Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, December 29, 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 25Sa/2/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5021200506
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 12. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5021200506.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako správny súd v konaní pred sudkyňou JUDr. Martinou Nemravovou, v právnej
veci žalobcu: Slovenské liečebné kúpele Turčianske Teplice, a.s. so sídlom SNP č. 519, Turčianske
Teplice, IČO: 31 642 322, právne zastúpený spoločnosťou: AK Suchoňová & Partners, s.r.o., so sídlom
Komenského č. 4, Banská Bystrica, IČO: 47 234 784, proti žalovanému: Mesto Turčianske Teplice, so
sídlom Partizánska č. 413/1, Turčianske Teplice, právne zastúpený spoločnosťou: AK Pekár, s.r.o., so

sídlom Kukučínova č. 24, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 233 940, v konaní o žalobe proti inému
zásahu orgánu verejnej správy, takto

r o z h o d o l :

Návrh žalobcu na zmenu žaloby v podaní právnej zástupkyne žalobcu na č. l. 81 spisu zo dňa
„05.08.2018“ doručený správnemu súdu dňa 05.08.2022 zamieta.

Žalobu z a m i e t a.

Žiaden z účastníkov konania n e m á právo na náhradu trov súdneho a ani kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 03.07.2018 podanou elektronicky prostredníctvom svojho právneho
zástupcu dňa 05.07.2018 domáhal, aby súd zakázal žalovanému ako správcovi dane pokračovať v
porušovaní jeho práv, ktoré spočíva vo vykonávaní opakovanej daňovej kontroly tej istej dane za

ubytovanie za zdaňovacie obdobie rok 2012 začatej dňa 07.06.2018 na základe oznámenia o výkone
daňovej kontroly sp. zn. 483/2018/02 zo dňa 03.05.2018 a do 30 dní zastaviť konanie v zmysle § 62
Daňového poriadku. Zároveň navrhol, aby správny súd priznal podanej žalobe odkladný účinok podľa
§ 258 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), nakoľko napadnutým iným
zásahom žalovaného podĺa § 252 ods. 1 SSP by hrozila závažná ujma žalobcovi a priznanie tohto
odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom.

2. V podanej žalobe uviedol, že dňa 04.05.2018 mu bolo doručené oznámenie žalovaného, ako správcu
dane sp. zn. 483/2018/02 zo dňa 03.05.2018 o výkone daňovej kontroly tej istej dane za zdaňovacie
obdobie, za ktoré už bola táto kontrola vykonaná, a to opätovne na základe podnetu Finančného
riaditeľstvaSRč.120615/2018zodňa27.02.2018vzmysle§44ods.1a§46ods.1Daňovéhoporiadku.
Ide o vykonanie daňovej kontroly na miestnej dani za ubytovanie v zmysle § 37 a nasledujúce zákona

č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné
odpady za obdobie od 01.01.2012 do 31.12.2012. Podľa žalobcu ide zo strany žalovaného o iný
nezákonný zásah, nakoľko žalovaný správca dane vykonal už riadnu daňovú kontrolu miestnej dane za
ubytovanie za zdaňovacie obdobie rok 2012, ktorú ukončil rozhodnutím č. 1120/2013 zo dňa 31.10.2013,
v ktorom dorubil daň z ubytovania vo výške 166.645,- Eur. Voči tomuto rozhodnutiu Mesta Turčianske
Teplice podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Finančné riaditeľstvo SR svojim rozhodnutím č.

1100308/1/208185/2014 zo dňa 15.05.2014 potvrdilo rozhodnutie Mesta Turčianske Teplice zo dňa
31.10.2013. Žalobca využil svoje zákonné právo na súdnu ochranu a podal na Finančné riaditeľstvo SRžalobunaKrajskýsúdvŽiline,ktorýakoprvostupňovýsprávnysúd,rozsudkomč.k.21S/125/2014-94zo
dňa 11.02.2016 zrušil rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR a rozhodnutie Mesta Turčianske Teplice.
Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že krajský súd po preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a

postupu správcu dane, ako aj odvolacieho orgánu dospel k záveru, že ich rozhodnutia a postupy boli
v rozpore so zákonom. Žalovaný však proti uvedenému rozsudku podal odvolanie. Najvyšší súd SR
svojim rozsudkom č. 8Sžf 36/2015 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 21S/125/2014-94 zo
dňa 11. februára 2015, pričom v týchto rozhodnutiach bol vyslovený právny záver ako má správca dane
ďalej postupovať.

Žalovaný po doručení uvedených rozsudkov pokračoval v daňovej kontrole, pričom mu boli predložené
všetky doklady. Následne vydal rozhodnutie č. 213/2017 zo dňa 06.02.2017 o vyrubení rozdielu na dani
za ubytovanie za obdobie od 01.01.2012 - 31.12.2012 vo výške 166.645,- Eur. Žalobca podal proti tomu
rozhodnutiu odvolanie, o ktorom rozhodovalo Finančné riaditeľstvo SR, ktoré svojim rozhodnutím č.
610170/2017 zo dňa 16.05.2017 zrušilo vyššie uvedené rozhodnutie správcu dane zo dňa 06.02.2017.
Rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR nadobudlo právoplatnosť dňa 23.05.2017.

Žalobca podal predmetnú žalobu proti inému zásahu žalovaného, ako správcu dane, vedenému pod sp.
zn. 483/2018/02 v zmysle § 252 ods. 1 SSP, nakoľko zistil, že žalovaný podal Finančnému riaditeľstvu
SR podnet zo dňa 29.01.2018, ktorý bol podkladom na vydanie podnetu zo strany Finančného
riaditeľstva SR č. 120615/2018 zo dňa 07.02.2018 na vykonanie opätovnej kontroly tej istej dane.
Žalovaný ako správca dane tak získal podnet z Finančného riaditeľstva SR na opätovnú kontrolu

žalobcu na základe zavádzajúcich a nepravdivých informácií spočívajúcich v tom, že sa vyskytli nové
skutočnosti, ktoré neboli v čase daňovej kontroly známe. Vo svojom podnete neuviedol žiadne nové
skutočnosti, t. j. skutočnosti, ktoré v dobe vykonania pôvodnej daňovej kontroly nemal k dispozícii
a ktoré by mohli mať vplyv na správne stanovenie daňovej povinnosti. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že
novou skutočnosťou odôvodňujúcou vykonanie opätovnej daňovej kontroly je zistenie, že žalobca

vyberá daň od všetkých ubytovaných hostí, a to buď vo forme dane za ubytovanie alebo vo forme
kúpeľného poplatku prezentovaného ako miestna daň, tak to podľa žalobcu nie je pravdou. Žalovaný
totiž o vyberaní kúpeľného poplatku vedel už v čase vydania svojho rozhodnutia č. 213/2017 zo dňa
06.02.2017 o vyrubení rozdielu dane vo výške 166.645,- Eur platiteľovi dane (žalobcovi). Už v čase
vykonaniapôvodnejkontrolymalsprávcadanekdispozíciívšetkyvsúčasnostinímpožadovanédoklady,

ako sú knihy ubytovaných alebo inú obdobnú - elektronickú evidenciu ubytovaných, z ktorých bolo
zrejmé, ktorým ubytovaným bola poskytnutá ústavná zdravotná starostlivosť a ktorým bolo poskytnuté
výlučne len prechodné ubytovanie. Žalobca poukázal na to, že ak mesto nevykonalo dokazovanie vo
vyrubovacom konaní, tak ako ho inštruovali súdy vo svojich rozhodnutiach, ale vydalo rozhodnutie č.
213/2017, ktoré bolo jeho nadriadeným orgánom - Finančným riaditeľstvom SR hneď zrušené, nemožno

teraz žiadať cestou podnetu na vykonanie opakovanej daňovej kontroly na Finančné riaditeľstvo
SR nové doplnenie dokazovania, keď toto nebolo vykonané z dôvodov na strane žalovaného. Toto
konanie nemožno pričítať na ťarchu daňového subjektu (žalobcu), o to viac, že správca dane odmietol
rešpektovať právny názor súdov, čo deklaroval aj vo svojom rozhodnutí č. 213/2017, čo bolo dôvodom
prevznesenieobvineniavočiprimátorovimesta.Správcadane-žalovaný,zdôvodňujezačatieopätovnej

daňovej kontroly podnetom FR SR č. 120615/2018 zo dňa 27.02.2018. Vykonanie opätovnej daňovej
kontroly vykazuje z formálneho hľadiska znak, že boli dodržané hmotnoprávne podmienky v zmysle § 44
ods.4písm.c)zákonač.563/2009Z.z.,avšakidelenofiktívnepredstieraniedodržaniahmotnoprávnych
podmienok, FR SR bolo evidentne úmyselne zavádzané informáciami poskytnutými žalovaným ako
správcom dane.

Žalobca ďalej poukázal na to, že správca dane je oprávnený previesť opakovanú daňovú kontrolu, t. j.
kontrolu tej istej dane za to isté zdaňovacie obdobie, ktorú už predtým skontroloval, len za predpokladu,
že sa objavia skutočnosti, ktoré správcovi v dobe predchádzajúcej daňovej kontroly neboli známe, a
kontrola bude prevedená v rozsahu a bezprostredne súvisiaca s týmito novozistenými skutočnosťami.
Daňovému subjektu musí byť oznámený dôvod a cieľ, a to úplne konkrétne tak, aby aj daňový

subjekt mal určitú možnosť kontroly postupu správcu dane. Opakovaná daňová kontrola tak môže byť
vykonaná len za podmienok uvedených v § 44 zákona č. 563/2009 Z. z. a navyše musí byť súčasne
splnená podmienka, že nastali nové skutočnosti, ktoré v čase pôvodnej daňovej kontroly neboli známe.
Považoval za preukázateľné, že takéto nové skutočností vo veci daňovej kontroly miestnej dane za
ubytovanie za zdaňovacie obdobie 2012 neexistujú, a ide len o zámerné šikanovanie jeho ako daňového

subjektu. Správca dane podľa žalobcu svojim konaním porušuje základnú zásadu správy daní - zásadu
zákonnosti. Pokiaľ správca dane uskutoční daňovú kontrolu napriek existencii zo zákona vyplývajúcej
prekážky - opakovaná daňová kontrola bez splnenia zákonných podmienok, pre ktorú nie je možnédaňovú kontrolu vykonať, ide o porušenie zásady právnej istoty v daňovom konaní, a teda o nezákonný
zásah do práv daňového subjektu (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 314/2015 zo 16.12.2015).
Vychádzajúc z vyššie uvedenej argumentácie sa žalobca cíti byť dotknutý na svojich právach

spôsobených iným zásahom orgánu verejnej správy, a to zásahom správcu dane (žalovaného) tým,
že tento v rozpore so zákonom chce vykonať daňovú kontrolu, ktorá bola právoplatne ukončená,
neboli zistené žiadne nové skutočností, oproti skutočnostiam, ktorými disponoval správca dane v čase
uskutočnenia daňovej kontroly a má sa vykonávať opakovaná kontrola za zdaňovacie obdobie rok 2012,
za ktoré už zaniklo právo dorubiť daň. Nezákonné vykonávanie daňovej kontroly je neúčinné. Tento

postup správneho orgánu je neudržateľný aj z hľadiska princípu legality podľa článku 2 ods. 2 Ústavy
SR, v zmysle ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon. Pokiaľ správca dane uskutoční opakovanú daňovú kontrolu bez
splneniazákonnýchpodmienok,prektoréniejemožnédaňovúkontroluvykonať,ideoporušeniezásady
právnej istoty v daňovom konaní, a teda a o nezákonný zásah do práv daňového subjektu (nález
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 314/2015 zo 16.12.2015). V zmysle § 69 ods. 1 zákona č. 563/2009

Z. z. nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov
po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v
ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo daňovému
subjektuvznikolnároknauplatneniesumypodľaosobitnýchpredpisov.Vykonanímtejtodaňovejkontroly
by nebol dosiahnutý účel, nakoľko správca dane bude vykonávať opakovanú kontrolu za zdaňovacie

obdobie, za ktoré zaniklo právo dorubiť daň v zmysle § 69 Daňového poriadku. Z týchto dôvodov je
žalobca nútený domáhať sa svojich práv podaním správnej žaloby v zmysle § 252 ods. 1 SSP.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že tvrdenia žalovaného sa nezakladajú na pravde
a sú zavádzajúce. Poukázal na hypotézu § 44 ods. 4 písm. c) Daňového poriadku, ktorá vyžaduje

na vykonanie opätovnej daňovej kontroly splnenie dvoch alternatívnych podmienok, a síce podnet
Ministerstva financií SR alebo podnet Finančného riaditeľstva SR na vykonanie opätovnej daňovej
kontroly. V prejednávanej veci bol podnet na vykonanie opätovnej daňovej kontroly u žalobcu za
zdaňovacie obdobie 01.01. až 31.12.2012 vo veci miestnej dane za ubytovanie daný Finančným
riaditeľstvom SR, a to dňa 27.02.2018. Hypotéza právnej normy v ustanovení § 44 ods. 4 písm. c)

Daňového poriadku, preto celkom zrejme splnená bola. Žalovaný správny orgán je tak oprávnený na
postup v zmysle dispozície citovanej právnej normy, t. j. vykonať u daňového subjektu tej istej dane
za zdaňovacie obdobie, za ktoré už bola vykonaná. Z tohto dôvodu žalovaný namieta neunesenie
dôkaznéhobremenažalobcomvtomtokonanívovzťahuknamietanejnezákonnostiopakovanejdaňovej
kontroly.

Argumentáciu žalobcu, ktorý namieta, že opätovnú daňovú kontrolu možno vykonať len za predpokladu,
že sa objavia skutočnosti, ktoré správcovi dane v dobe prechádzajúcej daňovej kontroly neboli známe a
kontrola bude prevedená v rozsahu a bezprostredne súvisiaca s týmito novozistenými skutočnosťami,
pričom sa odvoláva na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II. ÚS 334/02 z 13.05.2003, považuje za
nesprávnu a nepoužiteľnú. Odôvodňuje to tým, že Ústavný súd ČR v náleze, na ktorý sa žalobca

odvoláva, vychádza z úplne inej právne úpravy. Správu daní v rozhodnom čase v ČR reguloval zákonom
č. 337/1992 Sb. o správě daní a poplatků, ktorý neupravoval inštitút opakovanej daňovej kontroly, tieto
muselibyťpretodotvorenéprávnoupraxou.InštitútdaňovejkontrolyjevprávnomporiadkuČRexpressis
verbis upravený až od účinnosti zákona č. 280/2009 Sb. daňový řád, pričom podmienky vykonania
opätovnej daňovej kontroly sú upravené odlišne od § 44 ods. 4 Daňového poriadku. Inštitút opakovanej

daňovej kontroly je zákonom ustanovený inštitút, ktorý slúži ako prostriedok na dosiahnutie základného
účelu daňového konania, a to správne určenie dane. Prostredníctvom opakovanej daňovej kontroly
sa preverujú skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. S výkonom opakovanej daňovej
kontroly sa nespája porušenie princípu právnej istoty ako jedného zo základných ústavných princípov
demokratického a právneho štátu.

Krajský súd v Žiline v rozsudku č. k. 21S/125/2014-94 zo dňa 11.02.2015 dospel k právnemu názoru,
že pokiaľ ubytovacie zariadenia SLK nie sú prevádzkované na základe živnostenského oprávnenia,
nevzťahuje sa na ne vyššie uvedená kategorizácia, a teda ubytovanie, ktoré sa v nich poskytuje, nie
je predmetom dane za ubytovanie. Žalovaný je však názoru, že daňový subjekt prevádzkuje svoje
zariadenia na základe živnostenského oprávnenia, keďže všetky svoje ubytovacie zariadenia majú SLK

zapísané ako prevádzkarne v Živnostenskom registri. Žalovaný disponuje novými informáciami, a síce,
žedaňzaubytovaniebolažalobcomvyberanáodvšetkýchubytovanýchhostí,atobuďvoformedaneza
ubytovanie alebo kúpeľného poplatku, ktorého výška bola totožná a ubytovaným hosťom (daňovníkom)
bol prezentovaný ako poplatok vyrubený mestom (teda ako miestna daň). Zároveň žalovaný poukázalna to, že žiadny právny predpis neoprávňuje vyrubovať a vyberať tzv. kúpeľný poplatok (je teda otázne,
akým titulom ho žalobca vyberal, aj táto skutočnosť by mala vyplynúť z opätovnej daňovej kontroly).
Okrem toho žalovaný disponuje informáciami, že návštevníci ubytovacích zariadení žalobcu si platili

ubytovanie čiastočne z vlastných zdrojov aj v prípade, ak im bola poskytovaná zdravotná starostlivosť,
t. j. pobyt im nebol v celom rozsahu preplatený v rámci verejného zdravotného poistenia. Pokiaľ si
návštevníci museli časť pobytu hradiť z vlastných zdrojov, žalobca nebol oprávnený od nich prijímať
platby ako zdravotnícke zariadenie, ale ako podnikateľský subjekt.
Pokiaľ teda žalobca vyberá kúpeľný poplatok, alebo aj iné platby od svojich návštevníkov, mohol tak

konať len ako podnikateľský subjekt, nie ako zdravotnícke zariadenie, v dôsledku čoho sú takéto
ubytovania predmetom dane za ubytovanie. Uvedená hypotéza, ktorej potvrdenie sa má preukázať
opätovnou daňovou kontrolou je v súlade s vyššie uvedeným právnym názorom Krajského súdu v Žiline
uvedeného v rozsudku č. k. 21S/125/2014-94 zo dňa 11.02.2015. Na potvrdenie uvedených podnetov
a informácií je nevyhnutné opätovne vykonať daňovú kontrolu u daňového subjektu a v rámci nej
doplniť dokazovanie, nakoľko riadna daňová kontrola sa uvedenými skutočnosťami v takomto rozsahu

nezaoberala.
Vo vzťahu k žalobcovmu namietaniu preklúzie práva žalovaného v zmysle § 69 ods. 1 Daňového
poriadku, žalovaný uviedol, že žalobca takto účelovo opomína ustanovenie upravujúce prerušenie
plynutia prekluzívnej lehoty, a to § 69 ods. 2 a § 69 ods. 3 písm. a) Daňového poriadku. Protokol
z daňovej kontroly, ktorej predmetom bolo zdaňovacie obdobie 01.01. - 31.12.2012 bol žalobcovi

doručený dňa 29.05.2013. V zmysle uvedeného právo vyrubiť daň za súčasného skutkového stavu
zanikne31.12.2018.Námietkažalobcuozánikuprávavyrubiťdaňjepretonedôvodná.Žalobcapodaním
žaloby len sleduje zmarenie opätovnej daňovej kontroly, keďže právo vyrubiť daň zanikne k 31.12.2018.
Uvedený následok nastane aj vtedy, ak konajúci súd prizná správnej žalobe odkladný účinok. Vzhľadom
na uvedené žalovaný žiadal, aby konajúci súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

4. Žalobca v podanej replike uviedol, že ak Finančné riaditeľstvo SR dalo podnet na vykonanie
opakovanej daňovej kontroly vo veci, kde už bola právoplatne ukončená daňová kontrola, bolo povinné
si zistiť a overiť, prečo by mala byť vykonávaná kontrola daňovému subjektu vo veci, ktorá už bola
preskúmavaná správcom dane. Finančné riaditeľstvo pochybilo, keď si neoverilo tvrdenie žalovaného a

nedalo si námahu preveriť tvrdenia primátora nahliadnutím do ich vlastných spisov, a tak sa oboznámiť
s vlastnými rozhodnutiami, ako aj s písomnými vyjadreniami podanými ich vlastnými zamestnancami,
pri zastupovaní v súdnom konaní. Samotné Finančné riaditeľstvo SR vedelo už v roku 2014 o
tvrdenej „novej skutočnosti - vyberaní kúpeľného poplatku“ mestom, čo vyplýva z jeho rozhodnutia
č. 1100308/1/208185/2014 zo dňa 15.05.2014, ako aj z jeho vyjadrenia č. 1100308/1/374076/2014

zo dňa 27.08.2014, ktoré prikladalo ako vyjadrenie žalovaného k žalobe žalobcu o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100308/1/208185/2014 zo dňa 15.05.2014 v súdnom konaní
sp.zn. 21S/125/2014 vedenom pred Krajským súdom v Žiline. Súd musí skúmať, či podnet Finančného
riaditeľstva SR č. 120615/2018 zo dňa 27.02.2018 bol vydaný zákonným spôsobom a v súlade so
zákonom. Podnet FR SR nemôže byť vyňatý z prieskumu, ktorý predstavuje výnimočný prostriedok pre

opätovnú kontrolu. Ak by súd odmietol preskúmať zákonnosť takéhoto podnetu, došlo by k porušeniu
základných práv daňového subjektu na spravodlivý proces. Opätovná daňová kontrola nemôže byť
vykonávaná na základe ľubovoľe orgánu verejnej správy. Orgán verejnej správy musí skonkretizovať
dôvod,prektorýmalabyťvykonanákontrola,abyjehokonaniemohlobyťskontrolované,lebovopačnom
prípade by mohlo dochádzať k zneužívaniu právomocí a žiaden daňový subjekt nemal právnu istotu

v daňovom konaní aj po právoplatne ukončenom daňovom konaní. Žalobca opätovne zdôraznil, že
opakovanú daňovú kontrolu možno opakovať len za splnenia zákonom presne stanovených podmienok.
Tvrdenia žalovaného, že pokiaľ žalobca vyberal kúpeľný poplatok alebo aj iné platby od svojich
návštevníkov, mohol tak konať len ako podnikateľský subjekt, nie ako zdravotnícke zariadenie, v
dôsledku čoho sú takéto ubytovania predmetom dane za ubytovanie, pričom uvedená hypotéza, ktorej

potvrdenie sa má preukázať opätovnou daňovou kontrolou je v súlade s právnym názorom Krajského
súdu v Žiline uvedeného v rozsudku zo dňa 11.02.2015 a je podľa žalobcu v rozpore s vedomosťami
zamestnancov žalovaného o vyberaní kúpeľného poplatku a opätovne ide „o svojrázny výklad právneho
záveru vysloveného Krajským súdom v Žiline.“ Z e-mailovej komunikácie medzi X. T., ekonomickým
oddelením MsÚ žalobcu a predsedníčkou Asociácie slovenských kúpeľov (ASK) z 08. apríla 2014

vyplýva, že žalovaný mal vedomosť už v apríli 2014, že vyberaný kúpeľný poplatok nie je totožný s
daňou za ubytovanie. Je zarážajúce, prečo sa daňová kontrola uvedenými skutočnosťami v takom
rozsahu nezaoberala, prečo tieto informácie správca dane nepreveroval v riadnej daňovej kontrole, keď
vedomosti o vyberaní kúpeľného poplatku mal už v roku 2013. Podľa žalovaného takáto povinnosť muvyplynula z právneho názoru citovaného rozsudku Krajského súdu v Žiline. Vzhľadom na toto tvrdenie
žalovaného „je záhadou prečo žalovaný“ odmietol rešpektovať tento názor súdu a považoval ho za
arbitrárny a vydal rozhodnutie č. 213/2017 zo dňa 06.02.2017 s vyrubením rovnakého rozdielu dane

ako predtým (ako to urobil už predtým dvakrát) a vo vyrubovacom konaní nedoplnil dokazovanie týmto
smerom.
Ďalším nezvratným dôkazom o tom, že žalovaný vedel ako má postupovať po zrušení jeho rozhodnutia,
je jeho písomný dotaz na Finančné riaditeľstvo SR zo dňa 08.04.2016, ako má postupovať správca dane,
ak rozsudkom krajského súdu bolo rozhodnutie zrušené a vec vrátená žalovanému na ďalšie konanie a

ako ukončiť konanie. Na tento dopyt mu odpovedalo FR SR listom zo dňa 15.04.2016, kde okrem iného
uvádza: V prípade, ak daňový subjekt nebol v zmysle rozsudku krajského súdu povinný daň platiť, daň
nemala byť vyrubená. Správca dane by mal rozhodnúť o zastavení daňového konania v zmysle § 62 ods.
1 písm. h) zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov z dôvodu, že odpadol dôvod konania.
Žalovaný nekonal v zmysle pokynov, či už nadriadeného orgánu FR SR alebo právnych záverov súdov
a bez doplnenia dôkazov pokračoval vo vyrubovacom konaní a vydal rozhodnutie č. 213/2017 zo dňa

06.02.2017, ktoré muselo byť zrušené rozhodnutím FR SR č. 610170/2017 zo dňa 16.05.2017, ktoré
nadobudlo právoplatnosť dňa 23.05.2017.
Doklady, ktoré žalovaný žiada predložiť pri opakovanej daňovej kontrole sú účtovnými dokladmi a
účtovnými knihami za rok 2012, pre ktoré povinná doba archivácie zanikla dňom 31.12.2017 v zmysle
§ 35 ods. 3 písm. b) zákona č. 431/2002 Z. z.. Poukázal na to, že žiadané doklady súvisia s vyberaním

kúpeľného poplatku a nie s výberom dane za ubytovanie. Vzhľadom na uvedené žiadal žalobe v celom
rozsahu vyhovieť.

5. Žalovaný v reakcii na repliku žalobcu doručil súdu dupliku, v ktorej uviedol, že sa pridržiava tvrdení
uvedených v predchádzajúcom vyjadrení. Navyše tvrdil, že žalobca nie je aktívne legitimovaný v tomto

konaní, nakoľko správna žaloba proti inému zásahu orgánu verejnej správy nie je prípustná proti
prebiehajúcej daňovej kontrole, pričom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. októbra 2013
sp. zn. 5Sžz 2/2013 (publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí NS SR a súdov SR pod č. 29/2015).
Nevyhnutnou podmienkou aktívnej žalobnej legitimácie v konaní o žalobe proti inému zásahu je priamy
zásahdopráv,právomchránenýchzáujmovalebopovinnostižalobcu.Žalobcavšakvdoterajšomkonaní

neuviedol do akých jeho práv malo alebo môže byť zasiahnuté. Tvrdí síce, že postupom žalovaného
došlo k porušeniu princípu právnej istoty, čo odôvodňuje tým, že neboli splnené zákonné podmienky na
uskutočnenie opätovnej daňovej kontroly. Tieto podmienky podľa žalovaného však v zmysle Daňového
poriadku splnené boli, preto k žiadnemu zásahu do princípu právnej istoty, zásad daňového konania, ani
práv žalobcu, nedošlo. Subsidiárny charakter správnej žaloby proti inému zásahu je zrejmý aj zo súdnej

praxe (uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 29Sa/16/2017 zo dňa 25.09.2018, rozhodnutie NS SR
publikované v Zbierke pod č. 29/2015).
Skutočnosť, či si ubytovaní návštevníci žalobcu hradili ubytovanie z vlastných zdrojov aj v prípade
poskytnutia zdravotnej starostlivosti, by mala byť zistená v rámci opätovnej daňovej kontroly. Žalobca
teda namieta neunesenie dôkazného bremena vo vzťahu k okolnosti, ktorá sa má objasniť počas

prebiehajúcej daňovej kontroly. Z tohto je zrejmý jediný účel podanej žaloby, a síce vyhnúť sa správnemu
určeniu miestnej dane za ubytovanie za rok 2012. Pokiaľ žalobca uvádza, že doklady, ktoré žalovaný
žiada predložiť pri opakovanej daňovej kontrole, sú účtovnými dokladmi a účtovnými knihami za rok
2012, pre ktoré povinná doba archivácie zanikla dňom 31.12.2017 v zmysle § 35 ods. 3 písm. b)
zákona č. 431/2002 Z. z. tak žalovaný uviedol, že nakoľko pred uplynutím lehoty na vyrubenie dane bol

vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane (dňa 29.05.2013 bol daňovému subjektu doručený protokol
o vykonaní daňovej kontroly č. 806/2013), došlo k prerušeniu uvedenej lehoty a k opätovnému začatiu jej
plynutia. V zmysle § 36 ods. 1 zákona o účtovníctve lehota na vyrubenie dane uplynie dňa 31.12.2018. Z
uvedeného vyplýva, že účtovné doklady za rok 2012 je daňový subjekt v zmysle citovaného ustanovenia
zákona o účtovníctve povinný archivovať v lehote, kedy zanikne právo vyrubiť daň, to znamená do

31.12.2018. Vzhľadom na uvedené žalovaný žiadal, aby konajúci súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

6. Žalobca vo vzťahu k duplike žalovaného doručil svoje vyjadrenie s odôvodnením, že podanie
žalovaného obsahuje nové skutočnosti, vo vzťahu ku ktorým považuje za potrebné sa vyjadriť.
Nesúhlasil s názorom žalovaného týkajúceho sa nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu na podanie

tejto žaloby vzhľadom na to, že jej podanie nie je prípustné v prebiehajúcej daňovej kontrole. Na
vyvrátenie uvedených tvrdení poukázal na výklad § 3 ods. 1 písm. e) SSP. Zo znenia tohto ustanovenia
možno odvodiť, že opakovaná daňová kontrola vykonávaná žalovaným spadá pod súdny prieskum.
V podanej žalobe žalobca bližšie konkretizuje porušenie svojich práv nezákonným vykonávanímopakovanej daňovej kontroly - a to predovšetkým o právo na zákonné vykonávanie daňovej kontroly,
čo správcovi dane ukladá § 3 Daňového poriadku, ako aj Ústava SR. Nezákonné vedenie opakovanej
daňovej kontroly je už len vyvrcholením šikany zo strany správcu dane. Žalobca ako daňový subjekt

je v administratívnom vzťahu v slabšej pozícii vzhľadom na právomoci správcu dane, a preto sa
mu bráni ťažšie. Žalobca využil právne prostriedky na svoju obranu, ako aj podnet na generálnu
prokuratúru, podnet na FR SR, využil námietku zaujatosti zamestnancov vykonávajúcich kontrolu, ako
aj námietku zaujatosti všetkých zamestnancov správcu dane, avšak neúspešne. Tvrdenie žalovaného,
že predmetom opakovanej daňovej kontroly je skutočnosť, či ubytovaní návštevníci žalobcu hradili

ubytovanie z vlastných zdrojov aj v prípade poskytnutia zdravotnej starostlivosti, je zavádzajúce. Možno
k tomu dospieť porovnaním obsahu podnetu žalovaného adresovaného FR SR, ako aj s vysloveným
právnym názorom Krajského súdu v Žiline v rozsudku sp. zn. 21S/125/2014-94. Žalovaný nedodržiava
a nerešpektuje právny názor súdov, keď nesprávne vyrubuje takmer totožný rozdiel na dani za rok
2012 a používa aj rovnaký spôsob výpočtu dane za ubytovanie ako v predchádzajúcich zrušených
rozhodnutiach. Dôkazy jednoznačne svedčia, že ide o nezákonne vykonávanú daňovú kontrolu. Preto

neobstojí tvrdenie žalovaného, že žalobca môže podať správnu žalobu voči rozhodnutiu o vyrubení
dane, ktorého podkladom by bol nezákonný protokol. V závere poukázal na to, že procesné pochybenia
žalovaného pri vykonávaní riadnej daňovej kontroly nemôžu byť nahrádzané opakovanou daňovou
kontrolou.

7. Následne žalobca doručil prostredníctvom svojho právneho zástupcu podanie za účelom predloženia
dôkazov o tom, že žalovaný pokračuje v neoprávnenom zásahu tým, že pristúpil k určeniu dane podľa
pomôckyzakontrolovanéobdobie01.01.2012až31.12.2012.Predloženédôkazypodľažalobcusvedčia
o tom, že predmetná žaloba je dôvodná.

8. Žalovaný doručil súdu ďalšie vyjadrenie, v ktorom poukázal na nekonzistentnosť tvrdení žalobcu.
Bližšieopísalskutočnosti,ktorépovažovalnaúčelyopätovnejdaňovejkontrolyzanovéaktorémuneboli
známe v čase prvej daňovej kontroly. V ostatnom zotrval na svojich predchádzajúcich vyjadreniach.

9. Žalobca vo vyjadrení k podaniu žalovaného uviedol vo vzťahu ku relevantným skutočnostiam

obsahovo totožné tvrdenia ako tie, ktoré už boli prednesené v predchádzajúcich podaniach.

10. Krajský súd v Žiline č. k. 25Sa/24/2018-117 zo dňa 06.09.2018 rozhodol tak, že zamietol návrh
žalobcu zo dňa 03.07.2018 na priznanie odkladného účinku správnej žalobe.

11. Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 24Sa/24/2018 - 300 zo dňa 25.04.2019 rozhodol tak, že
žalobu zamietol. Správny súd vychádzal z právneho posúdenia predmetu dane za ubytovanie, v zmysle
ktorého ubytovanie v kúpeľných zariadeniach prevádzkovaných žalobcom ako poskytovateľom kúpeľnej
ústavnej zdravotnej starostlivosti až do 14.10.2014 nebolo predmetom dane za ubytovanie podľa § 37
zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestom poplatku za komunálne odpady a drobné

stavebné odpady v znení účinnom do 14.10.2014, a preto je zrejmé, že suma odvedená a zaplatená
žalobcom s úmyslom plniť takúto daňovú povinnosť predstavuje daňový preplatok. Ak žalobca ako
poskytovateľ zdravotnej starostlivosti nemal povinnosť odvádzať daň za ubytovanie za hostí, ktorým
bola poskytnutá ústavná zdravotná starostlivosť, každá žalobcom zaplatená suma platby nad túto daň
prevyšovala splatnú daň a je daňovým preplatkom. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že žalobca najprv

takéto platby vybral od hostí ubytovaných v zdravotníckych zariadeniach, keďže týchto hostí nesprávne
považoval za daňovníkov dane za ubytovanie a platby vyberal v úmysle plniť objektívne neexistujúcu
daňovú povinnosť. A preto rozhodol tak, že žalovaný koná správne pokiaľ pokračuje vo vykonávaní
opakovanej daňovej kontroly tej istej dane na dani za ubytovanie za zdaňovacie obdobie rok 2012, a to
za účelom preukázania, či suma odvedená a zaplatená žalobcom s úmyslom plniť daň za ubytovanie

podľa § 37 ZoMD v znení účinnom do 14.10.2014 predstavuje, resp. nepredstavuje daňový preplatok.
V opakovanej daňovej kontrole by mal žalobca špecifikovať a preukázať, kedy poskytoval ústavnú
zdravotnú starostlivosť a kedy poskytoval prechodné ubytovanie, a podľa toho správca dane (žalovaný)
zistí výšku preplatku, ak neuplynuli zákonné lehoty pre jeho vrátenie. Správca dane je oprávnený od
žalobcu ako poskytovateľa odplatného prechodného ubytovania pre fyzické osoby v zmysle vyhlášky č.

277/2008 Z.z. s ohľadom na § 41 zákona o miestnych daniach považovať žalobcu za platiteľa dane za
ubytovanie v zmysle § 37, resp. § 41 zákona o miestnych daniach, v znení účinnom do 14.10.2014,
za zdaňovacie obdobie rok 2012. O trovách konania rozhodol podľa § 167 ods. 1 a § 168 SSP tak,že účastníkom nepriznal nárok na náhradu trov konania, keďže žalobca v konaní úspešný nebol a
žalovanému nárok na náhradu trov v konaní pred správnym súdom neprináleží.

12. Proti vyššie uvedenému rozhodnutiu Krajského súdu v Žiline podal kasačnú sťažnosť
prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalobca z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g)
SSP, a teda z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby
uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces a pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia

veci. Vytkol, že správny súd nijakým spôsobom neodôvodnil svoje zamietajúce stanovisko, ako
dospel k takémuto záveru, ani akými úvahami sa spravoval a na základe čoho dospel k takémuto
rozhodnutiu. Napadnuté rozhodnutie neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre
rozhodnutie správneho súdu a v rámci odôvodnenia chýba posúdenie podstatných skutkových tvrdení
a právnych argumentov. Dôsledkom nedostatku riadneho a presvedčivého odôvodnenia požadovaného
zákonom je to, že správny súd uviedol protirečivé a rozporuplné právne argumenty, keďže na jednej

strane jednoznačne vyjadril, že žalobca nemá odvádzať daň za ubytovanie v prípade, že vystupuje
ako poskytovateľ kúpeľnej starostlivosti, a pokiaľ poskytuje len stravovanie a ubytovanie bez kúpeľnej
starostlivosti, má v takom prípade postavenie platiteľa dane, a na druhej strane vyjadril názor, že
žalovaný správne pokračuje vo vykonávaní opakovanej daňovej kontroly tej istej dane na dani za
ubytovanie za zdaňovacie obdobie rok 2012 za účelom preukázania, či suma odvedená žalobcom

nepredstavuje daňový preplatok. Žalobca uvedené názory správneho súdu považuje za navzájom
odporujúce. Samotný záver správneho súdu o správnosti pokračovania vo vykonávaní daňovej kontroly
vyznieva absurdne, keď správnosť konania správcu dane vidí v zisťovaní, či suma odvedená žalobcom
predstavuje daňový preplatok alebo nie. V tej súvislosti poukázal na to, že daňový preplatok nebol
predmetom opätovnej daňovej kontroly, ako to vyplýva zo žaloby, ako aj z predložených dôkazov

v súdnom konaní, preto ide o podstatný odklon od meritu veci. Žalobca si neuplatňoval vrátenie
zaplatenej dane z titulu preplatku, preto opakovaná daňová kontrola nemala byť vykonávaná z dôvodu
zisťovania výšky preplatku, ale výšky rozdielu na dani za ubytovanie, t.j. zisťovať výšku nedoplatku. Ide
podľa žalobcu o hlboké neporozumenie preskúmavaného predmetu. Navyše pre zamietnutie negatórnej
zásahovej žaloby musí byť dôvodom je zamietnutia najmä nepreukázanie skutočnosti, že iný zásah bol

nezákonný. Avšak touto otázkou sa správny súd vôbec nezaoberal. Žalobca má za to, že správnemu
súdu predložil dostatok dôkazov o nezákonnom vydaní podnetu Finančného riaditeľstva SR na
vykonanie opakovanej daňovej kontroly za rovnaké obdobie, za ktoré už bola vykonaná daňová kontrola.
Všetky jeho tvrdenia boli podložené písomnými dôkazmi, preto nie je jasné, prečo sa správny súd s touto
argumentáciou nevysporiadal, prečo neprihliadol na ďalšie vyjadrenie prednesené v konaní, následkom

čoho nie je možné zistiť, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie. Týmto konaním súdu
došlo k porušeniu Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu a navyše bolo porušené aj jeho právo
na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Rovnako videl nesprávnosť postupu správneho súdu v
tom, že sa ani nevysporiadal s dôkazmi o tom, že sa správca dane snaží vydaním opätovných rozhodnutí
s vyčíslením takmer zhodného rozdielu na dani za ubytovanie, obchádzať právne záväzný názor súdov

vyjadrených v rozsudkoch Krajského súdu v Žiline č. k. 21S/125/2014-94 zo dňa 11.02.2015 v spojení
s rozsudkom NS SR č.k.8Sžk/36/2015 zo dňa 18.02.2016, a tým dosiahnuť oslobodenie spod obžaloby
primátora Mesta Turčianske Teplice, ktorá bola podaná Okresnou prokuratúrou Martin na Okresný súd
Martin pre obzvlášť závažný zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa v štádiu pokusu podľa §
14 ods. 1, § 326 ods. 1 písm. a), ods. 4 písm. b) Trestného zákona. Žalobca má naďalej za to, že neboli

naplnené všetky hmotnoprávne podmienky pre vykonanie opätovnej daňovej kontroly v zmysle § 44 ods.
4 písm. c) Daňového poriadku.
Nad rámec uvedeného žalobca podotkol, že hoci ku dňu podania kasačnej sťažnosti už bolo vydané
rozhodnutie správcu dane č. 449/2019 zo dňa 04.03.2019 o vyrubení rozdielu dane, ktorým žalovaný
vyrubil žalobcovi takmer totožnú sumu ako v predchádzajúcich prípadoch vo výške 166.649,- Eur,

proti ktorému podal žalobca odvolanie, nič nebráni tomu, aby bolo o kasačnej sťažnosti rozhodnuté,
keďže konanie o žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej správy v zmysle § 252 SSP sa začalo
ešte pred vydaním predmetného rozhodnutia a následky nezákonného zásahu naďalej pretrvávajú,
napr. v ukladaní pokút za nepredloženie dokladov pri výkone daňovej kontroly. Vychádzajúc z vyššie
uvedenej argumentácie navrhol, aby kasačný súd rozhodol tak, že napadnuté uznesenie zruší a vec

vráti správnemu súdu na ďalšie konanie.

13. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti poukázal na to, že § 44 ods. 4 písm. c) SSP ani iné
ustanovenie Daňového poriadku neustanovuje ako podmienku vykonania opätovnej daňovej kontrolyexistenciu nových skutočností neznámych v čase vykonávania riadnej daňovej kontroly tak, ako to
účelovo uvádza žalobca. Žalovaný v prvej daňovej kontrole neskúmal, ktoré prechodne ubytované
fyzické osoby patrili do skupiny návštevníkov, ktorí si hradili ubytovanie z vlastných zdrojov. Žalobca od

týchto ľudí mohol vyberať odplatu len ako podnikateľ, a nie ako zdravotnícke zariadenie. Ďalšou novou
skutočnosťou je aj zistenie, tzv. ostatných prenocovaní, ktoré sa týkajú niektorých klientov žalobcu.
Rovnako za novú skutočnosť považuje žalovaný aj to, že ostatné ubytovacie zariadenia žalobcu sú
zapísané ako prevádzkarne v živnostenskom registri a v nich poskytuje ubytovacie služby ako predmet
podnikania. Žalobca tak na jednej strane deklaruje, že je zdravotníckym zariadením, a na strane druhej

uvádza, že ďalšie ubytovacie zariadenia sú stavby slúžiace na podnikanie. Žalobca vo vzťahu k zániku
práva žalovaného vyrubiť daň úplne ignoruje prerušenie prekluzívnej lehoty na vyrubenie dane v zmysle
§69ods.2Daňovéhoporiadku,hocihožalovanýstýmtoustanovenímopakovaneoboznámil.Považoval
za potrebné poukázať na to, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno o tom, aké jeho práva
alebo právom chránené záujmy mali byť prerušené výkonom opätovnej daňovej kontroly. Navyše, tá už
bola ukončená, a preto žalobe proti inému zásahu nemožno v konaní vyhovieť. Nakoľko bola opakovaná

daňová kontrola ukončená, údajný zásah netrvá, a ani nehrozí jeho opakovanie, a preto odpadol
samotný predmet konania. Preto navrhol, aby Najvyšší správny súd SR kasačnú sťažnosť zamietol.

14. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozhodnutím č. k. 2Sžk/24/2019 zo dňa 27. októbra
2021 rozhodol o podanej kasačnej sťažnosti žalobcu tak, že uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k.

25Sa/24/2018-300 zo dňa 25.04.2019 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dospel k záveru, že
podaná kasačná sťažnosť je dôvodná. Po vyhodnotení sťažnostných námietok vyslovil, že správny súd
žalobcom namietaný iný zásah vo forme opakovanej daňovej kontroly z pohľadu, či ide o nezákonný
zásah,vôbecnevyhodnotil.Niejetiežzrejmé,akosprávnysúdvyhodnotilnámietkyžalovanéhouvedené
vo vyjadrení v žalobe zo dňa 14.8.2018, ktoré spočívali v tom, že žalovaný správny orgán bol za

splnenia§44ods.4písm.c)Daňovéhoporiadkuoprávnenýpostupovaťvzmysledispozícietejtoprávnej
normy, t. j. vykonať u daňového subjektu daňovú kontrolu tej istej dane za zdaňovacie obdobie, za ktoré
už bola vykonaná. Tiež bolo potrebné zaoberať sa otázkou, či samotný výkon (opakovanej) daňovej
kontroly možno napadnúť žalobou proti inému zásahu za skutkovej situácie, keď následne bolo vydané
žalovaným rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane č. 449/2019 zo dňa 4.3.2019, ako to vyplýva z kasačnej

sťažnosti, a to už pred vydaním napadnutého uznesenia, pričom pre správny súd je rozhodujúci skutkový
stav v čase vydania jeho rozhodnutia (§ 135 ods. 2 písm. a) SSP). Kasačný súd v tejto súvislosti
poukázal na tzv. subsidiárnosť ochrany poskytovanej v rámci správneho súdnictva na základe žaloby
proti inému zásahu. Uvedený princíp znamená, že ak priamym následkom iného zásahu vykonaného
nezákonne bolo už vydanie rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy, mala by byť v rámci

správnehosúdnictvaposkytovanáochranaprioritnevkonaníovšeobecnejsprávnejžalobepodanejproti
takémuto rozhodnutiu alebo opatreniu. Pokiaľ bolo vydané meritórne rozhodnutie, ktorého podkladom
bola opakovaná daňová kontrola, je tiež zrejmé, že opakovaná daňová kontrola už bola ukončená. Ani s
touto skutočnosťou sa správny súd nezaoberal, hoci toto posúdenie má význam pre splnenie podmienok
dôvodnosti žaloby v zmysle § 252 ods. 1 SSP. Vzhľadom na uvedený názor napadnuté rozhodnutie

správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

15. Po vrátení spisového materiálu Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky späť na správny
súd je predmetné konanie vedené na Krajskom súde v Žiline pod. sp. zn. 25Sa/2/2021.

16. Žalobca v podaní zo dňa „ 5.8.2018“(čl. 81 spisu), ktoré bolo doručené správnemu súdu dňa 5.8.2022
právnou zástupkyne žalobcu (doručenie preukazuje čl. 80 spisu), sa vyjadril k stavu konania a zároveň
podal návrh na zmenu žaloby. Správny súd posudzoval tento návrh žalobcu v zmysle zákonnej úpravy,
najmä tej, uvedenej nižšie.

17. Podľa § 5 ods. 5 SSP konanie pred správnym súdom možno začať len na základe návrhu.

18. Podľa § 62 ods. 1 SSP žalobca môže meniť rozsah a dôvody žaloby len do uplynutia lehoty určenej zákonom

na podanie žaloby na správny súd.

19. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.20. Podľa § 134 ods. 2 SSP správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) rozhodnutie orgánu

verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe neúčinného právneho
predpisu, b) rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený, c) ide
o veci podľa § 192 písm d) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c/ ak je žalobcom fyzická osoba, e) ide o
veci podľa § 6 ods. 2 písm. d/, f) vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa.

21. Podľa § 256 SSP, žaloba musí byť podaná v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa osoba dotknutá
iným zásahom orgánu verejnej správy o ňom dozvedela, najneskôr do dvoch odo dňa vykonania iného
zásahu orgánom verejnej správy.

22. Podľa § 257 SSP, v žalobe sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť
a) označenie druhu žaloby,

b) označenie žalovaného,
c) označenie alebo opis, prípadne číslo iného zásahu orgánu verejnej správy, voči ktorému sa žalobca
domáha ochrany,
d) žalobné body,
e) označenie dôkazov, ak sa ich žalobca dovoláva,

f) žalobný návrh.

23. Podľa § 183 SSP , žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný
návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby.

24. Správny súd uvádza, že vymedzenie žalobných bodov musí byť také, aby bolo zrejmé,
z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca vyvodzuje potrebu ochrany pred
iným zásahom orgánu verejnej správy a tiež musí spĺňať podmienky najdôležitejších náležitostí
správnej žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e/ SSP ). Toto vymedzenie má zásadný význam z hľadiska žalobcu v určení, čo konkrétne
bude správny súd na základe jeho žaloby preskúmavať a z hľadiska správneho súdu v tom, čím sa
zaoberať má a môže a čím sa naopak zaoberať nemôže, keďže podľa § 134 ods. 1 SSP je správny súd viazaný
rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. Zmyslom a účelom uvedenia žalobných

bodov v správnej žalobe je teda jednoznačné stanovenie rámca (obsahu) požadovaného súdneho
prieskumu v lehote zákonom stanovenej na podanie správnej žaloby, t.j. aké skutkové a právne otázky
má správny súd posudzovať z hľadiska žalobcom tvrdenej nezákonnosti zásahu orgánu verejnej správy.

25. Obligatórnou náležitosťou správnej žaloby je teda povinnosť žalobcu tvrdiť potrebu ochrany pred

iným zásahom orgánu verejnej správy, a toto svoje tvrdenie aj právne odôvodniť. Nestačí iba všeobecné
tvrdenie, že zákon bol porušený, žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje
potrebu ochrany pred iným zásahom orgánu verejnej správy. Za žalobné body nemožno považovať
ani prostý výpočet ustanovení zákona, ktoré údajne žalovaný porušil, ani ich parafrázu bez akejkoľvek
špecifikácie (pozri napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp.zn. 8 Azs 134/2005).

26. Čo sa týka skutkových tvrdení obsiahnutých v správnej žalobe, tieto nemôžu byť iba typovou
charakteristikou „obvyklých“ nezákonností, ale musia predstavovať jasne individualizovaný, od iných
konkrétnych dejov či okolností jednoznačne odlíšiteľný popis. Konkretizácia faktov dostatočne
substancovanými žalobnými bodmi je dôležitá nielen z hľadiska správneho súdu pre vytýčenie medzí,

v ktorých sa súd môže v súlade s dispozičnou zásadou a zásadou koncentrácie pohybovať, ale
má zásadný význam aj pre žalovaného. Základnou procesnou zásadou totiž je rovnosť účastníkov
pred súdom vyjadrovaná niekedy ako rovnosť zbraní. Každá procesná strana by mala mať primeranú
možnosť uplatniť svoje argumenty za podmienok, ktoré ju citeľne neznevýhodňujú v porovnaní s
protistranou. Jedine tým, že strana svoj prednes dostatočne konkretizuje, umožní druhej strane k tomuto

prednesu urobiť vyjadrenie. Pokiaľ je tvrdenie jednej procesnej strany nekonkrétne, nevie druhá strana, k
čomusamávlastnevyjadriť;týmsaprirodzeneznižujeajjejmožnosťnáležitejprocesnejobrany.Žalobca
je povinný vymedziť, akých konkrétnych nezákonných krokov, postupov, úkonov, úvah, hodnotení či
záverov sa mal orgán verejnej správy voči nemu dopustiť, akého zásahu, resp. aký zásah hrozí arovnako je povinný ozrejmiť svoj právny náhľad na to, prečo sa má jednať o nezákonnosti. Ohľadom
právnej argumentácie sa žalobca nemôže uspokojiť len so všeobecným odkazom na určité ustanovenia
zákona bez súvislosti so skutkovými námietkami. Žalobca musí uviesť, aké aspekty dejov či okolností

uvedené v rámci skutkových tvrdení považuje za základ ním tvrdenej nezákonnosti (pozri napr. rozsudok
rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp.zn. 2 Azs 92/2005).

27. Platí, že správny súd preskúmava hroziaci zásah, alebo už ukončený zásah orgánu verejnej správy
predovšetkým v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (tzv. v medziach žaloby). Rozsahom tvrdení

uvedených v žalobe je správny súd viazaný a nemôže ho prekročiť. Tu platí v správnom súdnictve
koncentračná zásada, keď žalobca môže žalobné dôvody síce meniť, no rozširovať ich môže len do
konca lehoty na podanie žaloby. Po uplynutí tejto lehoty už nie je možné v priebehu konania vznášať
ďalšie námietky a výhrady proti zásahu, a to ani v replike na vyjadrenie žalovaného, ani na pojednávaní.
To znamená, že k žalobným bodom uplatneným po uplynutí lehoty na podanie žaloby správny súd
nemôže prihliadnuť. Taktiež súd nemôže v odôvodnení svojho rozhodnutia argumentovať dôvodom,

ktorý žalobca v rámci žaloby neuplatnil (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
8Sžo/34/2010 z 25. novembra 2010).

28. Podľa rozsudku rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp.zn. 4 As
3/2008 z 24. augusta 2010 nie je celkom namieste, aby správny súd za žalobcu špekulatívne domýšľal

ďalšie argumenty či vyberal z reality skutočnosti, ktoré žalobcu podporujú. Takýmto postupom by prestal
byť nestranným rozhodcom veci, ale prebral by funkciu žalobcovho advokáta.

29. Správny súd nevyhľadáva za žalobcu konkrétne dôvody nezákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej
správy, ktoré podľa § 182 ods. 1 písm. e/ SSP majú tvoriť obsah žaloby a určovať rozsah preskúmania zákonnosti rozhodnutia
správnym súdom, ktorým je podľa § 134 ods. 1 SSP viazaný. Z uvedených ustanovení vyplýva zásada iudex ne eat
ultra petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán), ktorú musí správny súd zásadne aplikovať
vo všetkých veciach, v ktorých preskúmava na základe podanej žaloby zákonnosť iného zásahu, ktorý

hrozí, alebo už bol ukončený, orgánu verejnej správy.

30. Súdny prieskum iných zásahov sa vždy odohráva v medziach určite a presne stanovených;
stanoviť ich náleží žalobcovi. Súdny poriadok správny neumožňuje súdom vykonávať akýsi „všeobecný
prieskum“, to by totiž popieralo zmysel inštitútu žalobného bodu, ktorý práve slúži k tomu, aby

činnosť súdu nebola bezbrehá. Tento všeobecný prieskum by ostatne vnášal nerovnosť medzi tými
žalobcami, ktorí nič konkrétne neuviedli a uspokojili sa s citáciou zákonných ustanovení, resp. s
prostým vyjadrením nesúhlasu so správnym rozhodnutím, a tými žalobcami, ktorí - poslúchnuc zákonné
požiadavky - sformulovali relatívne presné a odôvodnené námietky proti niekoľko konkrétnym postupom
a záverom správneho orgánu (pozri rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp.zn. 1

Azs 244/2004).

31. Na základe uvedeného možno konštatovať, že od miery precizovania žalobných bodov závisí, akej
ochrany sa žalobcovi zo strany správneho súdu dostane.

32. Správne súdne konanie je ovládané dispozičným princípom a začína výlučne na základe správnej
žaloby. Dispozičný princíp obsiahnutý v § 5 ods. 5 SSP sa v správnom súdnom konaní uplatňuje bezvýhradne a znamená,
že konanie pred správnym súdom možno začať len na základe žaloby (návrhu), ktorou disponuje
žalobca. Táto premisa sa plne uplatní aj pre prípad dispozície so žalobou (návrhom) či obmedzenia

rozsahu žaloby alebo žalobných bodov, ako aj čo do rozšírenia alebo doplnenia správnej žaloby.

33. Rozšíriť alebo doplniť správnu žalobu o ďalšie žalobné návrhy alebo o ďalšie žalobné
body možno len v lehote ustanovenej zákonom na podanie žaloby (§ 183 SSP ). V zmysle koncentračnej

zásady je teda uvádzanie skutkových okolností, právneho posúdenia veci a označovanie dôkazných
návrhov zo strany žalobcu v zásade obmedzené len do uplynutia lehoty na podanie žaloby. Predmet
súdneho prieskumu sa tak v podstate musí vymedziť do uplynutia lehoty na podanie žaloby.34. Podľa § 256 SSP, žaloba musí byť podaná v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa osoba dotknutá
iným zásahom orgánu verejnej správy o ňom dozvedela, najneskôr do dvoch rokov odo dňa vykonania
iného zásahu orgánom verejnej správy.

35. Zo zásady viazanosti správneho súdu rozsahom a dôvodmi žaloby pripúšťa Správny súdny poriadok
určité výnimky. V ustanovení
§ 134 ods. 2 SSP
sú výnimky z § 134 ods. 1 SSP vymedzené taxatívne. Ide o prípady, kedy rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo
opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, rozhodnutie
alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený, ide o veci podľa § 192 (peňažná
moderácia), ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c/ (správne žaloby v sociálnych veciach), ak je žalobcom
fyzická osoba, ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d/ (správne žaloby vo veciach azylu, zaistenia a
administratívneho vyhostenia, alebo ak vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa. Ďalej správny súd nie je

viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby ani vo veciach správneho trestania, za podmienok uvedených v §
195 SSP . Správny
súd nie je viazaný žalobnými bodmi ani v prípade konania o kompetečnej žalobe podľa § 418 SSP
, v zmysle ktorého
posudzuje žalobu neformálne.

36. K vyššie uvedenej problematike Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp.zn.
III. ÚS 241/08 -9 z 12. augusta
2008 konštatoval, že konanie podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP “) [teraz podľa Správneho súdneho
poriadku ] je dôsledne
ovládané dispozičnou zásadou, z čoho vyplýva, že súd nemôže posudzovať legalitu iného zásahu
orgánu verejnej správy nad rámec žalobcom v žalobe vymedzeným. Ide o zásadu iudex ne eat
petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva z § 249 ods. 2 OSP

(teraz § 182 SSP
, pozn. kasačného
súdu), a súd musí túto zásadu aplikovať vo všetkých veciach, v ktorých preskúmava na základe
podanej žaloby zákonnosť žalobcom napadnutého rozhodnutia. Žaloba musí obsahovať presné
označenie iného zásahu orgánu verejnej správy, ktorý žalobca napáda. Žalobca musí zdôvodniť,

že rozhodnutím alebo postupom, ktorý napáda, bol ukrátený na svojich právach, v žalobe musí
uviesť aj dôvody, v čom vidí nezákonnosť iného zásahu orgánu verejnej správy a postupu správneho
orgánu. Žalobca môže rozširovať žalobu len do konca lehoty zákonom ustanovenej na podanie § 183
SSP , § 256 SSP
(princíp koncentračnej zásady).

V zmysle vyššie uvedeného pokiaľ žalobca v návrhu na pripustenie zmeny žaloby, argumentoval tým, že
v priebehu konania pred správnym súdom nastala podstatná zmena úmyselným konaním žalovaného
umožneným zdĺhavým súdnym konaním, tak správny súd uvádza, že nemal splnené podmienky na
postup podľa § 62 SSP, § 183 SSP ,§256SSPanávrhnazmenužalobyzamietol.Základomtohtorozhodnutiasprávneho

súdu bolo posúdenie v rovine časového momentu podania zmeny žaloby( len primerane a podporne
rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu sp.zn. 7Sžk/23/2017 zo dňa 26.09.2018, v zmysle ktorého
podľa „§ 62 SSP bol žalobca oprávnený meniť rozsah a dôvody žaloby, avšak iba do uplynutia lehoty
na podanie žaloby. Tá žalobcovi preukázateľne uplynula. Krajský súd preto nepostupoval správne a
súladne so zákonom, keď na navrhovanú zmenu žaloby prihliadol.“) Vo vzťahu k tomuto záveru sa potom

správnym súdom poukazuje i na dôvody uvádzané v odôvodnení tohto rozhodnutia nižšie.

37. Z obsahu spisového materiálu prejednávanej veci vyplýva, že ide o vec vedenú pod sp.zn.
25Sa/2/2021, a to v právnej veci žalobcu: Slovenské liečebné kúpele Turčianske Teplice, a.s., so sídlom
SNP č. 519 Turčianske Teplice, IČO: 31 642 322, právne zastúpeného AK Suchoňová & Partners, s.r.o.,

so sídlom Komenského č. 4, Banská Bystrica, proti žalovanému: Mesto Turčianske Teplice, so sídlom
Partizánska č. 413/1 Turčianske Teplice, právne zastúpenému AK Pekár s.r.o., so sídlom Kukučínova č.
24 Banská Bystrica, v konaní o žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej správy(ďalej aj len spis sp.zn.
25Sa/24/2018). Prejednávaná vec bola pôvodne vedená pod sp.zn. 25Sa/24/2018 a v tejto veci rozhodoluznesenímč.k.25Sa/24/2018-300zodňa25.4.2019KrajskýsúdvŽiline,takžezamietolžalobužalobcu,
ktorou sa domáhal, aby správny súd zakázal žalovanému ako správcovi dane pokračovať v porušovaní
práv žalobcu, ktoré spočívajú vo vykonávaní opakovanej daňovej kontroly tej istej dane na dani za

ubytovanie za zdaňovacie obdobie rok 2012 začatej dňa 7.6.2018 na základe oznámenia o výkone
daňovej kontroly sp. zn. 483/2018/02 zo dňa 3.5.2018 a do 30 dní zastaviť konanie v zmysle § 62
Daňového poriadku. Najvyšší správny súd uznesením sp.zn.2Sžk/24/2019 zo dňa 27. októbra 2021
rozhodol tak, že „.. uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 25Sa/24/2018-300 zo dňa 25.4.2019 zrušuje
a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

38. Správny súd vo vzťahu k posúdeniu (ne)dôvodnosti návrhu na zmenu žaloby konštatuje, že z obsahu
spisového materiálu vyplýva, že neboli splnené podmienky podľa § 256 SSP ( § 183 SSP), v
zmysle ktorého žaloba musí byť podaná v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa osoba dotknutá
iným zásahom orgánu verejnej správy o ňom dozvedela a najneskôr do dvoch rokov odo dňa vykonania
iného zásahu orgánom verejnej správy. Podľa zistení správneho súdu žalobca preukázateľne mal

nadobudnutú vedomosť o ukončení opakovanej daňovej kontroly, teda o vykonaní opätovnej daňovej
kontroly na dani za ubytovanie za zdaňovacie obdobie roku 2012 začatej v zmysle § 44 Daňového
poriadku, už v roku 2019, keďže z vyjadrenia žalovaného ku kasačnej sťažnosti zo dňa 23.7.2019 (čl.
389 spisu sp.zn. 25Sa/24/2018) vo veci sp.zn. 25Sa/24/2018, vyplýva „ Okrem toho opätovná daňová
kontrola bola u žalobcu ukončená, a preto žalobe proti inému zásahu nemožno v konaní vyhovieť“ (čl.

391 rub spisu sp.zn. 25Sa/24/2018), ktoré vyjadrenie bolo doručené právnej zástupkyni žalobcu dňa
12.8.2019 (čl. 401 spisu sp.zn. 25Sa/24/2018), pričom návrh na zmenu v prejednávanej veci bol podaný
dňa5.8.2022,čoboloprimárnepouplynutísubjektívnejdvojmesačnejlehoty,akoiobjektívnejdvojročnej
lehoty, ktoré stanovuje § 256 SSP. Z uvedených dôvodov nebolo možné návrhu na zmenu žaloby v
podaní zo dňa „5.8.2018“, doručenom 5.8.2022(čl. 80, 81 spisu) vyhovieť. Tiež z vyjadrenia žalovaného

na čl. 70 rub spisu vyplýva, že opakovaná daňová kontrola bola vykonaná, výsledkom bolo vydanie
rozhodnutia žalovaného č. 449/2019 zo dňa 04.03.2019, ktoré závery žalobcom spochybnené neboli.

39. Žalovaný už v reakcii na závery Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky vo vyššie
uvedenom rozhodnutí doručil správnemu súdu vyjadrenie, v ktorom konštatoval, že nie sú splnené

procesné podmienky na to, aby bolo podanej žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej správy v tomto
konaní vyhovené, keďže opakovaná daňová kontrola miestnej dane za ubytovanie za roky 2012 už
bola ukončená a jej výsledkom bolo vydanie rozhodnutia žalovaného č. 449/2019 zo dňa 04.03.2019.
Navrhol, aby správny súd žalobu zamietol.

40. Správny súd preskúmal obsah spisového materiálu a opätovne vec prejednal v intenciách
rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Sžk/24/2019 zo dňa 27. októbra
2021.

41. Z obsahu podanej žaloby proti inému zásahu orgánu verejnej správy bolo zrejmé, že sa žalobca

domáhal ochrany svojich práv pred konaním žalovaného spočívajúcom vo vykonávaní opakovanej
daňovej kontroly tej istej dane za rovnaké zdaňovacie obdobie roku 2012. Žalovaný ako správca dane
opätovnú daňovú kontrolu vykonával v zmysle § 44 ods. 4 Daňového poriadku na základe podnetu od
Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky odôvodňujúc to tým, že sa vyskytli nové skutočnosti, ktoré
neboli v čase skôr vykonanej daňovej kontroly známe. Žalobca nesúhlasil s týmto záverom tvrdiac, že

žalovaný ako správca dane nedisponuje žiadnymi novými skutočnosti, ktoré v dobe vykonania pôvodnej
daňovej kontroly u žalobcu nemal k dispozícii a ktoré by mohli mať vplyv na správne stanovenie daňovej
povinnosti.

42. Žalobca tak uvedené konanie žalovaného pri opätovnom výkone daňovej kontroly klasifikoval ako

„iný zásah orgánu verejnej správy“ podľa § 3 ods. 1 písm. e) SSP, ktorým konaním žalovaného sa cíti
byť dotknutý na svojich právach. V podanej kasačnej sťažnosti však uviedol, že ku dňu jej podania už
bolo zo strany žalovaného ako správcu dane vydané rozhodnutie č. 449/2019 zo dňa 04.03.2019 o
vyrubení rozdielu dane, ktorým žalovaný vyrubil žalobcovi takmer totožnú sumu ako v predchádzajúcich
prípadoch vo výške 166.649,- Eur, proti ktorému podal žalobca odvolanie.

43. Primárnou skutočnosťou, s ktorou správny súd považoval za potrebné sa vysporiadať, v intenciách
rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Sžk/24/2019 zo dňa 27. októbra
2021 bolo teda zodpovedanie otázky, či v danom prípade konanie žalovaného napĺňa znaky inéhozásahu orgánu verejnej správny podľa § 3 ods. 1 písm. e) SSP a či podaná žaloba proti inému zásahu
orgánu verejnej správy je s danom prípade efektívny prostriedok ochrany práv žalobcu.

44. Podľa § 3 ods. 1 písm. e) SSP, iným zásahom orgánu verejnej správy faktický postup vykonaný
pri plnení úloh v oblasti verejnej správy, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté; iným zásahom je aj postup orgánu
verejnej správy pri výkone kontroly alebo inšpekcie podľa osobitného predpisu, ak ním sú alebo môžu
byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté.

45. Vyššie uvedená legálna definícia orgánu verejnej správy tak vymedzuje štyri kritériá, ktoré majú byť
kumulatívne naplnené, a to:
- faktický postup,
- orgánu verejnej správy,
- pri plnení úloh v oblasti verejnej správy,

- s priamym dotykom na subjektívnych právach.

46. Aby bolo možné konštatovať, či konanie žalovaného je iným zásahom orgánu verejnej správy, a teda
napĺňa vyššie uvedené kritériá, bolo potrebné, aby sa správny súd zameral aj na právny názor vyšších
súdnychautorít.VtejtosúvislostidávadopozornostiUznesenieNajvyššiehosprávnehosúduSlovenskej

republiky sp. zn. 10Sžk/27/2020 zo dňa 28. februára 2022, v ktorom sa zaoberal jednotlivými znakmi
typickými pre iný zásah orgánu verejnej správy, a v ktorom uviedol, že: „Faktický postup znamená, že sa
jedná o priame bezprostredné konanie, ktoré jednak v procesnej rovine nemá povahu administratívneho
konania a súčasne po formálnej stránke nemá charakter rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej
správy.“

Legálna definícia nespája iný zásah orgánu verejnej správy s administratívnym konaním tak, ako je
tomu pri rozhodnutiach a opatreniach orgánov verejnej správy v zmysle § 3 ods. 1 písm. b) a c) SSP.
Dôvodom je skutočnosť, že iný zásah orgánu majúci povahu faktického postupu orgánu verejnej správy
je praxi realizovaný hlavne mimo administratívneho konania, tak ako je toto vymedzené v § 3 ods. 1
písm. a) SSP. To súčasne znamená, že pokiaľ by aj bol prípadne v rámci administratívneho konania

orgánom verejnej správy vykonaný postup majúci povahu iného zásahu, posudzovala by sa zákonnosť
tohto postupu pri preskúmavaní zákonnosti toho rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy,
ktoré bolo jeho výsledkom. Je to dané tým, že samotný postup orgánu verejnej správy de lege lata nie
je spôsobilým predmetom prieskumu v rámci správneho súdnictva.

47. Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že vo všeobecnosti možno konanie o žalobe proti inému zásahu
orgánu verejnej správy považovať za subsidiárnu formu súdnej ochrany v správnom súdnictve, ktorú
možno využiť iba za predpokladu, že iná možnosť ochrany neexistuje. V prípade, ak bolo vydané
rozhodnutie alebo opatrenie, je potreba sa domáhať súdnej ochrany tvrdením nezákonnosti týchto
individuálnych správnych aktov v konaní o všeobecnej správnej žalobe. Rovnako zákon nepripúšťa

ani preskúmanie zákonnosti samotného administratívneho konania, pokiaľ nedošlo do štádia vydania
rozhodnutia alebo opatrenia.

48. Inak povedané preskúmanie zákonnosti iného zásahu zo strany správneho súdu prichádza do úvahy
len vtedy, ak sa ochrany subjektívnych práv nemožno domôcť inak, t.j. v rámci správnej žaloby proti

rozhodnutiu alebo opatreniu orgánu verejnej správy. Dôvodom je skutočnosť, že ochrana poskytovaná
v rámci správneho súdnictva voči inému zásahu je vo svojej podstate subsidiárna vo vzťahu k ochrane
poskytovanej voči rozhodnutiu orgánu verejnej správy (porovnaj Baricová, J., Fečík, M., Števček, M.,
Filová, A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2018, 1253 s.).

49. Správny súd zdôrazňuje, že z podanej kasačnej sťažnosti a z vyjadrenia k nej vyplynulo, že
vyrubovacie konanie, ktoré nastalo po ukončení opätovnej daňovej kontroly tej istej dane za zdaňovacie
obdobie roku 2012 u žalobcu ako daňového subjektu, bolo ukončené vydaním rozhodnutia správcu
dane č. 449/2019 zo dňa 04.03.2019 o vyrubení rozdielu dane vo výške 166.649,- Eur. Z toho vyplýva,
že konanie žalovaného označené žalobcom ako iný zásah orgánu verejnej správy už nemá povahu

len faktického postupu ako vyžaduje znenie § 3 ods. 1 písm. e) SSP, ktorý má byť realizovaný hlavne
mimo administratívneho konania. Ak by konanie žalovaného naďalej predstavovalo len faktický postup,
ktorý je svojou povahou odlišný od rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy, bolo by možnédomáhať sa ochrany svojich práv podaním správnej žaloby proti inému zásahu orgánu verejnej správy
na príslušný súd, ak ochranu subjektívnych práv žalobcu nemožno dosiahnuť inak.

50. V danom prípade však v priebehu konania vyšlo najavo, že žalovaný vydal rozhodnutie o vyrubení
dane, ktorým sa ukončilo vyrubovacie konanie nadväzujúce na výsledky opätovnej daňovej kontroly, čím
vznikla iná skutková situácia, než bola v čase podania žaloby. Pre žalobcu sa tak otvorila ďalšia možnosť
ochrany svojich práv, a to formou podania všeobecnej správnej žaloby na preskúmanie zákonnosti
vydaného rozhodnutia orgánu verejnej správy. Následkom toho ochrana práv žalobcu prostredníctvom

žaloby proti inému zásahu orgánu verejnej správy v danej situácii stratila svoju opodstatnenosť, a to s
poukazom na jej subsidiárnu povahu vo vzťahu ku konaniu o všeobecnej správnej žalobe, v ktorom sa
súdzaoberáajpostupomorgánuverejnejsprávy,ktorépredchádzalovydaniunapadnutéhorozhodnutia.

51. Vzhľadom na uvedené správny súd neposúdil podanie predmetnej žaloby proti inému zásahu za
účinný prostriedok ochrany práv žalobcu, a preto dospel k záveru, že podaná žaloba nie je dôvodná,

následok čoho ju postupom podľa § 261 SSP zamietol.

52. Pre komplexnosť posúdenia žaloby žalobcom a pre odstránenie akýchkoľvek pochybností napriek
tomu, že správny súd zamietol návrh žalobcu na zmenu žaloby, sa na tomto mieste a len pre úplnosť
uvádza správnym súdom, že i v prípade pripustenia zmeny žaloby navrhnutej žalobcom v podaní

zo dňa 5.8.2022, by nebol dôvod pre iné závery než tie, ktoré sa týkajú konania o pôvodnej žalobe
žalobcu, kde východiskom pre správny súd boli závery vyslovené v rozhodnutí Najvyššieho správneho
súdu sp.zn.2Sžk/24/2019 zo dňa 27. októbra 2021 najmä v ods. 27, z ktorého vyplýva, že „Tiež bolo
potrebné zaoberať sa otázkou, či samotný výkon (opakovanej) daňovej kontroly možno napadnúť
žalobou proti inému zásahu za skutkovej situácie, keď následne bolo vydané žalovaným rozhodnutie

o vyrubení rozdielu dane č. 449/2019 zo dňa 4.3.2019, ako to vyplýva z kasačnej sťažnosti, a to už
pred vydaním napadnutého uznesenia, pričom pre správny súd je rozhodujúci skutkový stav v čase
vydania jeho rozhodnutia (§ 135 ods. 2 písm. a) SSP). Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na
tzv. subsidiárnosť ochrany poskytovanej v rámci správneho súdnictva na základe žaloby proti inému
zásahu. Uvedený princíp znamená, že ak priamym následkom iného zásahu vykonaného nezákonne

bolo už vydanie rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy, mala by byť v rámci správneho
súdnictva poskytovaná ochrana prioritne v konaní o všeobecnej správnej žalobe podanej proti takémuto
rozhodnutiu alebo opatreniu. Pokiaľ bolo vydané meritórne rozhodnutie, ktorého podkladom bola
opakovaná daňová kontrola, je tiež zrejmé, že opakovaná daňová kontrola už bola ukončená. Ani s
touto skutočnosťou sa správny súd nezaoberal, hoci toto posúdenie má význam pre splnenie podmienok

dôvodnosti žaloby v zmysle § 252 ods. 1 SSP.“

53. O náhrade trov súdneho konania bolo rozhodnuté podľa § 168 SSP a contrario tak, že žalobcovi
nárok na ich náhradu nepriznal s poukazom na to, že v konaní nebol úspešný. Hoci žalovaný požadoval
priznanie nároku na náhradu trov konania v súvislosti s právnym zastúpením, nijako bližšie neodôvodnil,

aké skutočnosti by pre súd odôvodňovali aplikáciu § 168 SSP, následkom čoho súd rozhodol tak, že
mu nárok na náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Protitomutouzneseniujeprípustnákasačnásťažnosťvlehotejednéhomesiacaododňajehodoručenia.
Kasačná sťažnosť sa podáva Krajskému sudu v Žiline. O kasačnej sťažnosti rozhoduje Najvyšší správny

súd Slovenskej republiky.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konanie o správnej žalobe v sociálnych veciach alebo konanie o správnej žalobe vo veciach
azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia,
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.Kasačnú sťažnosť možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada.
Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť
pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby

sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

V kasačnej sťažnosti sa popri všeobecných náležitostiach podania (t. j. ktorému správnemu súdu je
určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis), uvedie označenie napadnutého

rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej
len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť
len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa ust. § 440 ods. 1 SSP kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a

nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Podľa ust. § 440 ods. 2 SSP dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí
tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosťtohtoprávnehoposúdenia.Dôvodkasačnejsťažnostinemožnovymedziťtak,žesťažovateľ
poukáže na svoje podania pred krajským súdom.