporu, ale v podanom
odvolaní, ako aj v ostatnom vyjadrení priestor na to, aby predkladala vlastné tvrdenia, žalovaná toto
však neurobila.

6. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku - ďalej
len CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou stranou - žalovanou, v neprospech
ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon
odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a §

363 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom podaného
odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), viazaný skutkovým stavom, ako ho
zistil súd prvej inštancie, bez potreby jeho zopakovania alebo doplnenia (§ 383 CSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a po preskúmaní zákonnosti a
vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa §

387 ods. 1 CSP potvrdil.

7. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali určenia, že suma 33 000,- eur patrí do dedičstva po ich
matke a tvrdili, že ich sestra, žalovaná, si túto finančnú čiastku tesne pred smrťou previedla, a to bez
akéhokoľvek právneho titulu, na svoj účet z účtu poručiteľky, ku ktorému mala dispozičné právo, čoho

dôsledkom neboli predmetné finančné prostriedky predmetom dedičstva, čím boli žalobcovia ukrátení
na svojich právach. Taktiež uviedli, že v prípade, ak by aj došlo k uzavretiu darovacej zmluvy medzi
poručiteľkou a žalovanou, musela byť táto zo svojej povahy písomná. Napadnutým rozsudkom súd
prvej inštancie žalobe vyhovel a tá je v dôsledku odvolania zo strany žalovanej predmetom prieskumu
odvolacieho súdu.

7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

8. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z dôvodov uvedených žalovanou v odvolaní dospel k
záveru, že súd prvej inštancie, vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu vec správne právne posúdil,

pričom v odôvodnení rozhodnutia dal odpovede a riadne odôvodnil všetky pre posúdenie veci podstatné
skutočnosti,pretoodvolacísúdrozsudoksúduprvejinštanciepodľa§387ods.1CSPakovecnesprávny
potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa stotožňuje, na tieto dôvody podľa § 387
ods. 2 CSP odkazuje. Na potvrdenie správnosti záverov súdu prvej inštancie a k námietkam uvedeným
v odvolaní žalovanej, odvolací súd uvádza nasledovné.

10. V priebehu konania na súde prvej inštancie zostala medzi stranami sporu spornou otázka
naliehavéhoprávnehozáujmunapožadovanomurčení. Záversúdu prvejinštancie,ženaliehavýprávny
záujem na požadovanom určení je daný bol napadnutý aj odvolaním žalovanej, preto sa odvolací súd
v prvom rade zaoberal touto otázkou, ktorá je pre posúdenie veci kľúčová a ostatné právne otázky sa

stávajú pre posúdenie veci rozhodnými až v prípade, ak súd dospeje k záveru, že naliehavý právny
záujem je daný. V opačnom prípade je žaloba už z tohto dôvodu zamietnutá a s ostatnými otázkami
už nie je potrebné sa vysporiadavať.11. Podľa § 137 písm. c) CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu
právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné
preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

12. Podľa § 137 písm. d) CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení právnej
skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

13. Právna teória rozoznáva viaceré druhy súkromnoprávnych žalôb, ako aj viaceré kritériá na ich

kategorizáciu. Ak je kritérium členenia žalobný návrh (petit), hovoríme o žalobách na plnenie a o
žalobáchurčovacích.Ustanovenie§137CSPuvádzajednotlivédruhyžalôbdemonštratívne.Inážaloba,
teda v § 137 neuvedená, je prípustná, ale iba za predpokladu, že osobitný petit vyplýva z hmotného
práva, teda hmotné právo musí založiť oprávnenie súdu rozhodnúť tak, že výrok rozhodnutia neznie
ani na splnenie povinnosti, ani na deklaratórne určenie (ne)existencie práva, či právnej skutočnosti.
Normatívny význam ustanovenia § 137 CSP spočíva v tom, že vymedzuje podmienky prípustnosti pre

niektoré druhy žalôb. Podmienkou prípustnosti žaloby na určenie, či tu právo je alebo nie je, je naliehavý
právny záujem žalobcu. Prípustnosť žaloby na určenie právnej skutočnosti musí vyplývať z osobitného
predpisu (najmä z hmotného práva); inak je takáto žaloba neprípustná.

14.Priurčovacejžalobe[§137písm.c)]zniežalobnýnávrhnaurčenie,čituprávoje(pozitívnaurčovacia

žaloba) alebo či tu právo nie je (negatívna určovacia žaloba). Keďže žalobca v určovacej žalobe tvrdí
existenciu alebo neexistenciu určitého práva, znamená to, že vyhovujúci rozsudok vydaný na jej základe
bude mať deklaratórne účinky, nie je exekučným titulom a vykonateľnosť nie je jeho vlastnosťou.

15. Všeobecným predpokladom, aby súd žalobe vyhovel, je právny záujem žalobcu, teda záujem na

tom, aby bol vyhovujúci rozsudok pre neho po právnej stránke významný, teda aby mal zmysel. Pri
určovacích žalobách však samotná dôvodnosť skutkových a právnych tvrdení žalobcu ešte neznamená,
že prípadný vyhovujúci určovací rozsudok bude mať pre žalobcu právny význam, teda či bude sporové
súdne konanie užitočné alebo naopak, zbytočné. Súdne konanie môžeme chápať aj ako určitú službu
poskytovanú štátom žalobcovi za účelom ochrany jeho práv, preto je dôvodné zisťovať, či má pre

žalobcuzmysel.Žalobcamusínaliehavýprávnyzáujemnaurčeníprávapreukázať,ibažeprávnyzáujem
vyplýva z osobitného predpisu. Žalobca nemá naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo
nie je, ak už k porušeniu práva došlo. Ochranu už porušeného práva môže dosiahnuť žalobou na
plnenie. Iba v zriedkavých prípadoch obstojí určovacia žaloba, ak možno žalovať na plnenie. Doktrína
preventívneho charakteru určovacej žaloby vychádza preto z toho, že žalobca má naliehavý právny

záujem vtedy, ak k porušeniu jeho práva nedošlo, avšak jeho právo je neisté alebo ohrozené. Stav
tejto neistoty alebo ohrozenia možno odstrániť tým, že bude existovať rozhodnutie súdu o existencii
(neexistencii) predmetného práva. Doktrínu preventívneho charakteru a interpretačné dôsledky tejto
doktríny nie je možné absolutizovať. V mnohých prípadoch ju nemožno vztiahnuť na určovacie žaloby,
ktoré predpokladá osobitný predpis, teda kde žalobca naliehavý právny záujem nepreukazuje. Za

ojedinelých špecifických okolností nie je vylúčené, že žalobca bude mať naliehavý právny záujem na
určení práva aj vtedy, ak právo už bolo porušené.

16. Žalobca má naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je vtedy, ak je tvrdené právo
neisté alebo ohrozené za predpokladu, že vyhovujúcim určovacím rozsudkom možno túto neistotu alebo

ohrozenie odstrániť. Prívlastok naliehavý je potrebné chápať tak, že právny záujem má dostatočnú
intenzitu. Naliehavosť sa prejaví v tom, že určovací rozsudok bude pre žalobcu podstatným spôsobom
užitočný. Naopak, naliehavosť nie je daná, ak má žalobca k dispozícii iný spôsob ochrany tvrdeného
práva. Z doktríny preventívneho charakteru určovacej žaloby vyplýva, že naliehavý právny záujem
absentuje, ak má žalobca možnosť žalovať na splnenie povinnosti. Je to tak v prípadoch, keď tvrdené

právo už nie je v štádiu neistoty alebo ohrozenia, ale kedy už došlo k jeho porušeniu.

17. Naliehavý právny záujem musí žalobca preukázať, teda žalobca je povinný uviesť v žalobe skutkové
tvrdenia o tom, že naliehavý právny záujem je daný a na preukázanie týchto tvrdení je povinný navrhnúť
dôkazy.Naliehavýprávnyzáujemjesúčasťoužalobnéhonároku.Rozhodnutieoprávnomzáujme,otom,

či je alebo nie je daný je meritórne. Absencia naliehavého právneho záujmu je dôvodom zamietnutia
žaloby.18. Žalobca nemá povinnosť preukazovať naliehavý právny záujem na určení (ne)existencie práva, ak
právny záujem vyplýva z osobitného predpisu. V takom prípade žalobca nemá ani povinnosť uviesť v
žalobe tvrdenia, že naliehavý právny záujem je daný. Právny záujem na určení práva vyplýva z právneho

predpisu, ak právny predpis určitú osobu oprávňuje alebo jej ukladá podať bližšie špecifikovanú
určovaciu žalobu. Oprávnenie podať takúto určovaciu žalobu zakladá nevyvrátiteľnú domnienku, že
právny záujem žalobcu je daný.

19. Zmluvy a iné právne úkony, ich existencia, platnosť či neplatnosť sú právnymi skutočnosťami

(§ 2 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Určenie existencie právnej skutočnosti (napr. že právny úkon
je neplatný) odporuje vo svojej podstate zásade, že súd má určiť aktuálny právny stav. Pri určení
právnej skutočnosti hovorí rozsudok o tom, čo bolo v minulosti, nie však nevyhnutne o tom, čo je v
prítomnosti. Preto napr. výrok rozsudku, že kúpna zmluva je neplatná, nemá výpovednú hodnotu, či
je v čase jeho vyhlásenia vlastníkom veci žalobca alebo niekto iný. Nová právna úprava Civilného
sporového poriadku pripúšťa žalobu na určenie právnej skutočnosti iba za predpokladu, že tak vyplýva z

právneho predpisu (najmä z hmotného práva). Ak bol zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností
na kupujúceho vykonaný na základe neplatnej zmluvy, predávajúci môže žalovať kupujúceho, že je
vlastníkom nehnuteľnosti (žaloba na určenie práva). Predávajúci nemá k dispozícii žalobu o určenie
neplatnosti kúpnej zmluvy (takáto žaloba z osobitného právneho predpisu nevyplýva). Žalobný návrh
znejúci na určenie právnej skutočnosti, ktorý z osobitného predpisu nevyplýva, je potrebné považovať za

nedôvodný. V niektorých prípadoch hmotné právo (osobitný predpis) pripúšťa žaloby na určenie právnej
skutočnosti, ktorou je neplatnosť (prípadne neúčinnosť) právneho úkonu alebo neplatnosť konania. Pri
uvedených žalobách z konkrétneho hmotnoprávneho vzťahu vyplýva logický dôvod, prečo je potrebné,
aby súd určil právnu skutočnosť (ako minulú udalosť). Dôvodom je väčšinou to, že rozhodnutie súdu je
osobitnou podmienkou, že sa na právny úkon hľadí ako na neplatný. Ide tu o výnimky zo všeobecného

pravidla, že relatívnej neplatnosti právneho úkonu sa postačí dovolať bez ingerencie súdu.

20.1. Otázkou naliehavého právneho záujmu sa vo svojom rozhodnutí podrobne zaoberal Najvyšší súd
SR v rozhodnutí sp. zn. 2ObdoV/11/2019 z 11. decembra 2019, pričom v tomto svojom rozhodnutí
poukázal na judikatúru NS SR v tejto otázke, a to rozhodnutia sp. zn. 4Cdo/136/2009, R 17/1972, sp.

zn. 5Cdo/31/2011 a sp. zn. 4Cdo/89/2007, sp. zn. 3Cdo/112/2004 publikované v časopise Zo súdnej
praxe pod č. 81/2006 a obdobne aj sp. zn. 4Cdo/49/2003 publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č.
75/2003, sp. zn. 3Cdo/53/2007, sp. zn. 1Cdo/26/2007, sp. zn. 5Cdo/136/2007, sp. zn. 5Obdo/51/2011,
sp. zn. 6Cdo/392/2013 a uviedol, že z vyššie citovanej judikatúry vyplývajú nasledovné závery:

20.2. Povinnosťou súdu pri skúmaní naliehavého právneho záujmu je posúdiť, či určovací žalobný návrh
jevhodnýmasprávnezvolenýmnástrojomochranyjehopráva,t.j.akneistotužalobcuvprávnomvzťahu
je možné odstrániť navrhovaným určovacím výrokom (tu ide predovšetkým o prípady, kedy určovací
výrok vytvorí pevný právny základ vzťahu medzi stranami sporu, ktorým sa predíde prípadným sporom
o splnenie povinnosti).

20.3. Otázku existencie, resp. neexistencie naliehavého právneho záujmu treba posudzovať výlučne
s ohľadom na právny záujem žalobcu, záujem žalovaného je pri posudzovaní tejto otázky súdom
irelevantný.

20.4. Žalobca má naliehavý právny záujem na určovacej žalobe vždy vtedy, ak nemá možnosť domáhať
sa ochrany svojich práv alebo oprávnených záujmov iným procesným spôsobom. Ide predovšetkým o
prípady, kedy žalobca nemá možnosť podať žalobu na plnenie a kedy má legitimáciu na podanie žaloby
na plnenie výlučne žalovaná strana.

20.5. Aj v prípadoch, kedy žalobca, ktorý podal určovaciu žalobu, má možnosť podania žaloby na
plnenie, všeobecne neplatí, že by nebol daný naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení.
Ide predovšetkým o prípady, kedy by žalobou na plnenie nebol vyčerpaný celý predmet konania o
určovacej žalobe alebo kedy sa určovacím výrokom rozsudku vytvorí pevný právny základ vzťahu medzi
stranami sporu.

20.6. Naliehavý právny záujem na určovacej žalobe nie je daný vtedy, ak by požadované určenie viedlo
len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov. Tu ide predovšetkým o prípady, kedy sa žalobca domáha
žalobou určenia neplatnosti právneho úkonu s tým, aby následne mohol žalobca podať žalobu naplnenie (napr. žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo žalobu na náhradu škody) alebo inú
určovaciu žalobu (napr. žalobu o určenie vlastníckeho práva). Určovacia žaloba je tak neprípustná vtedy,
ak rozhodnutie o merite sporu by predstavovalo len rozhodnutie o predbežnej otázke podstatnej pre

rozhodnutie iného (žalobcom následne iniciovaného) súdneho sporu.

21. Naliehavý právnym záujmom sa zaoberal aj NS SR v rozhodnutí zo dňa 20. marca 2019 sp.
zn. 8Cdo/156/2018, v ktorom uviedol, že určovacou žalobou môže byť určené len jestvovanie práva,
prípadne právneho vzťahu, existujúceho ku dňu vyhlásenia rozsudku, obsahom žaloby nemôže byť

určenie práva za dobu minulú a ani do budúcnosti (pozri rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2Cdo 32/98, 2Cdo 131/06). Z tohto pravidla judikatúra pripúšťa výnimky, a to v podobe
žalôb o určenie, že určitá osoba bola ku dňu smrti vlastníkom veci, resp. žaloba, že určitá vec patrí
do dedičstva (pozri rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo 26/07, 3Cdo 44/08). Rozhodujúcim
okamihom pre určenie naliehavého právneho záujmu je deň smrti poručiteľa.

22. Podanou žalobou sa žalobcovia domáhali práve takéhoto určenia, teda určenia, že finančné
prostriedky vo výške 33 000,- eur, ktoré boli pred smrťou poručiteľky S. F., rod. T., nar. XX. XX. XXXX,
zomr. XX. XX. XXXX, naposledy bytom C. XXX/XX, XXX XX Q., prevedené z jej účtu na účet žalovanej,
patria do dedičstva po poručiteľke S. F., rod. T., nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX, naposledy
bytomC.XXX/XX,XXXXXQ..Takéhotourčeniasadomáhali zdôvodu,žetátosumanebolapredmetom

dedičského konania po poručiteľke S. F., ktorá bola matkou žalobcov a žalovanej. Skutkové zistenie
ohľadom toho, či táto suma bola prevedená z účtu poručiteľky na účet žalovanej pred jej smrťou
žalobcovia vedeli alebo nie nebola v konaní na súde prvej inštancie preukázaná, aj keď žalovaná na
preukázanie skutočnosti, že žalobcovia o tom v čase dedičského konania mali vedomosť navrhovala
dokazovanie, ktoré nebolo zo strany súdu prvej inštancie vykonané. Potrebné preto bolo posúdiť to,

či je pre posúdenie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení podstatné, či žalobcovia o
tejto skutočnosti vedeli už v čase dedičského konania a pokiaľ by o tejto skutočnosti boli vedeli, či mali
túto skutočnosť uviesť už v dedičskom konaní a pokiaľ tak neurobili, či to má vplyv na posúdenie ich
naliehavého právneho záujmu v tomto konaní.

23. Súčasťou dedičského konania je zisťovanie majetku a dlhov poručiteľa. Majetkové zistenia v
dedičskom konaní nemusia byť vždy konečné, plné a ani úplne správne, nepredstavujú teda komplexné
riešenie majetkových pomerov poručiteľa a tým menej riešenie iných majetkových otázok vzniknutých v
súvislosti s úmrtím poručiteľa až po jeho smrti. Toto vyplýva z právnej úpravy, ktorá počíta so situáciou,
kedy sa po právoplatnom ukončení dedičského konania objaví ďalší majetok, ktorý v pôvodnom konaní

nevyšiel najavo. Konaniu o dedičstve ako mimosporovému konaniu neprináleží, aby sa zaoberal
majetkom a dlhmi poručiteľa, ktoré sú medzi dedičmi sporné, preto súdny komisár iba konštatuje ich
spornosť a viac na ne neprihliada a pokračuje v dedičskom konaní. To však neznamená, že nemožno
podať žalobu (i mimo dedičského konania) o určenie, že poručiteľ v čase smrti bol vlastníkom veci, s
cieľom vyriešiť spornosť v tejto otázke. Aktívne legitimovaní na podanie žaloby sú účastníci dedičského

konania, ktorí tak môžu urobiť počas prebiehajúceho konania o dedičstve, ako aj po jeho skončení.
Pasívne legitimovaní sú všetci ostatní dedičia. Ak následne v sporom konaní súd rozhodne, že určitá
vec do dedičstva patrí, prejedná v sa v dodatočnom dedičskom konaní.

24. Vychádzajúc z uvedeného, dospel odvolací súd k záveru, že podaná žaloba je prípustnou určovacou

žalobou podľa § 137 písm. c) CSP, na ktorej žalobcovia majú naliehavý právny záujem, pričom
pre posúdenie naliehavého právneho záujmu na tejto určovacej žalobe nie je rozhodujúce ani to, či
žalobcovia o skutočnostiach, od ktorých svoje právo uplatňujú, už vedeli v čase dedičského konania a
ani to, či ich, pokiaľ o nich vedeli, v dedičskom konaní aj skutočne uplatnili. Záver súdu prvej inštancie
o preukázaní naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení preto odvolací súd považoval

za správny. Z vykonaného dokazovania tiež vyplýva, že v priebehu dedičského konania neboli tieto
skutočnosti sporné (nevyplýva to z dedičského rozhodnutia), preto notárka ani nemala dôvod odkázať
niektorého z dedičov na uplatnenie spornej skutočnosti žalobou na súde. Preto ani zo strany žalobcov
nemohla byť podaná žaloba podľa § 194 ods. 1 CMP. Ak teda na strane žalobcov vznikla potreba určiť
následne, po skončení dedičského konania, sporné skutočnosti, mohli tak urobiť len podaním žaloby

podľa § 137 písm. c) CSP, pri ktorej je už potrebné v konaní skúmať naliehavý právny záujem, ktorý
aj podľa názoru odvolacieho súdu je v danej veci daný. Skutočnosť, že neboli vykonané žalovanou
navrhované dôkazy, na preukázanie toho, že žalobcovia o týchto skutočnostiach vedeli už v časededičského konania, potom nie je pre posúdenie tejto veci rozhodujúca, a pokiaľ súd prvej inštancie
tieto dôkazy nevykonal, nedošlo tým k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý súdny proces.

25. Ďalšou odvolacou námietkou žalovanej bolo porušenie práva na spravodlivý proces. Pod porušením
práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým
v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj
z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných
práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za

prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie
zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na
zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného
postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti). Porušenie práva na spravodlivý
proces žalovaná v danej veci videla v tom, aké skutkové zistenia súd skonštatoval z jej skutkových
tvrdení, ako súd zhodnotil to, na aké okolnosti žiadala svedkov vypočuť a tiež v tom, že výsluch svedkov

nevykonal, ako aj v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Namietla tiež záver súdu,
keď mala za to, že prevod finančných prostriedkov vo výške 33 000,- eur z účtu poručiteľky nebol počas
celého konania žalobcami preukázaný.

26. Podľa čl. 8 CSP strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci

a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

27. Podľa § 132 ods. 1 CSP v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán,
pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný
návrh.

28. Podľa § 132 ods. 2 CSP opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na
označené dôkazy.

29. Podľa § 132 ods. 3 CSP žalobca k žalobe pripojí dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých,

ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť.

30. Podľa § 150 ods. 1 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

31. Podľa § 151 ods. 1 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré proti strana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné.

32. Podľa § 151 ods. 2 CSP ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo
vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

33. Nesporné tvrdenia strán môžu byť skutkové tvrdenia dané buď de facto alebo de iure. De facto je
skutkové tvrdenie nesporné, ak protistrana vyhlási, že je pravdivé alebo ak protistrana uvedie rovnaké
skutkové tvrdenie. De iure je skutkové tvrdenie nesporné, ak ho protistrana nepoprela vôbec alebo ak ho
síce poprela, avšak neúčinne. Posudzovanie spornosti skutkových tvrdení strán treba teda posudzovať

vo vzťahu medzi stranami sporu, a nie z hľadiska preukázania nároku žalobcu z hľadiska posúdenia
súdom.

34.Jednouzozákladných procesnýchpovinnostístranysporujepovinnosťtvrdiť. Stranusporuzaťažuje
bremeno tvrdenia. Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom je

predpokladom pre úspech v spore. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, má pre stranu sporu procesnoprávnu
sankciu, a to v podobe prehry v spore. Prejaví sa v meritórnom rozhodnutí. Posúdenie otázky, ktorá
strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej povinnosti tvrdiť, teda kto a aké tvrdenia má uviesť,
sa odvíja od hmotného práva. Strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotné
práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Procesnej povinnosti strany sporu uviesť skutkové tvrdenia

zodpovedá procesná povinnosť protistrany poprieť tvrdené skutočnosti.

35. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na
preukázanietvrdení,jedanýhypotézouhmotnoprávnejnormy,ktoráupravujespornýprávnypomerstránsporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť
preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť
dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak

bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie
spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí poprieť skutkové
tvrdenia, a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní
dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi stranami v
závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a

povinnosti strán hmotnoprávneho vzťahu.

36. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd
vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci.

37. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností zaťažuje tú stranu, ktorá z existencie týchto

skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá tiež existenciu takýchto
skutočností tvrdí. V niektorých prípadoch však strana zaťažená dôkazným bremenom objektívne nemá
a nemôže mať k dispozícii informácie o skutočnostiach, významných pre rozhodnutie v spore, pričom
protistrana má tieto informácie k dispozícii. V prípade, že strana zaťažená dôkazným bremenom
prednesie aspoň „oporné body“ skutkového stavu a zvýši tak pravdepodobnosť svojich skutkových

tvrdení, nastupuje „vysvetľovacia povinnosť“ protistrany. Nesplnenie tejto povinnosti bude mať za
následok hodnotenie dôkazu v neprospech strany, ktorá vysvetľovaciu povinnosť nesplnila. Zároveň
tiež platí, že uvedenú vysvetľovaciu povinnosť nemožno zamieňať s obrátením dôkazného bremena
(rozsudok NS SR z 11. apríla 2017 sp. zn. 3 Cdo 2/2016).

38. Pokiaľ žalovaná namietala to, že vo svojich podaniach navrhovala vypočuť svedkov v súvislosti
s rodinnými vzťahmi, preukázaním starostlivosti o poručiteľku, avšak na žiadnom mieste neuviedla,
že navrhuje vypočutie svedkov výlučne v súvislosti s uvedenými skutočnosťami, k tomu odvolací súd
považuje za potrebné uviesť, že výsluch svedka sa realizuje na návrh strany, pretože strana má
povinnosť tvrdenia, dôkaznú povinnosť, povinnosť vyjadrovať sa k veci, k dôkazom. Ak strana navrhne

výsluch svedka, zabezpečí jeho prítomnosť na pojednávaní a ak takto nemožno postupovať, požiada
strana súd predvolanie svedka. V návrhu na výsluch svedka uvedie meno, priezvisko, prípadne dátum
narodenia svedka, adresu, z ktorej možno svedka predvolať a označenie skutočností, ktoré majú byť
výsluchom svedka preukázané. Súd v rámci prípravy pojednávania musí vytriediť skutkové okolnosti
tak, aby vedel určiť, ktoré skutkové tvrdenia sú relevantné a následne určiť, ktoré z relevantných tvrdení

sú medzi stranami sporné, a ktoré považuje za nesporné. Tiež je potrebné vyhodnotiť také skutkové
tvrdenia, ktoré dokazovať netreba. Následne musí súd zhodnotiť, vychádzajúc zo skutočností, ktoré je
potrebné v konaní preukazovať, aké dôkazy je potrebné vykonať. Pri určení predmetu dokazovania a
toho, ktoré dôkazy vykoná, súd vychádza zo skutkových tvrdení strán sporu a pri vyhodnotení toho,
ktorého svedka v konaní vypočuje tiež z tvrdení strany, ktorá ho navrhla vypočuť a tiež z toho, čo uviedla

ohľadne toho, na aké okolnosti má byť takýto svedok vypočutý. Vychádzajúc z uvedeného, ak žalovaná
vo svojich podaniach navrhovala vypočuť svedkov súvislosti s rodinnými vzťahmi a s preukázaním
starostlivosti o poručiteľky a neuviedla, že týchto svedkov navrhuje vypočuť aj na iné okolnosti, napríklad
na okolnosti uzatvorenia darovacej zmluvy medzi žalovanou a poručiteľkou, nie je možné následne
súdu prvej inštancie vytknúť to, že ak súd nepovažoval za potrebné vypočuť svedkov na okolnosti

rodinných vzťahov a starostlivosti o poručiteľku, výsluch takýchto svedkov nevykonal. Z písomných
podaní žalovanej totižto nevyplývalo, že by mali byť vypočutí aj na iné okolnosti, pričom, ak ich na takéto
okolnosti chcela vypočuť, mala to uviesť už v podaní, v ktorom žiadala ich výsluch. V uvedenom postupe
súdu prvej inštancie preto odvolací súd nevidel porušenie práva na spravodlivý súdny proces.

39. Následne žalovaná namietala aj postup súdu prvej inštancie v tom, že na predbežnom prejednaní
sporu neakceptoval návrh právneho zástupcu žalovanej na vykonanie dokazovania v súvislosti s
existenciou darovacej zmluvy prostredníctvom výsluchu žalovanej a jej manžela z dôvodu koncentrácie
konania, v čom tiež videla porušenie práva na spravodlivý súdny proces a odňatie jej možnosti konať
pred súdom. K tomu je tiež potrebné dodať, že strany sú zmysle ustanovenia § 153 CSP povinné

uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného
útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr,
ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného
útokov prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä akby to vyžadovala nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. V danej veci
treba uviesť, že žalovaná a jej právny zástupca v priebehu konania návrh na vykonanie dokazovania
výsluchom manžela žalovanej navrhli len v súvislosti s objasnením ich vzťahov vo vzťahu k darovaniu

pozemku (v duplike) a následne návrh na vykonanie výsluhu manžela žalovanej predniesol až právny
zástupca žalovanej počas predbežného prejednania sporu dňa 28. 03. 2022, avšak len v súvislosti s
tým, že mal byť prítomný pri realizácii bankového prevodu finančnej čiastky 33 000,- eur žalovanou z
účtu poručiteľky na jej účet. Skutkové okolnosti, na ktoré ho navrhli vypočuť, neboli za danej situácie pre
posúdenie veci rozhodujúce, pričom mu bol muselo byť zrejmé, že by to viedlo k odročeniu predbežného

prejednania sporu, respektíve nariadeniu pojednávania, teda vykonanie ďalších úkonov súdu. Za takých
okolností možno skonštatovať, že žalovaná prostriedky procesnej obrany neuplatnila včas, a preto
súd prvej inštancie nebol povinný na ne prihliadať, pretože sa riadil zásadou sudcovskej koncentrácie
konania a zásadou hospodárnosti konania vyjadrenou v článku 17 základných princípov, na ktorých je
Civilný sporový poriadok založený. Ohľadne ostatných dôkazov platí to, čo odvolací súd už konštatoval
vyššie, teda to, že vykonanie výsluchov svedkov na okolnosti rodinných vzťahov a starostlivosti o

poručiteľku nepovažoval pre posúdenie danej veci za podstatné, a preto ich nevykonal. Ani v takomto
postupe súdu odvolací súd nevidel porušenie práva žalovanej na spravodlivý súdny proces a to, že by
jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.

40. Pokiaľ žalovaná porušenie práva na spravodlivý súdny proces videla aj v nedostatočnom

odôvodnení napadnutého rozhodnutia, k tomu odvolací súd dodáva, že vzhľadom k tomu, že dospel k
záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom súd prvej inštancie sa dostatočne
vysporiadal s podstatnými okolnosťami rozhodnými pre posúdenie danej právnej veci a rozhodnutie
súdu prvej inštancie spolu s rozhodnutím odvolacieho súdu tvoria jeden celok, tak dôvody rozhodnutia
ešte doplnil, aj keď povinnosťou súdu nie je to, aby sa vyporiadal so všetkými argumentami, ale len s

tými, ktoré sú pre posúdenie veci podstatné.

41. Ďalšou odvolacou námietkou žalovanej bolo to, že prevod finančných prostriedkov výške 33 000,-
eur z účtu poručiteľky nebol počas celého konania žalobcami preukázaný a súd napriek uvedenému
v rozhodnutí uviedol, že táto skutočnosť je preukázaná a nesporná, pričom neodkázal na žiadne

konkrétne skutočnosti. K tomu je potrebné uviesť, že žalobcovia už v žalobe uvádzali, že žalobkyňa
v 1. rade sa dozvedela, že žalovaná v čase, keď bola poručiteľka umiestnená do domova sociálnych
služieb, ešte pred smrťou poručiteľky, previedla z osobného účtu poručiteľky sumu 33 000,- eur na
svoj osobný účet. Uviedli, že žalovaná prevod žalobkyni v 1. rade odôvodnila tak, že sa chcela vyhnúť
poplatkom za dedičské konanie a vo vzťahu k žalobkyni v 1. rade sa vyjadrila tak, že jej vyplatí tretinu

tejto sumy. Žalobcovia tiež uvádzali, že sa snažili so žalovanou prediskutovať dôvody, pre ktoré tak
urobila, ako aj docieliť zmierne vyporiadanie nárokov žalobcov, avšak žalovaná poprela, že by svojím
úkonom chcela ukrátiť ostatných dedičov a uviedla, že konala na príkaz poručiteľky, ktorá jej sumu 33
000,- eur dala do správy, pričom časť si mala žalovaná ponechať ako dar a časť mala využiť podľa
vlastného uváženia. Uviedli tiež, že nemajú žiadnu vedomosť o existencii darovacej zmluvy, týkajúcej sa

uvedených finančných prostriedkov, a preto sa domnievajú, že darovacia zmluva neexistuje. Žalobcovia
už v návrhu uvádzali, že ich nárok závisí od dôkazu, ktorý sami nedokážu zabezpečiť z dôvodu, že
počas života poručiteľky nemali dispozičné právo k účtu poručiteľky, ktoré mala len žalovaná. Preto
navrhli, aby súd vykonal za nich dôkaz, a to vyžiadaním výpisu z osobného účtu poručiteľky, ktorým
by si sa osvedčili tvrdenia žalobcov v tom, že žalovanú sumu 33 000,- eur previedla žalovaná na

svoj osobný účet z účtu poručiteľky v čase krátko pred jej smrťou a v čase, keď bola umiestnená
v sociálnom zariadení, prípadne aby boli preukázané aj iné prevody, o ktorých žalobcovia nemajú
doposiaľ vedomosť. Žalovaná v odpovedi na výzvu na zaplatenie podielu z dedičstva uviedla, že s
tvrdením ohľadne jednostranného výberu úspor poručiteľa s úmyslom ukrátenia ostatných dedičov sa
nestotožňuje, pretože sa jednalo o vykonanie príkazu poručiteľa a za jeho života, ktorý tieto prostriedky

dal do správy žalovanej, aby si časť ponechala (darovanie), a aby časť bola použitá podľa ich uváženia
a to z dôvodu, že žalovaná sa o poručiteľa starala až do jeho smrti. Nakoľko predmetné peňažné
prostriedky neboli predmetom dedičského konania, podľa žalovanej sa nejedná ani o dedičstvo po
poručiteľke. Napriek tomu, že o tom, či bola medzi poručiteľkou a žalovanou nejaká darovacia zmluva
uzavretá a v akom znení, sa mohla vyjadriť len samotná žalovaná, pretože žalobcovia o nej nemohli

mať vedomosť, k okolnostiam uzavretia darovacej zmluvy sa vôbec nevyjadrila. Keďže však žalobcovia
objektívne nemajú k dispozícii informácie o skutočnostiach, súvisiacich s uzavretím darovacej zmluvy,
tým, že otvorili otázku uzavretia darovacej zmluvy a jej platnosti, nastúpila vysvetľovacia povinnosť
žalovanej ako protistrany, pričom nesplnenie si tejto povinnosti môže mať za následok neúspech v spore.Žalovaná mala možnosť sa k týmto skutočnostiam vyjadriť vo vyjadrení k žalobe, pričom v nej uviedla, že
so skutkovými tvrdeniami žalobcov nesúhlasí a odporuje im v celom rozsahu. V tomto vyjadrení okrem
skutkových tvrdení týkajúcich sa starostlivosti o poručiteľku žalovaná tiež uviedla, že zabezpečovanie

bankových výpisov poručiteľky nepovažuje za potrebné, nakoľko suma, ktorá podľa žalobcov má patriť
dodedičstvapoporučiteľke,sanapredmetnombankovomúčtenenachádzala.Vzáveretohtovyjadrenia
žalovaná uviedla, že medzi ňou a poručiteľkou bola platne uzatvorená darovacia zmluva za života
poručiteľky, pričom zo strany žalobcov nebol predložený akýkoľvek dôkaz alebo skutočnosť, že by
sa malo jednať o neplatnú darovaciu zmluvu, ktorá spĺňala všetky zákonom vyžadované náležitosti a

obligatórne nevyžadovala písomnú formu. Z tohto dôvodu, že došlo k platnému darovaniu, tak sumu
vo výške 33 000,- eur v čase svojho úmrtia poručiteľka už nevlastnila, a preto sa ani nemohlo jednať
o časť dedičstva po poručiteľke. Napriek tomu, že žalovaná ako účastníčka ňou tvrdenej darovacej
zmluvy s poručiteľkou ako jediná mohla mať vedomosti o skutkových okolnostiach, kedy, z akého účtu,
aká suma bola v prospech žalovanej prevedená, sa ku konkrétnym skutkovým okolnostiam uzatvorenia
darovacej zmluvy nevyjadrila, iba skonštatovala platnosť darovacej zmluvy. Takéto vyjadrenie zo strany

žalovanej nemožno považovať za účinné popretie skutkových tvrdení žalobcov, ktorí majú ohľadne
žalovanou tvrdenej darovacej zmluvy informačný deficit, preto práve žalovaná, ktorá mala takúto
darovaciu zmluvu uzavrieť, mala uviesť svoje skutkové tvrdenia a preukázať ich aj dôkazmi, čo však
neurobila. Neurobil to ani jej právny zástupca na predbežnom prejednaní sporu, keď len uviedol, že
má za to, že tvrdenie o existencii ústnej darovacej zmluvy ohľadom skutkových tvrdení si splnili, keď

mal za to, že žalobcovia namietali iba existenciu písomnej darovanej zmluvy a na preukázanie ich
skutkových tvrdení navrhovali výsluch svedkov a strán sporu. V priebehu konania pri tom nebola sporná
len forma darovacej zmluvy, ale predovšetkým jej existencia, čo žalobcovia v priebehu celého konania
popierali. Skutkové tvrdenia k existencii darovacej zmluvy mala žalovaná podľa odvolacieho súdu
uviesť už vo vyjadrení k žalobe a v duplike, čo však neurobila a výsluch strán navrhovala k okolnostiam

starostlivosti o poručiteľku (iné z jej vyjadrenia nevyplýva), pričom treba tiež dodať, že ak by aj výsluch
strán bol uskutočnený, súd by sa rozhodné skutočnosti dozvedel až pri takomto výsluchu a druhá strana
by mala možnosť sa k tomu vyjadriť až po takomto výsluchu, čo je v rozpore so zásadami civilného
sporového konania, keď spornosť skutkových tvrdení sa má zistiť práve vo fáze pred predbežným
prejednaním sporu alebo pojednávaním, a to tak, že ich strany uvedú v žalobe, vyjadrení, v replike a

duplike. Od spornosti skutkových tvrdení v tejto fáze potom záleží ďalší postup súdu, ktorý si zvolí a
tiež to, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Ak teda žalovaná vo vyjadrení k žalobe a v duplike
neuviedla konkrétne skutkové tvrdenia, ktorými by poprela skutkové tvrdenia žalobcov, ani jej výsluch
nebol potrebný, a pokiaľ súd prvej inštancie za takéhoto stavu nepredvolal na predbežné prejednanie
sporu aj strany sporu, ale len ich právnych zástupcov, vychádzal práve z postoja žalovanej, ktorá už

vo vyjadrení k žalobe a duplike nevyvrátila skutkové tvrdenia žalobcov právne účinným spôsobom a
jej neskorší výsluch by už bolo možné vyhodnotiť tak, že k popretiu skutkových tvrdení nedošlo včas.
Odvolací súd nesúhlasí s tvrdením žalovanej, ktorá uviedla, že samotná skutočnosť, že žalovaná bola
oprávnená disponovať s finančnými prostriedkami poručiteľky, a to ako jediná z poručiteľkiných detí,
preukazuje záujem poručiteľky prenechať finančné prostriedky žalovanej. Takýto záver zo samotného

oprávnenia nakladať s účtom poručiteľky nevyplýva. V duplike žalovaná tiež uviedla, že k prevzatiu
daru, t. j. prevedeniu finančných prostriedkov došlo bezprostredne po príkaze poručiteľky, a to dňa 24.
04. 2020. V uvedenom čase poručiteľka žila a bola pri vedomí, teda darovacia zmluva nemusela mať
písomnú formu. Žalovaná poprela vôľu poručiteľky, ktorou by bolo prenechať jednu tretinu finančných
prostriedkov žalobkyni v 1. rade a dve tretiny žalovanej. Uviedla, že vôľa poručiteľky bola, aby všetky

peňažné prostriedky dostala žalovaná, a aby s týmito mohla naložiť podľa vlastnej vôle.

42. K tvrdeniu žalovanej, že prevod finančných prostriedkov vo výške 33 000,- eur z účtu poručiteľky
nebol počas celého konania žalobcami preukázaný, odvolací súd opakovane uvádza, že skutkové
okolnosti k tomu, kedy, z akého účtu, v akej sume došlo k uzavretiu darovacej zmluvy medzi poručiteľkou

a žalovanou sa v konaní mohla vyjadriť len žalovaná, ktorá v priebehu celého konania takéto skutkové
tvrdenia neurobila, preto je potrebné vychádzať z toho, že nedošlo k účinnému popretiu skutkových
tvrdení žalobcov, a teda v konaní nebola preukázaná existencia darovacej zmluvy. Až keby žalovaná
uviedla svoje skutkové tvrdenia k darovacej zmluve a navrhla na ich preukázanie výsluch svedkov, až
v takom prípade by súd mal takýchto svedkov vypočuť, avšak bez skutkových tvrdení žalovanej by ich

výsluch bol v tejto fáze konania nadbytočný. Zo skutkových tvrdení žalovanej pritom vyplýva len to, že
podľa nej došlo k platnému darovaniu, tak sumu vo výške 33 000,- eur poručiteľka v čase svojho úmrtia
nevlastnila, a preto sa ani nemohlo jednať o časť dedičstva po poručiteľke (vyjadrenie k žalobe) a k
vyjadreniu, že nakoľko k prevzatiu daru, t.j, k prevedeniu finančných prostriedkov došlo bezprostrednepo príkaze poručiteľky, a to dňa 24. 04. 2020, keď poručiteľka žila a bola pri vedomí, takže darovacia
zmluva nemusela mať písomnú formu (duplika). Žalovaná teda v priebehu konania sumu, ktorú
mala poručiteľka žalovanej darovať, nevyvrátila a neuviedla ani k výške prevedenej sumy svoje vlastné

skutkovétvrdenia,pretopotom,aksúdprvejinštanciemalzapreukázané,žedošlokprevodufinančných
prostriedkov vo výške 33 000,- eur z účtu poručiteľky na žalovanú, aj podľa názoru odvolacieho súdu
je tento záver správny, čo však nevylučuje, že prevedená suma, bez preukázania darovania mohla
byť aj iná, čo však v konaní nebolo preukázané. Keďže sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu
prvej inštancie, že v konaní nebolo preukázané uzavretie darovacej zmluvy medzi poručiteľkou, matkou

strán sporu a žalovanou, je otázka formy uzatvorenia darovacej zmluvy bezpredmetná, preto sa ňou ani
odvolací súd nezaoberal. Z uvedených dôvodov odvolací súd považoval záver súdu prvej inštancie za
vecne správny, preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

43. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, a
vzhľadom k tomu, že žalobcovia v 1. a 2. rade boli v odvolacom konaní úspešní, priznal im nárok na

náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).